2. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda vlády, dámy a páni, v snahe šetriť váš vzácny čas budem sa čo najviac držať mojich písomných poznámok. Takže by som začal asi tým, že nedostatok sľubov sa tomuto programovému vyhláseniu vyčítať určite nedá. Keď však každému sľúbime všetko, potom reálne hrozí, že takmer nikto nemusí dostať takmer nič alebo že bude napokon sklamaný. Tým nechcem povedať, že by som to sklamanie niekomu želal. Je len málo pojmov a slovných spojení z domáceho politicko-ideologického slovníka, či bruselského newspeaku, ktoré by sa vo vládnom programe nedali nájsť, ale ucelená vízia Slovenska pre 21. storočie mi v tej záplave slov akosi uniká.
Kapitola životné prostredie je konštruovaná ako skladačka podľa jednotlivých zložiek životného prostredia alebo, lepšie povedané, podľa jednotlivých rezortových sekcií, ktoré ich majú na starosti. Ale takmer úplne postráda syntetický nadčasový pohľad, jednotiacu filozofiu, hodnotové ukotvenie a ucelenú víziu, bez ktorých sa príroda a životné prostredie koncepčne a účinne chrániť nedajú.
Vláda sľubuje v tejto oblasti nové zákony, aj keď niekedy by stačilo, keby sa tie jestvujúce nedevalvovali praxou výnimiek. Vládny záväzok by si zaslúžilo aj programové zvyšovanie právneho vedomia a vymožiteľnosti práva v tejto oblasti, kde je mimoriadne nízke.
Václav Havel, ešte ako český prezident, povedal, že zachovanie charakteru a ducha krajiny by malo byť našim prvoradým strategickým cieľom, ešte dôležitejším ako naše členstvo v NATO, či v Európskej únii. Zmienku o tom, ako chce vláda čeliť hrozivej devastácii a na druhej strane pustnutiu a chátraniu našej krajiny, som v jej programe veľmi nenašiel. A pritom údržba, ochrana, revitalizácia, starostlivosť, hospodárnosť a razantné zvyšovanie efektívnosti je perspektívnejšia rozvojová stratégia ako orientácia na veľké investičné projekty. Betón a kvantitatívny rast všetkého vrátane dlhov sú symboly prekonanej industriálnej éry. Sofistikovanosť, šetrnosť, rast kvality a aplikácia win-win stratégií, dvojitých víťazstiev sú cestou k udržateľnejšej budúcnosti. Slovné spojenie zelená ekonomika nestačí, ak ho nenaplníme konkrétnym obsahom, nástrojmi a opatreniami typu zelenej daňovej reformy, zeleného obstarávania a ďalších.
Za zmienku stojí aj medzinárodný environmentálny kontext. Dlhodobo máme problém dodržiavať naše záväzky vo vzťahu k "environnormám" a smerniciam Európskej únie, ale aj vo vzťahu ku globálnym dohovorom, ktoré sme sa zaviazali plniť. A to sa právom očakáva, že ako člen elitného klubu najvyspelejších krajín sveta budeme robiť aj niečo navyše. O pár týždňov sa koná svetový samit Rio+20 a ku koncu volebného obdobia by sa mala uskutočniť 8. paneurópska konferencia ministrov životného prostredia. To sú len dva, pardon, dve z mnohých podujatí, voči ktorým by sme sa mohli a mali zachovať proaktívne a prichádzať s vlastnými pozitívnymi návrhmi a iniciatívami, ak nechceme zostať v role štatistu, outsidera, či dokonca zlého chlapca.
Hovorí sa, že priorít by nemalo byť príliš veľa, lebo potom prestávajú byť prioritami. V energetike považuje vláda za prioritu prakticky všetko od jadrových elektrární cez energiu z biomasy, vodné elektrárne až po energetické úspory a zvyšovanie efektívnosti. Poznajúc dlhodobé preferencie SMER-u však vieme, že tou hlavnou prioritou je preň jadrová energetika. V krajine, ktorá má v porovnaní s vyspelými štátmi niekoľkonásobne nižšiu energetickú efektívnosť v prepočte na jednotku vyprodukovaného HDP, by tou prioritou priorít malo jednoznačne byť zvyšovanie energetickej účinnosti v celom národnom hospodárstve. Je to cesta, ktorá znižuje našu závislosť na dovoze surovín, je šetrná voči životnému prostrediu a je schopná vygenerovať oveľa viac pracovných príležitostí ako jadrové elektrárne.
Veľmi podobne by sa dalo hovoriť o vládnych prioritách vo sfére stavebníctva, ťažby surovín, dopravy a ďalších. Príklad za všetky diaľnice plus automobily verzus železnice, hromadná doprava, cyklodoprava, pešia doprava a tak ďalej. Napríklad cestovný ruch, uvádzaný v dokumente bez prívlastku prírodne a krajine šetrný, keďže takýto prívlastok ani nič podobné v tej časti venovanej cestovnému ruchu nenachádzame, môže predstavovať na jednej strane žiaducu formu rozvoja, ale aj pohromu typu Donovaly alebo Skalnaté, či Štrbské Pleso. Ako jedného z protagonistov koncepcie trvalej udržateľnosti na Slovensku by ma mohlo tešiť časté používanie slovného spojenia "trvalo udržateľný" v tomto dokumente. K opatrnosti a miernej skepse ma však nabáda už to, v koľkých kombináciách sa tento pojem vyskytuje: "udržateľný" i "trvalo udržateľný rozvoj", "trvalý a udržateľný rozvoj", až po vnútorne protirečivý pojem "trvalo udržateľný hospodársky rast". Podobne inflačne pôsobí aj nadužívanie ďalších pojmov ako "zelený", "ekologický" a podobne, všade tam, kde im chýba obsah.
Problémom súčasnosti, ktorý sa však začal rodiť z našej ľahkomyseľnosti už dávno predtým, je rastúci dlh a následná fatálna zadlženosť. Niežeby si to vláda neuvedomovala, ale málo pozornosti venuje tomu, že ten dlh sa prejavuje doslova všade, nielen vo sfére ekonomickej, ale aj vo sfére kultúrnej, environmentálnej, etickej a ďalších, kam by sme mohli bez obáv zaradiť všetky nadstavbové oblasti od zdravotníctva, cez sociálnu sféru, kultúru, ochranu prírody a krajiny, šport, výchovu - vrátane environmentálnej, vzdelanie až po vedu, tam sme suverénne na konci Európskej únie, čo sa týka dotácií alebo financovania vedy. Myslím si, že top prioritou najbližších volebných období by malo byť prekonanie tejto neudržateľnej rozvojovej paradigmy. Nedá sa to zo dňa na deň, ani z roka na rok, ale je nevyhnutné mať víziu, program a vykročiť tým správnym smerom. Lebo jedno je isté, žiadúci smer nedosiahneme, ak budeme kráčať smerom opačným.
Leitmotívom volebnej kampane SMER-u - SD i celého programového vyhlásenia vlády sú ľudia a im sľubované istoty. Veľa sa vo vládnom programe hovorí aj o kvalitnom a efektívnom výkone štátnej správy a boji proti korupcii. Toto všetko nie je uskutočniteľné bez kvalitných, odborne zdatných a čestných ľudí v celej decíznej sfére. Preto som očakával, že autori programového vyhlásenia sa ospravedlnia ľuďom, ktorí boli v minulosti nútení v rámci politických a iných čistiek svoje posty opustiť a prizve ich k spolupráci. Takúto pasáž som však v programe vlády nenašiel a navyše, obsadzovanie vedúcich postov sa začína diať dosť zvláštnym spôsobom.
Keď už hovoríme o personálnych otázkach, v programe sa miestami opatrne pripúšťa to, čo je v Európe považované za samozrejmosť, teda že životné prostredie je jeden z hlavných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a malo byť jednou z top vládnych priorít. Ale kto to bude vo vláde garantovať, keď ani jeden člen vlády túto problematiku neštudoval, ani sa ňou nikdy, pokiaľ viem, systematicky nezaoberal? Je to niečo podobné, ako keby vo vedení ministerstva financií absentovali ekonómovia, na ministerstve spravodlivosti právnici a na ministerstve zahraničia diplomati.
Tým, že v programovom vyhlásení vlády sa dá nájsť takmer všetko, nechýba tam ani zmienka o mimovládnych organizáciách, či občianskych združeniach. To, že medzi sociálnych partnerov vlády nepatria, sme sa dozvedeli hneď po voľbách, a preto neprekvapuje ani to, že podporu rozvoja občianskej spoločnosti nepovažuje vláda za svoju prioritu. Spomína sa tu síce, že vláda vytvorí post splnomocnenca vlády pre ľudské práva a občiansku spoločnosť. Nemusela by ho však ani vytvárať, pokiaľ by ten jestvujúci post nezrušila a jednoducho nadviazala na všetko pozitívne, čo v tejto sfére urobila predchádzajúca vláda. Lebo nech si už o minulej vláde myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostane, že v tejto oblasti dosiahla niektoré pozoruhodné výsledky.
Záverom mi dovoľte, vážené dámy, vážení páni, povedať len toľko, že v diskutovanom programovom vyhlásení novej vlády som našiel celý rad pozitívnych zámerov a predsavzatí, ktoré sa však dajú realizovať veľmi rôznym spôsobom. Na Slovensku sa veľmi často stáva, že aj dobrý zámer vedie k nedobrému výsledku. Napokon ani jedno z programových vyhlásení za uplynulých 22 rokov nebolo úplne zlé, v každom z nich sa našlo veľa pozitívneho. Problém bol v tom, ako sa zámery realizovali. Napríklad v programovom vyhlásení prvej vlády pána Roberta Fica v roku 2006 som napočítal 40 sľubov a zámerov, týkajúcich sa životného prostredia. Keď som však v roku 2010 robil analýzu ich plnenia, zistil som, že ani jeden z týchto zámerov sa uspokojivo nesplnil. Tatry sa z národného parku zmenili na lunapark, cez chránené územie európskeho významu sa začala stavať diaľnica, zo štátnej správy v životnom prostredí "bola odídená" veľká časť schopných a čestných ľudí a zlatým klincom bolo zrušenie rezortu.
V kom a v čom mám vidieť záruku, že tomu bude tentoraz inak? Ľutujem, ale ani vládny program, ani environmentálna gramotnosť, skúsenosť a principiálnosť tých, ktorí budú v tejto veci rozhodovať, mi tú istotu nedávajú. Ale rád sa dám prekvapiť. Ďakujem za pozornosť.(Potlesk.)

S faktickými poznámkami dvaja poslanci, pán poslanec Kuffa a pán poslanec Matovič. Uzatváram možnosť faktických poznámok.
Poprosím pána poslanca Kuffu.

Ďakujem za slovo. Som tak pozorne počúval tuná kolegu z environmentalistiky, dotklo sa to aj tej jadrovej energetiky. Pán premiér tiež vo svojom príhovore a prejave spomenul Mochovce, dostavanie tretieho a štvrtého bloku. Ja len toľko som chcel povedať, z hľadiska energetiky to je super, keď Slovensko bude ako samostatnou krajinou vo výrobe energie, to je vysoko pozitívna vec a ešte perfektnejšia je tá, keď budeme schopní túto elektriku predávať ako do zahraničia.
Ona na jednej strane je ekologická a veľmi dobrá, pokiaľ je aj naozaj bezpečná. Samozrejme, toto je dielo, ktoré sme zdedili už z minulosti, nedá sa s tým zrobiť nič a zdá sa, že asi je najrozumnejšie dostavať ten tretí a štvrtý blok v Mochovciach, ale najväčšou tragédiou a zároveň aj nebezpečím, čo ja vnímam, skutočne keď bude tá výstavba a tá dostavba, aby sa viac zameralo aj na tú bezpečnosť. Táto jadrová elektráreň je v rámci ako Slovenskej republiky, široko ďaleko je veľmi úrodná zem. Ak by sa čosi ako stalo, a to zamorené územie, to, čo sa stalo ako v Černobyle, bolo by to veľkou katastrofou pre tak malú krajinu, ako sme my. Tak ja som len toľko chcel k tomu životnému prostrediu. Ten tretí, štvrtý blok, áno, dostavajte, lebo už je to, proste ani nie je možné inak, ale na tú bezpečnosť klásť tam veľký, vysoký dôraz. Ďakujem.

Pán poslanec Matovič.

Ja som zabudol pri tom mojom vystúpení a teraz vlastne som pochopil, že som jednu vec chcel povedať ešte, a to to, že keď som hovoril svoj pohľad na programové vyhlásenie vlády, nemusí byť úplne totožné s pohľadom ostatných poslancov u nás v klube, lebo každý z nich je nezávislý a hlasuje podľa svojho svedomia a má svoje vlastné názory. Jednoducho je im dovolené myslieť svojou vlastnou hlavou. A v tomto duchu aj to vaše vystúpenie bolo a som rád, že ste sa hlavne teda venovali tomu, čomu sa celý život venujete, a po tej odbornej stránke ste programové vyhlásenie vlády rozobrali a to isté očakávam aj od ostatných mojich kolegov v klube.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Mičovský. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda vlády, kolegyne, kolegovia, možno to nebýva zvykom pri takomto ústnom prejave, skôr pri písomnom, ale rozhodol som sa, že si dám nejaké motto, a dokonca, že to budú dve mottá. To prvé by som použil zo 4. apríla z prejavu, ktorý zaznel tu, v tejto sále z úst najvyššieho ústavného činiteľa, prezidenta Slovenskej republiky pána Ivana Gašparoviča. Ak som si to dobre zapamätal, povedal asi niečo nasledovné: "Naša spoločnosť je diferencovaná a určite potrebuje aj diferencované prístupy, ale jedna vec, jedna vec diferencovaná nesmie byť. A tou je morálka." Myslím si, že táto myšlienka je dobrá, a ja si ju budem určite pamätať ako myšlienka, ktorá zaznela, keď som prvýkrát mal možnosť tu byť medzi vami.
A aby som dal možnosť aj druhému najvyššiemu ústavnému činiteľovi, tak som si aj z jeho príhovoru, ktorý zaznel pri tej istej príležitosti, keď sme skladali sľuby, tak tiež jedna sentencia: "Máme obrovskú možnosť zbaviť sa historického revanšizmu." Mne sa to páči, lebo skúsenosť ozaj učí, že akonáhle roztáčame koleso odplaty, povedzme aj v politickom živote, tak má takú antifyzikálnu vlastnosť, že sa točí stále rýchlejšie, a, nedajbože, ho zastaviť. No a keď už som spomenul dvoch tých najvyšších ústavných činiteľov, som rád, že môžem spomenúť aj tretieho - pána predsedu vlády, a povedať, že som včera veľmi čakal na jeho uvedenie vládneho programu, a hoci som sa nedočkal toho slovíčka, ktoré je pre mňa istým osudom a o ktorom si myslím, ide o slovíčko lesy, že to je požehnaním tejto krajiny, napriek tomu som sklamaný nebol, pretože programové vyhlásenie vlády obsahuje niekoľko bodov, v tomto smere lesníckom, ktoré sa mi ozaj veľmi, veľmi páčia. Určite nie je dôvod, aby som tu urobil teraz nejakú exkurziu do tých lesníckych bodov, všetci sme to čítali, ale tri by som spomenul, tri, ktoré považujem za dobré.
Hovorí sa tam, že bude vláda hľadať rovnováhu, vyváženosť medzi ekonomickými a ekologickými princípmi lesníctva, jeho riadenia. Skvelá myšlienka. A dokonca chcem dodať, že my lesníci, alebo lesníci majú na to aj vynikajúcu metódu, ktorá je vysokou lesníckou pilotážou. Bola by to už taká prednáška, ktorá sem nepatrí, ale výberkový spôsob hospodárenia je spôsob, ktorý vám laikom alebo laikom umožní ani nezbadať, že v lese sa hospodári, a ten les napriek tomu bude dávať všetky svoje funkcie, tak ako je to na les potrebné. Je to spôsob, ktorý dokáže odpovedať na všetky zásadné ekologické, ekonomické, biologické, ale aj sociálne otázky nie tejto doby, nie tohto štvorročného obdobia, ale storočia, ktoré máme pred sebou.
Ďalšia vec, ktorá sa mi veľmi zapáčila a o ktorej som aj dnes mal možnosť hovoriť na výbore, keď sme tam mali dvoch pánov ministrov, ktorých sa to týkalo. Je to otázka toho, že vláda sa rozhodla, že bude oceňovať environmentálne funkcie, služby, ako som bol správne upozornený. Ak som predchádzajúci bod ocenil, tak o tomto druhom chcem povedať, že je ešte lepší, pretože ozaj dozrela doba, aby táto spoločnosť, ale nielen slovenská, ale aj európska, si uvedomila, že lesy ozaj nie sú tu kvôli tomu, aby poskytovali to drevo, to je druhotná záležitosť, ale aby poskytovali tie funkcie, ktoré my všetci, to je jedno, kde sa nachádzame v akej profesii, či sme v parlamente, alebo sme v Novej Sedlici, potrebujeme k životu. Viete, o čom hovorím, je to pitná voda, je to neodviata pôda, je to dýchateľný vzduch.
A ešte poviem aj tú tretiu vec, ktorá sa mi páčila možno najviac, a to bude možno aj trocha osobné, aj voči pánovi premiérovi, vo volebnom programe, vo volebnom, vo vládnom programe, možno aj vo volebnom, je veta, že táto vláda bude považovať štátny lesný majetok za strategický majetok a nepripustí jeho privatizáciu. To, v čom chcem byť osobný je to, že kedysi, keď som mal možnosť, nie ja, ale my lesníci uvítať pána premiéra ešte počas jeho prvého volebného funkčného obdobia vo Vydrovskej doline v lesníckom skanzene na Dni stromu, to sú také moje lesnícke deti, ktoré vznikli skutočne z lásky, z lásky k slovenským lesom, tak to bolo obdobie začiatku tohto storočia, keď tie privatizačné tendencie boli nebezpečné, zdali sa nám veľmi blízke a ozaj si pamätám na jeho slová, keď povedal: "Nebojte sa, nebude to privatizované ani o štyri roky, ani o štyridsať, ani o sto." Ja sa s ním veľmi stotožňujem, som presvedčený, že každá vláda, či to bude tá o sto rokov, alebo tá o štyri, bude povinná toto obrovské bohatstvo, tento zlatý fond našej republiky toho správcu tých strategických surovín musieť strážiť a veľmi chrániť a dodám k tomu len jednu kacírsku myšlienku, že možnože o sto rokov nieže nebudú sprivatizované štátne lesy, že o sto rokov budú musieť byť všetky lesy štátne, pretože ich význam bude tak veľký, a ich potreba pre to, aby sme prežili, tak intenzívna.
No to sú tie tri body, ktoré som si povedal, že si zapamätám a že ich veľmi rád tuná zdôrazním, a možno v tejto chvíli by sa zdalo, že vlastne ten poslanec Mičovský našiel pekné body, pochválil a v tejto chvíli by možno mohol povedať, je to bez problémov, keďže mu tak splnili, zahrali mu na nôtu, mohol by hlasovať úplne smelo, v našom klube skutočne je to tak, že nie sú žiadne obmedzenia na programové vyhlásenie vlády.
A verte tomu, že by som to aj rád možno urobil, možno by to bolo také netypické, ale je tu problém. Tá pekná konštrukcia, ktorá tu vznikla z tých bodov, ktoré som popísal, ale aj z tých, ktoré som nepopísal, ona je skutočne umná, je to dobre do seba zapasované a lesnícke srdce to poteší. Ale projektanti sa dopustili jednej fatálnej chyby. Túto dobrú konštrukciu, dobre skĺbenú, postavili na trasovisko. To trasovisko, musím uviesť presnejšie, postavili ho na morálne trasovisko. A aby som bol presnejší, pretože, žiaľbohu, morálnych trasovísk máme pomerne veľa v našej nedávnej histórii, tak to postavili na morálne trasovisko, ktoré sa spája s vládou pána premiéra Fica v roku 2006 - 2010. Je to pre mňa veľmi zvláštna spomienka, o to zvláštnejšia, že vlastne vďaka nej som dneska tu. Je to spomienka na neskutočné drancovanie štátneho majetku podniku Lesy Slovenskej republiky, drancovanie, o ktorom som si myslel, že nemôže existovať ani v zlých románoch, drancovanie, ktoré pripravilo lesný podnik, ale aj všetkých občanov Slovenska o milióny a milióny eur.
To, čo sa dialo, by sa dalo teraz popísať podrobne, ale to ozaj nie je mojím cieľom. Publikoval som to v "Nežnej zelenej", publikoval som to s plnými menami, až sa divím, že ma za tie dva roky ešte nikto nežaloval, je to tam skutočne všetko napísané a je to napísané s pocitom obrovského sklamania. Tie veci boli zlé nielen kvôli tomu, že z tejto republiky nám nejakým divným spôsobom unikli peniaze, ale boli tu ešte aj horšie dôvody. Ja sa bojím, že občania Slovenska neboli pripravení len o tie milióny, ale boli pripravení aj o čosi viac, o pocit, že sa oplatí byť čestným, spravodlivým, že sa oplatí bojovať, že sa oplatí jednoducho ísť si za svojím v tom slova zmysle, že to moje nie je to, čo mám na svojom konte, alebo to, čo mám vo svojom dome, či vo svojej záhrade, ale že to moje, to je to, čo mal tento štát, štát, ktorý mám rád a ktorého lesy milujem, a tie, tá strata je väčšia. Tá doba nám, pán premiér, aj všetci, ktorí si ju pamätáte, veď je nedávna, ukradla aj kus svedomia lesníckeho, ukradla nám presvedčenie, že má zmysel bojovať za niektoré záležitosti, a preto sa tak trocha domnievam, že to trasovisko, na ktorom sa tieto všetky krásne zámery postavili, je prisilné. Ale nechcem povedať, že je neriešiteľné. Ale predsa by som len rád spomenul, ako to vtedy vypadalo z hľadiska toho, ako sa občan, ktorý sa postaví voči veľkej moci, môže dostať do zvláštnych pocitov, keď už sme nevedeli, čo urobiť, tak nám pán premiér vtedy poslal oproti pána ministra Becíka, vysokého úradníka, ktorý nám mal pomôcť, úradníka, ktorý nazval môj otvorený list, ktorý to všetko spustil, pamfletom. Podpísaný list občanom Slovenskej republiky, podpísaný plným menom, s plným vedomím toho, čo človek píše, vysoký úradník nazve pamfletom. Ja som sa tak trocha tešil, že sa pán Becík stane súčasťou vlády a že mu to možno budem môcť povedať do očí, lebo to je spomienka, ktorú, ktorá je ťažká.
Prišli aj ďalší ľudia, keď sme pána premiéra prosili o prijatie, ktorí nás prijali potom, ktorí boli akýmsi nárazníkovým stupňom toho nášho zúfalstva, hnevu alebo jednoducho nepochopenia toho, čo sa to vlastne mohlo udiať. Myslím, že najvyšší vtedy poradca pána premiéra pán Faič nás tiež vtedy prijal, dokonca lesník a on miesto toho, aby povedal, ľudia, ako sa mohlo dopustiť v lesoch taká strašná vec, namiesto toho povedal: "Čo chcete vlastne ešte robiť?" Pán poradca, no čo by sme my, my už nevieme, čo by sme chceli robiť. Bolo to jednoducho pre nás aj po tejto stránke veľmi, veľmi zlé. Ale opäť hovorím, my sme tu nie teraz na to, aby sme pospomínali všetky zlé veci, a povedali, že sa nedá, ale aby som vás upozornil, že to, čo tu všetko dodnes, dneska zaznievalo, tie mnohé dôležité ekonomické, technické, sociálne poznámky, ktoré určite stoja nad lesníctvom a ja sa nedivím, že ste ich povedali s takým dôrazom a že tu vznikla taká diskusia, tie všetky sú ťažko realizovateľné pokiaľ budú postavené na tom, že budeme tu mať ľudí vo vysokých funkciách, vo funkciách, do ktorých budú menovaní s istou dôverou, ktorí túto dôveru strašne zneužijú. To, čo urobili, pán premiér, ľudia vo vedúcich funkciách, ktorí, ja viem, mohli by ste povedať, veď nie vy, bol tam, bola tam Elektra, tá tam ich nominovala, ale dobre, to tiež už asi nebolo by dôstojné tu rozvíjať, ale určite tá zodpovednosť na vás vtedy bola a ja som presvedčený, že ste museli tú dobu vnímať, ako niečo zlé. A ja vám neprajem, aby niečo podobné prišlo. Naopak, prajem nám všetkým, aby to, čo povedal aj kolega, aby sa už nemohlo stať, že by boli ľudia, ktorí prídu do funkcií zároveň ľuďmi, ktorí zneužijú vašu dôveru.
Preto vás chcem poprosiť, nie kvôli tomu, že hovorím o lesníctve, lebo to lesníctvo je len malá vzorka spoločenského diania. Hovorím o ňom preto, lebo mu rozumiem, ale viem, že to niečo podobné sa mohlo diať v ďaleko väčšom rozsahu, a možno tie milióny, ktoré spomínam, sú skutočne obrovskými miliardami a my dnes rozmýšľame, čo do nemocníc, čo dôchodcom, čo školstvu, čo do divadiel. Ja neviem, ale tá suma, ktorá nám uniká, keď zoberiem tú skúsenosť z tých rokov, tá suma môže byť tak veľká, že keby sme z nej aspoň časť získali, tak by sme si možno vedeli pomôcť doslova reálne ekonomicky. Preto vás prosím, všetkých ministrov, pána predsedu vlády, skúste ešte túto dobu na ňu nezabudnúť, lebo viete, všetko vás v živote dobehne, aj táto doba vás teraz dobehla, lebo ste sa dostali do funkcií, a ja vám ju pripomínam. Robím to úctivo, ale s veľkým dôrazom. Poprosím vás, skúste možno z tých miliónov dačo ešte získať, skúste potrestať tých ľudí, ktorí zneužili vašu dôveru, ktorí zneužili dôveru nás všetkých. Ak by sa to stalo, možno by to bol ten dôvod, aby sme ešte s väčšou chuťou urobili to, čo povedali tu niektorí kolegovia, podporili vás, veď tu sme, my sme tu všetci kolegyne, kolegovia, ktorí máme tú obrovskú povinnosť slúžiť zákonom tejto republiky, a tie zákony majú slúžiť všetkým ľuďom. My to musíme sa zhodnúť na tom, že má to logiku, aby sme spolupracovali, dovoľte mi, aby sme tú spoluprácu mohli založiť na tom, že tá dôvera sa zvýši. Prečo by nemohli si dôverovať navzájom aj politickí oponenti? Nech sa bojuje o ich presvedčenie, o ich orientáciu, červenú, modrú, zelenú, ale predsa v boji sa používajú férové zbrane. A na to, aby sa používali férové zbrane, musia ich mať v rukách féroví ľudia. Predsa nikto z vás nemôže byť presvedčený o tom, že treba do nejakej funkcie zloducha. A tých zloduchov tam bolo strašne veľa. Bolo to ozaj údesné a ja by som sa už nerád k tomu niekedy vracal v tejto sieni zákonnosti.
Preto možno skončím asi s takouto úvahou. Klopal som ja vtedy, keď tieto udalosti začali, na mnoho dverí. Riešil som veci interne, ozaj človek nejde na bubon. Klopal som potom ďalej a ďalej, vyššie a vyššie, napokon keď to tak symbolicky zavŕšim, zaklopal som až na najvyššiu budovu, ktorá sa nachádza na Slovensku, na budovu Národnej rady Slovenskej republiky a mám tú česť byť tu s vami. Ja vás prosím, pustime spoločne ducha slušnosti, zákonnosti a poriadku do tejto budovy. Ak bude tu medzi nami, ak všetkých 150 poslancov a všetci ministri budú takto rozmýšľať, tak sa nemusíme baviť, či je táto vláda jednostranná a či je tu "osemdesiattrojka", alebo aké číslo. V tom prípade sa dostaneme k pocitu, že náš život tu má zmysel, že sme tu preto, aby sme urobili nie veľké veci, aby sme urobili veľa malých vecí, ale predsa život a jeho dokonalosť sa skladá z maličkostí a tie nám treba riešiť. Takže pusťme sem zákonnosť, poriadok a snažme sa, aby to, prečo sme sa tu zišli najbližšie 4 roky, malo hlboký a veľký zmysel. Ja osobne, po všetkých týchto rečiach, sľubujem, že budem veľmi pozorne počúvať všetko, čo sa tu bude diať a veľmi rád sa pridám ku každej myšlienke, o ktorej si budem myslieť, že je na prospech môjmu synovi, jednému i druhému, mám dvoch, mojim blízkym a známym a že na prospech všetkým ľuďom tejto spoločnosti. Všetkým, nie obyčajným a jednoduchým, ale všetkým, ktorí sa nazývajú obyvatelia Slovenskej republiky a na ktorých musíme myslieť, nie predovšetkým, ale vždy.
Vážené kolegyne, kolegovia, bolo mi cťou tu vystúpiť, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

S reakciou na vystúpenie pána poslanca siedmi páni, šiesti páni poslanci, Fronc, Poliačik, Osuský, Viskupič, Lebocký a posledný pán poslanec Matovič. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Fronc.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega, tie mottá, ktoré ste uviedli, sú naozaj pekné, ale na to existuje jedna odpoveď už tisíc rokov stará, ktorá hovorí, že: "verba movent, exempla trahunt". Slová síce hýbu, ale príklady ako priťahujú. A jeden vám poviem, v 2006-om takisto dostala opozícia ponuku na spoluprácu a musela sa snažiť a veľmi sa snažila štyri roky, predkladala predlohy, návrhy zákonov a neuveriteľne, ani jeden nenašiel podporu vo vládnej koalícii. Ďakujem.

Dokončíme faktické poznámky. Pán poslanec.
Nech sa páči, pán minister pôdohospodárstva.