2. schôdza

Pán poslanec Vašečka s faktickou poznámkou.

Ja som veľmi rád, že zazneli na pôde Národnej rady Slovenskej republiky tieto slová. Jedna z vecí, ktorú možno vnímame a potrebujeme sa naučiť, je, že je normálne, že sa človek prihlási k svojej viere, viere v Ježiša Krista Nazaretského, nie preto, aby nejako nábožensky dominoval alebo presviedčal iných, ale preto, aby jednoducho vzýval meno, v ktorom je spása, a aby nejako tak zvolával požehnanie, tak ako to hovoril aj pán poslanec Kuffa. Teraz nejde o to, aby sme vás presviedčali alebo aby vás Braňo presviedčal, ale o to, aby sme vnímali túto vec, že naozaj to nie je len ľudský boj. Snažíme sa tu o nejakú spoluprácu, niečo nového. Nie je to v tom, aby sme tu teraz mali nejaké náboženské kázne, ale v tom, aby sme pochopili, že sú tu veci, ktoré nás spájajú. Pre niekoho možno povie, že ja neverím v Boha, neverím v Ježiša Krista, ale predpokladám, že sa zhodneme, že veríme v pravdu, uznávame lásku. Ja verím v Boha, ktorý je láska. A preto verím v Boha, verím v lásku. Verím, že Ježiš Kristus je pravda. A preto verím v Ježiša Krista. Preto sa zhodnime na týchto veciach a spolupracujme. A ak to bude možné a dobré a vieme sa na tom dohodnúť, modlime sa spolu. Nájdime spôsob ako to uviesť do fungovania Národnej rady. Možno to bolo pre vás prekvapujúce, možno ste niečo také zažili alebo nie. Ale my by sme boli veľmi radi, keby toto mohol byť taký nový normál, keby sme z vôle voličov, pretože my sme sa nedostali po nejakých straníckych chrbtoch, napr. konkrétne Braňo je prípad, ktorý bol na nezvoliteľnom 64. mieste, a je z vôle voličov v Národnej rade Slovenskej republiky, ľudí, ktorí ho volili práve preto, lebo hovorí to, čo hovorí nielen tu, ale aj na iných fórach. Takže ja ešte raz ďakujem Braňovi. A nech Boh žehná túto Národnú radu a Slovensko. Ďakujem.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Mikuš. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, chcem môjmu predrečníkovi povedať, že snažím sa hovoriť a robiť to, čo myslím, čo žijem a v čo verím. Ale sme politici, rokujeme o programovom vyhlásení vlády a skúsim sa vrátiť k téme. Myslím, že asi nás nebude veľa, ktorí tu sedíme od samého začiatku rokovania, od prvého príhovoru pána predsedu vlády, kde predstavil programové vyhlásenie vlády. Ja som si to tu odsedel. Doteraz som počul každého rečníka. Počul som dvoch ministrov predkladať programové vyhlásenie na hospodárskom výbore. Sledujem diskusiu od samého začiatku, reakcie jednotlivých poslancov a musím konštatovať, že je tu iná atmosféra ako v minulosti pri prerokovávaní programového vyhlásenia vlády, či už lepšia alebo horšia, to ukáže budúcnosť, ale iná v tom, že v minulosti vždy poslanci a ministri obhajovali svoje vízie z koalície. Z opozície poslanci kritizovali programové vyhlásenie vlády, resp. predkladali svoje názory a tie diskusie bývali tvrdé, možno oveľa tvrdšie ako dnes a diskutovalo sa o názoroch. Teraz je to iné v tom, že v programovom vyhlásení vlády je ponuka veľmi široká. Prakticky nie je čo obhajovať, skoro prakticky nie je čo kritizovať, lebo vždycky si tam nájde niekto to niečo dobré. A celá diskusia je o nádejach, hlavne tých nových poslancov a možno poslancov vládnej strany, že sa vyberú práve tie dobré veci z toho programového vyhlásenia. A keď iná časť opozície povie svoje názory, tak diskusia sa zvrhne v tom lepšom prípade na osočovanie bývalých vlád, v tom horšom prípade na osobné invektívy.
Vážené kolegyne, kolegovia, ak si človek pozrie a prečíta volebný program strany SMER – sociálna demokracia a porovná ho s inými volebnými programami, určite tam bude cítiť a nemôže nepostrehnúť jeden významný znak, že jazyk strany SMER sa odlišoval od jazyka iných politických strán. Odlišoval sa skladbou viet, spôsobom myslenia jeho autorov. Ak si prečítame programové vyhlásenie vlády, tak treba povedať, že mnoho z volebného programu strany SMER – sociálna demokracia je v programovom vyhlásení vlády, aj keď, myslím, ako poslanec Brocka povedal, veľmi rozriedeného alebo riedkeho. Musím povedať, že pri tvorbe programového vyhlásenia vlády jeho tvorcovia sa nedokázali zbaviť svojej kuchárskej knihy, ktorá vo veľkej väčšine bola vytlačená ešte pred rokom 1989. Hovorím o jazyku, nie forme a obsahu. Typickým znakom tých materiálov bolo rozplývanie sa v heslách a slovných schémach. Tieto mali navodzovať dojem komplexnej starostlivosti o pracujúcich, v zmysle ktorých strana a vláda bdela nad blahom pracujúceho a snažila sa zabezpečovať jeho harmonický rozvoj a núkala mu siahodlhé istoty. Tvorcom programového vyhlásenia vlády určite nebolo jednoduché ho napísať v takomto tvare a obsahu, ako ho máme, pretože do tohto dokumentu musela napísať aj to, že kapitalizmus jej nie je cudzí, že trh je nevyhnutný a že sociálne istoty možno garantovať len vtedy, ak na ne budú peniaze. To sa však nedočítame priamo. Dočítame sa to medzi riadkami. Lenže nedá sa postupovať podľa medziriadkových náznakov a rovnako sa nedá stíhať vládu za to, čo v základnom dokumente nenapísala.
Aby som podporil tieto svoje tvrdenia o neuchopiteľnosti predloženého programového vyhlásenia, uvediem niekoľko citátov.
V oblasti venujúcej sa zamestnanosti sa píše: „Hospodárska politika vlády v oblasti zamestnanosti vychádza z toho, že trh práce nemožno vnímať len ako operatívne sa správajúci systém, ktorý rýchlo reaguje na zmeny na trhu tovarov a služieb. Stratégia vytvárania pracovných miest a budúcnosť práce v zamestnaneckom pomere musí vytvárať také vnútorné a vonkajšie prostredie, ktoré bude schopné neustále obnovovať rovnovážny stav medzi ekonomickými potrebami podnikateľov a spoločnosti na jednej starne a schopnosti a efektívnu motiváciu zamestnancov na strane druhej. Je nevyhnutné, aby stratégie podnikateľských subjektov boli založené na ich schopnosti vedieť a vyrovnávať sa s krátkodobými cyklickými výkyvmi predaja práce, tovarov a služieb. A to je dosiahnuteľné najmä uplatňovaním pružných technologických a riadiacich procesov a schopnosťou včas predvídať zmeny v globálnom prostredí a koncepčne na ne reagovať.“ Čo z tejto pasáže, ktorá má riešiť jeden z najzávažnejších problémov Slovenska, vysokú nezamestnanosť, sa dá vyčítať? Nič. Je to konštatovanie bez akéhokoľvek obsahu. Nepoužiteľné, ale ani nenapadnuteľné. Nech vláda urobí čokoľvek, nikto jej nebude vyčítať, že sa spreneverila vlastnému ústrednému dokumentu, a rovnako nebude nikto môcť kontrolovať jej výkon.
Iný citát. Týka sa ďalšej akútnej problematiky rozvoja regiónov Slovenska. Takto si to predstavuje vláda: „Kvalita života obyvateľstva sa musí formovať v konkrétnom prostredí regiónov Slovenska. Preto vláda podporí regionálny rozvoj horizontálnou a vertikálnou koordináciou so zohľadnením rôznorodosti Slovenska. Zámerom vlády je vytvárať a uplatňovať také sociálno-ekonomické nástroje, ktoré budú znižovať regionálne disparity, zvyšovať konkurencieschopnosť regiónov, a tým aj kvalitu života. Princíp zvyšovania regionálnej konkurencieschopnosti znamená posilnenie schopnosti regiónov pružne reagovať na meniace sa podmienky, prispôsobovať im svoju sociálno-ekonomickú štruktúru, predvídať zmeny a usmerňovať ich.“ Ospravedlňujem sa za dlhý citát, ale neodolal som príťažlivosti majstrovstva jeho tvorcu písať tak dlho bezobsažne. A to som ešte mohol pokračovať, lebo ten text pokračuje ďalej.
Veľký rozsah návrhu programového vyhlásenia má budiť dojem, že tvorcovia dôsledne uchopili problém a rozpitvali ho do podrobností. Je to však len zdanie, početné riadky sú plné fráz a rozporuplných želaní. Avšak dôležité je jasne pomenovať problémy, poukázať na nedostatky a navrhnúť realizovateľné postupy na ich odstránenie. Toto v predloženom materiáli chýba. Namiesto pasáží s množstvom odrážok by som očakával aspoň niekoľko konkrétnych návrhov, ako dospieť k zlepšenie stavu, ako zmeniť to, čo sa nepáči ani nám a nepáči sa občanom Slovenska a na čo aké podniknúť konkrétne kroky. Už som spomínal, že problém vysokej nezamestnanosti, ktorý obyvatelia tohto štátu menujú v prieskumoch ako úplne najzávažnejší, je spomenutý v plejáde ďalších tém, ale v programovom vyhlásení nenachádzame zmysluplný návrh, ako s ním pohnúť. Podobne je to aj s vyrovnávaním regionálnych rozdielov. V programovom vyhlásení vláda namiesto reálnych nástrojov, ktorými chce riešiť problémy, s obľubou ponúka koncepcie. Už tu mnohí kolegovia moji predrečníci aj môj následný predrečník hovoril o sľuboch.
Niekoľko veľmi krátkych citátov, akým spôsobom chce vláda riešiť niektoré problémy. Takže na dôchodkový systém to má byť dlhodobá koncepcia dôchodkovej politiky na základe širokej odbornej diskusie. Pri výstavbe ciest to bude sektorová stratégia rozvoja dopravnej infraštruktúry s výhľadom do roku 2030. Obrana sa bude riadiť podľa rozvojového plánu rezortu obrany vrátane ozbrojených síl s výhľadom do roku 2024, pri kultúre to bude podľa Stratégie rozvoja kultúry pre potreby 2013 až 2020 a pri rodinnej politike podľa Koncepcie štátnej rodinnej politiky Slovenskej republiky do roku 2020. A vrchol prichádza v stati nazvanej Strategická dimenzia vládnutia, o tej tu už bolo niečo hovorené, kde vláda zdôrazňuje potrebu strategickej dimenzie vládnutia vytvárajúcej podmienky na to, aby sa prognózovanie vývoja, stanovovanie priorít a rozvíjanie strategického vládnutia stalo trvalou súčasťou fungovania štátu a spoločenského dialógu. Rozhodujúcim predpokladom realizácie tohto cieľa je objektívna tvorba kvalitných vízií a stratégií. Vláda vyslovuje politickú podporu strategickému vládnutiu ako základnému predpokladu uplatnenia tohto inštitútu. Uprednostňuje prostredie politickej stability, silnej a stabilnej vlády zameranej na nie veľký počet operatívnych úloh, ale skôr na koncepčnú systémovú a efektívnu prácu.
Podľa uvedených zámerov to vychádza tak, že vláda Roberta Fica sa chystá vládnuť dve-tri štvorročnice, aby mohla uplatniť a naplniť svoje koncepcie, ktorých vypracovanie bude trvať minimálne úvodnú časť jej prvého vládnutia, a to v stave, keď Slovensko musí urýchlene pokračovať v konsolidovaní svojej ekonomiky s výrazným ozdravením verejných financií. Myslím, že to povedal tu aj pán predseda vlády. Toto je úloha dňa. A preto jej aj vláda Ivety Radičovej venovala toľko pozornosti. Darmo budeme dumať na siahodlhými koncepciami, proti ktorým, samozrejme, nič nemám, keď v prvom rade treba zabezpečiť finančnú stabilitu štátu. Ak to nedokážeme, reálne nám hrozí osud viacerých juhoeurópskych štátov.
Ak sa vláda v predloženom programovom vyhlásení hlási k azda jedinému presne merateľnému cieľu, stlačiť v roku 2013 deficit verejných financií pod 3 % HDP, je to málo. Ako priznáva samo ministerstvo financií v návrhu východísk rozpočtu verejnej správy na roky 2013 – 2015, aj postupné znižovanie schodku v nasledujúcich rokoch pod 2 % HDP, zvýši nároky na obsluhu štátneho dlhu až tak, že v roku 2015 pôjde každé desiate euro z výdavkov štátneho rozpočtu na splácanie starých dlhov, a to všetko za predpokladu, že nebudeme platiť opätovne stúpajúce talianske alebo španielske úroky. Strata dôvery našich veriteľov môže spôsobiť, že sa rozkrútime na kolotoči, ktorý sa bude tak zrýchľovať, až nás povyhadzuje zo sedačiek. Riešenie týchto problémov nie je v predloženom materiáli rozpracované, ak nepočítam chabé zmienky, dosť neisté o zvyšovaní existujúcich či uplatňovaní nových daní a o potrebe zvyšovania podielu verejných príjmov na HDP. Pritom toto by mal byť ústredný bod programového vyhlásenia vlády, pretože od neho závisí naplnenie kapitol pod ich názvom Spoločenská stabilita a istoty pre ľudí, Posilnenie postavenia Slovenskej republiky v Európskej únii a vo svete či Trvalo udržateľný hospodársky rozvoj.
Vážené kolegyne, kolegovia, kto číta medzi riadkami, predsa len nájde, kam mieri vláda Roberta Fica. Vláda Roberta Fica mieni ľuďom siahnuť na istoty. Veľmi veľa predstavitelia strany SMER – sociálnej demokracie o tom rozprávalo pred voľbami. Dnes to avizuje programové vyhlásenie vlády, dnes to avizuje aj informácia, resp. predkladanie jeho predkladateľov, len to si človek musí prečítať celé, pozorne a nájsť v ňom zakódovaný základný rozpor. Nedá sa Slovensku a svetu sľubovať, že konečne zastavíme vytváranie dlhov, a pritom nesiahneme na sociálny systém, ktorý je práve takýmito pôžičkami dotovaný. Ale programové vyhlásenie nemá byť siahodlhé, úmorné čítanie dlhých statí a jeho zmyslom by nemalo byť hľadanie medzi riadkami.
Keďže je programové vyhlásenie veľmi široké a rozporuplné, samozrejme, určite aj ja podporím, aj moji kolegovia podporia mnohé zákony, ktoré prídu do parlamentu a ktoré budeme považovať pri prerokúvaní za dobré, tak ich určite podporíme, ale programové vyhlásenie vlády nehovorí, koľko ich bude, aké budú, a dokonca podľa toho, ako hovoria jednotliví ministri, ešte budú diskutovať s rôznymi inštitúciami, rôznymi skupinami obyvateľstva, predpokladám že ani samotní ministri ešte nevedia, ako tie zákony budú vyzerať, preto považujem programové vyhlásenie vlády za nedobré a nemôžem ho podporiť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán poslanec.
Nie sú na vaše vystúpenie faktické poznámky.
Ďalší je písomne prihlásený pán poslanec Vašečka. (Hlasy v sále.) Je v sále? Vzdáva sa svojho poradia? Vzdávate sa vystúpenia alebo poradia? (Odpoveď poslanca.) Ste tu, strácate možnosť vystúpiť. (Reakcia poslanca.) Nech sa páči, začnite a budete pokračovať v stredu ráno o 9.00 hodine. Nech sa páči, pán poslanec, začnite, máte desať minúť a prerušíme potom rokovanie a budete pokračovať v rozprave v stredu ráno.

Pán predseda, pán minister, ktorý zastupuje navrhovateľa, pán spravodajca, ostatní páni poslanci, panie poslankyne, ja som veľmi rád, že je tu pán minister školstva, lebo ja by som chcem hovoriť o časti programového vyhlásenia vlády, ktorá sa venuje školstvu, pretože som učiteľ. Možno by som zdôraznil to, že som stredoškolský učiteľ.
Ako hosť som sa zúčastnil včera doobeda zasadnutia výboru pre vzdelanie, mládež, vedu a šport, teda školského výboru a videl som vlastne, že ako hostia tam boli pozvaní štyria zástupcovia vysokých škôl, čo je v poriadku, samozrejme, vysoké školy sú veľmi dôležité. Ale mám taký dojem, čo sa týka školstva a jeho riadenia aj komentovania a hovorenia o ňom, že sa väčšina času alebo veľmi často hovorí z pozície vysokých škôl. Zase, nie som proti tomu, ale chcel by som možno ja sa viac venovať tomu regionálnemu školstvu, teda najmä základným a stredným školám. To, prečo o tom aj hovorím, je, že by som bol veľmi rád, keby som povedal nielen nejaké kritické vyjadrenie k programovému vyhláseniu vlády, ale možno tak trochu keby som zapôsobil aj na zákonodarcov a vôbec celú exekutívu, na takú zmenu mentality a pohľadu na školstvo. Mne teraz príliš nejde o nejaké politické body, kamery tu už nie sú, je tu aj málo poslancov, ale som veľmi rád, že je tu práve pán minister, ktorý mi príde, zvlášť po včerajšom zasadnutí výboru, nastavený veľmi konštruktívne k tejto veci. A nechcem teda hovoriť opozične alebo vládne, pravicovo alebo ľavicovo, ale tak veľmi prakticky.
Nejaké čísla, aby som vás dostal do obrazu, predpokladám, že viacerí ich zvládate úplne bez problémov, ale pre niektorých z vás, ktorí sa venujete profesijne, pochopiteľne, iným oblastiam, môžu pomôcť, takže čísla, ktoré som našiel na štatistických stránkach. Máme okolo 7 500 lekárov v nemocniciach, máme asi 13 000 vojakov v slovenskej armáde a cez 20 000 policajtov. Ale len na základných a stredných školách máme viac ako 55 000 učiteľov. Ale čo by som chcel zvlášť podčiarknuť, to je to, že v regionálnom školstve, teda na tých základných a stredných školách máme 750 000 detí. To je obrovské číslo. Pre tých, ktorí radi uvažujú politicky, je to zhruba počet preferenčných hlasov pána premiéra v terajších voľbách, trištvrte milióna ľudí, v tomto prípade teda voličov, ale v tom prvom prípade detí a mladých ľudí. Chcem ešte poznamenať, že do toho nezapočítavam vysokoškolákov, ktorých je viac ako 200 000. Čiže hovoríme o dopade na obrovskú časť našej populácie, a to zvlášť vo veku, keď je veľmi ovplyvniteľná a keď vytvárame vlastne jej budúcnosť. Trištvrte milióna detí a mladých vo veku od 6 do 16 až 20 rokov trávi každý pracovný deň, jeho veľkú časť v škole s učiteľmi. A to je povinná školská dochádzka minimálne 10 rokov, zvyčajne však 12 až 13 rokov, pokiaľ nejdú na vysokú školu. Učiteľ je človek, ktorý trávi s našimi deťmi bezkonkurenčne najviac času vo veľmi dôležitom období života. Možno niektoré rodiny, ktoré sa extrémne kvantitatívne času venujú deťom, to možno dorovnajú, ale zvyčajne fakt je taký, že rodičia sú niekedy len hodinku, dve hodinky so svojimi deťmi a ten učiteľ je s nimi šesť-sedem hodín. Preto je to veľmi dôležité.
My hovoríme o rôznych veciach. Hovoríme tu o programovom vyhlásení vlády, hovoríme o kapitolách, o rozpočte, o stratégiách, prognózach. Ale tu nejde o čísla. Tu ide o deti, o mladých, o konkrétnych ľudí, o naše deti. Ja sám som otec, mám štyri deti s manželkou. A to je budúcnosť Slovenska. Viete, ak hovoríme o deficite, ja tomu rozumiem, je to jasné. Ono to s tým všetkým súvisí. Ale pokiaľ nebudeme investovať do našich detí a mládeže, tak nejaká stratégia do roku 2024 bude možno postavená na nejakých číslach, ktoré budú matematicky a ekonomicky dobre vychádzať. A treba to urobiť. Ale v roku 2024 budú naši maturanti mať vek cez tridsať rokov a budú to oni, ktorí začnú prudko ovplyvňovať túto spoločnosť. A záleží na tom, akí budú, aj charakterovo, to je veľmi dôležité, ale aj profesijne, kreatívne a tak ďalej. Som učiteľ, ale som najmä rodič. Okrem toho, že som učiteľ na strednej škole, tak som napr. predseda rodičovskej rady na škole, kde chodia moje deti, pretože ma to zaujíma ako rodiča a možno ešte niekedy viac ako rodiča ako učiteľa. A preto ma to mrzí aj hnevá, že o školstve hovorí každá vláda ako o priorite a vždy sa dejú len nejaké čiastkové zmeny. Aj to je otázka, ako kedy či sú k lepšiemu. Preto by som chcel nie kritizovať alebo podozrievať, ale povzbudiť, aby to naozaj bola priorita. A netreba o tom len hovoriť, treba to urobiť. Taký príklad poviem. Ako obyvateľa Žilinského kraja, žilinského regiónu sa mi nepáči, že sa neustále odďaľuje nielen v terajšom pláne terajšej vlády, lebo aj v tých predchádzajúcich to tak bolo, tunel Višňové – Dubná Skala a ten úsek diaľnice súvisiaci s ním. Ale zase sú tu čísla napr.. Denne tade prejde podľa štatistík, ktoré som naposledy našiel, cez 25 000 vozidiel. Strávia tam asi 20 až 30 minút keď nie je zápcha. Ale za ten istý čas v ten istý deň niekoľko hodín strávi viac ako 400 000 detí na základných školách svoj čas, svoj život, ktorý je veľmi dôležitý. A preto ak hovoríme, že diaľnice sú priorita a sú veľmi dôležité z hľadiska infraštruktúry, tak školstvo je nepomerne väčšia priorita.
Teraz poviem niečo z takého aktuálneho diania. (Ruch v sále.) Môžem vás poprosiť? Ďakujem. Ja mám niekedy, prepáčte, pri tých vystúpeniach také učiteľské maniere, tak nechcem byť mentorský, len vás chcem pekne poprosiť. Ďakujem. Odborári, citujem z ich reakcií na programové vyhlásenie vlády, myslím tým Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy, hovoria, citujem: „Takýto program vlády Slovenskej republiky pre školstvo nemôže naštartovať jeho dlho očakávaný rozvoj.“ A ďalší citát z inej ich časti: „Takýto prístup vlády Slovenskej republiky k pretrvávajúcim problémom v školstve považujeme za alibistický, neriešiaci perspektívu školstva Slovenskej republiky.“ Nie som odborár a nie so všetkými vyjadreniami a postojmi odborárov súhlasím, ale musím povedať, že je to výstižné. Nie preto, že by pán minister nechcel, veľmi pochybujem, že by nebol nadšený to urobiť, navýšiť kapitolu školstva o finančné prostriedky a rozbehnúť ďalšie programy. Tomu všetci rozumieme, ale ja by som chcel apelovať na vás a na váš pohľad na školstvo všetkých nás, ako sme tu, aby sme naozaj, a vy na to máte, dúfam, aj spoločne na to máme štyri roky, dali taký nejaký ambiciózny plán a hľadali spôsoby, ako sa to dá, vy nemáte zázračné riešenia, ani ja vám neponúkam zázračné riešenia, aby nastal ten posun v prioritách.
Ďalšia vec je, že by som chcel povedať možno niečo o platoch učiteľov, určite preto, lebo ak ma budú kolegovia sledovať, dajú mi po nose, keď o tom nepoviem, ale aj preto, lebo je to fakt vážna vec. Poviem len príklad. S jedným mojím kolegom, momentálne je už dávno na dôchodku, veľmi kvalitným učiteľom, na ktorého žiaci spomínajú ako na legendu, ktorý dostal niekoľko ocenení, stredoškolským učiteľom slovenského jazyka raz sme sa rozprávali, o hodnote učiteľa ja ako mladý začínajúci učiteľ a on ako už vrcholiaci učiteľ. A hovoril mi, že, vieš, tá úcta sa prejavuje aj tým, ako mi raz pri debate v triede o úlohe a význame a úcte voči učiteľovi povedal jeden študent: „Viete, pán profesor, bez urážky, kto je v tejto triede najhoršie a najslabšie oblečený. Vy.“ A to tiež patrí k určitému statusu. Vy to možno chápete, zvyčajne sem chodíme v oblekoch, nahodení, lebo je to určitý status, určitá úcta. Učitelia majú veľký problém jednoducho sa aj slušne obliecť a prísť príslušne oblečený do školy.
Dobre, ukončím, asi, predpokladám, vystúpenie a budem pokračovať v stredu?

Môžete, pán poslanec, samozrejme, v stredu ráno pokračovať, pokiaľ chcete ešte nejakú myšlienku dokončiť, nech sa páči, prerušíme to potom a budeme pokračovať v stredu ráno o 9.00 hodine.

Dobre, ja by som to teraz ukončil, aby som nenaťahoval, je piatok. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Pekný víkend vám prajem. (Potlesk.)

Dobre, ďakujem veľmi pekne.
Ďakujem pekne, pán poslanec.
Dámy a páni, na základe dohody s vedeniami jednotlivých poslaneckých klubov prerušujem teraz rokovanie o tomto bode rozpravu a prerušujem rokovanie programu druhej schôdze Národnej rady a budeme pokračovať v stredu deviateho o 9.00 hodine ráno.
Prajem vám pekný predĺžený víkend, ako aj sviatočný deň 8. mája. Dovidenia.

(Prerušenie rokovania o 12.54 hodine.)

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram štvrtý rokovací deň 2. schôdze Národnej rady.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadal pán poslanec Peter Osuský a na zahraničnej pracovnej ceste je pán poslanec Igor Hraško. Pokračujeme v prerušenej rozprave o Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky a žiadosti vlády o vyslovenie dôvery, ktorú máte ako tlač č. 37.
Prosím povereného člena vlády, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, je tu, nech sa dohodnú páni ministri, a predsedu gestorského výboru pre financie a rozpočet, pána poslanca Daniela Duchoňa, aby zaujal miesto určené pre spravodajcov. Takže aj predkladateľ aj spravodajca zaujali svoje miesta.
Chcem vás informovať, že v piatok 4. mája neukončil svoje vystúpenie ako písomne prihlásený do rozpravy pán poslanec Richard Vašečka, ktorému odovzdávam slovo.
Nech sa páči.
Pripraví sa pani poslankyňa Nicholsonová.