2. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Je mi ľúto, pani Jurinová, ale skutočnosť, že ste hovorili o všetkom a o ničom, je fakt. Pretože predložené programové vyhlásenie nieže je málo ambiciózne, je veľmi ambiciózne. Kladie si za cieľ desať kľúčových úloh, ktoré v podstate v konečnej fáze znamenajú pokojný a dôstojný život pre tých občanov, ktorí budú mať záujem tu žiť, pracovať, vzdelávať sa, vychovávať svoje deti, vnúčatá alebo starať sa a opatrovať svojich rodičov, starých rodičov. Ale neprekvapili ste ma v jednom. Tak ako ste sa za dvadsať mesiacov nenaučili, napriek tomu, že niektoré veci som vám veľmi podrobne vysvetľovala, hovoriť o sociálnych otázkach, vložili ste mi do úst niečo, čo som nikdy nepovedala. Nikdy som neodsudzovala valorizáciu pevnou sumou na báze rastu životných nákladov a miezd. Ale nesúhlasila som s vami predloženými návrhmi. Teda nie vašej osoby, ale pána ministra Mihála, a to jednak na báze dôchodcovskej inflácie, čo je diametrálny rozdiel, a tam súhlasím s vyjadreniami, ktoré ste mi vložili do úst, a jednak teda v ten prvý, prvý raz na báze rastu životných nákladov. Nemôžem súhlasiť s odtrhnutím koeficientu, ktorý sa týka miezd. Ešte veľmi stručne jednu vec. Zákon, teda predložené programové vyhlásenie, je pevne naviazané aj v hmotnej núdzi na životné minimum, pretože v jednej časti hovorí o tom, že ho je potrebné prehodnotiť, čo vyplýva zo stanovenia životného minima v roku 2004. A po piatich rokoch malo byť prehodnotené a k 1. 1. tohto roku mala to byť nová suma životného minima, čo sa nestalo, čo vaša vláda nebola schopná urobiť. A toto je ten zámer, ktorý je obsiahnutý v programovom vyhlásení.

Ďakujem pekne. Áno, pani Nicholsonová hovorila, že teda víta ústretový krok ministra sociálnych vecí, ak, pokiaľ hovoríme o prijatí trojzložkového modelu. No, môžeme tak tajne dúfať, že to naozaj tak bude, ako nám to na výbore povedal. Pán Frešo, takisto, uvedomujem si, že naozaj, že pokiaľ vytvoríme vhodné podmienky pre živnostníkov, tak budeme mať veľkú časť problému s nezamestnanými vyriešenú. Bohužiaľ, uvidíme, ako to dopadne, ale vieme, alebo celá vláda sa dušuje, že bude k dôležitým témam otvárať sociálny dialóg. Bude prizývať všetkých partnerov a uvidíme naozaj, ako budú ochotní počúvať všetky, všetky náležitosti, ktoré im budú hovoriť, a ako budú vedieť zapracovať tieto ich požiadavky aj do legislatívy. Pani Košútová, ja som predkladala legitímne otázky, na ktoré budem čakať legitímne odpovede, ale ďakujem za váš názor. Pán Martvoň, ja vám odpoviem takisto protiotázkou. Nedáva mi to stále odpoveď na otázku, že kde sa presunú kompetencie úradu splnomocnenca vlády? Pán Mihál, súhlasím a ďakujem. Naozaj bude dôležité zdôrazňovať, že od začiatku hovoria o sociálnom dialógu. Takže budeme očakávať, ako ten sociálny dialóg bude prebiehať. Pani Tomanová, hovoríte, že ten môj prejav bol o ničom. No, ten prejav bol o vašom programovom vyhlásení vlády.
Ďakujem.

Vážený pán predseda parlamentu, vážení páni ministri, vážené pani poslankyne, páni poslanci, prítomní hostia. Predstupujem pred toto plénum po prvýkrát a dovoľte mi, aby som aj ja ako novozvolená poslankyňa z úcty k ľuďom, ktorí mi dali svoju dôveru, vyjadrila svoj postoj k vládnemu programu. Každý program nadobúda váhu a zmysel vtedy, keď sa stane živým dokumentom, keď dobre nastavené ciele ožijú a stanú sa reálne. Pre mňa nemá veľký zmysel predložený program hodnotiť už teraz, pretože o úprimnosti v princípe dobre písaných slov nás presvedčí len sama skutočnosť. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, z pozície poslanca vstupujúceho do politiky spomedzi Obyčajných ľudí vám viem povedať, že slovenskí občania sú už veľmi unavení z dlhodobo prezentovaných prednesov o stabilite a rozvoji. Prínos politikov dávno nemerajú podľa programov, ale podľa konkrétnej pomoci, vnútornej spokojnosti a obsahu vlastného vrecka. Faktom je, že životná úroveň rôznych skupín obyvateľstva sa v globále čoraz viac zhoršuje. Čoraz viac sa zužujú možnosti, keď ľudia v ťažkých chvíľach s poslancami môžu počítať. Tak status poslanca značne utrpel na svojej vážnosti a význame. Niet sa čo čudovať. Čoraz viac sa ľudia ocitajú sami v neriešiteľných situáciách, keď napriek rôznym legislatívnym, programovým a inštitucionálnym nástrojom sú vydaní napospas vlastnému osudu a rastúcej záťaži. Ustavičné sľuby o rozvoji zamestnanosti v reálnom živote vyháňajú vzdelaných mladých ľudí a dokonca aj ženy s kvalifikáciou a praxou v zrelom či produktívnom veku za hranice našej krajiny. Vykonávaním podradných prác ich oddeľujú od dôstojného života a od vlastných rodín. Sľubované a ťažko napĺňané zvyšovanie vymožiteľnosti práva, netransparentné a pomalé konania súdov, ich prieťahy odrádzajú pomaly každého občana uplatniť si v našej krajine svoj oprávnený nárok. Polícia, prokuratúra a súdy sú utopené v nečinnej previazanosti. Hospodárstvo sa čoraz hlbšie ponára do čiernej ekonomiky. Motivácia platiť dane súvisí s dôverou v systém, ktorý z daní funguje. Krajina, tak ako nikdy, prežíva a stagnuje. Občan ostal osamelý, bezradný, posledný v reťazci. Dobre viem, že zdroje sú vyčerpané a doba je vyhrotená natoľko, že už neznesie žiadne politické prešľapy a omyly. Okrem dobrej viery v dodržanie sľubov je to pre mňa jediná poistka, vďaka ktorej mám nádej, že neprežije to, čo nebude úprimnou službou v prospech verejného blaha nášho národa. Či sa to niekomu páči alebo nie, nastal čas spravodlivosti, pravdy a slobody. A ja konečne mám istotu, že čokoľvek sa od týchto zákonov v bytí odchýli, v zárodku zahynie a dospeje k svojmu zániku. Nemá právo krajinu viesť ten, čo si nectí tieto zákony.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, pozorne som si vypočula prejavy všetkých vystupujúcich v rozprave a chcem vám povedať, že každý z tých prejavov niesol kus svojej pravdy. V delení parlamentu, v bezcieľnej konfrontácii opozície a koalície som si celý čas v duchu kládla iba jednu jedinú otázku. Prečo ten zbytočný výdaj energie? Načo a pre koho toľko dôkazov o neschopnosti vzájomného uznania a spolupráce? I v tejto konfrontácii som pochopila, aké potrebné je sledovať všeobecnú vôľu občanov a volanie po zjednotení parlamentu. Názorová pestrosť má význam a úspech vtedy, ak ujednotí konanie, sledujúc spoločný cieľ. Pravdu mal premiér, keď povedal, že Slovensko zo všetkého najviac teraz potrebuje kľud a pokoj. Je to dôležitý predpoklad pre rozumné a ľudské riešenia, ktoré spoločnosť teraz tak veľmi potrebuje. Ale pravdu mal aj poslanec, pán Figeľ, keď povedal, že Slovensko potrebuje tvorivý pokoj. (Pozn. red.: správne má byť "podpredseda".) Iba ten, čo tvorí, je tvorený. A my naozaj potrebujeme inšpiratívne a inovatívne riešenia s náznakmi svetlých a reálnych budúcich vyhliadok. Kľud a pokoj s tvorivým princípom predsa sú zlučiteľné. Pravdu mala aj poslankyňa Žitňanská, ak programu vytkla nekonkrétnosť, nemerateľnosť. Je pravdou, že kde nie je merateľnosť, tam nie je ani záväzok a zodpovednosť predkladateľa. A vyslovenie takej objektívnej a vecnej vady vôbec nemusí byť prejavom žiarlivosti z neúspechu vo voľbách. Nech sa, naopak, stane dôvodom reflexie a zapracovania merateľných doplnkov. Pravdu mal aj pán Solymos, ak povedal, že sila programu spočíva v jeho presadení. A aj keď sú čísla exaktným výstupom, najhodnovernejším dôkazom plnenia programu a sľubov budú i tak sledované dopady na život aj jeho zlepšenie v prípade obyčajného človeka. Do harmonickej parlamentnej zostavy celkom prirodzene zapadá aj splnený sen Igora Matoviča. Cez zdravý prvok parlamentnej demokracie. Pomyselný ostrov nezávislosti a slobody. Nech podporne slúži všetkým, čo v rozhodnutiach o osude ostatných chcú ostať nezávislými a slobodnými. Len slobodní a nezávislí ľudia dávajú iným šancu na nápravu chýb a predošlých planých skutkov. Aj keď sa už zdala intenzívna a poučná rozprava medzi pánom Miklošom a premiérom o prípustnom deficite v hospodárskom raste, zvyšovaní HDP, daní a reštrukturalizácii spoločnosti tematickým vyvrcholením celej rozpravy, ukázalo sa, že ani tvrdá výmena faktov a čísel neprinesie spoločné východisko pre Slovensko a neprinesie ani reálne riešenie. Situácia je dnes naozaj obtiažna. Niet osvedčených vzorcov, niet vychodených cestičiek. Čaká nás hľadanie nových prístupov a nových riešení. Duálne prístupy zlyhali. Jasný dôkaz toho, že spoločnosť sa nedá viac riadiť iba cez čísla. Slovensku treba vrátiť jeho ducha. Zjednotiť všetky sily a všetky pohľady. A preto som rada, že parlament a spoločnosť má aj takých zástancov, ktorí otvorene a s presvedčením hovoria o pozdvihnutí nášho ducha, vzájomnej pomoci, spolupatričnosti a solidarite. A to je to, čo v programe mne najviac chýba. My nevieme identifikovať, aká je naša úloha v integrovanej Európe? Nevieme dokonca povedať kto sme a kým chceme ostať? Ba nevieme povedať ani to, aká bude naša daň za posilňovanie a rozvoj európskych integračných snáh? Či svoju svojbytnosť a suverenitu na našu vlastnú škodu v integrácii postupne neutopíme? Akoby program integroval Slovensko s Európou viac ako s vlastným občanom. Na základe programu my nevieme povedať, kam smeruje naša krajina. Aké bude Slovensko o štyri roky? Aké ho vidíme v dlhodobej perspektíve a vízii? Ak nepoznáme vlastné sebaurčenie, ako chceme v takej situácii určiť rozvoj našej krásnej krajiny a umného národa? Ako chceme rozvinúť priestor pre život, vyzdvihnúť nádheru prírodných krás, uplatniť potenciál rozumu, srdca a zručnosti našich ľudí? Kde zastali úvahy o tom, ako zatraktívniť našu krajinu pre zahraničných hostí, uplatniť existujúci potenciál pre turistický rozvoj?
V závere, vážené pani poslankyne, páni poslanci, si dovolím ešte vysloviť niekoľko poznámok k potrebe zapracovania návrhov z oblasti môjho profesionálneho záberu. V rámci programu udržateľného hospodárskeho rozvoja a politiky je na škodu celej spoločnosti zapracovaný iba malý výsek venovaný spotrebiteľskej politike. Akoby sme si neuvedomovali, že spotrebiteľmi sme všetci. A hoci spotrebitelia tvoria najväčšiu ekonomickú skupinu ovplyvňujúcu a ovplyvnenú takmer každým verejným a súkromným ekonomickým rozhodnutím, napriek tomu sú jedinou dôležitou skupinou, ktorej názory ostávajú i dnes nevypočuté. Pre celoplošný význam a akútnosť vstupu štátu do viacerých spotrebiteľských tém si spotrebiteľská politika dnes žiada ďaleko väčšiu pozornosť. Nízka úroveň vymožiteľnosti spotrebiteľského práva čím ďalej, tým viac strpčuje život spotrebiteľom. V záujme cielenej nápravy a už dlhodobo, sa už dlhodobo dožadujeme zavedenia mimosúdnych inštitútov. Rozvoj zmierovacieho mimosúdneho konania a mediácie vytvára reálne predpoklady pre pomoc poškodeným spotrebiteľom formou rýchlych a účinných riešení. Tie dnes poškodeným spotrebiteľom neponúkajú ani štátne dozorné orgány, ba ani súdy. Každý deň sme svedkami, ako sú práva spotrebiteľov porušované. Predovšetkým subjektmi s dominantným a monopolným postavením. Ide o telekomunikačné, energetické, bankové a finančné služby. Hospodársky rast, konkurencieschopnosť a zodpovedajúca ochrana spotrebiteľských práv sú spojené nádoby. Bez vzájomného prepojenia nemožno dosiahnuť ani žiaducu čistotu na trhu. V súčasnosti najväčšie množstvo neistôt a zrád číha práve na energetickom trhu. A hoci sa v programe dôraz kladie na tvorbu koncepcií energetickej bezpečnosti a stability, v praxi sme skôr svedkami stavu, keď konečný spotrebiteľ nie je na trhu nielenže dostatočne chránený, ale teraz dokonca aj ohrozený. Zlyhanie účinných kontrolných mechanizmov znižuje jeho šance vystúpiť z neistých a neurčitých zmluvných vzťahov, ktorých, skôr ako slobodne rozhodujúcim partnerom, je dnes vazalom. Stála nepripravenosť na liberalizáciu trhu nesie so sebou náboj zneužitia dôvery spotrebiteľov pri uzatváraní zmlúv s rôznymi energetické služby poskytujúcimi subjektmi. A celá situácia má o to citlivejší rozmer, že špekulatívne praktiky služby ponúkajúcich subjektov sa bez zábran zameriavajú práve na zraniteľné spotrebiteľské skupiny. Dnes dotknutým dôchodcovským skupinám z úrovne štátu nemá kto pomôcť. Spotrebiteľská politika si zaslúži ďaleko väčšiu pozornosť, a to nielen preto, že ochrana spotrebiteľa je prioritou politiky Európskej únie, ale aj preto, že ochrana spotrebiteľov na Slovensku je v zlom stave. Svedčia o tom mnohé fakty. Nevymožiteľnosť spotrebiteľských práv už dnes nesie neblahé dôsledky pre celú spoločnosť. Len na tridsaťsedemtisíc dôchodcov je v dôsledku nevýhodných spotrebiteľských úverov spustené exekučné konanie. Využívanie nekalých marketingových praktík vo finančnom, energetickom a internetovom sektore pre nečinnosť štátu zažíva svoj najväčší rozmach. Napriek týmto nezapracovaným poznatkom z aplikačnej praxe, ktoré som si dovolila pred vás predniesť, verím, že s tým spojené potreby občanov, spotrebiteľov, rýchlo nadobudnú konkrétne riešenia. Slovensko naozaj potrebuje tvorivý kľud a pokoj. Rovnako však potrebuje reálnu nádej, že sila poslancov a politických individualít naberie na svojej intenzite spoluprácou, vzájomným pochopením a uznaním. Veľmi si prajem, aby schopnosťou spolupracovať bez rozdielu na názorovú a stranícku príslušnosť sme boli dobrým príkladom pre občanov a pre celú spoločnosť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Pani poslankyňa Mezenská, nedá mi, aby som vám nepoďakoval a nezagratuloval k premiérovému vystúpeniu v tomto parlamente. Naozaj priam spravodajské zhodnotenie debaty v tomto parlamente, ktoré ste predniesli bez zbytočných emócii, bez zbytočného vyrývania, bez zbytočných podprahových úderov alebo bez zbytočného hľadania tej černoty, ktorá v tomto vôbec nie je. Áno, ten reálny stav ste pomenovali. Takýmto spôsobom sa dá debatovať, takýmto spôsobom si viem predstaviť konštruktívny dialóg medzi opozíciou a koalíciou. Ešte raz gratulujem a zároveň ďakujem a prajem všetko dobré.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. V tejto sieni zákonnosti sa, samozrejme, bojuje hlavne slovami a slová sú tie nosiče argumentov, ktoré chceme presadiť a ktorým veríme. Napriek tomu poviem jednu kacírsku myšlienku, ktorá mi napadla pri vystúpení pani kolegyne. Áno, slová sú dôležité, ale ešte lepšie ako tisíc slov je vždy, keď máme nejaké konkrétne skutky. A ja sa chcem sústrediť na to, čo povedala v závere kolegyňa Mezenská. A poviem, že som aj hrdý práve na to, že takúto kolegyňu tu máme, pretože ja by som sa nevenoval ako kolega Jarjabek teraz tomu veľmi racionálnemu zhodnoteniu volebného programu, ale sa mi veľmi páči to, čo je spojené s touto kolegyňou a čo zaznelo v závere jej prejavu. To, že vykonala kopu možno malých, ale veľmi dôležitých činov v prospech slovenských občanov. Konkrétne na tom spotrebiteľskom trhu, ktorému sa venovala v závere. Myslím si, že ozaj je veľmi dôležité, keď dokážeme robiť predovšetkým malé činy, a ja chcem povedať to, že som veľmi hrdý, že práve takéto kolegyne, takýchto kolegov, ktorí prichádzajú s množstvom malých činov, ktoré už majú za sebou, máme tu v parlamente a ja verím, že to bude veľmi skvelým obohatením tých slovných zápasov, pretože za tými slovnými zápasmi budú tie činy a ja ich budem chcieť vidieť predovšetkým.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, dámy a páni. Ja som svoje vystúpenie v rozprave nazval bezradná vláda, socialistický experiment vlády jednej strany. Poviem prečo socialistický a poviem aj prečo experiment. SMER - sociálna demokracia je predsa členom PES, Party of European Socialists, čiže Strany európskych socialistov, a preto za prívlastok socialistický sa netreba hanbiť. A je možno na škodu veci, že programové vyhlásenie vlády neobsahuje ucelený socialistický model fungovania spoločnosti. No a experiment je to preto, lebo po dvadsiatich troch rokoch tu skutočne máme opäť vládu jednej strany. Ja viem, že premiér tieto argumenty rád odbíja konštatovaním, že predsa ponúkal všetkým relevantným parlamentným stranám spoluprácu po voľbách, a všetky politické strany túto ponuku odmietli. No, ale veď aj toto odmietnutie všetkých politických strán na ponuku spolupráce so SMER-om o niečom svedčí. A je tu ešte jeden moment, ktorý svedčí o experimente, ako sa vyjadril samotný premiér Robert Fico vo víkendových televíznych debatách. Citujem: "Nepotrebujeme opozíciu, ideme vládnuť so sociálnymi partnermi." K tomuto konštatovaniu sa ešte v ďalšej časti vystúpenia o chvíľočku vrátim. No, ale celkom pre objektivitu je potrebné povedať na úvod najskôr to, čo je na programovom vyhlásení vlády chvályhodné. Po prvé, a to, čo považujem za úplne kľúčové, je prihlásenie sa tejto vlády ku konsolidačnému úsiliu predchádzajúcej vlády, to znamená dosiahnuť trojpercentný schodok verejného, rozpočtu verejnej správy do roku 2013. Týmto sa vláda Roberta Fica jednohlasne prihlásila, ako som spomínal, ku konsolidačnému úsiliu, ktoré je nevyhnutné a ktoré sa ani nedá podviesť, ani obísť, ani negovať. Toto celkom úprimne chválim. Po druhé, ohlásená reforma verejnej správy. Aj keď v súčasnosti ešte nepoznáme detaily tejto reformy, ale už napríklad samotné ohlásenie likvidácie krajskej špecializovanej štátnej správy je skutočne chvályhodné. A navyše v reforme verejnej správy majú šancu prejsť aj tie najodvážnejšie a možno aj najmenej populárne riešenia práve preto, že tu máme vládu jednej strany, ktorá nebude potrebovať robiť kompromisy so žiadnym koaličným partnerom. No a po tretie, čo je chvályhodné na tomto programovom vyhlásení vlády, je snaha naštartovať hospodársky rast, a teda uvedomenie si faktu, že len samotné rozpočtové škrty stačiť zrejme nebudú a že z verejných dlhov sa dá aj vyrásť. Keďže vždy ten verejný dlh sa pomeruje k výkonu ekonomiky, teda (zakašľanie), ospravedlňujem sa, k pomere, k HDP a skutočne, z verejného dlhu sa dá aj cez ekonomický rast vyrásť. Toto sú tri také kľúčové body, celkom úprimne, za ktoré je potrebné novú vládu pochváliť. A teraz sa pozrime na programové vyhlásenie vlády z tej kritickej stránky.
Slovo vláda je odvodené od slova vládnuť. Po pozornom prečítaní 65 strán programového vyhlásenia vlády však musím konštatovať, že práve s vládnutím bude mať táto vláda problém najväčší. Ak, samozrejme, pod vládnutím nerozumieme len schopnosť moc uchopiť a túto moc udržať, ale ak pod vládnutím rozumieme predovšetkým efektívnu a užitočnú správu vecí verejných. Z celého programového dokumentu vytŕča jasná absencia odbornosti bezradnej vlády. Programové vyhlásenie vlády je málo expertné, a to musím konštatovať, aj napriek tomu, že jeho veľkú časť údajne písali samotní experti Slovenskej akadémie vied, ako to koniec koncov priznal aj samotný premiér. Vo vystúpení premiéra, ktorým tento programový dokument v uplynulom týždni v tejto snemovni uvádzal, ma najviac oslovila veta, poďme súťažiť o to, ako ozdraviť verejné financie. Nedajme sa však pomýliť, že premiéra Roberta Fica osvietila náhla túžba po kooperatívnosti. Má jednoducho strach, pretože nevie, ako ozdraviť verejné financie, a preto sa chytá čohokoľvek a hľadá si nejaké náhradné barličky. Aj preto zorganizovali jeho ministri tých démonizovaných viac ako sto stretnutí s predstaviteľmi sociálnych partnerov, zamestnávateľských zväzov, odborov a cirkví. No, však tvrdenie, že my nepotrebujeme opozíciu, my ideme vládnuť so sociálnymi partnermi, je výsledkom jasného popletenia hodnôt. Totižto vláda a sociálni partneri mali a v princípe vždy budú mať rozdielne, ak nie úplne opačné ekonomické záujmy. A tak to je v každej, koniec koncov, vyspelej krajine. Teda taká idylka na pár týždňov a mesiacov funguje, lebo práve tí spomínaní sociálni partneri našli svoje vety v programovom vyhlásení vlády a aj premiér vlastne vyhlasuje, že na takých 80 percent našli spoločnú zhodu. Nedajme sa však pomýliť, pán premiér, táto idylka skončí, akonáhle dôjde k napĺňaniu všetkého toho, čo ste tým spomínaným sociálnym partnerom vo viacerých ako sto stretnutiach sľúbili. Chýbajúcu odbornosť, ale najmä zodpovednosť vlády nemôže nikdy nahradiť a nenahradí ani žiadna rada solidarity a rozvoja. Zodpovednosť bude vždy totižto na jednofarebnej vláde SMER-u - sociálna demokracia a aj osobne na ramenách a na hlave pána premiéra. Tejto zodpovednosti sa nikdy počas celého volebného obdobia už nebude dať zbaviť. Slovensko spolu s celou eurozónou pláva totižto do veľmi ťažkých časov. Eurozóna má najvyššiu nezamestnanosť za uplynulých 15 rokov. Zápasí s krízou verejných dlhov a celkovo s krízou dôvery. Nie je vylúčené, že nás čaká dekáda, a možno to budú aj dve dekády, ekonomickej recesie. Viete, čo bolo pre mňa najsmutnejšou správou od môjho vstupu do politiky? Keď šéf eurovalu Klaus Reding v snahe získať nové zdroje pre euroval odcestoval do ďalekej Číny, a viete, aká bola reakcia komunistickej Číny? Požičiame vám, Európanom, ak začnete robiť reformy. Toto odkazuje komunistická Čína Európe a pritom paradoxne slovu reformy sa bráni aj samotný premiér, ako už niekoľkokrát v médiách povedal, slovo reformy nemá rád. Slovo reformy nemá rád práve preto, že znamenajú spravidla postih pre ľudí. Je to tiež istá interpretácia reforiem. Teda namiesto nejakých ucelených konceptov reformy verejných financií, školstva, zdravotníctva nám základný programový dokument vlády prináša jasnú líniu, ku ktorej sa koniec koncov v úvodnom vystúpení priznal aj samotný premiér Robert Fico. Citujem: "Budeme presadzovať rozumne intervenujúci štát, ktorý nebude deformovať trh." No a zrazu počúvame vlastne takú určitú dvojtvárnosť, sme svedkami určitej dvojtvárnosti, kedy jednofarebná socialistická vláda SMER-u - sociálnej demokracie na jednej strane opakovane donekonečna obviňuje trh, že trh je vlastne tým hlavným vinníkom, ktorý spôsobil svetovú finančnú krízu, ale na strane druhej hovoríte, že budete rozvíjať intervenujúci štát tak, aby nedeformoval trh. Pretože ste si vedomí, že trh je jedinou veličinou, jediným faktorom, ktorý tvorí a produkuje hodnoty a ktoré socialisti si najskôr privlastňujú, tieto hodnoty, a potom ich rozdávajú svojim voličom cez spomínaný silný štát. Teda dali by sa zovšeobecniť tri charakteristiky programového vyhlásenia vlády. Po prvé, väčšia úloha štátu, väčšia moc štátu, intenzívnejšia intervencia štátu vo všetkých oblastiach, predovšetkým prirodzene v ekonomike. Po druhé, vyššie dane. To je nepopierateľné. A po tretie, čo ma mrzí najviac, viac regulácie.
Toto sú základné tri charakteristiky celého programového dokumentu. A všimnime si rovnako, že nervozita premiéra a jednofarebnej vlády rastie priamoúmerne zisteniu, že tentokrát už nebude príliš čo rozdávať. Na jednej strane tu máme nejaké externality, faktory pôsobiace zvonku, tu spomeniem len európsku fiškálnu zmluvu alebo fiškálny kompakt. Na strane druhej tu máme zákon o rozpočtovej zodpovednosti a do toho celého ešte prichádza spomínaná programová prázdnota vlády. Tá programová prázdnota, to je práve to, ako konsolidovať verejné financie tak, aby sme zároveň nepodviazali ekonomický rast. Tu chcem objektívne opäť priznať, že ústavná fiškálna brzda prešla aj s podporou SMER-u v uplynulom piatom volebnom období Národnej rady, a chcem povedať, že to bolo po druhýkrát, kedy ideológia socialistov nezvíťazila nad ekonomickou racionalitou, čo je skutočne chvályhodné. Prvýkrát to bolo v období rokov 2006 a 2010, kedy SMER nedemontoval reformy predchádzajúcich vlád. Čiže celkom úprimne, som rád, že sa podarilo v uplynulom piatom volebnom období presadiť ústavnú brzdu pre verejný dlh. Áno, z textu programového vyhlásenia vlády je úplne zrejmé, že vznikol po premiérom démonizovaných viac ako sto stretnutiach so sociálnymi partnermi. Dokazujú to najčastejšie slovné spojenia v dokumente ako: vláda prehodnotí, vláda zanalyzuje, vláda podporí, avšak vzápätí nasleduje, a to si priznajme úprimne, vytriezvenie v podobe konštatovania - ak to umožnia ekonomické podmienky. Inými slovami, tak, aby to bolo zrozumiteľné pre všetkých občanov aj vrátane voličov SMER-u, vláda jednoducho podporí všetko, ak sa bude dať. Ja úplne súhlasím s premiérom Ficom, že takýto programový dokument nemôže definovať konkrétne čísla. A ja vôbec svoje, svoju kritiku a svoje výčitky nesmerujem do konštatovania, že celý programový dokument obsahuje jedno alebo dve čísla. To nie je tá kľúčová vec, ktorá ma vyrušuje najviac. Rovnako súhlasím s premiérom, že takýto programový dokument musí obsahovať predovšetkým trendy a politiky v jednotlivých oblastiach. Ale skúsme teraz spoločne nájsť nejakú ucelenú politiku ozdravovania verejných financií. Ja som tam takúto ucelenú a hlavne vykonateľnú politiku nenašiel. Totižto politika je preto politikou, že má práveže tvoriť nejaký koncept, ktorý je kompaktný a hlavne vykonateľný a predstavuje akúsi predstavu exekutívy pre danú oblasť. Namiesto toho ale dočítame sa v tomto dokumente, že, a teraz poprosím, zvýšte trochu prah svojej pozornosti, vláda zmierni dosahy krízy, posilní istoty ľudí, podporí hospodársky rast, podporí cenovú stabilitu, zníži nezamestnanosť, a v tomto prípade aj dlhodobú, aj tú regionálnu, aj nezamestnanosť malých ľudí, skonsoliduje zdravotníctvo, skonsoliduje verejné financie a nad tým celým bude stáť systém likvidácie korupcie. No, ak by toto všetko bolo pravdou, ak by toto mali byť všetko ciele, ktoré sú vykonateľné a sú vykonateľné súčasne, všetkých osem cieľov, tak potom by sme tu skutočne mali štát blahobytu. A bolo by to veľmi potešiteľné, že konečne prišiel spasiteľ a, bohužiaľ, ale toto sa nestane. Čím skôr si to vláda uvedomí, tým lepšie, nielen pre túto vládu, ale pre celú krajinu. Ja sa domnievam, že namiesto sľubovaných, ale hlavne nesplniteľných istôt ľudia potrebujú a zaslúžia si predovšetkým poznať pravdu, a preto by bolo zodpovednejšie oznámiť ľuďom, že celú eurozónu čakajú ťažké časy, Slovensko nevynímajúc. Že tie ťažké časy, pardon, môžu trvať dekádu, ako som spomínal, možno aj dve. Toto nie je skutočne otázka jedného leta. Je potrebné povedať ľuďom, že samotný európsky sociálny model sa stáva neudržateľným a neudrží ho ani vlna socializmu, ktorá sa valí Európou. Teraz mám na mysli víkendové voľby vo Francúzsku, ale aj v Grécku, ale aj straty nemeckej kancelárky Merkelovej v jednej zo spolkových krajín. Je potrebné ľuďom povedať, že eurozóne ešte stále reálne hrozí kolaps, že Slovensko si bude musieť už o krátku dobu požičať na splatenie hotovostného vkladu do eurovalu 659 mil. eur. Pôvodne mali byť rozložené do piatich rokov v piatich splátkach. Teraz sú to tri roky, teda tri splátky. Uvidíme ešte, akých zmien sa dočkáme. Je potrebné povedať ľuďom pravdu, že Brusel-friendly politici na Slovensku spôsobili, že objem záruk, ktoré Slovensko už vystavilo na záchranu bankrotujúcich krajín eurozóny onedlho prekročí ročné príjmy štátneho rozpočtu. To je holý fakt. Že Slovensko už dnes garantuje miliardy eur verejných dlhov nezodpovedných štátov eurozóny. A na tomto mieste by som chcel upozorniť a súčasne aj uvítať oprávnenú, opakovane explicitne vyslovenú obavu alebo strach priamo premiéra Roberta Fica, ktorý povedal, že sa obáva, že zlyhá individuálny štát eurozóny a jeho, rozumej tejto vlády, konsolidačné úsilie vyjde nazmar. Žeby si už teraz premiér vytváral alibi pre prípad, že ďalšia členská krajina, pripusťme Španielsko, nechcime, aby to bolo Taliansko, požiada o finančnú pomoc eurovalu? Aby už toto boli dopredu pripravované alibi, že veľká časť Slovenskom vystavených záruk sa jednoducho stane splatnými? Alebo žeby preto, alebo aj preto táto vláda musela v budúcnosti rozpútať daňové šialenstvo? Že vláda nevie šetriť, iba brať ľuďom peniaze? V podobe zvyšovania existujúcich daní a zavádzania daní nových. Raz počúvame o dani z nehnuteľnosti, potom o dani z dedičstva, potom o dani z darovania. Ak by tieto dane mali byť účinné, tak je okamžite ich potrebné doplniť aj ďalšími daňami, ktoré sme tu už mali, z prevodu a prechodu nehnuteľností, pretože vám budú spod týchto nových daní daňové subjekty unikať. A mám vážne obavy, že to opäť bude znamenať návrat k daňovému systému, ktorý bude nepriehľadný, netransparentný, komplikovaný, a hlavne náklady na výber takýchto daní budú výrazne znižovať samotný efekt, samotný objem, finančný objem výnosu z týchto daní. To znamená, že konsolidačný príspevok takýchto daní bude výrazne obmedzený. V konečnom dôsledku to postihne, výrazne postihne a môže to až viesť k zlikvidovaniu strednej príjmovej skupiny obyvateľov, živnostníkov, dohodárov a ultrabohatí pred takýmto daňovým šialenstvom aj tak utečú do daňových rajov. Už dnes totižto, a pre príklady netreba chodiť ďaleko, pozrime sa do susednej Českej republiky, 18 percent upísaného základného imania českých firiem je registrovaných v daňových rajoch. A to nehovoríme o nejakých malých, nepodstatných eseročkách, medzi touto skupinou firiem sa napríklad nachádza aj úplný gigant, strojárenský holding Škoda. A keby aj, pripusťme, toto daňové šialenstvo jednofarebnej vlády prinieslo viac daňových príjmov do rozpočtu, pýtam sa, bude ich vedieť, tieto príjmy, táto vláda použiť na vytvorenie štíhlejšieho, efektívnejšieho štátu? Veď už tu máme jednu empirickú skúsenosť z rokov 2008 a 2009, kedy medziročne medzi týmito rokmi 2008 a 2009 výdavky rozpočtu verejnej správy narástli o 3 mld. eur. Teda iba nárast výdavkov za jeden jediný rok bol dvakrát vyšší, ako sa chystá, a to je, ešte raz opakujem, objektívne chvályhodné, táto vláda ušetriť do konca roka 2013. Hovoríme tu o intervale niekde v rozpätí 1,2 až 1,5 mld. eur. Podotýkam, že dvojnásobne vyššiu sumu 3 mld. eur na strane výdavkov rozpočtu verejnej správy sme mali, sme zaznamenali takýto prírastok na výdavkovej strane v rámci jedného jediného roka 2009. Treba rovnako priznať, že vývoj v hlavných odberateľských krajinách slovenského exportu, teda v Nemecku a vo Francúzsku neovplyvníme tu zo Slovenska. A domácich spotrebiteľov, už spomínanú strednú príjmovú skupinu obyvateľstva sa chystáme výrazne postihnúť, prípadne zlikvidovať. Je smutným konštatovaním, že jednofarebná vláda sa rovnako chystá demontovať, v lepšom prípade deformovať trh, a nič na tejto skutočnosti nikdy nezmení ani fakt, že sa tak má udiať v množstve malých zdanlivo drobných krokov. Že namiesto trhu nastúpi silný štát, ktorý síce nevytvára a nikdy ani v minulosti nevytváral žiadne hodnoty, ale v duchu socialistov štát jediný vie, ako vytvorené hodnoty správne rozdeliť. Že premiér nepochodil u politických partnerov pri zostavovaní vlády, preto teraz intenzívne hľadá oporu u partnerov sociálnych. Len zabudol, že sociálni partneri nevládnu, že nenesú politickú zodpovednosť, že ju neponesú ani v budúcnosti a o túto zodpovednosť sa už skutočne nebude s kým podeliť. To je ťažká situácia, to je fakt. Chcem podotknúť, že je len veľmi ťažko vyvrátiteľným faktom, že prílišné škrty brzdia ekonomický rast, to je fakt. Aj úsporný balík predchádzajúcej vlády, ktorý bol v objeme 1,7 mld. eur pre rok 2011 tiež znamenal pribrzdenie ekonomického rastu, Inštitút finančnej politiky Ministerstva financií SR to vtedy odhadol niekde na úrovni okolo pol percenta HDP. Avšak ekonomický rast, a opäť pre objektivitu podotýkam, je chvályhodné, že dáva takýto dôraz tento programový dokument na podporu hospodárskeho rastu, ale nechápme, prosím vás, ekonomický rast ako dodávku ďalších nových peňazí z Európskej centrálnej banky. Nechápme ekonomický rast ako kopírku na peniaze, kde jedného dňa nám guvernér Mario Draghi oznámi, že v tej kopírke už došiel toner, že už niet z čoho nové peniaze tlačiť. A rovnako tak, ak to prenesiem z tejto medzinárodnej úrovne na úroveň lokálnu, domácu, nechápme ekonomický rast ako dodávku nových peňazí z verejných rozpočtov, predovšetkým z rozpočtu štátneho Slovenskej republiky. Nechápme takto ekonomický rast, že popustíme uzdu výdavkovej strane rozpočtu a budeme sa domnievať, že nám to celé, sa nám to vráti cez zvýšený ekonomický rast. Chcem pripomenúť konštatovanie ministra financií Petra Kažimíra, ktorý jednoznačne povedal, že konsolidačné úsilie tejto vlády, mám na mysli do konca roku 2013, bude stáť z dvoch tretín na príjmovej stránke rozpočtu a z jednej tretiny na výdavkovej strane rozpočtu. Ak by sme do toho započítali ešte plánované zmeny v odvodoch v druhom pilieri, tak potom, ak by napríklad ten odvod sa znížil z 9 na 6 percent, štát skutočne ušetrí 300 mil. eur ročne, ale toto úsilie, tento krok by bol rovnako na príjmovej strane, pretože zamestnanec odvedie rovnakú sumu, ale na jeho privátne, osobné majetkové účty mu pristane o 300 mil. eur menej a o rovnakú sumu štát zníži deficit alebo teda schodok verejného rozpočtu. Čiže je to v konečnom dôsledku tiež opatrenie na príjmovej strane. Po zohľadnení takéhoto faktu, ak by sa toto stalo, tak potom platí konštatovanie, že až štyri pätiny konsolidačného úsilia tejto vlády sa odohrá na príjmovej strane rozpočtu a len jedna jediná pätina na strane výdavkovej. Dovoľte mi odcitovať ešte jednu vetu, nerád zdržiavam, keďže o chvíľočku bude asi obedňajšia prestávka, v dokumente sa hovorí aj o tom, že vláde pôjde o "vyvážené a trhovo konformné posilňovanie a zefektívňovanie úlohy štátu pri uplatňovaní alokačnej, distribučnej, stimulačnej, stabilizačnej funkcie verejných financií prostredníctvom systémového formovania a efektívneho využívania nástrojov rozpočtovej a daňovej politiky". Skutočne múdra všeobjímajúca veta, ktorá hovorí všetko a zároveň nič. Nemal som toľko času, aby som ju dal vyhľadať do Googla, ale pevne verím, že je skopírovaná z nejakej vysokoškolskej učebnice o verejných financiách. Napriek tomu som za túto vetu vďačný a budem ju pripomínať tejto vláde pokaždé, keď niečo zbabre vo verejných financiách.
Samotný minister financií Kažimír uplynulý týždeň konštatoval na zasadnutí výboru pre financie a rozpočet, a sedí tu aj predseda výboru, verím, že to potvrdí, keď doletel priamo z Bostonu z investičného roadshow, ktorý absolvoval, tak povedal jednu skutočne múdru vetu, ktorú ja podpisujem, že na štrukturálne zmeny potrebujete myšlienku. Skutočne veta, ktorá sedí, no práve tých myšlienok je v programovom vyhlásení vlády pramálo. A čo ma vyrušuje, cez víkend v televíznych debatách premiér Fico povedal, že ak Európska komisia skonštatuje 10. mája, že deficit verejných financií na Slovensku bude 5 percent tohto roku, tak, že s konsolidačnými opatreniami začnete už tento rok. Súčasne povedal, že ak tá istá Európska komisia skonštatuje, že tento rok je dosažiteľný deficit 4,6 percenta, tak, že s konsolidačnými opatreniami začnete v roku 2013. Premiér hovoril v týchto televíznych debatách tak rýchlo a s takým entuziazmom a nasadením, že sa až preriekol a vlastne ukázal opäť nezodpovednú tvár. Konsolidovať verejné financie totižto Slovensko potrebuje bez ohľadu na to, čo a kedy povie Európska komisia. Potrebujeme konsolidovať naše verejné financie z dvoch dôvodov, aby sme našli nejakú správnu mieru rozloženia tej záťaže medzi súčasných, súčasné generácie a generácie budúce a hlavne aby bol dlhodobo udržateľný dôchodkový systém na Slovensku. Toto sú dve, dva kľúčové dôvody, prečo potrebujeme konsolidovať verejné financie, a nie v závislosti od toho, čo povie Brusel.
Čo ma rovnako vyrušilo v uplynulom týždni, myslím, že to bolo v piatok, také vzájomné porozumenie si premiéra Fica a exministra financií Mikloša. Zhodli sa totižto na známej vete, že bez zvyšovania daní to nepôjde. Viete, prečo ma to vyrušuje? No, vyrušuje ma to preto, lebo takáto zhoda, a nemal som ešte od piatku čas sa o tom pozhovárať s exministrom financií Miklošom, takáto zhoda totižto brutálne odvádza pozornosť práve od výdavkovej strany rozpočtu.

Ďakujem veľmi pekne. Totižto Slovensko práveže potrebuje zásadnú rekonštrukciu výdavkovej strany rozpočtu, ako som o tom pred chvíľočkou hovoril. A ak dokáže táto vláda urobiť kompromis, ale tentokrát kompromis s vlastnou ideológiou, tak potom máte šancu byť úspešní, a to myslím úprimne. Vzhľadom na čas, a prisľúbil som, že budem končiť, posledné dve poznámky. Eurokomisár Oli Rehn upozornil na dôležitosť pokračovania ekonomických reforiem v problémových štátoch. Dodajme, že aj Slovensko zo všetkého najviac potrebuje práve spomínané reformy a potrebuje v reformách pokračovať. Ak nechceme, aby sa Slovensko samotné stalo problémovým štátom eurozóny. Programové vyhlásenie vlády však neprináša žiaden nový socialistický ucelený vykonateľný model fungovania spoločnosti.
Poznámka posledná. Ak v takejto atmosfére nám premiér Fico ponúka alebo priamo vyzýva opozíciu na hodnotovú súťaž, tak vy ste v princípe svoju súťaž dohrali, už parafrázujem ministra Kažimíra v noci z 10. na 11. marca. Dosiahli ste rekordné víťazstvo, odtiaľ sa už dá len padať a klesať. Nasľubovali ste ľuďom istoty, nuž teraz neostáva nič iné, len ich naplniť, v tomto vám úprimne želám veľa šťastia a zdaru, budete to šťastie potrebovať. Už onedlho totiž sa vaše predvolebné sľuby zrazia s ekonomickou realitou.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Chcel by som len pripomenúť členom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že o 12.30 hod. pokračuje rokovanie výboru v miestnosti 150.
Ďakujem veľmi pekne.

Nejako ma nechcete pustiť, dobre, takže tiež pripomínam členom výboru osobitného pre kontrolu činnosti NBÚ, že zasadáme teraz o 12.15 hod. v miestnosti č. 71, kde sme mali aj minule.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Len chcem pripomenúť kolegom z výboru pre kultúru a médiá, zasadanie výboru pre kultúru a médiá je 12.30 hod. v obvyklej miestnosti výboru.
Ďakujem za pozornosť.