2. schôdza

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Pollák.

Ďakujem pekne. Najprv teda, k môjmu kolegovi, teda poviem to, že nie som svetlá výnimka. Takýchto svetlých výnimiek je strašne veľa na Slovensku a ja som iba jeden z tých 60 percent. Vážne je na Slovensku 60 % integrovaných Rómov a vážne sú tu slušní a neslušní Rómovia, tak ako sú slušní a neslušní nerómovia. Ti neslušní, to je jedno, z ktorej komunity alebo akej etnicity sú, patria tam, kam patria všetci neslušní, vrátane Rómov. Nemôžme však zovšeobecňovať na všetkých Rómov, že sú zlí alebo neslušní. Nie je to pravda, nesúhlasím s tým.
Nebudem teda menovito hovoriť ku každému poslancovi, ktorý mal faktickú pripomienku. Vážne je pravdou to, že na rómsku problematiku sa vykazuje nespočetne veľa finančných prostriedkov, či už zo štátnych zdrojov alebo zo zdrojov Európskej únie, a je konečne vhodný čas, aby sa urobil poriadok aj vo vykazovaní. Lebo vážne je na Slovensku dokonca aj škola, do ktorej chodia iba štyria rómski žiaci zo západného Slovenska, vykazovaná ako škola, ktorá je relevantná k marginalizovaným rómskym komunitám, pritom na východnom Slovensku je strašne veľa škôl, ktoré teda navštevuje 80 % rómskych žiakov a tiež sú neopravené.
A súhlasím s tým, a ja si myslím, že to bolo cítiť dostatočne z môjho príspevku, my nepotrebujeme sociálne dávky dávať niekomu zadarmo. My potrebujeme ľuďom dávať prácu a toto je cesta  dopredu. Práce na Slovensku je strašne veľa a ako vidím, tak aj sociálne dávky, aj peňazí máme dosť. Tak prečo nezameniť sociálne dávky za plat? Jednoducho ľudia musia dostávať peniaze za prácu, nie za to, že nepracujú.
A bola tu ešte jedna vec ohľadom profesionality. Za všetkých ľudí, ktorí pracujú s Rómami, ale všetci ľudia, vrátane teda poli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ústne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Chmel.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán premiér, pán minister, pokúsim sa, vážené panie poslankyne, páni poslanci, odosobniť, hoci to celkom nejde, aby som neupadol do úplného jednostranného subjektivizmu pri posudzovaní toho, ako vláda naložila s ľudskými právami. Presnejšie, ako sklamala v agende, v ktorej by sa od nej očakávalo práve posilnenie a nie výrazné oslabenie či zúženie tejto štruktúrovanej témy.
Vláda, žiaľ, svoj program nepostavila na dôraze na princípy ľudských práv, hoci neskromne hovoriac, by možno stačilo, keby pokračovala v niektorých už naštartovaných inštitucionálnych zmenách a politikách. Dokonca by mohla napríklad v oblasti sexuálnych menšín presadiť také politiky, ktoré sa ani mne, bývalej konzervatívno-liberálnej koalícii nepodarilo. Je to totiž ľavicová téma par excellence. Naopak, vláda zlikvidovala vyprofilovaný exekutívny mikrorezort, ktorý agendu ľudských práv, národnostných menšín a rodovej rovnosti po prvýkrát od novembra 1989 naštartoval, nazdávam sa, koncepčne a systémovo. Zrušila nielen malý, ale už celkom dobre rozbehnutý exekutívny orgán, najmä však ukázala, kde podľa nej patria hodnoty ľudských práv a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti každého jedinca. Presnejšie ukázala, ako nízko sú umiestnené v jej myšlienkovom svete politiky a zákony, ktoré rešpektujú každého človeka v jeho odlišnostiach.
Vláda hneď v prvých dňoch neobsadený post podpredsedu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť fakticky znefunkčnila jediné orgány menšinovej participácie, Radu vlády pre ľudské práva, výbor pre národnostné menšiny a ďalších sedem výborov. Zlikvidovala tak neľahko vybudovanú konštrukciu, ktorá zabezpečovala aktívnu účasť národnostných menšín a ľudskoprávnych mimovládnych organizácií na správe vecí verejných na zmysluplnom dialógu s vládou. Vláda však zrušením exekutívno-ľudskoprávneho orgánu znemožnila aj vykonateľnosť zákona o používaní jazykov národnostných menšín, čo je trochu neštandardný zásah do právneho systému štátu. A čo je nemenej vážne, likvidáciou postu podpredsedu vlády marginalizovala a znefunkčnila aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny, ktorý stráca týmto svojho exekutívneho a politického partnera. Výbor túto agendu nielen kontroloval, ale aj zákonodarne inicioval, a dnes má byť jeho partnerom úradník, splnomocnenec bez výkonnej moci a politického ukotvenia.
Tato vláda určite neráta ani s pokračovaním stratégie ochrany ľudských práv, ktorú pripravoval môj úrad, hoci jedným z jej cieľov bolo, po viac ako dvadsaťročí od prevratných spoločenských zmien zaviesť napríklad do nášho vzdelávania výchovu a výučbu k ľudským právam. Výchova k rešpektovaniu každého človeka je pritom kľúčom k vytváraniu tolerantnej, prosperujúcej a slobodnej spoločnosti. Vláde akoby unikla narastajúca a alarmujúca podpora pravicového extrémizmu, najmä medzi mladými ľuďmi.
Ako som opätovne pri viacerých príležitostiach zdôrazňoval, naša spoločnosť nemôže tolerovať, či dokonca ospravedlňovať praktiky segregácie rómskych detí vo vzdelávaní rómskych komunít vôbec. Už tu bola o tom reč v predchádzajúcom príspevku do rozpravy aj v diskusii. Mentálne či betónové múry, ktoré existujú na školách, v triedach či na ihriskách, vysielajú signál niektorým deťom, že sú viac, a iným, že sú menej. My sa pokojne prizeráme na to, že v niektorých školách sú už nielen segregované triedy, ale sú aj dve jedálne, dokonca aj dva vianočné stromčeky. Delenie škodí pritom nielen rómskym deťom, ale aj deťom, ktoré majú to šťastie, že sa narodili tým "správnym rodičom". Od útleho detstva zakoreňuje nenávisť, ktorá ich oberá o možnosť žiť slobodný a úspešný život. Program vlády zrejme tieto vážne porušovania základných ľudských práv detí nespomína. Pripomínam, že práve môj úrad pripravoval a práve v nadväznosti na mediálne známy už rozsudok prešovského súdu pripravil legislatívne zmeny, ktoré by pomohli pri eliminácii segregačných praktík a boli by účinné pri zavádzaní inkluzívneho vzdelávania. Bolo by preto veľmi žiaduce, aby namiesto sporných a nebezpečných riešení typu internátnych škôl pokračovala vláda v tomto úsilí.
Vláda teda s osobitným postavením ľudských práv v exekutíve neráta. Naopak, vymenila ho za navrhovaného podpredsedu vlády pre ekonomiku, pre veľké investičné celky, pre širokorozchodnú trať, čím akoby a priori naznačila nedostatočnú funkčnosť či dôveryhodnosť ministerstva hospodárstva a občanovi predhodila ľúbivý ekonomický populizmus. Pri tomto populizme sa má zabudnúť na to, že pri nesystémovom rozdrobení agendy medzi viacero ministerstiev, a ani len v náznakoch konkrétnymi právomocami nedefinovaného splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť, hrozí, že táto agenda za ľavicovej vlády, ktorá sa hlási k európskym hodnotám, celkom zanikne.
Vláda post splnomocnenca ponúkla opozícii, ibaže agenda ľudských práv a národnostných menšín je agenda štátu, dovolím si povedať, že prvoradá agenda, lebo politika je o človeku. V tejto oblasti hlavnou úlohou demokratického štátu nie je kontrola ponúkaná opozícii, ale zodpovedné spravovanie, vybudované na aktívnom partnerstve. Agendu občianskej spoločnosti, ktorú chce vláda prifariť splnomocnencovi pre národnostné menšiny, by sa ľavicovej vláde tiež patrilo vnímať citlivejšie. Nehovoriac o tom, že občianska spoločnosť je široká a autonómna štruktúra, ktorá si vyžaduje samostatnú výkonnú zložku, takisto ako si osobitné výkonné zložky vyžadujú ľudské práva a národnostné menšiny. Slobodná a nezávislá činnosť občianskej spoločnosti je verejnou činnosťou, ktorú si treba vysoko vážiť už aj preto, lebo ozajstným priestorom v demokratickej spoločnosti je verejnosť. Bez jej aktivity stráca demokracia zmysel. Občianska spoločnosť nie je len akýmsi súčtom občanov, ona vyvažuje vplyv štátu, ba dokonca môže byť aj jeho protiváhou. Najmä vtedy, keď by sa štát začal absolutizovať, keby chcel byť všemocný, ako to práve teraz začíname v niektorých oblastiach pociťovať, a nielen v súvislosti s krízou. To, ako dnes vláda vťahuje zamestnávateľov, univerzity, akadémiu, cirkví a iných do svojej vertikálnej mocenskej sféry a vyťahuje ich zo svojej prirodzenej horizontálnej pozície, je pre mimovládne organizácie neprijateľné. Tieto inštitúcie predsa nie sú závislé od výsledkov volieb. Naopak, práve ony, ba najmä, môžu tieto výsledky legitímne relativizovať.
Vláda vo svojom vyhlásení konštatuje, že vo všetkých oblastiach hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života dlhodobo existuje úplná a efektívna rovnosť medzi osobami patriacimi k národnostným menšinám a osobami patriacimi k väčšine. Vláda síce toto môže konštatovať, ale tým sa výrok sám osebe ešte nestáva pravdivým. Stačilo by si napokon prehrať parlamentnú rozpravu tu, na tomto mieste, spred necelého roka o zákone o používaní jazykov národnostných menšín, aby si človek uvedomil rovnosť menšín a väčšiny v slovenskom prevedení. Pre osvieženie pamäti, bola to rovnosť, jemne povedané, veľmi asymetrická. Pretože fakt, že úplná a efektívna rovnosť je zatiaľ ideál, dosvedčuje nielen reálna prax, ale celý náš život, a nielen prax štátnej moci, samozrejme. Ak napríklad úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny a občiansku spoločnosť nebude mať možnosť reálne ovplyvniť beh vecí, ak nebudú fungovať participatívne mechanizmy, ak sa ombudsmanka a Slovenské národné stredisko pre ľudské práva naďalej budú boriť s problémami, ak sa neurobia zásadné kroky v ľudskoprávnej výchove, tak citované konštatovanie bude len prázdnym heslom a Slovensko stratí prinajmenšom jedno volebné obdobie na budovanie spravodlivej, tolerantnej a prosperujúcej demokracie.
Je pochopiteľné, že dnes sú v popredí otázky spojené s krízou a vláda na túto nôtu prirodzené hrá. Ale projekt Európskej únie nie je iba o ekonomike, je o dodržiavaní ľudských práv vo vzťahu k národnostným menšinám a všetkým zraniteľným skupinám, k občanom, ktorých dôstojnosť je denne ohrozovaná. Aj preto len zdanlivo paradoxne treba neustále zdôrazňovať, že agenda ľudských práv nemá iba hodnotový, ale aj ekonomický rozmer. Spojitosť medzi presadzovaním a dodržiavaním ľudských práv a prosperitou spoločnosti je totiž očividná. Vládne vyhlásenie vytvára dojem, že v tejto veci je u nás akoby všetko v poriadku, že táto problematika je len nevinnou zábavkou mimovládnych aktivistov, a štát, ten stále viac paternalizujúcejší štát nemá v tejto veci už vlastne čo riešiť. Nazdávam sa, že má.
Ďakujem pekne.

S reakciou jeden poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pán poslanec Nagy.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel využiť oproti tomu, ako som mal ráno príhovor, a teraz máme tu viac tých poslancov, takže niektoré myšlienky, ktorými by som chcel doplniť môjho kolegu Chmela.
Ako prvé by som chcel podškrtnúť to, že naši voliči očakávajú dodržanie sľubu pána premiéra, že zachová status quo v otázke v oblasti menšinových práv. Všeobecne ale môžeme konštatovať aj to, že spočítanie ľudu z minulého roka ukazuje asimiláciu menšín na Slovensku. Pokiaľ považujeme za prioritu na Slovensku ochranu menšín a, ktorá je určitým koloritom a obohatením demokratického Slovenska, tak si myslím, že mali by sme mať vyššie ambiciózne ciele, ako zachovať len stav z roku 2011. Ja si myslím, že bolo by to cynické, pokiaľ by sme nemohli nájsť také nástroje, také možnosti, alebo nevytýčili aspoň, ktoré by mohli tento, verím, že neželateľný stav asimilácie, ešte viac prehlbovať.
Preto ja by som vyzval, aby sme, aby teda vláda bola ústretová a podporovala kontinuálny rozvoj menšinových práv, ktoré nebudú nejakým spôsobom obmedzovať väčšinový národ alebo nikoho druhého.
Ďakujem pekne.

Ďalší, pán poslanec Martvoň. Vy ste boli po uzatvorení faktických, ale, nech sa páči, kým som povedala, že uzatváram, ste boli prihlásený.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán Chmel, ja by som chcel na vás reagovať vzhľadom na to, že som sa veľmi tešil na toto vaše vystúpenie vo vzťahu k ľudským právam.
Dovolím si poukázať na to, že vy tu kritizujete vládu Roberta Fica ohľadom jeho vzťahu k ľudským právam. Trošku vám chcem pripomenúť niektoré veci, čo ste vy urobili, alebo lepšie povedané, neurobili ako vicepremiér s pani premiérkou Radičovou. Dovolím si konštatovať, že jediný výsledok v oblasti ľudských práv, ktorý občania mali možnosť cítiť, bolo asi to, že ste zreformovali teda tie rady vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktoré boli viaceré, a vytvorili ste jednu s jej výbormi, kde ste úplne dosadili iba ľudí, ktorí boli blízki vám a pani Radičovej.
Na druhej strane asi jediná vec, ktorú ste urobili, bola tá stratégia ochrany ľudských práv, ktorú ste prijali, a ktorá sa nezačala ešte ani poriadne napĺňať. Z toho mal som dokonca pocit, že vy sa iba stále pripravujete na to, že sa pripravíte. Aby ale vaša pamäť bola úplne čerstvá, tak spomínali ste Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, že sa brojí s problémami v súčasnosti. Áno, brojí sa a kvôli tomu, že vaša vláda v roku 2011 znížila rozpočet SNSĽP o jednu pätinu, teda o 114 617 eur, teda o 3,5 milióna korún. To drastické zníženie rozpočtu nielen Stredisku pre ľudské práva, ale aj pre iné, dá sa povedať, občianske združenia, ktoré boli vyradené z grantovej schémy na vašom ministerstve, boli to aj niektoré rómske združenia, ktoré zastupoval povedzme napríklad pán Richter, ktorý bol členom predchádzajúcej rady pre národnostné menšiny, tak jednoducho stratili absolútnu šancu sa venovať ľudským právam alebo s veľkými problémami. Čiže toto chcem iba pripomenúť, že vy ste sa iba pripravovali na to, že sa pripravíte urobiť niečo pre ľudské práva za tých osemnásť mesiacov.
Ďakujem.

Pán poslanec Chmel, budete reagovať? Nie.
Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Kaník. Nevidím ho v sále. Stráca poradie.
Pani poslankyňa Žitňanská Jana, nech sa páči, máte slovo.
Pripraví sa pán poslanec Baška.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán premiér, páni ministri, dámy a páni, pred pár dňami predseda vlády Robert Fico predniesol programové vyhlásenie vlády tu v Národnej rade. Z takmer hodinového prejavu venoval téme vzdelania a školstva jednu alebo dve rozvinuté vety. A síce niečo v tom duchu, že pán minister má víziu a konkrétne zámery, a to najmä v oblasti odborného školstva. Ani napriek tomu, že v samotnom texte programového vyhlásenia vlády sa školstvu v kapitole Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra venuje päť strán, o nejakých konkrétnych návrhoch, či nebodaj vízii sa nedá hovoriť. Školstvo a vzdelanie zjavne nie sú prioritou tejto vlády.
Keďže ale minister školstva sa v ostatných týždňoch viackrát nechal počuť, čo by chcel zmeniť a presadiť, aj napriek vágnym a všeobecným formuláciám v programovom vyhlásení vlády sa môžeme prizastaviť pri niektorých formuláciách z tohto dokumentu, ktoré sa nesú na jednej ideologickej vlne, a síce vyššej centralizácii, plánovaniu, obmedzovaní slobody. Napríklad zosúladenie vzdelávania s potrebami trhu práce, to sa v programovom vyhlásení opakuje dosť často. Áno, je pravda, že dnes z odborných škôl vychádzajú často absolventi, ktorí sa nevedia uplatniť na trhu práce, ale ak dnes sústredíme úsilie na výrobu ľudí pre konkrétnu štruktúru ekonomiky, potom hrozí, že ona štruktúra, montážna dielňa, sa na dlho zabetónuje, alebo ešte horšie, ak sa štruktúra zmení, čo pri dnešnej rýchlosti technologického pokroku a globalizácie môže prísť o pár rokov, budú tí ľudia neschopní robiť niečo iné, než čo ich naučilo Čaplovičovo školstvo. My potrebujeme pripraviť žiakov a študentov na povolania budúcnosti, aby neboli úzko špecializovaní pre jednu pracovnú pozíciu u konkrétneho zamestnávateľa, ale mali širšie kompetencie.
Ďalším záväzkom vlády je finančnými nástrojmi a kvalitatívnymi kritériami pri prijímaní zreálniť počty žiakov do gymnázií. Jednak nie je jasné, čo je na dnešných počtoch gymnazistoch nereálne a prečo to treba zreálňovať. Ale ak to má byť zavedenie prospechových kritérií, potom ide o úplný nezmysel v situácii, keď neexistuje objektívne meranie výsledkov a známky sú skôr odrazom kvality a kritérií školy ako kvality študenta. Navyše, naháňanie známok nepovedie automaticky k zvýšenej kvalite či lepšej zručnosti žiaka alebo študenta, ale skôr k naháňaniu známky pre známky, v horšom prípade ku korupcii, kedy sa známky budú vybavovať.
K téme zmeny financovania neverejných škôl už prebehla v médiách diskusia, len chcem zopakovať a zdôrazniť, že je neprípustné, aby deti, ktoré chodia na iné než verejné školy, boli diskriminované a nedostávali z verejných zdrojov rovnaké financie ako ich rovesníci vo verejných školách. A v tejto súvislosti by bolo dobré, aby sa školy prestali deliť podľa typu ich zriaďovateľa a delili sa podľa kvality.
Iste sa zhodneme, že zárukou a základom kvality školy nie je ani interaktívna tabuľa, ani počítač v rukách každého žiaka, ale kvalitný učiteľ a schopný riaditeľ. Dobrý učiteľ dokáže zmeniť život dieťaťa k lepšiemu. Dokonca mu môže pomôcť vymaniť sa z chudoby alebo jej predísť. A my potrebujeme, aby naše deti učili dobrí učitelia, aby kvalitní ľudia neutekali pre nízke mzdy a nízke uznanie do iných odvetví. V tomto smere vláda istôt neponúka učiteľom žiadnu istotu rastu, ale skôr stagnácie, a to aj v spôsobe odmeňovania. V minulom volebnom období pri novelizácii zákona o pedagogických zamestnancoch terajší pán minister a vtedajší opozičný poslanec kritizoval kreditný systém. Dokonca, a v tom sme sa zhodli, hovoril, že je to zlý systém a treba ho úplne zmeniť, ba až zrušiť. V programovom vyhlásení sa tento názor už neobjavuje. Píše sa tu len o zjednodušení a zefektívnení udeľovania kreditov. Teda žiadna zmena k lepšiemu, učitelia aj naďalej budú musieť behať na školeniach a naháňať kredity.
Je nepochopiteľné, až zarážajúce, v kapitole o školstve sa nenachádza ani zmienka o integrácii či inklúzii detí so špecifickými potrebami. Týchto detí každým rokom pribúda, a pokiaľ sa školy, učitelia a budúci učitelia nezačnú na inkluzívne vzdelávanie pripravovať a zavádzať ho, slovenské školstvo sa neposunie k vyššej kvalite.
A k téme osôb so zdravotným postihnutím ešte jedna poznámka. Hoci títo ľudia tvoria až 10 % populácie, vláda istôt jej venuje v programovom vyhlásení vlády jeden krátky odsek so všeobecnými a vágnymi frázami. Úplne chýba záväzok presadiť konkrétne opatrenia, ktoré by týmto ľuďom naozaj pomohli. V rámci rozpravy v pléne zaznelo z úst opozičného poslanca, že každý si zaslúži druhú šancu. Súhlasím. Obávam sa však, že druhú šancu si táto vláda začína premrhávať.
Hovorí sa, že nie slová, ale skutky sú podstatné. A pri poslancoch sa za tie skutky dá považovať najmä hlasovanie. Už niekoľko dní sa v novinách objavuje kauza vysokoškolského diplomu pána ministra Richtera. Keďže tých dní od zverejnenia kauzy uplynulo už veľmi veľa a celý prípad je čoraz viac zamotaný a kompetentní si ho prehadzujú ako horúci zemiak, kolega pán poslanec Beblavý navrhol na školskom výbore poslanecký prieskum. Odpoveď poslancov SMER-u na to bola, že nie sme vyšetrovací orgán ani tím, ktorý by mal nejako očisťovať, a že by sme si mali počkať ešte na ďalšie kroky pánov ministrov. Tak sme teda navrhli, dobre, upustíme od návrhu na poslanecký prieskum, nech pán minister Čaplovič príde na školský výbor informovať o celom probléme, o celej kauze. Hlasovanie napokon rozhodlo, ani informácie, ani poslanecký prieskum nebudú. Čiže hoci sa v programovom vyhlásení píše o transparentnosti, o tom, že škola by nemala byť biznisom, nakoniec pri konkrétnej kauze poslanci SMER-u dokázali, že to s týmito sľubmi nemyslia až tak vážne. Takéto konanie je pre mňa nedôveryhodné. A keďže hlasovanie o programovom vyhlásení vlády je o dôvere vláde, nemôžem zaň hlasovať.
A na záver by som ešte z tohto postu chcela aj vyzvať pána ministra Čaploviča, keďže už aj pán minister Richter ho požiadal, aby sa celou kauzou zaoberal, aby tak konal v súlade s Akreditačnou komisiou.
Ďakujem.