30. schôdza

Ak som spomenul pána poslanca Chmela, tak to bolo zámerne. Chcel som tým veľmi jasne odlíšiť tú časť opozície, ktorú si vážim a ktorú ak aj kritizuje, hoci aj emotívne, nad jej kritikou sa vždy zamýšľam, od tej časti opozície, ktorú, či sa vám to páči alebo nie, považujem za predvoj extrémistov, ktorí stoja pred bránami.
A vecne. Ak by pani ombudsmanka Dubovcová nepochybila v procese, bola by na vláde vypočutá. Ona si tú chybu ani nepriznala. Ona si ju nepriznala a opozícia to zneužila. A to bola, samozrejme, zámienka na túto schôdzu, ktorá bola zo strany opozície zneužitá. Ale presne, ako povedal pán poslanec Lipšic, tá nenávisť sa vždy obracia proti tomu, kto tú nenávisť rozsieva. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážená pani kolegyňa, pán minister, ctené dámy poslankyne, páni poslanci, nechcem už veľa pridávať, lebo veľa bolo povedané včera aj dnes, možno nie všetko v tej línii, ktorá by sa žiadala na parlamentnú pôdu. Ale toto je výsostný orgán alebo inštitúcia, kde treba rokovať o zákonoch, o inštitúciách, o vzťahoch medzi ústavnými orgánmi. A nám bolo skôr ľúto, že ústavný orgán, ktorý je vytvorený práve na to, aby sa verejne zastával práv, nie je na vláde vypočutý. Toto bol moment teraz z januára, nie predtým, na ktorý sme chceli reagovať a vytvoriť priestor, ktorý nebol vytvorený na vláde, ktorá je tomuto parlamentu podriadená.
Pán Senko, to, čo hovoríte? Kto porušil alebo neporušil zákon, to posúdi kompetentný orgán, v tejto chvíli krajská prokuratúra. A som presvedčený, že treba veľa v tejto agende riešiť tak, aby to tu nebolo nálepkované alebo rozlišované nejako podľa farieb, ale podľa práva, spravodlivosti a toho, čo znamená ochranu ľudskej dôstojnosti.
Chcem tiež veľmi rázne odmietnuť také ľahké a politologické a ideologické nálepkovanie, ktoré tu hlavne mladý kolega pán Blaha udeľuje všetkým, kedykoľvek treba, označí. Vy viete, že Mussolini bol členom Socialistickej internacionály? Vy viete, že nacizmus bol národný socializmus? To, čo potrebujeme, je zodpovednosť verzus nezodpovednosť, lebo to nálepkovanie nielenže je krivé, ale zaslepuje. Viesť zodpovedný dialóg, hľadať zodpovedné riešenia, vyvodzovať zodpovednosť, o tých príkladoch z minulosti by sa dalo hovoriť veľa, ale toto by som rád apeloval ako starší na tých, ktorí radi krabičkujú, kádrujú, zadeľujú tých starších alebo ľudí vedľa seba.
Každá vláda, každá väčšina potrebuje kontrolu, serióznu, konštruktívnu opozíciu, ak nie, tak to je totalita, totalita väčšiny, ktorá nemá rada svetlo, ktorá nemá rada tých, čo jej zavadzajú vo výkone moci. A moc má hľadať pravdu. Iba moc nestačí, lebo keď sa to oddelí, je zle. A preto keď dva dni sa diskutuje a hľadá úprimne, tak sa aj niečo nájde. A ja som rád, že výsledkom aj tohto rokovania je možno väčší tlak na to, aby sa prijali účinné opatrenia, z ktorých aj tak tu budeme mnohé prerokúvať, už či vo forme novely zákonov alebo zákona o Policajnom zbore alebo nových opatrení na to, aby sa robili záznamy. Dnes, keď je techniky toľko, že je všemohúca pomaly, o tom, ako prebiehajú zásahy a zákroky voči občanom slobodnej demokratickej Slovenskej republiky, je to veľmi, veľmi dôležité pre pravdu, lebo pravda je základ aj pre spravodlivosť, nie pre oslabovanie alebo ploché kritizovanie Policajného zboru. Nie je ľahké a jednoduché byť dnes policajtom. Beží kultúra práv, každý chce mať práva, málokto chce mať povinnosti. Ak nebude rovnováha, nebude z toho ani jedno, pretože právo si žiada povinnú stranu alebo stránku alebo toho, kto ho garantuje. Starosta? Štát? Samospráva? Ale niekto musí aj povinnosti garantovať, aby práva sa mohli napĺňať.
Tú schôdzu sme zvolali preto, lebo arogancia nikam nevedie. Vy ste odmietli správu ombudsmanky v minulom roku, lebo nebola dosť dobrá. Vy ste odmietli zaradiť bod do programu schôdze. A preto sme sa uchýlili k ústavnému nástroju, ktorým je zvolanie osobitnej schôdze. Veď na to je parlament. On tu nie je mašinka alebo mašinéria, ktorá je riadená z vlády. Vláda dala tak málo bodov na tento program, že, žiaľ, žiaľ, som si dovolil povedať, že do volieb prezidenta sa bude hlavne svietiť a kúriť, lebo všetko ostatné ide teraz bokom. My sme zvolali schôdzu, lebo na vláde 8. januára nedostala slovo predstaviteľka ústavnej inštitúcie, žena. A to je arogancia. Odmietate uznesenie, prijmete iné. Ale ak to poslúžilo na dobro dialógu, a odmietam tiež obvinenia alebo až vulgárne niektoré nálepkovanie, ak to pomôže vytvoriť vyšší tlak na serióznosť, zákonnosť či postupu polície alebo prokuratúry alebo konania každého občana či v osade alebo v meste, tak to poslúži na dobro.
Chcem za KDH poďakovať, že sme dokázali o niektorých témach napriek emóciám diskutovať a že s týmto úsilím ak budeme aj v druhom polčase pokračovať, tak Slovensko sa môže nadýchnuť aj väčšej kultúry dialógu, aj väčšej zákonnosti a spravodlivosti. Ľudia si to zaslúžia. Ďakujem pekne.

Pán kolega Figeľ, vyprosím si tú trápnu prízemnú historickú odbočku k Mussolinimu, ktorou ste sa snažili akoby naznačiť, že by bolo nejaké spojenie medzi socialistickou ideológiou a fašizmom. Preboha, pán kolega, viete, kto išiel prvý do koncentrákov za Hitlera a Mussoliniho? Sociálni demokrati, komunisti, odborári, tí išli do koncentrákov, nie pravicové strany, títo. Takže aké spojenia? Mimochodom, o Mussolinim sa veľmi pochvalne vyjadroval aj Winston Churchill svojho času. To znamená, že aj on je fašista? Alebo to sú čo za skratky? Absolútne insitné. Samozrejme, Mussolini bol šéfredaktor Avanti, v poriadku. Ale rozišiel sa so socialistami a potom pozatváral jedného po druhom, Antonia Gramsciho a tak ďalej. Však trošičku naštudujte si tú históriu alebo tieto veci.
A inak, mimochodom, tak vám to poviem naspäť. Slovenský štát poslal 60 tisíc Židov do koncentrákov, kto bol na jeho čele? Kňaz žeby?

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, no vystúpili ste s vystúpením, v ktorom ste sa snažili nám predniesť, ako úprimne chcete pomôcť pani ombudsmanke a ako vás to trápi, ako sa zvrhla táto schôdza. No chcem sa teda k tej vašej úprimnosti taktiež úprimne spýtať, prečo sa neporozprávate s vaším starostom miestnej časti Ružinov za KDH, či nevie dať k dispozícii nejaké priestory bezplatne, prečo sa neporozprávate so starostkou mestskej časti Staré Mesto za SDKÚ, či jej nevie dať nejaké priestory k dispozícii bezplatne napríklad alebo aj za nájom, prečo sa neporozprávate s bratislavským županom pánom Frešom, čo má veľkú budovu alebo aj iné budovy, či jej nevie nájsť nejaký priestor aj za nájom tu v Bratislave. Vy sa všetci ozývate a chcete chrániť pani ombudsmanku, ktorú si vážim, len v prípade, keď vám to vyhovuje a politicky to chcete zneužiť. Je to jedine vtedy. Keď ste jej mohli reálne pomôcť, už vyše dvoch rokov, nepohli ste doteraz ani prstom. Čiže popýtajte sa vašich kolegov na to. Inak fakt doteraz som si vás vážil, ale myslím si, že po tomto vystúpení stávate sa už iba viac politikom ako človekom, ktorý spája. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ono je naozaj pravdou to, že každá vláda potrebuje kontrolu, bez ohľadu na to či je ľavicová alebo pravicová, aby mala spätnú väzbu. Ja som ráno, keď som vystúpil v rámci rozpravy, to tiež tak podobne prirovnal k takémuto svetlu. Rozumný človek a gazdiná nestrčí svetlo pod mericu či pod posteľ, ale položí ju na stôl. Alebo kedysi naši otcovia zavesili si tú lampu pod strop, pod drevený strop. A tak bola osvetlená celá miestnosť.
Myslím si, že tá spätná väzba aj cez tie opozičné názory ak sa vzájomne dokážeme počúvať, môže byť veľkým prínosom. Ale ak sa budeme vzájomne urážať cez rôzne tieto invektívy, tak myslím si, že veľmi ťažko sa pohneme ďalej. Naozaj žije sa doba tá, ktorá sa len odvoláva: „Ja mám právo, ja chcem mať také práva.“ Ale rovnako sa tu ohýna aj slovo sloboda. Nemôže byť chápané bezbreho ani právo, ani tvoje právo, ani tvoja sloboda. Ale musí mať ľavú a pravú stranu, ľavý a pravý mantinel. Ak je bezbrehé takéto chápanie, potom to vyúsťuje práve do rôznych foriem extrémizmu. Rovnako treba sa správať zodpovedne aj vtedy, aj keď si pri moci, a to o to viac, keď máš reálne tú moc v rukách, pretože tú zodpovednosť máš oveľa väčšiu ako možno ten človek, ktorého ty riadiš. My, poslanci Národnej rady, sme tí, ktorí riadime v podstate celú túto našu krajinu skrze zákony, ktoré tuná prijímame. Náš hlas či za návrh alebo proti návrhu rozhoduje o tisíckach a miliónoch ľudí v našej krajine. Tak musíme byť v tom veľmi obozretní a opatrní.

Ďakujem pekne. Táto téma nie je o budove, o rozpočte alebo o nejakých technických záležitostiach, ale o úcte k právu, k ústavným inštitúciám, o kultúre dialógu, o kultúre politiky.
Pán kolega Martvoň, charakter človeka je reprezentovaný aj tým, s kým sa priatelí, alebo tým spoločenstvom, ktorého je súčasťou, ale aj tým, komu je oponentom alebo kto mu oponuje. Iba toľko na vašu, skôr tupú poznámku na konci. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Poprosil by som vás, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, o inštaláciu videoprojekcie, keďže chcem uviesť krátky dvojminútový videošot. A sľubujem vám, že nejde o zábery z kongresu strany SMER, ale ide o, ako sa tomu za mojich mladých čias pekne hovorilo, kultúrnu vložku. Keďže tu je aj pán minister kultúry a je to v jeho oblasti najbližšie, tak som si dovolil vybrať jeden krátky šot, poprosím techniku keby ho spustila. Ďakujem pekne.

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, poprosím technikov. (Premietanie videozáznamu z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.)

Chmel, Rudolf, poslanec NR SR
Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni, chcel som vám týmto krátkym videošotom priblížiť jeden ľudský príbeh. Pani kolegyňa Lucia Nicholsonová si isto pamätá ako nezisková organizácia ETP Slovensko prezentovala v januári 2011 inovatívne prístupy pri začleňovaní sociálne vylúčených komunít s názvom Premosťovanie sociálne vylúčených komunít – zmena je možná. Túto prezentáciu som vtedy zaštiťoval ako podpredseda vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny v spolupráci s vtedajšou pani štátnou tajomníčkou ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorou bola práve kolegyňa Nicholsonová, ako aj v spolupráci s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Nadáciou Friedrich-Ebert-Stiftung Slovensko, Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského a neziskovou organizáciou Equity. Prečo to hovorím? Súčasťou tohto podujatia bolo aj krátke vystúpenie Divadla z chatrče z Moldavy nad Bodvou. Viete si azda predstaviť, že to bola celkom neštandardná situácia, keď vtedajšia premiérka vlády Slovenskej republiky poskytla hercom z osady žltý salónik Úradu vlády, salónik, kde sa zväčša prijímajú návštevy na najvyššej domácej či medzinárodnej úrovni. Ten salónik poskytla hercom, aby sa mohli prezliecť do kostýmov, a s, prirodzene, s nejakým malým pohostením. O to zvláštnejšie bolo, keď ľudia, ktorí žijú pre nás v nepredstaviteľných podmienkach, tak povediac subsaharskej Afriky, následne vystúpili v Zrkadlovej sále Úradu vlády. Situácia teda je to viac ako neobvyklá.
A teraz teda prestrih. Dvaja Rómovia z osady, Milan H. a Štefan M. boli ochotní svedčiť o tom, ako prežili policajný zásah v onú stredu 16. júna 2013 v Moldave nad Bodvou, o tom, ako boli počas tejto pátracej akcie takzvanej mlátení. Milan H. pracuje ako dobrovoľník v Komunitnom centre v Moldave a je zároveň hercom toho Divadla z chatrče, kde sme ho mohli aj vidieť. A hral teda aj v onen inkriminovaný deň, 19. januára 2011, na Úrade vlády. Práve tento Milan H. chcel prehovoriť spolu s ďalšími účastníkmi na zasadaní výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny dňa 27. augusta 2013, keďže predmetom rokovania boli práve inkriminované dokumenty, o ktorých sme tu aj dva dni hovorili. Členovia výboru za vládnu stranu odhlasovali, že týmto svedkom sa slovo na rokovaní výboru neudelí. Hovorím to preto, že, ako sa hovorilo za starého režimu, čím viac nesúhlasia fakty so skutočnosťou, tým je to horšie pre fakty.
Často sa v našej dvojdňovej rozprave hovorilo, že táto rozprava je politická. To teda znamená, že keď je politická, tak asi nie je vecná, teda je asi nesprávna, akoby sa tieto dve roviny navzájom vylučovali, ale nedokážem si predstaviť debatu, rozpravu v parlamente inú ako politickú. Môžete povedať žiaľ, ale ak by mala byť vecná rozprava a rozpravy v parlamente, tak by to možno malo jedno pozitívum, zasadali by sme tu oveľa kratšie.
Ak sa ešte môžem k vecnej stránke prihovoriť, tak možno by som sa prihovoril za to, že do nami navrhovaného uznesenia by bolo dobré inkorporovať pozmeňujúci návrh, respektíve návrh pána poslanca Jozefa Mikloška, ktorý hovorí o tom, že raz do roka v marci by mal podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí predniesť správu o stave ľudských práv v Slovenskej republike. To je, myslím si, vec, ktorá je takpovediac politicky neutrálna a veľmi korektná. Takže by sa nad ňou bolo možné zamyslieť.
Ak sa tu často hovorilo o tom, že je debata, rozprava politická, tak sa často tiež opakovalo, že verejná ochrankyňa práv mala možnosť vysvetliť všetko na zasadnutí výboru, Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorom ju okrem iného pán minister vnútra obvinil z klamstva, čo potom ešte neraz vo svojich vystúpeniach zopakoval, a že teda bola prostredníctvom ministra vnútra vlastne s celou vládou. Na výbore, na ktorom návrh na rozpravu o mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv o posunutí jej správy do pléna parlamentu, tento návrh vládna väčšina prirodzene zamietla. Takže takto to bolo s možnosťou dať priestor pre prezentáciu správy verejnej ochrankyne práv vo vláde. Bola s ministrom vnútra či v telefonickom kontakte alebo, ako vyplynulo i z jeho prejavu včera, teda na zasadnutí výboru. Ale pravdepodobne málokto môže uznať, že toto môže suplovať priamy kontakt ombudsmanky s vládou.
Ale keď som už pri tom výbore a klamstvách, tak dovoľte mi predsa len uviesť, že pán minister vnútra pol roka rozprával obľúbený príbeh o sekere zaťatej v Drienovci, hoci často miešal Drienovec s Budulovskou, teda o sekere zaťatej do policajta, presnejšie do prsta policajta asi. Vo včerajšom expozé tento obľúbený príbeh prvý raz vynechal. Pravdepodobne mal na to dobrý dôvod, len nám ho neoznámil. Dovoľte mi preto uviesť, že prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Rožňave z 8. januára 2014 vo veci útoku policajtov v Drienovci, teda údajného útoku na policajtov v Drienovci, považoval výpovede policajtov v časti útoku sekerou za rozporuplné a spôsob, akým sa sekera mala dostať do domu, za veľmi nepravdepodobný. Súd teda viac-menej povedal, že si pravdepodobne tento útok vymysleli policajti, teda presne tí policajti, ktorí tvrdia, že v Moldave bolo všetko v poriadku a ktorých vraj podľa ministra vnútra nie je možné, citát, „dať na jednu úroveň s Rómami“. Toľko nateraz teda k historke o sekere. Nebol by som ju spomínal, ale stala sa tak notoricky známou a tak takpovediac prezentuje časť, teda celok celej tejto kauzy, že ju treba aspoň do tejto miery trošku korigovať.
Ale naspäť k meritu. Ja nechápem, nech robím, čo robím, averziu vládnej väčšiny voči verejnej ochrankyni práv. Nechápem, prečo si ju vybrala za svojho nepriateľa. A, ak dovolíte, silne mi to pripomína vzťah Mečiarovej vlády k prezidentovi Kováčovi. Takýto vzťah k ústavnému inštitútu ochraňujúceho občana pred zvoľou verejných orgánov nie je svedectvom veľkej politickej kultúry a je prinajmenšom veľmi zlým odkazom občanom o tom, že ich práva obhajuje zrejme zlý verejný ochranca práv.
Odzneli tu za tie dva dni názory od, zjednodušene povedané, antifašistických, antirasistických názorov až po rasistické, fašistické. Nie som sudca, ktorý by tu teraz súdil, iba asi nechápem to, čo som nedávno ešte trošku chápal. Chápal som ako-tak, že sa dnešná vládna väčšina pokúsila, vcelku, treba povedať, úspešne o, jemne povedané, integráciu voličov Slovenskej národnej strany a Hnutia za demokratické Slovensko, respektíve inkorporáciu. Ako už hovorieval starý Bismarck, čo nemožno zakázať, to treba viesť. Dobre, integrovali ste elektorát nastavený skôr populisticky a extrémisticky, ale v prípade otvorených rasistov, fašistov, xenofóbov by som už nabádal k väčšej obozretnosti, aj principiálnosti. Tých už dúfam nechcete viesť, ak tomu dobre rozumiem.
Takže už len moje citované memento poslednýkrát. S extrémizmom, rasizmom, fašizmom nemôžete zvíťaziť, keď sa vyberiete jeho smerom. Na tom by sme sa vari napriek všetkým straníckym odlišnostiam mohli dohodnúť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ja som chcela pôvodne hovoriť dlhšie, ale po takom krásnom prejave mi to príde úplne zbytočné.
Len jedna malá poznámka. Cez túto kauzu sa stalo Slovensko zase veľmi negatívne slávne. Píše o nás včerajšie vydanie The Economist, ktoré obletelo celý svet, čítajú to ľudia v lietadle a všade. Tí, čo vedia po anglicky, tak budú vedieť, hovorí sa tam o Slovensku, hovorí sa tam o zásahu v Moldave nad Bodvou, hovorí sa tam o arogancii štátu strany voči ombudsmanke, hovorí sa tam o tom, ako jej nedovolili prehovoriť na vláde s jej poznatkami zo zásahu, hovorí sa tam o tom, ako tento zásah vyšetrovala inšpekcia, ktorá nie je nezávislá, ale priamo zodpovedá ministrovi vnútra, hovorí sa tam o tejto vláde, ktorá vraj nemá záujem vyšetriť zásah v Moldave nad Bodvou, a píšu tam dokonca aj o tom, že namiesto toho, aby to vyšetrili, tak chcú účelovo zmeniť sídlo ombudsmanky a že znižujú jej rozpočet tak, že nemá z čoho platiť svojich ľudí a musí sa rozhodnúť, či zaplatí človeka alebo kúpi si záchodový papier.
A len také upozornenie na záver. Táto schôdza sa koná presne v deň, keď sa podarilo dostať teda na slobodu tým neonacistom z Nitry. A keď sa tu všetko poskladá to, čo sa tu udialo a povedalo, tak myslím si, že to vytvára mozaiku, kvôli ktorej, a to je fakt, slušní ľudia opúšťajú túto krajinu. Ďakujem.

Pán predseda, celkom nerozumiem tomu, lebo mimoriadnu schôdzu sme prerušiť nemohli, a preto neboli otázky, a teraz naraz ju prerušujeme...