33. schôdza

Pani podpredsedníčka, ja by som chcel poprosiť, keby ste na 10 minút prerušili rokovanie, lebo ja sa pamätám, že na začiatku rokovania boli predložené nejaké procedurálne návrhy so zmenou bodu prerokovávania jednotlivých návrhov zákonov. Odporúčam, aby sme v kancelárii zistili, aká bola vtedy schválená dohoda. Ak nebola taká, ako hovorí pán poslanec Novotný, žiaľ, musíme pokračovať, ak to nebolo schválené podľa schváleného programu. (Reakcia z pléna.) Tak keď nie, tak...

V čom je problém? Že nie je predkladateľ? Vy ste predkladateľka? Dobre, ja tu budem, choďte.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Ľudovíta Kaníka, Júliusa Brocku, Jozefa Mihála a Eriky Jurinovej na vydanie ústavného zákona o ochrane starobných dôchodkov, tlač 909.)

Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi predstaviť vám a predniesť ústavný návrh zákona, ktorý sme predložili skupina štyroch poslancov, ktorá mala prezentovať, ktorý mal prezentovať možnože takú širokospektrálnu zhodu na zmenách, ktoré chceme zaviesť, a tým podporiť aj druhý dôchodkový pilier.
Možnože v krátkosti by som povedala, čo som už vlastne povedala aj pri predstavovaní anuitnej novely. Na začiatku tohto volebného obdobia sa stalo, že vládna strana SMER prišla s návrhom, alebo začali sa objavovať v médiách správy, že vládna strana má záujem dostať druhý dôchodkový pilier do ústavného zákona, aby už nevznikali nikdy pochybnosti o tom, že chce byť tento druhý pilier, poviem možnože tak nekompetentne, privatizovaný. Po niekoľkých stretnutiach opozičných predstaviteľov došlo k tomu, že videli sme, že existuje zhoda na niektorých bodoch alebo na možnože takých zásadných bodoch, čo nás veľmi tešilo, a mysleli sme, že to vyústi naozaj v prípravu alebo v uskutočnenie ústavného zákona, ktorý by to naozaj potvrdil a spečatil. Naopak, po čase sme sa dostali, sme zistili, že vládny SMER zatiaľ nemá skutočný záujem. Išlo len o reči, ktoré, čo sa nám dosť nepáčilo. A pretože naozaj existuje skutočný dôvod na to, že máme obavu, že aj po prijatí anuitnej novely môže dôjsť k tomu, že sa s týmto druhým pilierom ešte môžu diať rôzne zmeny, rozhodla sa skupina opozičných poslancov pripraviť novelu alebo teda ústavný zákon na ochranu dôchodkov. Znova zopakujem, že jedná sa o, jedná sa o všetko body, ktoré boli dohodnuté na stretnutí, a nemal zásadný problém s týmito bodmi nikto, kto sa zúčastňoval týchto stretnutí, možnože s výnimkou pána poslanca Švejnu, ktorému išlo o zásadné riešenia, ale vieme, že v takom stave by táto, tento ústavný zákon nebol absolútne priechodný. Takže zobral sa najmenší spoločný menovateľ, ktorý spájal tento prienik, a predložili sme ústavný návrh zákona, ktorý máte k dispozícii.
Stále zopakujem iba to, že aj keď bude prijatá anuitná novela, to znamená spôsob vyplácania z druhého piliera, stále vidíme veľké riziko, že peniaze, ktoré si šetria ľudia v druhom pilieri na svoje osobné účty, môžu byť použité na sanovanie prvého piliera alebo Sociálnej poisťovne na to, aby bola schopná vyplácať dôchodky terajším, terajším sporiteľom alebo terajším dôchodcom. Preto by som vás požiadala o podporu tohto ústavného návrhu zákona. A chcela by som mať istotu, že to, čo hovorila vládna strana na začiatku volebného obdobia, aj týmto naozaj potvrdí. Takže prosím vás o podporu tohto zákona.

Ďakujem pekne.
Poprosím spravodajcu o informáciu.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslancov Národnej rady Ľudovíta Kaníka, Júliusa Brocku, Jozefa Mihála a Eriky Jurinovej na vydanie ústavného zákona o ochrane starobných dôchodkov (tlač 909) ako spravodajca určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci uznesením č. 101 z 18. marca.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 915 z 3. marca navrhol prideliť tento návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor vrátane lehôt na jeho prerokovanie. Súčasne predseda Národnej rady konštatoval, že menovaný návrh zákona spĺňa všetky ustanovené náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
Návrh zákona odôvodnil navrhovateľ. S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po všeobecnej rozprave o podstate návrhu ústavného zákona uzniesla sa na tom, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní. V súlade s § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a citovaným návrhom predsedu Národnej rady odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výboru pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre sociálne veci, pričom odporúčam, aby výbory, ktorým bol uvedený návrh zákona pridelený, ho prerokovali v termíne do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, som svoju spravodajskú informáciu ukončil a prosím, otvorte rozpravu k predmetnému návrhu zákona.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala jednu písomnú prihlášku, teda je prihlásený pán poslanec Mihál. Ešte predtým požiadal o slovo predkladateľ, pán poslanec Kaník.
Nech sa páči.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, chcem sa ospravedlniť na začiatok, som mal jedno vážne stretnutie a nestihol som dobehnúť, aby som stihol úplný ten začiatok, takže prosím o ospravedlnenie ešte raz. Pri uvádzaní tohto zákona ako predkladateľ, alebo pri jeho, alebo popri zapojení sa do rozpravy o tomto, by som chcel sa vrátiť tak dva roky dozadu. Pretože musíme to urobiť, aby sme pochopili, v akej situácii sa nachádzame dneska z hľadiska tejto problematiky a tohto návrhu zákona a čo nás k nej doviedlo, prečo vlastne sme tu na tejto ceste.
Pred dvoma rokmi hneď po, tesne po nástupe súčasnej vlády, ako jedna z prvých vecí, s ktorou táto vláda prišla do parlamentu počas leta, horúceho leta, bol návrh na zníženie príspevku do druhého piliera. Bola to veľká politická debata. Strávili sme tu skoro mesiac veľmi intenzívnou a ostrou diskusiou, kde sme sa snažili presvedčiť všetkých, že tento krok je nesprávny. A naozaj veľa sa o tom povedalo, boli tu rekordné dlhé vystúpenia. Jednoducho rozbiehal sa veľmi ostrý politický zápas, ktorý hovoril o tom, či dôchodkové sporenie je vec, ktorá zlepší život dôchodcov v budúcnosti a zabezpečí im stabilnejší a bezpečnejší zdroj príjmov na starobu. Či tento systém vytvorí taký zdroj prostriedkov, ktorý bude udržateľný, ktorý verejné financie nezruinuje a neprivedie nakoniec budúcu, niektorú z budúcich vlád do situácie, že bude musieť znižovať vyplácané dôchodky, tak ako to už robili nie nemnohé krajiny. Už mnohé krajiny aj v Európe museli urobiť takýto krok, že pristúpili k zníženiu vyplácaných dôchodkov.
Zavedenie viacpilierového systému, dôchodkového systému má práve takejto situácii predísť a vytvoriť dostatočné zdroje. A preto je dôležité, aby tu stále existovalo. Súčasťou tejto snahy zabrániť tomu bola aj petícia, ktorú sme, s ktorou sme išli medzi ľudí a prostredníctvom ktorej sme zozbierali desaťtisíce podpisov, ktoré hovorili o tom, že nie je dobré pristúpiť k takémuto zníženiu. A teraz sme stáli pred možnosťou neustále sa vracať k tomuto boju, neustále bojovať a zvádzať ostrý politický zápas až do nasledujúcich volieb, čoho by ale sprievodný jav bola neustála destabilizácia dôchodkového systému. Neustále zneisťovanie ľudí, občanov, súčasťou toho by bol odchod od odbornej podstaty veci a v záujme politických víťazstiev alebo prehier by dva tábory, ktoré bojujú za rozličné veci, neváhali použiť akékoľvek prostriedky. Jednoducho obrazne, by tu neustále tiekla krv a dôchodkový systém by bol stále menej a menej dôveryhodný a stabilný. Preto po tom, ako si vládna väčšina presadila svoj zámer a znížila príspevok na dôchodkové účty z 9 % na 4 % a táto vec sa stala skutočnosťou, ale zároveň ako výraz ochoty diskutovať o stabilizácii tohto systému a o postupnom navyšovaní tohto príspevku na vyššie úrovne, ako je schválená 4-percentná sadzba, čoho bolo prijatie pozmeňujúceho návrhu, môjho pozmeňujúceho návrhu, ktorý hovorí o tom, že postupne budeme zvyšovať túto sadzbu na 6 %, prišla na scénu, na svetlo problematika a téma prijať ústavný zákon, ktorý by zamedzil takýmto politickým súpereniam pri každom politickom pohybe, či už sú to parlamentné voľby alebo možno aj prezidentské voľby alebo iné voľby. Pretože tých zámienok v politickom živote sa dá nájsť veľa, ktoré zrazu môžu priviesť, že teraz je vhodné zaútočiť, či z jednej alebo z druhej strany. A opäť ten dôchodkový systém a téma dôchodkov je relatívne vždy veľmi vďačná vec na takúto tému, a obete sú občania a systém ako taký.
Preto sme začali, ja som tuto tento nápad privítal a stál som od začiatku pri jeho kolíske, a začali sme hľadať všetky politické strany včítane SMER-u, včítane vládnej politickej strany, prieniky, čo by mohlo byť predmetom takého ústavného zákona, ktorý by znamenal kompromis medzi vládnym pohľadom súčasnej vlády a opozičným pohľadom, ktorý nie je totožný. Ale keď chceme hovoriť o ústavnom zákone, musíme počítať s prienikom, to znamená s kompromisom. Tá debata nebola jedna, neboli dve ani tri, tých debát bolo mnoho, stretnutí bolo mnoho. Tie pozície boli najprv dosť vzdialené, dosť veľmi vzdialené a postupne sa približovali, pretože jedine tak sa to dá, postupnými diskusiami, ústupmi, hľadaním alternatív, variovaním možnosti prístupu, postupne sa dostávať bližšie a bližšie na pozície, ktoré by znamenali, že je možné sa dohodnúť aspoň na niektorých základných otázkach.
Vzniklo na základe takýchto diskusií, ako prvý podklad k budúcemu ústavnému zákonu vznikol zoznam ôsmich bodov, ktoré by mohli sa stať predmetom ústavného zákona. Nie na všetkých z týchto bodov bola absolútna zhoda, ale z tých ôsmich bodov na piatich bola viac-menej všeobecná zhoda, že toto by mohlo byť priechodné, o troch sa diskutovalo.
Bežal čas, posunuli sme sa už cez rok, pomaly sme sa dostávali k dnešku, čo je už dva roky, odkedy táto diskusia sa rozbehla, alebo pomaly už budú dva roky, a dospeli sme do štádia, som nadobudol presvedčenie, že naozaj už je potrebné prijať nejaký krok, posunúť sa ďalej, keď vieme, že na čom sa zhodujeme, a prípadne vytvoriť priestor na to, aby sme, či už v druhom čítaní ešte doplnili, pokiaľ dôjde k všeobecnej zhode, o ďalšie kroky. A veľmi som chcel, aby sme dostali cez prvé čítanie tento návrh zákona ešte pred prezidentskými voľbami, pretože som správne predpokladal, že prezidentské voľby budú istým veľkým zlomom na slovenskej politickej scéne a že tá nálada pred voľbami a po voľbách môže byť značne rozdielna. Žiaľbohu, nepodarilo sa to.
Návrh zákona tu síce je, v tomto návrhu zákona sú len a len tie body, na ktorých došlo s vládnou stranou SMER a s takmer všetkými opozičnými stranami k zhode, a tým pádom z hľadiska obsahového by nemalo nič brániť prijatiu takejto novely, ale až teraz sme v debate o druhom čítaní. A tá atmosféra dnes nie je celkom naklonená konštruktívnemu a odbornému zvažovaniu, či áno, či nie. Napriek tomu tento zákon tu je. Je to dobrý návrh zákona z hľadiska toho, čo je možné, pretože ako povedal klasik, politika je umenie možného, nie umenie vysnívaného. A preto je tu prienik toho, čo možné je. Tento návrh zákona má šesť článkov. To znamená, nie je to žiadny rozsiahly a komplikovaný návrh zákona. Polovica z týchto článkov sú len definície jednotlivých zákonitostí alebo pravidiel, ktoré tu sú, a pre toto najpodstatnejšie, čo v tomto návrhu zákona je, je ústavné zadefinovanie toho, že budeme postupne zvyšovať sadzbu, ktorá prichádza na osobné účty sporiteľov a tvorí základ pre ich budúce dôchodky, zo 4 na 6 % tempom štvrť percenta ročne. To znamená presne to isté ustanovenie, ktoré je v zákone, v schválenom zákone, ale, ako vieme, schválený zákon je veľmi neistý základ, pretože veľmi ľahko môže byť zmenený a podlieha rôznym politickým vplyvom. A preto prenesenie tejto záležitosti do ústavného zákona je veľmi dôležité pre stabilitu a istotu dôchodcov, dôchodkového sporenia a systému ako takého.
O sadzbách sa tu hovorí v podobe "minimálne príslušná sadzba". To znamená, vytvára to optimálny priestor na to, aby v budúcnosti, pretože ten proces postupného zvyšovania bude dlhý, bude trvať osem rokov, čo prekračuje viac než dve volebné obdobia, keďže sa nezačne v tomto volebnom období, ale až v nasledujúcom, a my nevieme predpokladať, aká tá situácia vtedy bude, ale pokiaľ tá politická situácia, politická nálada, politická vôľa bude na to, aby sa mohla zvýšiť táto sadzba, čo by som ja osobne bol veľmi rád, aj na vyššie úrovne, nič nebude brániť tomu, aby sa tak stalo.
Ale ako každý jeden zákon musí najskôr v tom čase byť taká väčšina zákonodarcov sediacich v tomto, v tejto sále, ktorá bude za to ochotná zdvihnúť ruku. To sú proste pravidlá parlamentnej demokracie. A tým zároveň aj odpovedám na výhradu, jedinú výhradu, ktorá existuje, pokiaľ sa nemýlim, zo strany jedinej opozičnej strany, ktorá sa nepodpísala pod tento návrh zákona, aj keď bola neustále súčasťou rozhovorov a tvorby toho, čo by v tomto zákona malo byť. To znamená strany MOST - HÍD, ktorá požaduje, aby tam hneď bola zadefinované sadzba 9 %, to znamená tá pôvodná sadzba. Ja by som osobne bol veľmi rád, keby to bolo možné. Ale jednoducho možné to nie je, a hovoríme o ústavnom zákone, ktorý sa neriadi našimi túžbami, keď ho chceme prijať, nielen predložiť na stôl, ale reálne prijať, ale tým, čo je dohodnuteľné krížom cez politické spektrum, samozrejme, s vládnou stranou. A tá takého, takúto úvahu zásadne odmieta. Takže pokiaľ sa tu nechceme len hrať na prázdnu pózu a predložiť ústavný návrh zákona, ktorý nemá žiaden zmysel, pretože bude automaticky odmietnutý vládnou stranou, tak takáto požiadavka je v súčasnej situácii nesplniteľná. A to vieme všetci včítane predstaviteľov strana MOST - HÍD. Preto to v tomto návrhu zákona nie je, čo však, znova to zopakujem, neznamená, že po naplnení tej doby, kedy už budeme mať znova sadzbu, alebo keď už budeme mať sadzbu 6 % a bude tu dostatok politickej vôle na to, aby tá sadzba bola 9, 10, 20, hocikoľko percent, tak taká sadzba môže byť schválená.
Tento ústavný zákon ale zabezpečuje, že už nikdy by sa nevrátila na stôl požiadavka alebo kalkulácia alebo snaha znížiť túto sadzbu oproti tej sadzbe, ktorá už je nastavená. To znamená dnes 4 %, ale za dva roky už 5 %, alebo teda 4,5 % a vyššie a vyššie a vyššie. Pretože nemaľujme si tu nejaké vzdušné zámky, to tu nebezpečie je, tu stále trvá, a to je úplne jedno či od súčasného vládneho zoskupenia alebo od nejakého budúceho vládneho zoskupenia, o ktorom vôbec dnes nič nevieme. Pretože za tými príspevkami, o ktorých hovoríme, ktoré prúdia na účty ľudí, sú konkrétne peniaze a nie malé peniaze. Sú to miliardy, ktoré odchádzajú z verejných financií a stávajú sa súkromným majetkom súkromných občanov, 1,5 mil. občanov Slovenskej republiky, ale už nie sú súčasťou verejných financií. To znamená, treba tieto zdroje vykrývať z nejakých iných zdrojov, čo samozrejme vláde spôsobuje vrásky na čele a starosti, pretože tieto peniaze musí niekde vziať, nemôže toľko míňať na iné priority, ktoré možno nejaká, či už súčasná alebo budúca, vláda má. A preto je samozrejme vždy veľkým lákadlom pre vládu, ktorá vidí, ktorej prioritou je okamžitá potreba a nie budúce efekty a budúca stabilita, aby takéto obrovské zdroje sa pokúsila získať pre svoju okamžitú potrebu, či už politickú, praktickú, akúkoľvek. Ja tu nechcem zachádzať do žiadnych nejakých konkrétností, ja naozaj nechcem ani vytvárať nejakú negatívnu atmosféru proti nikomu, ale popisujem reálny stav. Už dnes je vďaka druhému pilieru na účtoch ľudí viac než 6 mld. euro v súkromnom vlastníctve. Peniaze, ktoré by predtým, alebo by vôbec nemali, kedy tento systéme neexistoval, a tie peniaze každým mesiacom pribúdajú na účtoch ľudí. A keby tento systém nebol, tak by nepribúdali a tie peniaze by zostali k dispozícii vláde.
Cieľom tohto ústavného zákona je zafixovať a zabezpečiť, aby žiadna ani budúca vláda nemohla podľahnúť pokušeniu siahnuť na tieto peniaze. To je dôležité, principiálne a kľúčové. A preto nič mi nezostane, len opäť vyzvať k zamysleniu aj mojich kolegov zo strany MOST - HÍD, pretože je to o zodpovednosti voči budúcnosti. To nie je o politickom postoji, o tom, že napneme svaly a buchneme po stoje a povieme, my chceme 9 %, a kým tam nebude 9 %, tak sa s nikým nebavíme, lebo to ja tak môžem buchnúť po stole a povedať, že ja chcem 15 % a nebudem sa s nikým baviť, kým tam nebude 15 %, ale zostane z toho jediný efekt, že som buchol po stole, nič viac. A ľudia nielenže z toho nemajú žiadny efekt, ale ich vnášame do rizika. A neviem, či keď sa táto moja obava, ktorá sa môže, ale nemusí naplniť, ale môže naplniť, že či už súčasná vláda v krízovej situácii, keď bude potrebovať peniaze, alebo nejaká budúca vláda siahne na peniaze ľuďom, či si túto zodpovednosť zoberú na seba moji kolegovia z opozície, že tomu tým, že sa nepodpísali pod tento návrh zákona, ne-zabrá-nili. Dnes tomu zabrániť môžme, pretože jediná podmienka zo strany vládnej strany SMER na to, aby podporila takúto novelu zákona, bola, že sa na ňom zhodne celá opozícia. Zhodla sa celá, okrem MOST-u - HÍD.
Samozrejme táto podmienka je dnes, objektívne vzaté, irelevantná. Pretože vládnej strane SMER nevadilo, nevadila dohoda s jednou politickou stranou, so stranou KDH pri ústavnom zákone o zmenách v súdnictve a o zavedení definície rodiny v ústave. Tam nepožadovali takúto celoopozičnú zhodu a napriek tomu už máme v druhom čítaní novelu zákona, tohto zákona. Tuto tá požiadavka je a ukazuje sa, že ten prístup nie je férový, to si treba povedať otvorene. Pretože keby bol férový, tak sa riadime rovnakými pravidlami buď všetci, alebo nikto, alebo aspoň teda príslušná veľká časť opozičných poslancov a vládnej strany, pokiaľ pociťujú potrebu prijať takýto typ zákona. Napriek tomu ja viem, že tá podmienka tu je, a ako politik, ako zodpovedný politik by som bez ohľadu na to, či ju hodnotím ako zámienku alebo čokoľvek, ale jednoducho tá podmienka tu je, takže nebudem pomáhať a dávať do rúk vládnej strane túto podmienku, aby mohla argumentovať: nesplnili ste podmienku, tak my tento návrh zákona nepodporíme, keďže vieme, že tu ide o veľmi dôležité a podstatné záležitosti. A naozaj k tej širokej zhode došlo. Ale rozumné a zodpovedné by bolo pripojiť sa k tomuto postoju, pretože racionálny dôvod, okrem politického postoja, ktorý určite racionálny, za racionálny nemôžme vykladať, nie je. (Reakcia spravodajcu.) No určite, kolega spravodajca, ochrániť dôchodky a osobné dôchodkové účty pred rizikom, že sa na ne opätovne siahne, je veľmi racionálny dôvod, veľmi racionálny dôvod.
Takže, vážené dámy, vážení páni, preto sme tento návrh zákona predložili, pretože nám leží na srdci osud dôchodkového systému, jeho stabilita, jeho bezpečnosť. To, aby naozaj sme ochránili ľudí pred rizikom, že opäť dôjde k zásahu do tohto systému. Aby sme zadefinovali principiálne záležitosti, ktoré sa s ním spájajú. Pretože všelijaké možné detailnejšie veci včítane anuít riešené bežným zákonom je možné upravovať, zušľachťovať vplyvom praxe, ktorá bude prinášať poznatky, modelovať, ale niektoré princípy, základy treba mať pevné. Až vtedy môže na ňom vyrásť pevná stavba, o ktorú sa budú môcť ľudia oprieť. A ja si myslím, že toto od nás žiadajú, preto je v tom systéme 1,5 mil. ľudí. Pretože tomuto systému dôverovali a stále dôverujú, a prijatie ústavného zákona by dôveru v tento systém určite posilnilo.
Takže, vážené dámy, vážení pani, zamyslite sa, prosím vás, nad touto záležitosťou. Ja som stále pripravený rozprávať o tom, hľadať cesty, hľadať prieniky, možnosti, ale vyzývam k realizmu. Keď chceme dospieť k dohode, musíme rešpektovať pohľad aj ten, s ktorým nesúhlasíme, ale hľadať prieniky, pretože dať si vzájomne po papuli, to dokáže každý. Ale nájsť dohodu, ktorá umožní, aby sme sa pohli aspoň o krok dopredu, to je umenie politiky.
Ďakujem za pozornosť.

S faktickými poznámkami jeden poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Hlina.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, čo sa mňa týka, prijímam vaše ospravedlnenie, len poprosím do budúcna, aby sme zadali česť tomuto objektu a plnili si svoje povinnosti.
A ja budem mimoriadne, je mimoriadne milé a také až ľúbezné počúvať, jak sa tu začne operovať ústavnou väčšinou a zodpovednosťou a hľadaním prienikov a možnosťami, a potom si spomenieme na tú debatu – koľko, dva týždne dozadu? – , keď tu KDH údajne urobilo zmluvu s diablom. Viete? To normálne, potom si to tak človek porovná a potom si povie: kde je vlastne pravda, hej? No to naozaj som zvedavý, teraz fakt skvostné vystúpenia niekoho, ako nám to tu všetkým vysvetlí, že čo je umenie možného, lebo v politike umenie možného má svoje miesto.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kaník? Nie.
Pán poslanec Mihál, nech sa páči, do rozpravy.