33. schôdza

Ďakujem, pani spravodajkyňa. Poprosím vás, zaujmite miesto určené pre spravodajcov. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala písomné prihlášky dvoch pánov poslancov, pán poslanec Lipšic a pani poslankyňa Lucia Žitňanská sa hlásia do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec Lipšic, máte slovo.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, dnes poobede bude parlament vykonávať pomerne zodpovednú funkciu, lebo budeme voliť kandidátov, z ktorých budú vymenovaní traja sudcovia na 12-ročné funkčné obdobie. Vieme, akým spôsobom Ústavný súd rozhoduje mnohé kauzy, kedy rozhoduje pomerom hlasov sedem ku šesť, čiže rovnováha na Ústavnom súde touto voľbou môže byť výrazne posunutá k lepšiemu, ale, samozrejme, aj k horšiemu.
Ja sa na úvod vyjadrím k jednej otázke, ktorá sa možno týka menej parlamentu, ale určite menovacieho aktu ústavných sudcov veľmi priamo, a to je otázka, kto by mal menovať ústavných sudcov z kandidátov, ktorých parlament možno dnes, možno v priebehu ďalšej schôdze zvolí.
Počúvame od ľudí blízkych vláde a pánovi prezidentovi Gašparovičovi, že by mal pán prezident Gašparovič konať v plnom výkone svojich právomoci do dňa, kedy mu skončí výkon funkcie prezidenta. A ja s tým súhlasím, do 15. júna, kedy bude inaugurovaný nový prezident Andrej Kiska. Ale rozhodovať o menovaní ústavných sudcov s právnymi účinkami po inaugurácii nového prezidenta, lebo ústavným sudcom končí funkčné obdobie 4. júla, to znamená, vymenovať dopredu sudcov Ústavného súdu, ktorým neskončí funkčné obdobie dovtedy, kým bude vo funkcii prezident Gašparovič, to nepovažujem len za nelegitímne, považujem za protiústavné, za protiústavné. Inak by bolo možné, keby sme aj tri roky dopredu niekoho zvolili a možno by pán prezident mohol tri roky dopredu niekoho vymenovať s účinnosťou od roku 2018, alebo to urobia tak, že teraz zvoľme ďalších deväť kandidátov alebo osemnásť a pán prezident vymenuje s účinnosťou od roku 2020 niekoľko, 2030 niekoľko, 2040 niekoľko. Čo to je za hlúposť, čo to je za hlúposť? A to isté sa týka, samozrejme, že menovania na základe voľby Súdnej rady, ktorá hneď po druhom kole začala byť aktívna, pán Harabin sa našiel, aj menovanie predsedu Najvyššieho súdu.
Ešte raz, ak by im končilo funkčné obdobie do 15. júna, je pravdou, že pán prezident Gašparovič je plne legitímny prezident, stále je, ale do konca funkčného obdobia, a zaväzovať svojimi aktami budúceho prezidenta, teda robiť menovacie rozhodnutia, ktoré budú, ktoré nadobudnú právne účinky potom, keď už nebude vo funkcii, to považujem za, Fero Mikloško hovoril, že právnu tupinu, ale teda nielen to, je to podľa mňa nelegitímne a je to protiústavné. Ak by k tomu došlo, ak by prezident Gašparovič to chcel urobiť, tak si myslím, že by sme mali ako skupina poslancov konať, dať návrh na výklad ústavy na Ústavný súd a ak by vedenie Ústavného súdu zdržiavalo rozhodnutie v tejto veci, tak by som len naozaj veľmi neformálne odporučil pánovi prezidentovi vymeniť vedenie Ústavného súdu; novému prezidentovi. A hovorím to preto, že vznikne absolútne nebezpečný precedens, ktorý bude znamenať, že prezident, ktorému končí funkčné obdobie, môže vydávať menovacie akty s právnymi účinkami ďaleko presahujúcimi jeho volebné obdobie, a to je nezmysel, to je nezmysel. Ak dnes ústavní právnici tvrdia, že by mal rozhodovať ten prezident, ktorému príde na stôl návrh, tak tento argument zase hovorí príliš veľa, pretože by akýmsi spôsobom úplne pokryl prípady, kedy by menovacie akty boli vykonávané roky dopredu len preto, že návrh proste prišiel pomerne včas. Nedáva to logiku ani podľa sedliackeho rozumu, je to nelegitímne a protiústavné a chcem len možno avizovať, že ak pán prezident Gašparovič bude chcieť takýmto nelegitímnym spôsobom postupovať a zaväzovať svojho nástupcu v úrade menovacími dekrétmi s účinnosťou, ktorá presahuje jeho funkčné obdobie, tak určite budeme konať. A len na margo poznamenávam, že jednou z legitímnych právomocí prezidenta republiky je, najmä v prípade vážneho dôvodu a tou je aj nečinnosť Ústavného súdu, vymeniť jeho vedenie, teda jeho predsedníčku a podpredsedu.
To len na úvod tejto diskusie. Môžme povedať, že pán predseda parlamentu tak predradil, predradil hlasovanie o kandidatúre na sudcov Ústavného súdu preto, aby sme mali dosť času na ďalších schôdzach ich vybrať, aj keď obávam sa, že budú vybratí už dnes. Ale prosím. Ale ešte raz. Menovať je možné do funkcie, ktorá je uvoľnená, v čase, keď je uvoľnená. Nie mesiac alebo tri týždne predtým, ako sa stane uvoľnená. To je, to je obchádzanie ústavy, to je podľa mojej mienky úmyselné porušovanie ústavy a úmyselné porušovanie ústavy má aj nejaké dopady vo vzťahu k prezidentovi republiky podľa našej ústavy, aj k tomu, čo vo funkcii končí.
Dovoľte mi ale teraz sa zamerať na dvoch kandidátov na sudcov Ústavného súdu, ktorí boli predložení. Jeden bol predložený generálnym prokurátorom a druhý bol predložený Slovenskou advokátskou komorou. Nebudem kritizovať vládny SMER, lebo zatiaľ, zatiaľ nerozhodli o kandidátoch, ale ak budú rozhodovať a ak ich posunú prezidentovi na menovanie, týchto dvoch pánov, tak chcem, aby sa nemohli vyhovárať na to, že nevedeli, o koho ide. Tak im chcem povedať, o koho ide, aby rozhodovali s plnou vedomosťou o týchto dvoch kandidátoch.
Doktor Bernát bol za bývalého režimu okresný prokurátor v Nových Zámkoch. Bol to nomenklatúrny komunistický káder, ktorý následne po revolúcii pôsobil na Generálnej prokuratúre a v čase pred tým, ako zo zákona vznikol Úrad špeciálnej prokuratúry, viedol odbor, ktorý mal taký interný názov Úrad špeciálneho prokurátora, ktorý sa mal zameriavať na závažnejšie prípady organizovaného zločinu a korupcie. Možno sa aj zameriaval, ale faktom je, že počas jeho pôsobenia v tomto odbore bolo podaných nula obžalôb. Ani jedna, ani dve, ale nula. Proste žiadna obžaloba. To bol výsledok jeho práce na tomto špeciálnom odbore, ktorý, samozrejme, zanikol vtedy, keď parlament prijal zákon o Špeciálnom súde, o Úrade špeciálnej prokuratúry.
V čase, keď bol volený v roku 2003 nový generálny prokurátor, tak jeden z kandidátov v tom čase bol poslanec HZDS Miroslav Ábelovský, to si možno ešte pamätáte. Pamätáte? Čo sa udialo na Generálnej prokuratúre? Keďže doktor Ábelovský nebol prokurátor, bol advokát, tak najskôr musel byť vymenovaný generálnym prokurátorom za prokurátora Generálnej prokuratúry. To si však vyžadovalo odporúčanie alebo vyjadrenie celoslovenskej Rady prokurátorov, ktorá koná na základe vyjadrení prokurátorských rád. Predsedom Rady prokurátorov, ale aj prokurátorskej rady na Generálnej prokuratúre bol v tom čase istý doktor Bernát, ktorý však ani neprerokoval na prokurátorskej rade to, či doktor Ábelovský má alebo nemá byť menovaný za prokurátora Generálnej prokuratúry. Následne sa stal doktor Bernát kandidátom na generálneho prokurátora, ktorého nominovalo HZDS, ktorého nominovalo - doktora Bernáta - HZDS.
Keď tvrdíte dnes, že my s tým Harabinom nič nemáme, vlastne ho ani nepoznáme, to je zodpovednosť úplne iných ľudí, tak faktom je, že toto sú ľudia, ktorí sú nominanti a boli nominanti HZDS. Doktor Bernát bol, roku 2006 sa stal na ministerstve spravodlivosti vedenom Štefanom Harabinom generálnym riaditeľom sekcie legislatívy. Aby sa kruh uzavrel, že aby sme len vedeli, o kom ideme hlasovať. V zásade je to úplne jednoznačné. No stal, že? (Obrátenie sa na spravodajkyňu.) Vy ste tam boli, pani kolegyňa.
Čiže to je k doktorovi Bernátovi, aby sme, aby, aby aj kolegovia mali predstavu, keď budú hlasovať, a aby nevzniklo po hlasovaní nejaké také, taká situácia, že veď my sme nevedeli, o kom to je, a proste mali sme celkom dobré odporúčania. Budete vedieť, o kom to je.
Ďalší kandidát je doktor Peter Filip, ktorého navrhla Slovenská advokátska komora. Doktor Peter Filip bol za Mečiarovej vlády pomerne v mladom veku, ale to nie je problém, riaditeľom najkľúčovejšieho odboru Generálnej prokuratúry, riaditeľom trestného odboru Generálnej prokuratúry. Bolo to v čase, kedy prebiehali vyšetrovania vo veci únosu syna bývalého prezidenta Kováča, vo veci zmareného referenda, v tom čase zastával doktor Filip najkľúčovejšiu pozíciu na Generálnej prokuratúre, pozíciu riaditeľa trestného odboru. Následne po zmene vlády, po páde Mečiarovho režimu bol z funkcie odvolaný generálnym prokurátorom Hanzelom práve z dôvodu toho, čo vykonával v čase Mečiarovej vlády, a odišiel do advokácie. Samozrejme, že každý obvinený - a ja to úplne rešpektujem - má právo mať svojho obhajcu a advokáta. Faktom ale je, že skoro v každej závažnejšej veci organizovaného zločinu je advokátom doktor Peter Filip. Robí takmer výlučne veci spojené s organizovaným zločinom a korupciou. Myslím, obhajuje klientov, ktorí sú stíhaní pre tieto trestné činy. Či ide o kauzy Majský, Hrbáček, Bielik, Ondrejčák, teda v kauze piťovcov, v každej jednej veci je zástupcom, teda obhajcom obvinených.
Ešte raz. Každý obvinený - aj z najťažšieho zločinu - má právo na svojho obhajcu, len to dávam do pozornosti aj preto, že niektoré spoločenské podujatia, na ktorých sa s obvinenými zúčastňuje doktor Filip, prekračujú podľa mojej mienky čisto rámec obhajoby, čo je jeho vec, nie je to nič trestné. Ale aby takýto človek bol na Ústavnom súde, to by som považoval za pomerne veľký škandál. Sa priznám, že neviem, či najrenomovanejší obhajca zločineckých skupín sa niekde vo svete - a teraz myslím nielen v Európskej únii - dostal na najvyšší a najprestížnejší súdny tribunál krajiny, ktorým na Slovensku určite je Ústavný súd. Naviac doktor Filip je trestný obhajca a pokiaľ viem, okrem podaní v trestných veciach, ktoré sa týkajú väčšinou otázok väzobných, nemá s ústavným právom veľkú skúsenosť. A chcem povedať, že práve mnohé rozhodnutia v trestných veciach na Ústavnom súde vo veciach väzobných, ale nielen, idú ďaleko, ďaleko v niektorých senátoch nad rámec judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Ak by tam ešte bol doktor Filip, tak sa táto nešťastná a zlá judikatúra len bude potvrdzovať, a to má následky veľmi konkrétne.
Žiaľ, kvôli nešťastným rozhodnutiam Ústavného súdu, jednotlivých senátov, ktoré boli veľmi kritizované a išli nad rámec judikatúry štrasburského súdu, boli z väzieb poprepúšťané mnohé nebezpečné osoby. Róbert Okoličány napríklad. Čiže ak chceme takýchto sudcov na Ústavnom súde, je to problém.
Doktor Filip bol a zrejme stále je pomerne veľkým odporcom existencie Špeciálneho súdu, dnes Špecializovaného trestného súdu. Iste, ako obhajca obvinených, ktorí pred ním stoja, má na to plné právo. To ja mu nevyčítam. Otázka je, či chceme, aby takýto človek s takýmito názormi s takouto minulosťou bol sudcom Ústavného súdu. Nech pokračuje ďalej v advokácii, nech obhajuje v princípe, koho uzná za vhodného, kto ho osloví, lebo to je jeho povinnosť ako advokáta, dajme tomu, ale nemal by sedieť na Ústavnom súde.
Rozhodnutie o zrušení Špeciálneho súdu v roku 2009 bolo rozhodnutím 7 ku 6. Preto spomínam, že každý hlas na Ústavnom súde je strašne dôležitý. To rozhodnutie Ústavného súdu prišlo po tom, ako štrasburský súd rozhodol, že Špeciálny súd je nezávislý a nestranný tribunál podľa čl. 6, že nie je problém. Náš Ústavný súd napriek tomu rozhodol na základe nie znenia ústavy, ale osobných ideologických preferencií alebo ešte niečoho horšieho väčšiny sudcov, že Špeciálny súd je protiústavný a potom sme tú situáciu zachraňovali v skrátenom legislatívnom konaní tu v parlamente.
Tým chcem povedať, že dnešné rozhodnutie bude pre budúcnosť ústavného práva na Slovensku veľmi dôležité, pretože môže výrazne, výrazne zmeniť balans a rovnováhu na Ústavnom súde na niekoľko rokov dopredu, minimálne dovtedy, kým skončí funkčné obdobie ďalším sudcom Ústavného súdu, čo bude, predpokladám, niekedy o päť rokov zrejme. Päť rokov je dlhá doba a dovtedy môže Ústavný súd vydať mnohé zlé rozhodnutia, ktoré nebudú mať oporu v texte ústavy, ako by mal Ústavný súd rozhodovať, ale budú mať oporu v preferenciách osobných jednotlivých sudcov Ústavného súdu, čo sú rozhodnutia nelegitímne, aktivistické a podľa mojej mienky podkopávajú demokratickú podstatu nášho štátu.
Preto vás chcem požiadať, aby ste volili v tomto prípade veľmi zodpovedne, a spomenul som dvoch kandidátov na sudcov Ústavného súdu preto, aby keď budete voliť - a je to slobodné rozhodnutie každého poslanca -, aby ste, aby nikto z nás, nikto z nás a z našich kolegov po voľbe nemohol povedať, nevedel som. Keby som to vedel skôr, tak sa rozhodnem inak. Máme ešte na diskusiu a na premyslenie tých kandidátov niekoľko hodín, takže ak to rozhodnutie príde, dobré alebo zlé bude a určite bude, musí byť rozhodnutím uváženým.
Ďakujem veľmi pekne.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Hlina, končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem veľmi pekne. Oceňujem prístup pána kolegu a v zásade aj vyriešil môj nejaký morálny rozpor, lebo ťažko sa mi hovorí o niekom, kto tu nie je, hej, ale vzhľadom na to, že kandiduje tam, kde nekandiduje teda sa bežne, tak musí strpieť aj určité okolnosti, ktoré možno nie sú celkom komfortné. A veľmi elegantne to uviedol, že aby sa potom nepovedalo. Presne tak aj ja uvediem, ja sa prihlásim v ústnej, že uvediem ja, prečo by ste nemali zvoliť pána Petra Filipa, a budem hovoriť o osobnej skúsenosti.
Ďakujem.

Nech sa páči. Chcete reagovať, pán poslanec? Nie.
Nech sa páči, pani poslankyňa Žitňanská.

Ďakujem veľmi pekne, dámy a páni. Ja nebudem hovoriť o menách. Možno si dovolím taký všeobecný apel. Nebudem hovoriť o menách, pretože aj keď si myslím, že je dobré, keď určité veci odznejú, ale ja som zároveň presvedčená, že tak jak tu stopäťdesiati sedíme, tak, tak vieme, nemyslím si, že nevieme, to neznamená, že nie je dobré, keď to odznie.
Dôvera je to slovo, ktoré je najčastejšie používané vo vzťahu k justícii ako takej. Z jednoduchého dôvodu, pretože dôvera je základom vzťahu občana a justície a dlhodobo trpíme tým, že justícii na Slovensku dôveruje menej ako jedna tretina ľudí. Preto určite nie je náhodou, keď sa v rámci prezidentskej kampane začalo hovoriť o justícii a keď SMER spolu s KDH predložili do parlamentu novelu ústavy, tak tiež používali slovo dôvera ako argument, prečo treba novelizovať ústavu a prečo ju možno treba novelizovať práve tak, ako to je navrhnuté.
Dnes bude parlament vyberať z trinástich kandidátov na sudcov Ústavného súdu šiestich, ktorých navrhne prezidentovi, a bez toho, aby som hovorila mená, ja si trúfam povedať, že medzi týmito trinástimi kandidátmi sú bezpochyby ľudia, právnici, ktorí svojím životom a kariérou dávajú dobrý predpoklad na to, že keď ich pán prezident vyberie, dôvera v Ústavný súd a v justíciu môže narásť. Ja som presvedčená, že sú tam takí - traja, štyria -, sú tam takí, že tá možnosť pre prezidenta, aby urobil rozhodnutie, ktoré zvýši dôveru v Ústavný súd a justíciu, a aj z pohľadu verejnosti, tá tu existuje. Ale zároveň som presvedčená aj o tom, že tento parlament môže urobiť aj voľbu, že prezident nebude mať dobrú voľbu a dôvera v Ústavný súd a v justíciu ako takú sa nezvýši po vymenovaní troch nových sudcov Ústavného súdu.
Takže, dámy a páni, a samozrejme, že sa obraciam predovšetkým na kolegov Smeru, momentálne, dnes v zásade máte obrovskú zodpovednosť, máte obrovskú zodpovednosť, pretože dnes vaším hlasovaním môžte navrhnúť prezidentovi takých kandidátov, z ktorých keď budú vymenovaní traja, môže sa výrazne zvýšiť dôveryhodnosť Ústavného súdu a justície ako takej. To dnešné rozhodovanie je omnoho dôležitejšie ako akákoľvek novela ústavy z dielne SMER-u a KDH, ktorá tu bude prejednávaná o mesiac, pokiaľ ide o dôveryhodnosť justície. Tak dovoľte len apel, že tá zodpovednosť je obrovská a pre krajinu je to rozhodnutie mimoriadne dôležité.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani poslankyne nie sú faktické poznámky, teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Do rozpravy ústne sa hlásia páni poslanci Hlina, Gál, pán poslanec Zajac, pán poslanec Madej. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Nech sa páči, pán poslanec Hlina.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán Madej, na vás sa spolieham, že budete konať a ovplyvňovať spôsobom. Tak. Prosím vás pekne, oceňujem jednu vec. Neviem, či si spomínate, ktorí nie, ktorí nie, ktorí áno, som tu búchal topánkou, keď ste volili členov disciplinárnych senátov, sudcov a nevedeli ste ani, kto to je. Nič, nula bodov, vôbec vás to nezaujímalo. Možno len stačilo, že ich navrhla osoba najpovolanejšia, kolega Martvoň, to bolo asi zárukou, časť z nich, čiže to bolo zárukou kvality. Protestoval som, oceňujem, že v tomto prípade došlo k híringu, vypočutiu na výbore. To oceňujem, a preto nie je potrebné pokračovať v niektorých činnostiach. Avšak avizujem, avizujem, nepochopte to v zlom, že v prípade, že dôjde k naozaj nezodpovednej voľbe, tak budem konať, čo sa dá. Nebudem špecifikovať ako, ale čo sa dá.
Prosím vás pekne, aj ja som riešil taký, ako som už spomínal v tej faktickej, ako určitý rozpor, lebo naozaj je trošku problém rozprávať o niekom, kto tu nie je, hej, a nemá sa možnosť brániť, to ja viem, že je to niekoho veľkou módou, niekto sa v tom dokonca vyžíva, niekto to dokáže pol hodiny v priamom prenose. Ja mám s tým trošku problém, hej, takže sa nastavím tak, aby som s tým nemal problém. Pre túto chvíľu treba povedať, že títo ľudia kandidujú do, nie do záhradkárskeho zväzu, hej, ale kandidujú za sudcov Ústavného súdu. Vtedy my máme práve, ale nielen my, ale aj občania majú právo k tomu niečo povedať, keď prípadne vedia, tak aj pred manželstvom, keď viete o nejakej prekážke, kolega to veľmi dobre povedal, že aby sme potom nepovedali, že keby sme vedeli, takže ja vám poviem, čo ja viem. Nie, čo som počul. Ja vám poviem, čo ja viem, dobre? To je rozdiel. Takých, čo počul, jeden hovoril, ja vám poviem, čo ja viem.
Skôr ako poviem, ešte dovoľte povedať, že sú skutočnosti, ja som len vedel, že jeden z kandidátov bol šéfom trestného odboru na Generálnej prokuratúre, len som si to nepostavil do tých časových súvislostí, ale on bol predsedom či riaditeľom toho trestného odboru v čase, keď tu mafiánska čvarga sa nebála nikoho a ničoho. Rozumiete, nikto, nebuďme naivní, všade je podsvetie, všade je, aj v Dánsku je podsvetie, preto sa to aj volá podsvetie, že to je schované, má to určité, je to určitá subkultúra, tam sa medzi sebou melú a neviem čo. U nás bola doba, kde boli tak drzí, tak arogantní, že im to nestačilo, im to nestačilo, to, ten vyárendovaný priestor, oni mali to vedomie a silu, že oni môžu kľudne chodiť po uliciach, slušných ľudí ťahať za rukáv. A vtedy to mal niekto strážiť, čiže v tomto období bol, už len toto úplne by stačilo.
Ja som to už minule pána Boreca sa pýtal, že čoho výrazom je tá nominácia tej advokátskej komory, že tento človek je nominovaný? To je proste nejako odborne, že čiže ak bol niekto predsedom trestného odboru v čase, kde mafiánska čvarga sa bez hanby, bez ničoho váľala po uliciach, otravovali slušných ľudí, to je kvalifikačný predpoklad na ústavného sudcu? Už len to by malo stačiť. Rozumiete, ja niekedy žasnem, že čo si kto potrebuje dokázať. Ak niekto nastúpil, nechcem povedať, že prešiel na druhú stranu, to som naozaj nie, lebo to treba povedať, v tomto byť veľkorysý, že využil schopnosti a skúsenosti a išiel obhajovať, čo v zmysle tých, ja tomu nerozumiem, chvalabohu, nech obhajujú, nech sa páči. Ale ak sa vydal obhajovať elitných zločincov za elitné peniaze, tak by to malo možno aj stačiť. Možno by to malo aj stačiť. Čo si potrebuje niekto dať ešte jeden skalp do skrinky, že je aj ústavným sudcom?
Veľmi dobre, stotožňujem sa s tým, že neviem, či je niekde precedens, že elitný právnik zločineckých skupín so skúsenosťami s väzobným právom je ústavným právnikom. To sú možno, neviem, či sú také krajiny, a naozaj nemajme tú ašpiráciu, že my budeme tí prví. Komu čo chceme dokázať, komu tu čo chcel dokázať s touto nomináciou? Lebo tá samotná nominácia je výrazom niečoho, to neni, že spontánne sa, to je výrazom niečoho, to znamená, niekto, v nejakom nastavení to bolo, však sa nenarodil niekto včera. Historicky niekde bol, niečo, nejako je vnímaný verejnosťou a výrazom čoho je tá nominácia? Už tak sme na tom zle, už tak sme na tom úboho.
Tie doby, keď prekračovali, kde naozaj si niekto myslel, že môže robiť už všetko, som zažil aj takým spôsobom, že boli ľudia, ktorí si mysleli, že môžu v tejto krajine naozaj všetko, že môžu prísť za bieleho dňa do prevádzky plnej ľudí, za bieleho dňa, vážení, počúvajte dobre, za bieleho dňa do prevádzky plnej ľudí, plnej, plnej, plnej ľudí bez toho, že by sa zahaľovali, na rukách mali len rukavice, takto prišli s táckami a hodili ich za bar, tie tácky. Plné pohárov, tu boli doby, keď si to určití ľudia mysleli, že to môžu, a oni si to, oni boli o tom presvedčení a ja vám poviem, že prečo si to mysleli. Mali trošku chybu, že narazili na mňa. To bol trochu problém a už potom to obanovali na konci. To je, už to je výrazom toho, že niekto tú silu mal. A dôvodom bolo, že prečo to urobili, že deň predtým ich neobslúžili, lebo sa správali zle a vulgárne, to si niekto dovolil neobslúžiť niekoho, kto sa správal zle a vulgárne, tak na druhý deň vám prišli za bieleho dňa toto urobiť. Spustili sa procesy nevídané, ja som nevedel, že či som za Kaukazom, ja som za Kaukazom, teda aj v iných krajinách prežil strašne veľa, ale ja som, stále si myslím, aj som to sudcovi na tom súde povedal: Vážený, toto je stredná Európa a aj zostane strednou Európou, možno vy máte Kaukaz tam, ale tuná je stále stredná Európa. To by som bol rád, keby to aj tak skončilo, ale začali procesy od zmarenia rekognície, kapitán kriminálky zmaril, vedome zmaril rekogníciu. Policajný lekár vypisoval maródky jednému z nich, ktorý, sa potom zistilo, že bol policajtom, okolnosti, kde mi ľudia naznačovali: A vy neviete, kto to je? Ja vravím: Neviem, čo ja viem, kto to je. Vy neviete, kto to je? To som mal pochopiť, že keď by som vedel, že kto to je, to znamená, že by som ako povedal, že nič sa nestalo, oni tam neboli a my sami sme si to rozbili. Tak som to mal pochopiť.
Nuž nepochopil som to tak, trval som na tom, trvalo to, myslím, dva roky alebo koľko, už došlo k tomu spisu, vzneseniu obvinenia, lebo sa nedalo ináč, rozrazili sa dvere, keď sme išli študovať spis, a vo dverách stál človek, ktorého som ja vnímal z televízie, pán Peter Filip, elitný právnik, ktorého som ja vnímal, zastupuje gaunerov, gaunerov, ktorí chodili za bieleho dňa rozbíjať bary, reštaurácie na Slovensku. A on kandiduje za ústavného sudcu, neviem či to, asi ani nie je, možno ani nemôžem, lebo nebudem hodnotiť jeho, jeho postup a mohol by som veľa vecí povedať, ktoré som, ja nie som právnik ani advokát, nič, ale určitému syntaxu aj skladbe viet, aj niečomu rozumiem, a to, čo, aké boli pokusy nakrútiť, prekrútiť, aké vyjadrenia dával, som sa chytal za hlavu, že kde to on vlastne píše tie vyjadrenia, komu to vlastne píše a že či sa tam nad tým niekto smeje, alebo niekto vážne zaoberá, by ste neverili, niekto sa s tým vážne zaoberá. Nakoniec až Najvyšší súd celý, v zásade sa jednalo o dvoch gauneroch, ktorí rozbili bar, ale Najvyšší súd na základe dovolania o tom rozhodol, že teda viete, že to je, to ma malo všetko presvedčiť, že kam to až siaha. Rozhodol, že nie, že ten rozsudok je právoplatný. Nakoniec ich odsúdili.
Za iných okolností, v inom, pri iných ľuďoch by nedošlo ani, ani v rámci tej širokej postupnosti tých výpovedí a predvolávaní, čo sme my tam mali, a tej dokazovania si sily, keď sme prišli na pojednávanie a tam stálo pomaly neviem koľko takých chlapcov, ktorých vídate iba v nejakých posilňovniach, oni tam držali, viete, to všetko malo svoj význam. Všetko malo svoj význam, všetko bolo to divadlo, ktoré tam malo na to zabrať. A bol tam pán Peter Filip. Ja som ho vnímal zle.
Vážení, tu dneska niekto odo mňa chce, že aby som ja aj z týchto okolností, tak vám hovorím, čo viem. Hovorím vám, čo viem, a ja viem, že kopu ľudí s tým malo problémy, kopu ľudí radšej s tým nerobili nič, nerobili nič, báli sa. To tu bola taká doba, preboha, a teraz tí ľudia ešte potrebujú jeden skalp? Už si zapichli jeden skalp, že majú kanceláriu u premiéra, som sa usmial, keďže trvale bytom na Slovensku, asi trvale bytom na Slovensku a kancelária v Bonaparte. To je, myslím, tiež prípad pána Filipa. Asi tiež je jedna z kvalifikačných predpokladov, ako sa stať. To som naozaj zvedavý, či je toto kvalifikačný predpoklad: mať kanceláriu tam, kde býva premiér, byť šéfom trestného odboru v čase, keď trestný odbor nefungoval, lebo tu nefungovalo vtedy nič. A zastupovať vybraných gaunerov, vybraných gaunerov tejto krajiny.
Vážení, môj rozpor som si vyriešil, či mám o niekom rozprávať, kto tu nie je, nebol som osobný, bol som profesionálne, profesné k tomu. Prosím vás, pán Madej, neviem, aké sú nastavenia SMER-u, ale neverím tomu, že v tejto krajine sa nenájde niekto iný, niekto, kto by nebol poznamenaný určitými skutočnosťami, o ktorých by sa ešte dalo rozprávať. Nielen ja, to aj možno niekto iný bude vedieť rozprávať, keď sa nebudú báť. Lenže tu sa všetci bojíme, všetci sa, všetci bojíme. Tu by som ľuďom odporúčal, už sa prestaňte báť! Naozaj sa prestaňte báť, niekomu to sakramentsky vyhovuje, z toho sa tu žije, dvadsať rokov sa z toho žije, že každý kalkuluje so strachom a vložia vám ten strach do podvedomia, čo keď, čo nevieš, kedy, s týmto sa tu pracuje a potom to tak vyzerá, ako vyzerá. Potom to tak vyzerá, ako vyzerá. A toto je dôsledok, že niekto, na základe týchto skutočností nám ho tu normálne donesú, donesú, to je normálne nominácia. On bol aj na výbore, on tam rozprával. A ešte bude pre mňa kľúčovým momentom, že či ho zakrúžkujete.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Kuffa a končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. (Reakcia z pléna.) Dobre, dobre, dobre, pán poslanec, a pána poslanca Lipšica, poprosím vás, zaevidujte. Nech sa páči, pán poslanec, a končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Takže pán poslanec Kuffa a pán poslanec Lipšic.
Nech sa páči, pán poslanec.

Ja len v krátkosti chcem zareagovať, ďakujem. Ten záver sa mi páčil, áno, aby sme sa prestali báť. Tá kalkulácia so strachom. Myslím si, že toto naozaj je príznačné pre túto krajinu, ja tiež k tomu vyzývam, aby sme sa prestali báť.
A ak máme tuná takého, takých ešte ďalších nevhodných kandidátov, ako bol tu spomenutý a vykreslený, však dvaja tu boli ako spomenutí, a tí, ktorí viete a poznáte ich, ja by som bol rád, aby to bolo tu odprezentované ešte v rámci rozpravy. Ja mnohých tých ľudí tu vôbec ani nepoznám, tak v podstate nechám si poradiť ako vami skúsenejšími, ktorí máte túto skúsenosť. Ale naozaj, nemôže byť ten, nemôže to byť strach, ktorý rozhoduje pri voľbe ústavných sudcov.
Ďakujem.