35. schôdza

Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, vážení kolegovia, budem pomerne stručný. Tento návrh zákona tu v parlamente nie je po prvýkrát. Myslím, asi pred necelým rokom som ho podával s poslankyňou Žitňanskou, akonáhle sme to oznámili, tak rovnaký návrh, aj keď skoršiu verziu návrhu z ministerstva vnútra podalo KDH. Každý, hovorím, robí to, čo vie a môže. Je to vlastne návrh, ktorý bol spracovaný na ministerstve vnútra za vlády Ivety Radičovej a považujem ho v prísnejšej verzii za dôležitý. Práve preto, že sa stávajú častokrát prípady, kedy ľudia, ktorí upozornia na nezákonnú činnosť alebo korupčnú činnosť priamo, sú, práve naopak, sankcionovaní a nie chránení, resp. ich ochrana je vo veľmi vymedzenej miere. Preto sme v roku 2010 začali prípravu návrhu zákona, ktorý, ktorého výsledkom je aj dnešná predloha, ktorého cieľom je, aby ľudia, ktorí oznámia nezákonnú činnosť, či ich nazveme whistleblowers alebo inak, boli pracovnoprávne aj inak chránení a potenciálne mohli byť aj odmeňovaní.
Ako to už v politike sem-tam chodí, tak tie dva návrhy zákonov v prvom čítaní mali ten osud, že za prvý návrh hlasovala len opozícia, neprešiel. Za návrh identický, resp. skoršia verzia návrhu ministerstva vnútra, čiže tam ešte boli aj zlé odkazy, hlasoval aj SMER. Fajn, však ide o vec. Problém bol ten, že v druhom čítaní došlo k vypusteniu kľúčových ustanovení toho návrhu zákona. Jedným z tých ustanovení bola otázka odmeňovania oznamovateľov trestnej činnosti. Proste, že pokiaľ oznamovateľ oznámi pravdu, ktorá sa preukáže, tak že ten, ktorý je podozrivý, je právoplatne odsúdený, tak by mal dostať odmenu v percentuálnej výške toho, čo pre verejné zdroje zachránil svojím oznámením, a to si myslím, že je veľmi dôležité.
Minister financií argumentoval, že na to nie sú v štátnom rozpočte prostriedky, čo sa mi zdá byť pomerne málo logický až absurdný argument. Hovoríme o 10 % zo sumy, ktorú zachráni pre verejné zdroje. Čiže možnosti na rozkrádanie sú, tie nie sú limitované, ale možnosti z toho, čo sa zachráni, 10 % dať ako odmenu, na to už možnosti nie sú. To sa mi zdá, že postráda elementárnu logiku. Napriek tomu vtedy s tým navrhovatelia súhlasili a upozorňoval som už vtedy, že, po prvé, takto vykuchaný zákon neviem, či má nejaký veľký zmysel, okrem proste znovu nejakej vlajky, a po druhé, že aj tak ho SMER neschváli v druhom čítaní, a ani ho neschválil.
Tak teraz neviem, aký bude, samozrejme, vývoj situácie, nechcem to predvídať. Ja si myslím, že každý pokus je fajn, ale pokiaľ zákon nebude obsahovať aj potenciálne odmeňovanie oznamovateľov trestnej činnosti, tak sa obávam, že bude vo veľkej miere neaplikovateľný, resp. bude veľmi mať obmedzenú svoju účinnosť, a zdá sa mi, že je dôležitejšie, ako prijímať zákony, ktoré sú len symbolické, prijímať zákony, ktoré aj reálne môžu pomôcť. A niekedy na to nie je vhodná doba, treba počkať, ale je to, myslím si, že vždy nakoniec lepšie, ako urobiť kompromis, ktorý je nad rozumnú hranicu a ktorý zo zákona robí skôr symboliku ako reálne riešenie.
Ďakujem, pani predsedajúca.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, ako keby sme robili nejaké preteky, preteky v tom, kto dá zákon rýchlejšie, komplexnejšie. Neviem, možno v princípe to nie je, nie je zlé, keď sa snažíme byť najrýchlejší a najkomplexnejší, ale v zásade ma tu stále máta tá myšlienka, či preteky v takejto oblasti, ako je boj s korupciou, sú práve tou najlepšou odpoveďou na spoločenský dopyt. Už strácam niekedy prehľad, kedy kto s ktorým zákonom v oblasti boja s korupciou, v oblasti ochrany bojovníkov proti korupcii prišiel. Ja som povedal vždy pri týchto príležitostiach, že bez váhania a bez nejakého hlbokého zamýšľania podporím tak zákon pána poslanca Lipšica, tak zákon pána poslanca Figeľa. Minule sa zjavila zaujímavá téza z úst pána podpredsedu vlády Slovenskej republiky Kaliňáka, taká prekvapivá, že príde aj on s takýmto zákonom. Známy je zákon z klubu OĽaNO, o ktorom môžme smelo povedať, že je najpodrobnejší, nevravím, že najlepší, aj keď je doňho vložené obrovské množstvo práce.
No čo my to vlastne chceme? My chceme zabojovať s korupciou alebo potrebujeme tak raz za čas vytiahnuť na svetlo božie a povedať, hej, tu sa bojuje, veď my sa snažíme, len viete, ten SMER to nejak nechce, no tak budem musieť počkať. Nech ďalšie stovky miliónov idú do čerta, nech úplatnosť a úplatkárstvo víťazí, a to by aj mohlo. Peniaze sú vždy len peniazmi mizernými, ale hlavne nech víťazí strach v tejto krajine. Nech víťazí, nech sa boja otvoriť pusu všetci, ktorí by ju mali chuť otvoriť, pretože sa už na niektoré veci nemôžu pozerať. Ale odkaz prichádza jasný. Dokonca aj od nás z tejto nejednotnosti: Buď ticho občan, neotváraj si ústa, keď vidíš úplatky, korupciu, svinstvá, pretože dopadneš ako Žarnay!
Hľa, včera sme mali súd skoro po roku. Prvýkrát vytýčené pojednávanie, malý učiteľ Žarnay z Košíc. 17 rokov sa tam mrvil nad svojou literatúrou a slovenčinou, pripravoval maturantov a potom ho raz urobili šéfom rady školy. A urobil to, čo robia ľudia, ktorí majú v sebe statočnosť a ctia funkciu, ktorú dostali. Videl divné zmluvy, videl, že verejné zdroje unikajú, tak prehovoril. Bez zákona, nepotreboval ani od Lipšica, ani od Figeľa, ani od Mičovského, ani od Kaliňáka nepotreboval žiadny zákon, možno ten v sebe - zákon svedomia a cti. Čo včera odkázali Žarnayovi páni sudcovia z Košíc? Že sa konať nemôže, lebo Obchodná akadémia na Polárnej ulici v Košiciach nemala za toho trištvrte roka času si nájsť právnika. Takže sa bude pojednávať niekedy zase na jeseň, nech Žarnay zo svojich 117 eur ďalej kŕka, však otvoril hubu iba za 6-tisíc učiteľov či 6-tisíc učiteľov. Načo mu zákon, nech kľudne čaká, s akou výhovorkou idiotskou prídu zase v septembri.
Lebo viete, bude to len výhovorka, pretože je tam tak dopletený chuchvalec priateľských vzťahov, kto je s kým v akom pomere, kto je koho manželka, kto má svojho okresného prokurátora za zaťa, za švagra, za manžela, že vlastne diviť sa tomu, že dopadol Žarnay včera bez nášho zákona tak, ako dopadol, by bolo smiešne. Naopak, by sme sa museli diviť, keby sa niečo udialo. Viete, čo by sa stalo v kultúrnej krajine, keď po trištvrte roku pri takomto jasnom príklade poukázania na korupciu si dovolí stránka, ktorá má byť povinne na súde zúčastnená, neprísť s idiotskou výhovorkou, že nenašla právnika? Tak sudca v kultúrnej krajine povie: Rozhodnem. Keď už nič iné, tak by mu priznal aspoň nejakú zálohu na to, aby mal občan Žarnay z čoho žiť. Kašleme na Žarnayov, my sa tu budeme predbiehať s našimi zákonmi! Údajne ich ani nepotrebujeme, lebo tu dvakrát v tomto pléne zaznela veta: Zákon pre udavačov? My potrebujeme zákon pre udavačov? Úplne jasne bolo povedané, že my udavačov podporovať nebudeme.
Ja sa vlastne divím, prečo pán podpredseda vlády sa obťažuje po Lipšicovi, Figeľovi a OľaNO hovoriť o nejakom svojom zákone, keď udavači nie sú predsi tými, čo chceme ich podporovať, s tým teda súhlasím.
Slovo udavač je hnusné, ale nemá nič spoločné so statočnými ľuďmi, ktorí sa nemôžu pozerať na svinstvá, ktoré sa dejú. A nie je to otázka ich osobného prístupu k osobnému majetku, oni sa pozerajú na náš spoločný majetok, a tak sa teraz spytujem, čo chceme vlastne občanom týmto nekonečným predkladaním a neschvaľovaním zákona, ktorý má slúžiť ľuďom, ktorí bojujú s korupciou, odkázať. Asi len jedno - niet záujem.
Pán Kaliňák síce prekvapivo povedal, to bolo ozaj dosť zvláštne, že jeho prvé vyjadrenia boli o tom, že predsi každý u nás je povinný, keď sa stretne s niečím nečestným a trestným, to ohlásiť, takže takýto zákon nepotrebujeme. Ale potom, chvalabohu, dospel aj on nejakým myšlienkovým pochodom k záveru, keď v máji či apríli tohto roku oznámil, že takýto zákon aj jeho ministerstvo pripraví. Pán podpredseda vlády, kiež by sa tak stalo, mne je to v zásade jedno, či dnes schválime zákon, ktorý tu predkladá pán poslanec Figeľ, alebo to bude ten váš. Ja viem, že ten asi z OĽaNA má najmenšiu šancu, aj keď je najpodrobnejší, ale tu by naozaj nám bolo treba povedať občanovi, že mu chceme takouto zásadnou právnou úpravou pomôcť zmierniť jeho obavy a strach, pretože v tomto je najväčšia bieda dneska, ktorí tu žijeme, že korupcie je všade naozaj dosť. Len odvážnych ľudí, ktorí by sa dokázali na korupciu pozrieť pohľadom, ako by sa mal statočný človek vždy pozrieť, takých je málo a bude ich ešte menej.
Ten vývoj je úplne jasný. My sme sa nepustili k tomu, aby sme týchto ľudí uistili, že máme záujem vyriešiť jeden z najväčších problémov, ktorý tlačí táto krajina pred sebou, my, naopak, my odkazujeme aj takýmto vajataním pri týchto zákonoch úplne jasne: Vážený občan, buď ticho, drž pusu, pretože my nemáme záujem, aby si ty hovoril o tom, čo vidíš ako zlé.
Na margo zákona, ktorý je dnes na stole, naozaj len veľmi úprimná a taká naivná prosba, prestaňme vajatať. Minule sa dostal až do druhého, do tretieho čítania, potom neprešiel. No skúsme už konečne občanom dať trocha viacej nádeje a potom to možno vylepšujme. Čas, ktorý sme minuli na takéto neplodné predkladanie a neschvaľovanie zákona o podpore, pomoci, ochrane a odmeňovaní bojovníkov voči korupcii, už sme ho minuli obrovské množstvo, nemá najmenší význam, aby sme sa ešte ďalej stále točili v bludnom kruhu. Som presvedčený, že tento zákon je hodný podpory napriek tomu, že budem to hovoriť, keď budem predkladať ten náš, ak sa na to vôbec podujmeme, pokiaľ tento bude prijatý. Ten náš naozaj obsahuje komplexné riešenie veci, ktoré dokonca aj pán Kaliňák, keď spomínal, že on si predstavuje, že to bude zákon, ktorý bude natoľko dobrý, že v ňom bude aj riešené prostredie zamestnávateľa, ktorý bude mať povinnosť vytvoriť takú atmosféru a tak ju technicky zabezpečiť, aby občania zamestnanci mali možnosť bezpečne dávať svoje oznámenia. Nuž v tomto zákone napríklad to nie je, ale v tom našom je. Otázka výchovy. Tiež by som mohol povedať, že prečo to tu nie je v zákone, ktorý tu je dnes predložený.
V tom našom výchova voči korupcii je zahrnutá. Koľko sme sa tu krásnych rečí minulý týždeň narozprávali o morálke, etike, o tom, že rodina. Ja som za. Ja budem za, aby v našich rodinách bolo úplne prirodzené, že otcovia a mamy sa zhrozia, keď si predstavia, že by ich deti niekedy v živote mali dať úplatok. Ja sa vážne obávam, že výchova v tých našich všetkými zákonmi a dneska už aj ústavou chránených rodinách je taká, že preži, pomôž si, taký je svet, daj pokoj, máš pokoj, čo ťa nehasí, nepáli, nehas. Páni boli aj budú.
Bol by som veľmi rád, keby sme v tejto súvislosti; a ten náš návrh na to myslí, aj keď teraz nie je čas, aby som o ňom rozprával, ale možno tam sú tie pramene toho, čo by nám bolo potrebné zdôrazňovať. Absolútne súhlasím s tým, čo hovoril pán poslanec Lipšic o odmeňovaní. To nie je nejaká lúpežná čiastka, ktorú si chce niekto privlastniť tým, že bude hľadať a udávať okolo seba krížom-krážom. To je odmena za statočnosť tým, že ak niekto pre tento štát zachráni milión, reálne zachráni, prečo by nemohol dostať tých 300-tisíc, obidve strany budú spokojné. A potenciálni korupčníci budú mať o dôvod viacej sa báť, keď ľudia budú motivovaní aj takto. Ale možno to nie je v peniazoch.
Opäť poďme aj k tým hodnotám, ktoré sú iste nad tými síce potrebnými, ale predsi len nie sympatickými peniazmi. Poďakovanie, odmena vo forme vyznamenania, aj s tým treba uvažovať. Prečo by ľudia tohto kalibru, tejto odvahy, tejto statočnosti nemohli stáť 1. januára v sieni, kde prezident republiky odovzdáva štátne vyznamenania? Množstvo ctených ľudí tieto vyznamenania dostáva, o čo sú menej ctení tí, ktorí dokážu zabojovať so svojím strachom a poukážu na korupciu? Ja verím, že k takémuto záveru sa blížime, ale nie tu v tejto poslaneckej snemovni, kde sa točíme dookola, ale sa blížime v spoločenskom povedomí. Otázka len je, či by sme mali pozornejšie počúvať, čo si ľudia myslia o našom prístupe k zákonom, alebo sa naďalej tváriť, že také to marketingové sem-tam poukázanie na niečo, čo by sme chceli, a potom nám to neprejde, je dostatočnou odpoveďou na objednávku občanov. Objednávku ustráchaných občanov, ktorí vedia najlepšie, kde všade sú diery v štátnom a verejnom mešci a ktorí by ju vedeli aj veľmi efektívne zaplátať. Oveľa efektívnejšie ako všetky silové zložky, pretože ak si myslíme, že dokážeme nájsť systém, ktorý zabezpečí, aby za každým zlodejom, za každým korupčníkom bol nejaký kontrolór, policajt, inšpektor, to je dopredu vylúčené. Ale ak dokážeme dať občanovi nádej, že sa mu oplatí vidieť a povedať, môžme pomôcť nesmierne veľa verejným prostriedkom.
V tých Košiciach išlo len o 80-tisíc eur. Čože už 80-tisíc má ohroziť nejakú školu, nejaké školstvo, a dokonca v tých Košiciach tomu Žarnayovi ešte aj kontrolór VÚC-ky potvrdil, že mal absolútne pravdu, nepotreboval ani náš zákon. Čo sa stane? Že kontrolór tohto mesiaca prestane byť kontrolórom, pretože VÚC-ka takýchto kontrolórov nepotrebuje. Dokonca zmenili aj spôsob hlasovania, už sa tam nebude hlasovať tajne, aby náhodou si plénum košickej VÚC-ky nerozmyslelo a neurobili nejaké beťárske rozhodnutie v tajných voľbách, bude sa hlasovať verejne. A nemôžem, samozrejme, predpovedať výsledok týchto volieb, ale údajne to veľmi úzko súvisí, presvedčíme sa zanedlho, že kontrolór, ktorý si dovolil potvrdiť, že občan a učiteľ Žarnay má pravdu, a že tých 80-tisíc bolo rozpráskané nehospodárne, že takéhoto kontrolóra táto krajina, takéto VÚC-ky, takéto mestá nepotrebujú. Neviem, naozaj neviem, dokedy budeme sa krútiť v tomto bludnom kruhu.
Veľmi ma to mrzí, že o týchto zákonoch sa rokuje, ale to už je tradícia, v takto preplnených, v úvodzovkách, snemovniach. Poslanec Hlina, zopár verných, predkladateľ, spravodajca. Korupcia 500 miliónov eur do roka, máme iné starosti. A nejaký Žarnay a jemu podobní, že žijú druhý rok za 117 euro mesačne? Mali držať pusu. Keby sa nebol zbytočne ozýval, keby bol poslúchal múdrejších, mohol naďalej pracovať ako učiteľ a mať svoj 500-eurový plat. Takéto odkazy my dávame tým pár odvážnym, ktorí sú ochotní zabojovať za naše spoločné verejné prostriedky. Je najvyšší čas, vážení kolegovia, vážené kolegyne, aby sme už konečne jeden z týchto zákonov schválili, on nebude tým zázračným prútikom, ktorý to všetko zmení, ale bude dôležitým signálom, ktorým povieme občanovi, ktorý tak často dáva prednosť strachu pred pravdou, že sme na jeho strane. Zatiaľ to vypadá tak, je mi to veľmi ľúto, ako keby sme boli na strane tých druhých. A to je žalostné poznanie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, chcem poďakovať za vaše podporné stanovisko k tomuto návrhu novely a chcem potvrdiť, že som presvedčený tak ako aj vy, že prijatím tohto návrhu posilníme priestor zápasu, boja proti korupcii, vytvoríme takú možnosť, aby bolo možné v porovnaní so súčasným stavom účinnejšie postihovať tieto negatívne javy spoločnosti. Ešte raz, ďakujem pekne.

Ďakujem, vážený pán kolega, ja som rovnako presvedčený, a preto aj budem podporovať váš zákon, že vytvoríme priestor, ktorý bude prajnejší trocha v tom, aby ten strach až tak často nevíťazil nad pravdou v tejto krajine a v mysli ľudí. No len sa spytujem, asi je to taká politická otázka, máte to prediskutované s vedúcou, vládnou stranou? (Reakcia z pléna.) Áno? Je tu garancia, že to teda tentokrát prejde? No, ja mám všetky dôvody teraz sa nesmiať, pretože ak sme boli svedkami minulý týždeň, že sa viete dohodnúť v zásadných veciach, ktoré teda považujete za zásadné, ja by som bol nesmierne vďačný, keby dnes alebo zajtra vyšla z tejto snemovne odpoveď, že áno. Koľkokrát som počul minulý týždeň, keď ide o vážne veci, tak predsi to patrí k politike. Toto nie je vážna vec? Toto je menej vážne ako manželstvo, 500 mil. rozkradnutých ročne nikoho netrápi? Budeme dávať zákony tak, aby sme sa pobavili, nejako strávime ten čas tu v snemovni a potom zase dáme niekedy ďalší a možno nám pán podpredseda vlády odkáže, že dá ešte lepší zákon?
Preboha, prestaňme, veď toto sú ozaj vážne veci, zákon nie je spasiteľný a my ani spásu dorobiť nevieme, ale ten odkaz, ktorý potrebujeme dať občanovi práve tým, že mu povieme, že sme na jeho strane, je nesmierne potrebný. Ja naozaj potrebujem všetkým Žarnayom odkázať z tejto snemovne, že končí sa doba, keď sme sa iba prizerali, ako ich vyhadzujú z práce. Ja viem, ani im hlavy nestínajú, ani ich do väzenia nedávajú, to patrí do stredoveku alebo do starého režimu, už ich teraz vyhadzujú iba z práce. Odkážme Žarnayovi, že si ho vážime.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, pán kolega navrhovateľ, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k tomuto návrhu zákona, ktorého som spolupredkladateľ.
Áno, pán kolega Mičovský, aj všetci ďalší kolegovia, ktorí sa vyjadrovali, korupcia je rakovina našej spoločnosti. Tie finančné prostriedky, ktoré sa odhadujú vo výške, až do výšky 500 mil. eur, ktoré ročne sa strácajú formou korupcie, nám chýbajú v našom zdravotníctve, školstve a mohol by som takto pokračovať. A preto pred necelým rokom KDH predložilo návrh zákona o ochrane oznamovateľov korupcie. My sme neboli takí naivní, že sme si mysleli, že dáme návrh zákona o oznamovateľoch, ochrane oznamovateľov korupcie a vyriešime 500 mil. eur, ktoré sa strácajú. Ale čiastočne sme chceli týmto systémovým krokom napomôcť tomu, aby tí, ktorí oznámia korupciu, aby neboli perzekvovaní vo svojom zamestnaní, veľakrát v štátnozamestnaneckom pomere. Pán kolega Mičovský má s tým osobné skúsenosti, ale aj pán učiteľ Oto Žarnay, ktorého spomínal. A sme boli veľmi radi, že snemovňa v prvom čítaní schválila tento návrh zákona.
Áno, v druhom čítaní pri rokovaní vo výboroch bolo poukázané ministerstvom financií na to, že ten spôsob odmeňovania prípadného nahlásenia korupcie môže byť v niektorých prípadoch zneužitý. A preto, aby sme mali aspoň nejaký zákon o ochrane oznamovateľov korupcie, sme upustili a vyňali sme v druhom čítaní to odmeňovanie, aby aspoň nejaký zákon chránil oznamovateľov korupcie, aby neboli vyhadzovaní zo svojich zamestnaní.
A určite Oto Žarnay nenahlásil korupciu preto, že očakával, že bude mať z toho odmenu. Väčšina týchto čestných ľudí to nerobí pre peniaze, ale určite aj nečakal, že ho vyhodia zo zamestnania, určite nečakal, že ho vyhodia zo zamestnania, a to je problém.
Takže otázka znela, keď sme minule predkladali návrh zákona, či má niečo aspoň prejsť, alebo či to vôbec neprejde. A preto sme dali šancu aj kolegom z vládnej strany SMER, že sme to odmeňovanie vypustili a dali sme takto šancu, aby ten zákon prešiel. Prešiel v druhom čítaní, v treťom čítaní neprešiel. Samozrejme, dozvedeli sme sa z médií, pán minister vnútra pán Kaliňák pripraví zákon komplexný, možno aj lepší, ani neviem, a bolo povedané - do Vianoc. Potom na Vianoce bolo povedané - do konca roka. Dneska máme jún, takýto návrh zákona od vlády, od ministra vnútra neprišiel, a preto my sme prišli znova s týmto návrhom zákona, lebo aj toto je práca opozície, poukazovať a pomaly ukazovať na to, že taký problém tu je a my ponúkame riešenie. Toto je zodpovedná činnosť aj opozičného poslanca a tlačiť vládu k tomu, aby bol na ňu vyvíjaný mediálny tlak, tlak opozičných poslancov, ale aj médií, ľudí, aby takéto prípady ako Oto Žarnay nevznikali a aby vláda prišla so svojím riešením, keď teda už nechce schváliť naše riešenie.
A my to riešenie znova ponúkame a je vylepšené a je znova tam aj to odmeňovanie zahrnuté, áno, nie je naňho zákonný nárok a sú tam vymedzené teda možnosti tohto obmedzovania. Ale určite ochrana v pracovnoprávnych vzťahoch tam je a aj to prípadné odmeňovanie. A ustanovuje tento zákon aj podmienky, aj právny nárok, za akých podmienok teda môže byť aj odmeňovaný.
A preto je mi ľúto, že k tomuto návrhu zákona vystupujú a vyzerá, že budú vystupovať len opoziční poslanci, a tieto prekáračky, že kto prišiel prvý s tým zákonom a kto druhý a či je lepší, ja hovorím už dnes, už ten rok keby platil ten návrh zákona, ktorý tu bol pred necelým rokom, aj bez toho odmeňovania, keby bol napr. prijatý, bolo by to lepšie ako súčasný právny stav, keď nie je žiadna ochrana oznamovateľov korupcie? Určite by to bolo lepšie. Toto je odkaz aj kolegovi Lipšicovi, ktorý hovoril, že bez odmeňovania ten zákon nemá zmysel. Pre Ota Žarnaya by tento zákon aj bez odmeňovania mal zmysel a on by nebol prepustený zo zamestnania.
Dneska prichádzame znova s návrhom zákona, je vylepšený, je tam aj odmeňovanie, ja by som veľmi rád počul aj od vládnych poslancov, ako sa k tomuto závažnému problému, ktorý je rakovinou našej spoločnosti, postavia a ja pevne dúfam, že im záleží na tom, aby oznamovatelia prípadnej korupcie boli takto chránení, a že podporia tento návrh zákona.
Ďakujem.

Ďakujem. Naopak, ja to odmeňovanie považujem za problém, lebo nie tak dávna minulosť bola práve tá, keď sa vzájomne udávali občania a robili to kvôli peniazom, a toho sa ja veľmi obávam. Veľmi sa toho obávam, naša spoločnosť nie je dostatočne zrelá a vyspelá na to, aby naozaj oznámila tie veci, ktoré oznámiť má. Ale je veľmi ľahké niekoho označiť z niečoho, čo aj možno veľakrát neurobil, ale mnohí viete a možno máte aj skúsenosť, alebo máme skúsenosť, ako je ťažko v podstate očisťovať svoje meno, pošpiniť česť toho druhého je oveľa ľahšie, ako to vysvetľovať a naprávať a vysvetľovať tuná tie veci. Ja to odmeňovanie vnímam, práve naopak, ako riziko. Budú ľudia, ktorí to budú robiť pre peniaze a budú mnohí medzi nimi, ktorí to budú robiť zase zo zlomyseľnosti. Myslím si, že s návrhom zákona jedným aj druhým treba narábať veľmi, veľmi opatrne.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ja ďakujem aj pánovi poslancovi Zajacovi a ak teda to odmeňovanie ste tam dali tentokrát, naozaj, aby sa to nezvrtlo do tej podoby, že odmeňovanie je podstata tohto zákona. Veľmi pekne si povedal - a neplatí to len pre pána učiteľa Ota Žarnaya, tí ľudia to určite nerobia pre peniaze. Systém odmeňovania je odkukaný, napokon však takéto zákony vo vyspelejších krajinách fungujú, z iných zemí, kde sa odmena ujala, vôbec tam nemusí byť. Tí ľudia nepotrebujú tie odmeny, keby sme to už takto chceli zobrať, aj keď majú svoju logiku a ja s nimi súhlasím, ale ak by len toto mal byť problém, tak potom prosím obidve krídla tejto snemovne, aby sa konečne rozhýbali a podporili tento zákon a veľmi rád k nemu dám najbližšie doplnok, aby to aj tebe, Štefan, nevadilo, prepáč, že reagujem na teba, že odmeňovanie je problém. Nuž tak nechajme tie peniaze peniazmi a dohodnime sa, že štátne vyznamenania v tejto krajine sa budú dávať aj ľuďom, ako je Oto Žarnay. Ver tomu, že urobíme možno aj dobre, keď by sme to urobili práve takýmto spôsobom odmeňovania. Bez problémov si viem predstaviť, že by to bolo gesto, ktoré by malo silný výchovný účinok na morálne zdravie našej krajiny.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne obidvom predrečníkom. Naozaj podstata tohto návrhu zákona nie je o tom, či odmeňovanie alebo nie odmeňovanie, a preto sme aj pred tým necelým rokom k tomu pristúpili tak, že potom sme to odmeňovanie stiahli, aby niekto nemohol napádať, že to môže byť zneužité. Podstata toho je tá, aby sa ľudia nebáli takéto prípady nahlásiť, ohlásiť, tak ako v prípade Ota Žarnaya. Tam naozaj nešlo o to, či dostane za to odmenu alebo nie. Tí čestní ľudia nejdú do toho s tým, že z toho niečo bude mať, ale už sa nemôžu pozerať na to, čo sa deje v príslušnom napr. zamestnaní alebo v škole, a preto nahlásia tú korupciu. Ale keď za to majú byť ešte vyhodení zo svojho zamestnania, tak toto je problém, tak nech ich takýto zákon chráni. Odmeňovanie nie je to podstatné, čo je v tomto návrhu zákona, je právne ošetrené, a nie je to také jednoduché, že niekto povie, že tam je nejaká korupcia a okamžite z toho dostane nejakú odmenu. To hovorím kolegovi Števovi Kuffovi, nie je to také jednoduché. A podstatné je to, aby boli pracovnoprávne chránení títo oznamovatelia korupcie.
Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Treba povedať, že táto diskusia je takým symptómom toho, že kde sa vlastne dodržiavanie ľudských práv nachádza v rebríčku tém, ktoré jednak zaujíma..., sú schopné zaujať našu pozornosť, alebo tém, ktoré dokážu rozvlniť tie stojaté alebo niekedy príliš búrlivé vlny verejného diskurzu. Keď sú príliš stojaté, tak tá vlnka tých ľudských práv je príliš malá, aby zaujala, keď sú príliš búrlivé, tak tá vlnka je zas príliš malá na to, aby vynikla. Máme tu obrovské korupčné kauzy, máme tu obrovské kauzy nedobrého nakladania s verejným majetkom, máme tu kauzy, ktoré súvisia s pošliapavaním základných demokratických princípov, narýchlo menenú ústavu, máme tu mnoho veľkých tém, kde niekedy sa až pýtame, ktorá z nich má zakryť ktorú, ale keď sa začne rozprávať o ľudských právach, tak zrazu je to povinná jazda, je to niečo, čo si musíme odbyť, je to niečo, čo je "áno, áno, jasné", musíme o tom hovoriť, lebo svet to od nás vyžaduje, ale nie je to niečo, na čo by sme mohli povedať, že toto je lakmusový papierik nášho vlastného civilizačného vývoja. A to je zlé. To je chyba.
A ja veľmi oceňujem, že práve pani ombudsmanka je ten človek, ktorý búcha na tie dvere, ktorý zverejňuje informácie, ktorý ukazuje na to, že tu máme spoločnosť, spoločnosť, ktorá nemyslí na svoje vlastné kraje. Na tie, na tie skupiny ľudí, ktoré väčšinou ostávajú neviditeľné. Ľudské práva sú tu, samozrejme, pre každého, ale v prvom rade sú pre tých, ktorí nemajú dostatočne silný hlas, aby sme ich až sem do tejto sály mohli dopočuť. Ľudské práva musíme brať vážne a ľudia, ľudí, ktorí o nich rozprávajú, musíme brať vážne, pretože oni sú tým zosilovačom. Oni sú tým zosilnením toho signálu, aby sme sa dokázali pozrieť až na tie úplne najzadšie konce spoločnosti a zistiť, že tam niečo je zlé. A oni nie sú tabuľkovou povinnosťou. Oni sú to, na základe čoho si môžeme povedať, áno, dospeli sme ako spoločnosť do ďalšieho vývojového štádia.
A môžme začať pri smutne bežných veciach, ako je domáce násilie, môžme začať pri tom, že obete znásilnenia na Slovensku majú problém nahlásiť, čo sa im stalo, lebo s nimi nie je dobre zaobchádzané, že tyrani sú vracaní naspäť do svojich vlastných rodín, aby pokračovali v tom, čo robili doteraz, že obrovské percento slovenských detí je zneužívaných priamo v prostredí svojej vlastnej rodiny, že nám rastie obrovská generácia ľudí, ktorú keď nazveme stratenou, tak je to ešte stále eufemizmus, oni ani nie sú stratení, oni vôbec netušia, oni sú úplne mimo nášho vlastného myšlienkového rámca. Svojím, svojou výchovou, prostredím, v ktorom vyrastajú, sú, sú, patria do prostredia, ktoré by sme normálne priznávali tretiemu svetu. A ich hlas o tom, kedy sa na nich koná nejaká krivda, musí byť niečo, čo budeme musieť brať vážne. Samozrejme, že spolunažívanie ľudí na okrajoch dajme tomu tých rómskych osád je mimoriadne zložité. Samozrejme, že to tak je. Stretajú sa dva svety, ktoré pri mnohých otázkach majú veľmi málo spoločné. Ale rovnako, ako tam treba počúvať ľudí, ktorí dajme tomu represívne zasahujú a snažia sa riešiť problém, ktorý oni majú nejak definovaný, tak rovnako pozorne je potrebné počúvať aj ľudí, ktorí hovoria, prekročili ste hranicu.
Ak nám medzinárodné zmluvy diktujú, že musíme na deti myslieť v prvom rade, tak je to každé jedno dieťa. Ak sú ľudia vyháňaní zo svojich domovov, nech už je tým domovom chatrč alebo nech je tým domovom čokoľvek, tie deti sú rovnocenné s každým jedným iným dieťaťom, ktoré na Slovensku a vo svete máme. A to je dané nielen základnou ľudskou vlastnosťou vnímania toho, že ten malý človiečik je človek, to je dané tým aj, že sme sa civilizačne niekam zaradili a platia pre nás ustanovenia základných listín, základných dokumentov, ktoré by mali byť pre nás sväté. A keď niekto ako verejná ochrankyňa práv povie, že sa prekročila čiara, má to byť v prvom rade vláda, má to byť v prvom rade zástupca akéhokoľvek štátneho orgánu, ktorý tu čiaru prekročil, ktorý má počúvať a povedať, áno, okej, zrejme sme to mali urobiť inak.
A ak rozprávame o tom, že nám vyrastá generácia, ktorá vďaka zlému zaradeniu do školského systému vôbec netuší, ako vyzerá normálna škola, že, že nám v rozpore s akoukoľvek štatistikou a akýmikoľvek vedeckými zisteniami celé ročníky rómskych detí okamžite putujú do špeciálnych škôl, tak máme obrovský problém. Obrovský problém, pri ktorom sa napríklad musíme zamyslieť nad tým, či náhodou sme na to nešli zle. Že ak máme, ak nám pribúda v danej obci, ako sú napríklad Jarovnice, každým rokom sto, dvesto, tristo nových rómskych detí, tak či náhodou tie školy, ktoré budeme v takýchto oblastiach stavať, by nemali byť úplne iné školy, než na aké sme zvyknutí. Dlhé, dlhé roky sa hovorilo o integrácii, že musíme integrovať rómsku menšinu do majoritnej spoločnosti. A vidíme, že to nefunguje. Preto aj Európa, aj svet oveľa viacej rozprávajú o inklúzii.
Ten základný rozdiel je v tom, že kým integrovaná škola má na začiatku daný nejaký rámec a povie, my vás, deti, ideme naučiť to, čo my vieme najlepšie, inkluzívna škola vytvára prostredie pre každé jedno dieťa podľa jeho vlastných osobitostí. Tam je jedno, že či dieťa príde hyperaktívne, alebo príde s Aspergerovým syndrómom, alebo príde z málo podnetného prostredia, inkluzívna škola v prvom rade vytvára prostredie pre čo najlepšie rozvinutie jedinečného potenciálu každého jedného dieťaťa, ktoré do nej príde. A všetci tu zrejme už sme počuli o učiteľkách z Dobšinej, ktoré napísali ten, ten rozhorčený list o tom, aké je to ťažké pracovať s deťmi z rómskych osád, nedostalo sa im veľa pomoci, a teda svojpomocne otvorili centrum a keď sa do toho centra pôjdete pozrieť, tak tam presne uvidíte rozdiel tých dvoch vecí, o ktorých rozprávam. Jedna trieda je založená na princípoch inkluzívneho vzdelávania, kde je prirodzene rozvíjaný jedinečný potenciál ukrytý v každom jednom dieťati rovnako, a tá druhá je tá klasická, kde akože budeme integrovať a učiť deti naším spôsobom, aby sa naučili, ako to majú robiť, lebo my to vieme najlepšie. A ten rozdiel je naozaj markantný. V jednej triede máte naozaj spokojné, šťastné deti, ktoré rady chodia do školy, z tej istej osady, v tej druhej prídu do školy.
A možno by sme sa naozaj mali zamyslieť nad tým, že keď to už nespravíme plošne pre všetky školy, čo ja by som, samozrejme, videl najradšej, tak aspoň v týchto regiónoch by sme sa mali spoľahnúť viacej na prirodzenú zvedavosť, na prirodzenú chtivosť týchto detí niečo sa naučiť, na ich prirodzený potenciál byť niečím lepším a prirodzené rásť a nesnažiť sa ich ohýbať do toho, čo my by sme z nich chceli mať.
A ja pevne verím, že napríklad správy, ako prináša pani ombudsmanka, budú motorom k tomu, že nebudeme tvrdohlavo robiť všetko podľa toho istého pravítka a toho istého metra, ale začneme budovať prostredie, z ktorého by mohli v budúcnosti vyrastať a vychádzať schopnejší a sebavedomejší rómski lídri. Jediné, čo k tomu naozaj potrebujeme, samozrejme, že jediné je obrovské slovo, to je strašne veľa práce, ale to jediné je rozvinúť ich vlastnú, ich vlastný potenciál. Samozrejme, keď hovorím o inkluzívnej škole, hovorím v prvom rade o pedagogike Márie Montessori, mám pre ňu slabosť, ale Mária Montessori presne takto začínala. Alojz vždycky si predstaví, jak tam tie deti sedia na tých kopách sena, ja ho tam do tej školy raz musím zobrať, aby konečne pochopil, o čom to je, ale Mária Montessori presne takto začínala na okrajoch miest, kde deti mali veľmi málo podnetné prostredie a kde bolo potrebné urobiť niečo, čo by im podnety do života dalo. A ona išla úplne presne naopak na to, než na to ide klasická škola. Nebolo to o tom, že deti prišli a učiteľ im dáva vedomosti, bolo to o tom, že deti prišli do prostredia, kde na ne vedomosti číhali na každom kroku. Že tam mali pripravené prostredie, obrovské množstvo materiálov, z ktorého tie vedomosti na ne išli samé.
A toto je niečo, čo rómske deti potrebujú. Prirodzenú zvedavosť napĺňať tým, čo nájdu na polici, keď do tej školy prídu. A učiteľ musí byť len veľmi schopným sprievodcom, ktorý ich bude sprevádzať tým prostredím. A je jedno, že v troch rokoch prvýkrát vidia v živote ceruzku, ony sa naučia ju držať. Je jedno, že im predtým nikto nepovedal o žiadnych planétach, ony sa to z tých kartičiek dokážu naučiť samé. Stačí im iba dôverovať a vytvoriť prostredie, kde na to budú mať možnosť.
Náš postoj k ľudským právam - či už sú to ľudské práva väzňov, alebo detí v reedukačných zariadeniach, alebo ľudí, ktorí sem prichádzajú ako imigranti - by malo ukazovať v prvom rade, tento prístup by mal ukazovať veľkosť nášho srdca a veľkosť nášho sebavedomia, lebo len malý a ustráchaný národ sa môže báť ľudí, ktorí v zásade nemajú nejakú veľkú silu. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, len na chvíľočku vás preruším, chcem len oznámiť, že je pätnásť hodín a pán predseda na pätnástu zvolal poslanecké grémium, ale nech sa páči, dokončite.

Poliačik, Martin, poslanec NR SR
Ja za ním za chvíľku prídem, pani predsedajúca.
A tým, že začneme myslieť na najslabších, tým, že začneme myslieť na najohrozenejších, nám korunka z hlavy nespadne. My už nemusíme dokazovať voči nikomu, že my sme tu páni situácie, my musíme v prvom rade myslieť na to, že zastupujeme 5 miliónov alebo 5,5 milióna všetkých ľudí, ktorí na Slovensku žijú. A niektorí z nich nemali to šťastie narodiť sa v šťastnej rodine, niektorí nemali to šťastie narodiť sa ani len v paneláku, mnohí by si povedali, že šťastné to balkónčatá v kadejakých slovenských mestách, mnohí sa narodili v chatrčiach, mnohí sa narodili dokonca vo vydolovaných dierach, v lese, jaskyniach, aj takých ľudí máme na Slovensku. A áno, môžme pokračovať v tom, že budeme na nich ukazovať prstom, a ako pán premiér povedal, to oni nám štatistiky tlačia dole, a môžme začať aj s tým, že začneme brať vážne situáciu týchto ľudí, že začneme brať vážne záväzky, ktoré pre nás vyplývajú z medzinárodných zmlúv, ktoré sme podpísali alebo zdedili po Československu a že sa začneme správať reálne ako zástupcovia toho najvyspelejšieho, čo na planéte existuje, lebo tam sa chceme zaradiť. Správy ako táto majú byť zdvihnutým prstom, či to spravíme dobre alebo robíme dobre, alebo nie.
Preto dúfam, že tie upozornenia a tie výzvy od pani ombudsmanky budú vypočuté, že priestor pre jej prácu sa zlepší, že jej pozícia bude dôstojnejšia, než bola doteraz a že celková úroveň dodržiavania ľudských práv aj vďaka jej práci sa bude zvyšovať. A že nebudeme každý rok počúvať len o tom, čo navrhla a nestalo sa, ale budeme počúvať viacej vecí o tom, na čo prišla, čo navrhla a čo vďaka tomu bolo napravené.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Nedá mi, aby som dve poznámky si nedovolil, prvá je taká, že plnokrvný liberál nemôže urobiť niečo, čo nezabezpečuje rovnosť. Tak plnokrvný liberál nepôjde na poslanecké grémium, pokiaľ neni členom poslaneckého grémia s úcty ku tým, ktorí tiež nemôžu chodiť, lebo sme nezaradení, my sa vždycky len dozvieme, čo sa deje, a neviem, v čom spočíva tá veľká výnimka, že niektorí z vás môžu chodiť a nie sú členmi poslaneckého grémia. Takže plnokrvný liberál by nešiel z úcty k tým ostatným.
A tá druhá moja poznámka, sa hovorí, že Jeruzalem padol vtedy, keď deti prestali chodiť do školy. Ešte dokonca to židovské náboženstvo má, že majetok cirkvi môžu predať v prípade, že potrebujú peniaze na školu, čo je rozdiel oproti iným náboženstvám, ktoré môžu predať svoj majetok iba vtedy, keď je v ohrození samotná cirkev, čiže to je tiež také vcelku zaujímavé a naozaj v tomto nerozporujeme ani sekundu. Len čo povedať, že tu si tak, kolega, objavoval koleso a to koleso je už dávno objavené a treba ísť od objavovania kolesa k reálnym činom. Ja som pred troma rokmi či štyrmi vozil tým deťom do Malaciek ten kontajner, kde sme robili, že aj takáto škôlka je lepšia ako žiadna škôlka a, poviem to aj teraz tak, nech už sa učia, nech sedia na tých vankúšoch od Montessori, lepšie nech sedia na vankúšoch od Montessori, aj keď nerobia nič. Lebo to riziko, ktoré tam hrozí a o ktorom by bolo možno korektné povedať, že sa tieto skupiny stávajú terčom iných lovcov mozgov, ktorí ulovia ten mozog a ovládnu ho všelijakými teóriami jašterov a neviem čoho a tam, tam sa nám pohybujú naozaj v tých komunitách cirkvi, ktoré vykonávajú nie bohumilú činnosť, keď to takto poviem. Takže radšej nech sedia na vankúšoch.