35. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1009.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážená predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi aj prispieť k tejto diskusii, pretože ju považujem za veľmi dôležitú.
Pojem minimálny dôchodok je skutočne veľmi veľká téma. A ja si myslím, že by skutočne patrilo sa aj tejto téme venovať väčšiu pozornosť.
A minimálny dôchodok je dôležitý aj kvôli tomu, pretože vyjadruje určitú solidaritu v dôchodkovom systéme. A ja som, samozrejme, dlhodobý zástanca tohto odborného názvu (terminus technicus), to znamená minimálny dôchodok. Samozrejme, nie je to nová téma, o tom sa už hovorí strašne dávno, strašne dlho. A dokonca si teraz spomínam aj pri pôvodnej snahe kolegov strany SMER urobiť ústavný zákon na tému dôchodkového systému. Tak to bol jeden z tých hlavných lajtmotívov, aby sme zadefinovali, čo je vlastne minimálny dôchodok. Žiaľbohu, sa to zvrtlo, samozrejme, na ten nešťastný druhý pilier. A vôbec na takéto základné témy sa rezignovalo. Ale ja stále som hovoril, že na túto tému som ochotný, teraz hovorím, samozrejme, aj za klub, rokovať.
Pri minimálnom dôchodku, samozrejme, treba veľmi byť opatrným pri definícii kritéria, kto má a kto nemá nárok na minimálny dôchodok. Určite tým základným kritériom by mala byť doba zamestnania, resp. plateného obdobia, to znamená, koľko rokov človek bol zamestnaný a odvádzal odvody. Samozrejme, tá výška toho, to je jedna vec, doba poistenia, to znamená, či to má 35 rokov, 40, 25 a tak ďalej. Potom druhá vec je výška, od čoho sa to má vyvíjať. Samozrejme, tu môžeme rozvíjať debatu, či by sa to malo vyvíjať, povedzme, od životného minima alebo od priemerného dôchodku alebo akokoľvek nejakého iného kritéria. Ale tuná s kolegom sa nezhodneme, to je len vec na diskusiu, hej, jednoducho ja by som tam určite nedával minimálnu mzdu ako kritérium, pretože minimálna mzda je politické kritérium. Každý rok sa vyjednáva na odboroch, o čo sa zvýši minimálna mzda. Budú tvrdiť toto odborári, zamestnávatelia a tak ďalej. Samozrejme, každé kritérium je svojím spôsobom politické, by som povedal, ale minimálna mzda je až príliš politická téma, hej. To znamená, že určite by som hľadal možno nejaké iné zakotvenie.
No a ďalšia vec je valorizácia, pretože aj tá minimálna mzda musí by nejako valorizovaná. To znamená, že určite ja som zástanca dôchodcovskej inflácie, to znamená tak, ako rastú náklady dôchodcom. Ale v súčasnosti vieme, že je to taký mišmaš zatiaľ. To znamená, že zatiaľ sa tie dôchodky valorizujú pevnou sumou a potom sa až budú valorizovať dôchodcovskou infláciou.
Ale, nič, to ja som len, by som povedal, navrhol do diskusie témy, od čoho by sa to malo vyvíjať, a ja poviem od konca, my, samozrejme, podporíme tento návrh, aby prešiel do druhého čítania, aby sme vlastne začali debatovať o tejto veľmi dôležitej kategórii. Takže ja ešte poviem, že táto kategória je veľmi dôležitá napríklad aj pre určité skupiny ľudí, napríklad živnostníkov, pretože im sa to prepočítava s tým, že nízke odvody platia, tak jednoducho sú na úplne iných princípoch pri odchode do dôchodku, ale pritom sa vlastne nezohľadňuje to, že tí živnostníci predsa počas socializmu pracovali. Odvádzali odvody. A jednoducho ten spôsob, ako sa vypočítavajú odvody pre živnostníkov, jednoducho nepovažujem za férový. A dokonca si myslím, že práve živnostníci by mali tiež tlačiť na toto, aby bol zavedený ten minimálny dôchodok. Nehovorím už o tom, že, samozrejme, aj minimálny dôchodok je aj niečo ako úcta k ľuďom, ktorí proste pracovali. A nieže im budeme prepočítavať hmotnú núdzu a plus nejaké percentá a tak ďalej. Takže je to veľká téma.
A v tejto súvislosti mi dovoľte povedať, že predsa len sa vrátim k minulotýždňovému zákonu o starobnom dôchodkovom poistení, pretože má to priamu súvislosť s týmto základným dôchodkom. A ja to, samozrejme, aj vysvetlím.
No v prvom rade chcem povedať, že, samozrejme, dane a dôchodky, to je večná téma. K tomu sa budeme stále vracať. Vždycky ľudia na to proste budú mať rôzne pohľady, ako čo má vyzerať, takže je to večná téma.
No a minulý týždeň sa tu urobil jeden veľký zákon s ďalekosiahlym dosahom, ale s veľmi skutočne ďalekosiahlym dosahom, podľa mňa si mnohí ani neuvedomili, aký to bude mať dosah, kde sa urobila taká historická dohoda, kde so stranou SMER hlasovali SDKÚ, SaS a časť bývalých členov SaS pri zákone, pri spôsobe výplaty peňazí z druhého piliera.
A teraz sústreďte sa, poprosím teda, koho to zaujíma sústrediť sa na to, že v tomto zákone ste povedali tí, čo ste hlasovali za ten zákon a zobrali spoluzodpovednosť tak, že od tých, o ktorých nemajú životné poisťovne záujem, to znamená, že pre nich sa to nezdajú byť bonitní klienti, to znamená, to sú hlavne tie nízkopríjmové skupiny, tak tí môžu si vybrať peniaze na drevo z toho sociálneho systému. Viete, čo to znamená? Znamená to akurát to, a to je dôsledok toho zákona, od mnohých z tých, o ktorých by sa mal postarať štát alebo, to je jedno, buď životné poisťovne tak, že mali ísť tam všetci, alebo štát, určite nie peniaze na drevo, pretože mnohí z tých, a teraz počúvajte, práve vďaka tomu zákonu môžu prepadnúť do hmotnej núdze. A to by velikánsky průser. A, naopak, ja si myslím, že aj u tých ľudí, ktorí sú či už v prvom alebo v druhom pilieri, nezáleží veľmi od toho, koľko tam toho odviedli, ale ako dlho pracovali. To znamená, to je ten základný dôchodok, že proste my solidarizujeme s tými ľuďmi nie podľa toho, koľko odviedli toho do systému, ale preto, že jednoducho pracovali strašne dlho. Takže ja som upozorňoval, že ten zákon bude mať plno chýb a tak ďalej, ale práve to bude v súvislosti aj s týmto, že jednoducho vylúčili ste skupinu ľudí z poistenia, ktorí sú nízkopríjmoví, a ešte ste to zobrali ako pseudovýhodu, že tí, ktorí nemajú peniaze, si môžu zobrať peniaze z toho systému.
Takže dovoľte mi len na záver zopakovať, beriem to, že je to velikánska téma, treba sa jej venovať, my sme ochotní aj ako klub sa tejto téme venovať, aj keď názory môžu byť rozdielne, ja si myslím, malo by to byť spoločným záujmom všetkých, aby sme zadefinovali, čo je základný dôchodok. Ja tomu hovorím radšej základný dôchodok, ale ono je to minimálny dôchodok. Mne sa páči to slovo základný, hej. Takže, tak ako som povedal, v rámci dôchodkovej solidarity by mal takýto pojem (terminus technicus) byť zavedený. Ďakujem za pozornosť.

Dovolím si zareagovať. Ja si rovnako ako pán poslanec Beblavý, tak aj pán poslanec Švejna myslím, že tento zákon si zaslúži našu pozornosť. Pre mňa je také pozoruhodné, že ho predkladá práve opozičný a možno pravicový poslanec, lebo príprava takýchto návrhov zákonov so silným solidarizačným a sociálnym rozmerom sa očakáva skôr zo strany zástupcov sociálnej vládnej strany.
Považujem tento návrh za rovnako konštruktívny a spravodlivý, pretože sama dobre viem, že je tu veľké množstvo dôchodcov, ktorých stav je dnes alarmujúci, hlavne v prípade osamelých dôchodcov, ktorí sa nemôžu spoliehať ani na podporu svojich detí, nemajú ani manželky, sú to vdovy alebo vdovci. Viem, že mnohí dôchodcovia v našej krajine živoria. A ja som presvedčená o tom, že pri tom, ako tu sledujem nakladanie s rôznymi rozpočtovými položkami, sa nájde priestor na to, aby sa uzákonilo a legitimizovalo takéto právo na zabezpečenie minimálnej garancie dôchodkov pre dôchodcov s nízkymi príjmami. Takže v plnej miere takýto zákon podporujem a verím, že mu budú venovať pozornosť a svoj súhlas s podporou aj poslanci z vládnej strany. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Aj vystúpenie pána Švejnu ukázalo, že tento návrh jednak má opodstatnenie, ale jednak by potreboval nejakú širšiu diskusiu, lebo s tým, s čím prichádza pán kolega, Beblavý riešiť ten tzv. minimálny alebo, ako to Ivan povedal, základný dôchodkový príjem má určite zmysel, ale aj v tomto návrhu sa vyskytli určité problémy nejaké definície, ktoré napríklad kritizovala aj vo svojom odbornom posudku aj Iveta Radičová, ktorú ja považujem osobne za odborníčku na sociálne otázky. A ona kritizuje napríklad to, že tento návrh zavádza novú definíciu hmotnej núdze. To znamená v návrhu novely sa považuje za hmotnú núdzu stav, v ktorom príjem domácnosti nedosahuje sumu, ktorá vyplýva z príslušného nároku na pomoc v hmotnej núdzi. A tým pádom môže sa stať, že jedna osoba bude podľa zákona o životnom minime v stave v hmotnej núdzi a zároveň podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi nebude v tom stave. To znamená, že otázka znie, ku ktorej definícii hmotnej núdze sa viaže ústavné právo na pomoc v hmotnej núdzi. To znamená, napríklad s týmto sa treba vysporiadať, lebo môže vzniknúť legislatívny chaos.
Nejasná je aj definícia minimálneho dôchodkového príjmu, lebo návrh novely je minimálne dôchodkový príjem definovaný tak, že je to príjem určený na zabezpečenie spoločensky prijateľných životných podmienok fyzickej osoby, ktorá dosiahla vek potrebný na nárok na starobný dôchodok. A tu sú také otázky, čo sú to spoločensky prijateľné podmienky. A to nie je vysvetlené, či to má to byť napríklad suma vyššia alebo nižšia ako životné minimum. Totiž navrhované sumy minimálneho dôchodkového príjmu sú aj nižšie, aj vyššie ako životné minimum, takže vôbec nie je zrejmé, ako sa takýto príjem určí. A bude to aj určenie výšky minimálneho dôchodkového príjmu, čo už aj spomenul aj pán Švejna. Napríklad z tohto návrhu novely nie je zrejmé, aký počet rokov dôchodkové poistenie sa započíta osobám, ktorým nevznikne nárok na starobný dôchodok v Slovenskej republike a ktoré získali istý počet... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Mne sa páči ten pojem základný, ako kolega povedal, toho dôchodku. Myslím, že, áno, mal by tu byť nejaký základ, od ktorého sa budeme odrážať. A aj to kritérium, myslím si, tej dĺžky zamestnania toho človeka malo byť rozhodujúce, pretože máme veľkú disharmóniu v priznávaní takýchto dôchodkov a to spektrum rôznych kombinácií je neskutočne veľké.
Tu sa zamýšľame teraz nad minimálnym dôchodkom, ja od mojich občanov počúvam aj iné kritérium, ktorým je maximálny dôchodok, ktorý môže byť braný, resp. pri súbehu rôznych dôchodkov. Nechcem teraz hovoriť o výsluhových dôchodkoch, ktoré sú ďalšou kategóriou, ktorá tiež irituje mnohých ľudí, že ako je to možné. Ale to je asi na dlhšiu debatu, to môže byť v inom zákone.
Takže, kolegovia, myslím, že pri dôchodkoch majú čo robiť hlavne tí, ktorí sa tomu venujú, ja nie som ten profesionál. My by sme mali možno aj s takýmito úvahami sa začať pohrávať a potom to dať do legislatívneho nejakého návrhu. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si dovolím v úvode poznamenať, že do 31. decembra 2003 tu bol stanovený minimálny dôchodok. Práve pán Beblavý má zásluhu na tom, že bol zlikvidovaný. Ale napriek tomu poviem, s minimálnym dôchodkom ja vlastne súhlasím. Ale tento zákon nie je dobrý. A nemožno s ním súhlasiť predovšetkým preto, že by odkaz na zákon o životnom minime bol vypustený. Zákon o pomoci v hmotnej núdzi upravuje právne vzťahy pri pomoci v prípade, ak sa občan nachádza v stave hmotnej núdze. A na zákon o životnom minime sa odvoláva práve z dôvodu, že tento zákon vymedzuje, kedy ten stav hmotnej núdze nastáva.
K návrhu toho zákona ako celku považujem za potrebné uviesť, že zavedenie minimálneho dôchodku by malo byť systémové riešenie. Toto je nesystémové riešenie. Malo by byť obsiahnuté podľa mňa v zákone o sociálnom poistení, malo by zohľadňovať teda dĺžku sociálneho poistenia, ktorá je nakoniec upravená v tomto systéme, ale ak má kratšiu dobu a podobne, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že nie je možné, aby dôchodcovia boli solidárni s tými, ktorí tu nikdy nepracovali a neplatili odvody. Ďakujem za pozornosť.

Takže ďakujem váženým kolegom za komentáre. V princípe so všetkým, čo tu bolo povedané, súhlasím.
Ja možno budem reagovať na kolegu Fecka. Súhlasím, áno, ja nemám problém s tým (terminus technicus) maximálnym dôchodkom. Sú systémy, ktoré sú demokratické a ktoré hovoria, čo je minimálny a čo je maximálny dôchodok. A to vyplýva z toho, že sociálny systém má byť v prvom rade solidárny s určitou mierou zásluhovosti. Takže pokiaľ bude aj téma maximálny dôchodok, ja sa nebránim diskusiám na túto tému. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v prvom rade dovoľte mi poďakovať za všetky príspevky, teda aj ten v rozprave pána Švejnu aj tie ostatných kolegov, ktoré boli vyslovené vo forme faktickej poznámky, ale išli teda často nad rámec len reakcie na pána Švejnu a vyjadrovali tiež postoj k zákonu ako takému.
Čo ma na tom teší, je, že vyzerá to, že v tejto snemovni minimálne z ľudí, ktorí reagovali, a boli to ľudia aspoň zo štyroch klubov, ak som ich správne počítal, ak beriem do úvahy aj seba, podporili ideu minimálneho dôchodkového príjmu všetci. To znamená, že tá základná myšlienka, ktorú som sa pokúsil na úvod zdôrazniť, teda myšlienka garancie minimálneho príjmu pre ľudí všetkých, pre starších ľudí, ktorá je o niečo vyššia, a pre starších ľudí, ktorí celý život pracovali, je ešte o niečo vyššia, je, mám pocit z tej rozpravy, všeobecne akceptovaná a asi na nej by akékoľvek riešenie malo stáť. V tejto súvislosti tým pádom si dovolím skôr hovoriť o tom, kde možno sú rozdiely, a niečo vysvetliť a niečo doplniť.
Pokiaľ ide o technické otázky, pán Solymos, ktorý to otvoril, myslím, už nie je v sále, ale predsa možno ma sleduje z poslaneckého salónu a niečo o tom hovorila pani kolegyňa Tomanová, podľa mňa žiadny rozumný človek sa nebráni diskusii a každý zákon, najmä zákon v takejto zložitej veci sa vždy dá vylepšiť. Takže asi by nebolo odo mňa ani poctivé, ani správne povedať, že všetky technické pripomienky sú mylné. A dovolím si upozorniť, že niektoré z nich, myslím si, mylné sú. Dovoľte mi povedať to na jednom príklade. My práve týmto návrhom naprávame niečo, čo už je problém v dnešnom zákone o pomoci v hmotnej núdzi a čo by sa po takomto zákone stalo ešte horším. A to je to, že dnešný zákon definuje možnosť pomoci v hmotnej núdzi vrátane minimálneho dôchodkového príjmu alebo dnes dávky v hmotnej núdzi pre starších ľudí vo väzbe na príjem, ktorý je nižší ako životné minimum. Problém je však v tom, že práve aj dnes alebo minimálne do toho konca decembra minulého roku, lebo teraz je to už ťažšie, práve starší ľudia, ktorí dlhodobo pracovali, mali príjem, ktorý aj s týmto všetkým by presahoval životné minimum, a preto by teoreticky takúto pomoc ani nemuseli dostať. Ale práve preto, že chceme ustanoviť, aby starší ľudia a najmä ľudia starší, ktorí odpracovali 40 rokov, mali nárok na príjem nad životným minimom, tak aj tá naša definícia hmotnej núdze musí byť iná, musí súvisieť práve s tým, že tento nárok chceme vytvoriť a zachovávať. Ale to sú technické veci. Ja naozaj nechcem zdržiavať, poďme na to, čo je podstatné.
Prvá vec, ktorá tu odznela, je otázka solidarity. Pani kolegyňa Tomanová hovorila o tom, že mal by byť tento minimálny dôchodkový príjem súčasťou zákona o sociálnom poistení. Dovoľte mi povedať, prečo s tým nesúhlasím aj keď ten názor rešpektujem. Všetko, nakoniec aj sociálne poistenie, aj minimálny dôchodkový príjem, ako to my navrhujeme, sú verejné financie. Takže zloží sa na to niekto. Ale otázka je, kto sa na to skladá. Na to, čo je v zákone o sociálnom poistení, sa skladajú ľudia teda v jednom prípade, ktorí platia tie odvody, respektíve ak z toho vzniká prerozdelením dôchodcov, skladajú sa na to ostatní dôchodcovia. To znamená, z tohto pohľadu sú akékoľvek redistribučné kroky v dôchodkovom vzorci redistribúcia medzi jednotlivými skupinami dôchodcov. A ak je niečo v zákone o hmotnej núdzi, ak je takýto minimálny dôchodkový príjem, aký my navrhujeme, skladajú sa na to všetci daňovníci všetkými daňovými príjmami, skladajú sa na to aj fyzické osoby, aj právnické osoby, ktoré platia daň z príjmu, aj každý iný. Dokonca aj cudzinec, ktorý na Slovensku niečo nakúpi a zaplatí DPH, sa na to skladá. Takže otázka je, kto by mal byť solidárny s kým. Myslím si, že pri garancii minimálneho príjmu by to mala byť otázka solidarity všetkých občanov Slovenska s týmito ľuďmi, ktorí napríklad celý život pracovali a z bežného dôchodkového systému im takýto nárok nevyšiel.
Preto si myslím, že by tento nárok mal byť súčasťou zákona o pomoci v hmotnej núdzi ako minimálny dôchodkový príjem, kde sa to platí zo všetkých daní a odvodov v tejto krajine, a nie zo zákona o sociálnom poistení, kde to v podstate bude vznikať len redistribúciou odvodov práceschopných ľudí resp. redistribúciou medzi dôchodcami ako takými. Ale, opakujem, rešpektujem ten iný názor, nie je to názor, ktorý je nejako škandalózny alebo nepremyslený, ale vyjadruje to inú filozofiu toho, kto by mal byť s kým solidárny pri zabezpečení minimálneho dôchodkového príjmu.
Druhá vec, ktorú by som si dovolil povedať, je otázka maximálneho dôchodku, ktorú otvoril kolega Fecko. Ja na rozdiel od kolegu Švejnu nebudem súhlasiť s maximálnym dôchodkom. A poviem, prečo to tak je. Opäť, nie je to preto, že by som nebol aj za myšlienku čiastočnej solidarity v dôchodkovom systéme, ako som to vyjadril aj v úvodnom prejave, myslím si, že správny dôchodkový systém musí kombinovať zásluhovosť a solidaritu. Aj z morálneho hľadiska, ale aj z praktického motivačného hľadiska by ich mal vždy kombinovať. A maximálny dôchodok je pomerne, prepáčte, že použijem ten výraz, tupý nástroj zabezpečenia solidarity na hornom konci, a to z nasledovného dôvodu. Ak raz ustanovíme nejakú sumu, ktorú človek nemôže prekročiť, tak to napríklad bude znamenať, že ľudia, ktorí sa blížia k tomuto stropu, začnú byť trestaní aj za veci, ktorými ľudí chceme motivovať.
Poviem príklad. Keďže chceme, aby pracovali dlhšie tí ľudia, čo vládzu aj po dosiahnutí dôchodkového veku, je dnes mechanizmus, kde dostávate o 6 % ročne vyšší dôchodok za každý rok po dôchodkovom veku, ktorý pracujete. To znamená, že ak pracujete nie do 62, ale do 65 rokov veku, dostanete dôchodok, ktorý je o 18 % vyšší, ako by sa vám inak vypočítal. Zároveň ak platíte dlhšie odvody aj po dosiahnutí dôchodkového veku, aj to sa vám započíta, že ste ich dlhšie platili. Ak raz tu zavedieme strop, tak pre mnohých ľudí, ktorí sa budú k tomu blížiť, povedzme, vzdelanejších ľudí so stredným, vyšším príjmom zrazu v nejakom bode už sa to neoplatí, čo je podľa mňa aj motivačné nie správne, lebo naozaj potrebujeme, aby každý pracoval. A povedzme si úprimne, u koho je realistickejšie dlhšie pracovať. Je to u niekoho, kto robí 40 rokov za minimálnu mzdu skladníka, alebo u niekoho, kto ja neviem je vedecký pracovník alebo manažér, ktorý predsa je aj v inom psychickom a fyzickom stave? To znamená, že my chceme, aby ľudia čo najdlhšie pracovali, ak vládzu a chcú, a nemali by sme im tieto motivácie brať.
Preto ja si myslím, že riešenie tzv. maximálneho dôchodku nie je v tom, ustanoviť nejaký strop, ale skôr sa dôsledne pohrať, ja som to aj hovoril v úvodnom slove, s tým, ako sú dnes nastavené tie vzorce tak, aby sme nemali zbytočne veľké disproporcie, a plus, samozrejme, vo väzbe na niektoré iné systémy, lebo, ako ste vy spomenuli, systém silových zložiek nie je vôbec súčasťou systému sociálneho poistenia. To znamená, že súhlasím s tým, že by sme sa mali pozrieť na to, do akej miery ten dnešný systém je správny a spravodlivý, ale myslím si, že riešenie ako nejakou jednoduchou hojnou sumou, hojným stropom je rovnako nesprávne, ako ustanoviť maximálnu mzdu, akokoľvek to znie dobre.
Tretia vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je vec, ktorú naznačil kolega Švejna, že na čo viazať ten minimálny dôchodkový príjem. My sme to ani nenaviazali na minimálnu mzdu, je tam uvedené, absolútnu sumu, ale pri zdôvodnení som to odôvodnil čistou minimálnou mzdou. Kolega Švejna otvoril otázku vhodnosti tohto indikátora, či by tam nemal byť iný indikátor životného minima, indikátor priemerného dôchodku. Toto je podľa mňa odborná diskusia, ktorú by sme mali viesť. A opäť by som nebol posledný, kto by povedal, že to, ako sme to my navrhli, je určite správne.
A dovoľte mi vysvetliť, prečo si napriek tomu myslím, že to predsa len má svoje výhody. Vy ste spomenuli, kolega Švejna, že rozhodnutie o minimálnej mzde je politické rozhodnutie. A v tom máte úplne pravdu. Je to politické rozhodnutie o tom, aký minimálny plat považujeme v tejto krajine za akceptovateľný, lebo minimálna mzda je naozaj o tom, že my zakážeme človeku zobrať prácu za menej peňazí, čo je dosť vážny zásah do osobnej slobody, do ekonomiky. Ale robíme ho, pretože jednoducho vnímame určitú základnú mieru dôstojnosti vo väzbe na minimálnu mzdu. A, úprimne povedané, práve preto si myslím, že tá väzba aj politickej dôstojnosti o minimálnom dôchodku, aký minimálny dôchodkový príjem považujeme za dôstojný pre človeka, ktorý teda 40 rokov odpracoval, je podľa mňa dôležitá. A ja preto by som sa tomuto sporu úplne nebránil. Ale, opakujem, možno sú tam aj iné nevýhody, ktoré sme nedomysleli. A treba o tom debatovať. A určite som na tú debatu pripravený. A myslím, že je to aj debata účelná.
Posledný odborný bod, ktorý dovoľte pred záverom spomenúť, sa týka otázky toho, ako čo robiť s ľuďmi, ktorí celý život nepracovali. Ten náš systém, ktorý navrhujeme, hovorí, že zvýhodnení by mali byť tí, ktorí celý život pracovali, tí, čo pracovali menej, by mali byť zvýhodnení menej a tí, čo nepracovali vôbec, by mali dostať len tú základnú sumu, hovorím, ktorá vychádza na asi 180 eur v dnešných cenách. Stretol som sa s kritikou, bola označená, možno som ju zle pochopil, ospravedlňujem sa, ak som ju zle pochopil, aj v náznaku pani kolegyne Tomanovej, ale aj v tom článku pani profesorky Radičovej, z ktorého citoval kolega Solymos, že vzhľadom na to, že dôchodkové poistené sú aj matky malých detí, keď nepracujú, že štát za ne platí dôchodkové poistenie, tak vlastne akýkoľvek takýto systém je nespravodlivý, lebo vlastne umožňuje získať takýto minimálny garantovaný dôchodkový príjem slušný aj ľuďom, ktorí celý život nepracovali, ale teda sa im to počíta kvôli tomu, že zákon o sociálnom poistení hovorí, že za rodičov malých detí, ktorí sa starajú o tieto deti, platí štát.
Dovoľte mi vysvetliť, že toto vôbec nie je vlastnosť ani tohto minimálneho dôchodkového príjmu, ani dnešného zákona o pomoci v hmotnej núdzi, to je vlastnosť určitého rozhodnutia, ktoré urobila táto snemovňa v roku 2003, ku ktorej, ak chce, sa môže vrátiť. Ale nijako to nesúvisí s otázkou minimálneho dôchodkového príjmu. A to rozhodnutie, ktoré tu padlo v roku 2003, musím povedať, na návrh, ak sa pamätám, pána kolegu Brocku, predpokladám, že on to bude vedieť lepšie povedať, a na návrh KDH, bolo práve to, aby sa matkám, teda rodičom, ale väčšinou sú tu matky malých detí, ktoré zostanú doma starať o deti, započítavala doba starostlivosti až do veku 6 rokov detí, ako keby pracovali, ale teda za 60 % priemernej mzdy, teda za tú nižšiu mzdu. Kolegyňa Gibalová vlastne to môže aj potom v spravodajskom slove okomentovať. Malo byť aj vyjadrením váhy, ktorú spoločnosť dáva na výchovu malých detí, toto, a teda to, že z hľadiska dôchodku by to malo byť vnímané ako rovnocenné s pracovnou aktivitou. Ja som vtedy, priznám sa, to nepovažoval úplne za ideálne, lebo sa mi zdalo, že taký dlhý, ale nízky koeficient bude zabezpečovať práve pre matky a najmä opakované matky nízky dôchodok a bude vytvárať malú motiváciu sa vrátiť na trh práce. Ja som bol vtedy osobne za vyšší, ale kratší koeficient, ale pre priateľov z KDH to bola vtedy veľmi významná vec a celá snemovňa to odhlasovala. Vtedy ja som nebol poslanec, ja som bol štátny tajomník, takže ja som o tom nemohol rozhodnúť. A nikto to odvtedy ale nenapadol, to si dovolím zdôrazniť, aby teraz to nebolo. To znamená, že nepočul som žiadny návrh. Odvtedy tu bola vláda Roberta Fica jedna, bola tu vláda Ivety Radičovej, je tu teraz vláda Roberta Fica dva, nikto nenavrhol tento systém zrušiť. Dnes sa to mnohým ľuďom nepáči, lebo hovoria, že je to príliš a potom dôchodky dostávajú ľudia, ktorí nikde nepracujú, len za to, že majú veľa detí a podobne. Treba možno o tom diskutovať. Ale tú diskusiu potom treba viesť o tom, či štát má platiť odvody za rodičov malých detí, ktorí sa o ne starajú, v akej dĺžke, ako dlho a v akej výške to má byť. To je legitímna diskusia. Ja sa priznám, že ja by som až také zjednodušené názory na rodičov, ktorí „len celý život sedia doma", nemal. Možno aj preto, že som teraz rodič dvoch malých detí sám, hoci pracujem, tak mám oveľa väčšiu mieru opatrnosti pri paušalizujúcich hodnoteniach rodičov malých detí a tom, čo to znamená, aká obeť to je a čo si za to od spoločnosti zaslúžia späť. Len chcem zdôrazniť, že ak niekto takú debatu mať chce, tak nech ju má, ale to je debata, ktorá sa nijako netýka minimálneho dôchodkového príjmu ani nejakej inej príjmovej garancie, týka sa toho, čo si myslíme, že spoločnosť dlhuje alebo nedlhuje rodičom malých detí, ktorí sa starajú o tieto deti vo väzbe na ich neskoršie dôchodkové nároky.
Takže toľko z mojej strany.
A dovoľte mi ešte raz na záver poďakovať za konštruktívnu diskusiu, hoci som vo faktickej poznámke pani kolegyne Tomanovej zachytil kľúčové signalizačné slovo nesystémový, čo je obvyklý pojem, ktorý kolegovia zo strany SMER používajú, keď niečo nevedia reálne namietať, ale aj tak to nechcú podporiť. Takže som pochopil, že asi tým pádom SMER to nepodporí v tejto fáze. Ale dúfam, že sa nechajú proste prekvapiť. Ak by to prešlo do druhého čítania, sme pripravení na akúkoľvek diskusiu o tom, ako toto dotiahnuť. Ja som okrem kolegyne Radičovej čítal aj kolegu Mihála, ktorý privítal tento návrh, ale povedal, že tiež by rád diskutoval o niektorých technických aspektoch, teraz tu momentálne nie je. Ak zákon neprejde do druhého čítania, chcem vás uistiť, že z pohľadu mojej osoby, aj z pohľadu strany SIEŤ, ktorú tu dnes zastupujem, ide o tému, ktorej sa nevzdávame a na ktorej chceme spolupracovať dlhodobo. A myslím si, že je to téma, ktorú ak nedoriešime v tomto funkčnom období uspokojivo, tak bude určite súčasťou programového vyhlásenia budúcej vlády. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážené dámy a páni, ja som si urobila pár poznámok, ktorými chcem uzavrieť pre dnešný deň túto diskusiu. Ja oceňujem takýto návrh. A netajím sa s tým, aj myslím, že to môžem povedať aj za klub KDH, že diskusia by tu mala o tomto návrhu byť.
Pán poslanec vo svojom záverečnom slove, domnievam sa, otvoril viaceré témy, ktoré možno až tak celkom nesúvisia s týmto dnešným predkladaným návrhom zákona, ale mňa zaujali aj v komparácii s faktickými poznámkami, aj vo vystúpení pána poslanca Beblavého, pána predkladateľa.
Pán poslanec sa odvolával na redistribúciu v odvodovej solidarite v rámci sociálneho poistenia pri obhajobe ukotvenia tohto návrhu v zákone o hmotnej núdzi, a nie v zákone o sociálnom poistení. Ja práve v tomto vidím ten môj kľúčový pohľad, nech mi je odpustené, pán poslanec, ale ja si tiež myslím, že tento návrh zákona by mal byť zakotvený práve v sociálnom postení. A ja poviem, prečo by to tak malo byť. Je to práve pre odkaz na redistribúciu v odvodovej povinnosti alebo v odvodovej solidarite, pretože ja si myslím, že dosť dlhodobo na to upozorňujeme aj v klube KDH a o čosi sme sa pokúsili za Radičovej vlády. Ale nepodarilo sa to v rámci opozície. Ale pokiaľ my neurobíme poriadok v odvodovej solidarite alebo v odvodoch, tak budeme veľmi ťažko môcť rozvinúť tú diskusiu do nejakého konca aj o základnom dôchodku alebo o minimálnom dôchodku, nech ho nazýva každý tak, ako sa mu to páči. Čiže z toho dôvodu, opakujem, pre tú redistribúciu, kde solidarita je pre odvody do sociálneho poistenia v rámci iných odvodov až exkluzívna a tak trochu zvláštna v našej legislatíve, tak si myslím, že asi by sa mohlo uvažovať o tom v rámci sociálneho poistenia.
Ak hovoríme o solidarite v dôchodkovom systéme, myslím si, že by bolo veľmi spravodlivé, aby sa tá solidarita veľmi dôsledne uplatňovala nielen vo vzťahu k iným poistencom v tom veľkom poistnom balíku, dôchodkovom, a teda aj k verejným financiám, ale podľa mňa aj vo vzťahu k rodine v rámci rodiny. Tu sa odvolávam aj na zákon o rodine. A tu by som chcela trošku poukázať aj na dôvodovú správu, kde uvádzate, že príkladom sú dôchodcovia bývajúci v dome darovanom svojim deťom a pre získanie príspevku na bývanie si musia zriadiť nehnuteľnosť na vecné bremeno, čím vlastne sú zaťažené ich rozpočty, resp. tie príjmy na dôchodku. A vlastne to je aj, predpokladám, zmysel tohto návrhu. To je moja dlhodobá téma, ktorú presadzujem. A som presvedčená, že normálna a spravodlivá solidarita by mala byť aj v rámci rodiny. A ja považujem za správne, aby sa, ak niekto žiada pomoc od štátu, zohľadňovali aj príjmy rodiny a aby to bolo spravodlivé. Pre mňa je dosť ťažko prijateľné, ak niekto deťom daruje svoj dom, samozrejme, môže byť diskusia, či je to vila, či je to domček, či je to storočný, päťročný alebo desaťročný dom, ale nielen štát musí, ale aj tie deti musia znášať istú dávku solidarity s rodičmi.
To boli také moje pohľady, ktoré vyplynuli jednak z toho, že som sa venovala tomu návrhu zákona, ale aj v komparácii toho, čo tu bolo povedané.
Na záver však chcem povedať, že ja podporím ten návrh zákona už len preto, že sem prišla táto téma a že sa táto téma otvorila a že má ochotu aj predkladateľ, a aj z vystúpení ostatných kolegov bolo zjavné, že reflektujú na túto tému a že je to téma, ktorej je hodno venovať svoj čas sa ňou zaoberať. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, opäť mi na úvod dovoľte povedať len poznámku, že tento návrh je v skutočnosti spoločným dielom aj s kolegom Procházkom, aj s kolegom Hrnčiarom, ale opäť vzhľadom na to, že ak by oni podpísali formálne tieto návrhy, nebolo by možné o nich rokovať po tejto schôdzi, tak ho predkladám ja a budem teda a som jeho oficiálnym predkladateľom.
Poďme však k samotnej podstate veci.
Na Slovensku donedávna platila situácia, že porušovanie autorských práv je a bolo trestných činom, ale zároveň Trestný zákon v tomto vo väzbe na autorský zákon ustanovoval určité výnimky, ktoré sa týkajú najmä zhotovovania diel pre vlastnú potrebu, tzv. rozmnoženín. To znamená, že nebolo možné žiadnym spôsobom trestne a trestnoprávne stíhať niekoho, kto takéto veci urobil bez komerčného účelu, bez úmyslu sa obohatiť alebo obohatenia, ale len pre vlastnú potrebu.
Došlo však v ostatných mesiacoch k prelomovému rozsudku Európskeho súdneho dvora, ktorý nepriamo, ale pomerne razantne zasiahol do tejto situácie, a to tak, že Európsky súdny dvor konštatoval, že takáto ochrana, by som povedal, použitia pre vlastný účel nie je autorskoprávne možná, ak človek získal toto dielo spôsobom, ktorý nie je zákonným, teda, aby som to povedal ľudskou rečou, ak sa mu dostalo do rúk niečo, čo porušuje autorské práva. Tam nemusí ísť len o stiahnutie z internetu, čo je ten najčastejší spôsob, že si stiahnete nejakú pieseň, program počítačový alebo, povedzme, film z internetu a v skutočnosti to nebola kópia, na ktorú sú vyriešené autorské práva. Ale, a vy to ani nemusíte vedieť, to treba zdôrazniť, to vás nejako neospravedlňuje, ale napríklad môže ísť o situáciu, keď kúpite DVD-čko alebo čokoľvek aj v hmotnej podobe a kúpite či už vedome alebo nevedome niečo, na čo nie sú vysporiadané autorské práve. Európsky súd teda povedal, že v takej situácii nie je možné celkom občana zbaviť zodpovednosti v zmysle autorského a občianskeho práva za to, že takto niečo spravil. To znamená napríklad, ak by si od neho chcel vymáhať náhradu škody ten, kto je majiteľom autorských práv, tak nie je to možné len preto, že to bolo vykonané pre vlastnú spotrebu, keď to tak môžem povedať, pre vlastný účel, nie je to možné len tak zakázať, nie je možné takto autorské práva obmedziť. Takže to bolo rozhodnutie Európskeho súdu.
Na Slovensku však toto rozhodnutie Európskeho súdu malo nepriamy, ale zásadný zásah do trestnoprávnej roviny celej veci, lebo tým, že u nás akékoľvek porušenie autorských práv bolo a je klasifikované v Trestnom zákone ako trestný čin zasahovania do autorských práv, tak v okamihu, keď sa takéto stiahnutie, napríklad nelegálne stiahnutie alebo stiahnutie, kde sú vyriešené autorské práva, piesne, filmu alebo niečoho iného, uskutoční, tak vlastne podľa rozsudku Európskeho súdu to sa stalo na Slovensku porušením autorského práva. A takéto porušenie automaticky na Slovensku je porušením Trestného zákona. To znamená, nepriamo, bez toho, aby to Európsky súd mal ako cieľ, bez toho, aby to naše zákonodarstvo doteraz malo ako cieľ, ale kombináciou právnych faktov došlo k tomu, že od tohto rozhodnutia nastala na Slovensku situácia, kde minimálne ak by sme právo brali doslova a dôsledne, čo by sme robiť mali, je naozaj stiahnutie jednej piesne trestným činom. Keďže toto nebolo úmyslom zákonodarcu, keď sa u nás prijímal autorský zákon, ktorý je platný, ani Trestného zákona, ktorý je platný, ale vyplynulo to práve z interakcie znenia v týchto zákonoch s rozhodnutím Európskeho súdu, ktoré sa tiež týka niečoho iného, tak sme predložili návrh novely, ktorý by mal túto situáciu vyriešiť. Rieši ju tak, že dopĺňa paragraf, ktorý rieši otázku trestného činu porušovania autorských práv tak, že ten, kto takýto čin spácha len pre vlastnú potrebu a zároveň bez toho, aby sa nejakým spôsobom, teda komerčne priamo alebo nepriamo z toho obohatil, tak nespácha trestný čin. Chcem zdôrazniť na úvod, že to neznamená, ako to bolo v niektorých médiách interpretované, legalizáciu. To znamená, my nehovoríme, že to bude v poriadku. Je stále možné napríklad občianskoprávne riešiť takéto škody. Ale znamená to, že nebude možné, tak ako to nebolo možné do toho rozsudku, niekoho, keď to poviem ľudovo, zavrieť za to, že si stiahol pieseň. To je náš návrh a dovolím si vás požiadať o jeho podporu. Ďakujem veľmi pekne.