36. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som podal spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní troch tlačí:
- tlače 885, Správa o plnení úloh zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky,
- Výročnú správu o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii a nakoniec
- Hodnotiacu správu o desiatich rokoch členstva Slovenskej republiky v Európskej únii.
K tlači 885, Správa o plnení úloh zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky v roku 2013.
Výbor Národnej rady pre európske záležitosti uznesením z 12. mája 2014 č. 114 a Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky uznesením z 12. mája 2014 č. 94 odporúčajú Národnej rade vziať predmetnú správu (tlač 885) na vedomie.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a stanovísk poslancov gestorského výboru odporúča Národnej rade zobrať predmetný materiál na vedomie. Spoločná správa výborov Národnej rady o prerokovaní správy (tlač 885a) bola schválená uznesením Zahraničného výboru Národnej rady Slovenskej republiky z 13. mája 2014 č. 95. Týmto uznesením ma výbor poveril plniť úlohu spoločného spravodajcu. Toľko k prvej správe.
K tlači 956, Výročná správa o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii - hodnotenie a aktuálne priority vyplývajúce z Legislatívneho a pracovného programu Európskej komisie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím z 8. apríla 2014 č. 962 pridelil Výročnú správu o členstve Slovenskej republiky v Európskej únii na prerokovanie výboru pre európske záležitosti s tým, že uvedený výbor podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady.
Schôdza Výboru pre európske záležitosti bola zvolaná na 12. mája 2014. Výbor výročnú správu prerokoval a uznesením č. 115 odporúčal Národnej rade vziať správu na vedomie. Zároveň ma výbor ako spravodajcu poveril podať Národnej rade správu o výsledku prerokovania predmetného materiálu vo výbore.
No a nakoniec k tlači 1024, Hodnotiaca správa o 10 rokoch členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky uznesením z 5. mája 2014 č. 1026 pridelil Hodnotiacu správu o 10 rokoch členstva Slovenskej republiky v Európskej únii na prerokovanie výboru, výboru pre európske záležitosti s tým, že uvedený výbor podá Národnej rade Slovenskej republiky správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady. Schôdza výboru pre európske záležitosti bola zvolaná na 12. mája 2014. Výbor hodnotiacu správu prerokoval a uznesením č. 116 odporúčal Národnej rade vziať správu na vedomie. Zároveň ma výbor ako spravodajcu poveril podať Národnej rade správu o výsledku prerokovania predmetného materiálu vo výbore.
Pán predseda, prosím, otvorte zlúčenú rozpravu k uvedeným trom bodom alebo k uvedeným trom správam.

Ďakujem, pán predseda, ctené kolegyne, vážení kolegovia, pán minister, vážení hostia, dovoľte mi aby som za klub SDKÚ - Demokratickej strany povedal pár poznámok k zlúčenej rozprave k týmto trom bodom. Najskôr mi dovoľte jednu poznámku z organizačných, z organizačného hľadiska. Musím povedať, že je zarážajúce, že aj keď tieto body boli zaradené už na minulej schôdze Národnej rady, tak pán minister zahraničných vecí a európskych záležitostí pán podpredseda vlády Lajčák si nenašiel čas, aby si stanovil termín na účasť pri tejto dôležitej parlamentnej debate. Asi má iné povinnosti. V kontraste s týmto faktom vyznieva paradoxne skutočnosť, že ja sám som na začiatku tejto schôdze požiadal snemovňu, aby som mohol hovoriť o svojich zákonoch ešte tento týždeň, čo mi nebolo umožnené. Takže na jednej strane diskriminujeme poslancov, ktorí chcú predkladať zákony, na druhej strane sám pán minister zahraničných vecí, európskych záležitosti si nenájde čas, považujem to za vážne zlyhanie organizácie Národnej rady.
A teraz k obsahu. Počuli sme v tejto správe, ktorú zastupujúci pán minister predniesol, počuli sme to aj tento týždeň z úst predsedu vlády v pondelok na tlačovke, že vraj 10 rokov členstva v Európskej únii sme využili ako jedna z najlepších krajín z celej Európskej únie. Nuž pán premiér a aj pán minister Lajčák zabudli v tomto hodnotení na jeden závažný fakt. A tým faktom sú reformy. Totiž samotný vstup Slovenska do Únie, samozrejme, že bol pozitívnym krokom, jedným z najdôležitejším krokom v novodobej histórii Slovenska, ale sám osebe neznamenal ekonomický rozvoj, sám osebe neznamenal, že všetko sa na dobré obráti. To, čo najviac prispelo k rastu ekonomiky a k rastu životnej úrovne ľudí, boli ekonomické reformy, ktoré boli uskutočnené predovšetkým druhou vládou Mikuláša Dzurindu. Bola to reforma daňová, reforma penzijného systému, reforma sociálna, reforma pracovného práva. Tieto reformy výrazne naštartovali ekonomický rast Slovenska tak, že najmä v tých prvých rokoch po vstupe do Únie Slovensko neúmerne rástlo. Rástlo najrýchlejšie zo všetkých krajín, ktoré boli v Únii, a vidíme to aj z tých čísiel. Keď hodnotíme 10 rokov Únie, tak boli sme v roku 2004 na úrovni 57 % priemeru, teraz sme na úrovni 76 % priemeru, avšak už v roku 2008 sme sa dostali na úroveň 72 %, čiže ten zásadný rast bol predovšetkým v prvých rokoch vstupu do Únie, čo je jasný dôkaz toho, že to bolo nielen vstupom do európskeho spoločného priestoru a vstupom na náš najväčší spoločný trh na svete, čo bol iste ekonomický benefit, ale bolo to predovšetkým z dôvodu vykonania zásadných štrukturálnych zmien, ktoré naštartovali ekonomický rozvoj, naštartovali zamestnanosť.
Bohužiaľ, tieto reformy sa zastavili s nástupom vlády Roberta Fica, čo najlepšie dokumentuje pokles konkurencieschopnosti Slovenska. Kým v roku 2006 bolo Slovensko v konkurencieschopnosti podľa rebríčka Svetového ekonomického fóra na 37. mieste, dnes podľa posledného hodnotenia z minulého roka sme na čísle 78. Prepadli sme sa z 37. na 78. miesto na svete, čo je výsledkom nekonania a zlyhania vlád Roberta Fica. Robert Fico robí len takú udržiavaciu taktiku. Nielen v oblasti ekonomiky, ale v oblasti európskej agendy či v zahraničnej problematike, o čom ostatne je táto zlúčená rozprava. Za jeho vlád som nezaznamenal žiadnu aktivitu v oblasti zahraničnej politiky, žiadnu aktivitu v oblasti európskej agendy. Práve naopak. Vláda servilne prijíma všetko, čo príde z Bruselu. Poviem to len na kontrastnom príklade.
Pokiaľ za minulej krátkej vlády Ivety Radičovej sme niekoľkonásobne rozporovali európske smernice na základe princípu subsidiarity a SDKÚ - Demokratická strana je doteraz jedinou stranou, ktorá tento princíp ctí, ktorá tento princíp využila a ktorá tento princíp si dala aj do programu európskych volieb na rok 2014, čo sa nakoniec, myslím si, že aj celkom slušne prejavilo. A tento princíp si chceme ctiť aj do budúcna a budeme ho presadzovať, či na pôde Národnej rady, alebo na pôde Európskeho parlamentu, pretože Európska únia, ak má byť úspešná, ak má európsky projekt dlhodobo fungovať, som presvedčený, že môže fungovať len ako projekt únie spoločných štátov, ako, ako projekt suverénnych štátov, ako projekt, ktorý je z vôle ľudí, a projekt, ktorý bude dôsledne odrážať princíp subsidiarity a proporcionality, ktorý inými slovami, jednoducho povedané, znamená to, že na európsku úroveň budeme delegovať len také právomoci, na ktorých sa slobodne rozhodneme, že budeme delegovať. A keď chceme si niečo urobiť doma, tak si to aj ochránime. A týmto spôsobom chceme dôsledne chrániť národné záujmy. To je, mimochodom, niečo, čo absolútne absentuje vo všetkých týchto troch predkladaných správach. Vláda sa ani nesnaží zdôrazňovať princíp subsidiarity, vláda nechráni národné záujmy, pretože nemá žiadnu predstavu, len tlačiť tlačítka za všetko, čo príde zvonka, čo všetko príde z Bruselu. Za tejto vlády sme z parlamentu vydali jedinú parlamentnú výhradu, ktorú opäť som inicioval len ja, ale nikto z vládnej strany sa neunúval oprieť o princíp subsidiarity, nikto sa neunúval rozporovať európsku legislatívu, pretože nie je záujem, pretože možno nie je odbornosť, na tú odpoveď, na túto otázku odpoveď si môže dať každý sám, ale faktom je, že momentálne tá servilnosť je, bohužiaľ, na veľmi vysokej, vysokej úrovni, až je to, je to zarážajúce.
Čo sa zmenilo za súčasnej vlády v európskej zahraničnej politike, je takisto skutočnosť, že pokiaľ za minulých vlád panoval konsenzus, za súčasnej vlády sa tento konsenzus stratil. Vidieť to pekne na prípade ukrajinsko-ruského konfliktu, kedy súčasná vláda ako jedna z mála sa postavila na stranu Rusov, kedy nehájila medzinárodné právo, kedy najmä premiér nedostatočne hájil slovenské záujmy a veľmi nejasne a vyhýbavo sa vyjadroval ku situácii na Ukrajine, či sa to už jedná o anexiu Krymu, evidentne proti medzinárodnému právu, či sa jedná o nepokoje vo východnej časti Ukrajiny. Našťastie tie európske stanoviská boli veľmi jednoznačné a z európskej pôdy ich potom musel preberať, pretože dodržal ten svoj druhý princíp, že preberie všetko, že nebude nič rozporovať, takže aj keď nebol aktívny, tak ako celá súčasná vláda, tak paradoxne týmito stanoviskami sme si takpovediac polepšili, lebo vlastne európske stanoviská boli identické s tým, čo sme presadzovali my a čo presadzovala celá opozícia. Osobitne to platí pre situáciu na Ukrajine, kde chcem zdôrazniť, je veľmi dôležité, aby pokračovala stabilizácia situácie, pretože je v našom prioritnom záujme, aby sme mali na východnej časti nášho najväčšieho suseda stabilného, aby sme mali suseda s celistvými hranicami, aby sme mali suseda, ktorý má jasnú perspektívu a stabilitu, a nie, ktorý je zdrojom a ohniskom nejakých konfliktov, pretože nás to môže ohrozovať, môže to ohrozovať bezpečnosť našich ľudí.
Preto z našej pozície jednoznačne podporujeme mierový plán novozvoleného ukrajinského prezidenta Petra Porošenka, podporujeme predovšetkým urovnanie konfliktov vo východných častiach Ukrajiny aj za účasti medzinárodných pozorovateľov, ako sme to, mimochodom, sami navrhovali. A boli sme prvá strana, ktorá prišla so zmienkou o medzinárodných pozorovateľoch. Teší nás, že zajtra bude na Európskej rade podpísaná podstatná ekonomická časť asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou, čo je významný... (Reakcie z pléna.) V piatok, ďakujem pekne, áno, dnes je streda, už to mám posunuté, ďakujem za pripomenutie. Politická časť bola podpísaná už v marci a zajtra ráno, v piatok, tak v piatok bude podpísaná časť ekonomická. Dnes sme to preberali, mimochodom, na eurovýbore, preto možno časový posun, áno, je pravdou, v piatok dostali sme pozvánku aj od kolegu spravodajcu a ukrajinského veľvyslanca na takú malú spomienkovú alebo na také malé pripomenutie, ktoré určite stojí za to navštíviť aj so všetkými poslancami, ktorí majú záujem o rozvoj slovensko-ukrajinských vzťahov, pretože to považujem za významný krok vpred. Keď si zoberieme, len to, čo sa dialo pred rokom, za akých dramatických okolností bol exprezident Janukovyč v tej situácii, že nakoniec odmietol podpísať asociačnú zmluvu, a čo potom nasledovalo. Je to významný posun a verím, že v prospech nielen ukrajinských občanov, ale aj slovenských občanov a celej Európskej únie.
Dovoľte mi povedať ešte pár slov na tému eurofondov, pretože sa táto téma týka priamo týchto správ a moc som tam nenašiel čísiel, detailných čísiel, ktoré by si táto správa a táto problematika naozaj vyžadovali. Veľakrát sme počuli, najmä od premiéra, že aké sú eurofondy dôležité a aké je dôležité využívať eurofondy na investície, pretože tvorí drvivú časť našich investícií. Bez nich by sme si takmer nepomohli. Čo je pravdou? Pravdou, bohužiaľ, je aj to, že za súčasnej vlády sa žalostne čerpajú eurofondy. Za roky 2007 až '13, za 7 rokov, sme ku koncu decembra vyčerpali len niečo cez 50 % eurofondov, ku koncu apríla to bolo zhruba 54 %, a ozaj ak pán premiér a súčasná vláda to myslí vážne s eurofondmi, je potrebná zásadná zmena.
Chcem preto aj z tohto miesta pri tejto príležitosti apelovať na vládu, aby brala vážne problematiku eurofondov a urobila všetko pre to, aby tieto peniaze, ktoré už sa nebudú opakovať, aby dostala na Slovensko, aby boli efektívne využité, pretože potrebujeme opraviť a budovať cesty, nemocnice, školy, čo v mnohých prípadoch je možné len, len z eurofondov. Tá situácia je dramatická, vieme, že sú problémy aj, aj cez komunikáciu medzi DG Regio a ministerstvom financií s čerpaním eurofondov práve pre podozrenie z nekalého používania a nesprávneho čerpania európskych štrukturálnych fondov. Je zarážajúce, že po toľkých rokoch táto situácia je v stave, v akom je, a naozaj je to veľký výkričník pre súčasnú vládu, aby zlepšila čerpanie eurofondov, aby využila peniaze, ktoré, ktorých príležitosť dostať na Slovensko už sa nebude opakovať.
No a na záver dovoľte mi pár poznámok, čo ďalej, pretože tie správy, ktoré sú hodnotiace, komentujú len minulosť, ale chýba mi tam opäť taká vízia, čo ďalej v Európskej únii, čo ďalej v zásadných politikách.
Chcem povedať teda veľmi jasne, že SDKÚ - DS podporuje rozširovanie Európskej únie o krajiny západného Balkánu a Východného partnerstva, samozrejme, za podmienky, že tieto krajiny splnia podmienky a že ľudia v týchto krajinách sa dobrovoľne rozhodnú takisto pričleniť k spoločnému európskemu projektu. Je dôležité povedať tiež, že podporujeme dokončenie spoločného trhu. Častokrát ešte vidíme na spoločnom európskom trhu bariéry, ktoré by nemuseli byť. Je dôležité, aby najmä v oblasti služieb sme sfunkčnili spoločný trh, aby sme dobudovali digitálny trh. Je dôležité pri každej európskej smernici či nariadení brať ohľad na pracovné miesta a pozerať sa na túto legislatívu z ohľadu na tvorbu pracovných miest, či pomáha alebo nepomáha tvorbe pracovných miest. Myslím, že to je kľúč, pretože tak ako na Slovensku, aj v celej Únii je momentálne najvyššou výzvou, najväčšou výzvou tvorba pracovných miest. S tým priamo súvisí takisto vzdelanie, potreba vzdelania a vzdelávania, čo je takisto príležitosť, ktorú môžeme lepšie využívať v rámci nášho spoločného európskeho trhu.
No a principle of equal treatment alebo dodržiavanie rovnakých pravidiel pre všetkých je takisto niečo, čo by som chcel viac zdôrazniť, a apelovať na všetkých predstaviteľov Slovenska na európskej pôde, aby pripomínali rovnaké dodržiavanie pravidiel pre všetkých, pretože pravidlá častokrát máme, len sa nedodržiavajú. Preto SDKÚ - DS pri každej príležitosti, či už na národnej pôde, alebo európskej, bude zdôrazňovať alebo presadzovať princíp rovnakého zaobchádzania, rovnakých pravidiel, či už pre našich malých podnikateľov, pre našich farmárov, pre všetkých našich občanov, pretože naši ľudia si to zaslúžia, naši ľudia sú plnoprávni občania Európskej únie a je na nás, aby sme presadzovali rovnaké zaobchádzanie pre všetkých a predovšetkým dodržiavanie pravidiel.
Toľko mojich pár poznámok, priatelia, ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem kolegovi Štefancovi za tento úvod do diskusie, ale veľmi ma trápi, ako to tu vyzerá pri naozaj tak vážnej téme, a to, ako to tu vyzerá, aj to, že, tak ako Ivan Štefanec povedal, minister nenavrhol pevný bod rokovania, aby sa mohol zúčastniť, krásne ilustruje náš vzťah k tejto téme a potom sa darmo čudujeme, že volieb do europarlamentu sa zúčastní 13 % ľudí. Sa pozrite na túto sálu, akú vážnosť prikladá tejto téme. A keď táto sála, títo poslanci, takúto vážnosť že tomu prikladajú, čo môžme čakať od občanov?
Náš vzťah, žiaľbohu, k Európskej únii nie je vzťah k civilizačnému priestoru, v ktorom sa nachádzame, ak nevyjadrujeme ním chuť v ňom byť a priam životnú nevyhnutnosť v ňom byť. Aj z tej správy, aj z toho, čo väčšinou zaznieva na túto tému, mi pripadá, že pre nás je Európska únia len zdroj peňazí, zdroj prostriedkov, ktoré čerpáme cez eurofondy, a potom už nič nechceme. Ani ovplyvňovať dianie v Európskej únii, ani sa zúčastňovať na veciach, ktoré s tým súvisia, ani brániť Európsku úniu pred ohrozením bezpečnostným, ktoré máme teraz za dverami, a najradšej by sme kolaborovali práve s tými, ktorí túto bezpečnosť ohrozujú. Je to skutočne poľutovaniahodné a tomuto by sme mali venovať pozornosť. Je hanbou pre Slovensko, keď sa jeho predstavitelia správajú ako agenti cudzích záujmov. Ako agenti cudzích záujmov v rámci Európskej únie, a keď predávajú Slovensko a jeho občanov za nejaké virtuálne výhody, ktoré sú ale s veľkými stratami z hľadiska dlhodobej budúcnosti.
Ale viac o tom budem hovoriť vo svojom vystúpení. Toto bol len taký úvod, ktorým som chcel... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec, vy ste povedali, že je zarážajúce, ako málo miesta aj v tých správach je venované naozaj európskej politike zo slovenského pohľadu. Nuž zarážajúce.
Nakoniec máme zlúčené ministerstvo zahraničných vecí s európskymi záležitosťami, ako keby európske záležitosti patrili pod zahraničné veci, a pritom európske záležitosti sú naše vnútorné záležitosti. Už tento posun je jasným signálom, aké miesto napríklad európska politika má v našich, v našej vláde. Čiže ide vlastne viac-menej o presúvanie papierov.
My ani tu nemávame žiadne veľké debaty v parlamente, v tom má pravdu pán poslanec Kaník. Poslanci SMER-u, ktorí tu teraz už vôbec nie sú, ale na výboroch sedia a väčšinou mlčia.
A minister. Ja sa mu nečudujem, že tu nie je, pretože usiluje o nejaké pozície buď na európskej, alebo OSN úrovni, a tak nechce byť prítomný prípadnej nejakej výmene názorov. To by mu mohlo poškodiť. Nakoniec bol v Moskve a vieme, prečo tam bol. Bol tam proste lobovať za to, aby dostal hlas Moskvy pre svoju prípadnú funkciu vo východnej skupine v OSN.
Áno, vy ste to tiež podčiarkli, ide len o to, čo nám Európska únia, my sme si zatiaľ v týchto materiáloch a v týchto vystúpeniach ešte nikdy nedali otázku vlastne a čo my pre ňu. To tak ďaleko sme ešte zatiaľ nedošli.

Ďakujem pekne. Ja by som chcel vyzdvihnúť dve časti z vystúpenia pána poslanca Štefanca. Tá prvá časť je, keď hovoril o tom, že členmi Európskej únie sme sa nestali náhodou. Ako na Slovensku sa väčšinou šíria také fámy, že, viete, mocnosti sa dohodli, a preto sme najprv neboli v Európskej únii a nemali sme tam byť, Mečiar to rád šíril. Potom sa zas mocnosti dohodli, že do tej Európskej únii môžme vstúpiť.
Pravda je ale to, čo povedal pán poslanec Štefanec, že vďaka enormnému úsiliu prvej a druhej Dzurindovej vlády, vlád, na čele ktorých stála SDKÚ - DS, sme dobehli tú obrovskú stratu, ktorú tu spôsobili tri vlády Vladimíra Mečiara, a splnili sme podmienky na vstup do Európskej únie. Dokonca sme dobehli našich susedov, Poľsko, Česko a Maďarsko, ktorí boli ďaleko v integrácii pred nami.
Dôležité bolo aj to, čo povedal pán poslanec Štefanec, že byť členom Európskej únie – a niekedy, keď počúvam predstaviteľov súčasnej vlády, sa mi zdá –, že je to taká statusová pozícia. Oni to vnímajú tak, že dosiahli sme, sme úspešní, sme plnohodnotní a to stačí, už je to vybavené. Nie, to, že sme členmi Európskej únie, znamená, že každý deň musíme presadzovať hodnoty Európskej únie, že sa musíme správať ako plnohodnotný člen Európskej únie, a to je tá druhá časť, o ktorej hovoril pán poslanec Štefanec, že, žiaľ, postoj vlády Roberta Fica k situácii na Ukrajine bol veľmi opatrný, veľmi vyčkávajúci a veľmi pomalý. A keď to nechcete počuť od opozičných poslancov, my sme si toto s Ivanom Štefancom vypočuli od našich krajanov v Užhorode, ktorí by od nás očakávali, aby slovenská vláda sa jasne zastala záujmov Ukrajiny, ale aj slovenskej menšiny, ktorá tam žije, ale to vláda Roberta Fica urobila len veľmi váhavo a pomaly alebo vôbec nie.

Ďakujem za slovo. Desať rokov od vstupu do Európskej únie, to sme nedosiahli rast v našej krajine, to je naozaj pravda, ale boli to, tak ako si to, pán kolega, povedal, reformy Mikuláša Dzurindu, predovšetkým jeho druhá vláda.
To, že sa otvoril 500-miliónový trh, automaticky neznamenalo rast našej krajiny. To neznamená ani dnes a stále treba na tom pracovať, určite áno. Tak to súvisí aj s tým vzdelávaním, ktoré si spomenul. Ten Erasmus, ktorý tuná umožnil študentom študovať v zahraničí na úrovni 17-tisíc študentov, je to pozitívne, je to veľmi dobrá vec, ak naši mladí ľudia študujú v zahraničí a získavajú skúsenosti, a nielen teoretické vedomosti, ale hlavne skúsenosti a majú porovnať možnosť to, ako fungujú aj mnohé hospodárstva, aj ekonomika, aj možno zamestnanosť, aj kultúra v iných krajinách. To je veľmi vysoko pozitívne aj to pozitívne hodnotím, avšak jedna vec, ktorá je veľmi bolestivá a súvisí práve so študentmi aj so zamestnanosťou, ktorej si sa dotkol, a na tú treba veľmi dobre ako pamätať. Títo študenti, keď študujú vonku v zahraničí, žiaľ, tá naša krajina stále nevytvára podmienky také, aby boli ochotní alebo s takou veľkou chuťou aby sa vracali naspäť títo mladí ľudia. Toto ma veľmi, veľmi trápi. Oni dosiahnu kvalifikáciu veľmi vysokú. Ja tak úsmevne hovorím, že títo mladí ľudia sa prevzdelajú a sú nepoužiteľní pre náš trh práce, lebo jednoducho nevieme ich zamestnať, nevieme ich zaplatiť. Ale oni cez to všetko sú ochotní sa vrátiť aj do našej krajiny, aj za možno horších podmienok, aj tých platových, aj tých pracovných, len aby mali kde. Na tom nám treba veľmi pracovať, aby sme neprijímali len tými tlačítkami všetko, čo z toho Bruselu, nestihnem to povedať, čo príde, ale aby sme na tom veľmi usilovne pra... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predseda. Pripájam sa k predrečníkom, ktorí hovorili o tom, že diskusia o Európe, Európskej únii, o hodnotách, ktoré Európska únia uznáva, je stále veľmi dôležitá a zatiaľ je aj na Slovensku veľmi málo, myslím, že občania a obyvatelia Slovenska o tom vedia veľmi málo, preto bol aj nezáujem v eurovoľbách. A preto aj taký pohľad na Európsku úniu, ako sme toho svedkami. Aj tu v Národnej rade by si táto diskusia zaslúžila väčšiu pozornosť.
Pán kolega Štefanec, zaujali ma dve tvoje myšlienky. Tá jedna, že ak Európska únia má prežiť, musí stavať na subsidiarite – a ja ešte doplním – na súťaživosti jednotlivých krajín. Keď sme vstupovali do Európskej únie, tak sa stále hovorilo o tom, že chceme vstúpiť dobrovoľne do klubu krajín vyspelých, ktoré vyznávajú určité hodnoty a stále hľadajú alebo hľadali a stále aj hľadajú spôsob fungovania vzájomného na báze týchto hodnôt. To znamená, že sme stále v procese hľadania a v procese tvorby, a tá..., spolužitia, a tá druhá myšlienka je nadväzujúca na to, že aby sme chránili záujmy Slovenska v tomto klube najvyspelejších krajín aj podstatne väčších a silnejších ekonomicky ako my. Je veľmi dôležité, aby sme mali zadefinované určité priority a..., ktoré, ktoré sú v záujmoch Slovenska, aby naši predstavitelia v Bruseli, ale všetci tí, ktorí, samozrejme, to môžu ovplyvňovať, tak presadzovali tieto záujmy.
Súhlasím s tým, že najlepšie by bolo, keby boli zadefinované tak, že by boli tak, že by boli schválené konsenzom, a tým pádom aj tá kompetencia tých predstaviteľov by bola potom vyššia. A súhlasím aj s tým, že v súčasnosti je tá naša aktivita veľmi mizerná a sme akoby len vo vleku udalostí a prispôsobenia sa situácii.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem aj všetkým kolegom za konštruktívne pripomienky.
Začnem odzadu, od pána Mikuša. Áno, súhlasím s tým, že tá absencia priorít sa potom prejavuje do tej servilnosti a takmer ničnerobenia a pasivity na európskej pôde. Z môjho hľadiska je potrebné jasne si zadefinovať, čo chce Slovensko presadzovať aj z ohľadu na to, že napríklad nás čaká v roku 2016 slovenské predsedníctvo v Únii a že do budúcna je potrebné, aby sme trebárs viac spolupracovali ešte na európskej pôde v oblasti zahraničnej politiky, v oblasti ochrany hraníc, v oblasti migrácie.
Ale sú oblasti, kde si potrebujeme zachovať národnú suverenitu. Ja za takéto oblasti považujem oblasť priamych daní, sociálnu oblasť, kultúrnu. Jednoducho je kľúčové si tieto veci vydefinovať na domácej pôde, aby potom naši predstavitelia mohli presadzovať naše priority na európskej pôde. No a ďalšiu poznámku, to, čo sa týkalo vlastne vystúpení a poznámok každého z kolegýň a kolegov, to bola tá absencia reforiem, to by som chcel ešte raz zdôrazniť, že naozaj Slovensko pre to, aby zlepšilo konkurencieschopnosť, aby zlepšilo svoje postavenie v súťaži o nové investície, nové pracovné miesta, potrebuje robiť reformy. Nevyhnutne my potrebujeme robiť reformy, tak ako ich potrebuje robiť celá Únia, ale je potrebné si uvedomiť, že my sme momentálne v súťaži o nových ľudí a predovšetkým o nové pracovné miesta. A preto potrebujeme robiť takú politiku, ktorá tento cieľ naplní.
Členstvo v Únii a vstup na najväčší spoločný trh na svete je len príležitosťou, ktorú môžeme využiť vtedy, keď budeme robiť reformy doma. Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte ako členovi zahraničného výboru povedať pár slov.
V prvom rade poďakovanie pánu ministrovi, lebo naozaj si zaslúži dobrú fľašku za to, že tu reprezentuje zahraničnú politiku a tri ťažké správy, dlhé, ktoré majú mnoho megabajtov v pamäti, a on tuná všetky, o nich porozprával. Zajtra sa zahraničný výbor stretne s pánom ministrom, tak budem mu to tlmočiť, ale zároveň mu aj poviem, že teda mohol tu byť alebo mohol to presunúť, alebo táto debata o zahraničných veciach raz za čas v parlamente má svoj význam a určite mohol tu snáď byť.
No, pár slov k správam, nakoľko idú tri za sebou, takže možná budem trocha skákať z témy na tému. Ukrajina, no, vieme, že sme podpísali politickú asociačnú dohodu a že sa pripravuje obchodná. Ja som si na európskom výbore dneska dovolil zafilozofovať, že, zafilozofovať, že obávam sa, že skôr ako neskončí vojnový konflikt, tak možná s touto dohodou by som počkal, lebo môže prispieť k podstatnej väčšej rozštiepenosti východná Ukrajina – západná Ukrajina. A Ukrajina, ako všetci dobre vieme, je ďaleko od Európskej únie, Únie, ešte stále. Čiže bude sa o tom rozprávať zajtra v Bruseli, ale je to stále horúca veľmi téma. Je to mnohoparametrický problém, kde nielen Ukrajina a Rusko, ale aj Amerika a Európska únia majú svoje radosti, ale aj starosti. A aj viny.
Druhou témou je aj ďalší status kandidátskej krajiny, to je Albánska. Som prekvapený, že už sa hovorí, že sa im tento status udelí. Tak Albánsko je blízko Kosova, je blízko, je prepletené s Kosovom, má svoje problémy. Voľakedy sa hovorilo o Veľkom Albánsku, celkom to asi téma skončená nie je, tak som tiež prekvapený, že náhle sa Európa rozhodla dať štatút kandidátskej krajiny. Hocikedy sa to môže stať prípadne aj s Tureckom, myslím, že tam by Slovensko malo jasne povedať to, čo už dávno hovorí, že proste privilegované pásmo s Tureckom áno, ale plné členstvo nie. A Turecko veľmi dlho už robí, raz za mnoho rokov spraví jednu kapitolu, tak neviem, či z toho niekedy niečo bude. Táto téma v správe je relatívne dosť málo spomenutá.
Dosť vážna téma je naše predsedníctvo v 2016. Aj teraz v Bruseli, zajtra, sa bude hovoriť o tom, že sa vypracuje strategický rámec priorít na nasledujúcich 5 rokov, čo však nie je zlé, len tam by už mali byť aj naše priority, lebo to už sa týka aj nás, nášho predsedníctva, čiže nepamätám tu nejakú veľkú aktivitu, aby sme začali o nich diskutovať na celonárodnej úrovni, čo sa týka priorít Slovenska v roku 2016.
Je taký, volá sa to tuším národný konvent, ale má doteraz skôr taký slávnostný charakter ako pracovný. Už sme sa viackrát stretli, ale k slovu sa tam ťažko bolo dostať. Čiže nejakú celoštátnu diskusiu o témach predsedníctva, tá by nezaškodila, ja by som ju vrele doporučoval, sa to rýchlo blíži. Organizačné veci, prijímame mladých, staráme sa o budovy, ale vlastne o konkrétnych témach, s ktorými Slovensko predstúpi pred Európu, ešte sa veľa nehovorí.
No ďalej. Hovorí sa tam o prekonaní hospodárskej a finančnej krízy, pričom to celé prekonanie stále aj naši ekonomickí ministri vidia len v raste HDP. Minule som čítal taký článok, 10 absurdných bodov, čo zvyšuje rast HDP, kupovanie, kazenie, spotreba, všetko vymieňať rýchlo, rýchlo, HDP rastie, my rastieme, ale je to cyklus dokola, a teda či nielen rast by mal byť tou metódou, ako prekonáme finančnú krízu.
V4, myslím, že to zoskupenie je veľmi dôležité, je tomu tam venované pár riadkov. Je to sila, ktorá v Európe niečo znamenala, keby sme ťahali spolu, nateraz celkom ťaháme, Slovensko je predsedníckou krajinou. Samozrejme, bremeno toho štátneho občianstva dvojitého tam je stále, ale určite chyba bola najprv na maďarskej strane, že bez diskusií s nami prijali nejaké rozhodnutia, na ktoré sme my reagovali príliš rýchlo, a odvtedy sa k tomu nevieme odhodlať, ale mnoho štátov vo svete má dvojité občianstvo, prečo by sme aj my nemohli mať. Stratili sme veľa slovenskej krvi, keď sa Česko-Slovensko rozpojilo, mnoho Slovákov ostalo tam, sa prihlásilo za Čechov, hoci sú Slováci a tak ďalej. To nás až tak nemrzelo, ale vrátiť sa k tomuto by bolo iste dobré a nájsť nejaké pekné, dobré riešenie, mnohé štáty dvojité občianstvo majú.
Poľsko, vzťah s Poľskom je tam odbavený ešte olympiádou, vtedy sme ešte nevedeli, že olympiáda nebude, chvalabohu. No skôr by som povedal, že poďakovať treba Poľsku za to, že teda zistilo, že to je nereálne vzhľadom na financie, na všetko možné, životné prostredie, tak je to troška málo, keď hovoríme o olympiáde, ktorá už nebude.
Rakúsko tam má venované štyri riadky, sme tu vedľa seba susedia 25 rokov a, pravdupovediac, to susedstvo je také "odtál-potál", nejaké veľké spoločné projekty prakticky neexistujú. Zdá sa mi, že v tom hodnotení zahraničných vzťahov príliš veľa sa dáva na dvojstránky, na naše návštevy tam alebo ich tuná. Tak iste je to dôležité, keď náš premiér ide niekde alebo prezident, alebo sem naši, druhí dôjdu, ale zas na druhej strane podstatné je to faux abdos, to nasledovanie, čo je potom, čo sa z toho, čo sa dohodnú, dohodne alebo skutočne vyrieši.
No o Kórei tam temer nič neni, ale nedávno sme mali na zahraničnom výbore nového kórejského veľvyslanca a tak si myslím, že ja som teda bol v Južnej Kórei štyrikrát, v Severnej raz dosť dlho, no a táto krajina je zaujímavá už tým, že tu máme Samsung, Hyundai a tak ďalej, ale my Slováci – a to som aj veľvyslancovi dával trošku za úlohu, teda takú len priateľskú –, že byť mediátorom medzi týmito dvoma krajinami, je to stále ten istý národ, ten istý talentovaný národ, aj keď vývojom sa veľmi vzdialil, ale zas je to tak nutné humanitárne pomôcť tomu severu, prípadne mu odpustiť ešte náš federálny dlh, ktorý aj tak nikdy nedostaneme, že v tomto mediátor, tak ako Slovensko je na Cypre, kde medzi Grékmi a Turkami už dlhé roky veľmi úspešne prakticky jediný mediátor tam je, mohli by sme aj tam niečo takéto urobiť.
O Iraku je tam veľmi málo, miestami tá sa situácia veľmi skomplikovala, ale to nechcem hovoriť, lebo to je predsa len trocha do minulosti.
Rozvoj a pomoc. Tak chýbajú tam percentá, v minulom roku sme kritizovali, že neni tam napísané, koľko percent HDP sa dáva na rozvojovú pomoc. Sme to, niekde sme to sľúbili medzinárodne, bolo to aj v minulosti slabé, dneska už len to percento sme tam nedali, možno by sa do toho mohli zahrnúť nevládne, NGO, nevládne, non government organizácie. Napríklad len taká Univerzita sv. Alžbety má 60 projektov pre Afriku a to je tiež rozvojová pomoc, ale tam sa o tom veľa nehovorí. Členstvo Slovenska v Európskej únii sa dobre hodnotí, len tých 13 % pri tých voľbách je skutočne vec, ktorá je šokujúca, a málo sa analyzovalo, tá situácia, prečo tak je tam, je to tak. Máme v európskych inštitúciách, 700 ľudí pracuje v Európskej komisii, v Európskom parlamente, v tom, v tej tabuľke si to nájdete, na strednom a vyššom manažmente máme 40 ľudí, Slovensko. Ale také Fínsko má 273, Portugalsko dokonca má 330, neviem, či to nesúvisí s predsedom, ktorý je z tejto krajiny, sa mi zdá, Dánsko 192, čiže neni sme tam nejaké veľké hviezdy, ale máme tam relatívne dosť ľudí, ktorí tam proste od nás zo Slovenska pracujú.
Tie príčiny. Ja vidím trošku aj príčinu v tej ideológii, no, v tom, že sa, Európska únia porušuje subsidiaritu, že vchádza do tém, ktoré sú výsostne národné. Iste poznáte Estrelu report, Lunacek report, teraz najnovšie Conchitu a všetko, čo súvisí, mne... tiež sa mi zdá absurdné. No, Rakúsko, krajina kultúrna Mozartova, Beethovenova, naraz nám dá takúto speváka či speváčku a celé, celé Rakúsko sa jej klania, všetci sa s ňou fotia a tak ďalej. A to troška sem asi nepatrí, ale aj eutanázia detí a prílišné zdôrazňuje LGBTI. Mne sa zdá, že aj to Slovensko nahnevalo, a aj preto povedali, že toto neni náš džob. Samozrejme, aj tlačenie peňazí v ECB, život na dlh, život nad pomery a veľké zadlžovanie mnohých štátov, kde Slovensko je relatívne dobré, ale mnohé štáty, samotný Brusel má asi 120-percentné zadlženie, my máme tuším 55, hovoril dneska premiér.
Troška mi tam chýba ešte spomenúť, teda ministerstvo si všimlo november na rozdiel od niektorých iných, ale k 25. výročiu by sa niečo patrilo aj medzinárodne snáď urobiť, to tam chýba.
Azylová a imigračná politika, 40 rokov sme my pokúšali o azyl a úspešne pokúšali nielen štáty okolo, teraz keď dáme 7 ľuďom, desiatim za rok azyl, tak sa mi zdá, že aj to je moc, tak v tomto smere tiež asi, samozrejme, nepúšťať sem nejakých lumpov alebo teroristov, ale troška veľkorysejšie byť v azylovej politike je iste treba.
Posledná vec, ktorá vlastne je, je, ľudské práva, to sa pričlenilo tiež k ministerstvu zahraničia. Iste si myslím, že by bolo lepšie, keby tam bol predseda, podpredseda vlády, ktorý by sa o to staral, len o toto, tak ako to bolo v minulosti. Je obrovská diskusia na tému, teda tej tzv. stratégie, tak nechcem tu otvárať, to v tej správe chýba, lebo už aj v 2013. sa tá stratégia robila. Ale fakt, že ľudské práva sú vážna téma, fakt, že máme tu listinu ľudských práv a slobôd, ktorá sa celá pomerne dá do ústavy, že tu máme najnovšie najnovšiu aktualizáciu ústavy, kde sa hovorí o manželstve a rodine, že by sa to tiež v tej stratégie malo nejakým spôsobom prejaviť. A, samozrejme, neni tu hlavnou témou LGBTI, to som už povedal, ale sú to seniori a ich problémy, zdravotne postihnutí, mládež, rodiny, zdĺhavé vybavovanie na súdoch, výchova k ľudským právam, boj proti rasovej, národnostnej a náboženskej nevraživosti, chorí a tak ďalej a tak ďalej. Toto teda aj v tej pôvodnej správe je veľmi málo a iba všeobecne spomenuté. Tak dneska sme tiež o tom debatovali a zajtra náhodou sa teda bude, iste sa budeme o tom debatovať znova, lebo je rada vlády pre ľudské práva o 15.00 hod., kde by som rád išiel.
Že správa je nevyvážená, má 440 strán príloh, ktoré sú na rôznych úrovniach odbornosti, konkrétnosti a tak ďalej, čiže toto vláda určite nemôže prijať, lebo by sa zaviazala na všetko možné, ale o tom tu už viac nechcem hovoriť. Aj tá príprava bola taká, skôr by som povedal, troška amatérska, bola tam veľká rada vlády, potom tam bola nejaká koordinačná rada, 40 ľudí, potom tam bola koordinačná skupina, kde bolo 8 odborníkov, nechcem hovoriť kto. No potom tam bola nejaká redakčná rada, 3 ľudia, ktorých dokonca sami teraz kritizujú tú samotnú správu. Došlo tam 163 zásadných pripomienok k tejto správe, ktorá už má byť 30. schválená vo vláde, bolo v piatok poobede zvolané rozporové konanie, a tak ďalej, nechcem o tom rozprávať, mám to tu presne napísané, zajtra to ministrovi povieme a uvidíme, jak to všetko dopadne.
Ďakujem pekne za vypočutie a pánovi ministrovi, ešte raz, tú fľašku zajtra vybavím, nebojte sa nič.

Ďakujem veľmi pekne. Aj keď musím povedať, že situácia, v ktorej prerokovávame tak strategické záležitosti pri úplne prázdnom parlamente za absolútneho nezáujmu, a ešte aj vy tu musíte sedieť, pán minister, ak si budete čítať alebo odídete, vôbec mi to nebude prekážať. Dobre? Lebo to nie je vaša záležitosť, vaša záležitosť je krachujúca justícia, takže to tiež teda nie je bohviečo. Ale toto je niečo, čo proste zostane zapísané, takže nedá sa nič robiť, musíme k tomu vystupovať aj za nulového záujmu.
Ja zvyknem vždy začínať nejakým citátom a neodpustím si to ani dnes. Je to citát zo svätého Tomáša. Svätý Tomáš povedal, že politika nie je šport ani dymové signály a hra, ale presadzovanie zdravého rozumu. Teda taká činnosť, aby sme sa, poučení z minulosti, nemuseli v budúcnosti hanbiť.
Je veľké nebezpečenstvo dvojakého konformizmu. Prvý je ten banálny, je to len výraz sebeckého záujmu alebo nedostatku prezieravosti, vzdelania. A druhý je ten ideologický konformizmus – takí tí kunderovskí tanečníci. Kto nečítal Kunderu, tak to sú tí tanečníci, ktorí stále tancujú len v kruhu a ktorí sa dívajú len na seba a veria, že keď vidia tých svojich spolutanečníkov, takže už vidia celý svet.
My sme počítali s tým, že vojna nikdy nebude. Ja sa v mojom príspevku vzhľadom aj na to, že tu nie je pán minister a väčšina poslancov a tak ďalej a je tu len pár ľudí, ktorí zahraničnej politike naozaj rozumejú, takže ja sa nebudem venovať tým materiálom, ktoré sme dostali, oni ani za to, dá sa povedať, skoro nestoja. Ale my sme počítali už s tým, že vojna nebude. Ale čo teraz, keď napríklad medzinárodné zmluvy sa môžu stať zdrapom papiera, keď si silnejší môžu dovoliť nerešpektovať nič? Mali sme pocit, ba dokonca sme boli presvedčení, že zanechávame násilie forever, zanechávame nepriateľstvo, čaká nás úžasné mierové storočie, kde nebude treba nič obraňovať, všetko už bude samozrejmé – a teraz toto, tento pocit dolce far niente musíme zmeniť. Ale ako? Aj mentalita, ktorú cítiť z týchto predložených dokumentov, je dôkazom našej nepripravenosti na tú zásadnú a radikálnu zmenu. Niečo zmeniť je totiž umenie. A nie rýchlosť tej zmeny, ale ireverzibilita je dôležitá. V týchto dokumentoch nenájdeme recepty na to, ako udržať ireverzibilitu nášho postavenia, teda nezvratnosť našich dosiahnutých cieľov. V týchto dokumentoch sa len presúvajú slová, vety a v konečnom dôsledku len jedny papiere pred druhé. A recepty by sme dnes veľmi potrebovali. Máme vlastnú ideu bezpečnosti? Mali by sme mať, sme predsa v NATO a v Európskej únii.
Poľský prezident Komorowski pred pár dňami povedal, že neexistujú štáty, ktorým by iný štát zvonku – myslel tým, samozrejme, v tomto prípade Ruskú federáciu – mohol hovoriť, akých spojeneckých, akých vojakov spojeneckých armád môže mať na vlastnom území. Náš prezident a premiér hovorili radšej o okupantoch. A neboli jediní, ktorí sa takto infantilne vyjadrovali, to treba povedať. Neboli jediní, tak sa vyjadrili aj niektorí, napr. v Čechách minister obrany. A tak o to je to pre nás horšie.
Ale keď spojenci NATO na našom území nie, tak potom kto áno? Alebo sme pripravení sa sami brániť s našou armádou? Dokedy? Dokedy budeme na GLOBSEC-u ústami ministra Lajčáka hovoriť jedno a doma na dvore druhé? To už poznáme z čias Mečiara, ja si to veľmi dobre pamätám, vonku jedno, doma druhé. A to všetko sa deje v čase, keď si spomínam ja na to, že 12-tisíc spojencov – 12-tisíc – obetovali život len pri vylodení v Normandii, aby nás pomohli zachrániť, pretože Hitler mal v pláne Slovákov vysídliť na Sibír, ako si dobre môžeme pamätať.
Konsenzus, ktorý panoval dlhý čas v zahraničnej politike Slovenskej republiky a ktorý sme docielili v rokoch '95 - '96, a musím povedať, že aj na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, sme stratili. Ja si myslím, že tento dôležitý štátny záujem sme nateraz stratili. Pokúsiť sa ho obnoviť môžeme len vtedy, keď budeme veľmi otvorene diskutovať. A kde inde by sme mali diskutovať, okrem think tankov a konferencií, ak nie v parlamente?
Zabudnime už definitívne na istoty a uvedomme si, že spoločenské a v ich dôsledku aj politické konflikty sú potrebné a nevyhnutné, a my si musíme vždy vyberať cestu. A každý výber cesty, ktorou sa budeme uberať, znamená, že sa dostávame zase na inú križovatku a tam si znova musíme cestu vybrať, a už nestačí sa nechať viesť iba za ručičku, už nestačí len detinsky mrnkať, že nás niekto nechápe, že to majú rozhodovať tí druhí, že my teraz nie. My musíme participovať na rozhodnutiach. A na to potrebujeme byť vnútorne a potom i profesionálne pripravení.
Sme svedkami aj na európskom kontinente konfliktov nového druhu, ak nechceme hovoriť rovno o nových vojnách. Dnes je rozhodujúca schopnosť obrániť sa vplyvu deštrukčných síl, a to tak vo vnútri krajiny, ako aj zvonka, a zabrániť tomu, čomu sa dnes začína hovoriť kultúrna vojna, ak nechcem rovno povedať Kulturkampf.
Deštrukciu vyvolávajú rôzne skupiny ľudí, niekde bandy, niekde najatí bývalí agenti, niekde zobudení spiaci agenti a podobne, ale ich sponzori zostávajú verejnosti neznámi. Ide o asymetriu použitých prostriedkov, oni môžu všetko a štát nemôže všetko. Demokratický štát nie. A čo vtedy, keď inštitúcie demokratického štátu sú ešte príliš slabé? Vtedy deštruktori dostávajú navrch, a ak sa k tomu pridá finančne dostatočne fundovaná propaganda, k využívaniu manipulácie s ľudským podvedomím sa nič nebráni. A od toho už je len krok k pseudoľudovým hnutiam, trepaniam o referendách na každú otázku, spomeňme si len na referendum na Kryme.
A čo vyplýva z tejto novej situácie dnes pre nás, pre našu bezpečnosť? My potrebujeme inštitúcie, ktoré budú garantovať našu bezpečnosť. A ako povedal naposledy Ivan Gabal na okrúhlom stole konferencie Batohy, my nielen potrebujeme tieto inštitúcie, ale my potrebujeme začať dôverovať týmto inštitúciám. A musíme sa rozhodnúť, definitívne, znovu, kde sú naši spojenci, s ktorými sme si kultúrne blízki, máme rovnaký názor na slobodu indivídua, ochranu súkromného majetku, ľudské práva, slobodu podnikania a tak ďalej a tak ďalej. Teda to, čo sme my, som sa domnievala, našli v EÚ a v NATO.
Od vstupu Slovenska do eurozóny sa kardinálne zmenila aj situácia v rámci V4. A možno to tak veľmi nevyužívame, tú našu pozíciu, že my sme v eurozóne a oni nie, ale politicky je to tak. To najhoršie, čo sa nám môže stať v rámci V4, je, aby sme sa ocitli všetci spolu v šedej zóne apatie medzi plánmi väčších krajín. Tu počítam aj Poľsko ako tú väčšiu krajinu. Môžeme slúžiť potom len ako nárazníková zóna, ale nielen k smerom na Ukrajinu, prosím pekne, ako sa to už dnes hovorilo, ale aj smerom na Blízky východ a na Stredný východ a ich problémy.
Naše bezpečnostné problémy sú problémy aj hospodársko-strategické a ich krátkodobé uspokojujúce opatrenia sú v tomto ohľade zbytočné. My sme príliš ťažko pracovali na tom, aby sme získali rovnocenné miesto za rokovacím stolom, a bolo by veľkou tragédiou, keby sme sa teraz mali zmeniť na európsku perifériu. Aby sme tomu čelili, potrebujeme sa naučiť každý deň budovať spojenectvá, ktoré by nám umožnili presadzovať naše ciele – naše ciele –, ktoré si musíme definovať jednotlivo, ale aj v rámci Vyšehradskej štvorky. V tomto ohľade – a o tom som presvedčená nielen preto, že som tam bola veľvyslankyňa – je pre nás super dôležité Poľsko, ktoré má ambiciózne vojenské výdaje, ktoré sa s našimi nedajú porovnať, a počas ukrajinskej krízy si vybudovalo meno silného hráča. Schopnosť pochopiť to, čo už Poliaci chápu, že snahou Ruskej federácie je kúpiť si pozíciu v strednej Európe, pretože ich vojenský vplyv je už nie veľký, je kľúčová. A ten pocit marginalizácie, ktorý sa šíri našimi krajinami, Českom, Slovenskom a Maďarskom, je veľmi znepokojujúci. Akoby sme stratili pocit, že veď nás len vo Vyšehradskej štvorke je 64 mil.
Nemecký minister zahraničia a predseda zahraničného výboru v Bundestagu – teraz v novinách, včera-predvčerom, som čítala vo FAZ-et, navrhujú, aby sa Ukrajina stala mostom medzi Východom a Západom. My už poznáme tieto mosty. A tým nemyslím len pána Čarnogurského, ale spomeňme si aj na Karola Kramářa v časoch Československa alebo Beneša, alebo dokonca aj Masaryka. Tí tiež si boli istý čas presvedčení, že Československo, to prvorepublikové, by mohlo byť mostom. Na to som ja vždy hovorila, že na moste nikto nebýva a mosty sa vyhadzujú prvé do vzduchu. Na to by som mala, nechcem sa z tejto idey vysmievať, ale myslím si, že táto idea je nebezpečná. Trochu o tom už hovoril predo mnou pán Štefanec.
Pozícia Rakúska, v krátkosti. Podľa najnovšej knihy, ktorú napísal Hannes Androsch, jeden z najmúdrejších bývalých ministrov rakúskej vlády, mimoriadneho odborníka aj na európsku politiku, budem ho citovať, píše: "Nemôžete počítať s Rakúskom, pretože", a znovu citujem, "Rakúsko je vždy jeden rok, jednu armádu a jednu ideu pozadu." Kladie štyri otázky, zásadné otázky: "Wohin kommen wir?" (to znamená: Odkiaľ prichádzame?), "Wohin stehen wir?" (Kde stojíme?), "Wohin gehen wir?" (Kam ideme?) a "Was müssen wir tun?" (Čo by sme mali urobiť?). A dodáva, že od Rakúska dnes nemôžeme čakať odpovede na tieto otázky, pretože Rakúsko sa uzavrelo do izolácie a ani nie je schopné a nemá ani ambíciu na tieto otázky odpovedať. A keď si teraz pripomenieme to, že jediná krajina, ktorá teraz v tejto situácii pozvala Putina na oficiálnu návštevu, je náš sused Rakúsko - na oficiálnu návštevu - a pri tejto oficiálnej návšteve podpísali obrovský kontrakt na South Stream, ktorý označila, tento projekt South Stream označila Európska komisia ako, ako protikladný s európskym právom, tak si musíme uvedomiť, že máme Rakúsko nielen ante portas, ale aj za chrbtom.
Takže ešte trošku ku našej geopolitickej situácii. Z SPP odišli Nemci a Francúzi, Američania chceli odísť z Košíc. Ako to budeme vyhodnocovať? Chce odísť Enel. Aká je na to odpoveď naša? Achmetov v Košiciach? Rosatom v našej energetike? Zahraničné banky, ktoré v podstate dnes ovládajú 49 % SPP, pretože požičali Křetínskému a Kellnerovi? Ako toto budeme vyhodnocovať?
Na tieto otázky v týchto materiáloch, samozrejme, odpoveď nenájdeme. A tak rizikujeme takzvané, ako sa to hovorí, riziko chvosta. Budeme ním mávať radostne pri nejakých príležitostiach, ale nebudeme bojovať. Ani nemôžeme ovplyvniť, kadiaľ pôjdeme, ani nemôžeme ovplyvniť, vlastne čo urobíme? Uhryzneme, budeme len štekať alebo čo? O tom chvost nerozhoduje. A čo z toho vyplýva, z tejto teórie rizika chvosta? Neochota riskovať v prípade pozitívnej budúcnosti a ochota riskovať v prípade negatívnej budúcnosti. A toto nám hrozí.
Pár slov o energetike. Čaká nás revolúcia v energetike. O desať rokov podľa všetkých odborníkov, s ktorými, čítam ich analýzy alebo som s nimi v styku, o desať rokov nič nebude vyzerať tak, ako to vyzerá teraz. Ako reagujeme napríklad na nemeckú energetickú politiku? Nijako. Česi si to už uvedomili, zastavili Temelín, ak ste si nevšimli, a po rokoch narcistického zotrvávania na pozícii "proti všem" musia konečne začať diskutovať o strategických otázkach. Zdá sa, že nová politická reprezentácia, hlavne v parlamente českom, si to uvedomuje, a tak začínajú vytvárať podvýbor, ktorý by sa začal venovať strategickým otázkam a v ktorom by diskutovali o týchto strategických otázkach. My zatiaľ túto ideu nemáme, ale mohli by sme o tom začať aj my skutočne diskutovať. My sa, samozrejme, zaoberáme najviac aktuálnymi dopadmi na národnej úrovni, ale ja to pokladám dnes za veľmi krátkodobé a hlavne nebezpečné. Výsledkom bude vystavovanie sa riziku. A nás čaká buď odmena, alebo trest za náš tento postoj. Ale ani v jednom, ani v druhom prípade sa v tomto prípade debaklu nevyhneme. Neskoro sme začali uvažovať o stratégii postupu v nepredvídateľných situáciách.
Ešte pred týmto vystúpením som si overovala telefonicky u niektorých odborníkov – ani nie tu na Slovensku –, či si myslia, že bude v zime problém. Všetci sa zhodli na tom, že v plyne v zime bude problém. Takže si povedzme, že dôležitá bude diverzifikácia. My postupujeme v diverzifikácii mimoriadne laxne, a diverzifikácia nie je len otázka ciest a zdrojov, je to aj náš postoj k bridlicovému plynu, Ukrajina náhodou, zdá sa, bude mať veľké zásoby, je to aj náš postoj k LNG. Port, teda prístav v Świnoujściu je hotový, export Alžírsko, Nórsko, to všetko bude pre nás veľmi dôležité.
A ešte jedna vec. Rozhovory o energiách sú jednou z veľkých tém pre všetky tajné služby, ktoré existujú vo svete, a hrá sa v nich mnohými falošnými kartami. Ide o to, či budeme vedieť, kto má v rukách falošné karty a akým spôsobom nimi hrá. A nemusia to byť vždy len Rusi, ako sa ukázala Putinova návšteva v Rakúsku.
My sme tu už debatovali pred chvíľkou pri vystúpení pána Štefanca o tom, že čo je pre nás Európska únia. Či je to len dojná krava alebo či aj my prispievame k tomu, aby sme ju niečím nakŕmili. Ale znovu pripomínať treba, že prvým cieľom európskej integrácie bolo urobiť vojnu nemožnú. A aj dnes EÚ sa musí stať tou silou sveta, zodpovednou za vedenie dialógu, a nie vyvolávania konfliktov a riešenia konfliktov. Kompetencia Európskej únie je mier a pokoj vo svete. To je kompetencia hlavná Európskej únie. A my máme tu na Slovensku dnes pocit, alebo tí ľudia, ktorí tu vôbec nie sú, že sme s ostatnými na jednej lodi? Nie. Naši kolegovia nemajú ten pocit, že sme na jednej lodi. Ale my na tej jednej lodi sme! Alebo to môže znamenať toľko, že nie sme dostatočne ambiciózni?
Ale treba povedať, že my musíme byť pripravení na všetky možné prekvapenia. Napríklad, aký je náš postoj v zmluve TTIP? Teda to je zmluva medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi. Pár čísiel, ktoré nenájdete v materiáloch. Európska únia je najdôležitejším obchodným partnerom USA. EÚ ako celok je najväčším hospodárstvom sveta, prináša 25 % svetového HDP a 17 % svetového obchodu. USA vytvára 21,6 svetového HDP a 13,4 svetového obchodu. Takže spolu vytvárame polovicu svetového HDP. My už sme aj silne integrovaní obchodom a investíciami. Napríklad USA vyviezlo do EÚ tovar za 265,4 mld. dolárov a EÚ do USA za 381,2 mld. dolárov. To je veľmi dobre si uvedomiť, aká silná je EÚ. A teraz si položme otázku, čo získa Slovenská republika z TTIP. Zmluva bude mať pre EÚ hodnotu 150 mld. dolárov a pre USA hodnotu odhadujú 125 mld. dolárov. Ale čo je najdôležitejšie a čo vyplýva z TTIP, je, že pre zvyšok sveta, ktorý je mimo EÚ a USA, bude mať hodnota TTIP hodnotu 130 mld. dolárov. Tu sa ukazuje, že toto spojenie nie je len pre nás dvoch, ale veľmi významné aj pre ostatných. Ako sa k tomu postavíme?
Francúzska republika teraz, v poslednom čase, vyhlásila, že ona odmieta v týchto rozhovoroch liberalizáciu obchodu s kultúrnymi statkami a bude zásadne chrániť napríklad svoj filmový a hudobný priemysel. Ako sa my k tomu postavíme? Mnohí hovoria, že táto zmluva bude niečím, ako keď do rybníka s lenivými kaprami vpustíte takých dobrých pár šťúk.
Všetci sa zhodujú v tom, že najviac z toho bude ťažiť Veľká Británia a že niektoré krajiny stratia. A ktoré to budú? Na tom nie je zhoda. Niektorí si myslia, že najviac stratí Nemecko. Ak najviac stratí Nemecko, najviac stratíme my. Niektorí si zase myslia, že to bude znamenať pre Nemecko welcome, veľkú možnosť rastu ekonomického. Ak to tak bude, bude to aj pre nás pomerne veľká, hoci teda sprostredkovaná príležitosť.
Ale znovu by som chcela upozorniť, že my stále vnímame Európsku úniu niečo ako guaranteed. Ale, prepáčte, ona nie je guaranteed. Ako, tak ako za demokraciu, tak aj za hodnoty, ktoré predstavuje Európska únia, a to, čím je Európska únia, treba, aby sme každý deň niečo priniesli, a nielen ju dojili. A to najhoršie, čo by kríza u nášho suseda, v Ukrajine, mohla pre nás znamenať, je, že to bude kríza periférie Európskej únie.
Ešte by som chcela povedať, nebudem sa vyjadrovať viacej k Rusku, budem sa, skončila by som to len citovaním Petra Pitharta, bývalého českého premiéra. Na rozlúčke po desiatich rokoch hodnotenia postavenia Českej republiky v Európskej únii povedal: "Dnes už nie sme bezmocní, len sme stále nedôverčiví. Potrebujeme aktívnych občanov, namiesto toho vedieme bezradné debaty a naše konventy sa stali len divadlom."
Ja by som zakončila tým, že by som povedala, prebuďme našu zahraničnú politiku, jej politickú a bezpečnostnú dimenziu. Nadviažme na kontinuitu tých aktívnych rokov. Reagujme na tie hlboké zmeny, ktoré sa dejú okolo nás, a snažme sa predstaviť si nový svet a aj to, ako my Slovensko v ňom chceme obstáť.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)