36. schôdza

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, veľmi ťažké otázky ste kládli tomuto skoro prázdnemu plénu Národnej rady Slovenskej republiky. Ťažké otázky, ktorými ste nastavovali zrkadlo nielen slovenskej zahraničnej politike, ale aj slovenskej realite, slovenskej politike ako takej. Myslím, že ste veľmi dobre pomenúvali a odhalili taký ten paradox, taký trošku typický pre nás Slovákov, chlapáctvo doma, silné vyjadrenia na tlačových besedách. "Plyn bude," nedávno som to počul od pána premiéra. "Uisťujem všetkých Slovákov a Slovenky, že plyn bude," on ho donesie, prípadne aj keď treba v sáčku z toho Ruska, ale potom opak je realita, ktorú vnímame a o ktorej hovoria odborníci, že to, čo momentálne prebieha s dodávkami plynu na Ukrajinu, môže ohroziť dodávky plynu na Slovensko v zimných mesiacoch.
Ale na druhej strane žiadne zásadné postoje Slovenskej republiky v rámci Európskej únii, k budúcnosti Európskej únii, k vzťahom k Ukrajine, tam sme skôr takí opatrní, vyčkávajúci, tichí, nezaujmeme žiadne stanovisko. Pamätám sa na to, ako Slovenská republika bola v zahraničnej a európskej politike vážnym hráčom. Pamätám sa, ako sme uspeli v prvom veľkom medzinárodnom spore s Maďarskom, v spore o Gabčíkovo-Nagymaros, čo bol veľký úspech našej diplomacie. Alebo ako Slovenská republika bola jedným z najvážnejších advokátov vstupu Chorvátska do Európskej únie a začatia rokovaní z Chorvátska proti vôli napríklad Veľkej Británii na čele s Tony Blairom, čo teda ako, myslím si, nebolo tak málo, a napriek tomu sme vedeli byť úspešní.
Ale dnes sa mi zdá, že ste to pomenovali veľmi presne, že sa skôr stávame v Európe tým kývajúcim chvostíkom, ako ste to veľmi vtipne povedali, a stále viac koketujeme s Ruskom. Trošku ma to mrzí. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja len chcem vyjadriť ľútosť, že túto reč pani Vášáryovej počúva tak málo poslancov a že tu nie je pán minister, pretože za normálnych okolností v normálnom parlamente, ktorý má sám k sebe úctu a má, má úctu k vlastnej krajine a k jej záujmom, tak keď je rozprava o čomkoľvek, čo sa týka tak vážnych vecí, o akých je reč teraz v zahraničnej politike, tak by tu mali byť všetci do nohy. Pretože ťažko povedať, že či existujú nejaké ešte dôležitejšie témy ako tie, ktoré, ktoré určujú pozíciu našej krajiny vo svete a o ktorých hovorila pani Vášáryová a nakoniec o ktorých hovoria aj tie materiály.
Ja mám jeden komentár, ktorý sa týka tých otázok, ktoré Hannes Androsch, ktorého, samozrejme, ja si pamätám, ako, ako rakúskeho ministra financií, tí mladší si ho asi nepamätajú, ale ktoré položil v súvislosti, teda otázok, konštatovanie povedal, že nemôžete počítať s Rakúskom, lebo Rakúsko je vždy o krok pozadu.
Ja mám obavu, že, videné zvonka, znie otázka, či možno počítať so Slovenskom. Keď pán premiér na rozdiel od toho, čo hovorí naša zahraničná politika ústami ministra zahraničných vecí, prirovná ruských okupantov z roku '68 k možnému pobytu spojeneckých vojsk NATO na našom území, tak otázka znie, akú cenu má slovenský podpis pod Severoatlantickou zmluvou. Má vôbec nejakú cenu? Sme vôbec členovia Severoatlantickej aliancie, na ktorých sa tí ostatní členovia môžu spoľahnúť? (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja sa vyjadrím k tej diverzifikácii energetických zdrojov. Tá je naozaj veľmi dôležitá aj do budúcna pre našu krajinu. My naozaj nie sme pripravení na to, ak by bolo nedostatok plynu. Kedysi by som si dovolil povedať, však naša krajina bola skôr na to pripravená, ako je to dnes. No ale vidíte, paradoxne Viedeň, tá sa vie zaradiť. Tí si pozvú Putina, stretnú sa a riešia tieto otázky, hej. Tak ja zase tak v niektorých veciach, mnohé veci sa mi veľmi páčili, ale niektoré mám tak odlišný názor, hej, lebo tak vtipne keď ste to povedali, že na mostoch nestavajú sa žiadne obydlia, sú v Európe mosty, na ktorých bývajú ľudia, aj keď sa prvé odstreľujú, ale sú tuná také mosty, a keď sa hovorí o moste medzi Východom a Západom, o Ukrajine, ja si to viem aj predstaviť.
A keď ste aj spomenuli možno také aj citlivé otázky, spomeniem si na to, nie, tak potom kto. Ja stále mám tak pred sebou a dosť často spomínam krajinu, ako je Švajčiarsko. Ja viem, že je to veľmi ťažko dosiahnuť, ale to je neutrálna krajina, vidíte a nemajú tam vojská NATO, ale tí sú pripravení na rozdiel od nás a od našej armády aj na to, ak by ju, prípravy a majú celú stratégiu vypracovanú aj vybudovanú. Dnes! Úplne perfektne. A nie sú členmi ani NATO, ani nijakého zoskupenia. Tá neutralita čosi stojí.
Ale ja skôr vyzývam ako na rinčanie zbrane, ak tie zbrane sú ako v rámci prevencie a sa dáva, tak jak Poľsko ste možno spomenuli tuná, na tú armádu ako prevencia, potom, prosím, budiž, ale vždy je najlepšia, najlepšia forma riešenia konfliktu formou dialógu. Aj tú druhú svetovú vojnu. Veľmi veľa tém bolo, nedá sa toho dotknúť, ale aj v druhej svetovej vojne koľko zbytočných obetí bolo, koľko zbytočných obetí. Veľmi veľa, dá sa na státisíce to rátať.

Ďakujem všetkým, ktorí sa ozvali. Veľmi si vážim, že ste ma počúvali, aj teda 15 minút pred koncom schôdze, na tieto podľa mňa závažné témy.
Ja by som chcela túto chvíľu využiť na to, aby som vám prečítala to, čo teraz, včera, povedal jeden z najväčších takých politológov, mysliteľov zahraničnej politiky Ivan Krastev, mnohí z nás ho poznáme: "Rusko sa vymaňuje z nášho chvejúceho sa európskeho sveta a vracia sa do predsovietskej tradície. Ospravedlňuje ľubovoľné utrpenie v mene vyššej idey, v mene idey veľkoruského povýšenectva." A vyzýva: "Ak podporujete Putina, podporujete tým jeho rodinné a kresťanské hodnoty, čo je nový motív ruskej rozviedky."
Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, to je také bizarné, že sa tu trápime zahraničnou politikou a pán minister spravodlivosti tu trpí. A keď vám poviem, čo vám poviem, tak budete trpieť, lebo, lebo poviem vám, aký, aký mám zámer, lebo naozaj nezobral som si, toto je hrča materiálov, to sú tri body, už som namietal, že to zlúčili, že spravili spoločnú rozpravu o niečom, čo súvisí, súvisí, ale nesúvisí až tak, že by mala byť úplne jednotná rozprava, lebo to sú, namietal som to, však nemalo zmysel, čiže ja moje vystúpenie rozdelím, túto možnosť využijem, čiže ja som teraz písomne prihlásený.
Teraz, ak dovolíte, budem rozprávať, viac sa budem venovať tej časti o výročí, desaťročnom výročí nášho vstupu, potom skončím, predpokladám, že pán Mikuš to dotiahne do konca, a potom sa prihlásim ústne a to už bude zajtra. (Reakcia z pléna.) Výborne, lebo to som chcel povedať, že to moje druhé vystúpenie bude vystúpenie k smerovaniu, k strategickému smerovaniu zahraničnej politiky a tam naozaj by som, teda pri všetkej úcte ku vám, hej, by som bol rád, keby tu bol minister, lebo je to aj výrazom určitej úcty. Ja som si pozeral program, on dneska je v Bruseli, keď je v Bruseli, tak sme mali prehodiť program, keď zajtra nebude v Bruseli, a vie ísť na obed s Jožom Mikloškom, tak by mal proste v sebe mať tú, ten pocit, že príde ráno sem, no lebo ja sa chcem s ním rozprávať, chcem mu hovoriť o Sudáne, čo je prioritou našej politiky, hej, že tam idú zarezať tehotnú ženu, síce už porodila, chúďa, kresťanku, a naše ministerstvo sa tvári, že to neexistuje, ale LGBT Pride podporí.
Ale no viete, nechcem akože to hnať na hranu, ale mňa zaujíma, že čo je smerovanie našej zahraničnej politiky. Chcem sa s ním o tom rozprávať, chcem mu hovoriť o tom, že tu niektorí avanturisti chodia po svete, tu nemajú problém ohrozovať aj ekonomické záujmy našej biednej krajiny. Aj o tom treba rozprávať. A chcem aj rozprávať o tom, že aby mi pomohol, lebo ja sa, vždycky sa hovorí, že lepšie je raz vidieť jak stokrát počuť, a chcem ísť na Ukrajinu, chcem sa ísť pozrieť do Slavianska, chcem vidieť, čo sa tam deje, lebo počujem z jednej strany, z druhej strany, a chcem ho o tom informovať, že čo si vieme v tom pomôcť, resp. nevieme. Takže som rád, ak je to tak, lebo keby to tak nebolo, tak ráno tu budem stáť a budem tu stáť dovtedy, kým tu nebude. To korektne hovorím všetkým kolegom dopredu. Dobre? Lebo nechcem byť moc ostrý, už je večer, že čo je povinnosťou ministra, obzvlášť ak má vysoké ambície. Aby sme sa chápali.
Prosím vás, čo sa týka toho zlúčeného bodu o desaťročnom výročí nášho vstupu, ja sa pokúsim, nebudem, to je tak hrubý materiál, zbežne som si ho pozrel, je fakt to náročné čo len prečítať, nieto ešte vyextrahovať nejakú podstatu z neho.
Ja skúsim sa sfókusovať na jednu vec, na jeden mýtus, na jeden mýtus, ktorý tuná ľudí ako necháva chladnými, a takí zmierení sú, hej, že príde niekto a povie, že to sú prostriedky z Európskej únie. Hej, že to je na úrovni mantry. A ako keď niekto povie, že to sú peniaze z eurofondov, že to ako keby boli iné peniaze. To sú, sú, sú nejaké peniaze z rozpočtu a potom sú úplne iné a to sú, vôbec to sú také akože zadarmo alebo nejaké, poviem to tretíkrát, myslím, v tomto parlamente a stále je to pravda, voľakedy sa v starej Číne sa o tom hovorilo, že zadarmo je najdrahšie. Len ten mýtus chcem zboriť, vážení a občania, pre vás to hovorím, nenechajte sa už manipulovať do tej pozície, že akonáhle vám niekto povie, že to sú prostriedky z eurofondov, že vtedy je všetko dovolené, lebo však v zásade to nie sú naše peniaze. A ja sa vám pokúsim na číslach povedať a pri tom desaťročí nášho vstupu si to zaslúži, aby sme to zrekapitulovali, že je to naozaj tak, že ono v tej prapodstate sú to naše peniaze. V tej prapodstate sú to peniaze naše, teda z nášho, len išli ináč.
A to je mimoriadne dôležité, aby sa zvýšila vaša miera senzitivity vnímania toho, že čo ste ochotní tolerovať a čo už nie ste ochotní tolerovať. Lebo keď vám niekto povie: "To je z eurofondov," a tak akože: "Tak keď z eurofondov, tak nevadí." Predstavte si ináč, že keby niekto povedal, že zo štátneho rozpočtu dá 80 mil. chlapcom z J&T na Kempinski v Tatrách. Áno, z eurofondov išlo 80 mil. nenávratne na rekonštrukciu. To sa povedalo, z eurofondov, hej, to ako, to sú iné peniaze. Nie, to sú vaše peniaze! Ja vám to vysvetlím, že prečo je to tak. Ťažko by ste asi zdôvodňovali ľuďom biednym, to tu je bieda, normálne tu je bieda kúsok od nás. Kúsok od vás je bieda, vy ste asi zdôvodňovali, že prečo ste dali 80 mil. korún chlapcom na Kempinski, a kde biedaci len lepia nos na sklo a boja sa tam vôbec vstúpiť, káva tam stojí, dá si trikrát kávu a má po životnom minime. Že, že len (reakcia z pléna), len to vnímanie ľudí, tá miera je nastavená tak, že to teda nevadí, však to sú tie iné peniaze. Nie! Koľkokrát tuná, oni sa tie Počiatkove cédečka stanú povestnými, len na čo si spomínam, 50-tisíc nejaká STK-čka, proste systém, ktorý vám pošle SMS, že máte ísť na STK, bude stáť ungefähr, nech je to cez miliardu, no však pod miliardu tam nejdú u Počiatka, oni sa nezaoberajú projektom, ktorý je menej ako miliarda v našich korunách, rozumiete, to oni, to ich uráža, hej, keby niekto tam doniesol, pod miliardu nejdú. A výstup je 1 cédečko! To študent vám za sud piva spraví takú aplikáciu, že proste vám pošle esemesku, že máte ísť na tento, hej. A miliardu! A znova tá miera citlivosti tej spoločnosti sa nastavuje tak, áno, však aj, však ale to sú tie z eurofondov. To znamená, ako kebyže, keby sme to neminuli na tú blbosť, tak to nemáme.
To nie je pravda, vážení! To nie sú iné peniaze, to sú vaše peniaze. Vážení občania, aj to cédečko Počiatkove, tá miliarda, že vám pošle esemesku, aj to sú vaše peniaze. Tie iné projekty, že čo vám pošle, ja neviem, čo to bolo, tu už Počiatek, to sú, oni sa stanú legendou. Počiatkove cédečká sa stanú legendou! Výhodou cédečka je, že to nikto nikdy nezmeria. Preto majú všetci radi softvérové aplikácie. Hardvér je náročnejší, lebo hardvér zmeriate, nakubíkujete, znalec ohodnotí, keď raz tam nalejete tisíc kubíkov betónu, tak z niečoho sa dá odraziť. Však, pán Daniš, hej? Ale keď máte cédečko, tak tú softvérovú, tú mentálnu, to nezmeria nikto nikdy, preto milujú všetci, milujú cédečkové aplikácie. A preto to tak dopadne, že my jazdíme na cestách ako tankodróm, ale má po šuplíkoch všelijaké cédečka a aplikácie softvérové, ktoré chcú miliardu a viac, a ľudia majú pocit, že to je v poriadku, lebo však to sú tie peniaze Európskej únie. A nie je to pravda.
Prosím vás, ľudia, naozaj zvážte senzitivitu, vnímanie na to, čo sa vám podsúva ako projekt Európskej únie. Máte pekné chodníky po námestiach, však starostu zvolia ešte raz. Všetky školy sú už pomaly zateplené, za chvíľku to začnú strhávať, lebo zistia, že to jak keby prehodil igelit cez tú školu, tie deti začnú mať alergiu, potom zas bude čo robiť to strhávať. Ja len tak rozmýšľam, že čo bolo skôr, či polystyrén, alebo zatepľovanie, lebo... Alebo ináč to poviem, viete, lebo akonáhle sa to teda povedalo, že ideme zatepľovať tých 1 000 škôl či koľko, tak Slota založil fabriku na polystyrén. A teraz otázka stojí, či ju založil preto, že vedel, že to pôjde, alebo len kvôli tomu, že Slota má fabriku na polystyrén, sa zatepľovalo. Že keby dajme tomu vyrábal škridle, že všetci by si dali škridle (povedané so smiechom), skôr to myslím, teda že to bolo v tom, že teda oni tušili, že sa bude, že tieto programy budú prechádzať, no tak začali mať fabriku na polystyrén a všetci zatepľovali hlava-nehlava. Všetci zatepľujú hlava-nehlava a už teda ja, ja nie, ale už sú aj odborné konzultácie, kde hovoria o tom, že nárast alergií, čo s čím súvisí, nesúvisí, to je taká móda. Jak teraz zatepľujete, tak o desať rokov budeme strhávať, nech sa páči.
Aj toto, prosím vás, že tento typ výdajov, hej, aj tento je absurdný, menej absurdný jak Počiatkove cédečká, ale je absurdný. Už najväčšie absurdity, tu som to poznačil, to niekde urobili kruhový objazd v dedine, kde bolo 50 ľudí. V Dojči, v Dojči spravili záchod za 65-tisíc. Euro. (Povedané so smiechom.) Ako úžas, malebné, hej, proste smetiarske autá, ľudia, ktorí majú, ja neviem, 500 ľudí, nemajú kostol, jak tu niektorí z vašich kolegov, v dobrom hovorím, ale majú smetiarske auto za milión, čistiace, lebo no kúp, no však to... ten... podáš tú prihlášku. A ľudia majú pocit, hej, vidíš, akí sú blbí, netreba nám to auto, máme ho, hrdzavie, ale keby sme ho nemali, tak o tie peniaze prídeme a máme pocit ešte, akí sme chytrí, že nás to nebolí. Ale znova poviem, vážení, to sú vaše peniaze, len išli, išli okľukou. To je problém. Prosím vás, zvýšte senzitivitu, nedovoľte už tým ľudom použiť tú magickú formulku, že to sú prostriedky z eurofondov, ergo môžeme to, byť totálna hlúposť, lebo však keby sme to nedali na hlúposť, tak nám prepadnú. To sú vaše peniaze.
Ten výpočet je niekde, pre ľudí to poviem, asi približne nasledovný, cez 12 mld. eur sme za to, našich desať rokov v Európskej únii, dostali prostredníctvom tých eurofondov. Ale 6 mld. sme poslali. Viac ako 6 mld. sme poslali. Dvanásť, cez 12 niečo, 12 niečo sme dostali a 6,1 - ja mám poznačené - sme poslali. Niekto by povedal, tak už je to, polka je, sme v pluse. (Povedané so smiechom.) To, že sme v pluse, to začalo trošku až, až teraz v konečnom období, na začiatku to bolo jedna k jednej, to znamená, poslané euro rovnalo sa k prijatému. Treba si ešte uvedomiť jednu vec, že spoluúčasť je 30 %, hej, čiže tá naša spoluúčasť na tých projektoch bola 3,3 mld.
Vážení, teraz vám to skúsim vypočítať. Keď... pre ľahkosť počítania alebo dve celá... 12,8 bol ten náš, čo sme dostali, 3,3 mld. bola naša spoluúčasť. To znamená, celý balík, celý balík podporených projektov, školy, Počiatkove cédečká, Rómovia za počítačmi, to, na čo si spomeniete (povedané so smiechom), všetko, kurzy, ja neviem, kozy, pasenie - to, to už ma dorazilo, že pastieri oviec či kôz sa budú vzdelávať cez eurofondy. Toto všetko cakomprásk za to obdobie, čo sme v Európskej únii, bolo 16 mld. eur. Lenže, vážení, aj s tou našou spoluúčasťou, ale z toho 9,5 boli naše peniaze, skutočne a reálne, naše peniaze. Z tohto výpočtu vám vychádza, že do plusu ideme na úrovni 6,5. A teraz... a to je 30 %, čiže z hodnoty celého balíku z projektov za desať rokov je vlastne cca 30 %, 35 % je to, čo sme išli do plusu. A teraz, keď si do toho zoberiete mieru korupcie, ktoré je s tým spojená, a blbosti, ktoré sú z toho platené, tak vy naozaj v tom konečnom dôsledku prídete k tomu, že sú to všetko naše peniaze.
A preto proste ľuďom chcem povedať, že neverte už tomu mýtu, že to sú iné peniaze. To nie sú iné peniaze. To sú naše peniaze. A to, čo som ešte povedal, sedí za predpokladu, že sme údajne v pluse vtedy, keď dočerpáme všetko, čo máme. Miera čerpania, ja neviem, to sa rôzni, jeden motáte, krútite, na konci to bude aj tak problém. To je jedna vec, že nedočerpáme, nestihneme, i keď sme dostali to n + 3, ale, a druhá vec, čo nám ešte pozastavia. Hej, čiže ja som toto, tieto výpočty hovoril v tom ideálnom prípade. To znamená, to maximálne, čo môžme vyčerpať, vyčerpáme, vtedy je to 35 %. Riziko hrozí, že to bude menej, že nedočerpáme, a ešte niečo nám budú kázať vrátiť. Čiže to bude ešte menej. Čiže naozaj, ľudia, to sedí a platí. Neverte mýtu, že to sú iné peniaze. To sú vaše peniaze. To sú peniaze normálne z nášho rozpočtu, len idú trošku okľukou a to ľudí necháva chladnými a znižuje im prach citlivosti na mieru toho, že aké stupidity sa z toho platia. Keď si uvedomíte, ľudia, že to sú vaše peniaze aj politicky, keby to bolo takto, asi by ste sa búrili, že dostanú chlapci z J&T 80 mil. na ich hotel. A keby len oni. Raz keď niekto spraví listinu, keď už si všetci postavia hotely, ja už neviem, či aj tí iní nedostali, bohviekto už všetko dostal na ten hotel. To už nehovorím o tom, že to je absolútne pokrivenie podnikateľského prostredia, že vy niekomu dáte na hotel, druhému nedáte. No však ten chudák čo má robiť? Však to je blbosť. Zase je to svojím spôsobom blbosť. Ale ten prah sa nestavuje iné peniaze. Nie sú to iné peniaze. To sú vaše. Pri príležitosti 10 rokov pobytu v našej Európskej únii to má zmysel povedať.
Tá myšlienka je dobrá. Ja nespochybňujem myšlienku. Ja som si dal prácu, ja som čítal Schumana. A jeho knihu som čítal, nie o ňom, jeho. Tie pohnútky, ako, ako chceli. Vždycky ten základ bol dobrý. Samozrejme, keď dáte aj dobrú vec medzi kmene v pralese, tak si to pretočia na svoj obraz. Aj teraz proste je radosť tých ľudí v tom, že ako, ako to ľudia sú ochotní prijať. Majú pocit, že to sú iné peniaze. Niekde na úrovni 30 % je to viac, ako keby sme to riešili sami. Niekde na úrovni 30 % je to plnenie vyššie, ako keby sme to robili sami. Lenže keby sme to robili sami, že idú tie peniaze, tak verím, že ten tlak spoločenský by bol ďaleko silnejší na Počiatkove cédečka, že by ľudia neboli ochotní tolerovať cédečko za miliardu s STK-čkou. Neboli by ochotní dať 80 mil. chlapcom z J&T. Čiže to by bolo ďaleko a ďaleko opatrnejšie, to narábanie s tými peniazmi. A my fakt prídeme k tej sume jedna k jednej. To znamená, to, s čím som začal, s čím končím.
Ľudia, zobuďte sa, prestaňte tomu veriť, myšlienka samotná je dobrá, je to v poriadku, len sa dostala medzi zlých ľudí. Uchopili to, ako to uchopili, a politicky im to ešte vychádza, že v zásade vaše peniaze preženú cez Brusel a vy na ne nazeráte ako iné peniaze a vtedy tolerujete to, že sa z nich platia veci, ktoré by sa za normálnych okolností neplatili. To je výsledok. Toto je naozaj výsledok. A môže to dopadnúť ešte horšie, že to nebude ani ten, akože sme v pluse, tých 30 %. Účtovne sme v pluse, reálne sme vôbec nie v pluse. Tam sa stratilo toľko peňazí. Ale ešte to môže dopadnúť horšie, že to nedočerpáme, ešte nám to povracajú. Nebudem sa opakovať.
Je veľa vecí, ktoré by bolo ešte treba povedať, a už to dotiahnem do tej 19.00 hod. pri tej príležitosti, že sme členmi Európskej únie. Ale ono koniec koncov vždycky je to o peniazoch a neverte tomu, ľudia, žiaľ, neverte tomu, že je to tak, že nám niekto len tak lárom-fárom posiela peniaze a my ich tu môžme minúť na hocičo, hlavne, že vládneme a nebojíme sa povedať, že niečo, čo reálne každý vie, že toľko nemôže stáť, povie, že stojí, lebo je to z fondov Európskej únie. Jááj, z Európskej únie, tak to môže stáť toľko, lebo to nie sú naše peniaze. Sú to naše peniaze. Sú, len sú prehnané cez Brusel a už sa opakujem.
Ďakujem veľmi pekne. Devätnásta hodina. Vidíme sa zajtra. Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem za možnosť. Ja by som aj ráno vedel, že k čomu hovoriť, pani podpredsedníčka. (Povedané so smiechom.)
Ale páčil sa mi ten úvod, kolega Dodo Hlina, spomenul si tú tehotnú Sudánčanku. Ona medzičasom bola aj prepustená, ale na jednej strane je tu veľmi silný paradox taký, za to, že ktosi konvertuje z islamu na kresťanstvo, tak je odsúdený na smrť, je perzekvovaný, je šikanovaný, navyše tehotná žena. Aký stres musela táto žena prežívať. Áno, ministerstvo zahraničných vecí veľmi silne sa malo oprieť do toho - aj naša krajina - a intervenovať, aby táto žena za to, že konvertovala, bola prepustená z väznice a nebola perzekvovaná.
Na druhej strane a súvisí to presne s tým, čo si rozprával, a to sú aj peniaze Európskej únie. Ak sú to peniaze Európskej únie, tak spokojne môžme ich vynakladať na tie, pre tie skupiny LGBTI. Tak aké silné paradoxy. A zaujímavé práve je a je to aj také na pohoršenie, že práve ministerstvo zahraničných vecí a podporuje tieto projekty, mrzí ma to veľmi. Sú to naše peniaze a ja si neželám, aby ani jeden cent z mojich daní nešiel na takúto podporu. Ani jeden cent. A ja som to tu už spomínal, tuná v tomto pléne a naozaj, lebo to je tak, že to ide cez Brusel, idú tie peniaze a tvárime sa, že tieto peniaze, ako by to neboli. A je faktom to, že to deformuje to podnikateľské prostredie. Lebo jeden na ten projekt dostane a, žiaľ, v našej krajine je to tak, že kto má jaké známosti a jak dokáže pretlačiť tento projekt, tak ten tie peniaze dostane. A veľakrát sú to nezmyselné projekty a sú to vyhodené peniaze. Tak vtipne si to spomínal, že v dedine nemajú kostol, ale kúpia, za milión eur kúpia auto.
Ale to je veľakrát aj so vzdelávaním a vzdelávacími projektmi, kde sa vyhadzujú peniaze. Kde je naše školstvo? Kde je úroveň nášho školstva?

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Vážený pán poslanec Hlina, oceňujem tvoju tradičnú šarmantnú ľahkosť, ale aj tú vecnosť, s ktorou si poukázal na niečo, čo ma zase donútilo zaspomínať si na prípad pani kontrolórky Lapinovej spod Kriváňa, ktorá poukázala na jednu súťaž dotovanú z európskych peňazí, súťaž na jeden program, za ktorý bolo vyplatené z bruselských zdrojov, teda z tých nie našich peňazí, 700 000 eur. A práve začalo vyšetrovanie po viac ako roku búšenia do tohto problému, pretože je to problém panej, ktorú za toto zistenie vyhodili z práce, a, čuduj sa svete, vyšetrovatelia, kiež by im to vydržalo, zistili, že hodnota toho programu nie je 700 000, ale keď niekto tak eufemisticky povedal, že asi 70 000, tak ho vysmiali, že ani 7 000. A to je jeden príklad z mnohých.
Naozaj toto, čo si viackrát zdôraznil, že tie bruselské peniaze ako keby neboli peniaze na to, aby kryli reálne potreby tejto spoločnosti, ale aby automaticky boli hneď považované za peniaze, na ktoré treba vymyslieť nejaké lapajstvo. Žiaľbohu, nie je to výnimka. Funguje to takto.
Ďakujem.

Áno, je to tak a asi je potrebné to opakovať znova a znova a znova, opakovanie je matkou múdrosti a pre ľudí. Teda bilančne je to tak, že to sú skoro všetko naše peniaze. A tá mantra, že to sú peniaze z Európskej únie, ergo môžu ísť na hocijakú hlúposť, fakt nesedí. Ľudia, pristupujte k tým peniazom, že to sú naozaj vaše peniaze, naše peniaze. To sú prostriedky z nášho rozpočtu, ktoré treba vynakladať účelne, ale vzhľadom na naše záväzky a povinnosti prechádzajú cez Brusel. Ale ten prah sme nastavili strašne nízko. Proste strašne nízko a strašne sa to zneužíva. Oni sú schopní vám s kamennou tvárou tu stáť a povedať, že to CD stojí miliardu, i keď sa všetci čudujú, čo to je. Ako kolega Mičovský povedal, že program za 700 000, zdá sa, že reálne má cenu toho sudu piva, ktorý by študáci tam v Lesníckej, na Lesníckej fakulte vo Zvolene možno spravili po večeroch v bare. Viete, tak.
Naozaj musíme zvýšiť citlivosť. Im to strašne vyhovuje, že ľudia prijali tú hru, že to sú iné peniaze. Nie, to sú naše peniaze!

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dáma a páni, táto veľmi vážna téma, ktorá sa bytostne dotýka Slovenska a ktorá je o jeho civilizačnom priestore, ako som už včera spomenul, nevyvoláva veľký záujem. A je to veľká chyba. Vidíme tu prázdnu sálu, včera tiež nebola nijak zvlášť naplnená. Veľmi pozitívne kvitujem, že tu sedí pán minister a že môžme túto tému preberať, ale naozaj, je to poľutovaniahodné, že týmto tejto oblasti, oblasti európskej politiky a oblasti Európskej únie, ktorej sme členmi už desať rokov, venujeme tak pramálo pozornosti. Naozaj potom niet sa čo diviť, niet sa čo čudovať, keď poslanecká snemovňa považuje túto tému len za povinnú jazdu, ktorá sa predĺži, povinne prerokuje a schváli, a beží sa ďalej a není to vlastne nič dôležité.
No nemôžme sa čudovať, žťe voľby do europarlamentu dopadajú tak, ako dopadli z hľadiska účasti. Že sme extrémnym rekordmanom z hľadiska záujmu našich občanov o túto tému. Pretože my sme takým zrkadlom vnímania ľudí a problémov a jednoducho takto vníma Slovensko problematiku Európskej únie. Stále sa na ňu díva ako na vec zahraničnú a na vec zahraničnej politiky. A stále si vlastne vnútorne nechce uvedomiť, že my sme súčasťou tejto politiky, že sme členský štát Európskej únie a že to neznamená len, že dostaneme eurofondy, za ktoré urobíme to alebo ono, a minieme tie peniaze a že to neznamená, že to je dobrý a dobrá príležitosť pre biznis, že to je dobrá príležitosť pre niekoho, pre kšeftovanie s týmito prostriedkami.
My si musíme uvedomiť, že Slovensko vstúpilo do Európskej únie ako do priestoru a do spoločenstva, ktorého sa cítilo odjakživa súčasťou. Slovensko vždy po roku ´89 hovorilo, že sme súčasťou Európy, my tam patríme. Len štyridsaťročná epizóda zaradenia do východného komunistického bloku nás vytrhla z kultúrneho spoločenstva západoeurópskych štátov alebo Západu ako takého. My chceme patriť a patríme do západného priestoru, kultúrneho, duchovného, civilizačného. Ale tá zlomová línia medzi Východom a Západom, či sa nám už páči alebo nie, ide aj v hlavách našich občanov cez Slovensko. To, čo deklarujeme, to, čo hovoríme, svojimi činmi mnohokrát nepreukazujeme.
Nepreukazujeme to v prvom rade tým, že sa vôbec o to zaujímame, stále to berieme len ako formálnu a povinnú jazdu a neprejavujeme to, žiaľbohu, aj mnohými konkrétnymi skutkami. Ale Európska únia naozaj nie je len o peniazoch, nie je o čerpaní eurofondov, ale je o našom aktívnom príspevku k tomu, ako Európska únia bude vyzerať, akú bude mať politiku, ako sa bude správať a ako Slovensko sa bude správať. Či každým svojím vyjadrením bude jasným, pevným, dôveryhodným partnerom a pevnou súčasťou Európskej únie a NATO, to by som zdôraznil, pretože nijakým spôsobom nie je možné oddeliť členstvo v Európskej únii od nášho členstva v Severoatlantickej aliancii, pretože bez Severoatlantickej aliancie by nebola bezpečnosť Európy, neexistovala by a tým pádom by nebola ani možná existencia Európskej únie.
My sa ale tak nesprávame. A keď si pripomíname, že sme desať rokov v Európskej únii, tak síce pán premiér Fico nezabudne povedať, ako sme vynikajúco vyťažili z tohto, z tohto rozhodnutia strategického, že sme vstúpili do tohto Spoločenstva, a povedať, že Slovensko vlastne najviac zlepšilo svoju pozíciu od vstupu až po súčasnosť, že sme dosiahli a dobehli veľmi rýchlym a významným spôsobom zaostávanie a sme na 75-ch % výkonu ekonomík, a je to naozaj najväčšie dobehnutie spomedzi všetkých krajín, ale toto nie je úplná pravda. Toto nie je úplná pravda. Do Európskej únie pred desiatimi rokmi nevstúpilo iba Slovensko. Do Európskej únie vstúpilo množstvo ďalších krajín. Všetky okolité krajiny, že môžme porovnávať.
A čo nám z toho porovnania vyjde? Veľmi vám to odporúčam, aby ste sa pozreli, ako sa vyvíjalo po vstupe do Európskej únie, rast HDP v Maďarsku, Poľsku, Česku a ďalších krajinách, ktoré vstupovali, ako sa vyvíjala nezamestnanosť, ako sa vyvíjali iné ekonomické ukazovatele. A zistíte, že Slovensko veľmi dynamicky rástlo, ale to nebol obraz všetkých krajín, že zaznamenávali rovnaký efekt. A keď teda mnoho krajín vstúpilo v rovnakom čase do Európskej únie, ale ten efekt prejavujúci sa v ekonomických ukazovateľoch bol rôzny a v niektorých krajinách dokonca dochádzalo k poklesu ekonomickej výkonnosti po vstupe do Európskej únie, tak musíme logicky hľadať, aké iné faktory pôsobili na Slovensku, že Slovensko raketovo rástlo v tom čase, že Slovensko bolo označované za tatranského tigra ekonomického. A tá odpoveď je veľmi jednoduchá: Slovensko nielenže vstúpilo do Európskej únie a tvárilo sa, že to je taký samonosný vlak, ktorý nás niekam odvezie, a my nemusíme nič urobiť, ale Slovensko ešte pred vstupom a zároveň počas toho obdobia, keď už vstúpilo, rozbiehalo a realizovalo zásadné ekonomické reformy. A tie zásadné ekonomické reformy spôsobili, že Slovensko zaznamenalo ten obrovský efekt, ktorý priznáva dnes aj vláda, ale pripisuje ho len a len výlučne členstvu v Európskej únii, čo je nesprávne, nepresné a nepravdivé. Bez veľkých zásadných ekonomických reforiem, ktoré sme realizovali, by ten úspech, ekonomický úspech Slovenska nebol taký, ako je.
Pán prezident Kiska vo svojom inauguračnom prejave veľmi otvorene povedal, že na Slovensku sa ľudia ešte nikdy nemali tak dobre ako dnes, keď to porovnáme s minulým obdobím. Ale na druhej strane platí, že ľudia to tak necítia. Áno, necítia to tak a bolo by dobré, aby sa situácia zlepšovala, aby to ľudia cítili viac. Ale faktom je, že naozaj všetky ukazovatele hovoria, že Slovensko zažilo po vstupe do Európskej únie úspešný príbeh. Ale zdôrazňujem a podčiarkujem, ten príbeh by nebol taký úspešný, keby Slovensko vlastnými silami nerealizovalo zásadnú reštrukturalizáciu ekonomiky, neprijalo reformy, ktoré zdynamizovali rast hospodárstva, tvorbu nových pracovných miest, spravili krajinu príťažlivou pre vstup investícií, ktoré veľmi potrebujeme na to, aby sme mohli budovať priemysel a vytvárať pracovné miesta a bez ktorých by Slovensko nebolo tou atraktívnou krajinou, ktorou sa stalo.
No a tá smutnejšia časť toho príbehu, toho úspešného príbehu, je, že tieto reformy nemajú rovnakú podporu dnes, ako mali v čase, keď sa zavádzali. Nie od občanov, ale od politickej reprezentácie. A tu treba jasne konštatovať a povedať, že vlády Roberta Fica, obidve, prvá aj táto súčasná, pričom tá prvá v omnoho väčšom rozsahu torpédovala a brzdila ekonomické reformy, ktoré sa podpísali pod ten úspech Slovenska v rámci Európskej únie, a tým pádom brzdila dobiehanie Slovenska voči ostatným krajinám. Brzdila jeho ekonomický rast, brzdila tvorbu nových pracovných miest a podporovala vlastne takýmto spôsobom nezamestnanosť a jej rast. To sa dalo skryť a nebolo to jasne viditeľné v čase ekonomického vzostupu, ktorý spôsobili predchádzajúce reformy, ale stačilo zakolísanie svetovej ekonomiky aj európskej ekonomiky, stačil nástup krízy, aby sa okamžite prejavila obrovská slabosť, ktorá takýmto torpédovaním a deštruovaním reforiem bola spôsobená, a na Slovensku sme sa prepadli do hlbokej krízy, z ktorej sa dostávame pomaly a veľmi ťažko.
Toľko k samotnej, k samotnej súvislosti nášho príbehu v Európskej únii z pohľadu ekonomického. Ale ako som už spomínal, to naše členstvo nemá len ekonomický rozmer v Európskej únii. My sme v Európskej únii aj naozaj preto, lebo sa považujeme za súčasť, za civilizačnú súčasť tohto, tohto civilizačného priestoru, za krajinu, ktorá tam jednoznačne patrí, ktorá nepatrí na Východ, ktorá nepatrí do Eurázie, ale ktorá patrí do Európy, ktorá stojí na kresťanských európskych tradíciách a hodnotách, na ktorej vznikla európska kultúra. My si musíme pripomínať tie hodnoty, na ktorých naša civilizácia stojí a na ktorých stojí naše videnie sveta, lebo keď zabudneme, prečo sa rozhodujeme tak, ako sa rozhodujeme, tak to je, ako keby sme stáli na piesku, ktorý je podmývaný neustále vodou. Že preto sme v Európskej únii, pretože sa cítime ako národ, ako krajina sunáležitá s týmto priestorom.
A preto je veľmi negatívne, veľmi negatívne, keď naši súčasní vládni predstavitelia, premiér Fico na mnohých a mnohých fórach, príležitostiach a vyjadreniach, priamejšie alebo nepriamejšie, spochybňuje to, že Slovensko je dôveryhodný a pevný a jasný partner v rámci Európskej únie. Spochybňuje to tým, že sa vyjadruje veľmi, veľmi vlažne a veľmi neochotne k našim, k našim záväzkom, ktoré vyplývajú z nášho členstva v Európskej únii, že sa vyjadruje veľmi pochybovačne o našom, našom členstve v Severoatlantickej aliancii, bez ktorej by Európska únia nemohla existovať.
A môžeme byť úplne konkrétni, aby to nebolo len všeobecné vyjadrenie. V rámci prezidentskej kampane zarezonovalo vyjadrenie, kde na otázku v jednej z diskusií, či Slovensko v prípade ohrozenia ktorejkoľvek z členských krajín Severoatlantickej aliancie je pripravené poskytnúť pomoc, pán premiér Fico reagoval vyhýbavou odpoveďou, že to sa už v dnešnej dobe takto nerieši. Parafrázujem, ale myslím, že celkom presne, že to sa už v dnešnej dobe takto nerieši, že na to je už Bezpečnostná rada OSN, že tieto veci rieši OSN. Následne to bolo potom všelijakými spôsobmi, že to bolo nesprávne chápané a on to myslel ináč. Nie, takto to povedal. Takto to má v hlave uložené. Takto to vníma, čo bolo jednoznačné popretie základného článku spojeneckej zmluvy v rámci Severoatlantickej aliancie, že útok na ktorúkoľvek krajinu, členskú krajinu, je vnímaný ako útok na všetky krajiny a že všetky krajiny si vzájomne poskytujú pomoc. Jeden za všetkých, všetci za jedného – základný princíp, ktorý takýmto vyjadrením premiér tejto krajiny poprel.
Ďalšími veľmi negatívnymi a podľa mňa aj nebezpečnými signálmi sú, je prístup vlády k energetickej bezpečnosti Slovenska. Na mnohých, pri mnohých príležitostiach sme videli veľmi negatívne postoje voči zabezpečeniu energetickej bezpečnosti Slovenska. Naozaj, musím to len zopakovať, že pán premiér Fico sa správa, ako keby bol ruským agentom, ako keby bol agentom ruských záujmov na Slovensku, ruským agentom alebo agentom ruských záujmov v Európskej únii. Ako ináč možno vnímať, a budem spomínať chronologicky niektoré príležitosti, jeho vyjadrenie, keď na pamätnom zasadaní zahraničného výboru, ktorý sa konal v kinosále a na ktorom sa zúčastnilo mnoho poslancov a aj premiér Fico, na moju priamu otázku, ako sa vláda postaví k zabezpečeniu reverzného chodu na Ukrajinu, reverzného chodu plynu na Ukrajinu, začal s vyhýbavou odpoveďou, kde napadol Ukrajinu ako nezodpovedného partnera? Ako partnera, ktorý vlastne za plyn neplatí, a že slovenská vláda má s tým problém, lebo vôbec nemá istotu, či by za takýto plyn dostala zaplatené, pričom každý, kto sa trošku tej problematike venoval, vedel, že až ten reverzný tok plynu bude zabezpečený, nepôjde o predaj slovenského plynu, ale predaj plynu iných spoločností, ktorý cez Slovensko len bude pretekať, a že je otázkou geopolitického záujmu Slovenska, aby sme tento reverzný tok plynu zabezpečili, aby sme s tým nerobili žiadne odklady. Nasledovalo niekoľko neochotných vlažných vyjadrení, naťahovaní času, až kým sa ten reverzný tok plynu zabezpečil a rozhodol sa realizovať. To bol jasný doklad tej neochoty, čo samozrejme veľmi korešpondovalo so záujmom Ruska, so záujmom Putina spochybňovať a destabilizovať situáciu na Ukrajine.
Situácia na Ukrajine je súčasťou európskej politiky. Situácia na Ukrajine a náš postoj k tomu je veľmi dôležitý a Slovensko v tomto nemôže a ani nesmie chcieť mať autonómny postoj. Slovensko je súčasťou Európskej únie. My musíme mať jasný proeurópsky postoj aj v tejto otázke. Myslím, že ešte Zbigniew Brzezinski, a už mnoho rokov dozadu, povedal alebo napísal, že osud Ukrajiny rozhodne o osude Európy a o osude celého sveta a jeho geopolitickej situácie. Až Ukrajina padne do sféry ruského vplyvu tak, že to bude de facto opäť satelit, ktorý bude prináležať k Rusku, Rusko bude dominovať Európe. Rusko preváži ako veľmoc všetkými svojimi nástrojmi pozíciu Európskej únie a bude koniec rovnováhy v Európe. Koniec ekonomickej rovnováhy a z toho vyplýva samozrejme aj koniec bezpečnostnej rovnováhy.
Analógie s históriou hovoria, že túto situáciu nikdy netreba podceniť a že naším záujmom nie je tu robiť nejakého nezávislého neutrálneho arbitra medzi Ruskom a zvyškom sveta, ale že si treba jasne uvedomiť, že my sme súčasťou konkrétneho spoločenstva. Sme súčasťou Európskej únie. Nie sme neutrálna krajina. Sme súčasťou NATO, vojenskej aliancie, vojenskej obrannej aliancie. A preto naše postoje, naše záujmy musia byť jednotné, konkrétne a zladené s týmto spoločenstvom. Nie s Ruskom, nie s Putinom. A nemôže to byť ani za cenu lacnejšieho plynu, ktorý Gazprom predá na Slovensko. My nemôžeme za misu šošovice predať budúcnosť Slovenska, predať jeho geostrategické záujmy, jeho miesto v Európe, v civilizačnom priestore.
Slovenská vláda napriek tomu, že si to uvedomujú všetky vlády Európy, a nielen Európy, nerobí nič pre to, aby diverzifikovala svoju energetickú závislosť na Rusku. Nič pre to nerobí. Neviem si spomenúť na žiaden konkrétny krok, na žiadne strategické rozhodnutie, ktoré by smerovalo k tomu, aby sme znížili závislosť na, energetickú závislosť na Rusku. Naopak, Slovenská vláda sa buď pasívnym ničnerobením alebo aj tichou podporou prizerá, ako sa táto závislosť zvyšuje, napríklad aj tým, že čoraz hlasnejšie počujeme o možnosti masívneho vstupu ruského kapitálu do slovenskej energetiky aj v oblasti elektrickej energie. Nielen v oblasti plynu, nielen v oblasti ropy, ale v oblasti výroby elektrickej energie na Slovensku. Rosatom, pološtátna ruská firma, uvažuje, a vládni predstavitelia to pripúšťajú, o vstupe do Slovenských elektrární. Slovenská vláda sa prizerá, ako ruská najväčšia banka, takisto pološtátna, poskytuje Slovenským elektrárňam takmer miliardový úver v eurách a takýmto spôsobom ruský kapitál vstupuje do slovenskej energetiky a vytvára predmostie a most na to, aby Rosatom alebo inak nakoncipovaný ruský kapitál ovládol slovenskú energetiku. Keby sa toto stalo, Slovensko sa stane absolútne a extrémne závislé, energeticky závislé na Rusku.
Ako bude vykonávať nezávislú proeurópsku politiku, keď bude závislé od toho, či sa v Kremli nerozhodnú vypnúť Slovensko alebo zdroje energie včítane elektrickej energie, pokiaľ by Slovensko neposlúchalo? Ako môžeme byť spoľahlivým partnerom v NATO, keď takto vlastne vytvárame pozíciu čierneho koňa alebo piatej kolóny v rámci tohto spoločenstva?
Až si myslia naši predstavitelia, až si myslí vláda, že si toto nevšímajú naši partneri v Európskej únii a v NATO, tak je veľmi naivná. Veľmi pozorne si to všímajú, veľmi pozorne. A Slovensko napriek deklaráciám, ktoré tu určite zaznejú aj od pána ministra, aký sme potvrdili, že sme v jadre Európskej únie, a aký sme rešpektovaný partner a aký sme uznávaný partner, vnímajú toto ako slabý článok. Slovensko sa stáva slabým článkom reťazca. Slovensko sa takto stáva ohrozením, ktoré tu je. Ja sa veľmi teším takým správam, ako aj dneska som zachytil v TA3, že pán minister by mohol nastúpiť na pozíciu pani Ashtonovej, bolo by to určite skvelé pre Slovensko. Ale neohrozujú takéto, neohrozuje takéto správanie práve dôveru v Slovensko a v jeho predstaviteľov? Možno to síce zlepší trošku pozíciu pána Lajčáka pri tejto možnosti oproti pánovi Ficovi, lebo aj to som započul, alebo sa šušká, že možno tým konkurentom na takú pozíciu by mohol byť pán Fico, len obávam sa, že naozaj jeho výrazne proruský postoj by asi nebol práve najlepšou vizitkou pri snahe obsadiť práve takýto významný, významný post. Energetická bezpečnosť sa v dnešnej dobe stáva úplne rovnako dôležitá, ako vojenská bezpečnosť a je s ním úplne prepojená, preto podceňovanie tejto otázky je krajne nezodpovedné.
Ja vyzývam slovenskú vládu, vyzývam pána premiéra aj pána ministra zahraničných vecí, aby urobili konkrétne kroky proti tomu, aby Slovensko sa nestalo ešte závislejšou, energeticky závislejšou krajinou na Rusku. A chcem vidieť, a som presvedčený, že chcú to vidieť aj občania Slovenska, konkrétne kroky, ktoré k tomu smerujú. Energetická závislosť, ktorá tu je, sa samozrejme nedá prerušiť zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac, ani z roka na rok, ale musíme vidieť konkrétny strategický plán, akým spôsobom sa bude znižovať a čo pre to vláda urobí, aby sme túto energetickú závislosť znížili. Nie všetky krajiny Európy sú tak závislé ako Slovensko na energii z Ruska. Niektoré nie sú závislé vôbec a diverzifikácia zdrojov je otázka elementárnej bezpečnosti.
Vážené dámy, vážení páni, uzatvorím tento svoj príspevok opäť len apelom na to, aby sme si uvedomovali dôležitosť tejto témy, dôležitosť témy, ako Slovensko aplikuje svoju európsku politiku. My nie sme len pasívni prijímatelia a nemáme, nemáme byť pasívni prijímatelia čohosi z Bruselu, či sa to jedná eurofondov alebo smerníc. My máme byť aktívni ovplyvňovatelia tejto politiky, aktívni prispievatelia k tejto politike a máme sa o ňu zaujímať. Keď z tejto témy spravíme domácu tému, tému, ktorá sa dotýka každodenného života občanov, potom sa môže zmeniť aj vnímanie občanov Európskej únie. Potom sa môže zmeniť ten slovenský paradox, že na jednej strane podľa prieskumov naši občania najviac dôverujú inštitúciám Európskej únie, ale najmenej sa zúčastňujú volieb, ktoré vlastne sú vyjadrením záujmu ovplyvňovať dianie v Európskej únii. Len tak spravíme vizitku a vylepšíme vizitku národa, ktorý už nie je ten vazalský národ, ktorý bol naučený stáročia len dostávať príkazy a vykonávať príkazy, ale národa, ktorý si je vedomý svojej pozície, svojej zodpovednosti, svojej možnosti prispievať k tvorbe jednotlivých politík a ktorý sa bude v plnom slova zmysle správať ako suverénny národ aj voči svojmu okoliu, ktorý sa tak nebude správať len do vnútra svojich hraníc nášho malého Slovenska, ale ktorý sa bude takto správať aj navonok, za týmito hranicami, v rámci Európskej únie, ale aj v rámci celého sveta.
A k tomu by som bol rád, keby sme zamerali naše úsilie, keby takéto úsilie sme videli aj od našich vládnych predstaviteľov. A pánu ministrovi želám v tomto úsilí všetko najlepšie a držím mu palce, aby v tomto smere bol úspešný a aby sa mu podarilo získať tie posty, o ktorých sa hovorí.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán kolega Kaník, súhlasím s tebou a potvrdzujem, že aj mňa zaráža takmer absolútny nezáujem poslancov o tému Európskej únie. A myslím si, že diskusia o Európskej únii je tak deficitná v rámci Slovenska, že nielen dôsledkom sú, je neúčasť vo voľbách do europarlamentu, ale aj elementárna neznalosť, čo je Európska únia, čo znamená Európska únia pre Slovákov. Ak občania nepochopia, čo je to Európska únia, logicky sa nemôžu ani stotožniť s tým, že zároveň s tým, že sú Slováci, že sme Slováci, takže sme aj Európania. A myslím si, že prerokovávanie týchto správ, ktoré sú súčasťou programu, bol vynikajúci predpoklad na to, aby táto diskusia sa rozšírila. Nikdy v histórii tak ako dnes sme nemali možnosť ovplyvňovať dianie v Európe, vždy to boli mocnosti, ktoré tie pravidlá určovali, a práve ony prišli s tým návrhom, aby sme boli súčasťou toho. A my sme naším vstupom do Európskej únie dostali túto možnosť. Možnosť určovať alebo ovplyvňovať pravidlá, ktoré budú platiť v Európe v rámci spolupráce, ale samozrejme zobrali sme na seba aj určité záväzky, ktoré z toho vyplývajú.
A súhlasím aj s tým, čo si hovoril a dosť obšírne, že správanie sa súčasných predstaviteľov našej vlády vzbudzuje určité obavy. Jednak v tom, že nepresadzujú záujmy Slovenska, lebo prakticky ich nemáme ani veľmi zadefinované a nie sú ani prijaté nejakým konsenzom, a samozrejme aj spochybňovanie záväzkov, ktoré sme v minulosti na seba zobrali.
Ďakujem.