36. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážení, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov. Tí, ktorí nechcete počúvať, tak ste počuli, že hlasovanie nie je, tak nie je, tak nemusíte počúvať. Môj pohľad tu bude trošku kdesi, trošku iný, ako zazneli tuná doposiaľ ako tieto. Dovolím si aj k niektorým predrečníkom zareagovať, aj k tým názorom, ktoré tu odzneli, faktickou som sa nehlásil, nechcel som do toho nejako tak vstupovať.
Ale zamyslel som sa aj nad takouto jednou skutočnosťou, keď začnem, pôvodne som chcel inak začať, ale zamyslel som sa práve nad takouto vážnou skutočnosťou, a sa doťahujeme tuná v pléne Národnej rady, či ukončenie vojny budeme oslavovať 9. alebo 8. mája a teraz, či sme tú úctu vzdali 9. alebo ôsmeho. Podstatné a dôležité je to, že si pripomíname tento deň ukončenia vojny, a to bolo skutočne čosi hrozné. Dnes to prežívame bezprostredne s naším susedom smerom na východ, aj keď možno už sa nám to tak nezdá, ale tam rinčia zbrane. Rinčia zbrane a sú obete, sú tam obete, hej. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte.
Páni poslanci, prosím vás, keby ste boli dostatočne tolerantní k rečníkovi, aby ste ho nevyrušovali. Prosím teda o kľud v miestnosti.

Kuffa, Štefan, poslanec NR SR
Mne ten ruch nevadí, spokojne môžu diskutovať, debatovať. Áno, dôležité, dôležitá je tá podstata: vzdať úctu obetiam II. svetovej vojny, ktorí naozaj obetovali svoje životy. Ja som to včera vo faktickej poznámke tak aj spomenul, áno, aj II. svetová vojna, tá je plná rozporuplných protikladov. A dovolím si to povedať a som aj o tom vnútorne presvedčený, bola aj nositeľom toho, že skutočne došlo k zbytočným obetiam, veľakrát aj na jednej, aj na druhej strane, hej. Veľmi veľa ľudí zomrelo zbytočne. Nechcem to tu rozvádzať, hej.
A tak isto to vnímam aj teraz, to napätie, ktoré je na tej Ukrajine. A ja som to už hovoril, vrátim sa k tomu. Ak sme mali byť možno spravodliví alebo ak sme chceli zaujať ten postoj, prečo sme tak hlasno nekričali, keď boli tie nepokoje v centre Kyjeva, keď to tam začínalo. Tam to začínalo. Tie nepokoje začínajú na uliciach. Ja stále budem vyzývať aj som zástancom toho, aby konflikty sa riešili formou dialógu až do vyčerpania, do vyčerpania, myslím, takého fyzického. Naozaj to použitie zbraní, to už je tá najkrajnejšia forma, ktorá tuná môže byť, a tú si ja zo srdca neželám, neželám si to. A teraz či dávame viac alebo menej na našu armádu v porovnaní s Poľskom, tak ako tu tiež včera tuná ako zaznelo, no dovolím si povedať, prepáčte mi, myslím si, že naša krajina vôbec nie je pripravená na nijaký vojnový konflikt, není pripravená. No, žiaľ, není. Ja som sa, ja som sa dva roky učil zabíjať ľudí. Ja som bol dva roky na vojenčine, ja som sa to učil,. A naši chlapci by netrafili do veľkej stodoly, keby mali strieľať, tak by netrafili do veľkej stodoly. Tak asi tak sme my pripravení, naša krajina. A my tu teraz ideme hovoriť, hej, také silné slová, jak na jednej, na druhej strane, keď tu počúvam.
Prepáčte, ja tak spomínam dosť často tuná aj krajinu v podstate smerom trošku na západ a zároveň na juh od nás, a to je to Švajčiarsko. Švajčiarsko je neutrálna krajina, ale tá je pripravená, dovolím si to povedať, že je pripravená. Mal som to  ako možnosť vnímať ako turista, ako proste občan našej krajiny a prechádzal som tou krajinou nie tak dávno a dosť často tam navštevujem tú krajinu a vnímal som ju aj pri tej poslednej návšteve práve aj pod vplyvom udalostí, ktoré sa diali na Ukrajine. A tak som si uvedomil, že táto krajina naozaj, a ono to súvisí aj s energetickými zdrojmi a tou diverzifikáciou energie, Švajčiari sú, sú na to pripravení, oni nemajú jadrové elektrárne, ale tú vodu zachytávajú hore v končiaroch v Alpách, a skôr než zbehne tá voda do doliny, tak odovzdá tú energiu a odovzdá ju pre nich, pre túto krajinu a dokážu to zužitkovať. Ale v tých horách sú aj ľudia, ktorí pracujú na rozdiel od nás tuná.
Prepáčte, keď si odpustím možno, aby ste to nebrali tak, aby sa vás to nedotklo, ale sociálnou istotou nemôže byť podpora. Sociálnou istotou je práca, ktorá ti dáva tú dôstojnosť, dôstojnosť človeku, ktorú dáva. A tam tých ľudí som videl pracovať, tvrdo pracovať. Keď sa ma tu kolega, nebudem to spomínať, ale sa ma pýtal: ´Števo, ty si myslíš, že sa ľudia vrátia späť ako k motyke a že budú takto pracovať?´ V poľnohospodárstve je 100 000 pracovných miest, dovolím si povedať, od prvovýroby až, až po finálny výrobok, po tú potravinu. Prečo my 60 percent potravín dovážame? My máme deficit 100 percent. My máme 100 percent deficit, lebo 60 percent máme výroby, aby sme mali 100 percent, a 40 percent máme vyvážať. Tento potenciál je tuná v tej krajine. A to patrí aj k stratégii a patrí to aj k tej zahraničnej politike. A to som mal možnosť vidieť v tom Švajčiarsku, mal som to možnosť vidieť. Tí ľudia, keby naozaj bola táto krajina napadnutá, oni sú schopní. Ale oni majú aj stratégiu, aj určenú. Keby ste sa tých ľudí opýtali, ak by bola táto krajina napadnutá, čo budú robiť, oni vedia, čo budú robiť. Vedia hneď prvý deň, druhý deň, tretí deň. Skúste sa opýtať nás, poslancov, čo by sme my robili. Čo by sme robili? To by bol veľký chaos. Keby som sa vás opýtal, kolegovia, že kde je tuná protiatómový bunker, koľkí by ste to vedeli povedať? Ja som tu krátko – no, jeden zdvihol ruku – ja som tu krátko, ale som si to všimol ako jednu z tých vecí vzhľadom na to, že som bol na tej vojenčine (vyslovené s pobavením), som dôstojník v zálohe. Takže v podstate aj môj pohľad je aj taký. Cez to všetko, že som aj dôstojníkom v zálohe a bol som len na vojenčine a bol som len na vojenčine, tak je tá skutočnosť taká (smiech v sále), darmo sa smejete. Pán kolega neviem, či sa smeje z niečoho iného alebo z toho, tak to už neviem teraz.
Tak hrôzy vojny sú čosi, čo je negatívne. A ten konflikt, ktorý je teraz na Ukrajine, nás sa bezprostredne dotýka. Ja si dovolím to povedať, že Slovensko môže byť tým mostom. A tu kolegyňa, keď rozprávala, že na mostoch domy nestoja a ľudia nebývajú, ja si dovolím povedať, že bývajú a sú aj postavené domy. A sú v Európe nádherné mosty, na ktorých sú domy, dole sú obchodíky a ľudia tam bývajú. Takže aj na tom moste aj ten sprostredkovateľ, ten pomyselný ako ten most, slovenská krajina môže byť sprostredkovateľom. Dovolím si povedať, že naša krajina dobre rozumie jak Východu, tak Západu, nemôžme zas len tak odsúdiť Rusko a tváriť sa, že naša krajina ako vyžije. Sme závislí aj na Rusku. Sme závislí. Ale aby to malo to proporcionálne vyváženie. Prepáčte mi to, keď to tak ako spomínam, ale však ja som z východného Slovenska. Tí poslanci, ktorí sme z východného Slovenska, tak možno ešte lepšie tak rozumejú tomu, keď som to povedal, že naozaj tomu Východu rozumieme. Ale rovnako, rovnako rozumieme aj tomu Západu. Aj na jednu, aj na druhú stranu. Slovensko môže zohrať veľmi dôležitú rolu a úlohu aj pri tej, aj pri zbližovaní vzájomne ako týchto národov.
V piatok, to jest zajtra, sa má podpísať asociačná dohoda medzi Ukrajinou a Európskou úniou. Ja som za. Však nech, nech aj tá Ukrajina má ten priestor, aby mohla byť plnohodnotným členom raz Európskej únie. Ale pripomeniem si, to bolo tak, myslím, že pred rokom to bolo, keď tu bol minister zahraničných vecí Ukrajiny, a mne sa veľmi páčilo to, keď sa on, boli sme dvaja za koalíciu, dvaja za opozíciu, bolo to v Národnej rade na tomto stretnutí, a veľmi sa mi páčilo, keď tento minister zahraničných vecí sa vyjadril k Európskej únii. A vtedy povedal takúto vec: ´My sa Európskej únii nebránime, hej, ale ani nebudeme sa nasilu tlačiť. My keď pôjdeme do Európskej únie tak, aby sme tam vstupovali ako dôstojný partner, ako dôstojný partner.´ Mne sa to veľmi páčilo. Nebyť ako takým príveskom.
Teraz si zoberte, odpusťte mi to, možno to naozaj, nebudete so mnou tuná súhlasiť, ale ja som mal taký pocit, prepáčte mi to, že to poviem, ale to ako keby tá Európska únia, ten Západ potreboval nás. Paradoxne. Ja si to dovolím tak povedať. Čo sa týka ekonomiky, tak áno. Však kde by produkovali? To pekne Jožko Mikloško tu rozprával, že dneska žijeme konzumnú dobu, ale my jednoducho vyrábame, všetko sa pokazí a stále len to. A tak sme nastavení, konzumný spôsob ako života. Oni nás potrebovali, potrebovali nás. A čo sa týka možno pohľadu, ja budem mať aj iný pohľad na, na to, že aj na NATO, hej, mám iný pohľad, hej, či tie vojská NATO tu majú, alebo nemajú byť. Ja si myslím, že nemajú byť. Možno Poľsko má iný pohľad na to a pozývajú vojská NATO a cítia sa nejak ohrození zo strany Ruska. Ja ako občan Slovenskej republiky môžem povedať za seba, hovorím to za seba, a myslím si, že aj za viacerých: ja sa necítim byť ohrozený Rusmi. Naozaj sa necítim byť ohrozený Rusmi. Ja som to už aj povedal, ja si neviem ani predstaviť, že by naša armáda alebo naši vojaci sa postavili proti ruskej armáde. To je úplne čosi absurdné. To si neviem ani predstaviť, že by k čomu, k niečomu takému došlo.
No, prepáčte mi to, to bol taký trošku vstup do danej problematiky. Ale chcel som, chcel som sa vrátiť k tej téme a k tomu výročiu – 10 rokov od vstupu do Európskej únie. Aj keď to možno zaznie tak ako politicky, avšak už ma za tie dva roky možno aj poznáte kolegovia, tak ale bezpochyby zase je to neupierateľné a nedá sa to poprieť, že v podstate aj tá naša krajina na tej úrovni, na akej je, tak bolo to aj zásluhou Mikuláša Dzurindu, začo mu chcem aj poďakovať, hej. Dneska už nie je členom ani politickej strany, ktorú ako zakladal, no život v politike už je taký. Ale v skutočnosti práve tento muž bol ten, ktorý mal odvahu, mal tú odvahu. Môžme mať tu rôzne, samozrejme, politické pohľady aj rôzne politické názory, ale bol to človek, ktorý bol odvážny naštartovať tie reformy A keď my nenaštartujeme, nereštartujeme túto krajinu a nenabehnú ako tie reformy, odpusťte mi, ale sociálnou istotou nemôže byť podpora. To nemôže byť, lebo to nie je spravodlivé dať každému, proste ako, že rozdávať. No musí to byť spravodlivé podľa aj tvojich zásluh. Ty keď nechceš pracovať, no tak ty nemôžeš dostávať aj podporu a donekonečna. Aj na trhu práce máme veľmi veľa ako takýchto ľudí. Ale ty jednoducho keď nemôžeš pracovať, stratil si tú prácu, no tak to je, to je vtedy ten moment, kedy v podstate máme tomu človeku pomôcť. To, že sa otvoril 500-miliónový trh smerom možno na západ, hej, a že v podstate aj tá stredná Európa, no tak to ešte neznamenalo automaticky ten rast našej krajiny, hej. Ale trebalo prijať naozaj tie reformy, na ktoré naozaj Mikuláš Dzurinda nabral odvahu, a ich urobil.
Ono tie reformy nie je jednoduché ako robiť, pretože veľakrát sú to nepopulárne opatrenia, ľudia veľakrát tomu nerozumejú. A, žiaľ, musím povedať, za posledných 24 rokov my sme naučili ľudí nepracovať, hej. Jednoducho každý len natrčí ruky takto dlaňami dohora a len: daj, daj, daj. Ale veď to nejde donekonečna. A my si to veľmi dobre uvedomujeme, to neunesie ten náš sociálny systém. Samozrejme, na druhej strane keď my tu máme, a to tak, pán minister, viete, keď podporujete to LGBTI, a Dodo Hlina to tu ako spomínal, ale my tu máme naozaj skupiny také, ľudí, že potrebujú tú pomoc. Ja aj dneska ráno, keď som išiel, na Zámockej ulici by som vám vedel povedať, kde nocuje bezdomovec. A hovorím: kde sú tie ďalšie skupiny? Kde sú rodiny, kde sú manželstvá, kde sú, ja neviem, ťažko chorí, nevyliečiteľne chorí, zomierajúci? No veď tam by sme mohli tiež rozprávať, kde sú rodiny, možno mladé rodiny. Treba sa aj na to zamerať. Však ja keď som začínal ako mladý človek a boli tie mladomanželské pôžičky, dalo sa od čohosi odpichnúť, prepáčte mi takú odbočku, no ale nechcem tak zachádzať do týchto vecí.
Ono je tu vidieť, čo sa týka Slovenskej republiky, čo sa dotýka konkurencieschopnosti, a keď sme kedysi boli na úrovni v tej priečke na 37. mieste a dnes sme na 78. mieste, tak to je prepad raz toľko. Myslím si, že je to minimálne hodné zamyslenia ako ľavice, tak pravice, nás všetkých 150-ch poslancov, nás všetkých. A veľakrát to tu vidím, žiaľ, je to tak a myslím si, zvykám si už aj ja na to, že tá politika sa všade do všetkého vnáša, ale bol by som rád, keby sme sa zamysleli nad takou skutočnosťou, aby sme, aby nám úprimne záležalo na dobre tejto krajiny a aj na budúcnosti tejto krajiny. Nie teraz ja žijem alebo chcem mať moc, alebo chcem mať, chcem byť ministrom, chcem byť poslancom a za každú cenu robím ľúbivú politiku, lebo toto chcú ľudia počuť. Veľakrát tá politika nie je ľúbivá, ale robiť to, čo je osožné, čo osoží tejto krajine.
Presne aj za tie roky, aby sme tiež neboli takí servilní voči Bruselu. Nie je všetko dobreéto, čo prichádza ako z tej Európskej únie. Aby som nevyznel tuná ako nejaký euroskeptik, ale sú veci, ktoré naozaj máme my dobré, naopak, môžme my byť príkladom aj pre ten západný svet, aj pre ten Brusel, určite áno. Aj v tých hodnotách, ktoré boli tuná spomenuté. Jožko Mikuš tuná to prešiel, celou tou škálou tých hodnôt. To nie je len tá sloboda, to dobro, demokracia, proste tie veci, krásne to ako tuná vymenoval. Sú to všetko podstatné veci. No ušla mi myšlienka, prepáčte (vyslovené s pobavením) teraz, hej. Áno, aby sme neboli len takými automatmi aj tuná v tomto pléne Národnej rady a aby sme nestláčali len tie tlačítka a vyhovárali sa, lebo taká smernica Európskej únie, alebo nie. Mali sme to tuná aj tohoto týždňa. Nemôžeme stále len tak. Ale keď sú to dobré veci, no tak aby sme ich prijímali, ale ak sú zlé veci, však máme aj svojich reprezentantov, aby sme sa dokázali aj vzoprieť a povedať, ale pre našu krajinu aj z hľadiska kultúrneho, aj tradičného jednoducho je to neprijateľné. A tie hodnoty, bolo to tu spomenuté, sú predovšetkým kresťanské hodnoty. Jožko Mikuš toto všetko, čo prečítal, neviem, nejakých možno 17 tých bodov, dá sa to zhrnúť do jednej vety: sú to kresťanské hodnoty, ktoré spomínal tuná aj pán Kaník. Ale k tomu sa treba skutočne hlásiť, ale čosi ťa to musí, Ľudo, aj stáť. Musíš zobrať aj ten kríž na svoje plecia a ho niesť. To nie je len o tom ako rozprávať. A to treba presadiť aj tuná v tom postoji a odvážne tuná aj sa zastať tej spravodlivosti, aj hlasovať za to, nielen povedať, ale aj hlasovať. A veľakrát je to veľmi ťažké a veľmi náročné to je.
Téma eurofondov. Tak sme kdesi na úrovni čerpania 54 percent. Či je to dobré, alebo je to zlé. Keby sme to číselne, len percentuálne vyjadrili, no tak povieme: len sme kdesi na úrovni 54 percent. Nechcem sa k tomu vyjadriť, že či je to dobré, alebo to je zlé, lebo by som mohol povedať: aj chvalabohu, že len toľko sme vyčerpali, aj tak by, aj vedel by som to obhájiť, pretože veľakrát to čerpanie eurofondov je naozaj totálne nezmyselné. Včera Dodo Hlina to tu spomínal, to rozprával možno 10 alebo 15 minút, o tom čerpaní tých eurofondov. Aj ja mám osobnú skúsenosť a zrejme aj my všetci. Veľakrát tie projekty, ktoré tuná sú, tak sú naozaj nezmyselné. A tie peniaze to nie sú abstraktné peniaze, tie peniaze sú naše, presne tak, ony idú cez Brusel, idú takou len okľukou, a sú to naše peniaze. Sú to naše peniaze. Tak teda, aby efektívne boli využívané. Aj to stavanie tých hotelov, ktoré spomínal tuná, aby to nebolo to, že teraz v podstate znevýhodňuje alebo naburáva tú konkurencieschopnosť aj v podnikaní, aj medzi podnikateľmi. Veľakrát to môže byť veľká nevraživosť, lebo jeden dostane tie peniaze a druhý nedostane. A čo ten druhý, je menej schopný? Žiaľ, musím to povedať, veľakrát je to o tých známostiach, kto si, kto jak dokáže presadiť tie veci, tú transparentnosť a hlavne spravodlivosť prerozdeľovania tých financií. A to sú naše peniaze a to nám nemá byť ľahostajné. Však a čo? Však nejaké školenia, chlebíčky sme zjedli! Dodo Hlina často to tu spomína, tie kávičky, ale, žiaľ, je to pravda. Žiaľ, je to pravda, že veľakrát sú neefektívne využívané tie peniaze. A to je veľmi zlé.
Ja kvitujem aj tú skutočnosť, vyše 1000 škôl, že bolo opravených. Pán minister, v tej správe to tam uvádzate, 26 priemyselných parkov bolo postavených, neviem, 24 ČOV, by to boli všetko ako krásne čísla. Len ja som sa teraz nad takouto skutočnosťou zamyslel: tak ja poznám jeden priemyselný park, o jednom budem hovoriť, nebudem konkrétny, ale neslúži svojmu účelu. To je plot, obohnaný nejaký pozemok, svietia tam svetlá a nič. No ak je viac takýchto priemyselných parkov, tak treba v podstate aj v tej správe, že teda koľko naozaj efektívne tých priemyselných parkov je využívaných. A to je vlastne ten spätný pohľad, že či ja teda budem dávať do budúcna na takéto aktivity, alebo nebudem dávať. Však treba aj tieto veci mať na pamäti.
Ten Erasmus sme tu už spomínali, ale ja sa ho dotknem, lebo týka sa veľkej skupiny ľudí, a to študentov. Na jednej strane je to veľmi chvályhodné, že cez tento projekt 17 000 študentov malo možnosť študovať na univerzitách zahraničných, čo je vynikajúca vec, to je perfektná vec, lebo to nie je len to vzdelávanie a to absorbovanie tých vedomostí na zahraničných univerzitách, ale to je to čerpanie tých skúseností. A keď tí študenti sú tam rok, alebo možno sú tam, niektorí sú tam študenti dlhšie, tak väčšinou sú to schopní, šikovní ľudia, odpozorujú mnohé tie veci. To už tak, sme to tu spomínali, aby sme nevymýšľali koleso, ktoré už poznáme, a rovnako je to aj vo vzdelávaní. Ale jedna vec, ktorá ma veľmi mrzí, zopakujem ju, a to je tá, že tí študenti síce tam študujú a naozaj sú vynikajúci a dosahujú vynikajúce výsledky, ale, žiaľ, a veľmi častým javom je práve to, že títo študenti sa k nám nevracajú späť do našej krajiny. Oni sa chcú vrátiť veľakrát, lebo rozprávam sa s týmito mladými ľuďmi, a sú to absolventi vysokých škôl alebo už aj na doktorandských ako štúdiách. Aj s tými ako rozprávam, chcú sa vrátiť, ale, žiaľ, nemajú sa kde vrátiť. Oni to dokonca povedia tak, že moja vlastná krajina akoby nemala o mňa záujem. Treba sa nad tým zamyslieť, ako vytvárať tieto podmienky, aby pracovné miesta boli adekvátne tomu vzdelaniu, ktoré dosahujú. Som to tu spomínal, sú až prevzdelaní, hej. Jednoducho nevieme týchto ľudí jednak zamestnať, prideliť im adekvátnu prácu, vyťažiť ich a už nehovoriac o tom, že zaplatiť. Oni sú aj skromnejší, vedia sa aj uskromniť, aj za menší plat sú ochotní robiť, lebo stále majú blízky vzťah k tejto krajine. Tí, ktorí ste boli dlhšie vonku, tak viete, aké to je ťažké. A tí, ktorí sú už tam možno niekoľko rokov, alebo desať rokov, tak stále sa cítia akosi tak odcudzene a stále nejak k tej našej krajine inklinujú. Ale keď aj rozprávam s ľuďmi, ktorí, trebárs mladé rodiny žijú a bývajú 10 rokov vonku, tak jednoducho majú problém sa sem vrátiť. Samozrejme, jednak už ten životný štandard, ktorý možno v tých západných krajinách, ktorý dosahujú, je oveľa vyšší a je problém ísť kdesi dole nižšie, ale prídete tuná a máte problém jak s bývaním, tak so zamestnaním, no a s ďalšími vecmi, nebudem to tuná tak spomínať. Potom sa čudujeme, že 13,5 % je na voľbách zúčastnených ľudí. Ani není čudo, keď v podstate tú Európsku úniu potom občania našej krajiny vnímajú ako niečo, čosi navyše, alebo čosi, čo nemá žiaden ako vplyv na budúcnosť našej krajiny.
Kolega Mikloško tu spomínal včera a to bola tá rozvojová pomoc. On sa jej tak dotkol. Naozaj takisto som mal taký bližší vzťah a môžem povedať aj možno ho mám k tej vysokej škole svätej Alžbety cez ľudí, ktorých poznám, ale oni naozaj sú vysokou školou takmer ukážkovou pre túto našu krajinu. Je to súkromná vysoká škola. Majú 60 projektov a prof. Krčméry je práve ten, ktorý naozaj pracuje aj pre tie rozvojové krajiny. Naša krajina nepatrí ku chudobným krajinám. A to naozaj to, čo tuná odznelo, a je to naozaj aj pravdivé, tá životná úroveň je veľmi vysoká, veľmi vysoká. Tak dobre sme sa ešte nikdy nemali, ale, samozrejme, my budeme stále frflať. A keď najlepšie je sedieť v krčme, byť nezamestnaný a nadávať na parlament, na celú vládu, jak nič nerobí, a to. A ty čo robíš? Ty len asi obraciaš poháriky ako do seba. Toto je potrebné zmeniť veľmi výrazne, aby tí ľudia v tých krčmách tam neboli, ale tam budeš pracovať, tam budeš pracovať. Ale nebudeš už dneska pracovať s motykou, jak možno sa ma kolega pýtal. Dneska sú moderné poľnohospodárske stroje a dá sa to využiť. A to je, to je práca v konkrétnych regiónoch, v konkrétnych regiónoch Slovenska, hej. Netreba ti cestovať za tou prácou.
Stoštyridsaťtisíc ľudí pracuje, ja som to tak tuná zachytil, že aké je to pozitívne, že v zahraničí. Ja to až tak pozitívne nevnímam, prepáčte, hej, že 140 000 ľudí, že vonku ako pracuje. Však dobre, majú tú možnosť, ale na druhej strane sa zamýšľam nad tým, že prečo tú možnosť nemajú tu. Veď je dôležité, aby boli tí ľudia tuná. Má to aj negatívne dopady. A to je práve, zaťažuje sa sociálny systém. Mnoho rodín sa práve vďaka tomu, že manžel alebo manželka, dneska veľa žien pracuje ako v zahraničí, a rozpadávajú sa tieto rodiny. Rozpadávajú sa, rozvedú sa rodiny. Kolega Dodo Hlina tu povedal, že, žiaľ, nemal to šťastie, aby v podstate žil v rodine, ktorá sa nerozpadla. Je to veľmi bolestivé. Však to nechcem sa ani posmievať, ani odcudzovať. Tam, kde sa to manželstvo rozpadne, ale najviac trpia stále deti. To je veľmi bolestivý rozmer a veľmi bolestivý prvok.
Prečo sú potom plné krčmy tých mladých ľudí? Prečo drogujú, fetujú? Je to vďaka aj tomuto, to sú dôsledky.
Je to nestabilná rodina, rozpadne sa rodina. A tie súvislosti, samozrejme, to je len jedna vec, ktorú som ako spomenul, to je aj tá práca v zahraničí. Lebo otec ide do zahraničia, maká, je na kamióne alebo pracuje, neviem, v Holandsku, v Belgicku a nemá čas sa venovať tým deťom. A dospievajúce deti, však sme prechádzali ako tým, tak taký búrlivý vek je to obdobie puberty aj adolescencie, tak naozaj potrebuje tú ruku aj otca, aj tej matky. Je to veľmi dôležité.
Ono budovať tie spojenectvá, tak naozaj, aby sme tie spojenectvá budovali. A predovšetkým, aby sme deštruktívne nepôsobili aj v tej zahraničnej politike. A tak sa vrátim ešte tak veľmi okrajovo. Ja nebol som ani pohoršený z toho, včera som to spomenul, že Putin prišiel do toho Rakúska, bol tam síce na 6-hodinovej návšteve. Vôbec by som nemal s tým, nemal problém, keby prišiel aj k nám, do našej krajiny, ale tuná možno niektoré tie veci, ktoré tuná odzneli, úplne v pohode.
Prepáčte, myslím, že by som mohol asi aj tak skončiť. Aj pánovi ministrovi zaželať veľa pracovných úspechov, aj božieho požehnania, aby aj vydržal v tej zahraničnej politike. Aj keď aj tuná od tohto rečníckeho pultu zaznievajú častokrát také rozporuplné ako názory, niekedy sú emotívnejšie, niekedy sú menej, tak nech vám Pán Boh žehná.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predseda. Pán kolega Kuffa, dovoľte, aby som ako predseda zahraničného výboru vyslovil obdiv k hĺbke a šírke vašich vedomostí a aj ku geopolitickej zrelosti vašich úvah. A tiež, aby som vyslovil obdiv k tomu, že sa vám podarilo vytvoriť nový žáner parlamentnej diskusie. A nazval by som ho, že: voľný tok asociácií. Jedna vec mi tam chýbala, bola to jedna veta celá, nebola tam ani jedna bodka. Ale tak to je asi súčasť toho nového žánru.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Štefan, ja často s tebou nesúhlasím, ale tušil som, že aj teraz možno tvoje vystúpenie vzbudí niektoré poznámky, napokon boli sme toho práve svedkom.
Ale ja považujem za potrebné napriek tomu, že idem za chvíľočku do rozpravy, aby tu bola príčinná súvislosť medzi tým, čo si to povedal, a ako chcem na teba zareagovať, oceniť jednu vec, ktorá mi dosť často chýbala aj v minulosti, a ty si ju povedal jasne a ja si myslím, že správne, veľmi správne. A to, že si pripomenul, že dnešné možnosti, hodnotenia nášho fungovania v Európskej únii majú akési základy, korene a prameň a že si spomenul osobu, osobnosť bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu. Ono je tá politika taká, že prídu nánosy a potom sa všetko zneguje a zistí sa, že biele nebolo až tak biele. Ale ja si myslím, že je veľmi správne, keď dokážeme byť féroví. A ty si bol v tomto prípade férový a jasne si pomenoval, že množstvo reforiem, ktoré sa v ťažkej dobe v tejto krajine urobili, boli ozaj urobené pod vedením a zásluhou, samozrejme, aj širšieho kolektívu, ktorý zastrešoval práve premiér Mikuláš Dzurinda. Mne aj v minulosti chýbalo, že keď nadviazali tu ďalšie vlády aj vláda pána premiéra Fica, nepostrehol som nikdy, že by tak férove na politickom kolbišti niekto tieto fakty ocenil. A ty si to urobil, lepšie teraz ako nikdy a lepšie takto ako vôbec.
Tak práve za tento moment tvojho vystúpenia ti osobitne ďakujem. Mne sa to páčilo a veľmi mi to chýbalo aj v minulosti. Treba pripomínať veci tak, aké boli. A keď boli dobré, tak to netreba zapierať ani vtedy, keď nám to už akosi z nejakých dôvodov nevyhovuje.
Ďakujem.

Ja si dovolím tiež krátko zareagovať. Chcem oceniť neformálny prístup aj prejav k mnohým otázkam, ktoré súvisia s vyhodnocovaním praktických konkrétnych prínosov nášho členstva v Európskej únii. A predovšetkým chcem vyzdvihnúť tú myšlienku možnosti podpory vidieka a rozvoja poľnohospodárstva, lebo zjavne vidieť aj z predloženého materiálu z vecných merateľných argumentov, že v tomto smere má Slovensko veľké rezervy.
Ja neviem teraz usúdiť, nakoľko je to výsledkom zlyhania našej diplomacie v Európskej únii, alebo zlyhania samotných reprezentantov, našich reprezentantov v zahraničí, nakoľko je to tlak tých silných krajín v ich zoskupení, ale jednoznačne tento problém tuná je. Tá nerovnosť, tie disparity, čo sa týka podpory v poľnohospodárstve, sú evidentné, sú problémom, ktoré v bežnej praxi pre súkromných roľníkov, pre malých agrárnikov predstavujú vážny problém. A nech toto je pre nás veľkou výzvou na to, ako tieto disparity, tieto rozdiely v podporných dotačných programoch vyrovnať a zmeniť.
Rovnako chcem vyzdvihnúť jednu myšlienku, jeden taký pohľad, ktorý nie je tradičný, a to je to, že často sa rovnako zamýšľam nad tým, ako posudzujem súvislosti s významom nášho členstva integrácie v Európskej únii, kto koho potrebuje viac, či Únia nás alebo my Úniu. Je to naozaj pre mňa rovnako diskutabilná vec, pretože vnímam veľkú nepriehľadnosť v tom, ako vyzerá zostava toho, nakoľko sme prispievateľmi my do Únie a nakoľko vlastne máme...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo aj za reakcie. Áno, aj naša krajina v podstate, aby sa odvážne hlásila ku svojej minulosti, aj tej blízkej. A naozaj spravodlivo sa snažiť pristupovať k tomu aj v tých postojoch. Mikuláš Dzurinda bol bezpochyby tou osobnosťou, ktorý sa zaslúžil o rast našej krajiny. Je to bezpochyby.
Áno, je veľmi veľa vecí, ktoré je možné tuná v tej našej krajine, krajine zmeniť. Máme veľké rezervy. A myslím si, že môžme byť krajinou, ktorá by mala oveľa vyššiu mieru nezamestnanosti a oveľa lepšie by sme sa mohli mať, aj viac by sme mohli, aj naše rodiny by mohli byť šťastnejšie. Lebo k ekonomickému rozmeru alebo životnej úrovni patrí práve aj ten rozmer šťastia. Skúste sa opýtať mnohých ľudí, že či sú šťastní. Aj tých, ktorí sú bohatí a majú veľa peňazí, a možno aj tých, ktorí tie peniaze nemajú, a či sú šťastní. To tiež hovorí o životnej úrovni. No a možno by sme boli prekvapení, boli by ľudia takí, ktorí majú toho menej a sú spokojní a sú šťastní, a tí, ktorí toho majú veľa, tak šťastnými nie sú.
A k pánu Šebejovi, no, hej, vy keď čítate zase tie vaše pasáže, tak môžem povedať takto: končia tromi bodkami, hej. Tak to je. Môže byť postoj jedného, že hovorí jedným dychom, jednou vetou, a vy hovoríte zase tak, že to, čo prečítate, končí tromi bodkami.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, aj keď nie sme uznášaniaschopní, chcem vás požiadať v mene štyroch poslaneckých klubov KDH, SDKÚ – DS, MOST – HÍD a OĽaNO o zaradenie nového bodu programu do tejto schôdze, aby minister dopravy podal správu o priebehu súťaže na dozorovanie diaľničného úseku Lietavská Lúčka – Dubná Skala aj s tunelom Višňové.
Zdôvodnenie: Dámy a páni, podľa informácií, ktoré zazneli v médiách, túto súťaž na dozorovanie vyhrala najdrahšia ponuka s čiastkou 8 mil. eur. V súťaži boli aj tri ďalšie ponuky, kde renomované konzorciá, firmy podali ponuku, polovičnú ponuku vo výške 3,6 a 4,5 milióna. Preto žiadame o zaradenie správy.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister zahraničných vecí, ctená snemovňa. Ja chcem povedať niekoľko poznámok, budem sa snažiť o stručnosť a úprimnosť.
Predovšetkým oceňujem, že na rozdiel od včerajška je pri tejto životne dôležitej téme prítomný človek, ktorý má našu zahraničnú politiku v rukách, pán minister Lajčák. Je to určite potrebné a správne, dokonca mám pocit, že aj početné zastúpenie v snemovni, ktoré bolo včera nedôstojne nízke, je dnes, aspoň má takú tendenciu celkom byť dôstojným odrazom toho, že téma, ktorá je predmetom rokovania snemovne v posledných hodinách, je naozaj mimoriadne vážna. A oceňujem nielen prítomnosť pána ministra, ale ja celkom úprimne, mňa to možno stále udivuje, že mám takúto životnú česť byť tu medzi vami a že vlastne tu meter odo mňa sedí taký človek, ako je minister zahraničných vecí, a že mám možnosť povedať k tomu svoj názor, že je to naozaj čosi mimoriadne. A ja by som chcel v tejto súvislosti povedať osobný pocit, tak to cítim, že pán minister je naozaj človek, ktorý presahuje istý ten prízemný alebo iba lokálny alebo vnútroštátny rozmer našej politiky, a je to osoba, ktorá má šancu byť nazývaná osobnosťou. Ja si myslím, že môžme byť spoločne hrdí na to, že je to človek, ktorý sa dosť často dostáva pri diskusiách na európskej aj svetovej scéne medzi nominantov na významné funkcie. A je to pre mňa dosť neuveriteľné, že po mojej ľavici sedí človek, o ktorom sa rozpráva ako, a ja verím, že zaslúžene, ako o možnom adeptovi na taký vysoký post, ako je post generálneho tajomníka Organizácie spojených národov. Iba osem mužov v histórii našej zemegule malo možnosť na tejto stoličke sedieť. A už to, že sa o tom rozpráva týmto spôsobom a že tento človek sedí tu, tak blízko pri mne a ja, Jano Mičovský, mám možnosť sa k tomu vyjadriť, sa mi zdá mimoriadna. A verím, že niektoré veci treba, ako som to pred chvíľočkou povedal na reakciu na vystúpenie pána poslanca Kuffu, treba nazývať pravým menom. A ak takého človeka máme a ak ho takto hodnotí Európa a svet, tak je to vec, v ktorej by sme sa mali občas vykúpať v tom dobrom slova zmysle a povedať si: ale veď nie sme až také malé Slovensko, keď máme možnosť dať svetovej diplomacii takúto ponuku. No to je úvodná poznámka.
V tomto duchu budem pokračovať a chcem povedať na konto Európskej únie, veľmi krásne ste to tu vyhodnotili, ja to vybavím vo svojom vystúpení jednoduchou vetou. Som presvedčený, že náš vstup do Európskej únie pred desiatimi rokmi bol tým najlepším rozhodnutím Slovenska pre 21. storočie.
Môžme k tejto jednej vete doložiť kopu kadejakých dodatkov, že ale koľko to prinieslo takých i inakších vecí. Veľmi dlho ste tu rozprávali o bilancii financií. O tom, koľko dostávame a koľko dávame. Je to naozaj také podstatné, táto bilancia? No áno, o peniaze ide až v prvom rade aj v tomto prípade, ale napriek tomu mi tu chýba čosi iné: a čo bilancia kultúrnych hodnôt? Sme presvedčení, že sme naozaj vstupom do Európskej únie nasali akýsi úpadok, akési nedôstojné úpadkové tendencie časti zemegule, ktorá patrí medzi zaostalé? Si možno málo uvedomujeme, že touto vstupenkou sme práve pri tej výmene hodnôt, nie finančných, ale kultúrnych a etických, aj keď uznávam, že nájdeme príklady, aj kde sme stratili, ale som presvedčený, že táto bilancia je dôležitejšia ako bilancia financií a že práve pri bilancii kultúrnych a etických hodnôt, hodnôt morálky sme pri tomto, nenazvem to obchode, ale pri tomto dôležitom rozhodnutí Slovenska pre 21. storočie získali.
A to je na úvod. Možnože to, čo chcem následne povedať, je dôležité, že to tak cítim úprimne a nebudem rozvíjať túto myšlienku, pretože rozvíjať by sa dala veľmi dlho, ale nie som na to dostatočne pripravený. Skôr je to otázka hlbokého presvedčenia, že ak som mal radosť pred desiatimi rokmi a pamätám si na tú radosť, keď sme vstúpili, ja ju mám napriek všetkým vibráciám a všetkým protiargumentom rovnakú aj dnes.
A ešte budem pokračovať v tomto tóne a poviem, že do istej miery rozumiem aj premiérovi Robertovi Ficovi. V živote existuje také slovíčko, ako je miera. Jasná vec je, minule som rozprával s jedným primátorom veľkého mesta, a hovorí mi: no áno, keď, keď človek chce zostať bez zodpovednosti, keď by chcel ostať len tým, ktorý jednoducho nikdy nič v živote nepokazí a bude stále krištáľovo čistý, má možnosť, ale potom sa musí stiahnuť do takej pozície, že nebudem nikdy vstupovať do nejakých problémových vecí, budem sa len vyjadrovať, nikdy nepreberiem na seba mieru zodpovednosti a potom možno naozaj prežijem svoj život krištáľovo čisto. Ale keď chcem niektoré veci zabezpečiť, keď chcem ich zvládnuť, a veci nie sú vždy krištáľovo čisté, no musím vstúpiť aj do záležitostí, ktoré nemusia vždy byť pochopené a nemusia byť vždy aj krištáľovo čisté. A preto chcem povedať, že, na konto tých diskusií, ktoré tu máme dnes aj včera, že ak je niekto premiérom krajiny, tak treba tomu možno porozumieť, že má takú vždy vnútornú dilemu, kde ešte ustúpiť a kde už nie, v záujme toho, aby krajina fungovala.
Otázka miery je dôležitá. A myslím si, že každý, kto sedí na premiérskej stoličke, je vystavený takémuto riešeniu takejto dilemy: neprekročil som mieru pri svojich rozhodnutiach? Je to ešte stále v poriadku? Ešte naozaj to robím v záujme mojej krajiny tak, aby som síce neostal krištáľovo čistý, ale aby som im pomohol? Alebo je už miera prekročená a ja už konám spôsobom, na ktorý ma neoprávňuje ani premiérska stolička?
Citlivá kategória, veľmi ťažko sa tá miera hľadá. Možnože hľadanie miery je možno najväčšou úlohou našich životov. Možno ju hľadáme celý život a často ju nenachádzame. A je to osud nielen premiéra, ale každého z nás.
Ale, a tu prechádzam k tomu, čo ma trápi, ja si myslím, že aj keď sa priznávam k tomu, že rozumiem istému hľadaniu, nenazvem to vajataniu, pána premiéra pri vzťahu medzi Európskou úniou a NATO-m na jednej strane a pri vzťahu k veľkým susedom na našom východnom smere, predsa len dávam otázku, pán minister, aj vám, že či náhodou v niektorých veciach naozaj pri akceptovaní toho, čo som povedal, že rozumiem premiérovi Ficovi, či sme túto mieru neprekročili. A mňa bude veľmi zaujímať práve vaša reakcia. Je to naozaj možné, aby, aby premiér tejto krajiny pri riešení tej veľkej zodpovednosti, ktorú má v rukách, mohol porovnať vojská NATO s vojskami, ktoré 21. augusta ´68 vtrhli do našej krajiny? Môže niečo také povedať premiér tejto krajiny? No zjavne môže. Ale ako sa človek vášho rangu k tomuto postaví? To bude otázka miery aj pre vás. Ešte stále politická loajalita je pre vás rozhodujúca v tejto chvíli? Alebo dokážete povedať áno, premiér je jeden človek, rešpektujem jeho názory, ja som minister zahraničných vecí s vysokými ambíciami na svetovej politickej scéne a viem vám povedať svoj názor? Veľmi ocením, keď sa ho dozviem, pretože to sú veci, ktoré sa mi zdajú práve už prekročením tej miery.
Pamätám sa na výbore pre európske záležitosti, tak som mal pána premiéra päť metrov pred sebou, keď povedal niečo takéto. Viete, keď sa natiahnu červené koberce pre politikov, tak sa po tých kobercoch prejde, potom sa podpíšu obchodné dohody a potom, keď sú tie dohody podpísané, potom sa niečo povie o ľudských právach, o morálke, o etike. Pán minister, vy tiež často stúpate po červených kobercoch a často sprevádzate najvyšších predstaviteľov štátu. Vy možno o tom viete niečo viacej. Mňa táto veta trápi. Počul som to naživo od premiéra Slovenskej republiky. Po červenom koberci sa prejde, podpíše sa obchod a potom sa čosi povie, aby sa nepovedalo, o morálke, etike a ľudských právach. Je možné, aby niečo také kandidát na funkciu generálneho tajomníka OSN považoval za premlčateľné? Vami teda premlčané? Alebo aby sme nemuseli k tomu sa vyjadriť v tejto snemovni? Lebo často to tu som počul dnes aj včera. Možno nie túto vetu, ktorú som si pamätal ja, ale to porovnanie tých vojsk.
Alebo ďalej, naozaj otázka Krymu: je možné sa postaviť k tomu tak, že veľký medveď si predsi len môže tým pazúrom natiahnuť ten, ten poloostrov, keď už je to tak, keď ho voľakedy mal? Že my máme problém sa zásadným jasným spôsobom vyjadriť k tomu, že to je agresia, že to je nenáležité a že sa to nesmie?! Ak pán premiér má s tým problém, tak kandidát na generálneho tajomníka OSN s tým problém nesmie mať. A ja veľmi úprimne, a opakujem sa, oceňujem, že mám takúto osobnosť vedľa seba a že mám, mám možnosť túto otázku, vážený pán minister, povedať. Nie je to otázka, ktorá vznikla v našom klube. Ja som sa s nikým neradil. Je to otázka, ktorá ma trápi, a ja som presvedčený, že ako reprezentant istej časti občanov Slovenska dávam otázku, ktorá je legitímna a ktorú je potrebné zopakovať. Možno sú tu ľudia, ktorí povedia: zbytočná otázka. Môžu mať pravdu. Ja ju za zbytočnú nepovažujem. A preto by som veľmi rád poznal váš názor práve na túto vec.
Neviem, či to bude náležité, ono to, myslím v tejto súvislosti, už aj sa pripomenulo, ale ak je v tom aj istá nadsádzka, tak bude len na prospech. Myslím, že sa tu spomínal pri týchto diskusiách na tému Krymu, anexie Krymu a prístupu Ruska, Ruska, kde zrejme je niekedy je problém aj pre pána premiéra Fica povedať pánovi Putinovi do očí pravdu, spomínal sa výrok, neviem, do akej miery ho poviem presne, pripisuje sa Winstonovi Churchillovi, ktorý na konto vzniku druhej svetovej vojny povedal: mali ste možnosť voliť medzi vojnou a hanbou, vybrali ste si hanbu a máte vojnu. Či v istom zmysle nestojíme pred takouto zásadnou otázkou. Veď história nie je za nami a my sa vôbec nemôžme domnievať, že nás čakajú len pokojné mierové časy, keď pôjde ekonomika a všetko dopredu. Či náhodou tu tiež neexistuje dilema, kde by sme sa mohli zamyslieť nad tým, že tá otázka môže znieť tak, že: máme dnes možnosť sa rozhodnúť medzi hospodárskou prosperitou, prekľučkovaním pomedzi všetky výhody, ktoré nám dáva Európska únia, ale aj nenahnevať Putina, a na druhej strane zásadovosťou, že či to nebude tak, že my sa rozhodujeme pre tú všestrannú hospodársku prosperitu z obidvoch strán, dajte všade, kde sa dá, a či s tým nevyrobíme hospodársky úpadok a morálnu stratu. Či to napokon nebude, vážený pán minister, v tejto podobe.
A ja vlastne môžem aj končiť, pretože nie som pripravený na hlbokú analýzu tej správy, ale toto tu som povedať musel. Toto ma trápi. Na druhej stane veľmi ma teší, že mám možnosť tu na tomto dôležitom mieste vám takúto otázku povedať.
A keď som spomínal, že existovalo osem mužov v histórii – ináč škoda, že tam není žiadna žena, možno by to bolo veľmi dobré, keby sa generálnou tajomníčkou stala konečne po desaťročiach deviatou v poradí nejaká žena, ale zrejme tomu tak v tejto chvíli nebude –, som ocenil, že máme možnosť mať svojho nominanta v tomto boji alebo v takto ponuke, z tej skupiny si pamätám, možno aj vďaka tomu, že som bol chlapec, ktorý vtedy možno prvýkrát začal vnímať politické správy, také prvé meno, ktoré mi bolo s touto funkciou spojené z vtedajších novín, bol Dag Hammarskjöld. Viem, že história dodnes ho hodnotí rôzne, ale bol to človek, ktorý bol tak trocha takým buldozérom. On keď bezpečnostná rada to neodsúhlasila, on išiel aj tak do boja. A mal problém aj vtedy so Sovietskym zväzom. Neodsúhlasili vtedy nasadenie vojsk v Afrike. A on napriek tomu tam išiel a, žiaľbohu, za dodnes neobjasnených okolností havarovalo jeho lietadlo.
Mne sa zdá, že – aj keď to dneska sa možno nenosí, možno tá diplomacia má, a vy o tom viete svoje, oveľa vyššiu úroveň a už generálny tajomník nemá takú slobodu, aby povedal, dobre, Sovietsky zväz, keď mi tu vetuješ, tak ja sadnem do svojho lietadla a idem sa pozrieť na tie súboje sám –, že či predsa v tom nie je istá inšpirácia pre túto dilemu, ktorú tu riešime, a či by nebolo potrebné, aby ste práve vy bol taký malým Dagom Hammarskjöldom v tejto súvislosti a neposadil sa do toho pomyselného lietadla a nevyriešil nie africkú dilemu, ale dilemu vzťahu medzi veľkým hospodárskym susedom na východe a silou Európskej únie a naším slovenským vajataním medzi týmito dvomi silami. Ja by som to veľmi ocenil.
A ja si myslím, že to není otázka tejto chvíle, ako sa vy toho zhostíte dnes pri tomto rokovaní, ale že je to otázka, ktorá, či ju zodpoviete na 100 % či na 50 % alebo vôbec, ostane vo vzduchu.
A my potrebujeme túto odpoveď, pretože, opakujem, história neskončila. A ak my dokážeme tolerovať agresiu, ak sa dokážeme nejasne vyjadrovať k zásadným otázkam, ktoré sú spojené s fungovaním Európskej únie, ak nechceme vidieť bilanciu nie finančných, ale kultúrnych a etických hodnôt, ktoré nám toto členstvo prináša, tak potom sa stala niekde obrovská chyba. A neplačme nad naším nízkym záujmom o voľby do Európskej únie, ale zaplačme nad našou politickou reprezentáciou, ktorá svojím príkladom vlastne priamo takéto dopady na záujem o toto dianie vyvoláva.
Chýbajú nám takéto podnety. Možno nový pán prezident Kiska bude človekom, ktorý bez kompetencií, ale s obrovskou možnosťou hovoriť o dôležitých etických kategóriách, pripomenie nám všetkým, že predsi nie je možné budúcu históriu Slovenska riešiť bez zodpovedania takýchto zásadných otázok. To je tá podstata.
A nechcem teraz na záver to prikryť nejakým detailom, ale predsi ho len poviem. Je už odtrhnutý od tejto základnej tézy, ktorú som považoval za potrebné predniesť, a to je otázka tej malej dilemy medzi tým 8. a 9. májom, že kedy si máme pripomenúť oslobodenie našej krajiny Červenou armádou. A ja súhlasím že ten termínový problém je, nie je dôležitý a je to skôr v takej rovine politickej rétoriky. Viete, čo mi vadí? A možno keď to poviem, ja som to tuším už niekedy tu pripomenul, tak to bude málo, ale keď si to vy všimnete: nie je dôležité možno, že či tie vence položia politické reprezentácie tam 8. alebo 9. mája tu na Slavíne. Ja keď tam vybehnem v podvečer na bicykli a keď vidím tabuľu, ktorá popisuje toto miesto, a akým spôsobom tú otrhanú tabuľu s nečitateľným textom, tak si hovorím: panebože, toto je to miesto, kde si my pripomíname takú vážnu kapitolu slovenských dejín a kde chceme vzdať úctu tým, ktorí nás oslobodili?! Možno nenáležité, ale mňa to trápi viac ako to, či to bude 8. alebo 9. mája.
Povedal som, myslím, že všetko, čo som mal v pláne. Ja viem, že sú v tejto chvíli možno v rámci parlamentnej zvyklosti na mňa nenápadne vyvíjané tlaky, aby som ešte pokračoval, pretože dvanásta hodina nie je tak ďaleko, ale ja si nedovolím, milí kolegovia, kolegyne, zneužiť toto miesto. Tobôž potom, keď som sa na pána ministra obrátil s vecami, ktoré vyplývajú nie z môjho hĺbkového naštudovania správy, ktorú tu prejednávame, ale z mojich pocitov, ktoré mi diktuje svedomie, aby som si vymýšľal ešte nejaké ďalšie tézy.
Veľmi pekne, vážený pán minister, ďakujem, ak ste počúvali, za pozornosť. Teším sa na vašu reakciu. Ďakujem aj snemovni, že sa zvýšil záujem o túto tému. Ja som presvedčený, že 36. schôdza nemá dôležitejšiu, dôležitejší bod, ako je, sú práve otázky našej budúcnosti, ktorá je jednoznačne spojená s Európskou úniou. Pre 21. storočie už nič lepšie podľa mňa nevymyslíme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Ja by som len doplnil, niekoľkokrát si spomenul presne ten moment, ktorý by mohol a má formovať aj európsku politiku z hľadiska hĺbky štúdia dokumentu. A tak isto sa prihováram, myslím, že to tu niekto hovoril, že sme nemuseli mať spojené rozpravy, pretože každý ten dokument si zaslúžil možno svoj vlastný komentár. Ale dovolím si len jednu poznámku o konci histórie, ktorý si často spomenul. Niekedy aj mne sa zdá, že ten fukuyamovský moment o konci histórie a poslednom človeku, ako keby sme si neuvedomovali, že skôr teraz prevláda ten hantinktonovský moment, a to je súboj civilizácií. A v mnohých európskych politikách si neuvedomujeme presne tento, tento fakt, že budeme musieť nastaviť aj vo vnútorných politikách EÚ. A teda dúfam, že to Slovensko – a súhlasím s tým, že na poste ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí je osoba, ktorá by dokázala možno z väčšiny mojich, mojich pozorovaní dobre obstáť aj v tomto zápase, zároveň sem-tam prichádza aj kritika, čiže áno, aj keď si to nazval ako pocitový nejaký komentár, tak má zdravé ratio a myslím si, že z tých hlbších tém je presne tento moment, ktorý treba akcentovať – a aj Slovensko možno viacej sebavedomo byť pri formovaní európskych politík, pretože... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Janko, ďakujem ti za vystúpenie. Myslím si, že si dosť objektívne dokázal posúdiť situáciu, aká v tejto otázke je. A ja som sa v tom našiel. Takže ďakujem každopádne.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. Ďakujem aj obidvom kolegom za reakcie. Som rád, že postrehli, že to bolo od srdca a možno nie až tak fundované, ako boli mnohí moji predrečníci.
A naozaj využijem túto chvíľu len na to, vážený pán minister, že sa teším na vaše posledné slovo alebo na akékoľvek vystúpenie, úprimne ma to zaujíma. Vážim si vašu osobnosť a som veľmi rád, že možno aj vďaka tomu, že máte túto možnosť reprezentovať nás na svetovom poli, že sa dozvieme niečo iné ako to, čo nás zarážalo na reakciách pána premiéra Fica.
Ďakujem pekne.