36. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, dámy a páni, predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a osvojujem si názor, že zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý aj účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení pre mňa ako spravodajcu, ktoré pre mňa vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 4. septembra a gestorský výbor do 8. septembra.
Ďakujem pekne. Poprosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený kolega, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nevystúpil. Je tu návrh na znovuzavedenie odpočítateľnej položky pre špecifickú vybranú skupinu zamestnancov, a to zdravotníckych pracovníkov, odôvodnenú tým, že zdravotnícki zamestnanci sa podľa príslušných predpisov musia permanentne celoživotne vzdelávať. Je nesporné, že ak nie všetko, tak časť z tých nákladov na to vzdelávanie si hradia z vlastných prostriedkov, a teda je tu návrh, aby sa tieto ich výdavky mohli odpočítať od ich zdaniteľných príjmov a aby im to mohlo vlastne znížiť základ dane.
Po prvé, ja osobne a myslím si, že hovorím aj za mojich kolegov, sme proti tomu, aby sa v daňových odvodových zákonoch zavádzali výnimky, a toto je prípad, kedy sa má zaviesť v zákone o dani z príjmov výnimka, takže už len z tohto prostého dôvodu nemôžeme podporiť takýto zákon.
Po druhé, sami sme to rušili, kolega Dano! Od 1. januára 2011 platí novela zákona o dani z príjmov, podľa ktorého sa táto výhoda, ktorú vtedy, dovtedy zdravotnícki pracovníci mali, zrušila. Čiže vláda Ivety Radičovej na jeseň 2010, krátko po svojom nástupe minister financií Ivan Mikloš, naša vláda, ty ako súčasť tejto vlády, sme navrhli a bez problémov presadili novelu zákona o daniach z príjmov, ktorým sa zo zákona vyhodila výnimka, ktorú sa vlastne momentálne pokúšaš dostať naspäť. To je pre mňa trošku nekonzistentné a nemyslím si, že za tie tri roky sa v oblasti zdravotníckeho vzdelávania niečo nejak zásadne zmenilo.
Ja rozumiem tomu, že zdravotnícki zamestnanci musia celoživotne vzdelávať sa, sú to náklady atď., ak je to súkromník, ak je to nejaký živnostník alebo nie živnostník, ak je to súkromný lekár v pozícii samostatne zárobkovo činnej osoby, tak si to bez problémov dá do nákladov. To je, to je jasné, to takto je. Zamestnanec si to do nákladov dať nemôže. Ale mali by sme podľa mňa tento problém riešiť nie zavedením, znovuzavedením výnimky do zákona o dani z príjmov, ale mali by sme to riešiť tak, aby zamestnávateľ toho lekára alebo zdravotníckeho zamestnanca prefinancoval tieto prostriedky, tieto náklady, samozrejme s tým, že pre toho zamestnávateľa to bude daňovo uznaný výdavok, rovnako ako keď zamestnávateľ preplatí hocijakému inému zamestnancovi z hocijakej inej profesie nejaké povedzme školenia alebo vzdelávanie - či už je to zváračský kurz, či už je to pre účtovníčky nejaký kurz na vedenie účtovníctva alebo na, povedzme ku mne chodia, hej, ku mne chodia na semináre, na školenia. Stojí to nejaké peniaze, platí to zamestnávateľ, neplatí si to tá zamestnankyňa sama, je to úplne prirodzené, úplne logické.
Nerozumiem tomu, priznám sa, nechcem sa vŕtať do zdravotníckych zákonov, prečo to majú nastavené takto, ale chybu by som hľadal tam, čiže treba sa pýtať zdravotníkov, treba sa pýtať ministerky zdravotníctva, treba sa, treba sa baviť s ministerstvom zdravotníctva, prečo tie výdavky, ktoré takíto zamestnanci musia vynaložiť, logicky musia vynaložiť, tomu každý, každý rozumie, dokonca aj ja, prečo to nehradí alebo nemôže hradiť ich aktuálny zamestnávateľ, prečo to nie je možné, ak je to vlastne dané zákonom, ak štát vyžaduje, aby sa títo zamestnanci tomuto vzdelávaniu venovali, aby si tú kvalifikáciu dopĺňali, udržiavali a tak ďalej.
Čiže toto nie je systémový prístup a ja to nemôžem podporiť.

Ďakujem, ja len krátko. No, tá odpoveď je asi taká jednoduchá. Zdravotníckym zariadeniam chýbajú peniaze a tí zamestnanci sú obyčajne zamestnancami chudobných nemocníc, však vidíme, v akom dezolátnom stave sú, a veľakrát nemajú na zdravotnícky materiál, a to nie je ešte na ďalšie vzdelávanie zamestnancov. Je to také diskutabilné, ja sa nad tým tak zamýšľam, že teraz v podstate jak naozaj by sa to malo dotýkať potom tej širokej škály zamestnancov, keď potrebujú sa ďalej ako vzdelávať, aby mali odpočítateľné položky. Zamestnávateľ, ten, myslím si, že ak teda ten lekár, keď je právnickou alebo fyzickou osobou a zároveň zamestnávateľ, tak, zamestnávateľom, tak je kladená naňho aj väčšia aj zodpovednosť, samozrejme, aj iné príjmy má, aj tým pádom má iný štatút.
No ja len toľko som chcel. Ďakujem.

Kolega Dano Lipšic chce zvýhodniť zdravotníckych zamestnancov, ktorí si dnes sami musia platiť výdavky na svoje ďalšie vzdelávanie z toho malého platu, ktorý v tých zle financovaných zdravotníckych zariadeniach majú, a chce ich zvýhodniť aspoň tým, že si teda ušetria tých 19 alebo možno niekto 25 percent na dani z príjmu. Štefan, ty hovoríš o tom, že zdravotnícke zariadenia na to nemajú peniaze, a teda ten lekár, ktorý je zamestnancom toho zdravotníckeho zariadenia a robí tam za nízku mzdu, v porovnaní s tým, čo tam robí on, na to má mať peniaze?
Ja teda tvrdím, ešte raz, a tvoja faktická poznámka ma vôbec nepresvedčila, že riešením má byť to, že to zdravotnícke zariadenie, ten zamestnávateľ toho lekára mu má zaplatiť výdavky na to, povinné zo zákona, dané, jeho ďalšie vzdelávanie, atestácie a tak ďalej. A nehrajme sa na to, že kto je tu väčší chudák, jednoducho je to povinnosť podľa mňa toho zamestnávateľa.

Ešte chcem v rozprave, aby sa mohlo reagovať, aby mohol pán poslanec možnože Mihál reagovať.
No, zamestnávateľ, vy hovoríte, že mal by, musí, no možnože musí je veľký pán, nemusí ešte väčší. Proste zamestnávateľ to neplatí. A to je realita, ktorú nikto z nás nenavrhuje tuná zmeniť, ani vy, ani nikto iný. To je realita. Faktom je, že je na jednej strane trošku absurdné a podľa mňa aj právne aj diskriminačné, že lekári, ktorí sú SZČO, si to môžu odpísať zo základu dane, ale lekári zamestnanci to isté vzdelávanie nie. Povinnosť majú rovnakú zo zákona, sa vzdelávať.
Naviac musím povedať, že je to povinnosť, ktorá oproti iným profesiám v zásade je podmienkou výkonu ich ďalšej práce, jednak špecializácie a jednak zachovania tej špecializácie. Čiže to by som celkom so zváračským kurzom neporovnával. Ale veď môžme aj o tom hovoriť, samozrejme, len realita dnes je taká, že nie tvoríme právne predpisy vo vákuu, ale v realite, ktorá je taká pri medicíne, pri lekároch mladých a sestrách zdravotných, že kvôli konkurencii zo zahraničia zo Slovenska odchádzajú. To je reálny problém. Môžme hovoriť abstraktne proste, že v tabuľke to vyzerá výnimka a nevýnimka, ale to sú abstraktné akademické prednášky, ktoré zase podľa mňa až tak veľmi neinšpirujú, musím povedať, ak je taká realita, že zo Slovenska odchádzajú stovky lekárov a mladých absolventov a na Slovensko sa už nikdy nevrátia. A myslím si, že je lepšie urobiť jednu výnimku, ktorá dajme tomu ten odliv zmierni, nehovorím, že ho zastaví, že ho zmierni, ako sa tváriť, že veď nech to robia zamestnávatelia, to by bolo ideálne. Možno bolo, ale vieme, že to nerobia a robiť to nebudú.
A myslím, že sme v parlamente od toho, aby sme dávali návrhy právnych predpisov, ktoré sú realistické. Nie ako by to v ideálnom svete malo vyzerať, ale vychádzajúc z toho a poznajúc to, ako to reálne na Slovensku vyzerá.

No, veď ja súhlasím s tým, že to nie je dobré. Súhlasím s tým, že legislatíva nie je v poriadku, ale teda nenavrhujem, ale navrhoval by som, keby som sa do toho problému nejako obul, aby teda sa zmenil príslušný zdravotnícky, neviem presne jeho číslo a tak ďalej, aby sa zmenil príslušný zdravotnícky zákon, aby zamestnávateľ bol povinný uhrádzať, keď už nie všetko, tak aspoň časť tých nákladov, ktoré má spojené ten zamestnanec s ďalším vzdelávaním. Veď viem, ako to napríklad je napísané v Zákonníku práce, a trošku sa čudujem, že vôbec existuje nejaký taký predpis v zdravotníctve, ktorý núti toho samotného lekára alebo zdravotníckeho zamestnanca, pracovníka všeobecne, aby si to platil sám. Pretože inak Zákonník práce vo všeobecnosti hovorí, že takéto výdavky financuje zamestnávateľ. Takže čudujem sa, že to nefunguje, a teraz kvôli tomu, že to nefunguje v zdravotníctve, vŕtať a destabilizovať daňový systém nejakou ďalšou výnimkou, to je jednoducho nesystémové riešenie, ten problém je úplne inde.
A okrem iného chcem povedať jednu vec, ktorá je, myslím, jasná každému. Ak povedzme ten lekár musí dať dajme tomu tisíc euro na to svoje ďalšie vzdelávanie ako výdavky, ktoré mu teda nikto dnes nepreplatí, tak takýmto riešením ušetrí 19 % na dani, čiže z tých 1 000 euro sa mu - obrazne povedané - 190 vráti. Ja hovorím o tom, nech mu celých 1 000 euro preplatí zamestnávateľ, lebo takto riešiš len tých 190 a kde zostane tých 810? Kde má na to zobrať? Aj kvôli tým osemstodesiatim eurám, keď má teda odísť do zahraničia, keď to má byť nejaký jeho motív, tak odíde.

Je fakt pravdou to, že mladí lekári dnes odchádzajú z našej krajiny a najväčším problémom je presne ten, že už sa nevracajú tuná k nám. Aj keď je to možno, jak kolega to povedal, že nesystémové riešenie, ale je hodné určite zamyslenia sa a vyriešiť túto vec, lebo keď SZČO môže si dať do nákladov ďalšie vzdelávanie a lekári majú povinné vzdelávanie, oni jednoducho sú každoročne sledovaní, či spĺňajú, hej, majú kredity, majú počet kreditov, ktoré musia ako získať, teda oni majú povinnosť vzdelávať sa.
Zas na druhej strane tiež aj zaťažovať podnikateľov alebo tú podnikateľskú sféru, no, pardon, reagujem teraz vedľa, nie je to v súlade s rokovacím poriadkom, prepáčte mi to, no som tak trošku sa to, ale zase tiež nie je takým riešením, hej, ako by sa to na prvý pohľad zdalo.

Ja už naozaj len v princípe stručne. Nerozumiem celkom argumentu, že vieme, že neexistuje šanca preniesť zodpovednosť na zamestnávateľov celú v rozsahu tisíc euro, tak neriešme ani v časti ten problém, aby to aspoň mali možnosť si z daní odpočítať, ani tých dvesto euro. Lebo ak nám neprejde tisíc – a vieme, že neprejde, nikdy, alebo v reálnom čase –, tak ani dvesto. Tomu celkom ja nerozumiem. Proste ak vieme aspoň vyriešiť parciálne ten problém, lebo na viac dnes nemáme, tak ho vyriešme parciálne.
Podľa mojej mienky záujem na tom, aby boli lekári, aby sa vzdelávali odborne, aby mali ďalšie štúdium, všetko, čo k tomu patrí, je verejný záujem. Je to aj verejný záujem. Aj súkromný toho lekára, ale aj verejný záujem, aby bola kvalita zdravotnej starostlivosti na požadovanej úrovni, aby lekári vykonávali svoju prax lege artis. A preto si myslím, že je celkom spravodlivé v princípe, keď časť toho vzdelávania znáša štát v podobe nižšieho daňového príjmu, naviac v situácii, keď pri osobách, lekároch v porovnateľnej situácii, SZČO takúto možnosť pripúšťa. A naozaj neviem, prečo by len z pohľadu formy výkonu činnosti, či je v pracovnom pomere lekár alebo SZČO, majú rovnaké povinnosti na vzdelávanie, rovnaké povinnosti na odbornú kvalifikáciu, boli jedni oproti druhým zvýhodnení. Tomu celkom nerozumiem, že prečo by tento princíp mal byť ten kľúčový, len aby nebola pri zamestnancoch nejaká výnimka.
Čiže ja si myslím, že to riešenie nemusí byť ideálne, ideálne vieme, že neprinesieme, neprejde, je kompromisné, ale len skutočnosť, že naráža na nejaké akademické úvahy o tom, že by malo byť čo najmenej výnimiek, to podľa mňa nie je až také v tejto situácii presvedčivé. Taký je môj laický názor.

Ďakujem veľmi pekne. Považujem tento návrh, ktorý možno sa týka nie veľkého počtu ľudí, ale za veľmi dôležitý, lebo je aj o solidarite, ktorú spoločnosť cíti s tými, ktorí sú v núdzi bez vlastnej viny, so zdravotne postihnutými.
Starostlivosť o zdravotne postihnuté osoby, ťažko zdravotne postihnuté osoby, je mimoriadne náročná a veľmi málo ocenená. Súčasné znenie zákona obsahuje v § 40 ods. 8, 9 zníženie príspevku v prípade, ak opatrované ťažko zdravotne postihnuté dieťa navštevuje školské zariadenie v rozsahu viac ako dvadsať hodín týždenne. V praxi to znamená znevýhodnenie všetkých ťažko zdravotne postihnutých detí, ktoré sa zúčastňujú na vzdelávacom procese a na príprave na budúce uplatnenie v živote. Čas školského vyučovania presahuje hranicu dvadsiatich hodín týždenne, čo znamená vždy krátenie príspevku pre rodiča opatrovateľa. V prípade všeobecnej požiadavky absolvovania povinnej školskej dochádzky sa tento problém javí ešte vypuklejšie. Okrem toho rodič dieťaťa, opatrovateľ, sa o dieťa stará nielen počas školského roka, ale aj počas školských prázdnin alebo sviatkov.
Návrhom sa takéto znevýhodnenie odstraňuje tak, aby výšku príspevku na opatrovanie neovplyvňovala návšteva školy ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom. Navrhovaná úprava zvýšenia príspevku na opatrovanie nezaopatreného ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa v prípade, ak opatrovateľ nemá vlastný príjem, sa zvyšuje zo súčasných 49,80 eur na 100 eur z dôvodu potreby lepšej podpory rodičov, opatrovateľov s ťažko postihnutým dieťaťom, ako aj z dôvodu, že táto fixná suma sa od zavedenia zákona nezmenila.
Ja by som chcel možno to vysvetliť plastickejšie, tieto kompenzácie. V princípe ide o to, že v okamihu, keď je dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím, ak rodič poberá príspevok na opatrovanie, začne chodiť do školy, je im príspevok krátený, problém je, že tie deti sú v škole na štyri hodiny, často bývajú choré, plus majú prázdniny a rodičia majú krátený príspevok. Je to vážny výpadok ich príjmu, oni nemôžu sa zamestnať nikde v zásade, lebo kto by ich na pár hodín zamestnal a navyše kvôli chorobám tieto deti častokrát vynechávajú školskú, školskú dochádzku. Na nás sa obrátili mnohí rodičia a ešte aj na pani exposlankyňu Žitňanskú, ktorí nás upozornili na toto, v úvodzovkách, šetrenie štátu na nesprávnom mieste.
Chcem zároveň avizovať, že ak by tento návrh, ktorý považujem za veľmi dôležité gesto solidarity voči tým, ktorí sú v ťažkej životnej situácii, ak by prešiel do druhého čítania, máme pripravený ešte jeden pozmeňujúci návrh. Totižto medzičasom, čo bol teda návrh podaný nami, sa vyskytol ďalší problém, a síce ak je dieťa, ktorého rodič poberá tento príspevok, hospitalizované dlhšie ako tridsať dní, stráca rodič na príspevok nárok, respektíve je mu krátený. Boli však prípady jedného napríklad chlapca s autizmom, ktorý má ďalšie choroby, bol operovaný, hospitalizovaný dlhšie ako tridsať dní, bol príspevok krátený, ale počas celej doby hospitalizácie bola a musela s ním byť matka v nemocnici, ale prišla o príspevok. Zákon totiž na rozdiel od napríklad školy v prírode neráta s tým, že by rodič bol s dieťaťom v nemocnici. Čiže pozmeňovákom chceme aj túto situáciu napraviť. Myslím si, že táto krajina dáva na sociálnu inklúziu aj ľudí, ktorí z vlastnej viny nemajú príjem, obrovské peniaze. Ak nevieme prispieť kompenzáciami v rozumnej výške ľuďom, ktorí, ktorí sú v mimoriadne ťažkej životnej situácii kvôli ťažko zdravotne postihnutému dieťaťu, tak na tom sa prejavuje vyspelosť a civilizácia každej spoločnosti podľa mojej mienky. A preto by som chcel požiadať všetkých poslancov vrátane vládnych poslancov, vrátane vládnych poslancov, aby tento návrh zákona podporili.
Najväčším snom každého rodiča je mať zdravé deti. Ale nie každý má toľko v živote šťastia, aby mal zdravé deti. A potom si myslím, že ak to dieťa je zdravotne postihnuté a ťažko zdravotne postihnuté, tak je našou povinnosťou podať takejto rodine pomocnú ruku reálne a dokonca ju nediskriminovať v prípade, že dieťa začne navštevovať školu a plní si následne základnú školskú dochádzku, čoho cieľom je integrovať dieťa do spoločnosti ďalej. Takže bol by som veľmi rád, keby tento návrh, ktorý sa možno zdá byť drobný, podporu našiel a prešiel do druhého čítania.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1064. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali v lehote do 4. septembra 2014 a gestorský výbor v lehote do 8. septembra 2014.
Prosím, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.