36. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážení občania na balkóne, keď som sa pripravoval na toto vystúpenie, uvažoval som, ako to uchopiť, ako k tomu pristúpiť. A, samozrejme, z pozície opozičného politika by som mal ísť veľmi kriticky. A aj tak pôjdem.
Mrzí ma, že práve vládni poslanci, ktorí by mali hľadať tie pozitíva, ich nenachádzajú alebo minimálne nevystupujú. A podľa mňa by mali vystúpiť. Čítam to tak, že asi nie sú tam. Ale ja vám poradím, tie pozitíva v tom zákone predsa len sú, lebo tá novela je pomerne rozsiahla.
Ale tie negatíva by som zhrnul do celkom arbitrárnych povoleniek pre dispozíciu s vodou, ďalej, nie je žiadna garancia pre občanov, že nebude voda predaná, prevedená, akokoľvek sprivatizovaná voda mimo občanov. Toto prevažuje nad tými pozitívami, ktoré v tom zákone v závere ja som našiel.
Ako prevažná časť legislatívnej iniciatívy v poslednom čase vyvierajúca z dielne strany SMER, a to hovorím o reforme justície, hovorím teda o previerkach, o ochrane spotrebiteľa, o ochrane poľnohospodárskych pozemkov, rovnako aj novela zákona o vodách absolútne nahrádza odbornosť a verejné blaho, a to vládnym záujmom. Áno, vládny záujem by mal byť totožný s tým, čo chcú ľudia, teda so záujmom ľudí a voličov strany SMER, avšak platí to, čo tu už naznačil jeden z predrečníkov, jeden z tých, myslím, že to bol pán Frešo, a podobne aj pán Chren, ktorý povedal, že nejde len o to, čo sa hovorí, ale aj o to, kto robí a čo kto už urobil. Ide teda o elementárnu dôveru k tomu, čo je predložené, a k tomu, kto to predkladá.
Tak ja len pre pripomenutie, nebudem to rozvádzať, urobili to už kolegovia, spomeniem si na tri veci a to sú emisné povolenky, teda predaj „teplého vzduchu", kde Slovensko prišlo údajne o 50 mil. eur, pripomeniem kauzu dotovanej energie zo slnka, teda solárne panely, kde Slovensko bude prichádzať o 300 mil. eur ročne 15 rokov, ako aj obmedzenie nakladania s poľnohospodárskymi pozemkami v prospech najväčších družstiev, kde škody sa teraz vyčísliť podľa mňa ešte nedajú. Toto je možnože na dotvorenie obrazu o tom, kto nám tento zákon predkladá. A to všetko, pán minister, bolo vždy robené pod rúškom toho, že sa chráni občan. Vždy sa chránil občan, ten bol na prvom mieste, to bolo povedané, výsledky toho boli ale iné. Ľudia ako keby zabudli, ale zdá sa, že nezabúdajú a zabúdať nebudú na to. Možno zaslúžene, možno nie zaslúžene ten hriech dopadne aj na vás, pretože ste členom vlády Roberta Fica, ktorý pri týchto kauzách bol. Čiže naozaj je to aj vaše maslo na hlave a musíme sa na vás pozerať minimálne z pozície toho, že toto nie je úprimná snaha o to, pomôcť občanom.
Čelní predstavitelia strany SMER sa neorientujú na spravodlivé váženie sociálneho dobra, solidarity a presadzovania spoločensky najviac vyžiadaných hodnôt, ale na pripisovanie si politických bodov v tom lepšom prípade a koristnícku ideu v tom pravdepodobnejšom. Rovnako rozhorčený ako minule, keď som na tomto mieste vystúpil k správe o pôsobení nebankových spoločností, kde som sa trápil s fatálne formálnymi nedostatkami a neodbornými podkladmi, musím vystúpiť aj k tomuto bodu. Aj pri ňom je zrejmé, že tá potreba nevyviera z odborných analýz a poznatkov, ale sleduje odlišné ciele. Tak možno označiť tento návrh zákona za nekompetentný, sociálne dezorientovaný a pri najhoršom možnom variante aj za koristnícky. Žiaľ, tak sa to javí.
Ak aj pripustíme, že odplatný vývoz slovenskej vody za hranice môže slovenskému spoločenstvu priniesť úžitok prostredníctvom prerozdelenia takto získaných prostriedkov, prvé, čo na tomto mieste napadne aj päťročné dieťa, bude, či máme tej vody dosť. Ak to tak nie je, niekde sa stala chyba, pretože čo potom ostane nám? A to je to, na čo som sa vás pýtal vo faktickej, pán minister. Koľko je tej pitnej vody, to nevieme povedať, nemáme žiadnu perspektívnu analýzu do budúcna, či jej bude dosť aj o jeden rok, dva roky, päť, desať, päťdesiat rokov. Iste sa nikto triezvo rozmýšľajúci nevzdá vody v čase, keď jej máme relatívny dostatok, spôsobom, ktorý z nej môže v budúcnosti spraviť podpultový tovar. To, či sa tak stane, neviem, a otvorene priznávam, že nemám to ani na základe čoho vedieť, a pre mňa Slovenský hydrometeorologický ústav niečo poskytol, ale z toho sa nedá vyčítať to, čo je naozaj v tejto chvíli potrebné. Z toho vyčítame akurát vodnú bilanciu. A tu ma opravte, ja sa nepasujem za odborníka v tejto časti, takže nechám sa poopraviť. Ste mi neodpovedali na faktickú, žiaľ, som sa nedozvedel odpoveď na to. To je fakt. Myslím si, že neviete to povedať ani vy, pán minister, keďže tá výpovedná analýza podľa tých poznatkov, ktoré mám ja, neexistuje.
Ja nerozumiem jednej veci, prečo sa nevieme správať strategicky, prečo naše rozmýšľanie smeruje iba po najbližšie voľby. Napríklad keď si zoberieme také Holandsko, kde ich trápi stúpajúca hladina mora, oni tam musia rozmýšľať pár rokov dopredu. A preto musia nastavovať stratégiu naprieč politickým spektrom tak, aby sa im, poviem to tak zjednodušene, nič nestalo. Myslia strategicky. Tým, ako tu pristupuje tento parlament k niektorým otázkam, sa javí, že voda pre nás nie je strategická vec, surovina, tovar, akokoľvek nie je to strategická vec, ktorou by sme mali nejako nakladať.
Preto sa pýtam, či je to, alebo nie je to strategické, a vy mi možno na to odpoviete, že v predloženom návrhu zákona hneď, myslím, upravuje sa § 1 ods. 1 alebo 2, citujem: „Voda ako životne dôležitá zložka životného prostredia je nenahraditeľná surovina a prírodné bohatstvo, ktorá má strategický význam pre bezpečnosť štátu,“ je tu odkaz 1, to je veľmi dôležité, k tomu sa vrátim, „a ktorej nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľstva,“ je tu odkaz 1a, „alebo ohroziť plnenie základných funkcií štátu." Toto je naozaj všetko veľmi pekné, je to uvedené v úvode zákona, v takom nejakom uvádzajúcom ustanovení, možnože preambule, ktorý má určiť účel toho zákona, až na tie odkazy pod čiarou.
A, dámy a páni, počúvajte, čo sú tie odkazy pod čiarou. Prvý odkaz pod čiarou je odkaz na ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a druhý odkaz hovorí o zákone o hospodárskej mobilizácii a o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu a tak ďalej. Tieto všetky odkazy naznačujú, pripúšťam to, že odkaz nemá záväzný charakter, ale keď hovoríme o úvodnom ustanovení, kde sa má vyjadriť účel toho zákona, to, že voda je strategická surovina, platí iba vo výnimočných situáciách. Teda... (Reakcia z pléna). Páni a dámy, tak to tam máte napísané. Cez tie odkazy sa k tomuto účelu, tzv. teologickému výkladu úplne v pohode dostaneme. To je obrovské riziko. Ja vám tu dám aj riešenie. Teda v momentálnej situácii a podľa mňa ani po prijatí tohto zákona nebudeme v krízovej situácii. Čiže podľa tohto výkladu, ako som to povedal, nebude voda strategická surovina. Pre mňa je toto obrovský problém. A to je práve to, čo trápi ľudí, aj nás tu poslancov, ktorí ten zákon čítame. A miestami je naozaj neprehľadný a nevieme, aké práva a povinnosti z neho vyplývajú. Ale to nie je teraz predmetom môjho vystúpenia.
Ešte možno k tej neprehľadnosti a nejasnosti. Práve ak formulujeme takto právne normy, môže nastať veľmi nepríjemná situácia, teda pre niekoho možno bude príjemná, keď vytvoríme priestor pre argumentáciu, veď to nebolo v rozpore so zákonom, alebo ešte inak: „Ja som nič protizákonné neurobil, pretože moja povinnosť jasne z toho nevyplýva.“ Takéto formulácie, aké sú tam, presne toto umožňujú, umožňujú povedať: „Ja mám čisté ruky, konal som v súlade so zákonom.“ Myslím, že tohto by sme sa mali vyvarovať.
Pán minister, ak skutočne chceme hovoriť o tom, že voda je pre nás strategická surovina, a mala by ňou byť, ukotvime vetu, to je prvý, myslím, bod, ktorý som citoval, do ústavného zákona a možno aj do ústavy, je tak výpovedná a má tak všeobecný charakter, že by do tej ústavy naozaj patrila, presne takýmito princípmi ukazujeme, aký charakter má náš štát, takých viet v tej ústave už je, ak chcete vyvrátiť všetky pochybnosti, a ja teda budem za to veľmi rád hlasovať a budem presviedčať aj svojich kolegov, aby za to hlasovali, dajme vetu do ústavy, ja ju ešte raz prečítam: „Voda ako životne dôležitá zložka životného prostredia je nenahraditeľná surovina a prírodné bohatstvo, ktorá má strategický význam pre bezpečnosť štátu a ktorej nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľstva.“ Ak toto bude v ústave a bez odkazov, myslím si, že veľa diskutujúcich už vystupovať napríklad nebude, nebude mať na to dôvod, pretože tá hrozba, ktorá tu je tým, čo je predložené, minimálne pre mňa pominie.
Ešte sa na moment vrátim k strategickému mysleniu.
Keď som prišiel do parlamentu pred dvomi rokmi, ja som bol až celkom zhrozený, že časť poslancov tu rozmýšľa v intenciách volebného obdobia, teda štyroch rokov. A v zásade mi je ľúto výroku „po nás potopa“. Nedávno vyšla správa z Dánskeho kráľovstva, kde oni sa opäť naprieč politickým spektrom zhodli, že do roku 2050 budú mať všetku energiu stopercentne z obnoviteľných zdrojov. Vedeli sa na tomto uzhodnúť. Ja priznám sa, v tejto klíme čo tu je, neviem si predstaviť, aby sme sa my na takomto niečom dohodli. Toto je to strategické rozmýšľanie, toto je tá kooperácia, nejaké konsenzuálne, možno teda kompromisné riešenie pri takejto závažnej veci, akou voda nepochybne je.
Čo sa týka, keď sa vrátim k vode, tých kapacít, momentálne existujúce dohady, je to len z tzv. vodnej bilancie, o ktorej sme už hovorili. A aj keď sa podľa nich môže zdať, že zásoba vody na Slovensku je to číslo, pán minister ma, dúfam opraví, ak bude chybné, 79 tisíc litrov vody za sekundu, pričom spotreba je 11 000 litrov za sekundu, nemôžme im pripísať inú ako chabú výpovednú hodnotu, preto, lebo sa nezohľadňuje reálny stav, neevidované odbery vody zo studní či podzemných prameňov, napríklad. Ak k tomu ďalej pridáme veľmi dôležitý faktor kvality vody, môžeme sa dopracovať k záveru, že porovnávame export slovenských halušiek s exportom potravín všeobecne, kde kvalita je určite odlišná. Inými slovami povedané, nevieme dnes relevantne povedať, koľko exportne spôsobilej vody máme a aké následky na domáci dopyt po nej bude umožnené jej vývozu mať. Pritom objem vody, ktorú Slovensko nepotrebuje a môže bezpečne predať, nie je nikde odborne vyčíslený, ale povedané nebráni súčasnej vláde strieľať čísla od pása a podľa objednávky, kde skutočná orientácia ostáva aj naďalej po tom všetkom pochybná.
Ak aj pristúpime na to, že Slovensko má prebytok pitnej vody, vôbec to nemusí znamenať, že sa jej hneď má aj zbavovať. Benefity, ktoré by z odplatného vývozu vody mohlo slovenské spoločenstvo mať, môžu byť totiž prevažne negatívnymi dopadmi, ak by sme sa naozaj na to pozreli trhovo. Ja nie som, musím sa priznať, človek, ktorý by bol za to, aby sme úplne zakázali predaj vody, pokiaľ jej máme dostatok, pretože voda bude mať v budúcnosti určite veľkú hodnotu. A ak vieme sa správať podnikateľsky a vieme z tej vody vyťažiť tak ako iné štáty napríklad z ropy, prečo to neurobiť? Ale k tomu sa treba aj postaviť tak, teda trhovo. Teda pokiaľ je po nej dopyt, tá cena musí sledovať krivku dopytu. Čím je dopyt vyšší, tým tá cena musí ísť vyššie. To tento zákon absolútne nerieši a, pokiaľ viem, nebude to riešiť ani to nariadenie, o ktorom ste hovorili, že bude v septembri.
Nielenže voda môže zdražieť, ale aj môže sa začať s kvalitnou vodou kupčiť alebo, toho sa hrozím, čo pozorujeme už pri slovenských potravinách, nemusí byť dostatok kvalitnej vody doma. Toto je ďalšie veľké riziko pre obyvateľov tejto krajiny a pre, myslím, budúcu mladú generáciu, pre ktorú bude mať tento zákon fatálne dôsledky.
Dámy a páni, dnes sa po prvýkrát vôbec zavádza možnosť vyťažiť slovenskú pitnú vodu, vyviezť ju a za hranicami ju použiť. Ak by sme prijali, že máme dostatok exportne spôsobilej vody a jej vývoz negatívne neovplyvní domáce spoločenstvo, takýto proces musí byť nanajvýš transparentný, už len preto, že voda je skutočne nad zlato v mnohých kútoch sveta. Pritom sa takou rýchlo môže stať aj u nás doma. To by však nemohlo ísť o legislatívnu iniciatívu z dielne strany SMER. SMER nám totiž žiadnu súťaž neponúka, ale vnucuje nám on svoje rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o udelenie povolenia s následkom, ktorý je pre SMER obzvlášť charakteristický, čo potvrdzuje, žiaľ, historická skúsenosť, teda že ku kupčeniu s vodou sa dostanú znova práve a len tí vyvolení. A to nehovorím o účastníkoch televíznej šou.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj pánovi poslancovi Kadúcovi, ktorý veľmi kultivovaným a elegantným spôsobom povedal to, čo možno trápi nás viacerých. A možno nemáme takú rétoriku ako on vycibrenú, právnickú. Ale, pán minister, ja myslím, že ste počúvali pozorne. A verím, že to, čo povedal, je pre vás istým návodom. On naozaj poukázal na to, čo sme sa možno snažili aj iní povedať, že vy máte dnes v rukách možnosť dokázať, že to, čo ste mysleli, dávate do zákona. Teda sledujete záujmy občanov Slovenska. A obávate sa toho, že s vodou sa bude kupčiť. Tak aj prostredníctvom návrhu, ktorý pán poslanec Kadúc povedal ohľadom ústavného zákona, ktorý máte plne v rukách, veď viete, že to dokážete, dokázali ste to aj nedávno, no urobte to. Naozaj škoda nášho času, ak je toto jediný problém a vieme sa zhodnúť, že niektoré veci sú v poriadku v zákone, len toto nás trápi ako vrchol starostí, ktoré tu v tejto chvíli verejne prejavujeme, dajte to prehlásenie, navrhnite toto riešenie a vy nám normálne zoberiete z rúk, nenazvem to tromf, proste tú obavu. Máte to plne v rukách, dokážte, že sa mýlime.

Ďakujem pekne. Je to síce z taliančiny, ale nie je to Puči. Pán kolega Kadúc, dnes tu od rána počúvame rozsiahle debaty o tom, ako chce podľa vašich kolegov z opozície štát predať vodu do zahraničia. Ja osobne si myslím, že práve štát týmto zákonom, respektíve táto vláda týmto zákonom sa snaží tomuto zamedziť a snaží sa mať nejaký prostriedok na to, aby vedela zabrániť tomuto predaju.
A nie je mi celkom jasná vaša poznámka hneď k tomu prvému bodu, kde voda ako životne dôležitá zložka je presne definovaná s tými odkazmi. Ja keď som si tie odkazy pozrel, je to len vyprecizované znenie tohto prvého bodu a jedná sa len o to, čo je vlastne strategicky významné, a nevidím v tom absolútne problém a predpokladám, že v rámci druhého čítania, keď sa k nemu dostaneme, že budú aj pozmeňujúce návrhy a že túto napríklad podmienku alebo túto pripomienku som ešte nezaregistroval zatiaľ k tomuto predmetnému návrhu zákona.

Ďakujem veľmi pekne aj pánovi Mičovskému, aj pánovi Pucimu. No ja vám to teda ešte raz vysvetlím. Pán minister navrhuje, aby sa do zákona, do jeho úvodného ustanovenia dala táto veta: „Voda ako životne dôležitá zložka životného prostredia je nenahraditeľná surovina a prírodné bohatstvo, ktoré má strategický význam pre bezpečnosť štátu a ktorého nedostatok môže spôsobiť ohrozenie života a zdravia obyvateľstva.“ Je to pekné, výpovedné, čo ale tá veta znamená? V zákone sa hovorí v podstate o niečom úplne inom. Hovorí sa tam o prevode vody. Kedy sa môže tá voda prevádzať? Toto ustanovenie dáva zákonu účel, dáva mu nejaký význam, v akom duchu sa má ten zákon niesť.
A tie dva odkazy, ktoré sú tam, ešte raz, ten zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu. To úplne mení charakter toho ustanovenia. Aspoň tak sa to javí. Čiže naozaj v dobrom ak chcete vyvrátiť pochybnosti, poďme do toho, dajte preč tie odkazy pokojne alebo vysvetlite mi, kvôli čomu sú tam, a dajme, ukotvime to do takej právnej normy, ktorá nebude zmeniteľná jednoduchou väčšinou. Fakt v dobrom to hovorím. Vyvrátite akékoľvek pochybnosti týmto. Ak to neurobíte, tie pochybnosti minimálne na mojej strane určite budú.
A na to, že to ešte nikto nepovedal, vám proste odpovedať neviem. Ja to čítam tak, ako to čítam. A čítam to ako zlé.

Ďakujem, pani predsedajúca. Pán navrhovateľ, pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia na balkóne, trochu aj ja prispejem do tejto diskusie, pretože voda je to, bez čoho žiť nemôžeme. Bez ropy môžeme, bez vody nemôžeme žiť. To si musíme uvedomiť na začiatku, aby to bolo jasné, čo je surovina pre nejakých Kuvajťanov a čo je surovina pre nás strategická. Pred dvoma mesiacmi mi bolo tlmočené ako občanovi Slovenskej republiky jedným cudzincom: „Martin, veď vy ste rajom na zemi.“ Bol tu na návšteve jeden kolega z Blízkeho východu a povedal, že sme rajom na zemi, tu máme všetko, oni keby to mali, tak skáču pod strop. A ja som si uvedomil, aké bohatstvo tu máme, aká je tu krása, tak ako to už bolo povedané mojimi predrečníkmi, že nemáme problém s tým základným. A to je tá voda a od toho sa odvíjajúca ďalšia príroda, krajina, človek, žitie, bývanie, všetko, čo s tým súvisí. Máme raj na zemi daný Bohom. Slováci majú takúto krajinu. To tvrdím ja obyčajný človek. A budem to tvrdiť stále. A musíme sa k nej správať tak, ako, myslím si, nás učili naši predkovia, ktorí ju nezapredali. A máme ju aj dneska. Keby oni boli už sprivatizovali a rozkradli tú vodu, tak dneska ju tu nemáme.
A ja sa veľmi čudujem, že po dvadsiatich dvoch rokoch my sa ešte stále nevieme dostať z toho megalomanstva socializmu. Ja som tiež, samozrejme, vyrastal v tom. Aj my sme študovali v tomto, boli sme, žiaľ, v takejto dobe. A tak ako Sovietsky zväz bývalý hovoril, že rozkážeme vetru, dažďu, otočíme rieky, budú tiecť do vrchu, tak ja hovorím, že už by sme sa mali z toho trošku vymaniť.
A veľmi ma prekvapilo vystúpenie kolegu Zajaca, že zase ten Tichý Potok ide do hry. Ja sa pýtam, veď my už väčšie ako veľké stavby nepoznáme? My to nevieme rozdeliť na drobné? Stále pri každej vláde počúvam o rozvoji malého a stredného podnikania, menšom, menšom, menšom a na druhej strane je to stále veľké, veľké, veľké. No tak už si povedzme, čo vlastne chceme, lebo vyzerá to, že pri jednom je to tak, pri druhom je to tak a stále je to veľké, veľké, veľké.
Pán minister, táto novela zákona má 127 bodov. No je to veľká novela, samozrejme. A musím povedať, že ešte sme ju nemali tu. Ani ja som ju zatiaľ tu nezažil. Takže prvýkrát mám tú česť oponovať tejto novele vodného zákona alebo sa k nej vyjadriť.
Pán minister, dobre ste povedali vo vašom úvodnom slove, to vám kvitujem, že treba chrániť vodu ako nenahraditeľný zdroj. To beriem, voda je a musí byť pod kontrolou. Pán minister, ja sa pýtam, pod kontrolou koho má byť? Ja hovorím, má byť pod kontrolou občanov Slovenskej republiky, nemá byť pod kontrolou nikoho iného. (Potlesk.) To znamená, keď idem rozhodovať o tak vážnom momente akým je nakladanie s vodou, to sme už povedali, čo to pre nás znamená, kto o tom má rozhodnúť? Ja hovorím, v referende občania Slovenskej republiky majú o tom rozhodnúť. (Potlesk.) Keď v iných veciach sme vedeli referendá iniciovať, v tomto nie sme v tom stave? My sa bojíme našich občanov, aký budú mať názor? Ako my si môžeme uzurpovať tak vážny moment, naložiť s takouto strategickou surovinou, ktorá môže byť aj to, že skončíme tu, kým ju nebudeme mať, dať o nej rozhodnúť iba úzkemu okruhu ľudí, môže to byť vláda, parlament, môže to byť neviem kto, ak to nemá byť v referende? Ja si neviem proste toto predstaviť, to moja hlava nevie pochopiť. A keď mi niekto povie, koľko sme tu mali referend a aké boli tie referendá úspešné, neboli úspešné, tak ja to viem. No ale však predsa máme tu, hovoríme, súdnych, vzdelaných slovenských občanov, ktorí, predpokladám, nie sú „mentálne retardovaní" a prídu na referendum a prejavia svoju vôľu, ako nakladať s ich strategickou surovinou, ako je voda na Slovensku. Tak toho sa, dúfam, nebojíme. Veď oni nám dali mandát a sú našimi voličmi. Takže, pán minister, ja by som bol veľmi rád, keby sme o takejto vážnej otázke rozhodovali až vtedy, keď bude nejaké to referendum. A myslím, že bolo by úspešné. Neverím, že by nebolo úspešné, že by sme tým nedosiahli 50 % a viac účasti.
Poďme teraz ďalej.
Hovorilo sa, ako máme, nemáme zadefinovaný tovar nie ako tovar. Pred mesiacom zhruba sme tu veľmi lamentovali, že pri prístupových rokovaniach naša pôda išla do kapitálu aj ako tovar. Vtedy sme oponovali, že v našej ústave ju nemáme ako národné bohatstvo, tým pádom to už nemôžeme vrátiť späť. Keď si pozrieme, čo máme uvedené o našom národnom bohatstve v ústave, tak podzemné vody a vodné toky sú tam. To znamená, sú naším národným bohatstvom. Tak sa potom pýtam, aký je problém, že hovoríme, že je to tovar. Tak potom buď klameme tu, alebo sme klamali tam. Alebo potom ústava nemá váhu? Ja hovorím, že má tú najväčšiu váhu. Takže, vážení, to by sme si mali tiež ujasniť. A ja tvrdím, ako povedal Braňo Škripek, náš kolega už teraz v europarlamente, nevykrádajme obsah významu slov, ešte raz, nevykrádajme obsah významu slov. Nech mi niekto povie, čo znamená vlastniť podzemné vody a vodné toky v reálnom živote. Na to by som chcel odpoveď, pretože každý si na to odpovedá, ako chce. A nakoniec ten občan bude ťahať vždy za ten kratší koniec. Tak to tu bolo povedané, čo z toho bude mať ten občan. Čo z toho bude mať ten občan, keď je to vo vlastníctve Slovenskej republiky? To mi stále prechádza hlavou a nemôžem sa s tým nejakým spôsobom vyrovnať a budem to stále pripomínať.
Keď hovoríme, máme veľa, málo, toľko kubíkov, toľko litrov sekundových vody, ja sa pýtam, myslíte si, že naším momentálnym gazdovaním, nakladaním s vodou, správaním sa k našej vode, ktorú tu máme na Slovensku, všetkými občanmi našimi, ktorí majú či už biznisy, či poľnohospodármi, je to jedno proste, ktorí sú tu, že kvalita našich vôd sa zlepšuje alebo zhoršuje? Ja si myslím, že sa tá kvalita zhoršuje. Bolo tu ale povedané, ako sa šíri ten mrak podzemný, kontaminácie, zo Slovnaftu na náš Žitný ostrov a podzemnú vodu. To je zmonitorované. Koľko zmonitorovaných nie je takýchto? To je lokálne, to môže byť v Trebišove, to môže byť na Orave, to môže byť v Žarnovici. Nemáme to zmonitorované. To znamená, tvrdím, že teraz ak hovoríme, koľko my tu máme vody a môžeme si dovoliť s ňou nejakým spôsobom teda uvažovať o odpredaji, podľa mňa ešte nie sme v takomto štádiu a malo by sa to podrobiť riadnej, teda akože nejakej tej štatistike, resp. riadnym výskumom.
Pán minister, vaša strana mala logo vo voľbách do Národnej rady, že budete stranou istôt. Ja by som bol veľmi rád, aby tie istoty tu boli aj naozaj tiež životného prostredia, aby občania nemuseli hovoriť, že nemáme ministerstvo životného prostredia. Tak ako sme ho kreovali, keď bolo zrušené. Za vlády tej minulej, pani Radičovej, bolo znovu vytvorené. A bol vytvorený na to aj výbor, ktorý je spolu s pôdohospodárskym v jednom. Tak chcem veriť, že ste ministrom životného prostredia, ktorý sa bude k tej životodarnej vode správať tak, že ju budete chrániť. A keď už ju budete chrániť, tak by to malo byť úplne, ja hovorím, tak ako bolo povedané mnohými predrečníkmi, že mali by sme úplne zakázať jej predaj, lebo nevieme, čo sa stane pri súčasnej globalizácii otepľovania ďalších vonkajších vplyvov, ktoré nám môžu spraviť to, že náš kraj, naša Slovenská republika nebude tým rajom na zemi. Podľa štatistík, opravte ma, ak zle hovorím, sme po Maďarsku druhou svetovou mocnosťou, čo sa týka objemu vody k výmere územia ako našej republiky. Tak ja si myslím, že to by sme si mali zachovať a nemali by sme to v žiadnom prípade negovať a nechať to aj ďalším generáciám.
Ja by som sa chcel ešte trošku vyjadriť k tým našim poľnohospodárom, samozrejme, pretože, hovorím, sú dosť gniavení. Platia za svoj výrobný prostriedok daň z pôdy, pokiaľ idú gazdovať, teraz vyzerá, že budú platiť ešte aj za vodu. Pán minister, som rád, že ste to posunuli až od 1. 1. 2017, ako ste povedali, dúfam, že je to pravda a že môžem vás brať za slovo. Taká bola aj požiadavka mojich kolegov, ktorí sa venujú poľnohospodárstvu, že momentálne nás nič netlačí, aby sme to hneď zajtra mali, že stačí to až od toho 1. 1. 2017. No a keď hovoríte, že to bude ešte ponížené na 0,1 centa teda, takže je tu ústretovosť, podľa toho tu mi nejako vychádza, že je tu nejaká, hoci v Českej republike to majú bezplatne a dokonca majú to akože na vyrovnanie dlhového deficitu, sa nemusí vôbec nič platiť.
Na jedno by som chcel ešte upozorniť, a síce už priamo v zákone. Chcel by som sa poinformovať, akým spôsobom je definovaný ten paragraf, ktorý už tu spomenul kolega Hlina predo mnou, § 78 Platby za užívanie vôd, kde sa hovorí v ods. 3 písm. a) o odberoch povrchových vôd z vodných tokov v množstve nad 15 tisíc metrov kubických ročne alebo 1 250 metrov kubických mesačne na, on povedal, uspokojovanie osobných potrieb domácností, a druhé je tam uvedené, podnikateľskú činnosť a iné využitie. A ešte je tam jedno uvedené, zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy. To a iné využitie, to čo je? Čo pod tým sa chápe? Totiž žiadny odkaz tam nie je. A to je veľmi všeobecne povedané. To si neviem teda ani predstaviť. Samozrejme, to množstvo môže byť. Áno, množstvo nejakým spôsobom obmedzuje. Ale iné využitie tak proste niekto si tam pustí. Ja neviem, čo si tam niekto pustí, asi bude tak vytápať niekto suseda, jeho pivnicu. A bude to tam niekto púšťať. Iné využitie toho by som teda rád nejakým spôsobom mal zadefinované, čo tým legislatívci mysleli.
Ďalej by som sa chcel ešte pristaviť pri jednom, a síce, že povinnosť platby sa nevzťahuje na odbery povrchovej vody. To je § 78 ods. 5 písm. d). Hovorí o zavlažovaní v záhradkárskych osadách. Ja nemám nič proti záhradkárskym osadám, hoci sme tu mali ten zákon, ktorý bol nejakým spôsobom možnože kritizovaný. Prečo sa to týka iba toho, a nie iného. No ja sa pýtam proste, momentálne to budú tie záhradkárske osady, ktoré ešte existujú pod Slovenským zväzom záhradkárov, alebo to budú všetky záhradkárske osady, akým spôsobom to bude definované, lebo v súčasnosti po tejto novele zákona, ktorá bola prijatá, a sa pritom prehodnocuje finančné oceňovanie a vysporiadanie pozemkov pod záhradkárskymi osadami, to vyzerá, že už polovica takých osád neexistuje. Sme ich tu mali zhruba 1 640, ostalo z nich len možnože 400, z 200-tisícového portfólia záhradkárov je teraz možnože 50 tisíc. Tak teraz aby to bolo jasné, treba zadefinovať záhradkársku osadu cez nejaký ten zákon, čo je záhradkárska osada, pretože ináč je podľa mňa vágne toto, tá záhradkárska osada. (Reakcie z pléna.) No hovorím. Takže bol by som rád, keby tam odkaz bol, keď máme odkaz na nejaké ohrozenie štátu, tak nech to tam proste je. Dobre, takže berme to tak, že toto je ešte ďalšia moja nejaká taká legislatívnotechnická pripomienka, že by som bol rád, keby sme k tomu nejakým spôsobom zaujali stanovisko.
Čo sa týka toho prepojenia v rámci smernice, ktorá sa tu tiež často omieľa, že musíme ju implementovať, lebo bude problém, tak viac-menej budem to citovať. Koncepcia vodohospodárskej politiky, ktorá bola schválená Radou Európy, teda pre životné prostredie, 17. decembra 2012, ku nákupu a predaju práv na prístup k vode, hovorí asi toto: „Administratívne náklady sú pomerne vysoké a tento systém by bol nákladovo výhodný pravdepodobne len na úrovni povodí, a nie ako iniciatíva na úrovni celej Európy. Mohlo by to však pomôcť v boji proti nedostatku vody a pri zvyšovaní jeho efektívnosti, a preto Komisia navrhuje vytvoriť metodický dokument spoločnej implementačnej stratégie pre členské štáty, ktoré chcú túto možnosť využiť.“ A tento metodický pokyn podľa mojej informácie ešte neexistuje. To znamená, ideme ako pionieri zase do niečoho nového, čo proste akože je. Rada Európy pre životné prostredie, môžem ešte k tomu povedať, zaviazala Európsku komisiu i členské štáty, aby robili v oblasti vodného hospodárstva konkrétne body, ktoré majú sa toho týkať, ako majú naložiť s touto agendou. A jedným z nich je tam napríklad opatrenie na prírodné zadržiavanie vody a obnovu ekosystémov. To znamená viac-menej tú legislatívnu schopnosť tej krajiny ešte zvyšovať, aby sme to nepúšťali, ako sa hovorí, proste dolu Dunajom, nech to všetko odtečie hneď a rýchlo, viac-menej ešte ju zadŕžať. A myslím, že to je tá stratégia, ktorú by sme tu mali každopádne na Slovensku v prvom rade implementovať a pri ktorej by sme si mali povedať, áno, keď sme tou strechou Európy a máme ten dar, že tú vodu máme tak, že sa nemusíme toho kohútika báť, či nám voda pôjde alebo nepôjde, tak mali by sme tú akumuláciu nášho územia ešte zvýšiť, lebo lesy to všetko nepojmú, to je jednoznačné, pri súčasnej stratégii, ako kolega Mičovský povedal, máme holoruby a k tomu všetko možné a tá špongia naša je na určitej časti Slovenska vysychajúca už, žiaľ, je to tak. Nehovorím tu o kalamitách, ktoré máme aj teraz a s ktorými je veľký problém. Tak bol by som veľmi rád, keby sme začali robiť znovu tie vodozádržné opatrenia, nie makro-, ale mini- , to znamená, aj na tých záhonoch aby voda nám odtekala čo najpomalšie, aby tá infiltrácia do pôdy bola čo najdlhšia, aby sme tú vodu očisťovali, pretože keď ju infiltrujeme, tak sa aj zároveň očisťuje, to znamená, potom aj tie podzemné vody sú čistejšie. Takže, vážení, ja by som apeloval, aby sme aj tu, v tejto oblasti, čo nám ukladá smernica, sa na to zamerali a mohli si povedať, že, áno, snažíme sa k tej vode správať dôstojne, tak ako si to zasluhuje.
Pán minister, nechcem sa veľa rozvádzať v ďalšej veci a dávam návrh. Samozrejme, v takto postavenom zákone, ako ste ho priniesli, je tam § 17a. Síce vy ním hovoríte, že ideme vodu chrániť, ale ja hovorím, mal by tam byť zákaz ju predávať vôbec. A žiadna debata by tak o tom nemusela byť, mohli by sme sa tak tomu vyhnúť. A myslím si, je tam veľa dobrých opatrení, tomu nebudem nejakým spôsobom odporovať, ale myslím si, že keď takto máme vziať to ako vcelku, tak, žiaľ, ten § 17a je veľmi zlý, a preto ja navrhujem, aby sme stiahli tento návrh zákona a nepokračovali v rokovaní o ňom v Národnej rade. Ďakujem pekne, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)

Martin, ty si na začiatku svojej rozpravy hovoril, aby o pitnej vode rozhodovali ľudia. No a ja ti poviem a priblížim, ako to prebiehalo v našom regióne. Odštátnenie Vodární a kanalizácií prebehlo začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. V rokoch 1995 až 1998 bol založený pilotný program na odštátnenie bývalého ZVaK-u Trenčín. Majetok tak prešiel na obce a na mestá, ale prevádzka prešla na odštepný závod Trenčín. Následne došlo k privatizácii tohto podniku a jeho akcionármi sa stali francúzski podnikatelia a slovenskí podnikatelia. To bolo v tých rokoch. Keďže teraz ako majitelia, obce a mestá, chceme využiť Kohézny fond z Európskej únie, tak si tam berieme prevádzku majetku naspäť, aby sme si prevádzkovali vodárenskú spoločnosť sami a aby sme mohli európske fondy využiť. Čiže zisk nebude chodiť do Francúzska, ale bude nám ostávať v našom majetku, obcí a miest na Trenčiansku a budeme tieto financie používať na to, aby sme mohli rozšíriť infraštruktúru a reorganizovať alebo stavať ČOV-ky. Preto musím pripomenúť, že naozaj všetko majú v rukách ľudia a keď si myslím, že my na Trenčiansku sme pristúpili k tomu zodpovedne, tak nemáme sa čoho do budúcnosti obávať. Je to všetko o ľuďoch. Ale sú mnohé vodárenské spoločnosti, možno aj v tomto meste, ktoré by mali zodpovedne k tomu pristupovať. A potom by naozaj mali sme o čom naozaj debatovať, a nie sa len vychvaľovať tí ľudia, ktorí vládli kedysi, že teraz sa privatizuje. No tie hlavné privatizérske skutočnosti máme dávno, dávno za sebou. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som sa dnes prihlásil len s faktickou poznámkou, pretože som poslancom krátko, od včera, a nemal som dosť času sa pripraviť vážnejšie v rozprave. Ale nedá mi, aby som sa k takej vážnej veci nevyjadril vôbec.
Ešte predtým, ako som bol poslancom, som bol pracovníkom vodárenskej spoločnosti. Pracoval som na Investičnej výstavbe v Prešovskom a Košickom kraji. Čiže myslím si, že akú-takú skúsenosť s vodou mám. A ak sa pozrieme retrospektívne na tie všetky vystúpenia, ktoré tu dnes boli, niektoré boli odbornejšie, niektoré boli menej odbornejšie, niektoré boli emotívne, ale málokto sa venoval, a má to logiku, tým častiam novely, ktoré boli nie tak dávno ešte konzultované s mojimi kolegami, či už z vodárenskej spoločnosti alebo s SVP. Čiže išlo tam o limity, kvóty, poplatky a podobne. Čiže na tej odbornej báze tento zákon sa dá veľmi ľahko aj posúdiť a dokonca aj akceptovať.
Ale čo je na diskusiu, je z môjho pohľadu § 17a. Na ten neexistuje nejaký jednoduchý pohľad, nie je to malá násobilka, aby bol jasný výsledok. Čiže aj tí, ktorí si vedia predstaviť predaj vody do zahraničia, môžu mať na to názor taký, že s tým súhlasia. A nemôžeme im to nejako zásadne vyčítať, lebo nemáme sa o čo oprieť. Ale môžu byť aj takí, ktorí s tým nesúhlasia, počnúc tým, že tvrdia, že to je zlato, striebro a podobne, a aj tí, ktorí vedia, že ak zasiahnu do zvýšeného odberu vody, je niečo, čo v budúcnosti sa môže ukázať ako zle... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Fecko, no správne si poukázal na to, že Ficova vláda už raz nemala problém zrušiť celé ministerstvo životného prostredia, aby zakrývala špinavý obchod s emisiami, čo schválila vláda vo svojom materiáli. Teraz nadobúdam dojem, že asi opäť táto druhá Ficova vláda, keď z nej už odchádzajú aj ministri, lebo Fico potrebuje navodiť dojem, že robí poriadok, tak nechá na ministerstve životného prostredia opäť urobiť veľký biznis s vodou a potom ho zruší, aby zakryl stopu, aby sa nikto nevedel dopátrať, ako to v skutočnosti bolo. A toto vážne hrozí.
Keď minister naozaj pozerá na vodu ako strategický zdroj, tak ja s tým nemám problém tak, ako som ho aj pred chvíľkou vyzval, aby jednoznačne dal do zákona, že voda je neprivatizovateľná, nepredajná, nedá sa vyviezť. Nech zmení § 17a a nech dokáže, že to myslí vážne, tak ako to urobili v prípade uránu, ale aj tam len na nátlak občanov. Ja si myslím, že aj v tomto momente by mali pozerať, čo občania chcú, a nie zaviesť poplatky, aby oni platili viac za vodu, za minerálku, aby sme ich donútili, nedajboh, kupovať ich zo zahraničia.

Ďakujem za slovo. Ďakujem, pán poslanec Martin Fecko, že si pripomenul niečo, čo jasne zaznievalo z tvojich úst, že akýkoľvek spôsob zadržania vody v krajine je vlastne prístupový kód k tomu, aby bilancia vody, aby kolobeh vody v krajine bol zachovaný. A to je naozaj veľká pravda. Tu každý spôsob je dobrý a nemusíme ísť rovno cez tie veľké betonárske zámery, ktoré tu boli spomínané. Ale pekne si pripomenul, že tu existuje lesnícky stav, ktorý má už stáročnú tradíciu v takzvaných HB-čkach hradenia bystrín, keď vieme veľmi citlivo zachytávať vodu na horných tokoch lesných porastov a dokážeme nahradiť veľmi významným a efektívnom spôsobom to, čo sa mnohokrát snažíme druhotne urobiť veľkými priehradami. Ja nehovorím, že veľké priehrady sú a priori vždy zlé, ale to, že sme v posledných desaťročiach zabudli na veľmi dobrú tradíciu zadržiavania vody v lese pomocou hradenia bystrín, že ak voľakedy v minulosti sme dávali na to stovky tisíc, ak nie teda miliónov starých korún, dnes nedávame nič, nulu. Takže tu je možno tiež jedna z vecí, ktorú treba uchopiť, ak chceme urobiť to, čo sme si tu viackrát dnes povedali, zachovať vodný režim tak, aby to úžasné perpetuum mobile produkoval pitnú vodu aj do budúcnosti. Ďakujem.

Ďakujem pekne, páni kolegovia, tým, čo ste na mňa reagovali.
Takže, pán poslanec Bublavý, je jasné, keď máš takúto skúsenosť som rád, dá sa to aj lepšie nejakým spôsobom spravovať. Budem držať palce, hovorím, nikdy nie je neskoro. Takže keď sa to dá, tak naštartujme iné spoločností vodárenské. A ja sa budem len tešiť, pokiaľ budú mať z toho úžitok naši občania a bude to chodiť k nám do našich domácností, naši to pocítia. A tým pádom myslím, že by to malo byť alfou a omegou každého poslanca v Národnej rade.
Pán Bobík, ja ďakujem veľmi pekne, že ste tiež reagovali prvou faktickou asi v tomto parlamente. Takže ako odborník, samozrejme, ja sa skláňam pred odborníkmi, ktorí sú v Národnej rade. Myslím si, že ešte bude dosť, dúfam, podnetov na to, aby sme aj odborne nejakým spôsobom aj niečo aj pripravili a povedali, že dá sa to, pokiaľ je vôľa.
Pán Simon, samozrejme, ja to beriem. Uvidíme, ako na to zareagujú. Uvidíme, čo to vlastne prinesie. Ja hovorím jedno, že pokiaľ tu nebude ministerstvo životného prostredia, tak to potom môžeme zrušiť všetko, lebo ministerstvo životného prostredia hovorí o celej krajine. A pokiaľ ho zrušíme, tak tým pádom povieme, že my tu vlastne nechceme ani byť, ani žiť a nič tu nemať. Takže pre mňa to je strategické.
A, kolega Mičovský, áno, to sú tie hradenia bystrín. Ja som mal dokonca na vysokej škole skúšku z toho, takú mini, jednosemestrálku. A som sa to rád učil, boli sme aj v teréne. A myslím si, že práve to nám teraz chýba, že znovu ideme do tých veľkých stavieb a tie mini stavby nám chýbajú. A pokiaľ to zachytíme hore na tých hrebeňoch, ani tá rýchlosť tej vody nebude taká, že nám bude spôsobovať záplavy dole a že nám to celú osadu zmetie, pretože to je o tom utlmení aj vlny, ktorá ide ako povodňová a likviduje dole tie dediny. Ďakujem pekne.