36. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, v prvom čítaní bol tento návrh zákona podrobený veľmi silnej a razantnej kritike v rôznych oblastiach a musím uznať, že bolo vidieť na druhej strane aj po prerokovaní prvého čítania aj snahu ministerstva počúvať a riešiť problémy, ktoré videli ako problém nielen opoziční poslanci.
Je to pre mňa taká aj možno v niečom zvláštna situácia, ak sa stavajú proti zákonu vlastní poslanci, poslanci z vládnej koalície, ktorí vidia realitu a nedajú sa oblbnúť pekne napísanými dôvodovými správami. Kiež by to bolo pri viacerých zákonoch. Lepšie povedané, ich poznatky, týchto poslancov, prišli rovnako ako i naše od praktikov, teda od ľudí, ktorí sa sociálnej práci venujú dlhodobo a myslím, že sú zároveň aj uznávanými odborníkmi v tejto oblasti.
Musím uznať, že darmo by sme sa my tu nadrapovali, ak by práve vládni poslanci zostali ticho. Takže chcem veľmi silno poďakovať kolegom, kolegyniam najmä zo SMER-u, že tieto najošemetnejšie a najokatejšie problémy pomohli upraviť tak, aby nebol zákon nasmerovaný proti sociálnym pracovníkom samotným, ale aby zostal aspoň neutrálny.
V dôvodovej správe sa nachádza veta, ktorá hovorí o nutnosti zvýšenia statusu sociálneho pracovníka. Dobrý alebo možno výborný cieľ, ale zákon toto nikdy nevyrieši. Už o tom bolo povedané veľa a musím doplniť, že status sociálnych pracovníkov zvýšime nie vytvorením komory a udelením povinnosti štúdia sociálnej práce, ale slušným finančným ohodnotením a vyzdvihovaním ich práce v spoločnosti a pre spoločnosť. Uvedomujem si tento problém, ktorý je ťažko riešiteľný, ale je nutné to priznať a nie dávať iba nové povinnosti sociálnym pracovníkom namiesto navýšenia finančného objemu pre túto profesiu, najlepšie celú oblasť.
V zmysle povedaného v prvom čítaní, že hovorme si pravdu, musím pripomenúť, že absolventov sociálnej práce máme viac než dosť, no nikto nevie zabezpečiť, aby absolventi sociálnej práce hľadali uplatnenie práve v tejto nimi vyštudovanej oblasti, nehovoriac o veľmi jednoduchom prístupe k vzdelaniu. Formálne splnenie podmienky vysokoškolského vzdelania je ešte stále pre mnohých priorita a je čas riešiť aj ako problém systém zneužívania školského vzdelávacieho programu. Samozrejme, nie v súvislosti s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny, ale ministerstvom školstva.
V prvom čítaní sme silne apelovali na to, že takto napísaný zákon je len formou bez obsahu, keďže zákon sa volá o sociálnej práci, mal by sa venovať hneď v úvode vysvetleniu tohto pojmu. Nejednoznačnosť sa potvrdzovala i na stretnutiach s ministerstvom. Skutočne som očakávala, že zákon prinesie zásadnú zmenu kvality v tom, že zadefinuje, aj keď jednoduchým spôsobom, pojem sociálnej práce spoločne s tým, kde, kedy a kto ju vykonáva.
Čiastočne sa to síce rieši v pozmeňovacom návrhu skupiny kolegov zo SMER-u, ktorý teda ešte nemáme zatiaľ rozdaný, ale i napriek odporúčaniam o nevhodnosti o doplnenie akejkoľvek definície alebo v našom prípade vymedzením predmetu zákona, popisom činnosti som si istá, že náš pozmeňovák je určite lepšie štrukturovaný práve v oblasti vymedzenia pojmov.
Hneď uvediem, že dôležité pre nás bolo popísať, čo je to sociálna práca, kto a ako ju vykonáva, s označením záujmu, a akým spôsobom a v akých oblastiach. Táto zmena pre nás napĺňa podstatu našej kritiky, že zákon nebude len obalom bez obsahu, ale práve v § 2 bude jasne dané, čoho sa zákon týka, a nebudú vznikať pochybnosti a dezinterpretácie tak, ako sa to dialo aj počas rokovaní na ministerstve, kedy vznikali; s ministerstvom. Naozaj z tohoto plynuli mnohé nedorozumenia práve z dôvodu nejednoznačnosti vymedzenia pojmov.
Pri tvorbe nášho pozmeňovacieho návrhu sme sa inšpirovali nielen Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov, ale i zákonom o zdravotnej starostlivosti, ktorý aj napriek tomu, že v sebe zahŕňa množstvo povolaní a činností, aj napriek tomu ich vymedzuje.
Možno aj to bol dôvod, prečo sme si nechali Parlamentným inštitútom vypracovať krátku rešerš s otázkami, akým spôsobom sú riešené iné povolania a zároveň aj ich komory. Tam sme si potvrdili skutočne trend, ktorý práve fandí zoskupovaniu povolaní v zákonoch, nie robeniu samostatných zákonov na jednotlivé povolania a už vôbec nie kreovaniu komory zhora, teda ministerstvom. Preto som si istá, že lepšie by bolo ministerstvo urobilo, ak by vytvorilo zákon, ktorý by zastrešoval všetky pomáhajúce profesie, a teda nebol by určený účelovo pre špecifickú profesiu, ale naraz by zastrešil všetkých, ktorí sú aktívne zapojení v tejto oblasti.
V úvode som povedala, že ministerstvo upravilo niekoľko oblastí, ktoré boli neprijateľné. Z toho, čo som teda videla a počula na ministerstve, ako najväčšie pozitívum vnímam odstránenie alebo úpravu ustanovenia, ktoré sa týka povinnosti každého sociálneho pracovníka mať požadované vzdelanie. Týka sa skutočne iba dlhoročných pracovníkov. Je to povolanie, z ktorého nikto nezbohatol, a dáva dlhoročným pracovníkom, ktorí vnímajú svoje povolanie ako poslanie a pohybujú sa v tejto oblasti už dlhé roky; by nebolo dobrým signálom. Investovať do štúdia také financie by bolo pre mnohých priam nemožné. Nakoniec by sme sa mohli dostať do stavu, že o toto povolanie, aj keď budeme mať super zákon, neprejaví záujem dosť ľudí len preto, že mu zakladá ďalšie prílišné finančné nároky. Preto som veľmi rada, že ministerstvo upustilo od tejto požiadavky pre starých zamestnancov alebo pre tých pôvodných. Samozrejme, noví nech už, nech sa vzdelávajú v oblasti, ktorú si zvolia, aby v nej mohli následne pracovať.
Ako ďalšie pozitívum vnímam aj zrušenie povinného členstva v komore pre výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka a zavedenie poplatkov s tým súvisiacich. Bohužiaľ, tým sa už nedá vyhnúť, keďže povinnosť v komore nie je. Tiež, že komora nie je ten orgán, ktorý dáva licencie na vykonanie samotnej, samostatnej praxe, zmeny v oblasti supervízie s tým, že sa upresní a upraví spôsob udeľovania oprávnení na supervíziu, bude jasné, kto a ako to robí, pretože je pravda, že práve supervízia robí vrásky súčasným zariadeniam. Ale aj spresnenia týkajúce sa vzdelávania, či už sústavného vzdelávania alebo špecializovaného vzdelávania, nadstavbových vzdelávaní, kedy už nevznikne pochybnosť, že takéto aktivity budú môcť vykonávať na základe akreditácie z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny nielen vzdelávacie inštitúcie, rozumej, alebo rozumeli sme viacerí, že len vysoké školy, ale aj samotné organizácie, ktoré takúto činnosť vykonávali doteraz a takéto vzdelávanie poskytujú často len v rámci svojej organizácie alebo pre svojich zamestnancov. Tieto všetky zmeny sú obsiahnuté v pozmeňovacom návrhu kolegov z vládnej strany a som rada, že budú prijaté.
V závere by som dala do pozornosti náš pozmeňovací návrh, ktorý prečítam, ktorého úlohou je skutočne dodefinovať alebo presnejšie určiť obsah sociálnej práce a presnejšie vymedziť obsah zákona. V tejto súvislosti dávam pani spravodajkyni vedieť, že by bolo dobré, alebo že ju žiadam, aby vyňala bod č. 2 spoločnej správy na samotné hlasovanie, aby nekolidoval s naším návrhom. Rovnako ako i my sa pozerá na úvod zákona, ktorý sa týka definovania alebo toho obsahu, samotného obsahu zákona aj legislatíva Národnej rady, ktorá vidí tiež ako nedostatok zákona presnejšie určenie obsahu zákona. Alebo potom, ak nie, ak neprijme túto našu zmenu, tak potom môžme povedať, že by sa mohlo dať skôr cestou nie názvu zákona o sociálnych pracovníkoch alebo teda o sociálnych pracovníkoch, a nie o sociálnej práci, tak ako ho máme dnes predložený. Preto vás žiadam, kolegovia, o prijatie nášho pozmeňovacieho návrhu.
Dovolím si prečítať teda pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Eriky Jurinovej a Jany Šípošovej, Janky Šípošovej k vládnemu návrhu zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 975.
Vládny návrh zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa mení a dopĺňa takto:
V čl. I § 2 vrátane nadpisu znie:
"§ 2 Sociálna práca
(1) Sociálna práca na účely tohto zákona je súbor odborných činností alebo špecializovaných odborných činností, ktoré vykonáva sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce s cieľom odhaľovania, vysvetl'ovania, zmierňovania a odstraňovania sociálnych problémov fyzických osôb a ich skupín, rodín a komunít a zvýšenia kvality ich života a dôstojnosti všetkých fyzických osôb.
Odborná činnosť je súbor...
(2) Odborná činnosť je súbor pracovných činností, na vykonávanie ktorých sú potrebné vedomosti a zručnosti získané absolvovaním vysokoškolského vzdelania ustanoveného stupňa v študijnom odbore sociálna práca. Špecializovaná odborná činnosť je súbor konkrétnych pracovných činností sociálnej práce v ustanovenom špecializovanom odbore sociálnej práce, na vykonávanie ktorých sú potrebné vedomosti a zručnosti získané absolvovaním akreditovaného špecializačného vzdelávacieho programu.
(3) Sociálnym pracovníkom a asistentom sociálnej práce je fyzická osoba, ktorá spĺňa kvalifikačné predpoklady podľa ods. 2 a preukazuje odbornú spôsobilosť pre výkon sociálnej práce podľa ods. 2. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce vykonáva svoju činnosť tak, aby smerovala k naplneniu hlavného zámeru sociálnej práce uvedeného v ods. 1.
(4) Sociálna práca sa podľa tohto zákona vykonáva v oblasti sociálnych vecí a rodiny, ak tak ustanovujú osobitné zákony. Sociálna práca sa môže vykonávať aj v iných oblastiach.
Odôvodnenie: Vládny návrh zákona o sociálnej práci a o podmienkach výkonu niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "vládny návrh zákona") nedefinuje pojem sociálna práca ani spôsob jej výkonu, čo priznávajú aj sami predkladatelia tohto návrhu vo všeobecnej časti dôvodovej správy, pričom celý zákon sa primárne venuje sociálnej práci. Aj z vyššie uvedeného dôvodu hlavným účelom tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu je doplnenie optimálnej definície sociálnej práce, zadefinovanie oblastí, v ktorých sa vykonáva, ako aj úloh sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce pri výkone činností spojených so sociálnou prácou. Pri tvorbe novej definície sociálnej práce sme vychádzali z definície Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov z roku 1988, z definície Asociácie vzdelávateľov v sociálnej práci v Slovenskej republike, ako aj z právnej úpravy použitej v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Navrhovaná definícia sa opiera o hlavný účel sociálnej práce, ktorým je predchádzanie, zmierňovanie a odstraňovanie problémov jednotlivcov, rodín, skupín a komunít, ktoré vznikajú z konfliktu potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií a zvyšovanie kvality života všetkých ľudí. Je zároveň činnosťou v prospech jednotlivcov, rodín, skupín a komunít, ktorú môžeme charakterizovať pojmami "pomoc", "podpora" a "sprevádzanie". Rovnako sme sa snažili zadefinovať postavenie a hlavný cieľ činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce.
Súčasný vládny návrh zákona neobsahuje definíciu ani oblasti, v ktorých sa sociálna práca vykonáva. Aj z tohto dôvodu v našom pozmeňujúcom a doplňujúcom návrhu dopĺňame oblasti, v ktorých sa sociálna práca najčastejšie vykonáva. Po schválení tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu bude vládny návrh zákona, ktorý v prvej časti svojho názvu používa ako svoj hlavný predmet úpravy sociálnu prácu, obsahovať ucelenú definíciu sociálnej práce s presným vymedzením okruhu činností zodpovedných osôb za vykonávanie sociálnej práce.
Na záver mi dovoľte ešte pár slov, čo sa týka komplexnosti zákona. Zopakujem, že chápem snahu ministerstva o zvýšenie statusu sociálnych pracovníkov, lebo tiež vnímam, že ich činnosť nie je docenená, je na okraji záujmu, ale žiaden zákon, zopakujem, nepomôže, tomu nepomôže bez riadneho finančného zabezpečenia.
Mojím cieľom bolo poukázať na to, že je ťažko prijať takú legislatívu, ktorá zakladá ďalšie finančné nároky na sociálnych pracovníkov, ktorí nemajú dosť financií nielen na svoje platy, ale často na samotnú činnosť, a že spôsob, ako sa pôvodne chopilo ministerstvo zákona, by viedlo k naháňaniu práce pre vzdelávacie inštitúcie. A to verím, že nechcelo byť hlavným cieľom ministerstva ani ako predkladateľa.
Ešte kratučko ku samotnej komore. Viem, že veľa kritiky sa vznieslo v prvom čítaní na zriadenie komory, ale som presvedčená o tom, že nemusí to byť taká zlá investícia do komory, pokiaľ sa naozaj dá správny obsah činnosti komore a bude skutočne nezávislým orgánom, aj keď bude prvé roky financovaná práve ministerstvom. Verím, že by mohla byť veľkým prínosom pre sociálnu prácu či sociálnych pracovníkov. Len teda otázka je, že či sa podarí naplniť tieto vysoké očakávania.
Keď som sa ešte stretla s niektorými sociálnymi pracovníkmi, ktorí teda naozaj po čase, kedy sme mali k dispozícii iba vládny návrh zákona, potom, keď sme už vedeli o zmenách, ktoré sa ministerstvo chystá prijať, už som sa nestretala s takým odporom, s akým som vnímala tento zákon na začiatku, keď prišiel do parlamentu. To znamená, že nebudem proti tomuto zákonu, aj keď zopakujem tú myšlienku, ktorú som povedala počas rozpravy, že nezdá sa mi možnože celkom šťastné, že chceme znova ďalšiu samostatnú profesiu zadefinovať zákonom, alebo nie že zadefinovať, ale legislatívne upraviť, že naozaj mohlo byť cieľom ministerstva zlúčiť rôzne profesie a krásny názov by sa mohol vytvoriť pre zákon o pomáhajúcich profesiách. Škoda, že toto nebolo naplnené a ideme naozaj v duchu robenia nových legislatív pre jednotlivé povolania alebo profesie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela pani podpredsedníčke teda povedať, že som veľmi rada, že pochválila a objektívne zhodnotila zmeny, ktoré sa udiali počas druhého čítania. Ale musím sa trošku ohradiť voči možno takej, takému slovu, ktoré bolo na začiatku, že pán minister alebo ministerstvo chcelo "oblbnúť" svojich poslancov. No, myslím si, že určite v tomto zákone nikto nikoho neoblboval a už vôbec tým, že vlastne tento zákon by som, stále ho prirovnávam a prirovnám ho k zákonu o sociálnych službách. Tak ako zákon o sociálnych službách, ktorý stále spomínam, že opozícia tvrdila, keď ho predkladala pani ministerka Tomanová, že by nemali odvahu, lebo sa dotýka toľkých subjektov a nikdy nebol riešený, my sme tú odvahu mali a urobili sme tú prvú cestu. A ak urobíte tú prvú cestu, tak potom to viete vylepšovať. Toto je podobný zákon, ktorý predložil pán minister, lebo zase je to tá prvotná cesta vlastne, ktorá tu 20 rokov absentuje, takýto zákon, pretože vieme, že po revolúcii sa sociálna práca zjavne zmenila. Začala mať úplne iný, iný obraz. A takisto by som to slovo, ktoré ste použili, "odpor" nenazvala odporom, pretože minister hneď na začiatku povedal, že ak budú nejaké pripomienky, keďže je to zákon, ktorý posúvame ako nový, nie je problém, aby sme o ňom konzultovali.
Myslím si, že sa o ňom konzultovalo veľmi veľa, a to jednak aj na výbore, aj s opozíciou, všetci boli prizvaní. A ja si takto predstavujem, že aj nejakým spôsobom by takto zákony, ktoré naozaj sú také prvotné a ktoré tu 20 rokov absentovali, takto by sa mali prijímať. Takže myslím si, že naozaj tento zákon bude v čo najlepšej, najlepšej forme alebo prijatý, ale vždycky tá legislatívna prax môže priniesť stále nové a nové veci.
Nebudem sa vyjadrovať k veciam, čo sa týka definície. O tom sme si už x-krát povedali a možno kolegovia, kolegyne o tom budú rozprávať. Takže ja len musím povedať, že naozaj teraz bola práca ministerstva s poslancami aj s opozičnými takto úplne brilantná, a verím, že tento zákon bude dobrý. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja chcem poďakovať pani Jurinovej za to, že zmenila podstatne svoj názor a svoje stanovisko, pretože si, si opravila názor aj, ktorý prebrala od niekoho. A v tejto chvíli by som ale pripomenula jednu vec. Doteraz, pani podpredsedníčka, ste nepochopili podstatnú vec, že tak ako psychologickú starostlivosť nemôže poskytovať nepsychológ, tak ako pedagogickú činnosť nemôže vykonávať nepedagóg, tak aj sociálnu prácu musia robiť sociálni pracovníci, čo obsahuje tento zákon, a musia robiť v súlade s tým, čo študujú, a študujú metódy, postupy a všetky možné náležitosti, ktoré potrebujú k tomu, aby mohli sociálnu prácu skutočne vykonávať.
Ja len pripomeniem, že Svetová banka nám odporúčala, že na jedného sociálneho pracovníka by malo pripadať zhruba 80, maximálne 125 klientov. U nás tento rozsah presahuje niekoľko sto teda násobne. Čiže ešte stále nie sú docenení a nie je docenený výkon sociálnej práce. Ja musím úprimne povedať, že ani s definíciou, ktorú navrhujete, nesúhlasím a ja som vysvetlila už prečo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za reakcie. Pani poslankyňa Vaľová, práveže som vyzdvihla, že ste sa nenechali oblbnúť, že ste sa nedali oblbnúť naozaj veľmi dobre znejúcou dôvodovou správou. Lebo ak by ste nešli do hĺbky, iba by ste si prečítali zákon, plus dôvodovú správu, ja myslím, že by ste boli dostatočne uspokojení. Takže tým som nechcela nikoho ani dehonestovať, ani, ani nič. Práveže som veľmi rada, že ste naozaj reflektovali na všetky upozornenia, najmä tých sociálnych pracovníkov, ktorých sa to týka.
Mali sme dostatočný čas na zmenu v zákone. Áno, to obdobie medzi prvým a druhým čítaním bolo maximálne využité. Videla som už opäť, to už vlastne po druhýkrát, vysokú ústretovosť zo strany ministerstva na úprave alebo oprave zlých, zlého znenia niektorých častí, ale, na druhej strane, načo sme mali pripomienkové konanie, kde bolo naozaj kopa, kopa zásadných pripomienok neprijatých? V konečnom dôsledku až po intervencii poslancov sa stalo, že tie niektoré pripomienky boli skutočne brané do úvahy a bol zákon upravený v prospech sociálnych pracovníkov.
Sociálna, čo sa týka vzdelávania, pani poslankyňa Tomanová, samozrejme, ja som za to, že sociálni pracovníci, ktorí sú mladí alebo teda vidia chuť robiť v tejto oblasti, nech ju študujú. Ja hovorím, že som veľmi a nesmierne rada, že sociálnymi pracovníkmi budú môcť byť aj ľudia, ktorí sa už venujú tejto činnosti dvadsať rokov, aj keď nemajú vyštudovanú tú sociálnu prácu. Tento ústupok ja považujem za extrémne zásadný. A som si istá, že by to spôsobilo vrásky mnohým nielen organizáciám, ale aj samotným sociálnym pracovníkom.
Počet klientov je veľký, to máte pravdu, ale, bohužiaľ, tento zákon to nevy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, dámy a páni, ja som naozaj s veľmi veľkou pozornosťou od začiatku sledovala ten celý proces prípravy a rokovania o návrhu zákona o sociálnej práci predovšetkým preto, lebo som tejto oblasti venovala veľkú časť svojho nielen pracovného života, teda profesionálneho života. Od prvej chvíle, ako som prvýkrát prečítala ten návrh zákona, mi predovšetkým vadila naozaj tá skutočnosť, a to napriek tomu znovu mi ešte stále vadí, aj napriek tým všetkým vysvetleniam a rozpravám a diskusiám, že neobsahuje definíciu toho, o čom predovšetkým pojednáva a čo vlastne tvorí podstatnú časť názvu zákona. Prepáčte mi také prirovnanie, ktoré mi napadlo, ale pripadalo mi to, ako keby sme robili dokument o obuvníctve a vzpierali by sme sa povedať na samom začiatku, čo je to obuvníctvo a kto je obuvník. Že obuvník nie je ten, kto absolvoval učebný odbor obuvník, ale obuvník je ten, ktorý vyrába, opravuje a neviem čo všetko ešte s tou obuvou robí. A že to obuvníctvo nie je to, čo vykonáva obuvník, ale zase zadefinovaním toho, čomu sa venuje. Pri tých zanietených diskusiách som aj chvíľami strácala presvedčenie, že tomu rozumiem. Upokojilo ma stanovisko odboru legislatívy, ktoré hneď v prvej vete upozorňuje na rovnakú skutočnosť, keď uvádza, že aj keď má byť zákon primárne venovaný sociálnej práci, neobsahuje žiadne definovanie sociálnej práce. To, že je tých definícií veľa a sú rôznorodé a sú také a onaké, nemôže byť dôvodom na to, aby sme nepovedali, o čom ten zákon pojednáva. A keď to povieme, možnože nie celkom ideálne, ale povieme to aspoň nejako prijateľne, tak sa to predsa asi bude dať ešte do budúcnosti vylepšovať. Ale nepovedať nič a hovoriť v celom zákone o niečom, čo nebolo určené, sa mi zdá veľmi čudné. Možno preto, že som časť života strávila aj ako vedecký pracovník a mám možno také trošku nároky na systém a systematičnosť.
Tá druhá významná okolnosť, ktorá ma vyrušovala a podľa priebehu rozpravy asi aj viacerých, bolo také prílišné, jednoznačné zameranie a zdôrazňovanie toho vzdelávania a definovanie vlastne aj sociálneho pracovníka vzdelaním, nie obsahom práce. Ja nemám, samozrejme, vôbec nič proti vzdelávaniu, naopak, zdá sa mi, že veľmi veľa, až príliš veľa vecí robíme bez náležitej odbornej prípravy. A nazdávam sa, že keď sa niečo volá kvalifikačný predpoklad, to ešte v skutočnosti nemusí kvalifikovať na efektívne, účelné, zmysluplné a užitočné vykonávanie odborných činností. Tento fakt možno vyrušoval aj iných, a preto sa v pléne možno ozývali hlasy, ktoré hovorili o biznise a obavách zo zneužitia zákona na takéto ciele. Ja som ale z tej rozpravy v prvom čítaní mala dojem, ako keby všetci alebo teda jednotlivé strany opakovali svoje tvrdenia alebo svoje mantry, ak chceme, ale navzájom si skutočne neodpovedali a nereagovali na to, čo hovoria. Preto mám tú potrebu sa o tom ešte raz zmieniť. Ten biznis, v úvodzovkách, ja som to tak nenazvala, ale by som možno videla v tom, keby to zostalo tak, ako bol ten pôvodný návrh, že vlastne z toho zákona vyplývalo, že ani nejde o to, aby sociálni pracovníci mali lepšie uplatnenie a ohodnotenie, ale doslova naozaj len o to, aby školitelia, respektíve školiace pracoviská mali koho školiť stále a čím najdlhšie.
Zhodou okolností som dnes zachytila takú veľmi podobnú úvahu z Českej republiky. Netýka sa ani sociálnej práce, ani rezortu sociálnej práce, ale hovorili o kontinuálnom vzdelávaní učiteľov a vlastne o celoživotnom traumatizovaní učiteľov tým, že neustále sú predpisované nejaké absolvovania školení a skladania skúšok a potom vlastne tým sa podmieňuje ich kariérny postup, a majú nejaký vymyslený návrh, ako by sa to dalo riešiť inak. Tým sa nechcem zapodievať, len chcem zdôrazniť to, že ten zákon naozaj toto veľmi pripomínalo.
Je jedno, že vypustíme ročne tisíce absolventov. Vôbec nevieme, kde pracujú, alebo tušíme, kde pracujú. Nepracujú v oblastiach sociálnej práce, ale ako keby sme chceli, aby sme ich mohli naďalej produkovať viac a viac len preto, aby sme ich učili, nie preto, aby sa uplatnili v sociálnej práci. V rozprave, aj v tej v prvom čítaní, odznelo mnohokrát, že treba zvýšiť status sociálnych pracovníkov. Pre mňa je viac ako isté, že prostým absolvovaním vysokoškolského štúdia a ďalších školení a preškoľovaní sa to dosiahnuť nedá. Možnože nie všetci vedia, čo a načo je tá sociálna práca. Ani ja určite nepoznám všetky oblasti, špecifiká a nároky na sociálnu prácu a sociálnych pracovníkov, ale dovolím si k tomu diskutovať práve preto, že som s profesiou sociálneho pracovníka nielen prišla do styku, ale som aj spolupracovala a spolupracujem dodnes, ale aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pani poslankyňa, ja sa ospravedlňujem, že vás prerušujem. Je 12.00 a evidentne vaše vystúpenie potrebuje ešte viac času. Takže budete pokračovať potom o 14. hodine. Dobre?

Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Jasné.

Ďakujem pekne za slovo. Povedali mi, že som hovorila potichu, takže budem sa pokúšať byť zrozumiteľná. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Ale už to, čo ste povedali, nemusíte opakovať, len pokračovať.

Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Nebudem opakovať, ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, pán minister, dámy a páni, skončila som v takej etape, keď som chcela zdôrazniť to, že pre mňa je dôležité, aby sa veci diali a aby sa zákony robili tak, aby to pomohlo praxi, životu, ľuďom, a nie, aby sa museli ľudia a problémy napasovať do existujúcich zákonov. Hovorila som o svojej aj profesionálnej histórii, aj chcela som pokračovať a budem pokračovať tým, ako som sa ja dostala k skúsenostiam so sociálnou prácou a sociálnymi pracovníkmi.
Bolo to už dosť dávno, ako mladá psychologička som bola veľmi intenzívne zapojená do budovania poradenskej siete v rezorte školstva. To bolo vtedy, teraz je to známe ako pedagogicko-psychologické poradne, vtedy sa to volalo, ja som pracovala v Krajskej psychologickej výchovnej klinike v Banskej Bystrici ako detská psychologička a zároveň som spolupracovala pri zakladaní okresných psychologických výchovných poradní, veľmi dlhodobo a osobne som tam fungovala napríklad v Žiari nad Hronom, Banskej Bystrici, Považskej Bystrici, Žiline a tak ďalej.
Vtedajšie sociálne pracovníčky, my sme ich vtedy volali sociálne sestry, boli neobyčajne dôležitou súčasťou našej práce. Ony boli zodpovedné za kontakt s rodinami detí, ktoré boli našimi klientami, viedli dokumentáciu aj o našej práci a museli, samozrejme, sa vyznať a rozumieť tomu, čo je psychologické výchovné poradenstvo. Vtedy existovalo nadstavbové štúdium sociálnoprávne, ktoré ich malo pripravovať alebo začínalo pripravovať, ale veľmi radi sme využívali a zamestnávali aj zdravotné sestry, predovšetkým pre ich pracovitosť, systematičnosť a mimoriadnu zodpovednosť, ktorú v nich pravdepodobne v rámci stredoškolského štúdia vypestovali. Ale tým chcem len povedať to, že dôležité je to - pripraviť sa na tú prácu, ktorú budú vykonávať.
O 30 rokov neskôr po tomto čase som založila organizáciu Pomoc obetiam násilia. Tá existuje dodnes a hlavné profesie, ktoré v nej fungujú, sú psychológovia, právnici a sociálni pracovníci. Tí sociálni pracovníci sú kostrou tohto systému. Ja sama som psychologička, ale viem o tom, že tá práca psychologická v tejto, v tejto oblasti nie je tou ťažiskovou. Tí sociálni pracovníci sú kostrou toho systému, sú najdôležitejší preto, lebo potrebujú, musia vedieť posúdiť situáciu aj potreby každého individuálneho klienta a rozhodnúť o prizvaní ďalších odborníkov, právnikov, psychológov v tomto prípade a k tomu ešte vlastne musia poskytovať alebo hlavne musia poskytovať sociálne poradenstvo a špecializované sociálne poradenstvo a pomoc tým ľuďom a ich rodinám.
Čo tým chcem povedať? Chcem tým povedať, že sociálna práca je nesmierne dôležitá a zaslúži si aj dobrý zákon, ale, pán minister, prepáčte, tá definícia tam predsa mi len chýba a podľa mňa sa nedá nahradiť aplikačným pravidlom. A chcela by som povedať aj moju naozaj veľmi nedávnu skúsenosť s tým, ako sa zákony vykladajú, keď nie sú jasne, keď nie sú zrozumiteľné každému, kto s nimi musí pracovať. Ja som stále odborný garant a štatutárny zástupca organizácie Pomoc obetiam násilia. Naša organizácia je zaregistrovaná ako poskytovateľ sociálneho poradenstva a ďalších aktivít v Bratislavskom samosprávnom kraji. Máme rozšírenú registráciu na ďalšie kraje. Prišlo k tomu, že teda sme sa nejako obnovovali, tie zápisy, a pracovníčka, ktorá to má na starosti, mi povedala, že oni nás budú musieť vyškrtnúť z tých poskytovateľov sociálneho poradenstva, lebo ja nespĺňam kvalifikačné predpoklady, pretože nie som sociálny pracovník. Ja ako štatutár! Takže ešte ani zákon neplatí, už si ho začali nejako interpretovať, preto sa mi zdá veľmi dôležité, aby všetko bolo veľmi zrozumiteľné, jasné a rukolapné aj v tých zákonoch.
Musím ale povedať, že ja si veľmi, veľmi vážim prístup vášho ministerstva, pán minister, v tejto otázke a v tomto prípade a tú snahu nájsť kompromis. A rovnako si veľmi vážim postoj a prácu pani poslankyne Šedivcovej a tiež aj pani poslankyne Vaľovej, ktorá tu teraz nie je, keďže ona bola spravodajkyňa a veľmi intenzívne vystupovala aj v diskusii. Ja som tú diskusiu sledovala. Ja som naozaj nečakala, že potom, potom, čo som vlastne počula, že sa takto postaví k veci a postaví sa a zasadí sa za to, aby ten zákon, ten návrh zákona sa naozaj vylepšil. Takže, pani poslankyňa Šedivcová, vy ste tu, tak aspoň vám takto osobne úprimne ďakujem.
Zároveň vás ale prosím, aby ste sa snažili pochopiť, čo sme mysleli tým naším návrhom zákona. Prosím vás, aby ste zvážili, aby ste ho prijali. Ten návrh nechce nič iné len to, aby podmienky sociálnej práce, podmienky sociálnych pracovníkov boli upravené čo najlepšie. Tak, aby naozaj nedochádzalo ku komplikáciám, aby sa nemuseli presviedčať navzájom úradníci a sociálni pracovníci, prípadne ďalší poskytovatelia o tom, kto má pravdu vo výklade zákona. A ešte lepšie a do budúcnosti komplexnejšie, ja teda veľmi by som rada privítala zákon o pomáhajúcich profesiách.
Ešte som v prvej časti môjho vystúpenia hovorila aj o tom vzdelávaní a o tom, prečo sa tu rôzne rozprávalo o biznisoch a možnostiach a neviem čom. Pri, urobila som si taký súkromný malý prieskum, v úvodzovkách povedané, v teréne. Teda u zamestnávateľov, poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí zamestnávajú sociálnych pracovníkov a ja neviem, možnože to aj viete, určite je to verejné tajomstvo, ale ja si to dovolím povedať aj nahlas. Dozvedela som sa dve veci. Najprv poviem tú negatívnu možno. Že oni keď dostávajú žiadosti od sociálnych, od uchádzačov o zamestnanie na miesto sociálnych pracovníkov, si robia dve kôpky. Nebudem teraz hovoriť, čo povedali, na ktorú kôpku dávajú ktoré školy, ale jednoducho jedna kôpka je, že týchto neberieme, pretože absolvovali tam, kde absolvovali, a z tých druhých si vyberajú.
Druhá moja otázka bola, pretože som mala trochu pochybnosti o tom, či zriaďovanie komory takto, jednoducho povedané, "zhora" je dobré. Ja mám pocit, že je dobré, keď tá profesia je taká vyzretá a tí odborníci sami cítia potrebu sa organizovať a urobiť si orgán, ktorý bude v podstate určovať štandardy a kvalitu ich práce. Ale pri tom mojom súkromnom prieskume som zistila, že, že v teréne akoby toto očakávajú a že myslia si, že to zriadenie komory, aj keď bude zriadené ministerstvom, je dobré, takže ja dávam na ich názor a nebudem k tomu viac sa vyjadrovať.
Ešte k tomu, k tomu obmedzeniu zákona alebo, k obmedzeniu, k tomu, že sa jedná len o jednu profesiu, len o tú sociálnu prácu. Tak by som chcela povedať, že z toho, čo ja som v živote už profesionálnom videla, robila a s kým som pracovala, ale aj z iných súvislostí, ja som si úplne istá, že veci sa nedajú oddeliť a nedajú sa robiť medzi nimi prísne hranice a povedať, že toto bude sociálny pracovník, toto bude psychológ, ten môže robiť len to, musí mať takú školu a takú školu. Ja nehovorím, že tie kvalifikačné predpoklady netreba určiť. Treba ich určiť a tieto aj prijímame, ale ja sama som vyštudovala psychológiu a v poslednom období som pracovala teda najmä v oblasti pomoci obetiam trestných činov, dopravných nehôd, katastrof, všetkého možného, terorizmu. Nedá sa to robiť jednou profesiou. Dokonca napriek tomu, že ja som psychologička, nemyslím si, že v tejto oblasti je najdôležitejšia profesia psychológ.
Dokonca uznávam aj psychologické a psychoterapeutické efekty práce právnikov, keď žene, ktorú, ktorá, ktorú brutálne znásilnili, a poviete jej, už je aj dosť ďaleko od toho času, kedy sa to stalo, a ona je vo veľmi zlom stave psychickom a nemôže pracovať a tak ďalej a poviete jej, že tu vám dávame právnika a ten právnik advokát, ten vás bude zastupovať, odovzdáte mu všetky vaše dokumenty, nemusíte sa o to starať, už aj to je aj psychoterapia, aj sociálna práca. Ale to nehovorím preto, že by som chcela priznávať status sociálneho pracovníka právnikom, len chcem povedať, že tie profesie sa nedajú oddeliť. Najdôležitejšie teda je pracovať v tíme, nie tak, že príde klient na jedno pracovisko, kde sa mu bude venovať právnik a ten ho pošle za psychológom alebo niekde inde. Musia byť v tíme a musia byť na jednom mieste. My tých ľudí nemôžeme posielať naozaj od Kajfáša k Pilátovi, im treba pomôcť a treba hľadať spôsob, ako sa im pomôže. A ja sa preto veľmi prihováram za zákon o pomáhajúcich profesiách a dovolím si povedať, keby sme také niečo pripravili, že by sme boli svetoví, pán minister.
Ja vám ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Tak ako si, pani kolegyňa Janka, povedala, že zákony by mali byť jasné a jednoznačné, aby nedochádzalo k dezinterpretáciám, a v skutočnosti ja sama som bola svedkom toho, že naozaj dokonca úradníci v štátnej správe si dokážu interpretovať zákon svojím spôsobom a tým poškodzujú ľudí, čo v prípade zákona o sociálnej práci sa môže veľmi ľahko stať práve vzhľadom na tú nejednoznačnosť § 2, ktorý nedokáže podľa nás dostatočne zadefinovať obsah celého zákona. Preto sa rovnako aj ja pripájam ešte raz k požiadavke o prijatie nášho pozmeňujúceho návrhu, ktorý bol prečítaný vlastne pri mojej rozprave.
Čo sa týka komory, ako si, ako si hovorila, veľmi tiež nemám chuť sa už teraz po tých skúsenostiach s pracovníkmi vôbec zapájať do boja proti komore, ak je vôľa sociálnych pracovníkov, aby boli niekde organizovaní, a vidia v tom, to súvisí s tým, ako som aj ja vo svojej rozprave povedala, že ak bude naozaj naplnený ten očakávaný cieľ, ktorý by mala komora splniť, tak, chvalabohu, nech bude a nech naozaj ukotví tých sociálnych pracovníkov a pomôže im akoby v rozvoji ich činnosti, ich práce. Len vravím, že aby sa naozaj ten cieľ dokázal zabezpečiť, musí byť dostatočná nezávislosť. A ja tam jedine možnože to, taký otáznik si kladiem, že keďže je to financované z ministerských peňazí alebo teda nie z ministerských, ale z peňazí daňových poplatníkov, že či nejaká tá závislosť na ministerstve tam predsa len nebude, nebude.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Pani kolegyňa, ja sa veľmi ospravedlňujem, ale znovu sa vrátim k problematike, ktorá tu bola už v prvom čítaní vysvetľovaná nielen mnou, ale aj ďalšími vrátane pána ministra, a pripomeniem jednu vec. Definície patria do teórie zadefinovanej vo vednej, vlastnej teórii vedného odboru, v tomto prípade sociálnej práce. Treba si uvedomiť, že sociálna práca sa nevykonáva len v rámci sociálnej oblasti ako takej, v zdravotníctve sa vykonáva, v školstve sa vykonáva, vo väzenstve sa vykonáva, podniková sociálna práca. Takže, ale napriek tomu a poviem, je potrebné, a to sa aj stalo a je to urobené, definovať pojmy v danom kontexte zákona. A to sa stalo, ale pre nejaké lepšie porozumenie sme v pozmeňovacom návrhu, ktorý prednesie pani doktorka, pani magistra Šedivcová, jednoznačne vložili sme interpretačné pravidlo vzhľadom na to, že neobsahuje zákon definovanie sociálnej práce, ktoré by jednoznačne zodpovedalo faktu, že sociálna práca je odborná činnosť a využíva rôzne špecifické odborné metódy, prístupy, postupy, opiera sa o nové poznatky v teórii a, ale aj v praxi.
A tu v tom vloženom aplikačnom pravidle, ktorý budete počuť za chvíľu, tento pozmeňovací návrh, sa navrhuje zdôrazniť významné teoretické pravidlo, že sociálny pracovník a asistent sociálnej práce pri vykonávaní sociálnej práce, ktorá je multidisciplinárnym odborom, spolupracuje a zohľadňuje princíp interdisciplinarity. Spolupracuje s ďalšími vednými odbormi, psychológom, špeciálnym pedagógom a podobne. Takže ja si myslím, že je to dostatočne zohľadnené a že už skutočne nie je potrebné k tomu nič robiť a treba brať do úvahy aj kontext z hľadiska legislatívneho, legislatívneho názoru a skúsených odborníkov v danej oblasti, ktorí sa na tomto zákone podieľali.
Inak ja veľmi pekne ďakujem za pozitívne hodno... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani kolegyňa, že si vystúpila, vyzerá, že aktívne sa budeš asi zapájať do činnosti, v ktorej si doma. Som rád, že ďalšia odborníčka prišla do nášho parlamentného zboru.
Chcem sa vyjadriť k tomu, čo kolegyňa Erika Jurinová, a síce nejednoznačnosť výkladu zákona, ako reagovala na tvoje vystúpenie. Môžem povedať, že nie ste jediný rezort, kde, žiaľ, nám chýbajú jednoznačné vykonávacie vyhlášky. Aj náš rezort pôdohospodárstva sa s tým borí a musím povedať, že potom je to možnosť vysvetľovania si to nie iba cez pracovníkov, ale cez kraje a okresy a každý okres to ináč mieni, ináč myslí, ináč robí. Takže myslím si, že, nemyslím si, je to asi fakt, že ten všeobecný rámec riešenia musí dať, samozrejme, ten zákon, toho problému, ak ho chceme riešiť, ale všetko ostatné, ako to rozmeniť na drobné, musia byť tie vykonávacie vyhlášky. A bol by som rád, keby to boli vykonávacie vyhlášky, ktoré vyjdú v Zbierke zákonov, nie také nejaké metodické pokyny, lebo pokiaľ by tí pracovníci šli na súd, mám s tým skúsenosti, pokiaľ sa budete oháňať metodickým pokynom, tak, samozrejme, ten metodický pokyn z ministerstva, neviem z akého úradu nič neobstojí. Musí to byť nejaká vykonávacia vyhláška, nejaký predpis, ktorý vyjde v Zbierke zákonov.
Ďakujem pekne.