37. schôdza

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Vážený pán predseda, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, v úvode si dovolím povedať takú vec, že očakával som, že v tej rozprave bude oveľa väčší záujem nás ako poslancov k tejto správe.
Dovolím si povedať, že mnohých ľudí na Slovensku sa naozaj to bolestivé obdobie, ktoré tu bolo spomenuté, od '39. až po '89. rok dotýka, dovolím si povedať, že väčšiny, väčšiny týchto ľudí, väčšiny našich občanov. Tak ako tuná možno tie slovné hračky, ktoré tu boli, že Ústav pamäti národa, aby sme si čosi pamätali, hej, a nezabudnúť, odpustiť si musíme, aj keď to boli veľmi bolestivé roky, veľmi bolestivé. Hovorím, musíme, mali by sme si, hej, lebo tak ako bol spomenutý MUDr. Neuwirth tuná: Ako liečiť zlo láskou, to odpustenie má veľký význam. Ale aby sme mali pamäť. Ten ústav pamäti národa je na to, aby sme si pamätali na tieto obdobia, ale aj si to pripomenúť. Aj pripomenúť. Nie s nenávisťou, lebo to nevedie k ničomu. Nenávisť vedie k vojne, to je Ukrajina. To je dnes Ukrajina, to je nenávisť. To je nenávisť a ja nechcem, žeby sme išli touto cestou, ale aby sme nezabúdali, lebo odpustiť neznamená zabudnúť. To neni to isté. To len tak ako na úvod.
Ja keď si tak spomeniem na mnohé osudy, ktoré som si mal možnosť vypočuť, mnohých autentických pamätníkov, s ktorými som hovoril, spomínam si na Mons. Trstenského, s ktorým som mal tú česť niekoľkokrát sa stretnúť aj rozprávať sa osobne, a rozprával o tomto ťažkom období.
Bol to katolícky kňaz, ktorý bol obeťou tohto režimu. Dlhé roky bol väznený, ale nehovoril to, tie veci s nejakou veľkou nenávisťou. Ďalšie osobnosti, bol to Silvester Krčméry, Vladimír Jukl. Boli to ľudia, ktorí boli ochotní priniesť aj svoje životy, svoje zdravie, a boli to ľudia, dovolím si povedať, ktorí sa nebáli tých eštebákov, tak ako to tu bolo povedané, že každý sklopil uši. Našťastie mali sme tuná ľudí, ktorí sa dokázali vzoprieť tejto zlobe. Ja keď spomeniem ešte aj ďalších, ďalších ľudí si dovolím spomenúť, ja som zo Spiša, nedá mi spomenúť nášho nebohého biskupa Jána Vojtašáka, ktorý dnes je prekrúcaný, že je to arizátor. To nie je pravda. S Mons. Faltýnom, keď sme bavili, je to autentické a takisto aj s Mons. Trstenským, oni ho zažili. To neni pravda, toto, čo sa dnes píše, ale to dneska liberálne médiá to šmahom ruky si to napíšu a prekrútia pravdu v priamom prenose.
Na to slúži Ústav pamäti národa, aby sme si tú pravdu pripomínali, aby sme na to pamätali a neprekrúcali pravdu v priamom prenose. Hnevá ma to, veľmi ma to hnevá, ale zároveň ma to aj bolí. Som možno trošku viac temperamentný, ale veľmi ma to bolí, že takto vlastne špiníme do vlastného hniezda. Mons. Trstenský hovoril, žiaden národ nebol chválený preto, že si špinil do vlastného hniezda, žiaden národ. A my úplne v pohode aj tuná, priamo v pléne Národnej rady, priamo, veľakrát a neraz sa to stalo. Ale to neprekrúcajme pravdu. Naozaj pravda zvíťazí. A ten výrok, ktorý spomenul tuná Dodo: "Vy síce máte moc, ale my máme pravdu," to povedal Silvester Krčméry, ale on povedal ešte jednu krásnu inú vetu, to napísal aj vo svojej knihe To nás zachránilo, tak povedal, že, on celý život plával proti prúdu a povedal, že dolu prúdom idú smeti, ale proti prúdu - ja som aj rybár - tak plávajú ryby. Hej, ale keď si plevelom a smeťou, voda ťa splaví ako dole. Ťažko sa pláva proti prúdu a veľakrát to chce osobnosť, statočnosť a odvahu. Neni to jednoduché. Títo ľudia veľmi trpeli vo väzniciach. Ich takým vzorom, týchto dvoch ľudí, bol prof. Kolakovič, pôvodom bol Chorvát. Veľmi nejak tak ovplyvnil, by som povedal, to naše dianie tuná na Slovensku v povojnovom období. Ale nebudem to spomínať, bolo by to na veľmi dlho.
Ale ja takisto ešte jednu vec, nedá mi, aby som tu nespomenul, ono to neni tak možno v tej správe, ale súvisí to v podstate s touto vecou. Na Spiši je také malé mestečko Podolínec, to je neďaleko Kežmarku, od nás a v 50. rokoch to bol tábor, kde boli internovaní kňazi a rehoľníci. Kňazi a rehoľníci, ktorí tam boli týraní. Sestra Zdenka Schelingová je obeťou tohto režimu, sestra Zdenka Schelingová, dnes blahoslavená. Hej, vyrobili sme si svätú, hej, sami, ale bola veľmi trýznená a veľmi trápená vo väzniciach. Ona priniesla obetu, obetu tú najvyššiu svojho vlastného zdravia, obetu svojho života, lebo v podstate na následky trýznenia v tých väzniciach, eštebáci, ktorí ju trýznili, tak je to zdokumentované. Anton Habovštiak to zachytil v jej životopise, jednak aj psychicky, aj fyzicky bola trýznená a na tie následky zomrela. Myslím si, že máme tuná naozaj veľmi veľa ľudí, veľmi veľa hrdinov, veľmi veľa osobností na Slovensku, a to treba priznať, netreba sa za to hanbiť, hodných nasledovania. Sú to ľudia hodní nasledovania.
Pán riaditeľ, keď tuná tak spomenul jednu vec, ja som si to tak napísal, že ústav chce byť verný a nezávislý. To je veľmi pekná ambícia, ale, pán riaditeľ, ja dodávam ešte jednu vec, aby bol aj odvážny, aby mu nechýbala odvaha. A tá odvaha, tak ako bola potrebná možno v tej minulosti, v 50. rokoch možno, ešte predtým alebo to obdobie '39 a na to ťažké obdobie ako vojny. Rovnako odvahu treba aj dnes. Určite áno, aj ten strach prekonávať, odvahu. K tomu vás povzbudzujem, aby ste to mali. Aby ste mali odvahu pri získaní naozaj dôstojných priestorov pre váš úrad, tak ako to kolegovia spomínali, aj mňa to mrzí, že Ústav pamäti národa je v nejakých prenajatých priestoroch a nemá dôstojné priestory, nemá dôstojnú budovu. Preto vyzývam aj nás, ako kolegov, všetkých poslancov Národnej rady, aby nám na tom úprimne záležalo, aby tento ústav získal dôstojnú budovu, to je jedna vec. A druhá vec, áno, tak ako aj kolegyňa to tu spomenula, a to pnutie možno medzi správnou radou a vedením, a teraz kto je vlastne tým štatutárom, aby aj táto otázka sa rozsekla, lebo to, jak sa hovorí, že dvaja ak velia, hej, tomu vojsku, tak sa to tak rozčesne, to vedenie. A to je veľmi, veľmi zlé. Máme 25 rokov od pádu železnej opony a takisto sme mali tiež jeden významný pamätný deň, a to bolo 25 rokov od sviečkovej manifestácie, kde v podstate ľudia po prvýkrát takto verejne vyšli ako do ulíc a demonštrovali v podstate svoju nespokojnosť so vtedajším režimom totalitnej doby. Boli to takisto odvážni ľudia, ktorí nemali strach ísť ako do týchto ulíc, a sú to veci, ktoré je potrebné si ich pripomínať. Sú to veci, ktoré by sa mali zapísať do učebníc dejepisu, ale aby tam neboli prekrútené veci. Veď človek úplne žasne, že tá blízka naša minulosť našej doby a je prekrúcaná v učebniciach dejepisu. Tie deti sú z toho naozaj dopletené. My sme mali trošku väčšiu výhodu, lebo sme zažili a ešte aj zažívame pamätníkov doby, ktorí nám hovorili autentické príbehy, a tie životy, ktoré prežili.
Tak ako tu bolo spomenuté, tých veteránov protikomunistického odboja máme, tuším 660 ich je, ste to tak spomínali, plus-mínus. Čiže ja si myslím, že ako uznaný je im tento štatút, je to naozaj málo a je škoda, že keď zomrú títo ľudia a mnohé veci sa nezdokumentujú. Je to naozaj potrebné preto, aby naozaj náš národ čerpal silu aj z tejto minulosti, aby náš národ bol hrdý a nepodceňoval sa, lebo my sme v skutočnosti aj mali, aj máme stále, vďakabohu, máme osobnosti, ktoré sú hodné nasledovania. Myslím si, že by bolo veľmi veľa o čom rozprávať, ale nebudem to naťahovať, tento čas.
Ďakujem vám všetkým za pozornosť a pánu riaditeľovi ďakujem, že predniesol túto správu a držím mu palce v jeho neľahkej úlohe, viem si to predstaviť, že toto pnutie pretrváva, tam je akosi možno na tom Ústave pamäti národa, ale vyzývam vás k tomu, aby ste mali odvahu a vytrvalosť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, pekne si to povedal, že existovali tu ľudia, ktorí sa dokázali vzoprieť danej dobe, nehladiac na svoje obete, ktoré by mali priniesť. Niektorí priniesli tú najvyššiu obeť. Je to o nás, o našej histórii, predsa my nemôžme teraz tu budovať nejakých falošných hrdinov, ktorí, žiaľ, sa cez médiá dostávajú k našim mladým, a tí si potom nevedia vybrať. Tak, samozrejme, berú to, čo sa im podsúva, a zisťujeme, že vlastných nevieme oceniť, ktorí, by som povedal, že majú hodnosť toho nasledovania v ďalšej generácii, ktorá by tu mala prísť.
Staroba je definovaná tým, že starý človek vie odpovedať na otázky života, ale mladí ho v mnohých prípadoch nechcú počúvať, lebo si myslia, že vy ste ten alebo hento. Myslím si, že pamäť národa by mal byť, takto by mal to zdokumentovávať, aby mladí, ktorí by sa chceli takouto cestou vybrať, ktorú sme už, náš národ prešiel a bola do slepej uličky, aby nemusel ísť do takejto slepej uličky. O tom by mala byť tá pamäť národa, ktorá by sa mala zdokumentovávať, a ja chcem len pevne veriť, že tých nositeľov hodnôt, aké by mali prezentovať slovenský národ, nájdeme ich, dáme na piedestál a ich budeme ukazovať ako vzor pre ďalšiu generáciu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Štefan, hovoril si, že ťa prekvapuje trocha nižšia účasť poslancov pri prerokovaní tejto správy, nuž chcem pripomenúť, že je celkom dobré, že ju ešte vôbec môžme prerokovať, pretože nie je tak dávno, čo tu zaznel návrh, aby iná správa, Zelená správa o stave lesného hospodárstva vôbec nebola prerokovávaná v pléne, lebo údajne nie je záujem medzi poslancami, takže načo ju prerokovať, takže dúfajme, že takýto osud túto správu nepostihne, pretože naozaj je dôvod prerokovať takéto správy.
A ja by som chcel ešte na konto toho, čo si povedal, zdôrazniť, že tá história je košatá, košatejšia, a je veľmi dobré, že možno to najčerstvejšie, 50. roky sa tu tak často dnes spomínajú, ale je veľmi dobré pripomenúť, že tá história má aj ďalšie rozmery. Je to otázka veľmi ťaživých rokov druhej svetovej vojny a možno tá neúčasť dnes je tak trocha výsledkom aj tej neúčasti predvčerom. Predvčerom sme urobili, skupina poslancov, výstavu obrazov Fera Guldana. Úžasnú výstavu, ktorá ukázala práve umeleckým spôsobom to, čo napĺňalo históriu tohto národa v 20. storočí, myslím si, že to bolo veľmi rukolapné, možno, že nie veľmi typické, ale presvedčivé. No je škoda, že množstvo ľudí, ktorí prichádzali do parlamentu, a poslancov, ktorí išli okolo tejto výstavy, išli tak trocha takým väčším oblúkom, aby pri nej nemuseli zastať. Je dobré, keď sa pokúsime históriu nášho ťažko skúšaného národa práve pripomínať všetkými možnými spôsobmi, a toto bol jeden z veľmi krásnych. Bol by som veľmi rád, keby sme možno dokázali zodpovedať aj niektoré ďalšie momenty, ktoré bude veľmi dôležité spomínať v tejto súvislosti, nielen pri prerokovaní tejto dôležitej správy. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ide o tému, o ktorej by sme určite mohli hovoriť dlho, a určite nepovieme všetci všetko to, čo máme na srdci. Ale blíži sa nám tu 25. výročie Nežnej revolúcie v Československu a verím, že to bude ďalšia veľká príležitosť sa o týchto veciach, o novodobých dejinách Slovenska porozprávať. Avizujem alebo vyzývam, že by bolo dobré zvolať pri tej príležitosti osobitnú alebo mimoriadnu schôdzu Národnej rady, aby sme naozaj mali priestor o týchto veciach hovoriť, lebo často, často o takýchto zásadných veciach hovoríme ako keby úchytkom len v reakcii na nejaké ad hoc podnety, ale naozaj takáto historická udalosť by si zaslúžila seriózny priestor a mimoriadnu schôdzu.
Ale k vystúpeniu predrečníka. Štefan tu, myslím, správne spomenul potrebu odvahy a apeloval na vás, aby ste teda naozaj odvážne skúmali naše novodobé dejiny. Pretože je aj do istej miery logické, že historici sa príliš nehrnú do tých najnovších dejín. Jednak preto, že tu naozaj chýba dostatočný časový odstup a to riziko omylu je väčšie ako pri skúmaní dávnejších udalostí. Ale aj preto, že mnohí aktéri tých dejov dodnes žijú a je tam riziko, že sa budú brániť a že to bude nepríjemné. Čiže tá odvaha je tu naozaj potrebná, tobôž keď na Slovensku iné historické pracoviská naozaj túto novodobú hystériu, históriu, nie hystériu (povedané so smiechom), ako keby systematicky obchádzali, a je to veľký rozdiel napríklad oproti Českej republike, kde Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd Českej republiky urobil nesmierne veľa v tejto oblasti.
Takže je to, je to na vás a držím palce.

Politické procesy u nás, a nielen u nás, zničili mnohé ľudské, ľudské osudy a mnohé rodiny. Rovnako aj násilná kolektivizácia, ktorá tuná bola, dodnes sa nevieme z toho vymotať. Je to ešte naozaj na veľmi dlho. Ja som si kedysi po revolúcii myslel, že je to 15-20 rokov, ale je 25 rokov, ja si myslím, že ešte aj 25 rokov bude potrebných na to, aby sa mnohé veci tuná zmenili.
To obdobie druhej svetovej vojny, ja som nechcel zachádzať tak ako do hĺbky, ale spomínam si, dobre, tak spomeniem teraz dodatočne ešte, ak dovolíte, z vlastnej rodiny našu starú mamu, babku. Keď mi volala hlavná sestra z Liptovského Mikuláša z nemocnice, pýtala sa ma na pôvod a na starú mamu. Identifikovala ma a hovorí, že: "Pán Kuffa, ale vaša stará mama zachránila našu mamu. Našu mamu zachránila v druhej svetovej vojne, keď ju ukryla." Oni boli Židia, hej, bola to židovská rodina. Naše mesto bolo multikultúrne a multinárodnostné v časoch ešte aj v druhej svetovej vojne, tesne aj po vojne. Ale u nás boli deportovaní Nemci napríklad, hej, vyhnaní boli z toho. A tam žili dlhé, dlhé roky a myslím si, že tí ľudia naozaj nažívali v takej láske aj takej úcte. Dnes to už, by som povedal, že to veľmi chýba. Obdobie druhej svetovej vojny pripomeniem ešte ďalší momentom z našej rodiny. Teta Mariška, to bola babkina sestra, ktorá zachránila zase partizánov, ktorí boli zajatí v našom hrade, mestskom hrade, v časoch druhej svetovej vojny. Vydala tam falošné doklady, tak by som to tak povedal, ale podarilo sa jej zachrániť týchto partizánov. Títo ľudia, obyčajní ľudia, jednoduchí, boli ochotní riskovať svoje vlastné životy, vlastné životy, aby zachránili tých druhých.
Nebola taká nenávisť, ako sa veľakrát to v médiách pertraktuje a spomína. Tí ľudia dokázali spolu žiť, vedeli si pomôcť. Dnes tá solidarita veľmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, kolegovia, kolegyne, pán predseda Ústavu pamäti národa, správnej rady, zopár slov by som chcel k tejto veľmi dôležitej a vážnej téme, ktorá sa netýka len nejakej správy alebo nejakého ústavu, nejakej štátnej inštitúcie, ale týka sa nás osobne, týka sa našej krajiny, nášho národa.
Ja by som chcel v prvom rade reagovať tak vecne na obsah tej správy. Teší ma zvýšenie počtu žiadostí, kde ľudia chcú a majú záujem o históriu, aj takú tú ťažkú históriu, nevyhýbajú sa jej, pretože my vieme, že veľakrát na Slovensku, ale aj v iných krajinách akoby sme si zatvárali oči, zvlášť ak je tam nejaká miera nejakej spoluúčasti, či už aktívne, alebo pasívne, čo je väčšinou častejšie, nejakým zatváraním očí, selektívnou slepotou, hluchotou, a ak sa zoči-voči postavíme tejto histórii, ktorá sa môže týkať nás osobne alebo našej rodiny a nášho mesta, tak potom môžme aj zaujať nejaký poctivý a úprimný a čestný postoj a napríklad ospravedlniť sa.
My sme nedávno v Žiline zažili jednu situáciu, kde na pravidelnej spomienke na Židov, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov, požiadali predstavitelia kresťanských cirkví o to, aby sa mohli zúčastniť a mohli sa ospravedlniť. A bolo to veľmi silné stretnutie, zúčastnil som sa ho a boli tam aj zástupcovia mesta, ale aj zástupcovia rôznych cirkví a veru nie jedno oko zvlhlo pri tom, ako, ako vystupovali rad za radom predstavitelia rôznych cirkví, povedali tie slová, a keď na záver povedal predstaviteľ židovskej náboženskej obce veľmi jednoduchú vetu: "Odpúšťame vám." A toto je veľmi dôležité, ako sa dá vysporiadať, či už je to osobne, v rodine, pretože mnohí z nás mali rôznu rodinnú históriu, aj čo sa týka lokálne alebo ako krajina.
Keď spomíname, tak úcta hovorí o tom, že si máme spomínať na svojich predkov, na svojich rodičov, otcov, tak ja by som chcel teda spomenúť meno pána Langoša, ktorý je takým jedným z otcov tohto Ústavu pamäti národa, ale určite aj tých, ktorí hlasovali a prispeli k tomu, aby tento zákon vlastne tu bol a tým pádom na jeho základe vznikol tejto Ústav pamäti národa. Takže chcem vyjadriť úctu a vďaku za to, že takéto niečo môžme mať. Pritom spomínaní, ja som sa troška pohrabal aj v pamäti počítača alebo v pamäti teda stránky Národnej rady a pozeral som si, ako hlasovali poslanci. Špeciálne ma zaujímal, poviem úprimne, pán Robert Fico, ktorý v tom čase bol poslancom Národnej rady. Na väčšine hlasovaní bol neprítomný, a kde bol prítomný, tak sa v najlepšom prípade zdržal, a to aj v prípade, keď jeho kolegovia, dnešní alebo aj vtedajší, hlasovali za.
Samozrejme, tým nechcem nijakým spôsobom hodnotiť jeho rozhodnutie. Akurát chcem povedať to, že potom to tak vyzerá, že ten Ústav pamäti národa je akoby také nechcené dieťa alebo trpené dieťa možno, či už tejto vlády, alebo pre niektorých ľudí v tejto krajine, a potom to tak aj vyzerá napríklad s tým sídlom, že to, čo by malo byť naozaj veľmi dôstojné, niečo, z čoho by mali vychádzať silné podnety pre celú krajinu, pre všetkých občanov, tak sa niekde tak pohadzuje.
Pozeral som si webovú stránku Ústavu pamäti národa, ktorá má príponu ".gov.sk". Čiže vládna inštitúcia, verejnoprávna inštitúcia. Takže chcem tým vyzvať vládu Slovenskej republiky, našej republiky, našej krajiny, aby naozaj brala Ústav pamäti národa ako svoje dieťa, ako, ako niečo, čo patrí celej Slovenskej republike, čo treba podporiť, a dať mu plnú vážnosť.
Ešte jednu spomienku, jedno meno, priznám, aj keď podrobnosti neviem. Zákon, ktorý bol schválený v júli 2002, tak bol potom vrátený prezidentom znova na prerokovanie s nejakými námietkami. Bol znova potvrdený a schválený. Tým prezidentom, ktorý vrátil ten zákon, bol Rudolf Schuster.
Na záver takú myšlienku. Vďaka tomu, že sa zaujímam o udalosti týkajúce sa histórie a som zároveň aj členom Skupiny priateľstva so štátom Izrael, tak som pravidelne pozývaný na takú veľmi silnú a aj milú pre mňa udalosť Spravodlivý medzi národmi, kde sa pravidelne stretávame aj s pánom predsedom, a pri jednej z týchto príležitostí v minulých rokoch ma zaujali slová jedného profesora, židovského profesora, ktorý hovoril, že sila Izraela je v tom, že nezabúda, že má dobrú pamäť v dobrom aj v zlom. A myslím, že by sme mohli posilniť našu krajinu, náš národ tým, že by sme posilnili našu pamäť aj v dobrom, aj v zlom, aby sme sa vedeli použiť v dobrom aj v zlom. A myslím, že veľmi dobrým takým prostriedkom a pomôckou k tomu je zabezpečenie takých kvalitných a primeraných podmienok pre prácu Ústavu pamäti národa a jeho výrazná podpora. Takže ešte raz, vďaka za prácu, vďaka všetkým, ktorých sme spomínali, niektorí už nie sú medzi nami, so všetkou úctou si na nich spomíname.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem Richard, ty si mi pripomenul teraz v Žiline jednu moju osobnú skúsenosť, nie tak dávno, keď práve v Žiline končil pochod, ktorý začal v Osvienčime a skončil v Žiline kvôli tomu, že dvaja Slováci, Vrba a Wetzler, pred 70 rokmi prešli strastiplnú cestu, ktorá bola veľmi objavná v tom, že to boli prví ľudia, ktorí dokázali priniesť na svetlo božie ohavnosti, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. A týmto by som chcel možno aj pripomenúť, že v rámci aj práve pôdy Ústavu pamäti národa by bolo veľmi dobré, keby sme zdôrazňovali tento moment, že máme vo svojich dejinách tak významných dvoch ľudí, ktorí urobili tak obrovský záslužný čin. A mňa trocha zarazilo na tom pochode, ktorý som absolvoval za týždeň, 130 kilometrov z Osvienčimu až do Žiliny, že bola tam prevaha iných národností. Bol tam Američan, Ukrajinec, Poliaci, Česi, niežeby sme tam Slováci chýbali, ale zdalo sa mi, že tých iných národností tam bolo summa summarum asi o niečo viac.
Možno aj to je jeden taký rukolapný dôvod v dôkaz toho, že to, čo všetko ešte pred nami stojí, čo musíme vykonať, a verím, že vďaka aj pracovníkom Ústavu pamäti národa vykonávame, že ešte veľmi dôležité, že históriu nemáme ešte prežitú, a preto je veľmi správne, že dnes obraciame túto správu takým pozitívnym spôsobom, z mnohých pohľadu nie je to správa o dávnej histórii, je to správa pre našu prítomnosť a pre našu budúcnosť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Presne, to ospravedlnenie spočíva v odpustení. To odpustenie je veľmi dôležité, lebo jak jednu, aj druhú stránku napĺňa tou láskou, ako to tu bolo spomenuté.
Odpustiť áno, avšak nezabudnúť a Ústav pamäti národa má pripomínať tieto veci. Má ich pripomínať, aby sme na nich nezabudli. Žiaľ, musím skonštatovať, ale aj tú ďalšiu takú skutočnosť, že ku zdrojom, pravde je veľmi ťažko sa dnes dopracovať, a tej pravdy, našej blízkej ako minulosti. Mnohé veci, mnohé dokumenty, už sa k nim vôbec nedostaneme, lebo boli skartované. Spišská kapitula, Spišský kňazský seminár bol archívom ŠtB z celého Československa. Po páde totality z týchto priestorov v obrovskom množstve tieto dokumenty boli odvezené do Prešova na skartáciu, išli na likvidáciu. Ten objem, keď si tak pamätám, bolo to viac ako 50 nákladných áut, 50 tatier tuším to bolo, 52 alebo 58, už si to nepamätám presne. Ale keď aj dnes sa pôjdete pozrieť na, do týchto priestorov, tie priestory tam existujú, sú zrekonštruované, tak také pozostatky tej blízkej minulosti stále tam žiaria a to sú tie nosníky, ukážem to takto, také hrubé ička, ička ako nosné, tak už si to presne nepamätám, ale tie podlahy boli tak spevnené, že boli tie ička tak v jednej strane a ešte ďalej, lebo tie spisové materiály boli naukladané až po stropy, a to presne malo spĺňať parametre, že koľko kilogramov na štvorcový meter, to už si to veľmi nepamätám, ale bolo to ohromné množstvo spisov. Ja si to neviem ani predstaviť a myslím si, že k mnohým spisovým materiálom sa už ani Ústav pamäti národa nedostane, preto ho treba hovoriť s pamätníkmi.

Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja som pôvodne nemal v pláne nejak sa zapojiť do rozpravy, aj keď je to téma takpovediac jedna z mne najbližších, ale nejako som si ju nechával pre výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý je vlastne takým kmotrom či gestorom Ústavu pamäti národa, keďže po zániku pozície podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny vlastne ostal tak bez takej exekutívnej, bez nejakého exekutívneho zázemia tento ústav.
To je potom dôsledok, samozrejme, aj toho ten, že, prirodzene, sa takpovediac nedostane Ústav pamäti národa do pozornosti exekutívy v takom význame, ako by si to zaslúžil, a dôsledkom toho je potom aj to, že sa tu venuje možno priveľa pozornosti nejakým dislokačným problémom, ktoré, samozrejme, sú podstatné a pre chod takej inštitúcie životne nevyhnutné, ale možnože by nemuseli byť akoby centrálnym bodom tejto rozpravy.
V každom prípade aj my vo výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny sa tejto agende venujeme, keďže sme jej gestormi, a pokúšame sa tými možnosťami a s tými pákami, aké máme, pri tejto veci aspoň akým-takým spôsobom lobovať, aj keď už sa to tu spomínalo, nie náhodou práve dve tieto inštitúcie, Úrad verejného ochrancu práv a Ústav pamäti národa, sú počas vlády SMER-u - sociálnej demokracie trošku, aspoň opticky to tak vyzerá, akoby, v tejto záležitosti, upozorňujem, diskriminované. To znamená, že by bolo treba v každom prípade z našej strany, zo strany parlamentu vytvoriť nejaký tlak, aby tieto otázky neboli takpovediac stále predmetom akoby nejakého rekriminovania, ktoré sa tu objavuje takpovediac cyklicky, ale aby dostali nejakú, nejakú reálnu odpoveď, teda reálny výstup. Ja čakám, že sa tá situácia bude riešiť v najbližších týždňoch, pretože, ako je známe, zmluva s ministerstvom dopravy koncom októbra vyprší a riešenie ministerstva dopravy, ako som o tom hovoril s ministrom Počiatkom, je v nejakom ďalšom takom dislokačnom, povedal by som, riešení, ktoré nerieši absolútne definitívne a kompetentne postavenie, keď už ide len o tú budovu, postavenie Ústavu pamäti národa.
V tej správe, samozrejme, sa objavili mnohé, mnohé fakty, ktoré hovoria o tom, čo Ústav pamäti národa robí, resp. aké sú, aká je jeho intencia. V tej rozprave skôr, sa mi zdá, že sme sa sústredili na nejaké také emotívne otázky z tej druhej strany, keď, keď sme chceli takpovediac riešiť otázku pamäti nielen národa, ale aj pamäti nás jednotlivcov. Keď sme už pritom, tak samotný pojem pamäť národa je, mierne povedané, kontroverzný a rád by som počul takú definíciu, ktorá, ktorá definuje pamäť národa, lebo tá pamäť moja, vaša, tvoja je, samozrejme, niečo také individuálne, že potom to kodifikovať ako pamäť národa je dosť, myslím si, problematické. My sme to prevzali, keď s nebohým Jánom Langošom, ja som mu pritom trošku asistoval a z pozície ministra kultúry sme to preberali z tej terminológie poľskej v tom čase. Česi sa trošku, povedal by som, postavili k tej veci občiansky a historicky a nazvali ten ústav skôr s ohľadom na, na tú totalitnú, na tú totalitnú skutočnosť. A Maďari, tí priam takmer, takmer mali pocit, že by to mal byť nejaký ústav hrôzy. Ale to je, to je niečo iné.
Dnes som rád len potiaľ tomu, že sme sa tomu začali venovať aj takpovediac "po filozofickej stránke", že konečne táto téma sa stala aj predmetom rozpravy parlamentu, čo si už, myslím, že dávnejšie zaslúžila. A ono približujúce sa výročie, štvrťstoročie, čo je už teda historicky ohromne veľký čas, teda historický čas, nás myslím, že v tejto veci by nás mohlo, samozrejme, nabádať, lebo, lebo ak my chceme takpovediac inštitucionálne vyriešiť vyrovnanie sa s minulosťou, ak nebodaj my tu, politici, chceme hodnotiť dejiny, tak si myslím, že sme trošku v hlbokom nedorozumení sami so sebou, a neodporúčal by som nejaké veľké historické hodnotenie z pozície politickej, najmä nie z pozície dajme tomu politickej väčšiny v parlamente, či už je taká alebo onaká, si myslím, že v tomto, v tomto predsa len sme už narobili aj my počas tých... štvrťstoročia, počas toho štvrťstoročia nie, nie málo chýb, keď sme sa chceli zapliesť do hodnotenia dejín. To, samozrejme, nevylučuje, nevylučuje to, že diskurz, diskurz o takýchto veciach má byť a aj na úrovni politickej, na úrovni parlamentu, ale, samozrejme, predovšetkým na úrovni odbornej, profesionálnej historiografie.
Nechcem tu komentovať všetky, všetky tie vystúpenia, ktoré sa týkali takpovediac tej, tej nadstavbovej záležitosti Ústavu pamäti národa, ale chcem sa vrátiť k tej, ktorá tak akosi kompetenčne patrí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. My už dlhšie hovoríme v tom výbore, že sa chceme, a tie cyklické správy k tomu akoby inšpirovali, že sa chceme venovať akejsi revitalizácii, novelizácii zákona o pamäti národa, zjednodušene povedané. To je ten zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu a nehovorí sa o tom, akého štátu, ale teda štátu, ktoré, štátov, ktoré, štátnych zriadení, režimov, ktoré boli na území dnešného Slovenska v rokoch 1939 - 1989, a o založení Ústavu pamäti národa a doplnení niektorých zákonov, zákon o pamäti národa. Tento zákon, myslím si, my sme ho svojho času chceli nejakým spôsobom obnoviť alebo dokonca až, až vynoviť asi pred tromi rokmi, ale už, už k tej realizácii samotnej, zákon bol aj pripravený, ale k tej realizácii samotnej pre odchod z vlády po dvoch rokoch vlastne nedošlo. Dnes, myslím si, že sa pokúsime o to – a možnože aj na najbližšej schôdzi parlamentu –, aby sme aspoň v základných kontúrach niektoré prvky, ktoré sa nám zdali byť už buď zastaralé, alebo ktoré už nie sú kompatibilné po desiatich rokoch s legislatívou súčasnou, že by sme ich chceli dať trošku do nejakého štrukturovaného poriadku, a v tomto zmysle teda zatiaľ len ako prísľub hovorím, že by sme sa, a ak sa nájde konsenzus, ak sa nájde konsenzus, tak by sme chceli s tým zákonom prísť. Ale, opakujem, v takej podobe, ktorá by bola konsenzuálna, ktorá by nebola takpovediac záležitosťou väčšiny, kde by menšina bola nejakým spôsobom zase takpovediac diskriminovaná. Takže k tejto otázke by sme sa chceli v čo najbližšej dobe vrátiť s tým, že vlastne by ona mohla byť potom súčasťou aj nejakého takého generálneho diskurzu na tému vyrovnanie sa s minulosťou. Diskurzu, ktorý sa tu vlastne od roku 1989, či to chceme, alebo nie, nekonal, ak len nemáme na mysli nejaké také, také, povedal by som, jednotlivé improvizované prípady.
To, čo robí Ústav pamäti národa, to je, samozrejme, vec potrebná, záslužná, najmä v tej, v tej fáze, resp. v tom segmente, ktorý hovorí o sprístupňovaní dokumentov, možno. Iná vec je, že, že pamäť národa nie je len pamäťou, ktorú si zapísali eštebáci, resp. ich obete, alebo ak chcete, kolaboranti, ale že pamäť národa, samozrejme, je trošku širší fenomén.
Keď som, hovoril tu kolega Fecko, že, myslím, že on to bol, že starí majú odpovedať a mladí sa majú pýtať, keď som bol nedávno na takých bakalárskych štátniciach, tak jedna mladá študentka na otázku o roku 1968, že čo to bolo, povedala, že vtedy nás napadli Nemci. Tak aj taká je pamäť národa, pamäť nielen (reakcie z pléna), nielen, nielen mladej generácie (povedané so smiechom), ale v každom prípade, povedal by som, že my sme tu od toho, aby sme vytvorili nejaké priaznivé legislatívne prostredie aj pre ďalšiu činnosť Ústavu pamäti národa, aj pre to, aby vedomie spoločnosti nebolo historicky deformované.
Toľko som chcel povedať ako starší, ktorý si tú pamäť už trošku musí oživovať, ale ktorý si aj dosť pamätá. Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán kolega, súhlasím s vami, svedomie nemôže byť deformované, musí sa rozvíjať v plnej šírke, ako to má byť. Spomenuli ste, že nevenovali sme sa tomu materiálu tak ako, či už v rozprave, alebo fakticky, ako malo byť. Ja by som chcel len tu pripomenúť, že tiež som ako poľnohospodársky inžinier, keď som si prečítal, že oblasť násilného, násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva v minulom roku nebola nejakým spôsobom spracovávaná z dôvodu, že asi tá pracovníčka ukončila pracovný pomer, tak chcem veriť, že do budúcna aj táto oblasť bude pokračovať a že budeme aj tam, by som povedal, tú pamäť národa oživovať, ako to bolo. Myslím si, že každá oblasť života, ktorou sme prešli, by mala byť nejakým spôsobom zdokumentovaná pre ďalšie generácie, aby sa vedeli poučiť a neopakovať chyby. Ďakujem pekne.