37. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:23 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem vám pekne. Ja sa pristavím pri jednom momente, ktorý spomenul predrečník a v zásade sa aj ja mu budem venovať v mojom vystúpení. A keď sme analyzovali za poslednú dajme tomu dekádu, že kde boli konflikty, tak vždycky je to mix autoritatívneho režimu, nejakej náboženskej tenzie, proste nie je ľahké, aby vznikla, alebo urobiť vojnu v Dánsku. Viete, teraz, keď bolo referendum v Škótsku, tak sa tam pobili len nejakí opilci na námestí. Hej? Čiže naozaj, zdravá občianska spoločnosť, ťažko urobíte alebo ťažko vzniká konflikt. Ľahko vznikajú konflikty, keď to má určité predpoklady na to, aby tam vznikol konflikt, a to je obrovské riziko, národné, národné ohrozenie naše je v tom. Viete, ľudia niekedy povedia, že či my tým oligarchom nezávidíme. Viete, príklad. Ja, čestné slovo, nezávidím ani trošku, len budem upozorňovať ja v mojom, ale kolega, tiež som rád, že sa toho dotkol, ohromným národnobezpečnostným rizikom je to, že tá koncentrácia moci je taká obrovská, lebo potom to je predpolie toho konfliktu, lebo to vytvára to, že sa oplatí alebo dá aj reálne ten konflikt v tej krajine či vyvolať pre trebárs mierne paranoidných ľudí, ale aj, aj reálne, že či môže vzniknúť. No, dá sa vzniknúť, keď stačí na to, aby sa dvaja pri stole pohádali. Viete, keď to dorobíme tam, v úvodzovkách, dopracujeme sa k tomu, že tak jednoduché to bude, no tak budeme zárodkom, budeme, bude tu tak čupieť vzadu ten možný konflikt. A to je ohromné riziko a ľudia by si mali vybrať, či to chcú, alebo nechcú. Politici by si mali vybrať, či to chcú, alebo nechcú. Či chcú byť na hrane, alebo takto visieť na vlásku.
Ďakujem.
Autorizovaný
Vystúpenia
9:03
Najskôr som chcel, a aj to urobím, pochváliť načasovanie tohto bodu programu, keďže minulý týždeň parlamenty Európskej únie a Ukrajiny schvaľovali asociačnú dohodu symbolicky v jeden deň a je preto dobré, že ministerstvo zahraničných vecí predložilo do Národnej rady tak promptne návrh schválenia asociačnej dohody. Je to správne aj preto, že Ukrajina je naším kľúčovým východným partnerom a je to vec, kde môžeme napomôcť europeizácii Ukrajiny. V princípe asociačná dohoda v dlhodobom horizonte je o znižovaní rozdielov medzi Michalovcami a Užhorodom, čo by mal byť náš záujem.
Podpisom tejto dohody Ukrajiny s Európskou úniou sa, samozrejme, začala, a to je fakt, geopolitická konfrontácia na východe. Ale nie som prívržencom názoru, že to je konfrontácia Spojených štátov amerických a Ruskej federácie, ako mylne tvrdí predseda vlády. Hlavným spúšťačom a aktérom tejto situácie bola ponuka Európskej únie pre Ukrajinu, aby sa postupne začlenila do európskeho obchodného a politického priestoru. Tento dokument, ktorý dnes schvaľujeme, označila Ruská federácia za nepriateľský akt. Reakciou na rozhodnutie Ukrajiny vstúpiť do asociačného procesu s Európskou úniou ešte za bývalého prezidenta Janukovyča bol geopolitický nátlak Moskvy, aby sa Kyjev začlenil do svojho projektu euroázijskej colnej únie. Rusko vníma Európsku úniu, čiže nás, ako konkurujúce impérium a svojich slabších susedov ako vazalov či figúrky na šachovnici. Čiže mali by sme si byť vedomí, kde tá konfrontácia prebieha a čoho súčasťou sme my.
Viacerí kolegovia, aj pán minister zahraničných vecí, spomínali, že boli na Ukrajine, chodia tam, rokujú. Ja som bol s dvomi kolegami na Ukrajine ešte v čase, keď bol pri moci prezident Janukovyč, vo februári tohto roku. Vtedy sme nemali stretnutia vo vykúrených kanceláriách a za prestretým stolom, ale boli to úplne iné stretnutia s lídrami vtedajšej opozície. Môj názor je, samozrejme, keď je nejaká revolúcia, sa k nej pričlenia aj radikálne prvky, tak to proste vždy je, žiaľ, ale sú vo veľkej menšine. Ale kľúčové podľa mojej mienky dnes nie je rozprávať sa o tom, kam by Ukrajina mala patriť, či k Európskej únii, alebo k Rusku, ale mať jasno v tom, že ak sme demokrati, tak by to malo byť slobodné rozhodnutie občanov Ukrajiny. Ak sa rozhodnú mať bližšiu spoluprácu s Ruskom a nebudú reflektovať na asociáciu s Európskou úniou, je to ich slobodné rozhodnutie. Držím palce a nech idú do toho.
Minister zahraničných vecí povedal na rokovaní výboru zahraničného, že je to trošku predsa len iné. Samozrejme, na Ukrajine väčšina dnes je za Európsku úniu, ale je veľká časť regiónu na východnej Ukrajine, kde ľudia majú aj iný názor. Varoval by som trochu pred takýmto zjednodušovaním, pretože ani východná Ukrajina nie je tak celkom homogénna. Inými slovami, na východnej Ukrajine tie mestské aglomerácie sú výrazne proruské, ale vidiek na východnej Ukrajine je vidiek, ktorý je kozácky, ale ukrajinsky kozácky. Čiže splošťovať to, že je to úplne iná civilizácia Východ - Západ je zjednodušenie problému, a myslím, že by sa toho minister zahraničných vecí nemal, nemal dopúšťať.
Viacerí poslanci vládnej koalície, a mrzí ma to, vystupovali, vystupovali ak nie prorusky, kritizujúc len Ukrajinu v zásade, tak minimálne vyzývajúci k tomu, že treba byť neutrálny. Aj tam robia chyby, aj tam robia chyby, my sme ale tak niekde v strede.
Dante napísal v Božskej komédii, že ľudia, ktorí zostávajú v čase najväčšej krízy neutrálni, majú vyhradené tie najhoršie miesta v pekle. Tým chcem povedať, že to nie je žiadna cnosť zostať v čase krízy neutrálny a tváriť sa, že mali by sme nejako vyvažovať, však každý je nejak, trošku nejakú chybu urobil. To bol Mníchov a musím to veľmi otvorene povedať. Postoje niektorých vládnych poslancov sú postoje mníchovských politikov. Však na tých Sudetoch, tam tí Česi utláčajú tých Nemcov, boli tam nejaké excesy, ale musíme to riešiť. Ani tí nemajú úplne... To je Mníchov. A rétorika niektorých vládnych poslancov SMER-u je rétorika mníchovských politikov. Je mi to ľúto.
Áno, tá dichotómia ide v súčasnosti vo vzťahu k Rusku na tej línii Západ – Východ a musíme si my uvedomiť alebo sa dohodnúť, alebo súčasťou čoho my sme. Ja osobne som bol presvedčený, že sme súčasťou Západu. Neznamená, že máme byť nekritickí k Bruselu, vôbec nie. Ja som šesť rokov bol členom Rady ministrov a mnohé veci v Bruseli som namietal. A bol proti, ale nie tak, že som ich namietal v Bratislave a v Bruseli som len hlasoval. Čo som tvrdil v Bratislave, tak som hlasoval aj v Bruseli. Ale len na pripomenutie alebo na ilustráciu chcem povedať jednu vec. Čím to je? Čím to je, že aj ruská politická, ekonomická elita, ale aj tá ukrajinská politická, ekonomická elita, dokonca ešte za čias prezidenta Janukovyča, kedy kritizovali výrazne Západ; a je tam čo kritizovať, nehovorím, že nie je tam nič čo kritizovať; tak ich deti chodili na univerzity na Západe, nie do Moskvy, svoje bankové kontá mali v zahraničných bankách na Západe, vo Švajčiarsku a inde a v Amerike, nie v Moskve, a svoje nehnuteľnosti mali tiež na Západe, vo Viedni, a nie, nie niekde za Uralom? Čiže je paradoxné, keď politické, ekonomické elity Ruska a dajme tomu tej projanukovyčovskej Ukrajiny boli veľmi k Západu kritické, a pritom konkrétne kroky vo vzťahu k vlastným deťom a k vlastnému majetku riešili vždy na Západe. To je naozaj akože skvelá, skvelá propagácia východných, východných hodnôt.
Samozrejme, že problém Ukrajiny, ale musím povedať, že nielen Ukrajiny, to sa, žiaľ, posúva aj k nám, je, je problém výrazného vplyvu oligarchie na spoločenské veci. Teraz, samozrejme, že to bolo aj za Janukovyča a nerobím si ilúzie, že moc oligarchie na Ukrajine výrazne, výrazne poklesla. By som povedal, že ak je jedna vec, z ktorej by sme si z Ukrajiny brať príklad nemali, tak to je práve dominancia silných skupín a silných oligarchov na verejný život, na justíciu, na médiá. Problém na Slovensku ale je, že to dnes nikto z vládnej koalície nekritizuje, práve naopak, my sa čoraz viacej aj za tejto vlády a v týchto rokoch posúvame smerom k oligarchickej demokracii. Ak by sme mali mať nejaké varovanie, tak je to v tomto práve Ukrajina, ale zdá sa, že mnohým z vládnej koalície – a možno nielen im – to až tak veľmi nevadí. Ak budú krajinu vlastniť a všetky rozhodovacie mechanizmy v nej a poslancov a ministrov a médiá a sudcov vplyvné skupiny, oligarchovia, tak to je koniec demokracie. A preto by som bol rád, keby na rozdiel od všetkých iných výhrad ku krajine, ktoré častokrát sú fiktívne, si vládni poslanci všimli aj túto vec. A keďže si ju zatiaľ nevšimli, tak mi je ľúto, ale predpokladám, že im to až tak neprekáža.
Chcem povedať aj ale druhú vec, lebo svet sa mení, vidíme to na Ukrajine, vidíme to na Blízkom východe, myslím si, že by bolo dôležité a dobré, aby sa Národná rada vedela zhodnúť na prioritách, ktoré vyplývajú z nových bezpečnostných hrozieb. Ja viem, že niektorí skôr extrémne ľavicoví poslanci majú pocit, že kto hovorí o obrane, je vojnový štváč. Starí Rimania hovorili, že kto chce mier, musí byť pripravený na vojnu. Je to proste fakt. Ak si budeme zakrývať oči pred bezpečnostnými hrozbami moderného sveta, tak na to Slovensko, jeho občania a naše deti môžu doplatiť. Mali sme pocit dlhé roky, a možno mal nejaké svoje ratio, aj keď bol naivný ten pocit, že keďže v našom priestore už nebola 70 rokov žiadna vojna a žiaden konflikt, tak minimálne ďalších 70 rokov žiaden nehrozí. Bodaj by to bolo tak! Všetci by sme to chceli. Vojna je hrozná, prináša obete aj medzi tými najbezbrannejšími. Ale ak niekto rozmýšľa racionálne a podľa mňa aj štátnicky, tak vie, že niekedy k takémuto konfliktu môže, môže prísť, a preto si myslím, že je krátkozraké, ak vláda a prednedávnom ešte predseda vlády tvrdil, že navrhne znižovať slovenské výdavky na obranu. V tejto situácii, hovorím to veľmi otvorene, považujem tieto slová za vlastizradu. Za vlastizradu. Ja viem, že navyšovať výdavky na obranu nie je populárne, populárne je navyšovať sociálne dávky, niekedy aj pre tých, ktorí si ich nezaslúžia a neodpracujú, ale sú to voliči v každom prípade. Ale v dnešnej dobe znižovať výdavky na obranu považujem za krok, ktorý ohrozuje bezpečnosť Slovenska a bezpečnosť našich detí. Ja preto plánujem navrhnúť, a je to otvorený návrh, ústavný zákon, ktorý by zabezpečil zvyšovanie rozpočtu pre rezort obrany o 0,1 % HDP každý rok, výhľadovo do roku 2020 na 1,6 %, čo teda mala byť dohoda akoby vlády a prezidenta pred summitom NATO, pred summitom NATO vo Walese.
Ja si uvedomujem, že rozpočet je napätý a že musíme spĺňať, spĺňať kritériá Maastrichtu, ale povedzme si otvorene, toho priestoru v rozpočte je pomerne veľa, ja poviem, kde konkrétne, aby som nehovoril všeobecne. Daňové úniky. Na Slovensku máme stále, ak nie prvý, tak druhý najvyšší únik na DPH v Európskej únii. Narástol na dvojnásobok v roku 2006 až 2010. Dovtedy malo Slovensko približne 17-percentný únik na DPH, od roku 2006 do roku 2010, teda za roky prvej Ficovej vlády, sa zvýšil dvojnásobne. To je viac ako 2 miliardy eur. To znamená, len keby sme znížili daňové úniky o polovicu, tak by sme vedeli ušetriť približne 1 miliardu eur. Teraz 0,1 percenta, percenta HDP môže byť, neviem, približne 80 - 90, opravte ma, ak sa mýlim, miliónov eur. Čiže to je malý zlomok z toho, o čo Slovensko prichádza na daňových únikoch každý rok. Boli tu veľké výzvy, že budeme mať daňovú kobru, zatiaľ rieši mäsiarov daňová kobra a skôr mi príde ako taký daňový leňochod ako kobra. Mnohé závažné kauzy sa zametajú pod koberec. Mali sme nedávno na výbore pre obranu a bezpečnosť kauzu Budamar, firmu, ktorá je podozrivá z daňových únikov v rozsahu niekoľko desiatok miliónov eur. Boli tam menení vyšetrovatelia, operatívci, ktorí potom prešli polygrafom z dôvodov, že mohli byť ovplyvnení. Tá kauza sa vlečie, nič sa nedeje aj napriek prísľubom ministra vnútra, že ako v tej veci budú konať a idú po tom, sa nič meritórne, odkedy to bolo, február, to je pol roka, nestalo. Proste, žiaľ, táto vláda nemá odvahu – v lepšom, možnosť alebo slobodu – v tom horšom, ísť po tých naozaj veľkých dépéháčkaroch, ktorí okrádajú štát a občanov o desiatky miliónov, ak nie viac eur.
Korupcia, o tom nebudem hovoriť dlhšie, lebo je to téma, ktorá by si zaslúžila, samozrejme, dlhšie pojednanie. Podľa prepočtu novej nadácie, ktorú, ktorú zriadil Miroslav Trnka, Slovensko prichádza približne asi o miliardu eur ročne v rámci korupcie pri verejných tendroch a dotáciách. Ale to nie je len tá jedna miliarda, musím povedať, to je oveľa viac. Pretože pokiaľ tu bude vládnuť investičné prostredie, ktoré bude korupčné, pokiaľ bude veľká miera korupcie v justícii, tak záujem investovať na Slovensku bude výrazne nižší, ľudia budú mať horšiu prácu, horšie platenú alebo ju nebudú mať. Povedzte mi, ako je možné, dám len krátke porovnanie medzi Slovenskom a Rakúskom, máme rovnako talentované deti, vyhrávajú rovnaké olympiády, možno Slováci sú ešte talentovanejší, vyhrávajú tých olympiád viac. Ako je možné, že v Rakúsku je viac ako trojnásobne vyššia priemerná mzda a malo by to znamenať, že všetci investori pôjdu na Slovensko. Sú tu kvalifikovaní pracovití ľudia, môžu im dať nižšiu mzdu, majú nižšie náklady, mali by ísť sem. Ako je potom možné, že v Rakúsku je trojnásobne nižšia nezamestnanosť? Popri trojnásobne vyšších mzdách? No to je práve to prostredie, miera korupcie, vymožiteľnosti práva, byrokracia, o tom to, žiaľ, je. A pokiaľ to nezmeníme, pokiaľ si neuvedomíme jednu jasnú vec, že korupcia, možnože ľudia majú pocit, že je to zlá vec, ale dôležité sú tá práca, aj ako je zaplatená, ale to priamo súvisí. Ak budeme na Slovensku takto fungovať, ako fungujeme doteraz, tak na Slovensku nebudú nové pracovné miesta a nebudú dobre zaplatené.
Verejná správa, veľká téma ministerstva vnútra, ESO, ktoré nakoniec vyšlo tak, že sa presunuli tabuľky a, z rôznych úradov, a sa niektoré škatule pomenili, ale v princípe nepriniesla žiadnu výraznejšiu úsporu. Keď som bol na ministerstve vnútra, tak sme mali návrh, ktorý som odovzdal ministrovi vnútra, na reformu verejnej správy, ktorej, a vrátane teda samosprávy, ktorá by ušetrila približne, ak by sa spustila, 700 miliónov eur ročne. Nie za štyri roky, ale ročne. Ten materiál stále je vraj nedostupný. Len zrejme nie je odvaha ísť do takých závažnejších škrtov, ktoré by priniesli aj reálnejšie, reálnejšie úspory.
Pani predsedajúca, to je pár mojich poznámok k návrhu zahraničného výboru a pevne verím, že rozprava, ktorá bude pokračovať, nebude – aspoň zo strany vládnych poslancov – taká jednostranná, ako bola, ako bola doposiaľ. Pretože uvedomiť si, že Ukrajina je náš kľúčový partner a že by ľudia na Ukrajine mali byť tí, ktorí rozhodnú o svojej budúcnosti, je to kľúčové. Keď sme v 90. rokoch rozhodovali sa na Slovensku, či pôjdeme na Západ alebo na Východ, tak tiež by nám nevyhovovalo, keby v Nemecku povedali, o tom by nemali rozhodnúť Slováci vo voľbách alebo v referende, nech proste, ak to má problém s tým Rusko, ale tak proste, tak radšej nie. To by nám asi vadilo, keby Nemci tvrdili, že to je vec veľmocí, ako sa dohodnú, a ľudia na Slovensku k tomu nemajú čo povedať. A pociťujem v tom veľmi slabú empatiu niektorých našich poslancov, ak tvrdia, že to rozhodnú veľmoci a ukrajinský národ nech v princípe sklapne opätky a ide tak, ako sa dohodnú veľmoci, aby nebol nikto iritovaný. Tak buď veríme v demokraciu a myslíme si, že aj ľudia na Ukrajine na ňu majú právo, alebo neveríme. A tá nízka miera empatie voči našim ukrajinským priateľom, voči občanom Ukrajiny ma naozaj zaráža a bol by som veľmi rád, keby sa v tomto parlamente zmenila.
Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie v rozprave
23.9.2014 o 9:03 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, nikdy som nemal tú česť ako minister spravodlivosti zastupovať vládu v takej závažnej veci, ako je ratifikácia asociačnej dohody, takže vám gratulujem, pán minister, čo teda nie je vaša chyba, samozrejme, a sme radi, že ste tu, ale nie sme tak radi, že tu nie je pán minister zahraničných vecí, lebo je to dôležitá vec a dôležitá rozprava. A myslím si, že pokiaľ, pokiaľ, isteže je v zahraničí, predpokladám, mohli sme potiahnuť v piatok dlhšie rozpravu, nebol problém, myslím si, viem, pretože to je tak vážna téma, že si podľa mojej mienky zaslúži prítomnosť ministra zahraničných vecí. Je to náš kľúčový partner na východ, na východ od nás. Nemám nič proti ministerstvu spravodlivosti, ale je to téma predsa len pre ministerstvo spravodlivosti tak trochu odťažitá.
Najskôr som chcel, a aj to urobím, pochváliť načasovanie tohto bodu programu, keďže minulý týždeň parlamenty Európskej únie a Ukrajiny schvaľovali asociačnú dohodu symbolicky v jeden deň a je preto dobré, že ministerstvo zahraničných vecí predložilo do Národnej rady tak promptne návrh schválenia asociačnej dohody. Je to správne aj preto, že Ukrajina je naším kľúčovým východným partnerom a je to vec, kde môžeme napomôcť europeizácii Ukrajiny. V princípe asociačná dohoda v dlhodobom horizonte je o znižovaní rozdielov medzi Michalovcami a Užhorodom, čo by mal byť náš záujem.
Podpisom tejto dohody Ukrajiny s Európskou úniou sa, samozrejme, začala, a to je fakt, geopolitická konfrontácia na východe. Ale nie som prívržencom názoru, že to je konfrontácia Spojených štátov amerických a Ruskej federácie, ako mylne tvrdí predseda vlády. Hlavným spúšťačom a aktérom tejto situácie bola ponuka Európskej únie pre Ukrajinu, aby sa postupne začlenila do európskeho obchodného a politického priestoru. Tento dokument, ktorý dnes schvaľujeme, označila Ruská federácia za nepriateľský akt. Reakciou na rozhodnutie Ukrajiny vstúpiť do asociačného procesu s Európskou úniou ešte za bývalého prezidenta Janukovyča bol geopolitický nátlak Moskvy, aby sa Kyjev začlenil do svojho projektu euroázijskej colnej únie. Rusko vníma Európsku úniu, čiže nás, ako konkurujúce impérium a svojich slabších susedov ako vazalov či figúrky na šachovnici. Čiže mali by sme si byť vedomí, kde tá konfrontácia prebieha a čoho súčasťou sme my.
Viacerí kolegovia, aj pán minister zahraničných vecí, spomínali, že boli na Ukrajine, chodia tam, rokujú. Ja som bol s dvomi kolegami na Ukrajine ešte v čase, keď bol pri moci prezident Janukovyč, vo februári tohto roku. Vtedy sme nemali stretnutia vo vykúrených kanceláriách a za prestretým stolom, ale boli to úplne iné stretnutia s lídrami vtedajšej opozície. Môj názor je, samozrejme, keď je nejaká revolúcia, sa k nej pričlenia aj radikálne prvky, tak to proste vždy je, žiaľ, ale sú vo veľkej menšine. Ale kľúčové podľa mojej mienky dnes nie je rozprávať sa o tom, kam by Ukrajina mala patriť, či k Európskej únii, alebo k Rusku, ale mať jasno v tom, že ak sme demokrati, tak by to malo byť slobodné rozhodnutie občanov Ukrajiny. Ak sa rozhodnú mať bližšiu spoluprácu s Ruskom a nebudú reflektovať na asociáciu s Európskou úniou, je to ich slobodné rozhodnutie. Držím palce a nech idú do toho.
Minister zahraničných vecí povedal na rokovaní výboru zahraničného, že je to trošku predsa len iné. Samozrejme, na Ukrajine väčšina dnes je za Európsku úniu, ale je veľká časť regiónu na východnej Ukrajine, kde ľudia majú aj iný názor. Varoval by som trochu pred takýmto zjednodušovaním, pretože ani východná Ukrajina nie je tak celkom homogénna. Inými slovami, na východnej Ukrajine tie mestské aglomerácie sú výrazne proruské, ale vidiek na východnej Ukrajine je vidiek, ktorý je kozácky, ale ukrajinsky kozácky. Čiže splošťovať to, že je to úplne iná civilizácia Východ - Západ je zjednodušenie problému, a myslím, že by sa toho minister zahraničných vecí nemal, nemal dopúšťať.
Viacerí poslanci vládnej koalície, a mrzí ma to, vystupovali, vystupovali ak nie prorusky, kritizujúc len Ukrajinu v zásade, tak minimálne vyzývajúci k tomu, že treba byť neutrálny. Aj tam robia chyby, aj tam robia chyby, my sme ale tak niekde v strede.
Dante napísal v Božskej komédii, že ľudia, ktorí zostávajú v čase najväčšej krízy neutrálni, majú vyhradené tie najhoršie miesta v pekle. Tým chcem povedať, že to nie je žiadna cnosť zostať v čase krízy neutrálny a tváriť sa, že mali by sme nejako vyvažovať, však každý je nejak, trošku nejakú chybu urobil. To bol Mníchov a musím to veľmi otvorene povedať. Postoje niektorých vládnych poslancov sú postoje mníchovských politikov. Však na tých Sudetoch, tam tí Česi utláčajú tých Nemcov, boli tam nejaké excesy, ale musíme to riešiť. Ani tí nemajú úplne... To je Mníchov. A rétorika niektorých vládnych poslancov SMER-u je rétorika mníchovských politikov. Je mi to ľúto.
Áno, tá dichotómia ide v súčasnosti vo vzťahu k Rusku na tej línii Západ – Východ a musíme si my uvedomiť alebo sa dohodnúť, alebo súčasťou čoho my sme. Ja osobne som bol presvedčený, že sme súčasťou Západu. Neznamená, že máme byť nekritickí k Bruselu, vôbec nie. Ja som šesť rokov bol členom Rady ministrov a mnohé veci v Bruseli som namietal. A bol proti, ale nie tak, že som ich namietal v Bratislave a v Bruseli som len hlasoval. Čo som tvrdil v Bratislave, tak som hlasoval aj v Bruseli. Ale len na pripomenutie alebo na ilustráciu chcem povedať jednu vec. Čím to je? Čím to je, že aj ruská politická, ekonomická elita, ale aj tá ukrajinská politická, ekonomická elita, dokonca ešte za čias prezidenta Janukovyča, kedy kritizovali výrazne Západ; a je tam čo kritizovať, nehovorím, že nie je tam nič čo kritizovať; tak ich deti chodili na univerzity na Západe, nie do Moskvy, svoje bankové kontá mali v zahraničných bankách na Západe, vo Švajčiarsku a inde a v Amerike, nie v Moskve, a svoje nehnuteľnosti mali tiež na Západe, vo Viedni, a nie, nie niekde za Uralom? Čiže je paradoxné, keď politické, ekonomické elity Ruska a dajme tomu tej projanukovyčovskej Ukrajiny boli veľmi k Západu kritické, a pritom konkrétne kroky vo vzťahu k vlastným deťom a k vlastnému majetku riešili vždy na Západe. To je naozaj akože skvelá, skvelá propagácia východných, východných hodnôt.
Samozrejme, že problém Ukrajiny, ale musím povedať, že nielen Ukrajiny, to sa, žiaľ, posúva aj k nám, je, je problém výrazného vplyvu oligarchie na spoločenské veci. Teraz, samozrejme, že to bolo aj za Janukovyča a nerobím si ilúzie, že moc oligarchie na Ukrajine výrazne, výrazne poklesla. By som povedal, že ak je jedna vec, z ktorej by sme si z Ukrajiny brať príklad nemali, tak to je práve dominancia silných skupín a silných oligarchov na verejný život, na justíciu, na médiá. Problém na Slovensku ale je, že to dnes nikto z vládnej koalície nekritizuje, práve naopak, my sa čoraz viacej aj za tejto vlády a v týchto rokoch posúvame smerom k oligarchickej demokracii. Ak by sme mali mať nejaké varovanie, tak je to v tomto práve Ukrajina, ale zdá sa, že mnohým z vládnej koalície – a možno nielen im – to až tak veľmi nevadí. Ak budú krajinu vlastniť a všetky rozhodovacie mechanizmy v nej a poslancov a ministrov a médiá a sudcov vplyvné skupiny, oligarchovia, tak to je koniec demokracie. A preto by som bol rád, keby na rozdiel od všetkých iných výhrad ku krajine, ktoré častokrát sú fiktívne, si vládni poslanci všimli aj túto vec. A keďže si ju zatiaľ nevšimli, tak mi je ľúto, ale predpokladám, že im to až tak neprekáža.
Chcem povedať aj ale druhú vec, lebo svet sa mení, vidíme to na Ukrajine, vidíme to na Blízkom východe, myslím si, že by bolo dôležité a dobré, aby sa Národná rada vedela zhodnúť na prioritách, ktoré vyplývajú z nových bezpečnostných hrozieb. Ja viem, že niektorí skôr extrémne ľavicoví poslanci majú pocit, že kto hovorí o obrane, je vojnový štváč. Starí Rimania hovorili, že kto chce mier, musí byť pripravený na vojnu. Je to proste fakt. Ak si budeme zakrývať oči pred bezpečnostnými hrozbami moderného sveta, tak na to Slovensko, jeho občania a naše deti môžu doplatiť. Mali sme pocit dlhé roky, a možno mal nejaké svoje ratio, aj keď bol naivný ten pocit, že keďže v našom priestore už nebola 70 rokov žiadna vojna a žiaden konflikt, tak minimálne ďalších 70 rokov žiaden nehrozí. Bodaj by to bolo tak! Všetci by sme to chceli. Vojna je hrozná, prináša obete aj medzi tými najbezbrannejšími. Ale ak niekto rozmýšľa racionálne a podľa mňa aj štátnicky, tak vie, že niekedy k takémuto konfliktu môže, môže prísť, a preto si myslím, že je krátkozraké, ak vláda a prednedávnom ešte predseda vlády tvrdil, že navrhne znižovať slovenské výdavky na obranu. V tejto situácii, hovorím to veľmi otvorene, považujem tieto slová za vlastizradu. Za vlastizradu. Ja viem, že navyšovať výdavky na obranu nie je populárne, populárne je navyšovať sociálne dávky, niekedy aj pre tých, ktorí si ich nezaslúžia a neodpracujú, ale sú to voliči v každom prípade. Ale v dnešnej dobe znižovať výdavky na obranu považujem za krok, ktorý ohrozuje bezpečnosť Slovenska a bezpečnosť našich detí. Ja preto plánujem navrhnúť, a je to otvorený návrh, ústavný zákon, ktorý by zabezpečil zvyšovanie rozpočtu pre rezort obrany o 0,1 % HDP každý rok, výhľadovo do roku 2020 na 1,6 %, čo teda mala byť dohoda akoby vlády a prezidenta pred summitom NATO, pred summitom NATO vo Walese.
Ja si uvedomujem, že rozpočet je napätý a že musíme spĺňať, spĺňať kritériá Maastrichtu, ale povedzme si otvorene, toho priestoru v rozpočte je pomerne veľa, ja poviem, kde konkrétne, aby som nehovoril všeobecne. Daňové úniky. Na Slovensku máme stále, ak nie prvý, tak druhý najvyšší únik na DPH v Európskej únii. Narástol na dvojnásobok v roku 2006 až 2010. Dovtedy malo Slovensko približne 17-percentný únik na DPH, od roku 2006 do roku 2010, teda za roky prvej Ficovej vlády, sa zvýšil dvojnásobne. To je viac ako 2 miliardy eur. To znamená, len keby sme znížili daňové úniky o polovicu, tak by sme vedeli ušetriť približne 1 miliardu eur. Teraz 0,1 percenta, percenta HDP môže byť, neviem, približne 80 - 90, opravte ma, ak sa mýlim, miliónov eur. Čiže to je malý zlomok z toho, o čo Slovensko prichádza na daňových únikoch každý rok. Boli tu veľké výzvy, že budeme mať daňovú kobru, zatiaľ rieši mäsiarov daňová kobra a skôr mi príde ako taký daňový leňochod ako kobra. Mnohé závažné kauzy sa zametajú pod koberec. Mali sme nedávno na výbore pre obranu a bezpečnosť kauzu Budamar, firmu, ktorá je podozrivá z daňových únikov v rozsahu niekoľko desiatok miliónov eur. Boli tam menení vyšetrovatelia, operatívci, ktorí potom prešli polygrafom z dôvodov, že mohli byť ovplyvnení. Tá kauza sa vlečie, nič sa nedeje aj napriek prísľubom ministra vnútra, že ako v tej veci budú konať a idú po tom, sa nič meritórne, odkedy to bolo, február, to je pol roka, nestalo. Proste, žiaľ, táto vláda nemá odvahu – v lepšom, možnosť alebo slobodu – v tom horšom, ísť po tých naozaj veľkých dépéháčkaroch, ktorí okrádajú štát a občanov o desiatky miliónov, ak nie viac eur.
Korupcia, o tom nebudem hovoriť dlhšie, lebo je to téma, ktorá by si zaslúžila, samozrejme, dlhšie pojednanie. Podľa prepočtu novej nadácie, ktorú, ktorú zriadil Miroslav Trnka, Slovensko prichádza približne asi o miliardu eur ročne v rámci korupcie pri verejných tendroch a dotáciách. Ale to nie je len tá jedna miliarda, musím povedať, to je oveľa viac. Pretože pokiaľ tu bude vládnuť investičné prostredie, ktoré bude korupčné, pokiaľ bude veľká miera korupcie v justícii, tak záujem investovať na Slovensku bude výrazne nižší, ľudia budú mať horšiu prácu, horšie platenú alebo ju nebudú mať. Povedzte mi, ako je možné, dám len krátke porovnanie medzi Slovenskom a Rakúskom, máme rovnako talentované deti, vyhrávajú rovnaké olympiády, možno Slováci sú ešte talentovanejší, vyhrávajú tých olympiád viac. Ako je možné, že v Rakúsku je viac ako trojnásobne vyššia priemerná mzda a malo by to znamenať, že všetci investori pôjdu na Slovensko. Sú tu kvalifikovaní pracovití ľudia, môžu im dať nižšiu mzdu, majú nižšie náklady, mali by ísť sem. Ako je potom možné, že v Rakúsku je trojnásobne nižšia nezamestnanosť? Popri trojnásobne vyšších mzdách? No to je práve to prostredie, miera korupcie, vymožiteľnosti práva, byrokracia, o tom to, žiaľ, je. A pokiaľ to nezmeníme, pokiaľ si neuvedomíme jednu jasnú vec, že korupcia, možnože ľudia majú pocit, že je to zlá vec, ale dôležité sú tá práca, aj ako je zaplatená, ale to priamo súvisí. Ak budeme na Slovensku takto fungovať, ako fungujeme doteraz, tak na Slovensku nebudú nové pracovné miesta a nebudú dobre zaplatené.
Verejná správa, veľká téma ministerstva vnútra, ESO, ktoré nakoniec vyšlo tak, že sa presunuli tabuľky a, z rôznych úradov, a sa niektoré škatule pomenili, ale v princípe nepriniesla žiadnu výraznejšiu úsporu. Keď som bol na ministerstve vnútra, tak sme mali návrh, ktorý som odovzdal ministrovi vnútra, na reformu verejnej správy, ktorej, a vrátane teda samosprávy, ktorá by ušetrila približne, ak by sa spustila, 700 miliónov eur ročne. Nie za štyri roky, ale ročne. Ten materiál stále je vraj nedostupný. Len zrejme nie je odvaha ísť do takých závažnejších škrtov, ktoré by priniesli aj reálnejšie, reálnejšie úspory.
Pani predsedajúca, to je pár mojich poznámok k návrhu zahraničného výboru a pevne verím, že rozprava, ktorá bude pokračovať, nebude – aspoň zo strany vládnych poslancov – taká jednostranná, ako bola, ako bola doposiaľ. Pretože uvedomiť si, že Ukrajina je náš kľúčový partner a že by ľudia na Ukrajine mali byť tí, ktorí rozhodnú o svojej budúcnosti, je to kľúčové. Keď sme v 90. rokoch rozhodovali sa na Slovensku, či pôjdeme na Západ alebo na Východ, tak tiež by nám nevyhovovalo, keby v Nemecku povedali, o tom by nemali rozhodnúť Slováci vo voľbách alebo v referende, nech proste, ak to má problém s tým Rusko, ale tak proste, tak radšej nie. To by nám asi vadilo, keby Nemci tvrdili, že to je vec veľmocí, ako sa dohodnú, a ľudia na Slovensku k tomu nemajú čo povedať. A pociťujem v tom veľmi slabú empatiu niektorých našich poslancov, ak tvrdia, že to rozhodnú veľmoci a ukrajinský národ nech v princípe sklapne opätky a ide tak, ako sa dohodnú veľmoci, aby nebol nikto iritovaný. Tak buď veríme v demokraciu a myslíme si, že aj ľudia na Ukrajine na ňu majú právo, alebo neveríme. A tá nízka miera empatie voči našim ukrajinským priateľom, voči občanom Ukrajiny ma naozaj zaráža a bol by som veľmi rád, keby sa v tomto parlamente zmenila.
Ďakujem veľmi pekne.
Autorizovaný
9:23
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:23
Alojz HlinaĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:23 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem vám pekne. Ja sa pristavím pri jednom momente, ktorý spomenul predrečník a v zásade sa aj ja mu budem venovať v mojom vystúpení. A keď sme analyzovali za poslednú dajme tomu dekádu, že kde boli konflikty, tak vždycky je to mix autoritatívneho režimu, nejakej náboženskej tenzie, proste nie je ľahké, aby vznikla, alebo urobiť vojnu v Dánsku. Viete, teraz, keď bolo referendum v Škótsku, tak sa tam pobili len nejakí opilci na námestí. Hej? Čiže naozaj, zdravá občianska spoločnosť, ťažko urobíte alebo ťažko vzniká konflikt. Ľahko vznikajú konflikty, keď to má určité predpoklady na to, aby tam vznikol konflikt, a to je obrovské riziko, národné, národné ohrozenie naše je v tom. Viete, ľudia niekedy povedia, že či my tým oligarchom nezávidíme. Viete, príklad. Ja, čestné slovo, nezávidím ani trošku, len budem upozorňovať ja v mojom, ale kolega, tiež som rád, že sa toho dotkol, ohromným národnobezpečnostným rizikom je to, že tá koncentrácia moci je taká obrovská, lebo potom to je predpolie toho konfliktu, lebo to vytvára to, že sa oplatí alebo dá aj reálne ten konflikt v tej krajine či vyvolať pre trebárs mierne paranoidných ľudí, ale aj, aj reálne, že či môže vzniknúť. No, dá sa vzniknúť, keď stačí na to, aby sa dvaja pri stole pohádali. Viete, keď to dorobíme tam, v úvodzovkách, dopracujeme sa k tomu, že tak jednoduché to bude, no tak budeme zárodkom, budeme, bude tu tak čupieť vzadu ten možný konflikt. A to je ohromné riziko a ľudia by si mali vybrať, či to chcú, alebo nechcú. Politici by si mali vybrať, či to chcú, alebo nechcú. Či chcú byť na hrane, alebo takto visieť na vlásku.
Ďakujem.
Autorizovaný
9:25
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:25
Ľuboš BlahaBudem sa vyjadrovať iba k tomu, čo hovoril k téme, a to je napríklad to, že majetok a život Rusov v Európe je dôkazom toho, že tento civilizačný spor vlastne prehráva Rusko a tak ďalej. Pán kolega, ono to nie je civilizačný spor. To je ten váš základný problematický predpoklad. Nie je. Rusi nechcú ovládnuť Európu so svojimi hodnotami, to skôr Západ chce ovládnuť Rusko so svojimi hodnotami keď tak, ale nejde tu o civilizačný spor. Rusi naozaj chcú žiť v Európe. Chcú tu mať deti, chcú tu študovať, chcú tu mať majetok. Kľudne. Oni nechcú vojnu. To je pointa. Tú vojnu chce dneska niekto iný. Európa dneska tlačí na Rusko a tlačí ho do kúta, čiže mám pocit, že máte trošku popletené tie predpoklady, ktoré tu sú úplne iné. A ten váš slovník je tragický. Tragický a desivý. Už hovoríte o tom, že vojnu? Možno aj niekedy treba.
To je taký strašidelný posun, vy to nevidíte, páni kolegovia? Pred ešte rokom, keby ste takéto niečo povedali, tak by vás rovno zavreli ako vojnového zločinca. Vy nemôžete, preboha, hovoriť, že vojnu niekedy treba. Vy tu ako keby pripravujete prostredie pre vypuknutie vojny. Tomu sa bráňme, bojujme za mier, preboha! Hovoriť o tom, že keď niekto nechce vojnu, je vlastizradca? Takáto logika? Toto je naozaj podľa môjho názoru niečo tragické a takíto vojnoví štváči by ešte pred rokom sedeli za mrežami.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:25 hod.
PhDr. PhD.
Ľuboš Blaha
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ja som sa presne tohto obával, keď som, keď sme hovorili o tom, že či v pléne máme riešiť Ukrajinu a zahraničnopolitickú, politické otázky, ja som bol proti, pretože presne kvôli tomuto, že sa postaví niekto, kto sa zahraničnou politikou nezaoberá, a začne hovoriť o korupcii na Slovensku a nejaké všelijaké predvolebné kortešačky. Polovica prejavu bola úplne mimo témy. Ako načo má toto zmysel? Naozaj, na tom zahraničnom alebo európskom výbore sa bavia ľudia, ktorí sa zaoberajú tou problematikou a vedia k nej niečo zmysluplné povedať, ale pán Lipšic to očividne nie je.
Budem sa vyjadrovať iba k tomu, čo hovoril k téme, a to je napríklad to, že majetok a život Rusov v Európe je dôkazom toho, že tento civilizačný spor vlastne prehráva Rusko a tak ďalej. Pán kolega, ono to nie je civilizačný spor. To je ten váš základný problematický predpoklad. Nie je. Rusi nechcú ovládnuť Európu so svojimi hodnotami, to skôr Západ chce ovládnuť Rusko so svojimi hodnotami keď tak, ale nejde tu o civilizačný spor. Rusi naozaj chcú žiť v Európe. Chcú tu mať deti, chcú tu študovať, chcú tu mať majetok. Kľudne. Oni nechcú vojnu. To je pointa. Tú vojnu chce dneska niekto iný. Európa dneska tlačí na Rusko a tlačí ho do kúta, čiže mám pocit, že máte trošku popletené tie predpoklady, ktoré tu sú úplne iné. A ten váš slovník je tragický. Tragický a desivý. Už hovoríte o tom, že vojnu? Možno aj niekedy treba.
To je taký strašidelný posun, vy to nevidíte, páni kolegovia? Pred ešte rokom, keby ste takéto niečo povedali, tak by vás rovno zavreli ako vojnového zločinca. Vy nemôžete, preboha, hovoriť, že vojnu niekedy treba. Vy tu ako keby pripravujete prostredie pre vypuknutie vojny. Tomu sa bráňme, bojujme za mier, preboha! Hovoriť o tom, že keď niekto nechce vojnu, je vlastizradca? Takáto logika? Toto je naozaj podľa môjho názoru niečo tragické a takíto vojnoví štváči by ešte pred rokom sedeli za mrežami.
Ďakujem.
Autorizovaný
9:27
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:27
Juraj BlanárUkrajina, my sa tu nebavíme o tom, že kde má Ukrajina patriť. Keby ste sa...
Ukrajina, my sa tu nebavíme o tom, že kde má Ukrajina patriť. Keby ste sa pozreli do vyhlásenia, ktoré sme predložili, tak jasne tam konštatujeme, že podporujeme európsku orientáciu. Ale museli ste manipulovať, že sa tu o tom diskutuje. Nikto nepochybuje o tomto.
Rovnako ste hovorili o tom, že splošťuje minister zahraničných vecí tento problém. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je jeden z najaktívnejších. Šesťkrát bol na Ukrajine a stále rokuje a hľadá riešenia. Ale vy ste museli povedať, že splošťuje. Politické vyhlásenie, nič iné.
No a čo sa týka oligarchov, kto v tomto pléne obhajoval oligarchov, prosím vás? Ukrajina, máte pravdu, a oligarchovia spôsobili tento obrovský chaos a predovšetkým sociálne rozdiely, ktoré sú tam.
No a zvyšovanie výdavkov, tak to ma teda prekvapilo a dnes hovoriť ešte o tom, aby sme išli hore. Ja som za vášho pôsobenia vo vláde Mikuláša Dzurindu ani raz nepočul, že by ste vy navrhovali zvyšovanie výdavkov. Ani raz som nepočul túto múdru vetu, o ktorej ste teraz hovorili, že kto chce mier, musí sa pripravovať a zbrojiť a byť pripravený na vojnu. Dnes ste múdry, lebo vám to vyhovuje, aby ste dali posolstvo. Prečítajte si ešte raz, poprosím vás, toto vyhlásenie, lebo o tomto vyhlásení dnes hovoríme.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:27 hod.
Ing.
Juraj Blanár
Videokanál poslanca
Pán poslanec Lipšic, z vášho vystúpenia bolo zrejmé, že predovšetkým vaše vystúpenie má smerovať k vašim priaznivcom na Slovensku. Bolo to spojenie absolútne, by som povedal, netaktné k tomu, čo dnes prerokovávame. A, samozrejme, že ste si mohli kopnúť a chceli ste si kopnúť do všetkých tých, ktorí sa snažia maximálne k tejto problematike pristupovať zodpovedne.
Ukrajina, my sa tu nebavíme o tom, že kde má Ukrajina patriť. Keby ste sa pozreli do vyhlásenia, ktoré sme predložili, tak jasne tam konštatujeme, že podporujeme európsku orientáciu. Ale museli ste manipulovať, že sa tu o tom diskutuje. Nikto nepochybuje o tomto.
Rovnako ste hovorili o tom, že splošťuje minister zahraničných vecí tento problém. Minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je jeden z najaktívnejších. Šesťkrát bol na Ukrajine a stále rokuje a hľadá riešenia. Ale vy ste museli povedať, že splošťuje. Politické vyhlásenie, nič iné.
No a čo sa týka oligarchov, kto v tomto pléne obhajoval oligarchov, prosím vás? Ukrajina, máte pravdu, a oligarchovia spôsobili tento obrovský chaos a predovšetkým sociálne rozdiely, ktoré sú tam.
No a zvyšovanie výdavkov, tak to ma teda prekvapilo a dnes hovoriť ešte o tom, aby sme išli hore. Ja som za vášho pôsobenia vo vláde Mikuláša Dzurindu ani raz nepočul, že by ste vy navrhovali zvyšovanie výdavkov. Ani raz som nepočul túto múdru vetu, o ktorej ste teraz hovorili, že kto chce mier, musí sa pripravovať a zbrojiť a byť pripravený na vojnu. Dnes ste múdry, lebo vám to vyhovuje, aby ste dali posolstvo. Prečítajte si ešte raz, poprosím vás, toto vyhlásenie, lebo o tomto vyhlásení dnes hovoríme.
Ďakujem.
Autorizovaný
9:29
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:29
Zsolt SimonPre mňa je smutné aj to, že keď sa pozriem, že dlhodobá snaha už z prvej Ficovej vlády smeruje k tomu, že postaviť širokorozchodnú koľajnicu cez celé územie Slovenska znamená v preložení do ľudskej reči zrušiť tisíce pracovných miest v Čiernej nad Tisou len preto, lebo to chcú Rusi, a posunúť a pomôcť vytvoriť prekladisko v Rakúsku a nie, aby na Slovensku občania mali prácu. Za toto a takto sa predať je veľmi smutné. Je pre mňa smutné, keď premiér tejto krajiny chce alebo má snahu vytvoriť referendum o tom, či môžu byť základne alebo nejaké sklady NATO na území Slovenska, pričom každý vojak Slovenskej republiky je aj súčasťou armády NATO a v mnohých zahraničných misiách pôsobia spolu, kde pán premiér sa spolu s kamerami veľmi rád ukazuje, že ako on má rád našich vojakov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:29 hod.
Ing.
Zsolt Simon
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Pán kolega Lipšic, snáď k tomu tvojmu vystúpeniu by som dodal, že dlhé roky občania tejto krajiny, tí skôr narodení, mohli čítať na mnohých miestach také heslo, že "So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak". Platilo to 40 rokov. Možnože tí, ktorí v Komunistickej strane boli aktívni, tak tí dnes v čele tejto krajiny vyjadrujú a vystupujú tak, že posúvajú hodnoty Slovenska od tých demokratických, vďaka ktorým po ´89. roku sa Slovensko posunulo opäť naspäť smerom k Rusku, pričom svojimi vyjadreniami spochybňujú naše rozhodnutie stať sa členmi NATO, stať sa členmi Európskej únie, a preto aj prezident tejto krajiny sa musí ospravedlňovať a vysvetľovať, že naša hodnotová orientácia nejde smerom k Rusku.
Pre mňa je smutné aj to, že keď sa pozriem, že dlhodobá snaha už z prvej Ficovej vlády smeruje k tomu, že postaviť širokorozchodnú koľajnicu cez celé územie Slovenska znamená v preložení do ľudskej reči zrušiť tisíce pracovných miest v Čiernej nad Tisou len preto, lebo to chcú Rusi, a posunúť a pomôcť vytvoriť prekladisko v Rakúsku a nie, aby na Slovensku občania mali prácu. Za toto a takto sa predať je veľmi smutné. Je pre mňa smutné, keď premiér tejto krajiny chce alebo má snahu vytvoriť referendum o tom, či môžu byť základne alebo nejaké sklady NATO na území Slovenska, pričom každý vojak Slovenskej republiky je aj súčasťou armády NATO a v mnohých zahraničných misiách pôsobia spolu, kde pán premiér sa spolu s kamerami veľmi rád ukazuje, že ako on má rád našich vojakov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Autorizovaný
9:31
Vystúpenie s faktickou poznámkou 9:31
Daniel LipšicJa som to už povedal v príhovore, že mne rétorika vaša a vašich kolegov pripomína naozaj mníchovských politikov. Chamberlain prišiel z Mníchova mávajúc, že on je ten za mier, on bol mierotvorca, on bol hrdina, pozor, on bol v tom čase v Británii veľký hrdina, kráľ ho zobral na balkón, zachránil mier pre Európu. A vy hovoríte dnes to isté.
Musím povedať, že nebol som to ja, ktorý povedal, že pokiaľ chcete mier, tak treba byť pripravený na vojnu. To boli Rimania a niekto, kto vie dejiny lepšie ako ja, aj povie, že kto to bol. To som, to som nehovoril ja. To by som si privlastňoval citát, ktorý mi nepatrí.
Ja som aj vo vláde navrhoval, vždy, keď som bol vo vláde, vy ste v nej, pán Blanár, nesedeli, aby mal, rozpočet obrany bol vyšší, na to však nakoniec si vyžiadajte záznamy, aj si to môžete pozrieť. Ja som inak nebol ministrom obrany ani v jednej vláde, ale reagoval som na isté veci ohľadne korupcie a ďalšie veci, pretože minister Lajčák na výbore, kde som to spomenul, spochybnil rozpočtové veci. Ja som povedal, kde sú rezervy, ako reakciu na odpoveď ministra Lajčáka na zahraničnom výbore.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 9:31 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Ďakujem. Možno pár, pár reakcií. Pán poslanec Blaha teda ma posiela za mreže. Pán poslanec, taký tu už jeden pán bol, ktorý ma posielal do basy. Máte dobrú inšpiráciu alebo osobu, ktorá vás inšpiruje, ale u vás ma to až tak, až tak neprekvapí. Hovorili ste, že jediný, alebo kto nechce vojnu, je Rusko. Len jediný v tomto prípade agresor je Rusko. To, že síce uznávate, ten Krym nemal byť anektovaný, ale v princípe to bolo okej, s tým, že ruské jednotky, s tým, že ruské jednotky dnes počas dovolenky sú na východnej Ukrajine, ale Rusko nechce vojnu. Jediné Rusko prekročilo hranice iného štátu, ruské jednotky vojnové, ale je to Rusko, ktoré nechce vojnu! To považujem za naozaj veľmi, veľmi zaujímavý logický úsudok.
Ja som to už povedal v príhovore, že mne rétorika vaša a vašich kolegov pripomína naozaj mníchovských politikov. Chamberlain prišiel z Mníchova mávajúc, že on je ten za mier, on bol mierotvorca, on bol hrdina, pozor, on bol v tom čase v Británii veľký hrdina, kráľ ho zobral na balkón, zachránil mier pre Európu. A vy hovoríte dnes to isté.
Musím povedať, že nebol som to ja, ktorý povedal, že pokiaľ chcete mier, tak treba byť pripravený na vojnu. To boli Rimania a niekto, kto vie dejiny lepšie ako ja, aj povie, že kto to bol. To som, to som nehovoril ja. To by som si privlastňoval citát, ktorý mi nepatrí.
Ja som aj vo vláde navrhoval, vždy, keď som bol vo vláde, vy ste v nej, pán Blanár, nesedeli, aby mal, rozpočet obrany bol vyšší, na to však nakoniec si vyžiadajte záznamy, aj si to môžete pozrieť. Ja som inak nebol ministrom obrany ani v jednej vláde, ale reagoval som na isté veci ohľadne korupcie a ďalšie veci, pretože minister Lajčák na výbore, kde som to spomenul, spochybnil rozpočtové veci. Ja som povedal, kde sú rezervy, ako reakciu na odpoveď ministra Lajčáka na zahraničnom výbore.
Autorizovaný
9:33
Povedzme si jednu zásadnú vec. Keby v inom parlamente ako v slovenskom niekto povedal, že sa nerozumie...
Povedzme si jednu zásadnú vec. Keby v inom parlamente ako v slovenskom niekto povedal, že sa nerozumie do zahraničnej politiky, pretože sa tým nezaujíma, tak sa diskredituje na celý život. O zahraničnú politiku sa musí zaujímať každý poslanec. Každý. Pretože zahraničná politika nie je výsadou pár diplomatov alebo pár ľudí, ktorí mali niekedy nejakú funkciu v zahraničnej politike alebo sedia ako predsedovia výborov nejakých zahraničnopolitických, ale preto, že je to zásadná vec, ktorá určuje aj vnútorné pomery v našej krajine. A to, že tu za SMER sedia štyria ľudia, je pre mňa jasným signálom, že vládna strana sa nikdy a ani teraz o zahraničnú politiku nezaujíma. Je mi to jasné a je to pochopiteľné. Zahraničnopolitickými témami, okrem pár výnimiek, sa na Slovensku voľby nevyhrávajú. Voľby sa tým nevyhrávajú, čo je teda dosť veľký rozdiel s inými krajinami hlavne na západ od nás.
Ale vráťme sa k tomu, čo teda tu hovoríme, o čom by sme mali diskutovať. Najprv diskutujee o rezolúcii, ktorú má prijať Národná rada. Takže najprv sa pozrime, ako je na tom Národná rada so slovenčinou, pretože tu máme predloženú rezolúciu, ktorá teda – medzi nami – jej hodnoty slovenské, v slovenskej reči sú mizivé. Prečítam vám: "Dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného prímeria." Toto čo je? Toto nie je ani slovenčina, však to nemá žiadnu logiku. Povedala by som, že dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného stavu alebo mieru, alebo niečoho takého, ale nie prímeria.
"Apelujeme na všetkých účastníkov konfliktu, aby rešpektovali minskú dohodu o prímerí a aby svojím neuváženým konaním nespôsobili obnovenie bojov." Nespôsobili? Ako my môžeme spôsobiť obnovenie bojov? Prosím vás pekne, pán spravodajca, toto slovo (povedané so smiechom) treba zmeniť. To je proste smiešne.
Ďalšie, "my sme presvedčení, že na ceste na dosiahnutie trvalého mierového"; na ceste na dosiahnutie, to je skutočne proti všetkým zásadám slovenčiny. V posledných napríklad, je tu toho viacej, ale budeme "podporovať európsku orientáciu Ukrajiny a je pripravená jej poskytnúť expertnú pomoc". Tam treba zmeniť proste poradie slov alebo niečo podobného, takže ak chcete, tak môžeme trošku na tom pracovať, aby to malo aspoň, aspoň akú-takú štábnu kultúru, toto naše vyjadrenie.
Ale pozrime sa na rezolúciu, ktorú pred dvoma týždňami prijalo, prijali Poliaci, Slováci, teda ja som za to tiež hlasovala, na medzinárodnej konferencii, tzv. Východnom Davose, v Krynici. Dovoľte, nemám to preložené, ale prečítam to po poľsky, ale myslím si, že poľštine veľa z nás rozumie, takže to nebude. V tejto deklarácii, ktorá nie je prijatá nejakým parlamentom, ktorý je najvyšším zákonodarným zborom nejakej krajiny alebo čo, toto bolo len zhromaždenie ľudí, ktorých, ktorí proste sa zaoberajú situáciou a nie sú, nie sú pasívni a nečakajú, že niekto iný to urobí. Tak prečítam len dva odstavce:
"Aneksja i okupacja Krymu oraz wkroczenie wojsk rosyjskich na terytorium Ukrainy wschodniej są złamaniem podstawowych zasad prawa międzynarodowego, podważają zasadę integralności terytorialnej i suwerenności państwowej, które są fundamentami pokojowego ładu w relacjach między państwami." To je prvá.
A ďalej: "Dlatego tez uczestnicy Konferencji Europa Karpat zebrani w Krynicy w dniu 3. września"; to je september; "2014 roku zdecydowanie potępiają politykę rosyjskiej agresji, która destabilizuje Europe Wschodnią i wzywają państwa wspólnoty transatlantyckiej do konsekwentnej i adekwatnej reakcji na to zagrożenie, mimo innego poprzez poszerzenie zdolności obronnych państw sojuszniczych z Europy środkowej i wschodniej."
A my tu diskutujeme, že tu nesmieme mať v slovenskom parlamente spomenuté, že Rusi, lebo – ako tvrdí pán predseda – oni však vždycky chcú mier. Tak posielajú cez humanitárnu pomoc nejaké zbrane, ale však to všetko je len pre mier. Nie? Ja len aby ste vedeli, ako veľmi sme sa vzdialili od našich susedov, ako veľmi sme sa vzdialili od normálneho európskeho vnímania tohto problému.
A teraz poďme k diskusii o Ukrajine. Niektoré vystúpenia už to naznačili, že vlastne táto diskusia, ktorú predseda parlamentu odkladal na... (povedané so smiechom), ako sa len dalo, a vôbec to, že v tomto parlamente diskutujeme na tieto zásadné problémy okolo nás, minimálne je dôkazom toho, že my nechceme vedieť, čo to vypovedá o nás. Lebo táto kríza, kríza na východnej Ukrajine vypovedá najmä o nás. A tak si povedzme, čo to vypovedá o nás.
Keď som 25. júna 2014 o pol siedmej večer za podobného záujmu zo strany SMER vystupovala k zahraničnej politike, domáhali sme sa, aby sme mohli naďalej diskutovať pravidelne o našom vzťahu k situácii na Ukrajine. Spomínam to preto, lebo som bola vtedy niektorými kolegami označovaná za človeka, ktorý si vymýšľa nejaké problémy na Ukrajine. Ako hovoril jeden náš kolega a citujem ho: „Čert namaľovaný na stenu predstavuje najstaršiu známu fresku.“ Dnes zisťujeme, že som nemaľovala vtedy čerta na stenu, bohužiaľ. Našťastie, nemali by sme byť dnes bezmocní. Len ako hovorí Petr Pithart, sme stále, máme, stále sa cítime nedôverčiví. Nedôverčiví. Miesto debát na úrovni, debát aktívnych poslancov a občanov vedieme takéto bezradné debaty s takými argumentami, za ktoré sa budú o dva-tri roky tí ľudia aj hanbiť, dúfam.
Prebuďme konečne našu zahraničnú politiku, hovorme otvorene o jej politickej a bezpečnostnej dimenzii. Nadviažme na kontinuitu tých aktívnych rokov, ktoré vyniesli Slovensko do pozície člena eurozóny, to znamená "core" Európskej únie a toho tatranského tigra. Reagujme na tie hlboké zmeny, ktoré sa dejú okolo nás. Ony sa dejú a to, že o nich nehovoríme, nás oslabuje, zásadne oslabuje. Nedržme sa stále tých starých istôt, ktoré už neexistujú, a debatujme o tom, ako v tomto zmenenom svete, svete ďalších konfliktov aj na európskom kontinente po tom, čo sme prežili vojny na Balkáne, ako v tom obstáť. Buď obstojíme, ako vlastne sa s tým vysporiadame a ako posilnení alebo oslabení z tohto vyjdeme. Dnes sme svedkom toho, že Slovensko sa posúva na pozíciu, ktorú som vtedy v júni nazvala európskou perifériou.
Nebezpečenstvo je, číslo jedna. My tu vnútri na Slovensku čelíme dvojakému konformizmu. Obidva sú prítomné v našom verejnom priestore. Prvý je ten banálny, taký ten normálny konformizmus, ako taký primitívny, sebecký záujem, my teda predsa nemôžeme utrpieť, my, naše bruško je pre nás dôležitejšie, aké tam hodnoty, vykašlime sa na to; je to nedostatok prezieravosti a historického vzdelania, ako sa tu už teraz dnes aj ukázalo. Vtedy naše, riadime sa stále tým naším známym provinčným, však dáko bude a my to neovplyvníme. To je nehodný konformizmus členskej krajiny EÚ a NATO.
Druhý konformizmus, ktorého sme dnes svedkom ako určujúcej politiky Slovenska, je ten ideologický. Ako som už raz povedala, to sú tí kunderovskí tanečníci, ak ste niekedy čítali Kunderu, tanečníci tancujú v kruhu, dívajú a usmievajú sa na seba, vyhadzujú nožičkami, dupkajú a svet mimo toho kruhu, mimo nich vôbec neexistuje. Máme pocit, že keď sme my v kruhu, vidíme sami seba teraz a že toto je celý svet. V tomto našom kruhu.
Tieto dva konformizmy, tak viditeľné dnes v našom verejnom živote a v politike, sú dôkazom absolútnej nepripravenosti Slovenska na rýchly vývoj hoci aj za našimi východnými hranicami, ale aj sebauspokojenia z toho, že sme nakoniec dosiahli métu členskej krajiny NATO a EÚ, čo je náš konečný cieľ a teraz už môžeme trepať, čo sa nám zapáči. Ale to nie je tak. Mnohí prepadli istote, že odteraz sa bude od nás vyžadovať len "dolce far niente". Všetky historické udalosti v strednej Európe za posledných 200 rokov sú dôkazom, že takéto úvahy vždy vedú do pekla. Predstava, že naše postavenie a bezpečnosť sú ireverzibilné, je uspokojením ľudí, ktorí nepoznajú naše dejiny.
Nebezpečenstvo číslo dva. Stratili sme konsenzus v zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska. A hovorím o tom už opakovane. Dosiahli sme ho začiatkom 90. rokov za cenu mnohých hodín, dní a týždňov diskusií, presvedčovaní. Veď si len spomeňme, že na začiatku nášho prístupového procesu do NATO bolo za náš vstup 19 až 25 % ľudí, nikdy nie viac. Ktovie, ako by dopadol pri všetkých vyjadreniach premiéra Fica, keby sa dnes niekto našich občanov spýtal, ako sa dívame na tento bezpečnostný dáždnik, ktorý teraz je roztvorený nad Slovenskom. O čom to svedčí? Že sme sa nestarali o to, aby sme ľuďom neustále a kontinuálne vysvetľovali, čo znamená bezpečnosť a čo znamená „article five“ zmluvy o prístupe do NATO. Tým sa veľmi líšime nielen od Poliakov, ale aj od Litovcov, Estóncov, Lotyšov. Veľmi sa od nich líšime, ale aj od Rumunov. To si musíme uvedomiť.
Nebezpečenstvo číslo tri je nebezpečenstvo deštrukcie. V situácii, keď naše demokratické inštitúcie sú stále slabšie a slabšie, niektoré dokonca neobsadené, klesá ich podpora zo strany občanov, vzniká voľný priestor, ktorý sa vždy vyplní. Voľný priestor vo verejnom priestore neexistuje. Vyplní sa deštrukčnými elementami. Či sú to už skupiny ľudí, ktoré nevedia, čo činia, lebo to sa tiež stáva v tomto priestore, alebo siete bývalých agentov, alebo siete nových agentov, alebo manipulované médiá. Odtiaľ je už len krok k deštrukcii štátu, ktorý, nehnevajte sa, priatelia, ale má len 20 rokov.
Prečo o tom všetkom hovorím, ak máme diskutovať o Ukrajine? Pretože ak sa Slovensko nachádza v tomto stave, čo môžeme ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu, čo môžeme ponúknuť našim bezprostredným východným susedom?
A nehnevajte sa, dnešná situácia mi pripomína presne situáciu za Mečiarovej vlády. Mečiar sa vrátil z Moskvy, mnohí pamätníci, ktorí predsa len niečo čítali, si pamätajú, že došiel so 100-tisíc pracovnými miestami, spoločnou rusko-slovenskou silnou bankou, básnil o tom, ako naši vojaci sa budú cvičiť v Rusku a všetko možné, a asi po jeden a pol hodine jeho týchto výlevov, o ktorých dnes hovoria novinári, že to sú tárajstvá, ale ešte niektorí kolegovia, ktorých tu dokonca vidím, to Mečiarovi, keď tu stál, ešte do roku 2010 tlieskali na tie jeho tárajstvá. Úžasne sa im to páčilo. Jeden člen vlády sa odvážil podotknúť, že prepáčte, ale, pán premiér, však my nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. Mečiar sa rozčúlil: Akože nemáme, akože nemáme spoločnú hranicu? Museli doniesť mapu. Mapu museli doniesť. Veľmi sa začudoval, že nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. A dnes sme v tej istej situácii. My máme spoločnú hranicu s Ukrajinou, ale ako keby mnohí ľudia zabudli, že za tou spoločnou hranicou, za tou hranicou nie je Rusko, ale 50-miliónová Ukrajina.
Takže povedzme si jasne. „Mečiarovština“, ktorú tak dobre poznáme z týchto 90. rokov, predstavovala pre Slovensko zahraničnopolitické smrteľné nebezpečenstvo. To poznáte a už to teraz znovu máme. V Bruseli hlasujeme "za" a doma na našom vlastnom dvore hovoríme "nie" a "proti". Preto pán prezident sa stretáva, ja sa vôbec nečudujem, že sa ho pýtajú, počúvajte, ale však to čo je? Toto predsa sme už prežili. Toto som si myslela, že už máme za sebou. V Bruseli mlčky sedíme alebo všetko nechávame na diplomatov a doma chodíme po dvoroch a rozprávame sprostosti. A tak ako v časoch Mečiara potom uteká minister zahraničných vecí do Kyjeva, aby im povedal, nech to neberú vážne, čo hovorí premiér, pretože idú komunálne voľby a že stojíme na ich strane. To len ako odpoveď na to, prečo náš pán minister tam uteká, a verte, že po ôsmich rokoch ako veľvyslankyňa viem veľmi presne, ako to chodí.
Akú hodnotu má ale takéto ubezpečovanie zo strán ministra, ktorý nie je ani členom vládnej strany? Ak som voľakedy nazvala pána Kubiša, môjho bývalého veľmi dobrého kolegu, a nechcela som spochybniť jeho kompetenciu, ako "zásterku", tak potom robíme z nášho vlastného ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí „služaščije". "Služaščije".
Ako v tejto situácii sa môžeme pripojiť k Poľsku a účinne vystupovať na pôde EÚ alebo NATO? Stratili sme váhu aj kredibilitu. A to si musíme povedať jasne do očí. Žiadne diplomatické rečičky a všelijaké sprostosti, čo tu budeme hovoriť, nám nepomôžu. Naopak, musíme si povedať, že postoj nášho premiéra dnes povzbudzuje tie najhoršie sily na Slovensku, ktoré sa roky sýtia napríklad aj z rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, keďže sa prezentujú týmto prázdnym slavianofilstvom, primitívnym antiamerikanizmom komunistického typu a nebezpečným novým antieurópanstvom, napríklad v časopisoch, ktoré ministerstvo kultúry podporuje finančne. To je jeden z najhorších záverov, aký sme si mohli pred 2 - 3 rokmi predstaviť.
My totižto, priatelia, my nemáme na aktívnu pomoc. Ešte aj ten reverzný plyn, ktorým sa teraz rýchlo chválime, urýchlene vznikol nie preto, že by to bol program vládnej strany, ktorá si je vedomá jeho významu, veď sme počuli tie nariekania z vlády a pána premiéra, koľko nás to bude stáť, a všetci sa čudovali, lebo však nakoniec my na tom reverznom plyne, však ten plyn nie je náš, dokonca trochu zarábame, ale vznikol až po ročnom tlaku, veľmi tvrdom tlaku zo Spojených štátov a z Európskej únie. Táto „mečiarovština“ naďalej kvitne. A to je ďalší z najhorších možných záverov, ku ktorým spejeme. A pritom sme tak ťažko všetci občania pracovali na tom, aby sme získali v Európe rovnocenné miesto za rokovacím stolom. Bolo by veľkou národnou tragédiou, keby sme sa teraz zmenili na obyčajnú európsku perifériu a tých, ktorí sa len vezú. Aby som citovala niektoré reči na pôde NATO.
Ale, priatelia, aspoň tí v SMER-e, ktorí ste boli v SDĽ, cez všetku vašu komunistickú minulosť som si vás vážila kvôli jasnému antifašistickému postoju. Toto nie je odkaz Slovenského národného povstania. Toto teda nie.
Nebezpečenstvom číslo štyri je, že čelíme rozpadu Vyšehradskej štvorky. A pritom Vyšehradská štvorka je jednou z priorít našej zahraničnej politiky. To, že sa Poľsko so svojím chápaním krízy na Ukrajine a porušovania medzinárodného práva Ruskou federáciou musí obracať na baltické krajiny a Švédsko, a nie na svojich najbližších partnerov v EÚ a Vyšehradskej štvorke, je veľké nebezpečenstvo pre toto zoskupenie, ktoré má už vybudovaný imidž a má už za sebou veľké výsledky svojej práce. Som stále presvedčená, že Vyšehradská štvorka má kľúčový význam najmä pre Slovensko ako najmenšieho člena Vyšehradskej štvorky. A bola som toho niekoľkokrát svedkom. Strata Poľska v týchto dôležitých diskusiách znamená v mnohých otázkach stratu dôležitého, veľkého suseda na našich severných hraniciach. Mnohokrát som zdôrazňovala, že, samozrejme, Poľsko má aj iné ambície, napríklad vo Weimarskej trojke. Ale predstava, že sa znovu podarí obnoviť dôveru v tak dôležitej téme pre Poľsko ako jeho vzťahy s Ukrajinou, je veľmi naivná. Takéto veci, ako keď stratíte dôveru vo svojej rodine, takéto veci sa obnovujú roky, roky. Komunálne voľby prejdú. Ale my roky budeme obnovovať túto dôveru. Zahmlievanie, že vlastne o nič nejde a diplomatické obchádzanie tohto problému dnes nemá už zmysel, priatelia! V roku 2016 totiž budeme predsedať Európskej únii. To, že V4 bude v dôležitých otázkach rozdelená, nepochopiteľná a nevypočítateľná vo svojich krokoch, nám môže len škodiť. Spojenie na tejto jednej téme s českou vládou a akési spojenie na tejto téme s Viktorom Orbánom nie je nič, na čom by sme mohli v budúcnosti stavať. Samozrejme, môžeme sa pozrieť aj na ďalšieho nášho suseda, Rakúsko. Ale bol to rakúsky prezident Fischer, ktorý už v časoch ostrakizácie Vladimíra Putina ho pozval na oficiálnu návštevu. Pripomeňme si, že Rakúsko s nami nekonzultuje strategické veci. Strategické veci, ktoré sú pre nás veľmi dôležité, napr. v energetickej oblasti. 50 % obchodnej časti Baumgarten – to je, pre tých, kto sa tým nezaoberajú, to je najväčšie úložisko plynu, teda magazín, no, úložište plynu v strednej Európe – predalo Gazpromu bez toho, aby nám povedalo čo len slovo predtým, atď., atď. Vychádza z toho jediné, my vidíme nábeh na možnú ďalšiu tragédiu stredoeurópskeho priestoru. Málo sme ich tu zažili? Kde vznikli v podstate dve svetové vojny? Tu, tu na tomto stredoeurópskom priestore. A ja sa hanbím dnes, že sa pridávame k tejto hazardnej politike.
Nebezpečenstvo číslo päť je oblasť energetiky. Možno ste si pred pár dňami stihli prečítať článok Karola Hirmana v SME. Je tam jedna dôležitá veta, ktorú opakuje už niekoľko rokov tento jeden z našich najlepších odborníkov na strategické otázky našej energetiky. Tá veta znie: "Gazprom je nástrojom zahraničnej politiky Ruskej federácie." Ja to tu už opakujem ako papagáj niekoľko rokov, ale snáď konečne teraz niektorým ľuďom dôjde, že to je pravda. Akékoľvek spomaľovanie alebo bránenie diverzifikácie zdrojov, zmlúv alebo prenosových trás energetických surovín je hrubým politickým a hospodárskym a strategickým omylom, na ktorý doplatíme. Áno, my sme spomalení v diverzifikácii aj kvôli postoju – treba povedať – Francúzov, vtedy Gaz de France SPP, v minulosti. Lebo na tlak ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky urýchliť diverzifikáciu znela odpoveď francúzskeho riaditeľa, ruské dodávky sú stabilné, načo vyhadzovať peniaze na diverzifikáciu? Ale Česi ju robili, je síce pravda, že minister Dlouhý na to doplatil politicky, ale dnes tú diverzifikáciu majú a mnohí dnes tu sediaci vplyvní poslanci pokračujú v tejto hroznej argumentácii, ale cez to všetko dnes už sme v lepšej pozícii, pretože dnes už máme predsa len na výber, pretože miesto toho, aby sme milostivo čakali, že či pán Putin zavrie kohútiky, nezavrie kohútiky, máme reverzný tok plynu a čiže môžeme dostať zo západnej Európy plyn. Vyzerá to tak, že cena plynu v najbližších parlamentných voľbách by mala byť pre spindoktorov SMER-u hlavnou témou budúcoročnej kampane a v mene tohto znovu krátkodobého politického cieľa jednej politickej strany prídeme o pozíciu Slovenska v Európe, v NATO a staneme sa predpolím ruskej politiky v strednej Európe. Toto máme brať ako argument? To vyzerá, ako keby v roku 1968 nás obsadili Američania, zdá sa. Čo to znamená, že Putin zašiel tak ďaleko, že vypustil z úst hrozbu, že vojensky napadne štáty NATO. Zachytili ste to?
"Do dvoch dní som v Kyjeve a do dvoch týždňov vo Varšave alebo v Bukurešti." Máme to brať vážne? Za povšimnutie stojí, že nemenoval Slovensko a Maďarsko. Je si istý, že ho sem niekto pozve? Alebo že ho tu už čaká niekto s vlajkami a s antiamerickými frázami? Nebolo by to prvýkrát v našej histórii Slovenska, že nezodpovední politici a manipulátori verejnou mienkou smerujú Slovensko na jednosmernú cestu, z ktorej niet úniku. A keď hovoríme o Maďarsku, čo im ponúkol Putin na Zakarpatskej Ukrajine? Ponúka snáď niečo nám, priatelia? A tak si položme zásadnú otázku. Ako vyzeráme na pozadí tejto situácie pri týchto manipuláciách s informáciami a pri tomto rozpútavaní vojenského konfliktu na Ukrajine? Nuž, biedne vyzeráme, priatelia! Biedne vyzeráme.
Začala som svoje vystúpenie známym aforizmom o tom, že maľovanie čerta na stenu je najstaršou freskou v dejinách a chcem skončiť ďalším aforizmom, takým, ktorý, myslím, odzrkadľuje našu dnešnú situáciu: "Človeče, nekrič hop, ak robíš iba poskoka."
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
23.9.2014 o 9:33 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, ja naozaj si myslím, že tu nemusíte sedieť. Ja viem, že si pracujete na svojom, a ja ani od vás nevyžadujem, aby ste to počúvali. To nie je niečo, čím sa vy zaoberáte, môžete pokojne odísť. Tak ako som povedala. (Reakcia ministra.) Dobre. Ale že môžete odísť, mne to naozaj neprekáža.
Povedzme si jednu zásadnú vec. Keby v inom parlamente ako v slovenskom niekto povedal, že sa nerozumie do zahraničnej politiky, pretože sa tým nezaujíma, tak sa diskredituje na celý život. O zahraničnú politiku sa musí zaujímať každý poslanec. Každý. Pretože zahraničná politika nie je výsadou pár diplomatov alebo pár ľudí, ktorí mali niekedy nejakú funkciu v zahraničnej politike alebo sedia ako predsedovia výborov nejakých zahraničnopolitických, ale preto, že je to zásadná vec, ktorá určuje aj vnútorné pomery v našej krajine. A to, že tu za SMER sedia štyria ľudia, je pre mňa jasným signálom, že vládna strana sa nikdy a ani teraz o zahraničnú politiku nezaujíma. Je mi to jasné a je to pochopiteľné. Zahraničnopolitickými témami, okrem pár výnimiek, sa na Slovensku voľby nevyhrávajú. Voľby sa tým nevyhrávajú, čo je teda dosť veľký rozdiel s inými krajinami hlavne na západ od nás.
Ale vráťme sa k tomu, čo teda tu hovoríme, o čom by sme mali diskutovať. Najprv diskutujee o rezolúcii, ktorú má prijať Národná rada. Takže najprv sa pozrime, ako je na tom Národná rada so slovenčinou, pretože tu máme predloženú rezolúciu, ktorá teda – medzi nami – jej hodnoty slovenské, v slovenskej reči sú mizivé. Prečítam vám: "Dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného prímeria." Toto čo je? Toto nie je ani slovenčina, však to nemá žiadnu logiku. Povedala by som, že dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného stavu alebo mieru, alebo niečoho takého, ale nie prímeria.
"Apelujeme na všetkých účastníkov konfliktu, aby rešpektovali minskú dohodu o prímerí a aby svojím neuváženým konaním nespôsobili obnovenie bojov." Nespôsobili? Ako my môžeme spôsobiť obnovenie bojov? Prosím vás pekne, pán spravodajca, toto slovo (povedané so smiechom) treba zmeniť. To je proste smiešne.
Ďalšie, "my sme presvedčení, že na ceste na dosiahnutie trvalého mierového"; na ceste na dosiahnutie, to je skutočne proti všetkým zásadám slovenčiny. V posledných napríklad, je tu toho viacej, ale budeme "podporovať európsku orientáciu Ukrajiny a je pripravená jej poskytnúť expertnú pomoc". Tam treba zmeniť proste poradie slov alebo niečo podobného, takže ak chcete, tak môžeme trošku na tom pracovať, aby to malo aspoň, aspoň akú-takú štábnu kultúru, toto naše vyjadrenie.
Ale pozrime sa na rezolúciu, ktorú pred dvoma týždňami prijalo, prijali Poliaci, Slováci, teda ja som za to tiež hlasovala, na medzinárodnej konferencii, tzv. Východnom Davose, v Krynici. Dovoľte, nemám to preložené, ale prečítam to po poľsky, ale myslím si, že poľštine veľa z nás rozumie, takže to nebude. V tejto deklarácii, ktorá nie je prijatá nejakým parlamentom, ktorý je najvyšším zákonodarným zborom nejakej krajiny alebo čo, toto bolo len zhromaždenie ľudí, ktorých, ktorí proste sa zaoberajú situáciou a nie sú, nie sú pasívni a nečakajú, že niekto iný to urobí. Tak prečítam len dva odstavce:
"Aneksja i okupacja Krymu oraz wkroczenie wojsk rosyjskich na terytorium Ukrainy wschodniej są złamaniem podstawowych zasad prawa międzynarodowego, podważają zasadę integralności terytorialnej i suwerenności państwowej, które są fundamentami pokojowego ładu w relacjach między państwami." To je prvá.
A ďalej: "Dlatego tez uczestnicy Konferencji Europa Karpat zebrani w Krynicy w dniu 3. września"; to je september; "2014 roku zdecydowanie potępiają politykę rosyjskiej agresji, która destabilizuje Europe Wschodnią i wzywają państwa wspólnoty transatlantyckiej do konsekwentnej i adekwatnej reakcji na to zagrożenie, mimo innego poprzez poszerzenie zdolności obronnych państw sojuszniczych z Europy środkowej i wschodniej."
A my tu diskutujeme, že tu nesmieme mať v slovenskom parlamente spomenuté, že Rusi, lebo – ako tvrdí pán predseda – oni však vždycky chcú mier. Tak posielajú cez humanitárnu pomoc nejaké zbrane, ale však to všetko je len pre mier. Nie? Ja len aby ste vedeli, ako veľmi sme sa vzdialili od našich susedov, ako veľmi sme sa vzdialili od normálneho európskeho vnímania tohto problému.
A teraz poďme k diskusii o Ukrajine. Niektoré vystúpenia už to naznačili, že vlastne táto diskusia, ktorú predseda parlamentu odkladal na... (povedané so smiechom), ako sa len dalo, a vôbec to, že v tomto parlamente diskutujeme na tieto zásadné problémy okolo nás, minimálne je dôkazom toho, že my nechceme vedieť, čo to vypovedá o nás. Lebo táto kríza, kríza na východnej Ukrajine vypovedá najmä o nás. A tak si povedzme, čo to vypovedá o nás.
Keď som 25. júna 2014 o pol siedmej večer za podobného záujmu zo strany SMER vystupovala k zahraničnej politike, domáhali sme sa, aby sme mohli naďalej diskutovať pravidelne o našom vzťahu k situácii na Ukrajine. Spomínam to preto, lebo som bola vtedy niektorými kolegami označovaná za človeka, ktorý si vymýšľa nejaké problémy na Ukrajine. Ako hovoril jeden náš kolega a citujem ho: „Čert namaľovaný na stenu predstavuje najstaršiu známu fresku.“ Dnes zisťujeme, že som nemaľovala vtedy čerta na stenu, bohužiaľ. Našťastie, nemali by sme byť dnes bezmocní. Len ako hovorí Petr Pithart, sme stále, máme, stále sa cítime nedôverčiví. Nedôverčiví. Miesto debát na úrovni, debát aktívnych poslancov a občanov vedieme takéto bezradné debaty s takými argumentami, za ktoré sa budú o dva-tri roky tí ľudia aj hanbiť, dúfam.
Prebuďme konečne našu zahraničnú politiku, hovorme otvorene o jej politickej a bezpečnostnej dimenzii. Nadviažme na kontinuitu tých aktívnych rokov, ktoré vyniesli Slovensko do pozície člena eurozóny, to znamená "core" Európskej únie a toho tatranského tigra. Reagujme na tie hlboké zmeny, ktoré sa dejú okolo nás. Ony sa dejú a to, že o nich nehovoríme, nás oslabuje, zásadne oslabuje. Nedržme sa stále tých starých istôt, ktoré už neexistujú, a debatujme o tom, ako v tomto zmenenom svete, svete ďalších konfliktov aj na európskom kontinente po tom, čo sme prežili vojny na Balkáne, ako v tom obstáť. Buď obstojíme, ako vlastne sa s tým vysporiadame a ako posilnení alebo oslabení z tohto vyjdeme. Dnes sme svedkom toho, že Slovensko sa posúva na pozíciu, ktorú som vtedy v júni nazvala európskou perifériou.
Nebezpečenstvo je, číslo jedna. My tu vnútri na Slovensku čelíme dvojakému konformizmu. Obidva sú prítomné v našom verejnom priestore. Prvý je ten banálny, taký ten normálny konformizmus, ako taký primitívny, sebecký záujem, my teda predsa nemôžeme utrpieť, my, naše bruško je pre nás dôležitejšie, aké tam hodnoty, vykašlime sa na to; je to nedostatok prezieravosti a historického vzdelania, ako sa tu už teraz dnes aj ukázalo. Vtedy naše, riadime sa stále tým naším známym provinčným, však dáko bude a my to neovplyvníme. To je nehodný konformizmus členskej krajiny EÚ a NATO.
Druhý konformizmus, ktorého sme dnes svedkom ako určujúcej politiky Slovenska, je ten ideologický. Ako som už raz povedala, to sú tí kunderovskí tanečníci, ak ste niekedy čítali Kunderu, tanečníci tancujú v kruhu, dívajú a usmievajú sa na seba, vyhadzujú nožičkami, dupkajú a svet mimo toho kruhu, mimo nich vôbec neexistuje. Máme pocit, že keď sme my v kruhu, vidíme sami seba teraz a že toto je celý svet. V tomto našom kruhu.
Tieto dva konformizmy, tak viditeľné dnes v našom verejnom živote a v politike, sú dôkazom absolútnej nepripravenosti Slovenska na rýchly vývoj hoci aj za našimi východnými hranicami, ale aj sebauspokojenia z toho, že sme nakoniec dosiahli métu členskej krajiny NATO a EÚ, čo je náš konečný cieľ a teraz už môžeme trepať, čo sa nám zapáči. Ale to nie je tak. Mnohí prepadli istote, že odteraz sa bude od nás vyžadovať len "dolce far niente". Všetky historické udalosti v strednej Európe za posledných 200 rokov sú dôkazom, že takéto úvahy vždy vedú do pekla. Predstava, že naše postavenie a bezpečnosť sú ireverzibilné, je uspokojením ľudí, ktorí nepoznajú naše dejiny.
Nebezpečenstvo číslo dva. Stratili sme konsenzus v zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska. A hovorím o tom už opakovane. Dosiahli sme ho začiatkom 90. rokov za cenu mnohých hodín, dní a týždňov diskusií, presvedčovaní. Veď si len spomeňme, že na začiatku nášho prístupového procesu do NATO bolo za náš vstup 19 až 25 % ľudí, nikdy nie viac. Ktovie, ako by dopadol pri všetkých vyjadreniach premiéra Fica, keby sa dnes niekto našich občanov spýtal, ako sa dívame na tento bezpečnostný dáždnik, ktorý teraz je roztvorený nad Slovenskom. O čom to svedčí? Že sme sa nestarali o to, aby sme ľuďom neustále a kontinuálne vysvetľovali, čo znamená bezpečnosť a čo znamená „article five“ zmluvy o prístupe do NATO. Tým sa veľmi líšime nielen od Poliakov, ale aj od Litovcov, Estóncov, Lotyšov. Veľmi sa od nich líšime, ale aj od Rumunov. To si musíme uvedomiť.
Nebezpečenstvo číslo tri je nebezpečenstvo deštrukcie. V situácii, keď naše demokratické inštitúcie sú stále slabšie a slabšie, niektoré dokonca neobsadené, klesá ich podpora zo strany občanov, vzniká voľný priestor, ktorý sa vždy vyplní. Voľný priestor vo verejnom priestore neexistuje. Vyplní sa deštrukčnými elementami. Či sú to už skupiny ľudí, ktoré nevedia, čo činia, lebo to sa tiež stáva v tomto priestore, alebo siete bývalých agentov, alebo siete nových agentov, alebo manipulované médiá. Odtiaľ je už len krok k deštrukcii štátu, ktorý, nehnevajte sa, priatelia, ale má len 20 rokov.
Prečo o tom všetkom hovorím, ak máme diskutovať o Ukrajine? Pretože ak sa Slovensko nachádza v tomto stave, čo môžeme ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu, čo môžeme ponúknuť našim bezprostredným východným susedom?
A nehnevajte sa, dnešná situácia mi pripomína presne situáciu za Mečiarovej vlády. Mečiar sa vrátil z Moskvy, mnohí pamätníci, ktorí predsa len niečo čítali, si pamätajú, že došiel so 100-tisíc pracovnými miestami, spoločnou rusko-slovenskou silnou bankou, básnil o tom, ako naši vojaci sa budú cvičiť v Rusku a všetko možné, a asi po jeden a pol hodine jeho týchto výlevov, o ktorých dnes hovoria novinári, že to sú tárajstvá, ale ešte niektorí kolegovia, ktorých tu dokonca vidím, to Mečiarovi, keď tu stál, ešte do roku 2010 tlieskali na tie jeho tárajstvá. Úžasne sa im to páčilo. Jeden člen vlády sa odvážil podotknúť, že prepáčte, ale, pán premiér, však my nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. Mečiar sa rozčúlil: Akože nemáme, akože nemáme spoločnú hranicu? Museli doniesť mapu. Mapu museli doniesť. Veľmi sa začudoval, že nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. A dnes sme v tej istej situácii. My máme spoločnú hranicu s Ukrajinou, ale ako keby mnohí ľudia zabudli, že za tou spoločnou hranicou, za tou hranicou nie je Rusko, ale 50-miliónová Ukrajina.
Takže povedzme si jasne. „Mečiarovština“, ktorú tak dobre poznáme z týchto 90. rokov, predstavovala pre Slovensko zahraničnopolitické smrteľné nebezpečenstvo. To poznáte a už to teraz znovu máme. V Bruseli hlasujeme "za" a doma na našom vlastnom dvore hovoríme "nie" a "proti". Preto pán prezident sa stretáva, ja sa vôbec nečudujem, že sa ho pýtajú, počúvajte, ale však to čo je? Toto predsa sme už prežili. Toto som si myslela, že už máme za sebou. V Bruseli mlčky sedíme alebo všetko nechávame na diplomatov a doma chodíme po dvoroch a rozprávame sprostosti. A tak ako v časoch Mečiara potom uteká minister zahraničných vecí do Kyjeva, aby im povedal, nech to neberú vážne, čo hovorí premiér, pretože idú komunálne voľby a že stojíme na ich strane. To len ako odpoveď na to, prečo náš pán minister tam uteká, a verte, že po ôsmich rokoch ako veľvyslankyňa viem veľmi presne, ako to chodí.
Akú hodnotu má ale takéto ubezpečovanie zo strán ministra, ktorý nie je ani členom vládnej strany? Ak som voľakedy nazvala pána Kubiša, môjho bývalého veľmi dobrého kolegu, a nechcela som spochybniť jeho kompetenciu, ako "zásterku", tak potom robíme z nášho vlastného ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí „služaščije". "Služaščije".
Ako v tejto situácii sa môžeme pripojiť k Poľsku a účinne vystupovať na pôde EÚ alebo NATO? Stratili sme váhu aj kredibilitu. A to si musíme povedať jasne do očí. Žiadne diplomatické rečičky a všelijaké sprostosti, čo tu budeme hovoriť, nám nepomôžu. Naopak, musíme si povedať, že postoj nášho premiéra dnes povzbudzuje tie najhoršie sily na Slovensku, ktoré sa roky sýtia napríklad aj z rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, keďže sa prezentujú týmto prázdnym slavianofilstvom, primitívnym antiamerikanizmom komunistického typu a nebezpečným novým antieurópanstvom, napríklad v časopisoch, ktoré ministerstvo kultúry podporuje finančne. To je jeden z najhorších záverov, aký sme si mohli pred 2 - 3 rokmi predstaviť.
My totižto, priatelia, my nemáme na aktívnu pomoc. Ešte aj ten reverzný plyn, ktorým sa teraz rýchlo chválime, urýchlene vznikol nie preto, že by to bol program vládnej strany, ktorá si je vedomá jeho významu, veď sme počuli tie nariekania z vlády a pána premiéra, koľko nás to bude stáť, a všetci sa čudovali, lebo však nakoniec my na tom reverznom plyne, však ten plyn nie je náš, dokonca trochu zarábame, ale vznikol až po ročnom tlaku, veľmi tvrdom tlaku zo Spojených štátov a z Európskej únie. Táto „mečiarovština“ naďalej kvitne. A to je ďalší z najhorších možných záverov, ku ktorým spejeme. A pritom sme tak ťažko všetci občania pracovali na tom, aby sme získali v Európe rovnocenné miesto za rokovacím stolom. Bolo by veľkou národnou tragédiou, keby sme sa teraz zmenili na obyčajnú európsku perifériu a tých, ktorí sa len vezú. Aby som citovala niektoré reči na pôde NATO.
Ale, priatelia, aspoň tí v SMER-e, ktorí ste boli v SDĽ, cez všetku vašu komunistickú minulosť som si vás vážila kvôli jasnému antifašistickému postoju. Toto nie je odkaz Slovenského národného povstania. Toto teda nie.
Nebezpečenstvom číslo štyri je, že čelíme rozpadu Vyšehradskej štvorky. A pritom Vyšehradská štvorka je jednou z priorít našej zahraničnej politiky. To, že sa Poľsko so svojím chápaním krízy na Ukrajine a porušovania medzinárodného práva Ruskou federáciou musí obracať na baltické krajiny a Švédsko, a nie na svojich najbližších partnerov v EÚ a Vyšehradskej štvorke, je veľké nebezpečenstvo pre toto zoskupenie, ktoré má už vybudovaný imidž a má už za sebou veľké výsledky svojej práce. Som stále presvedčená, že Vyšehradská štvorka má kľúčový význam najmä pre Slovensko ako najmenšieho člena Vyšehradskej štvorky. A bola som toho niekoľkokrát svedkom. Strata Poľska v týchto dôležitých diskusiách znamená v mnohých otázkach stratu dôležitého, veľkého suseda na našich severných hraniciach. Mnohokrát som zdôrazňovala, že, samozrejme, Poľsko má aj iné ambície, napríklad vo Weimarskej trojke. Ale predstava, že sa znovu podarí obnoviť dôveru v tak dôležitej téme pre Poľsko ako jeho vzťahy s Ukrajinou, je veľmi naivná. Takéto veci, ako keď stratíte dôveru vo svojej rodine, takéto veci sa obnovujú roky, roky. Komunálne voľby prejdú. Ale my roky budeme obnovovať túto dôveru. Zahmlievanie, že vlastne o nič nejde a diplomatické obchádzanie tohto problému dnes nemá už zmysel, priatelia! V roku 2016 totiž budeme predsedať Európskej únii. To, že V4 bude v dôležitých otázkach rozdelená, nepochopiteľná a nevypočítateľná vo svojich krokoch, nám môže len škodiť. Spojenie na tejto jednej téme s českou vládou a akési spojenie na tejto téme s Viktorom Orbánom nie je nič, na čom by sme mohli v budúcnosti stavať. Samozrejme, môžeme sa pozrieť aj na ďalšieho nášho suseda, Rakúsko. Ale bol to rakúsky prezident Fischer, ktorý už v časoch ostrakizácie Vladimíra Putina ho pozval na oficiálnu návštevu. Pripomeňme si, že Rakúsko s nami nekonzultuje strategické veci. Strategické veci, ktoré sú pre nás veľmi dôležité, napr. v energetickej oblasti. 50 % obchodnej časti Baumgarten – to je, pre tých, kto sa tým nezaoberajú, to je najväčšie úložisko plynu, teda magazín, no, úložište plynu v strednej Európe – predalo Gazpromu bez toho, aby nám povedalo čo len slovo predtým, atď., atď. Vychádza z toho jediné, my vidíme nábeh na možnú ďalšiu tragédiu stredoeurópskeho priestoru. Málo sme ich tu zažili? Kde vznikli v podstate dve svetové vojny? Tu, tu na tomto stredoeurópskom priestore. A ja sa hanbím dnes, že sa pridávame k tejto hazardnej politike.
Nebezpečenstvo číslo päť je oblasť energetiky. Možno ste si pred pár dňami stihli prečítať článok Karola Hirmana v SME. Je tam jedna dôležitá veta, ktorú opakuje už niekoľko rokov tento jeden z našich najlepších odborníkov na strategické otázky našej energetiky. Tá veta znie: "Gazprom je nástrojom zahraničnej politiky Ruskej federácie." Ja to tu už opakujem ako papagáj niekoľko rokov, ale snáď konečne teraz niektorým ľuďom dôjde, že to je pravda. Akékoľvek spomaľovanie alebo bránenie diverzifikácie zdrojov, zmlúv alebo prenosových trás energetických surovín je hrubým politickým a hospodárskym a strategickým omylom, na ktorý doplatíme. Áno, my sme spomalení v diverzifikácii aj kvôli postoju – treba povedať – Francúzov, vtedy Gaz de France SPP, v minulosti. Lebo na tlak ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky urýchliť diverzifikáciu znela odpoveď francúzskeho riaditeľa, ruské dodávky sú stabilné, načo vyhadzovať peniaze na diverzifikáciu? Ale Česi ju robili, je síce pravda, že minister Dlouhý na to doplatil politicky, ale dnes tú diverzifikáciu majú a mnohí dnes tu sediaci vplyvní poslanci pokračujú v tejto hroznej argumentácii, ale cez to všetko dnes už sme v lepšej pozícii, pretože dnes už máme predsa len na výber, pretože miesto toho, aby sme milostivo čakali, že či pán Putin zavrie kohútiky, nezavrie kohútiky, máme reverzný tok plynu a čiže môžeme dostať zo západnej Európy plyn. Vyzerá to tak, že cena plynu v najbližších parlamentných voľbách by mala byť pre spindoktorov SMER-u hlavnou témou budúcoročnej kampane a v mene tohto znovu krátkodobého politického cieľa jednej politickej strany prídeme o pozíciu Slovenska v Európe, v NATO a staneme sa predpolím ruskej politiky v strednej Európe. Toto máme brať ako argument? To vyzerá, ako keby v roku 1968 nás obsadili Američania, zdá sa. Čo to znamená, že Putin zašiel tak ďaleko, že vypustil z úst hrozbu, že vojensky napadne štáty NATO. Zachytili ste to?
"Do dvoch dní som v Kyjeve a do dvoch týždňov vo Varšave alebo v Bukurešti." Máme to brať vážne? Za povšimnutie stojí, že nemenoval Slovensko a Maďarsko. Je si istý, že ho sem niekto pozve? Alebo že ho tu už čaká niekto s vlajkami a s antiamerickými frázami? Nebolo by to prvýkrát v našej histórii Slovenska, že nezodpovední politici a manipulátori verejnou mienkou smerujú Slovensko na jednosmernú cestu, z ktorej niet úniku. A keď hovoríme o Maďarsku, čo im ponúkol Putin na Zakarpatskej Ukrajine? Ponúka snáď niečo nám, priatelia? A tak si položme zásadnú otázku. Ako vyzeráme na pozadí tejto situácie pri týchto manipuláciách s informáciami a pri tomto rozpútavaní vojenského konfliktu na Ukrajine? Nuž, biedne vyzeráme, priatelia! Biedne vyzeráme.
Začala som svoje vystúpenie známym aforizmom o tom, že maľovanie čerta na stenu je najstaršou freskou v dejinách a chcem skončiť ďalším aforizmom, takým, ktorý, myslím, odzrkadľuje našu dnešnú situáciu: "Človeče, nekrič hop, ak robíš iba poskoka."
Ďakujem.
Autorizovaný
10:02
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:02
Ľudovít KaníkPorovnal som si to prvotné, prvotný návrh, ktorý bol pripravený pre výbor, pre zahraničný výbor, a je to veľmi zaujímavé čítanie, čo z neho vypadlo a čo sa, naopak, doplnilo. Tak napr. vypadlo z neho taká veta, že "politické riešenie konfliktu však musí plne rešpektovať nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny" a doplnil sa tam absolútne nezmyselný odstavec, ktorý má nič iné, tak ako som už minulý týždeň povedal, nič iné nemá za cieľ, len legitimizovať konšpiratívne teórie, ktorými ruská propaganda kŕmi internet a všetkých tých, ktorí sú nositeľmi ruskej propagandy. A, žiaľbohu, aj náš pán premiér je prvým nositeľom tejto propagandy, a to je, že má byť diplo..., podporuje dohodu medzi Ukrajinou, Ruskou federáciou, Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými, čo je absolútny podvod, lož, švindeľ, nič iné len potreba túto konšpiratívnu teóriu podoprieť vyhlásením Národnej rady a máme s tým vážny problém kvôli tomuto za takéto vyhlásenie... (Ukončenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 10:02 hod.
Ing.
Ľudovít Kaník
Videokanál poslanca
Chcel by som sa poďakovať pani poslankyni Vášáryovej za veľmi dobrý a vyčerpávajúci príspevok a zároveň nadviazať na to, čo sme už minulý týždeň mnohokrát opakovali, že naozaj Slovensko, Slovensko sa posúva niekam, kde ho nechceme vidieť a kde to škodí jeho dlhodobým záujmom. Posúvanie Slovenska na Východ do zóny vplyvu Ruska a Putina sme tu mali 40 rokov alebo sme tam boli 40 rokov a teraz sa o to súčasná vládna garnitúra skryte aj otvorene snaží, a to, že sa snaží, budem dokumentovať na vyhlásení Národnej rady, ktoré máme pripravené, ktoré som už kritizoval viackrát a mám s ním vážny problém.
Porovnal som si to prvotné, prvotný návrh, ktorý bol pripravený pre výbor, pre zahraničný výbor, a je to veľmi zaujímavé čítanie, čo z neho vypadlo a čo sa, naopak, doplnilo. Tak napr. vypadlo z neho taká veta, že "politické riešenie konfliktu však musí plne rešpektovať nezávislosť, zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny" a doplnil sa tam absolútne nezmyselný odstavec, ktorý má nič iné, tak ako som už minulý týždeň povedal, nič iné nemá za cieľ, len legitimizovať konšpiratívne teórie, ktorými ruská propaganda kŕmi internet a všetkých tých, ktorí sú nositeľmi ruskej propagandy. A, žiaľbohu, aj náš pán premiér je prvým nositeľom tejto propagandy, a to je, že má byť diplo..., podporuje dohodu medzi Ukrajinou, Ruskou federáciou, Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými, čo je absolútny podvod, lož, švindeľ, nič iné len potreba túto konšpiratívnu teóriu podoprieť vyhlásením Národnej rady a máme s tým vážny problém kvôli tomuto za takéto vyhlásenie... (Ukončenie vystúpenia časomerom.)
Autorizovaný
10:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:04
Ľubomír PetrákVystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 10:04 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani kolegyňa, podľa vašich slov vraj Slovensko smerujeme na druhú, inú koľaj. Ja sa vás chcem spýtať, som si prečítal dneska nadpis v Pravde "Nemôžeme vyhrať zbraňami, tvrdí Porošenko". Strana SMER, my všetci tvrdíme, že tento konflikt má riešenie iba za rokovacím stolom. Na akú inú koľaj smerujeme Slovensko?
Autorizovaný
10:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:04
Štefan KuffaJa takisto, ja...
Ja takisto, ja som to aj pred štvrť rokom alebo kedy sme to tu mali, možno sú to štyri mesiace dozadu, kedy ja som už vtedy som vyzýval a stále aj vyzývam aj budem vyzývať, aby tento konflikt sa riešil formou dialógu a neopakovateľ..., neutíchajúceho dialógu; kde rinčia zbrane, tam sa nedá hovoriť o spravodlivosti. Vyše tritisíc zavraždených nevinných ľudí a takmer osemstotisíc, možno už je to dnes viac utečencov, to je úplne strašné. My hovoríme o demokracii a jedným dychom alebo aj jedným skutkom máme ten samopal v ruke a strieľame do nevinných ľudí a nastoľujeme takto demokraciu. Ja si takto demokraciu nepredstavujem. Asi sme sa, Európa, málo poučili na tej blízkej minulosti. Sedemdesiat rokov je od skončenia druhej svetovej vojny a je tu ďalší konflikt, je tu vážna hrozba. Ukrajina je naším bezprostredným susedom, my máme spoločnú hranicu. Tvárime sa, veľakrát sa mi to tak zdá, ako keby sa nás to netýkalo. Tak sa začínali veľké konflikty, aj prvá, aj druhá svetová vojna. Možno mnohé veci, ktoré sa podcenili, treba odsúdiť to násilie, ktoré sa pácha.
Ja som bol prekvapený a som si položil tak aj otázku, prečo Porošenkovi tlieskal americký kongres. Nevedel som to pochopiť, z akého titulu mu to tlieskali. Za ten prejav, ktorý tam odprezentoval, že to bude hrozba násilia a zabíja... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
23.9.2014 o 10:04 hod.
PhDr.
Štefan Kuffa
Videokanál poslanca
Ja budem pokračovať. Naozaj nemôžme vyhrať zbraňami. Ak to budú zbrane také, ktoré vraždia nevinných ľudí, takúto vojnu nevyhráme. Tam sú, prehratá je, aj jedna, aj druhá strana prehrala. Naozaj biedne vyzeráme s týmito agresívnymi názormi, ktoré tuná aj v Národnej rade odznievajú a pomaly by sme aj vyzývali aj do zbrane. Žiaľ, je mi to veľmi ľúto, keď moji kolegovia majú takéto výroky. Nesúhlasím s nimi a odmietam ich.
Ja takisto, ja som to aj pred štvrť rokom alebo kedy sme to tu mali, možno sú to štyri mesiace dozadu, kedy ja som už vtedy som vyzýval a stále aj vyzývam aj budem vyzývať, aby tento konflikt sa riešil formou dialógu a neopakovateľ..., neutíchajúceho dialógu; kde rinčia zbrane, tam sa nedá hovoriť o spravodlivosti. Vyše tritisíc zavraždených nevinných ľudí a takmer osemstotisíc, možno už je to dnes viac utečencov, to je úplne strašné. My hovoríme o demokracii a jedným dychom alebo aj jedným skutkom máme ten samopal v ruke a strieľame do nevinných ľudí a nastoľujeme takto demokraciu. Ja si takto demokraciu nepredstavujem. Asi sme sa, Európa, málo poučili na tej blízkej minulosti. Sedemdesiat rokov je od skončenia druhej svetovej vojny a je tu ďalší konflikt, je tu vážna hrozba. Ukrajina je naším bezprostredným susedom, my máme spoločnú hranicu. Tvárime sa, veľakrát sa mi to tak zdá, ako keby sa nás to netýkalo. Tak sa začínali veľké konflikty, aj prvá, aj druhá svetová vojna. Možno mnohé veci, ktoré sa podcenili, treba odsúdiť to násilie, ktoré sa pácha.
Ja som bol prekvapený a som si položil tak aj otázku, prečo Porošenkovi tlieskal americký kongres. Nevedel som to pochopiť, z akého titulu mu to tlieskali. Za ten prejav, ktorý tam odprezentoval, že to bude hrozba násilia a zabíja... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Autorizovaný