37. schôdza

Vážená pani predsedkyňa, vážení kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Prikladám informáciu k predloženému návrhu. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský do 32.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému zákonu.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, ideme celkom rýchlo. Dovoľte mi predstaviť tretí zo série mojich návrhov, s ktorým dokonca som aj kandidoval vo voľbách a si myslím, že je dobrý, a verím, že raz sa k tomu dopracujeme. Tak sa hovorí, že sme zvlčelí v tom zlom slova zmysle, že tak, lebo ten vlk je v zásade milé zviera, ale to sa tak zvykne používať, že zvlčeli sme, tá doba nás tak zvlčila, že nepozeráme napravo, naľavo a naozaj nevinní a bezbranní, to sme mali tú vojnovú tému doteraz, ale nevinní a bezbranní, čo možno vyznie v tomto kontexte paradoxne, ale trebárs tie zvieratá alebo stromy tiež padajú za obeť našej svojvôli, našim zámerom, našim, našej pažravosti, tomu úzkostlivému pocitu vlastníctva. Viete, niekto, to tu dobre povedal jeden kolega, že niekto vlastní 2 000 metrov štvorcovýcha pena okolo úst, že čo všetko vlastní, len vlastníctvo aj zaväzuje, vlastníctvo nám nehovorí okamžite, že všetko, čo vám vyrástlo na tom pozemku, máte vyrúbať. Je to vec na diskusiu a príroda, nechcem filozofovať, ale koniec koncov tak to už na večer sa možno aj môže, s prírodou sme spätí. Ak si niekto myslí, že s betónom, skúšajte ďalej, s prírodou sme prežili viac ako s betónom, takže ja by som toto nepokúšal. A tak jak príroda patrí k človeku, tak by sme mali nájsť koexistenciu vzájomnú, ako vyvažovať jednotlivé záujmy. Lebo niektoré záujmy sú oprávnené, niektoré sú logické, príroda, Štefan určite tu bude reagovať so svojimi už všeobecne známymi názormi na túto tému, ale Pán Boh dal ľuďom prírodu a povedal, využívajte ju, ale nezneužívajte ju. Ja neviem, jak to citujú staré knihy, ale určite tam neni, že zneužívajte ju, povedal, využívajte ju, využívajte ju, používajte jej plody. A pravdou je, že tam neni napísané, že chráňte ju, ale viete, keď je rozumný hospodár, využíva rozumne. Pravdou je, že sme tak pažraví, že využívame nerozumne.
Nuž a tento návrh hovorí, že jednou z možností, ako to čiastočne sanovať, by mohlo byť a podľa môjho hlbokého presvedčenia je, zriadenie funkcie ombudsmana pre prírodu. A nevymýšľame koleso, v Rakúsku sa tá funkcia, myslím, že aj takto doslovne volá nejako. Proste je to niečo, čo niekde už aj majú. Je to tá posledná inštancia, hej? Tá posledná inštancia, ktorá môže, tej, chúďaťu, lebo príroda sama osebe nevie napísať rozpor, nevie napísať rozklad, nevie napísať odôvodnenie, nevie napísať odvolanie, chúďatko, nevie, hej? Ona drží, drží, sprevádza toho človeka nevďačného roky, tisícročia, ale nevie to napísať, nuž a tento ombudsman by to mal robiť za ňu, hej?
Rozmýšľali sme, kde ju dostať, a myslím si, že je úplne elegantné ju dostať do zákona o ochrane prírody. No však nebudeme ju dávať do spotrebiteľského zákona. Čiže je úplne logicky implantovaná v tomto zákone, má tu určité nastavenia, má to, tá funkcia má určité právomoci, netreba sa z nich báť, nebude to funkcia niekoho, kto, kvôli ktorému by skrachoval rozpočet, určite nie, práve naopak, hej, nie je to funkcia, kvôli ktorej by sa nepostavila ani garáž jedna, určite nie, hej, že proste malo by to byť na vyváženie, vyváženie toho, žiaľ, čoho sme svedkom – tej pažravosti. Ohromnej pažravosti a neúcty k prírode a drancovaniu a... Takže tento návrh tu je.
My máme takú špecifickú situáciu aj v tom, že táto krajina je plná prekvapení, plná absurdít, aj osoba pána ministra životného prostredia, si dovolím tvrdiť, z profesného hľadiska to nie je človek, ktorý by v zelených pumpkách chodil desaťročia po prírode a obdivoval končiare a robil hrebeňovky. Sú to typologicky iní ľudia, pán Huba vie o tom svoje, hej, že to sú, viete, ministra životného prostredia si ja nejako predstavujem, i keď netvrdím, že to nemá byť racionálny, múdry muž, praktik, ale zase nemusíme prejsť do druhého extrému, že to je obchodník s drevom. A ono sa naozaj aj nám tu dostalo, že chodia tie návrhy z ministerstva životného prostredia, ktoré sú pomýlené, poviem to otvorene a to som diplomat, hej? Sú z pohľadu ochrany prírody totálne pomýlené, dokonca ministerstvo to už aj samé uznalo, že to, čo tu dovliekli raz s tým návrhom rúbania, tak sa zbadali po pol roku, nie, či koľko to trvalo, a opravili to potichúčky pozmeňovacím návrhom. Takže aj, práve aj kvôli tomu je možno na mieste že doniesť takúto funkciu, zveriť právomoc, vygenerovať toho človeka profesijným organizáciám, teda v návrhovej časti že to navrhnú, prejde to cez výbor, ktorý, zase to neni výbor pre kultúru a médiá, ale výbor pre, vecne príslušný, tomu zákon hovorí o vecne príslušnom, ale v tomto momente sa ten výbor volá pre životné prostredie a pôdohospodárstvo, ak sa nemýlim, presne, čiže ten navrhuje a minister vymenuváva. Dokonca máme aj sídlo, sídlo sa navrhuje vo Vysokých Tatrách, hej, čiže všetci tí, ktorí majú obavu z bratislavocentrizmu, toto bude prvá funkcia, ktorá nebude mať sídlo, teda ešte myslím, že nejaké sú, ale inde ako v Bratislave alebo v Košiciach, čiže vo Vysokých Tatrách sa navrhuje sídlo tohto ombudsmana. Má to svoje praktické výhody. Na začiatok všetko.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 1162. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny výbor Národnej rady a výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil som, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo. Aj som váhal, či vystúpiť, alebo či požiadať, aby som mohol vystúpiť ráno, ale myslím si, že ráno tu bude približne takýto istý počet ľudí, takže je to svojím spôsobom jedno, a dúfam, že to stihnem za tých 10 až 12 minút. No, jasné.
Takže dámy a páni, jedným z najvýznamnejších československých aktivistov, spisovateľov, mysliteľov a vizionárov uplynulého storočia je nepochybne Ludvík Vaculík. Ten pár mesiacov po Nežnej revolúcii v júni ´90 publikoval v Lidových novinách úvahu s názvom Inú ústavu, z ktorej by som si dovolil odcitovať niekoľko myšlienok, lebo sa veľmi bezprostredne týkajú návrhu zákona, o ktorom tu teraz hovoríme. Citujem:
"Demokratické ústavy Európy majú človeku dať ochranu pred násilím štátu, úradov i spoluobčanov. To sú zapísané účinkujúce postavy tohto diela, celý obsah ústav sa odohráva na takto vyznačenom poli. Ale všimnime si, že náš osud je dnes viac než vládou a úradom určovaný postavou, ktorá doteraz nebola do ústavy zapísaná, tou je príroda, zem či, ako to lepšie nazvať, bytie? Neviem, ako berú na prírodu ohľad ústavy iných krajín. V prvom návrhu ústavy, ktoré Občianske fórum podalo už koncom minulého roka, sa o nej nehovorilo. Teraz už iste všetky politické strany majú názor, že by v ústave mala byť zapísaná ochrana životného prostredia.
Ja som proti tomu. Nesúhlasím, aby zem a všetko, čo na nej je, bolo v zákone vedené len ako životné prostredie človeka. Zem so všetkým, čo má, je svojrázna bytosť, súčasť univerzálneho bytia, bytosť staršia, väčšia a silnejšia ako my. Staré kultúry to uznávali. Priznajme jej teda rovnoprávnosť a zapíšme to do ústavy a potom do ďalších zákonov. Nepíšem tu nejakú literárnu esej, píšem návrh, aby sme do svojej ústavy dali článok, ktorý právne uzná nezávislosť prírody na nás a našom súhlase zvlášť, keď faktická závislosť je opačná. Už nič nebude smieť byť zničené a vyhubené len pre našu momentálnu potrebu, chuť či zábavu. Nič na zemi nevzniklo a netrvá pre nás, ale pre seba. Zákon znemožní, aby sme my, ako tu náhodou teraz žijeme, spotrebovali a zničili zem väčšine ľudí, ktorí sa ešte len narodia. Sme len časťou vesmíru a to časťou vedomou si seba i ostatného bytia. Vychádzajúc z tohto vedomia priznajme právnu existenciu nevedomej a nemej časti. Neviem, ako takýto právny akt nazvať, keď dáme určitú právomoc orgánu, ktorý bude obhajovať toto ostatné bytie a naše činy proti nemu bude posielať pred súd. Dá sa to obyčajnou rečou nazvať svedomie?
Nejde teda len o dôraznejšiu ochranu životného prostredia, o ktorej sa dlho dohadujú jedni s druhými, lesníci s priemyslom, energetici s ekológmi, poľnohospodári s biológmi. Ide o nový právny morálny stav, kde príroda nám ústami svojich zástupcov môže vyhlásiť veto. Takýto zákon rázne priškrtí naše materiálne podnikanie a môže i nášho ducha obrátiť iným smerom. Tak ako dnes nikoho okrem zločinca nenapadne, aby pre záujmy podniku, obce alebo svojej rodiny zabil človeka, tak bude zločincom ten, kto pre takýto záujem všetkým budúcim generáciám zabije napríklad rieku. Čo mám na mysli, znamená vlastne víťazný koniec ekológie, ako bolo koncom a víťazstvom humanizmu, keď bol čierny otrok uznaný za človeka a potom za občana. V právnom aj morálnom zmysle je to rovnaký posun. Príroda už nie je takto dobrovoľne chránená, ale uznaná za bytosť nezávislú na našom súhlase, a to aj proti našej momentálnej potrebe, však bola na začiatku zriadená tým istým vesmírnym právnym aktom ako my. Až tento pokrok v našom myslení dá zmysel našej dejinnej chvíli. Nejaká "nová" ústava zaoberajúca sa len občianskymi právami by bola ničotná záležitosť, ktorá by nestála za pozornosť pod slnkom.
Aký praktický účinok by mal takýto zákon? Určil by na začiatku každej hospodárskej a podnikateľskej úvahy, že nič nesmie byť zničené ani trvalo poškodené. Jedinečné prírodné útvary, rysy krajiny a súvislé územia prirodzeného rázu budú nedotknuteľné. Hospodárskou ani zábavnou činnosťou nesmie nastať úbytok prírody ani zhoršenie podmienok pre človeka ani iného živočícha. Všetko, čo si človek nabudúce bude chcieť dovoliť, môže si dovoliť už len na svoj účet a za svoje sily. Možno sa v dôsledku toho vrátime k starším výrobným spôsobom alebo nájdeme iné, ktoré neporušia zákon. Spoločnosť výrobcov sa rozdrobí a rozrôzni, nezmyselná záplava rovnakých výrobkov na veľkotrhu ustúpi miestnym trhom nepotrebujúcim transkontinentálne zásobovanie. Ak budú výrobky prácnejšie, bude aj menej zbytočného voľného času, za to však práca môže byť zaujímavejšia a slobodnejšia.
Vtedy som sformuloval prvú poznámku pre zákonodarcov. Zakázať také správanie, ktoré ochudobní život a svet budúcich ľudí. A druhá poznámka pre zákonodarcov, uzákoniť právo veci byť sebou, jednať s prírodou ako rovný s rovným, teda bez zbrane, čo tiež znamená nikdy nepoužívať strom ako šibenicu, aj keď materiálom a stavbou sa na to znamenite hodí. Len vecou politiky a moci zostane naša očakávaná nová ústava aj s celým vlaňajším novembrovým prevratom. Ten však zaznamenáme ako skutočnú revolúciu, len keď politicky a mocensky dostaneme našu spoločnosť k takému správaniu, ktoré našu zdanlivú stratu 50 rokov života obráti v zisk. Poučená z komunistického socializmu z toho, kam v tom istom čase došiel ten slobodný západný svet."
Čo k tomu dodať? Vyššie uvedené bude zrejme úplne neprijateľné pre teocentrikov a antropocentrikov v tejto sále, ktorí spoločne predstavujú "miernu väčšinu" tohto parlamentu, vyjadrené v percentách slabých 99 %. Lenže v skutočnosti ani ten v našich podmienkach všemožne marginalizovaný, aj keď nie celkom marginálny bio- či ekocentrizmus nie je v konečnom dôsledku namierený proti človeku, jeho potrebám a záujmom. Som presvedčený, že z hľadiska nielen dlhodobého, ale už i strednodobého, je zachovanie globálneho ekosystému zeme v celej jeho rôznorodosti a komplexnosti prvoradým záujmom človeka. Aj keď je zdanlivo reč v prvom rade o tom, aby sme brali ohľad, či dokonca uznali čosi ako špecifické práva aj mimoľudskej prírode, podobne ako sme ich voľakedy uznali ženám a neskôr vyššie spomínaným čiernym otrokom, rovnako ide aj, a možno v prvom rade, o nás. Veď len čo sa fatálne naruší krehká dynamická rovnováha tvorená miliardami vzájomných vzťahov, vybalancovaných stovkami miliónov rokov evolúcie, odnesie si to medzi prvými človek práve preto, lebo sa tú prírodnú evolúciu snaží všemožne dobehnúť, prelstiť či oklamať. Príkladom za všetky môže byť naša klíma meniaca sa naším neblahým pričinením a hroziaca stále väčšími problémami a hrozbami.
Áno, príroda potrebuje ombudsmana a možno ešte lepšie ombudsmanku, lebo ako nám pred časom správne pripomenula istá slovenská filozofka, príroda je ženského rodu. Väčšina právnikov vám povie, že príroda nemôže byť, citujem, "zapísaná ako jeden z aktérov do ústavy, lebo nie je subjektom práva". Pripusťme, že to tak je, ale veď to je práve argument za to, že práve preto potrebujeme, potrebuje mimoľudská príroda obhajcu, dokonca ešte viac ako človek, ktorý tým subjektom práva je. Aj keď uznáme, že príroda nie je subjektom práva, v prípade, že ju budeme beztrestne znásilňovať, mrzačiť a zabíjať, je schopná ukázať svoju silu a bez problémov sa nás zbaviť. Preto by bolo veľmi dobré a pre nás ľudí, ak chcete, výhodné, postaviť medzi prírodu a nás mediátora či ombudsmana, ktorý by bol s ňou schopný efektívne "vyjednávať".
Ak by som ešte chvíľu pokračoval v intenciách Ludvíka Vaculíka, som veľmi rád, že sa tu, hoci takmer štvrťstoročie po publikovaní jeho textu Inú ústavu, objavil legislatívny návrh na zriadenie postu takéhoto ombudsmana. Ak by sme tento návrh schválili, navrhujem, aby nadobudol účinnosť 17. 11. 2014, presne 25 rokov od chvíle, kedy sme svetu naposledy ukázali, že sme lepší, láskavejší, nenásilnejší a predvídavejší, ako naozaj sme. V prípade, ak návrh prejde do druhého čítania, navrhujem v ňom len jednu zmenu, zmenu názvu. Nemalo by ísť o ombudsmana životného prostredia, ktorý, ako sme sa nedávno zhodli, tvorí už dnes súčasť agendy úradu ochrancu práv, ale o ombudsmana prírody.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov. Včera večer už som to nestihol, tak to poviem dnes.
Tak na úvod chcem oceniť tú skutočnosť, že navrhovateľ dal si s tým námahu a § 80, naozaj využil tam celú abecedu od a) po x), rozšíril zákon na ochranu prírody a krajiny. Ale hneď v úvode musím vzápätí, hneď aj na to povedať, že ja tento návrh zákona nepodporím. My nepotrebujeme toho ombudsmana. Vôbec, vôbec. Environmentálny ombudsman. Máme toľko tých ombudsmanov, že už ani nevieme, že na čo všetko sú. A keby si tak, aj oni tak plnili tie svoje úlohy.
A dovolím si povedať, že ani ten záver, ktorý je tuná, a tie dopady, ktoré pozitívne a negatívne. Áno, na štátny rozpočet je to negatívny dopad, pretože bude to stáť ako peniaze. A dovolím si povedať, že to nebude mať ani pozitívny dopad na životné prostredie, lebo treba to vybaviť, kanceláriu, zamestnancov, zase ďalšia byrokracia. Ja za tento návrh zákona nebudem hlasovať.
Dovoľte mi ešte, aby som reagoval aj na včerajší príspevok, ešte večerný, kolegu Hubu. Som tak dával pozor, to, čo prečítal vo svojom prejave. A dovolím si aj s niektorými vecami nesúhlasiť. Zem nie je niekto, ale niečo, a to sú tie, to je to zavádzanie. Ja sa nebudem ani zemi klaňať, ani stromom. Nebudem jej vzdávať až takú prehnanú úctu. Áno, treba si šetriť a chrániť prírodu, to určite áno, lebo aj pôda sa dá zabiť. Ak ju prechemizujeme a budeme sa správať nešetrne k prírode našej, tak určite aj to bude mať negatívny dopad. Ale aby to nebolo také prehnané. Zločincom je ten, ktorý zabije rieku. Áno, dá sa zabiť rieka, alebo dá sa otráviť chémiou, ale treba, aby sme vychovávali a viedli k tomu ľudí. A predovšetkým v rodinách, aby sme sa vedeli správať k prírode.
Spomeniem tuto Švajčiarsko. Budem sa opakovať, ale keď navštevujem túto krajinu, tam to cítim, a nielen cítim, ale aj vidím a zažívam, že táto krajina patrí ľuďom, patrí ľuďom. Naša krajina tu ľuďom nepatrí, nepatrí. A tak sa aj macošsky k nej správame. Ale tam, naozaj tam si môžte, keď vyjdete s deťmi, s rodinou na výlet, môžte si zrobiť aj ten ohník. A je to v lone prírody, je to v Alpách pri horských plesách. Nikto vám nič nepovie. Myslím si, že netreba tuná takto zachádzať do tých extrémov. A to sú také stále slovné bitky. Ja som si tak na to spomenul.
A nedá mi ešte, aby som nespomenul okrajovo aj možno ten konflikt na Ukrajine, ktorý tam je. Tam ani jedného z tých, ktorí sa tu zasadzujú tak, tí enviromentalisti za životné prostredie, nikto nepovedal, že tam teda sú vypálené celé plochy, bombardované to je, že tam trpí celá tá príroda, vtáctvo, živočíchy, hej. Súvisí to s tým. A predovšetkým človek, zomierajú tam nevinní ľudia.
Nemyslím si, že naša krajina by potrebovala ďalšieho ombudsmana. A ja aj predkladateľa chcem poprosiť, nebudem ho vyzývať, ale chcem ho poprosiť, aby už neprišiel tuná s týmto návrhom zákona. Ani o pol roka, aby to nesťahoval. Ak to stiahne, nech to stiahne natrvalo. Príroda naša ombudsmana nepotrebuje. My nech máme v každej rodine ombudsmana, každú rodinu. Je to otec, matka. Aby vychovávali a viedli k láske a k prírode naše deti. (Reakcia predkladateľa.) Nech sa páči, máš slovo, môžeš v záverečnom slove komentovať.
Ďakujem.

Veľká tragédia ľudstva, Štefan, začala vo chvíli, ono to bolo niekde pri Descartovi, sa tomu, vo filozofii sa tomu hovorí, že subjektovo-objektový rozštep, práve keď sa z vecí, respektíve živého sveta, dovtedy božieho stvorenia, okolo nás sa začali robiť veci a perfektne fungujúce mašiny. Osvietenstvo popri množstve dobrého, čo urobilo vo svete, tak urobilo jedno aj zlé, a to je, že ako keby zobralo dušu veciam okolo nás, zvieratám, stromom, aj, aj samotnej, samotnej prírode, a začalo to všetko vysvetľovať len ako perfektne fungujúce stroje s dokonale zapadajúcimi koliečkami do seba.
Ja keď som bol v Peru, tak práve to ma oslovilo, že popri veľmi silnej kresťanskej viere, ktorá je tam všade prítomná, aj medzi tými Indiánmi dokonca, tak stále tá pachamama – naša matka má medzi nimi svoje miesto, ktorej sa rovnako klaňajú, aj tým stromom, aj tým zvieratám, ako Bohu, ktorý je nad nimi. Európska civilizácia práve aj vďaka, ty si to vlastne povedal, ty sa nebudeš klaňať ničomu inému, a je to tvoja vec, ale myslím si, že práve ak máme obdivovať stvorenstvo okolo seba, tak práve v tej prírode, práve v tých stromoch, práve v tých zvieratách ho nachádzame, a zaslúži si rovnakú poklonu ako ten abstraktný Boh, ktorého máš nad sebou.
A čo sa týka tých ombudsmanov, pokiaľ ja viem, máme jedného. A ešte aj ten okliešťovaný zo všetkých strán. Nemá peniaze, nemá ľudí, nemôže poriadne vykonávať svoju vlastnú prácu. Ja by som navrhoval popri, ombudsmana za prírodu ešte aj ombudsmana za deti.

Ďakujem za slovo. Štefan, škoda, že prejavuješ vo svojich príspevkoch, a teraz si to preukázal naplno, tak málo pochopenia, tak by som dokonca povedal, málo až ľudskosti. Pripomenul si mi rozhovor s pánom profesorom Zacharom, významným to lesníkom, ktorý kedysi mi povedal, že najväčší problém nášho sveta je v tom, že uplatňujeme v nesprávnom radení tri princípy, že najprv je ten egocentrický – ja, potom je ten antropocentrický, že teda ľudstvo, aj to ešte si vyberiem, že ktoré, a až potom je ten biocentrický, tá snaha o rovnovážne existovanie všetkých prírodných zložiek, do ktorých človek patrí ako nie nadradená, ako prirodzená súčasť. A otázka potom z mojej strany bola, že ako to zmeniť. On hovorí: veľmi jednoducho, úplne stačí, aby sme zmenili poradie fungovania týchto princípov a ich uprednostňovanie. Najprv skutočne musí byť ten biocentrický prístup k nášmu svetu, k tej malej guľke, na ktorej žijú tie miliardy. Potom si môžme dovoliť ten antropocentrický a potom možno na konci ten osobný egocentrický.
Ja viem, znie to možno ako idealizmus, ale, vieš, keby sa ľudia nesnažili o ideály v minulých stáročiach a tisícročiach, tak by sme tu dneska nesedeli. A preto si myslím, že posúdiť návrh Alojza Hlinu takými slovami, ako si posúdil ty, to je bezcitnosť.
Ďakujem.

Kolega, tiež na teba zareagujem. Veď predsa príroda je dielo Božie. To znamená, ja som tiež veriaci, a pán Boh nám ju, dal tú prírodu. A v nej vlastne, ja keď chodím aj po prírode proste, ja sa kochám, že vidím tú veľkú silu, ktorá tu prišla a povedala, že áno, užívajte to, ale nezneužívajte, ako to bolo povedané.
Hovoríš, že Švajčiarsko patrí ľuďom a že u nás to nie je. No ja neverím, že Švajčiari alebo iné národy to majú v krvi. Neverím. Určitá generácia musela dostať poriadne po hlave, keď zistila, že ide mimo. Možnože cez tie pokuty a cez tie zákony, ktoré tam museli byť prijaté, a zrazu po nejakej tretej, štvrtej generácii sa to obrátilo, že, aha, pozor, mali sme s tým problém, keď sme odhodili nejaký ohorok, otec dostal pokutu alebo bol nejako stíhaný, a zrazu už decko videlo. Žiaľ, u nás, Števo, 40 rokov socializmu urobilo svoje. Všetko bolo naše, rozkradlo sa to, všade možno vznikali skládky divoké, aké boli. Veď predsa tá príroda znesie veľa. A vyzerá, že my momentálne sme v bode nula. My musíme znovu ľudí naučiť vážiť si aj tú prírodu, ktorú momentálne, ja tvrdím, že iba ju drancujeme. A ani sme sa nevysporiadali s tými ťažkými ekologickými záťažami, ktoré sme tu po tom socializme zdedili, nieto že ešte tvoríme aj nové, ktoré sa tak pri tichosti akože dajú obísť, pretože to sú veľkopodnikatelia, ktorí si zaplatia aj tú pravdu, že to, čo on devastuje, de facto nedevastuje, lebo proste je to tak.
Takže myslím, Števo, že tu máme veľa roboty. A súhlasím s tebou, že samozrejme nemôže byť, človek musí byť v prvom rade, ale zase nemôže to byť na úkor prírody. Musíme to vyvážiť aj pre ľudí, aj pre prírodu, tak ako my, ornitológovia, hovoríme, aj pre vtákov, aj pre ľudí. Takže toľko z mojej strany.

Ani som nečakal iné reakcie. Ja prírodu milujem a veľmi rád tam chodím. A Boh ju naozaj stvoril k dispozícii pre človeka. Dodo včera tak načal tu trošku Knihu Genezis a Starý zákon a ja mu to dopoviem. Teda možno bolo to očakávané, ja som to nepovedal v tom svojom príspevku: "Boh požehnal Adama a Evu, požehnal človeka a hovoril: ´´Ploďte a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!´". A podmaňte si ju. Ale človek, keď to pochopí tak, že sa má správať koristnícky a má drancovať ako tú prírodu, veď ja s tým nesúhlasím a to som ani nepovedal. Ale má byť k dispozícii. To nemôže byť novodobé božstvo. A toto, čo Jano Mičovský tu teraz povedal, tak ten biocentrizmus dávate vysoko na piedestál. To je tvoj novodobý Boh a ja tomu sa odmietam klaňať. A my preto, som o tom vnútorne presvedčený, že my nijakého environmentálneho ombudsmana nepotrebujeme. Načo? Aby tu bola byrokracia ďalšia? My potrebujeme našu byrokraciu odľahčovať a nie zaťažovať.
Ruku na srdce, koľkí z nás poslancov poznáme tú zložitú a komplikovanú legislatívu? Tu sú preteky, kto koľko zákonov predloží. A veď tí ľudia sú už úplne z toho popletení. My, samotní poslanci, ani nevieme, že čo všetko je na jednej schôdzi Národnej rady. Ale my to šmahom ruky vyžadujeme, dodržiavanie zákonov od našich občanov. Čo sme sa už pomiatli načisto? Veď sa zamyslime, ľudia, nad tým! A aký my máme postoj k tej prírode? Koľko toho papiera? Veď to sú kvantá papierov, ktoré sa tlačia. Aj toto si myslím, že bola jedna z vecí, ktorá zaťažila tú prírodu. Ja negatívne sa na to dívam.
Nebudem hlasovať za takýto návrh zákona, ktorý bude ďalej šikanovať ľudí. Považujem to za šikanu pre našich občanov, preto odmietam tento návrh zákona. Žiaľ, nie je to prvý zákon, ktorý je tuná v pléne Národnej rady, o ktorom rokujeme.

Vážená pani predsedajúca, vážená kolegyňa, vážené kolegyne a kolegovia. Pardon, prepáčte (rečník ruší zvonenie v svojom mobile). Dovoľte niečo k tomu povedať. Niekedy ma to mrzí, ale čo už s tým, to je čaro demokracie. Štefan, chvalabohu, z toho nikoho hlava nebolí, ako ty budeš hlasovať. Vieš, to je presne to, že je to tak. A možno je to dobré, že je to tak.
Ja som sa ťa zastal, keď sa do teba Beňová navážala a škaredo sa do teba navážala. A ja som povedal a napísal niečo v tom zmysle, že ona iste držala drahú kabelku vuittonku, ale ty si držal ruky zomierajúcich. A ani chvíľku som neprehodnotil ten názor. Len niekedy ma to prekvapuje, až tá tvoja obsesia. Tu naozaj sa zjaví nejaký zákon o životnom prostredí a ty vystúpiš a povieš, že s ničím nesúhlasíš, lebo ty sa klaňať prírode nebudeš. Ako keby niekto sa išiel klaňať prírode. Normálne to je, Štefan, prepáč, na úrovni obsesie. Normálne žasnem, že čo si schopný povedať. Prečo? Len aby si tu stál? Alebo...? Nechápem. Vôbec nechápem. Tej pohnútke, že prečo si považoval za dôležité v tejto vystúpiť a vystúpiť takým spôsobom.
A prepáč, ty mne radiť nebudeš, čo ja mám urobiť alebo nemám. Ja tebe neradím. Rob, čo chceš, pre mňa za mňa, si tu zvolený, využívaj svoj mandát naplno. Bude ťa Pán Boh súdiť, bude ťa, volič ťa bude súdiť. Len ty mne, prosím ťa, neraď. Dobre? V tomto sa dohodnime. Ak máš na to svoj názor, úplne ho beriem, rešpektujem, len, prosím ťa, nepreklápaj to do rovín, ktoré sú, by som povedal, nieže na hrane, za hranou. A ja naozaj nechcem meniť tvoj názor na teba. Ale, ale žasnem, žasnem nad tým, že keby si si to spároval, tvoje vystúpenia k životnému prostrediu, tak ty si, ako keby ti niekto ublížil. To je na úrovni obsesie, prisám fakt, na úrovni obsesie. Saď, rúb, ale nechaj ľudí, prosím, aby oni mohli vytvoriť mechanizmy, aby oni mohli prípadne chrániť, keď si myslia, že je čo chrániť. Čo ty si nemyslíš. To je úplne v poriadku. To je čaro demokracie. Nechaj! Nechaj o tom rozprávať. Neurážaj, nespomínaj, neviem čo všetko do toho nevkladaj. Nechaj! Nechaj tak! Prírodu treba brániť pred chamtivosťou, treba.
Tento návrh zákona, už z diskusie vyplýva, lebo SMER ani nerátal, že aký krídelný, akú krídelnú podporu bude mať, bude mať ťažkú cestu k zrodu, ale narodí sa. Ja verím, že sa skôr či neskôr narodí. A trpezlivosť patrí k človeku a trpezlivosť aj ruže prináša. A postupne verím, že sa vytvorí tá atmosféra, že sa k tomu dopracujeme. Že sa k tomu dopracujeme a uznáme, že, že to je na mieste. Tak jak to uznali koniec koncov Rakúšania, najkatolíckejší národ po Poliakoch v Európe, a nemajú problém, že nevsádzajú do toho neviem čo. Ale už to som si aj ja mohol odpustiť. Už to nechajme asi tak.
Ombudsman pre prírodu, verím, že nájde podporu. Nebude to ľahké, nebude to zajtra, nebude to o týždeň. S tým som zmierený, ale verím, že raz, skôr či neskôr, aj na tom Slovensku chamtavom, pažravom, nenásytnom, s názormi, ktoré tu trebárs aj odzneli, napriek týmto všetkým prekážkam v ceste, raz sa podarí vytvoriť úrad ombudsmana pre prírodu.
Ďakujem pekne.