39. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy a vážení páni, dnes je 28. októbra a ja sa ešte pamätám na tie časy, keď sme tento deň mali voľno, nešli sme do školy, bol som vtedy ešte školák, lebo to bol štátny sviatok Česko-slovenskej republiky. Dnes je to pamätný deň Česko-slovenskej republiky alebo pamätný deň Slovenskej republiky a štátny sviatok v Českej republike. A návrh novely zákona z dielne SDKÚ – DS navrhuje, aby bol 28 október znovu štátnym sviatkom aj v Slovenskej republike, nielen v Českej republike, aby nebol len pamätným dňom, a to z jednoduchého dôvodu, aby sme v tento deň pripomenuli nielen vznik Česko-slovenskej republiky, ale aj dielo Milana Rastislava Štefánika.
Ak dovolíte, vo svojom vystúpení sa trochu budem viacej vracať k historickým udalostiam, lebo môj predrečník pán poslanec Kaník pomerne zrozumiteľne vysvetlil, prečo je tento poslanecký návrh zákona z dielne SDKÚ – DS dnes v pléne Národnej rady, o čom rokujeme. Možno si dovolím, keďže som taký samozvaný historik amatér a veľmi rád sa v česko-slovenských, ale aj svetových a v európskych dejinách prehrabávam, uviesť trošku taký exkurz do vzniku Česko-slovenskej republiky, ale hlavne do diela Milana Rastislava Štefánika a hlavne do tej časti diela Milana Rastislava Štefánika, ktorá je neoddeliteľne spojená so vznikom Česko-slovenskej republiky.
Chcel by som na úvod hneď povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky, tak ako to povedal môj kolega pán poslanec Kaník, zavŕšil emancipačné snahy Slovákov. Slováci sformulovali svoj národný politický program už od polovice 19. storočia. A spája sa určite s menom asi najvýznamnejšej osobnosti meruôsmych rokov Ľudovíta Štúra a jeho družiny slovenských národovcov. Tento národný politický program vychádzal z toho, že Slováci sú samostatní, svojbytný národ, z čoho vyplýva, že majú právo spravovať si svoje veci sami. Tento národný politický program Slovákov, ktorí od polovice 19. storočia existoval, bol na stole, uvažoval o slovenskej samospráve v rámci Uhorska. To je veľmi dôležité možno podčiarknuť, pretože dejiny sa veľmi veľkou radosťou politikmi rady dezinterpretujú a používajú. Slováci v meruôsmych rokoch rozmýšľali o tom, že by bolo dobré, ak by sme akúsi autonómiu v rámci Uhorska, ak by slovenský národ svoju svojbytnosť a svojprávnosť vedel pretaviť aj do samosprávy svojich vecí v rámci Uhorského kráľovstva. Treba ale povedať, že politické udalosti hlavne po roku 1848 v Rakúsko-Uhorsku alebo, keď chcete, v Uhorsku viedli k tomu, že na naplnenie tohto národného politického programu Slovákov bola veľmi malá príležitosť, veľmi malá šanca. Čiže to, aby sa takýto program splnil, bolo skoro beznádejné. Prispelo k tomu aj to, že v rokoch 1848 a 1849 sa Slováci, dá sa povedať, vojensky postavili proti Maďarom a Maďarskej revolúcii, ktorá vtedy v Pešti prebiehala, čo, samozrejme, nezlepšilo vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, skôr, naopak, určite k tomu prispela aj skutočnosť, že došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu alebo rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, volajte to, ako chcete, v roku 1867.
A tak prvý okamih, kde by som sa rád pristavil, je niekde, kde sú prvé roky 20. storočia, vtedy, keď slovenskí národovci, otcovia slovenského národa niekde posedávali v kaviarni v Bratislave alebo v Martine. Mali zrejme veľmi pochmúrne myšlienky. Kdesi som to čítal v diele niektorého zo slovenských historikov. Niekedy okolo roku 1900 alebo roku 1905 to, že Slováci budú mať nejakú autonómiu v rámci Uhorska, nedajbože, samostatný štát alebo sa vytvorí nejaký iný štát ako Rakúsko-Uhorsko, v ktorom budú mať Slováci svoju samostatnosť a svoju samosprávu, bolo absolútne nepredstaviteľné, absolútne nezrealizovateľné. Slováci boli vo veľmi komplikovanej a ťažkej situácii politicky aj národne v týchto rokoch.
A hovorím to preto, a preto som sa tu možno vo svojom vystúpení trošku pozastavil, že práve v tejto ťažkej chvíli pre Slovákov a slovenský národ vystupuje do popredia v našich národných dejinách osobnosť Milana Rastislava Štefánika. A treba ju veľmi, veľmi zvýrazniť a podčiarknuť.
Milan Rastislav Štefánik bol vychovaný v národoveckom duchu. Študoval v Bratislave, v Šoprone, v Szarvasi. Vysokoškolské štúdiá techniky a astronómie absolvoval v Prahe. Potom odišiel „vedecky dobyť“ Paríž, odišiel za svojou ďalšou kariérou do hlavného mesta Francúzska, kde nielenže sa dokázal uplatniť v profesii, ktorú vyštudoval, v astronómii, začal študovať techniku v Prahe, ale potom pokračoval v astronómii, ale aj sa mu podarilo ako Slovákovi z Uhorska preniknúť do odborných francúzskych kruhov, etablovať sa nielen veľmi vážne vo vedeckej komunite, ale aj sa dokázal etablovať, a v ďalšom mojom rozprávaní to budem podčiarkovať, že to bolo výhodné a dôležité, aj v parížskych salónoch, kde sa stretávala vtedajšia elita francúzskej spoločnosti, politická aj spoločenská.
O tom, že sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pred prvou svetovou vojnou podarilo dosiahnuť skoro závratnú kariéru v Paríži v hlavnom meste Francúzska, svedčí aj skutočnosť, že v roku 1912 získava francúzske štátne občianstvo a, dámy a páni, v roku 1914 za svoje obrovské úspechy na poli astronómie získava Čestný kríž Čestnej légie. Veľmi by sme museli hľadať v slovenských dejinách takých významných Slovákov, ktorí dosiahli toto vysoké štátne vyznamenanie vo Francúzsku, stali sa rytiermi Čestnej légie. Preto to možno podčiarkujem.
No a v tejto chvíli prichádza do určitej miery komplikácia vo veľmi sľubnej kariére Milana Rastislava Štefánika. A táto komplikácia prichádza aj do dejín celej Európy. V konečnom dôsledku sa ale pre Slovákov ukáže ako veľmi pozitívna. A to je vyhlásenie prvej svetovej vojny. V konečnom dôsledku, v konečnom zúčtovaní prvá svetová vojna napomohla vzniku Česko-slovenskej republiky, takže ako keby mala dobrú pointu napriek tomu obrovskému utrpeniu, ktoré Slováci spolu s ostatnými národmi v Európe museli prežiť.
Po vyhlásení prvej svetovej vojny je Štefánik už ako francúzsky občan pridelený k 102. pešiemu pluku, neskôr ho maršal Foch poverí organizovaním armádnej meteorologickej služby. Stáva sa veľmi úspešným a zdatným pilotom francúzskej armády.
Keby som mal Štefánikovu vojenskú kariéru, aby som vás teraz nezahltil všelijakými údajmi o jeho povyšovaní, v skratke zhodnotiť, tak Štefánikova vojenská kariéra je plná povýšení na vysoké hodnosti. Získal napríklad Vojenský kríž s palmovou ratolesťou alebo 20. októbra 1917 sa stal dôstojníkom a neskôr veliteľom Čestnej légie, čiže dosiahol na jednu z najväčších hodností, ktorú v Čestnej légii môžete dosiahnuť, ináč povedané, jedno z najväčších francúzskych štátnych vyznamenaní.
Toľko snáď k jeho vojenskej kariére a úspešnej kariére vedca a k tomu, ako sa etabloval vo francúzskej spoločnosti a v Paríži.
Ale znovu by som sa vrátil k tomu, čo je veľmi dôležité a prečo tu dnes stojím, k vzniku Česko-slovenskej republiky.
Bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska, dámy a páni, nebol možný alebo by bol veľmi komplikovaný. Na tomto svojom tvrdení trvám aj na základe toho, čo sa mi podarilo o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi zistiť, prečítať, naštudovať. Ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa Milan Rastislav Štefánik zoznámil s Tomášom Garriquom Masarykom a stal sa prívržencom ideí česko-slovenskej vzájomnosti, neskôr česko-slovenského štátu. V Paríži vo vojnových rokoch v ateliéri svojho priateľa maliara Ludvíka Strimpla sa Štefánik zoznámi s Edvardom Benešom. Masarykovi a Benešovi práve Štefánik otváral dvere do vyššej francúzskej spoločnosti. Začiatkom februára 1916 pomohol Śtefánik Masarykovi dostať sa medzi francúzsku politickú špičku. Tomáš Garrique Masaryk je určite jedným z významných nositeľov a presadzovateľom myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti a česko-slovenského štátu. Len na to, aby ste takúto myšlienku univerzitného profesora vedeli pretaviť do reality, potrebujete ju hlavne predstaviť vtedajším mocným sveta, politikom dohodových mocností a získať ich na svoju stranu. Niekto musel tomuto univerzitnému profesorovi otvárať dvere v Paríži. Bol to práve Milan Rastislav Štefánik, takisto oddaný prívrženec ideí česko-slovenskej vzájomnosti. Masaryk sa stretol vďaka Milanovi Rastislavovi Štefánikovi s ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí Francúzskej republiky Aristidom Briandom, ktorému predložili dve memorandá. V nich prezentovali vedúcim francúzskym činiteľom svoj povojnový plán Európy, ktorý sa nevyhnutne spájal s myšlienkou rozdelenia Rakúsko-Uhorska.
A znovu by som možno zastal na chvíľočku, lebo dohodové mocnosti hlavne v prvým rokoch vojny vôbec neuvažovali o tom, že by po víťaznej prvej svetovej vojne mali nejakým spôsobom deštruovať Rakúsko-Uhorsko. Naopak, mnohí, hlavne Američania uvažovali s tým, že by mohlo byť aj posilnenie ako akási protiváha Nemecku. Čiže to dôležité, čo tu bolo, že títo traja páni, pán Masaryk, pán Štefánik a pán Beneš, z nejakých českých krajín a jeden z Uhorska museli najprv presvedčiť elity dohodových mocností o tom, že projekt Česko-Slovenska je lepší projekt ako zachovanie Rakúsko-Uhorska. Hovorím to len preto, lebo sme politici tu v tejto miestnosti, nie je to také jednoduché vysvetliť Francúzom, že niekde tam v strednej Európe je nejaký taký veľký štát, proti ktorému bojujeme, a tam sú nejakí Slováci pod Tatrami, ktorí s Čechmi, ktorí niekedy mali kráľovstvo, chcú vytvoriť nejaký spoločný štát, ktorý bude spojencom dohodových mocností, a je to lepšie ako zachovať Rakúsko-Uhorsko. Predstavte si ten rozhovor medzi Tomášom Garriquom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Aristidom Briandom, významným politikom Tretej, Francúzskej republiky, keď mu to vysvetľovali, opakovane, a argumentovali a museli prinášať nejaké dôkazy pre toto svoje tvrdenie.
Treba povedať, že počas roka 1916 (znovu veľmi významný okamih) v Paríži položila táto budúca vládna trojica, Masaryk, Štefánik a Beneš, základy politického orgánu, neskôr premenovaného na Česko-slovenskú národnú radu. Tento triumvirát sa pritom oficiálne ujal emigračnej správy v spojeneckých krajinách a urobil z Paríža skutočné politické a vojenské centrum zahraničného odboja, čo pre novo vzniknutú organizáciu znamenalo riešiť mnohé problémy spojené s emigráciou, postarať sa o českých a slovenských vojnových zajatcov, presadiť sa popri vedúcich politických činiteľoch Dohody. Musel ich tiež presvedčiť, že zánik Rakúsko-Uhorska je jediné možné východisko pre utláčané národy monarchie, o tom som už pred chvíľou hovoril.
S týmto rozhodnutím, a to je znovu dôležité povedať, v tej chvíli však zďaleka neboli stotožnení politici dohodových mocností. V priebehu roka 1918 sa však definitívne ujasnilo, akú úlohu budú hrať spojenci v osude česko-slovenského odboja a národov podunajskej monarchie. Najviac naklonené česko-slovenským požiadavkám bolo Francúzsko, ktoré ako prvé uznalo Česko-slovenskú národnú radu v Paríži. Neskôr sa pridali aj Spojené štáty americké, americký prezident Woodrow Wilson, ktorý jednoznačne 8. januára 1918 podporil právo národov Rakúsko-Uhorska na sebaurčenie.
Pre Milana Rastislava Štefánika sa utvoril česko-slovenský štát úplne prirodzene. A môžeme povedať, že vznikol pomocou česko-slovenskej armády.
Milan Rastislav Štefánik, a to je znovu ďalší jeho rozmer jeho osobnosti, o ktorom treba možno viacej povedať, hral kľúčovú úlohu pri zostavovaní budúcej česko-slovenskej armády. Veľmi dobre totižto vedel ako vojak, že všetky predpoklady na vytvorenie štátu sa musia opierať o konkrétnu vojenskú silu. Štefánik preto znásobil potrebné kroky, zhromaždil stúpencov, snažil sa obmäkčiť vedúcich činiteľov krajín Dohody vo veci česko-slovenských légií.
Milan Rastislav Štefánik povolal do Francúzska kontingent česko-slovenského vojska, ktorý vyslobodili z väzenského tábora v Rumunsku, podobne aj v Spojených štátoch získal Štefánik vyše dve tisícky dobrovoľníkov, ktorí vstúpili do česko-slovenských légií.
Všetky tieto jeho iniciatívy vyústili do podpísania ústavného dekrétu česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý podpísal 16. decembra 1917 ďalší velikán francúzskych dejín, francúzsky prezident Raymond Poincaré. Raymond Poincaré, tak ako to hovoria Francúzi, v tej chvíli tiež zapožičal Milanovi Rastislavovi Štefánikovi hodnosť francúzskeho generála. Preto je Milan Rastislav Štefánik francúzskym generálom. Na čele tejto česko-slovenskej armády stáli vyšší francúzski dôstojníci a česko-slovenskí poddôstojníci pod vedením francúzskeho generála Mauricea Janina, ktorý bol počas vojny šéfom francúzskej vojenskej misie v Rusku a neskôr vrchným veliteľom česko-slovenskej armády. Vo francúzskych táboroch v Cognacu a Jarnacu sa od januára do júna 1918 cvičilo 277 dôstojníkov a viac ako 6 000 vojakov. Po vyškolení ich zaradili do 21. a 22. roty pešieho pluku, čím sa vytvorila 1. česko-slovenská brigáda.
Dňa 14. októbra 1918 vznikla prvá dočasná česko-slovenská vláda. V nej si Masaryk, Beneš a Štefánik rozdelili vládne právomoci a Milan Rastislav Štefánik zastával post ministra vojny.
Dámy a páni, ak by som v tomto príbehu mal pokračovať ďalej, mal by som možno hovoriť aj o tom, a budem o tom hovoriť, čo sa dialo v týchto rokoch, hlavne v rokoch 1917 a 1918 na Slovensku. Sme v Národnej rade Slovenskej republiky, teda mali by sme hovoriť o tom, čo sa dialo na Slovensku. Možno lepšie by sme mali hovoriť o tom, čo sa dialo v českých krajinách a na Slovensku v týchto rokoch, ako slovenskí politici, ktorí nepôsobili v Paríži, nepôsobili v emigrácii, ale boli na Slovensku, vnímali tieto procesy a pripravovaný vznik česko-slovenského štátu.
Treba povedať, že veľmi významný posun nastal v máji 1917, keď českí politici využili zvolanie ríšskeho parlamentu a na jeho zasadnutí predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Toto vyhlásenie podporil aj ďalší významný slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý neskôr 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Podporu česko-slovenskej štátnosti začali vyjadrovať už aj domáci politici. František Staněk v prejave v Ríšskom sneme oznámil, že Česi sa už s Rakúsko-Uhorskom rozišli. Zo Slovákov sa najostrejšie vyjadril ďalší významný slovenský politik Ferdinand Juriga v prejave v Uhorskom sneme z 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil, že Uhorský snem už nemá právo rozhodovať o Slovákoch, ale toto právo prislúcha iba Slovenskej národnej rade, ktorá neoficiálne vznikla 12. septembra 1918.
Je veľmi dôležité možno hovoriť aj o aktivitách Čechov a Slovákov, ktorí boli v tom čase v Spojených štátoch, o našich rodákoch, Slovákoch, ktorí žili v Spojených štátoch v období prvej svetovej vojny, ktorých takisto nenechávala chladnými otázka česko-slovenskej vzájomnosti a vzniku spoločného česko-slovenského štátu. Tu treba podčiarknuť predovšetkým aktivity Tomáša Garriqua Masaryka v Spojených štátoch, ktoré vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody medzi Čechmi a Slovákmi a vydaním Washingtonskej deklarácie 18. októbra 1918.
A teraz už prichádzame k tomu dňu, ktorého výročie si dnes pripomíname, k 28. októbru 1918. Dňa 28. októbra 1918 prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe Česko-slovenský národný výbor vydal zákon o vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorý podpísali znovu významní slovenskí politici Vavro Šrobár a Antonín Švehla, ale aj českí politici Alois Rašín, František Soukup a Jiří Stříbrný. Týmto aktom 28. októbra 1918 vznikla Česko-slovenská republika.
Ďalší významný dátum, ktorý si treba pripomenúť práve v Národnej rade Slovenskej republiky, bezprostredne súvisí s tým, že Česko-slovenská republika nebolo niečo, čo Slováci nechceli, alebo niečo, čo im bolo nanútené dohodovými mocnosťami, alebo niečo, čo vytvorili českí politici, ako sa to mnohokrát v tridsiatych, štyridsiatych rokoch a potom aj v čase socializmu možno interpretovalo, často sa to interpretovalo aj v deväťdesiatych rokoch takýmto spôsobom, hlavne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nie, vznik Česko-Slovenska bol dielom aj slovenských politikov, nielen Milana Rastislava Šfefánika, ale aj politikov, ktorých som menoval, Vavra Šrobára alebo Ferdinanda Jurigu.
A ten dôkaz, ten najkrajší rukolapný dôkaz toho, že Česko-slovenská republika bola vyjadrením stáročnej túžby Slovákov po svojbytnosti, samosprávnosti a samostatnosti, je Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Na zasadaní v Martine sa vtedy vytvorila Slovenská národná rada, tentoraz už oficiálne, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. V nej sa stotožnila so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia Slovenskej národnej rady odobrila schválenie základných štátoprávnych dokumentov a vzniku Česko-slovenskej republiky.
Existenciu Česko-slovenskej republiky a jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy, Versaillská s Nemeckom, Saintgermainská s Rakúskom a Trianonská s Maďarskom.
Žiaľ, tohto dovŕšenia, celého tohto procesu uznania Česko-slovenskej republiky sa už náš národný hrdina, nebojím sa ho takto pomenovať, Milan Rastislav Štefánik nedožil, 4. mája 1919 pri vajnorskom letisku v Bratislave pri leteckom nešťastí zahynul. Táto tragická udalosť však v mysliach Slovákov a v kolektívnej pamäti nás všetkých len posilnila pozíciu hrdinu Milana Rastislava Štefánika, ktorý zomrel pre svoj národ.
Dámy a páni, záverom mi dovoľte povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 zachránil slovenský národ. Dovoľte mi povedať, že to vnímam tak a budem to vždy aj tak interpretovať, že nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky, nebyť diela Milana Rastislava Štefánika, ktorý spolu s Tomášom Garriquom Masarykom a Edvardom Benešom sa najvýznamnejšou mierou pričinili o vznik Česko-slovenskej republiky, budúcnosť, samostatnosť slovenského národa by neprichádzali do úvahy.
Dámy a páni, vznik Česko-slovenskej republiky má výrazný podiel na zachovaní národného bytia Slovákov a dovolím si tvrdiť, že bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska nebol možný alebo bol veľmi komplikovaný.
Preto podporujem návrh poslancov SDKÚ – DS, aby 28. október bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky, tak ako tomu bolo aj v minulosti, aby to bol deň, keď si budeme spomínať a keď si budú mladí ľudia spomínať na to, ako sa podarilo napriek veľmi ťažkej situácii, v ktorej sa slovenský národ nachádzal na začiatku 20. storočia, vtedy urobiť malý zázrak, ako sa podarilo politikom, medzi ktorých významnou mierou patril aj Milan Rastislav Štefánik, zachrániť slovenský národ, zachrániť ho na troskách povojnovej Európy po prvej svetovej vojne, ako sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo využiť svoje kontakty, svoj vplyv a svoju závratnú spoločenskú a politickú kariéru v prospech slovenského národa, na ktorý nikdy nezabudol, na ktorý nikdy nezanevrel. 28. október 1918 je dňom, keď sa stal zázrak, keď sa slovenský národ, ktorého šance na čo i len samosprávnosť v rámci Uhorska boli minimálne až nulové, zachránil a stal sa štátotvorným národom spolu s Čechmi a vytvoril Česko-slovenskú republiku. Nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky dnes by som asi nehovoril na pôde Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho zákonodarného orgánu samostatnej Slovenskej republiky.
Dámy a páni, chcem vás poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, musím vás sklamať. Ja nepodporím váš návrh zákona, pretože sa domnievam, že pre Slovákov je oveľa významnejší dátum 30. október, teda o dva dni neskôr, keď sa Martinskou deklaráciou naši reprezentatívni zástupcovia pripojili k Česko-slovenskej republike. Súhlasím v mnohých veciach s vami, súhlasím s významom Milana Rastislava Štefánika, súhlasím aj s významom Prvej Česko-slovenskej republiky pre záchranu slovenského národa, ale domnievam sa, že Milana Rastislava Štefánika si uctievame pamätným dňom, myslím, že je to 4. mája. A práve Martinská deklarácia je opäť pamätný deň, keď si pripomíname vznik Česko-slovenskej republiky. Chcem povedať, že argument, ktorý používate, 28. október, že vtedy sa aj Slováci v Prahe pripojili k vzniku Česko-slovenskej republiky celkom neobstojí, pretože boli tam síce dvaja Slováci, ale tí nemali mandát, neboli reprezentanti slovenského národa. Reprezentatívna rada slovenských zástupcov sa zišla až o dva dni neskôr v Martine. Boli to zástupcovia, podľa niektorých prameňov v počte až tristo delegátov z celého Slovenska zo všetkých politických skupín, ktorí sa pripojili k práve vzniknutému Česko-Slovensku. Takže preto sa domnievam, ak by ste prichádzali s návrhom, že 30. október by bol štátny sviatok vzniku Česko-Slovenska, mohli by sme o tom rozprávať a možno by ste ma presvedčili, aby som za to zahlasoval, ale v žiadnom prípade nie, pán poslanec, výmenou za zrušenie 1. septembra ako štátneho sviatku Ústavy Slovenskej republiky. Takže, pán poslanec, rešpektujem váš názor, len som chcel povedať, že mám troška iný názor a chcem vás poprosiť, aby ste vy rešpektovali môj.

Ďakujem. Ja si myslím, že to, že sme sa 28. októbra vzdali tuná na Slovensku tohto sviatku alebo štátneho sviatku bolo chybou. Teraz to môžeme napraviť. Keby nebola vznikla vtedy prvá Česko-slovenská republika, skutočne neviem, ako by to dneska u nás bolo. Ale to je iná téma.
Ja myslím, že by bolo treba spomenúť aj Andreja Hlinku v tomto expozé. Nedávno sme oslavovali 150. výročie jeho.
Ja chcem spomenúť úlohu Talianska pri vzniku Česko-Slovenska. Viete, že 21. 4. 1918 Štefánik s premiérom Orlandom podpísal dvojstrannú zmluvu o vytvorení, o dohode légií a potom neskôr 24. mája 1918 na námestí Piazza Venezia premiér Orlando dal vlastne plukovnú zástavu Štefánikovi, čo vlastne de facto uznalo Česko-Slovensko. Tabuľa na Piazza Venezia je jediná, ktorá tam široko-ďaleko je, lebo tam je zakázané dávať tabule.
No a chcem ešte pripomenúť to, že Štefánik naozaj riskoval, pretože on ako pilot rozhadzoval letáky na talianskom fronte v prospech Čechov a Slovákov. A to bola vtedy vlastizrada. Čiže keby ho vtedy boli chytili, bol by skončil veľmi zle.
Posledná poznámka. Mali sme v Ríme výstavu o česko-slovenských légiách z Prahy. A tam o Štefánikovi nebolo napísané nič, ani jedna veta. Tak sme to doplnili vetou. Tá výstava beží po svete teraz. Dúfam, že tá veta je tam doplnená. Ale v tomto bratia Česi často zabúdajú na Štefánika. My sme nemali na neho zabudnúť, ja budem za tento zákon.

Ja by som sa chcel v prvom rade veľmi poďakovať kolegovi Novotnému za veľmi vyčerpávajúci, veľmi na fakty bohatý prejav a vystúpenie, ktoré, myslím si, aj pre mnohých kolegov a kolegyne bolo veľkým prínosom, pretože, žiaľbohu, či to si priznávame viac alebo menej, zabúdame. Zabúdame aj my, ktorí sme mali možnosť pamätať si viac. A už vôbec si to nepamätajú tí mladší. A to je naozaj veľká chyba a potom sa ťažko aj môžeme hnevať na to, že bratia Česi zabúdajú, keď my sami si odmietame pamätať a odmietame spomínať. A preto my by sme mali byť tí, ktorí budeme hrdí na nášho toppolitika z hľadiska dejín Milana Rastislava Štefánika a nebudeme unikať pred zodpovednosťou vážiť si a uctiť si takúto významnú postavu tým, že povieme, že veď má pamätný deň. Kto si počas toho pamätného dňa z bežných ľudí uvedomí, že vtedy je nejaký pamätný deň? Pamätný deň je pekná vec, ale zďaleka neadekvátna osobnosti, významu a prínosu Milana Rastislava Štefánika pre súčasnosť, pre to, že tu dnes sedíme a že sa takto môžeme na pôde slovenského parlamentu rozprávať.

Ďakujem pekne všetkým kolegom, ktorí na mňa reagovali.
K pánovi poslancovi Podmanickému. Samozrejme, ja ho ani nejdem presviedčať ani nútiť mu môj pohľad. Chcel som ho len prezentovať, ako vnímam ja tento poslanecký návrh zákona.
Čo sa týka toho, či by to mal byť 28. alebo 30. október, včera som o tom zhodou okolností diskutoval s historikmi, lebo bol som na pripomenutí pamätného odporu Slovenskej armády, ale aj partizánov a francúzskych partizánov pri Strečne, ktoré organizovala francúzska ambasáda. A bol tam aj pán riaditeľ Múzea Slovenského národného povstania. Presne o tom sme diskutovali, či by to nebolo predsa len lepšie, keby to bol ten 30. október. Ale osobne si myslím, že je to diskusia na úrovni, že kedy sa vlastne skončila tá druhá svetová vojna, či to bolo 5. mája alebo 8. mája, alebo 9. mája. Rusi hovoria, že to bolo deviateho, lebo majú posunutý čas. Čiže z tohto pohľadu si myslím, že toto až tak veľmi dôležité nie je.
To, čo som chcel vo svojom vystúpení demonštrovať a povedať, a zareagoval na to aj pán poslanec Mikloško, je skutočnosť, že aj slovenskí politici, ktorí v tom čase pôsobili na území Slovenska alebo, presnejšie, Horných Uhier, aby som bol úplne presný, podporovali vznik česko-slovenského štátu, či už to bol Vavro Šrobár alebo Ferdinand Juriga, ktorý je, povedzme, bližší Andrejovi Hlinkovi a Ľudovej strane alebo Slovenskej ľudovej strane neskoršej. Povedal som to preto, že to nemalo politický rozmer. Malo to národno-štátny rozmer. Tí politici sa k tomu hlásili, pretože cítili v tom záchranu slovenského národa, odhliadnuc od toho, či boli skôr ľavicovo, pravicovo, klerikálne orientovaní, či boli katolíci alebo evanjelici. A v tom je podľa mňa význam Milana Rastislava Štefánika a tohto dňa v našich dejinách. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, my sa pri tejto téme s pánom predkladateľom Ľudovítom Kaníkom nestretávame prvýkrát, ale dnes sa mu podarilo zabezpečiť, možnože to je symbolicky tým dátumom, že nie sme v tejto debate len my dvaja ako za ostatné roky, lebo mám pocit, že viacej poslancov sa bude chcieť k tomu vyjadriť. A ja by som možno voľne pokračoval v tom, čo naznačil pán poslanec Novotný, ktorý sa definoval ako insitný či amatérsky historik. A tak to aj beriem, pretože nám sa to stalo teda dvakrát pri tomto dátume a raz si pamätám návrh zákona, aby sme priznali, že naše VÚC-ky sa volajú župy, kde ja som hovoril, že skôr by sme mali iný historický termín použiť (stolice), pretože tak sa väčšinu histórie volali. Ale nestáva sa teda často, že ústavodarný a zákonodarný orgán sa na chvíľku premieňa na plénum, ktoré by malo možno plniť funkcie nejakých historických ústavov alebo iných orgánov. A preto si dovolím pár poznámok k tomu povedať, pretože, áno, jedine ústavodarný alebo zákonodarný orgán vie povýšiť niektoré dni na štátne sviatky a zrovna dátum 28. október v histórii slovenského národa je určitým medzníkom.
Asi nebudem vôbec nový v tej debate s týmto mojím názorom, keď hovorím, že úsilie spojiť čechoslovakistov, národniarov a dokonca aj nacionalistov, keď by sme mohli definovať nejaké parametre našej spoločnosti, ktorá by mala vychádzať morfologicky z toho, že máme niečo spoločné, je predsa len o dátume 30. október. Ja som ochotný sa baviť o prínose. Ak to zadefinujem z toho, čo predkladá pán predkladateľ, že je Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika vznik samostatného česko-slovenského štátu, tak s prvou časťou tejto definície nemám problém. Proste naozaj či už je to pamätný deň májový alebo vyjadrenie sa k prínosu pre vznik Česko-Slovenska z úcty k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi problém nemám.
Tá druhá časť. Vznik samostatného česko-slovenského štátu z hľadiska uhla pohľadu slovenského národa je dátum, i keď by sme ho mali vymeniť za 1. september, je pre mňa omnoho dôležitejší, pretože vytvára predpoklady na spojenie mnohých vrstiev spoločnosti začínajúc od čechoslovakistov po národniarov. A to je 30. október, je to tá Martinská deklarácia, pretože Česko-Slovensko bolo ustanovené dvomi štátoprávnymi aktmi, a z nich jeden je z 28. októbra, ak si pozrieme Vyhlásenie Národného výboru česko-slovenského z 28. októbra, čo je jedna entita, a druhým je Martinská deklarácia. Tak sa dostávame možno aj presne k tomu, čo spomínal Jozef Mikloško, čo by sa bolo stalo. Vtedy 30. októbra všetkých tristo delegátov sa prihlásilo k súčasti vtedajšej česko-slovenskej národnej entity aj čiže k budovaniu česko-slovenského národa pod možným, vtedy aj hrdelným zločinom. Vystúpili proti monarchii, ktorej boli súčasťou. A vtedy ukázalo až tristo delegátov, že túto odvahu majú a chcú sa prihlásiť k tomu. A preto by mal byť z hľadiska prístupu z uhla pohľadu Slovenskej republiky, následne v krokoch budeme hovoriť minimálne o niektorých veľmi skratkovito, federalizačnom roku 1989 a potom aj roku 1993, presne moment 30. október 1918 v tom tým, že dva štátoprávne akty našli vyjadrenie pri kreovaní Česko-slovenskej republiky. Preto ak by sme mali teda dávať nejaký symbolický význam našim pamätným dňom a štátnym sviatkom, mali by sme mať na pamäti to, čo dokáže spoločnosť naozaj spojiť. A z nášho prístupu, a tu sa veľmi zhodujem aj s pánom Podmanickým, je 30. október ten, kde pri vzniku, možno záchrane, možno úcte k dielu aj Milana Rastislava Štefánika všetky tieto parametre sedia aj z hľadiska argumentácie predkladateľa. A zároveň sa dostávame do roviny, že ak máme pre slovenskú spoločnosť hľadať niečo spoločné, tak je to dátum 30. október. Preto napriek tomu, že ja túto snahu podporujem a vždy som hľadal, akým spôsobom sa to dá skĺbiť, tak znovu a opäť odkážem, že pre potreby druhého čítania by bolo možné zváženie posunutia toho dátumu.
Keďže viem alebo predpokladám, že sa asi nenájde 76 poslancov a zhoda, čiže toľko ľudí, koľko by ich to vedeli podporiť, tak k druhému čítaniu nepríde, preto si dovolím možno spomenúť ešte niekoľko faktov a zacitujem a budem voľne pokračovať v tom historizujúcom diskurze, s ktorým začal pán poslanec Novotný, pretože nielen doba, ktorá viedla k roku 1918, k 28. alebo k 30. októbru, ale aj doba tesne potom, bola veľmi dôležitá, pretože vznik Prvej Česko-slovenskej republiky, a v tom sa asi všetci, ktorí sme tu, zhodneme, je najzásadnejší medzník slovenských dejín.
Mne sa totižto dostala taká zaujímavá publikácia. Teda nesledujem vydavateľskú činnosť až do takej hĺbky, ktorú robí Národná rada Slovenskej republiky. A totižto niekto, teda konkrétne pani Natália Petranská Rolková sa zaoberala štúdiom zápisníc takzvaného Klubu slovenských poslancov, čiže z histórie slovenského parlamentarizmu veľmi dôležitých dokumentov, ktoré mali veľmi tristný osud, pretože z hľadiska deľby republiky sa ako keby na čas tieto dokumenty stratili. A majú dosť veľký význam, pretože asi vieme, a tam budem pokračovať v tom historickom momente, ktorý sme pri tejto debate otvorili, že z hľadiska parlamentarizmu, čiže tam, kde my sme, išlo o tak zásadné obdobie s tým, že kde nastalo to preklenovacie obdobie medzi Martinskou deklaráciou, výborom vlastne, kde on bral v tej Prahe legitimitu, a akým spôsobom boli spravované tie parlamentné začiatky spoločnej republiky, kde aj úcta k vzniku samostatného česko-slovenského štátu a aj osoba Milana Rastislava Štefánika boli veľmi dôležité.
Možno pre pamäť je veľmi dôležité povedať, že tento prvý slovenský parlamentný klub bol rátaný na 40 členov. Z nich sú také osobnosti okrem priamo Slovákov a priamo signatárov Martinskej deklarácie, čiže ak si to pamätáme dobre, tak začínajúcich tam bolo 216 poslancov, plus týchto 40 tam bolo. Čiže mal ich 256. Ale medzi tými štyridsiatimi boli aj napríklad také mená ako Edvard Beneš. Súčasťou klubu slovenských poslancov, prvého klubu rátaného v Česko-slovenskej republike, ktorú parlamentarizmus pozná, bol napríklad štátnik, neskorší prezident, dlhoročný minister zahraničia, myslím, že bol aj premiérom rok, ktorý bol ideológom čechoslovakizmu. A toto zaujímavé dvojročné fungovanie klubu slovenských poslancov priamo nadväzuje na Martinskú deklaráciu, pretože okrem napríklad tohto mena sa tam nachádzali ľudia ako Ľudovít Bazovský, signatár deklarácie, pričom nechcem ísť meno za menom.
Odporúčam tú publikáciu, pretože je to zatiaľ mne, čo teda poznám a sledujúc dejiny parlamentarizmu sa mi dostalo do rúk. Je to prvé spracovanie priamo prameňov, ktoré sa nachádzajú tu v knižnici, jednak ich zachovanie, naskenovanie, čiže teda teraz sa používa termín zdigitalizovanie, a prerozprávanie s krátkymi odkazmi na to, že naozaj ten moment 30. októbra a následná legitimita, ktorá nejakým spôsobom mohla nadväzovať aj na Pittsburgh, aj na Cleveland, je dôležitá z hľadiska našich dejín priamo v deklaráciách slovenského národa z 30. októbra.
Z tej knižky ak kúsok zacitujem, tak pomôžem si, že v úsilí prikročiť k riešeniu situácie sa slovenskí činitelia rozhodli pre ustanovenie reprezentatívnych ústredných orgánov. Na prvom mieste tak vznikla v Turčianskom Svätom Martine Slovenská národná rada, ďalej len SNR, ktorá Deklaráciou slovenského národa z 30. októbra 1918 vyhlásila sa za jedinú oprávnenú hovoriť v mene slovenského národa. A ako taká sa prihlásila k vytvoreniu česko-slovenského štátu. Výkonnú moc na našom území prevzala na základe splnomocnenia zo strany pražského Národného výboru, nie od SNR, dočasná vláda pre Slovensko, ktorá pracovala od 4. novembra 1918, od 6. novembra sídlila v Skalici. Na jej čele stál Vavro Šrobár. Svoju činnosť ukončila až po prijatí ústavy namiesto 12-členného krajinského správneho výboru riadiaceho jednotlivé rezorty v rámci výkonnej moci, ktorý mal po prevrate vzniknúť na Slovensku. Po vzore správy v českých krajinách vzniklo následne iba jedno z ministerstiev česko-slovenskej vlády Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska.
Čiže aby sme sa tu naozaj nepremenili na historický ústav, chcel by som možno iba kratučko odkázať na to, že téza alebo dobrozdanie o tom, že Česko-slovenská republika vznikla stricto 28. októbra aj z obidvoch entít, je podľa mňa historicky prekonaná, spôsobuje v našej slovenskej spoločnosti nie ten zjednocujúci prvok. Ale niektorí pasujúci sa do tradície možného čechoslovakizmu alebo v Česko-slovenskej republike stoja proti tým, ktorí by radi videli čosi, čo je tam viacej slovenské. A nepotrebujeme pri interpretácii našich vlastných dejín sa stavať do pozície majiteľov nejakej interpretácie. Nám umožňuje samotná história sa priznať k 30. októbru, pretože jediná možná politologická historická a spoločenská interpretácia dátumu 30. október je z môjho pohľadu tá, ktorá zjednocuje, myslím si, že silu vzniku samostatného česko-slovenského štátu dáva pre Slováka z akéhokoľvek pohľadu priamo Martinská deklarácia, a preto by som sa prihováral, či by sme do budúceho roku, keďže tu vidíme aj nejaký ohlas zo strany vládnych poslancov, sa nezamysleli nad tým, že urobíme pre tú spoločnosť a pre to spoločné, z čoho spoločnosť vníma omnoho viacej, že sa skúsime dohodnúť pre potreby štátneho sviatku na 30. októbri a budeme si vedieť tým pádom uctiť aj dielo Milana Rastislava Štefánika, aj podľa mňa hrdinov, ktorí sa dostali alebo prišli do Turčianskeho Svätého Martina a napriek možným hrdelným postihom, pretože ich činnosť vtedy mohla byť interpretovaná ako vlastizradná a podobne, našli odvahu, urobili Martinskú deklaráciu, čim naozaj my môžeme doteraz hovoriť o tom, že aj keď následné orgány v Prahe vydali sa po inom ako Slovenskou národnou radou reprezentovanom vývoji, napriek tomu tento akt nikto nikdy nemôže spochybniť. Čiže naozaj 30. októbra bola vyjadrená vôľa žiť v spoločnom štáte Čechov a Slovákov a našli sa osobnosti, ktoré šli minimálne v paralele s tým, čo v medzinárodných vodách predstavoval Milan Rastislav Štefánik, a pri tomto dni si, ak ho budeme volať alebo mať za lídra tohto procesu alebo toho, kto urobil spolu so zakladateľmi republiky veľmi veľa práce, tak predsa len vieme uctiť aj pamiatku ľudí, ktorí sa do toho Martina vybrali a legitimizovali vlastne tú časť slovenskosti, ktorú pri vzniku česko-slovenského štátu máme.
Mám ešte ambíciu spomenúť, že mali sme tu predsa zahraničných účastníkov odboja, ako bol generál Štefánik, ako bol Štefan Osuský, ako bol napríklad Ivan Markovič. Ale títo ľudia nemali ten mandát, aký ho mala ustanovená Slovenská národná rada. A tým, že sa vlastne toho 30. októbra spojilo vtedy to zahraničné úsilie a medzinárodné úsilie aj s tým domácim, tak vieme hovoriť o tom, že sú okamihy v dejinách či už slovenského parlamentarizmu alebo slovenského národa, keď sme dokázali ťahať takpovediac za jeden koniec. A myslím si, že práve symbolom okrem uctenia si diela Štefánika, okrem česko-slovenského štátu by sme dostali k symbolu vzniku republiky aj to, že tento národ vie ťahať za jeden koniec, a to zrovna v tých časoch, keď nič nie je isté, keď treba nasadiť svoj vlastný krk takpovediac a vyjadriť sa k dejinným udalostiam aj za cenu obety, resp. možnosti svojej vlastnej perzekúcie. Máme aj iné okamihy, ktoré v histórii pravdepodobne budú zapísané, chcem hovoriť o roku 1989 v tomto príklade, tento zásadný bod aby sme nedegradovali na nejaké úzke politické vyjadrenie jednej z parlamentných strán, ale skutočne hľadali tú zhodu aj tu v tomto pléne. Veď predsa na to sme tu.
Myslím si, že ešte z hľadiska parlamentarizmu okrem toho, že som urobil odkaz na túto podľa mňa veľmi unikátnu publikáciu, ktorú odporúčam, chcem povedať, že z hľadiska legislatívneho a parlamentného sa osobe Milana Rastislava Štefánika dostalo pozornosti tesne po revolúcii. Myslím, že to bolo v apríli 1990, keď vtedy Federálne zhromaždenie schválilo tzv. zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika. A teraz poviem ten symbolizmus, 30. októbra 2000 schválila Národná rada Slovenskej republiky nový zákon, zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko. Čiže tak ako uznávam symbolizmus dnešného dňa 28. október a to, že sa dostal tento návrh zákona z dielne Ľudovíta Kaníka na rokovanie tohto pléna, tak vnímam možno symbolicky presne ten 30. október z roku 2000, keď predpokladám, vtedy som nebol poslancom, že Národná rada, dúfam, že to nebolo omylom, ale že niekto sa nad tým zamyslel, schválila zákon o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko. A myslím si, že z hľadiska legislatívnej činnosti a prijímania zákonov, aby sme sa nepasovali do roly insitného historického ústavu, sme urobili osobe Milana Rastislava Štefánika týmito vyjadreniami zadosť.
Ak by sme teda mali osobu Milana Rastislava Štefánika, vznik česko-slovenského štátu a symbol jednoty a jednotnosti Slovákov, vnímajúc túto požiadavku aj zo strán verejnosti, ustanoviť na štátny sviatok, ja sa prihováram za dátum 30. október. A môžeme toto urobiť vlastne pre všetky tieto tri entity naraz. Preto to neber, pán kolega, ako výčitku, ale skôr na to, že by sme mohli naozaj v roku 2015 prísť s touto iniciatívou.
A dovoľte mi troška sa zasnívať, že by sme to predkladali spoločne viacerí poslanci aj z vládnej strany, aj zo všetkých opozičných politických projektov, ktoré tu máme, zastúpených v Národnej rade, aby sme 30. október mohli vyhlásiť aj za deň jednoty vzniku česko-slovenského štátu a aj si uctiť pamiatku Milana Rastislava Štefánika. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Ja len veľmi krátko zareagujem naozaj k vystúpeniu pána poslanca Viskupiča. Platí to, čo som pred časom povedal pánovi poslancovi Podmanickému k jeho faktickej poznámke. No môžeme, samozrejme, začať o týchto dátumoch diskutovať a hľadať, ktorý ten dátum je slovenskejší alebo dáva väčší odkaz dovnútra Slovenska alebo slovenskej spoločnosti, alebo viacej vyjadruje názor slovenskej spoločnosti. Ale obávam sa, že je to podobná diskusia, ako keby sme sa začali naťahovať, že kedyže to vlastne skončila tá druhá svetová vojna. No naozaj bolo to 8. mája alebo 9. mája? My sme to roky rokúce oslavovali 9. mája, lebo jednak to oslavoval Sovietsky zväz a jednak naozaj 9. mája v skorých ranných hodinách bola oslobodená Praha, naše hlavné mesto. Ale celá Európa uznáva práve 8. mája za deň skončenia druhej svetovej vojny. Tak sme si to aj teda posunuli. Osobne je pre mňa úplne jedno, či je to 8. alebo 9. mája. Dôležité je, že je dôležité si pripomenúť koniec druhej svetovej vojny, tento významný okamih. A tak isto si myslím, že je veľmi dôležité pripomenúť si vznik Česko-slovenskej republiky, tento významný okamih, ktorý zachránil slovenský národ a ktorý zo slovenského národa prvýkrát v jeho dejinách urobil štátotvorný národ.
Keď hovoríme o tom, že by to malo byť skôr 30. októbra, ak dovolíš, pán kolega, ja si myslím, že by sme sa mali prikloniť predsa len k tomu 28. októbru, už aj preto, že v ten deň podpísal minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska kapituláciu rakúsko-uhorskej monarchie a v ten deň bola vyhlásená Česko-slovenská republika. Martinská deklarácia len potvrdzovala vznik Česko-slovenskej republiky a prihlásenie sa k nej. Osobne si myslím, že 28. október je tu lepším dátumom.

Ďakujem. Jeden rozdiel na začiatok reakcie. Ja na rozdiel od kolegu Podmanického tento návrh podporím. Čiže to je ten zásadný rozdiel, pretože si myslím, že sa o tom máme baviť. Ja ako historik môžem teda podebatovať o skončení tej druhej svetovej vojny, lebo ešte máme ďalšie dátumy, ak sa na to pozrieme aj z celosvetového hľadiska. Ale napriek tomu si myslím, že tuná by sme našli možno rýchlejšie zhodu.
Záver tejto faktickej poznámky. Ale tam sa my zásadne rozchádzame, pretože ľudia idúc do Martina netušili, aké budú hranice, netušili, ktorí z nich, kde, čo bude. A napriek tomu sa prišli prihlásiť, resp. formovať novú Česko-slovenskú republiku. To je dôležité aj z našich dejín. A to je dôležité z hľadiska toho symbolického momentu, pretože vieme, že následne až prichádzali mierové rokovania, následne prichádzala stabilizácia. Ja požičiam tú knižku, lebo tam sú zápisy, o čom presne sa rokovalo na tých poslaneckých kluboch. A tam sa rokovalo, kde a ako budú fungovať zásobovania z tých prvých dní republiky, čo budeme robiť v Skalici, keďže tam nejdú dôchodky, nie sú tam vyplácané, a podobné záležitosti. Čiže naozaj my sme sa nieže niekde prihlásili, my sme boli naozaj štátotvorným prvkom budúcej Česko-slovenskej republiky. A ten dátum je 30. október, preto ja sa prihováram zaň.

Ďakujem. Sľúbil som aj nejaké konkrétne citáty ešte k tomuto. Pár mojich predrečníkov aj požiadalo o to, tak splním túto žiadosť, ale najprv sa vyjadrím ešte k tejto debate, ktorá sa tu rozprúdila, či to má byť 28. alebo 30. október. Nuž keby len toto bol problém, nakoniec by sme sa určite dohodli. To by som povedal v prvom rade. Dôležitá je tá podstata, že vznik Česko-slovenskej republiky bol základným kameňom a prvým míľnikom na ceste k súčasnému samostatnému Slovensku, demokratickému Slovensku. To je podstata veci a že si tento dátum alebo tento míľnik zasluhuje vyhlásenie za štátny sviatok. Na tom keď bude vládnuť zhoda, to ostatné sa už dohodne jednoduchšie. Ale keďže zároveň hovoríme o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako o osobe, ktorá je nerozlučne spätá so vznikom Česko-Slovenska, bez ktorej by Česko-Slovensko nevzniklo, tak si musíme povedať ešte pár vecí. Ale tie už potom narážajú na istý problém, keď by sme mali mať pocit, že 30. október bol významnejším dátumom, pretože Česko-Slovensko sa nerodilo 30. októbra, Česko-Slovensko sa rodilo veľmi dlhý čas a predchádzalo mu mnohé kroky a mnohé akty. Čiže budem citovať z dobových dokumentov.
Tie najvýznamnejšie osoby zahraničného odboja Milan Rastislav Štefánik, Tomáš Garrique Masaryk a Edvard Beneš sa 13. februára 1916 rozhodli konštituovať Česko-slovenskú národnú radu v Paríži ako najvyšší riadiaci orgán česko-slovenského odboja. Práve Štefánik ale bol tým, ktorý predsunul návrh na vznik Česko-slovenskej národnej rady. Jemu sa kladú za to najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Štefánika do vedenia česko-slovenského zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Leo Borský, ktorý pri svojom kritickom konštatovaní hovorí: „Vyhlásenie Českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 1915 vstúpil do vedenia česko-slovenského odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Až po jeho príchode sa členovia Česko-slovenskej národnej rady v Paríži postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi, do parížskych salónov, ktoré mali vplyv politický a vojenský. Politická aktivita sa vplyvom a schopnosťami Štefánikovými dostávala ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich začínala učiť robiť zahraničnú politiku."
O jeho význame na vzniku Česko-Slovenska svedčí aj ďalší citát od jeho súpútnika, ktorého mnohí považujú zároveň za jeho skrytého kritika. A to je Edvard Beneš, ktorý o ňom povedal: „Prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor a na svojich cestách získal mnoho priateľov. My ostatní sme išli až za ním. A takto ním už dotknutú pôdu sme spracovávali. Jeho apoštolskou prácou narýchlo získaných ľudí sme podchytávali a ich sympatie menili v presvedčenie.“ Tuto vidno, aký skutočný význam a aký rozhodujúci vplyv mam práve Milan Rastislav Štefánik na vznik Česko-Slovenska.
A keď kolega Viskupič múdro a oprávnene hovoril o význame Martinskej deklarácie, ktorú nijako nespochybňujem, a som povedal aj v úvodnom slove, že jej význam, že 28. októbra vznikla Česko-slovenská republika, nijako nie je znížený, na margo toho treba si položiť aj istú protiotázku. Kolega Viskupič sa pýtal, že čo by sa stalo, keby nebola Martinská deklarácia a keby tam tých niekoľko stoviek zástupcov sa nezišlo a neprihlásili by sa. Ale položme si protiotázku alebo opačnú otázku, aby sme to videli v správnom svetle, čo by sa stalo, keby sa títo zástupcovia neprihlásili už k vzniknutej a vyhlásenej Česko-slovenskej republike. A ja sa pokúsim odpovedať, čo by sa potom stalo. Nastala by vojna, boj o Slovensko, pretože Česko-slovenská republika už de iure vznikla dvadsiateho ôsmeho kapituláciou Rakúska-Uhorska a vyhlásením Česko-slovenskej republiky za podpory mocností. O tom, že ten boj o Slovensko by tu bol, svedčí aj reálny historický fakt, že pár dní po týchto dňoch, o ktorých hovoríme, zaútočila na Slovensko Maďarská republika rád. Obsadila veľkú časť južného a východného Slovenska. A vyhlásila Slovenskú republiku rád. Keby sa Martinská deklarácia k tomu neprihlásila, ale, naopak, by sa prihlásila k niečomu inému, k čomu by sa mohla prihlásiť, k Maďarsku, teda k tomu štátnemu útvaru, ktorého doteraz sme súčasťou boli, a žiadna iná pritom cesta nebola, cesta z okamžitej samostatnosti v danej situácii by bola absolútne nemožná. Takže z toho vidíme, že Martinská deklarácia bola nesmierne dôležitá, ale ona reagovala na fakt a rozhodlo sa tak správne a múdro. Tí ľudia, ktorí podľa dobových informácií ani nevedeli o tom, že bola vyhlásená Česko-slovenská republika v Prahe, konali správne a nemohli konať ináč, ale keby tak nekonali, tak Česko-Slovensko by napriek tomu existovalo a nejakým spôsobom by sa tu bojovalo o Slovensko. A, toto zdôrazňujem, Milan Rastislav Štefánik by stál na strane Česko-Slovenska, ktoré svojimi krokmi politickými, vojenskými a všetkými spoluvytvoril. A naozaj je to jeho vrcholné politické dielo. A v takomto uhle pohľadu sa na to aj pozerajme.
Kolega Mikloško poznamenal, že mali by sme hovoriť aj o Hlinkovi v týchto súvislostiach. Tak ja mám tu pripravené Hlinkove konkrétne slová. A veľmi rád ich odcitujem. A mal som v pláne aj to prečítať, pretože to je takisto veľmi dôležité, pretože mnohokrát sa následne rôzne veci dávali do protikladu, aj keď v protiklade neboli. Hlinka mal prejav na tajnej martinskej porade Slovenskej národnej strany 24. mája 1918, teda pred vznikom Česko-Slovenska. V intenciách hesla „Preč od Maďarov" Andrej Hlinka v zmysle, „neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú, tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť,“ Slovenská národná strana prijala stanovisko stojace na bezpodmienečnom a bezvýhradnom sebaurčovacom práve slovenského národa. A na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Matúš Dula, predseda sa poveruje, aby o tomto konečnom rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe. Do tej doby sa k tejto zásadnej otázke tak jednoznačne nevyslovila ani domáca česká politická reprezentácia a politika.
A kolega Podmanický tiež spomínal Martinskú deklaráciu a teraz otázku, kto vlastne reprezentoval slovenský národ. Tak si povedzme niečo o Vavrovi Šrobárovi, ktorý bol jeden z piatich mužov, ktorí 28. októbra 1918 zastupovali Slovensko v Prahe a mali mandát zastupovať Slovákov. Tento mandát získal 12. septembra, keď bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady, pričom táto začala fungovať už ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Vtedy bol Šrobár poverený a získal mandát na vykonanie ústavnoprávnych úkonov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy česko-slovenského kmeňa, ktorých prejavom bolo ním podpísanie prvého zákona novej Česko-slovenskej republiky večer 28. októbra o zriadení samostatného česko-slovenského štátu, rovnako aj prehlásenia voči česko-slovenskému ľudu toho istého dňa.
Toto je pár historických faktov. Ale naozaj tu nejde o to, aby sme sa doťahovali o dátumy. Tu ide o myšlienku. Ide o tú podstatu veci, že potrebujeme si uctiť jednu veľkú udalosť a jedného veľkého človeka našich dejín, a to vznik Česko-slovenskej republiky a Milana Rastislava Štefánika štátnym sviatkom.
A ako som už povedal, niekto tu, už to teraz neviem, kto to bol, presne povedal, že však si spomíname na Milana Rastislava Štefánika pamätným dňom, nuž vyjdime na ulicu a spýtajme sa kohokoľvek z bežných občanov, koho stretneme, či vie o takom pamätnom dni, alebo myslím, že to bolo v súvislosti so zákonom o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko, čo o tom zákone Slovenska vie a či v ten deň, keď bol prijatý, si na to nejakým spôsobom spomenul. No vieme všetci, že odpoveď tu bude nie. A ide práve o to, aby si na to ľudia spomenuli, aby o tom vedeli, aby na to nezabúdali a aby sa to stalo súčasťou DNA tohto národa, pretože si to zaslúži, aby to súčasťou našej DNA bolo. Ďakujem.

Ďakujem. Kým nás tí hore vymenia tu dolu, tak poviem ešte pár poznámok. Áno, súhlasím s tým, že vydať sa po možnej historickej špekulácii, čo by sa stalo, ak by sa k tomu neprihlásila, je možno legitímne. A práve preto som rád, že sa prihlásila. Napriek tomu vieme, že tu bolo viacej tých vojnových konfliktov, nielen Maďarská republika rád, ktorá sa vysunula. Bola ustanovená dokonca aj slovenská taká. Viedli sme aj s Poľskom tzv. sedemdňovú vojnu. A potom neboli to jednoducho ľahké časy. A napriek tomu sa našli, čo nebýva, povedzme si, veď žijeme na Slovensku, úplne zvykom, že v širokom okruhu, kde ešte neboli jasné hranice, nebolo jasné, ktorá časť Oravy s výrazne slovenským obyvateľstvom nakoniec skončí v Poľsku a až po tie južné a východné časti, prišli delegáti, ktorí signovali čosi, čo bolo vtedy protištátne. To je ten moment, ktorý som sa snažil ja vyjadriť.
A neviem, či úmyselne alebo možno nedopatrením sa vyhýbame jednej tej podstatnej rovine, ktorú som sa ja snažil povedať. A to je, že existuje predsa dátum, na ktorom sa vieme zjednotiť všetci alebo široká skupina. A to je tento 30. október, pretože nechceme urobiť z 28. októbra sviatok, pri ktorom sa bude cítiť komfortne iba časť teda spoločnosti, pretože toto nerobí dobrotu. Čiže ak tu máme túto možnosť, je tu tento historický fakt, vieme pri ňom si uctiť aj Milana Rastislava Štefánika, vznik republiky a zároveň s ním bude mať časť spoločnosti omnoho menší problém ako s dvadsiatym ôsmym, tak to teda jednoducho spravme. A možnože to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)