39. schôdza

Chcel by som poďakovať všetkým, ktorí reagovali faktickou poznámkou, zvlášť kolegovi Jasaňovi, lebo z toho krídla ako keby tá vec bola vybavená a bez potreby nejako diskutovať o nej. Naozaj súhlasím s tým, že niektoré mená by sa mali brať s najväčšou úctou.
Neviem, kto v tých faktických poznámkach hovoril o sochách a ich búraní. Myslím, že to bol Alojz Hlina. Aj Štefánik mal taký osud. Mal pred knižnicou v Trenčíne obrovskú sochu od sochára Pospíšila, ktorá bola dynamitom odstrelená a jeden starý ujo v čase, keď som bol poslancom mestského zastupiteľstva, len tú hlavu z toho odstreleného súsošia doniesol na Mestský úrad v Trenčíne, ktorá dnes je v rokovacej miestnosti mestského zastupiteľstva.
Pokiaľ ide o tú konfesionalitu, ja viem, že možno je to pritiahnuté za vlasy, ale ja to cítim tak podprahovo bez toho, že by som to vedel racionálne vysvetliť.
K tej industrializácii, o ktorej hovoril Peter Osuský. Možno je to taký zjednodušený pohľad, ale ak si všímate tú diskusiu, išlo mi o to, vniesť trošku vzruchu do tej rozpravy, lebo má tendenciu sa opakovať a najmä teda aby nebola simplexná, jednostranná. A viete vtedy, keď idete cestou metodologicky čistých jednostranností, tak sa môžete dopustiť aj kauzálnych omylov. Vďaka.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, dámy, páni, kolegyne, kolegovia, nebojte sa, na rozdiel od väčšiny mojich predrečníkov budem stručný, natoľko stručný, že by sa toto moje vystúpenie možno pri troche snahy zmestilo aj do faktickej poznámky, ale zase význam toho, o čom tu hovoríme, si myslím, je taký, že by bolo do istej miery dehonestujúce snažiť sa ho vtesnať do tých dvoch minút, ktoré trvá faktická poznámka, tak som sa cez obed prihlásil do rozpravy písomne ako prvý, netušiac, že prídem na rad po skoro dve a pol hodine. Ale nehovorím to kriticky, myslím si, že je dobré, že o tomto deficite v našej "oslavnej historiografii" hovoríme tak veľa. Niekto si to možno nazve prihrievaním nejakej polievočky, ale myslím si, že toto je práve udalosť a zároveň osobnosť, o ktorej tu hovoríme, ktorá stále ešte v tom našom historickom vedomí a povedomí trpí istým a výrazným deficitom, takže trpia vlastne, keď hovoríme o udalosti a osobnosti jedným dychom. Takže nemyslím si, že táto pomerne dlhá rozprava je niečo nenáležité.
No a teraz to podstatné moje stanovisko. Som presvedčený, že deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky by mal byť štátnym sviatkom, a to nielen v Českej republike, ale aj na Slovensku.
Otvoril sa tu delikátny problém, či to má byť 28. alebo 30. októbra. Myslím, že by sme našli dosť argumentov na podporu obidvoch týchto dní. Som rád, že aj navrhovateľ sa k tomu postavil konštruktívne s tým, že si vie predstaviť aj jeden aj druhý taký deň. Myslím si, že keď by sme pustili tento návrh do druhého čítania, tam by sme aj v spolupráci s odborníkmi, historikmi, politológmi a ďalšími dospeli ku konsenzu, ak by toto bol jediný problém, prečo neustanoviť deň vzniku Česko-slovenskej republiky ako štátny sviatok. Myslím si, že by sme sa dokázali dohodnúť a prijať aj určitý kompromis.
Je logické, že tento deň sa jedným dychom spája s menom osobnosti, ktorá sa ako takmer určite žiadny iný Slovák alebo úplne určite žiaden iný Slovák zaslúžila o vznik prvej Česko-slovenskej republiky, teda s menom Milana Rastislava Štefánika. Opäť zdá sa, niekomu možnože je aj inflačné o ňom hovoriť, že predsa všetci vieme, o koho išlo. A v podstate sa všetci na Slovensku k nemu z tých alebo oných dôvodov hlásime.
Ale v týchto dňoch, keď sme sa lúčili s jedným z najväčších popularizátorov a protagonistov hľadania stôp Štefánika po svete a pripomínania, označovania tých stôp veľkého cestovateľa Františka Keleho, tak si človek uvedomil, že často v tom zahraničí vedia o Štefánikovi viac ako my doma, teda o tých misiách zahraničných. Teda netvrdím, že v zahraničí vedia viac o jeho domácom pôsobení a o nejakých jeho zásluhách, vzniku republiky, ale určite o tom pôsobení v tých-ktorých častiach sveta, ktorých teda pochodil neúrekom, všade sa nejako významne zapísal a svojím spôsobom aj reprezentoval slovenský národ, tak naozaj tie naše deficity vedomostné sú značné. A toto všetko sme si pripomenuli aj na tej rozlúčke s Františkom Kelem.
Samozrejme, a bolo to tu správne povedané, aby sme neupadali do nejakého falošného idealizmu, aj Prvá Česko-slovenská republika mala svoje chyby krásy. Niektoré vyplývali takpovediac z objektívnych príčin, predsa ten štát sa budoval na zelenej lúke, tie kamene boli veľmi rôznorodé materiály, keď to mám povedať takto metaforicky, z ktorých vznikal. To národnostné zloženie bolo veľmi pestré, ako sa čoskoro ukázalo, aj nie veľmi šťastné pre fungovanie tohto štátu. Boli tu priepastné medziregionálne rozdiely alebo, ako sa múdro hovorí, disparity. Ale fungovanie republiky poznačilo určite aj veľa subjektívnych omylov až zlyhaní vrátane postojov časti českých politických elít k Slovensku či povestného pragocentrizmu a niektorých ďalších dôvodov, o ktorých tu už bola reč. A nechcem ich opakovať. Ale kto je bez viny, nech hodí kameňom, však áno.
Takže podstatné je, a preto aj ja podporujem tento návrh, to, že tie pozitíva vzniku a fungovania Prvej Česko-slovenskej republiky výrazne prevažujú nad jej negatívami a tie pozitíva sú dokonca dôležitejšie pre Slovákov a v podstate slovenský národ než pre český, ktorý by sa po tej prvej vojne bol pretĺkol asi oveľa jednoduchšie. Nejde tu len o ten obrovský pokrok, ktorý za 20 rokov existencie Prvej republiky zaznamenala dovtedy takmer neexistujúca slovenská inteligencia, ten bezprecedentný kultúrny a vzdelanostný boom, ktorý pre Slovensko toto obdobie znamenalo, ale, ako tu už bolo viackrát povedané, bola to aj otázka existenčná pre toto národné spoločenstvo, a preto je dvojnásobným paradoxom, že máme tu problém tento absolútne kľúčový a existencionálny bod našej histórie vyhlásiť za štátny sviatok.
A ešte z tých pozitív. Opäť už trošku sa budem opakovať, išlo o demokratický ostrov v mori autoritatívnych a totalitných režimov, ktoré v tom čase vytvárali to okolie bývalého Česko-Slovenska.
Čo tu nebolo povedané a čo by som si myslel, že by tu malo tiež zaznieť, je to, že na čele tohto štátu stála nespochybniteľná morálna autorita. A to pre našu spoločnosť nie je od veci si stále znova a znova pripomínať v čase nielen ekonomickej, ale aj morálnej krízy, ktorej sme svedkami. Zhodou okolností alebo zákonite táto morálna autorita pochádzala s česko-slovenského pomedzia, čiže bola takpovediac jednou nohou Slovák a druhou Čech, čo je tiež nesmierne symbolické.
No a aby som neopakoval iných, aby som sa nehral na historika a aby som vás neoberal o vzácny čas, možno len zdôrazním to, čo dnes zaznelo v médiách od nášho popredného historika pána Dušana Kováča, že skutočne je paradoxom, že si pripomínajú tento deň, alebo už alternatívne možnože to bude ten 30. október pre nás aktuálnejší, ako to už bolo povedané, teda Deň vzniku Prvej Česko-slovenskej republiky Česi a nepripomínajú si ho Slováci, paradoxom preto, že pre nás Slovákov je tento deň ešte dôležitejší. Takže máme opäť možnosť napraviť túto anomáliu, eliminovať tento deficit v našom historickom vedomí a pripomínaní si významných dní našej histórie. Takže opäť raz máme šancu tento deficit nášho historického vedomia zmenšiť a prekonať možno nejaké svoje komplexy, svoje animozity, pretože naozaj tvárou v tvár vzniku Prvej republiky nikto na Slovensku nemôže mať objektívne dôvod význam tohto dňa a pozitívny význam tohto dňa spochybňovať. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, nemám tu veľa poznámok, mám tu len jednu takú technickú pomôcku, ktorú použijem. (Ukázanie listu vo formáte A3.) Napadla ma iba pred chvíľočkou, ale nejde z tohto žiadna hrozba, pán spravodajca, žiadnych 40 minút, ale možnože 14.
Ale chcem v úvode oceniť jedným výrokom Milana Rastislava Štefánika, ktorý povedal: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Takou celkom sympatickou snahou pána predkladateľa bolo. By som aj parafrázoval: „Ja ten zákon presadím, lebo ho presadiť chcem.“ Fakt je ten, že nech má akékoľvek pohnútky, niekto v tom vidí politiku, niekto v tom vidí percentá, ja v tom vidím sympatickú tvrdohlavosť, s ktorou pán poslanec Kaník prichádza, ktorý sa snaží zákon, ktorý nám je mnohým sympatický, presadiť. Takže v duchu toho štefánikovského prajem vám úspech.
Nebudem ale tradičný, ozaj ste boli veľmi zaujímaví, moji predrečníci, bolo to na úrovni teda skoro seminára, a nie parlamentnej diskusie. Ja si dovolím ale, pán predkladateľ, predsa len jedno sklamanie hneď v úvode vniesť do tejto diskusie, nech budeme akokoľvek písať veľkými písmenami akékoľvek štátne sviatky do našich kalendárov, myslím si, že aj keď je to naša povinnosť, lebo hovoríme o zákone o štátnych sviatkoch, tak to podstatné, čo by som chcel vidieť za tým, to, ako ľudia budú vnímať naše historické míľniky, to teda týmto naším rokovaním, respektíve týmito našimi snahami nedokážeme ovplyvniť, pretože ešte žiadny sviatok aj zlatým písmom zapísaný v kalendári nespôsobí to, aby si naši ľudia vedeli vybaviť veľkosť možno tej chvíle, ktorá je s týmto sviatkom spojená. Nuž keď to nemá byť teda zákon, kto iný by mohol ešte spôsobiť to, aby štátne sviatky alebo udalosti, ktoré sú za nimi skryté, pôsobili naozaj tam, kde pôsobiť majú, aby vzbudzovali úctu k tým míľnikom, ktoré náš národ alebo naše národy prešli. Vidím tu len jednu možnosť. A to je škola a rodina.
A zaspomínam si teda cez svoju osobnú skúsenosť na Štefánika.
Napríklad pamätám si, že pre mňa ako 14-ročného chlapca nebol rozhodujúci nejaký sviatok alebo nesviatok, ale skutočnosť, že som na Vianoce v roku 1968 dostal knihu o Jána Juríčka. Teda ja som dostal od svojich rodičov alebo od Ježiška, ale autorom bol Ján Juríček tej knihy Milan Rastislav Štefánik. A tam mala táto kniha krásnu úvodne darovaciu citáciu alebo teda venovanie, pán Juríček napísal: „Mojej dcére Jane, ktorá sa v škole nedozvedela, kto to bol Štefánik.“ A moji múdri rodičia mi tú knihu kúpili. A možno mi ju kúpili aj kvôli tomu, že niekedy v máji toho istého roka keď bola na Bradle oslava povolená po rokoch Štefánika a ja som sa pri televíznom prenose tak trochu možno puberťácky ako 13-ročný usmial s tým, že čo to tam sedí tá grófka Benzoni, nejaká tá stará dáma, ako tá snúbenica. A moja dobrá mama ma vtedy okríkla, to nezvykla robievať často: „Trocha buď vážny, toto sú vážne veci.“ A možno aj preto mi tú knižku kúpili, z ktorej som sa teda dozvedel o Štefánikovi oveľa viacej. A možno sa to dozvedela aj tá Jana, dcéra pána Juríčka.
Alebo iný medzník, tiež Slovenské národné povstanie, veľké parády, vojenské prehliadky, oslavy, Bystrica. Pre mňa možno bolo veľmi dôležité, že som s mojím otcom vystúpil kedysi ako chlapec pod hrebeň Nízkych Tatier a že mi otec sám ukázal, kde stál tábor majora Jegorova, a že tie staré trámy, ktoré tam ešte vtedy boli, naozaj boli na pôvodnom mieste. A možno aj vďaka tomu som po desaťročiach mal tú česť byť iniciátorom obnovy tohto tábora, ktorý tam dnes v plnej paráde stojí.
To považujem za oveľa silnejšie momenty ako vyhlasovanie štátnych sviatkov a na to by som chcel v tejto súvislosti apelovať tak, že jedine cesta vedie cez výchovu, cez takú úprimnú a presvedčivú, možno takú, akú mi pán učiteľ Hudec v blahej pamäti občianskej náuky voľakedy mne a celej triede s výčitkami povedal, ako je to možné, že vy neviete, čo sa stalo 28. októbra 1918. Nuž nevedeli sme to. V roku 1968 to bolo bežné, že my vtedajší siedmaci sme jednoducho nevedeli, čo sa 28. októbra udialo, pretože to bolo pred nami dosť skrývané.
A možno ešte jeden z príkladov, ktorý navodzuje spôsob, ako sa uchopiť, ako uchopiť históriu tak presvedčivo od srdca, putovanie do Martina. Spomínam si na ten deň, opäť keď ma ráno rodičia zobudili a išli sme sa pozrieť na Maticu slovenskú, na starú budovu, na novú budovu, do Slovenského národného múzea aj na Národný cintorín. Oveľa, oveľa presvedčivejšie momenty pre mňa ako pre žiačika boli práve tieto okamihy, ktoré mi darovali moji rodičia, ako akékoľvek štátne sviatky a okázalé parády. Možno sa spýtate, že teda z akejto rodiny pochádzam, či sme teda nemali čo robiť a cestovali sme po svete a z nejakého akademického prostredia. Moji rodičia boli úplne jednoduchí administratívni pracovníci, v rodine nikdy sme nemali autá a vždy sme sa ráno posadili do osobného vláčika a išli do toho Martina alebo kde za týmito hodnotami.
Takže tam vidím to, čo by možno v tejto súvislosti malo zaznievať, že štátne sviatky, akokoľvek je to naša agenda, lebo zákon o štátnych sviatkoch existuje, ale chceme ju teraz pozmeniť, ale tú podstata ja vidím práve niekde inde, nie v tých veľkých červených písmenách v kalendári, je určite ťažšie zmeniť to, takéto vnímanie veľkých míľnikov, ako odhlasovať akýkoľvek nový zákon o novom štátnom sviatku.
Ale ešte skôr než sa dostanem k tej podstate, predsa by som spomenul iniciatívu, ktorá mi je celkom sympatická a ktorá mi navodzuje tú starú ideu, že lepšia je kvalita ako kvantita. Možno tých štátnych sviatkov máme ozaj priveľa a možno by bolo veľmi dobré, keby sme sa dokázali zjednotiť na akomsi koncentráte, ktorý by bol prijatý ako veľký štátny sviatok, prirodzene, všetkými skupinami občanov Slovenskej republiky, tak ako Francúzi majú svoj 14. júl Bastilu, tak ako majú Američania 4. júl, ako majú Nóri svoj Deň ústavy, keď sa všetci vyparádia do tých krojov.
Veľmi sa mi v tejto súvislosti páči iniciatíva, neviem, či je nedávna, ja som ju len nedávno zachytil, starostov a primátorov z Myjavy, Starej Turej, Košarísk, Brezovej pod Bradlom, ktorí navrhli, aby sa sviatky zredukovali a aby sme prijali sviatok, ktorý by bol pomenovaný deň slovenskej nezávislosti. A majú na mysli vystúpenie Ľudovíta Štúra v Myjave 19. júla 1849, keď prvýkrát vyhlásil, že Slováci sú neodvislí, taký tuším výraz použil od uhorskej moci. Ale určite nie je toto účelom, aby sme sa púšťali do tejto iniciatívy, na to by musel byť osobitný zákon.
Ja chcem ctiť to, že pán poslanec Kaník navrhol doplnenie zákona o štátnych sviatkoch sviatkom, ktorý má byť pomenovaný ako Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. A ja v tejto súvislosti len sa priznám, chcem povedať ako človek, ktorý má nesmiernu úctu voči dielu Milana Rastislava Štefánika a voči tomu, čo ste tu všetko povedali a čo je škoda opakovať, že do istej miery, pán poslanec, považujem túto akúsi prednožku alebo teda akýsi ten úvod k tomuto vášmu návrhu za nadbytočný, a to nie kvôli tomu, že by som, opakujem sa, nemal hlbokú úctu pred dielom Štefánikovým, ale kvôli tomu, že si myslím, že dátum 28. október je tak dôležitý v histórii Slovenska, že nepotrebuje žiadne entrée, žiadne úvodné slová, žiadne akési uľahčenie vnímania časťou verejnosti, a preto som si vlastne pripravil aj tento úžasný jednoduchý diagram (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.), ktorý asi nie je ničím iným, len mojou snahou ukázať, že ten bod, to je ten, kde sa pretínajú tie dva trojuholníky, to je ten 28. október, je naozaj kardinálnym bodom, katalyzátorom slovenskej histórie, že tu všetko z tejto základne, všetko v tých stáročiach, ktoré predchádzali tomuto dátumu, všetko, čo pochádzalo z histórie, ako keby sa prelialo do tohto jedného okamihu. A ten okamih bol preto. A preto aj podľa mňa je veľmi dôležitý, že prvýkrát z tiem histórie sa vynára pomenovanie Slovensko, aj keď s tou pomlčkou v názve Česko-Slovensko oficiálnym spôsobom. Ja si myslím, že taký okamih je nesmierne dôležitý a že práve to, čo z tej základne vyplýva, tam nájdeme ako všetko možné. Tam nájdeme štúrovcov, tam nájdeme, možnože keď pôjdeme do histórie, aj Karola Róberta, keď by som tu chcel ísť hodne z hĺbky, pretože môžem povedať, že vďaka tomu, že časť vtedajších Slovákov pomohla svojmu kráľovi, tak Karol Róbert povedal, že nielen Maďari a Nemci budú sedieť v obecných a mestských radách, lebo že tam trvá na istom percentuálnom zastúpení aj Slovákov. A to hovoríme o 14. storočí. Alebo nájdeme možno v tom spodnom trojuholníka aj Ďurka Langsfelda, ktorý sa stal pre časť poslaneckého zboru veľmi dôležitou osobou, ale, samozrejme, nie je to tak len pre časť teda zboru, pretože jeho veta je okrasou slovenskej histórie: „Dneska ma súdia nepriatelia, ale raz ma bude súdiť aj Slovák a pred ním by som chcel obstáť.“ Takže ten 28. október, a to dávam, pán poslanec Kaník, na konto tej diskusie, kde ste teda prejavili istú vnímavosť, áno, viete si predstaviť, aj áno, aj nie.
Ja vôbec nespochybňujem Martinskú deklaráciu ani skutočnosť, že ráno 29. októbra, keď sa schádzali členovia Slovenskej národnej rady, na inak povolené zhromaždenie, niekto povedal, že to bolo nepovolené. To bolo povolené. Maďarská, teda uhorská moc povolila toto zhromaždenie, ak sa nemýlim, ak sme sa to dobre učili. Skutočne nevedeli, čo sa pred dvanástimi alebo osemnástimi hodinami v Prahe udialo. Takže bolo to samostatné zhromaždenie, už potom toho tridsiateho, keď podpisovali toto prehlásenie, tak už zrejme sa z tej Prahy čosi dostalo na vedomie aj týmto účastníkom. Ale zdá sa mi, že tak ako voľakedy tá bitka o tú pomlčku bola svojím spôsobom zbytočná, aj tento moment, biť sa o 28. alebo o 30. október sa mi nezdá byť celkom to najdôležitejšie, pretože naozaj s 28. októbrom podľa mňa je spojený ten okamih, ktorý sa nedá vôbec posunúť ani dopredu, ani dozadu, keď prvýkrát oficiálne ktosi povedal Česko-Slovensko. Nikdy za tie stáročia, aj keď sme boli všetko možné, Felvidék a neviem čo všetko, nikdy nikto nepovedal, že tu nejaké Slovensko oficiálne je, ale až toho 28. októbra v Obecnom dome v Prahe. Tak aj bratia Česi majú nejaké svoje nedostatky, keď prebehnete Obecným domom a budete sa spytovať, že ktože to tam z tých Slovákov bol. Mne veru nevedeli odpovedať sprievodcovia, že nejaký Vavro Šrobár je pre nich známa osoba. Je pravda, že Šrobár tam bol viac-menej náhodou. Ale bol tam a bol účastníkom tohto. Takže mali sme tam svojho zástupcu. A to, čo sa udialo 30. októbra v Martine, bolo samostatným, logickým a dôležitým bodom, ale, raz darmo, prvýkrát to zaznelo o dva dni skôr. A to, si myslím, by nám nemuselo robiť problémy, aby sme sa na takomto dátume zhodli. A preto súc si vedomý toho, že je to dátum, ktorý ukazoval isté hodnoty nielen našim rodičom, ktorí možno boli vychovaní v inom duchu, ale aj nám, ktorí možno už niekedy trocha laxnejšie a tak menej nadšene pozeráme sa na tú vzdialenú históriu, by bolo veľmi dobré, keby sme presadili pohľad, ktorý prezentuje tu pán kolega Kaník, a keď by sme v tomto snažení bez toho, aby sme zase tu bojovali zápalisto o nejaké nuansy, o to, že či to mám byť spojené aj so Štefánikom alebo aký deň, sa zhodli na tom, že 28. október 1918 je tak vážnym dňom, že si zaslúži byť natrvalo zapísaný medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky a, skončím tým, čím som začal, nielen medzi štátnymi sviatkami, to je relatívne jednoduché a verím, že sa to pánovi Kaníkovi a nám ostatným raz podarí, ale hlavne v mysliach aj v srdciach Slovákov a všetkých národov, ktoré žijú na území Slovenskej republiky ako naozaj medzník, z ktorého tá druhá časť toho môjho jednoduchého grafu vyplýva. (Ukázanie diagramu na liste papiera formátu A3.) Tá budúcnosť, ktorá ide do šírky, sa rozbieha práve tým smerom, ktorý je neohraničený na hornej časti, ale ktorý, verím, prinesie mnoho dobrého pre túto krajinu, ale katalyzátor je 28. október, tá udalosť, ktorá možno nespôsobila zásadnú zmenu, lebo katalyzátor sa nemení, ale umožnila, aby tá stáročná história, ktorá sa vynárala z dejín, keď ešte Slováci sa poriadne ani Slovákmi nenazývali, sa pretavila do kvality, ktorú dneska žijeme a ktorú sme povinní v záujme našich potomkov rozvíjať. A k tomu môže prispieť aj návrh pána poslanca Kaníka. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len ozaj krátko zareagujem. Tú kozmologickú alebo eschatologickú národnú schému kolegu Mičovského nebudem komentovať, ale je to taká zjednodušená metafora obrazová.
Ale v jednej chvíli som sa zamyslel a mi bežal taký paralelný príbeh, keď ste hovorili, kolega, o tom, ako nie je dôležité, koľko je tých sviatkov, ak sa nekryjú nejakým vnútorným poznaním, vnútornou úctou a stávajú sa prázdnym gestom. A bežal mi teda taký paralelný príbeh. Hovorí o tomto pocite fantasticky Milan Rúfus vo svojej prvej knihe esejí, ktorá vyšla v roku 1968, Človek, čas a tvorba. A má tam esej, ktorá sa volá Smutno po sviatku. A spomína tam, ako, už neviem, na aké výročie to bolo, dostal medailu za účasť na výstavbe Trate mládeže. Ale on na to spomína po pätnástich rokoch, keď sa iné veci vyplavili od tých, ktorí mu dávali ten metál. A hovorí, že ako v podstate ten sviatok si ani nezaslúži to, čo potom nasledovalo. A hovorí tam o tom, že sa tie sviatky potom stávajú iba prázdnymi gestami a výrazom takého triumfalizmu, čo, dúfam, nie je osud tohto zákona. A hovorí aj o tom, že ako je možné vyprázdniť energiu a poznanie, ktorá by sa na symboly, ak ich myslíme vážne, mala viazať. Tak to je len možno pre rozšírenie obzoru, že aj Milan Rúfus takýmto spôsobom o sviatkoch, o symboloch, ktoré sa nedajú bagatelizovať, napísal. Ďakujem.

Janko, ja som bol predtým prihlásený do faktickej, potom som to stiahol, lebo Ďurka Langsfelda si spomenul sám. Ale, nakoniec, mi nedá nereagovať, pretože si vytiahol tú metaforu prepnutú cez 28. október a to je pre mňa z jedného uhla neakceptovateľné, pretože spor medzi 28. októbrom a 14. marcom je v tejto spoločnosti dlhodobo prítomný. A preto som aj ja vystúpil v zmysle toho, že existuje, ak máme zladiť nejaké názory, lebo tie názory zhruba ako prebiehajú touto snemovňou, tak sú aj v spoločnosti. Jeden si povie, že: „Čo už len poslanci vy tam, preboha, kvákate o štátnych sviatkoch, keď treba spravovať krajinu. Prijímajte zákony, aby nám bolo lepšie, alebo prijímajte zákony, ktoré budú nastavovať základné parametre fungovania krajiny, a nechajte dátumy už raz dátumami.“ To je jedno spektrum, potom sa bude zaoberať druhé tým, či to bude 28., ďalšie tým, či to bude 14. marec, a podobne a nedohodneme sa. Táto spoločnosť postráda to, čo má spoločnosť mať. A to je niečo spoločné. Vedieme dlhodobo zákopové vojny. A preto sa aj prihováram, či to bude myjavské, ja tam tých starostov vidím, že to môže byť z hľadiska regiónu celkom zaujímavý moment. Áno, súhlasím s tým, nájdime ten dátum, ale hľadajme ho s tým, že budeme sa navzájom počúvať. A ja som preto prišiel aj s kompromisným riešením aj v zmysle toho symbolizmu, ktorý je v 30. októbri obsiahnutý. Dík.

To, že Milan Rastislav Štefánik bol veľmi významná osobnosť nášho národa, to nám je všetkým jasné. Aj veľká vďaka patrí za to, že bol spoluzakladateľom Česko-Slovenska. A naozaj významnou mierou prispel k rozpadu monarchie. Ale, pán kolega Mičovský, ja musím pripomenúť, keď ste chválili za tvrdošijnosť pána Kaníka, že ak by bol pán Kaník úprimne myslel to aj s kolegami, aby 28. október bol štátnym sviatkom, tak to už dávno mohli uskutočniť. To je tiež naozaj fakt.
A členovia strany SMER, ale určite aj ja každý rok si pripomíname či už narodenie alebo aj tragickú smrť Milana Rastislava Štefánika a ideme si ho uctiť, k pomníku sa pokloníme Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, nielen deň predtým, než idem prekladať zákon. Ale to nepatrí na všetkých. Ale tí niektorí predkladatelia sú takí, že tak urobia len vtedy, keď to musia urobiť.
Musím povedať ešte jeden veľký fakt, že ma bolí pri srdiečku, keď naše významné osobnosti, tak ako bol Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, ale aj Alexander Dubček, všetci traja zomreli tragicky. Neviem, či to bolo osudom, ale to je tragédia toho, že takéto významné osobnosti nás opustili tragickou smrťou. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážená podpredsedníčka Národnej rady. Ďakujem pekne aj za všetky reakcie. Ja sa pokúsim odpovedať možno jedným spôsobom všetkým trom.
Veľmi som vďačný za to, že ste postrehli tú časť, ktorá v mojom vystúpení bola zameraná na tú istú obsažnosť. Čiže nie tá forma, ale obsah a jeho prežívanie je oveľa dôležitejšie. A tu by som tú odpoveď, ktorú považujem za odpoveď pre všetkých troch, tak stiahol práve k našej klubovej tradícii, už by som povedal. Mnohí politici chodia položiť práve ten venček, pokloniť sa, tak ako aj pán poslanec Bublavý teraz hovoril. Ale ja som veľmi vďačný svojim kolegom oddielovým z OĽaNO, že sme už nie raz zašli napríklad k tomu Langsfeldovmu hrobu a urobili sme tam lavičku, čo možno neprebehlo médiami, ani nezožali sme za to žiadnu slávu, keďže k tomuto pietnemu miestu sa nedalo pred rokom ani prejsť. Pred pár mesiacmi sme to zase ponatierali, ohrabali, vystrihali. Nuž to je možno odpoveď na to prežívanie. Jedna vec je paráda, kamery, návrhy, vence a druhou vecou sú montérky. A možno práve keď sme natierali ten plotík, pri tom okopávaní tých stromčekov nad hrobom Ďurka Langsfelda sme si uvedomili oveľa lepšie, ako keby sme sa postavili do pozoru pri štátnom sviatku, skutočný rozmer tejto osobnosti. A tak, si myslím, sa to dá urobiť aj pri všetkých ostatných významných dejateľoch a dátumoch. Takže niekedy uchopiť takúto vec je oveľa krajšie týmto spôsobom. Neviem, či som odpovedal všetkým trom, ale napadlo mi, že toto by mohla byť celkom komplexná odpoveď. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, je možné, že po dvoch hodinách a tridsiatich deviatich minútach rozpravy na túto tému ešte viac rozhnevám kolegu Alojza Hlinu a povie to svoje neúprosné záverečné hodnotenie, či už vystúpenia alebo témy, všetko zlé, zlé, zlé. No, áno, ja nezvyknem známkovať ničie témy ani ničie vystúpenia.
A to, že vystupujem, je možno dôsledok toho, že sa konkrétne s kolegom Kaníkom striedame v predkladaní takýchto, konkrétne tohto návrhu zákona. Bola to naša štvorica z OKS, ktorá presadila pred rokmi 17. november ako najvýznamnejší deň dovtedajších moderných dejín Slovenska a najnovší štátny sviatok.
Ku cti nebohého poslanca Petra Bohunického za SDĽ musím opraviť to, s čím vystúpil kolega Jasaň zo strany SMER a na čo narazil aj kolega Bublavý. Kolega Peter Bohunický vtedy predložil návrh zákona o 28. októbri ako pamätnom dni našich národov. To znamená, že nepredkladal zákon o štátnom sviatku. A celkom čestne a otvorene predložil ho preto, lebo my sme chceli predložiť zákon o štátnom sviatku. Ale pamätný deň bol tým minimom, na čom v koalícii, vtedy širokej, ústavnej aj s SDĽ-kou ako najmenšom spoločnom menovateli bola možná dohoda. Preto bol predložený tento návrh zákona, a ja som zaň hlasoval, ale nemohol byť predložený zákon o štátnom sviatku, pretože vtedy koaličné dohody neumožňovali predložiť nič, na čom nebola dohodnutá celá koalícia. Takže nieže sa prepásla možnosť tak, že sme ju nevyužili, ale nebola možnosť využiť žiadnu možnosť.
A ku cti vtedajšej rozpravy musím povedať, že my sme začínali dnes piati, teraz nás je viac, ale vtedy nás tu tiež bola len hŕstka a okrem kolegu Bohunického sme, myslím, v rozprave vystúpili s mojím váženým priateľom Ladislavom Ballekom. A nebol o to veľký záujem. Každopádne teda tá debata prebehla tak, ako som povedal.
A teraz k meritu. Nebudem hovoriť o generálovi Štefánikovi. Nebudem hovoriť o ňom nie preto, že si nevážim jeho vklad. Nebudem o ňom hovoriť nie preto, že ho nemám rád. Vyrastal som celý život pod bronzovou sochou výšky 64 centimetrov, ktorú v mnohometrovej verzii vidíte pred Národným divadlom. Tú sochu dostal môj starý otec biskup Osuský ako dar, pretože bol predsedom Spolku pre stavbu bradlianskej mohyly. A autor tej sochy Bohumil Kafka mu ju venoval ako jeden z pár exemplárov takého toho modelového Štefánika na pamiatku tých, čo sa o Bradlo zaslúžili.
Chcem teda povedať, že pokiaľ ide o Štefánika a jeho dielo, tiež sa domnievam, že sme si príliš zvykli jeho tragickú smrť nie oslavovať, ale iste pripomínať. Ale vo mne tieto oslavy úmrtí navodzujú citát zo slávnej pesničky Karla Kryla: „Úloha osobnosti v dějinách státu pozůstává z ochoty té osobnosti zemřít nebo se nechat zabít dřív, než stačila odvolat." To bola Krylova skúsenosť so svetom.
Každopádne generál Štefánik zomrel tragicky a teraz poviem kacírske slová: „Možno ho to uchránilo pred tým, aby zabŕdol do bežnej politiky, do hádzania blatom. Mal to šťastie, že zomrel ako heroj, zomrel ako padajúci Ikarus nad dokonaným dielom a nedotklo sa ho nič, čo prišlo potom. I preto vďaka Bohu zaňho, možno nie vďaka Bohu za ten smutný koniec ostala jeho žiarivá osobnosť ako legenda.
Ale ja, naopak, vnímam 28. október ako dielo bezmenných legionárov, ktorí padali pri Bachmači, Vouziers, Doss Alto, ktorí krvácali za to, aby mohli Štefánik, Osuský a ďalší svetu povedať: „Je tu jedna sila, ktorá bojuje na vašej strane a zaslúži si svoj štát." To nie je len oslava diela generála Štefánika. To je oslava x obetí legionárov, ktorí riskovali, po prvé, guľku ako vlastizradcovia monarchie v prípade zajatia na druhej strane frontu, alebo smrť, ktorá mnohých postihla, pretože bojovali statočne, hrdinsky, často v ťažkých bitkách. Tí všetci sú rovnako hrdinami ako generál Štefánik, akurát nemáme mená mnohých z nich. A je to tiež i zásluha dlhých desaťročí práce, ktorá sa začala v roku meruôsmom, keď začal Štúr hovoriť o hornouhorskom okolí.
A ak tu niekto hovorí o náboženskom aspekte, no pravda je, že Milanovi Ďuricovi udrelo do očí, že z ním uvedených 101 signatárov Martinskej deklarácie bolo vraj 95 evanjelikov. Nakoniec, aj v triumviráte Štúr, Hurban, Hodža nebolo veľa katolíkov. Ale pravda je tiež, že ozaj nejde o religióznu záležitosť. Možnože tam bolo šesť katolíkov, ak ich tak narátal Ďurica, nech si už o ňom myslím, čo chcem, ale bol tam Andrej Hlinka a slúži mu ku cti i jeho historický citát o nepodarenom manželstve, čo znamená, nejde o religióznu tému. Martinská deklarácia nebola lepšia alebo horšia, či tam boli luteráni alebo katolíci. Zhodou okolností originálny dokument podpísalo v tom čase, keď sa tam zasadalo, alebo bolo, 64 ľudí. V abecednom usporiadaní tam pod číslom 32 figuruje Ján Krivoss, môj prastarý otec, obchodník z Mikuláša.
Je tiež pravda, že zo šestnástich žúp, ktoré pokrývali naše územie, zo siedmich nebola v Martine ani noha, boli tam len zástupcovia deviatich žúp. A celkom logicky tam boli zástupcovia geograficky k Martinu v tom čase blízkych žúp. Nič to nemení na tom, že tu budeme teraz hovoriť o tom, aký mal kto mandát. Mandát vzniká voľbami a voľby sa môžu diať vtedy, keď je na to príležitosť. Takže nemá zmysel hovoriť o mandáte Dulu, o mandáte Medveckého, o mandáte Hlinku či Krivossa, tak ako nemá zmysel hovoriť o mandáte, ktorý dali niekomu príslušníci Slovenskej ligy v Amerike alebo českých spolkov v Amerike, lebo to neboli tí, o ktorých štát išlo. Mandát mohli dostať tí ľudia len od svojich občanov. A, samozrejme, že ho nemohli mať, tak ako študenti 17. novembra na Národní tříde nemali mandát na zbúranie komunizmu u nás. Proste veci sa dejú bez mandátu. Aj na námestí SNP toho dvadsiateho prvého či koľkého novembra 1989 nemal nikto mandát. Tam proste boli ľudia.
A v tej Prahe po tom, ako ho prepustili z maďarskej basy, bol aj Vavro Šrobár. Bol tam teda Slovák, ktorý tam neprišiel náhodou idúc okolo, lebo s Vavrom Šrobárom súdeným a odsúdeným pre protimaďarskú činnosť sa spája jedna vetva slovenského postoja, ktorý vyústil do prihlásenia sa Slovenska k Česko-slovenskej republike. To nebola žiadna náhodná účasť alebo to, že teda bol tam aj jeden Slovák. No nepochybne ani v Prahe, ani v Martine nebol ani generál Štefánik, ani Štefan Osuský, ani Masaryk, ani Beneš. Ale tiež kvôli tomu ich nebudeme hádam spochybňovať a nebudeme rozmýšľať, aký mal kto mandát.
Myslím si, že sa máme vrátiť k samotnému faktu, k vzniku Česko-slovenskej republiky, a opäť sa vraciam k tomu, že by sme teraz nemali na jej vznik nabaliť všetko to, čo sa dialo potom, lebo to znamená obviniť študentov z bratislavského pochodu alebo z Národní třídy, že sú zodpovední za zlodejiny, privatizáciu, únosy, falšovanie referend a podobné veci. No hádam nie, hádam nepodsúvame tým študentom fakúlt, ktorí sa zhromaždili v aule Univerzity Komenského a vytvorili koordinačný výbor, že hádam v ich úmysle bola privatizácia VSŽ tak úspešná, ako sa udiala poctivým inžinierom Rezešom? To znamená, že my nemôžeme nikdy hľadať triesky ani brvná v očiach tých, ktorí v danej chvíli stáli na Národní tříde alebo bojovali pri Bachmači, alebo sa zhromaždili v Turčianskom Martine a prihlásili sa k niečomu, k niečomu, o čom tí v Martine celkom evidentne nevedeli, že existuje, lebo o tom neboli informovaní.
A ak prišiel podvečer politik Hodža a vykonal niektoré zásahy v texte Martinskej deklarácie, tak tak urobil iste preto, lebo keď si prečítame zoznam signatárov, tak tam v zásade, až na výnimky, medzi Bazovským a Žuffom, čo bol v abecede prvý na písmeno B a posledný v abecede na Ž (Žuffa), nebolo veľa politikov. Boli tam slovenskí vlastenci. A ak ich je v tom v zozname 64, tak je nepochybne isté, že bolo slovenských vlastencov viac. Ale ak si niekto myslí, že ich bolo viac ako päť stoviek, tak sa veľmi mýli. Nebolo ich viac. Toto nebol síce reprezentačný orgán, ale ten počet tých ľudí dáva obraz o tom, koľko ľudí malo potuchy o tom, že by sme to mali robiť inak a žiť inak, inde a v inej konštelácii. A im patrí naša vďaka.
A, samozrejme, veľmi jednoduché by bolo zdôvodnenie, že máme si vybrať 28. október, a nie tridsiaty, lebo najprv niečo muselo vzniknúť a potom sa k tomu dalo prihlásiť. Ručím vám za to, že keď došla z Prahy správa o vzniku Česko-slovenskej republiky, a teraz nejdem za generála Štefánika rozhodovať, nemyslím si, že by generál Štefánik trval na tom, že to budeme svätiť tridsiateho. Preňho bola Česko-slovenská republika naplnením jeho snaženia. Je naplnením toho hesla, ktoré on mal ako osobné, ale ktoré zároveň sa naplnilo v tej republike: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ A tí ľudia, ktorí signovali Martinskú deklaráciu, čítame tu mená ako Pavol Blaho, lekár, publicista, politik, pracovali k tomu dátumu, nevediac, kedy nastane a kedy sa zrútia fronty a kedy podpíše monarchia kapituláciu, ale smerovali k nemu roky a roky trvajúcou prácou. Generál Štefánik ako člen Detvana, pražského spolku slovenských študentov, v priateľskom vedení profesorom Masarykom netušil, že raz bude ministrom vojny krajiny, kde bude Masaryk dezignovaným prezidentom. Ale už vtedy chápali, že k sebe patria.
A ďalšie roky trvalo cez peripetie vojny, ktorú si niekto želal a niekto neželal, nad obeťami ktorej tento rok skláňame hlavu, ale ktorá zároveň nám priniesla slobodu a národnú existenciu. Jednoducho môžeme celkom jasne povedať, že ten dátum nie je o jednom človeku, že je o tisícoch ľudí, je o hŕstke vlastencov a kvante legionárov, ale je o myšlienkovom svete, ktorý sa v ten deň naplnil vyhlásením slobodného štátu Čechov, Slovákov a ďalších, ktorí na tomto území žili. A myslím si, že je primerané, a akokoľvek si povieme, ako hovorí priateľ Mičovský, takmer svätý človek, že nejde o dátum štátneho sviatku a kalendár, ale o to, čo povieme svojim deťom a vnukom. To je pravda.
Len keď sa pozerám na to, v akom morálnom stave je krajina, tak sa pýtam, načo je nám sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Neviem, či nás robí lepším, ale hádam ho nezavrhneme. To znamená, hľadieť na to tak, k čomu ten štátny sviatok vedie, je možno zaujímavá úvaha, ale v tejto krajine kradneme, smilníme, zabíjame deti, robíme všeličo, čo je v prudkom protirečení s mnohými sviatkami tejto krajiny. Takže môžeme odbaviť aj tento sviatok tým, že, čo už sa dá robiť, aj tak to ľuďom do hlavy nevstúpi.
Keď sa človek rozpráva, ako vidíme, s kamerou a s mikrofónom so študentmi, absolventmi stredných škôl, teda nie, povedal by som, ľuďmi úplne nedovzdelanými, tak fakty, ktoré sa dozvie redaktor o Cyrilovi a Metodovi alebo o komkoľvek inom a akejkoľvek inej udalosti, sú tristné. To je pravda. Potom sú dve možnosti, rezignovať na to alebo nerezignovať. A myslím si, že 28. október ako štátny sviatok znamená nerezignovanie na to, že naši predkovia i naši rodinní blízki tiež nerezignovali, v relatívne dosť beznádejnej situácii, lebo v roku 1915, keď odchádzali poniektorí bojovať za fikciu slobodného štátu, nemohli vedieť, ako ten front dopadne. Vonkoncom nebolo jasné, že centrálne mocnosti prehrajú. Na mnohých z nich boli uvalené rozsudky pre velezradu, ten rozsudok bol trest smrti. A tí ľudia nerezignovali a dúfali, že to naplnia. A ono sa to zhmotnilo.
Mám len takú drobnú kacírsku poznámku na ten 30. október. Ja som hrdý na to, že môj pradedo bol jeden z tých 64 signatárov , ale i on mal svoj príbeh Slováka a pansláva. A že Štefan Osuský bol na tej druhej strane, ktorý nebol v Martine? Ale ak menujeme tých troch, tak Štefan Osuský bol ten štvrtý, hneď prvý za nimi, Masarykom, Štefánikom a Benešom.
Ale napriek tomu všetkému sa domnievam, že nejde o tých, ktorých mená poznáme, ide o všetkých ďalších. A ak nerezignovali oni, by sme nemali rezignovať ani my.
A ten 30. október, ktorý sa tu predáva vo vystúpení kolegu Podmanického ako, že keby ste prišli s 30. októbrom, to už tu bolo viackrát. To je taká odpadová jímka. Mrzí ma, že tento prímer používam, ale keď niečo nechcem schváliť, to jest to, čo je predložené tu, tak to posuniem na 30. október skrývajúc sa za Martinskú deklaráciu s tým, že tá keby bola, o tom by sa dalo uvažovať. Ručím za to, že keby bola i tá, tak o nej tí, ktorí toto hovoria, vo veľkej väčšine uvažovať nebudú. Je to pre nich hromozvod, ktorým podľa nich ako skrytým za týmto dátumom odvádzajú pozornosť od faktu, že tento návrh sa im prieči.
Ten 28. október, ktorý sme oslavovali my, keď sme boli mladí a deti, a kreslili sme k nemu výkresy s dymiacimi komínmi a hutami, bol Deň znárodnenia. Áno, viete, história sa krivila všelijako, v detských mysliach dymiacimi komínmi znárodnených fabrík, pretože sa nedalo hovoriť o Masarykovi.
A citát priateľa Mičovského je déjá vu, lebo tú knižku od Jána Juríčka rečeného Bobál, Brezovčana telom aj dušou, som dostal v tom istom čase aj ja. A už sme o tom tuná na tejto pôde hovorili. Ale to, presne ako bola tá venovacia vložka v tej knihe, bolo preto, lebo sa o ňom jeho dcéra nemohla nič dozvedieť. A ak máme možnosť nájsť sviatok, ktorý, pripusťme, a bez ohľadu na religiózny aspekt, podporil v tom čase i najzávažnejší katolícky politik Andrej Hlinka a kvantum luteránov, politikov i nepolitikov, tak ak nachádzam jeden taký bod, kde boli tieto dve inak dosť v tom čase dve hlavné zákopované relígie na Slovensku, najbližšie, tak to bolo presne v ten deň v Martine. Ale i v tomto zmysle treba povedať, že sa ten Hlinka, hovorím bratom katolíkom, prihlásil k mladším bratom vo viere, prihlásil k Česko-slovenskej republike a aby sa k nej mohol prihlásiť, musela byť. A ona bola a bola od 28. októbra. A preto tento návrh podporím. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Budem hovoriť ako profesionál v oblasti historických vied. Mrzí ma, že sa celá táto záležitosť spolitizovala, zideologizovala a že k tejto problematike hovoria ľudia, ktorí tejto problematike viac-menej nerozumejú, lesník, ekonóm, lekár a ďalší. Chcel by som naozaj zvýrazniť jednu vec, ja ako poslanec sa budem vždy vyjadrovať k tým veciam, ku ktorým mám blízko a ktorým rozumiem. A nebudem sa nikdy vyjadrovať k lesníckym otázkam a podobným otázkam. A poprosil by som pánov poslancov z opozície, ak ste chceli takýto návrh zákona pripraviť, mali ste ho urobiť krížom cez celé spektrum, mali ste ho pripraviť tak, aby bol kvalitne pripravený, aby bol oddiskutovaný, aby sme takýmto spôsobom mohli dať hold tým, ktorí založili prvú Česko-slovenskú republiku, nesporne demokratickú republiku, republiku, ktorú si môžeme všetci do jedného aj na Slovensku vážiť. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Najprv by som zareagoval na to, čo povedal pán poslanec Osuský v úvode svojho vystúpenia, keď hovoril. A citoval Karla Kryla o tom, že možno pre niektorú významnú historickú osobnosť je aj výhodné, keď hrdinsky zomrie, lebo potom je zachovaná v našej kolektívnej pamäti v omnoho príjemnejších konotáciách, ako keď žije dlho a prežije aj možno nepríjemnosti politického zápasu. Rád by som to možno takisto nadniesol len veľmi ľahko, že na niektorej z pietnych spomienok na úmrtie Milana Rastislava Štefánika 4. mája ešte v časoch Prvej republiky jeden z rečníkov povedal, že Štefánikova smrť je najvyššou obeťou, ktorú tento hrdina priniesol na oltár vlasti a národa, prostredníctvom nej nastalo zmŕtvychvstanie slovenského národa, definitívne spečatila akt oslobodenia Slovákov z tisícročnej poroby. Čiže trošku humorne môžem povedať, že podobné konotácie ako Karel Kryl mali aj niektorí iní predstavitelia Prvej republiky Česko-slovenskej.
Ale to druhé, čo chcem už vážnejšie povedať, je, že myslím, že pánovi poslancovi Osuskému sa podarilo veľmi brilantne vystihnúť význam Milana Rastislava Štefánika pre vznik Česko-slovenskej republiky.
A ja znovu zopakujem len to, čo som povedal vo svojom rečníckom vystúpení, Česko-slovenská republika, ktorá vznikla 28. októbra 1918, zachránila slovenský národ, nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky by bol osud slovenského národa veľmi povážlivý v kolobehu dejín.
A tá druhá veľmi dôležitá poznámka je, že nebyť diplomatického, vojenského a politického úsilia Milana Rastislava Štefánika vznik Česko-Slovenska by bol veľmi komplikovaný, keď nie nemožný. Jeho úloha pri vzniku Česko-Slovenska je neodškriepiteľná, preto tieto dva dátumy patria dokopy.