3. schôdza

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť v tejto rozprave. Pokúsim sa byť stručnejší ako moji predrečníci, ale o nič menej hutný. Skúsme dnes hovoriť o tomto veľmi komplikovanom probléme otvorene, jasne a bez žargónu, pretože tým, že je naozaj taký zložitý, stáva sa, že uniknú dôležité veci. Začnem tým, o čom dnes rokujeme a o čom dnes, naopak, nerokujeme. Nerokujeme dnes o Grécku, aj keby sa to tak mohlo zdať z časti diskusie, to, o čom dnes rokujeme, sa osudu Grécka týka len minimálne. Ja sám mám, aj som to verejne vyjadril, určité pochybnosti o tom, či grécka spoločnosť a grécky štát sú schopné sa dostať z pasce dlhov, nielen kvôli výške týchto dlhov, ale z toho hľadiska, z toho pohľadu, do akej miery sú schopní zabezpečiť fungujúcu ekonomiku a z nej následný výber daní. O tom však dnes hovorím, máme hovoriť len minimálne, lebo toho sa Európsky mechanizmus pre stabilitu týka len minimálne. Podstatnejšie pre našu debatu sú dva iné motívy.
Prvým je samotný euroval 2 alebo Európsky mechanizmus pre stabilitu. Je to naozaj cesta do otroctva, alebo je to slepá ulička, alebo je to naozaj nevyhnutné riešenie? Druhá otázka je, akú máme dnes víziu Európy. Pretože, a v tom by som chcel nadviazať na pána predsedu KDH Figeľa, toto je aj debata o Európe, akú Európu chceme, aké miesto v nej chceme a čo sme v prospech tejto vízie ochotní obetovať a čo už obetovať ochotní nie sme. Pokiaľ začneme s Európskym mechanizmom pre stabilitu, vráťme sa kúsok do histórie a pripomeňme si, že práve posledné veľké kataklizmy 20. storočia medzi rokmi '29 až '45 presvedčili vyspelé krajiny o potrebe vzniku Medzinárodného menového fondu. Tento fond existuje od roku '44, a napriek tomu, že dnes býva často spojený skôr s pravicovým videním sveta, treba si pripomenúť, že intelektuálnym otcom jeho vzniku bol John Maynard Keynes, ktorý, naopak, je vzývaný skôr na stredoľavej strane spektra.
Medzinárodný menový fond, ktorého do veľkej miery kópiou je Európsky mechanizmus pre stabilitu na európskej úrovni, je inštitúcia, ktorá funguje dnes už takmer 70 rokov. Funguje s významnými úspechmi aj s významnými neúspechmi. Nestal sa svetovou vládou, ani jej zárodkom, nezbankrotoval svoje členské štáty, ale ani nezachránil svet pred všetkými problémami. Je to len jeden z mnohých nástrojov, ktoré svet má nato, aby riešil určité typy problémov.
My dnes máme súhlasiť alebo nesúhlasiť s takýmto nástrojom pre Európu. Potrebujeme takýto nástroj? Nestačí napríklad Medzinárodný menový fond, ako SDKÚ kedysi navrhovala pri Grécku? Bohužiaľ, vzhľadom na to, čo sa udialo za posledné tri roky, nepostačuje. Grécko sa dalo ešte riešiť v kontexte Medzinárodného menového fondu. Európa sa už v kontexte Medzinárodného menového fondu riešiť nedá, a to z toho jednoduchého dôvodu, že veľkosť európskych problémov dnes presahuje možnosti Medzinárodného menového fondu. Medzinárodný menový fond jednoducho nemá toľko peňazí a jeho členské štáty, ktorými sú krajiny od Burkiny Faso a Čínskej ľudovej republiky až po Spojené štáty americké, ale aj európske krajiny, nemajú dôvod dnes spoločne sa celosvetovo zložiť na riešenie európskych problémov. Na ne sa musíme zložiť, ak chceme, spoločne. Otázka je, či chceme? Z tohto pohľadu postoj SDKÚ už bol prezentovaný pánom poslancom Štefancom a ten postoj je pozitívny. My si myslíme, že vznik Európskeho mechanizmu pre stabilitu zmysel má. Nebudem opakovať aj jeho argumenty, ale dovoľte mi možno k nim pár pridať. Prvý a základný argument, ktorý tu zatiaľ zaznieva málo, je to, že pri vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu sa podarilo dosiahnuť jeden cieľ, ktorý si Slovenská republika oficiálne určila a ktorý, naopak, v dočasnom eurovale neexistoval. Napriek tomu sme ho ratifikovali, pretože vtedy ani existovať nemohol. A to je naozaj možnosť takzvaného haircut-u, teda znižovania hodnoty súkromných dlhov. Od vzniku Európskeho mechanizmu pre stabilitu budú záväzky, dlhy členských štátov tohto mechanizmu obsahovať aj klauzulu, ktorá v prípade krachu bude umožňovať legálnym a organizovaným spôsobom z nich škrtať. Povedané ľudským jazykom, keďže som sľúbil hovoriť bez žargónu, je to takzvaný riadený bankrot. Teda to, že veritelia budú strácať, ak krajina nebude schopná splácať, ale budú súkromní veritelia a budú strácať, ale spôsobom, ktorý bude organizovaný, kolektívny a bude, mala by byť snaha, aby nebol chaotický. Toto bola základná podmienka Slovenskej republiky pri vyjednávaní tohto mechanizmu. Nemyslíme si, že sme si ju vyjednali sami. Samozrejme, bola to základná podmienka aj krajín ako Nemecko a iných krajín takzvaného severu a v Európskom mechanizme pre stabilitu to je. To znamená, to, čo sme dlho kritizovali na týchto typoch pomoci, teda to, že neobsahujú možnosť práve riadeného bankrotu, je v tomto mechanizme vyriešené. Otázka je, ako bude tento mechanizmus použitý? Druhá otázka, ktorá tu zaznela, je finančný záväzok. Päť celá osem miliardy je maximálny finančný záväzok, ktorý Slovensko do tohto môže vložiť, ak bude opakovane vyzvané. To znamená, že nie je to ničím nekončiaci rad záväzkov. Je to jasne definovaná suma. Z toho aj na začiatku sa splatia tie malé percentá, zvyšok by sa mal vložiť, len ak to bude nevyhnutné, s týmto horným stropom. Je to suma obrovská. Myslím si, že každý, kto sa tvári, že je to suma, ktorá je maličká alebo pre Slovensko nepodstatná, by nehovoril pravdu. Ale takisto to nie je ani suma nezvládnuteľná. Je to približne 8 percent nášho HDP dnes. Čo je, treba povedať, zvýšenie dlhu, ktoré nám zabezpečila vláda Roberta Fica za jediný rok svojej existencie v roku 2009. To znamená, keby sa celý euroval 2 rovno nevrátil, ani z neho cent, čo je takmer nemožné, tak je to asi náklad na jeden rok fungovania  predbývalej vlády. Takisto je to menej ako polovica štrukturálnych fondov, ktoré na Slovensku pretečú za sedem rokov jedného programovacieho obdobia. A je to takisto zlomok toho, čo by Slovensko stála akákoľvek významná európska recesia, ktorá by nasledovala po rozpade eurozóny. To znamená, riziká sú výrazné, sumy sú obrovské, ale aj alternatívy sú ešte väčšie. Zároveň tu nezaznelo zatiaľ, aspoň, hoci som sa snažil pozorne počúvať, som nezachytil fakt, že Slovensko naozaj má dnes na výber. Slovensko nemusí ratifikovať Európsky mechanizmus pre stabilitu a nevstúpiť do neho. Nezablokuje tým vznik tohto mechanizmu. Tento mechanizmus vyžaduje na svoj vznik nie 100 percent, ale menej. A keďže my sme štát malý, tak bez nás môže vzniknúť. Napríklad bez Nemecka by vzniknúť nemohol, ak si to správne pamätám. Čo by boli ale dôsledky tohoto kroku, ktorý môžme dnes, zajtra slobodne vykonať, ak tak dospejeme k tomu záveru. Dôsledky by boli dva. Prvý je, že, samozrejme, by sme stratili nárok na akúkoľvek pomoc z tohto mechanizmu v budúcnosti. To znamená, stratili by sme nárok na európsku pomoc v prípade, že Slovensko by potrebovalo finančnú pomoc, a zároveň by sme vyslali určitý zásadný geopolitický signál o tom, kam chceme patriť a kam patriť nechceme a na čom sme ochotní podieľať a na čom sa ochotní podieľať nechceme. Tento signál by sme nevyslali Grékom, ani Španielom, ani Talianom, dokonca ani Portugalcom. Tento signál by sme vyslali Nemcom, Rakúšanom, Fínom, Holanďanom a všetkým ostatným, ktorí reálne túto pomoc platia. Pokiaľ hovoríme o tom, že čo by sa stalo, keby sme nemali na túto pomoc nárok? Videli sme aj v uplynulých rokoch, že vlny svetového finančného oceánu sú pomerne prudké. Väčšinou sa v nich potápajú slabé lode, ale niekedy sa v nich potopia aj lode silnejšie, ak je búrka veľmi prudká. Nie je možné tvrdiť na základe historickej skúsenosti, že štáty, ktoré sú zdravé hospodársky a zodpovedne hospodária, nikdy žiadnu pomoc nepotrebujú. Ak tomu neveríte, pozrite sa do Estónska. Estónsko nemalo žiadny verejný dlh takmer do roku 2008, napriek tomu svetová hospodárska kríza ho takmer zničila a bez bilaterálne organizovanej pomoci škandinávskej by Estónsko pravdepodobne skolabovalo. Dnes sa Estónsku opäť darí. Estónsko malo, samozrejme, odvahu aj na veľmi bolestivé reformy, čo je bod, ku ktorému sa vrátim. Ale aj silná loď, najmä ak je malá, môže byť pochovaná svetovým finančným oceánom. To znamená, aj keby pokračovala zodpovedná vláda, nie je vôbec zaručené, že Slovensko by nemuselo nikdy takúto pomoc potrebovať. Ak bude pokračovať, ak by napríklad bola bývala pokračovala prvá vláda Roberta Fica, je dosť možné, že by sme tú pomoc potrebovali veľmi rýchlo. A je možné, že ju ešte v budúcnosti potrebovať budeme. Preto si myslím, že samo osebe nie je vhodné sa toho vzdávať. Osobitne v prípade, ak naše individuálne vyčlenenie z eurozóny by bol absolútny signál na špekulatívny útok proti tejto krajine. To znamená, nehovoríme o rok, o dva, o tri, hovoríme o dnes. Ak Slovensko by povedalo, že nechce byť súčasťou ESM, v tej chvíli by sa pravdepodobne stalo prvotným cieľom všetkých špekulantov, ktorí by stavili na to, že táto krajina bude vytlačená aj z eurozóny. A to pomerne rýchlo. A nebude schopná splácať svoje dlhy. Ak mi neveríte, pozrite sa späť do októbra, novembra, decembra minulého roku, keď zrazu pod vplyvom diania v Európe vyschli financovania dlhov krajín ako Slovensko alebo Slovinsko a na niekoľko veľmi dramatizujúcich týždňov tu hrozilo, že Slovensko môže defaultovať v priebehu niekoľkých mesiacov. Na to, aby sme toto vedeli riešiť, by nám dokonca nestačilo okamžité zníženie deficitu verejných financií na nulu, čo samo osebe by bolo veľmi, veľmi bolestivé. Pretože my musíme aj takzvane prerolovať existujúci dlh. Len tento rok, ak si pamätám správne, je to 8 mld. eur, ktoré by sme museli prerolovať, aj keby sme rovno dneska hospodárili vyrovnane. Ak by nám ich niekto nepožičal, znamenalo by to, že by sme museli znížiť veľkosť tohto štátu, rádovo povedané, niekde na polovicu. To jednoducho, je to určite možné, ale je to určite aj krok, proti ktorému by ešte aj to, čo sa dnes deje v Grécku, bola úplná polahoda. Dovoľte mi ale ísť k tomu rozhodovaniu, k eurovalu, čo je ďalší bod. Rozhodovať o eurovale síce má v princípe jednohlasne, ale vo výnimočných prípadoch stačí 85-percentná väčšina. A v tom má pán Sulík úplnú pravdu, že výnimočné situácie sa v Európe stávajú nie až tak výnimočne, najmä počas takejto krízy. Takže musíme sa zmieriť s tým a zobrať do úvahy to, že bude rozhodovať 85-percentná väčšina. To je, myslím si, treba férovo povedať, 85-percentná väčšina, na jej zablokovanie nestačí Slovensko. Slovensko má, ako vieme, jedno percento. Dokonca nestačia na to ani ostatné malé štáty. Keby sme rovno spočítali Holandsko, Fínsko, Rakúsko, Slovensko, tak stále je to menej ako 10 percent. Si to z hlavy pamätám. To znamená, jediný z tých, nazvime to z tej severskej koalície, kto by na to stačil, sú Nemci. Bez Nemcov nie je možné aktivovať Európsky mechanizmus pre stabilitu, s Nemcami je možné ho aktivovať, ak sa na tom dohodne s ostatnými, nazvime to južanskými krajinami a Francúzskom. To vedie, samozrejme, aj k rizikám. Dnes sa Nemci chovajú veľmi zodpovedne. Posledné roky možno niekedy až príliš tvrdo a obava počas tejto vlády, že by súhlasili s niečím, čo by bolo vrcholne nezodpovedné, je nižšia. Ale, samozrejme, vlády sa menia. Nevieme, kto bude vládnuť Nemecku po roku 2013, nevieme, kto bude vládnuť o 5 rokov, o 10 rokov. Takže toto riziko tu je. Priznám sa však, že toto riziko dnes nepovažujem za najzávažnejšie. Za závažnejšie považujem riziko, že ani schválený a fungujúci Európsky stabilizačný mechanizmus nemusí stačiť. A to, ak sa Európa nevzchopí a nedotiahne reformy. Predstavte si situáciu, ak budeme ďalej, naozaj vznikne ESM, bude sa dokonca aj škrtať. Bude sa škrtať veľmi razantne, tak ako sa dnes v mnohých krajinách škrtá, a nedokážeme oživiť ekonomiku, Španieli nedokážu zreformovať svoj trh práce, Gréci nedokážu vytvoriť situáciu, kde sa podnikateľom oplatí podnikať a zamestnávať ľudí. Portugalci nedokážu zvýšiť kvalifikovanosť svojej pracovnej sily a jej konkurencieschopnosť. A takto by sa dalo ísť ďalej a ďalej, tak naozaj, ani Európsky mechanizmus pre stabilitu nedokáže zabezpečiť rast. Nedokáže zabezpečiť to, že sa z tej dlhovej pasce vymaníme. A to je niečo, čo, čo tu je prítomné a to je riziko, ktorého si musíme byť vedomí a s ním pracovať. Otázka však je, aké sú dnes reálne alternatívy, ktoré sú na, na stole a k nim, s nimi by som chcel skončiť. V skutočnosti máme dnes len dve alternatívy. Jedna je Európa centralizovaná, s jedným rozhodovacím miestom, niekto ju nazýva superštát, môžme ju nazvať aj inak. Ale je to alternatíva, kde Európa sa riadi väčšinovým rozhodovaním a väčšinovým rozhodovaním v Bruseli. Druhou alternatívou je Európa národných štátov a zároveň Európa jasných pravidiel a obmedzení. Hovoríme tu aj o tretej Európe, Európe, kde si každý robí, čo chce, a nesie za to plné dôsledky. Táto Európa však už dnes možná nie je a neexistuje. To znamená, ak niekto si myslí, že môže zastaviť tento vlak a z neho vystúpiť, tak môže, ale potom vystupuje aj z eurozóny a vystupuje z celkovo, z nášho, z našej účasti na európskom projekte. To si treba povedať. Z tohto pohľadu si osobne myslím, že najväčšia tragédia našej diskusie o Európskom stabilizačnom mechanizme je tá, že tábor, ktorý chce budovať proti, alebo nie je nadšený superštátom, ale chce bojovať za Európu národných štátov jasných pravidiel, sa vnútorne rozštiepuje a trávi viac času vzájomným nadávaním alebo kritikou, ako tomu, aby jasne povedal, že si takúto Európu praje. A prečo to tak je, je naozaj pre mňa jedna z veľkých otázok, o ktorých by som rád s rôznymi kolegami aj debatoval. Dovoľte mi, možno ešte ku koncu spomenúť, prečo si myslím, že európsky superštát by nebol pre Slovensko najlepšie riešenie, napriek tomu, že osobne mám k Európskej únii veľmi pozitívny postoj. Prečo si myslím, že Európa pravidiel je lepšia? Pán predseda Figeľ to tu spomenul, nie je tu momentálne, že Európa pravidiel, Európa funguje vtedy, keď je to Európa pravidiel. Keď je to Európa diktátu väčšiny, tak nefunguje a hrozí jej rozpad, čo je pohľad, s ktorým sa stotožňujem. Navyše, Európa za nás nevie vyriešiť naše základné problémy. Európa nevie vyriešiť korupciu na Slovensku, Európa nevie zabezpečiť Slovensku ekonomickú prosperitu. Európa nám v tom vie pomôcť. Európa vie možno vyčistiť najväčšie excesy, ako sme videli aj v minulosti, ale prosperitu a slušný štát si musí každý vybudovať sám. O tom sa dnes aj denne presviedčajú aj občania bývalých východonemeckých štátov, do ktorých západní Nemci naliali sumu, proti ktorej tento euroval je smiešna suma. O tom sa presviedčajú aj Gréci, do ktorých Európa naliala veľa peňazí v minulosti zo štrukturálnych fondov a naozaj postavila veľmi pekné diaľnice. Ale zistilo sa, že dokonca ani to nestačí na fungovanie slušného prosperujúceho štátu. Preto euroval, tento euroval nie je dostatočnou, ale nevyhnutnou podmienkou cesty vpred. Ak naozaj nebudeme reformovať, nebudú aj ostatní reformovať, skončíme. To, čo sa dnes deje v Európe, a to si tu treba povedať, to tu nezaznelo, však nie je nejaká nekontrolovateľná kríza. Je to v skutočnosti poker medzi dvoma stranami, v ktorom sa hrá o budúcnosť Európy. A ten poker spočíva v tom, že jedna časť Európy hovorí druhej, musíte reformovať a my vám pomôžeme, ak budete reformovať, a druhá časť Európy hovorí, že dobre, tak reformujme, ale radšej pošlite tie peniaze najprv. A tento poker medzi tými, čo majú platiť, ale chcú reformy, a tými, čo potrebujú peniaze a k reformám majú rôznorodý postoj, je to, čoho sme svedkami posledných troch rokov. Ten poker môže dopadnúť aj veľmi tragicky, ale nemyslím si, že k nemu dnes máme alternatívu. Pretože len s peniazmi, alebo len bez peňazí sa nezaobídeme. Musíme naozaj Európu hospodársky zreformovať. A z pohľadu Slovenska, a tým by som naozaj skončil, si myslím, že nie je alternatíva k Európe a nie je alternatíva k Európskej únii. A tu si myslím, že dochádza tiež k jednému nedorozumeniu. My nie sme Veľká Británia, my nie sme dokonca ani Holandsko, ani Švédsko. My nie sme krajiny s históriou neutrality alebo svetovej dominancie, krajiny, ktoré nikdy neokupovali cudzie armády, ktoré nikdy nezažili, čo je to bankrot, alebo aspoň byť na jeho okraji. My sme krajina s inou históriou, v inom bode a s inými podmienkami. A pre takúto krajinu Európa je nielen viac prosperity, ale aj viac slobody. A preto si myslím, že alternatívou k tomu, čo tu dnes schvaľujeme, nie je silný národný štát, ktorý bude zodpovedný, ale je to nestabilita, prispôsobenie sa vždy veľkým, ale bez pravidiel, a oveľa menšia kontrola nad vlastným osudom. Preto ja si rozhodne volím Európu pravidiel, ktorú bude môcť Slovensko spoluutvárať. A takúto Európu dnes predstavuje aj Európsky stabilizačný mechanizmus vrátane všetkých svojich rizík.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pán Beblavý, oceňujem váš prejav a s viacerými argumentami sa aj stotožňujem, len nerozumiem jednej veci, respektíve myslím si, že si protirečíte. Na jednej strane vravíte, európsky superštát by nebol najlepšie riešenie, no, a teda, že nie ste za to preto, lebo prosperitu si vieme zabezpečiť len my, ale zároveň sme na najlepšej ceste do európskeho superštátu. Či už fiskálna zmluva, kde úplne potichu sa dostal článok č. 11, ktorý vraví o tom, že reformy, hospodárske reformy musíme konzultovať s Bruselom, alebo tento euroval, ktorý vlastne, ako som to v mojom prejave hovoril, kde budú rozhodovať ľudia nie zo Slovenska. Niekde inde, v Luxemburgu. Sám vravíte, že musíme sa zmieriť s tým, že na niektoré rozhodnutia stačí len 85 percent. Čiže na jednej strane nechcete superštát, na druhej strane idete podporiť krok, ktorý nás k tomuto superštátu významne bližšie, významne priblíži. Argumentujete, že nie sme Veľká Británia a Švédsko. Ale čo také Česko? V Česku prečo si mohli dovoliť odmietnuť nejaké veci? Myslíte si, že oni sú horší Európania ako my? Alebo majú len to šťastie, že nemajú euro, a preto si môžu možno dovoliť robiť rozumnejšie rozhodnutia? No a na záver by som chcel povedať, že vašu argumentáciu, že odmietnutie trvalého eurovalu znamená vystúpenie z eurozóny, vnímam ako nekorektnú, lebo toto jednoducho nie je pravda. Pokiaľ teda takto ste to naozaj povedali, tak toto určite pravda nie je. My sme odmietli prvú pôžičku Grécku, žiadna panika nedošla, nič sa nestalo, iba sme ušetrili 800 mil. eur. A presne toto by sme mali spraviť teraz, lebo my strkáme hlavu do slučky. Vy poviete, no, sú tam síce riziká, ale ja som Európan, len tie riziká sú tak šialene veľké, že opatrnosť vraví. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Beblavý, ďakujem vám za vecný a konštruktívny príhovor. Zaujala ma najmä tá časť, keď ste hovorili o vízii Európskej únie alebo vízii Európy, hovorili ste o troch možnostiach: Európa ako superštát, Európa národných štátov alebo Európa, kde si každý robí čo chce, čiže taká anarchistická. To je to, čo asi pán Sulík chce. Toto je tá rovina politického systému. Ale ja si myslím, že by sme sa mali pozrieť na alternatívy aj z hľadiska sociálno-ekonomického systému a tam ja vidím dve alternatívy. Lebo tá diskusia sa zužuje často na ten politický systém, ako keby to bolo to kľúčové, ale ja si myslím, že dôležitejšie je, ako bude Európa vyzerať z hľadiska sociálno-ekonomického nastavenia, a tam vidím dve alternatívy. Buď Európa ako sociálny štát, kde funguje regulácia a solidarita, to je prvá alternatíva, alebo Európa ako voľné trhovisko egoistických národných štátov, to je tá druhá alternatíva. Ten európsky sociálny model, ktorý obhajujem aj ja, obhajujú v Európe sociálnodemokratické strany a s výnimkou, myslím, niektorých štátov kresťanská demokracia. Ten druhý model, to tú Európu ako trhovisko, ako voľný trh, kde si každý hľadí svoje ako egoistický národný štát, to obhajujú ultrakonzervatívci, nacionalisti a neoliberáli a plus nadnárodné korporácie, ktoré túžia po tom, aby štáty boli slabé, aby mali výhody voči nim. Ja si osobne myslím, že ten model, a toto je, myslím, aj problém pánov zo SaS, tento model voľného trhoviska je už dnes v rámci globálnej ekonomiky neobhájiteľný, pretože naozaj iba ako veľký celok sa vieme brániť, vieme brániť globálnym ekonomickým tlakom. Jedno je isté. Slovensko ako štát Európsku úniu nevyhnutne potrebuje. Bez Európskej únie by to bola katastrofa. Odporúčam ľuďom, nech sa idú pozrieť do Azerbajdžanu, Moldavska, Albánska a podobných štátov, aby vedeli, ako by žili, keby sme dneska neprijali euroval, keby sme vystúpili z eurozóny, z Európskej únie, bola by to naozaj katastrofa.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa podobne ako pán poslanec Sulík stotožňujem s niektorými argumentami, ktoré odzneli vo vašom prejave, pán poslanec. Ja si len chcem ozrejmiť jednu vec, ktorá sa tu tiahne naprieč prejavmi našich opozičných kolegov, a to, to je tá európska rodina, v ktorej majú platiť veľmi jasné spoločné pravidlá. Chcem sa opýtať, že či sú to, či hovoríte o tých spoločných pravidlách, ktoré Grécko roky rokúce porušovalo a Brusel sa tomu ticho prizeral len preto, aby tá naša európska rodina navonok vyzerala, že, že funguje. Chcem vám povedať, že podľa mňa to nebolo Slovensko, kto tie spoločné pravidlá, ako napríklad maastrichtské kritériá, porušil. Takže sa chcem opýtať, že o akých pravidlách to vlastne hovoríte, pretože ja mám pocit, že vy strašíte tým, že pre Slovensko je nevyhnutné dodržiavať pravidlá, a teda zahlasovať za trvalý euroval. A ja hovorím, že by sme sa mali zbaviť tých, ktorí pravidlá porušili, a dnes ich my máme z toho vykúpiť. A podľa mňa by sme to mali urobiť aj za tú cenu, že tá naša európska rodina, ktorá je aj tak nefunkčná, sa rozbije.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Beblavý, po svojom vystúpení v rozprave dostať pochvalu od mladého marxistu, pána poslanca Blahu, je naozaj také pre mňa zvláštne, možno aj dokumentujúce fakt, že táto diskusia sa začína uberať takým čoraz menej čitateľným smerom a neprehľadným smerom. Chcel by som ale na inú vec upozorniť. Vy ste sa vyznali vo svojom vystúpení v rozprave z toho, že dnes podporíte zmluvu o trvalom eurovale, a keď som pozorne počúval, medzi mnohými argumentmi prečo tak urobíte, ste uviedli aj taký zvláštny optimizmus, entuziazmus vyplývajúci z toho, že táto zmluva v sebe má zakomponovaný mechanizmus riadeného bankrotu krajín. Chcem vás vyviesť z toho omylu. Skúste si ešte raz pozorne prečítať aj zmluvu o ESM a hlavne zmluvu o tom dočasnom eurovale EFSF. Zatiaľ čo mechanizmus riadeného bankrotu krajín v zmluve o dočasnom eurovale bol nadefinovaný, tak v zmluve o trvalom eurovale je vetička, že krajina, ktorá požiada o pomoc z trvalého stabilizačného mechanizmu, môže, ak uzná za vhodné, začať rokovať s investormi o odpustení časti dlhu. Takže tlmil by som veľmi výrazne váš optimizmus, na ktorom je práve postavený váš zásadný postoj, že ste odhodlaný dnes v popoludňajších hodinách zahlasovať za tento európsky stabilizačný mechanizmus. Ono to naozaj tak nie je. A viete, prečo sa to dostalo z tej mäkkej formulácie, teda z pôvodnej tvrdej do mäkkej formulácie? Práve preto, lebo kľúčové, jadrové krajiny eurozóny - Nemecko a Francúzsko zistili, že ak budú trvať na účasti súkromného sektora, tak to postihne predovšetkým ich vlastné domáce banky. A preto v zmluve o trvalom eurovale už nenájdete nič tohoto typu, ale krajina, ak požiada o pomoc, môže, ak to uzná za vhodné, začať rokovať so súkromnými investormi. Takže skúste si to ešte raz celé prečítať a možno, že sa rozhodnete popoludní inak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ďakujem kolegom za, za tiež vecné poznámky a pripomienky. Neni na ne čas obsiahle reagovať, proste ten prejav bol asi až dosť obsiahly, takže dovoľte mi len štyri rýchle body. Prvý je, že Európa je podľa môjho názoru nevyhnutná, nie postačujúca podmienka našej prosperity. A o tom bol ten môj prejav. To znamená, že snažil som sa práve vysvetliť, že ani slepý eurooptimizmus, ale ani pocit, že je to nepodstatné, nie sú namieste. Druhý bod je, že my zdieľame suverenitu, odkedy sme vstúpili do Európskej únie. Otázka je, koľko jej zdieľame. To nie je krok z nuly na jednu. My sme sa už v dvetisíc štvrtom rozhodli veľa zdieľať. Teraz je otázka, či ideme zdieľať 5 mld. euro. Je to veľa peňazí, ale nie je to samo osebe niečo bezprecedentné, len je to veľmi veľa peňazí. Tretia poznámka pani Nicholsonovej k tomu, čo hovorila. Viete, teraz som videl taký výrok o tom, keď sa pýtali dvoch manželov, prečo 65 rokov sú spolu a nie sú rozvedení, tak povedali, teda aspoň podľa tohto, možno je to aj vymyslené, ale aj tak je to múdre, že my sme vyrástli v časoch, keď ak ste mali problém, tak ste ho vyriešili, dnes ak máte problém, kúpite si nový tovar. Tak ja by som povedal, to je môj vzťah k tej európskej rodine. Ona je v mnohom disfunkčná, ale myslím si, že radšej ju budeme riešiť, ako si budem hľadať rodinu novú. To je môj osobný postoj.
A pokiaľ ide o pána Sulíka. Ten rozdiel medzi nami, a myslím si, že je to úprimný rozdiel a nepripisujem vám zlý úmysel a cením si, že ani vy ste mne ho nepripisovali, je v tom, že z môjho pohľadu toto je posledná výhybka pred superštátom, lebo ak sa toto neudeje, tak budú eurobondy a bude mnoho iných vecí. A je možné, nikto nevie, aký svet bude, že tie budú aj tak raz, len toto je posledná výhybka, kde od toho ešte môžme ustúpiť. Podľa mňa tá výhybka stojí za to.
Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, panie poslankyne, páni poslanci, už to dnes tu viackrát zaznelo, že spočiatku, začiatkom leta 2010 to vyzeralo na problém jedinej krajiny, na problém Grécka. Ani táto krajina si to však dlho nechcela priznať. Priznať si, že má veľký problém splácať svoje záväzky, dlhy. A keď už bola v kúte a požiadala o pomoc Medzinárodný menový fond, členské štáty Európskej únie. Pravdu nechceli vidieť a pomenovať ani členské štáty Európskej únie, ani európske inštitúcie. Dlho sa bránili pomenovať, čo sa to vlastne v Grécku prihodilo. Dlho sa bránili pomenovať jasne predovšetkým tri skutočnosti.
Po prvé, že Gréci žili dlhé roky, možno dve desaťročia, vysoko nad pomery a reálny výkon svojej ekonomiky.
Po druhé, že Grécko dlhodobo falšovalo štatistiky o svojom rozpočtovom hospodárení a zrejme aj iné.
No a po tretie, a to je to kľúčové a zásadné, čomu sme sa v Európe dlho nechceli pozrieť priamo do očí, a síce priznať si, že v Grécku sa politici dopúšťali morálneho hazardu nezvyčajných rozmerov.
Myslím si, že Slovensko zohralo v tomto štádiu európskej dlhovej krízy významnú a pozitívnu rolu. Aj to už tu dnes odznelo, ako jediná krajina Európskej únie sme odmietli Grécku požičať a otvorene sme povedali prečo. Na jednej strane sme nikomu nebránili, aby Grécku požičal. Na strane druhej sme však vyprovokovali otvorenú poctivú debatu o tom, čo sa vlastne v Grécku stalo a čo sa vlastne v Grécku deje. Na začiatku sme boli pod veľkým tlakom. Boli sme obviňovaní z mnohých vecí, predovšetkým z absencie solidarity. Čím viac sa však odhaľovala skutočná diagnóza gréckych problémov, tým zreteľnejším a naliehavejším sa stával apel, aby Gréci zreálnili svoj sociálny status a aby pristúpili k zásadným, hlbokým, štrukturálnym reformám. K reformám podobným, k akým sme pristúpili aj my na Slovensku po roku 1998. Aj toto tu už dnes zaznelo, že sme tieto reformy, vrátane reštrukturalizácie nášho bankového systému zvládli bez toho, že by sme boli otravovali kohokoľvek iného. Zvládli sme tieto neobyčajne ťažké reformy vlastnými silami bez toho, že by sme boli niekomu niečo dlžní. A aj preto sme dokázali tento svoj postoj k nepožičaniu Grécku a k nastoleniu poctivej diskusie o tom, čo sa deje a ako z toho von. Postupne sa ale ukázalo, že pôžička Grécku stačiť nebude. Že podobné problémy s úhradou svojich záväzkov ako Grécko majú aj iné krajiny, predovšetkým Írsko a Portugalsko. No a čas priniesol aj poznanie, že nákaza dlhovej krízy ohrozuje aj niektoré veľké ekonomiky, ekonomiky ako Taliansko alebo Španielsko. No a napokon čas ukázal, že zápasíme nielen o Grécko, nielen o ďalšie ohrozené krajiny, ale vlastne o našu spoločnú menu a tým pádom o našu spoločnú perspektívu v eurozóne, v Európskej únii ako takej, že teda zápasíme o našu budúcnosť. No a takto, pod vplyvom poznania, diskusie, udalostí sa zrodili oba nástroje, ktoré sú dnes aktuálne, a to je ten, ľudovo povedané, dočasný európsky ochranný val, ktorého ratifikáciu máme za sebou, ale aj permanentný ochranný val známy pod skratkou ESM. Myslím si, že Slovensko opäť zohralo dobrú úlohu. Výrazne sme prispeli k presadeniu princípu kondicionality. To znamená, že pomoc áno, ale iba pri dôslednom plnení prísnych podmienok. Podmienok zameraných na ozdravenie verejných financií tak, aby sa krajiny, ktoré sú v problémoch, mohli časom opäť samy financovať prostredníctvom finančných trhov. Myslím, že sme výrazne prispeli k nastoleniu dovtedy tabuizovaných tém - riadeného bankrotu krajiny, uplatnenia automatických sankcií pri neplnení fiškálnych záväzkov, účasti súkromného sektora alebo, ak chcete, komerčných bánk na reštrukturalizácii dlhov ohrozených krajín. To je ten známy private sector involvement, alebo aj spravodlivejšieho a pre Slovensko výhodnejšieho distribučného kľúča, alebo, ak chcete, zloženia základného kapitálu pre permanentný ochranný val. Domnievam sa, že výsledkom doterajšieho úsilia sú štyri poznania alebo štyri reality. Tou prvou realitou je realita, že euro stále žije a že naša jednotná mena má šancu aj reálne prežiť. Tou druhou realitou alebo poznaním je fakt, že Gréci vo voľbách rozhodli, že o záchranu v eurozóne zabojujú, tak ako o tom pred nimi rozhodli aj Íri, Portugalci, Taliani, Španieli. Samozrejme, nie som si istý, že Gréci tento zápas aj napokon úspešne vybojujú. Ale myslím si, že by bolo dobré, keby aj oni, aj iné krajiny, aj eurozóna, aj Európska únia, keby sme tento zápas dokázali úspešne vybojovať. Tretím poznaním alebo skutočnosťou je fakt, že máme dohodnutý mechanizmus programov pomoci s EFSF aj ESM, ako aj mechanizmus posudzovania plnenia podmienok čerpania tejto pomoci a uvoľňovania jej jednotlivých tranží s prísnym dohľadom trojky. To je, ako je všeobecne známe, kompozícia Medzinárodného menového, fondu Európskej komisie a Európskej centrálnej banky. No a napokon to štvrté, čo niektorí neradi počujeme, ale pritom je to, podľa môjho názoru, kľúčový fakt, že nikto nič lepšie, povedal by som, nikto nič iné na ochranu našej spoločnej meny, na ochranu eurozóny a možno aj európskej architektúry doposiaľ nevymyslel. No a zjavne, domnievam sa, nebolo možné, nie je možné, nebolo prijateľné, nie je prijateľné, ľudovo povedané, nerobiť nič. Preto som presvedčený, že by sme ESM ratifikovať mali. Mali by sme tak urobiť aj preto, aby sme mali silu brániť iným, zjavne podľa mňa nesprávnym alebo, ak chcete, pre Slovensko nevýhodným tlakom. Tlakom, ktoré podporujú morálny hazard a diskriminujú štáty so zodpovednou rozpočtovou politikou. Kolega Beblavý hovoril ešte nie o tlaku, ale o istých víziách budovať európsky superštát. Ja zmienim tlak, ktorý tu celkom reálne už existuje a podľa mňa je veľmi nebezpečný a zlý. Je to tlak vydávať spoločné eurobondy. Viete, že aj pán prezident Francúzska mal tento zámer ako jeden z hlavných sloganov svojej predvolebnej kampane. Je to dobrá myšlienka, aby sme prekrývali naše dlhy spoločnými európskymi bondami? Ak sú krajiny, ktoré si dokážu požičať za nulový úrok, ale krajiny ako, dnes Španielsko si požičiava za 6,5, za bezmála 7 percent? Čítal som nedávno v jednom americkom časopise, že keby Nemci odmávali vydávanie eurobondov na prekrývanie súčasných dlhov, stálo by ich to naviac na obsluhu svojho domáceho štátneho dlhu obrovské miliardy eur, ak sa nemýlim, bola to čiastka 65 mld. dolárov, čo sa dá preniesť aj do čísla 2 percentá hrubého domáceho produktu. Inými slovami, ak by Nemci dnes kývli na vydávanie spoločných eurobondov, deficit verejných financií by sa zvýšil o 2 percentá hrubého domáceho produktu, len z tohoto titulu takto by sa predražila dlhová služba alebo obsluha verejného dlhu nemeckého štátu. Aj preto sa dá porozumieť nemeckej kancelárke, keď hovorí, že eurobondy môžu byť na samom konci, ale nie na samom začiatku. Eurobondy zjavne môžu byť vtedy, keď budeme mať približne rovnaké sily ekonomiky. Keď budeme mať približne rovnaké ratingy. Inými slovami, keď si dokážeme požičiavať na svetových finančných trhoch za približne rovnaké úrokové miery. Potom sa môžme rozprávať aj o prehĺbení integrácie do takej miery, že budeme prekrývať svoje finančné potreby spoločnými eurobondami. Hovorím iba preto, aby som ilustroval, že iba ak preukážeme odbornosť, náležitú kvalifikovanosť, ale aj nutnú mieru lojality, po slovensky azda spolunáležitosti, s európskym spoločenstvom, dokážeme presadzovať naše videnie sveta, naše postoje a brániť tomu, o čom sme presvedčení, že je brániť potrebné. V praxi to znamená, že buď budeme ponúkať vždy lepšie nástroje, v tomto prípade ponúkneme lepší nástroj, ako je ESM, a potom o tomto nástroji, o našom videní sveta, o našich receptoch presvedčíme našich spojencov, alebo budeme ratifikovať ESM. Púhe, verím, že sa nikto neurazí, keď poviem, že až tupé hovorenie donekonečna nie a nie a nie pre ESM, bez ponúkania akejkoľvek alternatívy, by Slovensko prosto ťažko poškodilo. Opakujem, nerobiť nič nepovažujem za reálnu alternatívu. Keďže na Slovensku, ale ani v žiadnej inej krajine Európskej únie sa do tejto chvíle iné riešenie, ako je ESM, nezrodilo, mali by sme toto riešenie podporiť. A teda mali by sme ratifikovať ESM, a to aj preto, aby sme sa udržali v samom jadre Európskeho klubu, aby náš hlas v tomto klube počúvali aj v budúcnosti. Alebo, ak chcete, aby Slovensko malo v Európe a vo svete náležitú vážnosť. Pochopiteľne, zároveň by sme mali dbať aj o prísne plnenie podmienok pre poskytovanie požadovanej pomoci. Mali by sme vždy dbať o to, aby stanovené podmienky viedli k potrebnému cieľu a potom aby sa tieto podmienky nezmäkčovali. Viď snahy niektorých politických strán v Grécku pred parlamentnými voľbami o tom, aby získavali prísľuby európskych spojencov, že keď sa oni presadia v parlamentných voľbách, dokážu vybaviť zmäkčené podmienky. Parlamentné voľby v našich krajinách alebo aj vytĺkanie straníckeho kapitálu nesmú byť nástrojom na revíziu dohodnutých podmienok. A to, myslím si, platí plne dnes aj pre Grécko a iné krajiny, ktoré sú v pomoci. Keď sme si podmienky dohodli, mali by sme tvrdo vyžadovať, aby aj Grécko a iné štáty v programoch tieto podmienky plnili. Mali by sme potom dbať aj o to, aby každá jedna tranža zo schválenej pomoci bola uvoľňovaná iba vtedy, keď príslušná krajina dôsledne plní podmienky pomoci. A my vieme, že tieto podmienky sú orientované na štrukturálne reformy, my vieme, že tieto podmienky sú orientované na to, aby sa krajiny mohli vyhrabať zo svojich problémov a časom, ľudovo povedané, sa postaviť na vlastné nohy. Bolo by preto dobré a podľa môjho názoru aj prínosné, keby aj slovenská vláda, a myslím, že to zaznelo tu dnes tiež, nielen každý program, nielen každú pomoc, ale aj uvoľňovanie jednotlivých tranží z týchto programov vždy vopred konzultovala s Národnou radou Slovenskej republiky. Nepochybne by to posilňovalo nielen mandát ústavných činiteľov Slovenskej republiky na medzinárodných fórach, ale tiež by to posilňovalo dôveru občanov Slovenska v zodpovedné nakladanie štátu s verejnými zdrojmi. Panie poslankyne, páni poslanci, chcel by som v závere povedať alebo podeliť sa s vami o svoje presvedčenie, že ratifikácia zmluvy o ESM nie je prípadom pre čiernobiele vnímanie alebo posudzovanie. Dnes tu niekoľkokrát zaznelo slovíčko účtovnícky prístup. Ja som si ho včera, keď som si písal vystúpenie, tam zapísal tiež, a pritom to nevnímam pejoratívne. A isteže, zdravé účtovníctvo je predpokladom pre dobré gazdovanie v rodinách, v mestách, obciach, v regiónoch, v štátoch. Teda nechcem to povedať pejoratívne, chcem to povedať politicky a zopakovať, že tiež som presvedčený, že príbeh ratifikácie ESM by sme nemali uchopiť účtovníckym, primárne účtovníckym spôsobom alebo prístupom. Je to prosto komplexná politická téma, ktorej dominuje otázka, či sa to niekomu vidí alebo nevidí. Dokážeme my, Slováci, obstáť v globálnej konkurencii samostatne, alebo iba, či predovšetkým, ako súčasť širšieho celku. V tomto prípade ako súčasť eurozóny a Európskej únie. Toto je fundamentálna otázka nielen pre našu perspektívu ekonomickú, pre našu prosperitu, ale aj, ba by som povedal, predovšetkým je to kľúčová fundamentálna otázka pre našu bezpečnosť. Pre našu bezpečnosť v tom najširšom slova zmysle. Ak sa niekto domnieva, že odstrihneme Grécko a náramne sa nám uľaví, tak ja sa domnievam, že je na veľkom omyle. Proces integrácie sa dá ľahko obrátiť na proces dezintegrácie. So všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, ktoré by neveštili podľa môjho názoru nič dobrého. Preto každá krajina by mala dostať šancu vyhrabať sa z problémov. Či už tú šancu využije alebo nevyužije, to už je jeho alebo jej problém. Ale problém je zrazu v úplne inom garde alebo v inej polohe, ako keď niekoho vyháňame, alebo odmietame takúto šancu poskytnúť. Chcem celkom na záver povedať, že som presvedčený, že každé úsporné, racionálne, efektívne rozhodnutie vlád, každá jedna reforma štrukturálna, či už sa odohráva alebo odohrá v Grécku, Španielsku, Portugalsku, ale aj v našej krajine, v ďalších členských štátoch Európskej únie, je a bude na prospech predovšetkým týchto samotných krajín. Ale, samozrejme, aj na prospech znovuzjednotenej Európy. Preto takéto rozhodnutia a reformy je treba podporovať a povzbudzovať. A zároveň podporiť aj nástroje, ktoré k presadeniu takýchto správaní zodpovednej rozpočtovej politiky, štrukturálnych reforiem, pozitívnych zmien v našich krajinách, v krajinách Európskej únie budú viesť. Áno, myslím si, že práve preto dnes je potrebné ratifikáciu programu alebo projektu ESM podporiť.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk).

Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Dzurinda, to, čo ste uviedli vo vašej reči, nie je ničím iným ako tupou vierou v kondicionalitu. Vy ste povedali, že euroval áno, ale na princípe prísnej podmienenosti alebo kondicionality. Nuž sa teda pozrime na to, ako táto podmienenosť vyzerá v praxi. Grécko má zapísané v Memorande o porozumení, že prejde procesom privatizácie. Skutočnosť? Privatizácia v Grécku je zastavená. Rovnako sa v memorande hovorí o tom, že sa dosiahne cross-party agreement. To znamená dohoda naprieč všetkých politických strán, že budú akceptovať podmienky uvedené v spomínanom memorande. Skutočnosť? Celá Európa v ostatných dňoch so zdesením očakávala výsledky gréckych parlamentných volieb. Kde sa podel cross-party agreement? Ďalšia podmienka. Dlhodobá udržateľnosť verejného dlhu Grécka. Boli sme presvedčení práve tou veľkou trojkou, pán poslanec Dzurinda, o ktorej ste hovorili, že Grécko bude mať v roku 2020 hrubý verejný dlh na úrovni 120 percent. Skutočnosť? No, bude, ak dokáže dosahovať medziročné rasty hrubého domáceho produktu na úrovni 2,7 percenta . Tomu nemôžte veriť už ani vy. Ďalší príklad. Španielsko? Dostane pomoc na záchranu vlastných komerčných bánk bez akýchkoľvek podmienok. Tak ja sa teda pýtam, vy ešte naozaj stále naďalej veríte v podmienenosť alebo kondicionalitu týchto záchranných mechanizmov? To nemôžte myslieť vážne. A nakoniec ste povedali, že ste proti eurobondom. No, ak ste proti spoločným eurobondom a súčasne nechcete stratiť vlastnú integritu, nemôžete podporiť ani trvalý euroval. Pretože ten ide práve v týchto dňoch získať bankovú licenciu a ten bude práve nakupovať všetky toxické papiere už aj Španielska a Talianska. Takže takáto je skutočnosť a takáto je kondiconalita, ktorej vy tak slepo veríte.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán Dzurinda, ja by som tiež rád k tej kondicionalite niečo povedal. Vraveli ste teda, že princíp kondicionality znamená pomoc, áno, ale len pri plnení prísne stanovených podmienok. No, aké máme? Nielen prísne stanovené. Vôbec nejaké podmienky pri záchrane španielskych bánk. Bez podmienok dostanú 100 mld. eur. Čiže v podstate už len kvôli tomuto bodu by ste mali trvalý euroval odmietnuť. Vravíte, že spoločné eurobondy sú zlá vec, lebo nie je správne, aby sa prekrývali naše dlhy eurobondami. Ako ste práve od kolegu Kollára počuli, presne toto ideme robiť. Nielen kvôli bankovej licencii, ktorú euroval získa, ale aj kvôli tomu, že už pri zhoršenom financovaní môže poskytovať naše peniaze iným krajinám, a zásadne nesúhlasím s tým, čo povedal pán Beblavý, že euroval je výhybka pred eurobondami. Nie, euroval je presne len ďalší krok k eurobondom, k tomu, aby boli všetky dlhy spoločné, a my budeme tvoriť a niektoré iné krajiny budú troviť, ako zvykne hovoriť pán predseda Figeľ. Vraveli ste, že je tupé nepredložiť riešenie, ale skúsme sa nad tým zamyslieť. No, niekto v Bruseli si zmyslí, že trvalý euroval je, to je to správne riešenie a zrazu my sa máme dostať do pozície, kde musíme predkladať alternatívu? My sme suverénna nezávislá krajina, ktorá má právo povedať na každý jeden návrh áno alebo nie. Prečo sa máme my silou-mocou dostávať do opozície, že teraz rýchlo predložte nejaký, nejakú alternatívu k trvalému eurovalu? Alternatíva k prijatiu trvalého eurovalu je jeho odmietnutie.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem. Pán kolega Dzurinda, tiež by som sa prihlásil k tomu, že pojem účtovníctvo naozaj nechápme pejoratívne. Ja ho v tejto problematike chápem ako niečo nenáležité, nie pejoratívne, to znamená, takisto ako je účtovnícky prístup veľmi náležitý z hľadiska mikroekonómie, tak je častokrát slepo účtovnícky prístup nenáležitý z hľadiska makroekonómie, z hľadiska medzinárodnej politiky ani nehovoriac. To je ako keby sa vám vyjadroval chirurg o politickej teórii, alebo chemik, alebo astronóm o Čajkovskom a tak ďalej. Tam to naozaj nemá žiadnu cenu a žiadnu rolu. Ale nesúhlasím s vami s tými eurobondami. Ja osobne si myslím, že Európska únia potrebuje spoločné eurobondy alebo spoločné dlhopisy práve preto, aby dokázala čeliť tým problémom, ktoré dneska má. Zoberme si, verejný dlh priemerný v Spojených štátoch amerických je zhruba 100-percentný, 100 percent HDP, v Japonsku 220 percent, v Európe priemer je iba 90 percent. Keby sa nastavili eurobondy, Európska únia by nebola v takej kríze dlhovej, v akej je dneska. Stačí sa spojiť a, samozrejme, že tam je morálny hazard, aby to naozaj nezneužívali Španieli povedzme, Gréci a mysleli, mysliac si, že Nemci im to aj tak zacvakajú, ale práve preto tu je ten fiškálny kompakt. Práve preto je tu tlak na tú fiškálnu konsolidáciu. A keď sa tieto veci budú robiť súbežne, tak tá Európa má šancu prežiť. Ale inú šancu ako cez spoločné eurobondy, ja si myslím, že nemá. Navyše je tu projekt, aby sme tie eurobondy vytvorili iba pri hranici šesťdesiatich percent HDP, čiže tam sú rôzne rozumné alternatívy. Ja by som to takto, takto nekritizoval ako vy. A podľa mňa sme dneska v štádiu, že eurobondy budú. Otázka už je len taká, ako sa budú volať, ale je úplne jasné, že z hľadiska európskej diskusie sa dospievame do bodu, že eurobondy budú. Nuž a posledná poznámka. Aj Slovákom sa oplatia eurobondy. Náš národný záujem je to podporovať. My keď budeme krytí Nemcami, tak sa nám to z hľadiska nášho národného štátneho záujmu oplatí, čiže v tomto prípade byť nejaký naozaj ideológ, skôr ako hľadieť na svoj národný záujem, nedáva zmysel. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)