3. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážené dámy podpredsedníčky parlamentu, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, chvíľu som uvažoval, predtým než uvediem toto, že ako to uviesť. Popravde na základnej škole som niekoľkokrát vyhral školské kolo v rýchlosti v čítaní. A viem si predstaviť, že by som to dokázal aj dnes, ale toto je vážna pôda, a preto prejdem k serióznej veci.
Chcem len pripomenúť to, že jedna vec je zákonný text, ktorý končí v zákone, a preto sa vyžaduje jeho presnosť z rokovacieho poriadku. A jedna vec je úvodné slovo, v ktorom nemusím... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán podpredseda vlády, skúste nám to odôv...

Kaliňák, Robert, podpredseda vlády a minister vnútra SR
Máte pravdu, pán predseda, čo do toho. Takto presne, máte pravdu.
Takže. Vážené dámy a páni poslanci, dovoľte mi, aby som v zmysle príslušných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vám predložil návrh na voľbu pani Ing. Zity Táborskej do funkcie predsedu Úradu pre verejné obstarávanie.
Úrad pre verejné obstarávanie sa stal neobsadeným, alebo neobsadené miesto bolo predsedu Úradu pre verejné obstarávanie po tom, čo predchodca Roman Šipoš bol v zmysle uznesenia vlády zo 7. júla 2010, po tom, čo bol vymenovaný, sa tejto funkcie vzdal, a preto je už dlhší čas toto miesto neobsadené.
V júni roku 2011 zverejnil Úrad vlády Slovenskej republiky výzvu na post predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, pričom o post sa mohol uchádzať každý záujemca, ktorý spĺňal vo výzve stanovené podmienky, a to vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, odborné znalosti v oblasti verejného obstarávania, preukázateľnú prax v oblasti verejného obstarávania najmenej v dĺžke piatich rokov, a ďalšími predpokladmi pre uchádzačov boli organizačné schopnosti, riadiace skúsenosti a občianska a morálna bezúhonnosť. Na túto výzvu vtedajšej vlády zareagovalo dvadsaťšesť uchádzačov, ktorí splnili podmienky a do stanoveného termínu zaslali aj svoje prihlášky, aj s projektami, ako si predstavujú pôsobenie Úradu pre verejné obstarávanie.
Úrad vlády zradil komisiu z troch expertov v zložení: Daniela Zemanovičová, podpredsedníčka Protimonopolného úradu, Dávid Ondráčka, riaditeľ Transparency International z Českej republiky, Ján Pavel, Vysoká škola ekonomická v Prahe. Uvedení experti hodnotili zanonymizované projekty, čiže nepoznali mená uchádzačov v spojitosti s predloženými projektami. Komisia vybrala štyroch úspešných uchádzačov, a to Ing. Erika Hevešiho, Ing. Zitu Táborskú, Ing. Imricha Maťaša a Mgr. Petra Kuboviča, z ktorých jeden Ing. Erik Heveši vzal späť svoju ponuku, a ostali teda traja úspešní kandidáti.
Vláda Roberta Fica rešpektovala postup predchádzajúcej vlády a pokračovala v začatom procese. Aj vzhľadom na skutočnosť, že jeden z menovaných je priamo členom politickej strany SMER a druhý pracuje v súčasnosti na jednom z ústredných úradov štátnej správy, ostala v podstate jediná možnosť, ktorá by nebola spojená s vládou Roberta Fica, a to práve Ing. Zita Táborská. Takže na základe jej úspešnej kandidatúry a úspešnému priechodu cez výberovú komisiu sme sa rozhodli a vláda prijala uznesenie o tom, že navrhuje za kandidáta na túto pozíciu pani Ing. Zitu Táborskú.
Ďakujem pekne za jej podporu ako dlhoročného a nezávislého odborníka. Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, aj keď sa snažím precítiť skôr iné moje výkony a pôsobenie a rokovací poriadok ma k tomu nijak nezaväzuje, budem sa snažiť precítene podať túto správu o výsledku rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti o návrhu na voľbu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie. Je to tlač 61.
Podľa § 110 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedu úradu volí a odvoláva na návrh vlády Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Pavol Paška svojím rozhodnutím z 29. mája 2012 č. 55 pridelil návrh vlády na voľbu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti s tým, že Národnej rade Slovenskej republiky podá správu o výsledku prerokovávania uvedeného materiálu a predloží návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.
Výbor pridelený materiál prerokoval na 4. schôdzi 12. júna 2012 za účasti zástupcu Úradu vlády Slovenskej republiky a pani kandidátky na funkciu predsedníčky Úradu pre verejné obstarávanie Zity Táborskej. Spravodajcom výboru som bol ja. Uznesením z 12. júna 2012 č. 27 výbor vyslovil súhlas s predloženým návrhom a odporúčal Národnej rade Slovenskej republiky zvoliť Zitu Táborskú za predsedníčku Úradu pre verejné obstarávanie a vykonať akt voľby v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a volebného poriadku o voľbe a odvolávaní funkcionárov zo 17. júna 2011 verejným hlasovaním použitím technického zariadenia v rokovacej sále.
Pán predseda, prosím, otvorte k predmetnému návrhu rozpravu.

Dobrý deň, vážení kolegovia, pani podpredsedníčka, zápisnica o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu členov Súdnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa konalo 28. júna 2012.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu členov Súdnej rady Slovenskej republiky bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 119 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 119 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu členov Súdnej rady Slovenskej republiky žiaden z poslancov neodovzdal hlasovací lístok a zo 119 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 8 neplatných a 111 platných.
Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že
- za Jozefa Maruščáka hlasovalo 77 poslancov, proti bolo 10, zdržalo sa hlasovania 24,
- za Petra Rajňáka hlasovali 4 poslanci, proti bolo 72 poslancov, zdržalo sa hlasovania 35 poslancov,
- za Alenu Šiškovú hlasovalo 80 poslancov, proti bolo 9, zdržalo sa hlasovania 22.
Na voľbu člena Súdnej rady Slovenskej republiky je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny hlasov prítomných poslancov.
Overovatelia konštatovali, že v tajnom hlasovaní boli za členov Súdnej rady Slovenskej republiky zvolení Alena Šišková a Jozef Maruščák.
Ďakujem.

Ďakujem. O výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidátov na členov disciplinárnych senátov, ktoré sa konalo 28. júna 2012.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu kandidátov na členov disciplinárnych senátov bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 119 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 119 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu kandidátov na členov disciplinárnych senátov žiaden z poslancov neodovzdal hlasovací lístok a zo 119 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 10 neplatných a 109 platných.
Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že
- za Helenu Dobosovú hlasovalo 87 poslancov, proti bolo 5, zdržalo sa hlasovania 17,
- za Branislava Fridricha hlasovalo 79 poslancov, hlasovalo proti 7 poslancov, zdržalo sa hlasovania 23,
- za Milana Fuleca bolo 80 poslancov, proti bolo 7, zdržalo sa hlasovania 22,
- za Borisa Gerberyho bolo 79 poslancov, proti bolo 8, zdržalo sa hlasovania 22,
- za Romana Hargaša bolo 79 poslancov, proti 9, zdržalo sa hlasovania 21,
- za Martina Hermanovského bolo 80 poslancov, proti bolo 9, zdržalo sa hlasovania 20,
- za Luciu Kurilovskú bolo 82 poslancov, proti 7, zdržalo sa 20,
- za Lenku Pavlovičovú bolo 81 poslancov, proti bolo 8, zdržalo sa hlasovania 20,
- za Bernarda Pekára bolo 81 poslancov, hlasovalo proti 8, zdržalo sa hlasovania 20,
- za Miroslava Slašťana bolo 81 poslancov, proti 8, zdržalo sa hlasovania 20,
- za Mareka Števčeka bolo 83 poslancov, proti 7, zdržalo sa hlasovania 19 a
- za Teréziu Triznovú bolo 82 poslancov, hlasovalo proti 7 poslancov, zdržalo sa hlasovania 20.
Na voľbu kandidátov na členov disciplinárnych senátov je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
Overovatelia konštatovali, že v tajnom hlasovaní boli za členov disciplinárnych senátov zvolení Helena Dobosová, Marek Števček, Lucia Kurilovská, Terézia Triznová, Lenka Pavlovičová, Bernard Pekár, Miroslav Slašťan, Milan Fulec, Martin Hermanovský, Branislav Fridrich, Boris Gerbery, Roman Hargaš.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dobrý deň prajem. Dovoľte mi, aby som prečítal zápisnicu o výsledku tajného hlasovanie o návrhu na voľbu kandidátov na vymenovanie za členov výberových komisií uskutočňujúcich výberové konanie na voľné miesta sudcov, ktoré sa konalo 28. júna 2012.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu kandidátov na vymenovanie za členov výberových komisií uskutočňujúcich výberové konanie na voľné miesta sudcov bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 119 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 119 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu kandidátov na vymenovanie za členov výberových komisií uskutočňujúcich výberové konanie na voľné miesta sudcov všetci poslanci odovzdali hlasovacie lístky, z nich bolo 7 neplatných.
Podľa platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že
- za Andreja Bartakoviča hlasovalo za 83 poslancov, proti 7 poslancov, zdržalo sa 22 poslancov,
- za Miroslava Maďara hlasovalo za 84 poslancov, proti 8 poslancov, zdržalo sa 20 poslancov.
Na voľbu kandidátov na vymenovanie za členov výberových komisií uskutočňujúcich výberové konanie na voľné miesta sudcov je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny hlasov prítomných poslancov.
Overovatelia konštatujú, že za kandidátov na vymenovanie za členov výberových komisií uskutočňujúcich výberové konanie na voľné miesta sudcov boli zvolení Andrej Bartakovič a Miroslav Maďar.
Zároveň ma overovatelia poverili oznámiť výsledok hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.
Ďakujem, pani podpredsedníčka, skončil som.

Ďakujem za slovo. Dovoľte mi prečítať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, ktoré sa konalo 28. júna 2012.
Na tajné hlasovanie o návrhu na voľbu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie bolo vydaných a poslanci si osobne prevzali 118 hlasovacích lístkov, teda na voľbe bolo prítomných 118 poslancov.
Po vykonaní tajného hlasovania overovatelia Národnej rady Slovenskej republiky spočítali hlasy a zistili, že v tajnom hlasovaní o návrhu na voľbu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie 2 poslanci neodovzdali hlasovacie lístky. Zo 116 odovzdaných hlasovacích lístkov bolo 0 neplatných.
Zo 116 platných hlasovacích lístkov overovatelia zistili, že o návrhu na voľbu Zity Táborskej za predsedníčku Úradu pre verejné obstarávanie hlasovalo za 87 poslancov, proti 11 poslancov, zdržalo sa hlasovania 18 poslancov.
Na schválenie návrhu na voľbu predsedníčky Úradu pre verejné obstarávanie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny hlasov prítomných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Overovatelia konštatujú, že v tajnom hlasovaní bola za predsedníčku Úradu pre verejné obstarávanie zvolená Zita Táborská.
Overovatelia ma zároveň poverili oznámiť výsledok hlasovania Národnej rade Slovenskej republiky.
Skončil som, pani podpredsedníčka. Ďakujem.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Milé dámy, milí páni, ako vidím, dneska tu máme full house, a keďže ani nebude hlasovanie, takže asi v takomto stave to bude celý deň. Takže privítam osobne dvoch poslancov KDH, dvoch poslancov SaS, jedného poslanca MOST-u, nula poslancov SDKÚ, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, osem poslancov SMER-u a o nás teda nehovorím, lebo teda je to náš návrh, takže to by zase asi nebolo úplne spravodlivé. To ako tak trošku v kontexte s tým, čo včera Alojz Hlina hovoril, že možno tak z úcty k ostatným návrhom a vzájomne by sme si mohli preukazovať aspoň akú-takú úctu v tom, že pri predkladaní návrhov by tu bolo aspoň aké-také zastúpenie jednotlivých poslaneckých klubov.
Čo navrhujeme v tomto zákone, tak je v podstate veľmi, veľmi malá zmena, ale myslím si, že s veľmi výrazným dopadom na spoločnosť. Keď si ho prečítate, ten návrh, tak je to vlastne iba jedna veta, ktorá namiesto súčasného znenia hovorí, že výsledky referenda sú platné, ak bolo prijaté, alebo teda ak sa zúčastnilo referenda aspoň 50 % oprávnených voličov, čiže približne 2,2 mil. ľudí, tak my navrhujeme, aby výsledky referenda boli platné, platné, ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda.
Čiže bez ohľadu na to, koľko ľudí sa zúčastní daného referenda. Inak teoreticky, keď to preženiem, ak sa zúčastní jeden človek referenda, ak ten jeden človek hlasoval za, tak vlastne výsledky sú platné, ak sa zúčastnia traja, dvaja hlasovali za, tak výsledky sú platné. Už teraz vidím tuná od kolegu zo SMER-u, jak kýva s hlavou, že teda aký to je nonsens, ale zamyslime sa sami nad sebou. Pri voľbách, ak by prišiel jeden človek k voľbám, rovnako výsledky by boli platné. Pri voľbách, ak by prišli traja, rovnako výsledky by boli platné.
Čo hovorí v tejto veci ústava alebo v otázke možno referenda ústava? Tak rovno v čl. 2 ods. 1 ústavy naša slovenská ústava hovorí, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom volených zástupcov, čiže de facto napríklad nás, alebo priamo. Najsilnejší nástroj priamej demokracie je práve referendum. Čiže ústava dáva tieto dve možnosti výkonu moci občanov na jednu roveň: buď prostredníctvom volených zástupcov, alebo priamo. Avšak tá istá ústava alebo, alebo tá istá ústava nestava podmienky vykonania volieb na roveň s podmienkami vykonania referenda. Pri voľbách nevyžaduje žiadnu minimálnu účasť, pri referende áno.
Čiže inak možno na prvý pohľad, keď si prečítame čl. 2 ústavy, tak si myslíme, že sme demokratická krajina, a keď si prečítame ostatné ustanovenia ústavy a zistíme, že ako je rovná priama demokracia s tou sprostredkovanou prostredníctvom volených zástupcov, tak zistíme, že sme pro forma demokracia. Áno, na papieri ľudia môžu si vykonávať moc tak aj tak, ale v skutočnosti, reálne iba cez voľby. Iba vtedy, kedy ľudia volia politikov, vtedy im žiadnu laťku nekladieme, vtedy sme spokojní, keď prídu naozaj aj dvaja, traja, jeden, vtedy bez problémov výsledky volieb sú platné. Ale ak ľudia raz majú rozhodnúť v referende, v tom nástroji priamej demokracie, vtedy im odrazu povieme, že nie, musí vás prísť minimálne 2,2 mil. a až vtedy budeme prihliadať na názor, ktorý ste vyslovili v tom referende. Dovtedy nás to vôbec nezaujíma.
Posledné referendum bolo pred rokom a pol a vieme aj vtedy, že teda približne milión ľudí vyslovilo nejaký názor a aj teda ľudia v tejto sále zákonnosti, ako hovorí Janko Mičovský, úplne ignorovali tie výsledky referenda práve preto, lebo jednoducho neboli platné, iba milión ľudí povedalo názor, to nás nezaujíma. Ale ak pri komunálnych, VÚC-karských voľbách, do Europarlamentu alebo do Národnej rady, ak by sa zúčastnilo - a aj sa zúčastňuje - na niektorých z nich výrazne menej ľudí ako ten milión, tak vtedy hovoríme, áno, výsledky sú platné. Čiže vtedy, kedy ľudia volia nás, vtedy, kedy ľudia volia politikov, vtedy, kedy vlastne máme z toho výhody či plat, pozíciu alebo príjem pre politickú stranu, vtedy akceptujeme akúkoľvek účasť, hlavne, že ste nás volili. Vtedy, keď si ľudia môžu priamo rozhodnúť, vtedy im hovoríme nie; 2,2 mil. dovtedy pre nás neexistujete.
A toto nie je fér. Podľa môjho názoru to nie je ani v súlade s ústavou, lebo ak raz ústava dáva túto možnosť ľuďom, že buď si zvoľte zástupcov, alebo si priamo spravujte v niektorých veciach, otázkach krajinu, tak mali by sme pravdepodobne aj tie podmienky jedného aj druhého približne vyrovnať a nie jedny urobiť de facto nerealizovateľné.
Nechcem tým dopredu prejudikovať, že niekto mal na začiatku, keď písal ústavu, zlý úmysel. V čase, kedy ústava bola písaná, bol zvyk chodiť na voľby v omnoho väčšom počte ako dnes. Vtedy tie účasti sa pohybovali okolo 80-90 % a vtedy možno aj tá podmienka 50 % účasti na referende bola ako-tak, povedzme si, možno objektívne nadstavená a nikto si z toho nerobil veľkú hlavu, možno nikto ani nepredpokladal, že by sa zúčastnilo menej ako 50 % ľudí. Avšak postupom času ľudia si nejak tak odvykli chodiť na voľby a trošku menej sa zaujímajú o veci verejné a možno aj práve naším pričinením, že sme ľuďom už sedem razy dokázali, že nám nezáleží na ich hlase a že ich stresujeme s nejakou takouto laťkou, že ktorú musia preskočiť, kedy ich musí prísť aspoň 2,2 mil., dovtedy nás názor ľudí nezaujíma.
A miesto toho, čo na jednej strane mnohí potom prezentujeme, že ako nám záleží na ľuďoch, ako by mali sa ľudia viacej zaujímať o veci verejné, tak vlastne budujeme v nich skepsu, že nemá zmysel sa zaujímať o veci verejné, lebo vlastne tak či tak cez to referendum my si ten svoj názor nepresadíme a našou povinnosťou ako občanov je pekne poslušne raz za štyri roky prísť k voľbám, pekne poslušne odhlasovať si za tú svoju politickú stranu a potom sa už spoľahnúť na tých svojich volených zástupcov a politikom sa do roboty nestarať. Toto budujeme postupne v tých ľuďoch. Naozaj, sedem razy sme im dali s kladivom po hlave a povedali sme im, nie, až keď vás bude 2,2 mil. Jeden jedinýkrát sa nám to podarilo, že prišlo toľko ľudí k voľbám alebo k referendu, pardon, a to bolo teda referendum v roku 2003 o pristúpení do Európskej únie a to bolo veľmi, veľmi tesné. A teda reči sa vedú také hocijaké o tej účasti, ako bola generovaná, ale ako to nechcem spochybňovať.
Každopádne pri, vtedy pri snahe všetkých politických strán vysvetliť ľuďom, že je to dôležité, príďte k referendu, nakoniec to dopadlo tak, že iba 52 % ľudí, čiže tesne, tesne to referendum bolo platné. Sami si vieme predstaviť, že teda bol by asi trošku problém, ak by vtedy platné nebolo a dnes možno by sme neboli v Európskej únii, že možno tí ľudia by sa, že by sa to možno trošku inak vyvinulo.
V tomto teda vidím najväčší problém, že vlastne my politici, ktorí nadstavujeme pravidlá, alebo teda tí politici pred dvadsiatimi rokmi, ktorí písali ústavu, nadstavili pravidlá tak, že neurobili voľby a referendum ako rovnocenné dva nástroje na spravovanie vecí verejných. Nehovorím teda, samozrejme, uznávam, sme parlamentná demokracia, sme zastupiteľská demokracia, čiže prioritne by, by to malo teda fungovať tak, že ľudia prídu k voľbám, zvolia si svojich zástupcov, či na komunálnej rovine, alebo teda na parlamentnej, a títo ľudia potom za ľudí rozhodujú v tých veciach a poveria ich vlastne spravovaním tých vecí verejných. Avšak stane sa v priebehu volebného obdobia, aj teda na tej celoštátnej úrovni, že odrazu sa možno politici zopsujú, niektorí, možno aj tí, ktorých ľudia volili, alebo nastane situácia napríklad, aká teraz nastala k pristúpeniu do eurovalu alebo podobne, nastane nejaký historický zlom, vtedy možno parlament alebo tá skupina ľudí v tom parlamente sa buď nechce, nemôže, nevie nejakým spôsobom vyjadriť k nejakej otázke a vtedy je dobre aj v tom medziobdobí, v štvorročnom, medzi parlamentnými voľbami, aby ľudia mali možnosť vyjadriť nejaký ten svoj názor.
Preto naschvál hovorím, že vyjadriť názor, lebo naozaj sa vedú na Slovensku aj polemiky o tom, že či vlastne teda referendum je, je záväzné, keďže ústava na jednej strane hovorí, že poslanec vždy hlasuje podľa svojho svedomia a presvedčenia a nepodlieha žiadnym príkazom, a na druhej strane ústava zase hovorí o tom, že vlastne parlament by mal prijať výsledky referenda ako zákon, čiže de facto zaväzuje poslanca, aby hlasoval v súlade s výsledkom referenda. Ale to nechám na právne polemiky, ale každopádne si teda myslím, že by bolo spravodlivé, aby ľudia mali možnosť a aby aj možno nad politikmi stále trošičku visel taký Damoklov meč, že v momente, kedy sa politici nevedia zhodnúť, kedy sa nechcú vyjadriť k nejakej otázke, možno aj otázka tej trestnoprávnej imunity, ktorú dnes vlastne by sme, či v pondelok vlastne by sme mali definitívne zrušiť, že toto bola otázka, že ak by ľudia mali naozaj reálnu možnosť mať v rukách reálnu možnosť urobiť referendum, tak tú trestnoprávnu imunitu dávno by zrušili. Sami si možno odpovedajme na otázku teda, že či je nebezpečné, že ľudia by rozhodovali teda o referende.
A pozrime sa na niektoré referendá, teda ktoré na Slovensku boli, a možno niektoré z nich, ak by naozaj boli platné, tak by pre Slovensko asi to bolo dobré. Ale ako k tomu sa vrátim trošku neskôr.
Čiže na jednej strane hovoríme, na voľby, ľudia, v pohode príďte aj jeden, keď nás zvolíte, odpustíme vám, že ste prišli aj jeden, výsledky sú platné, hlavne že my sme zvolení a naše politické strany majú peniaze. Pri referende, ľudia, nie, musíte prísť 2,2 mil., až vtedy nás váš názor zaujíma. A mne to naozaj potom pripadá také hranie sa na demokraciu, hranie sa na grantov voči ľuďom a hranie sa na to, že teda ľuďom sme dali k dispozícii silný nástroj, majú v rukách referendum. Možno tak obrazne povedané, sebe sme si dali také poriadne husacie stehno a ľuďom sme dali takú ohlodanú kosť.
Čiže najväčšie výhody z toho, aby referendum sme urobili naozaj taký, taký reálne použiteľný nástroj v našej demokracii, vidím v tom, že v prvom rade by to bolo spravodlivé. Spravodlivé voči ľuďom, ktorým by sme nie iba hovorili, ako nám záleží na ich názore, ale v skutočnosti by sme im dali do ruky nástroj, ako by mohli ten nástroj alebo teda reálne použiteľný nástroj, ako by si mohli kedy-tedy ten svoj názor vyjadriť.
Po druhé by to bolo naplnenie litery ústavy, kedy teda, kde ktorá to, čo som citoval, ktorá hovorí o tom teda, že ľudia si vykonávajú moc prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Čiže nemali by sme sa pozerať tuná v tomto prípade, ako tá ústava je v podstate v tomto prípade napísaná v poriadku, ako tá litera zákona je dobrá, ale ten duch, aj ten duch zákona bol, si myslím, že správny, že teda chcel dať ľuďom túto možnosť, ale postupom času, keďže tie volebné účasti klesajú, záujem ľudí o veci verejné možno teda klesá, aj teda naším pričinením, tak tá bariéra, tá 50-percentná laťka sa stáva neprekonateľná a mali by sme v tomto prípade ju napraviť.
Ďalší moment, ktorý by, ktorý teda považujem za veľkú výhodu pri tom, ak by sme referendum sfunkčnili, tak je to, že by sme naozaj ľudí burcovali k záujmu o veci verejné. Lebo dnešný stav, kedy oni vedia, že tak či tak si nepomôžeme v tom referende, tak či tak nebude platné, lebo všetky ostatné predošlé boli neplatné, okrem teda toho jedného spomenutého, tak vlastne ľudí ubíja. Inak povedané, my politici ľuďom obúvame televízne papučky, ľudia, pekne seďte doma, nechoďte na referendum, ale inokedy hovoríme, ako nám strašne záleží na ich hlase, na ich názore. Tým, že by sme inštitút referenda sfunkčnili, ľuďom televízne papučky vyzujeme a povieme im, choďte tam do volebnej alebo referendovej miestnosti a choďte vyjadriť svoj názor. Bolo by to veľmi prospešné nato, aby sme vyburcovali ľudí k záujmu o veci verejné.
Možno by som teraz prebral také tie výhovorky, nazývam to teda na rovinu výhovorky, niekto tomu bude hovoriť dôvody, prečo, prečo nie a prečo by to bolo nebezpečné. Prečo by bolo nebezpečné, aby odrazu ľudia mohli používať referendum naozaj a nie iba na papieri.
Nasurovo povedané, ten názor tak niektorí teda politici prezentujú, že ľudia sú v podstate v tomto takí hlúpi, ako hovorím to na surovo, inak sa to dá povedať tak, že vlastne ľudia sú málo informovaní. Čiže budú mať nejakú, budú trpeť nejakou nízkou informovanosťou v tej danej otázke, takže nevedia kompetentne rozhodnúť. Dobre. V tomto prípade naozaj ten príklad, bolo by dobré, ak by svojho času tuším Ľupták, alebo kto to organizoval, prešlo alebo neprešlo referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov? Možno sa opýtam poslancov SMER-u. Bolo by to dobré, ak by vtedy to referendum prešlo? Ja v tomto zdieľam váš názor, že bolo by to dobré, aby vtedy to referendum prešlo a aby sme dnes ešte stále SPP a tie energetické podniky, tie zlaté sliepky slovenského hospodárstva, mali štátne. Bohužiaľ, to referendum neprešlo práve preto, lebo sme dali ľuďom túto hranicu, že máte 50 %, a kým vás nepríde 50 %, dovtedy nás váš názor nezaujíma. A dáme vám 50 % preto, lebo vy ste hlúpi, lebo vy chcete neprivatizovať strategické podniky. Boli vtedy tí ľudia hlúpi, ktorí sa rozhodli, tí zúčastnení, absolútna väčšina, že nechcú privatizovať strategické podniky? Ja si myslím, že neboli hlúpi. My sme boli hlúpi, alebo politici, ktorí vtedy mali v rukách systém, že nasadili takúto laťku. Čiže ešte raz hovorím, boli referendá, ktoré by, ak by prešli, tak ľudia by mali viacej rozumu ako politici, ktorí lacno tie podniky predali.
Alebo inak. Vo voľbách sú ľudia múdri, keď ich príde menej ako polovička k VÚC-kam alebo k voľbám do Európskeho parlamentu? Vtedy sú ľudia múdri, keď volia politikov a volia politické strany, ktoré na základe tých volieb dostanú peniaze? Vtedy sú ľudia múdri a pri referende sú hlúpi, vtedy musíme rozhodovať v takýchto veciach my? Možno tiež si viete odpovedať sami.
Druhý dôvod, prečo nepodporiť alebo teda, ako som povedal, výhovorka je to, že referendum je príliš nákladné a boli by to vysoké náklady. Vlastne referendum je, tuším pri tom teda SaS-kárskom poslednom náklade SaS-károm otĺkali o hlavu, že stálo 7 mil. eur, keď sa nemýlim. Nestálo by 7 mil. eur vyhodiť za to, aby sa neprivatizovali strategické podniky a zachrániť možno 10, 15, 20 mld. eur? Ako matematiku z nás ovláda každý.
Druhá vec, nič nám nebráni v tom, aby sme ten problém vyriešili. My nemusíme urobiť teraz to, že keď sa zľakneme, že teda keď dáme ľuďom tento nástroj, že teraz, hurá, oni budú utekať a všetci budú a každý mesiac alebo každý týždeň tu budeme mať nejaké referendum, tak my v pohode tu môžme si povedať iné podmienky. Môžme povedať, že trebárs referendá sa budú konať iba maximálne jedenkrát do roka, a keď sa ich zozbiera viacero petícií behom roka, tak sa všetky budú konať v jeden termín v roku. Ak v ten rok budú napríklad voľby, tak sa to spojí zároveň s voľbami. Nič nám nebráni v dnešnej dobe elektronizácie, že by sme zaviedli systém, že urobíme elektronické referendum alebo že spravíme, že spravíme referendum, ktoré nebude prebiehať jeden deň, ale bude prebiehať mesiac na úradoch, všetkých úradoch verejnej správy, kde bude, ja neviem, kde na podateľni človek príde, dá občiansky a stlačí jeden gombíček a odíde. A v priebehu mesiaca tá úradníčka, ktorá tak či tak by tam bola, alebo človek na podateľni overí totožnosť a ľudia priebežne odhlasujú možno referendum, ktoré by bolo s desatinovými nákladmi voči súčasným. Čiže ak by sme chceli vyriešiť problém s vysokými nákladmi na referendá, tak určite by sme našli spôsob, ako by sme ho vyriešili. Len by sme museli chceť.
Ďalšia výhovorka, ktorá zaznieva, tak je, že referendum tak či tak neprinúti poslanca hlasovať. To je ten problém, čo som spomínal predtým, že ústava teda na jednej strane dáva slobodu poslancovi a na druhej v podstate zaväzuje poslanca, že mal by prijať výsledky referenda ako zákon. Dobre, ale to je právny problém, ktorý, ľudia, ktorí sa právu vyznajú, teda mali by vyriešiť a opravme alebo postavme tú ústavu jednoznačne, alebo teda vymyslime to nejako inak, že na základe výsledku referenda sa automaticky prijme ten zákon a nebudú musieť poslanci možno o ňom hlasovať, ale jednoducho tiež je to problém, ktorý sa dá vyriešiť. A vyhovárať sa na to, že vlastne ústava je nejednoznačne napísaná, tak je detinské, nie je naozaj také asi hodné člena zákonodarného zboru.
Takisto, že keď by sme znížili kvórum na referendum alebo ho zrušili, takže referendum bude teda každý deň a sa im nevyhneme. Odpovedal som aj predtým, bez problémov vieme zjednotiť termín, vieme ho zlacniť, aby nám to nevadilo. A druhá vec je, my nenavrhujeme zníženie počtu podpisov potrebných na petíciu za zvolanie referenda. Čiže my nenavrhujeme, aby odrazu teraz ktokoľvek, kto si na ulici čokoľvek zmyslí, aby mohol urobiť referendum. Naďalej by bolo treba 350-tisíc podpisov. Zozbierať 350-tisíc podpisov, viete sami, aké to je náročné, mnohí z vás ste určite podpisy zbierali za akýmkoľvek iným účelom. Vieme, že SDKÚ iniciovalo petíciu tuším za vymenovanie Dr. Čentéša. Neviem, koľko podpisov máte, viete, ako to je náročné. Čiže 350-tisíc podpisov naozaj by zozbieral niekto, kto už si dá sakramentsky teda veľkú robotu, a musela by to byť veľká občianska iniciatíva, aby to zozbierali, alebo teda by musel niekto investovať slušné peniaze do toho, aby zaplatil brigádnikov, ale to je jednoducho kopa roboty.
Ďalší argument, že referendá budú o banalitách, že o hlúpostiach hocijakých. Teraz si niekto zmyslí, že ja neviem, že chce, aby teda slnko svietilo v noci a opačne, a tým pádom na základe toho spraví referendum. Je tu naozaj táto ochrana 350-tisíc podpisov. A nerobme ľudí hlúpych, že teda ľudia budú podpisovať hlúposti a teda sprostosti a budú referendá.
Takisto nič nám nebráni v tom, aby sme rozšírili nejako, alebo bližšie stanovili podmienky na referendum, aby teda o naozaj nejakých evidentných hlúpostiach to referendum nemohlo byť a dáme nejaké obmedzujúce podmienky pri, teda do zákona o vykonaní referenda. Ako nič nám v tom nebráni, akože vieme určiť, nadstaviť nejaké tie mantinely, ak by sme len trochu chceli.
Ďalší argument, že potom ľudia určite dajú, prvé referendum bude, aby sme neplatili dane. A zaznieva niekedy aj naozaj z úst poslancov alebo politikov, a tu sa veľmi čudujem, lebo to už hraničí s hlúposťou v prípade politika, ak také niečo povie, lebo ústava vyslovene hovorí, že referendum nemôže byť o daniach, nemôže byť o základných ľudských právach. To je takisto, keď som teda si pozeral nejaké diskusie, to som teda našťastie od poslanca nepočul, ale hovoril to, že teda potom referendum bude, že vysťahujme Cigánov všetkých na nejaký opustený ostrov, že to bude prvé referendum, keď ho sfunkčníme. Takisto, ešte raz hovorím, ústava hovorí, že nemôže byť o základných ľudských právach, takže nehrozí. A ak by teda sme cítili sa niekde ohrození, že teda toto by asi nebolo správne dať ľuďom, aby v tejto veci rozhodovali, nič nám nebráni naďalej určiť nejaké mantinely, kde by sme si určili presné podmienky na vykonanie referenda, ak by sme sa teda názoru ľudí báli.
Taktiež zaznelo, myslím, zo strany SaS-ky, názor, že to je príliš rýchla zmena, že keď navrhujeme vlastne zrušenie kvóra, tak to nie je správne, lebo ľudia si musia na takú zmenu zvykať postupne, tak myslím, že ste tak niečo hovorili, že by ste navrhli, že možno znižovať to kvórum o 5 % každý rok. Čo by nám to pomohlo ako? Teda dobre, na budúci rok by ľudia chodili, že by bola laťka 45 %. Ľudia by nechodili na referendum. Ďalší rok by bolo 40, ľudia by nechodili na referendum a čakali by sme sedem-osem rokov, až by sa to dostalo možno na 20 %, kedy by si tí ľudia povedali, že, no, teraz asi to referendum už konečne môže byť platné, aby do toho išli.
Čiže neviem, či to nie je zase iba taká trošku výhovorka a miesto toho, aby sme si povedali, že poďme podporiť dobrú vec, tak hľadáme cestu, ako povedať, že aj áno, ale aj teda prísť tam s niečím, len aby sme to podporiť trebárs nemuseli.
Myslím si, že bolo by omnoho lepšie a spravodlivejšie voči ľuďom urobiť tú skokovitú zmenu, či už na nule alebo teda na viacej percent, lebo teda možno niekto má psychický problém s tou nulou, ale spraviť dobrú kampaň pre ľudí, že, ľudia, choďte, zaujímajte sa o veci verejné, choďte na referendum, nenechajte, aby menšina rozhodla za vás.
Ďalšia výhovorka, ktorá zaznieva, tak je to, že sme sa my nedohodli s ostatnými politickými stranami na tejto zmene. A vy si myslíte, že niekedy by sme sa s vami dohodli, ak by sme to postavili čisto iba na takých individuálnych dohodách? Nedohodli. Toto treba otvoriť, ja si to aj uvedomujem, že možno dnes iba otvárame tú debatu, aby konečne sme takúto zmenu raz uskutočnili, a že to možno nevyjde na prvý pokus. Možno to vyjde na tretí, na piaty, možno na desiaty. Ale keď vás s tým budeme otravovať každého pol roka, tak ja si myslím, že aj vás to prestane baviť a budete nám, pochopíme spoločne, že je to správna zmena a urobme to.
Nám o tom, možno taká výhovorka bude tu zaznievať a zaznieva, že nie je správne znižovať kvórum, lebo vlastne tých 50 % stráži, aby rozhodovala väčšina, a že keď znížime kvórum, tak vlastne vtedy bude rozhodovať menšina. A ešte raz, pri voľbách nám to nevadí? Keď ľudia pri voľbách volia politikov, vtedy nám nevadí, že rozhoduje menšina? Vtedy to akceptujeme, nikto z nás to nespochybní, že rozhodla menšina. Možno nás to mrzí, že prišlo málo ľudí k voľbám, ale nikto z nás to nespochybní. Tak prečo by sme to mali spochybňovať pri referende?
Ale možno trošku prepoj potom na to, že teda rozhoduje menšina. Tie prvé referendá, je to taký trošku švajčiarsky výmysel a myslím si, že aj niektorí si možno aj pozreli materiál, čo urobil Parlamentný inštitút, tak je to taký teda výmysel niekde z 13. storočia, kedy začali Švajčiari si organizovať také miestne referendá, až postupne tuším v 1802, čiže pred 210 rokmi, bolo prvé referendum na celoštátnej úrovni. A prvýkrát vtedy vlastne teda ľudia vo Švajčiarsku mohli rozhodovať v nejakej zásadnej veci. Myslíme si, že to Švajčiarsko je nejaká zle spravovaná krajina, keď váha referend je tam dramaticky vyššia ako v ktorejkoľvek inej, inom štáte na Švajčiarsku? Nie je náhodou Švajčiarsko tá vysnívaná krajina, v ktorej by chcel možno bývať pomaly každý obyvateľ, alebo teda obyvatelia všetkých ostatných štátov na Slovensku? Nechceli by mať obyvatelia iných štátov na Slovensku zo svojej krajiny raz Švajčiarsko? Aj v Ugande, v Zimbabwe, aj na Slovensku? Asi by sme chceli mať.
Neprispelo náhodou k tomu, že aká tá krajina je, ako je spravovaná, práve to, že ľudia majú väčšiu možnosť spravovať veci verejné? A Švajčiarsko je naozaj krajina, kde je nulové kvórum pri referende. Čiže stačí naozaj teoreticky jeden človek a rozhodne. Napriek tomu priemer za niekoľko posledných desaťročí majú 83-percentnú účasť na referende. Čo to znamená? Že tí ľudia jednoducho vedia, že majú reálny nástroj v ruke, ktorý môžu použiť, a tým pádom majú záujem o veci verejné.
Je správne, aby politici mali za cieľ, aby ľudia boli apatickí, aby zostávali doma, aby mali tie televízne papučky v čase, kedy sú voľby, kedy sú referendá? Nezáleží aj nám všetkým na tom, aby nás, aby sa ľudia o politiku zaujímali? Záleží nám na tom a naozaj nevidím v žiadnom z vás zlý úmysel, že by sme nechceli, aby pri voľbách bolo čo najviac ľudí a takisto pri tom referende. Ale keď to chceme, tak umožnime ľuďom, aby pri tom referende ľudia boli. Ak majú názor, aby mohli prísť s čistým svedomím alebo s dobrým pocitom, že na tom ich názore záleží, že ten každý jeden názor alebo každý jeden hlas rozhoduje.
Hovorím ešte raz, Švajčiari to majú niekoľko desiatok rokov, majú nulové kvórum, majú, 83 % ľudí im príde k referendu, lebo sa práve obávajú, aby menšina rozhodla. Tie výsledky tých referend tým pádom naozaj zodpovedajú názoru tej verejnosti.
My miesto toho, aby sme podporovali ľudí v tom, aby chodili k referendu a aby sa zaujímali o veci verejné, aby sme takto budovali nejakú takú tú občiansku spoločnosť, tak my miesto toho máme zvyk na Slovensku, že pred každým referendom, okrem teda do EÚ, o vstupe do EÚ, sa našla politická strana alebo viacero politických strán a veľakrát to bolo o tom, práve opozícia alebo koalícia, ktorá odrádzala ľudí od toho, aby išli k referendu a práve kalkulovali s tou 50-percentnou laťkou. A naozaj to nepovažujem za správne. Politik by nikdy nemal podľahnúť tomu, že bude odrádzať ľudí od záujmu o veci verejné. Politik by mal vždy sa zaujímať o to, aby urobil všetko pre to, aby ľudia sa o veci verejné zaujímali a mali by sme im preto tento jeden jediný a podstatný nástroj priamej demokracie, ľuďom, reálne dať do rúk, aby ho mohli používať.
Možno by som prečítal jednu vetu a potom mi skúste povedať, že kto ju povedal. Ja taká trochu dlhšia: "Právo občanov podať petíciu za vyhlásenie referenda im poskytuje možnosť realizovať primárnu neodvodenú moc aj v takých prípadoch, keď by parlament nepostupoval v zhode s predstavou voličov, t. j. ak by o niektorých dôležitých otázkach nechcel alebo nedokázal rozhodnúť. V teoretickej rovine je referendum určitou poistkou občana voči parlamentu, aby si v zásadných otázkach nechal poradiť od občanov alebo aby občania v referende hlasovaním zobrali na seba zodpovednosť, ktorú parlament nechce, nemôže, nevie alebo nedokáže uniesť."
Jasné, tak toto nie je asi diskusia. Neviete možno, kto to povedal, je to nález Ústavného súdu z roku, z 2. mája 1996, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, kde Ústavný súd hovorí o tom, že naozaj by to mal byť, že je to nástroj priamej demokracie, nástroj prejavu vôle, priameho prejavu vôle ľudí vtedy, kedy parlament nechce, nemôže alebo nevie rozhodnúť. A my tým, že naďalej nechávame v ústave 50-percentné kvórum, tak ľuďom tento nástroj akože na papieri dávame, ale v skutočnosti im ho nedávame.
Čiže navrhujeme naším návrhom, aby sme zrušili kvórum, aby výsledky akéhokoľvek referenda boli platné, lebo považujeme to za po prvé spravodlivé naplnenie litery ústavy a po druhé za nástroj, ako burcovať v ľuďoch záujem o veci verejné.
Uznávam, že niekto z vás, keď doteraz možno nad tým nerozmýšľal, tak môže považovať tú nulu za nejakú rizikovú v krajine, kde doteraz sme v podstate ľudí od referenda odrádzali, čiže sme prichystaní sa dohodnúť na kompromise a možno postupnom tom znižovaní, ale zase nie tak, že pôjdeme z 50 na 45, potom na 40 a tak, ale aby sme možno tú prvú laťku nadstavili naozaj niekde na reálnych možno 20 - 25 %, kde by už reálne tí ľudia vedeli, že keď prídu, tak to referendum platné bude. Ako nemáme s tým problém sa dohodnúť, ak bude najmenšia vôľa z vašej strany. Len trochu sa obávam, že tá vôľa nebude a v tom prípade, ako som aj spomenul, berieme toto za začiatok cesty, kde chceme otvoriť túto otázku a postupne vysvetľovať, že je správne, aby sme nechceli, aby ľudia volili iba politikov, ale aby niekedy v niektorých situáciách mohli aj priamo vyjadriť názor formou referenda.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ma uznesením z 13. júna 2012 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Igora Matoviča, Jozefa Viskupiča a Miroslava Kadúca na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 78). Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu. Návrh ústavného zákona bol doručený poslancov v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Návrh ústavného zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy ani na podnikateľské prostredie, nevyvoláva sociálne vplyvy ani vplyvy na životné prostredie, ani na informatizáciu spoločnosti. Pripojená doložka zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie spĺňa náležitosti určené v čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskej únie ani obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení navrhovaného zákona.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave uvedený návrh ústavného zákona sa prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 31. mája 2012 č. 60 navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Chcel som iba vystúpiť, aby ste tie faktické, čo chceli dať, mohli dať, takže nech sa páči.

Vítam diskusiu o referende, môžme tým oživiť záujem o politiku, aby to nebolo tak ako v Čechách alebo v Taliansku, kde politické strany a ich dôvera veľmi klesá. Referendum vidím jako silný nástroj zdola navrhovať a spolurozhodovať o veciach. Už Švajčiarsko tu bolo spomínané, ale tam skutočne každý most, cestu alebo obchodný dom riešia referendom, ľudia si na to zvykli a majú dojem, že to ovplyvňujú, silno ovplyvňujú. Ani vo voľbách, tiež to bolo spomenuté, nezávisí na percentách, na účasti, sú platné v každom prípade. Aj v tomto prípade je referendum len odporúčanie pre Národnú radu, čiže nie je, napríklad ako boli podpisovky v meste, automaticky ústavným zákonom, čo bolo, samozrejme, prehnané.
Bol som v Amerike, keď sa volil prezident a zvolili ho 15 percentami hlasov, teda, čiže tiež to nikto nespochybňoval. Ja myslím, že k referendu by aktívni ľudia išli a oni by mohli zdola ovplyvňovať veci verejné. Otázky však musia byť vhodne formulované, nie zhora dané, predtým široko diskutované. Tiež som bol v Taliansku, keď išlo referendum o asistovanej reprodukcii, pol roka predtým bola vo všetkých médiách obrovská diskusia, všetky osobnosti sa k tomu vyjadrili a referendu každý rozumel, o čo sa jedná, a referendum bolo zamietnuté. Ale bolo to demokratické a jasné.
Minulé referendá boli manipulované, nevhodné a nezrozumiteľné otázky, čiže potom aj tak dopadli, minulo sa veľa peňazí.
Myslím, že je tu veľa tém, ktoré by mohli byť témou referenda, a viac ľudí by sme takto mohli pasívne pritiahnuť do vecí verejných. Ešte raz, vítam diskusiu o referende a ako budem hlasovať, rozhodnem sa, keď si ju celú vypočujem.