3. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
21.6.2012 o 16:18 hod.
Ing. PhD.
Jozef Kollár
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, dnes, ak sa teda ukončí dnes rozprava k tomuto bodu, ak nie, tak asi pôjdeme ďalej aj po 19.00 hodine, pretože téma je naozaj vážna. Počul som také šumy na chodbách, pán kolega Kaník, že asi sa pôjde aj po 19.00 hodine, ale to je úplne nepodstatné. Chcem povedať niečo úplne iné.
Či už dnes alebo zajtra, slovenský parlament bude stáť určite pred jedným z najťažších rozhodnutí a pred jedným z najkľúčovejších rozhodnutí v novodobých dejinách Slovenskej republiky po 1. januári 1993. Poprosím, pani predsedajúca, keby ma tam nerušili kolegovia vzadu.
Autorizovaný
Vystúpenia
16:18
Vystúpenie v rozprave 16:18
Jozef KollárČi už dnes alebo zajtra, slovenský...
Či už dnes alebo zajtra, slovenský parlament bude stáť určite pred jedným z najťažších rozhodnutí a pred jedným z najkľúčovejších rozhodnutí v novodobých dejinách Slovenskej republiky po 1. januári 1993. Poprosím, pani predsedajúca, keby ma tam nerušili kolegovia vzadu.
Vystúpenie v rozprave
21.6.2012 o 16:18 hod.
Ing. PhD.
Jozef Kollár
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, dámy a páni, dnes, ak sa teda ukončí dnes rozprava k tomuto bodu, ak nie, tak asi pôjdeme ďalej aj po 19.00 hodine, pretože téma je naozaj vážna. Počul som také šumy na chodbách, pán kolega Kaník, že asi sa pôjde aj po 19.00 hodine, ale to je úplne nepodstatné. Chcem povedať niečo úplne iné.
Či už dnes alebo zajtra, slovenský parlament bude stáť určite pred jedným z najťažších rozhodnutí a pred jedným z najkľúčovejších rozhodnutí v novodobých dejinách Slovenskej republiky po 1. januári 1993. Poprosím, pani predsedajúca, keby ma tam nerušili kolegovia vzadu.
Autorizovaný
16:18
Dobre. Chcem povedať, že ma dnes ráno skutočne zamrazilo, keď som videl, ako na ploche siedmich minút, ráno o 9.00 hodine v tejto snemovni minister financií Peter Kažimír dokázal v siedmich minútach odôvodniť za predkladateľa túto...
Dobre. Chcem povedať, že ma dnes ráno skutočne zamrazilo, keď som videl, ako na ploche siedmich minút, ráno o 9.00 hodine v tejto snemovni minister financií Peter Kažimír dokázal v siedmich minútach odôvodniť za predkladateľa túto závažnú vec. A myslím, že aj tí poslanci, ktorí sa chystajú podporiť euroval, budú súhlasiť s tým, že to je naozaj robustná záležitosť, ktorá s výraznou mierou predurčí, podmieni, bude limitovať kvalitu života generácií, ktorí prídu po nás.
Bol som naozaj šokovaný z toho, ako minister Kažimír dokázal na ploche siedmich minút odôvodniť dokument, ratifikáciu, o ktorého sa Slovenská republika zaviaže k záväzkom, ktoré sú neodvolateľné, bezpodmienečné, čo je najvyššia forma, aká existuje na finančných trhoch, k takejto sume v hodnote 5,7 mld. eur sa zaviaže ratifikáciou tohto dokumentu Slovenská republika. S akou ľahkosťou bytia počas siedmich minút minister financií Kažimír toto dokázal ctenej snemovni odôvodniť. To už hovorí samo osebe. A to bola vlastne dokumentácia servilnosti vlády Roberta Fica v praxi.
Dovoľte mi na úvod povedať pár všeobecných poznámok. Nepôjdem ani do grafov, ani vás zaťažovať nejakým množstvom čísel, ale pár na úvod politických poznámok.
Po prvé, chcem povedať, že euro bolo od svojho začiatku čiste politickým projektom a takýmto projektom je dodnes. Čo treba ale súčasne dodať, bol to projekt predčasný. Bol to projekt veľmi predčasný, ktorým sa snažili európski lídri urýchliť integráciu Európy.
Keď hovorím o tom, že to bol projekt politický, chcel by som to dokumentovať na výroku Zdeňka Tůmu, ktorý bol kedysi guvernérom Českej národnej banky, a on odpovedal na otázku novinárov, kedy by v Českej republike mala byť zavedená mena euro, a Zdeněk Tůma povedal: "V roku 2018." Zdesení novinári sa ho pýtali, ako došiel k takémuto letopočtu, a on odpovedal: "No, jednoducho preto, lebo napríklad v roku 2018 bude Česká republika sláviť sté výročie vzniku svojej českej koruny." Tým dal úplne jasný signál, že rozhodnutie o tom, kedy má krajina vstúpiť do eurozóny a či vôbec, je rozhodnutím čiste politickým, nie ekonomickým.
Táto istá poznámka platí, aj pokiaľ ide o konverzný kurz. Vy si dobre pamätáte, že pred vstupom Slovenskej republiky do eurozóny boli siahodlhé diskusie o tom, na akej úrovni sa má zafixovať konverzný kurz slovenskej koruny k novej mene, k euru. A mali sme tu spústu argumentov pre a proti, či to má byť práve 30,126 alebo menej, alebo viac. Rovnako čiste politické, podčiarkujem, nie ekonomické rozhodnutie, pretože ono tie finančné trhy si jedného dňa tú rovnováhu nájdu. A nájdu si rovnako tie finančné trhy aj rovnovážny konverzný kurz.
Ono sa to vráti potom cez flexibilitu a prispôsobovanie, pružnosť cenových hladín, miezd a tak ďalej, dôchodkov a všetkého, čo s tým súvisí. Takže ten svet trhovej ekonomiky by si jedného dňa ten rovnovážny kurz našiel. Tým chcem povedať na úvod, že všetko, čo súvisí s eurozónou a s eurom, je čiste politickým a navyše, zopakujem to, predčasným projektom.
Dnes má Slovenská republika, áno, ako hovoria naši politici na Slovensku, tí mainstreamoví, hlavnoprúdoví politici, brusel-friendly politici hovoria, veď ideme chrániť euro. Euro je aj našou menou, ideme chrániť úspory našich ľudí v bankách. Ja chcem podotknúť, že dnes euro ako, ako mena je ničím nekrytým papierom.
Tu by som iste veľmi rýchlo dostal kritiku na moju adresu, veď ani americký dolár nie je krytý po zrušení zlatého štandardu. Ani meny iných veľmocí svetových nie sú kryté. To je pravda, ale čo je špecifikum práve eurozóny, tento nekrytý papier, ktorý sa volá euro, má ešte jednu obrovskú nevýhodu alebo nešťastie, že monopol na tlač týchto papierov majú v rukách politici. Prosím vás, už ani nie Európska centrálna banka, ale, podčiarkujem, politici. A toto je skutočne veľmi nebezpečný trend. Prečo je tomu tak, budem hovoriť o chvíľu.
Dovoľte mi, teda skonštatovať, že, áno, dlhová kríza v Európe sa nevzťahuje len na Grécko. Počuli sme tu dneska množstvo poznámok v diskusii, že dlhová kríza v Európe ani euroval nie je o Grécku. Naprosto súhlasím. Grécko a Španielsko sú len akýmsi pomyselným vrcholom toho ľadovca, ale pod hladinou sa nachádza práve základná masa príčin systémového kolapsu celej eurozóny.
Preto sme hovorili pred niekoľkými dňami, že ani výsledok parlamentných volieb v Grécku netreba démonizovať, netreba ho ani preceňovať, pretože v konečnom dôsledku všetky relevantné politické strany v Grécku jasne povedali, že majú záujem otvoriť Memorandum o porozumení, a teda renegociovať podmienky finančnej pomoci.
Dovoľte mi povedať poznámku č. 2 z toho súdka alebo z množiny politických poznámok. Tvrdím a zastávam názor, že trhová integrácia si vôbec, ale vôbec nevyžaduje politickú integráciu. Som toho názoru, že integrácia Európy sa mala zastaviť niekde v okamihu, keď sme dosiahli voľný pohyb pracovných síl, keď sme dosiahli voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu, ale aj Schengen, osobné slobody, niekde tam, a bezpečnosť ľudí, tam sa niekde mala zastaviť integrácia Európy. Takže by bolo úplne jasné všetkým tým, ktorí sa snažia onálepkovať Slobodu a Solidaritu tu a tam nálepkou fašisti, LePenovci, Haiderovci, Praví Fíni a neviemčo všetko možné. Chcem ubezpečiť, že strana Sloboda a Solidarita vždy bola, je a bude za ekonomickú integráciu v Európskej únii. Ale jedným dychom musím dodať, že táto integrácia má byť v rovine ekonomickej, nie politickej, podčiarkujem, a ekonomická integrácia si vôbec nevyžaduje nevyhnutne integráciu politickú. Mala sa zastaviť pri tých okamihoch, o ktorých som hovoril pred chvíľou.
Bohužiaľ, poznámka č. 3, dnešná mapa Európy, dnešná Európa, dnešná politika, ktorej sme svedkami dennodenne v Európe, je o naprostej absencii akýchkoľvek princípov. Je o absencii morálky, je o absencii a ignorovaní základných ekonomických zákonov. Ak chcete dôkaz, tak stačí jeden jediný. Už samotné zrušenie no-bailout klauzuly z Lisabonskej zmluvy, kedy sme vygumovali z Lisabonskej zmluvy článok o tom, že žiadna krajina nenesie, nenesie žiadne záväzky za dlhy inej členskej krajiny. Táto klauzula jednoducho bola z Lisabonskej zmluvy odstránená. Preto hovorím o absencii princípov, preto hovorím o dlhodobom ignorovaní základných ekonomických zákonov.
Ale súčasná Európa je zároveň o absencii demokracie. Je niekoľko málo odvážnych politikov v Európe, ktorí to nazvali deficitom demokracie. Prečo hovoríme o deficite demokracie. No, hovoríme o tom práve preto, že o mnohých kľúčových veciach sa rozhoduje už ani nie v Európskom parlamente, už ani nie na pôde Európskej komisie, už ani nie na samitoch hláv štátov členských krajín, ale rozhoduje sa v tandemoch. Kedysi to bol ten spomínaný tandem Merkozy, teda nemecká kancelárka Merkelová a bývalý francúzsky prezident Sarkozy. Teraz sa ten tandem z päťdesiatich percent obmenil, máme tu nového prezidenta, pána Hollandea, a dokonca som zachytil informáciu o tom, že zajtra namiesto tandemu sa prvýkrát v novodobej histórii eurozóny stretne quatro. To quatro bude zložené z nemeckej kancelárky Merkelovej, z francúzskeho prezidenta Hollandea a budú doplnení o premiéra Španielska Rajoya a premiéra Talianska Montiho. Takže od zajtra sa nám rozširuje dvojička na štvoričku. Ja sa pýtam, ešte stále necítime ten deficit demokracie? Že o kľúčových veciach v Európskej únii a v eurozóne budú vždy rozhodovať tu a tam dvaja, tu a tam traja, najnovšie štyria čelní predstavitelia, akokoľvek, a to beriem, kľúčových ekonomík eurozóny.
Nie je náhodou, že Európsky parlament má jednu zvláštnu charakteristiku. Je to jediný parlament sveta, ktorý nemá zákonodarnú iniciatívu. Iste dobre viete, že väčšinu smerníc Európskej únie tvorí a schvaľuje Európska komisia, dohodnú si spoločný postup na spomínaných samitoch hláv štátov, ale Európsky parlament nemá kľúčovú zákonodarnú iniciatívu. Absolútna svetová rarita.
A keď som hovoril o tom, že tie spomínané smernice sa tvoria na úrovni spravidla Európskej komisie, treba povedať, že komisári a členovia tejto, nazvime európskej vlády, nie sú nikým volení. Opäť deficit demokracie.
Rovnako súčasná Európa, bohužiaľ, je aj o mimoparlamentných zónach. Veď nie náhodou, a iste to potvrdí aj pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí, pán Lajčák, že samotná európska fiškálna zmluva, ten takzvaný Fiscal Compact nevzniká na pôde primárneho európskeho práva.
Vieme veľmi dobre, že európski politici majú dosť pragmatických dôvodov k tomu, aby ju postavili na úroveň medzištátnej dohody, len, preboha, nie na báze primárneho európskeho práva, lebo by to opäť spôsobilo hlavybôľ, ako to dopadne v jednotlivých parlamentoch členských krajín. A aby sme nemuseli vôbec to primárne európske právo nikdy meniť.
Štvrtá poznámka, eurozóna sa už dostala do takej situácie, a verte, že to nás neteší, ani mojich kolegov v Slobode a Solidarite, kedy ten, kto je v kóme, tomu začína byť lepšie, ako tomu, kto mu poskytuje umelé dýchanie.
Ja sa teda pýtam, kto zachráni posledného v poradí, ktorým s vysokou mierou pravdepodobnosti bude Nemecko? Ako iste veľmi dobre viete, alebo minimálne tá časť z vás, ktorá zmluvu o Európskom stabilizačnom mechanizme čítala a čítala túto zmluvu s porozumením, lebo nie vždy stačí len prečítať, niekedy treba aj komplikovanému textu porozumieť, a hlavne súvislostiam medzi jednotlivými článkami tejto zmluvy, tak iste veľmi dobre viete, že existuje tam ustanovenie o takzvanom odstupujúcom ručiteľovi alebo takzvaný step-out clause.
Táto klauzula znamená, že akonáhle raz členská krajina eurozóny sa stane prijímajúcou krajinou, ktorá príjme finančnú pomoc, už sa nebude podieľať zárukami na finančnej pomoci iných krajín v budúcnosti. Čiže logicky vám z toho vyjde domino efekt, že tých krajín, ktorým bude finančná pomoc poskytnutá, počet takýchto krajín bude narastať, a počet takých krajín, ktoré budú finančnú pomoc poskytovať alebo za ňu ručiť, takýto počet krajín bude klesať. A preto vzniká celkom legitímna otázka, o chvíľočku to dokážem na číslach a faktoch, kto pomôže poslednému v poradí, ktorým bude Nemecko.
A zastavme sa teraz ešte na minútu u samotného Nemecka. Ako iste všetci dobre viete, verejný, hrubý verejný dlh Spolkovej republiky Nemecko je dnes na úrovni približne 75 percent. Ale nie Richard Sulík, nie Jozef Kollár, ani iní poslanci z SaS tvrdia, že toto číslo nevystihuje skutočnosť. A teraz dobre počúvajte, bol to guvernér Bundesbanky, teda centrálnej menovej autority Spolkovej republiky Nemecko, Max Weber, ktorý povedal: "Hrubý verejný dlh Nemecka nie je 75 percent, ako sa deklaruje, ale je 200 percent výkonu nemeckej ekonomiky.
A chcem podotknúť, že guvernér Bundesbanky nie je politik, je človek, ktorý rozumie ekonomike, ktorý rozumie ekonómii, dúfam, že všetci v miestnosti chápu rozdiel medzi ekonomikou a ekonómiou, a tento pán s obrovskými skúsenosťami povedal, že ak sa do hrubého verejného dlhu Nemecka započítajú všetky Nemeckom vystavené neodvolateľné a bezpodmienečné záruky za dlhy iných krajín, ak raz dôjde aj k naplneniu takýchto záruk, v tom okamihu hrubý verejný dlh Spolkovej republiky Nemecko bude 200 percent výkonu ekonomiky. Preto je úplne namieste a je úplne legitímnou otázka, kto pomôže poslednému v poradí. Aby som to trošku odľahčil, ľudovo sa tomu hovorí, kto posledný zhasne svetlo.
To je možno trošku aj odpoveď na niektorých mojich kolegov z SDKÚ - DS, predovšetkým bývalého predsedu, pána Mikuláša Dzurindu, ktorý tak vehementne vždy opakuje argumenty o tom, že musíme byť v tom lepšom klube, ak raz bude Európa rozdelená na dvojrýchlostnú zónu, eurozónu, tak musíme byť v tom lepšom, v tom rýchlejšom klube s tou tvrdšou menou, či už to bude Guldenmark, ako viete, ktorý sa chystá, alebo sú také úvahy, že by mohli zaviesť medzi sebou ekonomiky Holandska, Nemecka, možno Fínska, možno Rakúska. Takže opatrne aj s tou príslušnosťou k tomu lepšiemu klubu, lebo, opakujem, domino efekt je nezastaviteľný.
Dovoľte mi uviesť v piatej poznámke tri dôvody, prečo niektorí politici podporujú trvalý euroval. Po prvé, môže to byť neznalosť problematiky. Ja som náchylný veriť tomu, že ani mnohí poslanci tejto snemovne nie vždy presne vedia, čo idú schvaľovať. A to myslím celkom úprimne, bez toho, aby som sa chcel dotknúť osobne niektorých ľudí v Národnej rade Slovenskej republiky. Myslím to celkom úprimne práve kvôli tomu, že jeden z poslancov sa fokusuje, zapodieva sa zdravotníctvom, iný sociálnymi vecami, niekto iný bezpečnosťou vnútornou, zahraničnou, niekto agrosektorom. To myslím fakt objektívne a úprimne, nie každý môže vidieť do tejto problematiky detailne.
A chcem podotknúť ešte navyše, že nemusí to byť len prípad slovenského parlamentu. Myslím si, že je to situácia veľmi obdobná aj v ostatných parlamentoch členských krajín eurozóny. Ja som na jednom stretnutí s novinármi navrhol, aby slovenskí novinári sa pokúsili urobiť takzvaný vedomostný test. To znamená, hneď potom, ako Národná rada Slovenskej republiky schváli pristúpenie Slovenska k eurovalu, tu vo vestibule, na chodbách, položili zopár úplne jednoduchých, elementárnych, vedomostných otázok, ktoré by otestovali všetkých tých z vás, ktorí budete tlačiť tlačítko za euroval, či naozaj viete, za čo ste hlasovali.
Teraz opäť na odľahčenie uvediem jednu krátku spomienku z čias, keď som nebol v politike. Jedna pani poslankyňa bola dotazovaná na chodbách parlamentu, koľko členských krajín má Európska únia. Po hlbokom zamyslení sa odpovedala: "Päťdesiatsedem". Aby podobne to nedopadlo aj s touto zmluvou.
A už dnes aj sála naša je takmer vyprázdnená, ale vidím na balkóne celé množstvo, verím, úprimne sa zaujímajúcich novinárov o túto problematiku. Skúste, dámy a páni na balkóne, žurnalisti píšuci o ekonomike, urobiť takýto vedomostný test. Budeme možno prekvapení, aký to bude, aká to bude reality šou. Takže prvý dôvod, prečo niektorí politici podporujú euroval, je neznalosť, či už z objektívnych alebo subjektívnych príčin, ale je to holý fakt.
Dovoľte mi uviesť druhý dôvod, a ten nazývam servilita, servilnosť. Ja som bol naozaj zhrozený, keď som uplynulý víkend počúval dialógy slovenského rozhlasu, pána Dobšinského, ktorých sa zúčastnil mladý poslanec strany SMER - sociálna demokracia, pán Blaha, veľmi ma inšpirovali dva jeho výroky.
Po prvé, pána Blaha v spomínanom vystúpení v slovenskom rozhlase objavil nový politický druh. Ten nový politický druh nazval racionálny európsky politik. Neviem presne, akú definíciu má pán Blaha tohto nového politického druhu, tak ako v biológii objavujeme nové a nové druhy a niektoré nám zase, bohužiaľ, hynú, a máme na scéne racionálneho európskeho politika.
Ale tá druhá myšlienka mladého marxistu, pána Blahu, ma prekvapila už úplne tak, že bol som na pomedzí sĺz a smiechu, keď povedal, dobre počúvajte: "Na svete bude vtedy dobre, ak opäť politici získajú nadvládu nad trhmi." Vás nemrazí z takejto vety? Ak politici získajú, to znamená, ten racionálny európsky politik získa nadvládu nad trhmi. Toto sú presne tie veci, o ktorých som pred chvíľočkou hovoril, že je tu absolútna ignorancia základných ekonomických pravidiel.
A vy môžte ľubovoľný politický projekt nastaviť ako rýdzo politický a ignorovať ekonomické pravidlá, ale nie dlhodobo. Akonáhle to ktokoľvek v minulosti robil dlhodobo, vždy dopadol zle. Jeden jediný príklad z minulosti, Zväz sovietskych socialistických republík. Tiež to bol čiste politický projekt a vieme, ako tento sociálny, brutálny experiment dopadol. Pošliapavaním osobných slobôd ľudí, vlastných občanov počínajúc a končiac fiaskom a prehrou, historickou prehrou práve s trhovými ekonomikami sveta. Takže buďme veľmi opatrní s politickými projektami, ktoré dlhodobo ignorujú základné ekonomické pravidlá.
No a máme tu nakoniec tretí dôvod, prečo niektorí politici podporujú euroval, a ten sa nazýva, hľadám teraz vhodné slová, aby som nebol príliš vulgárny, neschopnosťou vystúpiť zo stáda. Skutočne, ten valec zašiel tak ďaleko, že mám vážne obavy, že už nebude celkom možná cesta späť.
Ale máme tu ešte jednu celkom zaujímavú, na občerstvenie, skúsenosť z ostatných dní, kedy premiér vlády Slovenskej republiky Robert Fico povedal, že Slovenská republika sa okamžite pridá ku krajinám, ktoré budú požadovať vystúpenie Grécka z eurozóny, akonáhle sa zistí, že Grécko nedodržiava podmienky poskytnutej finančnej pomoci.
No, nedá mi opýtať sa premiéra Roberta Fica, kde bol doteraz, veď Grécko nikdy neplnilo podmienky Memoranda o porozumení. A tu chcem možno trošku aj rozseknúť tu diskusiu o tom, či Gréci už urobili dostatočné množstvo dostatočne účinných krokov na svoju vlastnú záchranu alebo nie. Chcem povedať jednu veľmi dôležitú poznámku, je úplne jedno, aké množstvo akých krokov urobili Gréci, pokiaľ ide o austerity program, o program šetrenia v okruhu verejných financií, ale čo Gréci nedokážu nikdy urobiť, dokedy budú v eurozóne, vrátiť sa na vyššie úrovne konkurencieschopnosti vlastnej ekonomiky.
To znamená, že, áno, v oblasti výdavkov urobili nejaký progres, ale existuje predsa správa trojky, Európskej centrálnej banky, Európskej komisie a Medzinárodného menového fondu, ktorá vypracovala štúdiu dlhodobej udržateľnosti gréckeho dlhu. A tam sa jasne konštatuje, že Grécko ešte aj v roku 2020 bude mať hrubý verejný dlh na úrovni stodvadsiatich percent HDP.
Môžte si povedať fajn, veď dnes to je cez stopäťdesiatštyri alebo koľko percent, ale nezabudnime na jednu veľmi dôležitú podmienku alebo predpoklad, keď bude mať Grécko v roku 2020 hrubý verejný dlh 120 percent, nevyhnutnou podmienkou k dosiahnutiu tohto cieľa je každoročný rast gréckej ekonomiky na úrovni takmer troch percent HDP.
Je niekto v tejto sále, ktorý verí, že sa tento predpoklad niekedy naplní, že grécka ekonomika, nie o tridsať rokov, o päťdesiat rokov, teraz v roku 2013, '14, '15 bude schopná rásť tempom tri percentá HDP ročne? Takže toto je odpoveď aj na diskusiu, ktorú tu pred chvíľočkou viedol Igor Matovič o tom, že Gréci urobili dostatok úsporných opatrení. A opakujem, toto nie je až tak najrelevantnejšie konštatovanie, či urobili alebo nie. A či tie opatrenia sú, alebo nie sú účinné. Podstatné je, že ekonomika musí vedieť z hrubého dlhu aj vyrásť. Pokiaľ nebude dosahovať ekonomický rast, tak z hrubého dlhu nikdy nevyrastie. A úsporné opatrenia, naopak, v jednej brutálnej špirále dovedú Grécko ešte do horšej situácie.
Chcem veriť tomu, že katastrofické scenáre a dôsledky týchto scenárov, a teraz nehovorím o tom, že čo by sa stalo, ak bude odmietnutý trvalý euroval, ale hovorím o takých scenároch, ak Grécko jednoducho z tej eurozóny bude musieť odísť, a mnohí analytici tomu dávajú dokonca mieru pravdepodobnosti tri ku jednej, že sa tak stane do konca tohto kalendárneho roka, tak dôsledky týchto scenárov si určite uvedomuje aj Robert Fico aj Peter Kažimír. A mám taký pocit, že o podobných scenároch, potvrdí to tentokrát pán minister hospodárstva, rokovala, myslím v piatok, aj ten nový útvar, čo ste vytvorili, Rada solidarity a rozvoja.
No, pýtam sa teda, na jednej strane páni, ktorí sú vo vláde, si uvedomujú, čo všetko sa môže udiať v eurozóne, a na strane druhej si idú naozaj nohy dolámať, len aby schválili trvalý euroval.
Dovoľte mi ešte povedať pár poznámok, nie vždy sa to spomína v tej hlavnoprúdovej, už ani odbornej tlači a literatúre. Chcem povedať, že v súčasnosti je európsky bankový sektor na tom výrazne, výrazne horšie ako bankový sektor v Spojených štátoch európskych, pardon, v Spojených štátoch amerických, ospravedlňujem sa. Preto hovorím o Spojených štátoch európskych, lebo toto je téma, ako pán poslanec Bublavý sa smeje, toto je presne téma ostatných dní, k nej sa dostanem za chvíľočku.
Chcem upozorniť na to, že pomer dlhu voči kapitálu v celom bankovom systéme Spojených štátov amerických je 13:1. To znamená, že americké komerčné banky majú na jeden americký dolár kapitálu 13 amerických dolárov, záväzkov, ktoré niekomu, peniaze, ktoré niekomu dlhujú. Pamätajme si to číslo, 13:1.
Viete, aký je tento istý ukazovateľ v európskom bankovom systéme? Dvadsaťšesť ku jednej. Aby sme si trošku vedeli predstaviť, čo to znamená, znamená to toľko, že ak by trhová hodnota aktív bankového sektora v Európe klesla čo i len o 4 percentuálne body, tak sa dostaneme na úroveň 30:1, a to je presne tá hodnota, pri ktorej skolaboval Lehman Brothers. To je presne táto hodnota. Uvedomujete si, aká je silná tá tikajúca bomba, pred ktorou stojí alebo ktorú má v chrbte bankový sektor v Európe? Nehrajme sa na to, že to je, že to sú nejaké 4 nepodstatné, nevýznamné, nesystémové, súkromné španielske banky.
Viete o tom, že vláda Spolkovej republiky Nemecko chystá na rekapitalizáciu vlastných komerčných bánk sumu 150 mld. eur? Keďže vie, že budú poslední v poradí, ktorí budú hasiť to spomínané svetlo, tak si tie peniaze pripravujú len a len vo vlastnej réžii. Stopäťdesiat miliárd eur. My sme tu celí zdesení z toho, že do Španielska má ísť, na záchranu španielskych súkromných bánk 100 mld. eur. Prosím vás, jedenapolkrát väčšia suma sa chystá na doplnenie kapitálu bánk v Spolkovej republike Nemecko.
A ešte jeden údaj, ak dovolíte, uvediem, možno vám ušetrím stratu času pri náročnom štúdiu takejto literatúry. Celkové aktíva bánk, to znamená súčet aktívnej strany bilancií komerčných bánk voči hrubému domácemu produktu v Spojených štátoch amerických je takmer 300 percent, čiže suma aktív komerčných bánk je trikrát vyššia, ako je hrubý domáci produkt Spojených štátov amerických. Ospravedlňujem sa, hovorím údaje o Európskej únii. Trikrát, v Spojených štátoch je to 0,8. Opäť vidíte, že tak ako pri spomínanom pomere dlhu ku kapitálu, aj v tomto ukazovateli objemu aktív voči HDP je na tom Európa trikrát horšie ako Spojené štáty americké. Nemáte stále strach, dámy a páni, z budúcnosti európskeho bankového sektora?
A nakoniec, posledné číslo, lebo som na úvod sľúbil, že nebudem vás unúvať množstvom čísel, ale toto je veľmi dôležité číslo. Celkové aktíva bánk, tentokrát nie k hrubému domácemu produktu, ale k bilančnej sume centrálnej banky, pretože tá potrebuje mať to, o čom hovoril Ľudovít Kaník, tú palebnú silu. A tú palebnú silu nepotrebuje euroval, tú potrebuje centrálna banka, pretože veľmi dobre viete, že až keď vstúpila na trhy Európska centrálna banka, až vtedy sa začali finančné trhy upokojovať. Toto je hráč, ktorému doposiaľ finančné trhy veria. Uvidíme dokedy.
Tak teda celkové aktíva bánk voči bilančnej sume centrálnej banky sú v Spojených štátoch amerických 428 percent. Čiže ľudovo povedané, v zrozumiteľnej reči, aktíva bánk v Spojených štátoch amerických sú približne štyrikrát vyššie, ako je bilančná suma amerického federálneho rezervného systému. V prípade Európy je ten istý údaj 1210 percent. Opäť, zrozumiteľne povedané, dvanásťkrát sú vyššie aktíva komerčných bánk v Európe, ako je bilančná kniha Európskej centrálnej banky.
Ak som pred chvíľočkou hovoril o tom, že ECB-čke ešte finančné trhy donedávna verili a veria, že to je tá inštitúcia, ktorá, keď vstúpi na trh, dokáže trhy ukľudniť, pýtam sa, dokedy táto dôvera bude skúšaná a dokedy táto dôvera vydrží?
Takže to boli tri kľúčové údaje, pokiaľ chce niekto porovnávať zdravie a potenciálne riziká v bankových sektoroch v Európe a v Spojených štátoch amerických.
Mnohokrát sme boli kritizovaní zato, že SaS ako odporcovia eurovalu neponúkli riešenia.
Po prvé, chcem povedať, skúsme otočiť otázku opačne. Tí z vás, ktorí podporujú pristúpenie Slovenskej republiky k trvalému eurovalu, dali ste niekto z vás na stôl kvantifikáciu, kam toto kasíno, kam táto Ponziho schéma, eurovalová schéma povedie? Urobil niekto takúto kvantifikáciu, do akých problémov sa práve schválením takýchto mechanizmov eurozóna môže dostať? Viem, že túto kvantifikáciu nikto z vás nemá, viem, že ňou nedisponujete a že jedinou vašou odpoveďou, zástancov eurovalu, je, tí odvážnejší povedia, páni zo SaS, vecne máte pravdu, ale my sa musíme rozhodnúť politicky správne. To povedia tí odvážnejší, tí menej odvážni povedia, že to rozhodnutie schváliť euroval musíme urobiť. Tí žoviálnejší povedia, lebo ma moja práca, pán poslanec Droba, baví. To odznelo tu pri tomto pulte, nie tak dávno, v októbri uplynulého roka, keď padla vláda.
Tak sa teda pýtam, niekto z vás kvantifikoval, akú Ponziho schému ide vlastne eurozóna schváliť? Tak ja vám pomôžem pri vašom uvažovaní. Viete veľmi dobre, že Timothy Geithner, minister financií Spojených štátov amerických, keď navštívil samit vo Varšave, keď ešte Poľsko bolo predsedníckou krajinou Európskej únie, povedal architektom eurovalu nasledovnú vec, veľmi historickú vec, zásadnú, kľúčovú: "Euroval bude vtedy účinný a vtedy efektívny, keď bude zhora nelimitovaný." Dobre to počujete, nelimitovaný, no cap, no limit, open end. Toto povedal Timothy Geithner. A aby neboli zdesení architekti eurovalu, tak im, on im pošepol aj návod, ako to majú urobiť. Prišiel s nápadom, že bolo by dobré, finančné prostriedky v eurovale pákovať.
Ten leverage efekt alebo efekt pákovania znamená nasledovné. Euroval nakúpi do svojho portfólia toxické cenné papiere Španielska, Talianska. Tieto papiere založí ako zábezpeku, presne tak ako každý z nás, kto má hypotekárny úver, tak založí v prospech banky, banka je záložným veriteľom, rodinný dom alebo byt. Ak takto euroval založí tieto toxické cenné papiere do portfólia Európskej centrálnej banky a proti tejto zábezpeke získa úverové linky z Európskej centrálnej banky. Čo urobí s týmito peniazmi? Nakúpi opäť v druhom kole toxické cenné papiere predĺžených krajín a tieto papiere opätovne založí v Európskej centrálnej banke. Proti tejto zábezpeke opätovne získa úverovú linku. Keď toto urobia páni v eurovale päťkrát, čo sa stane? Kapacita alebo tá palebná sila, o ktorej hovoril podpredseda Európskej komisie nie tak dávno, tiež spoza tohto pultu, pán Maroš Šefčovič, kapacita eurovalu sa, palebná sila sa späťnásobí. A tlieskajme takejto umelo nafukovanej bubline, ja sa pýtam, tak ako som sa pýtal pred chvíľočkou, kto posledný vypne svetlo, kto pomôže Nemecku, ktoré bude posledné v poradí, ja sa pýtam, kto vyčistí odpadkový kôš, ktorý sa bude volať Európska centrálna banka? V tom odpadkovom koši pristanú všetky spomínané toxické cenné papiere. Z ECB-čky odídu efektívne úverové linky, efektívne peniaze a ostane záložnému veriteľovi, Európskej centrálnej banke, v rukách množstvo, horibilná suma, bezcenných cenných papierov. Keď ešte aj na Slovensku sme mali cenné papiere v materializovanej podobe, tak optimisti hovorili, že cenný papier nikdy nie je bezcenný, lebo môžte s ním aspoň tapetovať detskú izbu. No, ale papiere, ktoré emitujú vlády sú v elektronickej, dematerializovanej podobe, tak s nimi sa už ani len tapetovať nebude dať. Jednoducho skončia v koši, ktorý sa volá Európska centrálna banka.
Bol tu ešte druhý nápad, a to stále dávam návod na rozmýšľanie tým, ktorí hovoria, že to je dobré riešenie. Bol tu ešte druhý návod ako znásobiť palebnú silu eurovalu. Urobme z eurovalu special purpose vehicle, urobme z eurovalu špeciálnu inštitúciu, na ktorej sa budú môcť podieľať aj nečlenské krajiny eurozóny, a to nebol nápad taký, že z dielne nejakých sociálnych experimentátorov, to bol reálny nápad, ktorý aj Klaus Reding ako generálny riaditeľ EFSF uposlúchol a vydal sa jedného dňa na cestu do Číny. A tam sa pokúšal získať finančné prostriedky pre euroval. Viete, ako dopadol? Čína povedala, veľmi radi pomôžeme, drahí Európania, ale až potom, keď začnete robiť ekonomické reformy. Toto odkázala komunistická Čína vyspelej Európe. Tento pokus zlyhal a nevyšiel. Viete veľmi dobre, že na nedávno skončenom samite G20-tky v Mexiku lídri veľmocí rozmýšľali na tom, ako pomôcť, teda riešiť verejný dlh v Európe, a prišli opäť s nápadom, že sa musí v ďaleko väčšej miere angažovať Medzinárodný menový fond, zatiaľ čo v tomto prípade Čínska ľudová republika, Ruská federácia, Brazília sú ochotné doplniť zdroje do Medzinárodného menového fondu, tiež ale veľmi podmienené zdroje, podmienené tým, že dôjde k zásadnej reforme Medzinárodného menového fondu, nemusím hovoriť o tom, že výsledkom tej reformy má byť väčší vplyv Čínskej ľudovej republiky, Brazílie a Ruska v AMF, takže za týchto podmienok sú ochotní peniaze do menového fondu dodať.
Viete, kto ale odmietol uskutočniť takúto transakciu? Spojené štáty americké. Povedali no cash, žiadne ďalšie peniaze do Medzinárodného menového fondu na záchranu dlhových problémov v Európe nedodáme. A bol tu ešte tretí pokus, ako znásobiť palebnú silu eurovalu, a to bol pokus pretransformovať euroval na poisťovňu. To znamená ako klasická zaisťovacia spoločnosť, Nemci tomu hovoria Rückversicherung, by poisťovala investičné riziká veriteľov, ktorí si nakúpia toxické cenné papire predĺžených ekonomík. No, ak poviete, že budem kryť toto riziko do výšky dvadsiatich percent napríklad, tak som opäť späťnásobil kapacitu eurovalu. Takže majte, prosím vás pekne, tí z vás, ktorí budete zajtra tlačiť tlačítka za euroval, za pristúpenie Slovenskej republiky k eurovalu, stále na pamäti, že toto riešenie bude efektívne a účinné vtedy, keď bude zhora nelimitované. No cap, no limit. Prosím vás, s týmto všetci počítajte, to nie je tak, že zajtrajším dňom sa to končí. Že teda záväzky Slovenskej republiky budú 5,7 mld. eur. A nemajme ešte tendenciu zabúdať, že ešte tu máme nejaké záväzky voči európskej, Európskemu finančnému stabilizačnému nástroju, EFSF, a tie sú v hodnote 7,7 mld. eur. To je, dámy a páni, ten okamih, na ktorom padla v októbri vláda, keď sme sa preli o to, či máme navýšiť naše záväzky voči tomu prvému eurovalu zo 4,4 mld. eur na 7,7. Teraz tu máme ďalších 5,7. Skúste si tie dve čísla spočítať, dostanete sumu, ktorá, neviem, či náhodou, je podobná a vyššia ako ročné príjmy štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Chceme ďalej hľadať, ako hovoril exminister Mihál, úspory tu a tam, kde ošklbeme živnostníkov, dohodárov, zdaníme tu výsluhové dôchodky a ďalšie a ďalšie nápady, ako pozbierať tie peniažky, kolektovať tie peniaze, dať ich na jednu kopu a potom ich poslať v podobe už nielen záruk, ale hotovostných peňazí do eurovalu? Ani na tomto sa nepohlo vaše svedomie?
No a teraz poďme veľmi stručne prebehnúť riešenia. Teda, povedal som pred chvíľou, že kritizujete stranu Sloboda a Solidarita, že hovorí, ako to dnes povedal pán poslanec Dzurinda, tupo hovoríme nie, nie, nie, a nemáme žiadne riešenia. Ja som vám pred chvíľočkou demonštroval, že zástancovia eurovalu nemajú ani potuchy o tom, že idú do Ponziho schémy, že idú naozaj do kasína, ktoré bude zhora nelimitované. Ale dobre, keď už stojí pred nami takáto výzva, tak tú rukavicu je potrebné férovo zdvihnúť a povedať pár slov aj k spomínaným riešeniam. Mne je osobne veľmi ľúto, že v lete 2010 sme hovorili o tom, že je potrebné zaviesť mechanizmus riadeného bankrotu krajín.
Vtedy sme boli rovnako kritizovaní, zosmiešňovaní, že to sú tí účtovníci, to je taký pojem, ktorý sa nedávno, dopoludnia, v tejto debate celkom uchytil, že preceňujeme tieto číselné argumenty, no ale, verte mi, že keby bolo Grécko v lete 2010 poslané do riadeného bankrotu, dnes mohlo byť z najhoršieho von. Pretože bankrot je normálny očistný proces, ktorým, ak prejde korporácia, no tak jednoducho trh sa skvalitní a ide ďalej. Zbaví sa proste neefektívnych, zle hospodáriacich subjektov a ten trh ide ďalej. Ja podčiarkujem ale to slovíčko riadený bankrot. Riadený bankrot je vtedy riadeným, keď dôjde k dohode dlžníckej krajiny s veriteľmi, k dohode na tom, ako sa natiahnu maturity, teda doby splatnosti týchto záväzkov, ako sa zníži úroková sadzba, ako sa prípadne aj časť tých záväzkov odstrihne. To je ten spomínaný haircut, to strihanie vlasov. Ak k takejto dohode dôjde, je to normálny štandardný proces riadeného bankrotu krajín. Prosím vás pekne, ale v Bruseli je zakázané použiť slovo bankrupcy alebo bankrot. To je slovíčko, ktoré nesmiete na úrovni bruselskej inštitúcie používať. Tak sa vymyslel pojem účasť súkromného sektora - private sector involvement. A tu by som chcel veľmi, veľmi tlmiť optimizmus kolegov z SDKÚ - DS, ktorí hovoria o tom, je to ťažké rozhodnutie, ale predsa len podporíme ten euroval. Iné riešenie na stole nemáme, to znamená, že toto je jediné správne. A veď tu máme predsa mechanizmus riadeného bankrotu krajín. No, nemáme, dámy a páni, pretože zmluva o Európskom stabilizačnom mechanizme hovorí jasne o tom, že krajina, ktorá požiada o finančnú pomoc z eurovalu môže, ak to uzná za vhodné, rokovať s veriteľmi o reštrukturalizácii verejného dlhu. Môže, ak to uzná za vhodné. To sme ešte viac poľavili práve v tej kondicionalite, v tej podmienenosti pôžičky ako, o ktorej hovoril Mikuláš Dzurinda, že oni sú za euroval, lebo im stačí, keď tá pomoc bude podmienená. No, ale veď dočasný euroval práve hovoril o tom, že je nutná účasť súkromného sektora. V trvalom eurovale, opakujem, ak krajina uzná za vhodné, zváži, či tak urobí.
Riešenie číslo dva. Ďalší postupný krok. Hovoril som pred chvíľočkou o dlhodobej nie udržateľnosti, ale neudržateľnosti gréckeho dlhu, pretože je vylúčené, aby Grécko, ktoré uviazlo v kazajke eura, pretože práve keby malo pred dvoma rokmi vlastnú menu, prešlo, podčiarkujem, riadeným bankrotom, štandardným procesom, ktorý poznajú aj iné krajiny. A pomohlo to tým krajinám, tak mohlo mať dnes vlastnú menu a nemuselo byť uviaznuté v kazajke eura. Toto mohlo výrazne pomôcť nárastu konkurencieschopnosti gréckej ekonomiky. Bohužiaľ, nestalo sa tak. A myslím si, že naozaj nám rastie pravdepodobnosť vystúpenia Grécka z eurozóny. A prosím vás, nebuďme teraz všetci uspokojení tým, že grécke voľby dopadli v princípe dobre, lebo zvíťazili sily ako je Venizelos alebo Samaras, Nová demokracia, a to sú tie proeurópske sily. Podčiarkujem ešte raz, cross-party agreement, čiže dohoda naprieč celým politickým spektrom, v Grécku nikdy takáto zmluva nevznikla. A naopak, všetky relevantné grécke politické strany deklarovali a naďalej to deklarujú, že budú otvárať Memorandum o porozumení. Budú sa snažiť renegociovať podmienky, za ktorých získali finančnú pomoc. Po tretie, chcem povedať, že súčasťou toho balíka riešení je aj okamžité zastavenie budovania politickej únie. K tomu sa ešte vrátim. Po štvrté, je veľmi dôležité dodržiavať pravidlá. Je potrebné prestať ďalej budovať Európu pri absencii akýchkoľvek princípov a pravidiel, ale rovnako je dôležité aj odstraňovať, bude to veľmi dlhý a ťažký a bolestný proces, odstraňovať deficit demokracie. No a nakoniec, po piate, je potrebné jednoducho odmietnuť vstup Slovenskej republiky do trvalého eurovalu. Chcem ešte upozorniť na jednu vec. Keď hovoríme o principiálnosti, o dodržiavaní pravidiel, o ktorých tak veľmi emotívne hovoril aj môj predrečník Ľudo Kaník, nikto z vás si nevšimol, že potom čo sa ministri financií eurozóny dohodli na tom, že poskytneme Grécku, pardon, Španielsku na záchranu ich súkromných bánk sumu 100 mld. eur, vzápätí prišiel pán Barroso a povedal: "Uvažujeme o udelení výnimky pre Španielsko z európskej fiškálnej zmluvy." Už sme doma, opäť, je to o princípoch, ktoré krásne znejú, sa krásne politicky deklarujú. No, len už je oveľa ťažšie dosiahnuť ich vymožiteľnosť. A tak teda vzniká kacírska otázka. Načo sa má Slovensko trápiť s ozdravným balíkom v hodnote, koľko to máte už v súčte napočítaných? Nejakých 2,3 mld. eura, ak hovorím o tomto a budúcom roku. Kvôli čomu to robíme? Tak nech premiér Robert Fico požiada rovnako o výnimku z európskej fiškálnej zmluvy. Ešte neuschol atrament pod podpisom európskeho fiškálneho paktu a už pán Barroso hovorí o tom, že Španielsko dostane výnimku. Toto je principiálnosť, v úvodzovkách principiálnosť, súčasnej Európy. No a dovoľte mi ešte vás upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec. Zajtra, skúste si kúpiť noviny, ak sa už tam objaví alebo najneskôr by to mohlo byť cez víkend v tlači. Zajtra sa totižto uskutoční jedno kľúčové stretnutie v Ríme, ktorého sa zúčastní premiérka, kancelárka Merkelová, francúzsky prezident Hollande. Ako som hovoril, tandem sa rozšíri o ďalších dvoch pánov, bude to španielsky premiér Rajoy a taliansky premiér Monti. Viete, o čom budú hovoriť zajtra v Ríme títo štyria lídri eurozóny? Zajtra v Ríme majú na pláne hovoriť o tom, že požiada trvalý euroval o bankovú licenciu. Keď požiada trvalý euroval o bankovú licenciu, čo zmluva o ESM umožňuje, okamžite bude môcť začať robiť spomínaný pákovací efekt, o ktorom som hovoril pred chvíľočkou. Teda zakladať tie toxické papiere v Európskej centrálnej banke a proti tejto zábezpeke si požičiavať, otvárať úverové linky. O tomto idú zajtra títo štyria lídri v Ríme rokovať. A idú rokovať ešte o jednej podstatne nebezpečnejšej veci, a to je tá skutočnosť. Poprosím pánov z SDKÚ, ja by som už rád dokončil svoj príhovor, keby ste, pani predsedajúca, ak je to vo vašej kompetencii. Pán predseda, ospravedlňujem sa, ale ešte pred chvíľočkou tam bola pani podpredsedníčka Národnej rady Zmajkovičová. Nemám oči aj vzadu, takže nevidím, čo sa tam deje. Idú totižto ešte rokovať o tom, spomínaní štyria lídri, zajtra v Ríme, že euroval začne okamžite vykupovať, okamžite, potom, čo bude ten ohňostroj, myslím, naplánovaný na 9. júla, kedy vstúpi do platnosti a bude tá sláva okolo toho celého, začne vykupovať vládne dlhopisy, a teraz sa podržte, Španielska a Talianska. Čiže už nie je pravdou ani to, že sa idú zachraňovať súkromné španielske banky cez štátom vlastnený špeciálny fond riadenej reštrukturalizácie bánk. A teda buďme ešte radi, lebo ešte tá španielska vláda zatiaľ nepožiadala o pomoc eurovalu. Situácia začína byť skutočne vážna. Španielsko a Taliansko potrebuje v tomto roku 20 percent HDP na takzvaný revolving. To znamená, že v takomto objeme si bude musieť opätovne požičať finančné zdroje na finančných trhoch. Viac ako 20 percent. V prípade Slovenska sa tento údaj pohybuje niekde na úrovni jedenástich percent zatiaľ. Čiže stane sa presne to, že Európska centrálna banka konečne prestane flagrantne porušovať legislatívu a prestane nakupovať do vlastného portfólia toxické cenné papiere predĺžených krajín. Ale jej úlohu prevezme v najbližších dňoch spomínaný trvalý euroval, ktorý idete, dámy a páni, v tomto parlamente odsúhlasiť. Myslím, že nie je potrebná vysoká znalosť vysokej matematiky, aby ste vedeli o tom, že ak sa toto stane, tak Európe nepomôže ani 10-násobne vyšší euroval. Bohužiaľ, tieto kroky sa dejú.
Dovoľte mi ešte na záver tri poznámky. Po prvé, veľmi sme intenzívne diskutovali v priebehu dnešného dňa takzvané národné schvaľovacie mechanizmy. Dnes máte všetci v laviciach rozdané, myslím, že už tri dokumenty. Jeden je z dielne predsedu KDH Jána Figeľa, druhý je z dielne poslanca Lipšica a tretí je z dielne Slobody a Solidarity. Zrazu vidíme, ale mňa to v princípe teší, ja budem úprimný. Mňa to teší, že sa nachádza v jednotlivých stranách podpora naozaj zdravého rozumu, keď už nie je možné zastaviť ratifikáciu trvalého eurovalu, tak sa teda pokúsme aspoň upraviť národné schvaľovacie procedúry. Chcem len upozorniť, že Sloboda a Solidarita je pripravená podporiť aj návrh, ktorý leží vo vašich laviciach z dielne KDH aj z dielne už nezávislého poslanca Daniela Lipšica. Sme to pripravení urobiť napriek tomu, že si uvedomujeme, že má to len váhu politickej deklarácie. Sú to akési návrhy na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Ten náš návrh, ktorý máte v laviciach, znamená konkrétne paragrafované znenie príslušného zákona, ktoré, ak by bolo prijaté, táto zmena, ak by bola prijatá, by v praxi znamenala, že akékoľvek použitie finančných prostriedkov z eurovalu, a je úplne jedno, či na navýšenie základného imania, alebo na poskytnutie konkrétnej finančnej pomoci konkrétnej krajine, ak o to požiada, bude musieť prejsť schvaľovacou procedúrou v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Teda nebude postačovať iba jednoduché rozhodnutie, či už výboru pre európske záležitosti alebo, ako sa spomína v politickej deklarácii KDH, buď výbor pre európske záležitosti, alebo výbor pre financie a rozpočet. Ja viem, že dámy a páni zo SMER-u - sociálnej demokracie sa obávajú, že to bude vytvárať po každé obrovskú mediálnu príležitosť odporcom eurovalu, aby podobné diskusie, ktoré vedieme od rána dnes, prebiehali vždy, keď budú narastať záväzky Slovenskej republiky. Lebo sa euroval dostane do straty, príde výzva na doplnenie základného imania, alebo nejaká ďalšia členská krajina eurozóny požiada o finančnú pomoc. Vždy by bolo potrebné po každé prísť do pléna a vypýtať si súhlas pléna Národnej rady Slovenskej republiky. Takže napriek tomu, že si uvedomujeme, že tie návrhy, ktoré máte v laviciach z dielne KDH a poslanca Lipšica majú len deklaratórny politický charakter, my ich podporíme a súčasne vás chcem požiadať úprimne aj o podporu toho návrhu, ktorý sme dali do lavíc my, ktorý znamená paragrafované znenie príslušných ustanovení zákona tak, aby všetky tie schvaľovacie procedúry domáce, ktoré nám nikto nepredpisuje z Bruselu, aby naozaj boli vždy prediskutované v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Nemajte pred očami stále len ten pocit, že sa vytvorí mediálny priestor pre kritikov eurovalu, ale to bude v prvom rade chrániť a kryť chrbát vašim smeráckym zástupcom v orgánoch ESM. Vaši ľudia, keď tam pôjdu dvíhať ruky alebo stláčať gombíky, už o malú chvíľu aj za nakupovanie španielskych a talianskych dlhopisov, budú mať oveľa väčší a silnejší mandát, ak prejde schvaľovacou procedúrou v pléne Národnej rady, a nie vo výbore pre európske záležitosti. Druhá poznámka. Napočúvali sme sa za uplynulé týždne a mesiace strašné množstvo mýtov. Mýtov o záchranných mechanizmoch. Počúvali sme o tom, že z geopolitických dôvodov je potrebné, aby Slovenská republika takéto mechanizmy podporovala a schválila. Počúvali sme o tom, že ideme chrániť úspory občanov Slovenskej republiky v bankách. Ideme zachraňovať vlastnú menu. A to je euro. Počúvali sme od bývalého ministra financií Mikloša, že on si je vedomý toho, že bol zle zapnutý prvý gombík. No, len ja sa pýtam, a teraz sa to týka aj dám aj pánov, keď sa ráno obliekate a zapínate si prvý gombík a si ho zapnete zle, tak čo urobíte? Ho rozopnete a zapnete si ho správne alebo budete pokračovať ďalej v tom zlom zapínaní, až tu na konci vás to niekde udusí? No tak, ak bol zle zapnutý prvý gombík, malo sa nájsť v Európe dostatok politickej vôle a odvahy k tomu, aby sme ten zle zapnutý prvý gombík rozopli a začali sa pekne zapínať tak, ako káže zdravý rozum. Ja som osobne počul viackrát aj vyjadrenia bývalého ministra financií Ivana Mikloša, keď hovoril o tom, že vecne máte vy v SaS-ke pravdu, ale vieš, Jožo, my sa musíme rozhodnúť politicky správne. No, práve preto sa dnes Európa nachádza v takých problémoch fatálnych, že sa tí politici desiatky rokov nerozhodovali na základe vecných argumentov, ale vždy pod nejakým takým fiktívnym rúškom, takou záclonkou, že my sa musíme politicky správne rozhodnúť. Aj keď vecne máte, dámy a páni z SaS, pravdu. Počúvali sme mýty napríklad o tom, že o čom diskutujeme. Veď Európsky stabilizačný mechanizmus je akousi obdobou Európskeho menového fondu. No, nie je to tak. V Medzinárodnom menovom fonde, po prvé, má Slovenská republika uloženú sumu v SDR, to sú special drawing rights, to je špeciálne práva čerpania, v ktorých je, v tej fiktívnej mene, vyjadrená, vyjadrená, vyjadrený náš vklad v menovom fonde vo výške 427 mil. SDR. Ak si to prepočítate na euro, je to približne 530 mil. eur. Koľkože to ručíme v záväzkoch voči prvému a druhému eurovalu? Trinásť celé štyri miliardy eur. Prosím vás pekne, Slovensko má záväzky voči eurovalom dvadsaťšesťkrát vyššie, ako je záväzok Slovenska v Medzinárodnom menovom fonde. Ešte ďalej chceme počúvať ľudí, ktorí hovoria, že ideme vybudovať len akúsi obdobu menového fondu v Európe? No, nie. Naše záväzky sú v eurovaloch dvadsaťšesťkrát vyššie, ako je náš vklad v Medzinárodnom menovom fonde. Odlišnosť druhá. V AMF neručí jedna krajina za záväzky inej krajiny. Jednoducho nie. AMF je normálna banka sui generis, banka zvláštneho druhu. Preto zvláštneho druhu, lebo nie je v súkromných rukách. Túto banku si zriadili štáty, ale má vybudované za desiatky rokov, Medzinárodný menový fond vznikol v roku 1945 vo Washingtone, má vybudované štandardné mechanizmy, napríklad posudzovania rizík, má vybudované štandardné warning mechanizmy, kedy bliká červená, že treba s tou dlžníckou krajinou začať niečo robiť. A jednoducho to tam funguje tak ako v akejkoľvek banke. Európsky stabilizačný mechanizmus, ako som už hovoril, je Ponziho schéma, je hračkou v rukách európskych politikov. Bohužiaľ, je to tak. Takže, prosím vás, nech nikto nehovorí o tom, že ideme vybudovať akúsi európsku obdobu Medzinárodného menového fondu.
Dovoľte mi poznámku poslednú. Ja súhlasím s tými politikmi v Európe, ktorí hovoria, že na pozadí riešenia dlhovej krízy v Európe, v eurozóne predovšetkým, prebieha salámovou metódou postupná, český prezident Klaus hovorí plíživá, politická centralizácia, politická federalizácia Európy. Som veľmi rád, že z úst niekoľko málo rečníkov dnešného dňa, myslím, že hovoril o tom aj Mikuláš Dzurinda, Ľudo Kaník, kolega Beblavý, som počul aspoň to, že vznik Spojených štátov európskych je pre vás neprijateľná myšlienka. Rozumel som správne, že, pán kolega Kaník? Som veľmi rád, že aspoň v tomto sa zhodneme, pretože ja jednoducho neverím na vznik Spojených štátov európskych. Ak jedného dňa vzniknú, tak určite to bude opäť raz politický, rýdzo politický projekt, ktorý bude ignorovať ekonomické zákonitosti a pravidlá, a práve preto bude odsúdený na zánik. Počul som pred niekoľkými dňami takú veľmi zaujímavú úvahu, že ak by sme, tí z vás, ktorí budete tlieskať, váš premiér Fico hovoril naposledy na výbore pre európske záležitosti, že SMER podporí všetko, s čím príde nový francúzsky prezident Hollande. A viete, s čím prichádza nový francúzsky prezident Hollande? So spoločnými eurodlhopismi, s fiškálnou úniou, práve s politickou centralizáciou Európy. No, ak tomu, dámy a páni zo SMER-u, budete tlieskať, tak tlieskate skutočne jednému veľkému disaster-u a jednému veľkému kolapsu celej Európskej únie. Tá úvaha, o ktorej som hovoril pred chvíľou, ktorú som čítal pred pár dňami, bola práve o tom, že ak by sme pripustili myšlienku, že vznik superštátu alebo supraštátu v Európe je možný a funkčný projekt, tak sa potom pýtam, čo bráni tomu, aby jedného dňa takýto štát vznikol aj na úrovni celého glóbu. Prečo jedného dňa nevznikne zo všetkých štátov sveta jeden jediný supranacionálny štát? A odpoveď je jednoduchá, pretože keby ste aj vtedy chceli dodržať základné pravidlá zastupiteľskej demokracie a nechali by ste takúto svetovú vládu prejsť demokratickým procesom volieb, čo si myslíte, aká svetová vláda by vznikla? No, pripusťme napriek veľkému úspechu vo voľbách, že by to nebol SMER. Viete, kto by zvíťazil v takomto prípade? S vysokou mierou pravdepodobnosti by vznikla koaličná indicko-čínska-indonézska vláda, že? Je to holý fakt. Lebo ak ctíme pravidlá zastupiteľskej demokracie, tak takáto indicko-čínsko-indonézska koalícia by vznikla. A ja sa teda pýtam, verí niekto z vás v existenciu politickej kategórie európskeho národa? Ja v takúto kategóriu neverím. Aj preto nemôže byť nikdy feasibilným, zmysluplným funkčným projektom supraeurópsky štát. Opäť sa opriem o výrok profesora Klausa, prezidenta Českej republiky, ktorý povedal, že ak takýto paútvar vznikne, tak by sa mohol priliehavo nazývať Zväz európskych postdemokratických republík. Toto je holý fakt.
Dovoľte mi preto, aby som úplne v poslednej vete vás poprosil, aby ste skutočne nezatlačili tlačítko za trvalý euroval, ak sa chcete ešte raz niekdy pozrieť do zrkadla nielen na vlastnú tvár, ale aj v budúcnosti do tvári a očí vašich detí a vašich vnukov.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Tak vážené panie kolegyne, páni kolegovia, vidíte, aký rozruch spôsobila moja poznámka, že sa bude rokovať po 19.00 hodine dnes večer. To je tá diskusia, ktorá sa odohráva tam za mojím chrbtom.
Dobre. Chcem povedať, že ma dnes ráno skutočne zamrazilo, keď som videl, ako na ploche siedmich minút, ráno o 9.00 hodine v tejto snemovni minister financií Peter Kažimír dokázal v siedmich minútach odôvodniť za predkladateľa túto závažnú vec. A myslím, že aj tí poslanci, ktorí sa chystajú podporiť euroval, budú súhlasiť s tým, že to je naozaj robustná záležitosť, ktorá s výraznou mierou predurčí, podmieni, bude limitovať kvalitu života generácií, ktorí prídu po nás.
Bol som naozaj šokovaný z toho, ako minister Kažimír dokázal na ploche siedmich minút odôvodniť dokument, ratifikáciu, o ktorého sa Slovenská republika zaviaže k záväzkom, ktoré sú neodvolateľné, bezpodmienečné, čo je najvyššia forma, aká existuje na finančných trhoch, k takejto sume v hodnote 5,7 mld. eur sa zaviaže ratifikáciou tohto dokumentu Slovenská republika. S akou ľahkosťou bytia počas siedmich minút minister financií Kažimír toto dokázal ctenej snemovni odôvodniť. To už hovorí samo osebe. A to bola vlastne dokumentácia servilnosti vlády Roberta Fica v praxi.
Dovoľte mi na úvod povedať pár všeobecných poznámok. Nepôjdem ani do grafov, ani vás zaťažovať nejakým množstvom čísel, ale pár na úvod politických poznámok.
Po prvé, chcem povedať, že euro bolo od svojho začiatku čiste politickým projektom a takýmto projektom je dodnes. Čo treba ale súčasne dodať, bol to projekt predčasný. Bol to projekt veľmi predčasný, ktorým sa snažili európski lídri urýchliť integráciu Európy.
Keď hovorím o tom, že to bol projekt politický, chcel by som to dokumentovať na výroku Zdeňka Tůmu, ktorý bol kedysi guvernérom Českej národnej banky, a on odpovedal na otázku novinárov, kedy by v Českej republike mala byť zavedená mena euro, a Zdeněk Tůma povedal: "V roku 2018." Zdesení novinári sa ho pýtali, ako došiel k takémuto letopočtu, a on odpovedal: "No, jednoducho preto, lebo napríklad v roku 2018 bude Česká republika sláviť sté výročie vzniku svojej českej koruny." Tým dal úplne jasný signál, že rozhodnutie o tom, kedy má krajina vstúpiť do eurozóny a či vôbec, je rozhodnutím čiste politickým, nie ekonomickým.
Táto istá poznámka platí, aj pokiaľ ide o konverzný kurz. Vy si dobre pamätáte, že pred vstupom Slovenskej republiky do eurozóny boli siahodlhé diskusie o tom, na akej úrovni sa má zafixovať konverzný kurz slovenskej koruny k novej mene, k euru. A mali sme tu spústu argumentov pre a proti, či to má byť práve 30,126 alebo menej, alebo viac. Rovnako čiste politické, podčiarkujem, nie ekonomické rozhodnutie, pretože ono tie finančné trhy si jedného dňa tú rovnováhu nájdu. A nájdu si rovnako tie finančné trhy aj rovnovážny konverzný kurz.
Ono sa to vráti potom cez flexibilitu a prispôsobovanie, pružnosť cenových hladín, miezd a tak ďalej, dôchodkov a všetkého, čo s tým súvisí. Takže ten svet trhovej ekonomiky by si jedného dňa ten rovnovážny kurz našiel. Tým chcem povedať na úvod, že všetko, čo súvisí s eurozónou a s eurom, je čiste politickým a navyše, zopakujem to, predčasným projektom.
Dnes má Slovenská republika, áno, ako hovoria naši politici na Slovensku, tí mainstreamoví, hlavnoprúdoví politici, brusel-friendly politici hovoria, veď ideme chrániť euro. Euro je aj našou menou, ideme chrániť úspory našich ľudí v bankách. Ja chcem podotknúť, že dnes euro ako, ako mena je ničím nekrytým papierom.
Tu by som iste veľmi rýchlo dostal kritiku na moju adresu, veď ani americký dolár nie je krytý po zrušení zlatého štandardu. Ani meny iných veľmocí svetových nie sú kryté. To je pravda, ale čo je špecifikum práve eurozóny, tento nekrytý papier, ktorý sa volá euro, má ešte jednu obrovskú nevýhodu alebo nešťastie, že monopol na tlač týchto papierov majú v rukách politici. Prosím vás, už ani nie Európska centrálna banka, ale, podčiarkujem, politici. A toto je skutočne veľmi nebezpečný trend. Prečo je tomu tak, budem hovoriť o chvíľu.
Dovoľte mi, teda skonštatovať, že, áno, dlhová kríza v Európe sa nevzťahuje len na Grécko. Počuli sme tu dneska množstvo poznámok v diskusii, že dlhová kríza v Európe ani euroval nie je o Grécku. Naprosto súhlasím. Grécko a Španielsko sú len akýmsi pomyselným vrcholom toho ľadovca, ale pod hladinou sa nachádza práve základná masa príčin systémového kolapsu celej eurozóny.
Preto sme hovorili pred niekoľkými dňami, že ani výsledok parlamentných volieb v Grécku netreba démonizovať, netreba ho ani preceňovať, pretože v konečnom dôsledku všetky relevantné politické strany v Grécku jasne povedali, že majú záujem otvoriť Memorandum o porozumení, a teda renegociovať podmienky finančnej pomoci.
Dovoľte mi povedať poznámku č. 2 z toho súdka alebo z množiny politických poznámok. Tvrdím a zastávam názor, že trhová integrácia si vôbec, ale vôbec nevyžaduje politickú integráciu. Som toho názoru, že integrácia Európy sa mala zastaviť niekde v okamihu, keď sme dosiahli voľný pohyb pracovných síl, keď sme dosiahli voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu, ale aj Schengen, osobné slobody, niekde tam, a bezpečnosť ľudí, tam sa niekde mala zastaviť integrácia Európy. Takže by bolo úplne jasné všetkým tým, ktorí sa snažia onálepkovať Slobodu a Solidaritu tu a tam nálepkou fašisti, LePenovci, Haiderovci, Praví Fíni a neviemčo všetko možné. Chcem ubezpečiť, že strana Sloboda a Solidarita vždy bola, je a bude za ekonomickú integráciu v Európskej únii. Ale jedným dychom musím dodať, že táto integrácia má byť v rovine ekonomickej, nie politickej, podčiarkujem, a ekonomická integrácia si vôbec nevyžaduje nevyhnutne integráciu politickú. Mala sa zastaviť pri tých okamihoch, o ktorých som hovoril pred chvíľou.
Bohužiaľ, poznámka č. 3, dnešná mapa Európy, dnešná Európa, dnešná politika, ktorej sme svedkami dennodenne v Európe, je o naprostej absencii akýchkoľvek princípov. Je o absencii morálky, je o absencii a ignorovaní základných ekonomických zákonov. Ak chcete dôkaz, tak stačí jeden jediný. Už samotné zrušenie no-bailout klauzuly z Lisabonskej zmluvy, kedy sme vygumovali z Lisabonskej zmluvy článok o tom, že žiadna krajina nenesie, nenesie žiadne záväzky za dlhy inej členskej krajiny. Táto klauzula jednoducho bola z Lisabonskej zmluvy odstránená. Preto hovorím o absencii princípov, preto hovorím o dlhodobom ignorovaní základných ekonomických zákonov.
Ale súčasná Európa je zároveň o absencii demokracie. Je niekoľko málo odvážnych politikov v Európe, ktorí to nazvali deficitom demokracie. Prečo hovoríme o deficite demokracie. No, hovoríme o tom práve preto, že o mnohých kľúčových veciach sa rozhoduje už ani nie v Európskom parlamente, už ani nie na pôde Európskej komisie, už ani nie na samitoch hláv štátov členských krajín, ale rozhoduje sa v tandemoch. Kedysi to bol ten spomínaný tandem Merkozy, teda nemecká kancelárka Merkelová a bývalý francúzsky prezident Sarkozy. Teraz sa ten tandem z päťdesiatich percent obmenil, máme tu nového prezidenta, pána Hollandea, a dokonca som zachytil informáciu o tom, že zajtra namiesto tandemu sa prvýkrát v novodobej histórii eurozóny stretne quatro. To quatro bude zložené z nemeckej kancelárky Merkelovej, z francúzskeho prezidenta Hollandea a budú doplnení o premiéra Španielska Rajoya a premiéra Talianska Montiho. Takže od zajtra sa nám rozširuje dvojička na štvoričku. Ja sa pýtam, ešte stále necítime ten deficit demokracie? Že o kľúčových veciach v Európskej únii a v eurozóne budú vždy rozhodovať tu a tam dvaja, tu a tam traja, najnovšie štyria čelní predstavitelia, akokoľvek, a to beriem, kľúčových ekonomík eurozóny.
Nie je náhodou, že Európsky parlament má jednu zvláštnu charakteristiku. Je to jediný parlament sveta, ktorý nemá zákonodarnú iniciatívu. Iste dobre viete, že väčšinu smerníc Európskej únie tvorí a schvaľuje Európska komisia, dohodnú si spoločný postup na spomínaných samitoch hláv štátov, ale Európsky parlament nemá kľúčovú zákonodarnú iniciatívu. Absolútna svetová rarita.
A keď som hovoril o tom, že tie spomínané smernice sa tvoria na úrovni spravidla Európskej komisie, treba povedať, že komisári a členovia tejto, nazvime európskej vlády, nie sú nikým volení. Opäť deficit demokracie.
Rovnako súčasná Európa, bohužiaľ, je aj o mimoparlamentných zónach. Veď nie náhodou, a iste to potvrdí aj pán podpredseda vlády a minister zahraničných vecí, pán Lajčák, že samotná európska fiškálna zmluva, ten takzvaný Fiscal Compact nevzniká na pôde primárneho európskeho práva.
Vieme veľmi dobre, že európski politici majú dosť pragmatických dôvodov k tomu, aby ju postavili na úroveň medzištátnej dohody, len, preboha, nie na báze primárneho európskeho práva, lebo by to opäť spôsobilo hlavybôľ, ako to dopadne v jednotlivých parlamentoch členských krajín. A aby sme nemuseli vôbec to primárne európske právo nikdy meniť.
Štvrtá poznámka, eurozóna sa už dostala do takej situácie, a verte, že to nás neteší, ani mojich kolegov v Slobode a Solidarite, kedy ten, kto je v kóme, tomu začína byť lepšie, ako tomu, kto mu poskytuje umelé dýchanie.
Ja sa teda pýtam, kto zachráni posledného v poradí, ktorým s vysokou mierou pravdepodobnosti bude Nemecko? Ako iste veľmi dobre viete, alebo minimálne tá časť z vás, ktorá zmluvu o Európskom stabilizačnom mechanizme čítala a čítala túto zmluvu s porozumením, lebo nie vždy stačí len prečítať, niekedy treba aj komplikovanému textu porozumieť, a hlavne súvislostiam medzi jednotlivými článkami tejto zmluvy, tak iste veľmi dobre viete, že existuje tam ustanovenie o takzvanom odstupujúcom ručiteľovi alebo takzvaný step-out clause.
Táto klauzula znamená, že akonáhle raz členská krajina eurozóny sa stane prijímajúcou krajinou, ktorá príjme finančnú pomoc, už sa nebude podieľať zárukami na finančnej pomoci iných krajín v budúcnosti. Čiže logicky vám z toho vyjde domino efekt, že tých krajín, ktorým bude finančná pomoc poskytnutá, počet takýchto krajín bude narastať, a počet takých krajín, ktoré budú finančnú pomoc poskytovať alebo za ňu ručiť, takýto počet krajín bude klesať. A preto vzniká celkom legitímna otázka, o chvíľočku to dokážem na číslach a faktoch, kto pomôže poslednému v poradí, ktorým bude Nemecko.
A zastavme sa teraz ešte na minútu u samotného Nemecka. Ako iste všetci dobre viete, verejný, hrubý verejný dlh Spolkovej republiky Nemecko je dnes na úrovni približne 75 percent. Ale nie Richard Sulík, nie Jozef Kollár, ani iní poslanci z SaS tvrdia, že toto číslo nevystihuje skutočnosť. A teraz dobre počúvajte, bol to guvernér Bundesbanky, teda centrálnej menovej autority Spolkovej republiky Nemecko, Max Weber, ktorý povedal: "Hrubý verejný dlh Nemecka nie je 75 percent, ako sa deklaruje, ale je 200 percent výkonu nemeckej ekonomiky.
A chcem podotknúť, že guvernér Bundesbanky nie je politik, je človek, ktorý rozumie ekonomike, ktorý rozumie ekonómii, dúfam, že všetci v miestnosti chápu rozdiel medzi ekonomikou a ekonómiou, a tento pán s obrovskými skúsenosťami povedal, že ak sa do hrubého verejného dlhu Nemecka započítajú všetky Nemeckom vystavené neodvolateľné a bezpodmienečné záruky za dlhy iných krajín, ak raz dôjde aj k naplneniu takýchto záruk, v tom okamihu hrubý verejný dlh Spolkovej republiky Nemecko bude 200 percent výkonu ekonomiky. Preto je úplne namieste a je úplne legitímnou otázka, kto pomôže poslednému v poradí. Aby som to trošku odľahčil, ľudovo sa tomu hovorí, kto posledný zhasne svetlo.
To je možno trošku aj odpoveď na niektorých mojich kolegov z SDKÚ - DS, predovšetkým bývalého predsedu, pána Mikuláša Dzurindu, ktorý tak vehementne vždy opakuje argumenty o tom, že musíme byť v tom lepšom klube, ak raz bude Európa rozdelená na dvojrýchlostnú zónu, eurozónu, tak musíme byť v tom lepšom, v tom rýchlejšom klube s tou tvrdšou menou, či už to bude Guldenmark, ako viete, ktorý sa chystá, alebo sú také úvahy, že by mohli zaviesť medzi sebou ekonomiky Holandska, Nemecka, možno Fínska, možno Rakúska. Takže opatrne aj s tou príslušnosťou k tomu lepšiemu klubu, lebo, opakujem, domino efekt je nezastaviteľný.
Dovoľte mi uviesť v piatej poznámke tri dôvody, prečo niektorí politici podporujú trvalý euroval. Po prvé, môže to byť neznalosť problematiky. Ja som náchylný veriť tomu, že ani mnohí poslanci tejto snemovne nie vždy presne vedia, čo idú schvaľovať. A to myslím celkom úprimne, bez toho, aby som sa chcel dotknúť osobne niektorých ľudí v Národnej rade Slovenskej republiky. Myslím to celkom úprimne práve kvôli tomu, že jeden z poslancov sa fokusuje, zapodieva sa zdravotníctvom, iný sociálnymi vecami, niekto iný bezpečnosťou vnútornou, zahraničnou, niekto agrosektorom. To myslím fakt objektívne a úprimne, nie každý môže vidieť do tejto problematiky detailne.
A chcem podotknúť ešte navyše, že nemusí to byť len prípad slovenského parlamentu. Myslím si, že je to situácia veľmi obdobná aj v ostatných parlamentoch členských krajín eurozóny. Ja som na jednom stretnutí s novinármi navrhol, aby slovenskí novinári sa pokúsili urobiť takzvaný vedomostný test. To znamená, hneď potom, ako Národná rada Slovenskej republiky schváli pristúpenie Slovenska k eurovalu, tu vo vestibule, na chodbách, položili zopár úplne jednoduchých, elementárnych, vedomostných otázok, ktoré by otestovali všetkých tých z vás, ktorí budete tlačiť tlačítko za euroval, či naozaj viete, za čo ste hlasovali.
Teraz opäť na odľahčenie uvediem jednu krátku spomienku z čias, keď som nebol v politike. Jedna pani poslankyňa bola dotazovaná na chodbách parlamentu, koľko členských krajín má Európska únia. Po hlbokom zamyslení sa odpovedala: "Päťdesiatsedem". Aby podobne to nedopadlo aj s touto zmluvou.
A už dnes aj sála naša je takmer vyprázdnená, ale vidím na balkóne celé množstvo, verím, úprimne sa zaujímajúcich novinárov o túto problematiku. Skúste, dámy a páni na balkóne, žurnalisti píšuci o ekonomike, urobiť takýto vedomostný test. Budeme možno prekvapení, aký to bude, aká to bude reality šou. Takže prvý dôvod, prečo niektorí politici podporujú euroval, je neznalosť, či už z objektívnych alebo subjektívnych príčin, ale je to holý fakt.
Dovoľte mi uviesť druhý dôvod, a ten nazývam servilita, servilnosť. Ja som bol naozaj zhrozený, keď som uplynulý víkend počúval dialógy slovenského rozhlasu, pána Dobšinského, ktorých sa zúčastnil mladý poslanec strany SMER - sociálna demokracia, pán Blaha, veľmi ma inšpirovali dva jeho výroky.
Po prvé, pána Blaha v spomínanom vystúpení v slovenskom rozhlase objavil nový politický druh. Ten nový politický druh nazval racionálny európsky politik. Neviem presne, akú definíciu má pán Blaha tohto nového politického druhu, tak ako v biológii objavujeme nové a nové druhy a niektoré nám zase, bohužiaľ, hynú, a máme na scéne racionálneho európskeho politika.
Ale tá druhá myšlienka mladého marxistu, pána Blahu, ma prekvapila už úplne tak, že bol som na pomedzí sĺz a smiechu, keď povedal, dobre počúvajte: "Na svete bude vtedy dobre, ak opäť politici získajú nadvládu nad trhmi." Vás nemrazí z takejto vety? Ak politici získajú, to znamená, ten racionálny európsky politik získa nadvládu nad trhmi. Toto sú presne tie veci, o ktorých som pred chvíľočkou hovoril, že je tu absolútna ignorancia základných ekonomických pravidiel.
A vy môžte ľubovoľný politický projekt nastaviť ako rýdzo politický a ignorovať ekonomické pravidlá, ale nie dlhodobo. Akonáhle to ktokoľvek v minulosti robil dlhodobo, vždy dopadol zle. Jeden jediný príklad z minulosti, Zväz sovietskych socialistických republík. Tiež to bol čiste politický projekt a vieme, ako tento sociálny, brutálny experiment dopadol. Pošliapavaním osobných slobôd ľudí, vlastných občanov počínajúc a končiac fiaskom a prehrou, historickou prehrou práve s trhovými ekonomikami sveta. Takže buďme veľmi opatrní s politickými projektami, ktoré dlhodobo ignorujú základné ekonomické pravidlá.
No a máme tu nakoniec tretí dôvod, prečo niektorí politici podporujú euroval, a ten sa nazýva, hľadám teraz vhodné slová, aby som nebol príliš vulgárny, neschopnosťou vystúpiť zo stáda. Skutočne, ten valec zašiel tak ďaleko, že mám vážne obavy, že už nebude celkom možná cesta späť.
Ale máme tu ešte jednu celkom zaujímavú, na občerstvenie, skúsenosť z ostatných dní, kedy premiér vlády Slovenskej republiky Robert Fico povedal, že Slovenská republika sa okamžite pridá ku krajinám, ktoré budú požadovať vystúpenie Grécka z eurozóny, akonáhle sa zistí, že Grécko nedodržiava podmienky poskytnutej finančnej pomoci.
No, nedá mi opýtať sa premiéra Roberta Fica, kde bol doteraz, veď Grécko nikdy neplnilo podmienky Memoranda o porozumení. A tu chcem možno trošku aj rozseknúť tu diskusiu o tom, či Gréci už urobili dostatočné množstvo dostatočne účinných krokov na svoju vlastnú záchranu alebo nie. Chcem povedať jednu veľmi dôležitú poznámku, je úplne jedno, aké množstvo akých krokov urobili Gréci, pokiaľ ide o austerity program, o program šetrenia v okruhu verejných financií, ale čo Gréci nedokážu nikdy urobiť, dokedy budú v eurozóne, vrátiť sa na vyššie úrovne konkurencieschopnosti vlastnej ekonomiky.
To znamená, že, áno, v oblasti výdavkov urobili nejaký progres, ale existuje predsa správa trojky, Európskej centrálnej banky, Európskej komisie a Medzinárodného menového fondu, ktorá vypracovala štúdiu dlhodobej udržateľnosti gréckeho dlhu. A tam sa jasne konštatuje, že Grécko ešte aj v roku 2020 bude mať hrubý verejný dlh na úrovni stodvadsiatich percent HDP.
Môžte si povedať fajn, veď dnes to je cez stopäťdesiatštyri alebo koľko percent, ale nezabudnime na jednu veľmi dôležitú podmienku alebo predpoklad, keď bude mať Grécko v roku 2020 hrubý verejný dlh 120 percent, nevyhnutnou podmienkou k dosiahnutiu tohto cieľa je každoročný rast gréckej ekonomiky na úrovni takmer troch percent HDP.
Je niekto v tejto sále, ktorý verí, že sa tento predpoklad niekedy naplní, že grécka ekonomika, nie o tridsať rokov, o päťdesiat rokov, teraz v roku 2013, '14, '15 bude schopná rásť tempom tri percentá HDP ročne? Takže toto je odpoveď aj na diskusiu, ktorú tu pred chvíľočkou viedol Igor Matovič o tom, že Gréci urobili dostatok úsporných opatrení. A opakujem, toto nie je až tak najrelevantnejšie konštatovanie, či urobili alebo nie. A či tie opatrenia sú, alebo nie sú účinné. Podstatné je, že ekonomika musí vedieť z hrubého dlhu aj vyrásť. Pokiaľ nebude dosahovať ekonomický rast, tak z hrubého dlhu nikdy nevyrastie. A úsporné opatrenia, naopak, v jednej brutálnej špirále dovedú Grécko ešte do horšej situácie.
Chcem veriť tomu, že katastrofické scenáre a dôsledky týchto scenárov, a teraz nehovorím o tom, že čo by sa stalo, ak bude odmietnutý trvalý euroval, ale hovorím o takých scenároch, ak Grécko jednoducho z tej eurozóny bude musieť odísť, a mnohí analytici tomu dávajú dokonca mieru pravdepodobnosti tri ku jednej, že sa tak stane do konca tohto kalendárneho roka, tak dôsledky týchto scenárov si určite uvedomuje aj Robert Fico aj Peter Kažimír. A mám taký pocit, že o podobných scenároch, potvrdí to tentokrát pán minister hospodárstva, rokovala, myslím v piatok, aj ten nový útvar, čo ste vytvorili, Rada solidarity a rozvoja.
No, pýtam sa teda, na jednej strane páni, ktorí sú vo vláde, si uvedomujú, čo všetko sa môže udiať v eurozóne, a na strane druhej si idú naozaj nohy dolámať, len aby schválili trvalý euroval.
Dovoľte mi ešte povedať pár poznámok, nie vždy sa to spomína v tej hlavnoprúdovej, už ani odbornej tlači a literatúre. Chcem povedať, že v súčasnosti je európsky bankový sektor na tom výrazne, výrazne horšie ako bankový sektor v Spojených štátoch európskych, pardon, v Spojených štátoch amerických, ospravedlňujem sa. Preto hovorím o Spojených štátoch európskych, lebo toto je téma, ako pán poslanec Bublavý sa smeje, toto je presne téma ostatných dní, k nej sa dostanem za chvíľočku.
Chcem upozorniť na to, že pomer dlhu voči kapitálu v celom bankovom systéme Spojených štátov amerických je 13:1. To znamená, že americké komerčné banky majú na jeden americký dolár kapitálu 13 amerických dolárov, záväzkov, ktoré niekomu, peniaze, ktoré niekomu dlhujú. Pamätajme si to číslo, 13:1.
Viete, aký je tento istý ukazovateľ v európskom bankovom systéme? Dvadsaťšesť ku jednej. Aby sme si trošku vedeli predstaviť, čo to znamená, znamená to toľko, že ak by trhová hodnota aktív bankového sektora v Európe klesla čo i len o 4 percentuálne body, tak sa dostaneme na úroveň 30:1, a to je presne tá hodnota, pri ktorej skolaboval Lehman Brothers. To je presne táto hodnota. Uvedomujete si, aká je silná tá tikajúca bomba, pred ktorou stojí alebo ktorú má v chrbte bankový sektor v Európe? Nehrajme sa na to, že to je, že to sú nejaké 4 nepodstatné, nevýznamné, nesystémové, súkromné španielske banky.
Viete o tom, že vláda Spolkovej republiky Nemecko chystá na rekapitalizáciu vlastných komerčných bánk sumu 150 mld. eur? Keďže vie, že budú poslední v poradí, ktorí budú hasiť to spomínané svetlo, tak si tie peniaze pripravujú len a len vo vlastnej réžii. Stopäťdesiat miliárd eur. My sme tu celí zdesení z toho, že do Španielska má ísť, na záchranu španielskych súkromných bánk 100 mld. eur. Prosím vás, jedenapolkrát väčšia suma sa chystá na doplnenie kapitálu bánk v Spolkovej republike Nemecko.
A ešte jeden údaj, ak dovolíte, uvediem, možno vám ušetrím stratu času pri náročnom štúdiu takejto literatúry. Celkové aktíva bánk, to znamená súčet aktívnej strany bilancií komerčných bánk voči hrubému domácemu produktu v Spojených štátoch amerických je takmer 300 percent, čiže suma aktív komerčných bánk je trikrát vyššia, ako je hrubý domáci produkt Spojených štátov amerických. Ospravedlňujem sa, hovorím údaje o Európskej únii. Trikrát, v Spojených štátoch je to 0,8. Opäť vidíte, že tak ako pri spomínanom pomere dlhu ku kapitálu, aj v tomto ukazovateli objemu aktív voči HDP je na tom Európa trikrát horšie ako Spojené štáty americké. Nemáte stále strach, dámy a páni, z budúcnosti európskeho bankového sektora?
A nakoniec, posledné číslo, lebo som na úvod sľúbil, že nebudem vás unúvať množstvom čísel, ale toto je veľmi dôležité číslo. Celkové aktíva bánk, tentokrát nie k hrubému domácemu produktu, ale k bilančnej sume centrálnej banky, pretože tá potrebuje mať to, o čom hovoril Ľudovít Kaník, tú palebnú silu. A tú palebnú silu nepotrebuje euroval, tú potrebuje centrálna banka, pretože veľmi dobre viete, že až keď vstúpila na trhy Európska centrálna banka, až vtedy sa začali finančné trhy upokojovať. Toto je hráč, ktorému doposiaľ finančné trhy veria. Uvidíme dokedy.
Tak teda celkové aktíva bánk voči bilančnej sume centrálnej banky sú v Spojených štátoch amerických 428 percent. Čiže ľudovo povedané, v zrozumiteľnej reči, aktíva bánk v Spojených štátoch amerických sú približne štyrikrát vyššie, ako je bilančná suma amerického federálneho rezervného systému. V prípade Európy je ten istý údaj 1210 percent. Opäť, zrozumiteľne povedané, dvanásťkrát sú vyššie aktíva komerčných bánk v Európe, ako je bilančná kniha Európskej centrálnej banky.
Ak som pred chvíľočkou hovoril o tom, že ECB-čke ešte finančné trhy donedávna verili a veria, že to je tá inštitúcia, ktorá, keď vstúpi na trh, dokáže trhy ukľudniť, pýtam sa, dokedy táto dôvera bude skúšaná a dokedy táto dôvera vydrží?
Takže to boli tri kľúčové údaje, pokiaľ chce niekto porovnávať zdravie a potenciálne riziká v bankových sektoroch v Európe a v Spojených štátoch amerických.
Mnohokrát sme boli kritizovaní zato, že SaS ako odporcovia eurovalu neponúkli riešenia.
Po prvé, chcem povedať, skúsme otočiť otázku opačne. Tí z vás, ktorí podporujú pristúpenie Slovenskej republiky k trvalému eurovalu, dali ste niekto z vás na stôl kvantifikáciu, kam toto kasíno, kam táto Ponziho schéma, eurovalová schéma povedie? Urobil niekto takúto kvantifikáciu, do akých problémov sa práve schválením takýchto mechanizmov eurozóna môže dostať? Viem, že túto kvantifikáciu nikto z vás nemá, viem, že ňou nedisponujete a že jedinou vašou odpoveďou, zástancov eurovalu, je, tí odvážnejší povedia, páni zo SaS, vecne máte pravdu, ale my sa musíme rozhodnúť politicky správne. To povedia tí odvážnejší, tí menej odvážni povedia, že to rozhodnutie schváliť euroval musíme urobiť. Tí žoviálnejší povedia, lebo ma moja práca, pán poslanec Droba, baví. To odznelo tu pri tomto pulte, nie tak dávno, v októbri uplynulého roka, keď padla vláda.
Tak sa teda pýtam, niekto z vás kvantifikoval, akú Ponziho schému ide vlastne eurozóna schváliť? Tak ja vám pomôžem pri vašom uvažovaní. Viete veľmi dobre, že Timothy Geithner, minister financií Spojených štátov amerických, keď navštívil samit vo Varšave, keď ešte Poľsko bolo predsedníckou krajinou Európskej únie, povedal architektom eurovalu nasledovnú vec, veľmi historickú vec, zásadnú, kľúčovú: "Euroval bude vtedy účinný a vtedy efektívny, keď bude zhora nelimitovaný." Dobre to počujete, nelimitovaný, no cap, no limit, open end. Toto povedal Timothy Geithner. A aby neboli zdesení architekti eurovalu, tak im, on im pošepol aj návod, ako to majú urobiť. Prišiel s nápadom, že bolo by dobré, finančné prostriedky v eurovale pákovať.
Ten leverage efekt alebo efekt pákovania znamená nasledovné. Euroval nakúpi do svojho portfólia toxické cenné papiere Španielska, Talianska. Tieto papiere založí ako zábezpeku, presne tak ako každý z nás, kto má hypotekárny úver, tak založí v prospech banky, banka je záložným veriteľom, rodinný dom alebo byt. Ak takto euroval založí tieto toxické cenné papiere do portfólia Európskej centrálnej banky a proti tejto zábezpeke získa úverové linky z Európskej centrálnej banky. Čo urobí s týmito peniazmi? Nakúpi opäť v druhom kole toxické cenné papiere predĺžených krajín a tieto papiere opätovne založí v Európskej centrálnej banke. Proti tejto zábezpeke opätovne získa úverovú linku. Keď toto urobia páni v eurovale päťkrát, čo sa stane? Kapacita alebo tá palebná sila, o ktorej hovoril podpredseda Európskej komisie nie tak dávno, tiež spoza tohto pultu, pán Maroš Šefčovič, kapacita eurovalu sa, palebná sila sa späťnásobí. A tlieskajme takejto umelo nafukovanej bubline, ja sa pýtam, tak ako som sa pýtal pred chvíľočkou, kto posledný vypne svetlo, kto pomôže Nemecku, ktoré bude posledné v poradí, ja sa pýtam, kto vyčistí odpadkový kôš, ktorý sa bude volať Európska centrálna banka? V tom odpadkovom koši pristanú všetky spomínané toxické cenné papiere. Z ECB-čky odídu efektívne úverové linky, efektívne peniaze a ostane záložnému veriteľovi, Európskej centrálnej banke, v rukách množstvo, horibilná suma, bezcenných cenných papierov. Keď ešte aj na Slovensku sme mali cenné papiere v materializovanej podobe, tak optimisti hovorili, že cenný papier nikdy nie je bezcenný, lebo môžte s ním aspoň tapetovať detskú izbu. No, ale papiere, ktoré emitujú vlády sú v elektronickej, dematerializovanej podobe, tak s nimi sa už ani len tapetovať nebude dať. Jednoducho skončia v koši, ktorý sa volá Európska centrálna banka.
Bol tu ešte druhý nápad, a to stále dávam návod na rozmýšľanie tým, ktorí hovoria, že to je dobré riešenie. Bol tu ešte druhý návod ako znásobiť palebnú silu eurovalu. Urobme z eurovalu special purpose vehicle, urobme z eurovalu špeciálnu inštitúciu, na ktorej sa budú môcť podieľať aj nečlenské krajiny eurozóny, a to nebol nápad taký, že z dielne nejakých sociálnych experimentátorov, to bol reálny nápad, ktorý aj Klaus Reding ako generálny riaditeľ EFSF uposlúchol a vydal sa jedného dňa na cestu do Číny. A tam sa pokúšal získať finančné prostriedky pre euroval. Viete, ako dopadol? Čína povedala, veľmi radi pomôžeme, drahí Európania, ale až potom, keď začnete robiť ekonomické reformy. Toto odkázala komunistická Čína vyspelej Európe. Tento pokus zlyhal a nevyšiel. Viete veľmi dobre, že na nedávno skončenom samite G20-tky v Mexiku lídri veľmocí rozmýšľali na tom, ako pomôcť, teda riešiť verejný dlh v Európe, a prišli opäť s nápadom, že sa musí v ďaleko väčšej miere angažovať Medzinárodný menový fond, zatiaľ čo v tomto prípade Čínska ľudová republika, Ruská federácia, Brazília sú ochotné doplniť zdroje do Medzinárodného menového fondu, tiež ale veľmi podmienené zdroje, podmienené tým, že dôjde k zásadnej reforme Medzinárodného menového fondu, nemusím hovoriť o tom, že výsledkom tej reformy má byť väčší vplyv Čínskej ľudovej republiky, Brazílie a Ruska v AMF, takže za týchto podmienok sú ochotní peniaze do menového fondu dodať.
Viete, kto ale odmietol uskutočniť takúto transakciu? Spojené štáty americké. Povedali no cash, žiadne ďalšie peniaze do Medzinárodného menového fondu na záchranu dlhových problémov v Európe nedodáme. A bol tu ešte tretí pokus, ako znásobiť palebnú silu eurovalu, a to bol pokus pretransformovať euroval na poisťovňu. To znamená ako klasická zaisťovacia spoločnosť, Nemci tomu hovoria Rückversicherung, by poisťovala investičné riziká veriteľov, ktorí si nakúpia toxické cenné papire predĺžených ekonomík. No, ak poviete, že budem kryť toto riziko do výšky dvadsiatich percent napríklad, tak som opäť späťnásobil kapacitu eurovalu. Takže majte, prosím vás pekne, tí z vás, ktorí budete zajtra tlačiť tlačítka za euroval, za pristúpenie Slovenskej republiky k eurovalu, stále na pamäti, že toto riešenie bude efektívne a účinné vtedy, keď bude zhora nelimitované. No cap, no limit. Prosím vás, s týmto všetci počítajte, to nie je tak, že zajtrajším dňom sa to končí. Že teda záväzky Slovenskej republiky budú 5,7 mld. eur. A nemajme ešte tendenciu zabúdať, že ešte tu máme nejaké záväzky voči európskej, Európskemu finančnému stabilizačnému nástroju, EFSF, a tie sú v hodnote 7,7 mld. eur. To je, dámy a páni, ten okamih, na ktorom padla v októbri vláda, keď sme sa preli o to, či máme navýšiť naše záväzky voči tomu prvému eurovalu zo 4,4 mld. eur na 7,7. Teraz tu máme ďalších 5,7. Skúste si tie dve čísla spočítať, dostanete sumu, ktorá, neviem, či náhodou, je podobná a vyššia ako ročné príjmy štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Chceme ďalej hľadať, ako hovoril exminister Mihál, úspory tu a tam, kde ošklbeme živnostníkov, dohodárov, zdaníme tu výsluhové dôchodky a ďalšie a ďalšie nápady, ako pozbierať tie peniažky, kolektovať tie peniaze, dať ich na jednu kopu a potom ich poslať v podobe už nielen záruk, ale hotovostných peňazí do eurovalu? Ani na tomto sa nepohlo vaše svedomie?
No a teraz poďme veľmi stručne prebehnúť riešenia. Teda, povedal som pred chvíľou, že kritizujete stranu Sloboda a Solidarita, že hovorí, ako to dnes povedal pán poslanec Dzurinda, tupo hovoríme nie, nie, nie, a nemáme žiadne riešenia. Ja som vám pred chvíľočkou demonštroval, že zástancovia eurovalu nemajú ani potuchy o tom, že idú do Ponziho schémy, že idú naozaj do kasína, ktoré bude zhora nelimitované. Ale dobre, keď už stojí pred nami takáto výzva, tak tú rukavicu je potrebné férovo zdvihnúť a povedať pár slov aj k spomínaným riešeniam. Mne je osobne veľmi ľúto, že v lete 2010 sme hovorili o tom, že je potrebné zaviesť mechanizmus riadeného bankrotu krajín.
Vtedy sme boli rovnako kritizovaní, zosmiešňovaní, že to sú tí účtovníci, to je taký pojem, ktorý sa nedávno, dopoludnia, v tejto debate celkom uchytil, že preceňujeme tieto číselné argumenty, no ale, verte mi, že keby bolo Grécko v lete 2010 poslané do riadeného bankrotu, dnes mohlo byť z najhoršieho von. Pretože bankrot je normálny očistný proces, ktorým, ak prejde korporácia, no tak jednoducho trh sa skvalitní a ide ďalej. Zbaví sa proste neefektívnych, zle hospodáriacich subjektov a ten trh ide ďalej. Ja podčiarkujem ale to slovíčko riadený bankrot. Riadený bankrot je vtedy riadeným, keď dôjde k dohode dlžníckej krajiny s veriteľmi, k dohode na tom, ako sa natiahnu maturity, teda doby splatnosti týchto záväzkov, ako sa zníži úroková sadzba, ako sa prípadne aj časť tých záväzkov odstrihne. To je ten spomínaný haircut, to strihanie vlasov. Ak k takejto dohode dôjde, je to normálny štandardný proces riadeného bankrotu krajín. Prosím vás pekne, ale v Bruseli je zakázané použiť slovo bankrupcy alebo bankrot. To je slovíčko, ktoré nesmiete na úrovni bruselskej inštitúcie používať. Tak sa vymyslel pojem účasť súkromného sektora - private sector involvement. A tu by som chcel veľmi, veľmi tlmiť optimizmus kolegov z SDKÚ - DS, ktorí hovoria o tom, je to ťažké rozhodnutie, ale predsa len podporíme ten euroval. Iné riešenie na stole nemáme, to znamená, že toto je jediné správne. A veď tu máme predsa mechanizmus riadeného bankrotu krajín. No, nemáme, dámy a páni, pretože zmluva o Európskom stabilizačnom mechanizme hovorí jasne o tom, že krajina, ktorá požiada o finančnú pomoc z eurovalu môže, ak to uzná za vhodné, rokovať s veriteľmi o reštrukturalizácii verejného dlhu. Môže, ak to uzná za vhodné. To sme ešte viac poľavili práve v tej kondicionalite, v tej podmienenosti pôžičky ako, o ktorej hovoril Mikuláš Dzurinda, že oni sú za euroval, lebo im stačí, keď tá pomoc bude podmienená. No, ale veď dočasný euroval práve hovoril o tom, že je nutná účasť súkromného sektora. V trvalom eurovale, opakujem, ak krajina uzná za vhodné, zváži, či tak urobí.
Riešenie číslo dva. Ďalší postupný krok. Hovoril som pred chvíľočkou o dlhodobej nie udržateľnosti, ale neudržateľnosti gréckeho dlhu, pretože je vylúčené, aby Grécko, ktoré uviazlo v kazajke eura, pretože práve keby malo pred dvoma rokmi vlastnú menu, prešlo, podčiarkujem, riadeným bankrotom, štandardným procesom, ktorý poznajú aj iné krajiny. A pomohlo to tým krajinám, tak mohlo mať dnes vlastnú menu a nemuselo byť uviaznuté v kazajke eura. Toto mohlo výrazne pomôcť nárastu konkurencieschopnosti gréckej ekonomiky. Bohužiaľ, nestalo sa tak. A myslím si, že naozaj nám rastie pravdepodobnosť vystúpenia Grécka z eurozóny. A prosím vás, nebuďme teraz všetci uspokojení tým, že grécke voľby dopadli v princípe dobre, lebo zvíťazili sily ako je Venizelos alebo Samaras, Nová demokracia, a to sú tie proeurópske sily. Podčiarkujem ešte raz, cross-party agreement, čiže dohoda naprieč celým politickým spektrom, v Grécku nikdy takáto zmluva nevznikla. A naopak, všetky relevantné grécke politické strany deklarovali a naďalej to deklarujú, že budú otvárať Memorandum o porozumení. Budú sa snažiť renegociovať podmienky, za ktorých získali finančnú pomoc. Po tretie, chcem povedať, že súčasťou toho balíka riešení je aj okamžité zastavenie budovania politickej únie. K tomu sa ešte vrátim. Po štvrté, je veľmi dôležité dodržiavať pravidlá. Je potrebné prestať ďalej budovať Európu pri absencii akýchkoľvek princípov a pravidiel, ale rovnako je dôležité aj odstraňovať, bude to veľmi dlhý a ťažký a bolestný proces, odstraňovať deficit demokracie. No a nakoniec, po piate, je potrebné jednoducho odmietnuť vstup Slovenskej republiky do trvalého eurovalu. Chcem ešte upozorniť na jednu vec. Keď hovoríme o principiálnosti, o dodržiavaní pravidiel, o ktorých tak veľmi emotívne hovoril aj môj predrečník Ľudo Kaník, nikto z vás si nevšimol, že potom čo sa ministri financií eurozóny dohodli na tom, že poskytneme Grécku, pardon, Španielsku na záchranu ich súkromných bánk sumu 100 mld. eur, vzápätí prišiel pán Barroso a povedal: "Uvažujeme o udelení výnimky pre Španielsko z európskej fiškálnej zmluvy." Už sme doma, opäť, je to o princípoch, ktoré krásne znejú, sa krásne politicky deklarujú. No, len už je oveľa ťažšie dosiahnuť ich vymožiteľnosť. A tak teda vzniká kacírska otázka. Načo sa má Slovensko trápiť s ozdravným balíkom v hodnote, koľko to máte už v súčte napočítaných? Nejakých 2,3 mld. eura, ak hovorím o tomto a budúcom roku. Kvôli čomu to robíme? Tak nech premiér Robert Fico požiada rovnako o výnimku z európskej fiškálnej zmluvy. Ešte neuschol atrament pod podpisom európskeho fiškálneho paktu a už pán Barroso hovorí o tom, že Španielsko dostane výnimku. Toto je principiálnosť, v úvodzovkách principiálnosť, súčasnej Európy. No a dovoľte mi ešte vás upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec. Zajtra, skúste si kúpiť noviny, ak sa už tam objaví alebo najneskôr by to mohlo byť cez víkend v tlači. Zajtra sa totižto uskutoční jedno kľúčové stretnutie v Ríme, ktorého sa zúčastní premiérka, kancelárka Merkelová, francúzsky prezident Hollande. Ako som hovoril, tandem sa rozšíri o ďalších dvoch pánov, bude to španielsky premiér Rajoy a taliansky premiér Monti. Viete, o čom budú hovoriť zajtra v Ríme títo štyria lídri eurozóny? Zajtra v Ríme majú na pláne hovoriť o tom, že požiada trvalý euroval o bankovú licenciu. Keď požiada trvalý euroval o bankovú licenciu, čo zmluva o ESM umožňuje, okamžite bude môcť začať robiť spomínaný pákovací efekt, o ktorom som hovoril pred chvíľočkou. Teda zakladať tie toxické papiere v Európskej centrálnej banke a proti tejto zábezpeke si požičiavať, otvárať úverové linky. O tomto idú zajtra títo štyria lídri v Ríme rokovať. A idú rokovať ešte o jednej podstatne nebezpečnejšej veci, a to je tá skutočnosť. Poprosím pánov z SDKÚ, ja by som už rád dokončil svoj príhovor, keby ste, pani predsedajúca, ak je to vo vašej kompetencii. Pán predseda, ospravedlňujem sa, ale ešte pred chvíľočkou tam bola pani podpredsedníčka Národnej rady Zmajkovičová. Nemám oči aj vzadu, takže nevidím, čo sa tam deje. Idú totižto ešte rokovať o tom, spomínaní štyria lídri, zajtra v Ríme, že euroval začne okamžite vykupovať, okamžite, potom, čo bude ten ohňostroj, myslím, naplánovaný na 9. júla, kedy vstúpi do platnosti a bude tá sláva okolo toho celého, začne vykupovať vládne dlhopisy, a teraz sa podržte, Španielska a Talianska. Čiže už nie je pravdou ani to, že sa idú zachraňovať súkromné španielske banky cez štátom vlastnený špeciálny fond riadenej reštrukturalizácie bánk. A teda buďme ešte radi, lebo ešte tá španielska vláda zatiaľ nepožiadala o pomoc eurovalu. Situácia začína byť skutočne vážna. Španielsko a Taliansko potrebuje v tomto roku 20 percent HDP na takzvaný revolving. To znamená, že v takomto objeme si bude musieť opätovne požičať finančné zdroje na finančných trhoch. Viac ako 20 percent. V prípade Slovenska sa tento údaj pohybuje niekde na úrovni jedenástich percent zatiaľ. Čiže stane sa presne to, že Európska centrálna banka konečne prestane flagrantne porušovať legislatívu a prestane nakupovať do vlastného portfólia toxické cenné papiere predĺžených krajín. Ale jej úlohu prevezme v najbližších dňoch spomínaný trvalý euroval, ktorý idete, dámy a páni, v tomto parlamente odsúhlasiť. Myslím, že nie je potrebná vysoká znalosť vysokej matematiky, aby ste vedeli o tom, že ak sa toto stane, tak Európe nepomôže ani 10-násobne vyšší euroval. Bohužiaľ, tieto kroky sa dejú.
Dovoľte mi ešte na záver tri poznámky. Po prvé, veľmi sme intenzívne diskutovali v priebehu dnešného dňa takzvané národné schvaľovacie mechanizmy. Dnes máte všetci v laviciach rozdané, myslím, že už tri dokumenty. Jeden je z dielne predsedu KDH Jána Figeľa, druhý je z dielne poslanca Lipšica a tretí je z dielne Slobody a Solidarity. Zrazu vidíme, ale mňa to v princípe teší, ja budem úprimný. Mňa to teší, že sa nachádza v jednotlivých stranách podpora naozaj zdravého rozumu, keď už nie je možné zastaviť ratifikáciu trvalého eurovalu, tak sa teda pokúsme aspoň upraviť národné schvaľovacie procedúry. Chcem len upozorniť, že Sloboda a Solidarita je pripravená podporiť aj návrh, ktorý leží vo vašich laviciach z dielne KDH aj z dielne už nezávislého poslanca Daniela Lipšica. Sme to pripravení urobiť napriek tomu, že si uvedomujeme, že má to len váhu politickej deklarácie. Sú to akési návrhy na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Ten náš návrh, ktorý máte v laviciach, znamená konkrétne paragrafované znenie príslušného zákona, ktoré, ak by bolo prijaté, táto zmena, ak by bola prijatá, by v praxi znamenala, že akékoľvek použitie finančných prostriedkov z eurovalu, a je úplne jedno, či na navýšenie základného imania, alebo na poskytnutie konkrétnej finančnej pomoci konkrétnej krajine, ak o to požiada, bude musieť prejsť schvaľovacou procedúrou v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Teda nebude postačovať iba jednoduché rozhodnutie, či už výboru pre európske záležitosti alebo, ako sa spomína v politickej deklarácii KDH, buď výbor pre európske záležitosti, alebo výbor pre financie a rozpočet. Ja viem, že dámy a páni zo SMER-u - sociálnej demokracie sa obávajú, že to bude vytvárať po každé obrovskú mediálnu príležitosť odporcom eurovalu, aby podobné diskusie, ktoré vedieme od rána dnes, prebiehali vždy, keď budú narastať záväzky Slovenskej republiky. Lebo sa euroval dostane do straty, príde výzva na doplnenie základného imania, alebo nejaká ďalšia členská krajina eurozóny požiada o finančnú pomoc. Vždy by bolo potrebné po každé prísť do pléna a vypýtať si súhlas pléna Národnej rady Slovenskej republiky. Takže napriek tomu, že si uvedomujeme, že tie návrhy, ktoré máte v laviciach z dielne KDH a poslanca Lipšica majú len deklaratórny politický charakter, my ich podporíme a súčasne vás chcem požiadať úprimne aj o podporu toho návrhu, ktorý sme dali do lavíc my, ktorý znamená paragrafované znenie príslušných ustanovení zákona tak, aby všetky tie schvaľovacie procedúry domáce, ktoré nám nikto nepredpisuje z Bruselu, aby naozaj boli vždy prediskutované v pléne Národnej rady Slovenskej republiky. Nemajte pred očami stále len ten pocit, že sa vytvorí mediálny priestor pre kritikov eurovalu, ale to bude v prvom rade chrániť a kryť chrbát vašim smeráckym zástupcom v orgánoch ESM. Vaši ľudia, keď tam pôjdu dvíhať ruky alebo stláčať gombíky, už o malú chvíľu aj za nakupovanie španielskych a talianskych dlhopisov, budú mať oveľa väčší a silnejší mandát, ak prejde schvaľovacou procedúrou v pléne Národnej rady, a nie vo výbore pre európske záležitosti. Druhá poznámka. Napočúvali sme sa za uplynulé týždne a mesiace strašné množstvo mýtov. Mýtov o záchranných mechanizmoch. Počúvali sme o tom, že z geopolitických dôvodov je potrebné, aby Slovenská republika takéto mechanizmy podporovala a schválila. Počúvali sme o tom, že ideme chrániť úspory občanov Slovenskej republiky v bankách. Ideme zachraňovať vlastnú menu. A to je euro. Počúvali sme od bývalého ministra financií Mikloša, že on si je vedomý toho, že bol zle zapnutý prvý gombík. No, len ja sa pýtam, a teraz sa to týka aj dám aj pánov, keď sa ráno obliekate a zapínate si prvý gombík a si ho zapnete zle, tak čo urobíte? Ho rozopnete a zapnete si ho správne alebo budete pokračovať ďalej v tom zlom zapínaní, až tu na konci vás to niekde udusí? No tak, ak bol zle zapnutý prvý gombík, malo sa nájsť v Európe dostatok politickej vôle a odvahy k tomu, aby sme ten zle zapnutý prvý gombík rozopli a začali sa pekne zapínať tak, ako káže zdravý rozum. Ja som osobne počul viackrát aj vyjadrenia bývalého ministra financií Ivana Mikloša, keď hovoril o tom, že vecne máte vy v SaS-ke pravdu, ale vieš, Jožo, my sa musíme rozhodnúť politicky správne. No, práve preto sa dnes Európa nachádza v takých problémoch fatálnych, že sa tí politici desiatky rokov nerozhodovali na základe vecných argumentov, ale vždy pod nejakým takým fiktívnym rúškom, takou záclonkou, že my sa musíme politicky správne rozhodnúť. Aj keď vecne máte, dámy a páni z SaS, pravdu. Počúvali sme mýty napríklad o tom, že o čom diskutujeme. Veď Európsky stabilizačný mechanizmus je akousi obdobou Európskeho menového fondu. No, nie je to tak. V Medzinárodnom menovom fonde, po prvé, má Slovenská republika uloženú sumu v SDR, to sú special drawing rights, to je špeciálne práva čerpania, v ktorých je, v tej fiktívnej mene, vyjadrená, vyjadrená, vyjadrený náš vklad v menovom fonde vo výške 427 mil. SDR. Ak si to prepočítate na euro, je to približne 530 mil. eur. Koľkože to ručíme v záväzkoch voči prvému a druhému eurovalu? Trinásť celé štyri miliardy eur. Prosím vás pekne, Slovensko má záväzky voči eurovalom dvadsaťšesťkrát vyššie, ako je záväzok Slovenska v Medzinárodnom menovom fonde. Ešte ďalej chceme počúvať ľudí, ktorí hovoria, že ideme vybudovať len akúsi obdobu menového fondu v Európe? No, nie. Naše záväzky sú v eurovaloch dvadsaťšesťkrát vyššie, ako je náš vklad v Medzinárodnom menovom fonde. Odlišnosť druhá. V AMF neručí jedna krajina za záväzky inej krajiny. Jednoducho nie. AMF je normálna banka sui generis, banka zvláštneho druhu. Preto zvláštneho druhu, lebo nie je v súkromných rukách. Túto banku si zriadili štáty, ale má vybudované za desiatky rokov, Medzinárodný menový fond vznikol v roku 1945 vo Washingtone, má vybudované štandardné mechanizmy, napríklad posudzovania rizík, má vybudované štandardné warning mechanizmy, kedy bliká červená, že treba s tou dlžníckou krajinou začať niečo robiť. A jednoducho to tam funguje tak ako v akejkoľvek banke. Európsky stabilizačný mechanizmus, ako som už hovoril, je Ponziho schéma, je hračkou v rukách európskych politikov. Bohužiaľ, je to tak. Takže, prosím vás, nech nikto nehovorí o tom, že ideme vybudovať akúsi európsku obdobu Medzinárodného menového fondu.
Dovoľte mi poznámku poslednú. Ja súhlasím s tými politikmi v Európe, ktorí hovoria, že na pozadí riešenia dlhovej krízy v Európe, v eurozóne predovšetkým, prebieha salámovou metódou postupná, český prezident Klaus hovorí plíživá, politická centralizácia, politická federalizácia Európy. Som veľmi rád, že z úst niekoľko málo rečníkov dnešného dňa, myslím, že hovoril o tom aj Mikuláš Dzurinda, Ľudo Kaník, kolega Beblavý, som počul aspoň to, že vznik Spojených štátov európskych je pre vás neprijateľná myšlienka. Rozumel som správne, že, pán kolega Kaník? Som veľmi rád, že aspoň v tomto sa zhodneme, pretože ja jednoducho neverím na vznik Spojených štátov európskych. Ak jedného dňa vzniknú, tak určite to bude opäť raz politický, rýdzo politický projekt, ktorý bude ignorovať ekonomické zákonitosti a pravidlá, a práve preto bude odsúdený na zánik. Počul som pred niekoľkými dňami takú veľmi zaujímavú úvahu, že ak by sme, tí z vás, ktorí budete tlieskať, váš premiér Fico hovoril naposledy na výbore pre európske záležitosti, že SMER podporí všetko, s čím príde nový francúzsky prezident Hollande. A viete, s čím prichádza nový francúzsky prezident Hollande? So spoločnými eurodlhopismi, s fiškálnou úniou, práve s politickou centralizáciou Európy. No, ak tomu, dámy a páni zo SMER-u, budete tlieskať, tak tlieskate skutočne jednému veľkému disaster-u a jednému veľkému kolapsu celej Európskej únie. Tá úvaha, o ktorej som hovoril pred chvíľou, ktorú som čítal pred pár dňami, bola práve o tom, že ak by sme pripustili myšlienku, že vznik superštátu alebo supraštátu v Európe je možný a funkčný projekt, tak sa potom pýtam, čo bráni tomu, aby jedného dňa takýto štát vznikol aj na úrovni celého glóbu. Prečo jedného dňa nevznikne zo všetkých štátov sveta jeden jediný supranacionálny štát? A odpoveď je jednoduchá, pretože keby ste aj vtedy chceli dodržať základné pravidlá zastupiteľskej demokracie a nechali by ste takúto svetovú vládu prejsť demokratickým procesom volieb, čo si myslíte, aká svetová vláda by vznikla? No, pripusťme napriek veľkému úspechu vo voľbách, že by to nebol SMER. Viete, kto by zvíťazil v takomto prípade? S vysokou mierou pravdepodobnosti by vznikla koaličná indicko-čínska-indonézska vláda, že? Je to holý fakt. Lebo ak ctíme pravidlá zastupiteľskej demokracie, tak takáto indicko-čínsko-indonézska koalícia by vznikla. A ja sa teda pýtam, verí niekto z vás v existenciu politickej kategórie európskeho národa? Ja v takúto kategóriu neverím. Aj preto nemôže byť nikdy feasibilným, zmysluplným funkčným projektom supraeurópsky štát. Opäť sa opriem o výrok profesora Klausa, prezidenta Českej republiky, ktorý povedal, že ak takýto paútvar vznikne, tak by sa mohol priliehavo nazývať Zväz európskych postdemokratických republík. Toto je holý fakt.
Dovoľte mi preto, aby som úplne v poslednej vete vás poprosil, aby ste skutočne nezatlačili tlačítko za trvalý euroval, ak sa chcete ešte raz niekdy pozrieť do zrkadla nielen na vlastnú tvár, ale aj v budúcnosti do tvári a očí vašich detí a vašich vnukov.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Autorizovaný
17:21
Vystúpenie s faktickou poznámkou 17:21
Jozef ViskupičĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 17:21 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci. Pán predseda. Pán poslanec, Jozef, veľmi som rád, že veľmi dlhý predhovor alebo príhovor k tomuto plénu, ktorý skutočne priniesol obrovské množstvo čísiel, obrovské množstvo faktov a aj jednu snahu, ktorá má pozmeniť, ak teda má prísť k prijatiu tejto zmluvy, aby Národná rada alebo národný moment v tomto prijímanom mechanizme mohol nejakým spôsobom viac svietiť. Aby mohli pri jednotlivých tranžiach, alebo pritom, ako sa budú používať mechanizmy Európskeho stabilizačného mechanizmu, prebiehať rozpravy aj tuná v parlamente. Tento návrh vítame a aj svojím podpisom podeň vyjadrujem podporu a budem hlasovať za. Zároveň chcem vysvetliť aj prečo. Je to práve preto, čo si aj spomínal, že sa obávam nového druhu, novej kategórie politika, ktorého aj, ako spomínal aj v prejave pán poslanec Blaha, predseda eurovýboru, volá racionálny európsky politik. Obávam sa taktiež deficitu demokracie, ktorý si zadefinoval, medziparlamentných nedemokratických zón, ktoré vznikajú, a práve preto nemám dôveru a nepodporím mechanizmus, ktorý sa nám tu snažia vysvetliť, že je jediné možné riešenie pre Slovenskú republiku.
Ďakujem.
Autorizovaný
17:24
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 17:24
Richard SulíkPaška, Pavol, predseda NR SR
Pán Sulík, skúste naformulovať, o čom máme vo vašom procedurálnom návrhu.
Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán Sulík, skúste naformulovať, o čom máme vo vašom procedurálnom návrhu.
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Môj návrh je, môj návrh je taký, áno, môj návrh je ten... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Budete mať bezpochyby dosť miesta, aby ste odprezentovali svoje názory na euroval.
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Pán predseda Paška, môj návrh je ten, aby ste trochu doznali aj parlamentnej kultúre, sú nejaké zvyklosti, vy to tu valcujete, len preto. Môžem dohovoriť? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán poslanec, o čom budeme hlasovať?
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Mám ešte 20 sekúnd. Dovoľte mi, prosím vás, dohovoriť, len preto, že prezident potrebuje odísť na výlet, to tu znásilňujete. Ide o 6 mld. eur. Toto je škandál, čo tu robíte, pán Paška. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Dobre. Máte o čom hlasovať?
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Navrhujem, aby rozprava prebehla normálne, asi od 9.00 hodiny ráno.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
21.6.2012 o 17:24 hod.
Ing.
Richard Sulík
Videokanál poslanca
Ďakujem. Pán Paška, zrejme vám uniklo, že ide asi o najdôležitejšie rozhodnutie v tomto volebnom období. Od deviatej rána tu prebieha rozprava. Ja osobne sa jej zúčastňujem, moji kolegovia, čo si myslíte o zmluve za 6 mld. pri plnom vedomí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán Sulík, skúste naformulovať, o čom máme vo vašom procedurálnom návrhu.
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Môj návrh je, môj návrh je taký, áno, môj návrh je ten... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Budete mať bezpochyby dosť miesta, aby ste odprezentovali svoje názory na euroval.
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Pán predseda Paška, môj návrh je ten, aby ste trochu doznali aj parlamentnej kultúre, sú nejaké zvyklosti, vy to tu valcujete, len preto. Môžem dohovoriť? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Pán poslanec, o čom budeme hlasovať?
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Mám ešte 20 sekúnd. Dovoľte mi, prosím vás, dohovoriť, len preto, že prezident potrebuje odísť na výlet, to tu znásilňujete. Ide o 6 mld. eur. Toto je škandál, čo tu robíte, pán Paška. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Dobre. Máte o čom hlasovať?
Sulík, Richard, poslanec NR SR
Navrhujem, aby rozprava prebehla normálne, asi od 9.00 hodiny ráno.
Autorizovaný
17:26
Vystúpenie v rozprave 17:26
Peter OsuskýLaššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, počkajte, pán poslanec. Naozaj, pokoj poprosím v rokovacej sále a počúvajme pána poslanca.
Nech sa páči.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, počkajte, pán poslanec. Naozaj, pokoj poprosím v rokovacej sále a počúvajme pána poslanca.
Nech sa páči.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Vážení ešte zatiaľ neodídevší poslanci SMER-u. Viem, že ste prišli preto, aby prebehlo hlasovanie, ktoré prebehlo. Iný motív zrejme nemáte. Boli chvíle, keď vás tu bolo päť, málo na to, že ide o vec, ktorá bude mať dosah nielen na nás, ale i na generácie po nás, lebo ako to tu správne zaznelo, hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Teraz ale budeme hlasovať o rieke, do ktorej keď vstúpime, tak sa stratí jej breh. Keď som v októbri minulého roku prichádzal k mikrofónu v podobnej veci, mal som v deň svojich narodenín pocit oslobodenia, keď som povedal to, čo som povedal, a odchádzal som síce vedomý si, aké to bude mať následky, ale akosi uľahčený. Teraz mám na sebe ten čierny oblek a kravatu a to, čo som si vypočul, na mňa dopadá ako kamenná lavína na horolezca, ktorý sa driape severnou stenou Eigeru. To, čo tu zaznelo vo vystúpení mojich fundovaných kolegov Sulíka a Kollára, bola neuveriteľná koncentrácia, neuveriteľná lavína faktov, ktoré, s dovolením, na mňa, ktorý je historický optimista, pôsobia depresívne. Neviem, kto z vás videl pomerne významné dielo režiséra Larsa von Triera, film Dogville. Keď som ten film dopozeral, mal som podobný nedobrý pocit. Ten film bol vlastne nakrúteným divadelným predstavením o ľuďoch a o ich strašnom videní sveta. Keď ráno hovoril kolega Sulík, tak na tvárach, a bez rozdielu či koaličných, alebo opozičných poslancov, respektíve poslancov vládnucej strany a opozičných iných ako nás, sa veľmi často objavoval úsmev. Úsmev, aký človek vidí na tvárach ľudí, ktorí pozorujú malé deti, alebo strápňujúcich sa hlupákov. Proste taký blahosklonný, blazeovaný, povznesený úsmev nad tým, čo zaznieva na mikrofón. Ten úsmev skutočne nepoznal koalično-opozičné hranice. A ten pocit takej tej povznesenosti, blahosklonného postoja k tomu, ktorý sa tu nadrapuje a niečo nám hovorí, ale my na to kašleme, lebo my vieme, čo je lepšie, bol desivý. Či to boli aj úsmevy znudené, alebo to bol čistý výsmech? Kládol som si otázku, čo je za tým? Pocit vlastnej neistoty, ktorú maskujem tým úsmevom pri Sulíkových grafoch a dátach, ktoré nie sú Kažimírovými grafmi a dátami. Či to bola čistá vymytosť mozgov, alebo to bol pocit pohŕdania iným názorom. Každopádne to bol pocit neuveriteľnej ľahkosti bytia, ako to už zmienil kolega Kollár, vo veci, ktorá bude ťažkým bytím. Ubezpečujem vás, že sa potom, keď sa naplní to, čo tu zaznelo vo vystúpeniach mojich kolegov, nebudeme usmievať. Nebudeme mať pocit, že došlo na naše. Nebudeme mať pocit, že sme vám to hovorili. Pretože, s dovolením, mnohí z nás majú deti a naše deti budú mať tiež deti, a to, čomu sa ide pritakať, je z môjho pohľadu čistá hrôza. Možnože to tak nevidia ani občania - voliči alebo mnohí z občanov - voličov. Možnože to niektorí občania vidia, ale tí usmievajúci sa domnievajú, že väčšine to nedôjde. Že to nedôjde tým, o ktorých pôjde a že keď by im to náhodou aj došlo, tak sa vyhovoríme alebo to zahovoríme. Alebo sa akýmsi iným spôsobom budeme snažiť umyť si, ako Pontský Pilát ruky. To, čo zaznieva z úst tých, ktorí hľadajú vnútorné zdôvodnenie pro domo suo ako kolega Kaník alebo, ešte výraznejšie, Mikuláš Dzurinda, je akýmsi pokusom postaviť na absolútne vratkých nádejách a podmieňovacom spôsobe pevnú stavbu. Na nádeji, že švihnutím čarovného prútika začnú Gréci robiť druhý grécky zázrak. Že Španieli otočia a urobia španielsky zázrak. A niekedy sa tie veci naplňujú veľmi rýchlo. Človek nemusí byť veľkým prorokom, ale bol som v nedeľu s kolegom Blahom v rozhlase a vtedy som hovoril, že Španielsko je veľká ryba, ktorá roztrhá sieť. Všetci vidíme, ako v porovnaní so Španielskom sardinka zvaná Grécko trhá tie európske siete. A vtedy som povedal, neželajúc si to, ale bez veľkých prorockých daností, že za dvermi je veľryba volaná Taliansko. A vida. Veľryba je tu. Keď hovoríme o záchrane eura, tak je to záchrana "um jeden Preis". Za každú cenu. Proste je to záchrana fixnej idey. Ja som starší človek, doyen zboru, Jožo Mikloško ani kolega Chmel tu nie sú, patrím tu k tým starším. A pamätám si kdečo. Pamätám si časy, keď šestina sveta a priľahlé farnosti budovali socializmus. Budovali socializmus a budovali komunizmus s tým, že politika vládla trhom. Vládla im dôsledne. Vládla im z budovy Gosplanu, ak viete, kde je v Moskve. A dopadlo to tak, ako to dopadá vtedy, keď politici vládnu trhu. I dnes, a som ďaleký brániť toho pána so šampanským z Bankie, som presvedčený, že tie peniaze, ktoré boli naliate do dier, neboli zďaleka tak výrazne, jedine a výlučne vinou mnohých bánk, ale bolo to aj vinou tých, ktorí si požičali. A ja vás ubezpečujem, že za gréckymi politikmi, ale za ani inými nechodili bankári a nevnucovali im pôžičky. Naopak, tí politici chodili, aby im banky požičali. Aby im požičali na to, aby si kupovali svojich voličov. Aby v nich vzbudzovali ilúziu, že majú na to, čo im oni dajú. Ale oni na to nemali. A tie peniaze, ešte raz hovorím, si požičiavali politici v zištnej vôli získať voličské hlasy pre vlastný krátkodobý prospech. Musím povedať, že mi nie je celkom jasné, či tí, ktorí to vidia úplne opačne ako ja, majú pocit, že sú za vodou. Že im to už v zásade môže byť jedno. A že presne vzaté, keď príde čas rátania, aj ich deti už sú zabezpečené. Inak si neviem predstaviť ten postoj voči budúcim generáciám. Neviem, či si vieme predstaviť, čo znamená splácať dlh 200 percent HDP. Neviem, či si viete predstaviť, čo znamená v tomto stave "čas rátania". Musím povedať, že dnešná situácia je neuveriteľná, pretože, keď sa Európa vzmáhala z trosiek, tak bolo absolútne jasné, že si ľudia svoj vzostup hradia prácou. A že štáty sa dvíhajú z rozbombardovania výkonom. Nie požičiavaním si na večnú splátku v bankách. Svetadiel, ktorý je absolútnym vrcholom svetového blahobytu, dokázal prehýriť celkom neuveriteľne, nie tú dnešnú večeru, ale x-tú večeru svojich vnúčat, že zostáva rozum stáť. A ja sa dozviem, že my, tá hŕstka, a je mi cťou, že som k tej hŕstke patril aj v októbri spolu s mojimi priateľmi z OKS, Ondrejom Dostálom a Petrom Zajacom, sme nezmenili svoj názor ako naši vtedajší koaliční partneri. Nezmenili sme svoj postoj k tomu, že sa do dier peniaze liať nemajú. Človek počúva o tom, ako to bude inak, ako to uchopíme, a zároveň pred voľbami v Grécku zaznievajú vábenia sirén z Bruselu: "No, uvidíme, keď vyhrajú tí dobrí, možno sa na niečom pri znovuotvorení pravidiel dohodneme." A keď úplne hladko prejde oznámenie španielskeho premiéra, že to potrebné nesplníme, tak si človek hovorí, na čom stavajú optimisti? Mal som tú česť byť členom delegácie parlamentu, ktorá sa zhruba pred sedemnástimi dňami zúčastnila návštevy Českej republiky. V rámci tej návštevy sme okrem iných stretli i pána ministra zahraničných vecí, knieža Schwarzenberga. Knieža Schwarzenberg napriek obvyklej irónii na jeho adresu nedriemal. Ale hovoril dvadsaťpäť minút krutej pravdy a bol to najväčší zážitok z tej cesty. Okrem iného nám povedal niečo, čo, samozrejme, totálne podminúva akékoľvek optimistické nádeje, ktorými sa podporovatelia tejto veci koja. Že Európu čaká kríza, ktorá potrvá 10 až 15 rokov. A veľmi dobre vyargumentoval, že i najslávnejšia hospodárska kríza dejín, kríza konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov trvala tak krátko len preto, lebo prišiel Hitler. Inak by trvala tých svojich štandardných 10 až 15 rokov. Verme tomu, že Hitler nepríde, a ja vôbec neverím na to, že to všetko, o čom hovoria optimisti, je potrebné, "aby nebola v Európe vojna", lebo Európska únia je garantom, že nebude vojna. Žiaľbohu, dnes je Európa v štádiu, že vojna v nej bude len vtedy, keď ju niekto zvonku napadne, a potom tú vojnu prehrá. Pretože napriek robenia sekier a prežierania budúcnosti nemyslela na obranu. Pretože za peniaze na vlastnú bezpečnosť ti volič zväčša hlas nedá. Ukážkou tohto je Slovenská republika a stav jej armády. Po všetkých vládach, ktoré tu boli. Ale to isté platí i pre takzvané veľmoci. Takže keď dnes počujem z úst politikov, že to bude lepšie a že budeme prísne vymáhať pravidlá, nie sú to náhodou tí istí politici a tie isté strany, ktoré Európu doviedli tam, kde ju doviedli? To sú politici, ktorým mám veriť? To sú politici ako je pán nový francúzsky prezident, ktorý absolútne v protiklade zdravému rozumu a demografickému vývoju, ktorý neovplyvní, ani keby ešte stihol spraviť šesť detí, skracuje vo Francúzsku dobu, keď človek pracuje, a predlžuje tú, v ktorej bude žiť z dôchodku. Už to by malo stačiť na to, aby na neho hodili sieť. Pretože neviem si predstaviť akékoľvek plauzibilné zdôvodnenie takýchto krokov. Spoliehajú sa, a už nielen "sardinky", ale veľké krajiny na svätosť oltárnu, ktorou je euro a niekde za ním Spojené štáty európske. George Washington kedysi veľmi múdro povedal, že spojenectvo medzi štátmi nie je nikdy vecou lásky a emócii, ale vždy len vecou záujmu. Je to obrovská pravda, ktorá sa za 200 rokov od časov Georga Washingtona nijako nezmenila. Vízia Spojených štátov európskych, ku ktorým malo byť euro vstupnou slávobránou, je proti podstate Európy. Budeme operovať zrejme v protiargumentácii existenciou Spojených štátov. A k tomu poviem jedno. Keď sa ubiedený Slovák z Kysúc či z východu koncom 19. storočia nalodil na šíf, ako sa tomu vtedy hovorilo, v Hamburgu, tak plával neistej budúcnosti v ústrety, ale v nádeji. Pretože to, čo mal doma, bolo dôvodom, aby opustil to, čo mal doma. A keď potom budoval budúcnosť svojej rodiny na pláňach Iowy, alebo v tých horúcich a ťažkých slojoch baní či oceliarní v Pittsburghu, tak vtedy - a mnohým šťastie prialo, keď sa vypracovali - tak pochopil platnosť starého latinského "ubi bene ibi patria" - kde je dobre, tam je vlasť. A stal sa Američanom. Stal sa Američanom bez presvedčovania, bez Barrosa, bez tých, ktorí vedia lepšie ako on sám, že má byť Američanom. Stal sa Američanom prostou jednoduchou ľudskou úvahou. Pracoval som doteraz na vysokej škole. A tým, ktorí vidia fungujúce Spojené štáty európske, musím odkázať, že sa pred rokmi prijala Lisabonská stratégia, ktorá hovorila o tom, že v roku 2010 budeme centrum svetovej vedy technického rozvoja a pokroku. Nie možno priam Slovensko, ale celá Európa. A dnes, bilancujúc tento gosplanovský výrok, tento výrok na úrovni Chruščovovho "dognať i peregnať", dostihnúť a predstihnúť, sa naplnil do podoby, ktorú máme. A dnes Slovensko a Európa, presne vzaté s výnimkou severských krajín, v naplnení tejto krásnej deklarácii vôbec "nezaostáva". Pretože ako povedal kruto a pravdivo knieža Schwarzenberg, a to je taký drobný aspekt z toho, čo hovoril, ale poznačilo ma to, keďže pochádzam z toho vysokoškolského prostredia, že jeden z dôvodov, prečo kríza potrvá dlho, 15 alebo 10 rokov, je v tom, že z celého európskeho kontinentu, a teraz odhliadnem od rebríčka, ktorý si prečítal alebo z čoho vyšiel, ale nie je nepravda to, čo povedal, je jediná vysoká škola v svetovej špičke. Zhodou okolností so vzťahom k Slovensku, Eidgenossische Technische Hochschule Zürich, miesto vedeckej slávy Aurela Stodolu. To je tá jediná, nie Sapienza, nie Sorbonna, nie Complutense, ba ani Humboldt, ani Freie Universität Berlin. A to je ďalšia vec, o ktorej hovorím v súvislosti s víziou Spojených štátov. Prezident Hollande vie, že svoje hlasy dostáva i od francúzskych poľnohospodárov, a vie, že je dobré odviesť im ich "desiatok", a pokiaľ ide o rozmach vedy, stačí deklarácia. Ak sa budeme, ako to tu zaznie v optimistickom vystúpení Mikuláša Dzurindu, aj my podieľať na formovaní pravidiel, tak sa tomu smejem, lebo tu zaznievajú fakty o hlasovaní s osemdesiatimi percentami, tu zaznievajú reálne faktay o tom, koľko krajín je potrebných na to, aby sa niečo prijalo. Keďže zhodou okolností s výnimkou Nemecka, ktoré, žiaľbohu, tiež nie je za vodou - žiaľbohu - i pre nás, tí ostatní, takzvaní veľkí, sú v "průšvihu". Tak je zrejme jasné, aký silný bude hlas triezvych Fínov, možnože triezvych Slovákov a tých triezvych malých, ktorí šetria a ktorí sa nechcú podieľať na neblahom vývoji. Musím povedať, že tých, ktorí sú, boli a plánujú byť prisatí na eurocecku, je priveľa na to, aby prevládol zdravý rozum. A ,samozrejme, zaznieva tu diskusia o podmienkach pre Grécko pri uvoľňovaní tranží. No, ja som žiadostivý toho, ako sa uplatníme. V rozhlasovom vystúpení kolega Rehák povedal to, čo zopakoval dnes. Zastupoval som tam SaS a dozvedel som sa, a on to povedal s menším cúvaním, ako sa teraz snažil vycúvať, že sme Zlatý úsvit. SaS a toto prirovnanie je proste arogancia drzého nespratníka, pretože Zlatý úsvit sú fašisti. My sme, s dovolením, a už nech si o mne myslí, kto chce, čo chce, človek, ktorý má demokratické presvedčenie, a moji kolegovia v SaS-e takisto. Takýto primitívny, ale do éteru vyslaný výrok, by som mohol, keby som mal jeho mentálnu úroveň, vrátiť absolútne v pohode ako return a z cvičných dôvodov to predvediem. Povedal, že za všetko toto sú zodpovední takí ako Zlatý úsvit, v zátvorke SaS, a neoliberalizmus. Pekná kombinácia fašistov a neoliberalizmu. Keby som bol na jeho úrovni, tak mu poviem asi toto. Neurobil som to, lebo som sa nemienil zhadzovať pred poslucháčmi, ale teraz to urobím, pretože to zopakoval znova dnes doobeda. Aj Pol Pot vychádzal v mladosti, keď bol mladý ako kolega Rehák, z marxizmu. A zaručene do svojej smrti v džungli nemal rád neoliberálov. Stačí to na to, aby som nazval stranu kolegu Blahu polpotovcami? Mne, s dovolením, nestačí. Ale ja mám, s dovolením, asi inú úroveň. Tak to hovorím len nato, že nie je problém pre premýšľajúceho človeka, ktorý má argumenty, vrátiť komukoľvek čokoľvek medzi oči, ale nie je primerané sa znižovať k takejto argumentácii, akú použil v nedeľu a použil dnes znova. Pokiaľ ide o ten zápas o euro, o ktorom hovoríme, že je naša mena, to už som počul aj predtým, dokonca vo vystúpeniach našich, vtedy koaličných partnerov, že z tejto krajiny, keď my s niečím nebudeme súhlasiť, odídu firmy. I vtedy i teraz poviem znova. Volkswagen, ktorý tu vyrába vysoko kvalitné dobré autá tu nie je preto, že máme grambľavých robotníkov, že máme odbory, ktoré nárokmi, ktoré kladú, zdôvodnia jeho odchod. Nie, on je tu preto, lebo náš človek vie pracovať, vie pracovať nepochybne za menej ako v Nemecku, čo sa možno niekomu nepáči, ale to je dôvod, prečo tu Volkswagen je. A súkromný vlastník akejkoľvek fabriky od Nestlé cez U. S. Steel až po Volkswagen sa môže vykašľať na politika, lebo, chvalabohu, ešte nie všade vládnu politici trhom, ale bude dávať svoju fabriku a prácu robotníkom v nej tam, kde bude dobrý výkon a rozumné podmienky. To znamená, že strašenie tým, že tu nastane po našom "nie" potopa sveta a zánik sveta, je hlúposť. Áno, euro je naša mena. Češi ho nemajú, majú svoje problémy, ale nemajú ich preto, že nemajú euro. Poliaci sa ekonomicky, odhliadnuc od posypovej soli a salmonelových vajec, presne vzaté dosť vzmáhali. Nemajú euro. Musím teda povedať, že ten, kto ma presvedčí, že jediná cesta do budúcnosti je mať euro a držať sa ho, i keď zhynie svet, ma len presviedča, že ide o mantru. Že ide o mantru typu: socializmus a komunizmus vybudujeme, aj keď nezostane kameň na kameni. To bol vtip, ale tak to bolo. Vo svete, kde vládol politik nad trhom sa fungovalo jednoducho a prosto tak, že tam bola transferová zostava štátov. Dnes hovoríme o tom, že prichádzame a prechádzame do transferovej Európy. Rútime sa tam nadšeným hlasovaním. I to bol transferový spolok, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Neustále transfery od tých, ktorí v okovách plánovaného socialistického hospodárstva dokázali vyrábať viac a lepšie ako iní, aby to potom mohli transferovať na Kubu, do Vietnamu, do Mongolska, všade tam, kde sa budoval socializmus, nech to stojí čokoľvek. Možno sa niekomu zdá tento prímer krutý, ale vo svojej podstate nie je nepravdivý. Už to bola transferová východná Európa, kde jedni znižovali svoju možnú, i keď nie veľmi vysokú, životnú úroveň tým, že pod egidou mantry budovania tábora socializmu a komunizmu obetúvali svoju životnú úroveň. Napriek tomu, pochopiteľne, pri totálnej absencii trhového hospodárstva, ktoré chce kolega Blaha - politik ovládnuť, to viedlo k tomu, ku čomu to viedlo. Ak je táto svätosť oltárna, toto euro je dôvodom, aby sme si nezačali rozopínať zle zapnuté gombíky, tak je to z môjho pohľadu absolútne nepochopiteľné. A na rozdiel, a teraz použijem literárny prímer, zhodou okolností staršia generácia ho mohla vidieť na filmovom plátne: Herman Melville - Biela veľryba. Kapitán Achab vidí zmysel svojho života v tom, že zúčtuje s bielou veľrybou. Tí, ktorí videli tento film s veľkým Gregory Peckom ako kapitánom Achabom, vidia tú zaťatosť, to takmer doslova šialené fixovanie sa na jeden cieľ. V momente, keď hodí harpúnu, ktorá ho strhne, sa pripútaný lanami harpúny o bielu veľrybu s ňou ponára. Je to možno apokalyptický a dramatický záver, ale je to výsledok konzekventného držania sa fixnej idey. Niečoho, čo povýšime nad zdravý rozum, niečoho, čo povýšime nad budúcnosť Európy. Je možné, že si poviete, že tu dramatizujem, že tu straším. Ja by som bol veľmi rád, keby som sa mýlil a veľmi rád, keby nás to nestiahlo. Ale zhora neohraničený transferový systém nemôže pri vedomom stave zadlženia krajín, o ktoré ide, v pomere k HDP a ku všetkému ďalšiemu nijako skončiť dobre. A na rozdiel od kolegu Kollára a Sulíka vám tu nebudem hovoriť, samozrejme, žiadne čísla, lebo som rád, že sú to moji priatelia, ktorí to povedali i tým, ktorí to možno nechceli počuť, a ktorí to povedali, lebo to povedať museli, lebo o pravde sa mlčať nemá a zlu sa má čeliť. Keď je diskusia o tom, že to či onô, že bankrot krajiny by bol veľmi bolestný, dovolím si iba ubezpečiť, že krásna a bohatá, presne vzaté i na pomery kontinentu, kde je oná krajina zvaná Argentína, prešla nie tak dávno bolestivým mlynom štátneho bankrotu. Tak keď som toto spomenul pri diskusii s kolegami zo zahraničných parlamentov pred asi rokom, tak mi nemecký sociálny demokrat zhrozene povedal: "Ale aké to bolo bolestivé!" No, bolo to bolestivé, ale presne vzaté, bolelo to Argentíncov, a nebolelo to Brazílčanov, Uruguajčanov, ani Ekvádorčanov. A ja si nemyslím, že máme niekomu niečo robiť bolestivejším, ako je potrebné. Ale zároveň sa nedomnievam, že je primerané, aby sme spôsobovali bolesť sebe samým, a vzrast nášho dlhu, ktorý bude dôsledkom neohraničeného eurovalu, bude bolieť nás. A presne vzaté, nikto netrpí rád nevinne. A my, ak budeme platiť vyššie sadzby za vyššie dlžné obnosy, ktoré budú súčasťou okrem iného i takto zaťatej sekery, nebudeme môcť dať našim deťom napríklad také vybavenie škôl počítačmi alebo čímkoľvek rozumným, aj športovými ihriskami. A na UK nebudeme môcť postaviť, tak ako v Brne, kde nemajú euro, ale dokázali postaviť nukleárnym fyzikom malý tréningový reaktor, pretože je drahý, a my naň nebudeme mať, pretože budeme "znášať bolesť za iných". A ešte raz hovorím, my nie sme tí, ktorí to urobia ľavou zadnou. Sanácia španielskeho dlhu, o ktorom je momentálne reč, a čo je ďalej, to sa uvidí veľmi rýchlo, znamená, povedané jednoducho, že by Španiel mal pracovať za rok tri mesiace tak, že za to nedostane žiaden plat. Ergo, znamená to, že by pracoval dvanásť mesiacov s o štvrtinu nižším platom. Každý jeden Španiel. Čo z toho vyplynie pre nás, alebo čo pre nás vyplynulo, keď sme uhrádzali mečiarizmom rozvrátené slovenské bankovníctvo, bolo, že pri našich vtedajších priemerných mzdách to bolo desať mesačných platov - ale nikto sa na nás nezložil. Ja sa domnievam, že prežiť tri mesiace z dvanástich bez platu sa dá, že je nemorálne v takomto momente otrčiť ruku. Ale v transferovej Európe to bude úplný štandard. A poviem vám, že najhnusnejší zo všetkých argumentov pre euroval je to, že aj my ho raz budeme potrebovať. A ja hovorím, Boh nás chráň, ak ho budeme potrebovať. Zhodou okolností som si v týchto dňoch vybavoval hypotéku. A musím povedať, že som musel doložiť veľmi veľa závažných, ale potrebných údajov, aby mi ju schválili. Považujem to zo strany banky za veľmi dobré, veľmi múdre. S radosťou som zrazil opätky a plnil, pretože toto je cesta k zodpovednosti banky, ktorá mi požičala. Nepožičala mi to tak, ako Fannie Mae a Freddie Mac. Tým, o ktorých mohli, ak neboli úplne zmyslov zbavení, vedieť, že to nikdy nevrátia. Banka, ktorá mi požičala, chce vedieť, že jej občan Osuský vráti svoju hypotéku. A považujem to za dobré. My, naopak, dobre vieme, že Gréci tú "hypotéku", ktorú dostali a dostanú, nikdy nevrátia. A ak tu zaznieva Lipšicova požiadavka o zárukách, tak skutočne, i keby to mali byť Elginove mramory, s dovolením, Elginove mramory boli mramorové kariatídy z Erechteionu na Akropole, ktoré odniesol lord Elgin v čase, keď Grécko bolo pod osmanskou nadvládou. K necti Aténčanov treba inak povedať, že pentelikonský mramor z Akropoly používali, odnášajúc ho odtiaľ, na stavbu svojich domov.
Vtedy lord Elgin, možno prezieravo, aby kariatídy neskončili vo vápenke, ich odniesol do Londýna. Pred asi dvadsiatimi rokmi alebo dvadsiatimi ich Angličania Grécku vrátili. Ak sa má Grécku požičať, tak by skutočne zárukou mal byť palác v Knosse a svätyne v Delfách, pretože aj moja banka chce odo mňa záruku. A aj keď to kolega Blaha nemá rád, je to účtovnícky prístup tej banky. A ja vám hovorím, keby Európa mala od počiatku len účtovnícky prístup k tým, čo robia dlhy, tak dnes nie je tam, kde je. A ten, kto to popiera v mene vyššej idey, v mene mantry eura a Spojených štátov európskych, je totálne na omyle. Pretože tá spojená Amerika vznikla preto, lebo tí, ktorí tam prišli, mohli s eleganciou Cyrana z Bergeracu, "odhodit svůj širák v dál", odhodiť Rakúsko-Uhorsko, či biedne hladujúce Írsko, či rodnú Halič, pretože prišli tam, kde dostali lepšiu možnosť. Žiaľ, situácia v Európe nikdy nebude taká, že Nemec odhodí nemecký záujem a Francúz francúzsky záujem. A ten slovenský záujem bude váhou úmerný, aký veľký, to si môžeme predstaviť. Európsky parlament je fajn, predseda Schultz je úplná ozdoba. Musím ale povedať, že na rozdiel od nich i v Amerike, kde Nemec prestal byť Nemcom a stal sa Američanom a kde Maďar prestal byť Maďarom a stal sa Američanom, musia zákony prejsť cez Senát, kde má každý americký štát, i obrovský ako je Texas a Kalifornia, i maličký ako je New Hampshire, dvoch zástupcov.
Kalifornia ani Texas nemôžu majorizovať New Hampshire. A toto nikdy v Európe nebude. Tento inherentný demokratický deficit, keď do europarlamentu a do všetkých štruktúr a počtu všetkých žetónov vstupuje numerický počet, tak je jasné z podstaty veci, že zástupca Francúzska, kandidujúci do Európskeho parlamentu, bude zastupovať predovšetkým francúzske záujmy a francúzsky prezident Hollande bude v Berlíne či Ríme a kedykoľvek v budúcnosti tiež zastupovať francúzske záujmy. A poviem úplne otvorene, nijako sa im nedivím, je to normálne a prirodzené. Ale v tejto normálnosti a prirodzenosti prirodzených záujmov je odpoveď na to, či niekedy môžu byť autentické spojené štáty európske, či môže existovať to, čomu hovoril prezident Havel, a to išlo len o dva národy, bratské národy spojené históriou, "autentická federace". Moja odpoveď je nie, nikdy.
Nakoniec by som povedal ešte jedno. To svoje októbrové hlasovanie, po ktorom som zďaleka nielen ja, ale predovšetkým kolegovia zo SaS-u, ktorí boli väčší, tak to chodí s tými väčšími, masovo napadnutí ako tí, ktorí Slovensku umožnili vašu vládu, ako tí, ktorí sa chceli viezť v európskom vlaku a neplatiť cestovné, ako tí, ktorí sú egoistickí, proste hrôza a tlačia Slovensko na perifériu sveta. Ja som hrdý na to hlasovanie. Ja som naň hrdý pri všetkom smútku z tohto dôvodu, že sa chcem pozrieť svojim deťom a vnúčatám do očí. I keď by cynik povedal, že to môže byť jedno, a Karel Kryl hovorí: "Vím, byla to hanba, plivat na pomníky," mal by som zlý pocit, keby sa kvôli vedomému podriadeniu sa zlu malo pľuvať na môj pomník.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Vystúpenie v rozprave
21.6.2012 o 17:26 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Vážený pán odchádzajúci predseda parlamentu, vážený, vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážený. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Panie poslankyne, páni poslanci, počkajte, pán poslanec. Naozaj, pokoj poprosím v rokovacej sále a počúvajme pána poslanca.
Nech sa páči.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
Vážení ešte zatiaľ neodídevší poslanci SMER-u. Viem, že ste prišli preto, aby prebehlo hlasovanie, ktoré prebehlo. Iný motív zrejme nemáte. Boli chvíle, keď vás tu bolo päť, málo na to, že ide o vec, ktorá bude mať dosah nielen na nás, ale i na generácie po nás, lebo ako to tu správne zaznelo, hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Teraz ale budeme hlasovať o rieke, do ktorej keď vstúpime, tak sa stratí jej breh. Keď som v októbri minulého roku prichádzal k mikrofónu v podobnej veci, mal som v deň svojich narodenín pocit oslobodenia, keď som povedal to, čo som povedal, a odchádzal som síce vedomý si, aké to bude mať následky, ale akosi uľahčený. Teraz mám na sebe ten čierny oblek a kravatu a to, čo som si vypočul, na mňa dopadá ako kamenná lavína na horolezca, ktorý sa driape severnou stenou Eigeru. To, čo tu zaznelo vo vystúpení mojich fundovaných kolegov Sulíka a Kollára, bola neuveriteľná koncentrácia, neuveriteľná lavína faktov, ktoré, s dovolením, na mňa, ktorý je historický optimista, pôsobia depresívne. Neviem, kto z vás videl pomerne významné dielo režiséra Larsa von Triera, film Dogville. Keď som ten film dopozeral, mal som podobný nedobrý pocit. Ten film bol vlastne nakrúteným divadelným predstavením o ľuďoch a o ich strašnom videní sveta. Keď ráno hovoril kolega Sulík, tak na tvárach, a bez rozdielu či koaličných, alebo opozičných poslancov, respektíve poslancov vládnucej strany a opozičných iných ako nás, sa veľmi často objavoval úsmev. Úsmev, aký človek vidí na tvárach ľudí, ktorí pozorujú malé deti, alebo strápňujúcich sa hlupákov. Proste taký blahosklonný, blazeovaný, povznesený úsmev nad tým, čo zaznieva na mikrofón. Ten úsmev skutočne nepoznal koalično-opozičné hranice. A ten pocit takej tej povznesenosti, blahosklonného postoja k tomu, ktorý sa tu nadrapuje a niečo nám hovorí, ale my na to kašleme, lebo my vieme, čo je lepšie, bol desivý. Či to boli aj úsmevy znudené, alebo to bol čistý výsmech? Kládol som si otázku, čo je za tým? Pocit vlastnej neistoty, ktorú maskujem tým úsmevom pri Sulíkových grafoch a dátach, ktoré nie sú Kažimírovými grafmi a dátami. Či to bola čistá vymytosť mozgov, alebo to bol pocit pohŕdania iným názorom. Každopádne to bol pocit neuveriteľnej ľahkosti bytia, ako to už zmienil kolega Kollár, vo veci, ktorá bude ťažkým bytím. Ubezpečujem vás, že sa potom, keď sa naplní to, čo tu zaznelo vo vystúpeniach mojich kolegov, nebudeme usmievať. Nebudeme mať pocit, že došlo na naše. Nebudeme mať pocit, že sme vám to hovorili. Pretože, s dovolením, mnohí z nás majú deti a naše deti budú mať tiež deti, a to, čomu sa ide pritakať, je z môjho pohľadu čistá hrôza. Možnože to tak nevidia ani občania - voliči alebo mnohí z občanov - voličov. Možnože to niektorí občania vidia, ale tí usmievajúci sa domnievajú, že väčšine to nedôjde. Že to nedôjde tým, o ktorých pôjde a že keď by im to náhodou aj došlo, tak sa vyhovoríme alebo to zahovoríme. Alebo sa akýmsi iným spôsobom budeme snažiť umyť si, ako Pontský Pilát ruky. To, čo zaznieva z úst tých, ktorí hľadajú vnútorné zdôvodnenie pro domo suo ako kolega Kaník alebo, ešte výraznejšie, Mikuláš Dzurinda, je akýmsi pokusom postaviť na absolútne vratkých nádejách a podmieňovacom spôsobe pevnú stavbu. Na nádeji, že švihnutím čarovného prútika začnú Gréci robiť druhý grécky zázrak. Že Španieli otočia a urobia španielsky zázrak. A niekedy sa tie veci naplňujú veľmi rýchlo. Človek nemusí byť veľkým prorokom, ale bol som v nedeľu s kolegom Blahom v rozhlase a vtedy som hovoril, že Španielsko je veľká ryba, ktorá roztrhá sieť. Všetci vidíme, ako v porovnaní so Španielskom sardinka zvaná Grécko trhá tie európske siete. A vtedy som povedal, neželajúc si to, ale bez veľkých prorockých daností, že za dvermi je veľryba volaná Taliansko. A vida. Veľryba je tu. Keď hovoríme o záchrane eura, tak je to záchrana "um jeden Preis". Za každú cenu. Proste je to záchrana fixnej idey. Ja som starší človek, doyen zboru, Jožo Mikloško ani kolega Chmel tu nie sú, patrím tu k tým starším. A pamätám si kdečo. Pamätám si časy, keď šestina sveta a priľahlé farnosti budovali socializmus. Budovali socializmus a budovali komunizmus s tým, že politika vládla trhom. Vládla im dôsledne. Vládla im z budovy Gosplanu, ak viete, kde je v Moskve. A dopadlo to tak, ako to dopadá vtedy, keď politici vládnu trhu. I dnes, a som ďaleký brániť toho pána so šampanským z Bankie, som presvedčený, že tie peniaze, ktoré boli naliate do dier, neboli zďaleka tak výrazne, jedine a výlučne vinou mnohých bánk, ale bolo to aj vinou tých, ktorí si požičali. A ja vás ubezpečujem, že za gréckymi politikmi, ale za ani inými nechodili bankári a nevnucovali im pôžičky. Naopak, tí politici chodili, aby im banky požičali. Aby im požičali na to, aby si kupovali svojich voličov. Aby v nich vzbudzovali ilúziu, že majú na to, čo im oni dajú. Ale oni na to nemali. A tie peniaze, ešte raz hovorím, si požičiavali politici v zištnej vôli získať voličské hlasy pre vlastný krátkodobý prospech. Musím povedať, že mi nie je celkom jasné, či tí, ktorí to vidia úplne opačne ako ja, majú pocit, že sú za vodou. Že im to už v zásade môže byť jedno. A že presne vzaté, keď príde čas rátania, aj ich deti už sú zabezpečené. Inak si neviem predstaviť ten postoj voči budúcim generáciám. Neviem, či si vieme predstaviť, čo znamená splácať dlh 200 percent HDP. Neviem, či si viete predstaviť, čo znamená v tomto stave "čas rátania". Musím povedať, že dnešná situácia je neuveriteľná, pretože, keď sa Európa vzmáhala z trosiek, tak bolo absolútne jasné, že si ľudia svoj vzostup hradia prácou. A že štáty sa dvíhajú z rozbombardovania výkonom. Nie požičiavaním si na večnú splátku v bankách. Svetadiel, ktorý je absolútnym vrcholom svetového blahobytu, dokázal prehýriť celkom neuveriteľne, nie tú dnešnú večeru, ale x-tú večeru svojich vnúčat, že zostáva rozum stáť. A ja sa dozviem, že my, tá hŕstka, a je mi cťou, že som k tej hŕstke patril aj v októbri spolu s mojimi priateľmi z OKS, Ondrejom Dostálom a Petrom Zajacom, sme nezmenili svoj názor ako naši vtedajší koaliční partneri. Nezmenili sme svoj postoj k tomu, že sa do dier peniaze liať nemajú. Človek počúva o tom, ako to bude inak, ako to uchopíme, a zároveň pred voľbami v Grécku zaznievajú vábenia sirén z Bruselu: "No, uvidíme, keď vyhrajú tí dobrí, možno sa na niečom pri znovuotvorení pravidiel dohodneme." A keď úplne hladko prejde oznámenie španielskeho premiéra, že to potrebné nesplníme, tak si človek hovorí, na čom stavajú optimisti? Mal som tú česť byť členom delegácie parlamentu, ktorá sa zhruba pred sedemnástimi dňami zúčastnila návštevy Českej republiky. V rámci tej návštevy sme okrem iných stretli i pána ministra zahraničných vecí, knieža Schwarzenberga. Knieža Schwarzenberg napriek obvyklej irónii na jeho adresu nedriemal. Ale hovoril dvadsaťpäť minút krutej pravdy a bol to najväčší zážitok z tej cesty. Okrem iného nám povedal niečo, čo, samozrejme, totálne podminúva akékoľvek optimistické nádeje, ktorými sa podporovatelia tejto veci koja. Že Európu čaká kríza, ktorá potrvá 10 až 15 rokov. A veľmi dobre vyargumentoval, že i najslávnejšia hospodárska kríza dejín, kríza konca dvadsiatych a začiatku tridsiatych rokov trvala tak krátko len preto, lebo prišiel Hitler. Inak by trvala tých svojich štandardných 10 až 15 rokov. Verme tomu, že Hitler nepríde, a ja vôbec neverím na to, že to všetko, o čom hovoria optimisti, je potrebné, "aby nebola v Európe vojna", lebo Európska únia je garantom, že nebude vojna. Žiaľbohu, dnes je Európa v štádiu, že vojna v nej bude len vtedy, keď ju niekto zvonku napadne, a potom tú vojnu prehrá. Pretože napriek robenia sekier a prežierania budúcnosti nemyslela na obranu. Pretože za peniaze na vlastnú bezpečnosť ti volič zväčša hlas nedá. Ukážkou tohto je Slovenská republika a stav jej armády. Po všetkých vládach, ktoré tu boli. Ale to isté platí i pre takzvané veľmoci. Takže keď dnes počujem z úst politikov, že to bude lepšie a že budeme prísne vymáhať pravidlá, nie sú to náhodou tí istí politici a tie isté strany, ktoré Európu doviedli tam, kde ju doviedli? To sú politici, ktorým mám veriť? To sú politici ako je pán nový francúzsky prezident, ktorý absolútne v protiklade zdravému rozumu a demografickému vývoju, ktorý neovplyvní, ani keby ešte stihol spraviť šesť detí, skracuje vo Francúzsku dobu, keď človek pracuje, a predlžuje tú, v ktorej bude žiť z dôchodku. Už to by malo stačiť na to, aby na neho hodili sieť. Pretože neviem si predstaviť akékoľvek plauzibilné zdôvodnenie takýchto krokov. Spoliehajú sa, a už nielen "sardinky", ale veľké krajiny na svätosť oltárnu, ktorou je euro a niekde za ním Spojené štáty európske. George Washington kedysi veľmi múdro povedal, že spojenectvo medzi štátmi nie je nikdy vecou lásky a emócii, ale vždy len vecou záujmu. Je to obrovská pravda, ktorá sa za 200 rokov od časov Georga Washingtona nijako nezmenila. Vízia Spojených štátov európskych, ku ktorým malo byť euro vstupnou slávobránou, je proti podstate Európy. Budeme operovať zrejme v protiargumentácii existenciou Spojených štátov. A k tomu poviem jedno. Keď sa ubiedený Slovák z Kysúc či z východu koncom 19. storočia nalodil na šíf, ako sa tomu vtedy hovorilo, v Hamburgu, tak plával neistej budúcnosti v ústrety, ale v nádeji. Pretože to, čo mal doma, bolo dôvodom, aby opustil to, čo mal doma. A keď potom budoval budúcnosť svojej rodiny na pláňach Iowy, alebo v tých horúcich a ťažkých slojoch baní či oceliarní v Pittsburghu, tak vtedy - a mnohým šťastie prialo, keď sa vypracovali - tak pochopil platnosť starého latinského "ubi bene ibi patria" - kde je dobre, tam je vlasť. A stal sa Američanom. Stal sa Američanom bez presvedčovania, bez Barrosa, bez tých, ktorí vedia lepšie ako on sám, že má byť Američanom. Stal sa Američanom prostou jednoduchou ľudskou úvahou. Pracoval som doteraz na vysokej škole. A tým, ktorí vidia fungujúce Spojené štáty európske, musím odkázať, že sa pred rokmi prijala Lisabonská stratégia, ktorá hovorila o tom, že v roku 2010 budeme centrum svetovej vedy technického rozvoja a pokroku. Nie možno priam Slovensko, ale celá Európa. A dnes, bilancujúc tento gosplanovský výrok, tento výrok na úrovni Chruščovovho "dognať i peregnať", dostihnúť a predstihnúť, sa naplnil do podoby, ktorú máme. A dnes Slovensko a Európa, presne vzaté s výnimkou severských krajín, v naplnení tejto krásnej deklarácii vôbec "nezaostáva". Pretože ako povedal kruto a pravdivo knieža Schwarzenberg, a to je taký drobný aspekt z toho, čo hovoril, ale poznačilo ma to, keďže pochádzam z toho vysokoškolského prostredia, že jeden z dôvodov, prečo kríza potrvá dlho, 15 alebo 10 rokov, je v tom, že z celého európskeho kontinentu, a teraz odhliadnem od rebríčka, ktorý si prečítal alebo z čoho vyšiel, ale nie je nepravda to, čo povedal, je jediná vysoká škola v svetovej špičke. Zhodou okolností so vzťahom k Slovensku, Eidgenossische Technische Hochschule Zürich, miesto vedeckej slávy Aurela Stodolu. To je tá jediná, nie Sapienza, nie Sorbonna, nie Complutense, ba ani Humboldt, ani Freie Universität Berlin. A to je ďalšia vec, o ktorej hovorím v súvislosti s víziou Spojených štátov. Prezident Hollande vie, že svoje hlasy dostáva i od francúzskych poľnohospodárov, a vie, že je dobré odviesť im ich "desiatok", a pokiaľ ide o rozmach vedy, stačí deklarácia. Ak sa budeme, ako to tu zaznie v optimistickom vystúpení Mikuláša Dzurindu, aj my podieľať na formovaní pravidiel, tak sa tomu smejem, lebo tu zaznievajú fakty o hlasovaní s osemdesiatimi percentami, tu zaznievajú reálne faktay o tom, koľko krajín je potrebných na to, aby sa niečo prijalo. Keďže zhodou okolností s výnimkou Nemecka, ktoré, žiaľbohu, tiež nie je za vodou - žiaľbohu - i pre nás, tí ostatní, takzvaní veľkí, sú v "průšvihu". Tak je zrejme jasné, aký silný bude hlas triezvych Fínov, možnože triezvych Slovákov a tých triezvych malých, ktorí šetria a ktorí sa nechcú podieľať na neblahom vývoji. Musím povedať, že tých, ktorí sú, boli a plánujú byť prisatí na eurocecku, je priveľa na to, aby prevládol zdravý rozum. A ,samozrejme, zaznieva tu diskusia o podmienkach pre Grécko pri uvoľňovaní tranží. No, ja som žiadostivý toho, ako sa uplatníme. V rozhlasovom vystúpení kolega Rehák povedal to, čo zopakoval dnes. Zastupoval som tam SaS a dozvedel som sa, a on to povedal s menším cúvaním, ako sa teraz snažil vycúvať, že sme Zlatý úsvit. SaS a toto prirovnanie je proste arogancia drzého nespratníka, pretože Zlatý úsvit sú fašisti. My sme, s dovolením, a už nech si o mne myslí, kto chce, čo chce, človek, ktorý má demokratické presvedčenie, a moji kolegovia v SaS-e takisto. Takýto primitívny, ale do éteru vyslaný výrok, by som mohol, keby som mal jeho mentálnu úroveň, vrátiť absolútne v pohode ako return a z cvičných dôvodov to predvediem. Povedal, že za všetko toto sú zodpovední takí ako Zlatý úsvit, v zátvorke SaS, a neoliberalizmus. Pekná kombinácia fašistov a neoliberalizmu. Keby som bol na jeho úrovni, tak mu poviem asi toto. Neurobil som to, lebo som sa nemienil zhadzovať pred poslucháčmi, ale teraz to urobím, pretože to zopakoval znova dnes doobeda. Aj Pol Pot vychádzal v mladosti, keď bol mladý ako kolega Rehák, z marxizmu. A zaručene do svojej smrti v džungli nemal rád neoliberálov. Stačí to na to, aby som nazval stranu kolegu Blahu polpotovcami? Mne, s dovolením, nestačí. Ale ja mám, s dovolením, asi inú úroveň. Tak to hovorím len nato, že nie je problém pre premýšľajúceho človeka, ktorý má argumenty, vrátiť komukoľvek čokoľvek medzi oči, ale nie je primerané sa znižovať k takejto argumentácii, akú použil v nedeľu a použil dnes znova. Pokiaľ ide o ten zápas o euro, o ktorom hovoríme, že je naša mena, to už som počul aj predtým, dokonca vo vystúpeniach našich, vtedy koaličných partnerov, že z tejto krajiny, keď my s niečím nebudeme súhlasiť, odídu firmy. I vtedy i teraz poviem znova. Volkswagen, ktorý tu vyrába vysoko kvalitné dobré autá tu nie je preto, že máme grambľavých robotníkov, že máme odbory, ktoré nárokmi, ktoré kladú, zdôvodnia jeho odchod. Nie, on je tu preto, lebo náš človek vie pracovať, vie pracovať nepochybne za menej ako v Nemecku, čo sa možno niekomu nepáči, ale to je dôvod, prečo tu Volkswagen je. A súkromný vlastník akejkoľvek fabriky od Nestlé cez U. S. Steel až po Volkswagen sa môže vykašľať na politika, lebo, chvalabohu, ešte nie všade vládnu politici trhom, ale bude dávať svoju fabriku a prácu robotníkom v nej tam, kde bude dobrý výkon a rozumné podmienky. To znamená, že strašenie tým, že tu nastane po našom "nie" potopa sveta a zánik sveta, je hlúposť. Áno, euro je naša mena. Češi ho nemajú, majú svoje problémy, ale nemajú ich preto, že nemajú euro. Poliaci sa ekonomicky, odhliadnuc od posypovej soli a salmonelových vajec, presne vzaté dosť vzmáhali. Nemajú euro. Musím teda povedať, že ten, kto ma presvedčí, že jediná cesta do budúcnosti je mať euro a držať sa ho, i keď zhynie svet, ma len presviedča, že ide o mantru. Že ide o mantru typu: socializmus a komunizmus vybudujeme, aj keď nezostane kameň na kameni. To bol vtip, ale tak to bolo. Vo svete, kde vládol politik nad trhom sa fungovalo jednoducho a prosto tak, že tam bola transferová zostava štátov. Dnes hovoríme o tom, že prichádzame a prechádzame do transferovej Európy. Rútime sa tam nadšeným hlasovaním. I to bol transferový spolok, Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Neustále transfery od tých, ktorí v okovách plánovaného socialistického hospodárstva dokázali vyrábať viac a lepšie ako iní, aby to potom mohli transferovať na Kubu, do Vietnamu, do Mongolska, všade tam, kde sa budoval socializmus, nech to stojí čokoľvek. Možno sa niekomu zdá tento prímer krutý, ale vo svojej podstate nie je nepravdivý. Už to bola transferová východná Európa, kde jedni znižovali svoju možnú, i keď nie veľmi vysokú, životnú úroveň tým, že pod egidou mantry budovania tábora socializmu a komunizmu obetúvali svoju životnú úroveň. Napriek tomu, pochopiteľne, pri totálnej absencii trhového hospodárstva, ktoré chce kolega Blaha - politik ovládnuť, to viedlo k tomu, ku čomu to viedlo. Ak je táto svätosť oltárna, toto euro je dôvodom, aby sme si nezačali rozopínať zle zapnuté gombíky, tak je to z môjho pohľadu absolútne nepochopiteľné. A na rozdiel, a teraz použijem literárny prímer, zhodou okolností staršia generácia ho mohla vidieť na filmovom plátne: Herman Melville - Biela veľryba. Kapitán Achab vidí zmysel svojho života v tom, že zúčtuje s bielou veľrybou. Tí, ktorí videli tento film s veľkým Gregory Peckom ako kapitánom Achabom, vidia tú zaťatosť, to takmer doslova šialené fixovanie sa na jeden cieľ. V momente, keď hodí harpúnu, ktorá ho strhne, sa pripútaný lanami harpúny o bielu veľrybu s ňou ponára. Je to možno apokalyptický a dramatický záver, ale je to výsledok konzekventného držania sa fixnej idey. Niečoho, čo povýšime nad zdravý rozum, niečoho, čo povýšime nad budúcnosť Európy. Je možné, že si poviete, že tu dramatizujem, že tu straším. Ja by som bol veľmi rád, keby som sa mýlil a veľmi rád, keby nás to nestiahlo. Ale zhora neohraničený transferový systém nemôže pri vedomom stave zadlženia krajín, o ktoré ide, v pomere k HDP a ku všetkému ďalšiemu nijako skončiť dobre. A na rozdiel od kolegu Kollára a Sulíka vám tu nebudem hovoriť, samozrejme, žiadne čísla, lebo som rád, že sú to moji priatelia, ktorí to povedali i tým, ktorí to možno nechceli počuť, a ktorí to povedali, lebo to povedať museli, lebo o pravde sa mlčať nemá a zlu sa má čeliť. Keď je diskusia o tom, že to či onô, že bankrot krajiny by bol veľmi bolestný, dovolím si iba ubezpečiť, že krásna a bohatá, presne vzaté i na pomery kontinentu, kde je oná krajina zvaná Argentína, prešla nie tak dávno bolestivým mlynom štátneho bankrotu. Tak keď som toto spomenul pri diskusii s kolegami zo zahraničných parlamentov pred asi rokom, tak mi nemecký sociálny demokrat zhrozene povedal: "Ale aké to bolo bolestivé!" No, bolo to bolestivé, ale presne vzaté, bolelo to Argentíncov, a nebolelo to Brazílčanov, Uruguajčanov, ani Ekvádorčanov. A ja si nemyslím, že máme niekomu niečo robiť bolestivejším, ako je potrebné. Ale zároveň sa nedomnievam, že je primerané, aby sme spôsobovali bolesť sebe samým, a vzrast nášho dlhu, ktorý bude dôsledkom neohraničeného eurovalu, bude bolieť nás. A presne vzaté, nikto netrpí rád nevinne. A my, ak budeme platiť vyššie sadzby za vyššie dlžné obnosy, ktoré budú súčasťou okrem iného i takto zaťatej sekery, nebudeme môcť dať našim deťom napríklad také vybavenie škôl počítačmi alebo čímkoľvek rozumným, aj športovými ihriskami. A na UK nebudeme môcť postaviť, tak ako v Brne, kde nemajú euro, ale dokázali postaviť nukleárnym fyzikom malý tréningový reaktor, pretože je drahý, a my naň nebudeme mať, pretože budeme "znášať bolesť za iných". A ešte raz hovorím, my nie sme tí, ktorí to urobia ľavou zadnou. Sanácia španielskeho dlhu, o ktorom je momentálne reč, a čo je ďalej, to sa uvidí veľmi rýchlo, znamená, povedané jednoducho, že by Španiel mal pracovať za rok tri mesiace tak, že za to nedostane žiaden plat. Ergo, znamená to, že by pracoval dvanásť mesiacov s o štvrtinu nižším platom. Každý jeden Španiel. Čo z toho vyplynie pre nás, alebo čo pre nás vyplynulo, keď sme uhrádzali mečiarizmom rozvrátené slovenské bankovníctvo, bolo, že pri našich vtedajších priemerných mzdách to bolo desať mesačných platov - ale nikto sa na nás nezložil. Ja sa domnievam, že prežiť tri mesiace z dvanástich bez platu sa dá, že je nemorálne v takomto momente otrčiť ruku. Ale v transferovej Európe to bude úplný štandard. A poviem vám, že najhnusnejší zo všetkých argumentov pre euroval je to, že aj my ho raz budeme potrebovať. A ja hovorím, Boh nás chráň, ak ho budeme potrebovať. Zhodou okolností som si v týchto dňoch vybavoval hypotéku. A musím povedať, že som musel doložiť veľmi veľa závažných, ale potrebných údajov, aby mi ju schválili. Považujem to zo strany banky za veľmi dobré, veľmi múdre. S radosťou som zrazil opätky a plnil, pretože toto je cesta k zodpovednosti banky, ktorá mi požičala. Nepožičala mi to tak, ako Fannie Mae a Freddie Mac. Tým, o ktorých mohli, ak neboli úplne zmyslov zbavení, vedieť, že to nikdy nevrátia. Banka, ktorá mi požičala, chce vedieť, že jej občan Osuský vráti svoju hypotéku. A považujem to za dobré. My, naopak, dobre vieme, že Gréci tú "hypotéku", ktorú dostali a dostanú, nikdy nevrátia. A ak tu zaznieva Lipšicova požiadavka o zárukách, tak skutočne, i keby to mali byť Elginove mramory, s dovolením, Elginove mramory boli mramorové kariatídy z Erechteionu na Akropole, ktoré odniesol lord Elgin v čase, keď Grécko bolo pod osmanskou nadvládou. K necti Aténčanov treba inak povedať, že pentelikonský mramor z Akropoly používali, odnášajúc ho odtiaľ, na stavbu svojich domov.
Vtedy lord Elgin, možno prezieravo, aby kariatídy neskončili vo vápenke, ich odniesol do Londýna. Pred asi dvadsiatimi rokmi alebo dvadsiatimi ich Angličania Grécku vrátili. Ak sa má Grécku požičať, tak by skutočne zárukou mal byť palác v Knosse a svätyne v Delfách, pretože aj moja banka chce odo mňa záruku. A aj keď to kolega Blaha nemá rád, je to účtovnícky prístup tej banky. A ja vám hovorím, keby Európa mala od počiatku len účtovnícky prístup k tým, čo robia dlhy, tak dnes nie je tam, kde je. A ten, kto to popiera v mene vyššej idey, v mene mantry eura a Spojených štátov európskych, je totálne na omyle. Pretože tá spojená Amerika vznikla preto, lebo tí, ktorí tam prišli, mohli s eleganciou Cyrana z Bergeracu, "odhodit svůj širák v dál", odhodiť Rakúsko-Uhorsko, či biedne hladujúce Írsko, či rodnú Halič, pretože prišli tam, kde dostali lepšiu možnosť. Žiaľ, situácia v Európe nikdy nebude taká, že Nemec odhodí nemecký záujem a Francúz francúzsky záujem. A ten slovenský záujem bude váhou úmerný, aký veľký, to si môžeme predstaviť. Európsky parlament je fajn, predseda Schultz je úplná ozdoba. Musím ale povedať, že na rozdiel od nich i v Amerike, kde Nemec prestal byť Nemcom a stal sa Američanom a kde Maďar prestal byť Maďarom a stal sa Američanom, musia zákony prejsť cez Senát, kde má každý americký štát, i obrovský ako je Texas a Kalifornia, i maličký ako je New Hampshire, dvoch zástupcov.
Kalifornia ani Texas nemôžu majorizovať New Hampshire. A toto nikdy v Európe nebude. Tento inherentný demokratický deficit, keď do europarlamentu a do všetkých štruktúr a počtu všetkých žetónov vstupuje numerický počet, tak je jasné z podstaty veci, že zástupca Francúzska, kandidujúci do Európskeho parlamentu, bude zastupovať predovšetkým francúzske záujmy a francúzsky prezident Hollande bude v Berlíne či Ríme a kedykoľvek v budúcnosti tiež zastupovať francúzske záujmy. A poviem úplne otvorene, nijako sa im nedivím, je to normálne a prirodzené. Ale v tejto normálnosti a prirodzenosti prirodzených záujmov je odpoveď na to, či niekedy môžu byť autentické spojené štáty európske, či môže existovať to, čomu hovoril prezident Havel, a to išlo len o dva národy, bratské národy spojené históriou, "autentická federace". Moja odpoveď je nie, nikdy.
Nakoniec by som povedal ešte jedno. To svoje októbrové hlasovanie, po ktorom som zďaleka nielen ja, ale predovšetkým kolegovia zo SaS-u, ktorí boli väčší, tak to chodí s tými väčšími, masovo napadnutí ako tí, ktorí Slovensku umožnili vašu vládu, ako tí, ktorí sa chceli viezť v európskom vlaku a neplatiť cestovné, ako tí, ktorí sú egoistickí, proste hrôza a tlačia Slovensko na perifériu sveta. Ja som hrdý na to hlasovanie. Ja som naň hrdý pri všetkom smútku z tohto dôvodu, že sa chcem pozrieť svojim deťom a vnúčatám do očí. I keď by cynik povedal, že to môže byť jedno, a Karel Kryl hovorí: "Vím, byla to hanba, plivat na pomníky," mal by som zlý pocit, keby sa kvôli vedomému podriadeniu sa zlu malo pľuvať na môj pomník.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Autorizovaný
18:08
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:08
Ľuboš BlahaNuž a k tomu, k tým vašim pomenovaniam ohľadom marxizmu a ohľadom Pol Pota a tak ďalej. Pán kolega, ja som naozaj využíval marxizmus vo svojej knižke Späť k Marxovi?, aj liberalizmus aj komunitarizmus a ďalšie moderné prúdy, s ktorými sa vo vedeckej sfére normálne bežne pracuje. Ja mám obavy, že vy neviete, o čom hovoríte. Alebo máte niečo konkrétne na mysli z hľadiska toho marxizmu? Tak povedzte niečo ohľadom mojej teórie, povedzte niečo ohľadom teórie Avineriho, Cohena, Roemera, Peffera, tie mená vám nič nehovoria a nálepkujete a kádrujete. To je naozaj ignorancia, pán kolega. A to je smutné. Ja vám poviem takto, odmietam náboženstvo trhu, odmietam dávať trh nad demokraciu, trh nie je žiadny nedotknuteľný božský mechanizmus, ani žiadna dejinná nevyhnutnosť. Trh má legitimitu, iba ak slúži občanom. Slúži? (Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 18:08 hod.
PhDr. PhD.
Ľuboš Blaha
Videokanál poslanca
Pán kolega Osuský, keby som bol tušil, že sa vás v sobotu tak dotknem osobne, tak by som vás naozaj nechal žiť v tom vašom vlastnom svete, ale, žiaľ, dopadlo to tak, že som nesúhlasil s vaším názorom, úplná katastrofa, že? A mám pocit, že aj vy aj s pánom kolegom Kollárom máte nejaký mindrák z toho, čo som vám rozprával. No, pravdou je, a to hovoríte, teraz už sa mi to už zlieva, jeden aj druhý, že spraviť politiku znova dominantnou nad trhom, to bola myšlienka Angely Merkelovej. Ona povedala: "Spravme dominanciu späť, vráťme dominanciu späť, politiky, demokracie nad trhmi." Angela Merkelová nie je polpotistka, socialistka, ani nič podobné, to je kresťanská demokratka, pán kolega. Každý demokratický politik uznáva, že musíme regulovať trhy, že musíme vrátiť nadvládu demokracie nad trhy. Jediný, kto to neuznáva, sú neoliberálni šialenci, trhoví fundamentalisti a dovoľte mi novotvar - trhkvasi. A obávam sa, že jediný, kto tomuto nerozumie, ste práve vy, kolegovia v SaS.
Nuž a k tomu, k tým vašim pomenovaniam ohľadom marxizmu a ohľadom Pol Pota a tak ďalej. Pán kolega, ja som naozaj využíval marxizmus vo svojej knižke Späť k Marxovi?, aj liberalizmus aj komunitarizmus a ďalšie moderné prúdy, s ktorými sa vo vedeckej sfére normálne bežne pracuje. Ja mám obavy, že vy neviete, o čom hovoríte. Alebo máte niečo konkrétne na mysli z hľadiska toho marxizmu? Tak povedzte niečo ohľadom mojej teórie, povedzte niečo ohľadom teórie Avineriho, Cohena, Roemera, Peffera, tie mená vám nič nehovoria a nálepkujete a kádrujete. To je naozaj ignorancia, pán kolega. A to je smutné. Ja vám poviem takto, odmietam náboženstvo trhu, odmietam dávať trh nad demokraciu, trh nie je žiadny nedotknuteľný božský mechanizmus, ani žiadna dejinná nevyhnutnosť. Trh má legitimitu, iba ak slúži občanom. Slúži? (Potlesk.)
Autorizovaný
18:10
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:10
Jozef ViskupičĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 18:10 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem. Na základe toho, čo ste hovorili v rozprave, si dovolím poznamenať jednu vec, že malý úspech sa nám predsa len podaril, pretože vždy, keď sa bavíme o takto zásadných otázkach, tak za tú moju krátku parlamentnú prítomnosť som si všimol, že musíme vyfasovať trest. Ten trest je nočné rokovanie, bavenie sa o mechanizme, ktoré, ktorý bude platiť niekoľko rokov, niekoľko generácií, a nie je možný výstup z neho, sú s ním spojené obrovské riziká, ktoré sa snažia od 9.00 hodiny ráno tu rečníci opísať, a možno aj v márnej snahe presvedčiť kolegov, ktorí sa k tomuto snažia alebo budú snažiť pripojiť svojim hlasovaním za, tak sme teraz zase historicky tesne hlasovaním pred vaším vystúpením dospeli k tomu, že budeme sa baviť proti noci, a pravdepodobne, ako keby náš hlas, ktorý nesúhlasí alebo máme nejaké výhrady, nebol relevantný. Neobstojí žiadny argument o tom, že máme možnosť sa vyjadriť, vyjadrovanie sa o desiatej, jedenástej hodine alebo o polnoci nemá kultúru, nemá žiadny obsah toho, že hlas opozície môže zaznieť v relevantnom čase, v pracovnom čase, kedy si môžme povedať, kto čo máme na mysli, a povedať to v plnej kondícii. Preto si myslím, že skutočne nie je vôbec akceptovateľné to, že tu budeme po siedmej hodine, možno do rána.
Ďakujem.
Autorizovaný
18:12
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:12
Ľubomír GalkoJurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Reakcia.
Galko, Ľubomír, poslanec NR SR
Viac slov, nechajte ma dohovoriť. (Reakcie z pléna.) Nechajte ma dohovoriť, ja reagujem na to, kolegu, čo bol v rozprave. Viac slov, pán kolega Peter Osuský, si tento náš mladý kolega z tak vážených úst, ako sú tie tvoje, rozhodne nezaslúži.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 18:12 hod.
Mgr.
Ľubomír Galko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. No, kolega Peter, ja sa nebudem vyjadrovať k tomu, čo si rozprával o eurovale, pretože tie argumenty sú v podstate aj mojimi argumentami a plne s tebou súhlasím. Ja by som si dovolil možno takú, keď už nie že menšiu výčitku, ale skorej taký postreh, priveľa slov si na môj vkus venoval nášmu mladému kolegovi, pánovi Blahovi. Stačilo povedať, že tu máme medzi nami mladého, snaživého zväzáka, ktorý sa chce zapáčiť svojmu veľkému šéfovi a ktorý to preháňa. Ktorý zneužíva tak citlivú tému, ako je rokovanie o trvalom eurovale, o uvrhnutí občanov Slovenskej republiky do ekonomického nevoľníctva na to, aby nadával svojim kolegom do fašistov, aby sa primitívnym a arogantným spôsobom vysmieval svojim kolegom, ktorí už niečo, či už v politike alebo v bežnom živote, preskákali, aby sa takýmto spôsobom vysmieval vlastne aj svojim voličom. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Reakcia.
Galko, Ľubomír, poslanec NR SR
Viac slov, nechajte ma dohovoriť. (Reakcie z pléna.) Nechajte ma dohovoriť, ja reagujem na to, kolegu, čo bol v rozprave. Viac slov, pán kolega Peter Osuský, si tento náš mladý kolega z tak vážených úst, ako sú tie tvoje, rozhodne nezaslúži.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
18:14
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:14
Dušan BublavýĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 18:14 hod.
Bc.
Dušan Bublavý
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ja sa chcem dotknúť jednej pasáže, kde kolega Osuský spomínal štáty, ktoré tu investovali a majú tu svoje firmy, či už spomínaný U. S. STEEL, Volkswagen, Peugeot. A my sme radi, že máme takéto firmy tu a že naši ľudia, ktorí sú šikovní, svojou šikovnosťou, naozaj, aj lacnou pracovnou silou, to bola pravda. Ale ďalšia pravda, ktorá nebola vypovedaná a ktorú si dovolím povedať, pripomenúť, že tie firmy, ktoré ešte očakávame, aby sem prišli, tak musí byť politická stabilita. A ak nebude u nás politická stabilita, tak tie firmy už do nášho štátu nemusia prísť. A my sa musíme o to snažiť. A ak je nejaká politická stabilita a záruka, tak určite to je strana SMER - sociálna demokracia. A to, že sme my teraz pri vláde, to bolo aj vašou vinou, že ste si rozbili vládu.
Ďakujem.
Autorizovaný
18:15
Vystúpenie s faktickou poznámkou 18:15
Peter OsuskýVystúpenie s faktickou poznámkou
21.6.2012 o 18:15 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Áno, kolega Bublavý, máš pravdu, že stabilita je dobrá. Ale krajina, ktorá popri vlastných problémoch zvýši svoju dlžobu za dlhovú záťaž prebraním dlžôb za iných, potom bude musieť doma zrejme niekoho šklbať. A ja si neviem celkom presne predstaviť, že v potrebe šklbať vytvoríme dobré podmienky pre investície, keď im budeme zvyšovať dane. Keď budeme takzvane brať prosperujúcim, ťažko sa prosperujúci rozhodnú usadiť sa u nás. Takže tá rovnica nie je taká jednoduchá, že stabilita je základ. Stabilita bola všelikde, aj v Zväze sovietskych socialistických republík. Inak je pozoruhodné, ako sa niektorí kolegovia nemôžu zbaviť svojej tradície vzhliadania k niekomu. Kolega Blaha hovorí, "že to hovorí aj Merkelová". No, je to posun, kedysi to "hovoril Brežnev". Teraz to hovorí Merkelová. A podľa potreby, samozrejme, niekedy je dobré to, čo hovorí Hollande, ale keď nás Hollande v druhom kroku sklame, čo bolo tak jasné ako motýľ v decembri, tak odrazu hovoríme, i ústami premiéra, že predsa tá Merkelová bude to pravé orechové. A ja sa pýtam, kde je náš názor, kde je náš vlastný rozum, kde je náš vlastný záujem? Je jasné, že sa akosi pudovo potrebujeme niekam zaradiť, niekde zraziť opätky. A ja hovorím, nie je zlé patriť do panského klubu, ale nie za cenu, že idem proti zdravému rozumu a že zrážam opätky buď pred čistou blbosťou, alebo pred záujmami niekoho, ktorého záujmy nie sú moje. A toto, o čo ide teraz, je zrážanie opätkov a salutovanie pred cudzími záujmami.
Autorizovaný