42. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 3:29 hod.
Dr. h. c. mult. prof. JUDr. CSc.
Mojmír Mamojka
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Pán kolega, vy ste isto jeden z tých, ktorý privítal koniec politickej i vlastníckej plurality v roku 1990. Súhlasím, že vznik konkurenčného liberálneho prostredia je podmienkou toho, že zákazník, náš pán, že funguje korektnosť, že ustupuje korupcia, súhlasím. Ako môžete povedať taký nezmysel, že musím pri akceptácii akéhokoľvek kúpnopredajného vzťahu vnímať alebo skúmať tú vlastnícku štruktúru? Ústava prijala v deväťdesiatom roku princíp a správny princíp, že nemáte druhy, formy a typy vlastníctva, máte len vlastnícke subjekty vymenované v ústave. Právnická osoba, štát a fyzická osoba. Všetky sú korektne a správne rovnocenné. 99 % subjektov, právnických osôb máte podnikateľské subjekty vrátane akciových spoločností, kde máte akcie na doručiteľa. Legálne, právne anonymné. To znamená, ako ja môžem vylúčiť v rozpore s princípom rovnosti v ústave a základnými princípmi pluralizmu a konkurencie určitý typ právnickej osoby? To ja môžem obchodovať a komunikovať len s niekým, kto má trebárs akcie na meno? Však akciová spoločnosť je legálny právny subjekt, legálny. Takže viete, skúmať, hrabať sa vo vlastníckej štruktúre len preto, aby nedošlo k nejakému korupčnému jednaniu, na to sú iné systémy a iné páky.
Okrem toho, keď hovoríte o politickej kultúre, rád to počujem, ale keď som počul tie výrazy „čvarga“ a „organizovaná skupina, zločinecká skupina“, veď to je hrozné. Verba movent, exempla trahunt: Slová hovoria, príklady tiahnu. Všetci sa musia učiť vrátane vás, tie pojmy a tie výrazy, ktoré tu odzneli, to nie je štvrtá, to je piata cenová skupina. Toľko.
Neautorizovaný
Vystúpenia
0:14
V prvom rade chcem povedať, že sa ostro vyhradzujem proti tomu, aby mi pán premiér cez nejakú tlačovku povedal, že patrím do skupiny poslancov, ktorí sú opití v rokovacej sále. Fecko Martin v živote nebol opitý. V živote nebol opitý, pretože ja už som tu nemal byť. Keď som mal 6 rokov, bol som v kóme. Som veriaci a Pán Boh ma vrátil späť. Ja si vážim každý deň a každú minútu, ktorú mám, keď môžem otvoriť oči. A Pán Boh mi dal ešte ďalších 46 rokov na to, že tu na tejto zemi som. Každého človeka, ktorý je v delíriu, aj od OH skupiny, ja hovorím, že si nevie vážiť cenu života, ktorú dostal. Koľko detí sa nemôže narodiť? Koľko je mrzákov? A my, čo sme živí, zdraví, nehovorím, ako si tu pijeme nervy navzájom, a nehovorím o tom, koľko trávime čas možnože aj tým, že sme opití.
Tak, pán premiér, Fecko Martin neni z tejto kategórie a Fecko Martin s Obyčajnými predkladal zákon v Národnej rade, možnože viete, aby sme takéto skutky, ktoré sa tu udejú, že nakoniec bude opitý, aby bolo od predsedu Národnej rady urobené zadosť, aby sa dokázalo, či je, alebo neni opitý. Tento zákon neprešiel, takže to je moja prvá výhrada.
Po druhé. Pán premiér, doteraz vidím ten šum, to hulákanie, keď sme odvolávali, žiaľ, alebo ste odvolávali teda pani premiérku Radičovú. Ako tu už bolo spomínané, nemohla sa ani pohnúť z tohto miesta, kde mala sedieť v rokovacej sále. Keď odišla, bolo prerušené. Doteraz mi to zneje v ušiach. Áno, boli ste dôslednou opozíciou, ako ste sľúbili, že budete rezať tu ten zlepenec, ako ste nás nazývali. Boli ste. To, čo nám teraz vyčítate, keď my sa snažíme to isté, čo rokovací poriadok vyžaduje, aby ste tu sedel, aby ste tu bol, to už neni v súlade s dôslednou opozíciou, ktorá by mala byť voči vášmu zoskupeniu akože dôsledná? Tak robme si rovnaké miery, aj keď ste v opozícii, aj keď ste vo vláde.
Pán Fico, hovoríte, že mali by sme, čo tu otravujeme, mali by sme byť v regióne na kampani. No ja osobne kampaň nerobím, pretože tvrdím, že jeden post stačí, jeden plat z verejných financií stačí, aj to nestíham. Aj to nestíham, takže nevzťahujte a priori všetko na všetkých. To, že sme tu, sa asi nezberalo behom týždňa ani behom mesiaca, to sa kumulovalo, odkedy ste prevzali žezlo premiéra v tomto VI. volebnom období. Keď ste tu vystúpil v prvom dni, tak ste stále oponovali, že ideme jedna k jednej. Vy dva roky, my dva roky, čo bolo. Tak si povedzme, kedyže to boli voľby v V. volebnom období? 10. 6. 2010. Kedyže sa poslanci ujali mandátu? Keď si dobre pamätám, 5. 7. 2010. Kedyže to skončila pani Radičová? Nebol to náhodou október 2011? Aké dva roky? Koľko je to mesiacov? Neni to náhodou 15 mesiacov? Koľko má rok mesiacov? To si máme robiť základnú rétoriku? Čo ste nám povedali?
Pán kolega, pokračujem, pán Kéry, pokračujem.
Čo ste nám povedali od októbra 2011? Budete tu chodiť zhasínať a kúriť. Je to tak, páni kolegovia, ktorí ste vtedy boli v opozícii? To znamená, berte na vedomie, že toto som mal tú česť zažiť. Tak nikto mi tu nebude hovoriť, že sme. Dva roky sú dva roky. Nie sú.
Keď ste nastúpili, hneď ste začali hovoriť, teraz hovorím o tomto volebnom období, koľko sme vám to urobili škrtov cez váš rozpočet, nakoľko sme menili zákony, ktoré vy ste teda v roku 2010 nestihli potom pokračovať v ďalšom volebnom období. Spomínali ste každý rezort, že všade sme vám niečo porobili. Chcete mi povedať, že garnitúra, ktorá vládla za pani Radičovej, bola tak šikovná, že za 15 mesiacov bola vstave zvládnuť 4-ročný volebný program? Keď si to myslíte, tak hold, česť práci kolektívu pani Radičovej, ktorý tu bol a mal som tú česť byť aj ja jej členom.
Takže aby sme si ujasnili dojmy a pojmy a fakty, lebo nerád hovorím o tom, že niekto niečo povedal, nie, tak to bolo. Sme tu vlastne kvôli tomu, že jeden vrchol ľadovca, tá špička sa ukázala, a to je tá, hovorím, že nešťastná piešťanská nemocnica a česť a chvála, že sa nájdu ľudia, ktorí na to upozorňujú. Žiaľ, bolo to už spomínané, zatiaľ takýchto ľudí oceňuje iba naše hnutie Obyčajných ľudí a nezávislých osobností tou medailou a ocenením Ďurka Langsfelda. Máme ju, myslím, že piati, keď si dobre spomínam, takéto ak hovorím tomu Biele vrany, ale teda v podaní inom a ja by som bol veľmi rád, keby sme raz takéto nejaké ocenenie odovzdávali možnože aj z rúk prezidenta alebo premiéra tejto našej Slovenskej republiky. Pretože čestnosť, spravodlivosť, morálka a miera etiky hodnôt sa tu nejakým spôsobom stráca a to ma veľmi mrzí.
Preto musím povedať, že, tak ako je to v odôvodnení, že predseda slovenskej vlády dlhodobo preukazuje očividnú neschopnosť, a ja hovorím hlavne neochotu. Nechcem povedať, že nie ste schopný, ale dajte ochotu, dajte, poďte, ukážte, veď vy ste predsa premiér sociálnej demokracie aj okrem SMER-u a ste sľúbili istoty. Je to tak ťažko si plniť svoj sľub? A keď ochotu nemáte, tak viac-menej tie účinné mechanizmy na zamedzenie dopadov v straníckej korupcii a klientelizmu na hospodárení štátu sú viac-menej iba chimérne výroky, chimérne výpovede aj z vašich úst. A ja som trošku sklamaný, a nie iba ja.
Keby ste videli, koľko ľudí v teréne, s ktorými sa stretávam, a budem sa biť aj za pána Kažimíra, keď ho tu budem mať, keď nie, tak aspoň sprostredkovane budem sa pýtať to, čo sa pýtali ľudia obyčajní, ktorí chodia na moje mítingy, že ako si to vlastne sme si to predstavovali s tou euromenou, ako sme mali ďalej robiť. Pán Dzurinda a pán Mikloš mi nevedia odpovedať, tak opýtam sa aj vás, ministra financií, ako to malo byť. To, čo vám odkazujú moji občania, ktorí chodia na moje mítingy a mítingy Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. To, že dlhodobo v tejto spoločnosti a zvlášť teraz, keď sme v tom VI. volebnom období, dochádza k tolerancii voči korupcii a stáva sa z toho, dá sa povedať, nejaká móda a ten prah nejakej citlivosti sa dostáva do takýchto polôh, ktoré pre mňa nie sú pochopiteľné. A keď niekto povie, že je normálne, ak vládna strana uprednostňuje svojich kandidátov, tak ja hovorím, to je o čom. Veď to sme boli kritizovaní, že aby sme robili výberové konania transparentne. Pamätám si, bol Mihál, tu stál, že ako vyhadzuje ľudí na úradoch práce a sociálnych vecí a rodiny.
Sa pýtam, keď vy ste povedali, že uprednostniť vášho nominanta neni korupčné, tak ja sa pýtam, to je, akože naplňujete to, čo povedal Braňo Škripek: Vykrádanie obsahu významu slov. A ja sa s tým stotožniť nemôžem. Keď toto neni klientelizmus a partokratický a poriadne stranícky, tak potom neviem, či neviem čítať po slovensky, ale toto neni význam tohto slova, ktorý hovorí, že to neni protikorupčné a protistranícke. Nakoľko, pán Fico, nahnevajte sa, ale dávate to dokonca aj na stranícku a štátnu doktrínu a, samozrejme, že ľudia v mnohých prípadoch si berú vzor od toho, kto je nad ním. Tak by to malo byť v normálnej spoločnosti. To má byť výplod tých najlepších ľudí, ktorých máme v našej republike.
Ste to momentálne vy, vás zvolili, áno, v demokratických, legálnych voľbách, nemôžme nič povedať, takto si vybral národ. A preto myslím si, že vy to viete, len neviem, prečo to nechcete. Možnože nemôžete, len to nemôžte povedať, možnože sa naplnia tie veci, ktoré tu boli spomenuté aj z úst pána predkladateľa a iných. Ale myslím si, že žiť celý život v strachu, pretože mali sme to za socializmu, že sme nemohli ani vyjsť vonku, aj mňa fotili, keď som išiel do kostola a mal som z toho problém, lebo som bol veriaci a boli z toho veľké problémy.
Vážení, riadiť štát tým spôsobom, že prídu ľudia na môj míting a mi povedia, pán poslanec, nefoťte ma spredu, lebo keď zistia, že som bol na vašom mítingu, tak prídem o robotu, to je pre mňa nemysliteľné. Vážení, a takýto stav je momentálne u nás v našich regiónoch a ja sa hanbím za to. A predsa takto nemôžte riadiť tento štát. Musíme dať šancu každému, ktorý tu je, zastať sa toho najposlednejšieho, ktorý príde ku vám a dá vám podnet.
Viete, čo sa mi teraz stalo? Predvčerom, keď som bol v Prešove na mítingu, prišiel za mnou jeden pán, normálne oblečený, a hovorí, že mám tri eurá na deň, ako mám z toho vyžiť?
Za vami nechodia tak títo ľudia? Nedobýjajú sa k vám? Veď vy ste premiér, vy ste ten, čo môžte, čo máte. A tvrdím, že musíte splniť a musíte slúžiť tomuto národu. Lebo čo sú voľby? Raz za štyri roky občan tejto republiky povie, kto vie gazdovať s jeho peniazmi najlepšie. Posiela tu 150 najlepších gazdov, nás poslancov a poslankýň Národnej rady, aby gazdovali s peniazmi našich ľudí. A z týchto 150 sa vytvára vláda. Ak to neni tak, tak ma opravte. Pretože pani Vaľová mi povedala, že sa tomu nerozumiem, že ja som ešte mladý a politicky ešte nie som taký ako ona.
Áno, pani Vaľová, uznávam, každý sa učí, ja sa učím aj z toho, že počúvam, čo sa tu deje, a snažím sa vyvodiť z toho možno aj pre seba nejaké či už pravidlá hry, ako sa správať ďalej, alebo pravidlá hry, ako sa takto nesprávať.
Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby sme túto kauzu, ktorá teraz tu vznikla a ktorá hovorí o tom, že to naše bezplatné, zdravotná starostlivosť asi takou bezplatnou neni, ako sa ukazuje. A boli tu aj spomenuté tie percentá, u nás je to 24 percent, sa platí. Platí naša domácnosť z celkových výdavkov, ktoré má. Sme oproti Spojeným štátom a Francúzsku, ktoré má 8 a 12 percent, raz taký, resp. trojnásobne taký. Sa pýtam, to bol zmysel revolúcie Nežnej? Aj nežná, áno, bola nazývaná Nežná.
Debatoval som s poslancami, ktorí boli v tejto Nežnej revolúcii od toho roku ´89. Som sa ich pýtal, sú aj niektorí medzi vami tu, som sa ich pýtal, že, páni kolegovia, kde ste spravili chybu? Jak je to možné, že máme ceny európske a platy socialistické? Mi povedzte, jak je to možné? Ľudia sa ma toto pýtajú. A viete, čo mi povedali títo kolegovia, ktorí sú, ja neviem, 20 rokov v politike a sú medzi nami, nebudem menovať, keď bude treba, aj pomenujeme.
Povedali, že sa spravila zásadná chyba a tou chybou bolo, že v ´90. roku sa, a ďalších, sa od verejných funkcií neodstrihli politické špičky KSČ a KSS. To bola zásadná chyba a som rád, že to priznali. A to boli vtedy pri moci. Tak som rád, že máme poučenie, ako sa hovorí, z krízového vývoja, ktoré bolo z ´68., tak máme poučenie z krízového vývoja ´89/90 a som veľmi zvedavý, ako sa to ďalej bude prejavovať možnože aj v správaní a logike ďalších možnože opozícií, koalícií, ja neviem, čo tu všetko bude v ďalšom volebnom období. Takže toto bolo jedno poučenie, ktoré som mal česť od starších kolegov, ktorí tu začali a boli pri tom. Ja som pri tom nebol.
Klientelizmus, ktorý je jedným, nehovorím, že molochom, ktorý v tejto republike funguje a je veľmi ťažko proti nemu bojovať, pretože je v každom rezorte. A ja keď som, zabŕdnem trošku do rezortu môjho pôdohospodárstva, lebo som poľnohospodársky inžinier, a ako sa čerpajú eurofondy, už som tu minimálne trikrát na to upozorňoval a dával som aj pozmeňujúci návrh, pretože nemôžme čerpať eurofondy na čestné prehlásenie. No nemôžme, vážení, nemôžme. Preto keď platobná agentúra má, že môže skontrolovať, či daný žiadateľ má alebo nemá legálne v užívaní pôdu, tak u mňa to znamená, že môže, nie musí. A takýto stav je pre mňa korupčne jak vyšitý. A keď niekto povie, že ten štátny zamestnanec, ktorý tam sedí, sa nezlomí, tak sa opýtam: Akéže to majú platy štátni zamestnanci? Môžem vám povedať, že nižšie ako na VÚC-ke vo verejnej správe, keď sú, nižšie, s kompetenciami takými, že niektorým sa ani o tom nesníva, čo oni tam všetko robia. Má 500, 700 euro v hrubom, vážení! Chcete mi povedať, že on sa nezlomí, keď má ísť dať pokutu za neobrobenú pôdu a poriadnu pokutu, ktorá môže ísť do tisíc a viacej eur a keď dostane 200, 300, tak sa nezlomí pri 500-eurovom plate?
Žiaľ, tak sme dopadli, ako sme dopadli, a preto hovorím, že mali by sme tu mať nejaký rezort, ktorý bude nejaký vzorový, ktorý by povedal, že tak sa majú čerpať eurodotácie, eurofondy, tak sa robí výberové konanie, tak majú pracovať štátni zamestnanci v mojom rezorte. A sa pýtam: Ktorý rezort je takýto? Navrhol som aj nášmu ministrovi pánu Jahnátkovi, čo keby to bol náš rezort. Viete, čo mi povedal? Nemysliteľné. No čo mám na to povedať, čo mám na to povedať?
Keď som dával tento zákon, ako sa čerpajú eurofondy, kde som povedal, nie ja, čo ja, bol to návrh ešte kolegov z SDKÚ, ktorí už tu nie sú. Bola to pani Tkáčová a bol to pán Galbavý, ktorí už nie sú poslancami. Tak sme si vtedy povedali, že keď niekto z nás troch bude v ďalšom volebnom období, tento zákon budeme dávať ďalej. Som tu iba ja, už odteraz ho budem dávať, teraz ho dávam štvrtýkrát, myslím, alebo tretíkrát už tu bol daný. Kde hovorím jednou vetou, nič viacej, ak chceš čerpať eurodotácie, musíš mať buď list vlastníctva, to je vlastná tvoja pôda, na pôdu keď čerpáš dotácie, alebo máš to v nájme, máš nájomnú zmluvu. Nič viacej, nič menej. Keď mi toto poviete, že to je korupčné, tak ja hovorím, že toto je protikorupčné, vážení!
A čo mi povedal pán minister? "Pán poslanec, veď ja som to zdedil, no čo ja s tým môžem robiť?"
"Tak vy ste minister či ja som minister?" som na to povedal.
Takže, vážení, ja si boj s korupciou predstavujem asi takýmto štýlom. Takže keď ste, vážení, je to vyhlásenie nedôvery premiérovi a zároveň aj celej vláde, takže, páni ministri, je to aj o vás, tak, pán Jahnátek, nehnevajte sa, to som vám musel povedať, pretože to je pravda. A ja si nebudem zakrývať ústa pred pravdou a človek, ktorý vidí krivdu a nedvihne aspoň hlas, tak s ňou súhlasí. Nepostaví sa zlu a kedy sa bude šíriť zlo? Keď dobro bude mlčať. Takže, vážení, urobme si jasno, kde je dobro a kde je zlo, a poďme robiť aj s tou korupciou, ktorá tvrdím, že je zlo pre túto republiku, poďme s tým niečo robiť. Ideál, utópia, fatamorgána? Raz začať treba.
Možnože sme začali, možnože sme nezačali, možnože chceme začať. Takže, vážení, budem veľmi rád, keď vaše programové vyhlásenie z roku 2012, kde sa okrem iného píše, že zvýši sa vymožiteľnosť práva a systematická likvidácia korupcie na všetkých stupňoch spoločnosti, sa bude aj vašimi ministrami, vašimi poslancami dôsledne plniť. Lebo toto vám budeme vyčítať v ďalšom volebnom období, keď by ste, či chvalabohu, či nedajbože, zostanete vo vláde, lebo sľuby sa majú plniť. A na tejto schôdzi budem plniť jeden váš sľub, ktorý ste dali ešte v roku 2006 našim občanom, a vyzerá, že úlohu ste si nesplnili. Takže to je, nerád vodu kážem a víno pijem, a bol by som rád, keby sa takto dialo aj u vás. A potom si môžme rovno pozrieť do očí a povedať, áno, ty Fecko, ty Fico, ty Lipšic, tak alebo inak. Takže poďme trošku ďalej.
Na konci sa ešte vyjadrím ku pánu premiérovi, ktorý hovoril v svojom úvodnom slove nejaké veci aj na nás, na teda bývalú vládnu, terajšiu opozičnú garnitúru tých poslancov, ktorí sme tu, takže aj trošku k jeho slovám sa vyjadrím.
Aj teraz by som chcel vyjadriť, by som povedal, svoje spolucítenie s kolegom Galkom Ľubom, ktorý sa vyjadril tak emotívne a rozhorčene, keď videl to video, ktoré tu bolo. Ľubo, viem sa vžiť do tvojej situácie a tak isto som to cítil ako ty, ale chcel by som ťa poprosiť, aby si, lebo to vyzeralo na infarkt v mojich očiach u teba, a vieš, koľko ešte tu je roboty, vieš, koľko je tu ešte roboty na tejto zemi, na slovenskej pôde a v parlamente? Tak aby sme to prežili, tak nejaký taký sebareflexný nejaký obranný val si budeš musieť vytvoriť. Ja som si ho vytvoril na vojne, keď ma naštvali moji vojaci a vtedy som bol doslova na infarkt a som si povedal vtedy, že stačilo. Teraz som možno v inej pozícii, takže, Ľubo, doporučujem, lebo vieš ako, roboty vyše hlavy. Takže asi tak.
Ďalej, chcel by som povedať, že to, čo som videl aj ja a videli sme ostatní, aký tam bol ten nominant, tak nehnevajte sa, ale neviem, kto bol pod akými látkami alebo neviem, ako to bolo spomenuté pánom Ficom, že my sme tu nejakí opití alebo čo sme. Ale váš nominant mi tiež nepripadal nejaký veľmi neviem aký a ja neviem si predstaviť, aké tam boli kritériá na výber. Ja keď som robil výberové konania, resp. som bol ako štátny zamestnanec a mali sme výberové konania na, alebo dosadzovanie nejakých ľudí do určitých komisií, a toto ja beriem, že to je nejaká odborná, ktorá by tam mala byť, posudzovať, čo sa tam má vlastne robiť, tak sme prevetrávali až tak tých ľudí, a teraz hovorím o 90. rokoch minulého storočia, že mnohí geodeti, ktorí si mysleli, že sú majstri sveta, nakoniec zistili, že u nás asi majú trošku problém. A prišli im takéto rôzne, by som povedal, že dobrovzdania dokonca aj z ministerského rangu a, žiaľ, niektorí u nás v Prešove na výberovom, resp. na nejakom tom konaní na nejakú zákazku neprešli. Neprešli, vážení! Takže stavajme kritériá také, aké majú byť kritériá.
Neviem, akého je tento kolega rangu, ale keď som videl jeho iba slovník, stačí iba slovník, ja nič iné nepotrebujem, iba slovník, tak vedzte, ja sa za neho nepodpíšem. Vy sa za neho podpíšete, páni kolegovia zo SMER-u? Áno, mali ste klub, vyvodili ste nejaký dištanc voči nemu, áno, všetko beriem. Kolega Martvoň mal tú silu povedať to priamo v pléne, keď sa debatovalo, okej.
Ale, vážení kolegovia, spomínam si doteraz, keď sme sa tu prvýkrát stretli, prišiel tu pán Fico, tu, prechádzal tade, pozrel sa, ako tu sedíte, a povedal, to je nás až toľko? Aj on bol z toho, mierne povedané, zhrozený, koľko vás tu je, ale keď už je to tak, tak o to väčší by ste mali mať dohľad, lebo je vás tu až toľko, aby ste tých vašich nominantov takýchto nenominovali, vážení. My sme predsa, nejaký 13-členný klub OĽaNO sa nemôže s vami porovnávať, čo sa týka počtu a výberu ľudí. Máte to lepšie zorganizované, vážení, a mi povedzte, ako je to možné, že do takýchto lapsusov sa môže dostať, z ktorých nakoniec vyvádzame z toho túto schôdzu, veď to je nonsens, ľudia, to je nonsens. Tak bol by som rád, keby ste si stúpli do svedomia vo vašom, nejakej dobrej viere, aby ste vlastnými ľuďmi nepodkopávali vlastného premiéra. Tak sa to nerobí, aspoň u nás nie, keď u vás áno, tak sorry. Nechodím na vaše kluby, neviem, ako to máte, ale môžem povedať, že dávali ste nám zabrať dobre a vaše rozpravy, ktoré boli ako opozičných, mali, neviem, kto vám to robil, ale okej, beriem.
Vážení, ďalej chcel by som sa vyjadriť k ďalším veciam, ktoré tu možno aj boli spomínané mojimi predrečníkmi. Nepôjdem, nie som lekár, nie som ani nejaký zdravotník, ani nejaký farmaceut, takže odborné veci nechám odborníkom. Jedno veľmi dobré heslo nám dávajú naši predkovia, už som ho tu spomínal a budem ho spomínať stále, lebo v takýchto nejakých prísloviach a odkazoch našich predkov je veľká hĺbka múdrosti, životnej múdrosti, ako máme žiť, a hovoria; viete, čo nám hovoria a odkazujú? "Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba." Ešte raz: "Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba."
Keď si myslíte, že chlieb a nebo ste v stave dosiahnuť cez korupciu a klientelizmus, tak ja si to nemyslím. A nemysleli si to podľa mňa ani naši predkovia. Chcete mi povedať, že vaši, v mnohých prípadoch už nebohí alebo žijúci rodičia a starí rodičia vás učili od mladosti, aby ste kradli, boli úžerníkmi voči svojmu blížnemu, aby ste klamali, to mi chcete povedať? (Reakcia z pléna.) Mňa to (reakcia z pléna), áno, jasné. To znamená, ja si myslím, že vás to neučili, stopercentne neučili a mali by ste týmto riadiť, viete ako. To znamená, keď prídeme už do toho reálneho života, kde treba povedať, ako sa máme riadiť, nemôže byť menšie zlo, väčšie zlo, menšia pravda, väčšia pravda, tam by to malo byť asi jasné. A tak ako aj pán kolega Podmanický povedal, že je aj teológom, teda vyštudovaným kňazom, skončil teológiu, tak o to viacej by to Desatoro malo sa u vás prejavovať, že nie že nepokradneš iba toľko, nepokradneš, nie že nezosmilníš iba toľko, nezosmilníš, nie že cti otca, matky iba toľko, na tristú, päťstú generáciu musíš ctiť, lebo oni dali život a z ich vôle ty si tu.
A ja sa nechcem hanbiť pred svojimi rodičmi, už sú nebohí, Jolana a Jozef Fecko sú nebohí a otec mi zomrel na rukách, mal alzheimera, nikomu to neprajem takúto chorobu, a keď mohol ešte artikulovať, tak mi povedal, že, Martin, dúfam, že keď raz budeme môcť zhora na teba pozerať, aby sme sa za teba nemuseli hanbiť, čo tu robíš na tejto zemi. Neverím, že to isté neprajú aj vaši rodičia a nepozerajú na vás, takže, vážení, vstúpte si do svedomia a robme tak, aby sme aj v politike neboli našimi občanmi charakterizovaní, vy ste tí, čo idete k válovu, čo idete rozkradnúť, čo nás idete zničiť, a neviem, aké iné nadávky, a to je výsledkom, žiaľ, 25-ročnej politickej praxe. Takže ja sa tiež za to hanbím, lebo už som tiež tu medzi vami a mám čo robiť, to vysvetľovať na mítingoch, ako to je, alebo ako to nie je. Či to vysvetľujem dobre alebo zle, to nech potom povedia občania vo voľbách, ale nie predseda strany, nech to povedia občania, že: „Fecko, ty si ten cvok, ktorý tu nemáš čo robiť, iď preč!“ Nemám s tým problém. A preto my hovoríme, že musia tu byť ľudia, ktorí musia mať určitý charakter a tento charakter musí sa viesť ich životom. Aký ste viedli život, tak budete aj tu vystupovať v pozíciách, ktoré máte, a to ma nepresvedčí nikto.
Nehnevajte sa, mladí kolegovia, nechcem nikoho dehonestovať, predsa nemôže tvoriť zákon, alebo zastupovať ho v nejakej správnej rade 26-, 27-ročný chalan, dievčina, no nemôže. Nemá životné skúsenosti, ani v tej oblasti nie je doma, nie, pán kolega, to je iba teória. Musíte prejsť praxou, lebo politika je iba teória, nie, ja nehovorím, že nie sú, ale hovorím, keď má 26 rokov, je po vysokej škole, je mladý, o tom hovorím, neprešiel životom. Debatoval som aj s inými poslancami z iných parlamentov a zdieľajú môj názor, v parlamente by mali sedieť ľudia, ktorí chcú darovať svoju životnú know-how v danej profesii, v ktorej vyrástli, celému národu, a to si myslím aj ja. Čiže takto by sme sa mali k tomu stavať a to ma nepresvedčí nikto.
Musím povedať, že ten spoločný mešec, ktorý nazval kolega Kadúc, že je mešcom, vláda, ktorá tu je, ho nevlastní, ale iba spravuje, nevlastní, iba spravuje, a to si musíte uvedomiť, kolegovia.
Pán kolega Novotný vašu stratégiu SMER-u, je tu už dlhšie ako ja, charakterizoval, že sprvu neuznať chybu, potom sa uraziť a potom znevážiť oponenta. No neviem, keď to tak čítate si to tak, mne to zhruba aj niekde sedí, tak by to mohlo aj byť. Neviem, prečo je pre vás tak ťažké uznať si chybu. Je to tak ťažké? A z nej sa poučiť, aj verejne povedať, dobre, nehnevajte sa, národ slovenský, chybil som, áno, poučím sa, už to viac nespravím. Ale neviem, či na jednej ruke by som našiel prsty, koľkokrát som za tie dva a pol roka, čo sme tu, z vašej strany videl, že sorry, takto tu verejne, možnože niekde na ulici áno, to nehovorím, že nie, možno nejaký poslanec povedal, že áno, toto bolo trošku mimo, ale tu nie. Prečo, vážení? Cítite sa byť neomylní, alebo tí, ktorých vy poviete, a všetko tak musí ísť. Mne sa zdá, že všetku múdrosť sveta nikto nezjedol a neverím, že takýto človek existuje ani takéto zoskupenie politické, ktoré by takúto, mohlo to o sebe povedať. Je to iba o nejakej možnože sebareflexii alebo nejakom priznaní si toho, čo tu chceme alebo nechceme.
Preto aj my ako naše hnutie hovoríme, že tie chápadlá klientelizmu, ktoré sú všade, vychádzajú aj z tých politických nominácií, ktoré tu máme. A to je jedno, to už povedal aj Igor Matovič, či daňový úrad, či polícia, či prokurátor, NKÚ tiež, áno, dobre, bolo to spomenuté, že mali sme tu Kamila Krnáča, takže berieme ho za slovo, čo nám dneska tu bolo tlmočené, že pokiaľ dáme nejakého kandidáta opozícia, tak že bude schválený, takže dúfam, že opozícia dá, možno aj Kamila Krnáča, a bude aj v tom NKÚ nejaká tá opozičná kontrola.
Vážení, pokiaľ toto neodstránime, že tam nebudú politické nominácie, môžeme si robiť, čo chceme, nebude to dobré. Predsa nikto nepôjde proti vlastným a ja to vidím aj v štátnej správe, z ktorej som vzišiel, kde táto politická nominácia robí takú paseku, hlavne keď tam nie je odborník, že to by ste ani neverili, to by ste ani neverili. Keď on tam príde a vám povie, že máte napísať rozhodnutie, ktoré má byť v súlade s jeho myšlienkovým chodom. Viete si predstaviť, že príde na pozemkový úrad človek, ktorý v živote nerobil s pozemkami a s pozemkovým právom, a vám povie, že vy sa máte dostať do jeho myšlienkových chodov, lebo ináč vám rozhodnutie nepodpíše? Viete si toto predstaviť? A to som zažil ja. Takže Pán Boh povedal, že tam budeš mať cvičisko, teraz ideš na bojisko, takže som tu a chcem veriť, že raz tie stranícke nominácie odstránime. A v štátnej správe by som bol najradšej, keby sme tam mali tú definitívu, čo mnohé vlády o tom hovoria, ale ešte málo sa to realizovalo a my vlastne si nevytvárame ďalšiu generáciu štátnych úradníkov, aj vo verejnej správe, aj v štátnej, to je jedno, nevytvárame si ju, ktorí by nám školili ďalšiu generáciu, ktorá preberie tú štafetu, nerobíme to tak, vážení. Sú tam väčšinou tie politické nominácie a to je katastrofa!
Keby tu bol pán Kaliňák, tak by som mu povedal aj niečo okolo toho ESA, ako je to tam. Bojím sa, že nie sú takéto úspory, ako sú deklarované, a neviem, či aj tá finančná zložka bude taká, aká sa očakáva. Aspoň po tých skúsenostiach, ktoré ja mám, obišiel som niekoľko okresov, nie je to všetko také ružové, ako sa opisuje.
Takže, vážení, aj tento klientelizmus, ktorý je, tento štát, resp. tento politický, ktorý je pri dosadzovaní, je tiež nami kritizovaný a budeme dávať zákon, ktorý bude hovoriť aj o tej definitíve. Bude hovoriť aj o absolútnom krúžku, aby ľudia volili osobnosť, človeka, ktorého poznajú, dôverujú mu, ktorý je, my hovoríme nezávislý, zodpovedný odborník a ktorý v parlamente bude vedieť, že do toho parlamentu chce ísť. Mali sme tu aj takých, ktorí nepovedali za celé volebné obdobie skoro nič, iba "sľubujem", tak dúfam, že takýchto poslancov táto Národná rada nepotrebuje. Poslanci by mali byť aktívni, keď už majú byť zákonodarným zborom, takže jednoznačne aj za takýchto sa budeme biť, aj tu je jeden dôvod, prečo by to nemalo byť iba stranícke, ale nezávislé alebo o nejakých absolútnych krúžkoch, možnože delegovanie do nášho parlamentu.
Ideme sa ešte pozrieť na to, čo nám odkázal pán Fico, keď tu vystúpil. Takže nám odkázal, aby sme sa mali učiť, ako sa má vyvodzovať politická zodpovednosť. Tak ja to zopakujem ešte raz, že mal som tú česť vidieť jedného ministra, ktorý stál za týmto pultom v piatom volebnom období za pani Radičovej, bol to minister kultúry Daniel Krajcer, ktorý povedal, že pokiaľ mu nevyjde jeho projekt v rezorte, a to zlúčenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie pod jeden blok, keď to nebude úspešné, že podáva demisiu a dokonca neviem, či aj nevzdá sa mandátu. A to nebolo až vtedy, keď sa niečo stane a že sa mu na to príde, ale vopred, vážení, vopred, že idem do niečoho a keď to nevyjde, tak, žiaľ, mám smolu, idem z kola von. Takže česť a chvála, že aj takých som mal tú možnosť zažiť. A teraz sa môžeme doťahovať, čo sa má stať, aby podali demisiu ministri, štátni tajomníci a neviem akí iní, alebo aj poslanci, aby si urobili tú vlastnú reflexiu a odstúpili alebo vzdali sa mandátu.
Takže, pán premiér, áno, mali sme tu, vieme to tiež, nemusíme sa iba od vás učiť, aj my máme takýchto. Že nechodíme medzi ľudí? Minulý rok som mal 18 stretnutí, toho roku bolo menej, musím povedať, áno, možnože nejakých 5 – 7, chodíme, stretávame aj vašich poslancov niektorých a je to v regióne východného Slovenska, takže môžem povedať, že chodíme, to je už vecou poslanca, ako si to zariadi, takže toto neberiem.
Ďalej. Hovoríte, že ako by vás ako premiéra mohol počúvať nominant napríklad Daniela Lipšica. Ja sa pýtam, my tu robíme zákony pre nominantov politických strán v štátnej a verejnej správe a zákony pre nenominantov politických strán v štátnej a verejnej správe? My tu neprijímame jeden jednoznačný zákon, ktorý má byť uvedený cez štátnych zamestnancov a verejných zamestnancov do života, do reálnej praxe? Tak mi vysvetlite, prečo tam musí byť politický nominant, on to má čítať ináč tento zákon, ako nepolitický, má ho ináč presadzovať, ako sme mu to my určili alebo ministerstvo určilo, keď je predkladateľom zákona? Nemalo to byť jednotné čítanie, jednotné presadzovanie do praxe, nemá byť stíhaný za to, ako to robí, a nie, že pre koho to robí? Veď to sú normálne logické veci, ktoré ľuďom nejdú do hlavy, ako je to možné.
A poviem vám konkrétny príklad, keď chcete vidieť. Postavil som sa do radu, keď som potreboval ísť na oddelenie sociálnych vecí, tiež nejaké papiere, manželka tam bola už dvakrát, vybavili sme za ten čas tie papiere, čo sme mali ešte vybaviť, mal som nejakých päť papierov, stojím v rade, predo mnou dvadsať ľudí, za mnou dvadsať ľudí, zhruba ten istý problém, ako ja mali s tými papiermi, debatovali sme, nenosím na čele, že som poslanec. Prišiel som do miestnosti a tá pani za tou prepážkou mi hovorí, ešte ďalšie na treťom poschodí, na ôsmom poschodí a ešte neviem kde, až potom. Ja hovorím, to snáď nemyslíte vážne. Manželka tu bola dvakrát, ja som už tretíkrát a vy mi hovoríte, že ešte ďalšie papiere? Vedúceho. Neni tu. Zástupca. Neni tu. A kto je tu vlastne vedúci? Tak akože nič, tak že ona, tak som ukázal, viete čo, poslanecký preukaz. Reakcia? Pán poslanec, sa hlboko ospravedlňujem. Okamžite to budete mať.
Pán kolega, povedali ste, je to o ľuďoch. Je to aj o nás, ako si ich vychováme, ako si ich vychováme, možno aj tým, že tomu okresnému poviem: Pán kolega, iď sa tam pozrieť, ako na tom úrade, inkognito, vybavujú stránky. Je to aj o tom. Za tri minúty som mal všetko. Som povedal, za mnou stojí ďalších dvadsať ľudí, si počkám, ako budú rýchlo vybavení. Boli vybavení za dvadsať minút všetci. Vážení, to je o tom, to je o tom, že niekto si tam myslí, že nad neho neni, lebo on je možnože nejaký nominant a si povie, nie, ja, čo ty tam budeš, ty si obyčajný človek. Ty si iba stránka.
A zopakujem ešte aj tento prípad, lebo to je o tom klientelizme, o tej politickej nominácii. Keď sme sa tu pýtali jedného pána poslanca, ktorý tu tiež strávil niekoľko päťročníc, že ako pomáha ľudom, a on povedal: Viete, koľko ľudí sa na mňa obracia? A viete, koľko som už pomohol? Ja som na to: Ako ste pomohli? Jedna pani prišla, že nemôže zostať na operáciu v martinskej nemocnici, lebo je až na 124. mieste. Viete, čo som urobil? Telefonát. O tri dni išla. O tri dni išla. Ja hovorím: Pán kolega, to nemyslíte vážne. To nemyslíte vážne. Tých 122 ľudí, to bolo čo? To bol kus kameňa? To bol kus dreva? To neboli občania Slovenskej republiky? Vy sa týmto chválite? Ja sa za to hanbím. A hanbím sa doteraz zaňho, ako to urobil. Keď toto má byť o politickej kultúre, neberiem. Neberiem.
Takže, vážení, bol by som veľmi rád, keby sme si vstúpili do vlastného svedomia a začali od seba a v každej politickej strane, ktorá tu je. A ja nebudem rozlišovať vpravo, vľavo, stredopravý, stredoľavý a neviem aký. Vážení, sme tu na jednej lodi, za jedných občanov, za 5,4 milióna národa slovenského. A poviem iba jedno. Viete, kedy bude dobre? Viete, kedy bude dobre na Slovensku? Keď poslanci v Národnej rade Slovenskej republiky splnia určité kritériá. Zatiaľ mám dvoje.
Prvé. Keď dáš na ústavu sľub, pán poslanec, pani poslankyňa, ten, ktorý je predpísaný, povieš to dobrovoľne, tak tvoje ja sa mení na my, zabudni na klientelizmus, zabudni na stranícku príslušnosť, že neviem, čo si, kde si, zabudni, že zamestnáš pol Komjatíc ako pán Jahnátek a ďalší, zabudni na to, lebo zastupuješ 5,4-miliónový národ, to je prvá podmienka.
A druhá podmienka, keby, nedajbože, si dostal aj úplatok miliardu, ju nevezmeš, lebo to nie sú tvoje peniaze. Ty iba spravuješ peniaze. To nie sú tvoje peniaze. Tieto peniaze chýbajú v zdravotníctve, školstve, všade, kde ich potrebujeme.
Keď toto splní poslanec Národnej rady, tak hovorím, budeme sa mať dobre. Lebo peňazí tu je, len nejdú tam, kam by mali ísť.
A na východ, žiaľ, tých peňazí chodí poriedko. Že, pán kolega? Pán starosta. Že sa tratia po ceste. Tratia sa po ceste, pokiaľ prídu na východ. Áno, neni tam cesta, lebo sa stavala z Bratislavy, nie z Košíc do Bratislavy, nie z Bratislavy do Košíc alebo naopak teda. Mala sa stavať z Košíc do Bratislavy. A sme tam. A sa pýtam, jak je to možné, že eurofondy, ktoré nám za chvíľu možno ani ich nebude o nejakých šesť, sedem rokov, jak je to možné, že ich nebudeme mať, tie regióny, ktoré sa mali s nimi, tá rozdielnosť tých regiónov sa mala vyrovnávať cez tie eurofondy, jak je to možné, že sa to neudialo. Na čom potom má stavať východ, keď tie eurofondy už nebudú? Na čom? Mesto Prešov nemá ešte ani obchvaty, máme katastrofálny stav. Sa pýtam, jak je to možné, že Žilina má a Prešov nemá? Tretie najväčšie mesto. Pýtam sa ja, obyčajný človek, ktorý som nebol ministrom, nebol štátnym tajomníkom, nebol som poslancom do roku 2010. Jak je to možné? Ako je to rozdelenie tých verejných financií v prospech regiónov? Je to tak, že keď nemáte poslanca, nedostanete nič? Lebo váš okres je mimo? Kto má lepší lobing, nedostane peniaze? Toto je o Národnej rade Slovenskej republiky? Toto je o nej? Neberiem, vážení, neberiem.
Takže, vážení, keď si nevstúpi do svedomia každý z nás, na ktorom poste bude, či bude premiérom, či bude poslancom, či bude ministrom, nemá tu čo robiť. Lebo my sme NR SR. Ešte raz: NR SR. Žiadna Žilina, Prešov, Košice, Sečovce, Partizánske, Topoľčany. Slovenská republika. Rovnomerný rozvoj a bijem sa za každého Slováka, ktorého tu mám. Žiaľ, dopadli sme, ako sme dopadli, ja to už nebudem naťahovať, poviem iba jedno, že takýmto spôsobom odstraňovania korupcie, aký doteraz, kolegovia z vládnej strany SMER, predvádzate, nespĺňate u mňa kritériá, aby som nebol podpísaný pod týmto návrhom, ktorý tu máme pred sebou, a nakoľko pred 25 rokmi aj ja som bol v Prešove na námestí, aj ja som viedol určitých mladých, ktorí sme tam vtedy sa bili, aj bili sme sa, doslova sme sa aj bili, keď bolo treba, lebo bolo to tam tiež veľmi zaujímavé, nechcem, aby sme boli sklamaní z toho, čo sme tam vtedy chceli dosiahnuť, lebo za viac by bolo sklamaní. Viac by bolo sklamaní.
A preto vyzývam súčasnú vládnu špičku, pán premiér, a všetkých vo vláde, aby ste si vstúpili do svedomia, lebo iba takto môžte dať nejakú nádej tomuto národu, aby sme nevyháňali našich mladých, lebo národ, ktorý vyháňa mladých, nemá veľkú budúcnosť, a aby sme povedali, že je tu šanca, aby ďalšia generácia vyrastala na slovenskej zemi, ktorá je, myslím, že toho hodná, aby Slovák mal svoju zem rád a spravoval ju tak, ako ju má. Nateraz ste ma nepresvedčili, pán premiér a páni ministri, tak preto som podpísaný aj pod týmto návrhom. Končím, ako som povedal, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne, že ste ma vypočuli.
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Pán minister, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, kolegyne a kolegovia, hostia, nejakí sú, dobrú polnoc prajem, resp. už sme v pondelku. Takže dobrý pondelok. Tak som ešte nemal tú česť v Národnej rade vystupovať. Väčšinou buď začínam hneď zrána na deviatu alebo v piatok pred druhou, takže dobre, mám už aj polnočnú rozpravu pred sebou, takže dovoľte, aby aj ja som prispel svojím dielom. Pán Matejička už tu neni, neviem, či budem taký brilantný ako vaši kolegovia, ktorí tu boli, možnože aj pán Kaliňák aj iní, ja nie som z tých dlhovekých poslancov, takže pokúsim sa tak, ako ma naučil život a ako viem rozprávať, tak budem aj túto rozpravu viesť.
V prvom rade chcem povedať, že sa ostro vyhradzujem proti tomu, aby mi pán premiér cez nejakú tlačovku povedal, že patrím do skupiny poslancov, ktorí sú opití v rokovacej sále. Fecko Martin v živote nebol opitý. V živote nebol opitý, pretože ja už som tu nemal byť. Keď som mal 6 rokov, bol som v kóme. Som veriaci a Pán Boh ma vrátil späť. Ja si vážim každý deň a každú minútu, ktorú mám, keď môžem otvoriť oči. A Pán Boh mi dal ešte ďalších 46 rokov na to, že tu na tejto zemi som. Každého človeka, ktorý je v delíriu, aj od OH skupiny, ja hovorím, že si nevie vážiť cenu života, ktorú dostal. Koľko detí sa nemôže narodiť? Koľko je mrzákov? A my, čo sme živí, zdraví, nehovorím, ako si tu pijeme nervy navzájom, a nehovorím o tom, koľko trávime čas možnože aj tým, že sme opití.
Tak, pán premiér, Fecko Martin neni z tejto kategórie a Fecko Martin s Obyčajnými predkladal zákon v Národnej rade, možnože viete, aby sme takéto skutky, ktoré sa tu udejú, že nakoniec bude opitý, aby bolo od predsedu Národnej rady urobené zadosť, aby sa dokázalo, či je, alebo neni opitý. Tento zákon neprešiel, takže to je moja prvá výhrada.
Po druhé. Pán premiér, doteraz vidím ten šum, to hulákanie, keď sme odvolávali, žiaľ, alebo ste odvolávali teda pani premiérku Radičovú. Ako tu už bolo spomínané, nemohla sa ani pohnúť z tohto miesta, kde mala sedieť v rokovacej sále. Keď odišla, bolo prerušené. Doteraz mi to zneje v ušiach. Áno, boli ste dôslednou opozíciou, ako ste sľúbili, že budete rezať tu ten zlepenec, ako ste nás nazývali. Boli ste. To, čo nám teraz vyčítate, keď my sa snažíme to isté, čo rokovací poriadok vyžaduje, aby ste tu sedel, aby ste tu bol, to už neni v súlade s dôslednou opozíciou, ktorá by mala byť voči vášmu zoskupeniu akože dôsledná? Tak robme si rovnaké miery, aj keď ste v opozícii, aj keď ste vo vláde.
Pán Fico, hovoríte, že mali by sme, čo tu otravujeme, mali by sme byť v regióne na kampani. No ja osobne kampaň nerobím, pretože tvrdím, že jeden post stačí, jeden plat z verejných financií stačí, aj to nestíham. Aj to nestíham, takže nevzťahujte a priori všetko na všetkých. To, že sme tu, sa asi nezberalo behom týždňa ani behom mesiaca, to sa kumulovalo, odkedy ste prevzali žezlo premiéra v tomto VI. volebnom období. Keď ste tu vystúpil v prvom dni, tak ste stále oponovali, že ideme jedna k jednej. Vy dva roky, my dva roky, čo bolo. Tak si povedzme, kedyže to boli voľby v V. volebnom období? 10. 6. 2010. Kedyže sa poslanci ujali mandátu? Keď si dobre pamätám, 5. 7. 2010. Kedyže to skončila pani Radičová? Nebol to náhodou október 2011? Aké dva roky? Koľko je to mesiacov? Neni to náhodou 15 mesiacov? Koľko má rok mesiacov? To si máme robiť základnú rétoriku? Čo ste nám povedali?
Pán kolega, pokračujem, pán Kéry, pokračujem.
Čo ste nám povedali od októbra 2011? Budete tu chodiť zhasínať a kúriť. Je to tak, páni kolegovia, ktorí ste vtedy boli v opozícii? To znamená, berte na vedomie, že toto som mal tú česť zažiť. Tak nikto mi tu nebude hovoriť, že sme. Dva roky sú dva roky. Nie sú.
Keď ste nastúpili, hneď ste začali hovoriť, teraz hovorím o tomto volebnom období, koľko sme vám to urobili škrtov cez váš rozpočet, nakoľko sme menili zákony, ktoré vy ste teda v roku 2010 nestihli potom pokračovať v ďalšom volebnom období. Spomínali ste každý rezort, že všade sme vám niečo porobili. Chcete mi povedať, že garnitúra, ktorá vládla za pani Radičovej, bola tak šikovná, že za 15 mesiacov bola vstave zvládnuť 4-ročný volebný program? Keď si to myslíte, tak hold, česť práci kolektívu pani Radičovej, ktorý tu bol a mal som tú česť byť aj ja jej členom.
Takže aby sme si ujasnili dojmy a pojmy a fakty, lebo nerád hovorím o tom, že niekto niečo povedal, nie, tak to bolo. Sme tu vlastne kvôli tomu, že jeden vrchol ľadovca, tá špička sa ukázala, a to je tá, hovorím, že nešťastná piešťanská nemocnica a česť a chvála, že sa nájdu ľudia, ktorí na to upozorňujú. Žiaľ, bolo to už spomínané, zatiaľ takýchto ľudí oceňuje iba naše hnutie Obyčajných ľudí a nezávislých osobností tou medailou a ocenením Ďurka Langsfelda. Máme ju, myslím, že piati, keď si dobre spomínam, takéto ak hovorím tomu Biele vrany, ale teda v podaní inom a ja by som bol veľmi rád, keby sme raz takéto nejaké ocenenie odovzdávali možnože aj z rúk prezidenta alebo premiéra tejto našej Slovenskej republiky. Pretože čestnosť, spravodlivosť, morálka a miera etiky hodnôt sa tu nejakým spôsobom stráca a to ma veľmi mrzí.
Preto musím povedať, že, tak ako je to v odôvodnení, že predseda slovenskej vlády dlhodobo preukazuje očividnú neschopnosť, a ja hovorím hlavne neochotu. Nechcem povedať, že nie ste schopný, ale dajte ochotu, dajte, poďte, ukážte, veď vy ste predsa premiér sociálnej demokracie aj okrem SMER-u a ste sľúbili istoty. Je to tak ťažko si plniť svoj sľub? A keď ochotu nemáte, tak viac-menej tie účinné mechanizmy na zamedzenie dopadov v straníckej korupcii a klientelizmu na hospodárení štátu sú viac-menej iba chimérne výroky, chimérne výpovede aj z vašich úst. A ja som trošku sklamaný, a nie iba ja.
Keby ste videli, koľko ľudí v teréne, s ktorými sa stretávam, a budem sa biť aj za pána Kažimíra, keď ho tu budem mať, keď nie, tak aspoň sprostredkovane budem sa pýtať to, čo sa pýtali ľudia obyčajní, ktorí chodia na moje mítingy, že ako si to vlastne sme si to predstavovali s tou euromenou, ako sme mali ďalej robiť. Pán Dzurinda a pán Mikloš mi nevedia odpovedať, tak opýtam sa aj vás, ministra financií, ako to malo byť. To, čo vám odkazujú moji občania, ktorí chodia na moje mítingy a mítingy Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. To, že dlhodobo v tejto spoločnosti a zvlášť teraz, keď sme v tom VI. volebnom období, dochádza k tolerancii voči korupcii a stáva sa z toho, dá sa povedať, nejaká móda a ten prah nejakej citlivosti sa dostáva do takýchto polôh, ktoré pre mňa nie sú pochopiteľné. A keď niekto povie, že je normálne, ak vládna strana uprednostňuje svojich kandidátov, tak ja hovorím, to je o čom. Veď to sme boli kritizovaní, že aby sme robili výberové konania transparentne. Pamätám si, bol Mihál, tu stál, že ako vyhadzuje ľudí na úradoch práce a sociálnych vecí a rodiny.
Sa pýtam, keď vy ste povedali, že uprednostniť vášho nominanta neni korupčné, tak ja sa pýtam, to je, akože naplňujete to, čo povedal Braňo Škripek: Vykrádanie obsahu významu slov. A ja sa s tým stotožniť nemôžem. Keď toto neni klientelizmus a partokratický a poriadne stranícky, tak potom neviem, či neviem čítať po slovensky, ale toto neni význam tohto slova, ktorý hovorí, že to neni protikorupčné a protistranícke. Nakoľko, pán Fico, nahnevajte sa, ale dávate to dokonca aj na stranícku a štátnu doktrínu a, samozrejme, že ľudia v mnohých prípadoch si berú vzor od toho, kto je nad ním. Tak by to malo byť v normálnej spoločnosti. To má byť výplod tých najlepších ľudí, ktorých máme v našej republike.
Ste to momentálne vy, vás zvolili, áno, v demokratických, legálnych voľbách, nemôžme nič povedať, takto si vybral národ. A preto myslím si, že vy to viete, len neviem, prečo to nechcete. Možnože nemôžete, len to nemôžte povedať, možnože sa naplnia tie veci, ktoré tu boli spomenuté aj z úst pána predkladateľa a iných. Ale myslím si, že žiť celý život v strachu, pretože mali sme to za socializmu, že sme nemohli ani vyjsť vonku, aj mňa fotili, keď som išiel do kostola a mal som z toho problém, lebo som bol veriaci a boli z toho veľké problémy.
Vážení, riadiť štát tým spôsobom, že prídu ľudia na môj míting a mi povedia, pán poslanec, nefoťte ma spredu, lebo keď zistia, že som bol na vašom mítingu, tak prídem o robotu, to je pre mňa nemysliteľné. Vážení, a takýto stav je momentálne u nás v našich regiónoch a ja sa hanbím za to. A predsa takto nemôžte riadiť tento štát. Musíme dať šancu každému, ktorý tu je, zastať sa toho najposlednejšieho, ktorý príde ku vám a dá vám podnet.
Viete, čo sa mi teraz stalo? Predvčerom, keď som bol v Prešove na mítingu, prišiel za mnou jeden pán, normálne oblečený, a hovorí, že mám tri eurá na deň, ako mám z toho vyžiť?
Za vami nechodia tak títo ľudia? Nedobýjajú sa k vám? Veď vy ste premiér, vy ste ten, čo môžte, čo máte. A tvrdím, že musíte splniť a musíte slúžiť tomuto národu. Lebo čo sú voľby? Raz za štyri roky občan tejto republiky povie, kto vie gazdovať s jeho peniazmi najlepšie. Posiela tu 150 najlepších gazdov, nás poslancov a poslankýň Národnej rady, aby gazdovali s peniazmi našich ľudí. A z týchto 150 sa vytvára vláda. Ak to neni tak, tak ma opravte. Pretože pani Vaľová mi povedala, že sa tomu nerozumiem, že ja som ešte mladý a politicky ešte nie som taký ako ona.
Áno, pani Vaľová, uznávam, každý sa učí, ja sa učím aj z toho, že počúvam, čo sa tu deje, a snažím sa vyvodiť z toho možno aj pre seba nejaké či už pravidlá hry, ako sa správať ďalej, alebo pravidlá hry, ako sa takto nesprávať.
Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby sme túto kauzu, ktorá teraz tu vznikla a ktorá hovorí o tom, že to naše bezplatné, zdravotná starostlivosť asi takou bezplatnou neni, ako sa ukazuje. A boli tu aj spomenuté tie percentá, u nás je to 24 percent, sa platí. Platí naša domácnosť z celkových výdavkov, ktoré má. Sme oproti Spojeným štátom a Francúzsku, ktoré má 8 a 12 percent, raz taký, resp. trojnásobne taký. Sa pýtam, to bol zmysel revolúcie Nežnej? Aj nežná, áno, bola nazývaná Nežná.
Debatoval som s poslancami, ktorí boli v tejto Nežnej revolúcii od toho roku ´89. Som sa ich pýtal, sú aj niektorí medzi vami tu, som sa ich pýtal, že, páni kolegovia, kde ste spravili chybu? Jak je to možné, že máme ceny európske a platy socialistické? Mi povedzte, jak je to možné? Ľudia sa ma toto pýtajú. A viete, čo mi povedali títo kolegovia, ktorí sú, ja neviem, 20 rokov v politike a sú medzi nami, nebudem menovať, keď bude treba, aj pomenujeme.
Povedali, že sa spravila zásadná chyba a tou chybou bolo, že v ´90. roku sa, a ďalších, sa od verejných funkcií neodstrihli politické špičky KSČ a KSS. To bola zásadná chyba a som rád, že to priznali. A to boli vtedy pri moci. Tak som rád, že máme poučenie, ako sa hovorí, z krízového vývoja, ktoré bolo z ´68., tak máme poučenie z krízového vývoja ´89/90 a som veľmi zvedavý, ako sa to ďalej bude prejavovať možnože aj v správaní a logike ďalších možnože opozícií, koalícií, ja neviem, čo tu všetko bude v ďalšom volebnom období. Takže toto bolo jedno poučenie, ktoré som mal česť od starších kolegov, ktorí tu začali a boli pri tom. Ja som pri tom nebol.
Klientelizmus, ktorý je jedným, nehovorím, že molochom, ktorý v tejto republike funguje a je veľmi ťažko proti nemu bojovať, pretože je v každom rezorte. A ja keď som, zabŕdnem trošku do rezortu môjho pôdohospodárstva, lebo som poľnohospodársky inžinier, a ako sa čerpajú eurofondy, už som tu minimálne trikrát na to upozorňoval a dával som aj pozmeňujúci návrh, pretože nemôžme čerpať eurofondy na čestné prehlásenie. No nemôžme, vážení, nemôžme. Preto keď platobná agentúra má, že môže skontrolovať, či daný žiadateľ má alebo nemá legálne v užívaní pôdu, tak u mňa to znamená, že môže, nie musí. A takýto stav je pre mňa korupčne jak vyšitý. A keď niekto povie, že ten štátny zamestnanec, ktorý tam sedí, sa nezlomí, tak sa opýtam: Akéže to majú platy štátni zamestnanci? Môžem vám povedať, že nižšie ako na VÚC-ke vo verejnej správe, keď sú, nižšie, s kompetenciami takými, že niektorým sa ani o tom nesníva, čo oni tam všetko robia. Má 500, 700 euro v hrubom, vážení! Chcete mi povedať, že on sa nezlomí, keď má ísť dať pokutu za neobrobenú pôdu a poriadnu pokutu, ktorá môže ísť do tisíc a viacej eur a keď dostane 200, 300, tak sa nezlomí pri 500-eurovom plate?
Žiaľ, tak sme dopadli, ako sme dopadli, a preto hovorím, že mali by sme tu mať nejaký rezort, ktorý bude nejaký vzorový, ktorý by povedal, že tak sa majú čerpať eurodotácie, eurofondy, tak sa robí výberové konanie, tak majú pracovať štátni zamestnanci v mojom rezorte. A sa pýtam: Ktorý rezort je takýto? Navrhol som aj nášmu ministrovi pánu Jahnátkovi, čo keby to bol náš rezort. Viete, čo mi povedal? Nemysliteľné. No čo mám na to povedať, čo mám na to povedať?
Keď som dával tento zákon, ako sa čerpajú eurofondy, kde som povedal, nie ja, čo ja, bol to návrh ešte kolegov z SDKÚ, ktorí už tu nie sú. Bola to pani Tkáčová a bol to pán Galbavý, ktorí už nie sú poslancami. Tak sme si vtedy povedali, že keď niekto z nás troch bude v ďalšom volebnom období, tento zákon budeme dávať ďalej. Som tu iba ja, už odteraz ho budem dávať, teraz ho dávam štvrtýkrát, myslím, alebo tretíkrát už tu bol daný. Kde hovorím jednou vetou, nič viacej, ak chceš čerpať eurodotácie, musíš mať buď list vlastníctva, to je vlastná tvoja pôda, na pôdu keď čerpáš dotácie, alebo máš to v nájme, máš nájomnú zmluvu. Nič viacej, nič menej. Keď mi toto poviete, že to je korupčné, tak ja hovorím, že toto je protikorupčné, vážení!
A čo mi povedal pán minister? "Pán poslanec, veď ja som to zdedil, no čo ja s tým môžem robiť?"
"Tak vy ste minister či ja som minister?" som na to povedal.
Takže, vážení, ja si boj s korupciou predstavujem asi takýmto štýlom. Takže keď ste, vážení, je to vyhlásenie nedôvery premiérovi a zároveň aj celej vláde, takže, páni ministri, je to aj o vás, tak, pán Jahnátek, nehnevajte sa, to som vám musel povedať, pretože to je pravda. A ja si nebudem zakrývať ústa pred pravdou a človek, ktorý vidí krivdu a nedvihne aspoň hlas, tak s ňou súhlasí. Nepostaví sa zlu a kedy sa bude šíriť zlo? Keď dobro bude mlčať. Takže, vážení, urobme si jasno, kde je dobro a kde je zlo, a poďme robiť aj s tou korupciou, ktorá tvrdím, že je zlo pre túto republiku, poďme s tým niečo robiť. Ideál, utópia, fatamorgána? Raz začať treba.
Možnože sme začali, možnože sme nezačali, možnože chceme začať. Takže, vážení, budem veľmi rád, keď vaše programové vyhlásenie z roku 2012, kde sa okrem iného píše, že zvýši sa vymožiteľnosť práva a systematická likvidácia korupcie na všetkých stupňoch spoločnosti, sa bude aj vašimi ministrami, vašimi poslancami dôsledne plniť. Lebo toto vám budeme vyčítať v ďalšom volebnom období, keď by ste, či chvalabohu, či nedajbože, zostanete vo vláde, lebo sľuby sa majú plniť. A na tejto schôdzi budem plniť jeden váš sľub, ktorý ste dali ešte v roku 2006 našim občanom, a vyzerá, že úlohu ste si nesplnili. Takže to je, nerád vodu kážem a víno pijem, a bol by som rád, keby sa takto dialo aj u vás. A potom si môžme rovno pozrieť do očí a povedať, áno, ty Fecko, ty Fico, ty Lipšic, tak alebo inak. Takže poďme trošku ďalej.
Na konci sa ešte vyjadrím ku pánu premiérovi, ktorý hovoril v svojom úvodnom slove nejaké veci aj na nás, na teda bývalú vládnu, terajšiu opozičnú garnitúru tých poslancov, ktorí sme tu, takže aj trošku k jeho slovám sa vyjadrím.
Aj teraz by som chcel vyjadriť, by som povedal, svoje spolucítenie s kolegom Galkom Ľubom, ktorý sa vyjadril tak emotívne a rozhorčene, keď videl to video, ktoré tu bolo. Ľubo, viem sa vžiť do tvojej situácie a tak isto som to cítil ako ty, ale chcel by som ťa poprosiť, aby si, lebo to vyzeralo na infarkt v mojich očiach u teba, a vieš, koľko ešte tu je roboty, vieš, koľko je tu ešte roboty na tejto zemi, na slovenskej pôde a v parlamente? Tak aby sme to prežili, tak nejaký taký sebareflexný nejaký obranný val si budeš musieť vytvoriť. Ja som si ho vytvoril na vojne, keď ma naštvali moji vojaci a vtedy som bol doslova na infarkt a som si povedal vtedy, že stačilo. Teraz som možno v inej pozícii, takže, Ľubo, doporučujem, lebo vieš ako, roboty vyše hlavy. Takže asi tak.
Ďalej, chcel by som povedať, že to, čo som videl aj ja a videli sme ostatní, aký tam bol ten nominant, tak nehnevajte sa, ale neviem, kto bol pod akými látkami alebo neviem, ako to bolo spomenuté pánom Ficom, že my sme tu nejakí opití alebo čo sme. Ale váš nominant mi tiež nepripadal nejaký veľmi neviem aký a ja neviem si predstaviť, aké tam boli kritériá na výber. Ja keď som robil výberové konania, resp. som bol ako štátny zamestnanec a mali sme výberové konania na, alebo dosadzovanie nejakých ľudí do určitých komisií, a toto ja beriem, že to je nejaká odborná, ktorá by tam mala byť, posudzovať, čo sa tam má vlastne robiť, tak sme prevetrávali až tak tých ľudí, a teraz hovorím o 90. rokoch minulého storočia, že mnohí geodeti, ktorí si mysleli, že sú majstri sveta, nakoniec zistili, že u nás asi majú trošku problém. A prišli im takéto rôzne, by som povedal, že dobrovzdania dokonca aj z ministerského rangu a, žiaľ, niektorí u nás v Prešove na výberovom, resp. na nejakom tom konaní na nejakú zákazku neprešli. Neprešli, vážení! Takže stavajme kritériá také, aké majú byť kritériá.
Neviem, akého je tento kolega rangu, ale keď som videl jeho iba slovník, stačí iba slovník, ja nič iné nepotrebujem, iba slovník, tak vedzte, ja sa za neho nepodpíšem. Vy sa za neho podpíšete, páni kolegovia zo SMER-u? Áno, mali ste klub, vyvodili ste nejaký dištanc voči nemu, áno, všetko beriem. Kolega Martvoň mal tú silu povedať to priamo v pléne, keď sa debatovalo, okej.
Ale, vážení kolegovia, spomínam si doteraz, keď sme sa tu prvýkrát stretli, prišiel tu pán Fico, tu, prechádzal tade, pozrel sa, ako tu sedíte, a povedal, to je nás až toľko? Aj on bol z toho, mierne povedané, zhrozený, koľko vás tu je, ale keď už je to tak, tak o to väčší by ste mali mať dohľad, lebo je vás tu až toľko, aby ste tých vašich nominantov takýchto nenominovali, vážení. My sme predsa, nejaký 13-členný klub OĽaNO sa nemôže s vami porovnávať, čo sa týka počtu a výberu ľudí. Máte to lepšie zorganizované, vážení, a mi povedzte, ako je to možné, že do takýchto lapsusov sa môže dostať, z ktorých nakoniec vyvádzame z toho túto schôdzu, veď to je nonsens, ľudia, to je nonsens. Tak bol by som rád, keby ste si stúpli do svedomia vo vašom, nejakej dobrej viere, aby ste vlastnými ľuďmi nepodkopávali vlastného premiéra. Tak sa to nerobí, aspoň u nás nie, keď u vás áno, tak sorry. Nechodím na vaše kluby, neviem, ako to máte, ale môžem povedať, že dávali ste nám zabrať dobre a vaše rozpravy, ktoré boli ako opozičných, mali, neviem, kto vám to robil, ale okej, beriem.
Vážení, ďalej chcel by som sa vyjadriť k ďalším veciam, ktoré tu možno aj boli spomínané mojimi predrečníkmi. Nepôjdem, nie som lekár, nie som ani nejaký zdravotník, ani nejaký farmaceut, takže odborné veci nechám odborníkom. Jedno veľmi dobré heslo nám dávajú naši predkovia, už som ho tu spomínal a budem ho spomínať stále, lebo v takýchto nejakých prísloviach a odkazoch našich predkov je veľká hĺbka múdrosti, životnej múdrosti, ako máme žiť, a hovoria; viete, čo nám hovoria a odkazujú? "Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba." Ešte raz: "Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba."
Keď si myslíte, že chlieb a nebo ste v stave dosiahnuť cez korupciu a klientelizmus, tak ja si to nemyslím. A nemysleli si to podľa mňa ani naši predkovia. Chcete mi povedať, že vaši, v mnohých prípadoch už nebohí alebo žijúci rodičia a starí rodičia vás učili od mladosti, aby ste kradli, boli úžerníkmi voči svojmu blížnemu, aby ste klamali, to mi chcete povedať? (Reakcia z pléna.) Mňa to (reakcia z pléna), áno, jasné. To znamená, ja si myslím, že vás to neučili, stopercentne neučili a mali by ste týmto riadiť, viete ako. To znamená, keď prídeme už do toho reálneho života, kde treba povedať, ako sa máme riadiť, nemôže byť menšie zlo, väčšie zlo, menšia pravda, väčšia pravda, tam by to malo byť asi jasné. A tak ako aj pán kolega Podmanický povedal, že je aj teológom, teda vyštudovaným kňazom, skončil teológiu, tak o to viacej by to Desatoro malo sa u vás prejavovať, že nie že nepokradneš iba toľko, nepokradneš, nie že nezosmilníš iba toľko, nezosmilníš, nie že cti otca, matky iba toľko, na tristú, päťstú generáciu musíš ctiť, lebo oni dali život a z ich vôle ty si tu.
A ja sa nechcem hanbiť pred svojimi rodičmi, už sú nebohí, Jolana a Jozef Fecko sú nebohí a otec mi zomrel na rukách, mal alzheimera, nikomu to neprajem takúto chorobu, a keď mohol ešte artikulovať, tak mi povedal, že, Martin, dúfam, že keď raz budeme môcť zhora na teba pozerať, aby sme sa za teba nemuseli hanbiť, čo tu robíš na tejto zemi. Neverím, že to isté neprajú aj vaši rodičia a nepozerajú na vás, takže, vážení, vstúpte si do svedomia a robme tak, aby sme aj v politike neboli našimi občanmi charakterizovaní, vy ste tí, čo idete k válovu, čo idete rozkradnúť, čo nás idete zničiť, a neviem, aké iné nadávky, a to je výsledkom, žiaľ, 25-ročnej politickej praxe. Takže ja sa tiež za to hanbím, lebo už som tiež tu medzi vami a mám čo robiť, to vysvetľovať na mítingoch, ako to je, alebo ako to nie je. Či to vysvetľujem dobre alebo zle, to nech potom povedia občania vo voľbách, ale nie predseda strany, nech to povedia občania, že: „Fecko, ty si ten cvok, ktorý tu nemáš čo robiť, iď preč!“ Nemám s tým problém. A preto my hovoríme, že musia tu byť ľudia, ktorí musia mať určitý charakter a tento charakter musí sa viesť ich životom. Aký ste viedli život, tak budete aj tu vystupovať v pozíciách, ktoré máte, a to ma nepresvedčí nikto.
Nehnevajte sa, mladí kolegovia, nechcem nikoho dehonestovať, predsa nemôže tvoriť zákon, alebo zastupovať ho v nejakej správnej rade 26-, 27-ročný chalan, dievčina, no nemôže. Nemá životné skúsenosti, ani v tej oblasti nie je doma, nie, pán kolega, to je iba teória. Musíte prejsť praxou, lebo politika je iba teória, nie, ja nehovorím, že nie sú, ale hovorím, keď má 26 rokov, je po vysokej škole, je mladý, o tom hovorím, neprešiel životom. Debatoval som aj s inými poslancami z iných parlamentov a zdieľajú môj názor, v parlamente by mali sedieť ľudia, ktorí chcú darovať svoju životnú know-how v danej profesii, v ktorej vyrástli, celému národu, a to si myslím aj ja. Čiže takto by sme sa mali k tomu stavať a to ma nepresvedčí nikto.
Musím povedať, že ten spoločný mešec, ktorý nazval kolega Kadúc, že je mešcom, vláda, ktorá tu je, ho nevlastní, ale iba spravuje, nevlastní, iba spravuje, a to si musíte uvedomiť, kolegovia.
Pán kolega Novotný vašu stratégiu SMER-u, je tu už dlhšie ako ja, charakterizoval, že sprvu neuznať chybu, potom sa uraziť a potom znevážiť oponenta. No neviem, keď to tak čítate si to tak, mne to zhruba aj niekde sedí, tak by to mohlo aj byť. Neviem, prečo je pre vás tak ťažké uznať si chybu. Je to tak ťažké? A z nej sa poučiť, aj verejne povedať, dobre, nehnevajte sa, národ slovenský, chybil som, áno, poučím sa, už to viac nespravím. Ale neviem, či na jednej ruke by som našiel prsty, koľkokrát som za tie dva a pol roka, čo sme tu, z vašej strany videl, že sorry, takto tu verejne, možnože niekde na ulici áno, to nehovorím, že nie, možno nejaký poslanec povedal, že áno, toto bolo trošku mimo, ale tu nie. Prečo, vážení? Cítite sa byť neomylní, alebo tí, ktorých vy poviete, a všetko tak musí ísť. Mne sa zdá, že všetku múdrosť sveta nikto nezjedol a neverím, že takýto človek existuje ani takéto zoskupenie politické, ktoré by takúto, mohlo to o sebe povedať. Je to iba o nejakej možnože sebareflexii alebo nejakom priznaní si toho, čo tu chceme alebo nechceme.
Preto aj my ako naše hnutie hovoríme, že tie chápadlá klientelizmu, ktoré sú všade, vychádzajú aj z tých politických nominácií, ktoré tu máme. A to je jedno, to už povedal aj Igor Matovič, či daňový úrad, či polícia, či prokurátor, NKÚ tiež, áno, dobre, bolo to spomenuté, že mali sme tu Kamila Krnáča, takže berieme ho za slovo, čo nám dneska tu bolo tlmočené, že pokiaľ dáme nejakého kandidáta opozícia, tak že bude schválený, takže dúfam, že opozícia dá, možno aj Kamila Krnáča, a bude aj v tom NKÚ nejaká tá opozičná kontrola.
Vážení, pokiaľ toto neodstránime, že tam nebudú politické nominácie, môžeme si robiť, čo chceme, nebude to dobré. Predsa nikto nepôjde proti vlastným a ja to vidím aj v štátnej správe, z ktorej som vzišiel, kde táto politická nominácia robí takú paseku, hlavne keď tam nie je odborník, že to by ste ani neverili, to by ste ani neverili. Keď on tam príde a vám povie, že máte napísať rozhodnutie, ktoré má byť v súlade s jeho myšlienkovým chodom. Viete si predstaviť, že príde na pozemkový úrad človek, ktorý v živote nerobil s pozemkami a s pozemkovým právom, a vám povie, že vy sa máte dostať do jeho myšlienkových chodov, lebo ináč vám rozhodnutie nepodpíše? Viete si toto predstaviť? A to som zažil ja. Takže Pán Boh povedal, že tam budeš mať cvičisko, teraz ideš na bojisko, takže som tu a chcem veriť, že raz tie stranícke nominácie odstránime. A v štátnej správe by som bol najradšej, keby sme tam mali tú definitívu, čo mnohé vlády o tom hovoria, ale ešte málo sa to realizovalo a my vlastne si nevytvárame ďalšiu generáciu štátnych úradníkov, aj vo verejnej správe, aj v štátnej, to je jedno, nevytvárame si ju, ktorí by nám školili ďalšiu generáciu, ktorá preberie tú štafetu, nerobíme to tak, vážení. Sú tam väčšinou tie politické nominácie a to je katastrofa!
Keby tu bol pán Kaliňák, tak by som mu povedal aj niečo okolo toho ESA, ako je to tam. Bojím sa, že nie sú takéto úspory, ako sú deklarované, a neviem, či aj tá finančná zložka bude taká, aká sa očakáva. Aspoň po tých skúsenostiach, ktoré ja mám, obišiel som niekoľko okresov, nie je to všetko také ružové, ako sa opisuje.
Takže, vážení, aj tento klientelizmus, ktorý je, tento štát, resp. tento politický, ktorý je pri dosadzovaní, je tiež nami kritizovaný a budeme dávať zákon, ktorý bude hovoriť aj o tej definitíve. Bude hovoriť aj o absolútnom krúžku, aby ľudia volili osobnosť, človeka, ktorého poznajú, dôverujú mu, ktorý je, my hovoríme nezávislý, zodpovedný odborník a ktorý v parlamente bude vedieť, že do toho parlamentu chce ísť. Mali sme tu aj takých, ktorí nepovedali za celé volebné obdobie skoro nič, iba "sľubujem", tak dúfam, že takýchto poslancov táto Národná rada nepotrebuje. Poslanci by mali byť aktívni, keď už majú byť zákonodarným zborom, takže jednoznačne aj za takýchto sa budeme biť, aj tu je jeden dôvod, prečo by to nemalo byť iba stranícke, ale nezávislé alebo o nejakých absolútnych krúžkoch, možnože delegovanie do nášho parlamentu.
Ideme sa ešte pozrieť na to, čo nám odkázal pán Fico, keď tu vystúpil. Takže nám odkázal, aby sme sa mali učiť, ako sa má vyvodzovať politická zodpovednosť. Tak ja to zopakujem ešte raz, že mal som tú česť vidieť jedného ministra, ktorý stál za týmto pultom v piatom volebnom období za pani Radičovej, bol to minister kultúry Daniel Krajcer, ktorý povedal, že pokiaľ mu nevyjde jeho projekt v rezorte, a to zlúčenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie pod jeden blok, keď to nebude úspešné, že podáva demisiu a dokonca neviem, či aj nevzdá sa mandátu. A to nebolo až vtedy, keď sa niečo stane a že sa mu na to príde, ale vopred, vážení, vopred, že idem do niečoho a keď to nevyjde, tak, žiaľ, mám smolu, idem z kola von. Takže česť a chvála, že aj takých som mal tú možnosť zažiť. A teraz sa môžeme doťahovať, čo sa má stať, aby podali demisiu ministri, štátni tajomníci a neviem akí iní, alebo aj poslanci, aby si urobili tú vlastnú reflexiu a odstúpili alebo vzdali sa mandátu.
Takže, pán premiér, áno, mali sme tu, vieme to tiež, nemusíme sa iba od vás učiť, aj my máme takýchto. Že nechodíme medzi ľudí? Minulý rok som mal 18 stretnutí, toho roku bolo menej, musím povedať, áno, možnože nejakých 5 – 7, chodíme, stretávame aj vašich poslancov niektorých a je to v regióne východného Slovenska, takže môžem povedať, že chodíme, to je už vecou poslanca, ako si to zariadi, takže toto neberiem.
Ďalej. Hovoríte, že ako by vás ako premiéra mohol počúvať nominant napríklad Daniela Lipšica. Ja sa pýtam, my tu robíme zákony pre nominantov politických strán v štátnej a verejnej správe a zákony pre nenominantov politických strán v štátnej a verejnej správe? My tu neprijímame jeden jednoznačný zákon, ktorý má byť uvedený cez štátnych zamestnancov a verejných zamestnancov do života, do reálnej praxe? Tak mi vysvetlite, prečo tam musí byť politický nominant, on to má čítať ináč tento zákon, ako nepolitický, má ho ináč presadzovať, ako sme mu to my určili alebo ministerstvo určilo, keď je predkladateľom zákona? Nemalo to byť jednotné čítanie, jednotné presadzovanie do praxe, nemá byť stíhaný za to, ako to robí, a nie, že pre koho to robí? Veď to sú normálne logické veci, ktoré ľuďom nejdú do hlavy, ako je to možné.
A poviem vám konkrétny príklad, keď chcete vidieť. Postavil som sa do radu, keď som potreboval ísť na oddelenie sociálnych vecí, tiež nejaké papiere, manželka tam bola už dvakrát, vybavili sme za ten čas tie papiere, čo sme mali ešte vybaviť, mal som nejakých päť papierov, stojím v rade, predo mnou dvadsať ľudí, za mnou dvadsať ľudí, zhruba ten istý problém, ako ja mali s tými papiermi, debatovali sme, nenosím na čele, že som poslanec. Prišiel som do miestnosti a tá pani za tou prepážkou mi hovorí, ešte ďalšie na treťom poschodí, na ôsmom poschodí a ešte neviem kde, až potom. Ja hovorím, to snáď nemyslíte vážne. Manželka tu bola dvakrát, ja som už tretíkrát a vy mi hovoríte, že ešte ďalšie papiere? Vedúceho. Neni tu. Zástupca. Neni tu. A kto je tu vlastne vedúci? Tak akože nič, tak že ona, tak som ukázal, viete čo, poslanecký preukaz. Reakcia? Pán poslanec, sa hlboko ospravedlňujem. Okamžite to budete mať.
Pán kolega, povedali ste, je to o ľuďoch. Je to aj o nás, ako si ich vychováme, ako si ich vychováme, možno aj tým, že tomu okresnému poviem: Pán kolega, iď sa tam pozrieť, ako na tom úrade, inkognito, vybavujú stránky. Je to aj o tom. Za tri minúty som mal všetko. Som povedal, za mnou stojí ďalších dvadsať ľudí, si počkám, ako budú rýchlo vybavení. Boli vybavení za dvadsať minút všetci. Vážení, to je o tom, to je o tom, že niekto si tam myslí, že nad neho neni, lebo on je možnože nejaký nominant a si povie, nie, ja, čo ty tam budeš, ty si obyčajný človek. Ty si iba stránka.
A zopakujem ešte aj tento prípad, lebo to je o tom klientelizme, o tej politickej nominácii. Keď sme sa tu pýtali jedného pána poslanca, ktorý tu tiež strávil niekoľko päťročníc, že ako pomáha ľudom, a on povedal: Viete, koľko ľudí sa na mňa obracia? A viete, koľko som už pomohol? Ja som na to: Ako ste pomohli? Jedna pani prišla, že nemôže zostať na operáciu v martinskej nemocnici, lebo je až na 124. mieste. Viete, čo som urobil? Telefonát. O tri dni išla. O tri dni išla. Ja hovorím: Pán kolega, to nemyslíte vážne. To nemyslíte vážne. Tých 122 ľudí, to bolo čo? To bol kus kameňa? To bol kus dreva? To neboli občania Slovenskej republiky? Vy sa týmto chválite? Ja sa za to hanbím. A hanbím sa doteraz zaňho, ako to urobil. Keď toto má byť o politickej kultúre, neberiem. Neberiem.
Takže, vážení, bol by som veľmi rád, keby sme si vstúpili do vlastného svedomia a začali od seba a v každej politickej strane, ktorá tu je. A ja nebudem rozlišovať vpravo, vľavo, stredopravý, stredoľavý a neviem aký. Vážení, sme tu na jednej lodi, za jedných občanov, za 5,4 milióna národa slovenského. A poviem iba jedno. Viete, kedy bude dobre? Viete, kedy bude dobre na Slovensku? Keď poslanci v Národnej rade Slovenskej republiky splnia určité kritériá. Zatiaľ mám dvoje.
Prvé. Keď dáš na ústavu sľub, pán poslanec, pani poslankyňa, ten, ktorý je predpísaný, povieš to dobrovoľne, tak tvoje ja sa mení na my, zabudni na klientelizmus, zabudni na stranícku príslušnosť, že neviem, čo si, kde si, zabudni, že zamestnáš pol Komjatíc ako pán Jahnátek a ďalší, zabudni na to, lebo zastupuješ 5,4-miliónový národ, to je prvá podmienka.
A druhá podmienka, keby, nedajbože, si dostal aj úplatok miliardu, ju nevezmeš, lebo to nie sú tvoje peniaze. Ty iba spravuješ peniaze. To nie sú tvoje peniaze. Tieto peniaze chýbajú v zdravotníctve, školstve, všade, kde ich potrebujeme.
Keď toto splní poslanec Národnej rady, tak hovorím, budeme sa mať dobre. Lebo peňazí tu je, len nejdú tam, kam by mali ísť.
A na východ, žiaľ, tých peňazí chodí poriedko. Že, pán kolega? Pán starosta. Že sa tratia po ceste. Tratia sa po ceste, pokiaľ prídu na východ. Áno, neni tam cesta, lebo sa stavala z Bratislavy, nie z Košíc do Bratislavy, nie z Bratislavy do Košíc alebo naopak teda. Mala sa stavať z Košíc do Bratislavy. A sme tam. A sa pýtam, jak je to možné, že eurofondy, ktoré nám za chvíľu možno ani ich nebude o nejakých šesť, sedem rokov, jak je to možné, že ich nebudeme mať, tie regióny, ktoré sa mali s nimi, tá rozdielnosť tých regiónov sa mala vyrovnávať cez tie eurofondy, jak je to možné, že sa to neudialo. Na čom potom má stavať východ, keď tie eurofondy už nebudú? Na čom? Mesto Prešov nemá ešte ani obchvaty, máme katastrofálny stav. Sa pýtam, jak je to možné, že Žilina má a Prešov nemá? Tretie najväčšie mesto. Pýtam sa ja, obyčajný človek, ktorý som nebol ministrom, nebol štátnym tajomníkom, nebol som poslancom do roku 2010. Jak je to možné? Ako je to rozdelenie tých verejných financií v prospech regiónov? Je to tak, že keď nemáte poslanca, nedostanete nič? Lebo váš okres je mimo? Kto má lepší lobing, nedostane peniaze? Toto je o Národnej rade Slovenskej republiky? Toto je o nej? Neberiem, vážení, neberiem.
Takže, vážení, keď si nevstúpi do svedomia každý z nás, na ktorom poste bude, či bude premiérom, či bude poslancom, či bude ministrom, nemá tu čo robiť. Lebo my sme NR SR. Ešte raz: NR SR. Žiadna Žilina, Prešov, Košice, Sečovce, Partizánske, Topoľčany. Slovenská republika. Rovnomerný rozvoj a bijem sa za každého Slováka, ktorého tu mám. Žiaľ, dopadli sme, ako sme dopadli, ja to už nebudem naťahovať, poviem iba jedno, že takýmto spôsobom odstraňovania korupcie, aký doteraz, kolegovia z vládnej strany SMER, predvádzate, nespĺňate u mňa kritériá, aby som nebol podpísaný pod týmto návrhom, ktorý tu máme pred sebou, a nakoľko pred 25 rokmi aj ja som bol v Prešove na námestí, aj ja som viedol určitých mladých, ktorí sme tam vtedy sa bili, aj bili sme sa, doslova sme sa aj bili, keď bolo treba, lebo bolo to tam tiež veľmi zaujímavé, nechcem, aby sme boli sklamaní z toho, čo sme tam vtedy chceli dosiahnuť, lebo za viac by bolo sklamaní. Viac by bolo sklamaní.
A preto vyzývam súčasnú vládnu špičku, pán premiér, a všetkých vo vláde, aby ste si vstúpili do svedomia, lebo iba takto môžte dať nejakú nádej tomuto národu, aby sme nevyháňali našich mladých, lebo národ, ktorý vyháňa mladých, nemá veľkú budúcnosť, a aby sme povedali, že je tu šanca, aby ďalšia generácia vyrastala na slovenskej zemi, ktorá je, myslím, že toho hodná, aby Slovák mal svoju zem rád a spravoval ju tak, ako ju má. Nateraz ste ma nepresvedčili, pán premiér a páni ministri, tak preto som podpísaný aj pod týmto návrhom. Končím, ako som povedal, žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne, že ste ma vypočuli.
Neautorizovaný
1:04
Maťo, ja na jednej strane strašne mám rád to tvoje videnie sveta napriek tomu, že v mnohom je príkro v opozícii s tým mojím. Ja som písal o tom diplomovú prácu, sú v zásade dva druhy etiky. Jeden je ten nominalistický. To znamená, že na každú situáciu A existuje riešenie B, a mám to napísané, priam vytesané v kameni a zakaždým, keď sa dostanem do situácie A, tak sa riadim riešením B. A potom je...
Maťo, ja na jednej strane strašne mám rád to tvoje videnie sveta napriek tomu, že v mnohom je príkro v opozícii s tým mojím. Ja som písal o tom diplomovú prácu, sú v zásade dva druhy etiky. Jeden je ten nominalistický. To znamená, že na každú situáciu A existuje riešenie B, a mám to napísané, priam vytesané v kameni a zakaždým, keď sa dostanem do situácie A, tak sa riadim riešením B. A potom je ten situacionalistický, ktorý hovorí, že neexistuje nikdy správne riešenie B, existuje iba princíp, podľa ktorého ak sa riadim, tak sa vždy dopátram k tomu správnemu výsledku.
Ale napriek tomu, ja mám rád ľudí, ktorí sú konzistentní v myslení, a mám rád ľudí, ktorí sú konzistentní v svetonázore. Ale z hľadiska pohľadu na spoločnosť, jedna vec, ktorá mi vždy zaškrípe v tom tvojom prejave, je neprítomnosť toho občianskeho princípu. Slovensko nie je len národný štát. Slovensko je aj národný štát. A my nemôžme myslieť len na národ slovenský, my musíme myslieť na občanov Slovenskej republiky. A možnože u teba je to otázkou jazyka, ale u mnohých ľudí je to problém, že je to otázkou nastavenia a kto nie je Slovák, nie je pre nich občanom Slovenska. A možnože iba jazykovo si vyladiť tento rozdiel môže byť aj potom otázka nahliadania na svet ako taký.
Ďakujem.
Ďakujem, pani podpredsedníčka.
Maťo, ja na jednej strane strašne mám rád to tvoje videnie sveta napriek tomu, že v mnohom je príkro v opozícii s tým mojím. Ja som písal o tom diplomovú prácu, sú v zásade dva druhy etiky. Jeden je ten nominalistický. To znamená, že na každú situáciu A existuje riešenie B, a mám to napísané, priam vytesané v kameni a zakaždým, keď sa dostanem do situácie A, tak sa riadim riešením B. A potom je ten situacionalistický, ktorý hovorí, že neexistuje nikdy správne riešenie B, existuje iba princíp, podľa ktorého ak sa riadim, tak sa vždy dopátram k tomu správnemu výsledku.
Ale napriek tomu, ja mám rád ľudí, ktorí sú konzistentní v myslení, a mám rád ľudí, ktorí sú konzistentní v svetonázore. Ale z hľadiska pohľadu na spoločnosť, jedna vec, ktorá mi vždy zaškrípe v tom tvojom prejave, je neprítomnosť toho občianskeho princípu. Slovensko nie je len národný štát. Slovensko je aj národný štát. A my nemôžme myslieť len na národ slovenský, my musíme myslieť na občanov Slovenskej republiky. A možnože u teba je to otázkou jazyka, ale u mnohých ľudí je to problém, že je to otázkou nastavenia a kto nie je Slovák, nie je pre nich občanom Slovenska. A možnože iba jazykovo si vyladiť tento rozdiel môže byť aj potom otázka nahliadania na svet ako taký.
Ďakujem.
Neautorizovaný
1:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 1:06
Martin FeckoTakže, Martin, ďakujem pekne za tento a beriem, áno, je to aj o tom slovníku, že či to je občan, alebo národnosť. Áno, beriem.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 1:06 hod.
Ing.
Martin Fecko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, Martin. Rád prijímam kritiku a som rád. Kritizujte ma, aby som sa mohol zlepšovať vo veciach, v ktorých ešte nie som dokonalý. Riadim sa tým, čím, keď idem na spoveď a mám v modlitebnej knižke, z čoho si mám spytovať svedomie, tak posledná veta znie: A čo ti ešte vyčíta svedomie? To znamená, že každý deň by sme si mali túto otázku položiť, ako sme ho prežili, čo sme urobili dobre, zle, vyvarovať sa chýb a ďalší deň prežiť ináč.
Takže, Martin, ďakujem pekne za tento a beriem, áno, je to aj o tom slovníku, že či to je občan, alebo národnosť. Áno, beriem.
Ďakujem.
Neautorizovaný
1:07
Možno začnem jedným telefonátom zo včerajška. Bol to telefonát, ktorý bol svojím spôsobom nie veľmi príjemný. Bol kritický a volal mi jeden kolega lesník, ktorý mi hovoril: Pán Mičovský, čo vy ešte robíte v tej Národnej rade? Ja už vás tam voliť nebudem. Ja by som si predstavoval, aby ste sa vrátili tam, kam patríte, a vráťte sa do lesov. Tam ste urobili svoje dielo, tam máte ľudí, ktorí vám rozumejú a ktorým ste rozumeli vy.
Bola to taká veľmi zvláštna situácia, pretože mal som pocit, že mi hovorí človek, ktorý mi praje dobre a napriek tomu mi vyčítal, že som tam, kde som. A ja som mu na to odpovedal spôsobom, ktorý považujem za primeraný, a to bol spôsob, ktorý používam nielen v takejto situácii, keď je debata o nejakej výčitke, že kde som sa to dostal, ale ktorý považujem za súčasť svojho súčasného pôsobenia. A dá sa to vtesnať do vety: Ja som len lesník, ktorý sa na chvíľočku hrou osudu a náhody stal politikom, ale ja by som stále chcel lesníkom ostať. A myslím si, že aj toto dnešné nočné vystúpenie nie je tak ani súčasťou politika, ktorý je ústavným činiteľom na chvíľočku a ktorý dokonca má takú neuveriteľnú možnosť zúčastniť sa aktívne a s vnútorným presvedčením procesu vyjadrenia nedôvery vláde Slovenskej republiky, ale ktorý jednoducho chce byť v tejto situácii trvalo vždy v kontakte s realitou a s vlastným svedomím.
Začnem ešte jednou takou základnou predstavou, ktorá by mala byť spojená s prácou či lesníka, či politika, alebo akejkoľvek profesie, a to je otázka istého zodpovedania si takých základných otázok. Možno to sú tie najzákladnejšie otázky, ktoré sú spojené s existenciou každého z nás, a sú to otázky, ktoré sa dajú pomenovať večnými otázkami. Vlastne kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? Sú to určite otázky, ktoré sú nadčasové, nie sú spojené ani s našou politickou súčasnosťou, našou profesiou, ani s týmto volebným obdobím, nie sú spojené ani s našou krajinou, sú spojené skutočne s existenciou ľudstva a napriek tomu, ak ich máme zodpovedať, tak každý z nás musí dokázať hľadať tie odpovede v sebe. A možno práve otázka, aj keď sa to nemusí zdať veľmi presné, otázka korupcie, otázka istej životnej filozofie, ktorá nám ukladá povinnosť nejakým spôsobom sa postaviť voči zlám, ktoré nás v živote sprevádzajú, je spojená aj s istou odpoveďou, s istými odpoveďami na tieto večné otázky, skadiaľ pochádzame, skadiaľ prichádzame, čo je spojené so základom našej životnej filozofie.
Ja si dovolím v tejto súvislosti zablúdiť do naozaj veľmi osobnej spomienky, ktorá je pravdivá a ktorú použijem v tejto súvislosti tak, ako si ju pamätám, a tá spomienka je o to možno presvedčivejšia, že je spojená s jedným rodinným príslušníkom, s ktorým sme sa práve minulý týždeň, naša rodina, rozlúčili. S mojou tetou Hankou, maminou sestrou, ktorá vo veku 92 rokov odišla do večnosti, a tá spomienka je spojená s mojou veľmi ranou, doslova najranejšou mladosťou, keď sa mi stala nasledovná zvláštna príhoda, ktorá, si myslím, ovplyvnila zásadným spôsobom môj celý život a ktorú dokážem možno premostiť k téme, ktorá je dnes témou tohto večera. Je to otázka spojená s jednou návštevou na jej pracovisku, bolo to pracovisko, ktoré sa nachádzalo v Banskej Bystrici na hlavnej stanici a bol to poštový novinový stánok, kde ona dlhé roky robila a ja som tam ako možno päťročné decko bol raz na návšteve. A udiala sa vec, že v mojom vrecku po príchode domov našla moja mama, teda setra tejto tety Hanky, ktorú spomínam, malý benzínček. Možno si pamätáte, boli to benzínčeky, ktoré sa používali niekedy do zapaľovačov, a ja som musel zodpovedať otázku pred mojou mamou, že skadiaľ sa ten benzínček v mojom vrecku doma po návrate z tohto novinového stánku vzal. A odpoveď bola veľmi nepríjemná, ja som si to vtedy ani tak veľmi neuvedomoval, ale bola to odpoveď asi s tým, čo som presne vtedy nevedel naformulovať, že som ten benzínček jednoducho si privlastnil, teda ukradol. A táto moja prvá a verím, že možnože to by som tak sa pozrel do svojho svedomia, aj možno posledná životná krádež bola spojená s veľkou traumou. Musel som sa vrátiť k tej tete Hanke do novinového stánku a povedať, že som ten benzínček naozaj nechcel zobrať a že to už nikdy neurobím. Hrôza mojej mamy spojená s tým, že mi teda ten benzínček našla v tom vrecku, bola pre mňa stresom a istým púšťaním hrôzy, ktoré si jednoducho pamätám až do týchto chvíľ, a považujem to za vec, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila moje vnímanie toho, čo sa v živote má a nemá, čo je povolené a čo je nepovolené, čo jednoducho je slušné a čo je neslušné.
A teraz od tohto samotného, samotnej spomienky na túto traumu z mladosti môžem pristúpiť teda k tomu, aby som sa venoval problémom, ktoré sú spojené s korupciou, problémy, ktoré sú spojené s istým mojím vnímaním toho, čo je na našom, na tom mojom lesníckom príbehu asi najdôležitejšie. Ja som, keď už hovorím o tých večných otázkach, sa stal, keď som postúpil teda z toho detského veku, ktorý som takto námatkovo spomenul si tú jednu traumu, stal som sa lesníkom a mal som možnosť pracovať vo funkciách, ktoré boli istým prirodzeným kariérnym postupom. Dnes tu zaznievalo aj včera pomerne často, že niektorí ľudia ako keby nemali žiadne skúsenosti a zážitky spojené s riadením, a preto, akým spôsobom, myslím, že to povedal pán premiér, môžu sa vyjadrovať k závažným otázkam riadenia štátu, keď nikdy v živote nič neriadili. Ja som mal možnosť práve vo svojom pracovnom živote v tom prirodzenom postupe kariérnom stať sa aj riadiacim pracovníkom a bola to doba, ktorá priniesla naozaj mnohé a veľmi mnohé aj pokušenia, aj ponuky, pretože to bola doba, keď som sa ujal funkcie riaditeľa závodu a prichádzalo veľmi veľa úloh a boli to úlohy niekedy spojené naozaj aj s veľmi závažnými rozhodnutiami. A boli to doby, keď som bol vystavený rôznym tlakom, ktoré určite zaváňali aj možnosťou podľahnúť korupčným pokušeniam alebo požiadavkám. A myslím si, že práve možno v tom čase nastalo to prepojenie medzi tou spomienkou na ten raný zážitok, na tú traumu z tej nechcenej krádeže toho benzínu, a tým, že zrazu boli možnosti urobiť možnože oveľa väčšie krádeže, pretože prichádzali ľudia, ktorí v 90. rokoch, začiatkom 90. rokov mali predstavu, že je to doba, keď všetci sú povinní zarobiť a získať prospechy, ktoré im nepatria. A ja si myslím, že práve to bola doba, ktorá definitívnym spôsobom rozhodla o tom, že som sa pri pokušeniach, ktoré sú spojené s vysokými funkciami, raz navždy rozhodol, že tým pokušeniam odolám a že neexistuje také, ktoré by dokázalo kúpiť moje svedomie a urobiť niečo, za čo by som sa musel pred sebou hanbiť.
A v tejto dobe prišlo ďalšie pokračovanie mojej kariéry a stal som sa pracovníkom, ktorý mal možnosť pracovať na poli, ktoré by som nazval pole práce s verejnosťou, v lesnom hospodárstve, a prišli veľmi pekné časy, ktoré už neboli možno spojené s riadením a rozhodovaním o zásadných a vážnych otázkach lesnej výroby, ale boli skôr spojené s takým riešením rôznych záležitostí, ktoré sú, ktoré by sme mohli pomenovať ako otázky práce s verejnosťou na poli popularizácie lesnej výroby, a boli to veľmi pekné časy, ktoré mi umožnili postaviť sa k takým projektom a byť ich autorom a byť ich spoluautorom, ako bol lesnícky skanzen, významné lesnícke miesta, náučné chodníky, rôzne lesnícke publikácie. Bola to doba veľmi zaujímavá, plná tvorivosti, a táto doba možno by bola pokračovala až do týchto chvíľ, avšak došlo ku konfrontácii, ktorú jednoznačne hodnotím ako niečo, čo bolo veľmi závažným zlomovým bodom v mojom pracovnom živote. Totižto došlo tu v tomto období k takému rozporu. Rozporu medzi tým, že medzi moje pracovné povinnosti patrila jednoznačná, pekná a pravdivá propagácia hodnôt lesa, lesníckej práce a na druhej strane tu prichádzali čím ďalej, tým väčšie výhrady a výčitky, ktoré som nemohol nevnímať, keď mi mnohí moji kolegovia, ktorí poznali moju prácu, museli pripomenúť, že či necítim, že to, čo hovorím, to, čo propagujem, to, o čom hovorím ako o svojom zásadnom presvedčení a presvedčení o tom, že lesnícka práca má nesmierny význam pre život spoločnosti, je v rozpore s tým, čo sa deje za mojím chrbtom, v rozpore s tým, že mnohí pracovníci lesného hospodárstva ako keby robili presný opak toho, čo som sa snažil so svojimi kolegami presadzovať.
Jednoducho bol to vplyv politických záujmových skupín, ktorý v takom veľkom podniku, ako sú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, bol prítomný vždy, tomu sa asi nedá vyhnúť. Ale obdobie, ktoré bolo veľmi rozhodujúce pre moje isté následné rozhodnutie, obdobie prvej vlády Roberta Fica bolo obdobím, keď naozaj ten vplyv, keď tento lesnícky rezort bol zverený koaličnému partnerovi HZDS, bol nesmierne silný, zničujúci a mal veľmi úkvapné dopady, ktoré nemohol nikto necítiť. A práve tu tie výčitky a tie otázky prichádzali čoraz častejšie. Na jednej strane pekne hovoríš, pekne propaguješ, pekne píšeš, vychádzali o tom zaujímavé materiály, ktoré boli svojím spôsobom možno aj objavné, a na druhej strane výčitky množstva kolegov, že je tu rozpor medzi možnože pravdivými, peknými a potrebnými rečami a medzi realitou, ktorá bola čoraz nepríjemnejšia a zasahovala moje svedomie, pretože musel som uznať, že v tých výčitkách mnohých mojich kolegov bolo naozaj veľa pravdy. Pekne hovoríš o lesníckom stave a za tvojím chrbtom kapitáni lesníctva spôsobujú kroky alebo robia kroky a spôsobujú rôzne činy a ich následky, ktoré zjavne poškodzovali dobré meno lesníctva.
No a tu som sa dostal vlastne k zlomovému bodu, keď som musel si uvedomiť, že korupcia nie je len akési slovo, ktoré existuje v slovníku a ktoré vnímame ako čosi zlé, ale napriek tomu vzdialené od nás, ale že korupcia je vec, ktorá sa vám dokáže plaziť okolo pracovného stola a že nastane istá chvíľa, keď si musíte dať zásadnú otázku, či máte právo ďalej si ju nevšímať a mlčať, alebo máte už povinnosť mlčanie prelomiť a vyjadriť sa zásadným spôsobom. Tá korupcia, ktorá bola čím ďalej prítomnejšia v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, bola pre mňa veľmi nepríjemným spoločníkom dlhé mesiace. A ja som zvažoval, či naozaj prekonať svoj strach a vystúpiť voči veciam, ktoré boli čím ďalej, tým viacej prítomné v mojom každodennom pracovnom živote.
Jednoducho boli to už nie reči o tom, že niekde niečo sa predalo nejakým divným spôsobom a že existujú nejaké podivné prenájmy, ale zrazu mi prichádzali aj na môj pracovný stôl faktúry, ktoré som mal podpísať, o ktorých som síce vedel, že práca bola vykonaná, ale zmluvná cena, ktorá bola dohodnutá, za ktorú ja som nemohol, bola extrémne vysoká a zjavne sa dala nazvať tunelovaním štátneho majetku. A viete, keď máte takéto faktúry na stole a rozmýšľate, či sa príliš nepošpiníte, aj keď nemáte zlé svedomie, lebo ste nič zlého neurobili, žiadny halier vám neprischol neoprávnene vo vrecku ani žiadny majetkový prospech, ale jednoducho je to už príliš blízko na to, aby ste si mohli povedať, veď to nie ja, veď to oni, veď čo ja mám s tým, a preto došiel ten môj pracovný príbeh do okamihu, ktorý mi zmenil život a v ktorom som premohol svoj strach a napísal som otvorený list, ktorý možno spôsobil to, že tu dnes stojím v Národnej rade Slovenskej republiky pred vami a mám tú možnosť, o ktorej som nikdy netušil, že takúto možnosť budem mať, t. j. vyjadrovať sa k závažným otázkam nášho štátu, byť tým, ktorý v sieni zákonnosti má právo a povinnosť vytvárať zákonné normy, podľa ktorých by sme všetci mali žiť. Bol som nútený spolu so svojimi priateľmi po prekonaní toho kritického bodu, po prekovaní vlastného strachu dať na papier niekoľko závažných, a nebolo ich málo a neboli to málo závažné veci, ktoré naozaj nazvať inakšie ako korupciou nebolo možné.
A to je niekoľko príkladov, čo všetko možno sa dostalo do toho smutného súpisu poznania, že korupcia nie je len pojem v slovníku cudzích slov, že to nie je len slovo, ktoré nás vystavuje pocitom, že je to niečo vzdialené a zlé, ale že je to niečo, čo je veľmi, veľmi uchopiteľné. A tá uchopiteľnosť bola daná napríklad takou dvojstrannou listinou, dvomi A4, ktoré mali hodnotu alebo hodnotu nemali, ale za ktoré bola vyfakturovaná čiastka 2 mil. korún. Si poviete, je to možné, aby dve stránky formátu A4 stáli 2 mil. korún? Boli to dve stránky, ktoré, paradoxne, mali zdôvodniť, boli to audítorské stránky, nákup jednej linky manipulačnej, ktorá bola predražená a tú predraženosť, ktorá bola sama osebe závažným porušením v tom čase nie zákona o verejnom obstarávaní, ale vtedy platných noriem, bolo treba akýmsi administratívnym spôsobom zdôvodniť. Nuž a ako sa možno niekedy zvykne hovoriť, že klin sa klinom vyráža, tak tu v tomto prípade zlo sa zlým riešením rieši, zlo sa zlom rieši, takže to niekoľkomiliónové prekročenie nákupnej ceny, ktorá bola predražená, ktorá bola vyššia, ako mala byť, bolo zdôvodnené audítorskou správou podivného audítora, ktorý to zdôvodnil, aby tí, ktorí potrebovali zakryť tento obchod, mali akýsi argument v ruke a ten argument, ten papier stál 2 mil. korún. Takže ako neuveriteľná kombinácia, ale to možno si povie vtedy človek, že dobre, je to niečo vzdialené, ale bola to jedna z vecí, ktorej sme sa už nemohli vyhnúť, pretože sme sa o nej dozvedeli.
Boli tam ďalšie záležitosti, ktoré boli spojené aj s takými korupčnými ťahmi, ako je nákup monitoringov, ktoré naše oddelenie vypracovalo, ale ktoré napriek tomu cudzí subjekt dostal do rúk a predložil to ako svoju prácu a vyfakturoval za niečo, čo neurobil, každý mesiac pravidelne 50-tisíc vtedy ešte slovenských korún.
Boli tam ihriská, ktoré mali robiť väzni. A bola urobená zmluva na niekoľko miliónov korún. Jedno ihrisko sa urobilo akési vzorové. Viacej sa nestihlo, ale tie milióny korún, ktoré boli spojené s množstvom, s istým veľkým počtom tých ihrísk, tie boli vyfakturované.
Boli tam seriály, ktoré mali svojím spôsobom veľmi peknú vypovedaciu hodnotu, ktoré naozaj hovorili o hodnotách, ktoré boli mne osobne ako človeku blízke nielen preto, že som bol ich autorom námetu a scenáristom a že som mal možnosť získať svojich kolegov pre to, aby sme to spracovali a aby to bolo premietané na Slovensku v Slovenskej televízii. Všetko to bolo asi po tej stránke fajn až do tej chvíle, kým som neuvidel prvú faktúru. Aha, tak to je asi za všetkých dvanásť dielov, to ja rozumiem, taká čiastka, ale nie je to, tých 600-tisíc je iba za ten prvý. To každý diel bude stáť 600-tisíc! Ej, a to už boli tie faktúry, ktoré už neboli tak kdesi vzdialené v nejakom priestore, ktorý sa ma priamo nedotýkal, ale to boli práve tie faktúry, ktoré mi prichádzali už na stôl, ktorým som sa nemohol vyhnúť a musel som voči nim zaujať stanovisko, a preto som svojim nadriadeným išiel povedať: Toto nie je v poriadku, také niečo predsa nemôžme pripustiť, takúto zmluvu predsa nikto nemohol urobiť.
To už musíme tak urobiť. Veci sú také, že to zašlo ďaleko a my už s tým nemôžme urobiť nič iné.
A takto tých príbehov, ktoré tam boli spojené s rôznymi divnými prenájmami, nákupmi, štandardne bolo tam množstvo rôznych poľovníckych záležitostí. To boli všetky tie veci, ktoré sme položili na papier a tým pádom sme síce oslobodili svoje svedomia od pocitu, že iba útrpne a pasívne akceptujeme to zlo, korupčné zlo okolo nás, ale zároveň sme si privodili veľmi závažné dôsledky pre naše ďalšie pracovné existencie. Je pravda, že sme teda bojovali. Ten boj bol veľmi zaujímavý, pretože do istej miery sa nás vtedy ujali médiá a tým pádom možno náš odchod z pracoviska štátnych lesov nebol tak rýchly, ako sme predpokladali, pretože sme boli pripravení na to, že po takomto kroku už naša existencia pracovná bude veľmi krátka. Ale napriek tomu k tomu došlo a my sme sa po tomto oslobodení od pocitu, že nebojujeme so zlom, stali každý nejakým spôsobom buď nezamestnaný, alebo presunutý na iné pracovisko. A to je dôvod k tomu, čo by som chcel zdôrazniť ako to hlavné.
Ak som povedal, že tu existujú nejaké otázky zásadné, tak jedna z tých otázok bola práve tá, že akým spôsobom nielen kritizovať a poukazovať na zlo, ale ako sa ho pokúsiť aj riešiť. To by malo byť pri akýchkoľvek kritických postojoch vždy to najdôležitejšie. A urobili sme pokus, ktorý svojím spôsobom bol odsúdený zdanlivo na neúspech, ale napriek tomu zažil zaujímavé pokračovanie. A bol to pokus urobiť návrh zákona, ktorý by pomohol štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky sa vyvarovať takým politickým vplyvom, ktoré existovali v časoch, keď sme proti nim vystúpili a ktoré aj keď mali zaujímavé pokračovanie v podobe odchodu vedenia podniku, dokonca došlo aj k výmene ministra, a napriek tomu sme nič zásadné nezmenili, pretože popresúvali sa krabice, pomenili sa osoby, funkcie, ale tá podstata ostala.
A ten náš pokus niečo zmeniť a navrhnúť riešenie bol daný návrhom zákona. Bolo to teda ako paradoxné, pretože o tvorbe zákonov som vedel pramálo, ale cítil som, že ak by dačo pomohlo tomuto štátnemu podniku, tak je to zákon, ktorý by mohol byť istou obranou voči tomu, aby ten korupčný vplyv politických záujmových skupín nemohol byť v tomto, už vtedy som ho tak pomenoval, v najbohatšom a najväčšom štátnom podniku taký deštrukčný, lebo on takým bol. A tak sme si napísali zákon, ktorý sme prekonzultovali aj s právnikmi, nie ústavnými ani tu pracujúcimi v blízkosti Národnej rady, ale proste ľudia, ktorí sa venovali právu, a zákon uzrel svetlo sveta v podobe istých paragrafov. Boli sme presvedčení, že sme to napísali dobre. Dokonca sme v tom čase mali možnosť tento zákon prekonzultovať aj s prezidentom republiky. Napriek tomu bol to len istý pokus, o ktorom sme sa domnievali, že je pokusom, ktorý nikdy nebude môcť byť uplatnený v Národnej rade.
V čom je čaro tejto záležitosti? Je to, že sme vtedy netušili, že predsa len bude chvíľa, keď tento zákon bude môcť byť naozaj tu v sieni zákonnosti v Národnej rade Slovenskej republiky predložený. Je to zákon, ktorý som ja sám mal tú česť trikrát už predložiť. Zákon o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. Bol predložený s tým, že nenašiel dostatočnú podporu, ale už to je malý zázrak, že takýto zákon, vôbec v časoch, keď sme ho tvorili, sme netušili, že bude môcť byť prerokovaný niekedy práve tu. Čaro toho zákona bolo aj v tom, že potom, keď som mal možnosť ho konzultovať a upravovať práve už s právnikmi, ktorí rozumejú, ako sa majú tvoriť zákony, bol upravený do podoby, ktorá si myslím, že je súca na to, aby raz takýto zákon bol schválený tu v pléne Národnej rady, pretože sa tam pracuje so základným motívom, ktorý v súvislosti s korupciou už rezonoval v posledných desiatkach hodín, a je to ten základný princíp, ktorý hovorí o hmotnej zodpovednosti vedúcich pracovníkov za svoje rozhodnutia.
Myslím si, že ak hovoríme o korupcii, tak je potrebné práve tento moment veľmi zdôrazniť, nakoľko práve možnosť vysokých predstaviteľov rôznych organizácií, ktorí vykonávajú úkony, ktoré niekedy nie sú úplne korektné a niekedy sú vyslovene v rozpore, keď už nie so zákonom, tak s dobrými mravmi, sa stávajú tou príčinou toho, že takíto ľudia vykonajú úkony, ktoré sú jednoznačne v rozpore so základnými požiadavkami nariadení organizácií, ale oni ich vykonajú, takéto úkony. Možno kvôli tomu, že podľahnú istým tlakom, nátlakom, politickým objednávkam alebo možno len korupčným ponukám prostredia, ktoré produkuje takéto ponuky, súc si vedomí, že tak či tak nedôjde k ničomu horšiemu ako prípadne k nejakému odvolaniu alebo symbolickému potrestaniu. Pokiaľ takýto zákon obsahuje, a ten náš návrh to obsahoval, jednoznačnú materiálnu sankciu povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, tak dostáva akékoľvek rozhodnutie takýchto ľudí poverených riadením takéhoto významného podniku úplne iné parametre, pretože sa tu jednoznačne postaví otázka: A kto to zaplatí?
Ak ma vy, pán minister, žiadate, aby som urobil úkon, o ktorom som presvedčený, že nie je v súlade s dobrými mravmi, ale raz by mohol byť vytknutý mi ako úkon, ktorý poškodil hospodárenie organizácie, za ktorú som zodpovedný, tak potom tu príde otázka, možno po výmene istej politickej garnitúry, že to musí niekto zaplatiť, a práve to je možno tá dobrá zábezpeka a ochranná poistka voči tomu, aby ľudia v takýchto funkciách podliehali takýmto korupčným ponukám a vplyvom. A preto si myslím, že ten náš návrh zákona, ktorý vznikol v tých zaujímavých, tak trocha revolučných časoch, v časoch, o ktorých sme boli presvedčení, že teda ich pracovne síce neprežijeme, ale že ten návrh zákona bude len šuplíkovou záležitosťou, že sa takýto zákon dostal sem do pléna a že bolo možné o ňom už rokovať, tak to je možnože veľmi dôležitý moment, o ktorom som presvedčený, že bude mať ešte svoje pokračovanie a že takýto zákon bude raz prijatý.
To bol možno jeden taký dôsledok tých časov, ktoré teda spôsobili to, že som korupciu prestal vnímať ako ten vzdialený slovníkový pojem a začal som rozumieť, že je to niečo, čo môže spôsobiť človeku vážne problémy pri hľadaní istých rozhodnutí v takých dôležitých životných okamihoch.
Táto skúsenosť priniesla aj ďalšie motívy, a to bola teda istá snaha už potom tu, po príchode do Národnej rady, nielen sa zmocniť tohto zákona a snažiť sa urobiť normu, ktorá by bola použiteľná pre ďalšie riešenie riadiacich procesov v štátnom podniku, ale možno hľadať aj nejakým spôsobom riešenie pre mnohých ľudí, ktorí sa dostanú do obdobnej situácie, ako bola tá naša. A v tom bola možno jedinečnosť tej skúsenosti, že sme sa dostali k prípadom, ktoré boli rovnako závažné a rovnako spôsobovali ich aktérom závažné rozpoloženie, nakoľko ľudí, ktorí sa stretávali s korupciou, bolo vždy pomerne veľa. A my sme tak prišli a bolo to také moje osobné presvedčenie k tomu, že keď už som sa stal súčasťou poslaneckého zboru práve z toho titulu, že sme došli a ja sám, že som mal tú osobnú skúsenosť s korupciou, tak že niečo podobné teda človek musí použiť práve na to, aby ľuďom, ktorí sú vystavení podobným životným situáciám, sme nejakým spôsobom pomohli, pretože to bol taký logický morálny záväzok.
A práve tu vznikla tá ďalšia zákonná norma, ktorá teda nevznikla ešte v tých časoch práce v štátnom podniku, ale ktorá vznikala už tu hneď v prvých týždňoch môjho pôsobenia spolu s mojimi poslaneckými kolegyňami a kolegami, a bol to práve ten návrh zákona o podpore, ochrane a odmeňovaní ľudí, ktorí bojujú proti korupcii. Naozaj, idea tohto zákona nevznikla tu v kanceláriách, ale vznikala teda ešte, tie zárodky, v časoch, keď sme boli vystavení tejto skúsenosti a pretavili sme ju práve do tej podoby, že by tu mal existovať zákon, ktorý by ľuďom, ktorí majú podobnú skúsenosť a stanú sa teda chtiac-nechtiac aktérmi takýchto životných skúseností a životných situácií, bolo nejakým spôsobom pomáhané.
Ten návrh zákona bol spracovaný veľmi presne, myslím, že sme použili v ňom mnohé motívy a princípy, ktoré sú používané pri tejto zákonnej norme v rámci mnohých vyspelých krajín. A pri jeho predkladaní sme sa dosť často stávali akýmisi poslancami, ktorí boli obviňovaní z toho, že predkladajú zákon, ktorý má slúžiť udavačom. Bolo to ako neuveriteľné, ale veľmi často práve tu v pléne Národnej rady pri trojnásobnom predložení tohto zákona sa stalo to, že výčitky k tomuto zákonu boli naozaj sprevádzané slovami, že je to zákon pre udavačov, čo bolo veľmi bolestivým zistením, pretože také niečo bolo v absolútnom rozpore s presvedčením, že chceme pomôcť statočným ľuďom, ktorí bojujú s korupčnými skúsenosťami. (Navrhovateľ podal rečníkovi hárok papiera.)
Aha, že v tejto chvíli tu nemáme žiadneho člena vlády Slovenskej republiky, takže by som poprosil, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, keby bol prítomný člen vlády aspoň v symbolickom zastúpení, ja by som počkal. (Zaznievanie gongu.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
321.
Prosíme predstaviteľov vlády, ktorí sú tu, keby mohli prísť do pléna Národnej rady. Páni poslanci, ak viete, kde je pán minister. Krátka prestávka, ale už, už je tu pán minister.
Nech sa páči, pán poslanec, môžete pokračovať.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
322.
Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi ministrovi, že prišiel.
Takže táto skúsenosť bola dosť traumatizujúca práveže z toho pohľadu, že vznikol tu dosť nepochopiteľný rozpor, že chceme pomôcť ľuďom, ktorých sme chápali ako ľudí, ktorí zaujímajú správne postoje, ktoré sú veľmi užitočné a potrebné, a práve takýchto ľudí nazývala časť poslancov, poslancov zo strany SMER, že sa jedná o udavačov, ktorým netreba žiadnym zákonom pomáhať. Bol to proces, ktorý tu trval pomerne dlho a toto mi spôsobovalo nielen takú poslaneckú traumu nepochopenia, ale doslova aj som to pociťoval osobne ako niečo, čo je maximálne nenáležité a s tým som sa dosť ťažko zmieroval. Ale ako to už býva, no ozaj treba prejavovať trpezlivosť pri poslaneckej práci a nie všetko sa dá hneď, s tým súhlasím, že možno snaha riešiť veci okamžite nie je práve tou najlepšou snahou na riešenie zákonných noriem, ktoré by sme chceli, aby platili. A preto oceňujem, že tento taký ďalší aspekt našej lesníckej práce, ktorá vyústila do môjho dočasného pobytu tu v poslaneckom zbore Slovenskej republiky, napokon z tohto pohľadu bola úspešná.
A v tomto prípade by som zase, aj keď je to ešte otázne, ako tento zákon bude napokon fungovať, ocenil, že časť poslancov vládnej strany SMER – sociálna demokracia zmenila názor, možno to bolo dané aj tým, že predstaviteľ vlády, minister vnútra pán Kaliňák bol možno prvý, ktorý zmenil rétoriku do podoby, že sa jedná o zákonnú normu, ktorá má pomáhať ľuďom a nie ich označovať za udavačov. A tým pádom toto hodnotím ako jeden z ďalších prínosov, ktoré vyplynuli práve z tej osobnej skúsenosti pri kontakte s korupciou, že ak som sám zažil veľmi nepríjemné dôsledky svojho istého životného postoja a postoja mojich kolegov, priateľov pri tom strete s korupciou a povedal som si, že keďže ma už život posunul do tejto vzácnej skúsenosti, že mám možnosť byť medzi tvorcami zákonov, tak že určite medzi moje prvé povinnosti patrí pokúsiť sa o takúto normu. Takže napokon to nebola norma z našej dielne, z dielne klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí ju naozaj vypracovali nesmierne pedantne, a som presvedčený, že to bola aj je norma na úrovni európskych zákonov najvyspelejších krajín, ktoré takéto riešenie zákonné už dávno majú. Takže napriek tomu, že to nebolo prijaté napriek tejto vysokej kvalite, som rád, že sa veľká časť tejto kvality dostala do vládneho návrhu a dokonca, že istá dôležitá časť sa dostala vo forme pozmeňujúceho návrhu z nášho návrhu aj do schválenej vládnej normy, ktorá bola parlamentom odsúhlasená. Je to časť, ktorá možno nie je z pohľadu aktéra, ktorému chceme týmto zákonom pomáhať, chrániť ho a za istých okolností aj odmeňovať, tá najdôležitejšia, ale ktorá má nesmierne perspektívny význam, pretože to bola práve časť, ktorá sa venuje výchove, prevencii.
Sme presvedčení, a to možno treba zdôrazniť v súvislosti s tým, že sme sa dostali do situácie, ktorá rezonuje do podoby vyjadrenia nedôvery vlády z titulu toho, že korupciou je naše prostredie presiaknuté oveľa viac, ako by sa dalo považovať za primerané, ak vôbec existuje nejaká miera korupcie, ktorá by sa dala považovať za primeranú, ale v tomto prípade naozaj tá naša snaha poukázať na potrebu prevencie bola zhmotnená do niekoľkých paragrafov, ktoré hovoria o výchove už od mladých rokov na našich školách voči korupčnému správaniu. A to je moment, ktorý, ako hovorím, nepomáha možno ľuďom, ktorí sa dostanú už do priamej konfrontácie s tým, že sú postihnutí za svoje vystúpenie proti korupcii, ale ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť to, aby naši nasledovníci, ktorí budú prijímať zákony a vôbec, aby budúce generácie, ktoré budú žiť v tejto krajine, korupciu buď vôbec nepoznali, čo asi je dosť naivná predstava, ale teda aby sa dostala z tej hlavnoprúdovej časti, že vytvára nám, žiaľbohu, veľmi zložitú atmosféru v spoločnosti, aby sa dostala kdesi na okraj, tam, kde v najlepšom prípade patrí, teda na okraj spoločenského diania, do čierneho kúta, kde sa nik ani radšej nepozrie. A preto teda myslím si, že táto časť je veľmi dôležitá, pretože bude učiť a podľa nej, teda ak ten zákon sa ujme nielen v tom, že bude zapísaný v Zbierke zákonov, ale že bude aj reálne pôsobiť v našom živote, stane sa tou normou, ktorá by mala pomôcť tak, ako sa v školách a možnože už v škôlkach deti učia triediť odpad, tak aby sa učili triediť aj charakterový odpad, aby sa učili triediť to, čo je necharakterné, a aby odmlada, odmalička vnímali, že niektoré veci jednoducho sú za hranicou slušného, charakterného, poctivého, ľudského. Pretože to je možno základný problém našej spoločnosti, problém, ktorý dokonca sa dostane tak vysoko, že máme potrebu – a je to potreba veľmi úprimná – obviniť vládu a vyjadriť jej nedôveru práve z toho titulu, že korupcia sa dostala tak vysoko, že sa nevyhla ani pracovným stolom na ministerstvách jednotlivých ministerstiev vlády Slovenskej republiky.
A to už je závažný moment, ktorý, keď to zvrtnem teda do tej časti, z ktorej vyjadrujem potešenie, že sme ju dostali do zákona, ktorý hovorí o tom, že ak by sme možno mali výchovu proti korupcii zabezpečenú tak, aby sa ľudia od mladosti jednoznačne dostávali do konfrontácie slušné – neslušné, povolené – nepovolené, zákonné – nezákonné, tak že by sme možno dnes tento problém nemali. Pretože existuje zrejme taká dilema, že veľké možnosti, ktoré súčasná doba poskytuje, sú spojené aj s tým, že prináša pomerne veľa pokušení ako keby z materiálneho nadbytku a z možností, ktoré sú k dispozícii, vyplynulo aj príliš veľa pokušení, ktorým neodolajú mnohé mocné záujmové skupiny, ktoré sa snažia ovplyvniť aj najvyšších predstaviteľov štátu. A istá časť poslaneckého zboru nadobudla presvedčenie, žiaľ, myslím si, že ho nadobudla veľmi oprávnene, že ani ministri vlády a jej predseda neodolali všetkým pokušeniam, ktoré sú s tým spojené. A keď už aj priamo si nemôžem dovoliť vysloviť obvinenie, že sa stali ľuďmi, ktorí by podľahli priamej korupcii, toto som nepovedal, ale možno tvrdiť, že neurobili tie opatrenia, ktoré by z titulu svojich funkcií urobiť mali, a to práve kvôli tomu, že to vnímanie toho, čo je skutočnou korupciou a čo nie, je možno oslabené z toho pohľadu, že vo výchove súčasnej generácie, ktorá nebola jasne motivovaná k tomu, čo je a čo nie je kóšer v tejto oblasti, existujú závažné defekty.
Považujem za rozumné, aby sme povedali aj to, že existuje tu konkrétna skupina ľudí, ktorá, žiaľ, doplatila na moment, že takýto zákon, o ktorom chcem vyjadriť isté presvedčenie, nádej, že bude fungovať, je prijímaný tak neskoro, že nebol prijatý hneď, keď sme s ním prišli, a to už sú vlastne dva roky, pretože spomeňme si v tejto chvíli práve na také mená, ktoré doplatili na našu nespôsobilosť prijať včas účinnú zákonnú normu. A keďže budeme dnes hovoriť a hovoríme najmä o korupcii v oblasti zdravotníctva, tak sa mi žiada na prvom mieste spomenúť príbeh jednej ženy, ktorá vzhľadom na to, že takýto zákon sme nemali donedávna prijatý, doplatila na svoju osobnú odvahu poukázať na problémy v zdravotníctve, na korupčné problémy v zdravotníctve, pretože nákup piešťanského cétečka naozaj nie je prvým známym prípadom, keď došlo k zjavnému nedodržaniu základných podmienok, ktoré sú spojené s nákupom drahých lekárskych prístrojov.
A mám na mysli prípad redaktorky Vandy Tuchyňovej, novinárky, ktorá pôsobila v regióne stredného Slovenska, ale ako investigatívna novinárka mala pod palcom asi celé územie Slovenska, to nie je podstatné. Podstatné je to, že práve táto redaktorka pred dvomi rokmi poukázala na nákup techniky lekárskej v martinskej nemocnici. Bola to technika, ktorá rádovo stála niekoľko desiatok tisíc korún. A napodiv poukázala na prípad dvoch prístrojov, ktoré boli totožné z hľadiska svojej funkčnosti a prevedenia technického, ale boli zaujímavým spôsobom rozdielne práve z hľadiska ceny. Ak jeden prístroj stál 60-tisíc eur, druhý stál; prvý stál 104-tisíc eur, druhý stál už vyše 200-, a to bol rozdiel, na ktorý sa táto novinárka spytovala zodpovedných ľudí, bývalého riaditeľa nemocnice, teda dnes už bývalého. A odpoveď presnú nedostala, avšak dostala inú odpoveď, nie na zdôvodnenie tohto cenového rozdielu, ale odpoveď na svoju ďalšiu pracovnú existenciu, pretože pri svojom pracovnom pôsobení sa stretla s tým, že sa stala pre svojho zamestnávateľa nadbytočnou. No je to práve ten prípad, ktorý by možno tiež v tejto súvislosti sme mali postaviť do svetla otázky, kde sa ten rozdiel vzal, prečo vznikol a v čí prospech vznikol?
Takže toto sú práve tie záležitosti, ktorým treba venovať v súvislosti s tým tak často teraz pertraktovaným prípadom piešťanského prístroja veľkú pozornosť, pretože zjavne ide o veľa prípadov, ktoré sú spojené s takýmto postupom, a aj keď už možno nenájdeme odpoveď na to, kde sa niekoľko desiatok tisíc eur pri podivnom nákupe stratilo, určite by sme sa mali aj teraz spätne spytovať na to, či neexistuje nejakým spôsobom povinnosť nás a ľudí, ktorí sú zodpovední za chod tejto krajiny, pomôcť takejto redaktorke, ktorá zjavne doplatila na službu, ktorá je vykonávaná v prospech nás všetkých. Okrem toho to neboli, samozrejme, my zas sa nemôžeme tváriť, že korupcia, podivné nákupy sú spojené len so zdravotníckym prostredím, aj keď je teraz témou hlavne zdravotná technika, ani zďaleka takéto záležitosti nie sú spojené len so zdravotníctvom, pretože aj práve táto redaktorka Vanda Tuchyňová poukázala vo viacerých prípadoch na nákupy, ktoré boli viac ako divné, raz to boli nejaké podivné šindle na strechy historických budov v Čičmanoch, potom to boli nejaké podivné konania vysokých policajných úradníkov. Keďže to mala zrejme v povahe a napokon jej to ukladala aj pracovná povinnosť, tak sa dostala do viacerých konfrontácií, ktoré boli naprosto v prospech oživenia, ozdravenia spoločnosti, ale, žiaľ, efekt sa nedostavil, pretože pokiaľ viem, ani jeden z týchto príbehov a prípadov nie je dnes vyriešený tak, aby sme mohli povedať, že vinník bol potrestaný a tí, ktorí prispeli k jeho odhaleniu a k riešeniu tohto prípadu, boli odmenení. Naopak, je stav taký, aj teraz s odstupom času, že práve vinníci sú kdesi v neznáme stratení, ale človek, redaktorka Vanda Tuchyňová je dodnes človekom, ktorý síce sa živí istým spôsobom, ale natrvalo bola odídená zo svojho pracovného pôsobiska v Slovenskej televízii.
Je to isteže nevďačné a veľmi spoločensky škodlivé, keď takíto ľudia miesto toho, aby boli postavení na piedestál istého prirodzeného ocenenia a urobenia z nich vzoru, ktorý by mal slúžiť ako vzor pre väčšinu občanov, že takýmto spôsobom sa treba zachovať pri plnení svojich pracovných povinností, sa dostanú do situácie, že sú síce vzorom, ale skôr negatívnym vzorom, o ktorom sa dá povedať, že pozri sa, keď budeš mať príliš zvedavé oči a príliš veľa budeš chcieť vedieť a vidieť a dokonca o tom hovoriť, tak dopadneš tak ako táto osoba. Takže áno, je vzorom, ale, žiaľbohu, vzorom z toho pohľadu spoločenského vnímania negatívnym, pretože môže, ktokoľvek to hodnotí z takého pragmatického pohľadu, konanie takýchto ľudí, povedať, no čo mali z toho, ozvali sa a doplatili na to. A vy viete, že napokon táto Vanda Tuchyňová, ktorá poukázala na tieto nákupy podivné, a nie je to len ten prístroj, ten endoskop, ktorý teda je tým prístrojom, ktorý som spomínal, keď dva prístroje rovnaké mali rozdiel tých 60-tisíc eur, ale je to aj iný prípad z tej martinskej nemocnice, kde existoval nákup prístroja za 320-tisíc korún. V tomto prípade sa jedná iba o jeden prístroj, takže nie je to otázka porovnania dvoch cien, ale je to spojené s nepochopiteľným nakladaním s týmto kufríkom, s tým nejakým endoskopickým, kovoskopickým endomikroskopom, tak sa tento kufrík, myslím, nazýva, tých 320-tisíc, ktorý sa kúpil a ostal dva roky bez využívania, pretože sa kúpil asi kvôli tomu, aby sa niekomu urobila radosť, aby sa naplnili nejaké obchodné predstavy nejakého predajcu, a samotný ten dnes už bývalý riaditeľ priznal, že ten prístroj nedokázali využiť. Dokázali ho kúpiť.
No a redaktorka na to poukáže a miesto toho, aby sme jej poďakovali, že zachraňuje spoločenské prostriedky, miesto toho môžeme aj dnes hodnotiť pôsobenie Vandy Tuchyňovej ako pôsobenie už mimo pracoviska, ktoré by možno z hľadiska spoločenskej prospešnosti bolo pre ňu aj pre nás všetkých tým najlepším, teda aby pokračovala v takejto svojej činnosti. No a pochopiteľne je to aj príklad pre mnohých iných možno redaktorov, ktorí v rámci tej známej redaktorskej autocenzúry si povedia: Odtiaľ potiaľ, nie všetko, čo zistím, treba dať na papier, pretože nechcem nasledovať Vandu Tuchyňovú.
Ďalším takým pracovníkom, ktorý doplatil na to, že neexistoval donedávna zákon, o ktorého presadenie sme sa v rámci protikorupčného boja snažili od prvej chvíle, ako sme sa dali ako skupina Obyčajných dohromady tu v parlamente v roku 2012, je ten známy a napriek tomu stále, aj keď o ňom často hovorím, stále málo spomínaný učiteľ Oto Žarnay z Košíc. Preto hovorím, že málo spomínaný, pretože napriek tomu, že o ňom hovoríme relatívne často, napriek tomu je stále v pozícii práve toho negatívneho vzoru pre všetkých svojich 60-tisíc kolegov, keď môžeme jednoznačne sa domnievať, že tí kolegovia si povedia, žiaľbohu, ale majú na to asi svoju istú logiku, že neoplatí sa nasledovať učiteľa Žarnaya, pretože učiteľ Žarnay, aj keď sa zachoval vo funkcii predsedu rady školy naprosto správne, keď poukázal na nákupy právnych služieb, ktoré boli absolútne nezmyselné, nepotrebné a ktoré podvyživené, finančne podvyživené školstvo obrali len na tejto jeho jednej jedinej škole, na Obchodnej akadémii v Košiciach o tisícky eur, že sa neoplatí vidieť takéto negatívne postupy a je lepšie byť ticho.
A preto hovorím, že hovoríme o ňom málo, lebo pán učiteľ Žarnay je stále učiteľom, ktorý neučí, ktorý je mimo svojej profesie, a to je obrovská škoda. Pretože práve, ja som presvedčený, že takíto učitelia by mali učiť naše deti. Nie kvôli tomu, že mal odvahu poukázať len na prípad, ktorý jednoducho bolo potrebné naň poukázať z toho titulu, že vykonával funkciu predsedu rady školy, ale pretože si myslím, že ľudia, ktorí majú v sebe takúto odvahu a takúto schopnosť prehovoriť tam, kde ostatní mlčia, môžu byť tými najlepšími učiteľmi pre všetkých našich žiakov, pre naše deti, pretože ak existuje učiteľ, ktorý učí len kvôli tomu, že vyčíta niečo z učebných osnov, tak je to možno dôležité čítať učebné osnovy, ale oveľa lepšie je, ak učiteľ dokáže učiť aj podľa svojho svedomia a osobným príkladom. To je ten najsilnejší spôsob ovplyvňovania čohokoľvek. Najlepší spôsob riadenia aj výchovy je osobný príklad. Takže ak nedokážeme učiteľov typu Ota Žarnaya posunúť do tejto kategórie ľudí, ktorí budú prijímaní ako absolútne logické vzory a ako ľudia, ktorí majú doslova ten najsilnejší dôvod byť vykonávateľmi svojich profesií, tak dovtedy to nebude dobre fungovať.
A preto by som chcel upozorniť aj v tejto súvislosti na jeho prípad, ktorý je vlastne akcentovaný aj úplne nepochopiteľným dôsledkom, že v takomto jeho osobnom presvedčení, že poukázal na niečo zlé, ho podporili vysoké kontrolné úrady, najvyšší kontrolór Košického kraja po zoznámení sa s jeho podaním a so situáciou, na ktorú poukázal, v plnom rozsahu osvedčil, že učiteľ Žarnay mal pravdu. A to už je pomerne silná káva, keď takýto hlavný kontrolór kraja takéto niečo potvrdí, a o to vážnejší je dôsledok, že nielen učiteľ Žarnay nevykonáva svoju učiteľskú profesiu po svojom zistení, ale už ani kontrolór kraja nevykonáva svoju kontrolnú funkciu. No je tu naozaj otázka na mieste, že čo vlastne chceme v našej krajine dosiahnuť, ak nedokážeme v takýchto prípadoch jednoznačne zaujať stanoviská, ktoré pomôžu takýmto ľuďom byť naďalej majiteľmi svojich funkcií. Ak učiteľa, ktorý vidí zlo a naň poukáže, odsunieme medzi neučiteľov a kontrolóra, ktorý potvrdí, že to zlo bolo naozaj zlom, odsunieme medzi nekontrolórov, tak práve tu niekde rezonujú otázky, ktorých nitky vedú už z tej obchodnej akadémie a možno z Košického kraja priamo k vláde Slovenskej republiky.
Ak pán minister, bývalý, školstva Dušan Čaplovič bol konfrontovaný s týmto prípadom, ak zjavne mal možnosť sa s ním podrobne zoznámiť a on sa s ním aj zoznámil, a ja musím povedať, že urobil aj niečo, čo vzbudzovalo pomerne veľkú nádej, lebo v jednej televíznej diskusii priamo v živom vysielaní, v priamom prenose vyjadril úctu učiteľovi Žarnayovi. Dávalo to veľkú nádej, že po vyjadrení úcty prídu aj reálne kroky, ktoré tohto učiteľa zaradia tam, kde patrí, medzi učiteľov, a že jeho prípad sa stane prípadom úspešného poukázania na korupčné postupy na jeho pracovisku. Žiaľ, ja to myslím úplne úprimne, lebo nestratil som úplne úctu voči bývalému ministrovi profesorovi Čaplovičovi, pán exminister dnes, dnešný náš súčasný kolega poslanec Čaplovič bol príliš slabý na to, aby dokázal tohto učiteľa vrátiť medzi učiteľov. Otázka znie, prečo minister nedokáže takúto vec urobiť, keď dokáže v priamom prenose naživo pred miliónmi televíznych divákov oceniť takéhoto učiteľa. No ja nemám na to odpoveď, ja neviem presne, aké sú mocenské nitky a páky spojené práve s tým prostredím, korupčným prostredím, na ktoré učiteľ Žarnay poukázal. Vieme, že je tam spleť rôznych záujmov, právnych záujmov, záujmov školských úradov, ktoré idú kdesi hodne vysoko v rámci kraja, a hoci nepoznáme presne, ako sú spletené, ani kde končia, môžeme vyjadriť presvedčenie, že sú dosť pevne spletené na to, aby ani dnes už bývalý minister školstva ich nedokázal rozpliesť.
Ak teda dnes hovoríme o tom, že je tu vážny dôvod na vyjadrenie nedôvery vláde Slovenskej republiky z titulu toho, že tá korupcia sa dostala neuveriteľne blízko k ich rozhodovacím procesom a k ich pracovným stolom, tak to nie je len otázka nákupu piešťanského cétečka, ale je to aj otázka možno spojená s tým, prečo minister nedokáže v takomto prípade urobiť kroky, ktoré primárne nesledujú záchranu jedného drobného učiteľa, jedného z desiatok tisíc, ale ktoré by mali sledovať to, čo už by zase medzi povinnosťami vysokých vládnych činiteľov malo byť, a to poukázať verejne na to, že si takéhoto človeka veľmi vážime a že nám stojí za to, aby sme povedali veľmi jasne a s konkrétnymi dôsledkami niečo také, ako že učiteľ Žarnay a minister školstva považujú za česť vystúpiť spoločne, možno v nejakej relácii, podať si ruky, možno odovzdať z rúk ministra ocenenie a povedať všetkým: Vážení kolegovia, v tomto prípade učitelia, keď natrafíte v živote na niečo podobné, na čo natrafil pri svojej práci učiteľ Žarnay, tak sa, prosím, zachovajte presne tak, ako sa zachoval on, o to vás žiadam, tak vám to hovorím a to považujem za správne. Ak by niečo také zaznelo, tak by určite to bol veľmi výrazný moment na to, aby korupcia sa vytláčala z toho hlavného prúdu, o ktorom som hovoril, že tam zhruba, žiaľbohu, sa nachádza pri každodenných procesoch našej spoločnosti, niekde na ten okraj, do toho tmavého kúta, kde slušný človek radšej ani nenahliadne.
No nestalo sa tak, nestalo sa tak ani za čias dnes už bývalého pána ministra školstva, čo mi je nesmierne ľúto, a nestalo sa tak zatiaľ ani za funkcie súčasného ministra pána Pellegriniho, ktorý už pred skoro tromi mesiacmi vyhlásil, že posiela kontrolu na túto školu, aby zistil, aká je pravda. Kontrola neodišla za pána Čaploviča, neodišla ani zatiaľ teraz za nového ministra a práve tu sú možno tie správne chvíle na to, aby sme sa spýtali v súvislosti s korupciou, ktorá sa dostala tak blízko aj do vlády Slovenskej republiky, že prečo, prečo takéto závažné okamihy sa neriešia jednoznačným spôsobom, ktorý by umožnil urobiť záver, že každý člen vlády v prípade takýchto závažných zistení je veľmi dôsledný. Nevravím, že musí rozhodnúť minister kultúry pre Tuchyňovú, minister školstva pre Žarnaya, možnože nie, ale povinný sa je s tým zoznámiť a rozhodnúť sa buď tak, alebo tak. Niet nič horšie, ak v takejto situácii ostaneme kdesi vo vzduchoprázdne. Urobia aj dobre, ale nuž, doplatil na to, no čo ja už môžem, veď ja som len minister.
Ak som raz minister a viem, že teda chcem byť akýmsi nositeľom základnej informácie pre verejnosť, základného odkazu, istého dôležitého mementa pre celú spoločnosť, tak musím sa vyjadriť jedným alebo druhým spôsobom. Tu neexistuje možnosť zdržať sa pri hlasovaní. Tu musím byť za alebo proti. Alebo som za takýchto ľudí, lebo som si overil, že konali správne a dávam ich za vzor, alebo som proti nim, lebo som si overil ich správanie a zistil som, že je nesprávne. A jednoducho dávam jasný signál celej spoločnosti, ako si predstavujem konanie, pretože to je vec, o ktorej nemôžu rozhodnúť radoví učitelia ani nikto v rámci nižších článkov riadenia, to je práve záležitosť, ktorá plne spadá do rúk vysokých predstaviteľov Slovenskej republiky, teda určite aj ministrov, ktorí patria medzi takýchto predstaviteľov, pretože ak to povie minister, tak to má oveľa väčšiu váhu, oveľa silnejší dopad, je to jednoducho niečo, čo nemôže byť chápané ako nesprávny krok.
Takže tu niekde ja cítim tú tesnosť nášho podpisu, podpisu 33 poslancov pod návrh na odvolanie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica a tým pádom aj na odchod celej vlády a tým, že takéto zásadné prípady, ktoré sa stali symbolom, ktoré sú dôležitým signálom pre našu spoločnosť z hľadiska boja proti korupcii, sa nenapĺňajú. Nepokračuje sa spôsobom, ktorý by sa dal považovať za veľmi potrebný, potrebný práve, už som to povedal, nie pre tých postihnutých, tí sa dáko životom pretlčú, ale pre celú spoločnosť. Toto je vec, ktorú z bedier členov vlády Slovenskej republiky a napokon z bedier všetkých ústavných činiteľov, teda aj našich, rovnako sme povinní byť takýmito vzormi, nikto nemôže zobrať.
A preto si myslím, keď som už teda zablúdil do, vlastne aj na tie naše bedrá, aby sme nerozprávali len o členoch vlády, ktorých tu zastupuje pán minister Richter, že to je vec, ktorá by nás mala, vážené kolegyne, kolegovia, nesmierne jasným spôsobom spájať, zjednocovať, lebo to predsi nemôže existovať priestor na stranícke súboje. My sme povinní zápalisto a určite aj s dobrými argumentami a vytrvalo bojovať o svoje videnie budúcnosti Slovenska z hľadiska istých základných politických presvedčení, istých filozofií, nechcem ich nazývať ľavičiarsko-pravičiarske, no ale proste z hľadiska istých princípov, ktoré sú spojené s viacerými možnosťami vstupu štátu viac alebo menej do života občanov, čo je napokon správne. Tento politický boj je sympatický, potrebný a môžeme byť vďační, že sa ho môžeme zúčastňovať, že tu neni akási jednotná línia, ktorej sa musia všetci podrobiť. Verím, že práve v takomto spore vygenerujeme dobré riešenia, keď tento spor budeme viesť s dobrým úmyslom, a bude to tzv. dobrý boj, ale predsi posúdiť korupciu, posúdiť konanie človeka, ktorý zabojoval voči korupcii, alebo posúdiť človeka, ktorý jej podľahol, to predsi nemôže byť súčasťou nášho politického boja, že niekto vidí dotyčného ako zlodeja a druhý ako záchrancu, ako človeka, ktorý zabránil krádeži. To predsi nemôže takýto stav fungovať.
A preto, ak existuje problém dneska s cétečkom v Piešťanoch, tak veľmi rýchlo sa musíme zhodnúť, že buď to bola lumpáreň, alebo nebola. A buď lumpi musia byť potrestaní, alebo keďže nespôsobuje mu to nič zlé, tak potom musíme sa ospravedlniť a povedať, že je to v poriadku, ale nemôže existovať situácia, aby sme vytrvalo jedna časť snemovne hovorila, že to je v poriadku, a druhá časť, že to nie je v poriadku. To je nenormálna, neprirodzená situácia, ktorá môže trvať len veľmi krátko, len, žiaľbohu, mám taký dojem, že my sme práve veľmi často svedkami akéhosi zakopávania sa. Toto je náš človek, na toho nám nesiahajte, nech je to akokoľvek. Už to, myslím, zaznelo dnes či skôr včera, že nech je to akokoľvek, je to, sú to naši a tým pádom nemôžu byť zlí. To je vec, ktorú musíme chápať ako to najškodlivejšie z najškodlivejších posudzovaní. A tu by sme mali, ja veľmi rád zopakujem ten vzor, ktorý sa tu prezentoval v podobe dosť výnimočného postupu pána poslanca Kollára, ktorý, myslím, že včera to zaznievalo či predvčerom, už teraz strácam pomaličky prehľad o čase v tomto niekoľko desaťhodinovom rokovacom maratóne. Povedal jasne, že keď zistil, že jeho oddielový kolega, minister financií Mikloš nekonal kóšer, tak mu to povedal pred verejnosťou v priamom prenose, že je za to zodpovedný.
To je presne to, čo musíme spoločne povedať v prípade piešťanských pracovníkov pána Suchánka a pani Kovačičovej, máme tu dva skvelé, podľa mňa skvelé typy, dve osobnosti, ktoré sa vynorili spomedzi anonymných obyvateľov Slovenska, a ja sa spytujem, čo im odkážeme. Budeme jedna časť tohto spektra ich považovať za udavačov, ktorí narozprávali nejaké nepeknosti a písali nepravdy na nadriadené orgány, a druhá bude hovoriť, že chvalabohu, že sa takí našli, a budeme navzájom zotrvávať na týchto pozíciách? No ja si myslím, že veľmi rýchlo, keď je teda, to cétečko sa stalo centrom diania tohto zákonodarného zboru na niekoľko dlhých desiatok hodín, veľmi jasne povedať, či títo dvaja ľudia sú tí, ktorých chceme zaradiť medzi vzory, a povedať všetkým členom rôznych dozorných a správnych rád, že takto ako Suchánek a Kovačičová sa musíte zachovať všetci, keď ste poverení, alebo naopak, ak teda zistíme, že to nie je správne a že všetko bolo v poriadku, no tak vyslať odkaz, že dávajte si pozor pri svojom posudzovaní situácie a konali títo dvaja ľudia nesprávne, a preto musíme povedať, že nemôžu byť v žiadnom prípade vzorom.
Viete, nechcem tu vydávať súdy. Ja som presvedčený, samozrejme, že už dnes sa tí ľudia zaradili medzi tých, ktorých máme povinnosť dať za vzor správania sa všetkým dozorným a správnym radám, nielen v nemocniciach. Len táto situácia nemôže ostať tu medzi nami akousi zákopovou vojnou alebo lepšie povedané nie vojnou, len zakopaním sa každý na svojej pozícii. My sme povinní vydať takýto signál veľmi jasne.
A keď sme už v tom zdravotníctve, nemožno nespomenúť ďalšiu osobu, ktorú je záhodno spomenúť v tejto súvislosti boja s korupciou, a tiež je to otázka zdravotníckeho prostredia, je to drobná, naozaj malá, nenápadná, ale veľmi silná a charakterná žena, doktorka z Nitry, doktorka Zuzana Pechočiaková, ktorá v situácii, ktorá možno sa nepodobá na prvý pohľad na situáciu korupčnú, žiadne nákupy, žiadne peniaze tam neboli v hre. Ale ono, pripomínam, že korupcia, to slovo pochádza zo starého indického kmeňa, základu reupt, lámať. Korupcia nie je spojená s obálkou s peniazmi, ale s lámaním a s lámaním ľudí, s lámaním charakterov. A ak si slovo korupcia spojíme práve s týmto slovným základom, tak prípad pani doktorky Pechočiakovej je zjavným príkladom korupcie, pretože ktosi sa snažil zlomiť jej charakter a povedať, že oprava toho zápisu v lekárskych záznamoch bola v poriadku a ona povedala „nie“ a povedala to dosť hlasne na to, aby to prekročilo bežné medze falošnej lekárskej, v tomto prípade lekárskej kolegiality a aby dostal občan Slovenska, potencionálne každý zároveň pacient, silné povzbudenie a odkaz od tejto drobnej silnej ženy, doktorky Zuzany Pechočiakovej, že v prípade, keď sa stretne s takýmto lámaním jej charakteru, tak že si ho zlomiť nedá a že v tomto prípade drobný pacient Miško je pre ňu viac ako falošná kolegialita, prípadne strach pred jej nadriadenými, ktorí chceli od nej, aby mlčala, a ona sa rozhodla nemlčať.
Málo sa ja dotýkam v tomto prejave, ja som si toho vedomý, tých Piešťan, ale napokon o nich sa rozprávalo dosť, ale týmto som chcel len poukázať na to, že ak hovoríme o našom rozhodnutí vyjadriť nedôveru vláde Slovenskej republiky, tak to predsi nie je otázka len zdravotníctva a otázka jedného cétečka. Je to otázka atmosféry, ktorá v našej krajine existuje, určite nevznikla s volebným obdobím tejto vlády, ale určite je silne akcentovaná počas tohto volebného obdobia a v tom ja nachádzam dostatočný dôvod na to, aby môj podpis k tej tridsaťtrojke nebol podpisom z akejsi kolegiality opozičnej, ale aby to bol podpis, ktorý chápem ako vyjadrenie môjho osobného presvedčenia, že ak už nie poslanci, tak, preboha, kto nahlas a jasne povie, že veci, ktoré sa dejú v štáte slovenskom, veľmi často zapáchajú a že ten zápach sa naozaj točí okolo vysokých riadiacich miest, kde sa rozhoduje o osudoch celej krajiny.
A aby som bol v závere aj taký aktuálny, tak začal som s tým lesníctvom, začal som so svojou skúsenosťou, ktorá mi prichádzala v podobe tých divných faktúr na stôl a voči ktorým som sa vzoprel a vďaka čomu som sa dostal na chvíľočku sem medzi vás, medzi politikov, ale ono to nekončí, ono to nie je tak, že bola to tu chvíľka, zistili sme a našťastie to už nie je.
Ja som už spomínal interpeláciu, som veľmi zvedavý na odpoveď pána predsedu vlády Roberta Fica, pokiaľ sa nám to odvolanie nepodarí, čo je dosť pravdepodobné, tak zrejme sa tej odpovede dočkám. Budem veľmi rád, keď nebude formálna, pretože je to interpelácia, kde sa spytujem, kde sa stratilo 14 mil. eur alebo kde sa má stratiť 14 mil. eur, pretože v Lesoch Slovenskej republiky bola uskutočnená podivná súťaž, kde sa rozhodli nahradiť doterajších odvozcov dreva novými prepravcami, uspeli v súťaži, len títo noví sú o 50 % drahší ako tí doterajší. Vysvetlenia, ktoré prebehli aj tlačou, lebo sa to objavuje v médiách bez toho, aby som ja im dával nejak ponuku, tú interpeláciu si všimli, a sú dosť zvláštne. Proste ten, kto vygeneroval takúto súťaž, zdôvodňuje, že je to potrebné platiť viacej. Budiž, možnože sú isté limity, kde by som povedal, chcem v rámci inflácie nejaké percentá pridať, pretože chápem, že možnože ten môj dodávateľ potrebuje voľnejšie dýchať, aj keď v záujme žiadneho podnikateľského subjektu nie je hľadať tých drahších, ale skôr tých lacnejších, ale je to, samozrejme, otázka komplexu aj nejakej ceny. Ale o 50 percent? To je viac ako divné a tá súťaž je divná aj kvôli tomu, že podľa všetkého nebola zorganizovaná na území podniku. Tie nitky vedú opäť kdesi k pánom na ministerstve. Nehovorím, že priamo k ministrovi, ale tým smerom.
Ak je to tak, tak potom naozaj sa musíme spýtať, a v tomto prípade ako lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, sa spytujem, no ak niekto má odvahu urobiť súťaž, ktorou chce minúť zbytočne na jeden výkon z množstva výkonov, ktoré sa v tomto podniku vykonávajú, 14 mil. eur a existuje tu aj dávna predstava pomôcť lesníkom pri ich naozaj stále nízkych platoch, nuž tak potom veľmi rýchlo sa dá urobiť otázka, prečo chceme platiť odvoz dreva takýmto nadštandardným spôsobom, keď sa môžeme rozhodnúť, keď už máme tie peniaze a chceme ich minúť, použiť na zvýšenie priemerných platov svojich zamestnancov. Dnes pracovník na lesnej správe, mladý inžinier, ktorý už má niekoľkoročnú prax za sebou, dostáva 500 – 600 eur čistého, keď mu zarátam, samozrejme, aj prémie a odmeny. Ak by sme tých 14 mil. podelili v tomto podniku, ktorý teda zjavne ich má, tak možno tie platy stúpnu na 800 eur. Nejeden pracovník, nejeden kapitán lesníctva hovorí, že má záujem zvýšiť spravodlivé odmeňovanie v tomto podniku. Nuž zdá sa mi, že ak má záujem a dokonca existuje možnosť urobiť súťaž takýmto spôsobom, že zvýšime o 50 % ceny pri tomto jednom výkone, tak potom je nanajvýš divné, že sme sa nerozhodli pomôcť najprv tým zamestnancom, ktorí sú soľou lesníctva, tomu lesníkovi, a je to naozaj tak, že táto pomoc by mala jednoznačne byť nasmerovaná práve k týmto ľuďom.
A že tu nebude všetko v poriadku a že môj podpis je teda podpis, za ktorý sa nehanbím, pod tým návrhom na vyjadrenie nedôvery, o tom teda svedčia naozaj aj také skutočnosti, že túto divnú súťaž, ktorou chcem teda zakončiť svoj príspevok ku korupcii, ktorá sa dostala tak neuveriteľne blízko k členom vlády a premiérovi, že táto súťaž nebola urobená na tom podniku špecializovaným odborom, ktorý je tam zriadený na to, aby sa zaoberal verejným obstarávaním, ale bola posunutá na subjekt súkromný, ktorý bol nájdený v rámci prieskumu a ktorému za to tento podnik z hľadiska tých miliónov, o ktorých rozprávam, pri tomto jednom prípade zaplatil 23-tisíc eur. Mám svojich niekoľko špecialistov, ktorých platím každý mesiac, sú to vysokí špecialisti na verejné obstarávania a ja napriek tomu si poviem, že tú súťaž treba urobiť externým dodávateľom a zaplatíme mu za to 23-tisíc eur.
Nuž ak sa v tomto rezorte pred časom dosť zaužívalo, že pán minister Jahnátek šíri okolo seba taký komjatický syndróm, tak sa domnievam, že toto môže byť jeden z jeho ďalších prejavov, a preto som presvedčený, že vláda Slovenskej republiky má za sebou dosť divných krokov na to, aby naše rozhodnutie odvolať ju a vyjadriť jej teda nedôveru, bolo dostatočne odôvodnené.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
10.11.2014 o 1:07 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie, vážená pani, ale nie, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dovoľte, aby som vám v tejto nočnej chvíli povedal k vážnemu návrhu na vyjadrenie nedôvery pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky a tým pádom aj celej vláde niekoľko slov, ktoré považujem za slová, ktoré nevyplývajú len zo situácie, ktorá dnes existuje na Slovensku, ale ktoré vyplývajú aj z mojej životnej filozofie a presvedčenia, že sme vždy povinní dodržiavať isté zákony, ktoré sú možnože nad zákonmi, ktoré sú prijímané v tejto sieni zákonnosti, a to sú zákony v nás.
Možno začnem jedným telefonátom zo včerajška. Bol to telefonát, ktorý bol svojím spôsobom nie veľmi príjemný. Bol kritický a volal mi jeden kolega lesník, ktorý mi hovoril: Pán Mičovský, čo vy ešte robíte v tej Národnej rade? Ja už vás tam voliť nebudem. Ja by som si predstavoval, aby ste sa vrátili tam, kam patríte, a vráťte sa do lesov. Tam ste urobili svoje dielo, tam máte ľudí, ktorí vám rozumejú a ktorým ste rozumeli vy.
Bola to taká veľmi zvláštna situácia, pretože mal som pocit, že mi hovorí človek, ktorý mi praje dobre a napriek tomu mi vyčítal, že som tam, kde som. A ja som mu na to odpovedal spôsobom, ktorý považujem za primeraný, a to bol spôsob, ktorý používam nielen v takejto situácii, keď je debata o nejakej výčitke, že kde som sa to dostal, ale ktorý považujem za súčasť svojho súčasného pôsobenia. A dá sa to vtesnať do vety: Ja som len lesník, ktorý sa na chvíľočku hrou osudu a náhody stal politikom, ale ja by som stále chcel lesníkom ostať. A myslím si, že aj toto dnešné nočné vystúpenie nie je tak ani súčasťou politika, ktorý je ústavným činiteľom na chvíľočku a ktorý dokonca má takú neuveriteľnú možnosť zúčastniť sa aktívne a s vnútorným presvedčením procesu vyjadrenia nedôvery vláde Slovenskej republiky, ale ktorý jednoducho chce byť v tejto situácii trvalo vždy v kontakte s realitou a s vlastným svedomím.
Začnem ešte jednou takou základnou predstavou, ktorá by mala byť spojená s prácou či lesníka, či politika, alebo akejkoľvek profesie, a to je otázka istého zodpovedania si takých základných otázok. Možno to sú tie najzákladnejšie otázky, ktoré sú spojené s existenciou každého z nás, a sú to otázky, ktoré sa dajú pomenovať večnými otázkami. Vlastne kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? Sú to určite otázky, ktoré sú nadčasové, nie sú spojené ani s našou politickou súčasnosťou, našou profesiou, ani s týmto volebným obdobím, nie sú spojené ani s našou krajinou, sú spojené skutočne s existenciou ľudstva a napriek tomu, ak ich máme zodpovedať, tak každý z nás musí dokázať hľadať tie odpovede v sebe. A možno práve otázka, aj keď sa to nemusí zdať veľmi presné, otázka korupcie, otázka istej životnej filozofie, ktorá nám ukladá povinnosť nejakým spôsobom sa postaviť voči zlám, ktoré nás v živote sprevádzajú, je spojená aj s istou odpoveďou, s istými odpoveďami na tieto večné otázky, skadiaľ pochádzame, skadiaľ prichádzame, čo je spojené so základom našej životnej filozofie.
Ja si dovolím v tejto súvislosti zablúdiť do naozaj veľmi osobnej spomienky, ktorá je pravdivá a ktorú použijem v tejto súvislosti tak, ako si ju pamätám, a tá spomienka je o to možno presvedčivejšia, že je spojená s jedným rodinným príslušníkom, s ktorým sme sa práve minulý týždeň, naša rodina, rozlúčili. S mojou tetou Hankou, maminou sestrou, ktorá vo veku 92 rokov odišla do večnosti, a tá spomienka je spojená s mojou veľmi ranou, doslova najranejšou mladosťou, keď sa mi stala nasledovná zvláštna príhoda, ktorá, si myslím, ovplyvnila zásadným spôsobom môj celý život a ktorú dokážem možno premostiť k téme, ktorá je dnes témou tohto večera. Je to otázka spojená s jednou návštevou na jej pracovisku, bolo to pracovisko, ktoré sa nachádzalo v Banskej Bystrici na hlavnej stanici a bol to poštový novinový stánok, kde ona dlhé roky robila a ja som tam ako možno päťročné decko bol raz na návšteve. A udiala sa vec, že v mojom vrecku po príchode domov našla moja mama, teda setra tejto tety Hanky, ktorú spomínam, malý benzínček. Možno si pamätáte, boli to benzínčeky, ktoré sa používali niekedy do zapaľovačov, a ja som musel zodpovedať otázku pred mojou mamou, že skadiaľ sa ten benzínček v mojom vrecku doma po návrate z tohto novinového stánku vzal. A odpoveď bola veľmi nepríjemná, ja som si to vtedy ani tak veľmi neuvedomoval, ale bola to odpoveď asi s tým, čo som presne vtedy nevedel naformulovať, že som ten benzínček jednoducho si privlastnil, teda ukradol. A táto moja prvá a verím, že možnože to by som tak sa pozrel do svojho svedomia, aj možno posledná životná krádež bola spojená s veľkou traumou. Musel som sa vrátiť k tej tete Hanke do novinového stánku a povedať, že som ten benzínček naozaj nechcel zobrať a že to už nikdy neurobím. Hrôza mojej mamy spojená s tým, že mi teda ten benzínček našla v tom vrecku, bola pre mňa stresom a istým púšťaním hrôzy, ktoré si jednoducho pamätám až do týchto chvíľ, a považujem to za vec, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila moje vnímanie toho, čo sa v živote má a nemá, čo je povolené a čo je nepovolené, čo jednoducho je slušné a čo je neslušné.
A teraz od tohto samotného, samotnej spomienky na túto traumu z mladosti môžem pristúpiť teda k tomu, aby som sa venoval problémom, ktoré sú spojené s korupciou, problémy, ktoré sú spojené s istým mojím vnímaním toho, čo je na našom, na tom mojom lesníckom príbehu asi najdôležitejšie. Ja som, keď už hovorím o tých večných otázkach, sa stal, keď som postúpil teda z toho detského veku, ktorý som takto námatkovo spomenul si tú jednu traumu, stal som sa lesníkom a mal som možnosť pracovať vo funkciách, ktoré boli istým prirodzeným kariérnym postupom. Dnes tu zaznievalo aj včera pomerne často, že niektorí ľudia ako keby nemali žiadne skúsenosti a zážitky spojené s riadením, a preto, akým spôsobom, myslím, že to povedal pán premiér, môžu sa vyjadrovať k závažným otázkam riadenia štátu, keď nikdy v živote nič neriadili. Ja som mal možnosť práve vo svojom pracovnom živote v tom prirodzenom postupe kariérnom stať sa aj riadiacim pracovníkom a bola to doba, ktorá priniesla naozaj mnohé a veľmi mnohé aj pokušenia, aj ponuky, pretože to bola doba, keď som sa ujal funkcie riaditeľa závodu a prichádzalo veľmi veľa úloh a boli to úlohy niekedy spojené naozaj aj s veľmi závažnými rozhodnutiami. A boli to doby, keď som bol vystavený rôznym tlakom, ktoré určite zaváňali aj možnosťou podľahnúť korupčným pokušeniam alebo požiadavkám. A myslím si, že práve možno v tom čase nastalo to prepojenie medzi tou spomienkou na ten raný zážitok, na tú traumu z tej nechcenej krádeže toho benzínu, a tým, že zrazu boli možnosti urobiť možnože oveľa väčšie krádeže, pretože prichádzali ľudia, ktorí v 90. rokoch, začiatkom 90. rokov mali predstavu, že je to doba, keď všetci sú povinní zarobiť a získať prospechy, ktoré im nepatria. A ja si myslím, že práve to bola doba, ktorá definitívnym spôsobom rozhodla o tom, že som sa pri pokušeniach, ktoré sú spojené s vysokými funkciami, raz navždy rozhodol, že tým pokušeniam odolám a že neexistuje také, ktoré by dokázalo kúpiť moje svedomie a urobiť niečo, za čo by som sa musel pred sebou hanbiť.
A v tejto dobe prišlo ďalšie pokračovanie mojej kariéry a stal som sa pracovníkom, ktorý mal možnosť pracovať na poli, ktoré by som nazval pole práce s verejnosťou, v lesnom hospodárstve, a prišli veľmi pekné časy, ktoré už neboli možno spojené s riadením a rozhodovaním o zásadných a vážnych otázkach lesnej výroby, ale boli skôr spojené s takým riešením rôznych záležitostí, ktoré sú, ktoré by sme mohli pomenovať ako otázky práce s verejnosťou na poli popularizácie lesnej výroby, a boli to veľmi pekné časy, ktoré mi umožnili postaviť sa k takým projektom a byť ich autorom a byť ich spoluautorom, ako bol lesnícky skanzen, významné lesnícke miesta, náučné chodníky, rôzne lesnícke publikácie. Bola to doba veľmi zaujímavá, plná tvorivosti, a táto doba možno by bola pokračovala až do týchto chvíľ, avšak došlo ku konfrontácii, ktorú jednoznačne hodnotím ako niečo, čo bolo veľmi závažným zlomovým bodom v mojom pracovnom živote. Totižto došlo tu v tomto období k takému rozporu. Rozporu medzi tým, že medzi moje pracovné povinnosti patrila jednoznačná, pekná a pravdivá propagácia hodnôt lesa, lesníckej práce a na druhej strane tu prichádzali čím ďalej, tým väčšie výhrady a výčitky, ktoré som nemohol nevnímať, keď mi mnohí moji kolegovia, ktorí poznali moju prácu, museli pripomenúť, že či necítim, že to, čo hovorím, to, čo propagujem, to, o čom hovorím ako o svojom zásadnom presvedčení a presvedčení o tom, že lesnícka práca má nesmierny význam pre život spoločnosti, je v rozpore s tým, čo sa deje za mojím chrbtom, v rozpore s tým, že mnohí pracovníci lesného hospodárstva ako keby robili presný opak toho, čo som sa snažil so svojimi kolegami presadzovať.
Jednoducho bol to vplyv politických záujmových skupín, ktorý v takom veľkom podniku, ako sú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, bol prítomný vždy, tomu sa asi nedá vyhnúť. Ale obdobie, ktoré bolo veľmi rozhodujúce pre moje isté následné rozhodnutie, obdobie prvej vlády Roberta Fica bolo obdobím, keď naozaj ten vplyv, keď tento lesnícky rezort bol zverený koaličnému partnerovi HZDS, bol nesmierne silný, zničujúci a mal veľmi úkvapné dopady, ktoré nemohol nikto necítiť. A práve tu tie výčitky a tie otázky prichádzali čoraz častejšie. Na jednej strane pekne hovoríš, pekne propaguješ, pekne píšeš, vychádzali o tom zaujímavé materiály, ktoré boli svojím spôsobom možno aj objavné, a na druhej strane výčitky množstva kolegov, že je tu rozpor medzi možnože pravdivými, peknými a potrebnými rečami a medzi realitou, ktorá bola čoraz nepríjemnejšia a zasahovala moje svedomie, pretože musel som uznať, že v tých výčitkách mnohých mojich kolegov bolo naozaj veľa pravdy. Pekne hovoríš o lesníckom stave a za tvojím chrbtom kapitáni lesníctva spôsobujú kroky alebo robia kroky a spôsobujú rôzne činy a ich následky, ktoré zjavne poškodzovali dobré meno lesníctva.
No a tu som sa dostal vlastne k zlomovému bodu, keď som musel si uvedomiť, že korupcia nie je len akési slovo, ktoré existuje v slovníku a ktoré vnímame ako čosi zlé, ale napriek tomu vzdialené od nás, ale že korupcia je vec, ktorá sa vám dokáže plaziť okolo pracovného stola a že nastane istá chvíľa, keď si musíte dať zásadnú otázku, či máte právo ďalej si ju nevšímať a mlčať, alebo máte už povinnosť mlčanie prelomiť a vyjadriť sa zásadným spôsobom. Tá korupcia, ktorá bola čím ďalej prítomnejšia v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky, bola pre mňa veľmi nepríjemným spoločníkom dlhé mesiace. A ja som zvažoval, či naozaj prekonať svoj strach a vystúpiť voči veciam, ktoré boli čím ďalej, tým viacej prítomné v mojom každodennom pracovnom živote.
Jednoducho boli to už nie reči o tom, že niekde niečo sa predalo nejakým divným spôsobom a že existujú nejaké podivné prenájmy, ale zrazu mi prichádzali aj na môj pracovný stôl faktúry, ktoré som mal podpísať, o ktorých som síce vedel, že práca bola vykonaná, ale zmluvná cena, ktorá bola dohodnutá, za ktorú ja som nemohol, bola extrémne vysoká a zjavne sa dala nazvať tunelovaním štátneho majetku. A viete, keď máte takéto faktúry na stole a rozmýšľate, či sa príliš nepošpiníte, aj keď nemáte zlé svedomie, lebo ste nič zlého neurobili, žiadny halier vám neprischol neoprávnene vo vrecku ani žiadny majetkový prospech, ale jednoducho je to už príliš blízko na to, aby ste si mohli povedať, veď to nie ja, veď to oni, veď čo ja mám s tým, a preto došiel ten môj pracovný príbeh do okamihu, ktorý mi zmenil život a v ktorom som premohol svoj strach a napísal som otvorený list, ktorý možno spôsobil to, že tu dnes stojím v Národnej rade Slovenskej republiky pred vami a mám tú možnosť, o ktorej som nikdy netušil, že takúto možnosť budem mať, t. j. vyjadrovať sa k závažným otázkam nášho štátu, byť tým, ktorý v sieni zákonnosti má právo a povinnosť vytvárať zákonné normy, podľa ktorých by sme všetci mali žiť. Bol som nútený spolu so svojimi priateľmi po prekonaní toho kritického bodu, po prekovaní vlastného strachu dať na papier niekoľko závažných, a nebolo ich málo a neboli to málo závažné veci, ktoré naozaj nazvať inakšie ako korupciou nebolo možné.
A to je niekoľko príkladov, čo všetko možno sa dostalo do toho smutného súpisu poznania, že korupcia nie je len pojem v slovníku cudzích slov, že to nie je len slovo, ktoré nás vystavuje pocitom, že je to niečo vzdialené a zlé, ale že je to niečo, čo je veľmi, veľmi uchopiteľné. A tá uchopiteľnosť bola daná napríklad takou dvojstrannou listinou, dvomi A4, ktoré mali hodnotu alebo hodnotu nemali, ale za ktoré bola vyfakturovaná čiastka 2 mil. korún. Si poviete, je to možné, aby dve stránky formátu A4 stáli 2 mil. korún? Boli to dve stránky, ktoré, paradoxne, mali zdôvodniť, boli to audítorské stránky, nákup jednej linky manipulačnej, ktorá bola predražená a tú predraženosť, ktorá bola sama osebe závažným porušením v tom čase nie zákona o verejnom obstarávaní, ale vtedy platných noriem, bolo treba akýmsi administratívnym spôsobom zdôvodniť. Nuž a ako sa možno niekedy zvykne hovoriť, že klin sa klinom vyráža, tak tu v tomto prípade zlo sa zlým riešením rieši, zlo sa zlom rieši, takže to niekoľkomiliónové prekročenie nákupnej ceny, ktorá bola predražená, ktorá bola vyššia, ako mala byť, bolo zdôvodnené audítorskou správou podivného audítora, ktorý to zdôvodnil, aby tí, ktorí potrebovali zakryť tento obchod, mali akýsi argument v ruke a ten argument, ten papier stál 2 mil. korún. Takže ako neuveriteľná kombinácia, ale to možno si povie vtedy človek, že dobre, je to niečo vzdialené, ale bola to jedna z vecí, ktorej sme sa už nemohli vyhnúť, pretože sme sa o nej dozvedeli.
Boli tam ďalšie záležitosti, ktoré boli spojené aj s takými korupčnými ťahmi, ako je nákup monitoringov, ktoré naše oddelenie vypracovalo, ale ktoré napriek tomu cudzí subjekt dostal do rúk a predložil to ako svoju prácu a vyfakturoval za niečo, čo neurobil, každý mesiac pravidelne 50-tisíc vtedy ešte slovenských korún.
Boli tam ihriská, ktoré mali robiť väzni. A bola urobená zmluva na niekoľko miliónov korún. Jedno ihrisko sa urobilo akési vzorové. Viacej sa nestihlo, ale tie milióny korún, ktoré boli spojené s množstvom, s istým veľkým počtom tých ihrísk, tie boli vyfakturované.
Boli tam seriály, ktoré mali svojím spôsobom veľmi peknú vypovedaciu hodnotu, ktoré naozaj hovorili o hodnotách, ktoré boli mne osobne ako človeku blízke nielen preto, že som bol ich autorom námetu a scenáristom a že som mal možnosť získať svojich kolegov pre to, aby sme to spracovali a aby to bolo premietané na Slovensku v Slovenskej televízii. Všetko to bolo asi po tej stránke fajn až do tej chvíle, kým som neuvidel prvú faktúru. Aha, tak to je asi za všetkých dvanásť dielov, to ja rozumiem, taká čiastka, ale nie je to, tých 600-tisíc je iba za ten prvý. To každý diel bude stáť 600-tisíc! Ej, a to už boli tie faktúry, ktoré už neboli tak kdesi vzdialené v nejakom priestore, ktorý sa ma priamo nedotýkal, ale to boli práve tie faktúry, ktoré mi prichádzali už na stôl, ktorým som sa nemohol vyhnúť a musel som voči nim zaujať stanovisko, a preto som svojim nadriadeným išiel povedať: Toto nie je v poriadku, také niečo predsa nemôžme pripustiť, takúto zmluvu predsa nikto nemohol urobiť.
To už musíme tak urobiť. Veci sú také, že to zašlo ďaleko a my už s tým nemôžme urobiť nič iné.
A takto tých príbehov, ktoré tam boli spojené s rôznymi divnými prenájmami, nákupmi, štandardne bolo tam množstvo rôznych poľovníckych záležitostí. To boli všetky tie veci, ktoré sme položili na papier a tým pádom sme síce oslobodili svoje svedomia od pocitu, že iba útrpne a pasívne akceptujeme to zlo, korupčné zlo okolo nás, ale zároveň sme si privodili veľmi závažné dôsledky pre naše ďalšie pracovné existencie. Je pravda, že sme teda bojovali. Ten boj bol veľmi zaujímavý, pretože do istej miery sa nás vtedy ujali médiá a tým pádom možno náš odchod z pracoviska štátnych lesov nebol tak rýchly, ako sme predpokladali, pretože sme boli pripravení na to, že po takomto kroku už naša existencia pracovná bude veľmi krátka. Ale napriek tomu k tomu došlo a my sme sa po tomto oslobodení od pocitu, že nebojujeme so zlom, stali každý nejakým spôsobom buď nezamestnaný, alebo presunutý na iné pracovisko. A to je dôvod k tomu, čo by som chcel zdôrazniť ako to hlavné.
Ak som povedal, že tu existujú nejaké otázky zásadné, tak jedna z tých otázok bola práve tá, že akým spôsobom nielen kritizovať a poukazovať na zlo, ale ako sa ho pokúsiť aj riešiť. To by malo byť pri akýchkoľvek kritických postojoch vždy to najdôležitejšie. A urobili sme pokus, ktorý svojím spôsobom bol odsúdený zdanlivo na neúspech, ale napriek tomu zažil zaujímavé pokračovanie. A bol to pokus urobiť návrh zákona, ktorý by pomohol štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky sa vyvarovať takým politickým vplyvom, ktoré existovali v časoch, keď sme proti nim vystúpili a ktoré aj keď mali zaujímavé pokračovanie v podobe odchodu vedenia podniku, dokonca došlo aj k výmene ministra, a napriek tomu sme nič zásadné nezmenili, pretože popresúvali sa krabice, pomenili sa osoby, funkcie, ale tá podstata ostala.
A ten náš pokus niečo zmeniť a navrhnúť riešenie bol daný návrhom zákona. Bolo to teda ako paradoxné, pretože o tvorbe zákonov som vedel pramálo, ale cítil som, že ak by dačo pomohlo tomuto štátnemu podniku, tak je to zákon, ktorý by mohol byť istou obranou voči tomu, aby ten korupčný vplyv politických záujmových skupín nemohol byť v tomto, už vtedy som ho tak pomenoval, v najbohatšom a najväčšom štátnom podniku taký deštrukčný, lebo on takým bol. A tak sme si napísali zákon, ktorý sme prekonzultovali aj s právnikmi, nie ústavnými ani tu pracujúcimi v blízkosti Národnej rady, ale proste ľudia, ktorí sa venovali právu, a zákon uzrel svetlo sveta v podobe istých paragrafov. Boli sme presvedčení, že sme to napísali dobre. Dokonca sme v tom čase mali možnosť tento zákon prekonzultovať aj s prezidentom republiky. Napriek tomu bol to len istý pokus, o ktorom sme sa domnievali, že je pokusom, ktorý nikdy nebude môcť byť uplatnený v Národnej rade.
V čom je čaro tejto záležitosti? Je to, že sme vtedy netušili, že predsa len bude chvíľa, keď tento zákon bude môcť byť naozaj tu v sieni zákonnosti v Národnej rade Slovenskej republiky predložený. Je to zákon, ktorý som ja sám mal tú česť trikrát už predložiť. Zákon o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. Bol predložený s tým, že nenašiel dostatočnú podporu, ale už to je malý zázrak, že takýto zákon, vôbec v časoch, keď sme ho tvorili, sme netušili, že bude môcť byť prerokovaný niekedy práve tu. Čaro toho zákona bolo aj v tom, že potom, keď som mal možnosť ho konzultovať a upravovať práve už s právnikmi, ktorí rozumejú, ako sa majú tvoriť zákony, bol upravený do podoby, ktorá si myslím, že je súca na to, aby raz takýto zákon bol schválený tu v pléne Národnej rady, pretože sa tam pracuje so základným motívom, ktorý v súvislosti s korupciou už rezonoval v posledných desiatkach hodín, a je to ten základný princíp, ktorý hovorí o hmotnej zodpovednosti vedúcich pracovníkov za svoje rozhodnutia.
Myslím si, že ak hovoríme o korupcii, tak je potrebné práve tento moment veľmi zdôrazniť, nakoľko práve možnosť vysokých predstaviteľov rôznych organizácií, ktorí vykonávajú úkony, ktoré niekedy nie sú úplne korektné a niekedy sú vyslovene v rozpore, keď už nie so zákonom, tak s dobrými mravmi, sa stávajú tou príčinou toho, že takíto ľudia vykonajú úkony, ktoré sú jednoznačne v rozpore so základnými požiadavkami nariadení organizácií, ale oni ich vykonajú, takéto úkony. Možno kvôli tomu, že podľahnú istým tlakom, nátlakom, politickým objednávkam alebo možno len korupčným ponukám prostredia, ktoré produkuje takéto ponuky, súc si vedomí, že tak či tak nedôjde k ničomu horšiemu ako prípadne k nejakému odvolaniu alebo symbolickému potrestaniu. Pokiaľ takýto zákon obsahuje, a ten náš návrh to obsahoval, jednoznačnú materiálnu sankciu povinnosti nahradiť spôsobenú škodu, tak dostáva akékoľvek rozhodnutie takýchto ľudí poverených riadením takéhoto významného podniku úplne iné parametre, pretože sa tu jednoznačne postaví otázka: A kto to zaplatí?
Ak ma vy, pán minister, žiadate, aby som urobil úkon, o ktorom som presvedčený, že nie je v súlade s dobrými mravmi, ale raz by mohol byť vytknutý mi ako úkon, ktorý poškodil hospodárenie organizácie, za ktorú som zodpovedný, tak potom tu príde otázka, možno po výmene istej politickej garnitúry, že to musí niekto zaplatiť, a práve to je možno tá dobrá zábezpeka a ochranná poistka voči tomu, aby ľudia v takýchto funkciách podliehali takýmto korupčným ponukám a vplyvom. A preto si myslím, že ten náš návrh zákona, ktorý vznikol v tých zaujímavých, tak trocha revolučných časoch, v časoch, o ktorých sme boli presvedčení, že teda ich pracovne síce neprežijeme, ale že ten návrh zákona bude len šuplíkovou záležitosťou, že sa takýto zákon dostal sem do pléna a že bolo možné o ňom už rokovať, tak to je možnože veľmi dôležitý moment, o ktorom som presvedčený, že bude mať ešte svoje pokračovanie a že takýto zákon bude raz prijatý.
To bol možno jeden taký dôsledok tých časov, ktoré teda spôsobili to, že som korupciu prestal vnímať ako ten vzdialený slovníkový pojem a začal som rozumieť, že je to niečo, čo môže spôsobiť človeku vážne problémy pri hľadaní istých rozhodnutí v takých dôležitých životných okamihoch.
Táto skúsenosť priniesla aj ďalšie motívy, a to bola teda istá snaha už potom tu, po príchode do Národnej rady, nielen sa zmocniť tohto zákona a snažiť sa urobiť normu, ktorá by bola použiteľná pre ďalšie riešenie riadiacich procesov v štátnom podniku, ale možno hľadať aj nejakým spôsobom riešenie pre mnohých ľudí, ktorí sa dostanú do obdobnej situácie, ako bola tá naša. A v tom bola možno jedinečnosť tej skúsenosti, že sme sa dostali k prípadom, ktoré boli rovnako závažné a rovnako spôsobovali ich aktérom závažné rozpoloženie, nakoľko ľudí, ktorí sa stretávali s korupciou, bolo vždy pomerne veľa. A my sme tak prišli a bolo to také moje osobné presvedčenie k tomu, že keď už som sa stal súčasťou poslaneckého zboru práve z toho titulu, že sme došli a ja sám, že som mal tú osobnú skúsenosť s korupciou, tak že niečo podobné teda človek musí použiť práve na to, aby ľuďom, ktorí sú vystavení podobným životným situáciám, sme nejakým spôsobom pomohli, pretože to bol taký logický morálny záväzok.
A práve tu vznikla tá ďalšia zákonná norma, ktorá teda nevznikla ešte v tých časoch práce v štátnom podniku, ale ktorá vznikala už tu hneď v prvých týždňoch môjho pôsobenia spolu s mojimi poslaneckými kolegyňami a kolegami, a bol to práve ten návrh zákona o podpore, ochrane a odmeňovaní ľudí, ktorí bojujú proti korupcii. Naozaj, idea tohto zákona nevznikla tu v kanceláriách, ale vznikala teda ešte, tie zárodky, v časoch, keď sme boli vystavení tejto skúsenosti a pretavili sme ju práve do tej podoby, že by tu mal existovať zákon, ktorý by ľuďom, ktorí majú podobnú skúsenosť a stanú sa teda chtiac-nechtiac aktérmi takýchto životných skúseností a životných situácií, bolo nejakým spôsobom pomáhané.
Ten návrh zákona bol spracovaný veľmi presne, myslím, že sme použili v ňom mnohé motívy a princípy, ktoré sú používané pri tejto zákonnej norme v rámci mnohých vyspelých krajín. A pri jeho predkladaní sme sa dosť často stávali akýmisi poslancami, ktorí boli obviňovaní z toho, že predkladajú zákon, ktorý má slúžiť udavačom. Bolo to ako neuveriteľné, ale veľmi často práve tu v pléne Národnej rady pri trojnásobnom predložení tohto zákona sa stalo to, že výčitky k tomuto zákonu boli naozaj sprevádzané slovami, že je to zákon pre udavačov, čo bolo veľmi bolestivým zistením, pretože také niečo bolo v absolútnom rozpore s presvedčením, že chceme pomôcť statočným ľuďom, ktorí bojujú s korupčnými skúsenosťami. (Navrhovateľ podal rečníkovi hárok papiera.)
Aha, že v tejto chvíli tu nemáme žiadneho člena vlády Slovenskej republiky, takže by som poprosil, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, keby bol prítomný člen vlády aspoň v symbolickom zastúpení, ja by som počkal. (Zaznievanie gongu.)
Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
321.
Prosíme predstaviteľov vlády, ktorí sú tu, keby mohli prísť do pléna Národnej rady. Páni poslanci, ak viete, kde je pán minister. Krátka prestávka, ale už, už je tu pán minister.
Nech sa páči, pán poslanec, môžete pokračovať.
Mičovský, Ján, poslanec NR SR
322.
Ďakujem pekne. Ďakujem aj pánovi ministrovi, že prišiel.
Takže táto skúsenosť bola dosť traumatizujúca práveže z toho pohľadu, že vznikol tu dosť nepochopiteľný rozpor, že chceme pomôcť ľuďom, ktorých sme chápali ako ľudí, ktorí zaujímajú správne postoje, ktoré sú veľmi užitočné a potrebné, a práve takýchto ľudí nazývala časť poslancov, poslancov zo strany SMER, že sa jedná o udavačov, ktorým netreba žiadnym zákonom pomáhať. Bol to proces, ktorý tu trval pomerne dlho a toto mi spôsobovalo nielen takú poslaneckú traumu nepochopenia, ale doslova aj som to pociťoval osobne ako niečo, čo je maximálne nenáležité a s tým som sa dosť ťažko zmieroval. Ale ako to už býva, no ozaj treba prejavovať trpezlivosť pri poslaneckej práci a nie všetko sa dá hneď, s tým súhlasím, že možno snaha riešiť veci okamžite nie je práve tou najlepšou snahou na riešenie zákonných noriem, ktoré by sme chceli, aby platili. A preto oceňujem, že tento taký ďalší aspekt našej lesníckej práce, ktorá vyústila do môjho dočasného pobytu tu v poslaneckom zbore Slovenskej republiky, napokon z tohto pohľadu bola úspešná.
A v tomto prípade by som zase, aj keď je to ešte otázne, ako tento zákon bude napokon fungovať, ocenil, že časť poslancov vládnej strany SMER – sociálna demokracia zmenila názor, možno to bolo dané aj tým, že predstaviteľ vlády, minister vnútra pán Kaliňák bol možno prvý, ktorý zmenil rétoriku do podoby, že sa jedná o zákonnú normu, ktorá má pomáhať ľuďom a nie ich označovať za udavačov. A tým pádom toto hodnotím ako jeden z ďalších prínosov, ktoré vyplynuli práve z tej osobnej skúsenosti pri kontakte s korupciou, že ak som sám zažil veľmi nepríjemné dôsledky svojho istého životného postoja a postoja mojich kolegov, priateľov pri tom strete s korupciou a povedal som si, že keďže ma už život posunul do tejto vzácnej skúsenosti, že mám možnosť byť medzi tvorcami zákonov, tak že určite medzi moje prvé povinnosti patrí pokúsiť sa o takúto normu. Takže napokon to nebola norma z našej dielne, z dielne klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí ju naozaj vypracovali nesmierne pedantne, a som presvedčený, že to bola aj je norma na úrovni európskych zákonov najvyspelejších krajín, ktoré takéto riešenie zákonné už dávno majú. Takže napriek tomu, že to nebolo prijaté napriek tejto vysokej kvalite, som rád, že sa veľká časť tejto kvality dostala do vládneho návrhu a dokonca, že istá dôležitá časť sa dostala vo forme pozmeňujúceho návrhu z nášho návrhu aj do schválenej vládnej normy, ktorá bola parlamentom odsúhlasená. Je to časť, ktorá možno nie je z pohľadu aktéra, ktorému chceme týmto zákonom pomáhať, chrániť ho a za istých okolností aj odmeňovať, tá najdôležitejšia, ale ktorá má nesmierne perspektívny význam, pretože to bola práve časť, ktorá sa venuje výchove, prevencii.
Sme presvedčení, a to možno treba zdôrazniť v súvislosti s tým, že sme sa dostali do situácie, ktorá rezonuje do podoby vyjadrenia nedôvery vlády z titulu toho, že korupciou je naše prostredie presiaknuté oveľa viac, ako by sa dalo považovať za primerané, ak vôbec existuje nejaká miera korupcie, ktorá by sa dala považovať za primeranú, ale v tomto prípade naozaj tá naša snaha poukázať na potrebu prevencie bola zhmotnená do niekoľkých paragrafov, ktoré hovoria o výchove už od mladých rokov na našich školách voči korupčnému správaniu. A to je moment, ktorý, ako hovorím, nepomáha možno ľuďom, ktorí sa dostanú už do priamej konfrontácie s tým, že sú postihnutí za svoje vystúpenie proti korupcii, ale ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť to, aby naši nasledovníci, ktorí budú prijímať zákony a vôbec, aby budúce generácie, ktoré budú žiť v tejto krajine, korupciu buď vôbec nepoznali, čo asi je dosť naivná predstava, ale teda aby sa dostala z tej hlavnoprúdovej časti, že vytvára nám, žiaľbohu, veľmi zložitú atmosféru v spoločnosti, aby sa dostala kdesi na okraj, tam, kde v najlepšom prípade patrí, teda na okraj spoločenského diania, do čierneho kúta, kde sa nik ani radšej nepozrie. A preto teda myslím si, že táto časť je veľmi dôležitá, pretože bude učiť a podľa nej, teda ak ten zákon sa ujme nielen v tom, že bude zapísaný v Zbierke zákonov, ale že bude aj reálne pôsobiť v našom živote, stane sa tou normou, ktorá by mala pomôcť tak, ako sa v školách a možnože už v škôlkach deti učia triediť odpad, tak aby sa učili triediť aj charakterový odpad, aby sa učili triediť to, čo je necharakterné, a aby odmlada, odmalička vnímali, že niektoré veci jednoducho sú za hranicou slušného, charakterného, poctivého, ľudského. Pretože to je možno základný problém našej spoločnosti, problém, ktorý dokonca sa dostane tak vysoko, že máme potrebu – a je to potreba veľmi úprimná – obviniť vládu a vyjadriť jej nedôveru práve z toho titulu, že korupcia sa dostala tak vysoko, že sa nevyhla ani pracovným stolom na ministerstvách jednotlivých ministerstiev vlády Slovenskej republiky.
A to už je závažný moment, ktorý, keď to zvrtnem teda do tej časti, z ktorej vyjadrujem potešenie, že sme ju dostali do zákona, ktorý hovorí o tom, že ak by sme možno mali výchovu proti korupcii zabezpečenú tak, aby sa ľudia od mladosti jednoznačne dostávali do konfrontácie slušné – neslušné, povolené – nepovolené, zákonné – nezákonné, tak že by sme možno dnes tento problém nemali. Pretože existuje zrejme taká dilema, že veľké možnosti, ktoré súčasná doba poskytuje, sú spojené aj s tým, že prináša pomerne veľa pokušení ako keby z materiálneho nadbytku a z možností, ktoré sú k dispozícii, vyplynulo aj príliš veľa pokušení, ktorým neodolajú mnohé mocné záujmové skupiny, ktoré sa snažia ovplyvniť aj najvyšších predstaviteľov štátu. A istá časť poslaneckého zboru nadobudla presvedčenie, žiaľ, myslím si, že ho nadobudla veľmi oprávnene, že ani ministri vlády a jej predseda neodolali všetkým pokušeniam, ktoré sú s tým spojené. A keď už aj priamo si nemôžem dovoliť vysloviť obvinenie, že sa stali ľuďmi, ktorí by podľahli priamej korupcii, toto som nepovedal, ale možno tvrdiť, že neurobili tie opatrenia, ktoré by z titulu svojich funkcií urobiť mali, a to práve kvôli tomu, že to vnímanie toho, čo je skutočnou korupciou a čo nie, je možno oslabené z toho pohľadu, že vo výchove súčasnej generácie, ktorá nebola jasne motivovaná k tomu, čo je a čo nie je kóšer v tejto oblasti, existujú závažné defekty.
Považujem za rozumné, aby sme povedali aj to, že existuje tu konkrétna skupina ľudí, ktorá, žiaľ, doplatila na moment, že takýto zákon, o ktorom chcem vyjadriť isté presvedčenie, nádej, že bude fungovať, je prijímaný tak neskoro, že nebol prijatý hneď, keď sme s ním prišli, a to už sú vlastne dva roky, pretože spomeňme si v tejto chvíli práve na také mená, ktoré doplatili na našu nespôsobilosť prijať včas účinnú zákonnú normu. A keďže budeme dnes hovoriť a hovoríme najmä o korupcii v oblasti zdravotníctva, tak sa mi žiada na prvom mieste spomenúť príbeh jednej ženy, ktorá vzhľadom na to, že takýto zákon sme nemali donedávna prijatý, doplatila na svoju osobnú odvahu poukázať na problémy v zdravotníctve, na korupčné problémy v zdravotníctve, pretože nákup piešťanského cétečka naozaj nie je prvým známym prípadom, keď došlo k zjavnému nedodržaniu základných podmienok, ktoré sú spojené s nákupom drahých lekárskych prístrojov.
A mám na mysli prípad redaktorky Vandy Tuchyňovej, novinárky, ktorá pôsobila v regióne stredného Slovenska, ale ako investigatívna novinárka mala pod palcom asi celé územie Slovenska, to nie je podstatné. Podstatné je to, že práve táto redaktorka pred dvomi rokmi poukázala na nákup techniky lekárskej v martinskej nemocnici. Bola to technika, ktorá rádovo stála niekoľko desiatok tisíc korún. A napodiv poukázala na prípad dvoch prístrojov, ktoré boli totožné z hľadiska svojej funkčnosti a prevedenia technického, ale boli zaujímavým spôsobom rozdielne práve z hľadiska ceny. Ak jeden prístroj stál 60-tisíc eur, druhý stál; prvý stál 104-tisíc eur, druhý stál už vyše 200-, a to bol rozdiel, na ktorý sa táto novinárka spytovala zodpovedných ľudí, bývalého riaditeľa nemocnice, teda dnes už bývalého. A odpoveď presnú nedostala, avšak dostala inú odpoveď, nie na zdôvodnenie tohto cenového rozdielu, ale odpoveď na svoju ďalšiu pracovnú existenciu, pretože pri svojom pracovnom pôsobení sa stretla s tým, že sa stala pre svojho zamestnávateľa nadbytočnou. No je to práve ten prípad, ktorý by možno tiež v tejto súvislosti sme mali postaviť do svetla otázky, kde sa ten rozdiel vzal, prečo vznikol a v čí prospech vznikol?
Takže toto sú práve tie záležitosti, ktorým treba venovať v súvislosti s tým tak často teraz pertraktovaným prípadom piešťanského prístroja veľkú pozornosť, pretože zjavne ide o veľa prípadov, ktoré sú spojené s takýmto postupom, a aj keď už možno nenájdeme odpoveď na to, kde sa niekoľko desiatok tisíc eur pri podivnom nákupe stratilo, určite by sme sa mali aj teraz spätne spytovať na to, či neexistuje nejakým spôsobom povinnosť nás a ľudí, ktorí sú zodpovední za chod tejto krajiny, pomôcť takejto redaktorke, ktorá zjavne doplatila na službu, ktorá je vykonávaná v prospech nás všetkých. Okrem toho to neboli, samozrejme, my zas sa nemôžeme tváriť, že korupcia, podivné nákupy sú spojené len so zdravotníckym prostredím, aj keď je teraz témou hlavne zdravotná technika, ani zďaleka takéto záležitosti nie sú spojené len so zdravotníctvom, pretože aj práve táto redaktorka Vanda Tuchyňová poukázala vo viacerých prípadoch na nákupy, ktoré boli viac ako divné, raz to boli nejaké podivné šindle na strechy historických budov v Čičmanoch, potom to boli nejaké podivné konania vysokých policajných úradníkov. Keďže to mala zrejme v povahe a napokon jej to ukladala aj pracovná povinnosť, tak sa dostala do viacerých konfrontácií, ktoré boli naprosto v prospech oživenia, ozdravenia spoločnosti, ale, žiaľ, efekt sa nedostavil, pretože pokiaľ viem, ani jeden z týchto príbehov a prípadov nie je dnes vyriešený tak, aby sme mohli povedať, že vinník bol potrestaný a tí, ktorí prispeli k jeho odhaleniu a k riešeniu tohto prípadu, boli odmenení. Naopak, je stav taký, aj teraz s odstupom času, že práve vinníci sú kdesi v neznáme stratení, ale človek, redaktorka Vanda Tuchyňová je dodnes človekom, ktorý síce sa živí istým spôsobom, ale natrvalo bola odídená zo svojho pracovného pôsobiska v Slovenskej televízii.
Je to isteže nevďačné a veľmi spoločensky škodlivé, keď takíto ľudia miesto toho, aby boli postavení na piedestál istého prirodzeného ocenenia a urobenia z nich vzoru, ktorý by mal slúžiť ako vzor pre väčšinu občanov, že takýmto spôsobom sa treba zachovať pri plnení svojich pracovných povinností, sa dostanú do situácie, že sú síce vzorom, ale skôr negatívnym vzorom, o ktorom sa dá povedať, že pozri sa, keď budeš mať príliš zvedavé oči a príliš veľa budeš chcieť vedieť a vidieť a dokonca o tom hovoriť, tak dopadneš tak ako táto osoba. Takže áno, je vzorom, ale, žiaľbohu, vzorom z toho pohľadu spoločenského vnímania negatívnym, pretože môže, ktokoľvek to hodnotí z takého pragmatického pohľadu, konanie takýchto ľudí, povedať, no čo mali z toho, ozvali sa a doplatili na to. A vy viete, že napokon táto Vanda Tuchyňová, ktorá poukázala na tieto nákupy podivné, a nie je to len ten prístroj, ten endoskop, ktorý teda je tým prístrojom, ktorý som spomínal, keď dva prístroje rovnaké mali rozdiel tých 60-tisíc eur, ale je to aj iný prípad z tej martinskej nemocnice, kde existoval nákup prístroja za 320-tisíc korún. V tomto prípade sa jedná iba o jeden prístroj, takže nie je to otázka porovnania dvoch cien, ale je to spojené s nepochopiteľným nakladaním s týmto kufríkom, s tým nejakým endoskopickým, kovoskopickým endomikroskopom, tak sa tento kufrík, myslím, nazýva, tých 320-tisíc, ktorý sa kúpil a ostal dva roky bez využívania, pretože sa kúpil asi kvôli tomu, aby sa niekomu urobila radosť, aby sa naplnili nejaké obchodné predstavy nejakého predajcu, a samotný ten dnes už bývalý riaditeľ priznal, že ten prístroj nedokázali využiť. Dokázali ho kúpiť.
No a redaktorka na to poukáže a miesto toho, aby sme jej poďakovali, že zachraňuje spoločenské prostriedky, miesto toho môžeme aj dnes hodnotiť pôsobenie Vandy Tuchyňovej ako pôsobenie už mimo pracoviska, ktoré by možno z hľadiska spoločenskej prospešnosti bolo pre ňu aj pre nás všetkých tým najlepším, teda aby pokračovala v takejto svojej činnosti. No a pochopiteľne je to aj príklad pre mnohých iných možno redaktorov, ktorí v rámci tej známej redaktorskej autocenzúry si povedia: Odtiaľ potiaľ, nie všetko, čo zistím, treba dať na papier, pretože nechcem nasledovať Vandu Tuchyňovú.
Ďalším takým pracovníkom, ktorý doplatil na to, že neexistoval donedávna zákon, o ktorého presadenie sme sa v rámci protikorupčného boja snažili od prvej chvíle, ako sme sa dali ako skupina Obyčajných dohromady tu v parlamente v roku 2012, je ten známy a napriek tomu stále, aj keď o ňom často hovorím, stále málo spomínaný učiteľ Oto Žarnay z Košíc. Preto hovorím, že málo spomínaný, pretože napriek tomu, že o ňom hovoríme relatívne často, napriek tomu je stále v pozícii práve toho negatívneho vzoru pre všetkých svojich 60-tisíc kolegov, keď môžeme jednoznačne sa domnievať, že tí kolegovia si povedia, žiaľbohu, ale majú na to asi svoju istú logiku, že neoplatí sa nasledovať učiteľa Žarnaya, pretože učiteľ Žarnay, aj keď sa zachoval vo funkcii predsedu rady školy naprosto správne, keď poukázal na nákupy právnych služieb, ktoré boli absolútne nezmyselné, nepotrebné a ktoré podvyživené, finančne podvyživené školstvo obrali len na tejto jeho jednej jedinej škole, na Obchodnej akadémii v Košiciach o tisícky eur, že sa neoplatí vidieť takéto negatívne postupy a je lepšie byť ticho.
A preto hovorím, že hovoríme o ňom málo, lebo pán učiteľ Žarnay je stále učiteľom, ktorý neučí, ktorý je mimo svojej profesie, a to je obrovská škoda. Pretože práve, ja som presvedčený, že takíto učitelia by mali učiť naše deti. Nie kvôli tomu, že mal odvahu poukázať len na prípad, ktorý jednoducho bolo potrebné naň poukázať z toho titulu, že vykonával funkciu predsedu rady školy, ale pretože si myslím, že ľudia, ktorí majú v sebe takúto odvahu a takúto schopnosť prehovoriť tam, kde ostatní mlčia, môžu byť tými najlepšími učiteľmi pre všetkých našich žiakov, pre naše deti, pretože ak existuje učiteľ, ktorý učí len kvôli tomu, že vyčíta niečo z učebných osnov, tak je to možno dôležité čítať učebné osnovy, ale oveľa lepšie je, ak učiteľ dokáže učiť aj podľa svojho svedomia a osobným príkladom. To je ten najsilnejší spôsob ovplyvňovania čohokoľvek. Najlepší spôsob riadenia aj výchovy je osobný príklad. Takže ak nedokážeme učiteľov typu Ota Žarnaya posunúť do tejto kategórie ľudí, ktorí budú prijímaní ako absolútne logické vzory a ako ľudia, ktorí majú doslova ten najsilnejší dôvod byť vykonávateľmi svojich profesií, tak dovtedy to nebude dobre fungovať.
A preto by som chcel upozorniť aj v tejto súvislosti na jeho prípad, ktorý je vlastne akcentovaný aj úplne nepochopiteľným dôsledkom, že v takomto jeho osobnom presvedčení, že poukázal na niečo zlé, ho podporili vysoké kontrolné úrady, najvyšší kontrolór Košického kraja po zoznámení sa s jeho podaním a so situáciou, na ktorú poukázal, v plnom rozsahu osvedčil, že učiteľ Žarnay mal pravdu. A to už je pomerne silná káva, keď takýto hlavný kontrolór kraja takéto niečo potvrdí, a o to vážnejší je dôsledok, že nielen učiteľ Žarnay nevykonáva svoju učiteľskú profesiu po svojom zistení, ale už ani kontrolór kraja nevykonáva svoju kontrolnú funkciu. No je tu naozaj otázka na mieste, že čo vlastne chceme v našej krajine dosiahnuť, ak nedokážeme v takýchto prípadoch jednoznačne zaujať stanoviská, ktoré pomôžu takýmto ľuďom byť naďalej majiteľmi svojich funkcií. Ak učiteľa, ktorý vidí zlo a naň poukáže, odsunieme medzi neučiteľov a kontrolóra, ktorý potvrdí, že to zlo bolo naozaj zlom, odsunieme medzi nekontrolórov, tak práve tu niekde rezonujú otázky, ktorých nitky vedú už z tej obchodnej akadémie a možno z Košického kraja priamo k vláde Slovenskej republiky.
Ak pán minister, bývalý, školstva Dušan Čaplovič bol konfrontovaný s týmto prípadom, ak zjavne mal možnosť sa s ním podrobne zoznámiť a on sa s ním aj zoznámil, a ja musím povedať, že urobil aj niečo, čo vzbudzovalo pomerne veľkú nádej, lebo v jednej televíznej diskusii priamo v živom vysielaní, v priamom prenose vyjadril úctu učiteľovi Žarnayovi. Dávalo to veľkú nádej, že po vyjadrení úcty prídu aj reálne kroky, ktoré tohto učiteľa zaradia tam, kde patrí, medzi učiteľov, a že jeho prípad sa stane prípadom úspešného poukázania na korupčné postupy na jeho pracovisku. Žiaľ, ja to myslím úplne úprimne, lebo nestratil som úplne úctu voči bývalému ministrovi profesorovi Čaplovičovi, pán exminister dnes, dnešný náš súčasný kolega poslanec Čaplovič bol príliš slabý na to, aby dokázal tohto učiteľa vrátiť medzi učiteľov. Otázka znie, prečo minister nedokáže takúto vec urobiť, keď dokáže v priamom prenose naživo pred miliónmi televíznych divákov oceniť takéhoto učiteľa. No ja nemám na to odpoveď, ja neviem presne, aké sú mocenské nitky a páky spojené práve s tým prostredím, korupčným prostredím, na ktoré učiteľ Žarnay poukázal. Vieme, že je tam spleť rôznych záujmov, právnych záujmov, záujmov školských úradov, ktoré idú kdesi hodne vysoko v rámci kraja, a hoci nepoznáme presne, ako sú spletené, ani kde končia, môžeme vyjadriť presvedčenie, že sú dosť pevne spletené na to, aby ani dnes už bývalý minister školstva ich nedokázal rozpliesť.
Ak teda dnes hovoríme o tom, že je tu vážny dôvod na vyjadrenie nedôvery vláde Slovenskej republiky z titulu toho, že tá korupcia sa dostala neuveriteľne blízko k ich rozhodovacím procesom a k ich pracovným stolom, tak to nie je len otázka nákupu piešťanského cétečka, ale je to aj otázka možno spojená s tým, prečo minister nedokáže v takomto prípade urobiť kroky, ktoré primárne nesledujú záchranu jedného drobného učiteľa, jedného z desiatok tisíc, ale ktoré by mali sledovať to, čo už by zase medzi povinnosťami vysokých vládnych činiteľov malo byť, a to poukázať verejne na to, že si takéhoto človeka veľmi vážime a že nám stojí za to, aby sme povedali veľmi jasne a s konkrétnymi dôsledkami niečo také, ako že učiteľ Žarnay a minister školstva považujú za česť vystúpiť spoločne, možno v nejakej relácii, podať si ruky, možno odovzdať z rúk ministra ocenenie a povedať všetkým: Vážení kolegovia, v tomto prípade učitelia, keď natrafíte v živote na niečo podobné, na čo natrafil pri svojej práci učiteľ Žarnay, tak sa, prosím, zachovajte presne tak, ako sa zachoval on, o to vás žiadam, tak vám to hovorím a to považujem za správne. Ak by niečo také zaznelo, tak by určite to bol veľmi výrazný moment na to, aby korupcia sa vytláčala z toho hlavného prúdu, o ktorom som hovoril, že tam zhruba, žiaľbohu, sa nachádza pri každodenných procesoch našej spoločnosti, niekde na ten okraj, do toho tmavého kúta, kde slušný človek radšej ani nenahliadne.
No nestalo sa tak, nestalo sa tak ani za čias dnes už bývalého pána ministra školstva, čo mi je nesmierne ľúto, a nestalo sa tak zatiaľ ani za funkcie súčasného ministra pána Pellegriniho, ktorý už pred skoro tromi mesiacmi vyhlásil, že posiela kontrolu na túto školu, aby zistil, aká je pravda. Kontrola neodišla za pána Čaploviča, neodišla ani zatiaľ teraz za nového ministra a práve tu sú možno tie správne chvíle na to, aby sme sa spýtali v súvislosti s korupciou, ktorá sa dostala tak blízko aj do vlády Slovenskej republiky, že prečo, prečo takéto závažné okamihy sa neriešia jednoznačným spôsobom, ktorý by umožnil urobiť záver, že každý člen vlády v prípade takýchto závažných zistení je veľmi dôsledný. Nevravím, že musí rozhodnúť minister kultúry pre Tuchyňovú, minister školstva pre Žarnaya, možnože nie, ale povinný sa je s tým zoznámiť a rozhodnúť sa buď tak, alebo tak. Niet nič horšie, ak v takejto situácii ostaneme kdesi vo vzduchoprázdne. Urobia aj dobre, ale nuž, doplatil na to, no čo ja už môžem, veď ja som len minister.
Ak som raz minister a viem, že teda chcem byť akýmsi nositeľom základnej informácie pre verejnosť, základného odkazu, istého dôležitého mementa pre celú spoločnosť, tak musím sa vyjadriť jedným alebo druhým spôsobom. Tu neexistuje možnosť zdržať sa pri hlasovaní. Tu musím byť za alebo proti. Alebo som za takýchto ľudí, lebo som si overil, že konali správne a dávam ich za vzor, alebo som proti nim, lebo som si overil ich správanie a zistil som, že je nesprávne. A jednoducho dávam jasný signál celej spoločnosti, ako si predstavujem konanie, pretože to je vec, o ktorej nemôžu rozhodnúť radoví učitelia ani nikto v rámci nižších článkov riadenia, to je práve záležitosť, ktorá plne spadá do rúk vysokých predstaviteľov Slovenskej republiky, teda určite aj ministrov, ktorí patria medzi takýchto predstaviteľov, pretože ak to povie minister, tak to má oveľa väčšiu váhu, oveľa silnejší dopad, je to jednoducho niečo, čo nemôže byť chápané ako nesprávny krok.
Takže tu niekde ja cítim tú tesnosť nášho podpisu, podpisu 33 poslancov pod návrh na odvolanie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica a tým pádom aj na odchod celej vlády a tým, že takéto zásadné prípady, ktoré sa stali symbolom, ktoré sú dôležitým signálom pre našu spoločnosť z hľadiska boja proti korupcii, sa nenapĺňajú. Nepokračuje sa spôsobom, ktorý by sa dal považovať za veľmi potrebný, potrebný práve, už som to povedal, nie pre tých postihnutých, tí sa dáko životom pretlčú, ale pre celú spoločnosť. Toto je vec, ktorú z bedier členov vlády Slovenskej republiky a napokon z bedier všetkých ústavných činiteľov, teda aj našich, rovnako sme povinní byť takýmito vzormi, nikto nemôže zobrať.
A preto si myslím, keď som už teda zablúdil do, vlastne aj na tie naše bedrá, aby sme nerozprávali len o členoch vlády, ktorých tu zastupuje pán minister Richter, že to je vec, ktorá by nás mala, vážené kolegyne, kolegovia, nesmierne jasným spôsobom spájať, zjednocovať, lebo to predsi nemôže existovať priestor na stranícke súboje. My sme povinní zápalisto a určite aj s dobrými argumentami a vytrvalo bojovať o svoje videnie budúcnosti Slovenska z hľadiska istých základných politických presvedčení, istých filozofií, nechcem ich nazývať ľavičiarsko-pravičiarske, no ale proste z hľadiska istých princípov, ktoré sú spojené s viacerými možnosťami vstupu štátu viac alebo menej do života občanov, čo je napokon správne. Tento politický boj je sympatický, potrebný a môžeme byť vďační, že sa ho môžeme zúčastňovať, že tu neni akási jednotná línia, ktorej sa musia všetci podrobiť. Verím, že práve v takomto spore vygenerujeme dobré riešenia, keď tento spor budeme viesť s dobrým úmyslom, a bude to tzv. dobrý boj, ale predsi posúdiť korupciu, posúdiť konanie človeka, ktorý zabojoval voči korupcii, alebo posúdiť človeka, ktorý jej podľahol, to predsi nemôže byť súčasťou nášho politického boja, že niekto vidí dotyčného ako zlodeja a druhý ako záchrancu, ako človeka, ktorý zabránil krádeži. To predsi nemôže takýto stav fungovať.
A preto, ak existuje problém dneska s cétečkom v Piešťanoch, tak veľmi rýchlo sa musíme zhodnúť, že buď to bola lumpáreň, alebo nebola. A buď lumpi musia byť potrestaní, alebo keďže nespôsobuje mu to nič zlé, tak potom musíme sa ospravedlniť a povedať, že je to v poriadku, ale nemôže existovať situácia, aby sme vytrvalo jedna časť snemovne hovorila, že to je v poriadku, a druhá časť, že to nie je v poriadku. To je nenormálna, neprirodzená situácia, ktorá môže trvať len veľmi krátko, len, žiaľbohu, mám taký dojem, že my sme práve veľmi často svedkami akéhosi zakopávania sa. Toto je náš človek, na toho nám nesiahajte, nech je to akokoľvek. Už to, myslím, zaznelo dnes či skôr včera, že nech je to akokoľvek, je to, sú to naši a tým pádom nemôžu byť zlí. To je vec, ktorú musíme chápať ako to najškodlivejšie z najškodlivejších posudzovaní. A tu by sme mali, ja veľmi rád zopakujem ten vzor, ktorý sa tu prezentoval v podobe dosť výnimočného postupu pána poslanca Kollára, ktorý, myslím, že včera to zaznievalo či predvčerom, už teraz strácam pomaličky prehľad o čase v tomto niekoľko desaťhodinovom rokovacom maratóne. Povedal jasne, že keď zistil, že jeho oddielový kolega, minister financií Mikloš nekonal kóšer, tak mu to povedal pred verejnosťou v priamom prenose, že je za to zodpovedný.
To je presne to, čo musíme spoločne povedať v prípade piešťanských pracovníkov pána Suchánka a pani Kovačičovej, máme tu dva skvelé, podľa mňa skvelé typy, dve osobnosti, ktoré sa vynorili spomedzi anonymných obyvateľov Slovenska, a ja sa spytujem, čo im odkážeme. Budeme jedna časť tohto spektra ich považovať za udavačov, ktorí narozprávali nejaké nepeknosti a písali nepravdy na nadriadené orgány, a druhá bude hovoriť, že chvalabohu, že sa takí našli, a budeme navzájom zotrvávať na týchto pozíciách? No ja si myslím, že veľmi rýchlo, keď je teda, to cétečko sa stalo centrom diania tohto zákonodarného zboru na niekoľko dlhých desiatok hodín, veľmi jasne povedať, či títo dvaja ľudia sú tí, ktorých chceme zaradiť medzi vzory, a povedať všetkým členom rôznych dozorných a správnych rád, že takto ako Suchánek a Kovačičová sa musíte zachovať všetci, keď ste poverení, alebo naopak, ak teda zistíme, že to nie je správne a že všetko bolo v poriadku, no tak vyslať odkaz, že dávajte si pozor pri svojom posudzovaní situácie a konali títo dvaja ľudia nesprávne, a preto musíme povedať, že nemôžu byť v žiadnom prípade vzorom.
Viete, nechcem tu vydávať súdy. Ja som presvedčený, samozrejme, že už dnes sa tí ľudia zaradili medzi tých, ktorých máme povinnosť dať za vzor správania sa všetkým dozorným a správnym radám, nielen v nemocniciach. Len táto situácia nemôže ostať tu medzi nami akousi zákopovou vojnou alebo lepšie povedané nie vojnou, len zakopaním sa každý na svojej pozícii. My sme povinní vydať takýto signál veľmi jasne.
A keď sme už v tom zdravotníctve, nemožno nespomenúť ďalšiu osobu, ktorú je záhodno spomenúť v tejto súvislosti boja s korupciou, a tiež je to otázka zdravotníckeho prostredia, je to drobná, naozaj malá, nenápadná, ale veľmi silná a charakterná žena, doktorka z Nitry, doktorka Zuzana Pechočiaková, ktorá v situácii, ktorá možno sa nepodobá na prvý pohľad na situáciu korupčnú, žiadne nákupy, žiadne peniaze tam neboli v hre. Ale ono, pripomínam, že korupcia, to slovo pochádza zo starého indického kmeňa, základu reupt, lámať. Korupcia nie je spojená s obálkou s peniazmi, ale s lámaním a s lámaním ľudí, s lámaním charakterov. A ak si slovo korupcia spojíme práve s týmto slovným základom, tak prípad pani doktorky Pechočiakovej je zjavným príkladom korupcie, pretože ktosi sa snažil zlomiť jej charakter a povedať, že oprava toho zápisu v lekárskych záznamoch bola v poriadku a ona povedala „nie“ a povedala to dosť hlasne na to, aby to prekročilo bežné medze falošnej lekárskej, v tomto prípade lekárskej kolegiality a aby dostal občan Slovenska, potencionálne každý zároveň pacient, silné povzbudenie a odkaz od tejto drobnej silnej ženy, doktorky Zuzany Pechočiakovej, že v prípade, keď sa stretne s takýmto lámaním jej charakteru, tak že si ho zlomiť nedá a že v tomto prípade drobný pacient Miško je pre ňu viac ako falošná kolegialita, prípadne strach pred jej nadriadenými, ktorí chceli od nej, aby mlčala, a ona sa rozhodla nemlčať.
Málo sa ja dotýkam v tomto prejave, ja som si toho vedomý, tých Piešťan, ale napokon o nich sa rozprávalo dosť, ale týmto som chcel len poukázať na to, že ak hovoríme o našom rozhodnutí vyjadriť nedôveru vláde Slovenskej republiky, tak to predsi nie je otázka len zdravotníctva a otázka jedného cétečka. Je to otázka atmosféry, ktorá v našej krajine existuje, určite nevznikla s volebným obdobím tejto vlády, ale určite je silne akcentovaná počas tohto volebného obdobia a v tom ja nachádzam dostatočný dôvod na to, aby môj podpis k tej tridsaťtrojke nebol podpisom z akejsi kolegiality opozičnej, ale aby to bol podpis, ktorý chápem ako vyjadrenie môjho osobného presvedčenia, že ak už nie poslanci, tak, preboha, kto nahlas a jasne povie, že veci, ktoré sa dejú v štáte slovenskom, veľmi často zapáchajú a že ten zápach sa naozaj točí okolo vysokých riadiacich miest, kde sa rozhoduje o osudoch celej krajiny.
A aby som bol v závere aj taký aktuálny, tak začal som s tým lesníctvom, začal som so svojou skúsenosťou, ktorá mi prichádzala v podobe tých divných faktúr na stôl a voči ktorým som sa vzoprel a vďaka čomu som sa dostal na chvíľočku sem medzi vás, medzi politikov, ale ono to nekončí, ono to nie je tak, že bola to tu chvíľka, zistili sme a našťastie to už nie je.
Ja som už spomínal interpeláciu, som veľmi zvedavý na odpoveď pána predsedu vlády Roberta Fica, pokiaľ sa nám to odvolanie nepodarí, čo je dosť pravdepodobné, tak zrejme sa tej odpovede dočkám. Budem veľmi rád, keď nebude formálna, pretože je to interpelácia, kde sa spytujem, kde sa stratilo 14 mil. eur alebo kde sa má stratiť 14 mil. eur, pretože v Lesoch Slovenskej republiky bola uskutočnená podivná súťaž, kde sa rozhodli nahradiť doterajších odvozcov dreva novými prepravcami, uspeli v súťaži, len títo noví sú o 50 % drahší ako tí doterajší. Vysvetlenia, ktoré prebehli aj tlačou, lebo sa to objavuje v médiách bez toho, aby som ja im dával nejak ponuku, tú interpeláciu si všimli, a sú dosť zvláštne. Proste ten, kto vygeneroval takúto súťaž, zdôvodňuje, že je to potrebné platiť viacej. Budiž, možnože sú isté limity, kde by som povedal, chcem v rámci inflácie nejaké percentá pridať, pretože chápem, že možnože ten môj dodávateľ potrebuje voľnejšie dýchať, aj keď v záujme žiadneho podnikateľského subjektu nie je hľadať tých drahších, ale skôr tých lacnejších, ale je to, samozrejme, otázka komplexu aj nejakej ceny. Ale o 50 percent? To je viac ako divné a tá súťaž je divná aj kvôli tomu, že podľa všetkého nebola zorganizovaná na území podniku. Tie nitky vedú opäť kdesi k pánom na ministerstve. Nehovorím, že priamo k ministrovi, ale tým smerom.
Ak je to tak, tak potom naozaj sa musíme spýtať, a v tomto prípade ako lesník, ktorý sa na chvíľočku stal politikom, sa spytujem, no ak niekto má odvahu urobiť súťaž, ktorou chce minúť zbytočne na jeden výkon z množstva výkonov, ktoré sa v tomto podniku vykonávajú, 14 mil. eur a existuje tu aj dávna predstava pomôcť lesníkom pri ich naozaj stále nízkych platoch, nuž tak potom veľmi rýchlo sa dá urobiť otázka, prečo chceme platiť odvoz dreva takýmto nadštandardným spôsobom, keď sa môžeme rozhodnúť, keď už máme tie peniaze a chceme ich minúť, použiť na zvýšenie priemerných platov svojich zamestnancov. Dnes pracovník na lesnej správe, mladý inžinier, ktorý už má niekoľkoročnú prax za sebou, dostáva 500 – 600 eur čistého, keď mu zarátam, samozrejme, aj prémie a odmeny. Ak by sme tých 14 mil. podelili v tomto podniku, ktorý teda zjavne ich má, tak možno tie platy stúpnu na 800 eur. Nejeden pracovník, nejeden kapitán lesníctva hovorí, že má záujem zvýšiť spravodlivé odmeňovanie v tomto podniku. Nuž zdá sa mi, že ak má záujem a dokonca existuje možnosť urobiť súťaž takýmto spôsobom, že zvýšime o 50 % ceny pri tomto jednom výkone, tak potom je nanajvýš divné, že sme sa nerozhodli pomôcť najprv tým zamestnancom, ktorí sú soľou lesníctva, tomu lesníkovi, a je to naozaj tak, že táto pomoc by mala jednoznačne byť nasmerovaná práve k týmto ľuďom.
A že tu nebude všetko v poriadku a že môj podpis je teda podpis, za ktorý sa nehanbím, pod tým návrhom na vyjadrenie nedôvery, o tom teda svedčia naozaj aj také skutočnosti, že túto divnú súťaž, ktorou chcem teda zakončiť svoj príspevok ku korupcii, ktorá sa dostala tak neuveriteľne blízko k členom vlády a premiérovi, že táto súťaž nebola urobená na tom podniku špecializovaným odborom, ktorý je tam zriadený na to, aby sa zaoberal verejným obstarávaním, ale bola posunutá na subjekt súkromný, ktorý bol nájdený v rámci prieskumu a ktorému za to tento podnik z hľadiska tých miliónov, o ktorých rozprávam, pri tomto jednom prípade zaplatil 23-tisíc eur. Mám svojich niekoľko špecialistov, ktorých platím každý mesiac, sú to vysokí špecialisti na verejné obstarávania a ja napriek tomu si poviem, že tú súťaž treba urobiť externým dodávateľom a zaplatíme mu za to 23-tisíc eur.
Nuž ak sa v tomto rezorte pred časom dosť zaužívalo, že pán minister Jahnátek šíri okolo seba taký komjatický syndróm, tak sa domnievam, že toto môže byť jeden z jeho ďalších prejavov, a preto som presvedčený, že vláda Slovenskej republiky má za sebou dosť divných krokov na to, aby naše rozhodnutie odvolať ju a vyjadriť jej teda nedôveru, bolo dostatočne odôvodnené.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Neautorizovaný
2:33
Vystúpenie s faktickou poznámkou 2:33
Martin PoliačikĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 2:33 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán podpredseda. Ďakujem aj tebe, Janko. Myslím si, že je úplne jasné, prečo si za to, aby bol premiér Robert Fico odvolaný zo svojej funkcie. Ale sledoval som takto priamo oproti pána kolegu poslanca Kolesíka a mám z neho dojem, že ešte mu nejaká informácia chýba, tak skús sa zamyslieť, či ešte je niečo, čo si nepovedal, a poprípade využi reakciu, tie dve minúty, ktoré ti ešte ostanú a možnože skoncentruj, že aby aj pánovi Kolesíkovi teda bolo jasné, prečo napr. on by mohol zahlasovať za to, aby bol premiér Robert Fico odvolaný.
Ďakujem.
Neautorizovaný
2:34
Vystúpenie s faktickou poznámkou 2:34
Erika JurinováĎakujem ti ináč za veľmi obšírne vysvetlenie pojmu korupcia, naozaj zo všetkých strán, a kiež by sme si z toho vedeli každý vybrať to, to k tomu, aby sme vedeli naozaj zhodnotiť stav dnešnej nielen politiky, ale aj dnešného verejného života, pretože som presvedčená o tom, že je pretkaný korupciou od začiatku do konca, bohužiaľ.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 2:34 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ja zareagujem na časť, keď si hovoril o nomináciách. Hovoril si sám, že si sa málo dotkol samotných Piešťan. Mňa pri tej príležitosti napadlo, ba aj naozaj hovoril si aj o nejakých politických nomináciách, že takých ľudí ako v dozornej rade a v správnej rade, to znamená politických nominantov, máme na rôznych úradoch veľmi veľa. Napadá ma najbližšie možno Ústav pamäti národa, kde takisto nominanti, ktorých vždy nominuje politická garnitúra, ktorá je práve pri moci, teraz napr. spôsobuje takmer nefunkčnosť Ústavu pamäti národa. Je to podľa mňa škoda a opäť znak toho, čo od začiatku hovoríme, aj ako sme vstúpili do politiky, že nie je dobré politicky nominovať ľudí, ktorí sa vo veci nevyznajú.
Ďakujem ti ináč za veľmi obšírne vysvetlenie pojmu korupcia, naozaj zo všetkých strán, a kiež by sme si z toho vedeli každý vybrať to, to k tomu, aby sme vedeli naozaj zhodnotiť stav dnešnej nielen politiky, ale aj dnešného verejného života, pretože som presvedčená o tom, že je pretkaný korupciou od začiatku do konca, bohužiaľ.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
2:35
Vystúpenie s faktickou poznámkou 2:35
Ján MičovskýTak možno je to aj otázka na nás na všetkých, samozrejme, nielen na pána poslanca Kolesíka, ale na všetkých 150 poslancov, že vyslovme správne slovo v správnu chvíľu, pretože my sme tu len na chvíľočku. My predsi nebudeme poslancami navždy a možno niektoré svoje rozhodnutia alebo niektoré nerozhodnutia budeme z tohto pohľadu ľutovať, pretože dokážeme oklamať kadekoho, len jedného neoklameme, sami seba, svoje svedomie.
A tebe, vážená pani podpredsedníčka, áno, ďakujem, je to skutočne tak, že tie nominácie, ktoré sú tak poznačené tými politickými záujmami, sú naprosto škodlivé. Mali by sme sa snažiť, a v tomto by som možno trocha nesúhlasil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 2:35 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Pokúsim sa odpovedať na obidve poznámky, za ktoré ďakujem. No čo sa týka teda ešte istého dovysvetlenia aj možno pre pána kolegu poslanca Kolesíka, všetci fungujeme v istom čase a keď prepasieme správnu chvíľu, tak už možno budeme len môcť ľutovať, že sme neurobili správne rozhodnutie, v našom prípade sme nepovedali správne slovo v správny čas. Pripomeniem len v tejto súvislosti list, ktorý som napísal v mene viacerých občanov v súvislosti s prípadom pani doktorky Pechočiakovej, dnes už bývalej pani ministerke Zvolenskej, kde som jej vyslovene napísal a ju poprosil, aby skúsila zvážiť svoje slová, keď obvinila doktorku Pechočiakovú z klamstva, a kde som jej napísal možno dnes už skoro prorocké slová, že dnes to ešte, vážená pani ministerka, urobiť môžete, lebo dnes jednoducho ste ešte ministerkou a môžete to zmeniť. Neurobila to a myslím si, už to ani nikdy nebude môcť urobiť, pretože bývalá ministerka už nemôže odvolať veľmi a keď áno, tak len s malou už váhou vážne slová, ktoré na adresu pani doktorky Pechočiakovej vyslovila.
Tak možno je to aj otázka na nás na všetkých, samozrejme, nielen na pána poslanca Kolesíka, ale na všetkých 150 poslancov, že vyslovme správne slovo v správnu chvíľu, pretože my sme tu len na chvíľočku. My predsi nebudeme poslancami navždy a možno niektoré svoje rozhodnutia alebo niektoré nerozhodnutia budeme z tohto pohľadu ľutovať, pretože dokážeme oklamať kadekoho, len jedného neoklameme, sami seba, svoje svedomie.
A tebe, vážená pani podpredsedníčka, áno, ďakujem, je to skutočne tak, že tie nominácie, ktoré sú tak poznačené tými politickými záujmami, sú naprosto škodlivé. Mali by sme sa snažiť, a v tomto by som možno trocha nesúhlasil... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
2:38
Ale začnem tam, začnem tam, kde som včera skončil. A to je, to je prípad toho piešťanského najprv verejného obstarávania, potom uzavretia zmluvy a postupne prejdem k tomu, čo sme sa napríklad dneska dozvedeli ako nové informácie, a môžeme sa potom nakoniec dopracovať k takému širšiemu, samozrejme, k širším súvislostiam, na základe ktorých som presvedčený o tom, že Robert Fico už by nemal byť predsedom vlády Slovenskej republiky.
Čo sa nám teda stalo v Nemocnici Alexandra Wintera v Piešťanoch? Súťaže sa zúčastnili štyri spoločnosti Ad Rem z Dunajskej Stredy, Medical Group z Trnavskej cesty v Bratislave, Meditecon z Mostnej ulice v Nitre a AUDIOSCAN, Nad plážou v Banskej Bystrici. S tým, samozrejme, že Medical Group ako konzorcium viacerých eseročiek nie je možné zašpecifikovať, čo sa týka jeho vlastníckej štruktúry. Takže my vieme síce, že to, aká to firma je, ale nevieme, kto ju vlastní. Máme nejaké vodítka, napríklad, ale tam už sa nám líšia roky a časy, kde napríklad pán predseda parlamentu Pavol Paška hovorí, že skončil v roku 2002, register hovorí, že skončil v roku 2008. Pán predseda parlamentu Pavol Paška hovorí, že odkúpil tieto akcie, teda odpredal tieto akcie. Ale ak ich odpredal za inú ako nulovú hodnotu, čo by sa, čo by zrejme povedal, že ich daroval, ak ich odpredal za inú ako nulovú hodnotu, a teda ich nedaroval, tak predpokladám, že by mal byť niekde zverejnený v jeho majetkových priznaniach zisk, ktorý z toho získal. A ten nikde nie je.
Táto spoločnosť sa zúčastnila tejto súťaže a spolu s ňou teda ďalšie tri tie, ktoré som menoval. Hneď na začiatku boli dve spoločnosti vylúčené, Ad Rem, spoločnosť s ručením obmedzeným, urobila veľmi neštandardný krok. Neštandardný v tom, že oni nezložili ani len zábezpeku na to, aby sa mohli zúčastniť súťaže. A ja sa pýtam, ak už chce firma predávať, ako je možné, že vôbec nesplní základný predpoklad toho, že môže byť zaradená na začiatku medzi solídne firmy, ktoré môžu nemocnici niečo predať. Tým, že nezložila zábezpeku, bola automaticky vylúčená a ostávajú nám tri. Firma AUDIOSCAN uviedla v technickej špecifikácii prístroja, alebo v technickej špecifikácii jedného z prístrojov, ktorý ponúkala piešťanskej nemocnici, nastaviteľné kilowatty minimálne v rozsahu 80 kW až 140 kW a podmienky, ktoré boli určené nemocnicou na prístroj, ktorý chcela kúpiť, boli 80 kW až 135. Čo znamená, že opäť sa nám to zrazu na konci uhne, nesedí technická špecifikácia, firma bola vyradená z možnosti predať čokoľvek nemocnici.
A tuto ďalej to začne byť naozaj zaujímavé. Ako viete, tak tá elektronická aukcia prebieha v dvoch fázach. V tej prvej prídu cenové ponuky predávajúcich a tie potom majú možnosť v elektronickej aukcii títo predávajúci znížiť. A čudujme sa svete, obidve cenové ponuky dvoch firiem, ktoré údajne spolu nekomunikovali, boli 1 599 990 eur. Na euro presne. Nie je tých baťovských 1 599 999 alebo 1 600 000, čo by dávalo zmysel, ale zaokrúhlene na 10 eur. Už tu, ja už v tomto bode ja konkrétne nechápem, ako Úrad pre verejné obstarávanie môže povedať, že podľa neho je všetko v poriadku. Keď si pozrieme matematickú, štatistickú pravdepodobnosť toho, že takéto niečo môže nastať, tak tá pravdepodobnosť je tak extrémne nízka, že aj matematici samotní by ju vyhodnotili ako takmer nemožnú. A áno, tá pravdepodobnosť sa môže znížiť tým, že tá cena sa má hýbať v určitom rozmedzí, ale nemôže sa hýbať v rozmedzí, kde sa trafia dve firmy, ktoré spolu nekomunikujú, na euro presne, tomu neverím.
Ďalší zaujímavý krok nastal v samotnej elektronickej aukcii. Ja som sa zúčastnil ako prísediaci na elektronickej aukcii, napríklad keď sa nakupovali tieto poslanecké počítače tu v Národnej rade. A tam reálne bolo vidno v živom streame, ako nahadzovali jednotlivé firmy cenové ponuky toho počítača s danou špecifikáciou, a bolo vidno, ako tie ceny klesajú, pretože chceli sa dostať na čo najnižšiu cenu a tam bolo aj vidno, že naozaj Národná rada ušetrí pomerne relevantné prostriedky. Nevravím, že tá cena toho počítača je ideálna, ale keď som porovnal, že s čím prišli ako ponukami na začiatku a čo bola nakoniec suma, za ktorú Národná rada kupovala tieto počítače, tie fešácke strieborné nové, tak tam bola pomerne akože signifikantná úspora.
Firma Meditecon ale v samotnej elektronickej aukcii neznížila tú ponuku ani o euro. Ostala pri tej istej ponuke, ktorú dala na začiatku pred elektronickou aukciou, t. j. 159 990 eur. (Pozn. red.: Správne malo byť 1 595 000 eur.) A firma Medical Group znížila svoju ponuku o celých 100 euro. Bavíme sa o šesťcifernej; sedemcifernej sume. To znamená, že finálna, že rozdiel medzi tými dvoma, pred elektronickou aukciou a po elektronickej aukcii, bol 100 eur a finálna suma teda bola 1 595 890, počkaj, tisíc niečo. Hej, 4 100, sorry, 4 100 eur. Jedným znížením. 4 100 eur. Čo v porovnaní s 1 590 000 je koľko? Promile? Stále, stále tu máme porovnanie so sumou v nemocnici, myslím, v Havlíčkovom Brode, kde sa blížila tá suma k miliónu eur. To znamená, že zjavne ten „range“, to rozpätie pre cenovú ponuku je podstatne väčšie, než dovoľuje tých 4 100 euro, o ktorých rozprávame.
Vďaka tomuto jednému zníženiu cenovej ponuky firma Medical Group túto súťaž teda vyhrala a na základe nej bola uzavretá kúpna zmluva. Toto všetko sa dialo pod gesciou odborníka, ktorého netreba znovu púšťať. Videli sme ho tu v tom videu dneska dvakrát.
Čo ma, mimochodom, privádza trochu, vy ste tu, pán Kéry, boli, keď som rečnil prvýkrát. Hovoril som o tom období toho začiatku 90. rokov. A čuduj sa svete, jedným z mojich veľmi, veľmi obľúbených záujmov bola práve beatnická poézia. A beatnická poézia je istým predchodcom moderného hiphopu. A tá myšlienková schéma za tým bola, beatnici ako, beatnici a hipsteri ako priamy predvoj hippies generácie v Spojených štátoch, boli vlastne tá silná protiestablishmentová generácia, ktorá nemala rada konvenčné správanie, nemala rada zošnurovanú vládu, nemala rada konzervatívne hodnoty v zmysle, že nerozumiem, čo mám, že musím niečo robiť len preto, že sa to má, a nie, že by som mal rozumieť, prečo to robiť chcem. A na tomto, na tomto základe pri takzvanej bopovej hudbe, ktorá nadväzovala na začiatky dnešného džezu, sa recitovali beatnické básne a hlavne ľudia ako Ginsberg a ľudia ako Kerouac alebo Diane di Prima alebo im podobní, Lawrence Ferlinghetti, vďaka tomu, že dokázali do tej džezovej hudby alebo bopovej hudby rytmicky recitovať vlastné básne, tak sa stali predvojom vlastne neskoršieho vývoju rapu a hiphopu. A ten myšlienkový základ bol, že nebudem spievať, budem rozprávať svoju novú víziu sveta.
A toto napríklad raperi, ako je Majk Spirit, ktorý mal byť na oslave 17. novembra, alebo môj obľúbený Bene, na Slovensku túto myšlienku ťahajú so sebou ďalej. Ono v tom americkom prostredí sa to potom rozvetvilo do obrovského množstva rôznych prúdov. Jeden z nich je aj o tom, že som najväčší čávo, mám reťaz takú, že by som na nej potiahol kamión, zarábam veľké peniaze. A to je ten, to je ten smer, ktorý razí u nás napríklad skupina Kontrafakt, Patrik Vrbovský zvaný Rytmus a aj Ego, ktorý s ním hrá v jednej kapele.
Ja osobne nemôžem povedať, že by som nevedel oceniť ostrejší jazykový prejav. Myslím si, že, myslím si, že v jazyku by mal byť človek schopný v zásade použiť akékoľvek výrazy, keď je to, keď je to namieste. Ale keď je toho moc, tak mi to vadí. A pri kapelách typu práve Kontrafaktu si myslím, že toho je až priveľmi. Ale nechám im to ako ich špecifickú vec a kľudne nech sa prejavia.
Ale čo mi vadí, je, keď zrazu táto ako subkultúrna záležitosť má byť prezentovaná ako súčasť bežného života a vlastne tento presah sa nám tu dnes stal. A ja si myslím, že to je zrada toho samotného prostredia. Lebo ja nemôžem, ja nemôžem ráno vstávať s tým, že ja som nastavený proti tejto spoločnosti a v priebehu dňa sa zo mňa stane niekto, kto kryje kšeft, kde je závažné podozrenie, závažné podozrenie z toho, že nemocnica v situácii, v akej slovenské zdravotníctvo je, prišla o 600-tisíc až milión eur, prišla by, keby sa im na to nebolo prišlo. Zároveň prišla o 250-tisíc eur na základe nákladov, ktoré s tým súviseli. To znamená nevykonané úkony, ušlá mzda jedného z doktorov, ktorý bol odvolaný, a náhrada tejto mzdy, čo nám dohromady všetky tieto úkony, neviem, čo bola tá tretia položka, ale tvoria 250-tisíc, o ktoré tá nemocnica už prišla.
Zjavne nie som jediný toho názoru, že toto je závažný problém. A preto ma dvakrát mrzelo, ak tento mladý pán, opomenúc jeho výrazivo, povedal, že moja funkcia v tejto veci skončila, lebo cétečko je tam, kde má byť. Tam dve veci sú problém. Prvá, že ani po všetkých informáciách, ktoré vyšli najavo, ten človek nie je schopný dostatočnej sebareflexie, aby pochopil, že tam niečo sa stalo zlé, že tam neboli efektívne a správne použité verejné prostriedky. A tá druhá vec, ktorá mi tam vadí, že keď sa následne ospravedlnil, tak nie za to, akým spôsobom aj pod jeho gesciou prebehol celý proces, ale sa ospravedlnil iba za to, že mohol niekomu ublížiť tým, čo povedal.
A ja si myslím, že odhliadnuc od odborných kvalít takéhoto človeka, ktoré sú zjavne spochybniteľné už len preto, že povedal, že cétečko tam je a ono tam nikdy nebolo, tak morálne nastavenie tohto človeka ho nemôže ani náhodou predurčovať na to, aby bol schopný rozhodovať o sumách takto veľkých. A ja koniec koncov, keď si s každým jedným z vás zrejme, ktorí tu teraz ste, sadnem na štyri oči, tak mi to potvrdíte.
Potom tu máme kúpnu zmluvu, ktorá je uzavretá medzi firmou Medical Group a kupujúcim Fakultná nemocnica Trenčín. Je to kúpna zmluva, ktorá je na jedno cétečko MX 16 a potom tu máme ultrazvuky Philips USG HD 15 trikrát pre gynekológiu, rádiológiu a urológiu, potom USG Nanomax pre ARO a USG HD 7 XE pre interné oddelenie. Dôvod, prečo hovorím tie názvy tých výrobkov, súvisí s tou výzvou, ktorú som dal včera a dnes som ju dal znovu. Ak sa chceme pohnúť ďalej a zistiť, či aj táto zmluva náhodou nie je problematická, tak by nám veľmi pomohlo, ak by sme zistili, za aké peniaze kupuje napríklad takýto prístroj súkromník, ktorý to potrebuje vo svojej súkromnej praxi. Lebo cétečko si len tak niekto do súkromnej praxe v Rožňave nekúpi. Ale ultrazvuk, sono si kúpi každý jeden gynekológ s trošku väčšou ambulanciou, lebo ho jednoducho potrebuje. My sa potrebujeme pozrieť, že či bábätkám to srdiečko bije, či je chrbtica taká, aká má byť, a vlastne všetko, čo sa na tom sone pozerá.
A mňa by veľmi napríklad zaujímalo a celý deň už mi chodia nejaké informácie, takže už si to začínam dávať dohromady, a to, čo som hovoril včera, sa začína potvrdzovať. Philips USG HD 15 sa nakupuje niekde v rozmedzí medzi 60- až 80-tisíc eur. Fakultná nemocnica v Trenčíne ho kúpila za 114-tisíc eur. Tam sa nedá rátať s dodatočnými stavebnými úpravami, to je mašina, ktorú zoberiete na koliečkach, dovediete ju do tej ambulancie, pobeháte po tom namastenom brušku tej mamičky a zase ju odveziete na tých koliečkach odtiaľ preč. Stačí ju zapnúť do elektriky.
Čo je tých 40 litrov? Medzi 80 a 114, to ma zaujíma. Ďalšie, tá HD 15 je za 101-tisíc, ďalšia za 101-tisíc a potom tie nižšie rady sú za 61 a za 60. A ja mám veľmi silné podozrenie, že každý jeden z týchto prístrojov je neúmerne predražený. Dnes som mal možnosť komunikovať s blízkym priateľom, ktorý pracuje blízko ministerstva zdravotníctva v Českej republike a čoskoro budem mať cenové kalkulácie všetkých týchto prístrojov na základe toho, za aké peniaze ich kupujú české nemocnice. A to je len jedna zmluva, to je Fakultná nemocnica v Trenčíne.
Potom tu máme Martin, kde tiež Medical Group predalo cétečko, a zrazu tá fráza Roberta Fica z dnešného dňa, že ani jeden cent, začína byť neúnosne nepravdivá. Už tých 250-tisíc, ktoré súviseli s piešťanskou nemocnicou, bolo vyplatených, už to je škoda. Ak nebude zrušená tá zmluva medzi piešťanskou nemocnicou a Medical Group, tak ďalších 600-tisíc až milión eur bude strata. Ak na každom jednom ultrazvuku, o ktorom som hovoril, sa ukáže, že tých 30 až 40 % vaty je tam navyše a nezodpovedajú nijakej pridanej hodnote, ktorá by bola zazmluvnená v tejto zmluve, tak to máme ďalších 100-tisíc. Ak to cétečko, ktoré kupoval Trenčín, bude mať rovnaký objem vaty, tak to môžeme mať ďalších 200-tisíc, 300-tisíc, bohvie. V Martine si pozrieme zmluvu, tam to tiež môže niečo spraviť, a zrazu zistíme, že lietame v miliónoch eur.
A okej, pani ministerka zdravotníctva za Piešťany musela vyvodiť politickú zodpovednosť, pani podpredsedníčka parlamentu Zmajkovičová bola symbolicky, symbolicky, áno, v podstate prísť o funkciu podpredsedu parlamentu je forma, pre niekoho adekvátna, pre niekoho menej, ale je to forma vyvodenia politickej zodpovednosti. Aj keď nemôžem si nespomenúť na situáciu, keď Iveta Radičová nedopatrením, nedopatrením zahlasovala na cudzom hlasovacom zariadení.
Neviem, či, pani Grečková, vy ste boli vtedy v parlamente, verzia, ktorú som ja počul, bola, že niesla, okej. Nech to ale ako bolo, nech to bolo akokoľvek, nech to bolo akokoľvek, v momente, keď bolo treba vyvodiť politickú zodpovednosť, tak Iveta Radičová položila mandát. A pamätáte si, že to bola, že to bola Renáta Zmajkovičová, ktorá upozornila na toto konanie a veľmi prísne a silno dbala na tom, aby vyvodením politickej zodpovednosti za to bolo, že sa pani Radičová vzdá mandátu.
Osobne nechcem porovnávať, ale myslím si, že čo sa týka spoločenskej závadnosti konania týchto dvoch konaní, tak jeden je možno symbolický a čo sa týka demokratických princípov silnejší, druhý má konkrétne dopady na financie štátu. Ale ak by sme mali ísť podľa merítok, ktoré v tom čase pani Renáta Zmajkovičová uplatnila na Ivetu Radičovú, tak si myslím, že by bolo fér od nej žiadať, aby sa vzdala poslaneckého mandátu. To len na okraj.
Ale okej, bola vyvodená politická zodpovednosť v momente, keď sme zistili, že Piešťany sú prúser. Ja sa ale pýtam, čo s tými ďalšími faktami. Čo s faktom, že predseda parlamentu, druhý najsilnejší ústavný, druhý najvyšší ústavný činiteľ tohto štátu, podľa všetkého klamal, keď hovoril o tom, že skončil v zdravotníctve v roku 2002, lebo záznamy z obchodného registra hovoria o tom, že odpredal svoje podiely v štyroch firmách, myslím, že v štyroch, pán Lipšic o tom dnes hovoril, až v roku 2008. Čo s tým, že na jednej strane pán Paška povie, odpredal som, ale na druhej strane nevidíme príjem, ktorý je povinný zverejniť?
A teraz vlastne sa dostávame k tej otázke, že prečo hovoríte o Paškovi, keď odvolávame Fica. A odpoveď je, ak si premiér Fico nevie v rámci svojich vlastných straníckych štruktúr a kontroly moci v tomto štáte urobiť poriadok s najbližším straníckym kolegom, tak nemôže byť predsedom vlády. Ja by som veľmi rád oveľa bližšie hovoril o tom, prečo Pavol Paška podľa mňa nemôže byť predsedom parlamentu, na schôdzi, ktorá by sa týkala odvolávania Pavla Paška, ale niečo mi napovedá intuitívne, že taká schôdza nebude. Mám silný pocit, mám silný pocit, že keď sa bude hlasovať o programe takejto schôdze, tak palce budú podliehať oveľa silnejšej gravitácii než v bežný deň, hore nado mnou, a budú ťahané k zemi.
Z tohto dôvodu si myslím, že musíme hovoriť o tom, že dvaja, druhý a tretí najvyšší ústavný činiteľ sa zaplietli v tomto momente do pavučiny, z ktorej podľa mňa nemôžu, ak sa všetky tieto podozrenia potvrdia, a ani jeden nepracuje na tom, aby ich vyvrátil, treba povedať, ak sa potvrdia, tak by nemali jednoducho byť na svojich pozíciách.
Ďalšia vec je, už až zľudovela otázka, až zľudovela otázka Alojza Hlinu, ako sa tí hoši v Belize dozvedeli, že v Piešťanoch treba cétečko. Ona vyzerá na základe, ona vyzerá na prvé počutie ako taký jednoduchý fórik, ale za ňou je hlbšia pravda. Možno si spomeniete na prejav pána Lipšica, ono tá firma v Belize nemá napríklad zápisy zo stretnutia valného zhromaždenia v anglickom jazyku, ani v španielskom, ak je teda zo Strednej Ameriky. Ona ich má v slovenčine. Ako je možné, že firma v Belize nepotrebuje prekladať svoje vlastné dokumenty, to je moja prvá otázka. A ako je možné, že sa verejných obstarávaní na Slovensku stále môžu zúčastňovať firmy, ktoré my vlastne nemáme ako zistiť, že komu patria?
Otázka zistenia si majiteľa firmy, od ktorej idem niečo kupovať, nie je iba o tom, že to potrebujem vedieť napríklad kvôli konfliktu záujmov alebo kvôli nezlučiteľnosti funkcií. Ale majiteľ firmy je aj určitou formou záruky toho, že kupujem kvalitný produkt. Keby som ja vám išiel predávať, ja neviem, šijacie stroje, a pritom som maximálne okolo neho išiel u nás doma v obývačke, asi by ste mi toľko nedôverovali, že viem, čo robím. A preto je mi záhadou, že nemá Slovenská republika pri míňaní štátnych peňazí alebo verejných zdrojov tendenciu vyžadovať ten pohľad, symbolický pohľad do očí človeka, od ktorého idem niečo kupovať.
Preto si myslím, že aby sme teda nehovorili iba v rovine kritiky, bolo by vhodné podporiť zákon, ktorý sme predložili na ďalšiu schôdzu a možnože sa dostane na prerokovanie až na tej ďalšej niekedy budúci rok, ktorý v zákone o verejnom obstarávaní bude definovať to, že nesmieme kupovať nič od firmy, ktorá nepreukáže svojich vlastníkov. To by bolo fér. Lebo my nemôžeme prinútiť Belize, aby nám povedalo, kto vlastní firmy na jeho území, lebo tie firmy sú na jeho území presne kvôli tomu, že nám nemôže povedať, kto ich vlastní. Ale môžme vyžadovať od tej firmy, aby preukázala, kto ju vlastní, lebo inak od nej nebudeme nič kupovať.
Dobré ráno, pán minister. Ste podstatne čerstvejší, než keď ste odchádzali včera. No, tak tí, čo sme tu ešte celý čas, tak čerstvejší nie sme.
Problém teda je, problém teda je, že sa nakopilo príliš veľa otázok a nemáme odpovede. Že druhý a tretí najvyšší muž v tomto štáte miesto toho, aby sa snažili na tieto otázky odpovedať, tak nám rozprávajú, ako to bolo pred nimi, kto urobil aký problém, máme tu genézu toho tzv. rozkrádania, častokrát teda ani nie takzvaného, ale toho, máme tu genézu celej tej postkomunistickej transformácie na ten stav spoločnosti, ktorý máme dnes. Ale ak sa máme pohnúť dopredu, tak si musíme zadefinovať nielen to, že od čoho sa odrážame v minulosti, ale musíme si povedať aj, že kam chceme smerovať. A podľa mňa by bolo oveľa lepšie smerovať k spoločnosti, kde napríklad štát vie, od koho a čo kupuje, kde sa zabraňuje tomu, aby sa kupovali z verejných zdrojov predražené tovary a služby, a tak isto by sme mali smerovať k spoločnosti, kde sa nákup takýchto tovarov a jeho výhodnosť riadi výlučne alebo prevažne trhovými princípmi a nie tým, kto koho pozná a kto sa s kým dokáže dohodnúť na vytvorení zdania verejného obstarávania.
Nedávno som mal možnosť sa rozprávať s jedným pánom, ktorý pracuje v rakúskej banke, a porovnávali sme úrokové sadzby na hypotékach v Rakúsku a u nás. A úrokové sadzby sú u nás síce momentálne mimoriadne nízke, ale stále tie rakúske sú oveľa nižšie. A ja som sa ho pýtal, veď tá ekonomika je pomerne teda, pomerne blízko jedna druhej, ako je možné, že máte tie úrokové sadzby tak nízko? A on povedal: No, u vás je neskutočne nízka vymožiteľnosť práva a strašne vysoká korupcia. A tam ma to zasiahlo, lebo som si uvedomil, že vlastne tá korupcia nie je iba spoločenský problém, ale ona napríklad pre rodiny, ako je tá moja, sa ukazuje aj na výške ich každomesačnej splátky hypotéky. Keby bola u nás korupcia nižšia a vymožiteľnosť práva vyššia, keby banky sa nemuseli báť, že budú o svoj, respektíve o majetok, ktorý niekto nedokáže splácať, ony sa ho potrebujú zbaviť, takže ho budú musieť riešiť tri roky namiesto dnešných desiatich alebo rok namiesto piatich, tak tá úroková sadzba by bola nižšie. A keď sa naozaj bavíme o tom, že bežnému slovenskému občanovi naozaj záleží na každom eure, na každej korune, že ju otáča dvakrát, tak ak si uvedomíme, akým spôsobom je toto všetko prepojené, opäť si myslím, že by sme sa mali skôr zamýšľať nad tým, ako tie dodatočné náklady na každej jednej takejto platbe znižovať namiesto toho, aby sme ich nechávali také, aké sú dnes, práve tým, že nerobíme nič s tým prostredím, v ktorom sa títo ľudia pohybujú.
A ak sa máme pohnúť ďalej, tak vyvodzovanie politickej zodpovednosti v prípade takéhoto prúseru, aký máme možnosť vidieť v piešťanskej nemocnici, nemôže byť len symbolické. Pani ministerku Zvolenskú nahradil človek, ktorý bol jej pravou rukou. Celý čas, kedy sa diali tieto nákupy, napríklad vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne, v nemocnici v Martine, v nemocnici v Piešťanoch, boli v tandeme. Je pravda, že ministerka bola navrchu, ale pán štátny tajomník podľa všetkého niesol pomerný diel politickej zodpovednosti a podľa mňa je aj vzhľadom k jeho pôvodu a pozadiu nie šťastné vyvodenie takej politickej zodpovednosti, kde človek prepojený s Pentou nahrádza odstúpivšiu ministerku.
Tak isto nie je úplne šťastné, ak vyvodením politickej zodpovednosti je iba strata pozície podpredsedníčky parlamentu. Nie je úplne šťastné, ak predseda parlamentu nie je schopný dôveryhodne dokázať, kedy prestal podnikať, a to štyri roky medzi rokmi 2002 až 2008 už hovoria o pomerne vážnom možnom porušení zákona, pretože si určite všetci pamätáte, že pán Pavol Paška bol predsedom parlamentu od roku 2006 do roku 2010. To znamená, že tam máme dva roky sa prekrývajúce podľa obchodného registra, v ktorých bol stále majiteľom podielu, myslím, že v štyroch firmách v konzorciu Medical Group. Zároveň odpredaním týchto podielov podľa všetkých jeho majetkových priznaní mu nevznikol žiadny zisk. Toto samotné by mohlo byť v štandardnej krajine v európskom prostredí dostatočným dôvodom na to, aby už nebol predsedom parlamentu.
Je podľa mňa skôr pravdepodobné, že sa pozeráme na vrchol ľadovca, než že by sme sa pozerali práve teraz na jeho bázu. Myslím si, že tá spleť, ja som kedysi hovoril o tom, že čo by mohlo symbolizovať, čo by mohlo symbolizovať vlastne to mocenské prepojenie samosprávy, pozícií na súdoch, v prokuratúre, v polícii, v ZMOS-e, v zákonodarnej moci, vo vláde a v súkromnom sektore. Ja som hovoril, že by to mohla byť hydra okrídlená, lebo tie jej chápadielka v podstate zasahujú takmer do všetkých aspektov nášho života a krídla, ktoré má, dokážu prikryť kohokoľvek, koho tie chápadielka držia. A my práve teraz sme iba zasvietili baterkou niekde, kde sa tá hydra môže pohybovať. A jak ju pomaličky začneme pridávať na svetle a začneme ju lokalizovať, tak myslím si, že takých zmlúv, ako je táto, skôr bude pribúdať, než by ich odbúdalo. Skôr začneme rozpletať ten spletenec a tie prepojenia v korupčnom prostredí, než by sme zistili, že už žiadne nie sú. A toto všetko môže byť otázka nasledujúcich týždňov a mesiacov.
Ľudia vždycky v určitej chvíli si povedia, že už toho majú dosť, a kto ste za posledných pár rokov boli v nemocnici, tak ste asi často neodchádzali z tej nemocnice s tým, že ešteže to zdravotníctvo je úplne v poriadku. A ak sa začne dokazovať na základe takýchto prípadov, že nie tisíce, nie státisíce, ale milióny eur mohli v tom zdravotníctve dnes ešte byť a namiesto toho sú vo vačkoch pochybných ľudí v pochybných firmách, tak je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že to ľudí naštve, že to naštve dokonca aj vás. Myslím si, že o 3.17 ráno môžeme sa chvíľu zamyslieť nad tou otázkou, že či to za to stojí, či to za to stojí držať, že ak naozaj vidíme.
Ináč toto je jedna vec, ktorá napríklad odlišuje školstvo a zdravotníctvo. Podľa toho, čo si pamätám ešte z čias vlády Ivety Radičovej, pri školstve platí, že pri peniazoch, ktoré doňho dávame, je takmer najlepšej možnej kvality. To znamená, že zvyšovanie kvality školstva takmer priamo súvisí so schopnosťou štátu vliať doňho viacej peňazí. A v zdravotníctve to neplatí. V zdravotníctve toto neplatí. Naše zdravotníctvo pri objeme peňazí, ktoré doňho ide, by mohlo byť podstatne kvalitnejšie. My by sme nemuseli vlievať do zdravotníctva viacej peňazí, stačilo by poupchávať diery, ktorými tie peniaze odtekajú. A možnože, možnože práve pochybné kontrakty firiem ako Medical Group by mohli byť významnými dierami, ktoré potrebujeme upchať. Nemám v sebe už toľko naivity, že by som si myslel, že sa dokážeme od korupcie úplne oprostiť. Korupcia istým spôsobom súvisí so schopnosťou človeka podľahnúť rôznym zvodom a súvisí s jeho, zrejme to nie je prirodzenou potrebou, ale s potrebou uľahčiť si veci. Keď sa môžem k niečomu pomerne ľahko dostať a nemám dostatočne silný morálny kompas, ktorý by ma od toho zadržal, tak sa mi môže stať, že tomu podľahnem. A my, keď sa na toto pozeráme, tak sa môžeme opäť rozhodnúť, že či budeme v školstve, v osvete, v médiách, v treťom sektore tomu aktívne vytvárať prekážky, alebo z toho začneme profitovať.
A politická strana SMER, nevravím, že na úrovni každého svojho člena, ale úrovňou svojej prepojenosti so súkromnou sférou, úrovňou svojej personálnej prepojenosti so štátnou a verejnou správou skôr vytvára prostredie na to, aby sa tam korupcii darilo, než by proti nej bojovala. Sa obávam. Ale na druhej strane verím tomu, že aj v radoch tejto strany sú ľudia, ktorí by to tam radšej nevideli.
A tak isto si môžeme povedať, že možno ak jedno z tých hrubých chápadiel tej chobotnice bude v týchto týždňoch a mesiacoch useknuté alebo aspoň ochromené, možno to aj tomu vnútornému prostrediu pomôže. Možnože tá neochvejná istota, že dnes na nás nikto nemá, bude otrasená a aj ľudia, ktorí sa pohybujú na úrovni možno toho mesta, tej dediny, toho úradu, ktorí prídu a povedia, potrebujem niekde tuto upratať synaka, potrebujem sa dostať k tejto zákazke, k tomuto eurofondu, tak začnú na chvíľku cúvať a chvíľku rozmýšľať. A aj toto by bol posun, aj toto by bol posun.
A možno sa raz dopracujeme do toho stavu, že nie keď predseda parlamentu neprizná nejaký svoj príjem, ale keď sa príde na to, že napríklad tak, ako sa v Škandinávii prejaví, sa odhalí škandál, že na nejakej večeri nejaký minister si nezaplatil zo svojho, ale zaplatil zo štátnych peňazí, tak už toto bude dostatočne silným tlakom na to, aby takýto minister odstúpil. Že tá citlivosť voči prehreškom a tá prepážka medzi tými dvoma peňaženkami, ktoré ten minister vždycky žongluje vo svojich vlastných rukách, tak zhrubne, že niektoré veci, ktoré dnes ešte považujeme za prirodzenú súčasť ministerského alebo úradníckeho života, prestaneme za takéto považovať.
Mnohí z nás si považujú za takmer normálne, že keď niekto má služobné auto, tak pošle šoféra vyzdvihnúť deti zo školy alebo manželku z obchodu alebo pôjde na ňom do kina, a toto všetko je súčasťou, toto je všetko súčasťou zrenia tej politickej kultúry. A ak by sme dokázali začať to rozlišovať na úrovni tých malých vecí, tak verím tomu, že by sme mohli začať šetriť veľké peniaze na tých veciach veľkých. Ak sa začneme oveľa prísnejšie pozerať na verejné obstarávanie ako to, ktoré prebehlo v Piešťanoch, ak napríklad vytvoríme systém, v ktorom by sme nemuseli si zháňať pri každej jednej zmluve alternatívne cenové ponuky, ale rovno by sme ich niekde mali uložené, ak by sme nastavili systém benchmarkov, ktoré by dajme tomu neporovnávali cenu, za ktorú nakupuje štát, s cenou, za ktorú dokáže nakúpiť súkromník, ale keď by sme si nastavili automatický systém benchmarkov, ktorý by porovnával iba jednotlivé štátne inštitúcie medzi sebou, aj to by pomohlo.
Predstavte si, že by sme na internete vedeli zistiť, za aké peniaze nakupujú papier jednotlivé, všetky úrady na Slovensku. Už to by dokázalo vytvoriť pomerne veľký tlak na to, že nejaký kamarát dodávateľ v Rožňave alebo v Kežmarku alebo v Ružomberku, keď by sa pozrel na ten web a zistil by, že okej, celé Slovensko krabicu tohto papiera kupuje medzi 1,50 až 1,80, tak okej, mám síce na úrade kamaráta, ale viem, že ja mu nemôžem spraviť až tak zle, že by teraz sme nahodili na každú krabicu jedno euro navyše, tak to dáme na tých 1,85 nech to netrčí, už tam by ten úrad ušetril. Predstavte si, že by sme pri každej službe a pri každom tovare mali takýto benchmark, už to by nám pomohlo. (Reakcia spravodajcu.) No nefunguje ešte, pokusne, no však bolo to súčasťou programu SaS, som rád, že sa to uplatňuje.
Ak sa teda máme pohnúť k vyššej politickej kultúre, ak máme začať bojovať proti tomu, aby tá koncentrácia moci a jej prepojenie na jednotlivé zložky viedla viacej ku korupčnému správaniu, než by viedla od neho, som presvedčený o tom, že nemôžme ostať pri súčasnej situácii mlčať. A ak by bolo možné odvolávať Pavla Pašku, bol by som za, ale práve teraz odvolávame Roberta Fica, ktorý podľa mňa si s ním nedokáže spraviť poriadok. A kým to nespraví... (reakcia z pléna), to je dobrý nápad, ale nedá sa to, nemôžme zlúčiť tie dve schôdze; a kým to neurobí, myslím si, že je to dostatočným dôvodom na to, aby Robert Fico už premiérom Slovenska nebol.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
10.11.2014 o 2:38 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Ja som prišiel do tejto sály včera o 18.30 a odvtedy som túto budovu neopustil, nemám ten, nemám ten luxus ako napr. pán kolega Kolesík, že si môžem odbehnúť sa vyspať a odpočinúť si, a keď sa musím striedať s dvoma alebo troma kolegami na jednej stoličke, tak sa človek potrebuje trošku pretiahnuť a vystrieť. Samozrejme, on si nenechal ujsť tú minútku a rovno to musí prísť fotiť a posielať svojim kamarátom na Facebooku. Pošlite aj mne tú fotku, aspoň budem mať pamiatku na dnešné ráno, pán kolega. On to pošle priateľom, ja to môžem ukázať aspoň manželke, ktorú som celý víkend nevidel.
Ale začnem tam, začnem tam, kde som včera skončil. A to je, to je prípad toho piešťanského najprv verejného obstarávania, potom uzavretia zmluvy a postupne prejdem k tomu, čo sme sa napríklad dneska dozvedeli ako nové informácie, a môžeme sa potom nakoniec dopracovať k takému širšiemu, samozrejme, k širším súvislostiam, na základe ktorých som presvedčený o tom, že Robert Fico už by nemal byť predsedom vlády Slovenskej republiky.
Čo sa nám teda stalo v Nemocnici Alexandra Wintera v Piešťanoch? Súťaže sa zúčastnili štyri spoločnosti Ad Rem z Dunajskej Stredy, Medical Group z Trnavskej cesty v Bratislave, Meditecon z Mostnej ulice v Nitre a AUDIOSCAN, Nad plážou v Banskej Bystrici. S tým, samozrejme, že Medical Group ako konzorcium viacerých eseročiek nie je možné zašpecifikovať, čo sa týka jeho vlastníckej štruktúry. Takže my vieme síce, že to, aká to firma je, ale nevieme, kto ju vlastní. Máme nejaké vodítka, napríklad, ale tam už sa nám líšia roky a časy, kde napríklad pán predseda parlamentu Pavol Paška hovorí, že skončil v roku 2002, register hovorí, že skončil v roku 2008. Pán predseda parlamentu Pavol Paška hovorí, že odkúpil tieto akcie, teda odpredal tieto akcie. Ale ak ich odpredal za inú ako nulovú hodnotu, čo by sa, čo by zrejme povedal, že ich daroval, ak ich odpredal za inú ako nulovú hodnotu, a teda ich nedaroval, tak predpokladám, že by mal byť niekde zverejnený v jeho majetkových priznaniach zisk, ktorý z toho získal. A ten nikde nie je.
Táto spoločnosť sa zúčastnila tejto súťaže a spolu s ňou teda ďalšie tri tie, ktoré som menoval. Hneď na začiatku boli dve spoločnosti vylúčené, Ad Rem, spoločnosť s ručením obmedzeným, urobila veľmi neštandardný krok. Neštandardný v tom, že oni nezložili ani len zábezpeku na to, aby sa mohli zúčastniť súťaže. A ja sa pýtam, ak už chce firma predávať, ako je možné, že vôbec nesplní základný predpoklad toho, že môže byť zaradená na začiatku medzi solídne firmy, ktoré môžu nemocnici niečo predať. Tým, že nezložila zábezpeku, bola automaticky vylúčená a ostávajú nám tri. Firma AUDIOSCAN uviedla v technickej špecifikácii prístroja, alebo v technickej špecifikácii jedného z prístrojov, ktorý ponúkala piešťanskej nemocnici, nastaviteľné kilowatty minimálne v rozsahu 80 kW až 140 kW a podmienky, ktoré boli určené nemocnicou na prístroj, ktorý chcela kúpiť, boli 80 kW až 135. Čo znamená, že opäť sa nám to zrazu na konci uhne, nesedí technická špecifikácia, firma bola vyradená z možnosti predať čokoľvek nemocnici.
A tuto ďalej to začne byť naozaj zaujímavé. Ako viete, tak tá elektronická aukcia prebieha v dvoch fázach. V tej prvej prídu cenové ponuky predávajúcich a tie potom majú možnosť v elektronickej aukcii títo predávajúci znížiť. A čudujme sa svete, obidve cenové ponuky dvoch firiem, ktoré údajne spolu nekomunikovali, boli 1 599 990 eur. Na euro presne. Nie je tých baťovských 1 599 999 alebo 1 600 000, čo by dávalo zmysel, ale zaokrúhlene na 10 eur. Už tu, ja už v tomto bode ja konkrétne nechápem, ako Úrad pre verejné obstarávanie môže povedať, že podľa neho je všetko v poriadku. Keď si pozrieme matematickú, štatistickú pravdepodobnosť toho, že takéto niečo môže nastať, tak tá pravdepodobnosť je tak extrémne nízka, že aj matematici samotní by ju vyhodnotili ako takmer nemožnú. A áno, tá pravdepodobnosť sa môže znížiť tým, že tá cena sa má hýbať v určitom rozmedzí, ale nemôže sa hýbať v rozmedzí, kde sa trafia dve firmy, ktoré spolu nekomunikujú, na euro presne, tomu neverím.
Ďalší zaujímavý krok nastal v samotnej elektronickej aukcii. Ja som sa zúčastnil ako prísediaci na elektronickej aukcii, napríklad keď sa nakupovali tieto poslanecké počítače tu v Národnej rade. A tam reálne bolo vidno v živom streame, ako nahadzovali jednotlivé firmy cenové ponuky toho počítača s danou špecifikáciou, a bolo vidno, ako tie ceny klesajú, pretože chceli sa dostať na čo najnižšiu cenu a tam bolo aj vidno, že naozaj Národná rada ušetrí pomerne relevantné prostriedky. Nevravím, že tá cena toho počítača je ideálna, ale keď som porovnal, že s čím prišli ako ponukami na začiatku a čo bola nakoniec suma, za ktorú Národná rada kupovala tieto počítače, tie fešácke strieborné nové, tak tam bola pomerne akože signifikantná úspora.
Firma Meditecon ale v samotnej elektronickej aukcii neznížila tú ponuku ani o euro. Ostala pri tej istej ponuke, ktorú dala na začiatku pred elektronickou aukciou, t. j. 159 990 eur. (Pozn. red.: Správne malo byť 1 595 000 eur.) A firma Medical Group znížila svoju ponuku o celých 100 euro. Bavíme sa o šesťcifernej; sedemcifernej sume. To znamená, že finálna, že rozdiel medzi tými dvoma, pred elektronickou aukciou a po elektronickej aukcii, bol 100 eur a finálna suma teda bola 1 595 890, počkaj, tisíc niečo. Hej, 4 100, sorry, 4 100 eur. Jedným znížením. 4 100 eur. Čo v porovnaní s 1 590 000 je koľko? Promile? Stále, stále tu máme porovnanie so sumou v nemocnici, myslím, v Havlíčkovom Brode, kde sa blížila tá suma k miliónu eur. To znamená, že zjavne ten „range“, to rozpätie pre cenovú ponuku je podstatne väčšie, než dovoľuje tých 4 100 euro, o ktorých rozprávame.
Vďaka tomuto jednému zníženiu cenovej ponuky firma Medical Group túto súťaž teda vyhrala a na základe nej bola uzavretá kúpna zmluva. Toto všetko sa dialo pod gesciou odborníka, ktorého netreba znovu púšťať. Videli sme ho tu v tom videu dneska dvakrát.
Čo ma, mimochodom, privádza trochu, vy ste tu, pán Kéry, boli, keď som rečnil prvýkrát. Hovoril som o tom období toho začiatku 90. rokov. A čuduj sa svete, jedným z mojich veľmi, veľmi obľúbených záujmov bola práve beatnická poézia. A beatnická poézia je istým predchodcom moderného hiphopu. A tá myšlienková schéma za tým bola, beatnici ako, beatnici a hipsteri ako priamy predvoj hippies generácie v Spojených štátoch, boli vlastne tá silná protiestablishmentová generácia, ktorá nemala rada konvenčné správanie, nemala rada zošnurovanú vládu, nemala rada konzervatívne hodnoty v zmysle, že nerozumiem, čo mám, že musím niečo robiť len preto, že sa to má, a nie, že by som mal rozumieť, prečo to robiť chcem. A na tomto, na tomto základe pri takzvanej bopovej hudbe, ktorá nadväzovala na začiatky dnešného džezu, sa recitovali beatnické básne a hlavne ľudia ako Ginsberg a ľudia ako Kerouac alebo Diane di Prima alebo im podobní, Lawrence Ferlinghetti, vďaka tomu, že dokázali do tej džezovej hudby alebo bopovej hudby rytmicky recitovať vlastné básne, tak sa stali predvojom vlastne neskoršieho vývoju rapu a hiphopu. A ten myšlienkový základ bol, že nebudem spievať, budem rozprávať svoju novú víziu sveta.
A toto napríklad raperi, ako je Majk Spirit, ktorý mal byť na oslave 17. novembra, alebo môj obľúbený Bene, na Slovensku túto myšlienku ťahajú so sebou ďalej. Ono v tom americkom prostredí sa to potom rozvetvilo do obrovského množstva rôznych prúdov. Jeden z nich je aj o tom, že som najväčší čávo, mám reťaz takú, že by som na nej potiahol kamión, zarábam veľké peniaze. A to je ten, to je ten smer, ktorý razí u nás napríklad skupina Kontrafakt, Patrik Vrbovský zvaný Rytmus a aj Ego, ktorý s ním hrá v jednej kapele.
Ja osobne nemôžem povedať, že by som nevedel oceniť ostrejší jazykový prejav. Myslím si, že, myslím si, že v jazyku by mal byť človek schopný v zásade použiť akékoľvek výrazy, keď je to, keď je to namieste. Ale keď je toho moc, tak mi to vadí. A pri kapelách typu práve Kontrafaktu si myslím, že toho je až priveľmi. Ale nechám im to ako ich špecifickú vec a kľudne nech sa prejavia.
Ale čo mi vadí, je, keď zrazu táto ako subkultúrna záležitosť má byť prezentovaná ako súčasť bežného života a vlastne tento presah sa nám tu dnes stal. A ja si myslím, že to je zrada toho samotného prostredia. Lebo ja nemôžem, ja nemôžem ráno vstávať s tým, že ja som nastavený proti tejto spoločnosti a v priebehu dňa sa zo mňa stane niekto, kto kryje kšeft, kde je závažné podozrenie, závažné podozrenie z toho, že nemocnica v situácii, v akej slovenské zdravotníctvo je, prišla o 600-tisíc až milión eur, prišla by, keby sa im na to nebolo prišlo. Zároveň prišla o 250-tisíc eur na základe nákladov, ktoré s tým súviseli. To znamená nevykonané úkony, ušlá mzda jedného z doktorov, ktorý bol odvolaný, a náhrada tejto mzdy, čo nám dohromady všetky tieto úkony, neviem, čo bola tá tretia položka, ale tvoria 250-tisíc, o ktoré tá nemocnica už prišla.
Zjavne nie som jediný toho názoru, že toto je závažný problém. A preto ma dvakrát mrzelo, ak tento mladý pán, opomenúc jeho výrazivo, povedal, že moja funkcia v tejto veci skončila, lebo cétečko je tam, kde má byť. Tam dve veci sú problém. Prvá, že ani po všetkých informáciách, ktoré vyšli najavo, ten človek nie je schopný dostatočnej sebareflexie, aby pochopil, že tam niečo sa stalo zlé, že tam neboli efektívne a správne použité verejné prostriedky. A tá druhá vec, ktorá mi tam vadí, že keď sa následne ospravedlnil, tak nie za to, akým spôsobom aj pod jeho gesciou prebehol celý proces, ale sa ospravedlnil iba za to, že mohol niekomu ublížiť tým, čo povedal.
A ja si myslím, že odhliadnuc od odborných kvalít takéhoto človeka, ktoré sú zjavne spochybniteľné už len preto, že povedal, že cétečko tam je a ono tam nikdy nebolo, tak morálne nastavenie tohto človeka ho nemôže ani náhodou predurčovať na to, aby bol schopný rozhodovať o sumách takto veľkých. A ja koniec koncov, keď si s každým jedným z vás zrejme, ktorí tu teraz ste, sadnem na štyri oči, tak mi to potvrdíte.
Potom tu máme kúpnu zmluvu, ktorá je uzavretá medzi firmou Medical Group a kupujúcim Fakultná nemocnica Trenčín. Je to kúpna zmluva, ktorá je na jedno cétečko MX 16 a potom tu máme ultrazvuky Philips USG HD 15 trikrát pre gynekológiu, rádiológiu a urológiu, potom USG Nanomax pre ARO a USG HD 7 XE pre interné oddelenie. Dôvod, prečo hovorím tie názvy tých výrobkov, súvisí s tou výzvou, ktorú som dal včera a dnes som ju dal znovu. Ak sa chceme pohnúť ďalej a zistiť, či aj táto zmluva náhodou nie je problematická, tak by nám veľmi pomohlo, ak by sme zistili, za aké peniaze kupuje napríklad takýto prístroj súkromník, ktorý to potrebuje vo svojej súkromnej praxi. Lebo cétečko si len tak niekto do súkromnej praxe v Rožňave nekúpi. Ale ultrazvuk, sono si kúpi každý jeden gynekológ s trošku väčšou ambulanciou, lebo ho jednoducho potrebuje. My sa potrebujeme pozrieť, že či bábätkám to srdiečko bije, či je chrbtica taká, aká má byť, a vlastne všetko, čo sa na tom sone pozerá.
A mňa by veľmi napríklad zaujímalo a celý deň už mi chodia nejaké informácie, takže už si to začínam dávať dohromady, a to, čo som hovoril včera, sa začína potvrdzovať. Philips USG HD 15 sa nakupuje niekde v rozmedzí medzi 60- až 80-tisíc eur. Fakultná nemocnica v Trenčíne ho kúpila za 114-tisíc eur. Tam sa nedá rátať s dodatočnými stavebnými úpravami, to je mašina, ktorú zoberiete na koliečkach, dovediete ju do tej ambulancie, pobeháte po tom namastenom brušku tej mamičky a zase ju odveziete na tých koliečkach odtiaľ preč. Stačí ju zapnúť do elektriky.
Čo je tých 40 litrov? Medzi 80 a 114, to ma zaujíma. Ďalšie, tá HD 15 je za 101-tisíc, ďalšia za 101-tisíc a potom tie nižšie rady sú za 61 a za 60. A ja mám veľmi silné podozrenie, že každý jeden z týchto prístrojov je neúmerne predražený. Dnes som mal možnosť komunikovať s blízkym priateľom, ktorý pracuje blízko ministerstva zdravotníctva v Českej republike a čoskoro budem mať cenové kalkulácie všetkých týchto prístrojov na základe toho, za aké peniaze ich kupujú české nemocnice. A to je len jedna zmluva, to je Fakultná nemocnica v Trenčíne.
Potom tu máme Martin, kde tiež Medical Group predalo cétečko, a zrazu tá fráza Roberta Fica z dnešného dňa, že ani jeden cent, začína byť neúnosne nepravdivá. Už tých 250-tisíc, ktoré súviseli s piešťanskou nemocnicou, bolo vyplatených, už to je škoda. Ak nebude zrušená tá zmluva medzi piešťanskou nemocnicou a Medical Group, tak ďalších 600-tisíc až milión eur bude strata. Ak na každom jednom ultrazvuku, o ktorom som hovoril, sa ukáže, že tých 30 až 40 % vaty je tam navyše a nezodpovedajú nijakej pridanej hodnote, ktorá by bola zazmluvnená v tejto zmluve, tak to máme ďalších 100-tisíc. Ak to cétečko, ktoré kupoval Trenčín, bude mať rovnaký objem vaty, tak to môžeme mať ďalších 200-tisíc, 300-tisíc, bohvie. V Martine si pozrieme zmluvu, tam to tiež môže niečo spraviť, a zrazu zistíme, že lietame v miliónoch eur.
A okej, pani ministerka zdravotníctva za Piešťany musela vyvodiť politickú zodpovednosť, pani podpredsedníčka parlamentu Zmajkovičová bola symbolicky, symbolicky, áno, v podstate prísť o funkciu podpredsedu parlamentu je forma, pre niekoho adekvátna, pre niekoho menej, ale je to forma vyvodenia politickej zodpovednosti. Aj keď nemôžem si nespomenúť na situáciu, keď Iveta Radičová nedopatrením, nedopatrením zahlasovala na cudzom hlasovacom zariadení.
Neviem, či, pani Grečková, vy ste boli vtedy v parlamente, verzia, ktorú som ja počul, bola, že niesla, okej. Nech to ale ako bolo, nech to bolo akokoľvek, nech to bolo akokoľvek, v momente, keď bolo treba vyvodiť politickú zodpovednosť, tak Iveta Radičová položila mandát. A pamätáte si, že to bola, že to bola Renáta Zmajkovičová, ktorá upozornila na toto konanie a veľmi prísne a silno dbala na tom, aby vyvodením politickej zodpovednosti za to bolo, že sa pani Radičová vzdá mandátu.
Osobne nechcem porovnávať, ale myslím si, že čo sa týka spoločenskej závadnosti konania týchto dvoch konaní, tak jeden je možno symbolický a čo sa týka demokratických princípov silnejší, druhý má konkrétne dopady na financie štátu. Ale ak by sme mali ísť podľa merítok, ktoré v tom čase pani Renáta Zmajkovičová uplatnila na Ivetu Radičovú, tak si myslím, že by bolo fér od nej žiadať, aby sa vzdala poslaneckého mandátu. To len na okraj.
Ale okej, bola vyvodená politická zodpovednosť v momente, keď sme zistili, že Piešťany sú prúser. Ja sa ale pýtam, čo s tými ďalšími faktami. Čo s faktom, že predseda parlamentu, druhý najsilnejší ústavný, druhý najvyšší ústavný činiteľ tohto štátu, podľa všetkého klamal, keď hovoril o tom, že skončil v zdravotníctve v roku 2002, lebo záznamy z obchodného registra hovoria o tom, že odpredal svoje podiely v štyroch firmách, myslím, že v štyroch, pán Lipšic o tom dnes hovoril, až v roku 2008. Čo s tým, že na jednej strane pán Paška povie, odpredal som, ale na druhej strane nevidíme príjem, ktorý je povinný zverejniť?
A teraz vlastne sa dostávame k tej otázke, že prečo hovoríte o Paškovi, keď odvolávame Fica. A odpoveď je, ak si premiér Fico nevie v rámci svojich vlastných straníckych štruktúr a kontroly moci v tomto štáte urobiť poriadok s najbližším straníckym kolegom, tak nemôže byť predsedom vlády. Ja by som veľmi rád oveľa bližšie hovoril o tom, prečo Pavol Paška podľa mňa nemôže byť predsedom parlamentu, na schôdzi, ktorá by sa týkala odvolávania Pavla Paška, ale niečo mi napovedá intuitívne, že taká schôdza nebude. Mám silný pocit, mám silný pocit, že keď sa bude hlasovať o programe takejto schôdze, tak palce budú podliehať oveľa silnejšej gravitácii než v bežný deň, hore nado mnou, a budú ťahané k zemi.
Z tohto dôvodu si myslím, že musíme hovoriť o tom, že dvaja, druhý a tretí najvyšší ústavný činiteľ sa zaplietli v tomto momente do pavučiny, z ktorej podľa mňa nemôžu, ak sa všetky tieto podozrenia potvrdia, a ani jeden nepracuje na tom, aby ich vyvrátil, treba povedať, ak sa potvrdia, tak by nemali jednoducho byť na svojich pozíciách.
Ďalšia vec je, už až zľudovela otázka, až zľudovela otázka Alojza Hlinu, ako sa tí hoši v Belize dozvedeli, že v Piešťanoch treba cétečko. Ona vyzerá na základe, ona vyzerá na prvé počutie ako taký jednoduchý fórik, ale za ňou je hlbšia pravda. Možno si spomeniete na prejav pána Lipšica, ono tá firma v Belize nemá napríklad zápisy zo stretnutia valného zhromaždenia v anglickom jazyku, ani v španielskom, ak je teda zo Strednej Ameriky. Ona ich má v slovenčine. Ako je možné, že firma v Belize nepotrebuje prekladať svoje vlastné dokumenty, to je moja prvá otázka. A ako je možné, že sa verejných obstarávaní na Slovensku stále môžu zúčastňovať firmy, ktoré my vlastne nemáme ako zistiť, že komu patria?
Otázka zistenia si majiteľa firmy, od ktorej idem niečo kupovať, nie je iba o tom, že to potrebujem vedieť napríklad kvôli konfliktu záujmov alebo kvôli nezlučiteľnosti funkcií. Ale majiteľ firmy je aj určitou formou záruky toho, že kupujem kvalitný produkt. Keby som ja vám išiel predávať, ja neviem, šijacie stroje, a pritom som maximálne okolo neho išiel u nás doma v obývačke, asi by ste mi toľko nedôverovali, že viem, čo robím. A preto je mi záhadou, že nemá Slovenská republika pri míňaní štátnych peňazí alebo verejných zdrojov tendenciu vyžadovať ten pohľad, symbolický pohľad do očí človeka, od ktorého idem niečo kupovať.
Preto si myslím, že aby sme teda nehovorili iba v rovine kritiky, bolo by vhodné podporiť zákon, ktorý sme predložili na ďalšiu schôdzu a možnože sa dostane na prerokovanie až na tej ďalšej niekedy budúci rok, ktorý v zákone o verejnom obstarávaní bude definovať to, že nesmieme kupovať nič od firmy, ktorá nepreukáže svojich vlastníkov. To by bolo fér. Lebo my nemôžeme prinútiť Belize, aby nám povedalo, kto vlastní firmy na jeho území, lebo tie firmy sú na jeho území presne kvôli tomu, že nám nemôže povedať, kto ich vlastní. Ale môžme vyžadovať od tej firmy, aby preukázala, kto ju vlastní, lebo inak od nej nebudeme nič kupovať.
Dobré ráno, pán minister. Ste podstatne čerstvejší, než keď ste odchádzali včera. No, tak tí, čo sme tu ešte celý čas, tak čerstvejší nie sme.
Problém teda je, problém teda je, že sa nakopilo príliš veľa otázok a nemáme odpovede. Že druhý a tretí najvyšší muž v tomto štáte miesto toho, aby sa snažili na tieto otázky odpovedať, tak nám rozprávajú, ako to bolo pred nimi, kto urobil aký problém, máme tu genézu toho tzv. rozkrádania, častokrát teda ani nie takzvaného, ale toho, máme tu genézu celej tej postkomunistickej transformácie na ten stav spoločnosti, ktorý máme dnes. Ale ak sa máme pohnúť dopredu, tak si musíme zadefinovať nielen to, že od čoho sa odrážame v minulosti, ale musíme si povedať aj, že kam chceme smerovať. A podľa mňa by bolo oveľa lepšie smerovať k spoločnosti, kde napríklad štát vie, od koho a čo kupuje, kde sa zabraňuje tomu, aby sa kupovali z verejných zdrojov predražené tovary a služby, a tak isto by sme mali smerovať k spoločnosti, kde sa nákup takýchto tovarov a jeho výhodnosť riadi výlučne alebo prevažne trhovými princípmi a nie tým, kto koho pozná a kto sa s kým dokáže dohodnúť na vytvorení zdania verejného obstarávania.
Nedávno som mal možnosť sa rozprávať s jedným pánom, ktorý pracuje v rakúskej banke, a porovnávali sme úrokové sadzby na hypotékach v Rakúsku a u nás. A úrokové sadzby sú u nás síce momentálne mimoriadne nízke, ale stále tie rakúske sú oveľa nižšie. A ja som sa ho pýtal, veď tá ekonomika je pomerne teda, pomerne blízko jedna druhej, ako je možné, že máte tie úrokové sadzby tak nízko? A on povedal: No, u vás je neskutočne nízka vymožiteľnosť práva a strašne vysoká korupcia. A tam ma to zasiahlo, lebo som si uvedomil, že vlastne tá korupcia nie je iba spoločenský problém, ale ona napríklad pre rodiny, ako je tá moja, sa ukazuje aj na výške ich každomesačnej splátky hypotéky. Keby bola u nás korupcia nižšia a vymožiteľnosť práva vyššia, keby banky sa nemuseli báť, že budú o svoj, respektíve o majetok, ktorý niekto nedokáže splácať, ony sa ho potrebujú zbaviť, takže ho budú musieť riešiť tri roky namiesto dnešných desiatich alebo rok namiesto piatich, tak tá úroková sadzba by bola nižšie. A keď sa naozaj bavíme o tom, že bežnému slovenskému občanovi naozaj záleží na každom eure, na každej korune, že ju otáča dvakrát, tak ak si uvedomíme, akým spôsobom je toto všetko prepojené, opäť si myslím, že by sme sa mali skôr zamýšľať nad tým, ako tie dodatočné náklady na každej jednej takejto platbe znižovať namiesto toho, aby sme ich nechávali také, aké sú dnes, práve tým, že nerobíme nič s tým prostredím, v ktorom sa títo ľudia pohybujú.
A ak sa máme pohnúť ďalej, tak vyvodzovanie politickej zodpovednosti v prípade takéhoto prúseru, aký máme možnosť vidieť v piešťanskej nemocnici, nemôže byť len symbolické. Pani ministerku Zvolenskú nahradil človek, ktorý bol jej pravou rukou. Celý čas, kedy sa diali tieto nákupy, napríklad vo Fakultnej nemocnici v Trenčíne, v nemocnici v Martine, v nemocnici v Piešťanoch, boli v tandeme. Je pravda, že ministerka bola navrchu, ale pán štátny tajomník podľa všetkého niesol pomerný diel politickej zodpovednosti a podľa mňa je aj vzhľadom k jeho pôvodu a pozadiu nie šťastné vyvodenie takej politickej zodpovednosti, kde človek prepojený s Pentou nahrádza odstúpivšiu ministerku.
Tak isto nie je úplne šťastné, ak vyvodením politickej zodpovednosti je iba strata pozície podpredsedníčky parlamentu. Nie je úplne šťastné, ak predseda parlamentu nie je schopný dôveryhodne dokázať, kedy prestal podnikať, a to štyri roky medzi rokmi 2002 až 2008 už hovoria o pomerne vážnom možnom porušení zákona, pretože si určite všetci pamätáte, že pán Pavol Paška bol predsedom parlamentu od roku 2006 do roku 2010. To znamená, že tam máme dva roky sa prekrývajúce podľa obchodného registra, v ktorých bol stále majiteľom podielu, myslím, že v štyroch firmách v konzorciu Medical Group. Zároveň odpredaním týchto podielov podľa všetkých jeho majetkových priznaní mu nevznikol žiadny zisk. Toto samotné by mohlo byť v štandardnej krajine v európskom prostredí dostatočným dôvodom na to, aby už nebol predsedom parlamentu.
Je podľa mňa skôr pravdepodobné, že sa pozeráme na vrchol ľadovca, než že by sme sa pozerali práve teraz na jeho bázu. Myslím si, že tá spleť, ja som kedysi hovoril o tom, že čo by mohlo symbolizovať, čo by mohlo symbolizovať vlastne to mocenské prepojenie samosprávy, pozícií na súdoch, v prokuratúre, v polícii, v ZMOS-e, v zákonodarnej moci, vo vláde a v súkromnom sektore. Ja som hovoril, že by to mohla byť hydra okrídlená, lebo tie jej chápadielka v podstate zasahujú takmer do všetkých aspektov nášho života a krídla, ktoré má, dokážu prikryť kohokoľvek, koho tie chápadielka držia. A my práve teraz sme iba zasvietili baterkou niekde, kde sa tá hydra môže pohybovať. A jak ju pomaličky začneme pridávať na svetle a začneme ju lokalizovať, tak myslím si, že takých zmlúv, ako je táto, skôr bude pribúdať, než by ich odbúdalo. Skôr začneme rozpletať ten spletenec a tie prepojenia v korupčnom prostredí, než by sme zistili, že už žiadne nie sú. A toto všetko môže byť otázka nasledujúcich týždňov a mesiacov.
Ľudia vždycky v určitej chvíli si povedia, že už toho majú dosť, a kto ste za posledných pár rokov boli v nemocnici, tak ste asi často neodchádzali z tej nemocnice s tým, že ešteže to zdravotníctvo je úplne v poriadku. A ak sa začne dokazovať na základe takýchto prípadov, že nie tisíce, nie státisíce, ale milióny eur mohli v tom zdravotníctve dnes ešte byť a namiesto toho sú vo vačkoch pochybných ľudí v pochybných firmách, tak je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že to ľudí naštve, že to naštve dokonca aj vás. Myslím si, že o 3.17 ráno môžeme sa chvíľu zamyslieť nad tou otázkou, že či to za to stojí, či to za to stojí držať, že ak naozaj vidíme.
Ináč toto je jedna vec, ktorá napríklad odlišuje školstvo a zdravotníctvo. Podľa toho, čo si pamätám ešte z čias vlády Ivety Radičovej, pri školstve platí, že pri peniazoch, ktoré doňho dávame, je takmer najlepšej možnej kvality. To znamená, že zvyšovanie kvality školstva takmer priamo súvisí so schopnosťou štátu vliať doňho viacej peňazí. A v zdravotníctve to neplatí. V zdravotníctve toto neplatí. Naše zdravotníctvo pri objeme peňazí, ktoré doňho ide, by mohlo byť podstatne kvalitnejšie. My by sme nemuseli vlievať do zdravotníctva viacej peňazí, stačilo by poupchávať diery, ktorými tie peniaze odtekajú. A možnože, možnože práve pochybné kontrakty firiem ako Medical Group by mohli byť významnými dierami, ktoré potrebujeme upchať. Nemám v sebe už toľko naivity, že by som si myslel, že sa dokážeme od korupcie úplne oprostiť. Korupcia istým spôsobom súvisí so schopnosťou človeka podľahnúť rôznym zvodom a súvisí s jeho, zrejme to nie je prirodzenou potrebou, ale s potrebou uľahčiť si veci. Keď sa môžem k niečomu pomerne ľahko dostať a nemám dostatočne silný morálny kompas, ktorý by ma od toho zadržal, tak sa mi môže stať, že tomu podľahnem. A my, keď sa na toto pozeráme, tak sa môžeme opäť rozhodnúť, že či budeme v školstve, v osvete, v médiách, v treťom sektore tomu aktívne vytvárať prekážky, alebo z toho začneme profitovať.
A politická strana SMER, nevravím, že na úrovni každého svojho člena, ale úrovňou svojej prepojenosti so súkromnou sférou, úrovňou svojej personálnej prepojenosti so štátnou a verejnou správou skôr vytvára prostredie na to, aby sa tam korupcii darilo, než by proti nej bojovala. Sa obávam. Ale na druhej strane verím tomu, že aj v radoch tejto strany sú ľudia, ktorí by to tam radšej nevideli.
A tak isto si môžeme povedať, že možno ak jedno z tých hrubých chápadiel tej chobotnice bude v týchto týždňoch a mesiacoch useknuté alebo aspoň ochromené, možno to aj tomu vnútornému prostrediu pomôže. Možnože tá neochvejná istota, že dnes na nás nikto nemá, bude otrasená a aj ľudia, ktorí sa pohybujú na úrovni možno toho mesta, tej dediny, toho úradu, ktorí prídu a povedia, potrebujem niekde tuto upratať synaka, potrebujem sa dostať k tejto zákazke, k tomuto eurofondu, tak začnú na chvíľku cúvať a chvíľku rozmýšľať. A aj toto by bol posun, aj toto by bol posun.
A možno sa raz dopracujeme do toho stavu, že nie keď predseda parlamentu neprizná nejaký svoj príjem, ale keď sa príde na to, že napríklad tak, ako sa v Škandinávii prejaví, sa odhalí škandál, že na nejakej večeri nejaký minister si nezaplatil zo svojho, ale zaplatil zo štátnych peňazí, tak už toto bude dostatočne silným tlakom na to, aby takýto minister odstúpil. Že tá citlivosť voči prehreškom a tá prepážka medzi tými dvoma peňaženkami, ktoré ten minister vždycky žongluje vo svojich vlastných rukách, tak zhrubne, že niektoré veci, ktoré dnes ešte považujeme za prirodzenú súčasť ministerského alebo úradníckeho života, prestaneme za takéto považovať.
Mnohí z nás si považujú za takmer normálne, že keď niekto má služobné auto, tak pošle šoféra vyzdvihnúť deti zo školy alebo manželku z obchodu alebo pôjde na ňom do kina, a toto všetko je súčasťou, toto je všetko súčasťou zrenia tej politickej kultúry. A ak by sme dokázali začať to rozlišovať na úrovni tých malých vecí, tak verím tomu, že by sme mohli začať šetriť veľké peniaze na tých veciach veľkých. Ak sa začneme oveľa prísnejšie pozerať na verejné obstarávanie ako to, ktoré prebehlo v Piešťanoch, ak napríklad vytvoríme systém, v ktorom by sme nemuseli si zháňať pri každej jednej zmluve alternatívne cenové ponuky, ale rovno by sme ich niekde mali uložené, ak by sme nastavili systém benchmarkov, ktoré by dajme tomu neporovnávali cenu, za ktorú nakupuje štát, s cenou, za ktorú dokáže nakúpiť súkromník, ale keď by sme si nastavili automatický systém benchmarkov, ktorý by porovnával iba jednotlivé štátne inštitúcie medzi sebou, aj to by pomohlo.
Predstavte si, že by sme na internete vedeli zistiť, za aké peniaze nakupujú papier jednotlivé, všetky úrady na Slovensku. Už to by dokázalo vytvoriť pomerne veľký tlak na to, že nejaký kamarát dodávateľ v Rožňave alebo v Kežmarku alebo v Ružomberku, keď by sa pozrel na ten web a zistil by, že okej, celé Slovensko krabicu tohto papiera kupuje medzi 1,50 až 1,80, tak okej, mám síce na úrade kamaráta, ale viem, že ja mu nemôžem spraviť až tak zle, že by teraz sme nahodili na každú krabicu jedno euro navyše, tak to dáme na tých 1,85 nech to netrčí, už tam by ten úrad ušetril. Predstavte si, že by sme pri každej službe a pri každom tovare mali takýto benchmark, už to by nám pomohlo. (Reakcia spravodajcu.) No nefunguje ešte, pokusne, no však bolo to súčasťou programu SaS, som rád, že sa to uplatňuje.
Ak sa teda máme pohnúť k vyššej politickej kultúre, ak máme začať bojovať proti tomu, aby tá koncentrácia moci a jej prepojenie na jednotlivé zložky viedla viacej ku korupčnému správaniu, než by viedla od neho, som presvedčený o tom, že nemôžme ostať pri súčasnej situácii mlčať. A ak by bolo možné odvolávať Pavla Pašku, bol by som za, ale práve teraz odvolávame Roberta Fica, ktorý podľa mňa si s ním nedokáže spraviť poriadok. A kým to nespraví... (reakcia z pléna), to je dobrý nápad, ale nedá sa to, nemôžme zlúčiť tie dve schôdze; a kým to neurobí, myslím si, že je to dostatočným dôvodom na to, aby Robert Fico už premiérom Slovenska nebol.
Ďakujem.
Neautorizovaný
3:27
Vystúpenie s faktickou poznámkou 3:27
Boris SuskoPán poslanec, vo vašom príspevku ste veľmi často pracovali s fikciami, veľakrát ste použili, ak sa potvrdí, ak bude, ak bolo. Na druhej strane ste sám povedali, že bola vyvodená politická zodpovednosť napriek tomu, že doposiaľ sa nepotvrdili tie tvrdenia, ktoré vy v takejto fikcii prezentujete. Hovoríte tu a uvádzali ste veľa čísiel, čo stálo ktoré zariadenie, ale nikto ešte...
Pán poslanec, vo vašom príspevku ste veľmi často pracovali s fikciami, veľakrát ste použili, ak sa potvrdí, ak bude, ak bolo. Na druhej strane ste sám povedali, že bola vyvodená politická zodpovednosť napriek tomu, že doposiaľ sa nepotvrdili tie tvrdenia, ktoré vy v takejto fikcii prezentujete. Hovoríte tu a uvádzali ste veľa čísiel, čo stálo ktoré zariadenie, ale nikto ešte nepovedal, čo sú to za čísla. Sú to čísla bez DPH, cena s DPH? Sú tam prepočty v Českej republike, zase iná DPH, na zdravotnícke zariadenia môže byť zase iná DPH. Ďalej môžu byť tie zariadenia, tie kúpne ceny, ktoré sú v tých zmluvách, súčasťou lízingu, kde zase tá cena už hovorí o niečom inom. A tak ďalej, čiže narábame tu s nejakými číslami, ktoré nikto nevie, že čo tie čísla v konečnom dôsledku predstavujú.
No a pokiaľ ide o to, čo ste hovorili, že nevieme, za čo nakupujú jednotlivé štátne orgány, no keby ste boli dobre počúvali podpredsedu vlády, ministra vnútra Roberta Kaliňáka včera, on to tu dosť dlho zdôvodňoval, aké všetky protikorupčné opatrenia vláda prijala a medzi jedným z nich bolo aj zavedenie elektronického trhoviska v rámci verejného obstarávania, kde budú jasné jednotkové ceny, z ktorých sa potom budú skladať jednotlivé ponuky, ktoré budú jednotliví súťažitelia dávať.
Takže toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 3:27 hod.
JUDr. PhD.
Boris Susko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca.
Pán poslanec, vo vašom príspevku ste veľmi často pracovali s fikciami, veľakrát ste použili, ak sa potvrdí, ak bude, ak bolo. Na druhej strane ste sám povedali, že bola vyvodená politická zodpovednosť napriek tomu, že doposiaľ sa nepotvrdili tie tvrdenia, ktoré vy v takejto fikcii prezentujete. Hovoríte tu a uvádzali ste veľa čísiel, čo stálo ktoré zariadenie, ale nikto ešte nepovedal, čo sú to za čísla. Sú to čísla bez DPH, cena s DPH? Sú tam prepočty v Českej republike, zase iná DPH, na zdravotnícke zariadenia môže byť zase iná DPH. Ďalej môžu byť tie zariadenia, tie kúpne ceny, ktoré sú v tých zmluvách, súčasťou lízingu, kde zase tá cena už hovorí o niečom inom. A tak ďalej, čiže narábame tu s nejakými číslami, ktoré nikto nevie, že čo tie čísla v konečnom dôsledku predstavujú.
No a pokiaľ ide o to, čo ste hovorili, že nevieme, za čo nakupujú jednotlivé štátne orgány, no keby ste boli dobre počúvali podpredsedu vlády, ministra vnútra Roberta Kaliňáka včera, on to tu dosť dlho zdôvodňoval, aké všetky protikorupčné opatrenia vláda prijala a medzi jedným z nich bolo aj zavedenie elektronického trhoviska v rámci verejného obstarávania, kde budú jasné jednotkové ceny, z ktorých sa potom budú skladať jednotlivé ponuky, ktoré budú jednotliví súťažitelia dávať.
Takže toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za pozornosť.
Neautorizovaný
3:29
Vystúpenie s faktickou poznámkou 3:29
Mojmír MamojkaPán kolega, vy ste isto jeden z tých, ktorý privítal koniec politickej i vlastníckej plurality v roku 1990. Súhlasím, že vznik konkurenčného liberálneho prostredia je podmienkou toho, že zákazník, náš pán, že funguje korektnosť, že ustupuje korupcia, súhlasím. Ako môžete povedať taký nezmysel, že musím pri akceptácii akéhokoľvek kúpnopredajného vzťahu vnímať alebo skúmať tú vlastnícku...
Pán kolega, vy ste isto jeden z tých, ktorý privítal koniec politickej i vlastníckej plurality v roku 1990. Súhlasím, že vznik konkurenčného liberálneho prostredia je podmienkou toho, že zákazník, náš pán, že funguje korektnosť, že ustupuje korupcia, súhlasím. Ako môžete povedať taký nezmysel, že musím pri akceptácii akéhokoľvek kúpnopredajného vzťahu vnímať alebo skúmať tú vlastnícku štruktúru? Ústava prijala v deväťdesiatom roku princíp a správny princíp, že nemáte druhy, formy a typy vlastníctva, máte len vlastnícke subjekty vymenované v ústave. Právnická osoba, štát a fyzická osoba. Všetky sú korektne a správne rovnocenné. 99 % subjektov, právnických osôb máte podnikateľské subjekty vrátane akciových spoločností, kde máte akcie na doručiteľa. Legálne, právne anonymné. To znamená, ako ja môžem vylúčiť v rozpore s princípom rovnosti v ústave a základnými princípmi pluralizmu a konkurencie určitý typ právnickej osoby? To ja môžem obchodovať a komunikovať len s niekým, kto má trebárs akcie na meno? Však akciová spoločnosť je legálny právny subjekt, legálny. Takže viete, skúmať, hrabať sa vo vlastníckej štruktúre len preto, aby nedošlo k nejakému korupčnému jednaniu, na to sú iné systémy a iné páky.
Okrem toho, keď hovoríte o politickej kultúre, rád to počujem, ale keď som počul tie výrazy „čvarga“ a „organizovaná skupina, zločinecká skupina“, veď to je hrozné. Verba movent, exempla trahunt: Slová hovoria, príklady tiahnu. Všetci sa musia učiť vrátane vás, tie pojmy a tie výrazy, ktoré tu odzneli, to nie je štvrtá, to je piata cenová skupina. Toľko.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 3:29 hod.
Dr. h. c. mult. prof. JUDr. CSc.
Mojmír Mamojka
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca.
Pán kolega, vy ste isto jeden z tých, ktorý privítal koniec politickej i vlastníckej plurality v roku 1990. Súhlasím, že vznik konkurenčného liberálneho prostredia je podmienkou toho, že zákazník, náš pán, že funguje korektnosť, že ustupuje korupcia, súhlasím. Ako môžete povedať taký nezmysel, že musím pri akceptácii akéhokoľvek kúpnopredajného vzťahu vnímať alebo skúmať tú vlastnícku štruktúru? Ústava prijala v deväťdesiatom roku princíp a správny princíp, že nemáte druhy, formy a typy vlastníctva, máte len vlastnícke subjekty vymenované v ústave. Právnická osoba, štát a fyzická osoba. Všetky sú korektne a správne rovnocenné. 99 % subjektov, právnických osôb máte podnikateľské subjekty vrátane akciových spoločností, kde máte akcie na doručiteľa. Legálne, právne anonymné. To znamená, ako ja môžem vylúčiť v rozpore s princípom rovnosti v ústave a základnými princípmi pluralizmu a konkurencie určitý typ právnickej osoby? To ja môžem obchodovať a komunikovať len s niekým, kto má trebárs akcie na meno? Však akciová spoločnosť je legálny právny subjekt, legálny. Takže viete, skúmať, hrabať sa vo vlastníckej štruktúre len preto, aby nedošlo k nejakému korupčnému jednaniu, na to sú iné systémy a iné páky.
Okrem toho, keď hovoríte o politickej kultúre, rád to počujem, ale keď som počul tie výrazy „čvarga“ a „organizovaná skupina, zločinecká skupina“, veď to je hrozné. Verba movent, exempla trahunt: Slová hovoria, príklady tiahnu. Všetci sa musia učiť vrátane vás, tie pojmy a tie výrazy, ktoré tu odzneli, to nie je štvrtá, to je piata cenová skupina. Toľko.
Neautorizovaný