44. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán spravodajca. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa niekto chce prihlásiť do rozpravy ústne. To je prihláška do rozpravy, konštatujem, že sa prihlásili traja páni poslanci. Uzatváram možnosť hlásenia sa do rozpravy.
Nech sa páči, prvý vystúpi v rozprave pán poslanec Kuffa. Máte slovo, nech sa páči.

Pán predseda, ja som čakal, kedy dáte tú možnosť ústne sa prihlásiť, len technici trošku neskôr zareagovali.
Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, spravodajca, dovoľte mi niekoľko slov k navrhovanému zákonu. Možno bude taký trošku iný pohľad, ktorý tu odprezentoval pán kolega pán Lipšic. Tak som sa zamyslel nad touto skutočnosťou, takáto malá krajina, ako je Slovensko a navyšovať rozpočet na zbrojenie. Áno, môžu sa viesť o tom rôzne polemiky. Uvediem len taký príklad rezortu, možno ministerstva zdravotníctva, kde trebárs 100 % prostriedkov nekončí 100 % zdravotníctve, ale údajne je to, 40 % prostriedkov, finančných, končí mimo zdravotníctva. Dovolím si povedať, že aj tu by mohla sa taká paralela previesť, že, alebo teda urobiť aj tú kontrolu, alebo proste to zrevidovať, že či naozaj ten objem finančných prostriedkov končí naozaj v tej armáde a je to naozaj na podporu obrany nášho štátu, alebo kde naozaj reálne končia tie finančné prostriedky.
Ja keď som trošku sledoval tú medializáciu tých útočných pušiek a teda, že či áno a za koľko sa kúpili alebo sa nekúpili, tak ja som sa zamyslel úplne nad nejakou, skôr nad inou vecou, že či tie útočné pušky spĺňajú tie technické parametre a či sú naozaj také dobré, ani nie možno, však aj tá cena neni samozrejme, že ľahostajná, alebo nie je to jedno, ale že či by spĺňali tie útočné pušky tie požadované parametre pre výzbroj našej armády. A toto je tá otázka.
Príklad uvediem. Naša krajina síce nie je neutrálnou, je členskou krajinou NATO, ale susedné Rakúsko napríklad nie je členskou krajinou NATO. Myslím si, že ani Nórsko, ani Fínsko nie sú, Nórsko dokonca nie je ani členom Európskej únie, ale Fínsko tiež nie je členskou krajinou NATO. Švajčiari sú neutrálni. Chcem poukázať tuná na túto, (reakcia navrhovateľa) Nórsko? Nórsko je v NATO, hej? Nórsko je, tak pardon, Nórsko je v NATO, tak sa ospravedlňujem. Tak Fínsko nie je v NATO, neni členskou krajinou NATO. Ale skôr chcem poukázať na takúto skutočnosť, ako je Švajčiarsko. Je to porovnateľná krajina, čo sa týka rozlohy, počtom obyvateľov je to väčšia krajina, ako sme my. Oni majú neutralitu, my sme členmi NATO. Ale keď som bol v tejto krajine, naozaj som sa pýtal a keď som si všimol tú výzbroj ručných zbraní tých vojakov a tých chlapcov som mal možnosť vidieť naozaj v uliciach miest a dokonca mal som možnosť aj vidieť, aj počuť, aj ako sa naozaj oni pripravujú na obranu svojho štátu.
Dovolím si povedať, že naša krajina veľmi absentuje v tom. Neviem, že ako by sme my, muži v zálohe alebo možno chlapci naozaj vedeli strieľať a či by sme vôbec trafili veľkú stodolu pred sebou, hej? Možno to tak preháňam, ale v tejto krajine, tam tie cvičné streľby denno-denne majú. Muži sú vyzbrojení, každý muž musí byť, musí byť brancom, ak teda nie je, každý je povolaný, musí zaplatiť kauciu, ak neni spôsobilý ako vojak. Ale iný rozmer, ten technický, ktorý som chcel ako poukázať, lebo tie ručné zbrane ma naozaj zaujali, videl som ich len tak z diaľky, ale položil som otázku ľuďom, ktorí žijú v tejto krajine a teda som sa pýtal, že čo sú to za ručné zbrane? A odpoveď bola taká, že sú to, bola to špeciálna požiadavka pre strojárenský priemysel ich, aby vyrobili ručné zbrane, ktoré, do ktorých strelivo pasuje, alebo neviem teraz správny ten gramatický, pasuje do týchto zbraní vo všetkých ich okolitých krajinách. Do tej ich zbrane. Všetko strelivo, ktoré majú okolité krajiny, tak pasuje do tejto ručnej zbrane. Pasuje. Naopak, táto zbraň a to je strategický rozmer, táto zbraň, ak by ste sa k nej dostali, tak jednoducho strelivá tých okolitých krajín nepasujú, nepasujú, nie, teraz som to domotal. Prepáčte. Takto, tie strelivá, ktoré sú v okolitých tých krajinách, všetky pasujú, ale ich strelivo, takto, ich strelivo nepasuje do tých zbraní, ktoré sú okolité tie krajiny. Prepáčte, ja som sa tak trošku pomýlil ako v tomto smere.
A je to aj strategický rozmer, lebo to v podstate pri tých vojnových konfliktoch, ale treba si tiež položiť otázku, že naša krajina, to vyzbrojenie aké bude plánovať? Nemyslím si, že naša krajina je nejakou veľmocou vojenskou, ani nikdy nebude, ale aby to zameranie našej krajiny bolo predovšetkým práve na tú obranu. Kolega tu naozaj tak spomenul, že koľko máme tuná ten mier, alebo vojna nebola v tej Európe? V strednej Európe 70 rokov, ale v Európe nie, lebo ten balkánsky konflikt, ktorý tuná bol a nikto by nepovedal, že čosi také tuná môže vzniknúť.
Rovnako aj konflikt, ktorý je na Ukrajine. Ako by sme ho inak chceli nazvať, ako vojnou, tento vážny konflikt? Vlastní ľudia sa vraždia, sa zabíjajú. Keby sme sa týchto ľudí pýtali, že či toto si predstavovali a to je tá cena tej demokracie. Ja si myslím, že veľmi veľa ľudí by dnes kývalo záporne hlavou, lebo mnohé rozvrátené rodiny a domácnosti rozbité, domy, kopec obetí, mŕtvych ľudí, nielen ako mám na mysli vojakov, ale nevinných civilistov, do milióna utečencov. Myslím si, že túto krajinu sa nedá nazvať inak, ako rozvrátenou.
Verím a chcem veriť, že nikto tuná v pléne Národnej rady by si čosi také neželal. Či je dostatočné množstvo do roku 2020, pán kolega, tak ste to navrhovali, že by to bolo na úrovni 1,6 % hrubého domáceho produktu, ale to nie je len otázka objemu peňazí, ale aj to efektívne využitie. Určite, každá krajina má právo, aj morálne právo má na to, aby sa bránila. A tú filozofiu stavať práve na tom. Stavať ju na tom, aby naša armáda nebola tá, alebo podľa možnosti nemusela byť tá, ktorá je nejaká agresívna, alebo naša krajina, aby nebola agresívnou. Ale aj našich vojakov, aj vyzbrojiť, aj pripravovať, aj cvičiť, aby sme boli krajinou, ktorá je schopná sa brániť.
V súčasnej dobe, si dovolím povedať, že naša krajina, čo sa týka, možno aj keby bola naozaj, neviem si to ani predstaviť, že by bola mobilizácia, ako by sme boli bojaschopní, ako by sme sa dokázali postaviť zoči-voči skutočnosti, konfrontácii, keby tá naša krajina bola napadnutá. Myslím si, že mali by sme obrovské problémy. A zas nechcem povedať, že by na zbrojenie nešli vôbec žiadne finančné prostriedky, ale aby to bolo primerané a nieslo sa to v tom duchu, ktorý som tuná označil, aby naša krajina bola tá, aby bola bojaschopná, aby bola schopná sa predovšetkým brániť, aby naša krajina nebola tá, ktorá by bola takým agresorom.
Ja len toľko k tomu, však dalo by sa veľmi veľa rozprávať o tej armáde, ale nebudem ďalej zdržiavať. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďalšou rečníčkou prihlásenou do rozpravy je kolegyňa Helena Mezenská, nech sa páči.

Vážený pán predseda, vážený pán navrhovateľ, pán spravodajca, prítomní poslanci, dovoľte aj mne krátko vyjadriť sa a zaujať postoj k predmetnému prerokovanému návrhu a pri všetkej úcte k vám, pán poslanec, čo sa týka vašich snáh protikorupčného boja, dovoľte mi predniesť svoj postoj k vami pripravenému návrhu. Verím, že ho v rámci demokratického nastavenia tohto parlamentu a akceptácie rôznorodých názorov prijmete a pochopíte.
Ja nesúhlasím s tým, aby Slovensko navyšovalo náklady z rozpočtu, výdavky z rozpočtu na ozbrojené sily, pretože ja dodnes nemám zodpovedanú základnú a zásadnú kľúčovú otázku: kde má Slovensko nepriateľov, koho sa má Slovensko obávať? Pokiaľ viem, tak všetky naše účasti v medzinárodných organizáciách, či už je to Európska únia, alebo NATO, sú potvrdené, sme registrovanými členmi, teda neočakávam, že by sme mali byť napádaní zo strany západu a rovnako mi nie je známe, voči komu inému sa máme brániť. Hádam nemáme potrebu rozpútavať nejaké vášne a umelo konštruovať rozpory, prípadne iniciovať konflikty s východnou stranou. Ja som sa jednoznačne verejne odprezentovala a vyjadrila, že, a preto aj som v parlamente, že Slovensko má spĺňať mierumilovnú misiu, má byť garantom toho, aby, ak aj dochádza k protichodným názorom, polarizácii vzťahov medzi východom a západom, Slovensko si má zastať, a o tom som hlboko presvedčená, svoju dejinnú a historickú úlohu, má zachovávať rovnováhu, neutralitu a pokoj nielen v Európe, ale aj v celom svete. A preto som presvedčená, že najlepšou obranyschopnosťou pre Slovensko, najlepšou formou a spôsobom, ako zvyšovať bezpečnosť nášho štátu, je vysielať tieto mierové signály, vysielať toto volanie po neutralite a pokoji do celého sveta. Kto čo vysiela, to aj prijíma. Ak budeme vysielať posolstvá, odkazy mieru a pokoja do celého sveta, povedzte mi, na základe čoho sa budeme mať voči komu brániť? Kto nás bude ohrozovať?
Ak je tu snaha po boku NATO pripravovať finančné zdroje, ktoré sú tak prepotrebné v iných oblastiach v mene istých cieľov, prosím vás pekne, vyšpecifikujte mi, v prospech akých cieľov organizácie NATO chceme tieto naše výdavky na ozbrojené sily a na zvyšovanie obranyschopnosti posilňovať? Skúste mi to, pán Lipšic, zodpovedať, lebo zatiaľ mi to nebol schopný nikto dôveryhodne, jasne a na základe objektívnych podkladov vysvetliť, kde má Slovensko nepriateľa a rovnako, v mene akých záujmov my potrebujeme rozpútavať a pripravovať sa na zvýšené bezpečnostné riziká? Na obranu proti zvýšeným bezpečnostným rizikám.
Ja tomu nerozumiem, pretože ja som presvedčená, že v dnešnej dobe, keď máme pred sebou veľmi vážne sociálno-ekonomické výzvy, keď mnohí ľudia pomaly hladujú, strácajú životy, lebo nevidia východiská zo svojich životných situácií, prečo potrebujeme prilievať ešte benzín do ohňa? To potrebujeme situáciu ešte viac zhoršovať? K čomu to je dobré? Ja si myslím, že ak bude každá krajina a každé zoskupenie rešpektovať slobodu, suverenitu každého štátu, tak takéto návrhy zákonov, ani vôbec nejaké diskusie o možných vojnových útokoch nebudú potrebné, budú absolútne bezvecné, budú bezpredmetné. A toto je výzva dnešnej doby. Nie hľadať konflikty a rozdeľovať, rozdeľovať východ, západ, hľadať na sebe chyby, ale našou úlohou je spájať tieto súčasti do prirodzených celkov. Východ a západ sa majú vzájomne obohacovať a nie proti sebe súperiť, konkurovať si, alebo nejakým spôsobom súťažiť, dokonca sa napádať.
Nepodporím tento návrh a nepodporím žiadnu snahu, nech ju vyvíja ktokoľvek v našej krajine, ktorá by mala viesť k poštvávaniu a vťahovaniu Slovenska do, z môjho pohľadu, umelo vykonštruovaných vojnových hier.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. To bolo vystúpenie pani poslankyne Heleny Mezenskej. Pán kolega Juraj Droba prosí o malé porozumenie, krátke. (Reakcia navrhovateľa.)
Nech sa páči, pán navrhovateľ.

Ja to zatiaľ za neho zatiahnem a vystúpim, aby som potom už možno nemusel v záverečnom slove. Ja súhlasím s tým, čo hovoril pán poslanec Kuffa, že je veľmi dôležité, aby aj nakladanie s verejnými zdrojmi v obrane bolo transparentné. A o čo by malo byť transparentnejšie, ak zvýšime nárazovo prostriedky na obranu v roku 2020 a potom sa proste budú narýchlo robiť tendre a verejné obstarávania, ktoré nebudú transparentné a nebudú účelne vynaložené? Čiže podľa mojej mienky, ak chceme transparentnosť v rezorte obrany a chceme ju, predpokladám, mali sme mimoriadny výbor práve k otázke tých útočných pušiek, tak čo najhoršie je, keby rezort povedal: "teraz sme pod takým časovým stresom, že musíme tie peniaze minúť veľmi rýchlo" a vtedy to je najmenej transparentné. Tento ústavný zákon má práve tú veľkú výhodu, že zvyšuje o jednu desatinu percenta výdavky rezortu postupne každý rok práve s cieľom, aby vynakladanie zdrojov v obrane bolo čo najtransparentnejšie.
K pani poslankyni Mezenskej len stručne. Ja tiež nechcem ísť do polemiky a nechcem polemizovať už vôbec nie v parlamente s názormi, podľa ktorých Slovensko riadia rôzne zahraničné služby. A to sa týka aj protestov na uliciach. Ja sa k tomu ani radšej nevyjadrujem. Považujem to za tak absurdné, že podľa mňa je vôbec zbytočné sa k tomu v parlamente vyjadrovať. Samozrejme, že sa internet hmýri rôznymi konšpiračnými teóriami, aj sa bude a je na nás, čomu sme ochotní uveriť a čomu nie.
Samozrejme, že v posledných rokoch sa bezpečnostná situácia mení. O tom hádam nepochybuje nikto. Mení sa na Blízkom východe. Mení sa veľmi dramaticky. Ale je pravdou, že sa mení aj za našimi hranicami. Dnes všetci vieme, že na východnej Ukrajine je vojenský konflikt. Nikomu sa to nepáči, ale taký je fakt. Nikto z rozumne zmýšľajúcich ľudí a normálnych ľudí nemôže chcieť vojnu. Nikto. Ak je vojna, trpia nevinní ľudia, mnohí nevinní ľudia, aj civili. Rimania kedysi mali staré príslovie, že kto chce mier, musí byť pripravený aj na vojnu. Inak mier nebude mať. Obávam sa, že to trochu stále platí.
Pred 80 rokmi, necelými, boli európski politici, mnohí možno v dobrom úmysle, tiež zameraní na to, že kde máme nepriateľov, všetko je v pohode, vyriešime to. Tak vznikol Mníchov. Mníchov bol pre väčšinu Európy v tom čase potvrdením mieru na desaťročia. To nebolo len zlyhanie jedného britského premiéra a možno niektorých politikov. Ten príbeh Mníchova je varovný aj dnes. Keď sa vrátil premiér Chamberlain z Mníchova, bol v Británii privítaný ako národný hrdina. Kráľ Juraj ho pozval na balkón Buckinghamského paláca, kde sa zhromaždili davy Londýnčanov, aby podporili mier pre danú dobu v Európe. V britskom parlamente Mníchovská dohoda prešla absolútnou väčšinou a bolo len pár poslancov, ktorí mali odvahu sa zdržať hlasovania, lebo by inak boli možno označení, že sú vojnoví štváči. Jedným z nich bol aj Winston Churchill. Ten sa zdržal hlasovania. Povedal, že Británia si mohla vybrať dve veci. Mohla si vybrať vojnu alebo hanbu. Vybrala si hanbu a bude mať vojnu.
Čiže, myslím si, že prezentovať kohokoľvek v tejto snemovni, kto navrhuje, alebo chce diskutovať o posilnení obranyschopnosti našej krajiny, ako ľudí, ktorí chcú vojnu, je proste nekorektné, je podľa mojej mienky nekorektné. Diskutujme úplne otvorene, verejne, ja som za, nezakrývajme si oči. A myslím si, že ten návrh práve tým, že stupňuje po jednotlivých rokoch a postupné výdavky na obranu zabezpečuje aj to, aby verejné obstarávanie v obrane, ktoré nebolo vždy transparentné, mohlo byť oveľa transparentnejšie, ako doposiaľ. Pretože ten pôvodný návrh na základe dohody predsedu vlády Fica a prezidenta po zvýšení v roku 2020 na 1,6 %, práve ten by spôsobil príliš radikálne zvýšenie v priebehu krátkeho obdobia, ktoré by mohlo znamenať výrazne netransparentné nakladanie v rámci verejných zákazok ministerstva obrany.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Na vystúpenie pána navrhovateľa Lipšica Štefan Kuffa s faktickou. Nech sa páči.

Ja len krátko. Naozaj je cítiť, že tá bezpečnostná situácia v celom svete sa mení. To nielen ako tu, to cítiť v Európe, ale v celom svete. A je to naozaj ten veľký ten tlak. Áno, kto chce mier, tak musí byť pripravený na tú vojnu. To rímske príslovie. Ale je rozdiel tiež medzi vojnou útočnou a obrannou. Aj v tom je podstatný ako rozdiel a treba to tak aj vštepovať možno aj práve našim ľuďom, ale aj našim vojakom a armáde, aby sme boli pripravení brániť svoju vlasť, hej? Brániť svoju vlasť je iné, ako útočiť a byť agresívny voči niekomu. To len chcem na Helenku akože reagovať, že koho má naše krajina ako za nepriateľov. Tak ma to tak napadá. Ja som to aj spomínal a spomeniem to. Slovensko môže byť nádherným mostom medzi východom a západom. Prečo to nevyužiť, túto situáciu? A neriešiť to so zbraňou v ruke, ale mierovým rokovaním.
To jak tuná bolo ešte pred rokom, tuná v parlamente, ako sme to podporovali, ten Majdan v Kyjeve, v uliciach. Ja som vyzýval k tomu pokoju. Viete, tu je taká paralela. Aj človek sa zamýšľa, aj teraz, čo sa deje v uliciach, lebo stačí len taká malá rozbuška. Kto by povedal v bývalej Juhoslávii, že tam bude vojna? A tá vojna, ten konflikt bol vnútroštátny. Tak jak je to teraz na Ukrajine, to isté bolo na Balkáne.
A k tým útočným puškám. Však samozrejme aj tá otázka, keď v časovom strese, keď nakupujeme, tak obyčajne tá kúpa sa pokazí, alebo nemusí vyjsť ako tak správne, ale ja som to tak trošku skomolil, ale chcem to povedať, že tie švajčiarske ručné zbrane sú také, že darmo sa dostanú k strelivu tie okolité krajiny, nepasuje to strelivo do toho. To som chcel poukázať na to, že dá sa efektívne využívať finančné zdroje. Vyrobiť také zbrane, ktoré prinášajú desaťnásobný úžitok. Tí Švajčiari majú tieto zbrane a to boli strojári, ktorí sa nad tým potrápili a vymysleli tento systém.

S posledným vystúpením v rámci rozpravy, nech sa páči, Juraj Droba.

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážený bývalý pán minister obrany, som rád, že ste tu, si tu. Ešte úplne na úvod asi, nedá mi nezareagovať na slová kolegov z rozpravy a z faktických poznámok. Štefan, ak by si trochu k tej téme niečo čítal, tak vieš, že Švajčiarsko napriek svojej neutralite veľmi úzko spolupracuje s NATO-m. Švajčiarsko sa dokonca zapája do viacerých medzinárodných aktivít NATO a financuje časť rozpočtu NATO. Čiže to je jedna z krajín, ktoré trvajú na svojej neutralite, majú na to svoje historické a iné dôvody, ale je to krajina, ktorá je plne začlenená do západného bezpečnostného systému.
Ku kolegyni Mezenskej ohľadom nepriateľov a ešte, ešte tam boli také úvahy na tému mosta medzi východom a západom. Toto je naozaj romantická predstava, ktorá sa jednoducho v dnešnom svete nemôže zmaterializovať, ani sa nezmaterializuje. Prihlásili sme sa s niekoľkými rozhodnými aktivitami k západnej demokratickej spoločnosti a som rád, že väčšina Slovenska, dokonca konsenzuálne naprieč politickým spektrom, naďalej tieto záväzky ctí a váži si to, že sme tam, kde dnes sme, lebo všetko mohlo byť aj úplne inak.
Čo sa týka nášho návrhu, na úvod by som povedal pár slov k tomu, ako vyzerá návrh štátneho rozpočtu v kapitole obrana pre najbližšie roky a ako je to v protiklade s tým, na čom sa dohodol predseda vlády s prezidentom Slovenskej republiky a s tým, čo následne prezident Slovenskej republiky deklaroval na nedávnom waleskom summite NATO v Cardiffe. V roku 2015 je rozpočtovaných 1,03 % HDP ako výdavky na obranu. V roku 2016 to má byť len 0,98 % a v roku 2017 to má byť už iba 0,93 %. Potom na ďalšie tri rozpočtované roky to mierne narastá. Prekračuje to opäť 1 %, ale je to naozaj prekročenie len o desatiny, necelú desatinu percenta. Takže len toľko k záväzkom z Walesu, na základe ktorých po a) nemáme znižovať rozpočet a po b) do roku 2020 ho máme navýšiť na 1,6 % DPH.
A dovoľte, aby som teraz prešiel trochu k obrane Slovenska ako takej. Poviem pár slov k nášmu členstvu v aliancii a budem hovoriť o súčasnej bezpečnostnej situácii, ktorá priamo súvisí s tým, aké je v dnešnej dobe nevyhnutné nájsť prostriedky na obranu a zvýšené prostriedky na obranu. Samozrejme, že je to téma, ktorá sa veľmi ľahko dá populisticky zneužiť a uvedomujem si aj s ďalšími dvomi predkladateľmi, že určite nebudeme obľúbencami slovenskej verejnosti, ale na druhej strane je naša úloha a práca, aby sme presvedčili ľudí, že sa nachádzame v situácii, ktorá nie je dnes ružová, kde vznikli úplne nové bezpečnostné hrozby a kde už len samotná demoralizácia armády a súčasný stav slovenskej armády nie je želateľný. A opäť, nie som žiadny vojnový štváč, som človek, ktorý si váži mier a dúfa, že aj jeho dieťa bude v tom mieri naďalej žiť a vyrastať. Zároveň však hovorím jedným dychom, že ten mier nie je zadarmo. A ten mier je zabezpečený, okrem iného, aj tým, že máme dobre vyzbrojenú armádu, ktorá je v prípade nebezpečenstva pripravená so svojimi aliančnými partnermi konať.
Súčasná diskusia o kríze vzťahov s Ruskom akoby znova otvorila tú debatu o našej zahranično-politickej orientácii a o našej bezpečnosti a ako keby niektorí, niektoré hlasy spochybňovali našu príslušnosť k západu, príslušnosť k aliancii NATO a príslušnosť k Európskej únii. Avšak ten vyvážený postoj, o ktorom niektorí hovoria, alebo neutrálny postoj, alebo most medzi Ruskom a západom je naozaj len ilúziou, je naozaj len predstavou. Sme súčasťou západného sveta a posledné roky sme sa snažili toto postavenie upevňovať. Nešikovnou zahraničnou politikou našu príslušnosť k západu môžeme spochybniť a to dokonca bez toho, že by sme priamo sledovali tento cieľ. Následne môžeme prísť o výhody, ktoré považujeme dnes za samozrejmé. Sú to predovšetkým tie bezpečnostné garancie, je to prestíž, sú to výhody plynúce z členstva v Európskej únii, voľný prístup na európsky trh, stimuly na modernizáciu krajiny a podobne.
V poslednom období podceňujeme význam bezpečnostnej agendy v politike štátu. Zabudli sme na to, že postarať sa o bezpečnosť a obranu je jednou z hlavných, ak nie úplne hlavnou úlohou štátu a vlády. Zdala sa nám naša európska, moderná, pacifistická paradigma v politickom myslení ako univerzálna a všeobecne prijateľná. No nie je to tak. Tá stena, za ktorou sa nachádzame, stena toho bezpečnostného skleníka je veľmi tenká a za ňou sa nachádzajú sily v spoločnosti, niekedy dokonca veľké skupiny obyvateľov, ktoré žijú v úplne inej fáze vývoja ako my, kde je použitie násilia legitímne a časté. Vôbec existencia tejto steny bola garantovaná práve Severoatlantickou alianciou a Spojenými štátmi, ktoré sú najväčším prispievateľom k spoločnej bezpečnosti.
Neviem, koľkí z vás týmto údajom disponujú, ale Spojené štáty prispievajú takmer 75 % do celkového rozpočtu NATO. Kde sme my Európania? Nechcem tým glorifikovať Spojené štáty, ale dovolím si povedať, že keby sa zrazu rozhodli konať unilaterálnejšie, keby sa rozhodli sústrediť sa na domáce problémy, tak vznikne v Európe obrovský problém. Neviem si predstaviť, akým spôsobom by sa riešil. Pacifistické dve desaťročia európskych dejín, vďaka ktorým dnes prosperujeme, nám dali niekoľko dôvodov na to, že sme si mysleli, že môžeme bezpečnostné hrozby ignorovať, ale tieto dve pacifické obdobia jednoducho skončili veľmi nedávno tým, čo sa stalo hneď na východ za hranicami Slovenska. Precitli sme v novej realite. Ukazuje sa teraz, že Európania nezodpovedne podcenili otázky obrany. Miera vojenských výdavkov je naozaj trestuhodne nízka, existuje len niekoľko výnimiek a to nie je žiadna obhajoba súčasného, súčasnej pozície a súčasného spendingu Slovenska. V rámci NATO sú len štyri štáty, ktoré, ktoré ten dvojpercentný záväzok dodržiavajú a niektoré ďalšie štáty však deklarovali veľmi jasne a začali to napĺňať už aj skutkami, to, že sa k tej dvojpercentnej hranici postupne budú blížiť. Spomeniem napríklad Veľkú Britániu, kde vojenské výdavky prekračujú 2 % HDP. Vo väčšine krajín, vrátane Slovenska, sa pohybujú na úrovni približne 1 % a USA a Rusko majú tento ukazovateľ dnes vo výške okolo 4 %, Saudská Arábia okolo 9 %, Južná Kórea asi 2,7 %, Izrael 6 %, Singapur 3,5 % a podobne. Hodnotu okolo 2 % musíme považovať za primeranú a dôstojnú moderného európskeho štátu, hoci aj v čase mieru.
Ďalším problémom a kameňom úrazu je akcieschopnosť a vycvičenosť našej armády a takisto výzbroj. Ak ozbrojené sily nie sú riadne cvičené a moderne vyzbrojené, stávajú sa v čase mieru len sociálnou inštitúciou na prežívanie profesionálnych vojakov a v čase vojny sú iba úbohými škatuľkami od zápaliek, ktoré sfúkne prvý útok protivníka. Ten ukrajinský príklad je naozaj varovný. Sme síce súčasťou NATO, sme súčasťou Európskej únie a nemôžme očakávať, že nás ostatné štáty budú brániť bez toho, aby sme do spoločnej obrany neprispievali svojím dielom aj my. Potvrdilo sa to, opäť sa vrátim k Ukrajine. Častým argumentom, prečo krajine nepomôcť, bolo, že to nič nezmení, lebo si jednoducho nevie pomôcť sama. Toto povedal Zbigniew Brzezinski, popredný americký, v súčasnosti bezpečnostný analytik, predtým poradca, myslím, že aj šéf národnej bezpečnosti za, za jedného alebo dvoch amerických prezidentov. Takto sa môžu na vec začať postupne pozerať Spojené štáty americké, ktoré si dlhodobo už kladú otázku, čo máme vlastne z toho, že sme súčasťou NATO, čo prinášajú a čím prispievajú naši európski partneri?
Najväčšie nebezpečenstvo, ktoré však vnímam ja, vyplýva z morálnej destabilizácie a demobilizácie viery, že máme akúsi zmluvu s prozreteľnosťou a my Slováci, my Európania, my demokrati sa o vlastnú bezpečnosť vlastne vôbec nemusíme starať, lebo veď už tu máme mier takmer 70 rokov a všetko ide úplne v poriadku. Nie je to tak. Tí Američania, na ktorých sa dnes spoliehame, tu nemusia byť vždy a my ako Európania musíme byť pripravení brániť sa sami. Takisto neplatí to, že my sme nejaký malý štátik, kde okolo nás aj tak rozhodujú veľké mocnosti a my, ak schováme hlavu do piesku a budeme sa tváriť, že veď my nikomu vlastne ubližovať nechceme, tak prečo by mal niekto ubližovať nám? Toto, bohužiaľ, tiež neplatí. Nie je to tak, nenechajú nás všetci na pokoji tak, ako si myslíme. Nebude to fungovať tak, že sa vždy s niekým predsa len nejak podobrotky dohodneme. Môže, nemusí. Buďme pripravení na to horšie. Stačí, ak sa pozriete na úplne najbrutálnejší príklad zo súčasnosti a tým je vznik Islamského štátu ISIL. A spôsob, akým sa oni vysporiadavajú nielen s vojenskými, ale aj s ideovými oponentmi, prípadne s ľuďmi, ktorí, ktorí s nimi nesúhlasia.
Čo sa týka summitu NATO vo Walese, skončil sa podľa očakávaní, napriek tomu, že mnoho štátov reagovalo rozporuplne od začiatku ukrajinskej krízy. Napokon sa podarilo dosiahnuť kompromis, ktorý vysiela jasný signál, predovšetkým smerom k Rusku, ktoré opätovne zreteľne počulo, že aliancia je naďalej pripravená chrániť spojencov za každých okolností a že naďalej platí mušketiersky princíp "jeden za všetkých, všetci za jedného". Odborne povedané, je to, je to v čl. V Zakladajúcej zmluvy Severoatlantickej aliancie. Trvali predovšetkým Pobaltské štáty na tom, aby, aby počuli z úst nového generálneho tajomníka opäť tú vetu, ktorou potvrdí, že územie Estónska, Lotyšska a Litvy je územím člena NATO a tým pádom je nedotknuteľné. A v momente, ako bude napadnuté, tak je úlohou NATO brániť svoje územie. Bola to prvá nevyhnutná podmienka a predovšetkým tri Pobaltské štáty boli pred summitom NATO vo Walese naozaj v nie veľmi dobrej situácii. Hovoril som s ich politikmi, hovoril som s ich poslancami a trvali na tom, aby odznelo opäť a niekoľkokrát z úst generálneho tajomníka, že záväzok NATO platí a článok V platí.
Bude však dôležité, aby sa tieto pekné slová z tlačoviek generálneho tajomníka a záverečnej deklarácie pretavili do každodenného života každého jedného spojenca a práve s týmto má aliancia dlhodobé problémy. Čo je nemenej podstatné, krajiny sľúbili navýšiť stagnujúce rozpočty tak, aby sa v horizonte desiatich rokov aspoň priblížili k tej stanovenej hranici 2 % a vytvorili tak priestor pre modernizáciu častokrát zastaraných spôsobilostí svojich armád. Tento záväzok si v budúcnosti zaslúži obzvlášť veľkú pozornosť, keďže neblahé skúsenosti z minulosti otupujú v prípade väčšiny štátov dôveru v jeho naplnenie. Stojí tiež za pochvalu, že NATO sa pod tlakom ukrajinskej krízy nezabarikádovalo do svojho vnútra a naďalej má ambíciu konať aj mimo svojich hraníc. Istým sklamaním je veľmi diétna pomoc Ukrajine, zatiaľ bolo schválených len 15 mil. eur, no za zmienku stoji pokračovanie aliančnej prítomnosti v Afganistane vo forme výcvikovej misie a prísľub irackej vláde reagovať na jej prípadné požiadavky o pomoc.
Čo sa týka našich susedov, vyšehradská skupina vyšla zo summitu podstatne lepšie, ako sa ešte niekoľko dní pred summitom mohlo zdať. Najlepšie samozrejme Poľsko, ktoré potvrdilo, že už dlhšie hrá v NATO vyššiu ligu ako ostatní traja jeho vyšehradskí susedia. Nielen tým, že získalo organizáciu ďalšieho stretnutia najvyšších spojeneckých lídrov, ktoré sa bude konať o dva roky vo Varšave, ale najmä potvrdením rozhodnutia posilniť aliančnú prítomnosť práve na poľskom území vo forme veliteľstva v Štetíne. Oficiálnymi vyhláseniami zaujala i zvyšná trojica nášho vyšehradského zoskupenia. Česi promptnou ponukou svojho príspevku do tzv. hrotového zoskupenia síl rýchlej reakcie vo forme špeciálnych jednotiek a potenciálne i vrtuľníkov, Slovensko sľubom o navýšení obranného rozpočtu zo súčasného 1 na 1,6 % do roku 2020 a Maďarsko oznámením o plánovanej modernizácii výzbroje a prebudovaní leteckej základne v Pápe tak, aby mohla prijímať lietadlá strategickej prepravy.
Vo všetkých troch prípadoch však nie je na mieste príliš to preháňať s optimizmom. Ani ľúbivé vyhlásenia počas summitu totiž neprekričali rozporuplné stanoviská, ktoré počas predošlých týždňov rezonovali z Prahy, Bratislavy ale aj Budapešti. Slová, ktoré spochybňujú úlohu Ruska ako agresora v ukrajinskej kríze prirovnávajúce prípadnú aliančnú prítomnosť v našich krajinách k pobytu sovietskych vojsk, či označujúce navyšovanie obranných výdavkov za nemorálne, budú zabudnuté až potom, ak sa začnú sľuby z Walesu napĺňať doma.
Čo sa týka Slovenska a jeho členstva v aliancii, nedávno uplynulo desať rokov, odkedy sme sa stali členmi v roku 2004. Musím povedať, že príbeh Slovenska v aliancii NATO je úspešným príbehom, ale to už dnes nestačí. V mnohom sme zaspali a mnohé nedostatky len s veľkými problémami dobiehame. Oblastí, v ktorých možno odporúčať konkrétne kroky, je množstvo, asi najdôležitejšie je pripomenúť, že bezpečnosť je hlavný predpoklad akéhokoľvek rozvoja štátu. A zároveň bezpečnosť nie je daná a nie je zadarmo. Bezpečnosti treba venovať pozornosť tak často, ako je to len možné a na všetkých úrovniach. Treba mať dlhodobé vízie a plány, ktoré samozrejme treba aj napĺňať a dostatočne flexibilné mechanizmy, reakcie na zmeny v situácii. Treba investovať do modernizácie. Je dobré, že ministerstvo obrany tento proces začalo, avšak tiež treba hovoriť o tom, akým spôsobom bude financované a aké konkrétne obstarávania na rezorte prebehnú. Treba posilniť dôveryhodnosť pri plnení záväzkov rastom rozpočtu na obranu, aktívnym hlásením sa k niektorým medzinárodným úlohám, poskytovaním infraštruktúry a podobne. Treba zosúladiť plánovanie a čo považujem za najdôležitejšie, treba investovať do personálu. Musí existovať kariérny a transparentný systém, o ktorom dnes môžeme len snívať.
Ctení kolegovia, ctené kolegyne, na záver chcem povedať, že je tu jeden z návrhov zákona, pod ktorý som sa podpísal, za ktorým si stojím. Uvedomujem si to, že to nie je populárne, ale myslím si, že začnime trochu viac rozmýšľať nad tým, kde sa Slovensko v oblasti bezpečnosti dnes nachádza a či naozaj nie je najvyšší čas začať konať kroky k tomu, aby sa tá situácia zlepšila.
Ďakujem za pozornosť.