44. schôdza

Ja by som chcel reagovať len na tú časť vystúpenia pána kolegu Viskupiča, kde hovorí, že tam musí byť súhlas dodávateľa, že dodávateľ má de facto právo veta. Svojvôľa dodávateľa je vylúčená v dôsledku aplikácie zásady, že záväzné stanoviská môže dotknutý orgán podávať len v rozsahu pôsobnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu. Je úlohou stavebného úradu, aby posúdil každé záväzné stanovisko dodávateľa z hľadiska dodržiavania rozsahu pôsobnosti dodávateľa vyplývajúcej zo zákona o tepelnej energetike. Ak zistí, že záväzné stanovisko bráni povoleniu výstavby, je povinný zahájiť konanie o riešení rozporov medzi záväznými stanoviskami, podľa § 136 stavebného zákona, a postúpiť takéto záväzné stanovisko nadriadenému orgánu.
A čo sa týka tej výhodnosti, ja som chcel dokončiť tú citáciu z tej štúdie Protimonopolného úradu, v ktorej hovorí on, teda nie ja to hovorím, že presviedčanie o vybudovaní vlastného zdroja na výrobu tepla sa nezaobíde v mnohých prípadoch bez neférových praktík a poskytovania neobjektívnych či skreslených informácií o skutočných výhodách a nevýhodách individuálneho vykurovania, nesprávnym výberom samostatného vykurovacieho zdroja, od ktorého odberatelia očakávajú nezávislosť a zníženie výdavkov na teplo a technickú úžitkovú vodu, môže mať, naopak, taký následok, že dôjde k zvýšeniu cenových nákladov domácností na túto položku, riešenie sa pre mnohých opätovne potom stáva pripojenie bytového domu na centrálny systém. Naozaj aj tú ekonomiku si treba často prečítať. Treba tam zahrnúť aj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja by som ešte chcela upresniť a ozrejmiť ten môj postoj k tomu, že ja by som bola oveľa radšej, ak by sa tu uskutočňovalo zásobovanie a výroba tepla prostredníctvom centrálnych dodávok, ale v týchto súčasných podmienkach, reálnych podmienkach, keď nie je dôsledná ani účinná kontrola prostredníctvom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, a dokonca aj tí výrobcovia a dodávatelia tepla podľa môjho názoru a aj presvedčenia nevykonali potrebné racionalizačné a úsporné opatrenia tak, aby tá dodávka bola efektívna, ak by to vykonali naozaj dôsledne a systematicky, aj keby sme garantovali a chránili to právo na slobodu výberu toho-ktorého dodávateľa alebo spôsobu zásobovania teplom, tak ak by naozaj tá účinná a systematická racionalizácia v rámci CZT-čiek prebiehala, mnohí odberatelia by vôbec neboli nútení ani by neboli nejakým spôsobom vedení k tomu, aby sa od centrálneho zásobovania teplom odpájali. Ja by som bola naozaj oveľa radšej, ak by naozaj tak, ako aj iné energetické odvetvia boli pod čo najväčšou ochranou štátu, aby či už štát alebo mestá tam mali svoj vplyv, aby si uchovali túto kontrolu. Ale, žiaľ, nestalo sa tak. A my teraz vlastne v dôsledku toho, že to centrálne zásobovanie teplom nie je pre mnohé bytové domy efektívne, sme podľa môjho názoru povinní umožniť ľuďom v rámci slobody výberu a liberalizácie trhu hľadať efektívnejšie riešenie. My im v tom naozaj nemôžeme brániť.

Ďakujem, áno, aj pani kolegyni Žitňanskej, aj pani kolegyni Mezenskej. Ja som si našiel, pán kolega Přidal, tie problémy a výzvy v Slovenskej republike. A tento odsek sa začína takto: „Základnou problémovou skutočnosťou sú v mnohých lokalitách najmä zastarané technológie tepelných zariadení na hranici životnosti. V súčasnosti sú pôvodné zariadenia centrálneho zdroja tepla vysoko neefektívne a ich prevádzkovanie je ťažko udržateľné, najmä z dôvodu dosahovania obrovských strát spôsobených nedokonalými a nevyhovujúcimi tepelnoizolačnými vlastnosťami rozvodových sietí,“ to sú tie roztopené chodníky, ktoré spomenul pán poslanec Poliačik, „tieto straty môžu podľa nastavených pravidiel vstupovať do návrhu regulovaných taríf len do určitej výšky. Stáva sa teda, že náklady na straty nehradí v plnej miere a v konečnej cene za teplo spotrebiteľ, prevádzkovateľovi však náklady neúmerne rastú. Napriek zvyšujúcim sa cenám za poskytnuté služby prevyšujú náklady na prevádzky výnosy z predaja tepla. Situácia sa môže stať neúnosnou najmä v prípade, ak je prevádzkovateľom sústavy mesto alebo iný veľký zdroj, ktoré nemá hlavne dostatok finančných prostriedkov na vykrytie strát. Z technologického hľadiska a z ďalšieho vývoja je, že spotrebiteľ to rieši hlavne odpájaním alebo zánikom podnikateľských aktivít a prevádzok na konkrétnom území.“ Čiže legislatívec si zmyslel, že efektivita sa nebude riešiť tak, že si budú ľudia kúriť lacnejšie, ale zákonom zakážeme odpojovanie od neefektívnych, toho, čo ten Protimonopolný konštatuje, zariadení s unikajúcim teplom. Toto, dúfam, už je každému jasné, že táto legislatívna úprava nebola vhodná a treba ju zmeniť, zo zákona vyhodiť. Ďakujem.

Kratučko sa vyjadrím, keďže viac-menej v priebehu rozpravy odznelo asi všetko.
To, čo ma najviac mrzí, je, že sme sa zaujali navzájom z opozície, ale neprišiel ani povzbudzujúci, ani kritický názor z tej strany politického spektra, od ktorého je dôležité to, či sa niečo s tým zákonom stane. To, že sme si vymenili názory, je možno dôležité z hľadiska občanov.
Ja by som veľmi rád zhrnul to aj na základe stanoviska Protimonopolného úradu, aj na základe využitia petičného práva spotrebiteľov, ktorí sú zorganizovaní či už v spotrebiteľských zväzoch alebo aj spoločenstvách bytových a nebytových priestorov, ktoré majú za to, že by chceli vytvárať reálny tlak na neefektívne centrálne zdroje tepla, možno aj pod tlakom, že veľa ľudí sa odpojí, pretože ja súhlasím s pani poslankyňou Mezenskou, že úmysel by mal byť ten, že existuje efektívnejšia, ekologickejšia cesta, kde ja vidím takisto centrálne zdroje vykurovania. Ale je to teraz nastavené tak, že cez oprávnené a neoprávnené a neefektívne teda náklady a neefektívne spravovanie mnoho, ešte šesť teplárni je pod priamym politickým vplyvom. Proste vo Fonde národného majetku máme stále trnavskú, martinskú, zvolenskú, košickú tepláreň, kde politickí nominanti bačujú s výrobou tepla. A preto predpokladám, že sú individuálne kúrenia v tých bytoch lacnejšie, preto vzniká tlak na to odpájanie. A ja si myslím, že ten tlak by vznikať mal, aby sa niekto v týchto obrovských firmám, ktoré dodávajú teplo, zamyslel nad tým, že niekedy na začiatku celej tejto histórie bolo absolútne logické, že či už naši otcovia, možno dedovia sa združovali, pretože ak niekto kúri centrálne, bude to lacnejšie, tak toto sa v priebehu tej kratučkej histórie postavilo na hlavu a teraz je drahšie to, čo je centrálne, a ľudia to chcú riešiť tým, že si budú radšej vykurovať svoje bytové jednotky v činžiakoch sami, pretože na tom ušetria peniaze, ak im to v správnom konaní povolia pri nastavení, lebo oni tam stále posudzujú tú ekologickú hladinu, aj keby rovno táto novela prešla. Čiže chcem, aby ľudia tlačili aj spôsobom tým, že bude tu obrovská hrozba mnohých odpojení. A tu by sme sa mohli zhodnúť, ak tu bude obrovská motivácia sa odpájať z centralizovaných, pretože sú neefektívne, tak sa na tom zhodnime, že je cesta efektivizácie aj centrálnych, a nájdime teda reálne parametre, pretože ľuďom nič iné nezostáva, iba sa z týchto zdrojov odpájať. Ďakujem.

Pozrite sa, ja tu v žiadnom prípade nechcem obhajovať nejaké neefektívne centralizované zásobovanie teplom, ale chcem sa pozerať aj na tých ľudí. Jednoducho keby to odpájanie bolo živel, niektorí tam zostanú.
A, pán kolega, no hovoríte, že poslanci strany SMER sa nevyjadrili k tomuto . Ja verím, že nás počúvali, aj keď teda tu ich v sále veľa nie je. (Ruch v sále.) Ale pán Galis nás počúval. A ja myslím, že to uvidíme, kto ich presvedčil, pri hlasovaní. Ďakujem.

Pani podpredsedníčka, kolegovia, kolegyne, chcel by so uviesť návrh zákona, ktorým by sme chceli opraviť opatrenie, ktoré zaviedla vláda Roberta Fica v nie dávnej minulosti, keď poskytla cestovné na vlaky zadarmo pre teda nám všetkým známe skupiny ľudí, de facto študentom do veku 26 rokov a potom dôchodcom, zjednodušene tu hovorme o študentoch a dôchodcoch.
Tento návrh zákona má jednu takú zásadnú chybičku. A to je to, že on sa síce tvári spravodlivý a verejnosti prospešný, ale pri tomto tvárení zároveň veľmi mnohým ľuďom ubližuje tým, že je diskriminačný.
Áno, aj vláda Roberta Fica, či prvá alebo druhá, rušila mnohé trate železničné. A, áno, boli to aj predošlé iné vlády Mikuláša Dzurindu, či prvá alebo druhá. Čiže aj vláda Roberta Fica zrušila trate. V tých obciach zostali koľajnice, ale, bohužiaľ, nemajú vlaky, na ktorých by mohli cestovať ľudia zadarmo.
Takisto sú potom obce a nie len obce, ale aj mestá a nie len mestá, ale aj okresné mestá a nie len okresné mestá, ale celé okresy, kde nemajú ani len koľajnice, nieto vlaky. A tým pádom aj títo ľudia sú návrhom, ktorý vláda Roberta Fica zaviedla, alebo opatrením diskriminovaní a ukrivdení na úkor tých, ktorí majú to šťastie, že vlak vo svojej obci majú.
Preto prichádzame s návrhom zákona, ktorý vychádza zo základného predpokladu, že keď si SMER zaumienil tento hrubý populizmus na Slovensku zaviesť, tak ho asi zrejme do volieb už nestiahne. Tak keď už teda ste sa rozhodli takto, tak my by sme chceli napraviť chybu, ktorú ste spáchali, aby ste rovnakú možnosť dali aj tým ľuďom, ktorí dnes nemajú v tej svojej obci funkčné vlakové spojenie, a preto navrhujeme, aby každý človek, ktorý spadá do kategórie, títo ľudia, ktorým ste dali vlaky zadarmo, čiže študenti vo veku do 26 rokov a dôchodcovia, ak vo svojej obci nemajú funkčné vlakové spojenie, mali zákonné právo na bezplatnú autobusovú dopravu po najbližšiu stanicu s funkčným vlakovým spojením, ešte raz opakujem, aby ľudia, ktorí vo svojej obci nemajú funkčné vlakové spojenie, mali rovnako nárok na bezplatnú autobusovú dopravu po najbližšiu zastávku s funkčným vlakovým spojením, kde by už mohli využívať výhody, ktoré ste vlastne im nastavili vy.
Zároveň to je aj taký rozmer pri tomto návrhu, ktorý, predpokladám, vás ani nenapadol. V priemere keď si zoberieme dnešné obce a mestá, ktoré majú funkčné vlakové spojenie, sú to v priemere bohatšie mestá a obce, ako tie, ktoré to funkčné vlakové spojenie nemajú, v priemere tieto obce a mestá sú s výrazne nižšou nezamestnanosťou, ako tie obce a mestá, ktoré funkčné vlakové spojenie nemajú. Inak povedané, nazdávame sa, ak by naďalej trval stav, ktorý ste zaviedli, že len jedna skupina ľudí bude mať možnosť využívať verejnú dopravu zdarma, a to tú, ktorú preferujete návrhom, čiže vlakovú, a tá druhá ju nebude mať, tak by postupne to podporovalo práve možno aj pocit krivdy týchto ľudí, ktorí dnes už žijú v hladových dolinách a u ktorých ani nepáchne prácou a vlakom už dupľom nie, tak títo ľudia by naďalej žili pocitom, že sú odstrkovaní od spoločnosti, spoločnosť o nich nemá záujem, alebo nie je to spoločnosť, ale, povedzme, štát, vláda o nich nemá záujem, lebo jednoducho doplácajú na to, že sa rozhodli žiť vo svojej obci, v ktorej sa narodili.
Obávame sa zároveň toho teda, že takýto pocit a takýto prístup štátu voči týmto, povedzme, koncovým obciam veľakrát, hovorím, v tých hladových dolinách môže spôsobiť ďalšie vysídľovanie týchto obcí, čo by v žiadnom prípade nemalo byť záujmom Slovenskej republiky a nemalo byť záujmom vlády Slovenskej republiky. Čiže poprosím pri študovaní si tohto návrhu zvážiť aj tento aspekt, ktorý má pomôcť zachovať rast slovenského vidieka a ktorý by mal zabrániť presídľovaniu ľudí z menších obcí do obcí, z ktorých budú plynúť výhody, z ktorých bude napríklad už iba teda ten vlak zadarmo alebo to, čo chystáte, teda ešte väčšie zľavy možno pre ľudí pracujúcich za prácu.
Dodnes ste zaviedli bezplatné vlaky pre študentov a dôchodcov. Ak zavediete toto opatrenie alebo prevýšite zľavy ešte pre pracujúcich ľudí, tento rozdiel alebo táto diskriminácia ľudí, ktorí nemajú vlakové spojenie vo svojich obciach a mestách, sa ešte viacej zvýrazní. Preto vás chcem poprosiť v mene predkladateľov tohto návrhu z nášho poslaneckého klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností , aby ste zvážili tento aspekt alebo teda upozornenie na diskrimináciu, ktorú ste zaviedli medzi tieto dve skupiny ľudí, ktorí prístup k vlakovej doprave zdarma majú vo svojej obci a v meste a ktorí ho nemajú. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, kolegyne, kolegovia, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 379 určil za spravodajcu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov, ktorý máme pod tlačou 1294. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. A zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
A v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, ktorý navrhujem ako gestorský.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Chcel by som iba doplniť jednu vec, ktorú som nepovedal v úvodnom slove, že zároveň s týmto návrhom navrhujeme odstrániť vlastne jednu nedokonalosť, ktorá dnes vo vzťahu medzi ministerstvom dopravy a samosprávou existuje, keď ministerstvo dopravy de facto je povinné iba platiť samosprávam, prispievať príspevkami na zabezpečenie dopravy vo verejnom záujme, ale nemá priamo možnosť korigovať cestovné poriadky, nastaviť ich tak, aby vlastne mohla vzniknúť integrovaná doprava, aby vlastne nadväzovali na seba samostatné cestovné poriadky. Takže vlastne v jednom ustanovení teda zároveň navrhujeme, aby ten, kto prispieva na zabezpečenie dopravy vo verejnom záujme, čiže v tomto prípade Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky mohlo priamo vstupovať teda do jednaní pri poskytnutí tohto príspevku, sa mohol zaujímať o cestovné poriadky a prípadne ich korigovať tak, aby na seba jednotlivé dopravy nadväzovali alebo aby prípadne nedochádzalo k duplicitám, keď vlastne jedným smerom sú zabezpečené dva rozličné spôsoby, ktoré zabezpečujú dopravu vo verejnom záujme, či teda autobusovú, vlakovú, pričom sú poloprázdne. Iba to som potreboval doplniť. Ďakujem.

Ospravedlňujem sa, som jeden z predkladateľov, takže sme sa dohodli na výmene.

Ďakujem vám, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, za uvedenie aj za toleranciu zmeny, ktorú sme zrejme boli povinní ohlásiť. Ospravedlňujem sa, že teda som vás vopred neinformoval o tom. Určite by to tak bolo správnejšie. Takže ďakujem.
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, hostia, dosť často hovorievam, že život je najlepším režisérom. A mám taký dojem, že to je naozaj veta, za ktorou si možno stáť, dnes 10. december je toho príkladom, dokonca takým dvojitým, dupľovaným.
Mne sa veľmi páčila tá doobedňajšia atmosféra, ktorá tu bola pri predkladaní zákona tiež z dielne Obyčajných ľudí a nezávislých osobností. Túto atmosféru by som si dovolil nazvať nielen takou prajnou, takou ústretovou, blízkou, myslím si, poslaneckému zboru, ktorý je povinný pracovať na zákone, aby bol čo najlepší, ale aj takým dobrým posolstvom verejnosti práve v tom slova zmysle, že tu bola snaha aj je snaha riešiť niečo, čo dávno a dlhodobo spí a čaká na svoje riešenie. A toho majstra režiséra menom život vidím najmä v tom, že bola tu snaha predkladateľov, a teda špeciálne dvojice poslankýň z nášho klubu pani Šípošovej a pani Jurinovej, aby tento zákon, ktorý hovorí obetiach komunistickej zlovôle a o istom postihnutí eštebákov, mohol zaznieť 10. decembra v Deň ľudských práv. A je to naozaj aj trocha smutné, aj, nebudem sa nad tým zamýšľať, také zvláštne, že ani v tejto, myslím si, v podstate maličkosti nebola tu ústretovosť, keď sme navrhli takýto postup, ho prijať. Ale majster rozhodol predsa tak, že napokon dnes o deviatej doobeda pani podpredsedníčka, za ňou pani Šípošová a kopa ďalších poslancov práve 10. decembra v Deň ľudských práv mali možnosť tento návrh predniesť. A nasledovala atmosféra, ktorá mne sa osobne veľmi páčila. To, že nebola celkom podporená úplne všetkými, nie je dôležité. Ale rozhodne to bola atmosféra, ktorá tu nie je obvyklá.
Prečo hovorím ešte raz o tom dopoludní. Je to preto, že myslím si, že ten majster režisér sa rozhodol zopakovať svoj kúsok aj poobede. Mne sa niečo pred dvanástou napoludnie dostala informácia, že Lesy Slovenskej republiky, š. p., podali na mňa trestné oznámenie za ohováranie a poškodzovanie dobrého mena. Priznám sa, nebýva to často, že by človek na seba dostával trestné oznámenie podané generálnemu prokurátorovi. A isteže to je taká chvíľa, ktorá človeka trocha až zaskočí a navodí u neho istú pozornosť. A ten režijný zásah vidím v tom, že je mojou povinnosťou, čestnou povinnosťou v mene klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností predložiť zákon, ktorý sme tu už mali snahu predložiť viackrát. Bol aj proti našej vôli stiahnutý. Tento zákon prišiel na rad práve niekoľko hodín potom, ako bolo to trestné oznámenie podané. A tú ruku režiséra vidím v tom, že je to zákon, ktorý hovorí o zodpovednosti verejných činiteľov pri výkone štátnej moci. Mne sa tie dve veci prepájajú. Ak na jednej strane existujú predstavitelia štátnej moci, ktorí sa oprávnene cítia znevážení a podnik, ktorý reprezentujú, považujú za poškodenie na dobrom mene, a zároveň tu mám možnosť predložiť takýto zákon bez toho, aby som z toho vyvádzal nejaké dôsledky do budúcnosti, pretože všetko je v rukách orgánov, ktoré sú na to poverené, vidím v tom istú prepojenosť, ktorá svojím spôsobom mi robí istú radosť. A považujem to za náhodu, ktorá vytvára možnože ten pocit, že všetko je tak, ako má byť, že možno tie naše vzťahy sú mnohokrát dobré, ale nedokonalé, ale že v konečnom dôsledku sa veci dejú tak, ako sa diať majú, aj keď niekedy máme mnohí pocit, že sa dejú pomaly. Ale čo je to proti večnosti?
Takže skúsme sa teraz pozrieť na zákon, ktorý sa nazýva, aby som bol presný, zákonom, ktorý sa dopĺňa zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zdanlivo tu vzniká taký pocit, že máme tu zákon, ktorý hovorí vlastne o zodpovednosti štátu a prečo doň vstupovať.
Je tu jedna zásadná nedokonalosť tohto zákona ktorý je tu už od roku 2003. Je to dané tým, že zodpovednosť verejnej moci je tu chápaná len vo vzťahu k právnym subjektom, vo vzťahu k štátu, príp. obce a vôbec sa tu neuvažuje o zodpovednosti ľudí, ktorí sú nositeľmi tejto štátnej moci. Je to dosť zvláštne, lebo možno je tu namieste otázka, prečo sme to už dávno neopravili. No neriešme to, prečo sme to neopravovali v minulosti, potešme sa z toho, že tu taká snaha je, lebo asi mnohí sa zhodneme na tom, že mať zodpovedných nositeľov štátnej moci za svoje rozhodnutia nie je zlá myšlienka, ale, naopak, je to myšlienka potrebná. Takže tento okamih bol rozhodujúci preto, aby sme k tomu pristúpili v našom klube. Predkladám teda tento návrh v mene jedenástich poslancov nášho klubu, aby sme sa pokúsili o zásadný doplnok a zmenu tohto zákona.
A teraz, aby som bol v úvode stručný pri predkladaní, v čom je, no hovoríme o tom, že aj verejný činiteľ ako nositeľ štátnej moci je zodpovedný za svoje rozhodnutia. Nemôže to byť v takom prípade len ministerstvo, úrad, obec. Vždy za tým treba vidieť človeka, ako hovorí básnik, za všetkým treba vidieť človeka. Nuž v tomto prípade menej politicky aj za rozhodnutím štátnej moci treba vidieť konkrétnych ľudí. Hovoríme o tom, že títo verejní činitelia sú zodpovední za svoje rozhodnutia, hovoríme o tom, kto je verejný činiteľ. To presne vymedzuje zákon, náš návrh. Hovoríme takisto o tom, že každý z týchto činiteľov je zodpovedný za svoje rozhodnutia, pretože ak sú nie v súlade s efektívnosťou, s úspornosťou, s účelom, na ktorý tento štátny predstaviteľ štátnej moci vykonáva svoj úrad, tak je zodpovedný za svoje rozhodnutia, pokiaľ nie sú efektívne, hospodárne a vykonávané starostlivosťou riadneho hospodára.
Hovoríme tu takisto o tom, akým spôsobom sa môže zbaviť predstaviteľ štátnej moci svojej zodpovednosti. A to je prípad, keď zjavne nemohol konať inakšie, ako mu určoval zákon, pracovný postup, a teda musel konať spôsobom, ktorý viedol ku vzniku škody.
Hovoríme tu aj veľmi presne o tom, ako je to v prípade, že existuje viacero funkcionárov, ktorí nejakým spôsobom sa podieľali na rozhodnutí, ktoré spôsobilo škodu. A v takomto prípade sa tiež podieľajú na tom rukou spoločnou a nerozdielnou.
Hovoríme tu aj o tom, keď existuje nejaké reťazenie rozhodnutí, ktoré viedli ku vzniku škody, že zodpovedá za to nielen konečný podpisovateľ, ale aj tí, ktorí boli v tom rade predtým, ktorí rozhodli o takomto postupe.
Hovorí sa tu o tom, kto je oprávnený prijať takéto oznámenie o zneužití štátnej moci. To je generálny prokurátor.
Máme tu vymedzenú aj otázku poistenia, aj keď, priznám sa, nie celkom dôsledne, lebo hovoríme, že v prípade ak predstaviteľ štátnej moci je poistený, tak generálny prokurátor sa obráti najprv na riešenie vo vzťahu k poisťovni. Preto hovorím o istom nedôslednom prístupe, aj keď je to možno trochu nadsadené. Verím, že sa to už nemôže stať, lebo z minulosti sú známe prípady, že niektorí predstavitelia štátnej moci bývali poistení, ale z prostriedkov organizácie, ktorú riadili. Myslím si, že táto vec je prekonaná a že takýto strašidelný nezmysel a takéto zneužitie postavenia vari si už nedovolí po známych skúsenostiach žiadny funkcionár, aby sa dal poistiť voči svojim chybám z prostriedkov štátu.
V závere sa spomína, že je tu otázka nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť predmetom nášho riešenia, ktoré predstavujeme.
A hovorí sa tu aj o tom, že možno považovať za dobu premlčaciu obdobie desiatich rokov, po ktorých už nie je to možné od zistenia takéhoto podozrenia zo zneužitia štátnej moci konkrétnym verejným činiteľom ďalej riešiť.
To sú v kocke základné tézy návrhu, ktorým teda rozširujeme zodpovednosť pri výkone štátnej moci z niekedy nie celkom uchopiteľných orgánov, ktoré doteraz túto zodpovednosť mali, a prenášame túto zodpovednosť na konkrétnych nositeľov štátnej moci.
Možno sa tu žiada pri tomto závere predstavenia tohto návrhu zákona povedať, v čom je taká základná ideová otázka. Možno by niekto povedal, či je to vôbec správne, aby sme hovorili o postihu, či je to primerané, aby sme sa snažili akože strašiť, že, pozor, keď budeš zle riadiť, tak môžeš byť vystavený aj otázke znášania konkrétnej materiálnej zodpovednosti za škody, ktoré si svojimi rozhodnutiami spôsobil. No nechcel by som vidieť v tomto návrhu žiadnu otázku trestajúcej ruky. Som presvedčený, že náš návrh nemá primárne za cieľ trestať, ale vytvoriť podmienky pre slušné riadenie štátu. Pri takejto téme už aj v minulosti, viete, sme navrhovali aj v iných súvislostiach, že hmotná zodpovednosť je alfa aj omega mnohých problémov v tejto krajine. Často sme hovorili, že toto nie je trestajúci zákon, ale to je zákon, návrh zákona, ktorý vytvára možnosť, aby slušný človek si povedal, že: „Veď ja do toho idem.“ Oponent tu povie, že nikto sa neodváži za takýchto podmienok zobrať nejakú verejnú funkciu, veď by musel platiť za svoje chybné rozhodnutia. My odpovedáme na to úplne iným spôsobom. Každý slušný človek sa práve za takýchto podmienok ujme vysokej funkcie alebo vyššej funkcie, nehovoríme len o ministroch, hovoríme aj o generálnych riaditeľoch, o rôznych predsedoch, pretože si povie: „Áno, tento zákon pre mňa vytvoril podmienku, ktorá je veľmi dôležitá, pretože nikto nebude môcť prísť za mnou,“ a tu nachádzam prepojenie na politické nominácie, ktorú sú tým zlom, ktoré často tu zaznieva ako to, čo musíme odstrániť, „sa nemôže stať, že niekto mi povie: „Musíš urobiť vo svojej funkcii takýto úkon, pretože my sme ťa tam dali a ty nás teraz poslúchaj.“.“ Slušný človek, nositeľ takejto verejnej funkcie, človek, ktorému ide naozaj o riešenie veci tak, aby naplnil zmysel dobrého hospodára podniku, ktorý spravuje, alebo rezortu, ktorý spravuje, povie: „Práveže vďaka takémuto zákonu, ktorý prijali v decembri 2014 poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, môžem prijať poverenie a uchádzať sa o túto funkciu a v prípade, že teda to poverenie zostanem aj vykonávať, pretože sa nemôže stať, že by ma niekto mohol nútiť svojimi požiadavkami na vykonanie niečoho, čo by malo byť akýmsi spásaním dlhu,“ máš funkciu, tak poslúchaj, „pretože budem mať vždy oporu v tomto zákone, ktorá mi umožní povedať: „Veď som konal v zmysle zákona a nikto nemôže odo mňa chcieť, aby som vystavil seba alebo svoju rodinu postihu, že budem musieť splácať materiálne škody.“.“ Tu nikto nehovorí o bežných podnikateľských rizikách, ktoré sú spojené tak so štátnym výkonom rôznej moci, ako aj s podnikateľským súkromným subjektom. Tu sa musí zjavne preukázať, že takýto predstaviteľ štátnej moci vedome konal spôsobom, musí mu to byť preukázané kontrolou alebo súdom, ktorý nie je zlučiteľný so starostlivosťou riadneho hospodára.
A preto tu chcem upozorniť na moment, ktorý považujem za najdôležitejší, a opakujem ho v závere ešte raz. Tento zákon je zákonom pre slušných riadiacich pracovníkov, ktorým potrebujeme pomôcť, aby sa nebáli prevziať na seba zodpovednosť a mali v ňom poistku, že nikto nebude na nich naliehať, aby urobili úkony, ktoré nie sú zlučiteľné s takouto funkciou.
V úvode som hovoril o tom prepojení tej žaloby Lesov Slovenskej republiky na mňa. A teraz jednoducho hovorím o tejto súvislosti práve z tohto pohľadu, že je veľmi potrebné mať v takejto súvislosti jasno. Lesy Slovenskej republiky urobili tak, ako som sa verejne k tomu prihlásil. A to dnes opakujem, verejné obstarávanie nebolo podľa mojej mienky, uvidíme, ako o tom rozhodnú súdy alebo pán generálny prokurátor, vôbec v súlade so starostlivosťou riadneho hospodára. No ak tu existuje takáto obava, že tu takéto rozhodnutie bolo urobené, čo viac potrebujeme, aby sme mali takúto oporu v zákone? A viete, prečo sa na to pýtam? Ja som to napísal aj pánovi premiérovi. Som hlboko presvedčený, že to verejné obstarávanie, ktoré či už bude za tých 10 mil. či 14 mil. alebo toľko, ako mi odpovedal pán premiér, že podľa jeho prepočtu to len na 6 mil. vychádza, nebolo spískané na území Lesov Slovenskej republiky, že tie nitky idú niekde z vyššia, že elementárna logika verejného obstarávania výkonov, o ktorom teraz nechcem podobne rozprávať, priam velí, aby sa pod takéto verejné obstarávanie nepodpísal nikto. A keď sa podeň niekto podpísal, no zrejme to bolo asi kvôli tomu, že boli tu niektoré veci, ktoré dostatočne nepoznáme.
Som presvedčený a v tom by som videl tú prepojenosť, že prijatie takéhoto zákona by umožnilo, aby ľudia, ktorí majú zodpovednosť za riadenie konkrétnych úsekov štátnej moci, nepodľahli tlakom a mali možnosť povedať svojim predstaveným: „Nenúťte nás do toho. Budeme to musieť platiť my alebo, nedajbože, ešte naše deti, keď to bude čiastka, ktorú nedokáže človek za svojho života splatiť,“ lebo mnohokrát ide o čiastky, o ktorých vieme, že sú príliš vysoké na to, aby ich človek dokázal splatiť. A ja si myslím, že takýto bič alebo takéto memento potrebujeme. Veľmi nám pomôže vyriešiť obrovské množstvo problémov, ktoré tu máme. Prevaľuje sa to tu stále, raz zľava, raz sprava, raz verejné obstarávanie také. Niekto povie, ako cez kopirák stále sa to deje. Pomôžme nášmu štátu a všetkým ľuďom, ktorí majú odvahu postaviť sa na čele podnikov, inštitúcií, rezortov, aby mohli povedať tým, ktorí by z pozadia radi ťahali nejaké nitky: „Nenúť ma. Zákon, ktorý hovorí o mojej hmotnej zodpovednosti, by ma dostal do situácie, kde mi už nepomôže ani expedovanie do Bruselu, ani nejaké novinové ospravedlnenie a hmlenie. Budem to musieť zaplatiť.“ Ja si myslím, že chvíľa, keď v našej krajine bude platiť takéto rozmýšľanie, sa naozaj blíži. Vážme si, že tu máme demokraciu, že tu môžeme o tom rozprávať, ale nemožno si vážiť spôsoby, ktoré stále a veľmi často sa zjavujú práve pri postupoch, pri ktorých skoro všetci vieme, aká je pravda, len pokrčíme plecami a povieme: „No taký je život, daj pokoj, máš pokoj, nezmeníš to.“ No kto to má zmeniť, ak nie poslanci Národnej rady? My máme mať strach? Pomôžme naším zákonom, ktorý tu predkladám v mene jedenástich poslancov, aby ten strach nemuseli mať ľudia, ktorí sa chcú ujať funkcie, o ktorých som rozprával a ktoré sú predmetom nášho návrhu zákona. To je toľko v úvodnej reči. Ďakujem.