46. schôdza

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, pán vicepremiér, budeme pokračovať v rokovaní deviateho dňa 46. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave o zameraní zahraničnej a európskej politiky na rok 2015, je to tlač 1338.
Ďalším v poradí z písomne prihlásených do rozpravy je pán poslanec Martin Fedor, ktorému týmto dávam slovo. Potom sa podľa ďalšieho zoznamu pripravia Peter Osuský, František Šebej a Jozef Viskupič.
Nech sa páči.

(Pokračovanie v rokovaní v rozprave o Zameraní zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2015, tlač 1338.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, pán vicepremiér, správu o zameraní zahraničnej politiky, zahraničnej a európskej politiky predkladá Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v čase, kedy sa naďalej stupňuje napätie u nášho východného suseda. Dianie na Ukrajine považujem za kriticky významné aj pre budúcnosť Slovenska, ale aj sveta, v ktorom žijeme. Nie je v súčasnosti dôležitejšia zahraničnopolitická téma, ktorá aj od nás vyžaduje postoje, ale aj jasné názory. Preto sa chcem venovať najmä téme bezpečnostnej krízy, ktorá najvýraznejšie bude formovať bezpečnostné, ale aj zahraničnopolitické priority. Viac sa chcem zamerať na to, čo si myslím, že v zameraní buď chýba, alebo nie je dostatočne zvýraznené práve s ohľadom na tento bezpečnostný rozmer. Nebudem sa pristavovať preto pri iných bodoch, s ktorými súhlasím.
Azda prvýkrát od vstupu Slovenska do Európskej únie, Severoatlantickej aliancie vnímame nezhody v názore na aktuálnu a najdôležitejšiu situáciu priamo v našom susedstve. Hlavným problémom ako by sa stával ústup od konsenzu v otázkach zahraničnej politiky. Slovenská politika od tohto konsenzu ustúpila v tak vážnej veci, ako bolo dianie na Ukrajine. Z tohto dôvodu si myslím, že Ukrajine sa treba venovať oveľa viac ako iným, aj keď dôležitým témam. Za posledné štvrťstoročie a možno aj od druhej svetovej vojny sme priamo u nášho suseda nemali nikdy tak vážnu situáciu, ktorá sa dotýka priamo nás. Preto vítam, že ministerstvo zahraničných vecí presne opisuje to, čo sa na Ukrajine stalo, že bola porušená, citujem teda, "že bola porušená suverenita a teritoriálna integrita susednej krajiny, celková geopolitická rovnováha európskeho kontinentu, princípy medzinárodného práva i kontrola medzinárodne uznaných subjektov a ich vlastných štátnych teritórií". Koniec citátu. Na druhej strane ako by sme sa príliš často vyhýbali pomenovaniu vecí pravým menom. A v tomto prípade to správne slovo je podľa môjho názoru agresia. Myslím, že by sme sa mali vyjadriť jednoznačnejšie a jasne, že agresie sa u nášho suseda nedopustili nijakí mimozemšťana ani nijaké tajomné sily. Je to krok, ktorý od druhej svetovej vojny nemá obdobu. Zobrali slabšiemu susedovi kus územia a pričlenili ho k svojmu novodobému impériu. Keď hovoríme o obeti, mali by sme jasne a viac hovoriť aj o vinníkovi, agresorovi.
Som presvedčený, že v súčasnosti sú dva princípy, ktoré musí naša zahraničná politika ctiť vysoko, a to v našom vlastnom slovenskom záujme. Po prvé, princíp nenarušiteľnosti územnej celistvosti a suverenity. Po druhé, princíp zvrchovanosti, ktorý zabezpečuje, aby mohli štáty rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne prostredníctvom slobodného a demokratického vyjadrenia svojich občanov.
Zdá sa, akoby tieto princípy alebo hodnoty, ak chcete, boli natoľko samozrejmé, že ich ani netreba spomínať, no ukazuje sa, že udalosti u nášho suseda výrazne menia prístup, ako premýšľame aj o slovenskej bezpečnosti. Tak to ako to urobil prezident Slovenskej republiky, ktorý minulý týždeň uviedol, že, citujem: "Bez Ruskej podpory by sa konflikt na Ukrajine nikdy nezačal, a preto je našou povinnosťou ako demokratických národov zaujať jasné stanovisko. Rozhodne podporujem zachovanie sankcií, kým sa situácia na Ukrajine nezlepší." Uviedol prezident. Koniec citátu.
Ministerstvo zahraničných vecí však uvádza, že Slovenská republika je v prípade stabilizácie situácie na Ukrajine s pozitívnym prispením Ruskej federácie pripravená na postupné uvoľňovanie sankcií a situácie. Lenže k takému dianiu akosi nedochádza. Naopak, situácia sa v Donbase v posledných týždňoch a dňoch skôr naďalej zhoršuje. Takže asi viac sa treba pripraviť nie na uvoľňovanie situácie, ale skôr na iné scenáre.
Podpora Ukrajiny je nielen morálna povinnosť, je to aj v našom hlavnom bezpečnostnom alebo národnoštátnom záujme. Z tohto pohľadu som rád, že Slovenská republika bude vo vzťahu k Ukrajine aspoň prispievať k úsiliu Severoatlantickej aliancie prostredníctvom materiálnej aj finančnej podpory v oblasti výcviku, odovzdávania skúseností, posilňovať obranné kapacity Ukrajiny. Áno, aj vzhľadom na naše dejiny, historické skúsenosti by sme nemali sa otočiť Ukrajine chrbtom, ale jej aktívne pomáhať.
Zahraničná politika štátu sa v našich podmienkach formuluje predovšetkým v trojuholníku vzťahov inštitucionálno-personálnych, a to medzi ministerstvom zahraničných vecí a ministrom, Úradom vlády a teda premiérom a prezidentom. Úspešná dôveryhodná zahraničná politika funguje, ak v dôležitých otázkach tieto tri inštitúcie či predstavitelia konajú v zhode, bez falošných tónov.
Čo ma však v súčasnosti na slovenskej zahraničnej politike mrzí najviac a o čom chcem hovoriť, je jej dvojtvárnosť a ústup od konsenzu v otázkach práve zahraničnej politiky. Dvojtvárnosť, ktorú podľa môjho názoru spôsobujú najmä výroky predsedu vlády Slovenskej republiky, ktoré najmä v minulom roku boli často v rozpore s vlastným ministerstvom zahraničných vecí, ale aj s vyjadreniami prezidenta republiky. Dobrým zvykom na Slovensku bolo, že v zahraničnej politike Slovenska po roku 1998 v zásadných veciach vždy existovala zhoda, ako má Slovensko smerovať v zahraničnopolitickej oblasti. Táto zhoda bola viditeľná jednak medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, ale aj medzi všetkými relevantnými politickými stranami.
Dnes na jednej strane vidíme výroky pána prezidenta alebo aj pána ministra zahraničných vecí, ktoré sú podľa môjho názoru z hodnotového zahraničnopolitického, ale aj bezpečnostného hľadiska konzistentné, aj predvídateľné, a z tohto miesta by som ich chcel oceniť. Na druhej strane ale tu vnímame a vidíme vyjadrenia predsedu vlády, ktorý si s nimi protirečí. Napríklad v oblasti potreby výdavkov na zbrojenie, v neschopnosti označiť Ruskú federáciu za agresora, keď hovorí o Ukrajine ako o bojisku záujmov veľmocí. Pán predseda vlády tiež viackrát verejne vylúčil prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, o ktorú nás nikto teda ani nežiadal. Ako uviedli niektorí predrečníci, predseda vlády sa v rétorike, bohužiaľ, začína prirovnávať alebo pripodobňovať ruskej propagande. Nehovorí o vojne separatistov podporovaných a vyzbrojovaných Ruskom proti ukrajinskej armáde, ale o geopolitickom súboji, ktorý vedú Spojené štáty a Rusko. Možno na pripomenutie jeho výrok zo septembra, dovolím si zacitovať: "Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide. Už som dosť dlho v politike, aby mi zmäkol úplne mozog a rozprával som, čo šíri propaganda." Koniec citátu. Povedal v septembri po zasadnutí vlády. Citát pokračuje: "Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyv na Ukrajine." Koniec citátu. A pri tej istej príležitosti sankcie Únie proti Rusku označil za nezmyselné a škodlivé pre našu ekonomiku. V rozpore s tým, čo tvrdí napríklad prezident Slovenskej republiky. Vo svojich výrokoch však dokázal ísť ešte ďalej. Predseda vlády spochybnil výsledky summitu vo Walese, kde sa zúčastnili prezident a jeho ministri, zahraničných vecí a obrany.
Pán predseda vlády dal rozhovor nemenovanému časopisu šíriacemu ruskú propagandu, kde povedal, v rozpore s tým, k čomu sa Slovensko prihlásilo, citujem: "Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na summite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo." Koniec citátu.
V správe o zameraní zahraničnej politiky sa hovorí, že Slovensko sa zapojí do realizácie rozhodnutí summitu vo Walese, že budeme realizovať kolektívny záväzok zefektívniť a postupne zvýšiť výdavky na obranu a modernizáciu ozbrojených síl, že zabezpečíme ich reálny nárast v súlade s hospodárskym rastom a zároveň do roku 2020 vyčleníme 1,6 % HDP na obranu. Ja myslím, že by nám mohlo vadiť, že toto všetko, správne a potrebné zámery, pán predseda našej vlády označuje za bláznovstvo, že takýmito výrokmi spochybňuje aj ministra zahraničných vecí, aj prezidenta Slovenskej republiky. Toto ja nazývam dvojtvárnosť.
A takouto dvojtvárnosťou zahraničnej politiky, takýmito výrokmi slovenského premiéra trpí dôveryhodnosť Slovenska. A nielen to. Je tu ešte jedna dôležitá a nepríjemná, môžme povedať, nebezpečná vec. Niekedy sa mi zdá, ako keby zahraničnopolitické videnie predsedu vlády bolo mimoriadne ovplyvnené ruskou propagandou. Propagandou často lživou, plnej poloprávd a dezinformácií, ktorá zaplavuje internet alebo tzv. alternatívne médiá. Bohužiaľ, tejto propagande dokáže naletieť množstvo ľudí a vyzerá to tak, že aj pán predseda vlády. Podporuje tak ciele, ktorá takáto propaganda chce dosiahnuť, t. j. znejasniť, zrelativizovať postoje, pozície a fakty, aby ľudia vlastne mávli rukou a povedali: no veď pravda bude napokon niekde uprostred. Počuli sme to už aj v dnešnej rozprave k tomuto bodu, viacerí z poslancov, nevieme sa zorientovať, kde vlastne pravda má byť.
Úlohou vlády, som presvedčený, by malo byť s takouto propagandou, ktorá je v rozpore so záujmami Slovenska a jej spojencov, bojovať, postaviť sa jej, nie ju niektorými svojimi výrokmi dokonca potvrdzovať a presadzovať.
V zahraničnopolitickej oblasti sa zdá, že práve ruská propaganda je jedno z najväčších ohrození, ktorým v súčasnosti čelíme. Je to vec, o ktorej by mala byť zmienka aj v zameraní zahraničnej politiky Slovenskej republiky, pretože ide o záležitosť, ktorá je vážnym zahraničnopolitickým a bezpečnostným problémom. Nielen zo strany Ruska, ale aj zo strany napríklad Islamského štátu. Vidíme v súčasnosti nový typ tzv. hybridnej vojny. Za nebezpečenstvo ju považuje aj napríklad nová bezpečnostná stratégia Českej republiky schválená len minulý týždeň, myslím. A dovoľujem si tam zacitovať, z nej: "Niektoré štáty sa usilujú o revíziu súčasného medzinárodného usporiadania a sú pripravené k dosiahnutiu svojich cieľov použiť metódy hybridnej vojny, kombinujúce konvenčné i nekonvenčné vojenské prostriedky s nevojenskými (propaganda využívajúca tradičné i nové médiá, spravodajské dezinformačné akcie, kybernetické útoky, politický a ekonomický nátlak, vysielanie neoznačených príslušníkov ozbrojených síl. Tieto krajiny posilňujú svoj vojenských potenciál a snažia sa budovať si exkluzívne sféry vplyvu prostredníctvom destabilizácie susedských krajín a využívania miestnych konfliktov a sporov." Koniec citátu.
Na Slovensku sa veľmi o tom nehovorí a ako keby sme tomu nevenovali pozornosť. Opakujem, dezinformácie, šírenie protizápadnej a protidemokratickej propagandy a rôznych nepodložených konšpiračných teórií sú jedným z hlavných bezpečnostných hrozieb, ktorým naša krajina aj Európa v súčasnosti vôbec čelia. Je to vec, ku ktorej by sa mala vláda, rezort zahraničia aj bezpečnostné zložky postaviť, čeliť jej.
Predseda vlády Slovenskej republiky sa svojimi vyjadreniami k tejto nebezpečnej propagande, ktorá je súčasťou hybridnej vojny, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine, ale aj Európe, približuje a vlastne ju podporuje.
S novým typom vojny súvisí ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí, a to je kybernetická bezpečnosť. Na Slovensku však akoby tento problém neexistoval. Myslím si, že tomuto problému by aj správa o zameraní mala venovať väčšiu pozornosť a zároveň aj vláda ako celok by tento problém mala začať urýchlene riešiť, keďže na rozdiel od iných krajín sme v tejto téme aj z hľadiska priorizácie jednotlivých politík štátu dosť pozadu.
Svet aj bezpečnostné hrozby sa menia, ako som už uviedol vyššie a ako je asi konsenzus. A nie je to len Ukrajina, terorizmus, extrémizmus a Islamský štát. Čelíme novým typom vojny, čelíme nebývalej propagande aj ohrozeniu kybernetickej bezpečnosti. Správa o zameraní zahraničnej politiky správne uvádza, že "nová bezpečnostná situácia si na rozdiel od predchádzajúcich rokov vyžaduje osobitné zdôraznenie bezpečnostnej dimenzie slovenskej zahraničnej politiky, a to vo všetkých jej vektoroch". Uviedol to aj pán poslanec Bugár. A môžem sa pripojiť aj za stranu Sieť, že Slovensko potrebuje urýchlene prijať novú bezpečnostnú stratégiu, keďže tá pôvodná je stará takmer desať rokov.
Mimochodom, Poľsko, ktoré by malo byť naším hlavným strategickým spojencom, aktualizovalo bezpečnostnú stratégiu, predtým schválenú v roku 2007, v roku 2014 práve pod tlakom udalostí, ktoré sa diali aj v susedstve Poľska a teda aj nás. Susedná Česká republika rovnako aktualizovala bezpečnostnú stratégiu len nedávno. Ako som uviedol, práve minulý týždeň ju schvaľovali. Na Slovensku však v oblasti bezpečnostnej stratégie nevidíme žiaden pohyb. Nemám dojem, že by vláda pracovala na jej aktualizácii. Budem rád, ak sa mýlim a pán minister uvedie veci na správnu mieru. Pretože myslím si, že práve ministerstvo zahraničných vecí by malo byť v tejto oblasti ťahúňom. Tu by som naozaj žiadal viac. Bezpečnostná stratégia v konečnom dôsledku určuje zásadné politiky štátu. Mala by určovať zásadné politiky štátu. Bezpečnostná stratégia by mala zadefinovať, čo sú hlavné témy bezpečnostnej politiky, kto má byť naším hlavným strategickým partnerom, napríklad. A tu si dovolím povedať opätovne aj stanovisko strany Sieť a aj moje osobné. Sme presvedčení o tom, že naším partnerom, najdôležitejším partnerom, a to aj na strategickej úrovni, by malo byť práve Poľsko. Ešte do júna tohto roku je Slovensko predsedajúcou krajinou V4. A toto obdobie by mala naša zahraničná politika využiť na to, aby si s ním, ako naším najväčším a najvýznamnejším susedom, zladila noty. V základných otázkach geopolitických, strednej, východnej Európy, nášho priestoru, malo Poľsko vždy jasné, hodnotové a podľa môjho názoru správne postoje, stanoviská. Navyše je úplne prirodzene diplomatickým aj hospodárskym lídrom strednej a východnej Európy. Preto si myslím, že spolupráci s Poľskom má byť venovaný podstatný väčší priestor aj v zameraní zahraničnej politiky. Spolupráca s Poľskom ako naším najbližším susedom by však mala byť prioritou najmä v bezpečnostnej oblasti a koordinácii úloh v zahraničnej politike, najmä čo sa týka vzťahov Ukrajiny a Ruskej federácii.
Dovolil som si teda v diskusii o smerovaní zahraničnej politiky upriamiť vašu pozornosť na to, čo osobne považujem za dôležité. A s vaším dovolením to skúsim zhrnúť.
Skúsme obnoviť politický konsenzus vnútroštátny, ale aj v rámci V4, aj v EÚ, k téme, ktorá je v súčasnosti najzásadnejšou. Skúsme pomenovať agresiu, potvrdiť, že pre nás je územná celistvosť štátu posvätná. Mali by sme zdupľovať princíp suverenity a zvrchovanosti. Rozhodovať musia občania štátu prostredníctvom svojich demokraticky zvolených zástupcov, nie veľmoci alebo ktokoľvek iný za nich. Nepodporujeme nedôveryhodnú propagandu, čo je nástroj hybridnej vojny, ktorá zasahuje aj naše bezprostredné bezpečnostné záujmy. Venujme sa viac kybernetickej ochrane štátu, inštitúcií i občanom. Pripravme aktualizáciu bezpečnostnej stratégie ako základného rámca aj pre ostatné politiky štátu. Podporme strategickú spoluprácu s Poľskom. Robme spoločnú vlastnú zahraničnú politiku bez falošných tónov, pretože taká je zároveň cestou dôveryhodnosti Slovenska, a trúfam si povedať, že aj k lepším bezpečnostným garanciám pre Slovensko. Pretože ak dnes dovolíme, aby bola Ukrajina hračkou v rukách veľmocí, môžeme byť aj my veľmi skoro prekvapení, ktože to rozhoduje o našom vlastnom osude zajtra. Napokon prípadov, z ktorých sa môžme poučiť, sme tu mali za posledných pár desiatok rokov neúrekom.
Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca Fedora sú dve faktické poznámky.
Nech sa páči, Ľuboš Blaha.

Pán kolega, prečítali ste napísaný prejav, ktorý ale vôbec nereflektoval, že tu už prebehla nejaká diskusia, a dokola, dokola si hudiete tie isté veci, ako keby už naozaj nezazneli argumenty, ku ktorým ste sa mohli vyjadriť. Ale nie, vy len čítate to, čo ste dostali, ako asi nejaký manuál. Ja neviem, lebo každý poslanec z opozície tu rozpráva úplne to isté. Furt tam tie ako paralely medzi Robertom Ficom a Ruskom a servilný postoj k Poľsku. Furt dokola to isté. Vy to máte naozaj, niekde preberáte z nejakého manuálu, z nejakého veľvyslanectva? Alebo ako tomu mám rozumieť? Lebo tá fantázia naozaj chýba.
Viete, ja si myslím, že Ukrajine najlepšie pomôžeme, s čím súhlasím, treba pomáhať Ukrajine, ale pomôžeme jej tým, že nebudeme zatvárať oči nad tým, že tam je naozaj silná korupcia, je tam oligarchický systém, že tam naozaj rastú fašistické nálady, aj tým, že naozaj je tam občianska vojna a Kyjev vedie, vedie vojnu voči vlastným občanom. Tak nad týmto naozaj netreba zatvárať oči a treba to pripomínať. To, že Ukrajina má svoje právo na slobodné rozhodnutie, to samozrejme sedí. Ale tá Ukrajina je rozdelená. A na východe sú ľudia, ktorí nechcú smerovanie Ukrajiny, aké chce Kyjev. Tak ako si s týmto poradíte? Povedzte! Vyzabíjate ich, alebo čo chcete spraviť s tými ľuďmi? Čiže toto je naozaj prejavom demokracie, že celá krajina musí povedať svoj názor na ďalšie smerovanie Ukrajiny.
Viete, a keď hovoríte o tom, že má Kyjev právo bojovať proti separatistom, proti vlastným občanom. Mala aj Juhoslávia vo svojom čase právo bojovať proti albánskym separatistom? Mala? Lebo vtedy ste obhajovali presný opak. Vtedy ste obhajovali bombardovanie Belehradu za to, že robil to, čo dneska robí Kyjev. A tu je ten paradox, tu je tá schizofrénia.
No a ďalšia vec. Keď hovoríte, že Američania v tom nemajú prsty, a potom na konci poviete, že Ukrajina je hračkou v rukách veľmocí, tak potom ste mali akú veľmoc ešte, okrem Ruska, na mysli? Lebo očividne tam ešte nejaká veľmoc figuruje. Vy to veľmi dobre viete, sú to Spojené štáty americké a majú tam veľmi, veľmi veľa záujmov. Čiže, pán kolega, áno, obnovme konsenzus, ale hlavne zdravý rozum.
Ďakujem.

Nech sa páči, Magdaléna Vášáryová.

No, hovorili ste, pán poslanec, že predtým existovala tá zhoda, konsenzus v zahraničnej politike. Hej, ale nikdy neexistovala zhoda s HZDS a Slovenskou národnou stranou. To boli dva politické subjekty, s ktorými sa nikdy nedalo dohodnúť o zahraničnej politike. Ak som hovorila o dosiahnutom konsenze, tak som hovorila vtedy o vtedajšej podobe strany SDĽ, ktorú viedol Peter Weiss, zodpovedný ľavicový politik, a hovorila som o KDH, ktoré vtedy viedol pán Čarnogurský, ktorý síce osobne bol proti nášmu vstupu do NATO, ale KDH sa zúčastnilo tvorby tohto konsenzu a terajší pán podpredseda parlamentu je toho svedkom, ako často sme v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku o tom diskutovali.
Ale tu treba potom ešte k tomu konsenzu jedno povedať. Nikdy by sme dnes neboli tam, kde sme, nikdy, keby nebol jasný postoj vtedajšieho, SMK, ktorá ešte nebola rozdelená. Tento jasný postoj maďarskej menšiny a ľudí, ktorí, aj Slováci, ktorí volili vtedy SMK a pána Bugára, vtedy prispeli rozhodujúcou mierou, pretože HZDS a SNS boli na opačnej strane. Chápem, že tí dnes, tie politické sily, ktoré majú voličskú základňu HZDS a SNS, majú potom so zahraničnou politikou zásadný problém.

Nech sa páči, s reakciou, Martin Fedor.

Ďakujem. Skúsim spojiť nespojiteľné, a síce reakciu na dvoch mojich predrečníkov alebo komentátorov. A ja som mimoriadne rád, že máme podobné alebo spoločné postoje s mnohými mojimi kolegami. Čudujem sa, že je to väčšinou práve z opozície. Ale aj na úrovni oficiálnej vládnej úrovni, zdá sa mi, že častokrát ten súzvuk je oveľa výraznejší, ako by sme, ako by sme možno očakávali. Ja stále hovorím o tom, že nedovoľme, aby rozhodovali veľmoci, pretože keď budú rozhodovať veľmoci, tak ustúpime z toho princípu, o ktorom som stále hovoril. V našom záujme predsa musí byť to, aby sme ctili otázky alebo princípy, o ktorých stále hovoríme. Zachovajme, alebo trvajme na tom, aby bola rešpektovaná územná celistvosť. Trvajme na tom, aby bola zachovaná zvrchovanosť štátov. A tu nás to veľmi akože berie naspäť do histórie, Albánsko verzus súčasná situácia, kto aké územie od koho odtrhol v Juhoslávii a prifaril ku svojmu. Nehovorím, že je tu precedens, ktorý asi od druhej svetovej vojny sme zatiaľ v Európe nezažili. Precedens, ktorý ohrozuje aj samotnú Slovenskú republiku v budúcnosti. Ja sa o konsenzus v týchto otázkach budem určite usilovať, pretože nie je možné, aby sme konsenzus v rámci širokých politických strán dokázali nachádzať, len keď ide o veľké témy, ale keď príde kritická otázka, dôležitá otázka, ktorá je priamo za našimi humnami, v našom susedstve, tak sa nedokážeme dohodnúť ani na tom, aby sme to jednoznačne odsúdili a pomenovali.
Ďakujem.

Ďalším rečníkom v poradí v rozprave je Peter Osuský, nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, na úvod by som začal citátom známej pesničky a jej textu, ktorý spieva Richard Müller: "Nebude to ľahké, drahá." A dovolil by som si, iste mi pán minister prepáči familiárnosť, úctu k jeho osobe nepochybne požíva a moju úctu k svojej osobe požíva, ale aj tak si dovolím povedať: "Nemáte to tam ľahké, drahý."
Nemáte to tam ľahké, drahý, v svetle už zmienených slavkovských stretnutí, ale aj napríklad i v mene roky rokúce trvajúceho nedofinancovania našej armády, aspoň do polohy, ktorá by umožňovala byť dôstojným malým členom NATO. To všetko má na krku minister zahraničia, i keď za stav, o ktorom hovorím, nesú zodpovednosť iné rezorty a nepochybne vláda ako celok a jej predseda zvlášť. My sme roky rokúce nerobili pre našu bezpečnosť to, čo sme robiť mali. Lebo byť členom spoločenstva, znamená plniť záväzky a my sme to roky pod zámienkou iných priorít nerobili. Neľahká je potom pozícia ministra zahraničných vecí, ktorý vie, aké vratké je jeho pozadie napríklad vo veci slovenského podielu na obranyschopnosti našej európskej transatlantickej zóny a civilizácie. Ťažko s tým on niečo môže urobiť a rozhodne nebudem vo svojom vystúpení atakovať ministra.
Minister samozrejme robí, čo sa dá, a je členom zoskupenia, kam nomináciu prijal, ale ja som za priamu reč. A niekedy mi vadilo i na našich atlantických spojencoch, keď pro publico hovorili o tom, že radary v Brdoch alebo v Poľsku majú byť kvôli iránskym raketám. Ja mám rád priamu reč a viem, že ten, kto považuje zánik Zväzu sovietskych socialistických republík za najväčší průšvih 20. storočia, bude nepochybne túžiť po jeho obnovení. A preto mne bolo absolútne jasné, i keď sa to nikdy verejne nepriznalo, proti komu majú byť radary nastavené. A považoval som za správne, že tie radary máme, lebo pre tých, čo majú krátku pamäť, si dovolím pripomenúť, že keď sa na Slovensku začalo hovoriť o našom vstupe do NATO, tak z Moskvy, z maršálskej hviezdovej Moskvy zaznel hlas o tom, že na nás budú namierené rakety s hlavicami ruskej armády. Toto zaznelo z úst nie upratovačky Ministerstva obrany Ruskej federácie, ale z úst maršála. To, aká trauma bol rozpad Sovietskeho zväzu pre človeka, ktorý roky slúžil niekoľko stovák metrov od Brandenburskej brány a múru, kde sa strieľali ľudia, a slúžil režimu, ktorý stál na streľbe do tých ľudí, samozrejme, že tento človek, a na to je to pekné české řčení: "Je to v ňom jak v koze." Áno, preto je dobré povedať, prečo potrebujeme rakety a kto na nás chcel pred rokmi zamerať svoje rakety.
Je dobré mať pamäť. Je dobré, keď hovoril kolega Fedor o tom, že Krym nemá precedens, predsa len v našich skromných slovenských a československých pomeroch pripomenúť, akým demokratickým spôsobom pripravil Sovietsky zväz svojho spojenca, krajinu, ktorej armádny zbor krvácal pri Sokolove, o Podkarpatskú rus. Akým vynikajúcim referendom Olexa Borkaňuka si Sovietsky zväz zabezpečil ukradnutie, kus územia spojenca presne v duchu "heim ins Reich", naspäť do ríše. Pretože "heim ins Reich" išiel Kondrad Henlein, "heim ins Reich" sa išlo po Viedenskej arbitráži. Ale po vojne, toto boli totižto naši nepriatelia, aj jeden, aj druhý posledne menovaný, ale toto bol náš brat a spojenec, ktorý zorganizoval referendum, kde sa nadšení Karpatorusi vrátili do ríše, v ktorej nikdy neboli. Takže toto je taká drobná spomienka na históriu a na to, prečo je nám nevyhnutné byť dobrým a ísť svoje finančno-obranné povinnosti plniacim si členom NATO pre našu existenciu.
A ak dnes, len sa opakujem, ale je to vážne traumatizujúce, hovorí premiér demokratického Slovenska, člena NATO, o tom, že nechceme cudzie vojská a prirovnáva ich k neblahej dočasnej umiestnenosti "Na večné časy a nikdy inak!", ktorú, pravda, členovia jeho strany a on sám nikdy nenazval okupáciou, ale my ostatní sme vedeli, že to okupácia bola, k prítomnosti jednotiek, ktoré sú našimi spojencami.
I pani Mezenskej by som rád povedal, že akýkoľvek vojenský útvar na území Slovenskej republiky, v ktorej sa cvičia naše jednotky, pokiaľ vôbec nejaké bojaschopné máme, je útvarom NATO a tí vojaci sú vojaci NATO, akurát, že sa volajú Jožo Muranica a Fero Dlhý, ale sú to vojaci NATO. A je ilúziou myslieť si, že nie sú. Sú, chvalabohu.
Niekto na staré kolená dostáva rozum a niekto len prichádza na iné myšlienky. Dovolím si zalistovať v brožovanej pamäti neskoršieho českého prezidenta, vtedy predsedu vlády v čase delenia Česko-slovenskej federatívnej republiky, Václava Klausa. Okrem iných vecí, povedal vtedy takú jednu vetu, ktorá bola možno trošku cynická, možno drobný kamienok do pozitívnej bilancie toho rozchodu, ale povedal: "Jednou z dobrých vecí na tom rozchode je to, že medzi nami a Ruskom je ďalšia krajina." Veľmi dobre to videl v tom čase Václav Klaus. Stali sme sa ďalšou krajinou, ktorá delila Českú republiku od krajiny, ktorá prežívala traumu z rozpadu impéria.
Obete pred rozhlasovou budovou vo Vilňuse, gruzínske ženy umlátené lopatkami Sovietskej armády na námestí v Tbilisi, lopatkami na hranu, nie lopatkami naplocho, a desiatky a desiatky obetí na memoriálnom, pochovaných na memoriálnom kopci nad hlavným mestom Azerbajdžanu Baku, sú len drobným dôkazom toho, ako nerado prichádzalo impérium o utláčané krajiny. Len pre oživenie pamäti uvádzam, že v čase, keď tá armáda mlátila matky v Tbilisi a tých mladých strieľala ako zajace nad, v Baku, tej krajine velil uznávaný mierotvorca, bohumilý reformátor a všetkými milovaný Michail Sergejevič Gorbačov. Na to si treba pamätať, pretože to, čo prišlo potom, naplnilo staré nemecké řčení: "Selten kommt was besseres nach." A musím povedať, že v zmysle anexie Krymu, o ktorej sa už pomaly prestáva hovoriť, ktorá sa už berie ako prehltnuté sústo, ako ten slon v tom klobúkovom hadovi Malého princa, ktorý už je trávený v tejto chvíli, sa momentálne západný svet zaoberá otázkou, či ten hroznýš ešte chce jesť.
Musím povedať, že počúvať tu reči zo strany premiéra Sobotku, Zaorálka, ale i z našich vôd, o tom, že dodávať zbrane do krajiny, kde sa bojuje, je predsa nemysliteľné a škodí to veci, a teraz, prosím, nebudem hodnotiť ani jednu zo zúčastnených strán v konflikte, ktorý zmienim ako príklad, ale pripomína mi to hrdinskú politiku nezasahovania veľmocí v čase španielskej občianskej vojny. Umyli si ruky ako Pontský Pilát a tak sa ako podporovatelia zúčastnili na jednej strane Legia Condor, ktorá bombardovala Guernicu v nemeckých farbách, talianske jednotky a na druhej strane vyzbrojoval a podporoval druhý breh Jozef Visarionovič, ktorý samozrejme celkom nezištne sa poistil pokladom španielskej republiky, aby to nebolo celkom grátis, teda cash and carry.
Každopádne o tom, k čomu viedlo nezasahovanie demokratických veľmocí v španielskej vojne, sa môžeme dočítať v knihe človeka, ktorý bol celý život srdcom ľavičiar, ale ktorý napriek tomu dokázal prezrieť a vidieť. Tá kniha sa volá Hold Katalánsku a jej autorom je nám hádam trochu známy George Orwel, ktorý to zažil osobne a z prvej ruky. I vtedy sa hovorilo, že nebudeme zasahovať A dnes tu už zaznelo to, že si má svoje problémy vyriešiť Ukrajina sama. A ja už som povedal vo faktickej poznámke, že presne to isté nám hovoril Runciman v tom tridsiatom ôsmom, presne to nám hovoril Édouard Daladier a ja čakám, kedy Ondřejíček urobí svoj denný zaujímavý príspevok tak, že využije pamätnú fotografiu nad mapou v mníchovskom hnedom dome, akurát drobnou fotoshopovou úpravou vymení hlavy. Pretože mám, a teraz možno sa dotýkam našich najbližších spojencov, zlý pocit, že väčšinovo je tu opäť nevôľa pomôcť napriek tomu, že na druhej strane, celkom bez akéhokoľvek už dnes aj utajenia, sú nasadzované ruské jednotky a ruské zbrane. My si ovšem pokrytecky umyjeme ruky a nedodáme zbrane. Však nech to riešia! A budeme furt hovoriť o tom, že sa to má riešiť diplomaticky. Nuž veď áno. Diplomaticky sa to riešilo v prípade Československa v Mníchove a vo Viedenskej arbitráži, v prípade Poľska sa to demokraticky a diplomaticky neriešilo a Západ, vyhlásiac vojnu, "se zájmem přihlížel", ako padajú statoční poľskí dôstojníci na koňoch pod paľbou nemeckých tankov.
Takže je dobré pamätať si poučenia z histórie, je dobré pamätať si, k čomu vedie appeasement so zlom.
Vo vystúpení našej kolegyne tu zaznelo, že chceme mier. Áno, ako hovorí kolega Hlina, mier chce nielen miss, ale aj prvá, druhá až jedenásta vicemiss. To je veľmi dobré, chcieť mier je fajn. Ovšem problém je, keď na teba útočia tanky na tvojom vlastnom území. To potom, samozrejme, je s tým mierom neľahké a je dobré si pamätať, kto začal a ako k tomu celému došlo.
Pretože ako tu už zaznelo, ja si nespomínam, že by Ukrajina vtrhla na druhý breh Azovského mora a niečo si najprv prisvojila. Ale veľmi dobre si pamätám, keďže sa to tu obíja i mojej koalícii o hlavu, že sme otvorili nebo, tak treba povedať, že najprv si otvorilo nebo Miloševičovo vojsko, keď krátko bombardovalo Slovinsko, a potom si už otvorilo všetky brány, keď sa pokúšalo o Veľké Srbsko. O Veľké Srbsko vrátane všetkého, vrátane genocídy v Srebrenici a vrátane masakru v Račaku. Záver tohto príbehu bol paradoxne taký ako v rozprávke. Vtedy jasné zlo, zvané Slobodan Miloševič, Ratko Mladič a Karadžič, bolo porazené a skončilo, verím tomu, v suterénnom oddelení väznice v Den Haagu. Lebo to bol spravodlivý koniec tých, ktorí si mysleli, že v rámci Veľkého Srbska majú rozbombardovať Dubrovník, čo intenzívne robili.
Takže porovnávať tieto dve veci je buď historická neznalosť, alebo úplné pokrytectvo, alebo normálna zaplatenosť.
Všeobecne treba povedať, že appeasement so zlom nikdy nevedie k ničom dobrému. A keď Sir Neville Chamberlain vystúpil z lietadla v Londýne na letisku, tak mával nad hlavou papierom s klasickým citátom: "Priniesol som mier pre Európu." Ako som už dnes citoval, sir Winston Churchill mu k tomu povedal krátku a výstižnú vetu vo svojom komentári. Samozrejme, že i pod balkónom Buckhinghamského paláca stálo za tepaným plotom tisíce Londýnčanov nadšených zo svojho premiéra. Treba povedať, že neuplynuli ani dva roky a na Londýn dopadali zápalné nemecké bomby. Medzitým ale bolo obetované Československo i Poľsko. A potom museli Briti s potom, slzami a krvou zmazať poškvrnu, ktorej sa dopustili ich volení zástupci.
Takže chcieť mier je fajn, len na to vždy treba dvoch. To je skoro ako sobáš so Sophiou Lorenovou. Je fajn, že ju chceš, ale je dosť dôležité, aby chcela aj ona teba, ináč k tomu sobášu nepríde.
A samozrejme, už to tu zaznelo vo vystúpení kolegu Fedora i ďalších, je dobré čeliť nielen konšpirátorom, plateným agentom, ale vôbec ľuďom, ktorí sa vyrojili do našich mediálnych internetových a iných priestorov, a čeliť im i za cenu, že v tej chvíli nebudeš mať na svojej strane väčšinu.
Je dobré a pán minister zahraničných vecí si zaslúži moju úctu za to, že si v zásade nespomínam na žiaden jeho výrok, ktorý by bol hanbou Slovenska. Komu česť, tomu česť. To slovenské úslovie má aj druhú časť: pastierovi trúba. A tu si dovolím zaloviť ešte v čerstvých spomienkach na november minulého roku, keď som mal tú česť byť pozvaný prezidentom Bulharskej republiky na dvojdňovú konferenciu venovanú dvadsiatim piatim rokom demokracie v Bulharsku. Zhodou okolností druhým pozvaným zo Slovenska bol môj vážený politický kolega, už dlhší čas môj zásadný oponent i vo verejných debatách, pokiaľ k nim dochádzalo, JUDr. Ján Čarnogurský. Napriek tomu sme sedeli vedľa seba v sále a družne komentovali to, čo tam zaznievalo. A tak sa raz stalo, že na slávnostnej večeri, ktorá sa konala za účasti prezidenta a tak ďalej, vystúpil reprezentant bulharského ministerstva zahraničných vecí. A hovoril o tom, čo priniesla demokracia, čo umožňuje demokracia, a po veľmi dobrom bilančnom i ideovom takom akomsi hodnotiacom prejave, hovoril samozrejme dosť o Bulharsku, čo je logické, potom povedal takú, by som povedal, vložku, ktorá by ma zobudila, aj keby som driemal, ale nedriemal som, lebo to bolo dobré vystúpenie. A povedal: "Demokracia, ktorú, chvalabohu, máme, umožňuje voleným predstaviteľom demokratických krajín hovoriť najrôznejšie veci. Umožňuje napríklad (a uviedol dva príklady) Viktorovi Orbánovi bojovať a propagovať neliberálnu demokraciu a umožňuje slovenskému premiérovi Ficovi porovnávať spojenecké vojská s okupantmi."
Musím povedať, že tieto dva príklady, ktoré uviedol ako ilustráciu možnosti demokracie, zazneli na tomto zhromaždení, na ktorom boli okrem iného prítomní traja zo štyroch predchádzajúcich bulharských prezidentov, i nedávno zosnulý Dr. Želju Želev. Na ňom ale nebol, keďže bol povinný plniť iné povinnosti, veľvyslanec Slovenskej republiky v Bulharsku, s ktorým som inak predtým doobeda a poobede sedel v sále. A tak keď som mu to na druhý deň ráno povedal, akej cti sa Slovensku v tomto zásadnom prejave dostalo, tak zdvihol obočie asi tak, ako ja som ho zdvihol, keď to tam zaznelo. Lebo my si, samozrejme, myslíme, že to máme tak ako pro domo, svoje nejaké prejavy, pre potreby Bruselu iné prejavy a ešte, pre potreby Putina ešte nejaké iné prejavy, ale pravdou je, že postoje slovenské zahranično-politické si všímajú, čuduj sa svete, dokonca ešte aj v Bulharsku. Som presvedčený, že si tieto prejavy všímajú aj všade inde. A bez urážky teda musím povedať, že byť takto ocenený v zásadnom prejave ako Musterknabe alebo ako premiant nie je bohviečo, a napĺňa to tú druhú časť, ak som o tej prvej hovoril v súvislosti s ministrom Lajčákom, tak tá druhá, ktorá tam zaznela, to bola tá "pastierovi trúba".
Takže zahraničná politika malej krajiny, ktorá roky fláka svoje záväzky, by mala byť o to vzornejšia v prostej vernosti záväzkom iným ako hmotným. A musím povedať, že i keď je možno populárnejšie stáť proti týmto záväzkom, je našou povinnosťou hovoriť, že ich máme, hovoriť, v čom je ich zmysel, a hľadieť plniť i tie druhé, tie finančno-obranné záväzky. Pretože blúznenie o neutralite a o vystúpení z NATO a podobne, už to tu dnes bolo múdro spomenuté, vedie k okamžitej otázke: a kto to bude garantovať? No, Ukrajina, keď sa vzdala atómových zbraní, to mala garantované. Koľko jej to bolo ako nečlenovi NATO platné, ukázala nedávna minulosť, ukazuje dnešok a mám obavu, že aj zajtrajšok.
Takže ak sa tu nájdu ľudia, ktorí, nezaplatení Moskvou, si normálne v srdci myslia, že neutralita je pre nás riešením, tak akokoľvek sa niekto v sále dojme, je to len nedostatok vedomostí. Neurážam nijakými inými prídomkami, len je to nedostatok historických vedomostí a nedostatok reálnych vedomostí o stave sveta. Pretože neutrality v našom blahom kontinente, kolíske kultúry, boli v zásade málo platné. Stačí sa zamyslieť nad osudom Belgicka, pre istotu hádam v oboch vojnách, Dánska a iných neutrálnych farností. Áno, niekto môže povedať: ale Švajčiarsko je neutrálne a má pokoj. Švajčiarsko je Švajčiarsko, ja budem veľmi rád, lebo o 500 rokov bude aj Slovensko Švajčiarsko, ale presne vtedy bude čas hovoriť o slovenskej neutralite. Takže ešte máme 499 rokov a 364 dní.
Chcem teda povedať, že vyslovujem nádej, že v našej zahraničnej politike bude prevládať poznanie faktov, pokiaľ možno konsenzus v interpretácii dohôd, ktorými sme viazaní, že teda nie sú minimálne trhacím kalendárom, a hádam trochu aj vernosť tým dohodám. Pretože, a už som to tu opakovane citoval, Slovensko, päťmiliónové Slovensko, lebo sa tu dozvedám, že však my sme traja, tak nech sa Poliaci prispôsobia, ako, povedzme si otvorene, poľská armáda by stihla, hoc je len jedna, asi zacvičiť so slovenskou, českou a maďarskou dohromady. Takže predstava, kto sa komu a prečo má prispôsobovať, rozhodne nie je preto, že si myslím, že poľská armáda, ktorá nebola škrtená rozpočtovo ako naša, je jedinou bojaschopnou armádou v týchto zemepisných šírkach. Ale nejde o to, že by sme sa mali Poliakov báť, sklopiť uši, zvesiť chvost a poslúchať. Ale ku cti Poľsku slúži, že nepochybne ako popálené dieťa, a to viackrát za ostatných 250 rokov popálené dieťa, dieťa, ktoré už nemá ani kúsok kože, ktorá by nebola popálená, má svoje dobré dôvody byť na stráži. A, samozrejme, nám sa zdá, že to nie je náš prípad. My keď treba, povieme, že na Majdane boli fašisti a že vlastne to nebolo kóšer. Nuž, veď hej, aj zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ síce prebehlo parlamentom presne ako výmena moci na Ukrajine, ale na to zabúdame, že to tiež hádam nebolo celkom štandardne na tých námestiach. Ale hádam sa za to nehanbíme. Hádam nepripustíme, že sme boli kontrarevolucionári na tých námestiach. Hádam nepripustia statoční, stovka, 1500 či 2000 katolíkov v marci ´88, že rebelovali proti spravodlivej štátnej moci. Lebo je zaujímavé, že o Majdane si niektorí z nás toto myslia, ktorí by o tom Hviezdoslavovom námestí nikdy takéto niečo nepripustili. Nebola predsa vedúca úloha komunistickej strany v ústave? Nepriečili sme sa my ústavnému poriadku?
Takže je problém, keď krajina ako my, ktorá v zásade vznikla bez súhlasu materských krajín, lebo ja si nespomínam, že by vo Viedni, ani v Budapešti, teda ani v Cis-, ani v Translajtánsku, prebehlo referendum o odtrhnutí Československa z rakúsko-uhorskej monarchie. Neprebehlo. My sme vznikli, ťažko povedať, či v súlade s medzinárodným právom, chvalabohu, vtedy to ešte asi tak neletelo, ale vznikli sme, chvalabohu, z vlastnej vôle. Z vôle legionárov, ktorí statočne bojovali. Z vôle hŕstky politikov a minimálne z pasívnej odovzdanosti mnohých ďalších sme vznikli a vďakabohu za to. A je dobré mať rovnakú mieru na všetkých a rovnakú mieru i na to, že sa krajina a jej volení zástupcovia môžu rozhodnúť o tom, kam chcú patriť. Pretože argumenty typu – "Ale oni sľúbili Gorbačovovi, že sa nebude NATO rozširovať!" – je neuveriteľný argument v svetle slobodnej vôle Čechov, Slovákov, Poliakov a Maďarov, že niekto o nás niekomu sľúbi, čo my budeme, alebo nebudeme najbližších 150 rokov robiť. No skúste si to predstaviť len tak pri jasnom rozume, či toto nie je totálna degradácia krajiny na psa Európy, ktorý robí to, čo mu povolí dohodnutý pán.
Ja som strašne vďačný, cez všetky peripetie, ktoré nás 25 rokov viedli súčasnými dejinami Slovenska, že sme mali právo a možnosť rozhodnúť sa, čoho budeme členovia, i napriek tomu, že nám z Moskvy "súdruh maršal" oznámil o tých namierených raketách. My sme necúvli, za svojím sme si stáli. A mojím želaním je, aby sme si, pokiaľ možno čo najviac z nás, lebo nikdy to nebudú všetci, nebude to rozkaz, a nebudú to aj ďalší, ale 100 % je vždy podozrivých, viď voľby v totalite, aby sme si teda za svojimi záväzkami, sľubmi a hodnotami, na ktorých sme postavili našu existenciu, stáli a mysleli na to, že i náš blížny na Ukrajine nemá mať iné práva.
Ďakujem.