46. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Otázka sa týka predrečníka, ale vlastne všetkých troch, a znie, že či sme pripravení v krajnom prípade pomôcť Ukrajine aj vojenskými obrannými systémami, ak zlyhajú všetky iné opatrenia a ak bude zjavné, že Ukrajina nie je schopná sa sama brániť.
A teraz menej konfliktná téma, týkajúca sa taktiež Ukrajiny a týkajúca sa hlavne teda predrečníka, ale aj ostatných členov a členiek tejto ctenej snemovne. Pred dvomi týždňami som tu navrhol, aby sa účelové zariadenie Národnej rady Častá – Papiernička aspoň dočasne využilo pre vojnou postihnuté ukrajinské deti, a zároveň som požiadal, aby sa stretlo v tejto veci poslanecké grémium a bezodkladne prerokovalo tento, prípadne podobné konkrétne návrhy ako reálne pomôcť postihnutým, či už deťom alebo vôbec ľuďom zo susednej krajiny. A otázka na pána Bugára znie, ako sa k tomu postavil poslanecký klub MOST – HÍD, prípadne aj ďalší, ktorí budete vystupovať v mene iných poslaneckých klubov? Keby ste boli takí dobrí reagovať aj na túto otázku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Bugár, je možné, že vo veľa veciach sa vieme zhodnúť aj v oblasti zahraničnej politiky, ale vy ste veľa času venovali práve tej, kde naozaj tá zhoda neexistuje a kde ten konsenzus bol narušený, čo je úplne v poriadku, lebo o zahraničnej politike treba diskutovať. A to je aj otázka Ukrajiny. Už aj preto, lebo naozaj ide o otázku vojny a mieru. Čiže tu treba veľmi, veľmi starostlivo zvažovať, aké sú dôsledky našich činov. A to práve, keď citujete Roberta Fica, keď hovorí o tom, že vstup Ukrajiny do NATO je bezpečnostným rizikom, tak to je proste očividný fakt, že to je bezpečnostné riziko. Ak chcete zavierať oči, môžte si to samozrejme odôvodňovať morálkou, princípmi a tak ďalej, ale zatvárať oči nad tým, že z tohto by mohla vzniknúť vojna, ktorá by veľmi vážne ohrozila aj Slovenskú republiku, to je naozaj nezodpovedné. Čiže vždy treba hľadieť na následky našich činov.
Dôsledky, to je, to je základ zodpovednej, zodpovednej zahraničnej politiky. A v tom ja vidím ten zásadný rozdiel medzi slovenskou pravicou a slovenskou ľavicou. Slovenská pravica naozaj vidí predovšetkým ideológiu a jej zahraničná politika je vyslovene diktovaná submisivitou voči Spojeným štátom americkým, kdežto slovenská ľavica sa snaží obhajovať národné záujmy Slovenskej republiky a snaží sa najmä, najmä o realizmus. Čiže z tohto hľadiska je ten rozdiel badateľný aj v prípade Ukrajiny. A myslím si, že keď Robert Fico hovorí o tom, že naše hlavné národné záujmy, naším najväčším národným záujmom je stabilita, tak tým mal na mysli stabilitu aj na Ukrajine, aj stabilné Rusko, aj stabilný Západ. A práve toto všetci podporujeme. Čiže žiadne vojenské riešenia a žiadne silné reči v časoch, kedy naozaj veľmi vážne potrebujeme mier.
Ďakujem.

No od trepaníc poďme zase k prejavu pána Bugára. Pán poslanec, vy ste zdôraznili jednu veľmi dôležitú vec, a to je bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky. Ako možno tí ľudia, ktorých pár je informovaných, vedia, Česká republika debatovala nad opravenou alebo zaktualizovanou bezpečnostnou stratégiou. Ešte ju nemáme celkom k dispozícii, ale istá vec je, že je, je tu v parlamente. A ukazuje sa to potom aj na výstupoch nejakých proste nováčikov, veľmi málo diskutujeme o skutočných problémoch zahraničnej politiky, stratégie Slovenskej republiky a našej bezpečnosti.
Takže ďakujem veľmi pekne, že ste to spomenuli tak dôrazne.

Ďakujem za slovo. Ďakujem všetkým, ktorí faktickými poznámkami okomentovali moje vystúpenie. Budem reagovať len na pána Blahu, lebo ja si myslím, že mýliť sa je ľudské, ale často by sa to nemalo stávať.
Pán kolega, musíte uznať, že každý štát sám sa musí rozhodnúť, kde chce patriť. Ani Rusko, ani my, ani Amerika nemôže diktovať Ukrajine. To znamená, že ak Ukrajina chce sa stať členom NATO alebo členom Európskej únie, nemáte ani vy, ani socialisti, nikto, právo povedať, že to teda nie, tak ako nám nikto vtedy nediktoval a bola pravicová vláda.
Nesúhlasím s tým, čo ste hovorili, že národným záujmom alebo národno-štátnym záujmom Slovenskej republiky je, aby sme pomaličky, parafrázujem, vnímali vstup Ukrajiny do NATO ako bezpečnostné riziko. Ja si myslím, že oveľa bezpečnejšie pre nás, pre Slovenskú republiku je, ak nebudeme mať suseda takého, ktorý je nestabilný, ak nebudeme mať suseda takého, ktorý v kuse môže byť ohrozený povedzme ďalším susedným štátom. Toto je náš národno-štátny záujem, mať stabilných susedov, na ktorých sa môžme spoľahnúť.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, panie poslankyne, páni poslanci, zdá sa mi, že v spoločnosti je pomerne jednotne vnímaná dnešná doba ako doba, v ktorej sa veci nedarí riešiť ani upokojovať, ale toho napätia ako keby stále narastalo. Žijeme zahraničnou politikou už pomaly štvrtý rok tohto volebného obdobia, a keď sa tak pozriem na Európu a možno aj trošku za jej hranice, tak sa mi vidí, že možno s výnimkou západného Balkánu, kde vzťahy medzi krajinami alebo národmi bývalej Juhoslávie sa ako-tak upokojili, aspoň neumierajú ľudia, nikde inde sa nám nedarí dlhodobo zmrazené konflikty rozmraziť, vyriešiť, naopak, toho nešťastia, napätia a problémov pribúda. A koniec koncov je to cítiť aj z toho dokumentu, hlavne z úvodu, keď aj rezort diplomacie, vláda konštatujú, že tých výziev je veľmi mnoho a niektoré sú veľmi vážne.
Tá paleta konfliktov, problémov, výziev je tak bohatá, že by človek o tom mohol rozprávať aj celé dopoludnie. Ja som si vybral tri také ťažiskové témy, ktoré aspoň mne sa vidia byť kľúčové. Samozrejme, na prvom mieste je Ukrajina, na druhom mieste sú udalosti, ktoré sa odohrávajú dlhodobejšie na Blízkom Východe, ale celkom nedávno sa odohrali v Paríži, to znamená, vyčíňanie militantov, extrémistov, teroristov a konzekvencie, ktoré z toho vyplývajú aj pre Slovenskú republiky, a napokon by som sa chcel zmieniť aj o dôsledkoch ostatného vývoja, vývoja v Grécku. Zdá sa mi, že o tom ešte nebola reč, ale domnievam sa, že je to tiež téma, ktorá môže mať širšie konzekvencie, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Niet pochýb, že prioritou číslo jedna pre slovenskú zahraničnú politiku by malo byť, a možno aj je, to, čo sa odohráva na Ukrajine. Ja to poviem podobne ako kolega Bugár, tiež pokojne, ale možno tak hranatejšie, každopádne tak, ako to vnímam a cítim ja, možno aj preto, že sa na Ukrajine najmä v ostatnom období sám a pomerne často pohybujem. Tá veta bude znieť asi tak, že slovenská vláda v prístupe k Ukrajine zlyhala a podľa mňa aj stále zlyháva najmä kvôli bezzásadovým postojom predsedu vlády Slovenskej republiky pána Roberta Fica. Nechcem krátiť čas siahodlhými citátmi pána premiéra, len pripomínam, že podľa neho sa Ukrajina rozpadáva od samého začiatku už aspoň rok. Nemôžem nepripomenúť jeho výrok, že Ukrajine nerozumie. A nemôžem nepripomenúť aj rozpor medzi tým, že sankcie odobruje, aby ich vzápätí vehementne kritizoval a popieral.
Len tak medzi nami, aby som zostal verný svojej otvorenosti, veľmi na mňa dýcha podobný štýl pána Tsiprasa teraz v Grécku, keď ho Donald Tusk, prezident Európskej únie, informuje vopred o zamýšľanom balíčku a on to odmáva bez jedinej pripomienky, aby na druhý deň v Aténach podrobil takéto zamýšľané opatrenia šialenej kritike.
Ja to vidím celkom podobne ako kolega Bugár. Pán prezident, aj rezort diplomacie sa snažia, niet pochýb, a ja sa tomu aj veľmi teším, snažia, tie postoje sú konzistentné a súladné podľa môjho názoru a presvedčenia s bezpečnostnými potrebami a záujmami Slovenskej republiky. Ale schizofrénia slovenskej zahraničnej politiky voči Ukrajine bije do očí, a to predovšetkým kvôli správaniu sa predsedu vlády Slovenskej republiky. A všetci vieme, kde by sa mala tvoriť zahraničná politika, kde sa tvorí zahraničná politika, kto nesie zodpovednosť za zahraničnú politiku. Ešte sa potom k tomu vrátim.
Presvedčil som sa o tej ťažkej schizofrénii, aj keď som čítal samotný dokument. Prečítal som si v ňom vetu a tuším hneď na začiatku, niekde na strane 2, krátko zacitujem, že: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.". Tak trošku vážne, ale tak trošku možno aj priateľsky, by som sa rád opýtal pána vicepremiéra, lebo pán premiér tu nie je, že či naozaj existuje človek na zemeguli, ktorý by vnímal sankcie ako cieľ. Nie celkom rozumiem potrebe tézy, ktorej opakovanie v mediálnom a politickom priestore celkom pravidelne a pomerne husto zaznamenávam. A už celkom som bol prekvapený a som sa aj trošku pousmial, keď o niekoľko strán ďalej, tuším na strane 14, je táto veta zopakovaná znova raz, znova, teda opäť a s celkom rovnakou štylizáciou: "Reštriktívne opatrenia voči Ruskej federácii sú z pohľadu Slovenskej republiky nástrojom, nie cieľom politiky Európskej únie.".
No, na strane 14, 15 je aspoň táto veta trošku rozvitá, pretože je tam ďalšia veta, ktorá hovorí, že "nie sú", rozumej sankcie, "reálnym riešením situácie na Ukrajine, no vzhľadom na porušovanie medzinárodného práva boli nevyhnutným krokom medzinárodného spoločenstva", čo je podľa mňa fakt a čo je podľa môjho názoru pravdivá veta a azda aj potrebná v takomto dokumente. Ale pre uvažujúceho človeka, a nemusí byť akurát politikom a nemusí byť ani členom zahraničného výboru slovenského parlamentu, je celkom logicky, keď číta takéto vety a keď počúva najmä slovenského premiéra, je legitímna, logická otázka, čo je teda reálnym riešením tejto situácie? Je to ťažká matematika si takto sformulovať vetu? Neviem, ako vy, ale ja si ju kladiem pomerne často a stále častejšie. Z tohto dokumentu som sa to, samozrejme, nedozvedel. A tak som sledoval výroky pána premiéra pri jeho nedávnej návšteve Ukrajiny, tak ako to aj zmienil pán vicepremiér.
Krátko zacitujem výrok predsedu vlády: "Ak si Ukrajina chce vyriešiť problém, musí zabezpečiť ukončenie konfliktu a sústrediť sa na svoje ambície spojené s členstvom v Európskej únii.". Koniec citátu. Uf, aké jednoduché! No ale znova som tak rozmýšľal: musí zabezpečiť ukončenie konfliktu. No ako? No ako? Bol som už tak v koncoch, že potom mi napadla, podľa mňa celkom logická súvislosť, že som si pozrel, čo v rovnakom čase k rovnakej téme hovorí prezident Ruskej federácie pán Vladimír Putin. Pán Putin povedal v tom istom čase ako slovenský premiér: "Kríza na Ukrajine bude pokračovať dovtedy, kým sa medzi sebou nedohodnú samotní Ukrajinci.".
Teda to, čo vnímam ako pozoruhodné, je fakt, že pán Fico aj pán Putin hovoria jedným jazykom, ako zvykneme hovoriť v EÚ, spoločným jazykom. Akurát ruský prezident je zrozumiteľný a otvorený, keďže dodáva, a odcitujem ešte aj druhú vetu: "Podmienkou na riešenie krízy na Ukrajine je okamžité zastavenie trestnej operácie vládnych síl na juhovýchode krajiny.". Výrok ruského prezidenta. Čiže podľa pána prezidenta Putina je obrana Ukrajiny, ochrana jej teritoriálnej integrity, alebo, keď chcete, územnej celistvosti, trestnou výpravou.
Nesmierne rád by som sa opýtal predsedu vlády Slovenskej republiky, ako teda, akým spôsobom musí Ukrajina zabezpečiť ukončenie konfliktu podľa neho? Teda tak, ako požaduje ruský prezident? Tak, že sa Ukrajinci po Kryme vzdajú aj Luhanska a Donetska? Tak, že budeme podporovať neďaleko Slovenska vznik nového Osetska? Abcházska? Náhorného Karabachu alebo Podnesterska?
Podľa mňa je výsostne aktuálnou a absolútne legitímnou otázkou alebo požiadavkou, aby vláda Slovenskej republiky sformulovala svoju predstavu o spôsobe ukončenia konfliktu na juhovýchode Ukrajiny. Áno, pani kancelárka Merkelová a pán prezident Hollande zrejme svoju predstavu majú, keďže boli s ňou za pánom prezidentom Porošenkom a potom aj za pánom prezidentom Putinom. Samozrejme, aj my by sme sa mali pýtať predsedu slovenskej vlády, či on takúto predstavu má a čo je podstatou riešenia, alebo podstatou takejto konkrétnej predstavy o koncovke konfliktu, ktorý sa rozhorel na juhovýchode Ukrajiny s výraznou, budem diplomatický, podporou Ruskej federácie.
Chcel by som teda zopakovať to, čo povedal aj kolega Bugár, čo považujem za veľmi vážne a pravdivé, že ani ja nemám vážnejšie pochybnosti o tom, že rezort diplomacie profesionálne zvládne akékoľvek politické zadanie vlády. Nemám pochybnosti. Ale mám vážne obavy, že predseda vlády Slovenskej republiky takéto politické zadanie nevie sformulovať, že svoju predstavu nemá, alebo ju má veľmi podobnú, ak nie rovnakú, a ja to poviem natvrdo, ako ruský prezident. Ani jedno, ani druhé neveští pre nás nič dobrého.
Poviem to trošku expresívnejšie, ale pokojne, že si myslím, že iba slepý nevidí, aký vážny a ťažký zápas prebieha medzi Východom a Západom. A je nielen smutné, ale podľa môjho názoru aj vážne a podľa môjho názoru aj nebezpečné, že Slovensko nestojí pevne ako súčasť západného sveta. Som si vedomý toho, čo hovorím, ale takto to vnímam a takto to cítim. A aj preto, že postoje niektorých európskych lídrov sú také ako postoje Roberta Fica, sa situácia na Ukrajine nezlepšuje, ale sa zhoršuje, lebo ona sa zhoršuje.
A poviem to ešte aj inak. Je podľa mňa smutné a aj vážne, že keď predseda vlády príde do Kyjeva v týchto dňoch, nepovie jedinú politickú vetu. Keď počúvam vystúpenia Roberta Fica, tak mám pocit, že hovorí šéf Slovenského plynárenského podniku, ale nie politický líder.
Milí priatelia, medzinárodné spoločenstvo, a Slovensko ako jeho súčasť, by malo stáť pevne a jednotne na strane Ukrajiny, ktorá nechce dovoliť, aby z Donetska a z Luhanska, tak ako som už povedal, sa stalo druhé Osetsko, Abcházko, Podnestersko či Náhorný Karabach. Myslím, že kto žije zahraničnou politikou alebo politikou, vidí a cíti, že teraz sa láme chlieb, teraz sú potrebné pevné, áno, pokojné, zodpovedné, ale aj rozhodné postoje. Je mi ľúto, že musím zakončiť pomaly túto pasáž k Ukrajine konštatovaním, ktoré vychádza z podrobného pozorovania a čítania jednotlivých výrokov politických lídrov, že pán premiér Robert Fico hovorí spoločným jazykom s pánom prezidentom Vladimírom Putinom. Pritom práve v súvislosti s Ukrajinou, najmä v súvislosti s Ukrajinou by mal hovoriť spoločným jazykom s lídrami západných krajín.
Neviem ako vy, ale mne sa zdá, že naše vajatanie prispelo aj k tomu, že kvalita vzťahov a spolupráce vo vnútri Vyšehradskej štvorky, poviem to diplomaticky, sa mierne oslabili. Cítim, že sme premrhali šancu povyrásť a v regionálnej spolupráci prehovoriť spolu aj politicky. My hovoríme furt o rope, o plyne, o cestách, o mostoch, čo treba, čo je, samozrejme normálne a veľmi fajn, ale takáto kompozícia v samom srdci Európy má aj obrovskú politickú príležitosť a zodpovednosť. Nebáť sa prehovoriť politicky, keby sme spolu držali všetky štyri krajiny, povedzme spolu s Baltmi, bolo by to neobyčajne silné a prospešné pre celú komunitu, tak európsku, ako aj transatlantickú. A je mi ľúto, že sme Poliakov, poviem to tak, jak mi narástol jazyk, že sme Poliakov v tomto úsilí nechali úplne osamotených. A trošku aj hanba, poviem tak.
Tak ako, mierne povedané, vajatavý postoj Slovenska ku konfliktu na Ukrajine poškodzuje zahraničnopolitický kredit krajiny, som si naplno uvedomil a chcem to povedať práve tu, na sklonku vlaňajšieho roka, keď Slovensko navštívila nemecká kancelárka. Iste ste mnohí zachytili, zaznamenali, možno ste niektorí boli aj v aule, že jej bol udelený titul honoris causa, čestný doktorát na našej prvej univerzite, Univerzite Komenského. Ja si ju budem dlho pamätať, lebo som ju live už dlhšie nepočul hovoriť, nieto ešte v Bratislave, že jej slávnostná reč obsahovala jedinú tému, pre mňa dosť šokujúcu: podrobné argumentárium, podoprené najmä pevným, silným politickým postojom, prečo sú sankcie voči Rusku nevyhnutné. Ona nehovorila o ničom inom. V prvom rade sedel predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico. Ten prejav bol určený slovenskej verejnosti, ale ja som veľmi silno cítil, že najmä predsedovi vlády Slovenskej republiky. A nemal som z toho ani najmenej radosť. Toľko z mojej strany k téme, ktorá, obávam sa, bude pútať našu pozornosť dlhodobú, a cítim to, moje inštinkty, všetky, mi hovoria, ktorá ešte tento parlament zrejme vystaví aj veľmi vážnym skúškam.
Stručne k tej druhej a tretej téme, ktoré som predoslal. Paríž, militantní islamisti, terorizmus. To, čo sa odohráva na Blízkom východe, ale najmä to, čo sa nedávno odohralo v Paríži, otriaslo celým svetom. Okrem mnohých tragických dôsledkov vedie terorizmus ku zvýšenej emigrácii, to je jasné. Ľudia z krajov, regiónov, kde tečie krv, utekajú do krajín bezpečnejších. Je len otázkou času, kedy tomuto fenoménu, zvýšenej imigrácii, bude čeliť aj Slovensko. Hovoria mi to priatelia v Bulharsku, hovoria mi to priatelia v Rumunsku, hovoria mi to už aj priatelia v Maďarsku, ba aj v Čechách, že tieto krajiny začínajú byť konfrontované s týmto veľmi vážnym, zložitým fenoménom.
A preto sa natíska veľmi jednoduchá, ale samozrejme svojím obsahom nesmierne komplikovaná a vážna otázka: sme či budeme na toto pripravení aj my, Slováci, tu na Slovensku? Absenciu tejto témy v dokumente považujem za trošku vážnejšiu chybu. Imigrácia a problémy, ktoré zo zvýšenej imigrácie pod vplyvom toho, čo sa odohráva na Blízkom východe, toho, čoho sme boli svedkami nedávno v Paríži, viesť môže a nepochybne aj vedie teda ku zvýšenej emigrácii z týchto krajín, nielen z Afriky, ale aj z krajín, kde to napätie narastá, a zároveň teda k zvýšenej imigrácii do krajín bezpečnejších, chvalabohu, teda aj na Slovensko.
Riešením podľa môjho názoru nemôže byť konštatovanie, že multikulturalizmus zlyhal. Mne sa zdá, že nezlyhal multikulturalizmus, ale že zlyhávame my politicky, politici. Napríklad tým, že nie sme ochotní otvárať citlivé, nebodaj nepopulárne témy, nieto aby sme ešte takéto témy aj riešili. A opäť to poviem trošku britko, alebo politicky, aby som hovoril čo najstručnejšie a pritom aby ste mi porozumeli: vlaky zadarmo sa lepšie predávajú ako odpoveď na otázku, ako sa postavíme k rastúcemu tlaku imigrantov. Pritom ľudia sa ma pýtajú a dneska nie sme v exekutívnych funkciách. Neviem ako vás, ale mňa sa ľudia na to pýtajú. A neraz počúvam famózne návrhy na riešenie. Púšťajme, však aj nás sa rodí menej, púšťajme, ale povedzme len kresťanov. A mne to – nesmej sa – mne to hovoria celkom vážni ľudia. Chcem tým ilustrovať, že tá téma tu je, nebude slabnúť, bude silnieť, a my sa ňou nezaoberáme. To kedy sa začneme zaoberať? Až keď bude problém?
Domnievam sa, že hneď na začiatku by bolo fajn prijať potrebné opatrenia a rozumné riešenia. Napríklad, pán vicepremiér, stále častejšie aj pri tejto téme myslím na koncept individuálnych práv. My sme sa s týmto konceptom konfrontovali pri rôznych otázkach. Pri začleňovaní občanov rómskej komunity, pri naťahovaní sa s naším južným susedom, ako zabezpečiť práva občanov patriacich k národnostným menšinám. Vnútorne cítim, že koncept individuálnych práv by mohol byť veľmi solídnym východiskom aj pri príprave našej imigračnej politiky tak, aby sme tento problém zvládali. Keď hovorím o právach individuálnych, mám na mysli samozrejme aj individuálnu zodpovednosť za vlastné konanie. Mám na mysli práva, ale aj povinnosti, ktoré prijatým imigrantom umožnia z jednej strany kvalitnú, plnohodnotnú integráciu s našimi spoluobčanmi na jednej strane, ale ktoré budú zároveň brániť segregácii týchto ľudí a následné vymýšľanie kolektívnych práv so všetkými negatívnymi dôsledkami, ako to vidíme v niektorých krajinách Európskej únie. Pociťujem stále silnejšie, že Slovensko by sa malo vyvarovať chýb, ktorých sa dopúšťajú krajiny, ktoré čelili masívnej imigrácii ako prvé. A tiež cítim, že takúto novú perspektívnu imigračnú politiku potrebuje aj Európska únia ako celok. A znovu, celkom neskromne mám pocit, že Slovensko má k tejto téme čo ponúknuť. A preto zopakujem, že tézu o tom, že multikulturalizmus zlyhal, nielenže nemôžme prijať, ale tá téma ani takto nestojí. Multikulturalizmus tu prosto je. Je tým, že sa svet globalizuje, je a bude tu tým, že sa kultúry tohto globalizujúceho sa sveta prosto dotýkajú, vzájomne prekrývajú, a či sa nám to páči, alebo nepáči, my sme potrební s týmto konceptom žiť a hľadať riešenia také, aby ľudia rôznych kultúr, rôzneho náboženského presvedčenia, aby mohli spolu žiť.
Teda znova zopakujem, že nie projekt zlyhal, ale zlyhávame my, politici, kvôli populizmu, zo strachu, že nebudeme volení.
Grécko, oslabovanie eura, nákup dlhopisov jednotlivých krajín Európskeho centrálnou bankou, zápas s defláciou, presadzovanie potrebných štrukturálnych reforiem – toto je tretia kľúčová téma, ktorá mne sa zdá, že je objektívne na stole a ktorá v tomto dokumente pojednaná tiež nie je. Považujem za chybu, že vláda túto tému nekomunikuje s verejnosťou. Domnievam sa, že práve dnes je potrebné pokúsiť sa nastaviť si pravdivé zrkadlo, aby sme sa opýtali a potom občanom povedali, či sme urobili chybu, alebo či sme urobili dobre, keď sme schvaľovali ochranné mechanizmy. Koniec koncov diali sa tu veci, v Bratislave, na Slovensku, v súvislosti s prijímaním ochranných valov. Bolo by potrebné podľa môjho názoru a ľudia sa pýtajú, aký postoj zaujímame voči tézam, voči politike, ktorá dnes prichádza z Atén. A to sú veľmi vážne výroky, veľmi vážne požiadavky. Samozrejme, mali by sme hovoriť aj o tom, ako hodnotíme politiku Európskej centrálnej banky, ako vplýva na potrebu štrukturálnych reforiem, bez ktorých podľa môjho hlbokého presvedčenia sa nepohneme nielen v Grécku, ale budeme oslabovať aj v Európskej únii ako celok. Nemali by sme sa týmto témam vyhýbať, nehovoriac, že je to, samozrejme, keď budeme tú tému ignorovať, len a len živná pôda pre populistov, pre rôznych kaskadérov, ktorí budú tieto objektívne, možno aj subjektívne, ale aj objektívne existujúce ťažkosti zneužívať.
Kolegyne, kolegovia, pán vicepremiér, toto boli, alebo sú tri ťažiskové oblasti, o ktorých som potreboval vo svojom vystúpení hovoriť. A celkom na záver zmienim ešte tri-štyri drobnejšie, len preto, aby som povedal témy, ktoré povedať považujem za potrebné.
Ekonomická diplomacia. Pán vicepremiér, kedy konečne sa dozvieme, či sme urobili dobre, keď sme integrovali obchodných zástupcov? Už je to päť rokov, čo ten proces začal. Dodnes neviem, či sme urobili dobre. Dodnes nemáme odvahu posúdiť toto rozhodnutie analýze a vyhodnoteniu. Aké mali dopady tieto rozhodnutia? Aké nové investície sme získali? V akých tendroch sa presadili naše fabriky, naše firmy? Aké ďalšie pozitívne výsledky plynuli z tohto opatrenia? Namiesto prvých konkrétnych hodnotení, hovoril som o tom aj pred rokom, neviem, či sme neschválili vo výbore aj uznesenie, že by sme takúto analýzu chceli mať, znova sme konfrontovaní len so všeobecnými tézami a všeobecnými frázami.
Rozširovanie. Na jednej strane súhlasím s tézou, ktorú som si v materiáli prečítal, že ide o jeden z najúspešnejších európskych príbehov, na druhej strane o Srbsku som si prečítal jednu vetu. Či dve? Deje sa niečo v Srbsku? Prečo sa nedarí otvárať negociačný proces, kapitoly? Je tam nejaký problém? Vie Slovensko do toho problému vstúpiť? Sme aktívni v tejto relácii?
Branding. Podobná otázka ako v súvislosti s ekonomickou diplomaciou. Ak mi pamäť dobre siaha, prvý dokument o brandingu bol na stole, podobne ako začiatok procesu integrácie obchodných zástupcov, teda pred piatimi rokmi. Nechcem to ani dramatizovať, ani robiť z toho otázku priority zahraničnej politiky, len skromne poznamenám, že to trvá veľmi dlho.
Na záver len taká pikoška, čo sa od opozície patrí, a síce pripomeniem, že ani to nominovanie kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu povesti a kvalite Slovenskej republiky nijako nepomohlo. Neobyčajný príbeh, nie pekný, zdĺhavý, zle.
Dámy a páni, záverečná veta. Áno, vieme celkom dobre mapovať situáciu, vieme pomerne dobre analyzovať. Keď sa chcete o tom presvedčiť, o tom mapovaní, tak si pozrite stranu medzinárodné ekonomické inštitúcie, celá jedna strana z 20-stranového dokumentu, na Googlei si to vyberiem za pár sekúnd. Nemyslím si, že to je potrebné, ale myslím si, že to, čo je potrebné v takomto dokumente a v takejto rozprave a čo mi najmä v dokumente chýba, sú konkrétne, politické postoje ku konkrétnym ťažiskovým problémom, ktoré zaživa Slovensko a medzinárodné spoločenstvo, do ktorého Slovensko patrí.
Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Pán Dzurinda, k tým vašim urážkam voči Robertovi Ficovi, naozaj by som neveril, že môžte až tak hlboko klesnúť. Keď som počúval prejav expremiéra Mikuláša Dzurindu, mal som pocit, že počúvam prejav snaživého úradníčka z nejakého bruselského pravicového tim-tangu, a to je naozaj veľmi smutné. (Reakcie v sále.) Čiže, pán kolega, povedali ste, že Robert Fico je bezzásadový. To povedal najväčší pokrytec v dejinách slovenskej diplomacie. A poviem vám prečo.
Pretože prípad suverenity: tak v prípade Ruska hovoríte o suverenite, alebo v prípade Krymu, ale keď Izrael okupuje palestínske suverénne územia, vtedy nepoviete ani mäkké "f". To je pokrytectvo. Pokiaľ hovoríte o národnooslobodzovacom zápase, pokiaľ hovoríte o Kosovčanoch, ktorí takýto akože viedli, tak vtedy ste podporovali bombardovanie Belehradu a dokonca ste uvoľnili slovenský priestor, aby bola bombardovaná Juhoslávia. Ale dneska podporujete Kyjev v tom, že útočí na občanov vlastnej krajiny. To je pokrytectvo.
A tretie, medzinárodné právo. Pán kolega, vy, ktorý ste spustili, respektíve pomáhali zaútočiť na Irak, čo bolo flagrantné porušenie medzinárodného práva, dneska vy hovoríte o medzinárodnom práve? Také obrovské prešľapy, ktoré vy ste spoluspôsobili?! A vy dneska hovoríte o bezzásadovosti? Že sa nehanbíte!
Reálne riešenia, ak mám ešte čas. Reálne riešenie, o ktorom ste hovorili, ponúkajú práve Minské dohovory, ponúkajú práve Hollande a Merkelová s plánom, ktorý vyslovene lemuje to, čo hovoríme už dlhodobo: federalizácia a neutralita, základné podmienky. O tom hovorí Hollande, o tom hovorí Merkelová. To sú reálne riešenia, a nie rinčanie zbraní, o ktorom hovoríte vy.
Čiže, pán kolega, nabudúce skúste naozaj prísť s reálnymi riešeniami a nie s tým, aby som citoval jednu zaslúžilú umelkyňu, nie s "trepanicami".
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, je pozoruhodné a desivé zároveň, aká krátka je pamäť v tejto krajine. Samozrejme, ak tú krátkosť pamäti nespôsobuje, povedal by som, platené agentstvo tých, ktorí si neprajú, aby sme pamäť mali. Takú ukážku sme teraz počuli.
Ale tá teória o tom, a o tom hovoril kolega Dzurinda, o pozoruhodnom súznení premiéra Fica a prezidenta Putina, mi absolútne pripomína to, keď prišiel v lete roku ´38 do Československa Mr. Runciman, tak nám hovoril, že nech sa dohodneme my v Československu, teda nech sa Československo dohodne s Konrádom Henleinom a splní jeho federálne požiadavky. A to je presne to, čo sa dnes opakuje. Pretože Mr. Runciman vtedy hovoril, že inak nebudú schopní dostáť svojim spojeneckým záväzkom. No, my sme sa nedohodli, tak sa dohodli oni v Mníchove, a potom sa dohodli vo Viedni o Viedenskej arbitráži a južnom Slovensku, pretože my sme sa neboli v stave dohodnúť s Konrádom Henleinom a s tými, ktorí chceli návrat územia Viedenskej arbitráže do lona Uhorska. Nedohodli sme sa. A to bola naša chyba. Oni nám to dali za úlohu, my sme to nesplnili.
A my, ktorí sme týmto prešli, dokážeme o 70 rokov celkom pokojne odporúčať Ukrajincom, nech sa dohodnú. Nuž, ako hovorím: ak niečo vyzerá ako kačka, kváka ako kačka, chodí ako kačka, dostáva to hodnotné ruble za odmenu, tak je to piata kolóna. (Potlesk.)

Ďakujem. Na počesť tvojej veľmi dobrej reči budem chvíľu rinčať zbraňami, ak dovolíš. Mám, absolútne sa stotožňujem so všetkým, čo pán kolega Dzurinda povedal, pripomienku mám k jednej jedinej veci, a síce k jeho interpretácii toho, či multikultularizmus zlyhal alebo nezlyhal. No multikulturalizmus ako ideológia, ktorá prisudzuje úplne rovnaké a morálne relativizované práva práveže skupinám, nie indivíduám a ktorá vytvorila getá, namiesto toho, aby umožnila vplynúť imigrantom do spoločnosti, tak táto ideológia v skutočnosti zlyhala. Nezlyhala multikultúrnosť ako taká, lebo svet je pestrý, ale tento ideologický prístup dá sa označiť za neúspech. To je moja interpretácia toho slova a toho výroku.
No ale chcel by som sa zastaviť pri jednej inej veci, ktorú si povedal, a to je, že Slovensko nestojí pevne ako súčasť západného sveta. No nestojí a nie je to problém len Slovenska. Naozaj v tom materiáli, ako si spomenul, sa hovorí veľa o Vyšehradskej štvorke, ale ona vo chvíli núdze ako keby prestala existovať. Ako keby naozaj sme nechali Poliakov samých, ja by som to rád podtrhol a ja sa k tomu vrátim v mojej reči. Som rád, že tento prejav tu zaznel.
Ďakujem za pozornosť.

Ja sa tiež budem venovať v mojej faktickej poznámke Vyšehradskej štvorke. Bolo by to úžasné, keby sa stredná Európa, ktorá je dnes najviac reprezentovaná Vyšehradskou štvorkou, konečne vymanila z toho pohodlného pocitu, že my sme stále obeťou niekoho iného a za nič my nemôžeme niesť zodpovednosť. Sme malí, bezvýznamní, nič neznamenáme a tak ďalej. Keby sme sa konečne odpútali od večného nariekania, že nám niekto iný niečo nedopraje a konečne využili tie priaznivé okolnosti, o ktorých ste, pán poslanec Dzurinda, hovorili, že máme nad sebou zriedkavý dáždnik NATO, ktorý nás chráni. A akú máme reakciu? V Čechách, v Maďarsku, na Slovensku provinčnú reakciu. Provinčnú provinčných politikov, ktorých zaujíma len to, čo sa deje teraz, práve dnes na našom dvore. Zaoberáme sa prázdnymi slovami.
Bude to stále tá nebezpečná, prekliata stredná Európa, v rámci ktorej vznikli dve svetové vojny? My nie sme tie biele holúbky, konečne si to uvedomme! My sme nebezpečná časť Európy, a to, že nie sme schopní prevziať dnes zodpovednosť a že sme neboli schopní, tak ako ste vy povedali, jasným hlasom vystúpiť, to môže byť aj naďalej prekliatím tohto územia, na ktorom žijeme.