46. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 11:04 hod.
PhDr.
Štefan Kuffa
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ja si na rozdiel od svojich kolegov myslím, že kolega Jozef Mikloško má v zahraničnej politike jasno. A to, že má iný názor, to neznamená, že má v tom nejasno, ale má iný názor, ktorý sa tuná veľakrát aj nerešpektuje. Už ako druhý rečník dotkol sa toho problému, ktorý sa udial v Paríži v Charlie Hebdo. A to je naozaj, aj ja som sa nad touto vecou zamyslel a tiež si myslím a oprávnene si myslím, že ten multikulturalizmus zlyhal. Aj toto je faktom toho. Na jednej strane chceme byť nasilu vtipní, ako chcela byť táto redakcia, a na druhej strane urážame ako tých druhých. A to nejde. Jednoducho vidíme, že došlo k vážnemu konfliktu. Konfliktu dvoch kultúr, dvoch náboženstiev. A to by sme nemali robiť. Mali by sme si ctiť a vážiť aj toho druhého, aj s jeho iným názorom.
A sankcie voči Rusku, tak ako si to spomenul, aj ja sa domnievam, že naopak, posilnia Rusov a zjednotia a nepoložia ich na kolená, tak ako by sme sa domnievali. Myslím si, že mnohé západné firmy, tie budú, ktoré budú na kolenách plakať, ktoré zložia vlastne tieto sankcie. Rusko nemôžme vnímať ako nepriateľa. S tým nesúhlasím. A naozaj Ukrajinu, aby sme nasilu teraz presadzovali a preferovali, aby sa stala členskou krajinou NATO, v tejto chvíli vôbec na to nie je vhodná príležitosť. Iba slepý nevidí naozaj, aký prebieha zápas medzi Východom a Západom. Odzneli tuná názory, že Slovensko patrí jednoznačne k Západu. Ja zastanem iný názor a som presvedčený o tom, že Slovensko je predovšetkým mostom, ktorý spája Západ s Východom. A my nemôžme byť tí, ktorí sa budeme na Rusov dívať ako na nepriateľov.
Autorizovaný
Vystúpenia
11:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:04
Štefan KuffaA sankcie voči Rusku, tak ako si to spomenul, aj ja sa domnievam, že naopak, posilnia Rusov a zjednotia a nepoložia ich na kolená, tak ako by sme sa domnievali. Myslím si, že mnohé západné firmy, tie budú, ktoré budú na kolenách plakať, ktoré zložia vlastne tieto sankcie. Rusko nemôžme vnímať ako nepriateľa. S tým nesúhlasím. A naozaj Ukrajinu, aby sme nasilu teraz presadzovali a preferovali, aby sa stala členskou krajinou NATO, v tejto chvíli vôbec na to nie je vhodná príležitosť. Iba slepý nevidí naozaj, aký prebieha zápas medzi Východom a Západom. Odzneli tuná názory, že Slovensko patrí jednoznačne k Západu. Ja zastanem iný názor a som presvedčený o tom, že Slovensko je predovšetkým mostom, ktorý spája Západ s Východom. A my nemôžme byť tí, ktorí sa budeme na Rusov dívať ako na nepriateľov.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 11:04 hod.
PhDr.
Štefan Kuffa
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo. Ja si na rozdiel od svojich kolegov myslím, že kolega Jozef Mikloško má v zahraničnej politike jasno. A to, že má iný názor, to neznamená, že má v tom nejasno, ale má iný názor, ktorý sa tuná veľakrát aj nerešpektuje. Už ako druhý rečník dotkol sa toho problému, ktorý sa udial v Paríži v Charlie Hebdo. A to je naozaj, aj ja som sa nad touto vecou zamyslel a tiež si myslím a oprávnene si myslím, že ten multikulturalizmus zlyhal. Aj toto je faktom toho. Na jednej strane chceme byť nasilu vtipní, ako chcela byť táto redakcia, a na druhej strane urážame ako tých druhých. A to nejde. Jednoducho vidíme, že došlo k vážnemu konfliktu. Konfliktu dvoch kultúr, dvoch náboženstiev. A to by sme nemali robiť. Mali by sme si ctiť a vážiť aj toho druhého, aj s jeho iným názorom.
A sankcie voči Rusku, tak ako si to spomenul, aj ja sa domnievam, že naopak, posilnia Rusov a zjednotia a nepoložia ich na kolená, tak ako by sme sa domnievali. Myslím si, že mnohé západné firmy, tie budú, ktoré budú na kolenách plakať, ktoré zložia vlastne tieto sankcie. Rusko nemôžme vnímať ako nepriateľa. S tým nesúhlasím. A naozaj Ukrajinu, aby sme nasilu teraz presadzovali a preferovali, aby sa stala členskou krajinou NATO, v tejto chvíli vôbec na to nie je vhodná príležitosť. Iba slepý nevidí naozaj, aký prebieha zápas medzi Východom a Západom. Odzneli tuná názory, že Slovensko patrí jednoznačne k Západu. Ja zastanem iný názor a som presvedčený o tom, že Slovensko je predovšetkým mostom, ktorý spája Západ s Východom. A my nemôžme byť tí, ktorí sa budeme na Rusov dívať ako na nepriateľov.
Autorizovaný
11:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:06
Jozef MikloškoĎakujem pánu Blahovi za to, že sa prihlási do ústnej rozpravy. Ja som zo zahraničnej nebol vystrnadený, ale bol som ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva, prvý, rád som bol presunutý do ľudských práv a kde aj som celkom rád a som náhradník v európskom výbore. Aj zajtra máme stretnutie, keď nepríde náš pán, náš člen, to je pán Fronc.
Pán Kaník, ja by som to chcel...
Ďakujem pánu Blahovi za to, že sa prihlási do ústnej rozpravy. Ja som zo zahraničnej nebol vystrnadený, ale bol som ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva, prvý, rád som bol presunutý do ľudských práv a kde aj som celkom rád a som náhradník v európskom výbore. Aj zajtra máme stretnutie, keď nepríde náš pán, náš člen, to je pán Fronc.
Pán Kaník, ja by som to chcel trocha vysvetliť, že Slovensko nemôže byť neutrálne, na ničom mu nezáleží, ale konflikt, Ukrajina s Ruskom musí sa snažiť sprostredkovať tento konflikt nejakým spôsobom, aby sa zmenil, a neprikláňať sa ani na jednu stranu, ani na druhú stranu veľmi. Lebo hovorím, obidve strany sú svojím spôsobom vinné.
No a čo sa týka Európskej únie, tiež spravila veľa chýb. A ja by som povedal, že tam je čas žiadať kompenzáciu od Európskej únie na to, čo sme my stratili v oblasti nášho hospodárstva, vývozu a tak ďalej. Toto je celkom oprávnené. V minulosti sa to takto dávalo.
Čo sa týka Ameriky, tak Amerika je ďaleko príliš, ona je výborná v domáckej politike, ale v zahraničnej urobili veľa chýb. A toto bola jedna z jej chýb.
Ja zakončím vtipom, možná to bude absolútne nemiestne, ale mi napadol, že pán prezident Bush si poplietol Slovensko a Slovinsko, a preto sme tu mali v Bratislave Bush-Putin míting, ktorý povedal jeden americký diplomat, a celkom verím, že to je tak. Takže... (Smiech v pléne.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 11:06 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Ďakujem. Vážení, bude tu ticho alebo nebude?
Ďakujem pánu Blahovi za to, že sa prihlási do ústnej rozpravy. Ja som zo zahraničnej nebol vystrnadený, ale bol som ako bývalý podpredseda vlády pre ľudské práva, prvý, rád som bol presunutý do ľudských práv a kde aj som celkom rád a som náhradník v európskom výbore. Aj zajtra máme stretnutie, keď nepríde náš pán, náš člen, to je pán Fronc.
Pán Kaník, ja by som to chcel trocha vysvetliť, že Slovensko nemôže byť neutrálne, na ničom mu nezáleží, ale konflikt, Ukrajina s Ruskom musí sa snažiť sprostredkovať tento konflikt nejakým spôsobom, aby sa zmenil, a neprikláňať sa ani na jednu stranu, ani na druhú stranu veľmi. Lebo hovorím, obidve strany sú svojím spôsobom vinné.
No a čo sa týka Európskej únie, tiež spravila veľa chýb. A ja by som povedal, že tam je čas žiadať kompenzáciu od Európskej únie na to, čo sme my stratili v oblasti nášho hospodárstva, vývozu a tak ďalej. Toto je celkom oprávnené. V minulosti sa to takto dávalo.
Čo sa týka Ameriky, tak Amerika je ďaleko príliš, ona je výborná v domáckej politike, ale v zahraničnej urobili veľa chýb. A toto bola jedna z jej chýb.
Ja zakončím vtipom, možná to bude absolútne nemiestne, ale mi napadol, že pán prezident Bush si poplietol Slovensko a Slovinsko, a preto sme tu mali v Bratislave Bush-Putin míting, ktorý povedal jeden americký diplomat, a celkom verím, že to je tak. Takže... (Smiech v pléne.)
Autorizovaný
11:21
Vystúpenie v rozprave 11:21
Magdaléna VášáryováAko sa zmenila atmosféra proti tomu, keď sme tu stáli pred rokom a hovorili sme o zahraničnej politike. Dnes musíme konštatovať, že aj Slovenská republika je ohrozená tým, čomu sa hovorí hybridná...
Ako sa zmenila atmosféra proti tomu, keď sme tu stáli pred rokom a hovorili sme o zahraničnej politike. Dnes musíme konštatovať, že aj Slovenská republika je ohrozená tým, čomu sa hovorí hybridná vojna, a ktorá ide, ktorá zmenila absolútne atmosféru v celom svete. A tu nejde len o to, že sme ohrození, ale táto debata by mala byť o tom, ako tomu čelíme.
Ale na začiatku dovoľte mi, aspoň tým, ktorí sú ochotní počúvať, aby som vás poprosila, nie aby sme vstali a pomysleli si, ale aby sme si každý v duchu položili otázku, ako by sme sa správali, keby sme my boli v situácii pani Savčenko, ktorá možno práve v týchto chvíľach umiera v ruskom väzení, táto Ukrajinka, pretože drží už vyše 50 dní hladovku, pretože sa cíti byť nespravodlivo osočená len v mene nejakej propagandy. Takže, prosím, skúste sa nad tým zamyslieť, ako tento konflikt vplýva nielen na bezpečnosť našej krajiny, ale aj na osud mnohých jednotlivcov.
Vo vystúpení 2. júna 2014, keď sme vtedy tak oneskorene debatovali o zameraní našej zahraničnej politiky na rok 2014, som povedala a budem sa citovať: "Čo sa stane, keď po olympijských hrách v Soči jedna z armád zaútočí?" Som povedala. Dokonca sa to ešte aj rýmuje. "A to je reálna možnosť," pán minister, povedala som vtedy. Keď som si to teraz pri príprave môjho vystúpenia prečítala, zamrazilo ma. Veď už vtedy sme tušili o možnom scenári ďalšieho vývoja na našej východnej hranici, ale pri diskusii tu v parlamente, a sedelo nás tu len pár, to vzbudilo pramálo pozornosti.
Prečo to spomínam? Chcem, aby sme si uvedomili znovu svoju zodpovednosť tu v parlamente, a nielen za stav sociálnej a zdravotnej politiky, za nastavenie nášho vzdelávacieho systému, ale aj tú zahranično-politickú bázu, ktorá je betónovými základmi našej bezpečnosti a strategického ukotvenia, bez ktorého sa ani tá najlepšia sociálna a zdravotná politika nedá presadzovať a nebude dobre fungovať. Bohužiaľ, musím konštatovať tu znovu, že ani 25 rokov, ani 20 rokov samotnej existencie Slovenskej republiky nevzbudilo dostatočný záujem verejnosti, ani poslancov Národnej rady, aby sme sa viacej na tejto pôde venovali diskusiám o našom zahranično-politickom ukotvení a smerovaní, aby sme o tom hovorili častejšie a dôkladnejšie, aby aj niektorí ľudia, ktorí trepú, aby si uvedomili, akú majú zodpovednosť, keď vystupujú na pôde zákonodarného zboru. Väčšinou totiž máme túto možnosť naozaj debatovať o týchto zásadných strategických otázkach, len keď sa nám do ruky dostane materiál o zameraní našej zahraničnej politiky.
K samotnému materiálu a jeho vetám, tomu sa budem venovať, len pár slov, pretože je štandardne nezaujímavý, frázovitý a svojím spôsobom neaktuálny vzhľadom na ten prekotný vývoj okolo nás. Tým nechcem povedať, že sa diplomati ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí tomu nevenovali. Nie, nie, nie, oni si robili štandardnú svoju prácu.
Ale oceňujem teda tú prvú stranu, ktorú ste dodali, pán minister. Je prehľadná aj pre tých, ktorí ďalej nečítajú, ale pre všetkých, ktorí potom obrátia tú prvú stránku a čítajú ďalej a ponoria sa do textu, treba priznať, že je tam jedna zásadná zmena. Zásadná zmena, o ktorej tu už niektorí moji kolegovia hovorili. Ministerstvo konečne priznalo, že sme na Slovensku stratili konsenzus hlavných politických síl v našom zahranično-politickom a strategickom priestore, a táto debata dnes doobeda tu to jasne potvrdzuje. Možno si mnohí poviete: no a čo, tak stratili sme konsenzus. Ale ten konsenzus, ktorého budovania v tých 90. rokoch som sa osobne zúčastnila, to nie je len tak. To nie je len pár slov, to je základný konsenzus, na ktorom stojí naša stabilita. Tento konsenzus bol veľmi dôležitý v roku 1998, priam kľúčový. A bol to konsenzus z vôle voličov, teda potvrdený vôľou voličov, kedy vlády Slovenska otočili a urýchlili proeurópsky, prozápadný rozvoj Slovenska smerom k štandardnému, demokratickému a európskemu štátu. Dnes, po sedemnástich rokoch od tohto jasného prejavu konsenzu, ministerstvo priznáva vlastne, že je ťažké presadzovať v zahraničí predstavy našich dobre kvalifikovaných diplomatov, ak nemajú doma oporu v domácej štandardnej zahraničnej politike.
Ako sa to prejavuje pre tých, ktorí sa s pojmom kompromis, konsenzus ešte nestretli, alebo to dokonca považujú za neslušné slová? Poviem pár príkladov.
Prvý príklad. Ako štát, ktorý nesieme, v strednej Európe jediní sme členom eurozóny, nesieme oveľa väčšiu zodpovednosť za vývoj v Európskej únii ako naši susedia. To si musíme povedať. Ale akú váhu majú naši predstavitelia pri stole a naši diplomati pri príprave týchto zasadnutí našich politických predstaviteľov, keď v Bruseli sa v mene Slovenskej republiky hovorí niečo úplne iné a doma úplne niečo iné? Odborne, ako to už tu bolo povedané, sa tomu hovorí schizofrénia, a schizofrénia pre každého jednotlivca, ale aj pre politiku štátu má nedozierne následky. Na európskej pôde stratu kredibility a nakoniec stratu kredibility aj pre celú zahraničnú službu a pre celý štát. A pritom zároveň chceme, aby tu bolo viacej investícií zo zahraničia, aby sem chodilo viacej turistov zo zahraničia, hlavne zo západu a tak ďalej a tak ďalej. Ako? Ako, keď strácame tú základnú, základnú dôveru?
Zároveň doma tým, že doma na dvore hovoríme niečo iného, nebezpečne posilňujeme naivné konšpiračné mýty a predsudky. Veď výsledky sú už aj na Slovensku viditeľné. Je to vzrastajúca sila antieurópskych síl a ich nejasná podpora obyvateľstvom a hlavne nejasné financovanie týchto síl na Slovensku. Antiglobalisti, zelení, nejakí ľavičiari, teraz budú zase proti TTIP a proti všetkému. Kto ich financuje? Z akých peňazí sú tie bilbordy? Z akých peňazí sú tie kampane? Toto je otázka, ktorú si musíme jasne položiť.
Druhý príklad. Pri predsedníctve Slovenska vo Vyšehradskej štvorke, ako o tom hovoril pán minister, jasný rozpad pozície Vyšehradskej štvorky v Európskej únii. A pritom my, my na Slovensku potrebujeme Vyšehradskú štvorku najviac. My sme v jej strede, my sme susedmi so všetkými týmito štátmi a sme aj v tomto zmysle najmenší. My to potrebujeme, tú Vyšehradskú štvorku, možno viacej ako všetci ostatní. A strata Poľska, ako o tom hovorili moji predrečníci, vo Vyšehradskej štvorke znamená oslabenie pozície Slovenska v niektorých závažných, historicky zaťažených otázkach, v ktorých Poľsko stálo vždy na našej strane. Kto to nevidí, nechápe tieto súvislosti, je nebezpečný, pokiaľ sa môže, dokonca má funkciu, že sa môže oficiálne vyjadrovať.
Tretí príklad. Vzrastanie antinatovských nálad v našej spoločnosti. Áno, Slovensko na rozdiel od Poľska nikdy nebolo veľkým prívržencom vstupu krajiny do NATO. Niečo o tom viem. Najprv to bolo 25 %, po masívnom chodení po celom Slovensku nakoniec sme to dotiahli na 52 percent. Ako je to možné, že dedina na severe Slovenska, vzdialená 3,5 kilometra od poľskej dediny na druhej strane, táto dedina na Slovensku jasne protinatovská, a dedina o 3 kilometre ďalej cez hranicu 83 % podpora NATO? Všetky tie rečičky, že my budeme neutrálni, ktoré sme viedli na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a pozývali sme tých ľudí, ktorí sa to snažili presadzovať, zistili sme, že oni vôbec neuvažujú o tom, že neutralitu niekto musí garantovať, tak ako garantovali medzinárodnú zmluvu o územnej celistvosti Ukrajiny. Nájde sa tu ešte nejaký dobrodruh, ktorý bude presadzovať neutralitu Slovenska? Vystúpenie z NATO? Po tom, čo dnes Ruská federácia roztrhala takúto zmluvu a urobila z nej smiešne franforce? Veď nemôžete byť neutrálni len preto, že sa vyhlásite za neutrálneho. Na to potrebujete garantov a tí garanti musia si za tou neutralitou stáť.
Takže my sme sa s odretými ušami dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a unikli sme bieloruskému osudu. Aj toto by si ľudia mali na Slovensku uvedomiť. A my, ktorí sme v NATO, aj tu sme to dnes počuli, my sme NATO, tu niekto povie: ale my nemôžeme mať natovské vojská. Ale veď my sme NATO. Priatelia, prestaňte už s tou schizofréniou! Veď to je normálna diagnóza. Veď my sme NATO, my sme súčasťou NATO. To je smiešne hovoriť, že my tu NATO nechceme. A však to je normálne na diagnózu psychiatrickú, nič inšie, aby som teda tak jasne povedala.
Pri takomto nezodpovednom prístupe sa nakoniec, možno, časom dozvieme, že v roku 1968 sem naklusali Američania a nie sovietske vojská s tankami, podporované armádami Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, lebo Rumunsko sa toho nezúčastnilo. Teda tí Rumuni, ktorí nás v štyridsiatom piatom oslobodzovali, veľkú časť Slovenska.
Podčiarknuté a podpísané, ešte jedna vec. Keď si prečítam, ako dnes ráno, že univerzitný učiteľ, dokonca rektor vysokej školy, pán Eduard Chmelár povie, že vpád Ruska do Ukrajiny je presne také isté ako akcia Trvalá sloboda v Afganistane, kde vpadli vraj USA! On asi sa nikdy v živote nedozvedel, že to bola koalícia síl. A kde je Británia, kde sú všetci ostatní? To ešte zatiaľ do jeho faktografického manuálu sa ešte nedostalo. To sú nebezpečné... A my sme tam boli tiež, samozrejme. Veď ja som bola pri tom vo Varšave, keď sa tvorila tá velikánska, ako, samozrejme, ako diplomat, nie ako politička, keď sa tvorila tá veľká koalícia. To sú nielenže hlúpe, ale to sú aj nebezpečné reči.
Takže veta z materiálu, "pre SR nie je, pre Slovenskú republiku nie je akceptovateľné porušenie medzinárodného práva zo strany Ruska", ja túto vetu v tomto materiáli vítam, pretože v minuloročnom materiáli som kritizovala, že Ruská federácia je naším strategickým partnerom, ale náš bezprostredný sused Ukrajina nie. Je to veľmi veľký posun proti minuloročnej debate. Keď vtedy sme kritizovali vyjadrenia predsedu vlády Roberta Fica, ktorý povedal: no čo, Ukrajina pôjde tam, kto dá viac. Vtedy som tento, tento kupecký postoj veľmi kritizovala ako nebezpečný a nezodpovedný.
Dokonca oceňujeme a treba to oceniť, že ministerstvo, naše ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré je denne konfrontované s našimi susedmi a spojencami, nepodľahlo čoraz viac rozšírenejšej kampani, ktorú podporovali v istom zmysle aj niektorí predstavitelia našej vlády a ktoré znelo: nech si Rusko a USA vyriešia svoje problémy, my si budeme robiť, tu buchty piecť na našom dvore. V celom materiáli, a ja ďakujem ministerstvu a diplomatom, je možné vidieť ten výrazný odklon od týchto exotických a vrcholne nezodpovedných vyjadrení, ktoré, a na to upozorňujem, pretože chodím po Slovensku, sa čoraz viacej usídľujú v hlavách ľudí, ktorí sa normálne zahraničnou politikou – a prečo by aj? – nezaoberajú.
Kto – a to je moja otázka – kto a kedy sa pokúsi o znovuvytvorenie zásadného zahranično-politického konsenzu v Slovensku medzi relevantnými politickými silami? Kto to urobí? Voľakedy to robilo SFPA na tej mimovládnej pôde a niektoré politické sily, kde sa zlúčilo v tejto otázke aj SDĽ a KDH. To treba povedať. Ani po prebehnutom referende nie je naša situácia ružová v tomto ohľade, pretože tieto kampane rozčesli Slovensko viac než predtým, a sily, ktoré presadzujú odklon od Charty ľudských práv, sily, ktoré sa zdráhajú predložiť v parlamente konvenciu proti domácemu násiliu, ktorú sme podpísali už pred niekoľkými rokmi v Rade Európy, tendujú k obhajovaniu dobrodružnej medzinárodnej politiky, ktorá rozbíja doterajší medzinárodný právny a zvyklostný systém.
Druhá oblasť, ktorej by som sa chcela chvíľu venovať, je energetická politika v európskom priestore. V odseku, ktorý sa venuje vzťahom s Ruskou federáciou v tomto materiáli, sa hovorí, že pre SR má, citujem, "osobitný význam politický dialóg a spolupráca v oblasti energetiky s efektívnym využitím potenciálu Slovenska ako tranzitnej krajiny". No teda po posledných vyhláseniach predstaviteľov vlády Ruskej federácie a Gazpromu vrátane Vladimíra Vladimiroviča o tom, že Rusko sa bude usilovať o to, aby Ukrajina prestala byť tranzitnou krajinou pre ruské suroviny, vyznieva toto naše nadšenie trochu naivne. Nakoniec dnes som videla mapu, ktorú zverejnila ruská vláda, ako bude vyzerať tranzit do Turecka, nový tranzit. Načo akože, z čoho to bude financovať a podobné technické otázky, to by sme tu mohli, tu o tom dlho hovoriť, ale v každom prípade mapa je zverejnená.
Pripadá mi to, ako keby sme, ako za Mečiarovej vlády, zabudli, že my nemáme hranice s Ruskou federáciou. Vtedy pán Mečiar zabudol a vymýšľal všelijaké projekty, až mu niekto musel doniesť mapu a ukázať, že my nehraničíme s Ruskou federáciou, ale s Ukrajinou. Ak Ukrajina prestane byť tranzitnou krajinou, my ňou prestaneme byť automaticky, teda v tom smere, z ruských nálezísk na Slovensko. My sme priamo závislí od situácií na Ukrajine. Preto by som, preto som chápala aj situáciu nového vlastníka 49-percentného podielu v SPP EPH, kde teraz pôsobí aj bývalý premiér Českej republiky pán Topolánek, rýchlo vymyslieť a prípadne s európskou pomocou postaviť rúry smerom na juh, aby Slovensko nevypadlo z tejto pozície najdôležitejšej tranzitnej krajiny, európskej, pre suroviny energetické. Ale my sme stále tranzitom a stále na tom zarábame, lenže v opačnom smere. Plyn, ktorý prechádza Nord Streamom z Ruska cez Baltické more do Nemecka, je z veľkej časti tlačený reverzným chodom cez Slovensko do Ukrajiny a pán minister dokonca tu povedal, že miesto 11 mld. metrov kubických budeme posielať, ak si dobre pamätám, až 14,5. Dokonca aj na energetickej konferencii za prítomnosti vysokých predstaviteľov NAFTOGAZ-u ukrajinského si pamätám, že dokonca hovorili niečo o tom, že to môže byť aj 30 miliárd. My sme rozhodujúcou krajinou pre to, či Ukrajina prežije alebo nie, aj vďaka tomuto reverznému plynu. O to väčšia je schizofrénia, o to väčšia je tá chorobná nejaká, nejaká myšlienka, ktorá aj tu rezonuje, že vlastne my musíme tie vzťahy s Ruskom pestovať, a tá Ukrajina, no tak, nech si pomôžu, ako sa dá. My dávame ruky od toho preč.
Čiže dnes je Ukrajina závislá od Slovenska, ale hlavne je závislá od toho, kto vládne v Nemecku. A náš tranzit je závislý od toho, kto vládne v Nemecku a aký je postoj nemeckej vlády k nášmu reverznému tranzitu na Ukrajinu. A to je bez ohľadu na to, či sme ochotní flexibilne prispôsobovať svoju politiku, zase citujem, "v otázke sankcií voči Ruskej federácii", čo citujem z tohto materiálu. Ja oceňujem a znovu to zdôrazňujem, že v tomto materiáli sa už nehovorí o strategickom partnerstve s Ruskou federáciou, ale táto správa je oveľa lepším zrkadlom našej skutočnej pozície v strede Európy. Ale privítala by som, keby okrem neustáleho zdôrazňovania takého toho provinčného na vlastnom dvore, toho zdôrazňovania bezpečnosti a stability dodávok energií, naša zahraničná politika získavala širší priestor pre vytváranie európskeho konsenzu pre aspoň čiastkovú spoločnú európsku energetickú politiku, o ktorej tak jasne sníval už Lamone pred 50-mi rokmi.
Ani tá medzirezortná analyticko-koordinačná komisia pre energetickú bezpečnosť medzi ministerstvom hospodárstva a ministerstvom zahraničných vecí sa určite nebude, dúfam, venovať len problému púhej stability dodávok. Kto iný, ak nie tento parlament a ministerstvo zahraničných vecí by mali byť motorom snáh hľadať spojencov, keď nota bene, ako spomenul pán minister, bývalý člen nášho diplomatického zboru pán Šefčovič je poverený vedením energetickej problematiky v novej Európskej komisii?
Ale keď sme už pri Vyšehradskej štvorke, mám na vás zásadnú otázku, pán minister. Samozrejme, v tomto materiáli, ktorý vznikal oveľa skôr, nie je ani slovo o Slavkovskej deklarácii z 29. januára 2014. Komu sme chceli tým vyjsť v ústrety? Máme ju chápať ako učičíkanie niektorých snáh českého prezidenta, ktoré mal vždy, čo ho poznám 25 rokov? Alebo vydávame a podpisujeme deklarácie s Rakúskom, lebo nechceme povedať aj im do očí, ako to v skutočnosti je? A začať s Rakúskom skutočný strategický dialóg. S Rakúskom, ktorá predala bez nášho vedomia, bez akéhokoľvek nášho informovania 50 percent najväčších plynových zásobníkov v Baumgarte, ktoré priamo súvisia s našimi zásobníkmi v Gbeloch, Gazpromu. Ktorá bez toho, aby s nami konzultovala, do poslednej chvíle podporovala South Stream, až teda na to doplatila? Budeme viesť konečne s Rakúskom jasný tvrdý dialóg? Mne sa tá Slavkovská deklarácia, pravdu poviem, nepáči, pán minister.
A predposledná téma, ktorej sa chcem venovať, je kultúrna diplomacia, prísluší mi to ako členke výboru pre kultúru. K ekonomickej diplomacii som sa vyjadrovala minulý rok a úsmevne som o tom hovorila už niekoľkokrát, takže si to dnes odpustím. Ale všetko, čo som o ekonomickej diplomacii a kedy povedala v minulosti, bohužiaľ, alebo našťastie, stále platí aj pre kultúrnu. Hovoriť tu dnes o tom, že nemáme efektívnu a skutočnú kultúrnu diplomaciu, že máme na našich kultúrnych inštitútoch, alebo našich veľvyslancov alebo niektorých, Bohom osvietených, diplomatov vonku, tých ľudí kompetentných a inteligentných, ktorí sa idú pretrhnúť, aby nás prezentovali aj ako európsku kultúrnu krajinu, hovoriť o tom je už naozaj liatím vody do studne, ktorá preteká.
Ani po siedmich rokoch vlády SMER-u a kompetentného, zase nemôžem povedať, že nekompetentného ministra kultúry, máme kompetentného ministra kultúry, sme sa nedopracovali aspoň k trom prioritám kultúrnej diplomacie, ktoré by boli jasne formulované.
Napríklad tých 200 rokov narodenia Ľudovíta Štúra. A tu chcem aj na tejto pôde povedať pre všetkých tých, ktorí ste pri tom neboli, že pri otvorení výstavy Ľudovíta Štúra mal minister Marek Maďarič mimoriadne hodnotný prejav, ktorý je treba, aby si to, ak je to niekde písomne, pretože on to hovoril z hlavy, bez fráz i jasne, bez toho romantického nánosu na Štúrovi, ktorí mnohí z nás majú, musím povedať, že toto bol prejav skutočne hodný ministra kultúry.
Ale čo ďalej? Pán minister, koľko financií je uvoľnených pre zahraničné aktivity pri tomto výročí? Akým spôsobom spolupracujeme s nemeckou, teda s federálnou republikou Nemecko pri tomto výročí? Alebo si nie sme vedomí, že Štúr svoje najdôležitejšie knihy napísal v nemčine? Ako v tých časoch pre neho najkultúrnejšom jazyku, ktorý ovládal? Alebo budeme pchať hlavu do piesku pred faktom, že to bol hlavne on, ktorý priniesol herderovské myšlienky, ktoré tu dodnes krúžia a ktorých výsledkom je aj samostatná Slovenská republika, priniesol z Nemecka? On to bol a v tom slova zmysle vlastne ovplyvnil celú slovenskú kultúru. Čo sa bude konať v nemecky hovoriacich krajinách, pri tomto 200. výročí narodenia Ľudovíta Štúra? Aké knihy bude financovať ministerstvo, alebo ktoré už financuje, dúfam, ktoré sa vývojom a šírením herderovských myšlienok cez štúrovcov na Slovensku zaoberajú? Alebo to len skončí ako obvykle? Nejaká výstava so šiestimi panelmi putovná, ktorú niekde vystavíme, tam príde tá Holubova letka, ktorí vždy chodia, keď sa niekde podáva víno, a tým to skončí? Kedy budeme mať zase nejaké výročie, ktoré by nás priblížilo a ukázalo jasne, ako sme napojení na nemecký spôsob vzdelávania a na jeho jazyk a na jeho kultúru?
Pominúc fakt, že Štúrov závet je v nemčine písaný, Slaventum, hej, je v nemčine. A SFPA sa postaralo o to, aby sme ho preložili do slovenčiny, aby ste si mohli prečítať, ako vo svojom závere, zdrtený a depresívny Štúr nám odporúča v nemčine, aby sme sa stali Rusmi. Nemusíme Štúra propagovať veľmi v Londýne, ani v Paríži, ale v Berlíne, v Mníchove, vo Frankfurte, ale aj v Drážďanoch by to naozaj stálo za pokus.
Čo je teda hlavnou prioritou zahraničnej politiky našej dnes? Zoprieť a nájsť všetky naše sily, schopnosti a zdroje, ako ste o tom hovorili, pán minister, a ja vám som vďačná za to, a pomôcť Ukrajine. Lebo keď sa Ukrajina nestane naším susedom na európsku mieru, nebude sa rozvíjať ani východné Slovensko a naša 100-kilometrová hranica s týmto susedom nás bude stáť ešte veľa peňazí, veľa úsilia a najmä bude železná. Kto si pamätá, ako vyzerala Tote Winkel v Rakúsku bezprostredne na našej hranici z tej druhej rakúskej strany? Tak bude vyzerať naše východné Slovensko.
V tomto duchu by sme si ale mali, pán minister, viacej všímať, čo sa deje v tej časti územia, ktorú voláme Zakarpatská Ukrajina dnes, alebo Karpatská Rus voľakedy, a tak ďalej. Mne musí doniesť dejiny tohto ťažko skúšaného územia ten profesor histórie dejín, stredoškolský, ktorý tu sedáva raz do roka, a priniesol nám obrovskú hrubú knihu dejín Zakarpatskej Ukrajiny. To nám musí priniesť stredoškolský učiteľ z Chebu? Pritom je veľmi dobré a veľmi zaujímavé pozrieť si na internete zopár máp o tom, ako toto naše bezprostredné, teda naše susedné územie na Ukrajine volilo a volí v niektorých zásadných voľbách na Ukrajine a prečo v mnohých prípadoch volí úplne inak ako centrálna časť Ukrajiny. Mali by sme sa o toto územie zaujímať, mali by sme chápať, čo sa v tejto bývalej časti československého územia deje. Dozvieme sa v tomto materiáli niečo o tom? Nie. Z Bratislavy do Užhorodu je zrejme ďalej, ako z Bratislavy do Kyjeva. A pritom naše sily by na to stačili a naši európski spojenci by to určite ocenili, keby my sme vedeli o tomto území viacej a podporili tie demokratické a európske sily v Užhorode, Mukačeve, atď., a tak ďalej. Nielen preto, že môj otec začal svoju učiteľskú dráhu v Mukačeve, pretože to bolo vtedy naše územie, a nielen preto, že tam žije pomerne konsolidovaná slovenská menšina, ale preto, že toto územie hlasuje mnohokrát úplne inak. A to môže byť bezpečnostná hrozba pre Slovenskú republiku. Som veľmi rada, že to podporili Nóri a Nóri teraz poskytli Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku grant, aby táto mimovládna organizácia, kde sedím v správnej rade ešte stále, vytvorila materiál, aby sme mohli ponúknuť túto informáciu našim európskym spojencom.
Oceňujem, že do ešte stále vzdialeného roku 2020 by sme mali na našu vlastnú bezpečnosť a obranu konečne vynakladať 1,6 % nášho HDP. Toto je veľmi dobrá správa, ktorú môže parlamentná delegácia Národnej rady opakovať v Bruseli, v centrále NATO, ale na obnovenie dôveryhodnosti a vymazanie dojmu, že patríme len medzi tých, ktorí sa vezú pod týmto dáždnikom bezpečnostným NATO a nie sú pripravení podieľať sa na spoločnej bezpečnosti a spojeneckom úsilí NATO, je to pramálo. Najmä, keď všetky nákupy ministerstva obrany, povedzme to jasne, pod vedením Mečiarovho privatizéra vzbudzujú, mierne povedané, nedôveru, čo sa týka efektivity a skutočného cieľa. Ministerstvo ako súčasť vlády sa nemôže vyhnúť zodpovednosti za totálnu absenciu informovania slovenskej verejnosti, čo to znamená, že sme sa v roku 2004 dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a aké výhody vďaka tomu pre Slovensko plynú. Platí totiž priama úmera, nemôžeme predstierať v Bruseli, Paríži, Londýne alebo vo Washingtone, že sme spojenci, ak rozhodujúce politické sily robia všetko pre to, aby sme sa stali nedôveryhodným partnerom.
Po tretie, materiál sa nevenuje príprave slovenského predsedníctva. Viem, bola o tom konferencia, bohužiaľ, som sa toho nemohla zúčastniť. A na jednej strane chápem, že pri tom búrlivom vývoji je ťažké napísať niečo, čo by už dnes mohli citovať veľvyslanectvá na našom území, a potom sa spovedať, keď situácia zrazu bude vyzerať inak. Ale pár dôležitých odkazov, o ktorých by sme tu napríklad dnes mohli hovoriť, by v materiáli mohlo byť. Už vzhľadom na tie silnejúce, veľmi dobrodružné antieurópske aktivity, z ktorých niektoré priamo vychádzajú z vedenia európskeho výboru Národnej rady a za ktoré je vláda Slovenskej republiky priamo zodpovedná. Predsedníctvo, naše predsedníctvo Európskej únie bude potrebné využiť aj pro domo a možno to bude potom to najdôležitejšie. Pretože hoci Slovensko patrí podľa prieskumov medzi najeurópskejšie krajiny, treba počúvať týchto konšpirátorov a uvedomiť si, že tak ako o demokraciu, tak aj o európske smerovanie Slovenska sa musíme starať dnes a denne. A odpustím si teraz už ironické slová na adresu tzv. konventu, ktorý sme my tu na Slovensku v pôvodnej podobe zaškrtili a vyvážame ho s úspechom v pôvodnej funkcii do zahraničia.
Materiál, o ktorom dnes rokujeme, okrem toho by mal profilovať politikov aj tu poslancov Národnej rady, ktorí majú schopnosti a výdrž venovať sa zahraničnej politike a nekručí im v bruchu, ako niektorým, ktorí práve odchádzajú na obed. Tak by nám tieto vystúpenia mali prinášať myšlienky aj pre naše médiá. Pretože naše médiá, ako podfinancované, nemajú kapacitu a možno niekedy ani kompetencie venovať sa zahraničnej politike, a preto zhusta sa, na ich stránkach nachádzame len správy vyfabrikované niekde inde.
V spojitosti s týmto sa na rozdiel od zameraní zahraničných politík iných štátov tento materiál nevenuje spolupráci s našimi susedmi pri boji, už dnes možno povedať, proti pôsobeniu veľkej antieurópskej a anti-NATO kampani, ktorá sa na nás cez internetový priestor rinie z Ruska. Kým predtým to ešte bolo v zlej slovenčine a oslovovalo to len pár trolov, dnes táto dobre cielená kampaň zasahuje široké vrstvy obyvateľstva celej strednej Európy. Postaviť sa jasne a dôrazne proti tomuto trendu, proti tým obrovským peniazom, ktoré idú do propagandy týchto rozmerov, si bude vyžadovať ani nie také veľké finančné prostriedky na slovenskej strane, ako to, čomu sa hovorí chochmes. A lídrom tejto protikampane, kto má byť? Musí to byť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, ako dlho?
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Tri vety mám... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno, nech sa páči.
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ktoré iné ministerstvo dokáže odhadnúť medzinárodné účinky takýchto kampaní? Len naši diplomati, skúsení ľudia, ktorí sa pohybujú v zahraničí. Lebo len naivní ľudia môžu v tejto situácii strkať hlavu do piesku.
Takže vítam, pán minister, túto upravenú a aktualizovanú pozíciu ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí.
Ďakujem za vašu pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
10.2.2015 o 11:21 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, pán predseda parlamentu. Vážený pán podpredseda vlády, pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, kolegovia, ako každý rok, dovoľujem si pred vás vystúpiť s mojím stanoviskom k zameraniu našej zahraničnej politiky.
Ako sa zmenila atmosféra proti tomu, keď sme tu stáli pred rokom a hovorili sme o zahraničnej politike. Dnes musíme konštatovať, že aj Slovenská republika je ohrozená tým, čomu sa hovorí hybridná vojna, a ktorá ide, ktorá zmenila absolútne atmosféru v celom svete. A tu nejde len o to, že sme ohrození, ale táto debata by mala byť o tom, ako tomu čelíme.
Ale na začiatku dovoľte mi, aspoň tým, ktorí sú ochotní počúvať, aby som vás poprosila, nie aby sme vstali a pomysleli si, ale aby sme si každý v duchu položili otázku, ako by sme sa správali, keby sme my boli v situácii pani Savčenko, ktorá možno práve v týchto chvíľach umiera v ruskom väzení, táto Ukrajinka, pretože drží už vyše 50 dní hladovku, pretože sa cíti byť nespravodlivo osočená len v mene nejakej propagandy. Takže, prosím, skúste sa nad tým zamyslieť, ako tento konflikt vplýva nielen na bezpečnosť našej krajiny, ale aj na osud mnohých jednotlivcov.
Vo vystúpení 2. júna 2014, keď sme vtedy tak oneskorene debatovali o zameraní našej zahraničnej politiky na rok 2014, som povedala a budem sa citovať: "Čo sa stane, keď po olympijských hrách v Soči jedna z armád zaútočí?" Som povedala. Dokonca sa to ešte aj rýmuje. "A to je reálna možnosť," pán minister, povedala som vtedy. Keď som si to teraz pri príprave môjho vystúpenia prečítala, zamrazilo ma. Veď už vtedy sme tušili o možnom scenári ďalšieho vývoja na našej východnej hranici, ale pri diskusii tu v parlamente, a sedelo nás tu len pár, to vzbudilo pramálo pozornosti.
Prečo to spomínam? Chcem, aby sme si uvedomili znovu svoju zodpovednosť tu v parlamente, a nielen za stav sociálnej a zdravotnej politiky, za nastavenie nášho vzdelávacieho systému, ale aj tú zahranično-politickú bázu, ktorá je betónovými základmi našej bezpečnosti a strategického ukotvenia, bez ktorého sa ani tá najlepšia sociálna a zdravotná politika nedá presadzovať a nebude dobre fungovať. Bohužiaľ, musím konštatovať tu znovu, že ani 25 rokov, ani 20 rokov samotnej existencie Slovenskej republiky nevzbudilo dostatočný záujem verejnosti, ani poslancov Národnej rady, aby sme sa viacej na tejto pôde venovali diskusiám o našom zahranično-politickom ukotvení a smerovaní, aby sme o tom hovorili častejšie a dôkladnejšie, aby aj niektorí ľudia, ktorí trepú, aby si uvedomili, akú majú zodpovednosť, keď vystupujú na pôde zákonodarného zboru. Väčšinou totiž máme túto možnosť naozaj debatovať o týchto zásadných strategických otázkach, len keď sa nám do ruky dostane materiál o zameraní našej zahraničnej politiky.
K samotnému materiálu a jeho vetám, tomu sa budem venovať, len pár slov, pretože je štandardne nezaujímavý, frázovitý a svojím spôsobom neaktuálny vzhľadom na ten prekotný vývoj okolo nás. Tým nechcem povedať, že sa diplomati ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí tomu nevenovali. Nie, nie, nie, oni si robili štandardnú svoju prácu.
Ale oceňujem teda tú prvú stranu, ktorú ste dodali, pán minister. Je prehľadná aj pre tých, ktorí ďalej nečítajú, ale pre všetkých, ktorí potom obrátia tú prvú stránku a čítajú ďalej a ponoria sa do textu, treba priznať, že je tam jedna zásadná zmena. Zásadná zmena, o ktorej tu už niektorí moji kolegovia hovorili. Ministerstvo konečne priznalo, že sme na Slovensku stratili konsenzus hlavných politických síl v našom zahranično-politickom a strategickom priestore, a táto debata dnes doobeda tu to jasne potvrdzuje. Možno si mnohí poviete: no a čo, tak stratili sme konsenzus. Ale ten konsenzus, ktorého budovania v tých 90. rokoch som sa osobne zúčastnila, to nie je len tak. To nie je len pár slov, to je základný konsenzus, na ktorom stojí naša stabilita. Tento konsenzus bol veľmi dôležitý v roku 1998, priam kľúčový. A bol to konsenzus z vôle voličov, teda potvrdený vôľou voličov, kedy vlády Slovenska otočili a urýchlili proeurópsky, prozápadný rozvoj Slovenska smerom k štandardnému, demokratickému a európskemu štátu. Dnes, po sedemnástich rokoch od tohto jasného prejavu konsenzu, ministerstvo priznáva vlastne, že je ťažké presadzovať v zahraničí predstavy našich dobre kvalifikovaných diplomatov, ak nemajú doma oporu v domácej štandardnej zahraničnej politike.
Ako sa to prejavuje pre tých, ktorí sa s pojmom kompromis, konsenzus ešte nestretli, alebo to dokonca považujú za neslušné slová? Poviem pár príkladov.
Prvý príklad. Ako štát, ktorý nesieme, v strednej Európe jediní sme členom eurozóny, nesieme oveľa väčšiu zodpovednosť za vývoj v Európskej únii ako naši susedia. To si musíme povedať. Ale akú váhu majú naši predstavitelia pri stole a naši diplomati pri príprave týchto zasadnutí našich politických predstaviteľov, keď v Bruseli sa v mene Slovenskej republiky hovorí niečo úplne iné a doma úplne niečo iné? Odborne, ako to už tu bolo povedané, sa tomu hovorí schizofrénia, a schizofrénia pre každého jednotlivca, ale aj pre politiku štátu má nedozierne následky. Na európskej pôde stratu kredibility a nakoniec stratu kredibility aj pre celú zahraničnú službu a pre celý štát. A pritom zároveň chceme, aby tu bolo viacej investícií zo zahraničia, aby sem chodilo viacej turistov zo zahraničia, hlavne zo západu a tak ďalej a tak ďalej. Ako? Ako, keď strácame tú základnú, základnú dôveru?
Zároveň doma tým, že doma na dvore hovoríme niečo iného, nebezpečne posilňujeme naivné konšpiračné mýty a predsudky. Veď výsledky sú už aj na Slovensku viditeľné. Je to vzrastajúca sila antieurópskych síl a ich nejasná podpora obyvateľstvom a hlavne nejasné financovanie týchto síl na Slovensku. Antiglobalisti, zelení, nejakí ľavičiari, teraz budú zase proti TTIP a proti všetkému. Kto ich financuje? Z akých peňazí sú tie bilbordy? Z akých peňazí sú tie kampane? Toto je otázka, ktorú si musíme jasne položiť.
Druhý príklad. Pri predsedníctve Slovenska vo Vyšehradskej štvorke, ako o tom hovoril pán minister, jasný rozpad pozície Vyšehradskej štvorky v Európskej únii. A pritom my, my na Slovensku potrebujeme Vyšehradskú štvorku najviac. My sme v jej strede, my sme susedmi so všetkými týmito štátmi a sme aj v tomto zmysle najmenší. My to potrebujeme, tú Vyšehradskú štvorku, možno viacej ako všetci ostatní. A strata Poľska, ako o tom hovorili moji predrečníci, vo Vyšehradskej štvorke znamená oslabenie pozície Slovenska v niektorých závažných, historicky zaťažených otázkach, v ktorých Poľsko stálo vždy na našej strane. Kto to nevidí, nechápe tieto súvislosti, je nebezpečný, pokiaľ sa môže, dokonca má funkciu, že sa môže oficiálne vyjadrovať.
Tretí príklad. Vzrastanie antinatovských nálad v našej spoločnosti. Áno, Slovensko na rozdiel od Poľska nikdy nebolo veľkým prívržencom vstupu krajiny do NATO. Niečo o tom viem. Najprv to bolo 25 %, po masívnom chodení po celom Slovensku nakoniec sme to dotiahli na 52 percent. Ako je to možné, že dedina na severe Slovenska, vzdialená 3,5 kilometra od poľskej dediny na druhej strane, táto dedina na Slovensku jasne protinatovská, a dedina o 3 kilometre ďalej cez hranicu 83 % podpora NATO? Všetky tie rečičky, že my budeme neutrálni, ktoré sme viedli na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a pozývali sme tých ľudí, ktorí sa to snažili presadzovať, zistili sme, že oni vôbec neuvažujú o tom, že neutralitu niekto musí garantovať, tak ako garantovali medzinárodnú zmluvu o územnej celistvosti Ukrajiny. Nájde sa tu ešte nejaký dobrodruh, ktorý bude presadzovať neutralitu Slovenska? Vystúpenie z NATO? Po tom, čo dnes Ruská federácia roztrhala takúto zmluvu a urobila z nej smiešne franforce? Veď nemôžete byť neutrálni len preto, že sa vyhlásite za neutrálneho. Na to potrebujete garantov a tí garanti musia si za tou neutralitou stáť.
Takže my sme sa s odretými ušami dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a unikli sme bieloruskému osudu. Aj toto by si ľudia mali na Slovensku uvedomiť. A my, ktorí sme v NATO, aj tu sme to dnes počuli, my sme NATO, tu niekto povie: ale my nemôžeme mať natovské vojská. Ale veď my sme NATO. Priatelia, prestaňte už s tou schizofréniou! Veď to je normálna diagnóza. Veď my sme NATO, my sme súčasťou NATO. To je smiešne hovoriť, že my tu NATO nechceme. A však to je normálne na diagnózu psychiatrickú, nič inšie, aby som teda tak jasne povedala.
Pri takomto nezodpovednom prístupe sa nakoniec, možno, časom dozvieme, že v roku 1968 sem naklusali Američania a nie sovietske vojská s tankami, podporované armádami Varšavskej zmluvy, okrem Rumunska, lebo Rumunsko sa toho nezúčastnilo. Teda tí Rumuni, ktorí nás v štyridsiatom piatom oslobodzovali, veľkú časť Slovenska.
Podčiarknuté a podpísané, ešte jedna vec. Keď si prečítam, ako dnes ráno, že univerzitný učiteľ, dokonca rektor vysokej školy, pán Eduard Chmelár povie, že vpád Ruska do Ukrajiny je presne také isté ako akcia Trvalá sloboda v Afganistane, kde vpadli vraj USA! On asi sa nikdy v živote nedozvedel, že to bola koalícia síl. A kde je Británia, kde sú všetci ostatní? To ešte zatiaľ do jeho faktografického manuálu sa ešte nedostalo. To sú nebezpečné... A my sme tam boli tiež, samozrejme. Veď ja som bola pri tom vo Varšave, keď sa tvorila tá velikánska, ako, samozrejme, ako diplomat, nie ako politička, keď sa tvorila tá veľká koalícia. To sú nielenže hlúpe, ale to sú aj nebezpečné reči.
Takže veta z materiálu, "pre SR nie je, pre Slovenskú republiku nie je akceptovateľné porušenie medzinárodného práva zo strany Ruska", ja túto vetu v tomto materiáli vítam, pretože v minuloročnom materiáli som kritizovala, že Ruská federácia je naším strategickým partnerom, ale náš bezprostredný sused Ukrajina nie. Je to veľmi veľký posun proti minuloročnej debate. Keď vtedy sme kritizovali vyjadrenia predsedu vlády Roberta Fica, ktorý povedal: no čo, Ukrajina pôjde tam, kto dá viac. Vtedy som tento, tento kupecký postoj veľmi kritizovala ako nebezpečný a nezodpovedný.
Dokonca oceňujeme a treba to oceniť, že ministerstvo, naše ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré je denne konfrontované s našimi susedmi a spojencami, nepodľahlo čoraz viac rozšírenejšej kampani, ktorú podporovali v istom zmysle aj niektorí predstavitelia našej vlády a ktoré znelo: nech si Rusko a USA vyriešia svoje problémy, my si budeme robiť, tu buchty piecť na našom dvore. V celom materiáli, a ja ďakujem ministerstvu a diplomatom, je možné vidieť ten výrazný odklon od týchto exotických a vrcholne nezodpovedných vyjadrení, ktoré, a na to upozorňujem, pretože chodím po Slovensku, sa čoraz viacej usídľujú v hlavách ľudí, ktorí sa normálne zahraničnou politikou – a prečo by aj? – nezaoberajú.
Kto – a to je moja otázka – kto a kedy sa pokúsi o znovuvytvorenie zásadného zahranično-politického konsenzu v Slovensku medzi relevantnými politickými silami? Kto to urobí? Voľakedy to robilo SFPA na tej mimovládnej pôde a niektoré politické sily, kde sa zlúčilo v tejto otázke aj SDĽ a KDH. To treba povedať. Ani po prebehnutom referende nie je naša situácia ružová v tomto ohľade, pretože tieto kampane rozčesli Slovensko viac než predtým, a sily, ktoré presadzujú odklon od Charty ľudských práv, sily, ktoré sa zdráhajú predložiť v parlamente konvenciu proti domácemu násiliu, ktorú sme podpísali už pred niekoľkými rokmi v Rade Európy, tendujú k obhajovaniu dobrodružnej medzinárodnej politiky, ktorá rozbíja doterajší medzinárodný právny a zvyklostný systém.
Druhá oblasť, ktorej by som sa chcela chvíľu venovať, je energetická politika v európskom priestore. V odseku, ktorý sa venuje vzťahom s Ruskou federáciou v tomto materiáli, sa hovorí, že pre SR má, citujem, "osobitný význam politický dialóg a spolupráca v oblasti energetiky s efektívnym využitím potenciálu Slovenska ako tranzitnej krajiny". No teda po posledných vyhláseniach predstaviteľov vlády Ruskej federácie a Gazpromu vrátane Vladimíra Vladimiroviča o tom, že Rusko sa bude usilovať o to, aby Ukrajina prestala byť tranzitnou krajinou pre ruské suroviny, vyznieva toto naše nadšenie trochu naivne. Nakoniec dnes som videla mapu, ktorú zverejnila ruská vláda, ako bude vyzerať tranzit do Turecka, nový tranzit. Načo akože, z čoho to bude financovať a podobné technické otázky, to by sme tu mohli, tu o tom dlho hovoriť, ale v každom prípade mapa je zverejnená.
Pripadá mi to, ako keby sme, ako za Mečiarovej vlády, zabudli, že my nemáme hranice s Ruskou federáciou. Vtedy pán Mečiar zabudol a vymýšľal všelijaké projekty, až mu niekto musel doniesť mapu a ukázať, že my nehraničíme s Ruskou federáciou, ale s Ukrajinou. Ak Ukrajina prestane byť tranzitnou krajinou, my ňou prestaneme byť automaticky, teda v tom smere, z ruských nálezísk na Slovensko. My sme priamo závislí od situácií na Ukrajine. Preto by som, preto som chápala aj situáciu nového vlastníka 49-percentného podielu v SPP EPH, kde teraz pôsobí aj bývalý premiér Českej republiky pán Topolánek, rýchlo vymyslieť a prípadne s európskou pomocou postaviť rúry smerom na juh, aby Slovensko nevypadlo z tejto pozície najdôležitejšej tranzitnej krajiny, európskej, pre suroviny energetické. Ale my sme stále tranzitom a stále na tom zarábame, lenže v opačnom smere. Plyn, ktorý prechádza Nord Streamom z Ruska cez Baltické more do Nemecka, je z veľkej časti tlačený reverzným chodom cez Slovensko do Ukrajiny a pán minister dokonca tu povedal, že miesto 11 mld. metrov kubických budeme posielať, ak si dobre pamätám, až 14,5. Dokonca aj na energetickej konferencii za prítomnosti vysokých predstaviteľov NAFTOGAZ-u ukrajinského si pamätám, že dokonca hovorili niečo o tom, že to môže byť aj 30 miliárd. My sme rozhodujúcou krajinou pre to, či Ukrajina prežije alebo nie, aj vďaka tomuto reverznému plynu. O to väčšia je schizofrénia, o to väčšia je tá chorobná nejaká, nejaká myšlienka, ktorá aj tu rezonuje, že vlastne my musíme tie vzťahy s Ruskom pestovať, a tá Ukrajina, no tak, nech si pomôžu, ako sa dá. My dávame ruky od toho preč.
Čiže dnes je Ukrajina závislá od Slovenska, ale hlavne je závislá od toho, kto vládne v Nemecku. A náš tranzit je závislý od toho, kto vládne v Nemecku a aký je postoj nemeckej vlády k nášmu reverznému tranzitu na Ukrajinu. A to je bez ohľadu na to, či sme ochotní flexibilne prispôsobovať svoju politiku, zase citujem, "v otázke sankcií voči Ruskej federácii", čo citujem z tohto materiálu. Ja oceňujem a znovu to zdôrazňujem, že v tomto materiáli sa už nehovorí o strategickom partnerstve s Ruskou federáciou, ale táto správa je oveľa lepším zrkadlom našej skutočnej pozície v strede Európy. Ale privítala by som, keby okrem neustáleho zdôrazňovania takého toho provinčného na vlastnom dvore, toho zdôrazňovania bezpečnosti a stability dodávok energií, naša zahraničná politika získavala širší priestor pre vytváranie európskeho konsenzu pre aspoň čiastkovú spoločnú európsku energetickú politiku, o ktorej tak jasne sníval už Lamone pred 50-mi rokmi.
Ani tá medzirezortná analyticko-koordinačná komisia pre energetickú bezpečnosť medzi ministerstvom hospodárstva a ministerstvom zahraničných vecí sa určite nebude, dúfam, venovať len problému púhej stability dodávok. Kto iný, ak nie tento parlament a ministerstvo zahraničných vecí by mali byť motorom snáh hľadať spojencov, keď nota bene, ako spomenul pán minister, bývalý člen nášho diplomatického zboru pán Šefčovič je poverený vedením energetickej problematiky v novej Európskej komisii?
Ale keď sme už pri Vyšehradskej štvorke, mám na vás zásadnú otázku, pán minister. Samozrejme, v tomto materiáli, ktorý vznikal oveľa skôr, nie je ani slovo o Slavkovskej deklarácii z 29. januára 2014. Komu sme chceli tým vyjsť v ústrety? Máme ju chápať ako učičíkanie niektorých snáh českého prezidenta, ktoré mal vždy, čo ho poznám 25 rokov? Alebo vydávame a podpisujeme deklarácie s Rakúskom, lebo nechceme povedať aj im do očí, ako to v skutočnosti je? A začať s Rakúskom skutočný strategický dialóg. S Rakúskom, ktorá predala bez nášho vedomia, bez akéhokoľvek nášho informovania 50 percent najväčších plynových zásobníkov v Baumgarte, ktoré priamo súvisia s našimi zásobníkmi v Gbeloch, Gazpromu. Ktorá bez toho, aby s nami konzultovala, do poslednej chvíle podporovala South Stream, až teda na to doplatila? Budeme viesť konečne s Rakúskom jasný tvrdý dialóg? Mne sa tá Slavkovská deklarácia, pravdu poviem, nepáči, pán minister.
A predposledná téma, ktorej sa chcem venovať, je kultúrna diplomacia, prísluší mi to ako členke výboru pre kultúru. K ekonomickej diplomacii som sa vyjadrovala minulý rok a úsmevne som o tom hovorila už niekoľkokrát, takže si to dnes odpustím. Ale všetko, čo som o ekonomickej diplomacii a kedy povedala v minulosti, bohužiaľ, alebo našťastie, stále platí aj pre kultúrnu. Hovoriť tu dnes o tom, že nemáme efektívnu a skutočnú kultúrnu diplomaciu, že máme na našich kultúrnych inštitútoch, alebo našich veľvyslancov alebo niektorých, Bohom osvietených, diplomatov vonku, tých ľudí kompetentných a inteligentných, ktorí sa idú pretrhnúť, aby nás prezentovali aj ako európsku kultúrnu krajinu, hovoriť o tom je už naozaj liatím vody do studne, ktorá preteká.
Ani po siedmich rokoch vlády SMER-u a kompetentného, zase nemôžem povedať, že nekompetentného ministra kultúry, máme kompetentného ministra kultúry, sme sa nedopracovali aspoň k trom prioritám kultúrnej diplomacie, ktoré by boli jasne formulované.
Napríklad tých 200 rokov narodenia Ľudovíta Štúra. A tu chcem aj na tejto pôde povedať pre všetkých tých, ktorí ste pri tom neboli, že pri otvorení výstavy Ľudovíta Štúra mal minister Marek Maďarič mimoriadne hodnotný prejav, ktorý je treba, aby si to, ak je to niekde písomne, pretože on to hovoril z hlavy, bez fráz i jasne, bez toho romantického nánosu na Štúrovi, ktorí mnohí z nás majú, musím povedať, že toto bol prejav skutočne hodný ministra kultúry.
Ale čo ďalej? Pán minister, koľko financií je uvoľnených pre zahraničné aktivity pri tomto výročí? Akým spôsobom spolupracujeme s nemeckou, teda s federálnou republikou Nemecko pri tomto výročí? Alebo si nie sme vedomí, že Štúr svoje najdôležitejšie knihy napísal v nemčine? Ako v tých časoch pre neho najkultúrnejšom jazyku, ktorý ovládal? Alebo budeme pchať hlavu do piesku pred faktom, že to bol hlavne on, ktorý priniesol herderovské myšlienky, ktoré tu dodnes krúžia a ktorých výsledkom je aj samostatná Slovenská republika, priniesol z Nemecka? On to bol a v tom slova zmysle vlastne ovplyvnil celú slovenskú kultúru. Čo sa bude konať v nemecky hovoriacich krajinách, pri tomto 200. výročí narodenia Ľudovíta Štúra? Aké knihy bude financovať ministerstvo, alebo ktoré už financuje, dúfam, ktoré sa vývojom a šírením herderovských myšlienok cez štúrovcov na Slovensku zaoberajú? Alebo to len skončí ako obvykle? Nejaká výstava so šiestimi panelmi putovná, ktorú niekde vystavíme, tam príde tá Holubova letka, ktorí vždy chodia, keď sa niekde podáva víno, a tým to skončí? Kedy budeme mať zase nejaké výročie, ktoré by nás priblížilo a ukázalo jasne, ako sme napojení na nemecký spôsob vzdelávania a na jeho jazyk a na jeho kultúru?
Pominúc fakt, že Štúrov závet je v nemčine písaný, Slaventum, hej, je v nemčine. A SFPA sa postaralo o to, aby sme ho preložili do slovenčiny, aby ste si mohli prečítať, ako vo svojom závere, zdrtený a depresívny Štúr nám odporúča v nemčine, aby sme sa stali Rusmi. Nemusíme Štúra propagovať veľmi v Londýne, ani v Paríži, ale v Berlíne, v Mníchove, vo Frankfurte, ale aj v Drážďanoch by to naozaj stálo za pokus.
Čo je teda hlavnou prioritou zahraničnej politiky našej dnes? Zoprieť a nájsť všetky naše sily, schopnosti a zdroje, ako ste o tom hovorili, pán minister, a ja vám som vďačná za to, a pomôcť Ukrajine. Lebo keď sa Ukrajina nestane naším susedom na európsku mieru, nebude sa rozvíjať ani východné Slovensko a naša 100-kilometrová hranica s týmto susedom nás bude stáť ešte veľa peňazí, veľa úsilia a najmä bude železná. Kto si pamätá, ako vyzerala Tote Winkel v Rakúsku bezprostredne na našej hranici z tej druhej rakúskej strany? Tak bude vyzerať naše východné Slovensko.
V tomto duchu by sme si ale mali, pán minister, viacej všímať, čo sa deje v tej časti územia, ktorú voláme Zakarpatská Ukrajina dnes, alebo Karpatská Rus voľakedy, a tak ďalej. Mne musí doniesť dejiny tohto ťažko skúšaného územia ten profesor histórie dejín, stredoškolský, ktorý tu sedáva raz do roka, a priniesol nám obrovskú hrubú knihu dejín Zakarpatskej Ukrajiny. To nám musí priniesť stredoškolský učiteľ z Chebu? Pritom je veľmi dobré a veľmi zaujímavé pozrieť si na internete zopár máp o tom, ako toto naše bezprostredné, teda naše susedné územie na Ukrajine volilo a volí v niektorých zásadných voľbách na Ukrajine a prečo v mnohých prípadoch volí úplne inak ako centrálna časť Ukrajiny. Mali by sme sa o toto územie zaujímať, mali by sme chápať, čo sa v tejto bývalej časti československého územia deje. Dozvieme sa v tomto materiáli niečo o tom? Nie. Z Bratislavy do Užhorodu je zrejme ďalej, ako z Bratislavy do Kyjeva. A pritom naše sily by na to stačili a naši európski spojenci by to určite ocenili, keby my sme vedeli o tomto území viacej a podporili tie demokratické a európske sily v Užhorode, Mukačeve, atď., a tak ďalej. Nielen preto, že môj otec začal svoju učiteľskú dráhu v Mukačeve, pretože to bolo vtedy naše územie, a nielen preto, že tam žije pomerne konsolidovaná slovenská menšina, ale preto, že toto územie hlasuje mnohokrát úplne inak. A to môže byť bezpečnostná hrozba pre Slovenskú republiku. Som veľmi rada, že to podporili Nóri a Nóri teraz poskytli Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku grant, aby táto mimovládna organizácia, kde sedím v správnej rade ešte stále, vytvorila materiál, aby sme mohli ponúknuť túto informáciu našim európskym spojencom.
Oceňujem, že do ešte stále vzdialeného roku 2020 by sme mali na našu vlastnú bezpečnosť a obranu konečne vynakladať 1,6 % nášho HDP. Toto je veľmi dobrá správa, ktorú môže parlamentná delegácia Národnej rady opakovať v Bruseli, v centrále NATO, ale na obnovenie dôveryhodnosti a vymazanie dojmu, že patríme len medzi tých, ktorí sa vezú pod týmto dáždnikom bezpečnostným NATO a nie sú pripravení podieľať sa na spoločnej bezpečnosti a spojeneckom úsilí NATO, je to pramálo. Najmä, keď všetky nákupy ministerstva obrany, povedzme to jasne, pod vedením Mečiarovho privatizéra vzbudzujú, mierne povedané, nedôveru, čo sa týka efektivity a skutočného cieľa. Ministerstvo ako súčasť vlády sa nemôže vyhnúť zodpovednosti za totálnu absenciu informovania slovenskej verejnosti, čo to znamená, že sme sa v roku 2004 dostali pod bezpečnostný dáždnik NATO a aké výhody vďaka tomu pre Slovensko plynú. Platí totiž priama úmera, nemôžeme predstierať v Bruseli, Paríži, Londýne alebo vo Washingtone, že sme spojenci, ak rozhodujúce politické sily robia všetko pre to, aby sme sa stali nedôveryhodným partnerom.
Po tretie, materiál sa nevenuje príprave slovenského predsedníctva. Viem, bola o tom konferencia, bohužiaľ, som sa toho nemohla zúčastniť. A na jednej strane chápem, že pri tom búrlivom vývoji je ťažké napísať niečo, čo by už dnes mohli citovať veľvyslanectvá na našom území, a potom sa spovedať, keď situácia zrazu bude vyzerať inak. Ale pár dôležitých odkazov, o ktorých by sme tu napríklad dnes mohli hovoriť, by v materiáli mohlo byť. Už vzhľadom na tie silnejúce, veľmi dobrodružné antieurópske aktivity, z ktorých niektoré priamo vychádzajú z vedenia európskeho výboru Národnej rady a za ktoré je vláda Slovenskej republiky priamo zodpovedná. Predsedníctvo, naše predsedníctvo Európskej únie bude potrebné využiť aj pro domo a možno to bude potom to najdôležitejšie. Pretože hoci Slovensko patrí podľa prieskumov medzi najeurópskejšie krajiny, treba počúvať týchto konšpirátorov a uvedomiť si, že tak ako o demokraciu, tak aj o európske smerovanie Slovenska sa musíme starať dnes a denne. A odpustím si teraz už ironické slová na adresu tzv. konventu, ktorý sme my tu na Slovensku v pôvodnej podobe zaškrtili a vyvážame ho s úspechom v pôvodnej funkcii do zahraničia.
Materiál, o ktorom dnes rokujeme, okrem toho by mal profilovať politikov aj tu poslancov Národnej rady, ktorí majú schopnosti a výdrž venovať sa zahraničnej politike a nekručí im v bruchu, ako niektorým, ktorí práve odchádzajú na obed. Tak by nám tieto vystúpenia mali prinášať myšlienky aj pre naše médiá. Pretože naše médiá, ako podfinancované, nemajú kapacitu a možno niekedy ani kompetencie venovať sa zahraničnej politike, a preto zhusta sa, na ich stránkach nachádzame len správy vyfabrikované niekde inde.
V spojitosti s týmto sa na rozdiel od zameraní zahraničných politík iných štátov tento materiál nevenuje spolupráci s našimi susedmi pri boji, už dnes možno povedať, proti pôsobeniu veľkej antieurópskej a anti-NATO kampani, ktorá sa na nás cez internetový priestor rinie z Ruska. Kým predtým to ešte bolo v zlej slovenčine a oslovovalo to len pár trolov, dnes táto dobre cielená kampaň zasahuje široké vrstvy obyvateľstva celej strednej Európy. Postaviť sa jasne a dôrazne proti tomuto trendu, proti tým obrovským peniazom, ktoré idú do propagandy týchto rozmerov, si bude vyžadovať ani nie také veľké finančné prostriedky na slovenskej strane, ako to, čomu sa hovorí chochmes. A lídrom tejto protikampane, kto má byť? Musí to byť ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, ako dlho?
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Tri vety mám... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Áno, nech sa páči.
Vášáryová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ktoré iné ministerstvo dokáže odhadnúť medzinárodné účinky takýchto kampaní? Len naši diplomati, skúsení ľudia, ktorí sa pohybujú v zahraničí. Lebo len naivní ľudia môžu v tejto situácii strkať hlavu do piesku.
Takže vítam, pán minister, túto upravenú a aktualizovanú pozíciu ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí.
Ďakujem za vašu pozornosť.
Autorizovaný
12:00
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:00
Ľuboš BlahaĎalšia vec, citujem, "antiglobalisti, zelení, nejakí ľavičiari kritizujú TTIP". Vy naozaj netušíte, že tá debata je mimoriadne odborná? Hovoria vám niečo mená ako Erich Hollender, ako Vladen Belo, Joseph Stiglitz? Aspoň Zygmunta Baumana by ste mohli poznať, keď ste pôsobili v Poľsku. Vy všetko toto ignorujete a pohrdlivo: nejakí ľavičiari! Všetci títo ľudia upozorňujú, veľmi významní vedci, na riziká globalizácie, tak ako ju ponúka TTIP. To znamená, že úplne ignorantstvo, ktoré srší z vašich prejavov. Naozaj je mi to veľmi ľúto.
Keď hovoríte o konsenze, ale ten konsenzus nemôže vyzerať, že diktát vášho názoru. No keď vo V-4 majú tri štáty jeden názor, tak prečo nie Poľsko sa má prispôsobovať? Prečo by to malo byť, práve my traja, Maďarsko, Slovensko, Česko, sa prispôsobovať Poľsku? Tak hádam tu bude buď nejaký dialóg, alebo proste nemôže to ísť iba takým vaším spôsobom, že diktát vášho názoru.
Keď ste naznačovali, že antieurópanstvo z vedenia európskeho výboru, to už naozaj hraničí, nebudem nejakým spôsobom osobný. Ja som veľmi silný Európan a záleží mi na tom, ako Európa koná, to je ten rozdiel, pani kolegyňa, nebudem len poslúchať to, čo niekde v Bruseli rozhodnú, snažím sa viesť dialóg a snažím sa nejakým spôsobom upravovať tie európske rozhodnutia. To je práve európske. To, čo vy ponúkate, také sovietske, viete.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 12:00 hod.
PhDr. PhD.
Ľuboš Blaha
Videokanál poslanca
Pani kolegyňa, to strašidelné pohŕdanie inými názormi, ktoré z vás srší, to je...?! Viete, keby ste na to mali aspoň vzdelanie. Ale ako si môžte dovoliť vôbec poučovať tu docenta Chmelára, ktorý má ďaleko viac vzdelania aj rozhľadu ako vy, a hovoriť o jeho názoroch ako o hlúpych a nebezpečných? Pritom on, ako nechcem ho nejako obhajovať, máme spolu viacero sporov, ale on hovorí o tom, že keď došlo raz k agresii voči Iraku, kde bolo porušené medzinárodné právo, tak ide o analógiu s tým, čo dneska sa deje na Ukrajine. A to, preboha, vy argumentujete, že ale tam vtedy boli koaličné sily. To znamená, že keby dneska Rusko malo koaličné sily, tak môže napadnúť Ukrajinu? Ako to sú aké, aké úvahy?! Ja naozaj, pani kolegyňa...
Ďalšia vec, citujem, "antiglobalisti, zelení, nejakí ľavičiari kritizujú TTIP". Vy naozaj netušíte, že tá debata je mimoriadne odborná? Hovoria vám niečo mená ako Erich Hollender, ako Vladen Belo, Joseph Stiglitz? Aspoň Zygmunta Baumana by ste mohli poznať, keď ste pôsobili v Poľsku. Vy všetko toto ignorujete a pohrdlivo: nejakí ľavičiari! Všetci títo ľudia upozorňujú, veľmi významní vedci, na riziká globalizácie, tak ako ju ponúka TTIP. To znamená, že úplne ignorantstvo, ktoré srší z vašich prejavov. Naozaj je mi to veľmi ľúto.
Keď hovoríte o konsenze, ale ten konsenzus nemôže vyzerať, že diktát vášho názoru. No keď vo V-4 majú tri štáty jeden názor, tak prečo nie Poľsko sa má prispôsobovať? Prečo by to malo byť, práve my traja, Maďarsko, Slovensko, Česko, sa prispôsobovať Poľsku? Tak hádam tu bude buď nejaký dialóg, alebo proste nemôže to ísť iba takým vaším spôsobom, že diktát vášho názoru.
Keď ste naznačovali, že antieurópanstvo z vedenia európskeho výboru, to už naozaj hraničí, nebudem nejakým spôsobom osobný. Ja som veľmi silný Európan a záleží mi na tom, ako Európa koná, to je ten rozdiel, pani kolegyňa, nebudem len poslúchať to, čo niekde v Bruseli rozhodnú, snažím sa viesť dialóg a snažím sa nejakým spôsobom upravovať tie európske rozhodnutia. To je práve európske. To, čo vy ponúkate, také sovietske, viete.
Ďakujem.
Autorizovaný
12:02
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:02
Jozef MikloškoOceňujem jej prejav, priniesol veľa zaujímavých poznatkov, naozaj, napríklad o tom Štúrovi, tie jeho vzťahy s Nemeckom, to je veľmi vážna vec, o ktorých málokto snáď aj vie. A nakoniec tá slávnosť, ktorá bola na počesť Štúra, na...
Oceňujem jej prejav, priniesol veľa zaujímavých poznatkov, naozaj, napríklad o tom Štúrovi, tie jeho vzťahy s Nemeckom, to je veľmi vážna vec, o ktorých málokto snáď aj vie. A nakoniec tá slávnosť, ktorá bola na počesť Štúra, na ktorú sme všetci radi došli, bola potom veľmi unilaterálna. Bolo tam pár ľudí len z jednej strany, čiže nikto nás tam nepozval, to bola určite chyba, ale to sem snáď ani nepatrí.
Chcem len povedať pani Vášáryovej, že troška vystupujeme niekedy, ako keby sme, Slovensko bolo, naozaj majstri sveta, a my nie sme majstri sveta. Sme malá krajina, ktorá nemá také možnosti, ako majú veľké krajiny. V-4, podčiarkujem, je veľmi dôležitá, ale strata Poľska nás tiež mrzí, ale tá strata je aj na ich strane trocha. Predstavte si, že naozaj ich historická averzia voči Rusku je oprávnená, ale po toľkých rokoch už musia na niečo zabudnúť. My sme tiež mohli mať averziu voči Rusku a iste ju aj máme v srdci, ale dneska ju nedávame najavo, proste niekedy musíme na niečo zabudnúť. To je jak v manželstve, tak aj v politike, no. Poliaci, sa mi zdá, že príliš preferujú svoju ekonomiku dneska a zabúdajú na určité vzťahy a príliš sú orientovaní na jednu stranu, a nemôžu, s Rusmi boli tisíc rokov susedia, no.
Posledná vec, NATO. Treba aj povedať, že Ukrajina nepatrí NATO, to ste nepovedali. A základne NATO na Slovensku naozaj, najmä raketové alebo nejaké ďalšie, nechceme, bodka. To o tom rozhoduje parlament. Američania, naozaj big country, veľká krajina, veľmi si ju vážim, ale Afganistan, Irak, Irán, Líbya, Sýria, arabské, atď., to boli všetko chyby, ktoré sa im nevyplatili a kde všade doniesli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 12:02 hod.
Doc. RNDr. DrSc.
Jozef Mikloško
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja by som sa chce zastať pani poslankyne Vášáryovej, bola výborná diplomatka v Rakúsku, v Poľsku, som ju zažil tam, čiže v tomto smere hovoriť o nevzdelanosti neni celkom férové, je neférové.
Oceňujem jej prejav, priniesol veľa zaujímavých poznatkov, naozaj, napríklad o tom Štúrovi, tie jeho vzťahy s Nemeckom, to je veľmi vážna vec, o ktorých málokto snáď aj vie. A nakoniec tá slávnosť, ktorá bola na počesť Štúra, na ktorú sme všetci radi došli, bola potom veľmi unilaterálna. Bolo tam pár ľudí len z jednej strany, čiže nikto nás tam nepozval, to bola určite chyba, ale to sem snáď ani nepatrí.
Chcem len povedať pani Vášáryovej, že troška vystupujeme niekedy, ako keby sme, Slovensko bolo, naozaj majstri sveta, a my nie sme majstri sveta. Sme malá krajina, ktorá nemá také možnosti, ako majú veľké krajiny. V-4, podčiarkujem, je veľmi dôležitá, ale strata Poľska nás tiež mrzí, ale tá strata je aj na ich strane trocha. Predstavte si, že naozaj ich historická averzia voči Rusku je oprávnená, ale po toľkých rokoch už musia na niečo zabudnúť. My sme tiež mohli mať averziu voči Rusku a iste ju aj máme v srdci, ale dneska ju nedávame najavo, proste niekedy musíme na niečo zabudnúť. To je jak v manželstve, tak aj v politike, no. Poliaci, sa mi zdá, že príliš preferujú svoju ekonomiku dneska a zabúdajú na určité vzťahy a príliš sú orientovaní na jednu stranu, a nemôžu, s Rusmi boli tisíc rokov susedia, no.
Posledná vec, NATO. Treba aj povedať, že Ukrajina nepatrí NATO, to ste nepovedali. A základne NATO na Slovensku naozaj, najmä raketové alebo nejaké ďalšie, nechceme, bodka. To o tom rozhoduje parlament. Američania, naozaj big country, veľká krajina, veľmi si ju vážim, ale Afganistan, Irak, Irán, Líbya, Sýria, arabské, atď., to boli všetko chyby, ktoré sa im nevyplatili a kde všade doniesli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Autorizovaný
12:04
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:04
Helena MezenskáVystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 12:04 hod.
Mgr.
Helena Mezenská
Videokanál poslanca
Pani poslankyňa, ja som veľmi rada, že na rozdiel od pána poslanca Dzurindu vy ste potvrdili, že Slovensko nie je iba súčasťou Západu, ale je fakticky ako kultúrne, politicky, historicky, tak aj ekonomicky prepojené s krajinami Východu a Západu. A ak sa dovolávame teda ukotvenia zahranično-politickej orientácie, tak skúsme sa nad tým zamyslieť, že práve toto poznanie by malo byť pre nás východiskom. Ja som presvedčená o tom, že ak budeme vychádzať z tohto základu, že Slovensko je ovplyvňované ako krajinami Západu, tak krajinami Východu, tak budeme mať jasný cieľ zahranično-politickej orientácie. Budeme chcieť vytvárať a formovať priateľské, vzájomné výhodné vzťahy so všetkými krajinami sveta, nielen s východnými, západnými. Z tohto pohľadu mi ale potom naozaj rozporuplne vyznieva to, čo tvrdíte, alebo ako útočíte na adresu ľudí, ktorí volajú po neutralite, po mieri, považujete ich za hlupákov a schizofrenikov. Z tohto pohľadu naozaj má váš postoj prekvapil. Považujem to za netolerantné stanovisko a nesúce tak významnej političky.
Autorizovaný
12:06
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:06
Peter OsuskýMusím povedať, že my môžme tu nechať zaznieť slová, že čo tak, keby sa Poľsko prispôsobilo. Nuž veď hej, keď tí traja sú takí. Oni nejakí traja boli aj v Mníchove, to Československo sa malo prispôsobiť. K čomu to viedlo, sme potom videli, ako povedal sir Winston: "Najprv hanba, potom vojna.".
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 12:06 hod.
MUDr. PhD.
Peter Osuský
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem pani poslankyni za dobrý prejav. Som rád, že som si ho mohol vypočuť. A i za také podotknutie o veci, ktorá ,zrejme z technologických príčin, nebola zmienená v materiáli, a síce o stretnutí, povedal by som celkom otvorene, nesvätej aliancie v Slavkove u Brna. Toto bolo stretnutie nesvätej aliancie a nezávidím ministrovi zahraničných vecí, pretože i odtiaľ zazneli hlasy, ktoré utilitárne, v duchu toho, čo má v nemčine krásny termín Kuhhandel, z obchodovania utilitárneho vlastne boli hlasom appeasementu so zlom. A každý z účastníkov zájazdu do Slavkova mal svoje motívy a v žiadnom prípadne neboli sväté.
Musím povedať, že my môžme tu nechať zaznieť slová, že čo tak, keby sa Poľsko prispôsobilo. Nuž veď hej, keď tí traja sú takí. Oni nejakí traja boli aj v Mníchove, to Československo sa malo prispôsobiť. K čomu to viedlo, sme potom videli, ako povedal sir Winston: "Najprv hanba, potom vojna.".
Autorizovaný
12:07
Vystúpenie s faktickou poznámkou 12:07
Magdaléna VášáryováA, pani Mezenská, len k vám ešte. No, viete, ja viem, všetci chceme mier, lenže niekedy treba zdvihnúť hlas a povedať, ako to je. Chcieť mier je veľmi málo v takejto situácii, akej čelíme dnes.
A pán veľvyslanec, teda pán bývalý veľvyslanec, môj bývalý kolega, pán Mikloško, my sme mali rakety na našom území, dokonca mali aj atómové hlavice. Ja som sa bála proti tomu protestovať, keď to po šesťdesiatom ôsmom na našej západnej československej hranici Ruská federácia, teda, pardon, Sovietsky zväz inštaloval, namierené. To, čo by malo byť na slovenskom území, sú obranné rakety, aby chránili naše obyvateľstvo. Naozaj ste proti tomu? Naozaj chcete, aby tie rakety voľne dopadali na naše územie? To snáď nemyslíte vážne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 12:07 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ja len krátko, znovu sa to, objavila tá nedemokratická myšlienka práve z úst predsedu európskeho výboru, že keďže nás je viacej, tak sa Poľsko má prispôsobiť, bez ohľadu na to, kde je pravda, kde je budúcnosť, kde je európskosť, kde sú európske hodnoty. Nás je viacej, tak vy sa prispôsobte. To čo je? Toto je demokratický postoj demokratického politika? Povedzme si to už raz a navždy: tu nejde o to, aby väčšina vládla menšine, alebo menšina určovala väčšine, alebo podobne. Tu ide o to, že tu má platiť ústava a vláda práva a medzinárodného práva a dobrej vôle a dobrých mravov a dobrej výchovy.
A, pani Mezenská, len k vám ešte. No, viete, ja viem, všetci chceme mier, lenže niekedy treba zdvihnúť hlas a povedať, ako to je. Chcieť mier je veľmi málo v takejto situácii, akej čelíme dnes.
A pán veľvyslanec, teda pán bývalý veľvyslanec, môj bývalý kolega, pán Mikloško, my sme mali rakety na našom území, dokonca mali aj atómové hlavice. Ja som sa bála proti tomu protestovať, keď to po šesťdesiatom ôsmom na našej západnej československej hranici Ruská federácia, teda, pardon, Sovietsky zväz inštaloval, namierené. To, čo by malo byť na slovenskom území, sú obranné rakety, aby chránili naše obyvateľstvo. Naozaj ste proti tomu? Naozaj chcete, aby tie rakety voľne dopadali na naše územie? To snáď nemyslíte vážne.
Autorizovaný
14:02
Vystúpenie v rozprave 14:02
Martin FedorAzda prvýkrát od vstupu Slovenska do Európskej únie, Severoatlantickej aliancie vnímame nezhody v názore na aktuálnu a najdôležitejšiu situáciu priamo v našom susedstve. Hlavným problémom ako by sa stával ústup od konsenzu v otázkach zahraničnej politiky. Slovenská politika od tohto konsenzu ustúpila v tak vážnej veci, ako bolo dianie na Ukrajine. Z tohto dôvodu si myslím, že Ukrajine sa treba venovať oveľa viac ako iným, aj keď dôležitým témam. Za posledné štvrťstoročie a možno aj od druhej svetovej vojny sme priamo u nášho suseda nemali nikdy tak vážnu situáciu, ktorá sa dotýka priamo nás. Preto vítam, že ministerstvo zahraničných vecí presne opisuje to, čo sa na Ukrajine stalo, že bola porušená, citujem teda, "že bola porušená suverenita a teritoriálna integrita susednej krajiny, celková geopolitická rovnováha európskeho kontinentu, princípy medzinárodného práva i kontrola medzinárodne uznaných subjektov a ich vlastných štátnych teritórií". Koniec citátu. Na druhej strane ako by sme sa príliš často vyhýbali pomenovaniu vecí pravým menom. A v tomto prípade to správne slovo je podľa môjho názoru agresia. Myslím, že by sme sa mali vyjadriť jednoznačnejšie a jasne, že agresie sa u nášho suseda nedopustili nijakí mimozemšťana ani nijaké tajomné sily. Je to krok, ktorý od druhej svetovej vojny nemá obdobu. Zobrali slabšiemu susedovi kus územia a pričlenili ho k svojmu novodobému impériu. Keď hovoríme o obeti, mali by sme jasne a viac hovoriť aj o vinníkovi, agresorovi.
Som presvedčený, že v súčasnosti sú dva princípy, ktoré musí naša zahraničná politika ctiť vysoko, a to v našom vlastnom slovenskom záujme. Po prvé, princíp nenarušiteľnosti územnej celistvosti a suverenity. Po druhé, princíp zvrchovanosti, ktorý zabezpečuje, aby mohli štáty rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne prostredníctvom slobodného a demokratického vyjadrenia svojich občanov.
Zdá sa, akoby tieto princípy alebo hodnoty, ak chcete, boli natoľko samozrejmé, že ich ani netreba spomínať, no ukazuje sa, že udalosti u nášho suseda výrazne menia prístup, ako premýšľame aj o slovenskej bezpečnosti. Tak to ako to urobil prezident Slovenskej republiky, ktorý minulý týždeň uviedol, že, citujem: "Bez Ruskej podpory by sa konflikt na Ukrajine nikdy nezačal, a preto je našou povinnosťou ako demokratických národov zaujať jasné stanovisko. Rozhodne podporujem zachovanie sankcií, kým sa situácia na Ukrajine nezlepší." Uviedol prezident. Koniec citátu.
Ministerstvo zahraničných vecí však uvádza, že Slovenská republika je v prípade stabilizácie situácie na Ukrajine s pozitívnym prispením Ruskej federácie pripravená na postupné uvoľňovanie sankcií a situácie. Lenže k takému dianiu akosi nedochádza. Naopak, situácia sa v Donbase v posledných týždňoch a dňoch skôr naďalej zhoršuje. Takže asi viac sa treba pripraviť nie na uvoľňovanie situácie, ale skôr na iné scenáre.
Podpora Ukrajiny je nielen morálna povinnosť, je to aj v našom hlavnom bezpečnostnom alebo národnoštátnom záujme. Z tohto pohľadu som rád, že Slovenská republika bude vo vzťahu k Ukrajine aspoň prispievať k úsiliu Severoatlantickej aliancie prostredníctvom materiálnej aj finančnej podpory v oblasti výcviku, odovzdávania skúseností, posilňovať obranné kapacity Ukrajiny. Áno, aj vzhľadom na naše dejiny, historické skúsenosti by sme nemali sa otočiť Ukrajine chrbtom, ale jej aktívne pomáhať.
Zahraničná politika štátu sa v našich podmienkach formuluje predovšetkým v trojuholníku vzťahov inštitucionálno-personálnych, a to medzi ministerstvom zahraničných vecí a ministrom, Úradom vlády a teda premiérom a prezidentom. Úspešná dôveryhodná zahraničná politika funguje, ak v dôležitých otázkach tieto tri inštitúcie či predstavitelia konajú v zhode, bez falošných tónov.
Čo ma však v súčasnosti na slovenskej zahraničnej politike mrzí najviac a o čom chcem hovoriť, je jej dvojtvárnosť a ústup od konsenzu v otázkach práve zahraničnej politiky. Dvojtvárnosť, ktorú podľa môjho názoru spôsobujú najmä výroky predsedu vlády Slovenskej republiky, ktoré najmä v minulom roku boli často v rozpore s vlastným ministerstvom zahraničných vecí, ale aj s vyjadreniami prezidenta republiky. Dobrým zvykom na Slovensku bolo, že v zahraničnej politike Slovenska po roku 1998 v zásadných veciach vždy existovala zhoda, ako má Slovensko smerovať v zahraničnopolitickej oblasti. Táto zhoda bola viditeľná jednak medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, ale aj medzi všetkými relevantnými politickými stranami.
Dnes na jednej strane vidíme výroky pána prezidenta alebo aj pána ministra zahraničných vecí, ktoré sú podľa môjho názoru z hodnotového zahraničnopolitického, ale aj bezpečnostného hľadiska konzistentné, aj predvídateľné, a z tohto miesta by som ich chcel oceniť. Na druhej strane ale tu vnímame a vidíme vyjadrenia predsedu vlády, ktorý si s nimi protirečí. Napríklad v oblasti potreby výdavkov na zbrojenie, v neschopnosti označiť Ruskú federáciu za agresora, keď hovorí o Ukrajine ako o bojisku záujmov veľmocí. Pán predseda vlády tiež viackrát verejne vylúčil prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, o ktorú nás nikto teda ani nežiadal. Ako uviedli niektorí predrečníci, predseda vlády sa v rétorike, bohužiaľ, začína prirovnávať alebo pripodobňovať ruskej propagande. Nehovorí o vojne separatistov podporovaných a vyzbrojovaných Ruskom proti ukrajinskej armáde, ale o geopolitickom súboji, ktorý vedú Spojené štáty a Rusko. Možno na pripomenutie jeho výrok zo septembra, dovolím si zacitovať: "Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide. Už som dosť dlho v politike, aby mi zmäkol úplne mozog a rozprával som, čo šíri propaganda." Koniec citátu. Povedal v septembri po zasadnutí vlády. Citát pokračuje: "Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyv na Ukrajine." Koniec citátu. A pri tej istej príležitosti sankcie Únie proti Rusku označil za nezmyselné a škodlivé pre našu ekonomiku. V rozpore s tým, čo tvrdí napríklad prezident Slovenskej republiky. Vo svojich výrokoch však dokázal ísť ešte ďalej. Predseda vlády spochybnil výsledky summitu vo Walese, kde sa zúčastnili prezident a jeho ministri, zahraničných vecí a obrany.
Pán predseda vlády dal rozhovor nemenovanému časopisu šíriacemu ruskú propagandu, kde povedal, v rozpore s tým, k čomu sa Slovensko prihlásilo, citujem: "Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na summite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo." Koniec citátu.
V správe o zameraní zahraničnej politiky sa hovorí, že Slovensko sa zapojí do realizácie rozhodnutí summitu vo Walese, že budeme realizovať kolektívny záväzok zefektívniť a postupne zvýšiť výdavky na obranu a modernizáciu ozbrojených síl, že zabezpečíme ich reálny nárast v súlade s hospodárskym rastom a zároveň do roku 2020 vyčleníme 1,6 % HDP na obranu. Ja myslím, že by nám mohlo vadiť, že toto všetko, správne a potrebné zámery, pán predseda našej vlády označuje za bláznovstvo, že takýmito výrokmi spochybňuje aj ministra zahraničných vecí, aj prezidenta Slovenskej republiky. Toto ja nazývam dvojtvárnosť.
A takouto dvojtvárnosťou zahraničnej politiky, takýmito výrokmi slovenského premiéra trpí dôveryhodnosť Slovenska. A nielen to. Je tu ešte jedna dôležitá a nepríjemná, môžme povedať, nebezpečná vec. Niekedy sa mi zdá, ako keby zahraničnopolitické videnie predsedu vlády bolo mimoriadne ovplyvnené ruskou propagandou. Propagandou často lživou, plnej poloprávd a dezinformácií, ktorá zaplavuje internet alebo tzv. alternatívne médiá. Bohužiaľ, tejto propagande dokáže naletieť množstvo ľudí a vyzerá to tak, že aj pán predseda vlády. Podporuje tak ciele, ktorá takáto propaganda chce dosiahnuť, t. j. znejasniť, zrelativizovať postoje, pozície a fakty, aby ľudia vlastne mávli rukou a povedali: no veď pravda bude napokon niekde uprostred. Počuli sme to už aj v dnešnej rozprave k tomuto bodu, viacerí z poslancov, nevieme sa zorientovať, kde vlastne pravda má byť.
Úlohou vlády, som presvedčený, by malo byť s takouto propagandou, ktorá je v rozpore so záujmami Slovenska a jej spojencov, bojovať, postaviť sa jej, nie ju niektorými svojimi výrokmi dokonca potvrdzovať a presadzovať.
V zahraničnopolitickej oblasti sa zdá, že práve ruská propaganda je jedno z najväčších ohrození, ktorým v súčasnosti čelíme. Je to vec, o ktorej by mala byť zmienka aj v zameraní zahraničnej politiky Slovenskej republiky, pretože ide o záležitosť, ktorá je vážnym zahraničnopolitickým a bezpečnostným problémom. Nielen zo strany Ruska, ale aj zo strany napríklad Islamského štátu. Vidíme v súčasnosti nový typ tzv. hybridnej vojny. Za nebezpečenstvo ju považuje aj napríklad nová bezpečnostná stratégia Českej republiky schválená len minulý týždeň, myslím. A dovoľujem si tam zacitovať, z nej: "Niektoré štáty sa usilujú o revíziu súčasného medzinárodného usporiadania a sú pripravené k dosiahnutiu svojich cieľov použiť metódy hybridnej vojny, kombinujúce konvenčné i nekonvenčné vojenské prostriedky s nevojenskými (propaganda využívajúca tradičné i nové médiá, spravodajské dezinformačné akcie, kybernetické útoky, politický a ekonomický nátlak, vysielanie neoznačených príslušníkov ozbrojených síl. Tieto krajiny posilňujú svoj vojenských potenciál a snažia sa budovať si exkluzívne sféry vplyvu prostredníctvom destabilizácie susedských krajín a využívania miestnych konfliktov a sporov." Koniec citátu.
Na Slovensku sa veľmi o tom nehovorí a ako keby sme tomu nevenovali pozornosť. Opakujem, dezinformácie, šírenie protizápadnej a protidemokratickej propagandy a rôznych nepodložených konšpiračných teórií sú jedným z hlavných bezpečnostných hrozieb, ktorým naša krajina aj Európa v súčasnosti vôbec čelia. Je to vec, ku ktorej by sa mala vláda, rezort zahraničia aj bezpečnostné zložky postaviť, čeliť jej.
Predseda vlády Slovenskej republiky sa svojimi vyjadreniami k tejto nebezpečnej propagande, ktorá je súčasťou hybridnej vojny, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine, ale aj Európe, približuje a vlastne ju podporuje.
S novým typom vojny súvisí ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí, a to je kybernetická bezpečnosť. Na Slovensku však akoby tento problém neexistoval. Myslím si, že tomuto problému by aj správa o zameraní mala venovať väčšiu pozornosť a zároveň aj vláda ako celok by tento problém mala začať urýchlene riešiť, keďže na rozdiel od iných krajín sme v tejto téme aj z hľadiska priorizácie jednotlivých politík štátu dosť pozadu.
Svet aj bezpečnostné hrozby sa menia, ako som už uviedol vyššie a ako je asi konsenzus. A nie je to len Ukrajina, terorizmus, extrémizmus a Islamský štát. Čelíme novým typom vojny, čelíme nebývalej propagande aj ohrozeniu kybernetickej bezpečnosti. Správa o zameraní zahraničnej politiky správne uvádza, že "nová bezpečnostná situácia si na rozdiel od predchádzajúcich rokov vyžaduje osobitné zdôraznenie bezpečnostnej dimenzie slovenskej zahraničnej politiky, a to vo všetkých jej vektoroch". Uviedol to aj pán poslanec Bugár. A môžem sa pripojiť aj za stranu Sieť, že Slovensko potrebuje urýchlene prijať novú bezpečnostnú stratégiu, keďže tá pôvodná je stará takmer desať rokov.
Mimochodom, Poľsko, ktoré by malo byť naším hlavným strategickým spojencom, aktualizovalo bezpečnostnú stratégiu, predtým schválenú v roku 2007, v roku 2014 práve pod tlakom udalostí, ktoré sa diali aj v susedstve Poľska a teda aj nás. Susedná Česká republika rovnako aktualizovala bezpečnostnú stratégiu len nedávno. Ako som uviedol, práve minulý týždeň ju schvaľovali. Na Slovensku však v oblasti bezpečnostnej stratégie nevidíme žiaden pohyb. Nemám dojem, že by vláda pracovala na jej aktualizácii. Budem rád, ak sa mýlim a pán minister uvedie veci na správnu mieru. Pretože myslím si, že práve ministerstvo zahraničných vecí by malo byť v tejto oblasti ťahúňom. Tu by som naozaj žiadal viac. Bezpečnostná stratégia v konečnom dôsledku určuje zásadné politiky štátu. Mala by určovať zásadné politiky štátu. Bezpečnostná stratégia by mala zadefinovať, čo sú hlavné témy bezpečnostnej politiky, kto má byť naším hlavným strategickým partnerom, napríklad. A tu si dovolím povedať opätovne aj stanovisko strany Sieť a aj moje osobné. Sme presvedčení o tom, že naším partnerom, najdôležitejším partnerom, a to aj na strategickej úrovni, by malo byť práve Poľsko. Ešte do júna tohto roku je Slovensko predsedajúcou krajinou V4. A toto obdobie by mala naša zahraničná politika využiť na to, aby si s ním, ako naším najväčším a najvýznamnejším susedom, zladila noty. V základných otázkach geopolitických, strednej, východnej Európy, nášho priestoru, malo Poľsko vždy jasné, hodnotové a podľa môjho názoru správne postoje, stanoviská. Navyše je úplne prirodzene diplomatickým aj hospodárskym lídrom strednej a východnej Európy. Preto si myslím, že spolupráci s Poľskom má byť venovaný podstatný väčší priestor aj v zameraní zahraničnej politiky. Spolupráca s Poľskom ako naším najbližším susedom by však mala byť prioritou najmä v bezpečnostnej oblasti a koordinácii úloh v zahraničnej politike, najmä čo sa týka vzťahov Ukrajiny a Ruskej federácii.
Dovolil som si teda v diskusii o smerovaní zahraničnej politiky upriamiť vašu pozornosť na to, čo osobne považujem za dôležité. A s vaším dovolením to skúsim zhrnúť.
Skúsme obnoviť politický konsenzus vnútroštátny, ale aj v rámci V4, aj v EÚ, k téme, ktorá je v súčasnosti najzásadnejšou. Skúsme pomenovať agresiu, potvrdiť, že pre nás je územná celistvosť štátu posvätná. Mali by sme zdupľovať princíp suverenity a zvrchovanosti. Rozhodovať musia občania štátu prostredníctvom svojich demokraticky zvolených zástupcov, nie veľmoci alebo ktokoľvek iný za nich. Nepodporujeme nedôveryhodnú propagandu, čo je nástroj hybridnej vojny, ktorá zasahuje aj naše bezprostredné bezpečnostné záujmy. Venujme sa viac kybernetickej ochrane štátu, inštitúcií i občanom. Pripravme aktualizáciu bezpečnostnej stratégie ako základného rámca aj pre ostatné politiky štátu. Podporme strategickú spoluprácu s Poľskom. Robme spoločnú vlastnú zahraničnú politiku bez falošných tónov, pretože taká je zároveň cestou dôveryhodnosti Slovenska, a trúfam si povedať, že aj k lepším bezpečnostným garanciám pre Slovensko. Pretože ak dnes dovolíme, aby bola Ukrajina hračkou v rukách veľmocí, môžeme byť aj my veľmi skoro prekvapení, ktože to rozhoduje o našom vlastnom osude zajtra. Napokon prípadov, z ktorých sa môžme poučiť, sme tu mali za posledných pár desiatok rokov neúrekom.
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
10.2.2015 o 14:02 hod.
Mgr. MEconSc.
Martin Fedor
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, pán vicepremiér, správu o zameraní zahraničnej politiky, zahraničnej a európskej politiky predkladá Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v čase, kedy sa naďalej stupňuje napätie u nášho východného suseda. Dianie na Ukrajine považujem za kriticky významné aj pre budúcnosť Slovenska, ale aj sveta, v ktorom žijeme. Nie je v súčasnosti dôležitejšia zahraničnopolitická téma, ktorá aj od nás vyžaduje postoje, ale aj jasné názory. Preto sa chcem venovať najmä téme bezpečnostnej krízy, ktorá najvýraznejšie bude formovať bezpečnostné, ale aj zahraničnopolitické priority. Viac sa chcem zamerať na to, čo si myslím, že v zameraní buď chýba, alebo nie je dostatočne zvýraznené práve s ohľadom na tento bezpečnostný rozmer. Nebudem sa pristavovať preto pri iných bodoch, s ktorými súhlasím.
Azda prvýkrát od vstupu Slovenska do Európskej únie, Severoatlantickej aliancie vnímame nezhody v názore na aktuálnu a najdôležitejšiu situáciu priamo v našom susedstve. Hlavným problémom ako by sa stával ústup od konsenzu v otázkach zahraničnej politiky. Slovenská politika od tohto konsenzu ustúpila v tak vážnej veci, ako bolo dianie na Ukrajine. Z tohto dôvodu si myslím, že Ukrajine sa treba venovať oveľa viac ako iným, aj keď dôležitým témam. Za posledné štvrťstoročie a možno aj od druhej svetovej vojny sme priamo u nášho suseda nemali nikdy tak vážnu situáciu, ktorá sa dotýka priamo nás. Preto vítam, že ministerstvo zahraničných vecí presne opisuje to, čo sa na Ukrajine stalo, že bola porušená, citujem teda, "že bola porušená suverenita a teritoriálna integrita susednej krajiny, celková geopolitická rovnováha európskeho kontinentu, princípy medzinárodného práva i kontrola medzinárodne uznaných subjektov a ich vlastných štátnych teritórií". Koniec citátu. Na druhej strane ako by sme sa príliš často vyhýbali pomenovaniu vecí pravým menom. A v tomto prípade to správne slovo je podľa môjho názoru agresia. Myslím, že by sme sa mali vyjadriť jednoznačnejšie a jasne, že agresie sa u nášho suseda nedopustili nijakí mimozemšťana ani nijaké tajomné sily. Je to krok, ktorý od druhej svetovej vojny nemá obdobu. Zobrali slabšiemu susedovi kus územia a pričlenili ho k svojmu novodobému impériu. Keď hovoríme o obeti, mali by sme jasne a viac hovoriť aj o vinníkovi, agresorovi.
Som presvedčený, že v súčasnosti sú dva princípy, ktoré musí naša zahraničná politika ctiť vysoko, a to v našom vlastnom slovenskom záujme. Po prvé, princíp nenarušiteľnosti územnej celistvosti a suverenity. Po druhé, princíp zvrchovanosti, ktorý zabezpečuje, aby mohli štáty rozhodovať o svojej budúcnosti samostatne prostredníctvom slobodného a demokratického vyjadrenia svojich občanov.
Zdá sa, akoby tieto princípy alebo hodnoty, ak chcete, boli natoľko samozrejmé, že ich ani netreba spomínať, no ukazuje sa, že udalosti u nášho suseda výrazne menia prístup, ako premýšľame aj o slovenskej bezpečnosti. Tak to ako to urobil prezident Slovenskej republiky, ktorý minulý týždeň uviedol, že, citujem: "Bez Ruskej podpory by sa konflikt na Ukrajine nikdy nezačal, a preto je našou povinnosťou ako demokratických národov zaujať jasné stanovisko. Rozhodne podporujem zachovanie sankcií, kým sa situácia na Ukrajine nezlepší." Uviedol prezident. Koniec citátu.
Ministerstvo zahraničných vecí však uvádza, že Slovenská republika je v prípade stabilizácie situácie na Ukrajine s pozitívnym prispením Ruskej federácie pripravená na postupné uvoľňovanie sankcií a situácie. Lenže k takému dianiu akosi nedochádza. Naopak, situácia sa v Donbase v posledných týždňoch a dňoch skôr naďalej zhoršuje. Takže asi viac sa treba pripraviť nie na uvoľňovanie situácie, ale skôr na iné scenáre.
Podpora Ukrajiny je nielen morálna povinnosť, je to aj v našom hlavnom bezpečnostnom alebo národnoštátnom záujme. Z tohto pohľadu som rád, že Slovenská republika bude vo vzťahu k Ukrajine aspoň prispievať k úsiliu Severoatlantickej aliancie prostredníctvom materiálnej aj finančnej podpory v oblasti výcviku, odovzdávania skúseností, posilňovať obranné kapacity Ukrajiny. Áno, aj vzhľadom na naše dejiny, historické skúsenosti by sme nemali sa otočiť Ukrajine chrbtom, ale jej aktívne pomáhať.
Zahraničná politika štátu sa v našich podmienkach formuluje predovšetkým v trojuholníku vzťahov inštitucionálno-personálnych, a to medzi ministerstvom zahraničných vecí a ministrom, Úradom vlády a teda premiérom a prezidentom. Úspešná dôveryhodná zahraničná politika funguje, ak v dôležitých otázkach tieto tri inštitúcie či predstavitelia konajú v zhode, bez falošných tónov.
Čo ma však v súčasnosti na slovenskej zahraničnej politike mrzí najviac a o čom chcem hovoriť, je jej dvojtvárnosť a ústup od konsenzu v otázkach práve zahraničnej politiky. Dvojtvárnosť, ktorú podľa môjho názoru spôsobujú najmä výroky predsedu vlády Slovenskej republiky, ktoré najmä v minulom roku boli často v rozpore s vlastným ministerstvom zahraničných vecí, ale aj s vyjadreniami prezidenta republiky. Dobrým zvykom na Slovensku bolo, že v zahraničnej politike Slovenska po roku 1998 v zásadných veciach vždy existovala zhoda, ako má Slovensko smerovať v zahraničnopolitickej oblasti. Táto zhoda bola viditeľná jednak medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, ale aj medzi všetkými relevantnými politickými stranami.
Dnes na jednej strane vidíme výroky pána prezidenta alebo aj pána ministra zahraničných vecí, ktoré sú podľa môjho názoru z hodnotového zahraničnopolitického, ale aj bezpečnostného hľadiska konzistentné, aj predvídateľné, a z tohto miesta by som ich chcel oceniť. Na druhej strane ale tu vnímame a vidíme vyjadrenia predsedu vlády, ktorý si s nimi protirečí. Napríklad v oblasti potreby výdavkov na zbrojenie, v neschopnosti označiť Ruskú federáciu za agresora, keď hovorí o Ukrajine ako o bojisku záujmov veľmocí. Pán predseda vlády tiež viackrát verejne vylúčil prítomnosť cudzích vojsk na území Slovenska, o ktorú nás nikto teda ani nežiadal. Ako uviedli niektorí predrečníci, predseda vlády sa v rétorike, bohužiaľ, začína prirovnávať alebo pripodobňovať ruskej propagande. Nehovorí o vojne separatistov podporovaných a vyzbrojovaných Ruskom proti ukrajinskej armáde, ale o geopolitickom súboji, ktorý vedú Spojené štáty a Rusko. Možno na pripomenutie jeho výrok zo septembra, dovolím si zacitovať: "Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide. Už som dosť dlho v politike, aby mi zmäkol úplne mozog a rozprával som, čo šíri propaganda." Koniec citátu. Povedal v septembri po zasadnutí vlády. Citát pokračuje: "Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyv na Ukrajine." Koniec citátu. A pri tej istej príležitosti sankcie Únie proti Rusku označil za nezmyselné a škodlivé pre našu ekonomiku. V rozpore s tým, čo tvrdí napríklad prezident Slovenskej republiky. Vo svojich výrokoch však dokázal ísť ešte ďalej. Predseda vlády spochybnil výsledky summitu vo Walese, kde sa zúčastnili prezident a jeho ministri, zahraničných vecí a obrany.
Pán predseda vlády dal rozhovor nemenovanému časopisu šíriacemu ruskú propagandu, kde povedal, v rozpore s tým, k čomu sa Slovensko prihlásilo, citujem: "Ten obrovský tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov krajín NATO na summite vo Walese neviem nazvať inak ako bláznovstvo." Koniec citátu.
V správe o zameraní zahraničnej politiky sa hovorí, že Slovensko sa zapojí do realizácie rozhodnutí summitu vo Walese, že budeme realizovať kolektívny záväzok zefektívniť a postupne zvýšiť výdavky na obranu a modernizáciu ozbrojených síl, že zabezpečíme ich reálny nárast v súlade s hospodárskym rastom a zároveň do roku 2020 vyčleníme 1,6 % HDP na obranu. Ja myslím, že by nám mohlo vadiť, že toto všetko, správne a potrebné zámery, pán predseda našej vlády označuje za bláznovstvo, že takýmito výrokmi spochybňuje aj ministra zahraničných vecí, aj prezidenta Slovenskej republiky. Toto ja nazývam dvojtvárnosť.
A takouto dvojtvárnosťou zahraničnej politiky, takýmito výrokmi slovenského premiéra trpí dôveryhodnosť Slovenska. A nielen to. Je tu ešte jedna dôležitá a nepríjemná, môžme povedať, nebezpečná vec. Niekedy sa mi zdá, ako keby zahraničnopolitické videnie predsedu vlády bolo mimoriadne ovplyvnené ruskou propagandou. Propagandou často lživou, plnej poloprávd a dezinformácií, ktorá zaplavuje internet alebo tzv. alternatívne médiá. Bohužiaľ, tejto propagande dokáže naletieť množstvo ľudí a vyzerá to tak, že aj pán predseda vlády. Podporuje tak ciele, ktorá takáto propaganda chce dosiahnuť, t. j. znejasniť, zrelativizovať postoje, pozície a fakty, aby ľudia vlastne mávli rukou a povedali: no veď pravda bude napokon niekde uprostred. Počuli sme to už aj v dnešnej rozprave k tomuto bodu, viacerí z poslancov, nevieme sa zorientovať, kde vlastne pravda má byť.
Úlohou vlády, som presvedčený, by malo byť s takouto propagandou, ktorá je v rozpore so záujmami Slovenska a jej spojencov, bojovať, postaviť sa jej, nie ju niektorými svojimi výrokmi dokonca potvrdzovať a presadzovať.
V zahraničnopolitickej oblasti sa zdá, že práve ruská propaganda je jedno z najväčších ohrození, ktorým v súčasnosti čelíme. Je to vec, o ktorej by mala byť zmienka aj v zameraní zahraničnej politiky Slovenskej republiky, pretože ide o záležitosť, ktorá je vážnym zahraničnopolitickým a bezpečnostným problémom. Nielen zo strany Ruska, ale aj zo strany napríklad Islamského štátu. Vidíme v súčasnosti nový typ tzv. hybridnej vojny. Za nebezpečenstvo ju považuje aj napríklad nová bezpečnostná stratégia Českej republiky schválená len minulý týždeň, myslím. A dovoľujem si tam zacitovať, z nej: "Niektoré štáty sa usilujú o revíziu súčasného medzinárodného usporiadania a sú pripravené k dosiahnutiu svojich cieľov použiť metódy hybridnej vojny, kombinujúce konvenčné i nekonvenčné vojenské prostriedky s nevojenskými (propaganda využívajúca tradičné i nové médiá, spravodajské dezinformačné akcie, kybernetické útoky, politický a ekonomický nátlak, vysielanie neoznačených príslušníkov ozbrojených síl. Tieto krajiny posilňujú svoj vojenských potenciál a snažia sa budovať si exkluzívne sféry vplyvu prostredníctvom destabilizácie susedských krajín a využívania miestnych konfliktov a sporov." Koniec citátu.
Na Slovensku sa veľmi o tom nehovorí a ako keby sme tomu nevenovali pozornosť. Opakujem, dezinformácie, šírenie protizápadnej a protidemokratickej propagandy a rôznych nepodložených konšpiračných teórií sú jedným z hlavných bezpečnostných hrozieb, ktorým naša krajina aj Európa v súčasnosti vôbec čelia. Je to vec, ku ktorej by sa mala vláda, rezort zahraničia aj bezpečnostné zložky postaviť, čeliť jej.
Predseda vlády Slovenskej republiky sa svojimi vyjadreniami k tejto nebezpečnej propagande, ktorá je súčasťou hybridnej vojny, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine, ale aj Európe, približuje a vlastne ju podporuje.
S novým typom vojny súvisí ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí, a to je kybernetická bezpečnosť. Na Slovensku však akoby tento problém neexistoval. Myslím si, že tomuto problému by aj správa o zameraní mala venovať väčšiu pozornosť a zároveň aj vláda ako celok by tento problém mala začať urýchlene riešiť, keďže na rozdiel od iných krajín sme v tejto téme aj z hľadiska priorizácie jednotlivých politík štátu dosť pozadu.
Svet aj bezpečnostné hrozby sa menia, ako som už uviedol vyššie a ako je asi konsenzus. A nie je to len Ukrajina, terorizmus, extrémizmus a Islamský štát. Čelíme novým typom vojny, čelíme nebývalej propagande aj ohrozeniu kybernetickej bezpečnosti. Správa o zameraní zahraničnej politiky správne uvádza, že "nová bezpečnostná situácia si na rozdiel od predchádzajúcich rokov vyžaduje osobitné zdôraznenie bezpečnostnej dimenzie slovenskej zahraničnej politiky, a to vo všetkých jej vektoroch". Uviedol to aj pán poslanec Bugár. A môžem sa pripojiť aj za stranu Sieť, že Slovensko potrebuje urýchlene prijať novú bezpečnostnú stratégiu, keďže tá pôvodná je stará takmer desať rokov.
Mimochodom, Poľsko, ktoré by malo byť naším hlavným strategickým spojencom, aktualizovalo bezpečnostnú stratégiu, predtým schválenú v roku 2007, v roku 2014 práve pod tlakom udalostí, ktoré sa diali aj v susedstve Poľska a teda aj nás. Susedná Česká republika rovnako aktualizovala bezpečnostnú stratégiu len nedávno. Ako som uviedol, práve minulý týždeň ju schvaľovali. Na Slovensku však v oblasti bezpečnostnej stratégie nevidíme žiaden pohyb. Nemám dojem, že by vláda pracovala na jej aktualizácii. Budem rád, ak sa mýlim a pán minister uvedie veci na správnu mieru. Pretože myslím si, že práve ministerstvo zahraničných vecí by malo byť v tejto oblasti ťahúňom. Tu by som naozaj žiadal viac. Bezpečnostná stratégia v konečnom dôsledku určuje zásadné politiky štátu. Mala by určovať zásadné politiky štátu. Bezpečnostná stratégia by mala zadefinovať, čo sú hlavné témy bezpečnostnej politiky, kto má byť naším hlavným strategickým partnerom, napríklad. A tu si dovolím povedať opätovne aj stanovisko strany Sieť a aj moje osobné. Sme presvedčení o tom, že naším partnerom, najdôležitejším partnerom, a to aj na strategickej úrovni, by malo byť práve Poľsko. Ešte do júna tohto roku je Slovensko predsedajúcou krajinou V4. A toto obdobie by mala naša zahraničná politika využiť na to, aby si s ním, ako naším najväčším a najvýznamnejším susedom, zladila noty. V základných otázkach geopolitických, strednej, východnej Európy, nášho priestoru, malo Poľsko vždy jasné, hodnotové a podľa môjho názoru správne postoje, stanoviská. Navyše je úplne prirodzene diplomatickým aj hospodárskym lídrom strednej a východnej Európy. Preto si myslím, že spolupráci s Poľskom má byť venovaný podstatný väčší priestor aj v zameraní zahraničnej politiky. Spolupráca s Poľskom ako naším najbližším susedom by však mala byť prioritou najmä v bezpečnostnej oblasti a koordinácii úloh v zahraničnej politike, najmä čo sa týka vzťahov Ukrajiny a Ruskej federácii.
Dovolil som si teda v diskusii o smerovaní zahraničnej politiky upriamiť vašu pozornosť na to, čo osobne považujem za dôležité. A s vaším dovolením to skúsim zhrnúť.
Skúsme obnoviť politický konsenzus vnútroštátny, ale aj v rámci V4, aj v EÚ, k téme, ktorá je v súčasnosti najzásadnejšou. Skúsme pomenovať agresiu, potvrdiť, že pre nás je územná celistvosť štátu posvätná. Mali by sme zdupľovať princíp suverenity a zvrchovanosti. Rozhodovať musia občania štátu prostredníctvom svojich demokraticky zvolených zástupcov, nie veľmoci alebo ktokoľvek iný za nich. Nepodporujeme nedôveryhodnú propagandu, čo je nástroj hybridnej vojny, ktorá zasahuje aj naše bezprostredné bezpečnostné záujmy. Venujme sa viac kybernetickej ochrane štátu, inštitúcií i občanom. Pripravme aktualizáciu bezpečnostnej stratégie ako základného rámca aj pre ostatné politiky štátu. Podporme strategickú spoluprácu s Poľskom. Robme spoločnú vlastnú zahraničnú politiku bez falošných tónov, pretože taká je zároveň cestou dôveryhodnosti Slovenska, a trúfam si povedať, že aj k lepším bezpečnostným garanciám pre Slovensko. Pretože ak dnes dovolíme, aby bola Ukrajina hračkou v rukách veľmocí, môžeme byť aj my veľmi skoro prekvapení, ktože to rozhoduje o našom vlastnom osude zajtra. Napokon prípadov, z ktorých sa môžme poučiť, sme tu mali za posledných pár desiatok rokov neúrekom.
Ďakujem za pozornosť.
Autorizovaný
14:21
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:21
Ľuboš BlahaViete, ja si myslím, že Ukrajine najlepšie pomôžeme, s čím súhlasím, treba pomáhať Ukrajine, ale pomôžeme jej tým, že nebudeme zatvárať oči nad tým, že tam je naozaj silná korupcia, je tam oligarchický systém, že tam naozaj rastú fašistické nálady, aj tým, že naozaj je tam občianska vojna a Kyjev vedie, vedie vojnu voči vlastným občanom. Tak nad týmto naozaj netreba zatvárať oči a treba to pripomínať. To, že Ukrajina má svoje právo na slobodné rozhodnutie, to samozrejme sedí. Ale tá Ukrajina je rozdelená. A na východe sú ľudia, ktorí nechcú smerovanie Ukrajiny, aké chce Kyjev. Tak ako si s týmto poradíte? Povedzte! Vyzabíjate ich, alebo čo chcete spraviť s tými ľuďmi? Čiže toto je naozaj prejavom demokracie, že celá krajina musí povedať svoj názor na ďalšie smerovanie Ukrajiny.
Viete, a keď hovoríte o tom, že má Kyjev právo bojovať proti separatistom, proti vlastným občanom. Mala aj Juhoslávia vo svojom čase právo bojovať proti albánskym separatistom? Mala? Lebo vtedy ste obhajovali presný opak. Vtedy ste obhajovali bombardovanie Belehradu za to, že robil to, čo dneska robí Kyjev. A tu je ten paradox, tu je tá schizofrénia.
No a ďalšia vec. Keď hovoríte, že Američania v tom nemajú prsty, a potom na konci poviete, že Ukrajina je hračkou v rukách veľmocí, tak potom ste mali akú veľmoc ešte, okrem Ruska, na mysli? Lebo očividne tam ešte nejaká veľmoc figuruje. Vy to veľmi dobre viete, sú to Spojené štáty americké a majú tam veľmi, veľmi veľa záujmov. Čiže, pán kolega, áno, obnovme konsenzus, ale hlavne zdravý rozum.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.2.2015 o 14:21 hod.
PhDr. PhD.
Ľuboš Blaha
Videokanál poslanca
Pán kolega, prečítali ste napísaný prejav, ktorý ale vôbec nereflektoval, že tu už prebehla nejaká diskusia, a dokola, dokola si hudiete tie isté veci, ako keby už naozaj nezazneli argumenty, ku ktorým ste sa mohli vyjadriť. Ale nie, vy len čítate to, čo ste dostali, ako asi nejaký manuál. Ja neviem, lebo každý poslanec z opozície tu rozpráva úplne to isté. Furt tam tie ako paralely medzi Robertom Ficom a Ruskom a servilný postoj k Poľsku. Furt dokola to isté. Vy to máte naozaj, niekde preberáte z nejakého manuálu, z nejakého veľvyslanectva? Alebo ako tomu mám rozumieť? Lebo tá fantázia naozaj chýba.
Viete, ja si myslím, že Ukrajine najlepšie pomôžeme, s čím súhlasím, treba pomáhať Ukrajine, ale pomôžeme jej tým, že nebudeme zatvárať oči nad tým, že tam je naozaj silná korupcia, je tam oligarchický systém, že tam naozaj rastú fašistické nálady, aj tým, že naozaj je tam občianska vojna a Kyjev vedie, vedie vojnu voči vlastným občanom. Tak nad týmto naozaj netreba zatvárať oči a treba to pripomínať. To, že Ukrajina má svoje právo na slobodné rozhodnutie, to samozrejme sedí. Ale tá Ukrajina je rozdelená. A na východe sú ľudia, ktorí nechcú smerovanie Ukrajiny, aké chce Kyjev. Tak ako si s týmto poradíte? Povedzte! Vyzabíjate ich, alebo čo chcete spraviť s tými ľuďmi? Čiže toto je naozaj prejavom demokracie, že celá krajina musí povedať svoj názor na ďalšie smerovanie Ukrajiny.
Viete, a keď hovoríte o tom, že má Kyjev právo bojovať proti separatistom, proti vlastným občanom. Mala aj Juhoslávia vo svojom čase právo bojovať proti albánskym separatistom? Mala? Lebo vtedy ste obhajovali presný opak. Vtedy ste obhajovali bombardovanie Belehradu za to, že robil to, čo dneska robí Kyjev. A tu je ten paradox, tu je tá schizofrénia.
No a ďalšia vec. Keď hovoríte, že Američania v tom nemajú prsty, a potom na konci poviete, že Ukrajina je hračkou v rukách veľmocí, tak potom ste mali akú veľmoc ešte, okrem Ruska, na mysli? Lebo očividne tam ešte nejaká veľmoc figuruje. Vy to veľmi dobre viete, sú to Spojené štáty americké a majú tam veľmi, veľmi veľa záujmov. Čiže, pán kolega, áno, obnovme konsenzus, ale hlavne zdravý rozum.
Ďakujem.
Autorizovaný