Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja som sa nechala inšpirovať nedeľným slovom, ktoré som si vypočula, a hovorilo o malomocenstve.
Takže dovolím si uviesť príklad z oblasti medicíny, a síce opis, ako začína malomocenstvo alebo lepra: "Na tele postihnutého sa vytvoria na začiatku viditeľné bledé kožné fľaky. Tieto miesta sú úplne necitlivé, môžete do nich pichať ihlou a postihnutý nič necíti, myslí si, že je v poriadku. Následne tieto miesta hnisajú. Neskôr sa môžu na tele objaviť vredy." A prečo o malomocenstve hovorím?
Politická kultúra na Slovensku sa podobá na šíriacu sa lepru. Namiesto svedomia majú politici biele necitlivé miesta, ktoré nereagujú na nič. Môžete do týchto miest pichať, môžete ich upozorňovať, napomínať, oni necítia nič, myslia si, že všetko je v poriadku. Na liečbu nie je dôvod.
Prípad ministra hospodárstva Pavla Pavlisa je ukážkovým príkladom šírenia tejto nákazy v našej spoločnosti. Len stručne zopakujem najdôležitejšie okamihy kauzy, ktorú veľmi dobre zhrnuli už kolegovia.
Je rok 2002. Pavol Pavlis spoluvlastní firmu Port Service a vykonáva funkciu predsedu predstavenstva. V decembri v roku 2002 žaluje firma Pavla Pavlisa Fond národného majetku o rozprávkovú sumu, viac ako 0,5 mld. slovenských korún za tzv. ušlý zisk. O pár dní neskôr Robert Fico nominuje Pavla Pavlisa do dozornej rady toho istého Fondu národného majetku, ktorý chce firma Pavla Pavlisa pripraviť o 0,5 mld. slovenských korún. A čo urobí Pavol Pavlis? Bez zaváhania podpíše čestné vyhlásenie, že, citujem: "Nevykonávam činnosť, ktorá by bola v rozpore so záujmami Fondu národného majetku."
Veľa ľudí má o dozorných radách naivnú predstavu. Často si myslíme, že je to akási čestná funkcia, ktorú za malý poplatok, poprípade zdarma vykonáva daný nominant. No nie je to celkom tak. Člen dozornej rady Fondu národného majetku berie za členstvo v dozornej rade mesačnú odmenu do výšky 50 % platu poslanca Národnej rady. Niektorí naši politici stíhajú byť aj v troch-štyroch dozorných radách súčasne. Na túto sumu sa členom dozornej rady i Fondu národného majetku skladáme my všetci, všetci daňoví poplatníci. Čiže my daňoví poplatníci sme sa skladali na odmenu pána Pavlisa, ktorý počas toho, ako mal zastupovať naše občianske záujmy vo Fonde národného majetku, a teda nás občanov, o 0,5 mld. korún.
Keď sa novinári pýtali pána Pavlisa na tlačovej konferencii 28. januára, či v tom nevidí konflikt záujmov, odpovedal toto, opäť citujem: "Ja som pána premiéra informoval o tom, že existuje súdny spor alebo žaloba, ale pán premiér je právnik a obidvaja sme prišli k tomu, k tej zhode, že neexistuje žiadna právna prekážka, aby som bol nominovaný do Dozornej rady Fondu národného majetku, nie je tam žiadny konflikt záujmov, žiadny paragraf, žiadne ustanovenie nezakazuje, aby som bol členom dozornej rady." Áno, postupne sa objavujú tie necitlivé biele miesta vo svedomí politikov. Nazvem to lepra politickej elity.
Tu je dôležité poznamenať, že konflikt záujmov necíti nielen Pavol Pavlis, ale ani predseda vlády Robert Fico. Človek, ktorý riadi túto krajinu už druhé volebné obdobie, má takúto predstavu o politickej morálke? Niet divu, že sa to odrazí aj na správaní členov jeho vlády. Podanie žaloby na Fond národného majetku vo výške 0,5 mld. korún, suma sa, samozrejme, stále navyšuje o úroky z omeškania, 18 % ročne a dnes dosahuje výšku 60 mil. eur, teda takmer 2 mld. korún, však nie je jediným morálnym prešľapom ministra hospodárstva Pavla Pavlisa v tejto kauze.
Píše sa rok 2006. Pavol Pavlis je stále členom dozornej rady Fondu národného majetku a za svoje pôsobenie poberá odmenu, na ktorú sa mu my občania už štvrtý rok skladáme. V januári 2006 spoločnosť Port Service prehráva spor s Fondom národného majetku na Krajskom súde v Bratislave. Táto firma bez jediného zamestnanca a bez prostriedkov na účte sa chce odvolať, ale na zaplatenie súdnych poplatkov nemá prostriedky. A čo urobí Pavol Pavlis, zástupca občanov, v Dozornej rade Fondu národného majetku? Požičia jej peniaze. On, ktorý sedel v Dozornej rade Fondu národného majetku, kde zastupoval nás občanov, požičal zo svojich peňazí svojej firme na to, aby sa mohla ďalej súdiť. No ani tu konflikt záujmov Pavol Pavlis nevidí. Mimochodom, nešlo o jednu pôžičku, išlo o 4 pôžičky v celkovej výške 665-tisíc korún z jeho vlastných peňazí plus ďalšia pôžička od inej Pavlisovej firmy v sume 50-tisíc korún. A ako vysvetľuje minister hospodárstva túto pôžičku? Citujem slová Pavla Pavlisa z tlačovej konferencie 28. januára: "Ja ako jediný ešte do tej doby v máji 2006 som mal jediný prístup k účtu. A budúci následní kupujúci ma požiadali s tým, že budú pokračovať v tomto súdnom spore, aby som ich finančné prostriedky previedol na účet a zaplatili sme súdny poplatok v súdnom spore, v ktorom majú záujem pokračovať." Jednoducho povedané, Pavol Pavlis nám chce tvrdiť, že peniaze sa nedajú poslať prevodom na účet, ale že musel zobrať 600-tisíc korún v hotovosti od nejakých cudzích ľudí z ostrova Curaçao a vložiť ich na účet sám. Mimochodom, kupujúci, ktorých spomína Pavol Pavlis, je nejaká firma z juhoamerického ostrova Curaçao, kde v dozornej rade sedí človek, istý pán Hauptmann, o ktorom sme tu už tiež dneska počuli, ktorého poznáme z kauzy vývarovní v nemocniciach. A zástupcovia tejto firmy mu údajne dali do rúk 600-tisíc v hotovosti. Pán minister ešte stále neodpovedal na to, akým spôsobom mu dali tieto peniaze, či ich naozaj doniesol v taške, v igelitke, previezli ich lietadlom. No a v civilizovaných krajinách sa takéto praktiky nazývajú pranie špinavých peňazí.
Pôžička z vlastných zdrojov je zlá vec, ale vysvetlenie, ktoré dal novinárom Pavol Pavlis na tlačovej konferencii ho usvedčuje z ešte horších vecí. K otázke pôžičky sa ďalej už nebudem vyjadrovať, všetci účtovníci vám potvrdia, že účtovná uzávierka je urobená dobre a že sa nepomýlila účtovníčka, ako to tvrdil Pavol Pavlis, ale účelovo zlyháva pamäť pána ministra, keď si nevie presne spomenúť, kde a za akých, kde a ako sa k tým 600 tisícom dostal. Uzávierku nakoniec overoval aj nezávislý audítor. Ani peniaze poskytnuté vlastnej firme na súd s Fondom národného majetku nie sú však podľa ministra Pavlisa dôvodom na odstúpenie. Hovorí sa tu, že je to stará kauza, načo o nej hovoriť. Áno, ale nemorálnosť má vždy presahy do budúcnosti. Dnes totiž sedí Pavol Pavlis na ministerskej stoličke a tvári sa, že Slovensku prináša nové pracovné miesta a nové investície. O koľko nových miest, vyšších platov, lepších nemocníc však pripraví súdny spor ministra hospodárstva našu krajinu? A je to práve ministerstvo hospodárstva, ktoré prikleplo už tiež niekoľkokrát spomínanú 60-miliónovú úľavu na dani pre veľkopodnikateľa Andreja Babiša. Toho istého Andreja Babiša, s ktorým minister hospodárstva Pavol Pavlis stále spoluvlastní firmu Port Service Bratislava. Ani toto nie je konflikt záujmov?
Jedným z veľkých klientov firmy Port Service Bratislava je práve Duslo Šaľa, ktoré 60-miliónovú pomoc dostalo. Ak by sme chceli definovať, čo znamená konflikt záujmov, počínanie Pavla Pavlisa od roku 2002 je podľa mňa priam učebnicovým príkladom. To, že on ani premiér Róbert Fico tu konflikt záujmov nevidia, svedčí len o tom, že lepra politickej morálky už postúpila veľmi hlboko. Postihnuté biele miesta sa postupne zväčšujú a s postupujúcim priebehom malomocenstva sa symptómy zhoršujú. Vplyvom poškodenia periférnych nervov dochádza k znecitliveniu končatín, pacient je náchylnejší na poranenia, ktoré však necíti. Veľmi často dochádza aj k strate žmurkajúceho reflexu, čo vedie k úplnej slepote.
Ak túto kauzu opäť premiér zametie pod koberec, totálna slepota k nečestnostiam a neetickému správaniu vo vládnej strane už tým pádom nastala. Súhlasím so všetkými argumentmi, ktoré tu predkladatelia použili, a som presvedčená o tom, že pán minister Pavol Pavlis by nemal zotrvať na svojom poste.
Ďakujem pekne.