48. schôdza

Ďakujem pekne. Pán Hlina, vám vadili predkladatelia, mne vadí práveže trošku možnože vecná stránka tohto návrhu. Aj keď úmysel, samozrejme, aj v tomto prípade je dobrý, veď je rok pred voľbami. Ale dovoľte mi povedať, že my na problematiku športu ideme podľa mňa zo zlej strany. My ideme teraz dávať príspevky niektorým úspešným reprezentantom namiesto toho, aby sme riešili slovenské talenty a celkovo prístup k športu, či už peniaze do športu cez daňové úľavy, alebo vytvorené podmienky pre vyššiu účasť divákov na zápasoch. My dávame ľuďom príspevok k dôchodku, čo je dobré.
Lenže tento návrh napríklad v tomto znení, v ktorom je predložený, zabúda na takých ľudí, ako je nebohý Ján Popluhár, Jozef Adamec, ktorí boli druhí na MS v Chile v šesťdesiatom druhom, pána Barmoša, Jurkemika, súčasného trénera Kozáka, ktorí boli tretí na majstrovstvách Európy v Taliansku, boxeristu Franeka, fenomenálneho brankára Eduarda Hartmanna napríklad, ďalších úspešných športovcov z Lillehammeru. To si tu, myslím, každý pamätá, aká to bola eufória, ako títo ľudia reprezentovali Slovensko, aké boli, aký bol efekt v zahraničí. To bol neuveriteľný. Ďalej, Zdeno Cíger, aktuálne aj Zdeno Chára, Ján Laco, ktorým verím, že čoskoro budú mať možnosť dosiahnuť na MS zlatú medailu. Teda to je také moje zbožné želanie, ale na týchto ľudí tento návrh proste zabúda.
A títo ľudia spravili pre ten šport menej? Iba preto, že nemajú medailu? Toto mi proste vadí a je to škoda.

Ďakujem pekne ešte raz, pán predseda. Kolegyne, kolegovia, vystúpim len v zopár technických veciach, ktoré odzneli zo slov pána Hlinu aj pána Érseka.
Tak vec sa má asi tak, pán Hlina, že my sme, keď si môžete vytiahnuť, kľudne, prepis z toho, čo tu bolo pred dvoma rokmi, keď pán Érsek ten zákon priniesol prvýkrát, my sme už vtedy povedali, že ten zákon je vo svojej filozofickej podstate dobrý, a aj keď sme sa vtedy zdržali pri hlasovaní, neboli sme kategoricky proti, tak sme povedali, že máme vlastnú víziu alebo vlastný pohľad na to, ako by sa mala starostlivosť o vrcholových športovcov, ktorí dosiahli nejaké medailové úspechy, na Slovensku uberať a že určite sa pokúsime predložiť nejaký zákon, ktorý nebude v podstate výmeru identický, ale filozofia teda pomoci a odmeňovania bude rovnaká.
Tak sa teda aj stalo a my sme ostatný rok a pol a viedli sme pri tom nejednu náročnú diskusiu nielen vnútri strany, aj vnútri rezortov, ktoré mali, ktoré tento zákon gestorovali. Neraz sme dostali, ľudovo povedané, aj po hlave za to, že sa ideme púšťať do vecí, na ktoré nebola v danom čase možno ekonomická vôľa riešiť vzhľadom k tomu, že je množstvo iných dôchodcov, je množstvo iných úspešných ľudí, ktorí dosiahli za života rovnaké úspechy, či sa jedná o vedcov, lekárov, kohokoľvek ďalšieho a môžeme len ako polemizovať, či títo ľudia rovnako nemajú morálne právo a spoločenské právo byť v spoločnosti ocenení.
Viedli sme diskusiu, či so zástupcami olympijského výboru, paraolympijského výboru, deaflympijského výboru, zástupcami zväzov, veľkých klubov, a akokoľvek nám budete k tomuto zákonu a čokoľvek vyčítať, fakt je ten, že tá práca, ktorú sme robili rok a pol, hoci je iná, ako ju urobil pán bývalý športovec Érsek, je zadosťučinením toho, na čom sa všetky tieto strany zhodli, a zadosťučinením toho, prečo tu dnes stojíme.
Áno, aj ja by som bol rád, keby boli ocenení všetci športovci, možno aj športovci v neolympijských kategóriách. Máme tu množstvo iných majstrov Európy, majstrov sveta, ľudí, ktorí sa rovnako, možno v menšej miere, ale s rovnako veľkým úsilím zaslúžili o to, že reprezentovali túto krajinu a ten športový svet na nich vo svete nezabudol.
Ale pokiaľ ten systém má byť nastavený solidárne a má byť nastavený primárne voči tým, ktorí dnes trpia nejakou sociálnou a spoločenskou núdzou, aj keby som si to akokoľvek veľmi želal, a sú od toho ľudia na ministerstve, na zväzoch, kluboch, ktorí mi vedia potvrdiť, že sme uvažovali aj nad myšlienkou, ako podporiť návrh pána Érseka, dali by sme tam ten prienik, kde sa o jeho návrh môžme oprieť, ale, žiaľ, tá doba ekonomická nám dnes neumožňuje podporiť každého športovca rovnakým koeficientom, obzvlášť za jeho aktívneho športového života, lebo v tomto momente je to pre štát neúnosné a pre športovcov, ktorí jednoducho nemajú už dnes možnosti ďalšieho športového rastu, neúnosné.
Takže budem rád, kolegyne, kolegovia, tento zákon nemá byť ten, ktorý by nás tu mal nejako rozdeliť. Súhlasím aj s pánom poslancom Kadúcom, že slovenský šport nepochybne trápi x-y-z ďalších podstatných, ak nie možno ešte podstatnejších vecí, z hľadiska jeho ďalšieho rozvoja v budúcnosti, ale všetky veci, hoc pomaly, ale uzrú svetlo sveta tak, ako uzrie svetlo sveta nový slovenský zákon o športe, ktorý sa robil vyše dva roky a ktorý podľa mojich vedomostí má ísť v krátkom čase do pripomienkovania vlády.
Takže dočkajme času. Každý, ktorý z vás tu dnes sedí, má možnosť zaujať v tejto téme pozitívne stanovisko, a bol by som rád, pokiaľ, či už počnúc pánom Érsekom, končiac pán Hlinom, sme našli v tom druhom čítaní také východisko, ktoré tým ľuďom na konci tohto zákona pomôže, a také, ktoré nebude jednoducho zakladať nejaké politické následky, kto čo urobil, kto čo mohol urobiť, lebo každý jeden z vás chce, predpokladám, po voľbách úspešným športovcom, o ktorých dnes tak s radosťou hovorí, povedať, že aj môj hlas tu bol a bol tu preto, aby ste sa vy mali lepšie.
Ďakujem.

Otto, ja tento váš návrh nenachádzam, prečo by som ho nepodporil, ja ho veľmi rád podporím. Ale myslím, že by sme sa mali zamyslieť nad širším kontextom. Pretože ja napríklad z dôvodovej správy ani z doložky vplyvov nenachádzam ten dôvod, že prečo ste povedali iba tí, ktorí získajú medailu, že či je to dôvod finančný, alebo sa na nich jednoducho zabudlo. Pretože my máme športy od, neolympijské športy, kde Slováci, ako sú karatisti, hokejbalisti, horolezci, dosahujú skvelé úspechy a na nich proste zabúdate. A box napríklad alebo vrh guľou je osobitná kategória, kde sú reprezentanti, ktorí naozaj živoria. A len preto, že nemajú medailu, ale úspešne reprezentovali, budú, nechcem povedať diskriminovaní, ale nebudú mať takéto výhody. A je to škoda.
Ak mi poviete, že ten problém je finančný, tak, samozrejme, poďme sa o tom baviť, ale myslím si, že nie je prekážka pri peniazoch v tejto veci. Tých reprezentantov, takýchto úspešných, nie je taká noša, nie je ich tak veľa. Skúsme to rozšíriť aj na ľudí, ktorí zanechali stopu v očiach slovenskej verejnosti, ale aj zahraničnej, bez toho, aby dostali medailu.

Ďakujem. Len jedno upresnenie. Pán kolega, zákon o športe bol pripravený kompletne pred viac ako desiatimi rokmi. Stačilo ho len oprášiť a upraviť. Generálny riaditeľ, ktorý na tom pracoval vtedy, Kosorín, je už nebohý, ale bol by iste rád, keby sa tu objavil. A preto to vtedy skončilo, z politických dôvodov sa nedostal, no ale ja si myslím, že toľko na ňom netreba robiť, treba ho vlastne len upraviť a dať tuná, aby sme ho mali. A ja myslím, že je potrebný.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Tak k tým hlasovaniam vládnych poslancov SMER-u, o tom len toľko, že v podstate je to váš taký alibizmus. Takže s týmto by som tu veľmi nechodil, že my sme nezahlasovali proti, len sme sa zdržali. No vy pri takých tých lepších zákonoch, za ktoré by sa aj dalo hlasovať, len, žiaľ, politické tričko vám to nedovolí, by ste aj zahlasovali, že za, ale keďže nie ste proti, tak vy sa potom len zdržíte. Takže toto by som tu veľmi nevyťahoval a naozaj tie zákony už boli riešené v dávnejšej dobe.
Ale naozaj by som sa pripojil aj k tomu, čo povedal kolega Miro Kadúc, že naozaj máme športovcov, ktorí síce nezískavajú medaily, ale umiestňujú sa, alebo teda nie v olympijských športoch, ale umiestňujú sa v svetovej špičke. Neviem, či viete, nedávno získal, máme svetového rekordéra v downhille, to je zjazd na bicykli z výšky alebo teda z kopcov kdesi dole, a je to špičkový človek, ktorý proste prekonáva sám seba a naozaj reprezentuje Slovensko a väčšinou teda preteká za oceánom, v Brazílii, v Čile a podobne.
Takže toto sú športovci, ktorí si tiež zaslúžia aj náš obdiv, pretože reprezentujú Slovensko, ale na nich sa akosi v tomto zákone nemyslí. Takže opäť je tu taká trošku selekcia, by som povedal. Takže keď, tak naozaj tie kritériá nastaviť trošku ináč, lepším spôsobom, ale ako sa hovorilo, že v druhom čítaní by sa dalo vylepšovať, hej? Tak poďme teda skúsiť vylepšovať, ale naozaj tak, aby to neobchádzalo niektorých a aby to nebolo zase len pre vybranú skupinku tých, ktorí si v podstate aj celkom slušne zarábajú počas svojej kariéry.

Ďakujem pekne. Kolegyne, kolegovia, ja rozumiem aj tomu, čo povedal Igor Hraško, dokonca aj tomu, čo povedal Miro Kadúc. Len ak chceme začať riešiť tento problém odmeňovania kohokoľvek na Slovensku, v prvom rade musíme nastaviť nejaké kvalitatívne kritérium.
Mne tu tiež dnes na obed prídu chlapci, ktorí sú majstri sveta, majstri dokonca Európy vo vodnom lyžovaní, vo wakeboardingu, vo vodných lyžiach, a rovnako by som bol rád, aby, ako aj mnohí iní, ktorých vy poznáte, aby títo ľudia boli ocenení či spoločensky, či ekonomicky, či morálne z pohľadu štátu. Ale východiskom pre to, aby sa tak mohlo do budúcnosti stať, môže a musí byť len to, že začneme odmeňovať tých, ktorí boli z pohľadu svetového športu uznaní ako najlepší. To znamená, olympionici, paraolympionici, deaflympionici a majstri sveta. A primárne tí majstri sveta, ktorí tu boli pred rokom 1989, a tí, ktorých mzda a mesačná odmena za to, že boli majstri a boli úspešní, sa pohybovala radovo v stovkách eur, ak vôbec, lebo mnohí robili vôbec za to, že mali stabilnú prácu, za ktorú boli normálne odmenení ako ktorýkoľvek iný zamestnanec. Starajme sa najprv o to a napravme tú krivdu a tie krivdy, ktoré na úrovni sociálneho zabezpečenia týchto ľudí, ktorí už niečo dokázali, tento štát historicky zanedbal.
Do budúcna vidím riešenie. Nesľubujem, že to bude v druhom čítaní, Igor. Áno, mám záujem o to, aby boli ocenení aj tí, ktorí ocenení byť majú. Ale riešenie je iba to, že sa urobí model ekonomicky a spoločensky úspešných športov, v ktorých naši reprezentanti dosiahli svoje úspechy, a ktorý sa bude priebežne aktualizovať a podľa ktorého sa potom bude raz za nejaké obdobie nastavovať sociálny systém a odmena aj u športov, ktoré nie sú mainstreamové.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dovoľte mi, lebo som už vystúpil ako písomne prihlásený v piatok, nebolo tu veľa ľudí, ani toľko, čo je tu dnes, dovoľte mi, aby som zhrnul to, čo som povedal aj minule a na čo som nedostal ani odpoveď, čo som, pán predkladateľ, keď som sa vás pýtal, na to ste mi nedal odpoveď.
Preto sa chcem spýtať ešte raz, čo sa týka, vy asi zle, a dneska ste začal s tým, že rok ´84 Los Angeles. Áno, bola tam olympiáda. Bola tam olympiáda bez športovcov socialistického sektora. Vy hovoríte, že to nie je v poriadku, aby sme ich odmenili. A minule som povedal tiež trochu o tom, potom nie je vhodné ani to, aby sme odmenili športovcov z roku 1980, lebo tam zas sa nezúčastnili tí športovci, ktorí vtedy kapitalistický režim zastrešovali. Čiže 80. rok tam ostal, 84. rok tam neostal z dôvodu, lebo komunisti nepustili týchto športovcov von na olympiádu, lebo trucovali. Ten Bugár a Kratochvílová za to nemôžu, že do dnešného dňa nie sú olympijskí víťazi, ale socialistický režim im vypísal jednu socialistickú súťaž, a povedali, že všetky prémie za to dostanú. A chcel by som vám len povedať, nech sa páči, tu je ten materiál, neviem, či ste ho videl, že vtedy na týchto olympiádach, ktoré sa odohrávali v hlavných mestách určitých socialistických krajín, vtedy Československo získalo 2 zlaté, 18 strieborných a 28 bronzových medailí medzi týmito.
Ja si myslím, že tí športovci si zaslúžia to, aby sme napriek tomu, že nie vlastnou vinou sa tam nedostali, ale reprezentovali Československo a boli ukrivdení. Pre nich tá ich krivda bola väčšia ako hocijaká iná. Preto keď si potom zoberiete výsledky dvoch špičkových športovcov, ako bola Kratochvílová a Bugár, už uvidíte, že na majstrovstvách sveta po tých obdobiach už nezískali žiadnu medailu a nehodili žiadny svetový rekord. Čiže motivačne tam bolo zle.
Ale vrátim sa k tomu, o čom sme sa bavili, prečo teraz hovoríme, že môj návrh, váš návrh. Áno, sú tam určité iné veci, ktoré riešite vy, riešime my v našom zákone. Ale prečo ste potom nepovolil aspoň tú rozpravu spustiť? Teraz sa takto musíme zopakovať a ja poviem ešte za chvíľu, možno za 20 minút to isté, čo už tu bolo povedané, lebo ide ten ďalší zákon, ktorý v poradí je v tom, len akurát rozprava. Mali ste aspoň o to povedať: nech sa páči, tú rozpravu spustíme. A je to o tom, ja nehovorím, že je to to isté, ale nič nie je to isté, aby sme vedeli, má to niečo v sebe iné. Teraz hovoríte áno.
Vysvetlil som aj to, že majstrovstvá sveta, majstrovstvá Európy, prečo nie. Poviem len jeden jediný príklad. Majster Európy dostane od vás viacej peňazí ako olympijský strieborný medailista. Nie je to v poriadku, myslím si. Majstrovstvá Európy sú kontinentálnou súťažou a nie sú to žiadne majstrovstvá sveta, olympijské hry. Takže nie je to v poriadku.
A dovolím si povedať pánovi Briximu, neustále hovoríte o ekonomickom zázemí tohto programu. Prosím vás pekne, povedzte mi, keď niekto vystúpi po tom, čo ja poviem, koľkých športovcov sa to bude, táto, to, čo vy navrhujete, viete vôbec koľkých športovcov sa to bude týkať? A aká to bude veľká čiastka tej odmeny?
Ale poviem vám na to jeden príklad. Napríklad aj to som minule povedal, v roku 1972 Šuranová, ktorá vychovávala tri deti, získala bronzovú medailu na olympiáde v Mníchove. Mala dôchodok podľa olympijského výboru 372 euro, čiže od vás pani Šuranová nedostane nič, lebo 372 euro je max. Pri našom návrhu, čo budem o tom hovoriť, by dostala ďalších 510 euro a mala by dôchodok 877 euro. Podľa toho, čo napísal vám olympijský výbor. A pán Zachara môže mať, olympijský víťaz v roku 1952, môže mať teraz okolo 400 euro dôchodok, ale ani toľko nemá. Ja len hovorím v maximálnych číslach, neviem, koľko má jeho dôchodok, to je jeho súkromná vec. Keď mu vy doplníte na dôchodok na 650 euro, aby mal, to je, z vášho zákona vychádza, tak dostane asi 250 euro k tým 400, alebo dostane viac, to je jedno, ide len o princíp. U nás by dostal tých svojich 400 a dostal by ešte 800. Čiže 1200 euro ako olympijský víťaz. Myslím si, že to je iná káva. Ale ako som počul jeho, on už mávol nad tým rukou, že jemu to je úplne jedno. A bodaj by sa dožil 1. januára, ak tento zákon príde do platnosti.
Čo sa týka, na to ste mi tiež nedal odpoveď, pán predkladateľ, že, ako som minule povedal, vrcholový šport na Slovensku zabezpečujú tri ministerstvá – ministerstvo vnútra, ministerstvo armády, vlastne obrany a ministerstvo školstva. Ministerstvo vnútra, obrany, sú dve nie civilné zložky a ministerstvo školstva je civilná zložka. Keď v osemnástich rokoch zoberú vynikajúceho športovca do armády alebo do polície, on výsluhový dôchodok, mal vtedy 20 rokov, teraz, ako ste hovorili, bude mať 25, ale ešte retroaktívne ten zákon nemôže platiť, čiže výsluhový dôchodok môže mať v tridsiatich ôsmich rokoch, povedzme v štyridsiatich rokoch alebo v štyridsiatich dvoch rokoch, pôjde z týchto dvoch stredísk ako vynikajúci športovec na výsluhový dôchodok a potom sa mu doplatí na to, čo získal. Dobre hovorím? Či je to majster Európy...
Ale ten športovec, napríklad Krnáč, ktorý nechcel byť v živote v ministerstve vnútra alebo v armáde alebo v obrane a chcel byť civilný človek počas svojej športovej kariéry, tak musel športovať – kde? – v centre, v Národnom športovom centre pri ministerstve školstva. On môže ísť do dôchodku z civilného centra v šesťdesiatich dvoch rokoch alebo troch, uvidíme, ako sa to vtedy vypočíta. Čiže on môže potom požiadať v tomto roku, uplynutých tých svojich dôchodkových rokoch, môže požiadať o túto rentu? Nie je to v poriadku.
Ja len preto upozorňujem, že zvážte si to. Športovci, ktorí odídu z ministerstva obrany a ministerstva vnútra, majú výhodu v tom, že odídu mladí a môžu tu o túto, k výsluhovému dôchodku, požiadať o túto vami navrhnutú čiastku.
Čiže takto to vidím ja v tomto smere, že nie je asi dobré zavádzať to týmto spôsobom. Dovoľte mi, aby som sa nevyjadroval k tomu, či majstrom sveta alebo majstrom Európy tú rentu dať. Dobre, ja som tiež športovec, ako ste to hovorili, všetko to, čo dostanú naviac tí športovci, je to ono. Ale nemôžme porovnať striebornú medailu s majstrom Európy. To vonkoncom. Striebornú olympijskú medailu s majstrom Európy v niektorej olympijskej disciplíne, to nie je ten istý ranking.
Čo sa týka, áno, ešte sa vrátim k tomu, čo ste povedal vy, že tá ekonomická čiastka. Ja navrhujem v našom zákone, čo predkladáme, aby túto čiastku, ktorú my chceme, aby dali športovcom, ale poviem to zas pri najbližšom, aby sa táto čiastka odčlenila od Tiposu. Pretože Tipos je stávková kancelária, ktorá miliónové, robí miliónové zisky, a sami dobre viete, nie je to tajomstvo, rozdáva tým peniaze, ktorí sú k nemu blízki. A povedzme, že tieto peniaze nech zabezpečí Tipos a nebude to nejakým spôsobom štátny rozpočet na tom mať krivdu.
Toto navrhujem ja v mojom zákone, ale k tomu sa potom vrátim. Je to jednoduché riešenie. A mám tu aj Tipos, kam všade dáva za posledné roky peniaze, ktorým športovcom, ktorým oddielom, jak sa tie peniaze nejakým spôsobom rozkotúľajú. A vieme, že keď ideme vsádzať, tak sú tam medzi nimi aj tí športovci, na ktorým vsádzame, ktorí by mali možno z tohto rozpočtu alebo z tohto balíka dostať peniaze.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega Érsek, ja nemôžem, v mnohom to, čo ste povedali, teda s mnohým tým, čo ste povedali, nesúhlasiť. Áno, ja súhlasím aj s tým, že tri centrá na podporu športovcov je veľa, súhlasím s tým, že Tipos by mal dávať, súhlasím s tým, že ten model financovania športov, zväzov, klubov, úspešných športovcov by mal byť úplne iný. Ja verím tomu, že sa raz k tomuto celému dostaneme.
Ale skúsim len čisto faktograficky odpovedať na tie také tri okruhy, ktoré ste definoval, a to sú tie socialistické hry, na ktoré teda za oných čias vyslali našich športovcov. Áno, ja súhlasím s tým, čo hovoríte, je to na posúdení ľudí, ktorí možno majú taký širší vekový záber, ako mám ja s pánom poslancom Martvoňom. Ale áno, keď v druhom čítaní bude vôľa a nájdeme tam schodnú cestu, poďme sa baviť o tom, že tých ďalších 30, 40 ľudí, ktorí sa umiestnili a majú morálne právo, aby požívalo takýto dôchodok, spravme pozmeňovák a kľudne to predložme. Máte moje čestné slovo, že aj na týchto ľudí sa nezabudne, pokiaľ sa dohodneme, že sa na nich nezabudnúť má.
Čo sa týka samotného počtu športovcov, ktorých sa to týka. Ak zoberieme, že iba olympionikov, paraolympionikov a deaflympionikov je zhruba 70 – 80 ľudí od toho roku ´52 až do súčasnosti, plus tam máme majstrov sveta, majstrov Európy, tak sa môže jednať cca okolo 250 do 300 ľudí v celej tej kategórii športovcov, a to nie je málo.
Čo sa týka výsluhových dôchodkov, my nejdeme dávať peniaze tým, ktorí už beztak sú zabezpečení sociálne dobre. Či z pohľadu prijímania vlastného dôchodku, ktorý majú odrobený, alebo z pohľadu dôchodku, ktorý poberali ako športovci, či teda vojaci, policajti, alebo ktokoľvek, kto má prepožičanú hodnosť. Cieľom tohto zákona je jedine motivovať mladých športovcov a ukázať, že štát sa na nich nevykašle, a poďakovať sa tým, ktorí pre tento štát už niečo urobili.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Érsek, no, vo vašom vystúpení odznelo viacero nepresnosti. Vy ste povedali, že keď pani Šuranová získala v Mníchove ´72 bronz, že na základe tohto nedostane nič k tomu dôchodku, čo má tých 370 euro. No nie je to pravda, lebo my máme stanovené, že za olympionika, ktorý získal bronzovú medailu, bude jeho minimálny dôchodok 550 euro. Čiže vychádzalo by jej to, pokiaľ sa umiestnila na bronzovom mieste, plus 180 euro príplatok, čiže to je prvý moment.
Druhý moment, spomenuli ste jednu vec, že ten, kto vykonáva šport za ministerstvo obrany alebo vnútra, je zvýhodnený oproti tomu, kto vykonáva šport za iné ministerstvo alebo za iný športový klub, nakoľko nemá výsluhový dôchodok. No tiež to nie je celkom pravda, lebo unikla vám jedna dôležitá informácia, pán poslanec. Športovci, ktorí sú v štátnej službe, či už ministerstva vnútra alebo ministerstva obrany, nemôžu mať príjmy a nemôžu podnikať mimo štátnej služby a nemôžu mať príjmy z reklamy. Na rozdiel od tých športovcov, ktorí nie sú v štátnej službe, ktorí majú príjmy z reklamy, a tie príjmy z reklamy alebo z podnikania súvisiaceho s reklamou sú mnohokrát aj stonásobne vyššie ako tá odmena, ktorú získava. Čiže pán Krnáč môže kľudne využívať príjmy z reklamy a viem, že pokiaľ v podstate mal som možnosť sa o tom informovať, tak aj tú reklamu robí. Čiže tu je tá nepresnosť, ktorú ste povedali. Športovci, ktorí sú pod ministerstvom vnútra alebo obrany, nemôžu mať príjmy z reklamy, ktoré sú mnohokrát vyššie ako ten ich výsluhový dôchodok.
No a čo ste spomínali ešte ,tú poslednú vec ohľadom tých socialistických hier, ako kolega Brixi povedal, musí tu nejaká entita, najlepšie asi Slovenský olympijský výbor posúdiť, posúdiť, či to boli naozaj relevantné športové hry alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pán kolega, mám to tu pred sebou, nezavádzam. Za bronzovú medailu vy dávate 350 euro. Je to tak? Prosím? (Reakcia z pléna.) Päťsto dávate za striebornú, za zlatú 650. (Reakcia z pléna: Máte starý návrh.) Dobre, ale na druhej strane musím povedať, že Šuranová mala 367 euro dôchodku, toto podľa prvého návrhu, čo som ja čítal, by bolo 350, takže by nedostala nič, nezavádzam.
Na druhej strane vy hovoríte neustále o tom, o reklamách pre športovcov. Pozrite sa, pán kolega, reklamu niekto môže mať a niekto ju nemusí mať. Istota je to, čo ja dostanem garantované od štátu, alebo nedostanem. Toto nemôžte tu hovoriť, že kto má možnosť získať reklamu. On nemá možnosť získať reklamu. Lepšie sa získava reklama pre jedného cyklistu ako pre jedného džudistu alebo pre jedného boxera, a tak ďalej. Sám dobre viete, ak máte s týmto skúsenosti ako. Ale ako vidím, máte v tom dosť veľké, nejakým spôsobom nechcem zlé slovo nachádzať, ale medzery v tomto, že kto najlepšie získava reklamu alebo najhoršie. Takže to, čo štát garantuje, to je istota pre neho, nie to, čo vlastnou iniciatívou môže získať.
Ďakujem.