48. schôdza

Ďakujem pekne, vážená pani predsedajúca. V praxi sa pri uplatňovaní zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia pri posudzovaní narušenej schopnosti komunikácie vyskytujú aplikačné problémy pri poskytovaní príspevku na kúpu pomôcky – osobný počítač pre autistov, ktorý má zdravotne ťažko postihnutému umožniť komunikáciu a styk so spoločenským prostredím. Autizmus ako druh zdravotného postihnutia je obsiahnutý v časti IV prílohy 3 zákona. Jedná sa o druh zdravotného postihnutia, ktoré narušuje komunikačnú schopnosť voči okoliu, ktorá môže byť kompenzovaná práve prostredníctvom osobného počítača ako komunikačnej pomôcky. V praxi sa ale stáva, že pre týchto zdravotne ťažko postihnutých je poskytnutie príspevku na kúpu tejto pomôcky spochybňované a odmietané. Z tohto dôvodu sa navrhuje, aby v § 7 ods. 2 zákona bol autizmus v texte uvedený ako druh zdravotného postihnutia spôsobujúci obmedzenú schopnosť komunikácie, čo by v praxi odstránilo pochybnosti o možnosti poskytnutia príspevku na pomôcku, ktorá bude tento deficit kompenzovať.
Ja som tu už viackrát predkladal návrhy noviel zákonov, ktoré sa týkajú zdravotne postihnutých osôb, zatiaľ žiadna z nich neprešla. Nevzdávam sa toho, lebo si myslím, že vyspelosť spoločnosti je do veľkej miery určovaná tým, ako sa stavia, aj ako ide určitý pokrok, k osobám, ktoré sú zdravotne postihnuté, nepočujúce, nevidiace, s mentálnym postihnutím, a, žiaľ, musím povedať, že v tejto oblasti sme za pôsobenia posledných rokov, ak to tak môžem povedať, neurobili skoro nič. A myslím, že je to trošku hanba nás všetkých, keď takéto návrhy, ktoré by mohli účinne pomôcť konkrétnym zdravotne postihnutým ľuďom a ich rodinám, necháme bez povšimnutia.
A dokonca ešte raz to hovorím, ako som to hovoril pri alkohole u tehotných žien, že nech si to kľudne osvojí ktorýkoľvek poslanec zo strany SMER. Mne v tomto parlamente prešlo strašne veľa zákonov, vôbec nie som závislý od toho, či jeden návrh zákona prejde alebo neprejde, dôležité je, aby to mohlo konkrétnym ľuďom pomôcť. Čiže bol by som znovu rád keby, aj keď návrh zákona by neprešiel, si ho ktokoľvek osvojil a podal ho vo svojom mene a pochválil sa ním. A ja ho za to pochválim tiež. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, ctení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 1448. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015 po prerokovaní návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Poprosím vás, pani predsedajúca, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, tento návrh predkladáme už tretíkrát a ja sa priznám, mám trocha problém, aké zvoliť slová na to, aby to nebolo opakovanie už povedaného, aj keď som si vedomý toho, že opakovanie je nielen matka múdrosti, ale možno aj matka nádeje, že raz nejaký zákon z dielne opozície bude prijatý v plnom rozsahu. Ponechám si toto presvedčenie a pokúsim sa teraz v úvodnom slove nepovedať veľa a nechať si zvyšok do rozpravy.
Začnem tým, že tento zákon sa týka najbohatšieho a najväčšieho a, dovolím si povedať, najvýznamnejšieho štátneho podniku, aký naša krajina ešte má. Týka sa štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ale zároveň v tej istej vete, môže to byť súvetie, možno doplniť, že princípy, ktoré navrhujeme tak, aby boli použité v zákone o štátnom podniku, celkom pokojne môžu byť rozšírené na všetky štátne podniky, lebo určite sa nedostávame do nejakých špecialít, ktoré by sa týkali iba lesov, ale, naopak, navrhujeme veci, ktoré by mali mať všeobecnú platnosť na prospech kvalitného fungovania tejto krajiny.
A aby som teda skúsil niečo novšie, tak skúsim si zaspomínať na minulý týždeň, keď bolo stretnutie v Bratislave predsedov parlamentov V4. A vtedy sa náš pán predseda Pellegrini dal počuť asi aj takouto vetou v rámci bohatej diskusie, ktorá bola, tú vetu nebudem citovať, znela asi tak, že je pomerne nebezpečné, keď sa do vedenia krajiny dostávajú politici, ktorí nemajú jasnú predstavu o jej fungovaní. Chcem povedať, že súhlasím s pánom predsedom. A naozaj si myslím, že je to dosť nebezpečné, keď takíto ľudia by sa mali dostávať do správ krajiny. A verím, že sa zhodnem s pánom predsedom aj v tom, že určite by to nemali byť ľudia, ktorí by mali pomýlenú predstavu o tom, že správa vecí verejných sa môže nejako prelínať s vlastnou podnikateľskou činnosťou na konto štátneho majetku, alebo že eurofondy sa môžu považovať za výzvu k osobnému biznisu, alebo že pri personálnom obsadzovaní miest v štátnych podnikoch treba uplatniť komjatický princíp. Určite sú to veci, ktoré pán predseda by tiež považoval za ohrozenie fungovania správy krajiny. A možno aj to slovíčko štandardnosť by som tu celkom potvrdil, pretože verím, že stále platí, že štandardné je spravovať krajinu v súlade s princípmi morálky, statočnosti a istej osobnej poctivosti a všetko, čo nie je statočné a poctivé, možno považovať za neštandardné. Takže aj ak hovoríme o tej štandardnosti, tak často s istými politikmi, ktorí môžu ohroziť fungovanie krajiny, verím, že aj v tomto prípade som s pánom predsedom v istej názorovej jednote, že štandardné je hrať férovo pri správe krajiny a neštandardné je správu krajiny považovať za istý osobný alebo skupinový biznis.
Tento úvod som si dovolil uviesť len preto, pretože chcem tým uviesť jednu základnú tézu, ktorá je tým centrom nášho návrhu a ktorú použijem teraz v úvodnom slove. Hovoríme, v zákone o štátnom podniku že musí platiť jedno zlaté pravidlo. To znamená pravidlo, ktoré má absolútnu prednosť v tomto zákone možno pred tými ďalšími vecami, o ktorých budem rozprávať neskôr. A to je pravidlo osobnej hmotnej zodpovednosti ľudí poverených správou tohto podniku. Hovoríme v návrhu veľmi jasne a opakovane, že ľudia, ktorí dostanú dôveru a stanú sa reprezentantmi a predstaviteľmi tohto štátneho podniku, musia pri svojej práci, pri výkone tejto funkcie byť osobne zodpovední. A to osobne zodpovedným znamená, že je to v rámci všetkých materiálnych dopadov za prípadné škody spôsobené svojou rozhodovacou činnosťou. Sme presvedčení, že je to naozaj zlaté pravidlo, pretože ak dokážeme dosiahnuť to, že sa uplatní takýto princíp v tomto návrhu a v ďalšom kroku takýto princíp rozšírený na všetky štátne podniky alebo na všetky miesta v štátnej správe, tak táto krajina začne byť úplne zo dňa na deň, doslova skokom spravovaná oveľa kvalitnejšie, pretože sme presvedčení, že tie neštandardnosti, o ktorých som rozprával, to znamená to, že možno považovať krajinu za svoj osobný biznis, za svoje možnosti osobného obohatenia sa, inak veľmi rýchlo by sa stratili a pri akýchkoľvek škodách, ktoré by boli spôsobené úmyselne, nie s dobrým úmyslom, lebo možno spôsobiť škody naozaj aj pri dobrom úmysle, môže sa niečo nepodariť, na to sme určite mysleli a nepovažujeme to možné hodnotiť nejako subjektívne, musí rozhodnúť súd, generálny prokurátor o tom, čo je spôsobená škoda vedome, neodborným postupovaním alebo subjektívnym konaním, tak v takomto prípade určite by sme dokázali si predstaviť, že toto pravidlo je pravidlo, ktoré musí fungovať úplne prioritne pri správe všetkých štátnych podnikov a pri všetkých stupňoch štátnej správy.
To je na úvod.
A možno predsa ešte doplním, že tento náš návrh je nie návrhom, ktorý by vychádzal z akejsi osobnej predstavy skupiny opozičných poslancov, ktorí donekonečna búšia na dvere a hovoria: „Prosím vás, vážení vládni poslanci, pochopte, my tento zákon chceme presadiť, je dobrý a je to naša taká predstava, ktorá sa odlišuje od tej vašej, takže odpustite, my by sme robili radi, keby ste nám to schválili.“
Ja poviem tri citáty, ktoré, si myslím, pochádzajú od ľudí, o ktorých vládni poslanci azda nepochybujú, že nie sú vyslovene zástupcovia opozičných názorov. Týkajú sa tieto výroky práve štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a boli povedané v súvislostiach, keď v tomto podniku, bohatom, najbohatšom, dochádzalo k udalostiam a ku konaniam, ktoré neboli v súlade s predstavou o morálke a statočnosti, ktoré boli jednoducho prejavom toho, že bohatstvo priťahuje politikov, ktorí dokážu v rámci pokušení, ktoré takéto štátne podniky prinášajú, robiť kroky, ktoré slušne nazveme, nie férové. No čujme teda, aké boli výroky takýchto ľudí, o ktorých si myslíme, že stoja na druhej strane, pričom predtým sme s nimi boli vo vzácnej jednote.
Jeden takýto výrok zaznel 1. júla 2009 a znie: „Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazňuje postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by mal fungovať. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia Lesov Slovenskej republiky ako takých a nájsť pre ne nový model.“ Tieto slová povedal pán Robert Fico, predseda vlády Slovenskej republiky toho zmieneného júla 2009. Pán premiér to povedal v súvislostiach, ktoré boli vtedy aktuálne a ktoré vyhodnotil spôsobom, aký som vydedukoval z jeho slov. Myslím si, že slová sú to jasné. Premiér sa tak hlásil k tomu, že sa niečo zásadné v tomto podniku musí zmeniť, plynie však šiesty rok odvtedy, tretíkrát podávame tento návrh zákona a nič zásadné sa v správe tohto podniku z hľadiska hľadania funkčného modelu, ktorý by zabránil pokušeniam, nestalo.
Skúsme si pomôcť ešte druhým podporným vyjadrením, ktoré je aktuálnejšie, pretože pochádza z 20. augusta 2012, a je stručnejšie, ako bolo vyjadrenie pán premiéra: „Ministerstvo pôdohospodárstva uvíta a podporí každú úpravu, ktorá prispeje k lepšej ochrane štátneho majetku,“ povedal Ľubomír Jahnátek, minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky, práve v súvislosti s týmto podnikom.
No a do tretice budem citovať, síce už bývalého politika, ale politika, ktorý pri dianí v štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky prejavil osobný vklad a vyjadril svoju predstavu, že vie podporiť zásadné zmeny riadenia tohto podniku. A bola to reakcia na našu lesnícku iniciatívu, keď sme mali možnosť pána, ktorý tento text povedal, osobne navštíviť a prediskutovať s ním našu predstavu o zmenách, ktoré by mali do tohto podniku vstúpiť. A môžem povedať, že sú to zmeny, ktoré sú zakotvené v návrhu zákona, ktorý je teraz na rokovacom stole Národnej rady. Tento pán povedal: „Privítal som iniciatívu týchto ľudí, ktorí upozorňovali, a to celkom konkrétne, na veci, ktoré sú v hospodárení lesov zlé. Pozrel som si so záujmom ich tézy a predstavy o budúcej správe štátnych lesov, ako by sa v nich mohla urobiť náprava, a som spokojný, až na niekoľko maličkostí, ktoré treba z legislatívneho pohľadu upraviť. Les nesmie byť fabrikou na peniaze pre niekoľko skupín, ale musí slúžiť všetkým. Dal som preto týmto ľuďom záruku, že ich budem v ich konaní podporovať." To povedal 4. februára 2010 vtedajší prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič.
Ako som povedal v úvode, že sú to názory ľudí, o ktorých môžeme byť určite celkom presvedčení, že nebudú zastávať nejako a priori názory opozičných poslancov, tak v tom vidím istú silu argumentov, že ak sa teda prihovárajú za zmeny v riadení štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, tak možno váha týchto slov práve v kontexte, že sa nejedná o predstaviteľov opozície, je tým podstatne aj zvýšená.
Chcem vás uistiť v závere tejto úvodnej reči, že princípy, o ktorých zmienení traja politici hovorili, sú v návrhu zákona, ktorý tretíkrát predkladáme na rokovanie Národnej rady, obsiahnuté a že teda je záhodno, ak teda slová tých politikov berieme vážne, skúsiť zvážiť zmeny, ktoré by pomohli, aby pokušenia spojené s najväčším, najbohatším podnikom boli minimalizované a aby sme mali garanciu, že bude riadený v záujme všetkých občanov tejto krajiny, pretože naozaj netreba pochybovať o tom, že lesy je potrebné spravovať v súlade nie s cieľmi krátkodobými alebo štvorročnými, ale dlhodobými a že otázka férovosti a korektnosti spravovania lesov nie je spojená len s ekonomikou, ale aj so zdravou budúcnosťou tejto krajiny.
Toľko v úvodnom slove. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení prítomní poslanci, pán navrhovateľ, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 406 určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Jána Mičovského a Miroslava Kadúca na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako pre spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2015 a v gestorskom výbore do 4. mája 2015.
Pani predsedajúca, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne. Priznám sa, nie som rád, že teda rozprava je ochudobnená, ale, dobre, berme to ako realitu politického života.
Ja si tak zaspomínam teraz na to, keď sme to predkladali prvýkrát a druhýkrát. Bol tu ešte prítomný pán poslanec Sulík, ktorý reagoval na tieto návrhy veľmi jednoznačne a jednoznačne odmietavo, že akákoľvek snaha o akúsi renesanciu štátneho podniku, jeho oživenie, hľadanie nejakých motívov, ktoré by umožnili, aby fungoval dobre, je zbytočná, pretože štátny podnik je dobrý iba na jedno, aby sa zrušil a sprivatizoval. Nesúhlasil som s týmto názorom vtedy. A môžem povedať, že keby tu bol dnes pán kolega Sulík a niečo podobné by povedal, tak by som určite s ním nesúhlasil ani teraz, aj keď chápem, že istá apatia a únava z toho, ako fungujú štátne podniky, umožňuje hľadať takéto riešenia, verte tomu, že pre Lesy Slovenskej republiky by to bolo riešenie veľmi nesprávne a zlé, pretože Lesy Slovenskej republiky nie sú podnik, ktorý by mal byť založený na zisku a vytváraní len samých kvalitných riešení z hľadiska ekonomiky, ony sú naozaj podnikom, ktorý musí fungovať z hľadiska zabezpečovania tých vecí, ktoré nie je možné vždy vyjadriť finančnými parametrami. Takže otázka znie: Existuje teda možnosť povedať v takejto kritike, ktorá má svoje oprávnenie, určite chápem, z čoho ho a z akých prameňov pochádza, že máme naozaj riešenia, ktoré by umožnili, aby štátny podnik bol riadený, aj v prípade, že ostane zachované štátne vlastníctvo tohto podniku, kvalitne transparentne a tak, aby spĺňal všetky požiadavky na riadenie moderného podniku? Áno, som presvedčený, že takéto riešenie je možné, pričom vyplýva z tých vecí, ktoré v našom návrhu sú obsiahnuté.
Ako úplne prvá najdôležitejšia vec, pri ktorej sme presvedčení, že je možné, aby sa štátny podnik mohol spravovať naozaj korektne a s plnou kontrolu verejnosti a ľudí, ktorí sú kontrolou poverení, je otázka fungovania dozornej rady, ktorú štátny podnik, každý a aj štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, má, dozornej rady, rada, ktorá má byť dozorom nad fungovaním objektu, v ktorom táto dozorná bola vytvorená, no je pravda, že dozorná rada, tak ako je chápaná v súčasnosti, niežeby nemohla plniť svoje dozorné a kontrolné úlohy, ale je tu obava, že v prípade, že dôjde k nejakým konfliktom a k nejakým situáciám, ktoré možno zaváňajú istou protirečivosťou vo vzťahu k zriaďovateľovi, tak že nebude možno plniť svoju úlohu na 100 %. Mám tým na mysli ten fakt, že dnes Dozornú radu podniku Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, menuje minister. A je tam určite v princípe, bez toho, aby sme išli do nejakých osobných podozrení, zakoncipované to, že ak minister dozornú radu ustanoví a ak dôjde k nejakým krokom, ktoré by možno vyžadovali postaviť sa proti zriaďovateľovi s tým, že niektoré veci v podniku nefungujú, tak ako by mali fungovať, je to dosť pravdepodobné, že dozorná rada menovaná ministrom sa v takomto konflikte nevyfarbí a buď sa teda neprejaví, alebo sa prejaví tak, že sa pokúsi veci chápať ako nekonfliktné a vyjadriť sa v prospech zriaďovateľa. Nie som za to, aby boli konflikty základným princípom práce dozornej rady, samozrejme, nie som za to, ale samotné vytvorenie dozornej rady by malo pozostávať na inom princípe, ako na menovaní zriaďovateľom.
V tomto prípade navrhujeme spôsob, o ktorom je možné tvrdiť, že by štátnemu podniku prospel, a to aj tak, že by členovia dozornej rady boli menovaní nasledovne.
Po prvé. Dozorná rada by už nemusela mať deväť, ale iba sedem členov, tak ako je to v našom návrhu. A teda z toho vyplýva istá úsporná matematika, ale isteže nie podstatná, podstatné je to, že v rámci takejto dozornej rady by boli menovaní jej členovia nasledovne: Ozaj by tam pán minister mal istú väčšinu,. menoval by dvoch členov dozornej rady, pričom tretieho by menoval zamestnanecký kolektív na základe voľby. To znamená, by bol menovaný zamestnancami, napokon tak ako je to aj doteraz. Zaujímavé sú tie prvky, kde sa tam hovorí o ďalších. Máme tak v našom návrhu obsiahnuté, že štvrtého menuje len dekan lesníckej fakulty, ďalšieho, piateho menuje prezident Zväzu spracovateľov dreva, ďalšieho, šiesteho, menuje predseda Slovenskej lesníckej komory a posledného člena dozornej rady menuje generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody. V takomto vejári menovania jednotlivých členov dozornej rady nie je obsiahnutá 100-percentná istota, že dozorná rada bude vždy, za každých okolností plniť svoju funkciu na 100 %, ale určite uznáte, že keď porovnávame dozornú radu, ktorá je v 100-percentnom rozsahu menovaná zriaďovateľom, a dozornú radu, ktorá je navrhovaná jednotlivými osobnosťami lesníckeho života, tak ako som ich spomenul, kde máme naozaj široký vejár v zastúpení školstva lesníckeho, lesníckej komory, ochrany prírody a aj hlavných odberateľov, spracovateľov dreva, no je tu celkom veľká pravdepodobnosť, že ak takéto dve zoskupenia budú v prípade, že pôjde o nejakú citlivú otázku, kde bude treba niektoré veci buď jasne pomenovať a tvrdo možno navrhnúť ich riešenie, alebo radšej ich zamietnuť pod koberec, otázky, že no ktorá z dozorných rád sa rozhodne pre to odvážnejšie, tvrdšie ale potrebnejšie riešenie. No určite to bude tá, kde nebudú ľudia menovaní z jedného zdroja, ale kde práve ten vejár rôznych zdrojov lesníckej kontrolnej činnosti, tak ako som ich pomenoval, bude širší, tá vzájomná kontrola v takomto prípade bude garantom, že ľudia dokážu v takejto dozornej rade rozprávať o svojej kontrolnej činnosti a o veciach, ktoré budú predmetom rokovania, otvorenejšie a jasnejšie.
Istým prvkom, o ktorom treba v súvislosti s dozornou radou ešte niečo povedať, je aj to, že túto dozornú radu, teda keď ju nebude menovať pán minister, on tam bude mať iba dvoch svojich zástupcov, kto ju teda pomenuje. No vymenovať ju môže prezident Slovenskej republiky. V tom je jeho oprávnenie, že v prípade ak samostatný zákon to umožní, prezident republiky má právo menovať aj takéto orgány, ako je dozorná rada v štátnom podniku. A aby možnosť výberu pre prezidenta republiky bola zabezpečená a aby nebol postavený len pred možnosť buď povedať áno, alebo nie k jednotlivým návrhom, pochádzajúcim z jednotlivých zdrojov, tak ako som ich pomenoval, tak náš návrh zákona prináša možnosť alebo teda skôr povinnosť a pre prezidenta potom právo, aby sa vždy navrhli na každú pozíciu dve osobnosti, dvaja kandidáti. To znamená, že tak dekan, tak predseda komory, tak prezident Zväzu spracovateľov dreva, tak generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody, tak pán minister, ako aj zamestnanci podniku, každý tu dá dvojnásobný počet, teda pán prezident by si vyberal zo štrnástich ľudí siedmich členov dozornej rady. Sme presvedčení, že tento sám prvok osebe by dokázal rozhodne zabezpečiť to, čo je cieľom nášho návrhu zákona, väčšiu istotu, že podnik bude spravovaný spôsobom, ktorý verejnosť od takéhoto podniku oprávnene očakáva.
Toľko k dozornej rade.
Nie je to všetko, čo sa navrhuje ohľadom riadiacich orgánov, pretože náš návrh má takisto aj otázku etickej rady zakomponovanú v tomto návrhu. Etická rada nie je úplnou novinkou, ale v tomto prípade jej povinnosti sú pomenované veľmi presne a jasne a je menovaná dozornou radou. Takže tá dozorná rada v tomto prípade vo vzťahu k etickej rade tiež predstavuje vyšší stupeň zodpovednosti pri jej menovaní a zároveň aj kontroly pri jej činnosti.
Táto otázka pri dozornej rade ešte môže byť spojená vo vzťahu nielen k etickej rade, lebo, patrí sa zdôrazniť aj to, dozorná rada má veľmi dôležitú funkciu z pohľadu výberu generálneho riaditeľa podniku, pretože dozorná rada je tá, ktorá menuje na to výberovú komisiu. Takže tu sa dostávame k dôležitému prvku, tá výberová komisia nie je zriadená pánom ministrom, tak ako to bolo vždy doteraz, bez ohľadu na to, ako sa menia vlády, pričom výberová komisia zriadená pánom ministrom veľmi pravdepodobne rozhodne tak, ako si to pán minister bude želať, alebo teda ako sa domnieva komisia, že ako by si to pán minister želal, aby sme boli trocha jemnejší. Takáto výberová komisia menovaná dozornou radou teda bude svojím spôsobom odtrhnutá od možnosti zriaďovateľa priamo si nadirigovať alebo vyjadriť želanie, kto by mal byť generálnym riaditeľom. Týmto pádom vieme celkom iste povedať, že opäť tu nebude 100-percentná pravdepodobnosť, že výber bude úplne objektívny, ale vieme povedať s absolútnou istotou, že bude objektívnejší oproti tomu, ako sa to deje doteraz, pretože samotné výberové konania majú síce formálne znaky výberu, ale mnohokrát sú to ozaj znaky len formálne, ktoré nedávajú garanciu, že bude vybratý vždy ten kandidát, ktorý by v rámci výberu mal dosiahnuť v rámci jednotlivých kritérií maximálne hodnoty.
Tak sa vrátim naspäť teda k práci dozornej rady vo vzťahu k etickej komisii. Tá je menovaná priamo dozornou radou. A jej úlohou je dohliadať na napĺňanie etického kódexu, ktorý podnik musí mať prijatý. Musím povedať, že etický kódex je dokument, ktorý v tomto podniku už má svoje isté tradície, a musím povedať aj to, že v posledných rokoch fungoval len v akejsi latentnej podobe a práve náš návrh zákona dáva tomuto podniku povinnosť, aby takýto kódex bol jednoznačne zavedený do činnosti podniku.
Ďalšou organizačnou zmenou v riadení podniku je menovanie novej rady, ktorá doteraz nemá tradíciu v našom štáte, ani v tomto podniku. A to je tzv. spoločenská rada. Nie je to výmysel, ktorý by nemal zase žiadne tradície v Európe, pretože niektoré štátne podniky, konkrétne v Bavorsku Štátne lesy takúto spoločenskú radu majú zriadenú. A my sme si aj pomohli práve z tohto prostredia takýmto návrhom, pretože tam sa to osvedčilo.
Čo je to tá spoločenská rada? Spoločenská rada je zoskupenie ľudí, ktorí reprezentujú rôzne organizácie, ktoré majú isté nároky vo vzťahu k lesom. Takáto rada teda môže pozostávať z cyklistov, z paraglajdistov, z hubárov, z turistov, z lyžiarov, z rôznych skialpinistov, z rôznych skupín občanov, ktorí majú predstavu, že by lesy mali byť využívané istým spôsobom, ktorý by vyhovoval aj im. Takáto rada spoločenská nemá vopred obmedzený počet členov. Rozhoduje o tom dozorná rada pri jej konštituovaní. A možno povedať na jej konto, že nemá rozhodovacie právomoci, jej odporúčania sú nezáväzné pre vedenie podniku, ale určite je veľmi dobré, keď názory verejnosti a spoločnosti na fungovanie tohto veľkého podniku, ktorého vplyvu sa vlastne nikto nevyhne, či by sa mu vyhnúť chcel alebo nechcel, sú reprezentované práve takouto spoločenskou radou.
Ďalším prvkom, ktorý je zavedený, je to otázka povinných vnútorných predpisov. Pri takomto podniku, v prípade nášho návrhu sú to Lesy Slovenskej republiky, ale sme presvedčení, že sa to môže týkať aj ostatných štátnych podnikov, v prípade rozšírenia takéhoto nazerania na riadenie štátnych podnikov je otázka pravidiel pre kariérny rast zamestnancov, opäť sa tak dotýkame veľmi bolestivej sféry vývoja v našich štátnych podnikoch aj v štátnej správe, keď otázka postupov v rebríčku kariérnom je mnohokrát daná na kritériá, ktoré nie sú celkom jasné, alebo, povedané úprimne, dosť často sa do toho mieša a dostáva politika. Je našou snahou, aby v tomto podniku bol jasný predpis, na akých princípoch ľudia majú postupovať po kariérnom rebríčku. Ambície sú úplne prirodzené, prečo by ľudia nemali mať túžbu zastávať vyššie funkcie, kde by mohli uplatniť svoj talent a schopnosti a skúsenosti? Len to musí byť postavené teda naozaj na schopnostiach, na talente, na skúsenostiach, na výkonnosti a nebojme sa tu aj takých slov, ako sú morálka a čestnosť, jednoducho tieto základné vlastnosti aby boli určujúce pre kariérny rast a aby boli nejakým spôsobom zakódované v riadení podniku.
Považujeme za dôležité prijať v tomto podniku aj pravidlá komunikácie s verejnosťou, čo je tiež vec, ktorá mnohokrát zlyháva, a to hlavne v prípade krízovej komunikácie, pretože tento podnik pri správe svojho veľkého teritória často je vystavovaný rôznym kritikám, ktoré nie vždy sú oprávnené, ale je otázka, ako na ne reagovať, a práve postup pri komunikácii s verejnosťou je veľmi dôležitý. Neraz, a bol som toho svedkom, keď boli vyslovené veľmi tvrdé odsudzujúce výroky v prípade, že sa na ne zareagovalo správnym spôsobom, kritici, povedzme, verejnosť dokázala veľmi rýchlo pochopiť, v čom je podstata, a uznať, že jej odsudky a kritické názory neboli vždy opodstatnené.
Ďalším pravidlom by malo byť aj pravidlo, ktoré by bolo odvodené od toho základného zlatého pravidla, ktoré som spomenul v úvode, že generalita je zodpovedná za svoje konanie tak, že v prípade vedome spôsobenej škody alebo v prípade, keď sa neopodstatnene a neoprávnene domnieva, že škodu nespôsobí, ale spôsobila ju, je povinná túto škodu v plnom materiálnom rozsahu nahradiť. No ak toto pravidlo funguje pre generalitu podniku, tak navrhujeme, aby v istom odvodenom režime fungovalo aj pre ostatných vedúcich pracovníkov. A práve pravidlo, o ktorom hovoríme, je pravidlo o zodpovednosti za škodu spôsobenú vedúcimi pracovníkmi podniku, každým do svojej miery zodpovednosti, aby teda aj títo pracovníci, ktorí mnohokrát pozerajú a tak vedia, jemu to nariadil jeho nadriadený, mali vedomosť, že existuje systém, ktorým v prípade, že im bude dokázané, že verejne a úplne zjavne porušili svoje záväzky a miesto riadenia pripustili doriadenie z verejného úseku, sú vystavení riziku, že takúto škodu spôsobenú takýmto neriadením, ale doriadením by museli zaplatiť a uhradiť.
V tejto súvislosti sa veľmi často hovorí, že ak by platilo takéto pravidlo, takéto tvrdé pravidlo, že nikto by nebol ochotný ísť do vedúcich funkcií v štátnom podniku. Nie je to pravda. Sme presvedčení, že pravda je presne opačná. Každý odborník, ktorý je rozhodnutý pracovať statočne a v súlade so svojím najlepším vedomím a svedomím, bude v takomto pravidle o materiálnej zodpovednosti za spôsobené škody vidieť oporu, pretože bude môcť jasne povedať ten vedúci istého úseku svojmu nadriadenému alebo, povedzme, generálny riaditeľ svojmu ministrovi: „Nechcite odo mňa, aby som vybočil z rámca zákonnosti, z rámca pravidiel, pretože vedúcimi pracovníkmi a generálnymi riaditeľmi sme len na chvíľu, raz tu bude nejaká výmena a niekto mi povie: „Budeš sa zodpovedať pred súdom za spôsobené škody a ja to budem musieť splácať, prečo by som mal ísť do takéhoto rizika, veď to odo mňa nemôžete chcieť?“.“ Totižto dnes je situácia presne opačná alebo dosť často odlišná. Ak spôsobíš nejaké škody, ktoré sú dôsledkom toho, že ti niekto niečo nariadil, niečo si predal navyše, niečo si zmanipuloval tak, aby vyhral niekto iný, no čo sa ti vlastne môže stať? No nič, tí, čo sú aktuálne pri moci, ti poďakujú, že si poslúchol, prípadne ti vybavia teplé miesto v Bruseli, alebo na nejakom podobnom úseku, a vlastne nič neriskuješ. A tak to ono aj funguje. Práve preto si myslíme, že v tomto prípade táto tvrdá zásada, ale potrebná, „máš veľký plat, máš veľké právomoci, máš na to aparát, ale máš aj zodpovednosť, že v prípade, keď budeš porušovať svoje oprávnenia, budeš musieť zaplatiť spôsobenú škodu,“ bude pôsobiť spôsobom, že buď z ľudí v takýchto funkciách sa neocitnú tí, ktorí by mali pokušenie zneužívať funkciu, alebo jednoducho pôjdu tam veľmi radi tí, ktorí budú vidieť a cítiť v takomto pravidle ochranu svojich rozhodnutí, pretože budú môcť mať jasnú odpoveď na to, keď ich niekto bude nútiť správať sa spôsobom, ktorý nie je v súlade s požiadavkami na konkrétnu funkciu.
Keďže lesníctvo nie je len otázka hodnôt spojených priamo s lesom, ale aj otázka 700-ročnej histórie lesníctva, vzniklo za túto dobu veľa rôznych lesníckych pamiatok, významných lesníckych miest, zbierkových predmetov. Náš návrh pamätá aj na takúto oblasť a dávame do systému riadenia štátneho podniku povinnosť spravovať kultúrne pamiatky spojené s lesníctvom spôsobom, ktorý zaručí, že ostanú naďalej pamiatkami. Takéto predmety by tak nebolo možné v žiadnom prípade odpredať, scudziť alebo nejakým spôsobom zo sfér, právomocí štátneho podniku dať do súkromných rúk. Takže ak máme pamiatky, ktoré svedčia o 700-ročnej histórii lesníctva, tak si ich vážme a menovaný podnik ako istá vlajková loď slovenského lesníctva, lebo je to najväčší podnik, a takým by mal aj ostať, a má ostať aj štátnym, o tom som presvedčený, má mať aj takúto úlohu, ktorá sa nemusí zdať ako prvoradá, ale rozhodne patrí medzi úlohy, ktoré sú z hľadiska toho veľkého podniku dôležité, pretože ak zabudneme na svoju históriu, tak nebudeme vedieť sa orientovať v budúcnosti. Platí to nielen pre celú spoločnosť, ale aj pre lesy, lesníctvo. A štátny podnik Lesy Slovenskej republiky musí byť garantom aj takéhoto nazerania na hodnoty kultúrne.
Veľmi dôležité je, aby, a to opäť je pomenované v našom návrhu jasne, boli dané vždy prednosti dlhodobým cieľom pred krátkodobými cieľmi. Totižto pokušenie vydolovať z lesa, zo správy lesného majetku veľké peniaze môže byť niekedy pomerne silné a je rozhodne možné v istých krátkych časových horizontoch dosiahnuť veľmi veľké speňaženie z lesníckej činnosti. Nemôže to tu však byť cieľom. Preto som vždy kritizoval aj stadiaľto, keď boli dávané opakovane za sebou návrhy, aby štátny podnik Lesy Slovenskej republiky platil do štátneho rozpočtu mimoriadny odvod vo výške niekoľko miliónov eur. Naposledy to bolo 5,3 mil., pre tento rok. Je to nesprávne, lebo platí, že lesy nemajú byť bankou, kde si aktuálna vládna moc siahne, aby si vylepšila štátny rozpočet. Ono to ten podnik dokáže, aj ten generálny riaditeľ dokáže to dať, ale je to nesprávne, pretože je potrebné, aby sme sa na lesy a špeciálne na tento podnik pozerali ako na poisťovňu, ktorá je na to, aby nám vedela pomôcť v prípadoch, keď bude s touto krajinou z hľadiska nie ekonomického, ale ekologického zle, keby sme sa mali dostať do sfér, ktoré sú jednoducho porušením základov zdravého životného prostredia. Takže odčerpávanie peňazí takýmto spôsobom a vyjadrovanie spokojnosti, že máme dobré hospodárenie, že veď ten podnik zase dal mimoriadny odvod niekoľko miliónov korún, je veľmi nesprávne a krátkozraké. Preto dávame za povinnosť riadiacim pracovníkom podniku uprednostňovať dlhodobé riadiace ciele. A v tomto prípade vieme sa oprieť o zásadu, o ktorej som tu už neraz hovoril. A to je zásada hospodárskych spôsobov, ktoré musia byť v 21. storočí v našich lesoch uplatňované štandardne a prvorado. Sú to výberkové hospodárske spôsoby, ktoré majú tú užasnú vlastnosť, že zabezpečia najekologickejšie, najekonomickejšie a vlastne z pohľadu verejnosti aj najkrajšie hospodárenie v lesoch. My v lesoch potrebujeme a chceme, a ja dodávam, aj vieme hospodáriť. Ale musí sa to diať princípom, ktorý daná doba ponúka ako ten najlepší princíp. Je to možno na zváženie v súkromných lesoch, kde sa môžu lesomajitelia rozhodovať, či použijú ten princíp, ktorý je naozaj najlepší, ale možno vyžaduje istú vysokú odbornú špecializáciu personálu. A je to iné, keď sa na to pozeráme v podniku, ktorý, hovorím, je vlajkovou loďou slovenského lesníctva, takou aj musí ostať, ktorý takýto spôsob riadenia podľa názoru nás predkladateľov musí uplatňovať štandardne ako princíp. Ak také niečo existuje a je to spôsob, ktorý jednoznačne garantuje to najlepšie, čo chceme od lesov dosiahnuť, tak ho teraz uplatnime napriek tomu, že jeho uplatňovanie vyžaduje naozaj mimoriadne vysokú odbornosť, výkonnosť a aj nasadenie lesného personálu. Ale od koho iného by sme to mali požadovať, ak nie od podniku, ktorý považujeme za ukážkový a od ktorého chceme, aby takým naozaj a natrvalo bol? A k tomu smeruje aj návrh nášho zákona. Týmto návrhom sa v žiadnom prípade tento podnik neubíja a nehovorí sa o tom, že robíte dačo zlé, my len hovoríme: Robte to lepšie. Dávame vám do rúk týmto návrhom zákona možnosť pozerať sa nie na tie krátkodobé politické ciele, ktoré môže jednotlivá vláda pre štvorročné obdobie od takéhoto podniku vyžadovať, ale na to, aby takéto vedenia podnikov povedali: „Áno, v tomto zákone máme oporu, aby sme svoju lesnícku činnosť chápali nie na štyri roky, ale na celý svoj život,“ pretože lesníctvo je profesia, ktorá je naozaj poslaním. A ak sa tam niekto aj začas stane vedúcim pracovníkom, určite je predovšetkým a najmä lesníkom a tým riadiacim pracovníkom, tým generálnym riaditeľom, tým vedúcim závodu je len dočasne.
Chceme ponúknuť všetkým vedúcim pracovníkom, aby v takejto novele zákona o štátnom podniku mali svoju oporu, pretože musím povedať celkom v súlade so svojím presvedčením, že tie mnohé zlé skúsenosti z riadenia tohto podniku, ktoré môžeme celkom pokojne nazvať niekedy doriadením, nepochádzajú z toho, že by lesníci sa rozhodli konať vedome proti záujmu svojho podniku, proti záujmu svojho lesníckeho poslania. Mnohokrát je to práve záujem politikov, ktorí vedia nadiktovať a nadekrétovať tomuto podniku veci, ktoré nie sú v súlade ani s jeho záujmom, ani so záujmom občanov, ktorí vlastne sú spolumajitelia tohto podniku. Je to len tá akútna politická moc, ktorá povie: „Konajte tak, pretože nám to teraz vyhovuje.“ Ak bude platiť náš návrh zákona som presvedčený, že dávame právo do rúk všetkým, ktorí dnes mnohokrát mi povedia potichučky: „No, dobre, to kritizuješ, ale veď my za to nemôžeme, to všetko vymysleli mimo nášho podniku.“ Dobre, nesúďme, kde to vymysleli, aj keď každý je zodpovedný za svoje rozhodnutia a zvaľovať to na to, že to vymyslel niekto niekde inde, je vždy trocha krátkonohé, pretože každý má právo odmietnuť nie férové príkazy. Ale určite takéto znenie zákona, ako ho navrhujeme, dáva do rúk riadiacim pracovníkom štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky možnosť, aby boli pevnejší vo svojom odhodlaní naplniť lesnícke poslanie a odolať akútnym požiadavkám moci, ktorá je vždy dočasná, ktorá má vždy svoje pravidlá, že chce vyťažiť maximum. Sme boli toho svedkami pri mnohých podnikoch, ktoré už dnes nie sú štátnymi podnikmi. O tom nechcem polemizovať, chcem len vyjadriť presvedčenie, že je dobré, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky štátnym podnikom bol, že takým je, a je nevyhnutné, aby štátnym ostal, pretože jeho úlohy a ciele sú príliš dôležité na to, aby sme si mohli dovoliť experiment a povedať, že tento podnik treba dať do súkromných rúk, pretože tak by produkoval väčšie zisky. Takáto téza, našťastie, samozrejme, dnes nie je na stole, takže môžeme smelo povedať, že štátnym aj ostáva, ale chceme, aby sa tie negatíva, pri ktorých ten pán poslanec Sulík tak často mi vytýkal, že som naivný a že nikdy to nemôže fungovať. Ja hovorím, môže to fungovať, ale musíme ľuďom, ktorí sú za to zodpovední dať do rúk možnosti, ktoré im naozaj pomôžu odolať tlakom a pokušeniam.
Priblížila sa devätnásta hodina a ja som sľúbil, že budem stručný, tak možnože by som aj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Tak pokiaľ idete pokračovať, pán poslanec, tak už zajtra ráno o deviatej...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Nie, nebudem už pokračovať, pretože...

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
My máme o 19.00 hodine výbor...

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ja v tejto chvíli by som svoje vystúpenie v rozprave ukončil s tým, že teda ďakujem za pozornosť. Zrejme už nedôjde k tomu, aby sme tento návrh predkladali štvrtýkrát, a je veľmi pravdepodobné, že ani jeho tretie predloženie nepomôže k jeho presadeniu. Ale verím, že tento návrh raz bude prijatý, pretože jeho princípy, ktoré obsahuje, sú správne. Ďakujem za pozornosť.

Áno. Aj keď ako spravodajkyňa nemám veľmi čo zhodnocovať, lebo diskusia k tomuto zákonu nebola otvorená, skôr to bol monológ, predsa len... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
V rámci rozpravy vystupujete, pani spravodajkyňa.

Mezenská, Helena, poslankyňa NR SR
Aha, pardon, tak sa ospravedlňujem. Tak nedá mi, aby som bola dlžná tomuto zákonu, aby som nepredniesla svoj jednoznačný politický aj ľudský postoj. V plnej miere sa s týmto zákonom stotožňujem, v plnej miere sa stotožňujem so všetkým tým, čo pán poslanec s vytrvalosťou a odhodlaním tu opakovane k zdôvodneniu návrhu zákona predniesol.
Som presvedčená o tom, že lesy, lesné pozemky sú strategickým bohatstvom štátu a je našou zodpovednosťou ako zákonodarcov s najlepším vedomím a svedomím prijímať také opatrenia a také princípy, také etické štandardy, aby sme vedeli toto naše štátne prírodné bohatstvo čo najlepšie riadiť, zhodnocovať a zveľaďovať. Ak pretrvávajú pochybnosti o tom, ako sa nakladá so štátnymi lesmi a so všetkým tým, čo slúži ako predmet hospodárskeho využívania, myslím si, že niet protiargumentov alebo nejakých prekážok, pre ktoré by navrhované systémové opatrenia nemali byť prijaté a so všeobecným súhlasom schválené.
Tento predložený návrh zákona koreluje absolútne s vládnym programom a koreluje aj so záväzkami, ktoré pre nás ako občanov a verejných činiteľov vyplývajú z ústavy. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi predložiť návrh zákona, ktorým sa mení zákon o dani z príjmov.
Súčasné znenie zákona o dani z príjmov upravuje daňové licencie právnických osôb v rozpätí od 480 do 2 880 eur, a to v závislosti jednak od obratu spoločnosti a od toho, či spoločnosť je, alebo nie je platcom DPH. Toto, tento fakt takéhoto zaťaženia, zvyšuje rizikovosť, a teda aj znižuje atraktivitu podnikateľského prostredia na Slovensku, keďže na Slovensku už aj za stratu sa musí platiť.
My uznávame určitú korekčnú funkciu daňových licencií pri daňových únikoch, avšak súčasný plošný charakter daňových licencií iba minimálne postihuje daňových podvodníkov a na druhej strane bude zrejme likvidovať tých, ktorí sa z objektívnych príčin ocitnú v strate, alebo tých, pre ktorých je firma iba občasným alebo nepravidelným vedľajším zdrojom príjmov a v danom roku jednoducho nevykážu zisk, ale vykážu stratu.
Tvorcovia daňových licencií zjavne nemali ambíciu využiť legislatívne možnosti nastavenia daňových licencií tak, aby postihli spoločnosti, ktoré sa dlhodobo a plánovite vyhýbajú daňovým povinnostiam, ale zvolili cestu hrubej sily voči všetkým ostatným. Natíska sa preto otázka, či zavedenie daňových licencií sledovalo naozaj iba pomenovaný zámer, čiže boj proti daňovým únikom, alebo bolo motivované skôr akýmsi nižším cieľom: útočiť na drobných podnikateľov, ktorí nemajú hore takých silných obhajcov, ako sú veľké podniky.
V dnešnom krízou zmietajúcom sa svete vlády zavádzajú opatrenia a mechanizmy, ktoré majú za cieľ umožniť firmám prežiť a zachovať tak ich existenciu aj v nepriaznivom počasí. Ale oproti tomu naša vláda, vláda Slovenskej republiky, na firmy alebo investujúce firmy uvalí daňové licencie, čo v kontexte medzinárodného konkurenčného boja nemá vôbec žiadnu logiku. Nemá to logiku ani v kontexte násilných daňových úľav, ktoré pre silné spoločnosti poskytuje. Čiže na jednej strane podporuje veľkých, silných, ktorí to možno až tak nepotrebujú, na druhej strane zaťažuje slabých, ktorí možno majú potenciál sa stať väčšími, silnejšími.
Súčasné nastavenie daňových licencií má likvidačný potenciál na množstvo malých firiem, ktoré sú v strate z celkom objektívnych dôvodov, a na druhej strane podvodníkov sa takmer vôbec nedotkne. Vonkoncom sa nedotkne daňového podvodníka, ktorý štát pripraví o státisíce eur tým, že kráti dane, pretože pre takéhoto podnikateľa, pre takúto firmu je daňová licencia vo výške 2 880 eur zanedbateľná.
Z tohto dôvodu považujeme nastavenie daňových licencií v ich súčasnej podobe za zlé a navrhujeme ich zrušenie. Veríme, že sa následne v legislatívnom procese podarí nájsť také riešenie, ktoré zásadne obmedzí daňové úniky, ale súčasne nepostihne nespravodlivo a neefektívne veľkú časť tých, ktorí sú v strate naozaj objektívne. Predpokladáme, že navrhnutá úprava bude mať neutrálny vplyv na štátny rozpočet, pretože na jednej strane možno síce predpokladať určitý výpadok príjmov za zrušené daňové licencie, ale na druhej strane nedôjde k rušeniu mnohých firiem, a teda firmy budú naďalej odvádzať DPH, budú zamestnávať zamestnancov a možno aj keď v nejakom redukovanom režime, ale jednoducho budú udržané v prevádzke. Navyše peniaze, ktoré nebudú uhradené do štátneho rozpočtu priamo formou daňovej licencie, budú znovu pustené do ekonomiky inak: cez podnikanie, cez spotrebu, cez investície atď.
Návrh zákona nebude mať vplyv na rozpočty obcí a vyšších územných celkov, na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti ani sociálne vplyvy. Návrh zákona bude mať pozitívny vplyv na podnikateľské presvedčenie (pozn. red.: správne má byť "podnikanie"). O tomto sme presvedčení.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Ďakujem pekne za slovo. Týmto sa, pani predsedajúca, rovno hlásim aj do rozpravy.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážená pani predkladateľka, dámy a páni, predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Konštatujem, že návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada po všeobecnej rozprave sa uzniesla na tom, že návrh prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30. apríla a gestorský výbor do 4. mája tohto roku.
Pani predsedajúca, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne. Dámy a páni, blíži sa koniec marca, a teda blíži sa termín daňových priznaní a tým aj termín, kedy budú podnikatelia prvýkrát v histórii platiť dodatočne vymyslenú daň alebo akúsi pokutu, alebo sankciu, alebo nazveme to akokoľvek, za to, že v minulom roku nedosiahli zisk. Teda všetci tí, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nedosiahli zisk, budú hodení do jedného vreca s nálepkou, že to sú tí, ktorí dosiahli stratu určite podvodom alebo vyhýbaním sa plateniu daní. A štát, aby neprišiel o svoje peniaze, na nich uvalí daňové licencie ako akúsi kompenzáciu za to, že od nich nevybral peniaze vo forme daní.
Do jedného vreca sú teda hodení aj úplne seriózni začínajúci podnikatelia, ktorí prvé roky investujú nemalé zdanené prostriedky, ktoré v prvých rokoch nemajú šancu častokrát dosiahnuť žiadny zisk. A nie, aby ich štát podporil, aby ich nejakým spôsobom nešikanoval, možno už len tým, že nebude klásť takýmto novovznikajúcim firmám polená pod nohy, tak miesto toho, aby ich štát podporil, tak nie, štát na nich uvalí daňovú licenciu a dodatočne ich v nákladoch zaťaží.
Do jedného vreca s takýmito podvodníkmi, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní, sú hodení aj slušní podnikatelia, slušné spoločnosti, ktoré kľudne dlhé roky fungujú, fungujú úspešne, platia dane a v jednom roku sa napríklad rozhodnú, že idú zainvestovať do novej technológie, do modernizácie, možno do rekonštrukcií, a takáto spoločnosť naozaj môže rok, možno dva nedosiahnuť zisk. Prečo by takáto spoločnosť len preto, lebo sa chce revitalizovať, mala platiť daňovú licenciu?
Do takého istého jedného vreca, ktorých treba zaťažiť akousi paušálnou daňou, sú hodené aj rôzne ďalšie skupiny ľudí, napríklad mamičky na materskej, ktoré počas materstva a materskej utlmia svoje podnikanie, možno len z času na čas vykonajú pre niekoho nejakú službu a ich príjmy sa naozaj výrazne zlimitujú, tak aj takéto sú hodené do jedného vreca s tými, ktorí musia platiť nejakú dodatočnú daň, lebo sa má za to, že daň nezaplatili určite preto, lebo sa vyhýbajú daňovej kontrole.
Mnoho takýchto firiem, mohla by som tých prípadov menovať ďaleko viac, mnoho takýchto firiem bude stáť častokrát pred otázkou, že či teda svoje podnikanie zatvorí preto, lebo možno nemám 480 euro, nechcem ich dať, aby som teda zadosťučinila takejto povinnosti štátu, a takéto spoločnosti potom ani len tie občasné aktivity vytvárať nebudú a nebudú ani v akom-takom zredukovanom režime svoje spoločnosti udržiavať.
Dámy a páni, ja som presvedčená, a verím tomu, že toto je veľmi ťažko vyvrátiteľná skutočnosť, že aj minimálny obrat ekonomike prospieva viac ako nečinnosť. Preto si myslím, že takýmto opatrením by sa nemalo dosahovať z akejsi nenulovej činnosti nečinnosť. Ak chce štát zabrániť daňovým únikom, mal by sa zamerať na veľké ryby a mal by hlavne zefektívniť svoje daňové kontroly. Mal by si posvietiť predovšetkým na také spoločnosti, ktoré dlhoročne dosahujú veľmi vysoké obraty a takéto spoločnosti neplatia dane. Na tieto spoločnosti by sa mal zamerať, tu by mal vykonávať veľmi efektívne daňové kontroly, pretože tieto spoločnosti, pokiaľ aj daňové úniky robia, tak pre ne naozaj daňová licencia vo výške 2 880 euro nie je vôbec žiadnym strašiakom.
Veľká časť ekonomiky stojí na drobných podnikateľoch, ktorí od štátu nedostávajú žiadne dotácie, nedostávajú žiadnu podporu alebo kadejaké injekcie. Ak v tejto skupine existujú aj tí neziskoví, sú prínosom už len tým, že od štátu nič nepýtajú. Ak mnohých z nich práve daňovými licenciami zlikvidujeme, nedostaneme ich náhodou do zástupu tých, čo stoja na úradoch práce, alebo tých, ktorí stoja a pýtajú od štátu nejakú podporu?
Ako som už na začiatku povedala, ja nespochybňujem ani nikto od nás nespochybňuje potrebu riešiť daňové úniky. No toto opatrenie je len náplasťou na neschopnosť štátu kontrolovať podvodníkov a v konečnom dôsledku na to doplatia drobní a slabí podnikatelia.
Toto opatrenie, zavedením týchto daňových licencií, vonkoncom nepovažujeme za správne, a preto sme si dovolili navrhnúť tejto snemovni, aby sa daňové licencie zrušili.
Nedá mi nespomenúť ešte jeden fakt, ja som sa včera dočítala, že vláda už uvažuje nad tým, že z týchto daňových licencií, ktoré boli plošne zavedené, že uvažuje o tom, že udelí výnimku pre startupové spoločnosti.
Tak ešte ani len nedošlo k tomu, aby sa platili prvé daňové licencie, a vláda už tento svoj návrh zákona, ktorý teda už je platný, už ho mení, už v ňom robí nejaké výnimky. A teraz je úplne jedno, či tie výnimky robí preto, lebo si to niekto vyloboval, alebo je to preto, lebo si uvedomili, že naozaj šliapli vedľa a že naozaj proste budú brzdiť nejakú skupinu ľudí, toto je úplne jedno. Faktom je, že tento krok premyslený nebol, tento krok možno nebol premyslený do dôsledkov, neboli premyslené dopady, ktoré toto bude mať, a preto si myslím, že tieto daňové licencie je treba zrušiť a prísť s nejakou ucelenou rozumnou koncepciou, ako zefektívniť výber daní inak ako postihovaním plošne všetkých.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za možnosť vystúpiť, pani predsedajúca. Vážená pani kolegyňa predkladateľka, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, vážení prítomní, resp. počúvajúci, pozerajúci prenos z Národnej rady, daňové licencie, ktoré boli schválené poslancami za stranu SMER a navrhnuté vládou strany SMER ešte koncom roka 2013, sa stávajú realitou, pretože o necelý týždeň vyvrcholí proces podávania daňových priznaní a vyvrcholí tým, že mnohé firmy, ktoré doteraz podávali buď prázdne daňové priznanie, alebo priznanie s nejakým tým slabým symbolickým obratom, boli v strate alebo len v symbolickom zisku. Prvýkrát na vlastnej koži, obrazne povedané, pocítia, čo sú to daňové licencie. Desaťtisíce firiem podľa odhadov ministerstva financií, a to sú odhady reálne, pretože ministerstvo financií cez finančnú správu veľmi dobre vie, koľko spoločností, obchodných spoločností je v akej kondícii, v akom stave a koľkých zasiahne povinnosť platiť daňovú licenciu. Desaťtisíce firiem budú musieť zaplatiť túto daň zo straty, resp. daň z existencie, alebo teda oficiálny termín, daňovú licenciu.
Nie sú to malé peniaze. Pre ľudí, ktorí si založili eseročky slobodne na základe svojho rozhodnutia, tak to zhodnotili, výhody - nevýhody eseročiek napríklad oproti živnostiam alebo oproti tomu, že si nevedia nájsť zamestnanie alebo veľmi slabo platené zamestnanie, tak sa rozhodli pre založenie eseročky, v ktorej obvykle nezamestnávajú nikoho, len sami seba, alebo možno majú symbolicky pár zamestnancov, ak sú trošku úspešnejšie a majú dosť zákazok. Tak pre mnohých takýchto malých, nazvem malých, podnikateľov tých 960 eur, lebo o tie peniaze najčastejšie pôjde, mnohí z nich sú totižto platiči DPH, je to logické, že sú platiči DPH, tých 960 eur, ak si rozpočítate napríklad na jeden mesiac, tak je to vlastne 80 eur mesačne. Pre nového podnikateľa 80 eur mesačne je zničujúca suma. To nie sú malé peniaze. Pre tzv. veľkú rybu, o ktorých hovorí pán minister Kažimír, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní, je 80 eur v prepočte na mesiac alebo 960 na rok, alebo keď už aj tú platí trojtisícovú licenciu, v porovnaní s obratom, v porovnaní s tým, aké potenciálne sú tam daňové úniky, je to kvapka v mori a pre takúto veľkú rybu zavedenie daňových licencií nič neznamená. Takáto firma alebo majiteľ takejto firmy sa môže akurát tak pousmiať. A keď mu to už veľmi vadí, keby mu to naozaj veľmi vadilo, tak má prostriedky, má kapitál, má aparát, má ľudí okolo seba, ktorí mu poradia, a napríklad založí si firmu v Českej republike alebo v Maďarsku. To nie je žiadny problém. A v tom Maďarsku alebo v Českej republike sa žiadne daňové licencie neplatia. A je to realita.
Mnohí podnikatelia, ktorí na to tie zdroje majú a ktorým sa to oplatí a ktorí chcú neplatiť dane aj naďalej, sa môžu akurát vysmiať a ukázať prostredník pánovi ministrovi financií symbolicky tým, že sa presťahujú so svojou firmou alebo firmami do susednej Českej republiky. Netreba to komentovať, blízke jazykové prostredie, žiadny problém s tým presťahovaním, skrátka, úplná pohoda a ešte k tomu žiadne daňové licencie. A keď sa to tak vezme komplexne, omnoho priaznivejšie podnikateľské prostredie, nižšie celkové sadzby daní, odvodov.
Takže takýmito opatreniami pán minister financií a vláda Slovenskej republiky a vy, poslanci za stranu SMER, vyháňate tých, ktorí by vedeli niečo nechať na Slovensku, za hranice a šikanujete tých malých podnikateľov, ktorí sa jednoducho nepresťahujú, pretože na to nemajú ten aparát a nie sú ani tými daňovými podvodníkmi, o ktorých tu niektorí radi hovoria. Takíto malí podnikatelia, pre ktorých tá eseročka bola zdrojom živobytia, namiesto napríklad sociálnych dávok, tak takíto malí podnikatelia tu zostanú, ale vy ich ruinujete. Pretože tých 80 eur mesačne, to je pre takúto maličkú rybičku, takú sardinku, to je veľa. Tá to možno neprežije, tú to možno položí.
A totižto, keby to boli len daňové licencie, keby to bolo len o tomto, ale inak by tu bola radosť žiť a podnikať, lenže keď si spočítame za 3 roky, čo všetko sa tu udialo, čo všetko ste naváľali na hlavy týchto malých podnikateľov, veď oni sa nemôžu brániť. Ja som dnes napísal článok do Hospodárskych novín, oni nebudú štrajkovať. Tie sestry v Žiline alebo inde na Slovensku sa zdvihnú, zorganizujú ich odbory a poďme. A už je cvrkot. Už minister zdravotníctva koná. Už je premiér na nohách. Keď lyžiari Žampovci zahlásia do médií, že ich lyžiarsky zväz alebo štát nepodporuje, tak už premiér už si ich k sebe volá, už je poprask, pretože vie dobre, že to siaha, takéto niečo, na citlivé miesto pána premiéra a to je na pokles preferencií.
Ale to, že drobní podnikatelia dostávajú naložené stále viac a viac, to vás nezaujíma. To nie sú vaši voliči, to nie sú ľudia, ktorí by išli do ulíc a štrajkovali by. To sú ľudia, ktorí sa zhrbia a dostali ešte viac naložené na chrbát a skúsia tú káru ťahať ďalej. Alebo to, alebo to položia. To možno vy chcete, aby ste ich dostali na úrady práce alebo aby sa niekde zamestnali v nejakej káblikárskej fabrike za 400 eur mesačne. Toto vy potrebujete.
Nechcete, aby ľudia podnikali, aby boli samostatní, aby mali vlastný rozum, aby neboli závislí na vláde, na vašich sociálnych balíčkoch. To je vaša politika jednoducho. My tu môžme rozprávať, čo chceme, máme málo žetónov, takže dnes to nevyhráme. Ale možno o rok, ak ľudia zvážia, že majú volebné právo, sa počty v tejto snemovni zmenia a už o rok môžu byť daňové licencie zrušené. A nielen daňové licencie, veľa zlých zákonov, ktoré ste prijali a zrejme ešte stihnete za ten rok prijať, môže byť zrušených alebo opravených.
Dobre. Keď si skúsim z hlavy aspoň trošku spomenúť, lebo naozaj je toho veľa, ja mám hlavu malú, čo všetko ste porobili. Tak len námatkovo. Koncesie, ktoré mali byť zrušené pre firmy, traja zamestnanci a musí sa platiť koncesia televízna, je to možno smiešne, ale musí sa to platiť. Ak nie, tak toho podnikateľa budú naháňať, hoci žiadny televízor vo firme nemá, v tej firme sa pracuje a nie pozerajú telenovely.
Keď si vezmeme z rezortu práce napríklad takú banalitu, ako sú násobne zvýšené pokuty podľa zákona BOZP, podľa zákona inšpekcií za úplné hlúposti. To je šikan podnikateľov, nič iné. Znechutiť ich treba. Keď si vezmeme, ako sa zvýšili odvody, zaviedli pre dohodárov, ako sa dramatickým spôsobom zvýšili pre živnostníkov, viete, je to úplne smiešny príbeh.
Pred dva a pol rokmi tu minister práce rozprával niečo o tom, že živnostníci musia platiť vyššie odvody, pretože inak budú mať nízke dôchodky. A teraz ten istý minister práce tu rieši minimálny dôchodok, ktorý je nastavený tak, že ak niekto odvádza odvody z minimálneho základu vo výške životného minima z 200 eur, tak bude mať rovnaký, rovnaký dôchodok, ten minimálny dôchodok ako živnostník, ktorý mohol dneska platiť povedzme z 300 alebo 350 eur, ale musí platiť z tých vašich 412. Čiže či platí zo 412 eur to, čo ste zaviedli vy, alebo či niekto platí z 200 eur mesačne, dostane absolútne rovnaký dôchodok. Toto bol podvod, ktorý tu bol spáchaný na živnostníkoch.
Je to, samozrejme, otázka, trošku odbočím, aj na tých, ktorí sa tvária, že reprezentujú živnostníkov. No ako ich reprezentujú, keď sú napríklad teraz ticho, nepočuť ich? A ako ich reprezentujú, keď napríklad vtedy, keď sa zvyšovali tie odvody, kývali hlavami a hovorili, áno, je to treba, lebo živnostníci musia mať vyššie dôchodky. Oni by ich mali tak či tak. Pretože keď niekto raz 30-40 rokov tvrdo maká, pracuje, platí dane a platí odvody, aj keď z nejakého minimálneho základu, tak si zaslúži úctu. A keď sa bavíme v tej inej miestnosti, obrazne povedané, o minimálnom dôchodku, tak samozrejme, že títo živnostníci na ten minimálny dôchodok nárok majú. A je úplne jedno, či z 300- alebo 412-eurového základu. Podviedli ste ich!
Keď si vezmeme celkovo náš daňový systém, rovná daň, ktorá bola najmä symbolom dobrého alebo relatívne dobrého podnikateľského prostredia na Slovensku, bola značkou, ktorá bola spájaná so Slovenskom. Slovensko nemá vo svete meno ako iné krajiny, že máme to, máme to, máme to. Našou značkou bola rovná daň. Vy ste tu značku zlikvidovali, zvýšili ste daňové zaťaženie na 25 % pre fyzické, 23 % a potom 22 % pre právnické osoby. Okolité krajiny majú sadzbu dane nižšiu, nemajú tak tvrdo nastavené pravidlá pre odpočítavanie straty alebo pre odpisovanie, ako máme my, ani zďaleka nemajú zavedenú nejakú daňovú licenciu. No veď ak nejaký podnikateľ niekde je mimo Slovenska, uvažuje o zainvestovaní niekde v regióne strednej Európy, tak prečo by to, preboha, mal robiť práve na Slovensku, keď okolité krajiny mu ponúkajú nižšie daňové zaťaženie, jednoznačne lepšie celkové podnikateľské prostredie? A to už nehovorím o fungujúcom alebo nefungujúcom súdnictve a celej štátnej infraštruktúre.
Výsledok je ten, včera som videl niekde nejaký graf, prílev investícií na Slovensko za vašej vlády klesá a klesá. Nehanbite sa za to? Veď prílev investícií, že klesá, to znamená, že sa tu otvára menej fabrík, ako sa mohlo, strácame príležitosť, ktorá tu je. Mohlo vzniknúť viac pracovných miest, nie cez nejaké podivuhodné Star eurofondy, ale regulérnym, normálnym spôsobom, tým, že by slušný podnikateľ povedzme z Nemecka tu otvoril nejakú fabriku. On ju neotvorí, on pôjde do Maďarska, do Česka alebo do Rumunska. Skrátka, ľudia mohli mať viac práce, ale nemajú, pretože vy tých podnikateľov odplašíte preč. A ako som už povedal pred piatimi minútami, nielen tých potenciálnych zahraničných investorov, ale aj domácich podnikateľov, ktorí utekajú zo Slovenska a zakladajú si firmy alebo sťahujú si firmy povedzme do tej Českej republiky. To je veľká tragédia. Pretože takto zo Slovenska uteká kapitál, utekajú šikovní ľudia a ťahajú so sebou aj svojich zamestnancov, napr. mladých absolventov vysokých škôl.
Viete vôbec vy, koľko ľudí, mladých ľudí zo Slovenska študuje v zahraničí, už len v tej Českej republike? A asi je jasné, že väčšina z nich v tom zahraniční po doštudovaní aj zostane. Takto nám utekajú mozgy. Jednak Slovensko vymiera a jednak tí najšikovnejší potom nezostávajú tu, nepracujú tu, nepodnikajú na Slovensku, neplatia dane, odvody na Slovensku, ale zostanú povedzme v Čechách, v Nemecku alebo v Amerike a tie dane, odvody platia tam.
Keď si vezmeme ďalšie opatrenia, ktoré boli prijaté v rámci rezortu financií, už sa na to pomaly zabúda, ale kto má pamäť tri roky dozadu, tak vie, že tu hneď na začiatku volebného obdobia došlo k radikálnemu zvyšovaniu poplatkov ako takých za všetko možné, či už ide o bežných občanov, alebo o firmy, o 100, 300 % sa zvýšili rôzne poplatky. Ľudia si už na to zvykli, ale keby sa hypoteticky dal vrátiť čas o tri, tri a pol roka dozadu a porovnali by sme si Slovensko, zákony, ktoré tu boli na začiatku roku 2012, s tým, čo je tu teraz na začiatku roku 2015, to sú dve rôzne krajiny. A táto je, bohužiaľ, horšia.
Preto je tu naša snaha aspoň tú jednu očividnú a do očí bijúcu vec zrušiť - daňové licencie. Apelujeme na vás, aby ste sa zamysleli, aby ste to skúsili opraviť, ak už nie zrušiť.
Poviem tri príklady, alebo štyri, neviem, už si to, Janka, myslím, niečo spomínala, ja to možno zopakujem.
Zoberte si mladú podnikateľku, ktorá si pred troma-štyrmi rokmi založila eseročku. Prosím vás, nevyčítajte nikomu, že si založil eseročku. Ak raz náš právny poriadok umožňuje založenie s. r. o., tak ak to niekto urobí a automaticky je označovaný za podvodníka, lebo chce pred niečím unikať, tak to svedčí len o zvrhlosti myslenia toho, kto toto vysloví, o ničom inom. Ak si mladá žena pred tromi-štyrmi rokmi založila eseročku, pretože takýmto spôsobom chcela uživiť seba a svoju budúcu rodinu, tak ju, prosím vás, nenálepkujme tým, že je daňová podvodníčka. Táto mladá žena, ktorej sa narodilo pred dvomi rokmi dieťa, je dnes na materskej rodičovskej dovolenke. Tá jednoosobová eseročka spí, ona nepodniká, pretože sa stará o dieťa, to je asi logické. A je asi logické, že tá eseročka tým pádom nemá príjmy. Chce mi snáď niekto tvrdiť, povedzte mi to do očí, že táto mladá žena je daňový podvodník, že sa stará o dieťa?! To je daňová podvodníčka?! Tá jej eseročka má buď nulový obrat, alebo veľmi symbolický, ak niečo stíha popri tom dieťati, a veľmi symbolický, ak nejaký zisk. A vy jej naparíte 960-eurovú daňovú licenciu, 80 eur mesačne! Na druhej strane od štátu dostáva 200 eur, skvelých 200 eur na rodičovskom príspevku. Keď to dáme dokopy, tak celkovo tá jej podpora od štátu je 120 eur. Veď to je hanba!
Ja opakujem, že ja nechcem byť sociálnejší, ako ste vy, ako sa vy vyhlasujete za sociálnych demokratov, ale bol by som rád, keby v tomto štáte bola v prvom rade spravodlivosť. A toto je nespravodlivé, aby takáto majiteľka malej eseročky platila 960 eur daňovú licenciu za to, že v hlavne pána Kažimíra skrslo, že ona je daňový podvodník.
Ďalší príklad. Sú mnohí ľudia, naopak, vo vyššom veku, 55, 60 rokov, ktorí prišli o prácu, už ich nikto nezamestná, vedia to, hľadajú si zamestnanie vo svojom regióne alebo možno aj v Bratislave, ale nikto ich nezamestná. Možno majú nejaké know-how, ktoré je špecifické, ktoré jednoducho nevedia v tom svojom meste alebo v tom svojom regióne využiť, nevedia si nájsť zamestnávateľa, ale nechcú ísť na úrad práce, nechcú byť na krku štátu. Rozhodli sa založiť si eseročku a týmto spôsobom si sami zháňať zákazky možno mimo svojho regiónu a podnikať. Nie vždy je to jednoduché a takíto ľudia nie vždy bývajú úspešní, je to naozaj skôr len o prežití a o tej hrdosti samého na seba, že nebude žiť zo 100 eur sociálnej dávky a čakať na dôchodok, ale že si možno 200-300 eur takto zarobí. A vy mu naparíte daňovú licenciu, pretože on je predsa daňový podvodník a on je zodpovedný za to, že mu jeho eseročka vynáša tak málo. Vy ste sa zbláznili?! Vy si myslíte, že keď niekto má firmičku, že automaticky musí mať desaťtisíce ročne zisku?!
No a ďalší príklad aktuálny, vysoko aktuálny. Tí malí subdodávatelia tej veľkej, skvelej slovenskej firmy, hrdo nazvanej Váhostav. Prdostav je to, nie Váhostav! Táto firma, ktorá zneužila mnohých malých podnikateľov, živnostníkov a teraz im má vyplatiť 15 % z hodnoty faktúr, čo je menej ako 20 %, ktoré tí ľudia zaplatili na dépeháčke, čiže to je pre nich nieže nejaký príjem, ale hrubá strata 5 % z objemu tých zákaziek, o nič iné tam nejde. To je čisté svinstvo! Koncentrované čisté svinstvo! Takýchto ľudí sa neviete zastať. A takýmto ľuďom ste takisto naparili daňovú licenciu. To, že sú oni v strate, že sú vo finančných problémoch kvôli takémuto úžasnému partnerovi, ktorý tak fantasticky stavia diaľnice a vyhráva ďalšie a ďalšie zákazky, megaúspešná firma, takto pomáhate týmto firmám ku dnu, pretože aj ony musia zaplatiť 960-eurovú licenciu. Áno, nedá sa to počúvať. Ale choďte sa pozrieť do zrkadla a pozrite sa na seba, na vás sa nedá ani pozerať, ak sa to, čo ja hovorím a čo je pravda, nedá počúvať.
Keď si zoberiete firmu, ktorá má pokles výroby, pokles zákaziek, sú tam zamestnanci a ten majiteľ nechce prepúšťať, nechce znižovať platy tým svojím zamestnancom napriek tomu, že nemá taký odbyt, že sa nedarí, dáva stále to, čo im dával predtým, a dostáva sa do straty aj kvôli tomu, že je naozaj ohľaduplný voči svojim zamestnancom, znížili sa mu zisky, klesli, je v strate, ale musí zaplatiť daňovú licenciu, nekompromisne. Pretože zákon pozná len výnimky, pokiaľ ide o zamestnávanie invalidov alebo novovzniknuté firmy, teraz tam dáte nejaké startupy. Ale takéto prípady, ktoré sú zo života, ktoré sú reálne a ktorých je veľa, ktorých je väčšina, na takéto prípady vy jednoducho nemyslíte. Pretože vy ste sociálni inžinieri a vy ste si povedali, že tie malé eseročky treba zničiť, keď nie legislatívne, tak cez daňový systém. To je čisté svinstvo, čo páchate.
Takže na záver. Je mi absolútne jasné, že tento návrh získa, keď, tak 50, 58 hlasov, 64 alebo 65, ale 76 určite nie. Ale vyzývam vás, aby ste sa zamysleli, a keď už nie zrušili daňové licencie, tak aspoň ich decentne zjemnili, pretože tie prípady, ktoré som menoval v závere, takí ľudia tu sú a tí by skutočne daňovú licenciu nemali platiť.
Ďakujem.