48. schôdza

Ďakujem pekne. Chcel by som len doplniť, že nielen priame zahraničné investície klesajú, ale podľa správy Európskej komisie klesajú investície do slovenskej ekonomiky viac než investície do ekonomík okolitých krajín. Tiež by som chcel doplniť informáciu, že nielen nám odchádzajú špičkoví študenti masovo študovať do zahraničia oveľa viac, než je to v priemere OECD alebo v Európskej únii, oveľa, oveľa viac. Ale už aj Slovenky rodia oveľa viac v zahraničí, približne podľa Štatistického úradu 10 % detí sa Slovenkám s trvalým pobytom na Slovensku narodí dieťa v zahraničí, čiže už aj tie novonarodené deti sú vlastne vyvezené von.
A k samotnému návrhu technicky chcem povedať, škoda, že poslanci za SMER nediskutujú, skúsim sa zahrať na podporovateľa toho návrhu ministra financií a sám si aj odpoviem, on totižto hovoril, že asi štvrtina firiem štyri roky v kuse neplatí daň. To je pravda. Ale ak má byť ten argument seriózny, tak by mal byť doplnený informáciou o obrate tých firiem. Pretože je celkom možné, že tá štvrtina, to sú práve tie firmy, o ktorých hovoril Jozef Mihál alebo Janka Kiššová. To znamená matka alebo nejaká maličká firmička, ktorá má nulový obrat.
Čiže takúto informáciu mal minister financií poskytnúť v diskusii o tom, keď presadzoval zavedenie týchto licencií. A neposkytol.

No abstrahujúc od niektorých tvrdých výrazov a možno aj útokov, ktoré sa naozaj nepočúvajú ľahko, ja tento návrh podporím a stotožňujem sa s tou argumentáciou, ktorá vlastne smeruje k tomu odhaleniu slabej podpory pre drobný podnikateľský stav, pre samostatne zárobkovo činné osoby.
Naozaj vytvárať takú chiméru alebo taký obal okolo malých, stredných podnikateľov, že sú podvodníkmi v stave, keď naozaj čelíme kríze, keď je neistota, či už zákaziek, alebo aj vyplácania konkrétnych úkonov, je naozaj neprimerané.
Rovnako pociťujem antagonisticky nastavenú legislatívu aj prijímané opatrenia, hlavne čo sa týka daňových zákonov, a preto v plnej miere podporujem nielen túto argumentáciu, ktorú ste predniesli, pán Mihál, ale aj vecnú náplň pripraveného zákona.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja len chcem poďakovať diskutujúcim za podporu, a to najmä pani kolegyni Mezenskej, bodaj by takýchto názorov v parlamente bolo čím najviac.

Ďakujem veľmi pekne. Naozaj len veľmi krátko. Chcem sa tiež rovnako poďakovať za akúkoľvek podporu tohto zákona a chcem možno zopakovať, že ak chce štát zabrániť daňovým únikom, mal by sa naozaj sústrediť na veľké ryby, mal by zefektívniť daňové kontroly a mal by sa naozaj zamerať týmito kontrolami na spoločnosti, ktoré dlhodobo dosahujú vysoké obraty a dlhodobo neplatia žiadne dane. Tuto je priestor posvietiť si na to, či naozaj nejde o daňové úniky. Nie plošne zaťažiť všetkých, všetkých drobných, ktorí z dôvodov, ktoré sme spomínali ja alebo Jozef Mihál, nejaké možno dočasné obdobie nevykazujú zisky.
Takže ešte raz veľmi pekne ďakujem za akúkoľvek podporu tohto návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi uviesť návrh zákona, ktorý síce tematicky je úplne o inej veci ako predchádzajúci návrh zákona, ale má s ním spoločnú v skutočnosti tú kľúčovú vec, a to je nefunkčnosť pravidiel a spravodlivosti na Slovensku vo vzťahu k podnikateľom. Zatiaľ čo predchádzajúci návrh zákona bol o tom, že kvôli vyhýbaniu sa daniam a obchádzaniu daní určitými ľuďmi musia všetci podnikatelia začať platiť daňové licencie bez ohľadu na to, či sú naozaj v ťažkej situácii, teda vláda vyriešila tupou sekerou reálne existujúci problém a ublížila tak a ide tak ublížiť veľkému počtu úplne nevinných ľudí, aj celej ekonomike, tak návrh zákona, ktorý predkladám spolu s Martinom Fedorom, sa snaží vyriešiť iný problém, ktorý dnes máme, a to je problém obchádzania a klamania malých podnikateľov veľkými v procese konkurzu a reštrukturalizácie.
Máme dnes na Slovensku situáciu, a netrvá krátko, trvá už viac ako rok, keď malí podnikatelia, živnostníci, majitelia malých eseročiek sú v situácii, kde odviedli svoju prácu či už pre súkromníka, alebo na verejne financovaných stavbách, odviedli štátu DPH z tejto práce a nedostali ani euro od hlavného dodávateľa.
Podobný problém majú napríklad v Taliansku, tam je však spôsobený tým, že štát neplatí a samosprávy neplatia. Nechcem tu dlho špiritizovať o Taliansku, ale tam je problém, že štát je najväčší dlžník dodávateľov a snaží sa na tom šetriť peniaze a talianska vláda to momentálne rieši.
My však na Slovensku tento problém nemáme. Štát je vynikajúci platca tým hlavným dodávateľom. Tí malí subdodávatelia však z toho v mnohých prípadoch nevideli ani euro a v súčasnosti hrozí, že ani neuvidia.
Máme dve kauzy, ktoré verejnosť intenzívne sleduje, a to je Doprastav a Váhostav, dve veľké stavebné firmy, ktoré získali štátne zákazky, potom z nich z rôznych dôvodov nevedia a nevedeli vyžiť a dnes sa pokúšajú na úkor svojich malých veriteľov prežiť a ísť ďalej so súčasnými majiteľmi. To je však len špička ľadovca. Každý, kto sa pohybuje v obchodných a podnikateľských kruhoch, vie, že zneužívanie najmä procesu reštrukturalizácie sa dnes vôbec netýka len veľkých stavebných firiem vo verejných obstarávaniach. Zneužívanie reštrukturalizácie na to, aby majiteľ si nechal svoj podnik, ale dlh im zaplatili jeho veritelia tým, že oni prídu o svoje pohľadávky, je dnes častá prax aj v súkromnom sektore. Je to niečo, kde pôvodne dobre myslený medzinárodne štandardný nástroj nám zmetastázoval do niečoho, čo zásadne ohrozuje podnikateľské prostredie na Slovensku.
Preto dnes podávam návrh zákona, ktorý by to mal zmeniť. Chcem však zároveň povedať veľmi jasne a dúfam, že sa neurazia aj iní kolegovia, ktorí sa tejto téme venujú, že každý takýto návrh z opozície je len náplasť. Je to krátkodobá náplasť, ktorá môže zastaviť krvácanie, ktoré tu máme. Skutočné systémové riešenie takýchto problémov však môže vždy priniesť len vláda. Pretože my potrebujeme od začiatku, od základu prekopať zákony o konkurzoch a reštrukturalizácii, ale aj ostatnú legislatívu, ktorá s tým súvisí, ako je napríklad zákon o verejnom obstarávaní.
Písať niekoľko sto paragrafové zákony z opozície nie je jednoducho technicky možné a nie je to dokonca ani vhodné. Pretože práve na to máme kapacitu ministerstiev, na to máme desiatky, stovky úradníkov, ktorí sa tomu venujú, na to máme medzirezortné pripomienkové konanie. Takúto zásadnú reformu konkurznej legislatívy a legislatívy obstarávania dnes Slovensko potrebuje.
A ja len môžem povedať, že ak strana Sieť bude mať tú príležitosť byť v budúcej vláde, tak to aj vykoná. Dnes však musím predložiť urýchlenú náplasť. Pretože tá situácia, ktorú máme, neznesie odklad. Tá náplasť má štyri časti, ktoré by som vám chcel predniesť.
Prvá sa týka práve reštrukturalizácie. My máme dnes situáciu, kde dlžník podnik, ktorý dlhuje peniaze, nevyplatí svojich veriteľov, argumentujúc, že nemá dostatok peňazí, to znamená, oni prídu o veľkú časť svojich pohľadávok za svoju odrobenú prácu alebo dodávku. Konkrétne pri Váhostave, ako vidíme, je to pri nezabezpečených veriteľoch len 15 %. To znamená, o 85 % majú veritelia prísť v tomto procese.
Čo je na tom poburujúce a čo je na tom aj ekonomicky nezmyselné, je to, že pôvodný majiteľ nemusí obetovať nič v tomto procese. Pretože, samozrejme, ak je nejaký podnik v predĺžení, ak je nejaký podnik v situácii, že jednoducho jeho majetok, jeho budúci biznis nestačia na to, aby zaplatili jeho dlhy, tak niekto to zaplatiť musí. A proces konkurzu a reštrukturalizácie je často o tom, ako rozdeliť tieto dlhy, ako rozdeliť túto stratu, ktorá už vznikla. Čo je poburujúce na procese reštrukturalizácie, tak ako vidíme dnes napríklad pri Váhostave, je, že malý veriteľ musí odpísať 85 % a samotný majiteľ nemusí odpísať nič. On ďalej pokračuje ako vlastník toho istého podniku, s tými istými strojmi, s tými istými kontraktmi, s tým istým budúcim cash-flowom. A to je poburujúce. Že na podnikateľskú neschopnosť majiteľa, jeho manažérov doplatí majiteľ 0 percentami a jeho drobní veritelia 85 percentami. Neexistuje na svete zdôvodnenie, prečo by systém mal takto fungovať.
Máme dnes situáciu, keď viaceré napríklad stavebné podniky, ktoré sú v procese reštrukturalizácie, argumentujú, že sa do nej nedostali vlastnou vinou. Že im napríklad zlyhal jeden veľký kontrakt, kde sa súdia o peniaze, kde ich možno o pol roka, o rok dostanú, len argumentujú, že dnes nevedia platiť. Paradox reštrukturalizácie, tak ako je dnes nastavená, je však v tom, že ak aj majú náhodou pravdu, ak o rok vyhrajú tú sumu, tak už bude profitovať len pôvodnému majiteľovi. Dnešným malým veriteľom už nikto vtedy nepomôže.
Preto navrhujeme ako prvé opatrenie, aby, ak má v procese reštrukturalizácie dôjsť k odpísaniu pohľadávok veriteľov, aby veritelia dostali ekvivalentný podiel na firme, na jej majiteľstve, na spolumajiteľstve. Inými slovami, aby sa dlhy vymenili za akcie, keď to mám zjednodušene povedať.
Čo to bude znamenať, je, že sa tým úplne prirodzene a samostatne oddelia skutočné krachy od podvodov. Ako? Predstavme si situáciu, kde majiteľ má pred sebou firmu, ktorá je potenciálne naozaj životaschopná a teraz ide odstrihnúť drobných veriteľov, aby potom mohol z toho ďalej profitovať. Ak sa veritelia stanú spolumajiteľmi, tak z toho budúceho vzostupu budú profitovať aj oni. Ak však ide o firmu, ktorá je skutočne prázdna, tak dovolím si poznamenať, že takáto firma by mala ísť v prvom rade do konkurzu, nie do reštrukturalizácie. Pretože do reštrukturalizácie majú ísť len firmy, ktoré sú naozaj ako vnútri zdravé, ale majú tú finančnú záťaž, ktorá ich ťahá ku dnu. Ale ak je firma naozaj neživotaschopná, tak pôjde skôr či neskôr ku dnu aj s majiteľom, aj s novými majiteľmi. Inými slovami, tento krok nie je zázračné riešenie pre choré firmy. Pretože také zázračné ešte neexistuje. Tento krok je účinné riešenie proti podvodným reštrukturalizáciám, ktoré manažujú majitelia tak, aby sa zbavili svojich dlhov a ponechali si ďalej lukratívny biznis. My im dáme na výber. Buď sa o ten budúci lukratívny biznis v podobe majiteľského podielu podelia aj so svojimi veriteľmi, alebo ich vyplatia.
Dávame do zákona dve veci. Prvá vec je, že súd bude môcť schváliť reštrukturalizáciu len vtedy, ak výmenou za krátenie dlhov bude podiel na firme pre veriteľov. A zároveň hovoríme, že majiteľ pôvodný môže mať v tom návrhu, ak chce, právo odkupu tých akcií v neskoršom bode. Inými slovami, my hovoríme majiteľovi dnešnému, hovorím pánovi Širokému: Ak nechceš zaplatiť teraz, zaplať neskôr, ale kým nezaplatíš, budeš tam mať nových majiteľov, ktorí tam budú spolu s tebou. A o čo viac ich chceš ošmeknúť, o to väčší podiel budú v tvojej firme mať, až kým ich nevyplatíš. Je to niečo podobné, ako keby sa k podvodníkovi nasťahovala rodina, ktorú vytlačil z ich bytu podvodom, a povedali mu, že my tu budeme dovtedy, kým nám ten byt nevrátiš alebo nám nenájdeš nový.
Druhé opatrenie, ktoré navrhujeme, sa, naopak, týka verejného obstarávania. Vychádzame z projektov, ktoré boli už realizované vo Veľkej Británii, kde urobili takzvaný systém projektových platobných účtov.
O čo ide? Ako som už spomenul v úvode, častý problém dneska je v tom, že štát pri verejnom obstarávaní síce platí prvému dodávateľovi, tomu hlavnému, ale ten už neplatí subdodávateľom. Objavili sa rôzne návrhy, aby štát platil priamo subdodávateľom. Nie som právnik, ale po konzultáciách s viacerými právnikmi viem, že to nie je dobrá cesta. Lebo ak má štát uzavretú zmluvu s konkrétnym dodávateľom, ktorý má mať zodpovednosť, tak platby musia minimálne formálne ísť cez neho tiež. Na druhej strane máme naozaj vecný problém, ktorý spočíva v tom, že ak sa tie platby zablokujú u prvotného dodávateľa, tak časom, samozrejme, môže štát donútiť, aby išli aj k tým ďalším, ale ako povedal ešte John Maynard Keynes: "Dlhodobo sme všetci mŕtvi." A pri stavebnom biznise to dlhodobo môže byť aj veľmi krátko. Tí malí živnostníci, malí podnikatelia už o niekoľko mesiacov môžu často zaniknúť, ak im platby neprídu.
Preto v Británii vyskúšali systém, ktorý navrhujeme na Slovensku, systém projektových účtov, kde na konkrétnu zákazku sa v tej istej banke môže zriadiť systém účtov. Jeden je primárny, to je účet hlavného dodávateľa, a potom sú sekundárne účty k nemu priamo naviazané, to sú účty subdodávateľov. V takomto systéme priamo zo zákona je možné urobiť platobný príkaz, kde tie peniaze síce pretečú tým prvým účtom, ale v tom okamihu tečú ďalej na tie sekundárne účty. Z právneho hľadiska tým tam dochádza k plneniu voči hlavnému dodávateľovi, ktorý nie je tým vyviazaný zo svojich zmluvných povinností, a zároveň zabezpečené, že v tej chvíli dostanú peniaze aj subdodávatelia.
Navrhujeme, aby vláda nariadením určila, pri ktorých dodávkach a obstarávaniach by takýto systém bol povinný. Myslíme si, že to je niečo, čo nemá hovoriť zákon, ale aj podľa britských skúseností sú to najmä veľké projekty, minimálne nad 1 milión, pravdepodobne nad 10 mil. eur, kde má takéto niečo zmysel a nákladovú efektívnosť.
Tretí návrh, ktorý predkladáme, je taký menší, týka sa malých živnostníkov bez zamestnancov a garančného poistenia. My máme dnes totiž na Slovensku systém, ktorý chráni pracujúcich, ak ten, kto ich zamestnáva, kto im dáva prácu, skrachuje a nevyplatí im mzdu. Ten systém sa volá garančné poistenie. Ak dnes podnik, ktorý vás zamestnáva, skrachuje a nevyplatí vám mzdu, tak vám ju Sociálna poisťovňa vyplatí z garančného poistenia.
Tento systém však rozlišuje medzi zamestnancami a samostatne zárobkovo činnými osobami, hoci obidve tieto skupiny sú aj podľa slovenskej legislatívy pracujúci. Zamestnanci sú automaticky poistení tým, čo platí ich zamestnávateľ, samostatne zárobkovo činné osoby nielenže poistené nie sú, ani sa poistiť nemôžu. Preto navrhujeme možnosť dobrovoľného garančného poistenia pre samostatne zárobkovo činné osoby bez zamestnancov, ktoré by ich poistilo proti insolventnosti ich najväčšieho oficiálne obchodného partnera, ale hlavne zamestnávateľa. Inými slovami, ak by nevyplatil faktúry obchodný partner malého živnostníka, ktorý predstavuje väčšinu jeho zákaziek, tak takto dobrovoľne poistený živnostník dostane rovnaké poistné krytie ako zamestnanec.
A posledný návrh, ktorý predkladáme, sa týka zmeny Trestného zákona vo veci neplatenia faktúr. To je téma, ktorá už bola diskutovaná, je diskutovaná, takže dovoľte mi vysvetliť, v čom ten náš návrh a prečo sa odlišuje od niektorých iných, ktoré v tejto snemovni buď boli, alebo aj budú. Priznám sa, že s týmto návrhom sme dlho váhali a v Sieti sme o ňom dlho diskutovali, lebo Trestný zákon a trestné právo by malo byť to konečné, to finálne, čo vynucuje povinnosti spoločnosti. Ak je všetko trestné, nie je trestné nič, tak ako keď je všetko zakázané, tak sa nič nedá vynútiť. Preto sa priznám, že ja som aj dlhé rolky nebol priaznivcom tohto opatrenia a nie som ani priaznivcom toho, aby sme všeobecne neplatenie faktúr vyhlásili za trestný čin. Lebo ak povieme, že neplatenie akejkoľvek faktúry je trestný čin, tak v prípade prvotnej a najmä druhotnej platobnej neschopnosti vytvárame obrovské bludisko, kde takmer až náhodou bude vyšetrovateľ určovať, že kto bude stíhaný a kto nebude, a schopnosť polície, prokuratúry a súdov určiť v tom obrovskom bludisku dlhov, kto je na vine, je veľmi problematické.
Na druhej strane už dnes zákon pozná dve chránené skupiny, ktoré dáva nad ostatných a pri ktorých nezaplatenie pohľadávky je trestný čin, ak daný človek, daná firma má na účte peniaze vo chvíli, keď je tá pohľadávka splatná. Jedna tá skupina sú orgány štátu, ak nezaplatíte daň alebo nezaplatíte odvody, hoci v tej chvíli máte peniaze, spáchali ste trestný čin. To isté sa týka aj mzdy. Ak nezaplatíte mzdy svojim zamestnancom, hoci máte v tej chvíli na účte peniaze, spáchali ste trestný čin.
Opäť rovnako ako pri garančnom poistení navrhujeme zrovnoprávniť malých živnostníkov bez zamestnancov so zamestnancami. Pretože si myslíme, že hoci ide o inú právnu podobu vzťahu z hľadiska asymetrie moci, z hľadiska asymetrie vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, resp. medzi drobným živnostníkom a jeho veľkým objednávateľom, veľkým obchodným partnerom, sme vo veľmi podobnej situácii.
Preto navrhujeme, aby okrem daňových úradov a Sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní a okrem zamestnancov aj živnostníci bez zamestnancov patrili k chráneným osobám, ktorým nevyplatili faktúru, ak na to tam má podnikateľ peniaze, bude trestné.
Spomenul som na úvod - a ukončím tým aj svoje vystúpenie -, že všetky tieto opatrenia sú náplasť, sú náplasť, pretože na skutočnú zmenu je potrebné uchopiť vládnu moc. Na druhej strane takéto návrhy nie sú a nemôžu byť len akýmsi konkurzom, uchádzaním sa o miesto v budúcej vláde. Ľudia nás platia za to, aby sme sa im snažili pomôcť dnes a každý deň. Buď cez návrhy, ktoré aj presadíme, alebo cez systematický tlak, ktorý vytvoríme na vládu, aby s riešením prišla.
Pretože môj kolega pán Mihál sa v predchádzajúcom vystúpení veľmi rozhorčil nad chovaním sa súčasnej vládnej garnitúry v mnohých oblastiach, nielen v tej daňovej, ku ktorej bol samotný zákon, aj v mnohých ďalších. A ja sa k jeho rozhorčeniu chcem pridať. Ak máme ministra dopravy pána Počiatka, ktorý už viac ako rok nonšalantne uniká akýmkoľvek otázkam na to, že čo spraví s tými veľkými stavebnými dodávateľmi, ktorí klamú svojich malých živnostníkov, ničia ich, nechcú im zaplatiť a dnes sa dokonca snažia z tých dlhov vytĺcť, pardon, vyvliecť cez podvodné reštrukturalizácie, a pán minister Počiatek s nonšalantným úsmevom hovorí, že to nie je jeho problém alebo sa s tým nedá nič robiť, alebo každé riešenie má aj svoje nevýhody a uvidíme, zanalyzujeme, a očividne dúfa, že do parlamentných volieb bude tak dlho analyzovať, usmievať sa, krčiť ramenami a písať stĺpčeky o bicyklovaní, že mu to celé prejde. A našou úlohou je, aby mu to neprešlo. Nie kvôli tomu, čo sa deje v tejto miestnosti, ale kvôli 15-tisíc ľudom, ktorým napríklad hrozí ak nie krach, tak zásadné zhoršenie životných podmienok len kvôli tým veľkým stavebným firmám, ktoré sa ich pokúšajú ošmeknúť.
Aj v ich mene si vás dovoľujem požiadať o podporu týchto návrhov v prvom čítaní tak, aby sme v aj druhom čítaní prípadne mohli ich dotiahnuť a vylepšiť ich tak, aby boli všeobecne prijateľné.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre hospodárske záležitosti, výbor pre sociálne veci a výbor pre obranu a bezpečnosť. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30. apríla 2015 a gestorský výbor do 4. mája 2015. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážení hostia na balkóne, dovoľte mi, aby som predniesol návrh, ktorý sme pripravili s kolegom Jurajom Drobom a ktorý vychádza z čisto aplikačnej praxe, teda spomedzi ľudí, z ich podnetov, z ich problémov.
V prvom rade musím povedať, že nie som fanúšikom nejakej veľkej regulácie, ale keď niektoré subjekty, osoby, spoločnosti nemajú mieru, tak, žiaľ, treba ich regulovať a treba im dávať povinnosti, ktoré musia splniť k tomu, aby nezasahovali do súkromia občanov. S tým problémom sa stretávame podľa mňa všetci v tejto sále a týka sa nevyžiadaných telefonátov, telefonátov od spoločností, ktoré ponúkajú rôzne výrobky, služby, bambusové ponožky, hrnce, matrace, čokoľvek.
Neviem ako vám, ale mne sa to stalo opakovane, dokonca aj počas víkendu, že taká spoločnosť mi volala a ponúkala nejaký produkt. Na to som sa dopytoval, odkiaľ majú moje telefóne číslo, aby som v prípade nutnosti alebo potreby, a potreba tam už bola, vedel odvolať svoj súhlas s tým, že niekto spracúva moje telefónne číslo. Bolo mi odpovedané, takže nie je možné mi ho poskytnúť, prípadne ide o náhodnú generáciu čísla, a rôzne takéto výhovorky, lebo inak to proste nazvať neviem, pretože mne sa zdá, že patrím do kategórie, kedy som náhodne vybraný bol jeden deň dokonca trikrát, čo sa mi zdá nezmysel.
Preto naším návrhom zavádzame jednoduchú povinnosť, aby pred začatím hovoru volajúci alebo spoločnosť, ktorá poskytuje marketingové služby, povedala, ako získala telefónne číslo. Nič viac, nič menej. Telefónne číslo máme odtiaľ a odtiaľ. Za účelom, aby sme v prípade, že nás také hovory obťažujú, jednoducho povedali, nesúhlasíme a žiadame tento náš súhlas alebo ho odvolávame, prípadne kontaktovali toho, čo spracúva tieto údaje.
Druhou povinnosťou alebo druhá povinnosť vychádza, ktorú zavádzame, to je druhá a posledná pre tento prípad, je to, aby volajúci si vypýtal výslovný jasný a určitý súhlas s pokračovaním hovoru pred začatím hovoru. Ono sa to môže javiť ako nezmysel, ale my žijeme v krajine, kde je kopec ľudí veľmi dobrosrdečných, a teraz hovorím najmä o starších ľuďoch, ktorí nevedia povedať "nie". A dáte mi isto za pravdu, že tí volajúci sú častokrát veľmi presvedčiví a veľmi ľúbiví a ťažko sa im hovorí "už dosť, už ma s tým neotravujte". Ten volaný si to vypočuje a nakoniec si nezriedka aj niečo kúpi.
Preto s kolegom poslancom Drobom zavádzame, alebo chceme, aby volajúci mal povinnosť vypýtať si jasný a určitý súhlas, inými slovami: súhlasíte alebo nesúhlasíte s týmto hovorom? Áno, nie. Čiže takéto dve jednoduché povinnosti navrhujeme. Myslím si, že nemalo by to nikomu vadiť, minimálne v tejto sále, pretože si myslíme, že je to na prospech všetkých občanov.
A ešte možno zareagujem na včerajšiu výtku ministerstva hospodárstva, ktoré povedalo, že predsa veď je to "nadbytočná regulácia". No asi to nie je nadbytočná regulácia, nie asi, ale určite, keď sa to stále deje a keď niektorí volajúci, ako som povedal, nemajú mieru a častokrát idú za hranicu slušnosti so svojimi obťažujúcimi telefonátmi.
Páni a dámy, budem veľmi rád, ak tento návrh podporíte a dáme zadosť súkromiu občanov tejto krajiny.

Vážený pán predsedajúci, vážení prítomní poslanci, pán navrhovateľ, Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 406 určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Miroslava Kadúca a Juraja Drobu na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 102/2014 o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 151/2014 a ktorým sa dopĺňa zákon č. 147/2001 zákon o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ja v priestore pre vlastnú úvahu na podporu tohto zákona len uvediem, že predkladaný návrh zákona považujem za jeden z konkrétnych a cielene zameraných opatrení, ktoré patria do súboru prijímaných opatrení pre posilnenie ochrany spotrebiteľa či už pred podomovým predajom, alebo pred rôznymi inými formami predaja tomu príbuznými, kde sa vo veľkej miere využívajú a používajú špekulatívne a nekalé marketingové praktiky. Teda rovnako ja ako navrhovateľ zákona nevidím nejakú vecnú alebo technickú, procesnú bariéru, prekážku, pre ktorú by tento návrh zákon nemal byť v prospech širokej spotrebiteľskej verejnosti prijatý a schválený.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na to, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory, a to: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2015 a v gestorskom do 4. mája 2015.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ctené kolegyne, ctení kolegovia, dovoľte, aby som stručne a vecne povedal pár slov k tomuto návrhu zákona aj ja, keďže som spolupredkladateľom.
S pánom kolegom Kadúcom navrhujeme zmeny v dvoch zákonoch, jeden je zákon o reklame, druhý zákon o ochrane spotrebiteľa. A podľa nášho návrhu bude musieť volajúci urobiť dve veci navyše v porovnaní so súčasným stavom. Už na začiatku telefonátu bude musieť uviesť, akým spôsobom získal telefónne číslo volaného a zároveň si bude musieť vypýtať výslovný a jednoznačný súhlas s pokračovaním hovoru ešte pred tým, ako začne samotný reklamný hovor.
Je to jedna z tých malých zmien, ktoré sú úplne apolitické a ktoré mňa osobne motivovali hlavne tým, že sa niečo podobné stalo aj mojim rodičom. Považujem ich za veľmi sčítaných a veľmi inteligentných ľudí, ktorí už majú svoj vek, a jednoducho naleteli na lep niekomu, kto bol šikovný, kto bol dobre vytrénovaný a kto sa im snažil predať niečo, čo vôbec nepotrebovali, a samozrejme, že uspel.
Ja som pár rokov pracoval v odvetví telekomunikácií. Viete o mne všetci, že urobím všetko pre to, aby bolo podnikanie na Slovensku čo najslobodnejšie a čo najvoľnejšie a určite nie som sympatizantom žiadnych regulácií. A keď som robil v telekomunikáciách, bolo to sedem rokov, tak som, tá naša firma sa tiež venovala veľmi aktívne telemarketingu. Realizovali sme prieskumy spokojnosti zákazníkov, realizovali sme predaj, tzv. krížový predaj, to znamená, že predávate iné produkty, ktoré máte zákazníkovi, ktorý už niektorý z vašich produktov používa, tak sa mu snažíte predať viac. A takisto na tzv. retenciu zákazníkov, čo sú vlastne telefonáty, ktorými sa snažíte zákazníka udržať, ak prejavuje známky nespokojnosti alebo nebodaj avizuje, že by rád prestúpil k inému poskytovateľovi služieb. Fungovali však jasné pravidlá, ktoré si firma stanovila sama. Regulovala sa vlastne sama a tie pravidlá sa na 100 % dodržiavali.
Nie každá firma, ktorá realizuje predaj alebo výskumy cez telefón na oficiálne databázy zákazníkov, prípadne na náhodne vygenerované čísla, sa správa eticky. Nie som naivný a je mi úplne jasné, že náš návrh neurobí definitívnu bodku za nevyžiadanými a obťažujúcimi telefonátmi, ale ich aspoň do určitej miery obmedzí. Na väčšinu ľudí otravné ponuky cez telefón pôsobia nepríjemne a slušné odmietnutie obchodníka môže trvať aj večnosť. Bežne sa stáva, že odpovede na otázku, odkiaľ získal volajúci na nás kontakt, sa ani nedočkáme, lebo, samozrejme, odpoveď na to neexistuje a volajúci nemôže uviesť, že sa vyskytujete v nejakej databáze, ktorú on získal dajme tomu nelegálne.
Veľmi som smutný hlavne z toho, že do podobných predajných pascí sa chytajú hlavne starší ľudia. A paradoxne hlavne tí, ktorí sú najslušnejší, lebo tým slušnosť káže neskladať niekomu len tak telefonát. Tí sú najviac exponovaní predajnému nátlaku špekulantov.
Nevyžiadané telefonáty teda na jednej strane vnímam ako zásah do súkromia a narušenie osobnej slobody, na druhej strane ich beriem ako úplne legálny nástroj marketingu, predaja, prípadne starostlivosti o zákazníka. A takto by to aj malo ostať. Aby sme neobmedzovali súkromie a slobodu volaného a zároveň aby sme nehádzali polená pod nohy tomu, kto podniká slušne a eticky.
Takže veľmi stručne k nášmu návrh. A budem rád, ak sa zapojíte do diskusie, ak nie, tak sa ma kľudne môžte spýtať nejaké otázky, prípadne kolegu Mira Kadúca.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Myslím si, že to je veľmi prirodzený návrh, pretože napokon je úplne prirodzené, že aj nie obchodné, ale úplne súkromné rozhovory veľmi často každý slušný človek začína asi tým, že prosím vás alebo prosím ťa, môžem ťa vyrušiť? Jednoducho dnes v dobe mobilných telefónov je celkom prirodzené, že ľudia majú telefón stále pri sebe, ale nie vždy môžu telefonovať. Takže slušný človek aj v prípade, že sa jedná o súkromný rozhovor, takúto otázku dáva.
A takisto si myslím, že nie je žiadna výnimka, ak voláme niekoho, kto nie je naším pravidelným telefónnym partnerom, že sa mu v úvode priznáme, že teda jeho číslo máme od toho a od toho, aby teda vedel, asi z akého zdroja pochádza možnosť s ním rozprávať.
Preto si myslím, že v prípade, ak sa jedná o komerčné obchody, komerčné telefonáty vo veci obchodných rôznych cieľov, ktoré naozaj bývajú často nepríjemné, ak takáto povinnosť sa uzákoní, tak je to vlastne len potvrdenie toho, že aj v obchodnom styku telefonickom má panovať slušnosť. Takže niet dôvod, aby sa takýto návrh nepodporil.
Ďakujem.