48. schôdza

Ja rozmýšľam pri tejto téme, že či nepríde možnože už aj ten pondelok, možnože aj po tých mačovských, vodcovských vyjadreniach v stredu, ktoré si spomínal a ktoré očakávaš, niektoré z tých vyhrážok, ktoré, alebo možno až z tých aktov zúfalstva, ktoré často nám chodia do e-mailu, keď malý podnikateľ, ktorý nakúpil špeciálnu technológiu, odviedol odvody, leasingovo spláca tieto technológie, zaplatil DPH-ku, snažil sa zaplatiť aj ľuďom, ktorých on sám zamestnával, nakoniec nedostal nič. A príde a píše do e-mailu, že mu už nič iné nezostáva, ako spraviť ten najzúfalejší akt a ja sa obávam toho, že raz sa nám tu možno vo foyeri parlamentu objaví človek so slučkou a keď si nebude vedieť pomôcť, tak sa tu rovno obesí. (Reakcia z pléna.)
Presne tak, toto sa stalo v Maďarsku a keď ani, ja neviem, či až tá ignorácia, ktorá pri, nech je ktokoľvek z opozičného politického spektra, ktorý túto tému prináša, takisto vítam ten návrh pána Hudackého. Keď ani toto nedokáže ten pancier, ten múr preraziť a tá ignorácia je taká veľká, tak potom budú legitímne kroky a budeme len otvárať oči, že tí ľudia naozaj nebudú vedieť, kam z konopy. Ak toto chcú vládni poslanci, tak celý fejk so sociálnou demokraciou je naozaj vidieť v presnej a hrubej a cynickej nahote.
Ďakujem.

S reakciou, nech sa páči, Alojz Hlina.

Ďakujem pekne. Problém je, že SMER nemôže, lebo by sa im to zrútilo, ako domček z karát, hej, že keby urobili teraz, boli spravodliví, tak by ste videli ten randál, čo by nastalo, hej, ak by sa to začalo všetko sypať, že ten pakt o neútočení, ktorý je teraz taký krehučký, jemný, vyvažuje sa brzdami, plynom a neviem čo, tak obetovaním veľkého muža by sa to celé zrútilo. A to je celé, čo SMER hrá. Proste oni to potrebujú mať za sebou. Potrebujú to mať čo najrýchlejšie za sebou a nech je to čo najtichšie, hej?
Preto treba oceniť to, čo sa napríklad podarilo, že 50 poslancov opozičných sa podpísalo pod výzvu, treba oceniť každú vec, ktorá niekde zaznie, aj napriek tomu a na tom chcem, ja si teda osobne moc nepomôžem, na to chcem upozorniť, aj napriek tomu tragickému mlčaniu mediálnych domov. Všimnite si, že špeciálne, nebudem ich menovať, ale až útrpne mlčia. Nevenujú sa tej téme, lebo tiež sú v tej hre krehučkej rovnováhy, že ty nie do nás, my nie do teba. Čo tam po desať tisícoch rodinách, čo tam po tom, že to je zlodejina, čo tam po tom? Proste je to udržiavanie krehučkého zmieru. Potrebujú to mať veľmi rýchlo za sebou a našou povinnosťou, my sme za to platení, je to otvárať. Otvárať, vykrikovať, hučať, hučať, búchať, búchať, aspoň takto tým ľuďom pomôcť. Lebo tí, čo sú tí veritelia - a ja mám aj osobnú skúsenosť - sa boja. Boja sa. My sa nemáme čoho báť a sme za to platení, aby sme pomáhali, tak pomáhajme. A toto je jeden. jedna z možností, ako im pomôcť.

Ďakujem pekne. Otváram teraz ústnu časť rozpravy. Hlási sa niekto ďalej do rozpravy? Je tomu tak, tri mená sú na tabuli, Jozef Bobík, Ján Hudacký, Pavol Zajac. Končím možnosť ďalších.
Nech sa páči, Jozef Bobík. Ešte raz gratulujem k včerajšiemu sviatku všetkým Jozefom, je ich tu niekoľko.

Ďakujem, pán predsedajúci, aj za gratulácie, prichádzajú ešte stále, veď Slnko sa pohybuje, aj keď je zatemnené, takže pre niekoho je devätnásteho až dnes, ale k veci. (Povedané so smiechom a reakcie z pléna.)
Som presvedčený, že tak, ako predkladateľ predložil návrh, ktorý tu je, a keď sme rozprávali o tých návrhoch, ktoré tu odzneli predtým a týkali sa samosprávy, že vychádzajú z poznania situácie, ktorá sa tu ukázala po 15. novembri, tak tento prípad je, bohužiaľ, ešte aktuálnejší, pretože trvá ďaleko dlhšie, ako nejaké mesiace a naozaj tie dopady, ktoré z takto nastavených pravidiel, ktoré na Slovensku fungujú, sú naozaj no, tragické až katastrofálne. Ak by sa niektorá agentúra, v ktorej sa venujú prieskumu verejnej mienky, alebo sledujú, aký je názor v spoločnosti, ak by sa práve zamerali na tieto okolnosti, tak som istý, pretože ešte predtým, ako som prišiel do Národnej rady, som pracoval v praktickej výrobe, alebo v reálnej praxi práve v oblasti výstavby a výstavby veľkých inžinierskych projektov, kde aj z osobných skúseností vlastne viem, ako prebiehajú tie vzťahy medzi víťazom súťaže a medzi poddodávateľmi.
Takže tento návrh naozaj úprimne, a dokonca môžem povedať, že s odbornosťou navrhuje riešenie, ktoré už malo byť a keď nie je, tak bolo by veľmi správne, aby čo najskôr bolo. Preto len vystupujem z tohto miesta, lebo tak, ako kolega Hlina povedal, opakovanie je matkou múdrosti. Čiže niektoré vystúpenia vzhľadom na to, že naozaj tejto téme sa médiá nevenujú tak odborne a so zaujatím, ako by si to situácia vyžadovala, tak zostáva tu aspoň televízny kanál a som presvedčený teda, že nejaké zrnko padne na úrodnú pôdu, aby aj občania, iní, nie tí, čo podnikajú, lebo tí presne vedia, že v akých situáciách sa nachádzajú ich rodiny a najbližší príslušníci, vedia, ako sa dostali do situácie, keď v záujme toho, aby splnili ako poddodávateľ svoje povinnosti a úlohy, tak nielenže zaplatili DPH, odviedli odvody, zaplatili mzdy, ale ešte si zobrali aj úvery, alebo pôžičky, aby vôbec toto mohli zvládnuť. A nakoniec je záver taký, že nemajú skoro nič.
Takže z toho dôvodu je nanajvýš aktuálne, aby sa tento parlament touto vecou zaoberal. Osobne, aj keď samozrejme nie sú nejaké veľké predpoklady na podporu, ale nestrácam nádej, lebo naozaj ide o vec, ktorá je tak potrebná, že ak by neboli nejaké iné okolnosti, tak nikto z toho parlamentu by nemal váhať a nemal by nepodporiť posunutie tohto návrhu do druhého kola.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďalším rečníkom do rozpravy je Ján Hudacký.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja v podstate iba tak na doplnenie toho, čo tu povedal aj kolega Hlina a v podstate aj, čo tu zaznelo vo faktickej poznámke. Tým, že tejto problematike sa venujem už od roku 2012, koniec-koncov ja to vnímam, ten problém, už prakticky ono to tak vypuklejšie začalo prenikať svojím spôsobom, ako vznikla tá hospodárska kríza v roku 2007-2008. Predtým tá druhotná platobná neschopnosť, mali sme ju možnosť registrovať kedysi začiatkom 90. rokov, keď nikto nikomu neplatil. To boli iné dôvody a samozrejme, že nikto vám nerobil, neurobil, či už nedodal tovar alebo službu bez toho, aby sme mu nedali nejaký preddavok, alebo dokonca dopredu zaplatili a podobne.
Potom neskôr sa tá situácia zlepšila, prišla určitá hospodárska konjunktúra, dalo sa povedať, že je to v poriadku, aj keď aj vtedy boli problémy, po roku 2007-2008 vlastne tento problém začal sa výrazne vyostrovať a ja som si uvedomil aj v roku 2012, že s tým musíme niečo robiť a predovšetkým, čo sa týka verejných zdrojov, pretože tam štát nieže môže, ale má povinnosť intervenovať do týchto procesov. A poviem od toho prvotného, by som povedal, vstupu tých verejných zdrojov od obstarávateľa, až po toho posledného subdodávateľa, ktorý vlastne sa podieľa na dodávke tovaru, služby, resp. stavebných prác. Čiže štát musí odkontrolovať ten tok tých verejných zdrojov, lebo má mať takéto výhrady, niekto mi, teda niektorí ľudia mi hovoria, že ale veď štát nemôže intervenovať do nejakých obchodných vzťahov medzi dvoma subjektmi, podnikateľskými subjektmi, áno to je pravda, ale nie vtedy, keď tam nie sú verejné zdroje.
Akonáhle sú tam verejné zdroje, ktoré idú od obstarávateľa a vlastne sa podieľajú na realizácii tejto zákazky, až pokiaľ nie je ukončená, pokiaľ skutočne nie je odovzdaný tovar, služba, resp. skolaudovaná nejaká stavba, dovtedy štát má právo intervenovať do týchto procesov. A toto si je treba uvedomiť. A ak si zoberieme, že vo verejných zákazkách ročne sa otáča cca 2 mld. eur, uvedomte si tú sumu, 2 mld. eur a keď z tých 2 mld. eur si tí tzv. úspešní uchádzači, čiže tí vyvolení, ponechajú väčšinu týchto zdrojov a vlastne nedávajú, neposkytujú tieto prostriedky ďalej tým subdodávateľom, čo tu hrozí? Veď tu v podstate hrozí kolaps tým malým, povedzme sčasti stredným podnikateľom, ale predovšetkým tým živnostníkom, ktorí sú teda najviac zraniteľnejší, najzraniteľnejší a jednoducho nemôžu sa brániť.
A už prichádzam k tomu, ako reagujú jednotlivé subjekty, ktoré by mohli intervenovať do toho procesu, okrem samotného štátu, samozrejme, a to prostredníctvom legislatívy a ak teda vláda nie je schopná, tak mala akceptovať nás, zákonodarcov, ktorí chceme pomôcť tomuto procesu, ale ani médiá tomu nie sú nápomocné. Médiá, viete, niekedy vstupujú do takýchto, akože kvázi riešenia problémov, čo sa čudujete, že akú váhu tomu dávajú, tomu ohromného problému teraz, ktorý teraz tu je, ako keby sa ich to nedotýkalo. Viete, ja už teraz mám tú skúsenosť, že už štvrtýkrát dávam, ale tie médiá to nezaujíma, absolútne ich to nezaujíma, veď čo, veď nič sa nedeje.
Ďalší problém, čo tu Lojzo Hlina hovoril, a to je zastrašovanie, to je zastrašovanie tak tých jednotlivých podnikateľov, tých, ktorí nedostali zaplatené, tých veriteľov, tých živnostníkov malých, ale v podstate aj celé skupiny týchto podnikateľov prostredníctvom tých asociácií, ktoré majú, či už živnostníkov, komory a pod. To sa mi sťažovali, že v podstate, viete, ony akýmsi spôsobom sú stále napojené nejak na, buď na tie veľké podniky, alebo aj na štát, ktorý povedzme v tomto prípade vláda, ktorá kryje týchto darebákov, ktorí neplatia. A tak radšej sú ticho.
Viete, my sme vytvorili portál "nezaplatili mi faktúru", kde dostávame desiatky, stovky podnetov od týchto malých živnostníkov, malých podnikateľov, ktorí sa sťažujú, ktorí opisujú svoje príbehy, to by som vám dal prečítať, to už je, možnože vydám aj knižku z toho, v akých zúfalých situáciách sú. Ale akonáhle im poviete, že teda, že aby prišli na nejakú tlačovku, akonáhle im poviete, a či môžete zverejniť, minule som aj čítal, ale s tým, že som neuvádzal ich mená, teda názvy firiem, resp. u živnostníkov mená, lebo sa boja, lebo ešte stále veria, no veď viete, situácia je taká, ja potrebujem žiť a oni mi teda nezaplatili zatiaľ, ja ešte čakám, že asi mi zaplatia, alebo možno mi zaplatia a viete, oni sa dostávajú k ďalším a ďalším zákazkám a predsa len mám šancu, keď nebudem sa nejakým spôsobom sťažovať, alebo nedám to na súd, že predsa ešte k tej zákazke sa nejakej dostanem a ešte takýmto spôsobom môžem fungovať.
No, ale toto je systém nejaký? Toto je nejaké fungovanie nejaké? Toto je podnikateľské prostredie, ktoré by malo pomáhať podporovať tých, ktorí berú zodpovednosť za seba, za svoje rodiny a odbremeňujú štát? A ešte nielenže odbremeňujú, ale sa podieľajú daňami, odvodmi, v podstate na tvorbe sociálneho systému, na tom, aby štát mohol cez OPC, cez verejné projekty zveľaďovať infraštruktúru, všetko čo je nevyhnuté a oni doplácajú prakticky na to všetko.
A najhoršie, viete, čo je ešte, že štát tým, že tí darebáci, tie veľké firmy, tí tzv. úspešní uchádzači vlastne neplatia týmto svojim subdodávateľom a ešte nie sú, a tým pádom dosť často povedzme v prípade Váhostavu, že niektorí tí živnostníci ani možno ani nie preto, že by nechceli, že poviem tak dosť, už nebudem, lebo možno nemá jednoducho na to, povedzme si, zoberme, keď má niekto, nejaký živnostník nákladné auto a tam participuje, chodí tam v podstate voziť nejaký materiál, on nemá už na naftu, čiže on vlastne už nemôže pokračovať na tejto stavbe a potom sa nečudujme, že tie zákazky, tie stavby stoja a máme príklady pri Prešove, pri Levoči, čo všetko stojí, už polročné, ročné pomaly meškanie, o aké hodnoty prichádza tento štát? O aké veľké hodnoty prichádza tento štát?
Na jednej strane, keď vládna strana alebo vláda argumentuje tým, ako je treba rýchlo robiť, riešiť dopravnú infraštruktúru cez veľké PPP projekty, pretože o aké ďalšie hodnoty prichádzame tým, že z časového hľadiska povedzme meškáme a podľa nich PPP projekty, to sú rýchle, rýchla realizácia a toto ich netrápi, že niektoré úseky diaľnic stoja nedokončené pol roka, rok, tam neprichádzame o hodnoty, tam absolútne neprichádzame o hodnoty. Čiže toto sú len také útržky toho, čo, čo sa deje jednoducho, o čo prichádza táto krajina a v konečnom dôsledku predovšetkým tí chudáci, tí malí podnikatelia, živnostníci, pričom tie dopady, nejdú, nejdú, alebo štát neprichádza, len štát teda, že už nie sú schopní povedzme zaplatiť odvody, alebo prípadne už nehovoriac o nejakých daniach, ale jednoducho oni nie sú schopní už zabezpečovať vlastnú rodinu so živobytím.
Čiže toto sú, toto sú vážne, toto sú vážne dopady, ktoré s týmto súvisia, ale ja neviem, ako chceme pokračovať v podstate vo fungovaní tej takej štandardnej ekonomiky, ak zabijeme tých malých podnikateľov a živnostníkov, ktorí aj teraz, no síce ten, ten sektor malého a stredného podnikania plus živnostníci vytvára takmer 50 % pracovných miest a významný podiel na hrubom domácom produkte. Neviem, ako chceme ďalej pokračovať na Slovensku a hovorím, nie je ani, ani sa nečudujem, že Európska komisia za rok 2014 vyčíta Slovensku vo svojej správe, že podnikateľské prostredie sa výrazne zhoršilo. Ani sa vôbec nečudujem.
Takže toľko na dôvažok. Samozrejme, že v prípade, ak budete mať ešte nejaké pripomienky alebo návrhy, podnety, takže môžem ešte reagovať potom na záver.
Zatiaľ ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána predkladateľa, respektíve poslanca Jána Hudackého je trojica faktických.
Nech sa páči, Martin Poliačik.

Pán kolega, možno vás prekvapím, ale nebudem súhlasiť s tým, čo ste povedali, že štát má zasahovať vlastne do toho procesu medzi dlžníkom a veriteľmi iba vtedy, keď ide o verejné peniaze. Štát predsa nastavuje tie pravidlá reštrukturalizácie a on má byť garantom nejakej formy spravodlivosti výsledku. A tam je úplne jedno, že či na začiatku tú prvú faktúru veľkú má zaplatiť štát, alebo ju má zaplatiť jeden veľký korporát druhému. V prípade, že štát má garantovať ten proces pod tým, to znamená, reštrukturalizáciu, vyrovnanie veriteľov, poprípade má, on je ten, tou autoritou, ktorá má posudzovať, že či vlastne k reštrukturalizácii má dôjsť, tak potom je jedno, odkiaľ tie peniaze prichádzajú, štát sa musí starať do toho procesu, lebo jednou z jeho základných povinností je ochraňovať toho slabšieho. A zvlášť, keď je podozrenie z toho, že ten veľký hráč na trhu môže zneužívať svoje ekonomické, mocenské alebo dajme tomu aj politické postavenie, tak tam tobôž musí byť štát garantom toho, že ten drobný, malý na spodu, ktorý vykonal prácu a nedostal peniaze, tak ich dostane a malo by mu byť úplne jedno, že kto na začiatku má tú veľkú faktúru platiť. Ďakujem.

Nech sa páči, Jozef Viskupič.