48. schôdza

Ja rozmýšľam pri tejto téme, že či nepríde možnože už aj ten pondelok, možnože aj po tých mačovských, vodcovských vyjadreniach v stredu, ktoré si spomínal a ktoré očakávaš, niektoré z tých vyhrážok, ktoré, alebo možno až z tých aktov zúfalstva, ktoré často nám chodia do e-mailu, keď malý podnikateľ, ktorý nakúpil špeciálnu technológiu, odviedol odvody, leasingovo spláca tieto technológie, zaplatil DPH-ku, snažil sa zaplatiť aj ľuďom, ktorých on sám zamestnával, nakoniec nedostal nič. A príde a píše do e-mailu, že mu už nič iné nezostáva, ako spraviť ten najzúfalejší akt a ja sa obávam toho, že raz sa nám tu možno vo foyeri parlamentu objaví človek so slučkou a keď si nebude vedieť pomôcť, tak sa tu rovno obesí. (Reakcia z pléna.)
Presne tak, toto sa stalo v Maďarsku a keď ani, ja neviem, či až tá ignorácia, ktorá pri, nech je ktokoľvek z opozičného politického spektra, ktorý túto tému prináša, takisto vítam ten návrh pána Hudackého. Keď ani toto nedokáže ten pancier, ten múr preraziť a tá ignorácia je taká veľká, tak potom budú legitímne kroky a budeme len otvárať oči, že tí ľudia naozaj nebudú vedieť, kam z konopy. Ak toto chcú vládni poslanci, tak celý fejk so sociálnou demokraciou je naozaj vidieť v presnej a hrubej a cynickej nahote.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Problém je, že SMER nemôže, lebo by sa im to zrútilo, ako domček z karát, hej, že keby urobili teraz, boli spravodliví, tak by ste videli ten randál, čo by nastalo, hej, ak by sa to začalo všetko sypať, že ten pakt o neútočení, ktorý je teraz taký krehučký, jemný, vyvažuje sa brzdami, plynom a neviem čo, tak obetovaním veľkého muža by sa to celé zrútilo. A to je celé, čo SMER hrá. Proste oni to potrebujú mať za sebou. Potrebujú to mať čo najrýchlejšie za sebou a nech je to čo najtichšie, hej?
Preto treba oceniť to, čo sa napríklad podarilo, že 50 poslancov opozičných sa podpísalo pod výzvu, treba oceniť každú vec, ktorá niekde zaznie, aj napriek tomu a na tom chcem, ja si teda osobne moc nepomôžem, na to chcem upozorniť, aj napriek tomu tragickému mlčaniu mediálnych domov. Všimnite si, že špeciálne, nebudem ich menovať, ale až útrpne mlčia. Nevenujú sa tej téme, lebo tiež sú v tej hre krehučkej rovnováhy, že ty nie do nás, my nie do teba. Čo tam po desať tisícoch rodinách, čo tam po tom, že to je zlodejina, čo tam po tom? Proste je to udržiavanie krehučkého zmieru. Potrebujú to mať veľmi rýchlo za sebou a našou povinnosťou, my sme za to platení, je to otvárať. Otvárať, vykrikovať, hučať, hučať, búchať, búchať, aspoň takto tým ľuďom pomôcť. Lebo tí, čo sú tí veritelia - a ja mám aj osobnú skúsenosť - sa boja. Boja sa. My sa nemáme čoho báť a sme za to platení, aby sme pomáhali, tak pomáhajme. A toto je jeden. jedna z možností, ako im pomôcť.

Ďakujem, pán predsedajúci, aj za gratulácie, prichádzajú ešte stále, veď Slnko sa pohybuje, aj keď je zatemnené, takže pre niekoho je devätnásteho až dnes, ale k veci. (Povedané so smiechom a reakcie z pléna.)
Som presvedčený, že tak, ako predkladateľ predložil návrh, ktorý tu je, a keď sme rozprávali o tých návrhoch, ktoré tu odzneli predtým a týkali sa samosprávy, že vychádzajú z poznania situácie, ktorá sa tu ukázala po 15. novembri, tak tento prípad je, bohužiaľ, ešte aktuálnejší, pretože trvá ďaleko dlhšie, ako nejaké mesiace a naozaj tie dopady, ktoré z takto nastavených pravidiel, ktoré na Slovensku fungujú, sú naozaj no, tragické až katastrofálne. Ak by sa niektorá agentúra, v ktorej sa venujú prieskumu verejnej mienky, alebo sledujú, aký je názor v spoločnosti, ak by sa práve zamerali na tieto okolnosti, tak som istý, pretože ešte predtým, ako som prišiel do Národnej rady, som pracoval v praktickej výrobe, alebo v reálnej praxi práve v oblasti výstavby a výstavby veľkých inžinierskych projektov, kde aj z osobných skúseností vlastne viem, ako prebiehajú tie vzťahy medzi víťazom súťaže a medzi poddodávateľmi.
Takže tento návrh naozaj úprimne, a dokonca môžem povedať, že s odbornosťou navrhuje riešenie, ktoré už malo byť a keď nie je, tak bolo by veľmi správne, aby čo najskôr bolo. Preto len vystupujem z tohto miesta, lebo tak, ako kolega Hlina povedal, opakovanie je matkou múdrosti. Čiže niektoré vystúpenia vzhľadom na to, že naozaj tejto téme sa médiá nevenujú tak odborne a so zaujatím, ako by si to situácia vyžadovala, tak zostáva tu aspoň televízny kanál a som presvedčený teda, že nejaké zrnko padne na úrodnú pôdu, aby aj občania, iní, nie tí, čo podnikajú, lebo tí presne vedia, že v akých situáciách sa nachádzajú ich rodiny a najbližší príslušníci, vedia, ako sa dostali do situácie, keď v záujme toho, aby splnili ako poddodávateľ svoje povinnosti a úlohy, tak nielenže zaplatili DPH, odviedli odvody, zaplatili mzdy, ale ešte si zobrali aj úvery, alebo pôžičky, aby vôbec toto mohli zvládnuť. A nakoniec je záver taký, že nemajú skoro nič.
Takže z toho dôvodu je nanajvýš aktuálne, aby sa tento parlament touto vecou zaoberal. Osobne, aj keď samozrejme nie sú nejaké veľké predpoklady na podporu, ale nestrácam nádej, lebo naozaj ide o vec, ktorá je tak potrebná, že ak by neboli nejaké iné okolnosti, tak nikto z toho parlamentu by nemal váhať a nemal by nepodporiť posunutie tohto návrhu do druhého kola.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja v podstate iba tak na doplnenie toho, čo tu povedal aj kolega Hlina a v podstate aj, čo tu zaznelo vo faktickej poznámke. Tým, že tejto problematike sa venujem už od roku 2012, koniec-koncov ja to vnímam, ten problém, už prakticky ono to tak vypuklejšie začalo prenikať svojím spôsobom, ako vznikla tá hospodárska kríza v roku 2007-2008. Predtým tá druhotná platobná neschopnosť, mali sme ju možnosť registrovať kedysi začiatkom 90. rokov, keď nikto nikomu neplatil. To boli iné dôvody a samozrejme, že nikto vám nerobil, neurobil, či už nedodal tovar alebo službu bez toho, aby sme mu nedali nejaký preddavok, alebo dokonca dopredu zaplatili a podobne.
Potom neskôr sa tá situácia zlepšila, prišla určitá hospodárska konjunktúra, dalo sa povedať, že je to v poriadku, aj keď aj vtedy boli problémy, po roku 2007-2008 vlastne tento problém začal sa výrazne vyostrovať a ja som si uvedomil aj v roku 2012, že s tým musíme niečo robiť a predovšetkým, čo sa týka verejných zdrojov, pretože tam štát nieže môže, ale má povinnosť intervenovať do týchto procesov. A poviem od toho prvotného, by som povedal, vstupu tých verejných zdrojov od obstarávateľa, až po toho posledného subdodávateľa, ktorý vlastne sa podieľa na dodávke tovaru, služby, resp. stavebných prác. Čiže štát musí odkontrolovať ten tok tých verejných zdrojov, lebo má mať takéto výhrady, niekto mi, teda niektorí ľudia mi hovoria, že ale veď štát nemôže intervenovať do nejakých obchodných vzťahov medzi dvoma subjektmi, podnikateľskými subjektmi, áno to je pravda, ale nie vtedy, keď tam nie sú verejné zdroje.
Akonáhle sú tam verejné zdroje, ktoré idú od obstarávateľa a vlastne sa podieľajú na realizácii tejto zákazky, až pokiaľ nie je ukončená, pokiaľ skutočne nie je odovzdaný tovar, služba, resp. skolaudovaná nejaká stavba, dovtedy štát má právo intervenovať do týchto procesov. A toto si je treba uvedomiť. A ak si zoberieme, že vo verejných zákazkách ročne sa otáča cca 2 mld. eur, uvedomte si tú sumu, 2 mld. eur a keď z tých 2 mld. eur si tí tzv. úspešní uchádzači, čiže tí vyvolení, ponechajú väčšinu týchto zdrojov a vlastne nedávajú, neposkytujú tieto prostriedky ďalej tým subdodávateľom, čo tu hrozí? Veď tu v podstate hrozí kolaps tým malým, povedzme sčasti stredným podnikateľom, ale predovšetkým tým živnostníkom, ktorí sú teda najviac zraniteľnejší, najzraniteľnejší a jednoducho nemôžu sa brániť.
A už prichádzam k tomu, ako reagujú jednotlivé subjekty, ktoré by mohli intervenovať do toho procesu, okrem samotného štátu, samozrejme, a to prostredníctvom legislatívy a ak teda vláda nie je schopná, tak mala akceptovať nás, zákonodarcov, ktorí chceme pomôcť tomuto procesu, ale ani médiá tomu nie sú nápomocné. Médiá, viete, niekedy vstupujú do takýchto, akože kvázi riešenia problémov, čo sa čudujete, že akú váhu tomu dávajú, tomu ohromného problému teraz, ktorý teraz tu je, ako keby sa ich to nedotýkalo. Viete, ja už teraz mám tú skúsenosť, že už štvrtýkrát dávam, ale tie médiá to nezaujíma, absolútne ich to nezaujíma, veď čo, veď nič sa nedeje.
Ďalší problém, čo tu Lojzo Hlina hovoril, a to je zastrašovanie, to je zastrašovanie tak tých jednotlivých podnikateľov, tých, ktorí nedostali zaplatené, tých veriteľov, tých živnostníkov malých, ale v podstate aj celé skupiny týchto podnikateľov prostredníctvom tých asociácií, ktoré majú, či už živnostníkov, komory a pod. To sa mi sťažovali, že v podstate, viete, ony akýmsi spôsobom sú stále napojené nejak na, buď na tie veľké podniky, alebo aj na štát, ktorý povedzme v tomto prípade vláda, ktorá kryje týchto darebákov, ktorí neplatia. A tak radšej sú ticho.
Viete, my sme vytvorili portál "nezaplatili mi faktúru", kde dostávame desiatky, stovky podnetov od týchto malých živnostníkov, malých podnikateľov, ktorí sa sťažujú, ktorí opisujú svoje príbehy, to by som vám dal prečítať, to už je, možnože vydám aj knižku z toho, v akých zúfalých situáciách sú. Ale akonáhle im poviete, že teda, že aby prišli na nejakú tlačovku, akonáhle im poviete, a či môžete zverejniť, minule som aj čítal, ale s tým, že som neuvádzal ich mená, teda názvy firiem, resp. u živnostníkov mená, lebo sa boja, lebo ešte stále veria, no veď viete, situácia je taká, ja potrebujem žiť a oni mi teda nezaplatili zatiaľ, ja ešte čakám, že asi mi zaplatia, alebo možno mi zaplatia a viete, oni sa dostávajú k ďalším a ďalším zákazkám a predsa len mám šancu, keď nebudem sa nejakým spôsobom sťažovať, alebo nedám to na súd, že predsa ešte k tej zákazke sa nejakej dostanem a ešte takýmto spôsobom môžem fungovať.
No, ale toto je systém nejaký? Toto je nejaké fungovanie nejaké? Toto je podnikateľské prostredie, ktoré by malo pomáhať podporovať tých, ktorí berú zodpovednosť za seba, za svoje rodiny a odbremeňujú štát? A ešte nielenže odbremeňujú, ale sa podieľajú daňami, odvodmi, v podstate na tvorbe sociálneho systému, na tom, aby štát mohol cez OPC, cez verejné projekty zveľaďovať infraštruktúru, všetko čo je nevyhnuté a oni doplácajú prakticky na to všetko.
A najhoršie, viete, čo je ešte, že štát tým, že tí darebáci, tie veľké firmy, tí tzv. úspešní uchádzači vlastne neplatia týmto svojim subdodávateľom a ešte nie sú, a tým pádom dosť často povedzme v prípade Váhostavu, že niektorí tí živnostníci ani možno ani nie preto, že by nechceli, že poviem tak dosť, už nebudem, lebo možno nemá jednoducho na to, povedzme si, zoberme, keď má niekto, nejaký živnostník nákladné auto a tam participuje, chodí tam v podstate voziť nejaký materiál, on nemá už na naftu, čiže on vlastne už nemôže pokračovať na tejto stavbe a potom sa nečudujme, že tie zákazky, tie stavby stoja a máme príklady pri Prešove, pri Levoči, čo všetko stojí, už polročné, ročné pomaly meškanie, o aké hodnoty prichádza tento štát? O aké veľké hodnoty prichádza tento štát?
Na jednej strane, keď vládna strana alebo vláda argumentuje tým, ako je treba rýchlo robiť, riešiť dopravnú infraštruktúru cez veľké PPP projekty, pretože o aké ďalšie hodnoty prichádzame tým, že z časového hľadiska povedzme meškáme a podľa nich PPP projekty, to sú rýchle, rýchla realizácia a toto ich netrápi, že niektoré úseky diaľnic stoja nedokončené pol roka, rok, tam neprichádzame o hodnoty, tam absolútne neprichádzame o hodnoty. Čiže toto sú len také útržky toho, čo, čo sa deje jednoducho, o čo prichádza táto krajina a v konečnom dôsledku predovšetkým tí chudáci, tí malí podnikatelia, živnostníci, pričom tie dopady, nejdú, nejdú, alebo štát neprichádza, len štát teda, že už nie sú schopní povedzme zaplatiť odvody, alebo prípadne už nehovoriac o nejakých daniach, ale jednoducho oni nie sú schopní už zabezpečovať vlastnú rodinu so živobytím.
Čiže toto sú, toto sú vážne, toto sú vážne dopady, ktoré s týmto súvisia, ale ja neviem, ako chceme pokračovať v podstate vo fungovaní tej takej štandardnej ekonomiky, ak zabijeme tých malých podnikateľov a živnostníkov, ktorí aj teraz, no síce ten, ten sektor malého a stredného podnikania plus živnostníci vytvára takmer 50 % pracovných miest a významný podiel na hrubom domácom produkte. Neviem, ako chceme ďalej pokračovať na Slovensku a hovorím, nie je ani, ani sa nečudujem, že Európska komisia za rok 2014 vyčíta Slovensku vo svojej správe, že podnikateľské prostredie sa výrazne zhoršilo. Ani sa vôbec nečudujem.
Takže toľko na dôvažok. Samozrejme, že v prípade, ak budete mať ešte nejaké pripomienky alebo návrhy, podnety, takže môžem ešte reagovať potom na záver.
Zatiaľ ďakujem za pozornosť.

Pán kolega, možno vás prekvapím, ale nebudem súhlasiť s tým, čo ste povedali, že štát má zasahovať vlastne do toho procesu medzi dlžníkom a veriteľmi iba vtedy, keď ide o verejné peniaze. Štát predsa nastavuje tie pravidlá reštrukturalizácie a on má byť garantom nejakej formy spravodlivosti výsledku. A tam je úplne jedno, že či na začiatku tú prvú faktúru veľkú má zaplatiť štát, alebo ju má zaplatiť jeden veľký korporát druhému. V prípade, že štát má garantovať ten proces pod tým, to znamená, reštrukturalizáciu, vyrovnanie veriteľov, poprípade má, on je ten, tou autoritou, ktorá má posudzovať, že či vlastne k reštrukturalizácii má dôjsť, tak potom je jedno, odkiaľ tie peniaze prichádzajú, štát sa musí starať do toho procesu, lebo jednou z jeho základných povinností je ochraňovať toho slabšieho. A zvlášť, keď je podozrenie z toho, že ten veľký hráč na trhu môže zneužívať svoje ekonomické, mocenské alebo dajme tomu aj politické postavenie, tak tam tobôž musí byť štát garantom toho, že ten drobný, malý na spodu, ktorý vykonal prácu a nedostal peniaze, tak ich dostane a malo by mu byť úplne jedno, že kto na začiatku má tú veľkú faktúru platiť. Ďakujem.

Mňa zaujal ten moment, keď ste spomínali ten váš portál nezaplatili faktúru.sk, nezaplatilimifakturu.sk, ja by som bol možno trošička odvážnejší, ak aby sme to aj presne nepersonifikovali, aby sme nenahrali tej druhej strane tých veľkých, lebo ten, ten systém nesie tak obrovské znaky obludnosti, že je to dohodnutý sofistikovaný proces, že tie príbehy treba s nimi konfrontovať, veľavážených decisionmakerov alebo tých rozhodujúcich ľudí zo SMER-u a treba to proste zverejniť. Čiže možno knižka je dobrý nápad, možno to sprístupniť aj počas alebo prostredníctvom nejakej webovej, webového sídla, pretože takisto, a úplne podčiarkujem to, čo hovoríte vy, že keď mi príde ten mail a podobne, dobre, že päť, šesťkrát tam nie je napísané, aby sme, aby sme o tejto situácii vedeli, ale aby sme neposúvali mená firiem, mená zainteresovaných osôb ďalej, ale už to raz rozseknúť proste musíme, lebo tuná sa niekto stavia ako keby na ochranu tých slabších, budujeme tu mohutné mechanizmy ochrany ako keby závislej práce Zákonníkom práce, ale táto obrovská skupina ľudí nemá ochranu, navyše to vyzerá, že neomylne a vždy sa vládna strana cez parametre, ktoré nastavuje, postaví na stranu tých silných. Takže skúsme, možno podám aj pomocnú ruku v tom, aby sme tie príbehy jednoznačne verejnosti povedali, lebo naozaj je pre mňa prekvapujúci moment absolútne minimálneho mediálneho pokrytia toho, ako títo ľudia vlastne prichádzajú do otrasných životných situácií, ak im veľká... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Ďakujem pekne, ja len krátko. Tak ako ste kolega spomínal, že ľudia majú strach. Ľudia majú strach hovoriť, ukazovať sa, priznávať sa k niečomu, čo sa ich bytostne dotýka a nevedia čo, keď sa k tomu priznajú, ako to dopadne s nimi a u mňa je to po dvadsiatich piatich rokoch budovania demokracie katastrofa, keď takto sme sa dopracovali, do takýchto pozícií a stále budem hovoriť, že pokiaľ tu nebudeme mať cieľ v jednotlivých rezortoch, kam sa chceme dostať, tak tu nebudeme mať nič. A stále tu budeme iba habkať a preto by som ja tiež bol veľmi rád, keby bolo jasné, akých podnikateľov chceme podporovať. Malých, stredných, veľkých, ktorých vlastne? Lebo stále my nejako tu varírujeme, každá vláda hovorí, že áno, malých a stredných a príde na lámanie chleba a nemáme nič. Nemáme nič a stále sa tu iba tuneluje a stále sa tu iba nadáva a stále sa tu iba nejakým spôsobom podrážajú nohy, ale výsledok žiadny. Takže konečne sa spamätajme, aby sme sa z tej doslova katastrofy nejako dostali. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za všetky príspevky. Pán kolega Poliačik, asi sme sa celkom neporozumeli. V podstate ja som hovoril, že štát musí v tomto smere ako intervenovať do týchto procesov. Samozrejme, že štát skrz legislatívu má ošetrovať všetky tie podnikateľské vzťahy alebo obchodné vzťahy medzi, teda medzi podnikateľmi, či už cez Obchodný zákonník, kde sa vymedzujú povedzme maximálne lehoty splatnosti faktúry a podobné veci a takisto zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý, už sme sa tu zhodli, aj Lojzo Hlina to hovoril, že ten by mal skôr byť orientovaný na tie mimoriadne prípady, keď sa firmy dostávajú do problémov, do konkurzov, že musí vyhlásiť konkurz a štát by mal rozhodnúť, že v ktorých prípadoch povolí tú reštrukturalizáciu a v ktorých nie. Ak samozrejme je to mimo tohto podniku alebo firmy, ktorá sa dostane do týchto problémov a v podstate zamestná množstvo ľudí, tak samozrejme je treba zvážiť, aby, aby tá reštrukturalizácia prebehla. Ale nie, ak sú reštrukturalizácie pripravované účelovo, aby sa vlastne, aby sa nepomohlo skutočne tým veriteľom a hlavne tým malým podnikateľom a živnostníkom.
Čo sa týka zverejňovania týchto, týchto informácii o týchto malých podnikateľoch, živnostníkoch cez ten portál. No možno, ja som minule organizoval takú jednu, také jedno stretnutie práve s tými podnikateľmi, ktorí mali tie problémy, prišli tu, nehovorím, že nie všetci chcú, ale ja som ich tak trochu podporoval v tom zmysle, že je treba, aby sa spojili, aby možno sa stretli títo, ktorí, ktorí sú v týchto problémoch, aby ukázali možno aj vláde priamo pred Úradom vlády a možno aj tu pred parlamentom, aby poukazovali na tento problém. Aby toto nenechali len tak a my, že samozrejme v tomto im budeme pomáhať. Takže nejakú formu určite, aby sme to viac medializovali, aby sme to viac dostali pred ľudí.
No a čo sa týka podpory podnikateľov... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy a páni, piatok poobede o pol druhej, účasť jedného poslanca SMER-u. No niektorým sa to aj ťažko počúva, pán kolega Hlina. Vládnym poslancom za SMER sa to niektorým aj ťažko počúva, lebo predpokladám, aspoň niektorí z nich žijú v reálnom živote a stretávajú sa a tie maily dostávajú aj oni o tom, ako im píšu drobní živnostníci, podnikatelia, že nedostali zaplatené od Váhostavu, Doprastavu. Keď nám chodí toľko mailov, predpokladám, že im chodí dvakrát toľko mailov. A vedia o tomto probléme a vedia o ňom možno tak dlho, ako aj poslanci za KDH, ktorí od augusta 2012, pozrel som si to, dámy a páni, v auguste 2012 bol prvýkrát predkladaný tento návrh zákona o subdodávateľoch.
Áno, rozprávali ste sa tu pred chvíľou o spravodlivosti. Naozaj, ak by na Slovensku bola účinná spravodlivosť a aby bola účinná vymáhateľnosť práva, možno by sme nepotrebovali zákon o ochrane subdodávateľov. Možnože počet konkurzov a reštrukturalizácií by nebol niekoľkonásobne väčší, ako v okolitých krajinách. Ak by živnostník, ktorý by nemal zaplatenú faktúru po lehote splatnosti, by ju dal na súd a ten súd do dvoch, troch týždňov vydal rozhodnutie a on išiel za exekútorom a on exekvoval ten Váhostav, Doprastav, tak by si to nabudúce ten Váhostav, Doprastav rozmyslel, lebo každý mesiac by do konkurzu a reštrukturalizácie určite nevstupoval a živnostník by vedel, že ak mi nezaplatí, tak je tu účinná spravodlivosť, súdna moc, ktorá rozhodne a nemusím sa báť. Môžem robiť pre takúto firmu, ale na Slovensku to nefunguje. To je ten problém.
Súdne rozhodnutia prichádzajú po niekoľkých rokoch a exekútori voči občanom dôchodcom zasahujú okamžite, ale voči veľkým firmám z portfólia pána Širokého nezasahujú. Aj preto na tejto schôdzi a na predposlednej schôdzi, tuším, že päť návrhov zákonov o konkurze a reštrukturalizácii, všetko od opozičných poslancov, ktorí a snažia riešiť túto situáciu, veľmi zlú situáciu tisícov živnostníkov, Váhostav, tuším, tisíc dvesto živnostníkov, ktorí majú nezabezpečené pohľadávky. Stovky v Doprastave, ja k tomu pridávam aj firmu TSS GRADE, ktorá sa menej spomína, ale to je firma, ktorá robí momentálne zákazku za dvestoštyridsaťštyri miliónov rekonštrukciu trate medzi Zlatovcami a Trenčianskou Teplou pri Trenčíne. Dvetisíc, alebo firmu Eurobuilding. Ale firma TSS GRADE, firma Doprastav, Váhostav, oni ešte dneska sa označujú za lídrov slovenského stavebníctva. Robiť zákazku za dvestoštyridsaťštyri miliónov pre štát, to už je niečo. Zaujímavé, že boli druhí v poradí, že prvého v poradí, ktorý bol o štyridsať miliónov lacnejšie, tak tých sa zo súťaže dalo preč. A firma TSS GRADE mesiac na to išla do reštrukturalizácie. To je zaujímavé, že?
Prečo hovorím o zákone, o konkurze a reštrukturalizácii, keď tu máme zákon o subdodávateľoch? O ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Prečo o tom hovorím? Nuž preto, lebo všade vo svete a aj na Slovensku, akurát, že na Slovensku v niekoľkonásobne väčšej miere je zákon o konkurze a reštrukturalizácii situáciou, keď sa dlžník dostáva do situácie, keď má viacej záväzkov, ako majetku, keď je v stave insolventnosti a musí sa to legislatívne nejako riešiť. A ten zákon o reštrukturalizácii má vo svete názov niekde reorganizácia a niekde sa to volá zákon o odpustení časti dlhov. Natvrdo sa to volá - zákon o odpustení dlhov - a tam musia veritelia tým, ktorým dlhuje, oni musia zvážiť tú situáciu, o ktorej napríklad hovoril aj kolega Hlina, že dlžník je naozaj v stave, že firma funguje, robí relatívne efektívne a z určitých dôvodov, možno aj geopolitických, nedostala zaplatené za svoju prácu a preto, preto dlhuje aj tým subdodávateľom a subdodávatelia, veritelia sa rozhodnú v tejto výnimočnej situácii, opakujem, výnimočnej, keď nedostal dlžník zaplatené, povedia, že dobre, časť dlhu ti odpustíme, funguješ ďalej, lebo my chceme s tebou spolupracovať ďalej. Ale to je výnimočná situácia, keď tá firma musí splniť veľmi prísne podmienky a konkurzný súd ju veľmi prísne kontroluje.
V Nemecku je tak, že ten konkurzný súd, keď toho dlžníka vyzve cez poštu, tak v priebehu niekoľko dní sa musí dostaviť a vysvetliť, ak sú s niečím veritelia nespokojní. Ak tak neurobí, okamžite ich dajú do konkurzu. No ako je to na Slovensku? Veľké množstvo reštrukturalizácií, lebo firmy, lídri slovenského stavebníctva zistili, že takto si môžu, aj keď majú zaplatené od štátu, pravidelné platby od štátu a toto tu zvýrazňujem, zopakujem, oni majú platené to, čo si nakalkulovali, to, čo podpísali zmluvu, dobrovoľne a slobodne podpísali zmluvu, dostávajú zaplatené a cez to všetko oni nevyplácajú svojich subdodávateľov a objavili kúzlo reštrukturalizácie. Idú do reštrukturalizácie, zabezpečené pohľadávky sú, musia cez ten veriteľský plán splniť a zostanú nezabezpečené pohľadávky, malí živnostníci, podnikatelia, ktorých nevyplatia. Toto je zvrátené. To je zvrátená predstava o reštrukturalizácii, ktorá na Slovensku je, lebo tá firma dostáva zaplatené.
A prečo o tom hovorím? Nuž preto, lebo táto situácia je samozrejme veľmi zlá a ja by som ju obrazne nazval, že mlieko je rozliate a treba ho poutierať, aby došlo čo ku najmenšej škode. Ale ak by platil zákon o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní, vážený pán kolega zo SMER-u, od augusta 2012, na konci roku 2012 mohol byť účinný, od 1. 1. 2013 mohol byť účinný. Títo subdodávatelia by systémom, ktorý navrhujeme, boli do pomerne dosť veľkej miery ochraňovaní. Po prvé musel by ich ten hlavný dodávateľ všetkých nahlásiť aj Úradu pre verejné obstarávanie a akonáhle by nedostali zaplatené v určitej lehote, mohli by sa obrátiť na hlavného dodávateľa, ale aj na Úrad pre verejné obstarávanie a ten by dal príkaz hlavnému dodávateľovi, aby vysporiadal túto požiadavku. Ak nie, mohol by stratiť osobitné postavenie verejného obstarávateľa a dokonca by mohol o túto zákazku aj prísť. Zaviedol by sa aj určitý poriadok, ktorý v našej legislatíve nie je, keď my poznáme len hlavného dodávateľa a investor dneska vôbec subdodávateľov nemusí poznať. Žiadne oprávnenie legislatívne na to subdodávatelia nemajú.
Poznám prípady, ja som hovoril, ale zopakujem to tu znova, keď určitý subdodávateľ sa obrátil na hlavného investora a povedal: "Idem ti vymontovať na tú čističku odpadových vôd, idem ti vymontovať kompresory." On povedal: "Prečo mi ideš vymontovať kompresory, keď ja som zákazku vyplatil hlavnému dodávateľovi?" "Lebo nemám zaplatené." Dneska nie je ani v tom urobený poriadok, aby všetci museli povinne nahlásiť týchto subdodávateľov a v súkromnom sektore a my sme sa inšpirovali súkromným sektorom a investormi v súkromnom sektore, si takto strážia všetkých subdodávateľov a strážia si aj platby, lebo sú to ich peniaze. Sú to peniaze toho investora, ktorý púšťa tie peniaze a jeho zaujíma, či tie kompresory sú na konci vyplatené alebo svietidlá, aby subdodávateľ, malý živnostník neprišiel a nevymontoval to.
A preto pri verejných zákazkách, pri peniazoch zo štátneho rozpočtu, pri eurofondoch, o to zvlášť je dôležité, aby štát sledoval ten tok peňazí, tých verejných peňazí. Keď si to vedia súkromníci zariadiť, tak štát nevie urobiť si poriadok? Alebo nechce si urobiť poriadok?
Dámy a páni, aká bola odpoveď vládnej strany SMER, ministrov za SMER na náš návrh? Dve línie, boli dve línie. Prvá línia bola od ministra Počiatka, ktorý na nás reagoval, keď sme predkladali tento návrh zákona, že je to len štvorstranový návrh. Je to len štvorstranový návrh a toto nerieši nič a prečo niečo také prijať a oni niečo prijmú, vláda niečo prijme. Dobré ráno, vláda Roberta Fica! Dobré ráno, máme rok 2015, neprijali ste nič. A plne súhlasím, lebo už som to aj v médiách povedal, čaká sa na ukončenie reštrukturalizácie Váhostavu, lebo Doprastav už má tento plán urobený, TSS GRADE to už má za sebou. Čaká sa na ukončenie reštrukturalizácie Váhostavu a potom slávnostne prijme niečo vláda Roberta Fica? To je ignorancia a cynizmus od Roberta Fica, že takto sa vysmieva týmto živnostníkom a podnikateľom, ktorí sú od týchto lídrov slovenského stavebníctva takto oklamaní.
Dámy a páni, druhá línia, ktorú na naše návrhy hovorí sám Robert Fico, je, že problém, ktorý je najväčší samozrejme na výstavbe diaľnic, lebo títo lídri slovenského stavebníctva stavajú hlavne diaľnice, rýchlostné cesty, to znamená biznis majú so štátom, áno, Váhostav stavia aj garáže, podzemné, na Hrade, takže to je tiež štátna zákazka, takže väčšina ich biznisu je so štátom, tak Robert Fico hovorí, že problémy tieto firmy majú preto, lebo stavajú diaľnice, lacné diaľnice z éry Jána Figeľa alebo vlády Ivety Radičovej. To je obrovské klamstvo, ktoré používa Robert Fico mediálne opakovane. Pripomína mi ministra propagandy Josepha Goebbelsa, ktorý hovoril, že stokrát opakovaná lož je pravdou. Je to klamstvo Roberta Fica.
Firmy dobrovoľne a slobodne nakalkulovali ceny, ktoré dali do poctivej súťaže, ktoré boli spustené a dobrovoľne podpísali zmluvy na túto výstavbu. Tí z vás, ktorí ste nepracovali v stavebníctve a nevideli ste nikdy stavebný rozpočet, tak rozpočet na diaľnicu má niekoľko desiatok strán a je tam položkovite vypísaná každá jedna položka, každý kubík betónu, štrku, každý jeden klinec tam má svoju položku. Tieto firmy to neodhadujú. Tieto firmy to neodhadujú na kilometer, ako sa to bežne v médiách skratkovite používa. Tu sa kalkuluje, oni majú na to technikov, inžinierov, niekoľko desiatok majú na to softvérové programy. Softvérový program vám kubík betónu rozkalkuluje až do posledného litra vody, ktorý je tam používaný a takto vytvoria cenu, ktorú ponúknu do súťaže. A za nás tie súťaže bolo férové, nikto nechodil za tými firmami a nehovoril im, akú cenu majú nakalkulovať. A nikto ich nenútil s pištoľou pri hlave, ako povedal kolega Sulík, aby podpísali zmluvu. Veď oni to slobodne vykalkulovali a slobodne podpísali tú zmluvu.
Šéfovia Váhostavu povedali pri otázke na martinskú diaľnicu, že či tá teda cena nie je príliš nízka, odpovedali nie, máme to vykalkulované tak, že počítame aj s nie veľkým, ale s miernym, myslím si, že povedali s trojpercentným ziskom. To pri takomto objeme je ešte podnikateľsky prijateľné. Ale ak by aj napočítali s nulovým ziskom, je to slobodné ich rozhodnutie.
Dámy a páni, dovolím si použiť jeden príklad, ktorý je, by som povedal, aj zo slovenskej praxe, ale ja si ho vymyslím, samozrejme. Minister Kaliňák, minister vnútra bude objednávať, chce kúpiť autá, stovky, tisíce. Je to reálne, deje sa to raz za dva, tri roky napríklad pre políciu. Polícia potrebuje po určitých rokoch nové autá, tak on vypíše súťaž na autá. Zadefinuje, aké tie autá majú byť, aké majú mať parametre, a prihlásia sa s veľkým predpokladom slovenské automobilky, ktoré ich máme už niekoľko na Slovensku a oni, oni v tej súťaži ponúknu cenu za príslušný tovar, v tomto prípade za autá. Víťaz, vyjde z toho víťaz - slovenská automobilka, ona ich vyrobí, podpíše zmluvu, vyrobí ich, dodá tento tovar, dostane zaňho zaplatené a následne tá automobilka vyhlási na Slovensku: "Ja svojim subdodávateľom, tým, ktorí mi dodávajú súčiastky, pneumatiky nárazníky, svetlá, ja im nezaplatím, lebo som dal lacnú cenu za auto. Viete si túto situáciu predstaviť, čo by nastalo? Čo by urobili majitelia tej príslušnej automobilky s tým manažmentom, ako vy ste nakalkulovali tú cenu? Ako by si to obhájili? Ako by stratili renomé tie firmy? Mohli by si toto dovoliť?
Dámy a páni, ale to isté, samozrejme, nevieme si to predstaviť, to isté robia tieto stavebné firmy. Oni nakalkulovali, oni podpísali zmluvu, dodávajú tovar, za ktorý dostávajú zaplatené, ale subdodávateľom nevyplácajú. Je to zvrátené a preto potrebuje Slovensko v tejto situácii zákon o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Preto je to klamstvo Roberta Fica, že nevyplatení živnostníci, podnikatelia na Slovensku môžu, teda nie sú vyplatení preto, lebo tu boli nejaké lacné diaľnice. Diaľnice, na Slovensku za vlády Ivety Radičovej súťažili v súťaži, ktorá vygenerovala ceny, ktoré sú európske. Aj okolité krajiny - Česko, Poľsko, Nemecko - Nemecko má na kilometer diaľnice, keď to prepočítavalo české riaditeľstvo diaľnic a ciest, 286 úsekov diaľnic v Strednej Európe a vyšli im z toho priemerné ceny v nížine a v miernej pahorkatine, v Nemecku cena za kilometer vyšla nižšia. Je pravda, že v Nemecku niektoré časti diaľnic platia VÚC-ky, alebo vyššie územné celky, ale prečo by na Slovensku mal stáť kilometer diaľnice dvoj, trojnásobne viacej ako v Česku, Rakúsku, Maďarsku alebo Poľsku? Ak nás Robert Fico obviňuje z toho, že sme súťažili lacné diaľnice, chce on stavať drahé diaľnice? Chodil on za firmami a organizoval, aké ceny diaľnic majú ponúkať do súťaže? Lebo logicky to z toho vyplýva. My sme nechodili za firmami, aké ceny majú ponúkať, ani sme ich nenútili, aké ceny majú kalkulovať, ani akú zmluvu majú podpísať. Ak zmluvu podpísali, majú ju dodržať, ak je vymáhateľnosť práva na Slovensku, majú zaplatiť aj svojim subdodávateľom nielen podľa desatora, ale aj podľa Obchodného zákonníka. A preto by som chcel vládnych poslancov vyzvať, aby podporili tento návrh zákona, ak minister spravodlivosti povedal, že sa ním vie inšpirovať, v druhom čítaní vieme zapracovať doňho aj pripomienky.
Ďakujem pekne.

Mňa by, ten príklad bol úžasný, s tým auto motív, alebo automobilovým priemyslom, že presne, sú iné oblasti, ja som chcel použiť takú voľnejšiu asociáciu možno so štátnymi inštitúciami, aby sme vysvetlili ľuďom, že čo sa vlastne deje a že my nie sme na pôde čisto malých a stredných podnikateľov, aby sme stále nehovorili, ako keby je tu nejaká sociálna skupina, na ktorú sa vládna strana vykašlala. To je proste zvysoka kašlanie aj na zamestnancov, aj na ľudí, kde sa snaží dlhodobo vládna strana hovoriť o tom, že sa stavia na tú stranu slabších a im vadí veľkokapitál a neviem čo. Preto hovorím o fejkovej politike, respektíve o takej mimikry politike, pretože sa stávajú vždy a tuná neomylne, ja som zachytil teraz, že od roku 2012 sa ich snažíte konfrontovať s touto situáciou a ten prípad TSS GRADE hovorí úplne za všetko, pretože tam aj tú kontinuitu si treba pozrieť, že v podstate krachujúca firma naraz dostane 244-miliónovú zákazku a vtedy nasleduje reštrukturalizačný proces, čiže v normálnej krajine by to fungovalo, že teším sa, lebo mám veľkú zákazku a môžem vyplatiť svoje dlhy, ktoré mi vznikli aj z predchádzajúceho obdobia. Tuná nastáva proces, že vykašlem sa na starých dlžníkov, je tu obrovský balík peňazí. Systém je nastavený tak, že som získal dôveru, aj keď som bol druhý v tej súťaži a bol som drahší a zreštrukturalizujem a celý balík si nechám pre seba, lebo sa budem musieť rozdeliť s ľuďmi, ktorí pravdepodobne o tomto procese rozhodli. Rukojemníkmi tohto procesu sú zamestnanci a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)