49. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:38 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Problém je v inom, problém je v inom, že poslanci SMER-u tu nie sú, už sú v icečku, už sú v autách, už sú doma. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Povedzte procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Áno, procedurálny návrh je jasný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Najprv musíte povedať procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Ak ideme bojovať za živnostníkov, tak to teda dokážme. Ak vy tvrdíte, čiže môj procedurálny návrh je v tom, prečítajte ešte raz, ktorí poslanci boli z dnešného dňa ospravedlnení, aby sme si vedeli porovnať, ktorí tu teda boli ospravedlnení a ktorí sa nezúčastňujú rokovania, nevieme z akých dôvodov. Žiadam, aby ste tak učinili, dali o tom hlasovať.
Autorizovaný
Vystúpenia
13:16
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:16
Jozef ViskupičĎakujem.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:16 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka. Dovoľujem si dať procedurálny návrh v mene troch poslaneckých klubov zvolať poslanecké grémiu ihneď. S odôvodnením: vzhľadom pod tlakom okolností, ktoré máme možnosť sledovať, že orgán, vláda Slovenskej republiky, ktorý parlamentu a novým pravidlám nijak nemôže pomôcť a je ochotný robiť aj v sobotu a v nedeľu, chceme na poslaneckom grémiu prebrať možnosť, aby sme pokračovali dnes do siedmej hodiny, a rovnako rokovali aj v sobotu, aj v nedeľu, aj v pondelok, pretože zmena a pravidlá, ktoré treba nastaviť, aby sme pomohli živnostníkom, je len a len na tomto parlamente.
Ďakujem.
Autorizovaný
13:17
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:17
Alojz HlinaĎakujem pekne.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:17 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Je pre mňa naozaj veľkým tajomstvom, ako sa dá dať dobrý návrh k návrhu na odvolanie Jána Figeľa, lebo nám bolo vyčítané, že my sme nepredložili pri tomto bode žiaden dobrý návrh. Prosím vás, tak teda dávam procedurálny návrh, lebo jediný dobrý návrh je, aby sme o tomto, aby sa tento materiál stiahol z rokovania. Dobre? Lebo ja iný nepoznám, ja neviem, jak sa dá vylepšiť? Pozmeňovákom? Alebo čo sme mali urobiť? Viete, lebo tu bola taká výtka, hej. Takže dávam procedurálny návrh, aby sme o tomto návrhu, o ktorom teraz rokujeme, už ďalej nerokovali, nebudem komentovať, že s čím, aby ste ho stiahli s rokovania.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
13:19
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:19
Daniel LipšicVystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:19 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja by som rád zopakoval ten návrh, aby sa rokovalo dneska do devätnástej a zajtra, ja už som pri rokovaní o tomto bode navrhoval, plénum to zamietlo, aby sme najskôr rokovali o zákone a potom o odvolaní pána Figeľa. Zamietli ste to. Teraz zrejme marketing Úradu vlády zistil, že treba niečo vymyslieť a treba to prišiť prezidentovi Kiskovi, že sa nestihne zákon prerokovať. Ale ak to tak je, tak fajn, rokujme cez víkend. Keď ste mohli zvolávať víkendové schôdze k vážnym témam, ako bolo odvolanie predsedu parlamentu Pašku, tak môžeme rokovať aj o vážnych témach aj cez tento víkend.
Autorizovaný
13:36
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:36
Daniel LipšicVystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:36 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Pani poslankyňa, zopakujem svoj návrh, aby sme rokovali zajtra od siedmej hodiny o skrátenom konaní. Musím povedať, že návrh zákona je v parlamente, vládny, a všetky zmeny a pozmeňujúce návrhy musia vzísť už z parlamentu. Vláda nemá žiadnu právomoc podávať v parlamente pozmeňovacie návrhy. Čiže s kým bude rokovať premiér Fico, neviem, ani ma to v princípe nezaujíma. Všetky pozmeňovacie návrhy, vláda už nemá v tomto okamihu žiadnu možnosť iniciatívy, len parlament, a preto musí parlament rokovať a schváliť, ak tvrdíte, že máte vecné riešenie, o čom ja silne pochybujem, ale tvrdíte, tak musíme o tom rokovať my. Ja som prekvapený, že vy hovoríte, že vláda, ktorá je podriadená parlamentu a návrh predložila, nemá žiadnu kompetenciu v tejto veci konať, že ona bude rokovať. A v akej republike sa nachádzame?
Autorizovaný
13:38
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:38
Alojz HlinaLaššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Povedzte procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Áno, procedurálny návrh je jasný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Povedzte procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Áno, procedurálny návrh je jasný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Najprv musíte povedať procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Ak ideme bojovať za živnostníkov, tak to teda dokážme. Ak vy tvrdíte, čiže môj procedurálny návrh je v tom, prečítajte ešte raz, ktorí poslanci boli z dnešného dňa ospravedlnení, aby sme si vedeli porovnať, ktorí tu teda boli ospravedlnení a ktorí sa nezúčastňujú rokovania, nevieme z akých dôvodov. Žiadam, aby ste tak učinili, dali o tom hlasovať.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:38 hod.
Alojz Hlina
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Problém je v inom, problém je v inom, že poslanci SMER-u tu nie sú, už sú v icečku, už sú v autách, už sú doma. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Povedzte procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Áno, procedurálny návrh je jasný... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Najprv musíte povedať procedurálny návrh.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Ak ideme bojovať za živnostníkov, tak to teda dokážme. Ak vy tvrdíte, čiže môj procedurálny návrh je v tom, prečítajte ešte raz, ktorí poslanci boli z dnešného dňa ospravedlnení, aby sme si vedeli porovnať, ktorí tu teda boli ospravedlnení a ktorí sa nezúčastňujú rokovania, nevieme z akých dôvodov. Žiadam, aby ste tak učinili, dali o tom hlasovať.
Autorizovaný
13:38
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:38
Anton MartvoňLaššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Predsedajúca, predsedajúca.
Martvoň, Anton, poslanec NR...
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Predsedajúca, predsedajúca.
Martvoň, Anton, poslanec NR SR
... z procesnej stránky, že v podstate, aby ste nedávali slovo poslancom v procedurálnych návrhoch, pri ktorých je už zjavne jasné, že ten procedurálny návrh nepredložia. Čiže o toto vás chcem požiadať a upozorniť, keďže pán Hlina dneska asi z 20-ch procedurálnych návrhov predložil jeden, keďže sústavne porušuje rokovací poriadok.
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:38 hod.
Mgr. PhD.
Anton Martvoň
Videokanál poslanca
Pani predsedníčka, skôr než poviem svoj procedurálny návrh, chcem iba skonštatovať, že vláda môže dávať podnety vládnym poslancom, čiže nie je v tom problém a postup procesný, ktorý ste zvolili, je správny. Pani predsedníčka, chcem vás požiadať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Predsedajúca, predsedajúca.
Martvoň, Anton, poslanec NR SR
... z procesnej stránky, že v podstate, aby ste nedávali slovo poslancom v procedurálnych návrhoch, pri ktorých je už zjavne jasné, že ten procedurálny návrh nepredložia. Čiže o toto vás chcem požiadať a upozorniť, keďže pán Hlina dneska asi z 20-ch procedurálnych návrhov predložil jeden, keďže sústavne porušuje rokovací poriadok.
Autorizovaný
13:39
Vystúpenie s procedurálnym návrhom 13:39
Jozef ViskupičLaššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pán poslanec.
Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Mám procedurálny návrh, ktorý zaznel aj na grémiu a predkladám ho opäť, aby sme neboli obvinení z toho, že nie sme konzistentní, čiže aby sa toto plénum Národnej rady stretlo zajtra...
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pán poslanec.
Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Mám procedurálny návrh, ktorý zaznel aj na grémiu a predkladám ho opäť, aby sme neboli obvinení z toho, že nie sme konzistentní, čiže aby sa toto plénum Národnej rady stretlo zajtra o deviatej a rokovali sme o skrátenom legislatívnom konaní. Odôvodnenie: mám za to, že či už vláda vyrokuje hocičo, je naozaj pravdou, že môžu legislatívne návrhy a riešenia predkladať len poslanci. Aj keď sú vládni, aj keď sú opoziční. A musia byť teda tu. Čiže musí bežať rokovanie parlamentu. Zídime sa zajtra o deviatej a rokujme o problémoch živnostníkov, ktoré môžme v rámci časovej tiesne vyriešiť aj cez... (Prerušenie vystúpenia časomerom).
Vystúpenie s procedurálnym návrhom
17.4.2015 o 13:39 hod.
Mgr.
Jozef Viskupič
Videokanál poslanca
Mám procedurálny návrh, ktorý zaznel... (Rečník sa odmlčal. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
Nech sa páči, pán poslanec.
Viskupič, Jozef, poslanec NR SR
Mám procedurálny návrh, ktorý zaznel aj na grémiu a predkladám ho opäť, aby sme neboli obvinení z toho, že nie sme konzistentní, čiže aby sa toto plénum Národnej rady stretlo zajtra o deviatej a rokovali sme o skrátenom legislatívnom konaní. Odôvodnenie: mám za to, že či už vláda vyrokuje hocičo, je naozaj pravdou, že môžu legislatívne návrhy a riešenia predkladať len poslanci. Aj keď sú vládni, aj keď sú opoziční. A musia byť teda tu. Čiže musí bežať rokovanie parlamentu. Zídime sa zajtra o deviatej a rokujme o problémoch živnostníkov, ktoré môžme v rámci časovej tiesne vyriešiť aj cez... (Prerušenie vystúpenia časomerom).
Autorizovaný
13:41
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie je to procedurálny návrh, pán poslanec. Mám vám prečítať z rokovacieho...
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie je to procedurálny návrh, pán poslanec. Mám vám prečítať z rokovacieho poriadku?
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
To súvisí s proce... Národná rada môže rokovať a môže prijímať svoje uznesenia, návrhy zákonov hlasovaním. Keď sme tu nie, tak načo tu sedíme, prosím vás? To je procedúra, to procesne súvisí s tým. Načo tu sedí parlament, keď je tu osem vládnych poslancov? (Reakcia z pléna: Je viacej ako opozičných. Zrátaj si ich!) Ale vy si rátajte opozičných, ja rátam vládnych. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec!
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Je tu osem vládnych poslancov. Je piatok poobede... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Preruším rokovanie a stretneme sa v utorok.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Bijete sa do hrude, jak bojujete za živnostníkov. Kde ste? Vo vlaku ste? V aute ste? Doma ste? Na záhradke ste? V krčme ste? Čo klamete, prosím vás?
Ďakujem veľmi pekne. Je tu cirka desať poslancov strany SMER. Opätovne dávam procedurálny návrh, aby ste prečítali, ktorí poslanci boli z dnešného dňa ospravedlnení, a či sa zmenilo niečo oproti tomu, čo ste prečítali ráno. Lebo vtedy to má význam. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Nie je to procedurálny návrh, pán poslanec. Mám vám prečítať z rokovacieho poriadku?
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
To súvisí s proce... Národná rada môže rokovať a môže prijímať svoje uznesenia, návrhy zákonov hlasovaním. Keď sme tu nie, tak načo tu sedíme, prosím vás? To je procedúra, to procesne súvisí s tým. Načo tu sedí parlament, keď je tu osem vládnych poslancov? (Reakcia z pléna: Je viacej ako opozičných. Zrátaj si ich!) Ale vy si rátajte opozičných, ja rátam vládnych. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec!
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Je tu osem vládnych poslancov. Je piatok poobede... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková Jana, podpredsedníčka NR SR
Preruším rokovanie a stretneme sa v utorok.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Bijete sa do hrude, jak bojujete za živnostníkov. Kde ste? Vo vlaku ste? V aute ste? Doma ste? Na záhradke ste? V krčme ste? Čo klamete, prosím vás?
Autorizovaný
9:40
Chcem politicky podotknúť, že moji kolegovia zo Slovenskej občianskej koalície sa nezúčastňovali a nebudú sa zúčastňovať na...
Chcem politicky podotknúť, že moji kolegovia zo Slovenskej občianskej koalície sa nezúčastňovali a nebudú sa zúčastňovať na stoličkovom kabarete. A naozaj krajine najviac prospeje, keď sa čo najskôr vrátime k prerokovávanej téme. A to mi dáva istú nádej.
Keď sa pozrieme na to, ako na Slovensku fungoval a dodnes funguje zákon o reštrukturalizácii a konkurze, možno sa všetci zhodneme na jednej vete, ktorá hovorí, chudobným exekúcie a bohatým reštrukturalizácie. Táto veta vo veľmi skoncentrovanej podobe vlastne vystihuje súčasný stav na Slovensku, pokiaľ ide o problematiku ozdravovania podnikov, respektíve problematiku zbavovania sa dlhov.
Na čom sa určite nezhodneme. A to treba brať ako objektívny fakt, jednoducho máme každý možno trochu iný pohľad na svet a na hodnotové rebríčky. Nezhodneme sa na dvoch veciach.
Tá prvá vec hovorí o tom, kto za to môže, kto je alebo nie je vinný za ten stav, ktorý vznikol. A to teraz nehovorím len o spoločnosti Váhostav, hovorím o všetkých spoločnostiach, pán minister Borec ma možno opraví, v ktorých v súčasnosti prebieha reštrukturalizačný proces. Myslím, že takýchto otvorených procesov je dnes okolo 160. A tých podnikov, ktoré už týmto procesom prešli doposiaľ v zmysle platného zákona, je vyše 500. Ale keď sa nemýlim, máme asi 160 živých exekúcií a reštrukturalizácií. Teda nezhodneme sa na tom, kto za to môže, kto je skutočným vinníkom, ale toto ja nepovažujem, ešte raz hovorím, za úplne najpodstatnejšie v situácii, pred ktorou stojíme.
Pre mňa je dôležité, že sa nezhodneme celkom ani na tom, ako má vyzerať, podčiarkujem, efektívne a účinné riešenie.
Ako hovorí premiér Fico, citujem: „Mlieko už bolo rozliate.“ A tu sa ukázalo, že medzi politikmi, veľmi nerád to konštatujem, je žalostne nízka znalosť problematiky, ktorá je, uznávam, veľmi komplikovaná, k čomu sa dostanem o chvíľočku neskôr, keď predstavím jednak deväť riešení, ktoré sú systémovými riešeniami, ktoré majú zamedziť, ak budú prijaté a schválené, tomu, aby sa kauza, ako je kauza Váhostavu, už nikdy neopakovala.
Ale nastal v tom istý posun, pretože teraz sa to všetko dynamicky veľmi vyvíja nielen zo dňa na deň, ale dokonca z hodiny na hodinu, tak sa pokúsim na záver môjho vystúpenia predstaviť aj štyri opatrenia, ktoré by sa mali vzťahovať na samostatný sólo prípad spoločnosti Váhostav.
Chcem pokračovať ale v technokratickej diskusii, hovorím, vecnej k meritu veci, a nie po tej stránke politickej, a teda hľadania, ako som hovoril, vinníka. Ak budeme pokračovať diskusiou, kto je vinný, kto za to môže, kto to spôsobil, tak konštatujem s plným presvedčením, že potom sa pravdepodobnosť nájdenia riešení limitne, bohužiaľ, blíži k nule.
Máme tu, hovorím to s plnou vážnosťou, nesporne nedokonalý, ak nechcem použiť silnejšie slovo, zlý zákon o reštrukturalizácii z roku 2005. A, bohužiaľ, musím konštatovať, že aj tzv. stará opozícia nie je v tomto celkom čistá. Ja o chvíľočku uvediem konkrétne vecné argumenty, ktoré podporujú toto tvrdenie.
Ale v tejto kauze ide nesporne o osudy ľudí a nielen tých niekoľko stovák živnostníkov a majiteľov malých eseročiek a akcioviek, ale na to nadväzujú, nabaľujú sa ešte aj osudy ich rodín, a preto si myslím, že o to dôležitejšie je nájsť vodotesné riešenia, ktoré naozaj zabránia v budúcnosti tomu, aby sa takýto prípad na Slovensku čo i len jeden jediný raz zopakoval.
My máme dnes na Slovensku vedených viac ako milión exekúcií, dobre počujete, milión exekúcií, vychádzam z tej prvej tézy, ktorú som povedal, pre chudobných exekúcie, pre bohatých reštrukturalizácie. A polovicu z toho jedného milióna exekúcií vedie proti svojim vlastným občanom štát. To sú všetci tí nedisciplinovaní, ktorí sú v omeškaní s platbami voči zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni alebo majú nedoplatky na dani z príjmu fyzických osôb alebo na dani z príjmu právnických osôb. Bohužiaľ, v tomto stave si treba priznať, že na konci výsledkom bude, že ak neurobíme veľmi rýchle a veľmi zásadné zmeny aj zákona o reštrukturalizácii a konkurze, tak výsledkom bude, že bohatí budú ešte bohatší a chudobní budú ešte chudobnejší. A v princípe ono sa to aj deje. A ten, kto si to nechce priznať, tak naozaj asi nevidí pre svoje vlastné chyby v zraku.
V ostatných dňoch sa nám tu roztrhlo vrece aj na pôde parlamentu s riešeniami a skutočne tých riešiteľov rébusu, čo ďalej nielen s Váhostavom, ale aj v oblasti systémových opatrení čo urobiť, je neuveriteľné množstvo. A musím konštatovať, že mnohé z týchto navrhovaných riešení, bohužiaľ, sa pohybujú na úrovni polokompetentných riešení, amatérskych riešení a dokonca aj naozaj úplne za čiarou, riešení čisto populistických, ktoré, priznajme si to všetci, sú často predkladané, áno, aj pod ťarchou a optikou blížiacich sa parlamentných volieb.
S plnou vážnosťou hovorím, aj keď kolega Béla Bugár tak zozadu pred chvíľočkou pohrozil, niektoré z týchto polokompetentných a amatérskych riešení, bohužiaľ, vzišli aj z dielne opozície. Opäť podložím tieto tvrdenia, verím, nepriestrelnými argumentmi a faktami.
Skúsme si zapamätať jednu dôležitú tézu, že miera absurdnosti niektorých návrhov sa zvyšovala priamo úmerne blížiacemu sa termínu tejto schôdze, mimoriadnej schôdze parlamentu. A počas rozpravy, hovorím, pred zaradením mimoriadneho bodu o odvolávaní Jána Figeľa z funkcie podpredsedu parlamentu tak na samotnej schôdzi tá absurdnosť niektorých riešení doslova a do písmena kulminovala.
Začnime teda vládou a návrhmi na riešenie, ktoré sme počuli v ostatných dňoch z dielne jednotlivých členov vlády, či už aj pána ministra Boreca, pána ministra Kažimíra, ale celé to zastrešuje pán premiér Fico.
Opriem sa o jeden citát z tlačovej konferencie premiéra, keď hovoril, že takéto riešenie, ktoré navrhuje vláda, nebude stáť, citujem, občanov Slovenskej republiky ani jeden jediný cent. Tým riešením má byť odkúpenie pohľadávok. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa naleje približne 40 mil. eur do navýšenia základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Táto banka, štátom vlastnená banka, podotýkam, si za tieto peniaze má odkúpiť pohľadávky, skrátim to na jedno slovo, živnostníkov a potom si má táto banka vymáhať tieto pohľadávky voči Váhostavu, dobre počujete, z jeho budúcich ziskov, ktoré sú veľmi na vode, sú veľmi neurčité. Nikto nevie, ozdravný proces Váhostavu do akej miery bude zdarný, do akej miery bude úspešný, či vôbec a kedy sa Váhostav ešte ozdraví. Počuli sme cez víkend aj mediálne vyhlásenia nového generálneho riaditeľa Váhostavu pána Moravčíka, ktorý hovoril o tom, že za daného stavu nevylučuje, že Váhostav bude poslaný do konkurzu.
Počuli sme tu mnohé tvrdenia, a tie boli naozaj z hodiny na hodinu, sa vyvíjali, o tom, že živnostníci dostanú mieru uspokojenia svojich pohľadávok. Najskôr to bolo 15 %, potom 40, potom 50, potom nakoniec 100. Ja si myslím, že nikdy by politici nemali šermovať takýmito číslami, pretože to, do akej miery budú uspokojené pohľadávky veriteľov, záleží len a len od toho, do akej miery je reálne navrhnutý reštrukturalizačný plán, do akej miery tento plán bude akceptovaný a schválený súdom, keďže súd schvaľuje reštrukturalizačné plány, a do akej miery sa potom v nasledujúcom horizonte piatich rokov v akomkoľvek dobrom pláne zapísané čísla podarí aj reálne naplniť. Takže tá miera uspokojovania pohľadávok akýchkoľvek veriteľov, je to jedno, či je veriteľ veľký, malý, zabezpečený alebo nezabezpečený, bude vždy a vždy závisieť iba od toho, do akej miery bude Váhostav schopný v budúcnosti generovať hotovostné toky a zisky. Toto by nemalo byť nikdy arbitrárne stanovené vyhlásením ľubovoľného politika, či už je z jedného alebo z druhého tábora, nehovoriac o tom, a tu sa možno aj zhodneme s pánom ministrom Borecom, že keď budeme narábať s číslami 50 % a viac, hovorím o miere uspokojenia pohľadávok drobných, tak v tom okamihu budeme anulovať akýkoľvek inštitút reštrukturalizácie. To je proste holá pravda, kto tvrdí niečo iné, tak mu chýbajú elementárne znalosti ekonómie, alebo v živote neriadil podnik a v živote nedržal v ruke súvahu a výsledovku veľkého podniku.
Ale vráťme sa k tomu tvrdeniu premiéra, že na vládou navrhované opatrenia nedoplatia občania Slovenskej republiky ani jedným jediným centom. Prečo to hovorím? Jedným dychom minister a podpredseda vlády pán Kažimír, minister financií, ak si dobre pamätáte na jeho vystúpenie, myslím, že vystúpil ako prvý dokonca alebo druhý v rozprave k tomuto bodu, tak uviedol, že na tieto vládou navrhované opatrenia nedoplatia ani banky, citujem, povedal, že dopad na komerčné banky na Slovensku to bude mať len taký, že platenie osobitného odvodu sa len rozloží v čase. Dokonca to, myslím, aj kvantifikoval, že banky budú platiť asi o jeden kvartál dlhšie osobitné odvody, ako to bolo pôvodne predpokladané v zákone o osobitnom odvode bánk.
A súčasne premiér hovorí, nedoplatia na to občania, daňoví poplatníci, minister financií hovorí, nedoplatia na to banky, a súčasne je tam ešte jedno tvrdenie, že táto transakcia je úplne v poriadku (použitie osobitného odvodu). Tak niečo neplatí. Dokonca premiér tvrdil, že to tie zlé banky zaplatia na tom, ako on to nazval, cez ten škaredý osobitný odvod. Jeho vlastný podpredseda hovorí, že ani banky na to nedoplatia. Tak neplatí buď jedno, alebo druhé.
A ja sa teda pýtam, položme si jednu otázku, na ktorú by sme mali dokázať nájsť odpoveď, aj keď nie sme hlboko ponorení do problematiky ekonómie, odkiaľ sa teda reálne zoberie 40 mil. eur, ktoré majú slúžiť na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Ak minister tvrdí, že to nie sú oficiálne finančné zdroje okruhu verejných financií, že teda na to nedoplatí verejný rozpočet, že na to nedoplatia banky, premiér hovorí, že na to nedoplatia občania, tak ja sa teda pýtam, 40 mil. eur padne z neba? Veď tie peniaze teda museli byť niekým vygenerované, niekam poslané, áno, ležia momentálne na účte štátnych finančných aktív. Ale tie peniaze niekde vznikli a niekomu v súčasnosti patria. Ak teda na to doplatia nie občania, nie banky, ani nie okruh verejných financií, tak ja sa pýtam, odkiaľ padne z neba 40 mil. eur, ktoré majú byť použité na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky?
Ja tvrdím, že na toto opatrenie v konečnom dôsledku doplatia všetci klienti bánk. Nedopátral som sa do dnešného dňa čísla, koľko je dnes klientov bánk, pretože také číslo oficiálne neexistuje, dokonca ani Slovenská banková asociácia takýmto číslom nedisponuje. Je to dané aj tým, že banky ho spravidla nezverejňujú, banky zverejňujú len údaje o počte účtov. A tým, že niektorý občan má aj dva, aj tri, aj 4 účty v bankách, takže k tomu číslu počtu klientov je ťažké sa dopátrať, ale kvalifikované odhady hovoria, že asi tri a pol milióna Slovákov má dnes jeden a viac účtov v bankách.
Banky urobia v princípe presne to isté, čo urobili v okamihu, keď padala na kolená, starší v tejto sále si to pamätajú, DEVÍN BANKA. Vtedy sa udiala tá záhadná operácia. My sme mali, a to hovorím pozitívne, ako jedna z prvých krajín Európskej únie zriadený Fond ochrany vkladov. Keď padla na kolená táto banka a boli ohrozené vklady občanov Slovenskej republiky vo výške, vtedy ešte sme mali korunu ako národnú menu, 11 mld. Sk, tak Fond ochrany vkladov nemal v tej dobe naakumulovaný dostatok prostriedkov, aby mohol vyplatiť 11 mld. Sk chránených vkladov. Tak si požičal peniaze od Národnej banky Slovenska, vtedy pod vedením guvernéra Mariána Juska. Z tejto pôžičky Fond ochrany vkladov vyplatil chránených vkladateľov, tých 11 mld. korún. No ale čo sa stalo potom? Miera odvodu do Fondu ochrany vkladov sa zdvojnásobila. Teda ak bola pred tým x, tak po novom bola dvakrát x, aby ten Fond ochrany vkladov bol schopný opäť naakumulovať prostriedky, ktoré mali slúžiť na budúce zlyhania bánk a na výplatu chránených vkladov v budúcnosti.
A keď došlo k zdvojnásobeniu miery poistného alebo miery, lebo to sú poistené vklady, to, čo v Spojených štátoch amerických sa nazýva FDIC, alebo Federal Deposit Insurance Corporation, no tak keď sa zdvojnásobila miera odvodu bánk do Fondu ochrany vkladov, tak banky urobili to, že znížili mieru úročenia vkladov, zvýšili mieru úročenia úverov, a to jedno, či pre fyzické osoby alebo pre korporácie, zvýšili poplatky a týmto spôsobom si vlastne sanovali tie zdvojnásobené odvody do Fondu pre ochranu vkladov.
Tvrdím, že presne toto isté urobia banky, ak sa schváli bez akýchkoľvek korekcií a zmien vládou navrhované opatrenie, komerčné banky na Slovensku sú subjektmi privátneho a súkromného práva, a teda budú postupovať, tak ako som povedal, budú znižovať úrokové sadzby na vklady, zvyšovať úrokové sadzby na úvery a zvyšovať poplatky.
Minister Kažimír hovorí, že nič sa veľkého nedeje, že banky len o jeden kvartál budú platiť dlhšie na účet teda štátnych finančných aktív. Ale banky si tieto peniaze naozaj vytiahnu od tri a pol milióna občanov, ktorí dnes majú účet v bankách. Tomu, podčiarkujem, sa nedá zabrániť žiadnym zákonom ani žiadnou novelou žiadneho zákona.
A teraz vzniká otázka, ak si všetci pamätáte zákon o osobitnom odvode bánk, ten predsa jasne hovorí o tom, že peniaze, ktoré sa takto akumulujú na účte štátnych finančných aktív, majú účelovo jednoznačne slúžiť len a len na krytie nákladov na budúce systémové zlyhanie bánk, na nič iné nemajú slúžiť, podčiarkujem, len na budúce systémové zlyhanie bánk.
Ak teraz chcete urobiť novelou príslušnej legislatívnej normy zmenu, že tieto peniaze môžu byť použité, a myslím, že tá vaša dikcia presne hovorí toto, na podporu subjektov, ktoré slúžia na podporu podnikania, proste povedzme si to otvorene (Slovenská záručná a rozvojová banka), ja sa pýtam, kde máme dnes istotu, že v budúcnosti takéto peniaze z osobitného odvodu bánk nebudú slúžiť napríklad na zvýšenie platov učiteľov, zvýšenie platov lekárov, na oddlženie nemocníc, ktorých dlh sa dnes odhaduje na úrovni približne 400 mil. eur, na vyplácanie ja neviem trinásteho, štrnásteho dôchodku, že takto nebudú tieto peniaze z prísne účelového viazaného fondu použité na čokoľvek, čo si v budúcnosti, a to je jedno, či ľavicová alebo pravicová vláda zmyslí? Tak potom sme objavili nejaké záhadné perpetuum mobile. Potrebujete peniaze? Však peniaze máme na účte štátnych finančných aktív. Ja sa pýtam, čo budeme robiť v budúcnosti, a to nemusím maľovať čerta na stenu, že dôjde k systémovému zlyhaniu kľúčových najväčších štyroch komerčných bánk na Slovensku, stačí, že padne jedna jediná malá alebo stredne veľká banka a budú v ohrození vklady vkladateľov
Neviem, kto v miestnosti vie o tom, že v súčasnosti je Fond ochrany vkladov vypnutý. V súčasnosti banky neprispievajú do Fondu ochrany vkladov. Je tam príspevok, aby som bol úplne exaktný a presný, som sľúbil technokratickú diskusiu, vo výške 0,03 %, čiže 3 stotiny percenta zákonom stanovenej bázy, ktorá presne hovorí, čo všetko spadá pod chránené vklady, no ale 0,03 % je takmer štatistická nula. Viete, aký bol ten príspevok pred tým? Bol 0,2 %. Čiže dnes je miera odvodov do Fondu na ochranu vkladov na úrovni približne jednej desatiny, ako to bolo predtým, s odôvodnením, že je to práve preto, že banky cez osobitné odvody kumulujú peniaze na účte štátnych finančných aktív, ako keby dočasne sme už nepotrebovali Fond ochrany vkladov.
No ale poďme ďalej v tejto úvahe. Takže zhodneme sa na tom, že dnes je takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, podotýkam, tie peniaze z účtu štátnych finančných aktív, ktoré majú slúžiť nielen na systémové budúce zlyhania bánk, ale aj na výplatu ohrozených, chránených vkladov v banke, ktorá skrachovala, lenže nezabúdajme na jeden dôležitý fakt. Minister Kažimír, premiér Fico hovoria síce pravdu o tom, že dnes je na tomto fonde približne 500 mil. eur, ale hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne 750 mil. eur, tak sa znižuje miera odvodu, osobitného odvodu bánk, na polovicu, a hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne hodnotu 1,45 % celkových aktív bankového sektora, tak sa tento fond vypína. Pozor, tam je dnes 500 mil., tých 750 mil. sa naakumuluje pomerne rýchlo, lebo to sú obrovské prostriedky, ktoré sú v stámiliónoch eur, dosiahneme trištvrte miliardy, znižuje sa odvod na polovicu, to hovorí súčasný zákon, to nehovorím ja, a keď tá suma naakumulovaných peňazí na osobitnom odvode bánk dosiahne zaokrúhlene 1,5 % celkovej hodnoty aktív bankového sektora, tak sa tento osobitný odvod vypína, dostaneme sa do stavu, že máme takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, onedlho vypneme aj osobitný odvod bánk. Čiže na ľavej strane, to sú pasíva, to sú finančné zdroje, sa tieto mechanizmy vypnú a na pravej strane, to je použitie týchto zdrojov, máme kreatívne nápady, na čo všetko sa tieto peniaze dajú použiť, momentálne je to na záchranu napríklad Váhostavu. Darmo je tam do toho mechanizmu strčená Slovenská záručná a rozvojová banka cez navýšené základné imanie.
Pozrime sa ďalej, ako to bude vyzerať v praxi, teda modelujeme situáciu. Dnes má Slovenská záručná a rozvojová banka základné imanie 130 mil. eur. Aby sa nám to ľahšie počítalo, povedzme, že to je 100 mil. Na záchranu a aspoň čiastočne výplatu malých veriteľov Váhostavu je potrebná suma 40 mil. eur. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa zvýši základné imanie Slovenskej záručnej a rozvojovej banky zo 100 mil. na 140 mil. Tvrdím, že Slovenská záručná a rozvojová banka tieto peniaze skonzumuje, a to hneď dvakrát. Po prvé, skonzumuje ich v okamihu, keď si nakúpi pohľadávky živnostníkov Váhostavu, použije 40 mil. a stane sa vlastníkom pohľadávok v rovnakom finančnom vyjadrení. To znamená, že jej základné imanie opäť pôjde dole na hodnotu 100 mil. Mala 140 mil., áno, vráti sa na stovku a za 40 mil. si nakúpi spomínané pohľadávky.
No ale kto z vás v tejto miestnosti verí, že tých 40 mil. v plnej výške, podčiarkujem, sa podarí Slovenskej záručnej a rozvojovej banke vydobyť z budúcich ziskov Váhostavu? Kto z vás tejto téze verí? Ono ako nakreslené to je fajn, ten papier znesie všetko. Ja by som v tomto smere naozaj žiadnym veľkým optimistom nebol. A teda pripusťme, že sa nepodarí tej banke tých 40 mil. vydobyť, čo urobí potom tá banka? No urobí to, čo jej ukladá zákon. Čiže vytvorí si opravné položky voči nedobytnej dubióznej pohľadávke. A vytvorí si z čoho tie opravné položky? No bude to na ťarchu zníženia základného imania. A jej základné imanie v tomto modelovom príklade bude 60 mil., bude nižšie, ako bolo pred vstupovom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky do celej tejto transakcie, preto tvrdím, že to je nikdy sa nekončiaci kruh.
A čo urobí potom Slovenská záručná a rozvojová banka? No opäť natiahne ruku voči účtu štátnych finančných aktív a bude si pýtať opäť doplnenie, dokŕmenie svojho základného imania. Čiže pred transakciou, pred vypuknutím problému s Váhostavom mala základné imanie 100 mil., navýšila si ho o 40 mil., tie spotrebovala, lebo kúpila pohľadávky živnostníkov. A keďže to budúcnosti nevydobyla od Váhostavu, tak klesne to na 60 mil., čiže skonzumuje, opakujem, tie peniaze hneď dvakrát a bude mať nižšie základné imanie, ako ho mala pred spustením celej tejto transakcie.
Takže tvrdím, že takýmito opatreniami, pokiaľ nedôjde k ich rýchlej a zásadnej korekcii, napríklad aj v druhom čítaní si korekciu predstaviť viem, budem o nej o chvíľočku hovoriť, tak môže dôjsť až k demontáži princípov trhovej ekonomiky.
O tom žonglovaní s mierou uspokojenia pohľadávok živnostníkov som už hovoril, že to nikdy, ale nikdy nemôže byť produktom arbitrárneho stanovenia ľubovoľného politika, že tá miera uspokojenia sa musí vždy len a len odvíjať od, podčiarkujem, reálne načrtnutého reštrukturalizačného plánu na obdobie piatich rokov, ktorý navrhujú vo výbore veriteľov a schvaľuje súd.
Rovnako tu odzneli veľmi nebezpečné úvahy, ešte pred otvorením schôdze, z dielne vlády, hovoril o tom premiér v médiách, že uvažujete o zrovnoprávnení postavenia zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa. Prosím vás, maličké šťastie ma postihlo v uplynulých dňoch. A to bolo v okamihu, keď ste od tohto návrhu ustúpili, preto, že hneď ako v ekonomike dopustíte zrovnoprávnenie zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa, tak demontujete inštitút zabezpečenia, ale, pozor, ľubovoľnej pohľadávky. Čiže keď si aj kolega Hraško zoberie hypotekárny úver a banka bude chcieť po ňom, aby si zabezpečil svoju pohľadávku, tak sa nebude môcť banka posadiť ako záložný veriteľ na byt alebo dom, ktorý si kolega ako klient banky kúpil.
Hneď ako zrušíte inštitút zabezpečenia pohľadávok, končí sa akákoľvek sranda a stanú sa dve veci, banky budú mať na výber, buď nebudú financovať reálnu ekonomiku vôbec, ak im zoberiete inštitút zabezpečenia pohľadávok, alebo financovať ekonomiku síce budú, ale tú mieru rizika si zakomponujú do úrokovej sadzby. Čiže už nedostanete hypotekárny úver ani za 2, ani za 3, ani za 4 %, dostanete ho za 8, za 9, za 10 %, pretože hneď ako by sme banke z legislatívy Slovenskej republiky odňali možnosť si zabezpečiť svoju pohľadávku, tak banka celé to riziko premietne do úrokovej sadzby alebo zastaví en bloc akékoľvek úverovanie nielen fyzických osôb, ale aj reálnej ekonomiky vôbec. Je to opäť začiatok demontáže trhovej
Kapitalizácia pohľadávok štátu. Opäť odznelo z úst premiéra Roberta Fica, že bude zabezpečená tá pohľadávka, pohľadávka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky voči Váhostavu, pretože dôjde ku kapitalizácii, ktorá znamená, že pohľadávka zaniká a pretransformuje sa na účasť na základnom imaní. Je to inštitút, ktorý v súkromnom práve medzi obchodnými spoločnosťami funguje a funguje celkom úspešne.
Len podotýkam dve veci kľúčové.
Tento inštitút funguje len a len na základe dohody, to znamená, že ten, kto vlastní podnik, musí súhlasiť s tým, že jeho veriteľ si ide kapitalizovať svoju pohľadávku, a teda vstupuje do podnikania na jeho spoločnosti a tá pohľadávku v tom okamihu zaniká. A ja sa teda pýtam, akým zákonom chcete vynútiť súhlas vlastníka, dlžníka, Váhostavu, aby s takouto kapitalizáciou pohľadávky súhlasil. To mu súčasná legislatíva nenariaďuje, je to naozaj postavené len na báze dohody.
Po druhé, ak by aj k tomu došlo, tak štát prostredníctvom banky (záručnej) by sa stal síce v nejakom percentuálnom vyjadrení podielnikom alebo držiteľom obchodných podielov spoločnosti Váhostav, ale nezabúdajme na jednu kľúčovú vec, bude tak podielnikom na spoločnosti, ktorá je v úpadku, ktorej budúca miera ozdravenia, kedy a či vôbec sa ozdraví, je úplne, ako sa hovorí, vrabec na streche, to dnes nikto nevie. Ja sa pýtam, na čo bude štátu kapitálová účasť na podnikaní takejto spoločnosti?
No a nakoniec, toto tu už odznelo, ako potom v budúcnosti budú vyzerať verejné obstarávania, keď bude súťažiť štát so štátom. Čiže zadávateľom toho verejného obstarávania investorom bude štát, Národná diaľničná spoločnosť napríklad, a účastníkom súťaže bude štátom vlastnená spoločnosť, po tej kapitalizácii tých pohľadávok. Toto si tiež neviem celkom dobre predstaviť.
Takže nežonglujme tu ani s návrhmi na kapitalizáciu pohľadávok, keď celkom presne nepoznáme ten mechanizmus a dodnes ho nikto z vlády ani nepredstavil, ako v praxi by bol takýto mechanizmus vykonateľný tak, aby nebol poškodený verejný záujem.
K tým štyrom bodom, ktoré som zverejnil včera na blogu denníka SME, ktoré hovoria o tom, čo treba urobiť v súčasnosti. Urobme si jednu veľkú čínsku stenu. Jedna téma je, máme tu horúci zemiak v rukách, volá sa Váhostav. A za ním sú teda osudy stovák živnostníkov, majiteľov eseročiek a akcioviek a ich rodín. A na strane druhej tu máme nejaké budúce systémové opatrenia, ktoré majú vytvoriť vodotesné riešenie, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. Tak stojíme pred dvoma rébusmi, pred dvoma kľúčovými vecami a treba rozlišovať, nazvem to lex Váhostav, špeciálne riešenia práve na prípad Váhostavu, a potom systémové riešenia do budúcnosti.
Pokiaľ sa bavíme o tých štyroch opatreniach, ktoré o chvíľočku podrobne, detailne predstavím, čo s Váhostavom, čo s týmto horúcim zemiakom, tak netreba vylamovať otvorené dvere, treba sa len pozrieť na to, ako v iných krajinách vyspelých riešili podstatne väčší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku, ako Spojené štáty americké napríklad riešili v programe TARP, čo je Troubled Asset Relief Program, aby som bol presný, to znamená riešenie zlyhania alebo problémových aktív veľkých spoločností na americkom trhu, toto, a preto hovorím: Nevylamujme otvorené dvere, poďme sa z tohto programu poučiť a majme politickú odvahu také isté riešenie použiť s miernymi úpravami, samozrejme, aj v legislatívnom prostredí Slovenskej republiky.
Mnohí z vás si pamätajú, keď vypukla kríza v roku 2008 a padali na nos, pozor, nielen banky, veľké investičné banky v Spojených štátoch, ale aj veľké podniky a veľké poisťovne. Vtedy prišla americká administratíva s tým programom TARP. A čo bolo kľúčové v tomto programe? Boli to štyri veci, ktoré keď uplatníme aj na súčasný problém Váhostavu, tak máme problém vyriešený. To znamená, po prvé, U. S. Treasury, americké ministerstvo financií, nazvime to agent štátu, agent vlády, ktorý sa posadil ako záložný veriteľ na akcie podnikov, ktoré chceli vstúpiť do programu TARP. Ministerstvo financií spojených štátov vyčlenilo na tento program robustnú sumu v hodnote 700 mld. amerických dolárov, teraz predbehnem trošku chronológiu, chcem len podotknúť, na záver tento program dokonca bol ziskový pre americkú administratívu. Ukončila ten program v zisku a všetky podniky boli tak ozdravené, ale podstatné boli nasledujúce štyri body. Americká vláda sa posadila ako záložný veriteľ na akcie zachraňovaných spoločností. Ak chcete konkrétne mená, bola to nielen najväčšia banka Spojených štátov Citigroup, bola to nielen najväčšia poisťovňa nielen Spojených štátov, ale dokonca sveta, ak sa nemýlim, AIG a bol to jeden z obrovských gigantov automobilových, ktorý sa volá General Motors. Čiže boli tam aj podniky, aj banky, aj poisťovne. Vláda im poskytla peniaze, aby si sanovali súčasné problémy s insolventnosťou alebo s predĺžením. Aj rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi málokto v tejto snemovni ovláda. A videl som, že v diskusii na túto tému bol obrovský chaos, čo sa týka miery kompetentnosti, o tom budem o chvíľočku hovoriť. Čiže vláda im poskytla peniaze, ale povedala: „Chcem sa posadiť ako záložný veriteľ na vaše akcie.“
Záložný veriteľ na akcie, prosím vás, nie je to isté ako kapitalizácia pohľadávok, o ktorej hovorí premiér Fico, pretože kapitalizáciou pohľadávky v okamihu, keď ju vykonáte, zanikla vaša pohľadávka, bodka, koniec, a miesto nej máte neistý podiel v neistom systéme, mechanizme, ako to prebehne na báze dobrovoľnosti, že súčasný vlastník s tým musí súhlasiť, a navyše sa stávate podielnikom na spoločnosti, ktorej budúca schopnosť generovať zisky je veľmi otázna, nechcem hovoriť, že je blízka nule, lebo nie som vo Veriteľskom výbore Váhostavu.
Čiže to záložné právo na akcie znamená, že americká vláda v budúcnosti môže a nemusí toto právo využiť a jej pohľadávka za zachraňovanou firmou naďalej trvá, podčiarkujem. Cítite ten rozdiel medzi kapitalizáciou pohľadávok a zriadením záložného práva na akcie.
A teraz, pozor, v tom riešení, ktoré navrhujem ja, to riešenie ide ešte ďalej, o chvíľočku ho dostanete do lavíc vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré by požiadalo vládu, aby prijala legislatívne opatrenia, ktoré budú v sebe mať zainkorporované tie spomínané štyri opatrenia.
Tvrdím, nech sa štát posadí ako záložný veriteľ aj na akcie, poviem to ľudovo, všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom. Váhostav má nejakú matku. Tú matku vlastnia nejaké ďalšie dve staré matky. Z nich každá je vlastne nad nejakými dvomi ďalšími entitami. A končí to potom kde? Opravte ma, sú to Nový Zéland, Belize, neviem Honduras, či kde všade to končí. A vtedy budem všetkými desiatimi súhlasiť s tým, aby na záchranu pohľadávok veriteľov boli použité verejné prostriedky z účtu osobitného odvodu bánk, ak táto pohľadávka štátu nebude visieť na miere pravdepodobnosti Váhostavu v budúcnosti generovať zisky, ale bude zabezpečená týmito štyrmi inštitútmi, o ktorých hovorím, čiže záložné práva na akcie Váhostavu a všetkých entít, ktoré sú nad ním.
Po druhé, nech si štát zriadi záložné právo na majetok, ale nie Váhostavu, majetok Váhostavu je dávno celý do posledného eura založený v prospech bánk. Ak tu opakovane hovorí kolega Lipšic o tom, aký je problém s Váhostavom, veď Váhostav má za 147 mil. aktív a za nejakých 132 mil. záväzkov. No tak teda nech sa tie aktíva speňažia a z výťažku speňaženia toho majetku nech sa uspokoja živnostníci. Je to číry, nekompetentný nezmysel, ktorý má ďalších asi päť vecných argumentov, hovoriacich o tom, že je to nezmysel, budem o tom o chvíľu hovoriť. A preto hovorím, nech si štát zriadi záložné právo, nie na majetok Váhostavu, ale na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, poviem to tak pre krátkosť času a pre zjednodušenie.
Po tretie, veľmi kľúčový inštrument, ktorý už dnes umožňuje platná legislatíva. Mnohí z vás sa možno s tým stretli. Ak si korporácia berie úver z komerčnej banky a banka cíti, že u toho dlžníka môžu byť v budúcnosti problémy so splácaním tohto úveru čo urobí banka? Vypýta si okrem záložného práva na majetok, na akcie osobné ručenie spoločníkov, nech si vypýta štát za 40-miliónovú úverovú linku, ktorú poskytne, a teraz neriešim, či to má byť cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku alebo inými kanálmi, tieto tri spôsoby zabezpečenia, záložné právo na akcie, záložné právo na majetok a osobné ručenie spoločníka, tvrdím, nielen spoločníka Váhostavu, ale, opäť, celým svojím osobným majetkom všetkých spoločníkov v tých kastlíkoch, v tých entitách nad Váhostavom až po úroveň prijímateľa konečných výhod. A je to jedno, či bude z Belize alebo z Nového Zélandu.
A štvrtá podmienka, tá už nemá charakter zvyšovania, povedal by som, miery vymožiteľnosti tej pohľadávky štátu za Váhostavom, ale hovorí skôr o tom, že v takomto prostredí sa uplatňuje tzv. disclosure, klauzula odkrytia, zverejnenia všetkých informácií, ktoré sa týkajú akýchkoľvek finančných tokov, akéhokoľvek prevodu majetku, či už sa odohráva vnútri ekonomicky prepojenej skupiny alebo v transakciách s tretími stranami všetkých tých schém, ktoré boli koniec koncov publikované, čiže finančné transakcie týchto kastlíkov s treťou stranou alebo vnútri ekonomicky prepojenej skupiny a disclosure znamená, že v takomto prípade ministerstvo financií by malo mať na dennej báze odkryté všetky informácie týkajúce sa finančných transakcií, či došlo k prevodu majetku, ak k nemu došlo, kto bol kupujúci za aké ceny a tak ďalej a tak ďalej. Inými slovami, opäť, keď to zjednoduším, vtedy už sa Váhostav nebude správať ako subjekt privátneho práva, jeho povinnosť zverejňovania informácií bude blízka akejkoľvek verejnej inštitúcii. Keď dnes kolega Jurzyca napíše list na Štatistický úrad, že chce také a také informácie, podľa zákona by ste ich tak mali bezodkladne dostať. Čiže je to klauzula disclosure, ľudovo povedané, sa musí vyzliecť Váhostav a všetky entity nad ním donaha, ľudovo povedané, a musí zverejniť úplné akékoľvek transakcie, ktoré sa objavia v účtovníctve na súvahe, na výsledovke nielen dlžníka Váhostavu ale aj všetkých entít nad ním.
Pri splnení týchto štyroch podmienok má štát ošetrené svoje riziko miery návratnosti. Keď už raz chce vláda použiť 40 mil. eur z účtu štátnych finančných aktív, tak, prosím vás pekne, nech si takto týmito štyrmi spôsobmi zabezpečí svoju pohľadávku. A vtedy, vám garantujem, tá pohľadávka bude dobytná a bude dobytná v plnej výške.
Povedal som pred chvíľou, že americká administratíva keď spustila program TARP, na realizácii ktorého sa zúčastnili obrovské spoločnosti, plánovala na tento program použiť 700 mld., nakoniec použila nejakých 475 mld. Viete, koľko získala americká vláda na tejto transakcii? Robí to 26 mld. amerických dolárov, znamienko plus pre verejný záujem Spojených štátov, pre verejný rozpočet Spojených štátov, plus 26 mld. dolárov. Prečo sa tak stalo? Postupovala štandardnými spôsobmi, postupovala tak, že mala tie pohľadávky zase ľudovo povedané, prezabezpečené. Viete, že sme tu mali pred pár rokmi situáciu v bankovníctve, že dostali ste úver 100 a banka chcela zábezpeku v hodnote 300. Veď deväťdesiate roky boli o tom, že hodnota zabezpečenia bola 2,5- až 3-násobkom hodnoty úveru. Všetko je na svete objavené, netreba vylamovať otvorené dvere, treba mať politickú odvahu sa odkryť, demaskovať, rozhodnúť sa slobodne. A ak to myslí aj premiér Robert Fico vážne s tými zlými štatutármi, konateľmi Váhostavu, tak nie je cesta len cez špeciálneho prokurátora, nám oznámil cez médiá, že s ním sa stretol, rokoval, avšak padni, komu padne. Ja sa teraz bavím rýdzo, ale rýdzo len ekonomickej stránke veci a viem si predstaviť, že je takto zabezpečená pohľadávka štátu. Potom nemám problém všetkými desiatimi zahlasovať za ten návrh, áno, nech sa to použije aj z účtu štátnych finančných aktív. Ale môže byť na konci dňa ešte zisková.
Ak sa pýtate, z čoho vznikol vlastne zisk, U. S. Treasury na tejto transakcii, no je to z toho, že keď si vytvorili Security Pledge, záložné právo na akcie alebo si tie akcie kúpili za špeciálne stanovenú cenu, lebo tie podniky padali, nie štát bol povinný komusi pomáhať, tie podniky to potrebovali, tak v okamihu, keď došlo k ukončeniu ozdravného procesu, že podnik bol zachránený, tak tie podniky urobili buyback, spätne sa vykúpili vlastne z tejto povinnosti. No ale vykupovali tak svoje vlastné akcie za cenu vyššiu, ako bola cena, pri ktorej ich zakladali v prospech amerického ministerstva financií. To znamená, že na konci dňa verejný záujem nielenže bol ochránený, ochránený tu znamená nulu, „čo si požičal subjektu súkromného práva, to sa ti vráti, to je nula,“ ale to sa skončilo robustným ziskom pre americkú administratívu. O tom už médiá písali pomerne málo, lebo, zas prísne vzaté, štát by nemal zarábať na takýchto transakciách.
Tu chcem ale iba, viete (hyperbola ekonomická), ukázať, že existuje spôsob, ako verejné zdroje požičať, verejné zdroje ochrániť a ešte aj s malou maržou získať späť. Poďme do toho. O malú chvíľu, nestihol som to, lebo ráno pri prezenčke nebola pani, ktorá tam vždy sedáva, tak nemal mi kto to urobiť, rozmnožiť 150-krát do vašich lavíc toto uznesenie. Ale myslím si, že sa to o malú chvíľu stane, preštudujte si to a budem sa veľmi, veľmi uchádzať o podporu aj jedného, aj druhého tábora, pokiaľ ide o podporu takéhoto riešenia.
No poďme, ako som sľúbil, si teraz pohovoriť trošku o tých návrhoch, ktoré boli poloamatérske, dokonca až za hranou zdravého rozumu. A ja sa to nebojím povedať, aj keď mi tu Béla ráno hrozil tak žoviálne, ako to vie len on robiť, že tie návrhy vzišli aj z dielne opozície.
Poďme na ten návrh, ktorý tu, myslím, osemkrát zopakoval kolega Lipšic v diskusii, že Váhostav má majetok 147 mil., záväzky niekde v hodnote 130 mil. a nejaké drobné. Však poďme speňažiť ten majetok, avšak živnostníci pritom dostanú 100 %. Prosím vás pekne, toto môže tvrdiť len buď ekonomický diletant, alebo možno je to tvrdenie z nevedomosti, že nie sú to diletanti v jeho okolí, ktorí mu to poradili, lebo išiel do verejnej zbierky listín, vytiahol si súvahu a výsledovku Váhostavu a zistil, aktíva sú vyššie ako záväzky, však máme, z čoho to mať, 100 % uspokojme. Pre toho, kto trošku rozumie problematike a držal aspoň raz v živote súvahu a výsledovku firmy, poviem ja som držal 15 rokov vždy na stole každých desať dní bilanciu v zložení súvaha a výsledovka spoločnosti, ktorá mala celkove aktíva v hodnote 1,5 mld. eur, teda trošku rozumiem čítaniu týchto čísiel. Ja sa nevyznám v právničine tak ako kolega Lipšic alebo minister Borec, ale zase nesnažím sa byť univerzálny politik a robiť vyhlásenia na všetko, aj na zahraničnú politiku, aj na imigračnú politiku, aj na bezpečnosť v štáte, držím sa svojej ekonomickej témy. Ja neverím univerzálnym politikom, ktorí rozumejú všetkému. A toto bol možno tento prípad kolegu Lipšica.
Prečo o tom hovorím. Statický pohľad na bilanciu Váhostavu a jeho majetok v hodnote 147 mil. eur, priatelia, vám nič, ale nič nevypovedá o miere likvidnosti tohto majetku, to znamená, ako rýchlo a za aké ceny viete tento majetok speňažiť. Každý, kto rozumie tejto problematike, vám potvrdí, že pri likvidačnom rozpredaji majetku (konkurz) sa často výťažok rovná zlomku účtovnej hodnoty majetku, pretože tých 147 mil., to nie je suma, ktorú dostanete zajtra pri likvidačnom rozpredaji majetku Váhostavu. To je suma, ktorá vznikla ako? Veď to sú elementárne ekonomické poučky, obstarávacia cena, mínus historické odpisy, rovná sa nejaká zostatková účtovná cena. Ale aká je potom reálna cena, sa pýtam. Každý z vás, kto si kúpil auto, asi bude so mnou súhlasiť, v okamihu keď opustilo showroom, to auto kleslo o 20 % na reálnej trhovej hodnote. Prečo to tak je? Už ten, komu ho budete predávať, bude jeho druhý majiteľ v poradí, a tak trhová hodnota vášho auta je naozaj mínus 20 %, ešte nemá len 5 km, ste len vyšli zo showroomu z predajne.
Druhá poznámka. Budem to musieť trošku detailne vysvetliť, čo sú podsúvahové, prosím vás pekne, položky. V podsúvahe sa účtuje napríklad banková garancia. Viete, akú dnes načerpal bankovú garanciu Váhostav? 50 mil. eur je zaúčtovaná v podsúhave banková garancia. Poviem, čo znamená tento inštrument. Tým sa chráni Národná diaľničná spoločnosť voči prípadu, keby Váhostavu ostali rozostavané úseky diaľnic, zbalil by miešačky a odišiel by. Čo sa s tým deje teraz? Tak komerčné banky, nebudem ich menovať, aj keď viem, ktoré sú to, vystavili garanciu v mene Váhostavu v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti vo výške 50 mil. eur, to pán Lipšic nevidí v súvahe, lebo to je podsúvahová položka. Tá vchádza do súvahy, až keď pôjde k realizácii tej garancie. Ak Váhostav nechá po sebe nedokončené úseky diaľnic, tak banky, ktoré boli issuermi, ktorí vystavili ten inštrument, budú platiť Národnej diaľničnej pokutu za Váhostav vo výške 50 mil. A tie banky majú pritom tú garanciu opäť zabezpečenú. Preto hovorím, že dnes je takmer celý majetok Váhostavu založený v prospech bánk. Cítime tú mieru nekompetentnosti, ak niekto tvrdí, že Váhostav má majetok 147 mil. eur, aby sme išli ho predať a vo výške 100 % uspokojiť drobných živnostníkov? Ten, kto tú vetu povedal, a je mi to ľúto, áno, je to kolega Lipšic, aj keď ju zopakuje 30-krát, je to bohapustý amaterizmus. Už len neviem, či ho šíri vedome alebo z nevedomosti. A to je v princípe jedno, lebo ono to odznie, zaznamenajú to médiá a takto sa dezinterpretuje problém. Ak máte v krivom zrkadle nastavený ten problém, nikdy naň nenájdete efektívne a účinné riešenie. Najprv treba vystrieť, narovnať to zrkadlo, aby ste ten problém videli reálne. Potom pri istej dávke kompetentnosti existuje aká taká šanca účinné riešenie nájsť. Takže, prosím vás, nenarábajme s takýmito tvrdeniami, ktoré nemajú s ekonomickými pravidlami nič, ale doslova nič spoločné.
Pýtam sa teda, aby som bol čestný a úprimný, či pán Lipšic a tí insitní ekonómovia v jeho okolí predtým, než mu dali túto vetu, že to tam stále opakuje na tej schôdzi, naozaj si zobrali len súvahu a výsledovku z tej zbierky listín, ktorú tam musí každý zverejniť, alebo či urobili aj test, to je úprimná otázka, bilancie Váhostavu, tak ako ho robí ktokoľvek z veľkej audítorskej štvorky. A ten test hovorí, že tá schopnosť generovať budúce zisky, ak si vypočítate čistú súčasnú hodnotu budúcich hotovostných tokov akejkoľvek ozdravovanej spoločnosti, tiež dokáže ten súčasný majetok zhodnotiť alebo znehodnotiť, lebo schopnosť v budúcnosti generovať hotovostné toky hovorí niečo o tom, do akej miery váš majetok je dubiózny alebo nie je dubiózny, či sa investície investované do majetku vrátia alebo nevrátia nikdy. Opakujem, pri likvidačnom rozpredaji spoločnosti je to často zlomok, zlomok účtovnej hodnoty, nehovoriac o tom, že tak ani nemáte čo predávať, lebo ten majetok je založený v prospech bánk.
Prečo som v poradí druhom z tých štyroch opatrení navrhoval, aby si štát zobral záložné právo na nie majetok Váhostavu, ten má trhovú hodnotu blízku nule, alebo je založený v prospech zabezpečených veriteľov, ale aby si zobral štát záložné právo na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, až po úroveň konečných prijímateľov výhod, lebo podľa klauzuly číslo štyri, ktorú navrhujem, to je disclosure, by vzniklo špeciálnym zákonom odkrytie všetkých týchto majetkových pomerov.
Tak a úplný vrchol dosiahol návrh kolegu Mira Beblavého, keď hovoril o tom, a myslím, že to navrhoval po tej straníckej linke jeden nemenovaný primátor nemenovaného mesta, aby na princípe solidarity sa poslanci vzdali 80 % aprílovej výplaty a poslali to na Združenie živnostníkov, ktorých pohľadávky nie sú uspokojené, že teda keď tí živnostníci dostanú 15 %, tak nech dostanú aj poslanci tých 15 % z aprílovej výplaty. Prosím vás pekne, aby sme sa správne pochopili, aby ma nikto v sále a ani médiá nedezinterpretovali, s plnou vážnosťou, teraz dám špás bokom, ja si princíp solidarity ctím a vždy si ho ctiť budem a prispievam každý mesiac na Dobrého anjela, ja si ctím solidaritu, ale nie takúto solidaritu, pretože prečo je to aprílová výplata? Veď potom sa zrieknime 85 % našich platov za štvorročný volebný cyklus. A prečo sa máme zrieknuť len 85 % našich platov? Tak sa zrieknime 100 % našich platov. A prečo sa máme zrieknuť len platov? Veď nosme každý mesiac do parlamentu vlastné úspory, ktoré sme v minulosti našetrili. Tak to nosme. Ja sa pýtam ešte raz, keby toto vzniklo z dielne ľubovoľnej inej politickej strany, tak ma to neprekvapí, ale z dielne politickej strany, ktorá vyhlasuje, že chce po voľbách 2016 riadiť krajinu a chce nahradiť pri kormidle SMER, to ma prekvapuje, toto majú byť tie kompetentné návrhy? Čiže nemýľme si to, ešte raz s plnou vážnosťou ja si vážim a vždy si budem vážiť princíp solidarity, ale tu sa bavíme o nejakom probléme robustnom, ktorý vznikol, poďme riešiť tento problém, nechoďme sa predbiehať v populistických návrhoch kto kedy akého percenta svojej mzdy sa vzdá. Ja si osobne svoju mzdu vážim za prácu, ktorú v parlamente robím. Ja viem, že sú medzi nami aj poslanci, ktorí za tri roky povedali jedno jediné slovo, to bolo slovo sľubujem, keď skladali poslanecký sľub. Ja viem, že sú aj takí. Nech to posúdia voliči, posúďte to vy, či ja patrím k tejto skupine poslancov, ale myslím si, že každý za svoju prácu má dostať trhovo primeranú odmenu. A naozaj za riešenie nepovažujem to, čo tu odznelo. A myslím, že to máte tiež v laviciach vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré dostalo ľudové označenie, že to je to uznesenie o solidarite. Buďme solidárni, ale, prosím vás, nerobme si z toho srandu.
Tu je robustný problém, tu môže nielen skončiť na úrade práce 1 500 zamestnancov, nedokončené rozostavané úseky diaľnic... (Reakcia z pléna.) Počkaj, Julo, vydrž. Ja patrím k tým slušným, ktorí nepokrikujú, keď niekto je v rozprave. Dúfam, že doteraz, s tým, čo som hovoril, s tými mnohými ekonomickými tézami si súhlasil. Či nie je to tak? (Reakcia z pléna.) Dobre, ja nemám obavy, kto bude stavať diaľnice. Počul si tie štyri opatrenia, ktoré som navrhol? Tie znamenajú vyzlečenie súčasného vlastníka nielen Váhostavu, ale aj všetkých entít nad ním donaha. Už to neviem zrozumiteľnejšie povedať. A je poctivé, Július, toto, čo hovorím. Ale nezavádzajme sa tu tvrdeniami typu, že Váhostav má... (Reakcia z pléna.) Veď ja nechránim Váhostav, ale to je bohapustá lož, ak niekto povie, že má Váhostav majetok, nech ho rozpredá a uspokojíme živnostníkov vo výške 100 %. Ja by som potom urobil z človeka, ktorý toto tvrdí, ministra financií, nech to potom urobí v praxi a dokáže, že to je vykonateľné. To je bohapustá lož, opakujem. A ešte som schopný prijať variant, že je to z nevedomosti. Ale ak je to robené vedome, tak potom už mám s tým naozaj problém.
Dobre, takže insolvencia a predĺženosť. To sú takisto pojmy, ktorým, netvrdím, pár jednotlivcov rozumie v tejto sále, ale, prosím vás pekne, insolvencia znamená, keď nemáte hotovostné toky, nemáte peniažky a dlhujete viac ako dvom veriteľom zaplatenie faktúr za dobu vyššiu ako x dní. To je insolvencia, predĺženosť znamená, keď máte záväzky vyššie ako majetok. A opakujem, v účtovnej hodnote ten Váhostav má majetok vyšší ako záväzky. Problém Váhostavu boli hotovostné toky, bol cash, nemal za čo platiť karty na PHM, nemal za čo platiť mobily. Prečo tam z tej schránky prišlo 20 mil. eur, aby tá spoločnosť dožila aspoň bez spustenia procesu reštrukturalizácie. Chýbal tam, opakujem ešte raz, cash. Nemýľme si tieto dve kategórie. Úplne sú to rozdielne veci, naozaj, z rozdielneho súdka. A myslím si, že doterajšia diskusia na túto tému jasne ukázala tiež pomerne nízku mieru porozumenia tejto téme.
Poďme ale teraz k tým deviatim.
Ja som hovoril o štyroch opatreniach, ktoré sú použiteľné na riešenie prípadu Váhostavu. Možno sa niekto opýta, či to neznamená vyvlastnenie, či to nenarazí na súlad s ústavou. Ja tvrdím, že to neznamená toto, pretože štát by inak poskytol z účtu štátnych finančných aktív peňažné prostriedky pre dlžníka, ktorým je dnes Váhostav, a on by si túto pôžičku zabezpečil tými spomínanými štyrmi zabezpečovacími inštrumentmi, ktoré som nevymyslel ja, ktoré vymyslela americká administratíva, keď sanovala výrazne väčšie problémy, ako je dnes problém Váhostavu. A podarila sa tá sanácia a podarilo sa to na konci dňa s plusovým znamienkom pre ochranu verejného záujmu. Nechcem sa už opakovať.
Týchto deväť opatrení, ktoré vidíte tu predo mnou, to sú opatrenia úplne z iného súdka a týkajú sa systémových riešení problémov do budúcna, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. A koniec koncov ich máte tiež formou uznesenia Národnej rady v laviciach ešte z minulého týždňa, myslím, mali ste ich tam už skôr, než došlo k odvolávaniu kolegu Figeľa.
To prvé opatrenie hovorí o tom, aby pred spustením procesu reštruktúry vlastníci vrátili do spoločnosti nerozdelený zisk za päť účtovných období. Tu vládny návrh hovorí, ak sa nemýlim, o dvoch rokoch, ja hovorím o piatich. Je to vec diskusie, je to vec koniec koncov vždy aj arbitrárneho stanovenia. A toto opatrenie má obrovskú preventívnu moc, pretože zabráni dopredu vytunelovať spoločnosť a potom ju pustiť do reštruktúry alebo do konkurzu. Pritom ozdravenie znamená, či sa nám to páči alebo nepáči, áno, odpis istej časti dlhov. Veď preto je ozdravenie ozdravením. Ale ak chceš do toho procesu vstúpiť, tak najskôr vráť do spoločnosti zisky, ktoré si si rozdelil z účtu rozdelených ziskov na obdobie uplynulých piatich rokov.
Druhý navrhovaný teda bod hovorí o tom, ako by sa nanovo malo hlavne zadefinovať, ale najmä realizovať v praxi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb. Viete veľmi dobre, že takýto inštitút máme už dnes v Obchodnom zákonníku, ale, bohužiaľ, stáva sa vykonateľným až v okamihu, keď je zapísaný aj v obchodným zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom tento inštitút. Inými slovami, aby bolo zrozumiteľné to právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb, ak odberateľ Váhostav nezaplatí malému živnostníkovi za dodaný tovar, tak sa, bohužiaľ, Váhostav nestáva vlastníkom toho dodaného tovaru alebo služby, ale stane ním až v okamihu zaplatenej faktúry. Čo by to na konci dňa znamenalo? Ten verejný obstarávateľ, investor, Národná diaľničná spoločnosť, nemôže prevziať dielo, lebo to dielo nebude vlastníkom toho, kto ho zhotovil, teda Váhostavu. Vždy na tom diele bude mať určitú percentuálnu časť ten z poddodávateľov, ktorého faktúry neboli zaplatené. To sa dá urobiť vo finančnom vyjadrení. Preto sme tam zahrnuli nielen tovary, ale aj služby. A, opakujem, takýto inštitút dnes v Obchodnom zákonníku máme, ale sa stáva vymožiteľným až v okamihu, keď je zapísaný v hospodárskych zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom. A preto navrhujeme, aby novelou zákona o verejnom obstarávaní toto bolo stanovené ako povinnosť. To znamená, ten generálny zhotoviteľ diela by mal povinnosť zapísať do obchodných zmlúv s tými 1 200 alebo koľko podzhotoviteľmi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb viazané až na okamih zaplatenia faktúry.
Tretí návrh hovorí, veľa sme počuli doteraz aj z dielne podpredsedu vlády ministra financií Kažimíra o tom okamihu, že daň z pridanej hodnoty sa bude platiť len zo zaplatených faktúr, naopak, ale odberateľ Váhostav si nemôže uplatniť nadmerné odpočty DPH, pokiaľ on sám tie faktúry podzhotoviteľovi nezaplatil. Tu je jeden rozdiel. Náš návrh hovorí o tom, aby to nebolo limitované sumou 75-tisíc eur ročného obratu. Mnohí podnikatelia už sa na Slovensku právom tešili, že konečne sa zavedie poriadok aj do tejto oblasti, že pokiaľ ty mi nezaplatíš faktúru, prečo ja by som mal štátu odviesť daň z pridanej hodnoty z nezaplatenej faktúry. Možno starší pamätníci aj Lojzo Přidal si bude pamätať, že takéto opatrenie sme tu už pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi v legislatíve mali. To znamená platbu DPH až po zaplatení faktúry. Zneužívalo sa vtedy tým, že vy ste urobili len čiastočnú úhradu faktúry a v princípe už si mohol ten odberateľ, teraz Váhostav, uplatniť nárok na nadmerný odpočet, aj potom, čo čiastkovo len uhradil tú faktúru, nehovoriac, že pri veľkých projektoch, infraštrukturálnych projektoch sú často tie faktúry platené v splátkach. Je tam nejaký splátkový proste režim a málokedy sa tie objemné faktúry platia ako one-step, jednorazovo.
Ale v čom je rozdiel predkladaného návrhu v tom bode tri oproti vládnemu návrhu. Rozdiel je v tom, aby to nebolo limitované a viazané teda na ten ročný obrat do výšky 75-tisíc eur, lebo sa to dotkne, podčiarkujem, nepodstatnej časti podzhotoviteľov. Veď zo zákona sa stávate povinným platcom DPH, keď prekročíte 12 mesiacov po sebe obrat vo výške. A to je nejakých 49 790 eur. Zaokrúhlime si to na 50-tisíc eur. Vtedy sa stávate zo zákona povinným platcom DPH. A to, čo navrhuje Peter Kažimír, že budete platiť dépeháčku len vtedy, keď vám tá druhá strana zaplatí faktúru, končí pri ročnom obrate 75-tisíc. Čiže sa to v princípe dotkne subjektov, ktoré sú presne v tom intervale ročného obratu od 50-tiscí, hovorím okrúhle čísla, do 75-tisíc.
My navrhujeme, poďme s týmto opatrením na úplný strop, až pokiaľ nás pustia nariadenia Európskej komisie. Tam je, bohužiaľ, limit. S tým neurobíme nič. A ten znie 500-tisíc eur ročného obratu. Prečo toto nejdeme uplatniť, aby sme rozšírili tú množinu podzhotoviteľov, ktorú zasiahneme v pozitívnom slova zmysle týmto opatrením? Odpoveď je, že sú tu isté obavy, ako to zafunguje. Ja tvrdím s plnou vážnosťou, že toto opatrenie má neutrálny dopad na okruh verejných financií. Veď ten je predsa matematicky vodotesný. Hneď ako podzhotoviteľ nemá zaplatenú faktúru, tak musí odviesť DPH, ak ju zaplatenú mať nebude, po novom nebude odvádzať DPH, ale súčasne odberateľ Váhostav keď nezaplatil faktúry, si nebude uplatňovať nárok na nadmerný odpočet DPH. Čiže keď to dáte spolu na jeden stôl, tak má to, podčiarkujem, neutrálny dopad na okruh verejných financií. Prečo sa toho bojíme? Poďme úplne na strop až do výšky, kam nás pustia európske normy. A to je tých 500-tisíc eur ročného obratu.
No a teraz bod číslo štyri, to je vlastne ten veľmi diskutovaný, pokiaľ ide o minimálnu mieru uspokojenia, teda toho výťažku z reštruktúry pre malých podzhotoviteľov. Myslím, že o tom hovorila aj kolegyňa Lucia Žitňanská, že tých 50 % ako minimum, ktoré by mal z reštruktúry dostať veriteľ, to funguje v Českej republike. Minister Borec hovorí, že priemer z doterajších viac ako 500 podnikov je tu niekde okolo 30 %. Ale, ešte raz, nemali by politici nikdy sa snažiť arbitrárne toto číslo stanoviť, lebo sú tam na veľmi tenkom ľade, až dokonca za hranicou zlikvidovania inštitútu reštrukturalizácie, preto my navrhujeme, že, dobre, nech je miera výťažnosti alebo uspokojenia veriteľov minimálne 50 %. Ak ale ukáže reálny reštrukturalizačný plán, že na to jednoducho podnik z toho generovania budúcich ziskov nemá, tak potom nech je tá miera minimálne na úrovni dvojnásobku predpokladaného výťažku z konkurzu. Čiže buď to bude 50 %, nie preto, že to povedal ľubovoľný politik, ale jednoducho tá výkonnosť toho podniku aj za predpokladu, že sa podnik ozdraví, nebude taká, aby dosiahol 50-percentnú mieru uspokojenia veriteľov, tak nech je to potom minimálne na úrovni dvojnásobku výťažku z konkurzu. Ak by to malo byť menej, tak by mal byť potom podnik poslaný naozaj do likvidácie, bodka. Môžeme o tom opatrení diskutovať. Som prístupný ďalším zlepšeniam. To je asi to best, to najlepšie, čo v danej chvíli mi napadá.
Piaty bod hovorí o zákaze účasti vo verejnom obstarávaní pre firmy, ktoré sú v reštrukturalizácii. Pozor, nemýľme si to. To nie je forever, to nie je zákaz vo verejných zákazkách navždy, ale to je práve pre to obdobie, ktoré spravidla sa počíta na jednotky mesiacov, päť, šesť mesiacov, kým teda ten súd neschváli s definitívnou platnosťou reštrukturalizačný plán. Čiže rádovo päť, šesť mesiacov v tomto období by sa nemohla firma v reštruktúre zúčastňovať verejných obstarávaní. Myslím, že toto vo vládnom návrhu je. Tých deväť opatrení vznikalo predtým, než boli známe kontúry vládneho riešenia.
Šiesty bod, zákaz podnikania so štátom pre osoby, ktoré sú užívateľmi výhod z podnikov v konkurze alebo v reštrukturalizácii. Tu navrhujeme, aby právnické subjekty, osoby, ktoré sú spriaznené, ekonomicky prepojené s vlastníkmi podniku v reštruktúre a súčasne, to je dôležitá podmienka, podnikajú v tom istom odvetví, v našom prípade v stavebníctve, sa nemohli tri roky zúčastňovať verejného obstarávania. Čiže nie je ten podnik v reštruktúre, to som hovoril, to je na tých šesť mesiacov. Ak má zabezpečiť plnenie reštrukturalizačného plánu, musí byť vo verejnom obstarávaní aj v budúcnosti. Ale hovoríme o podnikoch, ktoré sú v akomkoľvek ekonomickom prepojení, ako skupina firiem s vlastníkom firmy v reštruktúre, aby sa tri roky nemohol zúčastňovať verejného obstarávania, ak podniká v tom istom odvetví. Toto opatrenie, opäť, má zamedziť tomu, čo sa na Slovensku stalo a stalo sa aj v prípade Váhostavu. Veď to nie je ten podnik, ktorý mal pôvodné problémy. To už je iný podnik, sa volá Váhostav – SK. Predtým tam bol iný Váhostav. V tom boli ponechané všetky záväzky a dlžoby, kvalitný, bonitný majetok bol prenesený na spoločnosť Váhostav – SK. Táto sa pustila dole, sa utopila tá prvá a tá druhá spoločnosť podniká ďalej. Aby sa toto nemohlo stávať, tak preto je spomínané opatrenie.
Siedme opatrenie. Pri veľkých stavebných zákazkách využíva Žltý FIDIC, kde tým, ktorí vedia, o čom je, tak sa ospravedlňujem za predsa len pár poznámok k tomu. Nie je to výplod ani produkt slovenských inžinierov. Je to vlastne produkt švajčiarskych stavebných inžinierov. Tam vznikol a ten, zjednodušenými slovami povedané, znamená, že verejný obstarávateľ si určí trasovanie, kadiaľ tá diaľnica má ísť, určí si jej parametre, či má byť štvorprúdová, šesťprúdová, a všetky technické riešenia ponechá na zhotoviteľa. To znamená, že zhotoviteľ rozhodne o tom, či mostové teleso má mať tri piliere, šesť pilierov, či majú byť tak hrubé, tak široké a či majú byť z dreva alebo z betónu. O tom celom si rozhodne zhotoviteľ. Ale, pozor, už potom nie je možný ani jeden jediný dodatok k zmluve.
A tie dodatky, to je tiež fenomén, s ktorým pri verejnom obstarávaní veľkých infraštrukturálnych projektoch Slovensko zápasí roky rokúce, odvtedy, ešte keď som ja nebol v politike. Mali sme aj také nejaké zmluvy, že mali 150 dodatkov. Ani to nebola celkom výnimka pri verejných obstarávaniach, preto hovorím, treba ísť cestou Žltého FIDIC-u.
Ale aby bol Žltý FIDIC vykonateľný, tak tu je jedna ešte kľúčová podmienka, na ktorú som zabudol, že vtedy investor, čiže štát a jeho agent, Národná diaľničná spoločnosť, musia mať projektovo úplne dovedenú k dokonalosti prípravu celého diela, to sú všetky územné rozhodnutia, stavebné povolenia, vysporiadanie pozemkové, proste všetko musí byť takto na tácke až po tú špecifikáciu zadania toho diela, toto všetko musí byť naozaj na tácke. A potom nech sa toho zhostia stavební inžinieri, ktorí nech potom postupujú podľa Žltého FIDIC-u.
Toto opäť nie je realita a prax Slovenska. Tu často platíme obrovskú daň za rýchlosť, chceme mať postavených veľa diaľnic naraz, podľa možnosti v danom volebnom období aby sa stihlo postaviť čo najviac, lebo však funguje to, ako to funguje. Teraz nepôjdem do témy korupcie a provízií a tak ďalej, na to sú tu iní odborníci. A daňou za toto, opakujem ešte raz, je, že potom podľa Žltého FIDIC-u nejdeme, alebo ideme a nie je splnená tá kľúčová podmienka, aby bola tá stavba, to dielo naozaj projektovo pripravené dokonale.
Ôsme opatrenie. Ide nám o širšiu definíciu v Trestnom zákone, širšiu definíciu pojmu poškodzovania práv veriteľov. Ja vám, prosím vás pekne, poviem jeden jediný príklad, ktorý sa dnes stáva. Aj tie spoločnosti, ktoré majú v obchodnej zmluve medzi dodávateľom a odberateľom zakomponovanú tú doložku prechodu práv vlastníctva tovarov a služieb na objednávateľa až v okamihu zaplatenia faktúry, tak často na súdoch toto nevymôžu. Stane sa vám tu, že ten objednávateľ, ktorý získal ten tovar alebo službu, za to, samozrejme, nezaplatil a urobí úpadok, proste vedome vyhlási na seba konkurz alebo reštruktúru, tak dokonca peňažný obnos zo speňaženia takéhoto diela, ktorého súčasťou sú poddodávky a neuhradené faktúry, tak peňažný výťažok z takéhoto diela nemá problém aj správca konkurznej podstaty zahrnúť do konkurznej podstaty. Toto je dnešná prax rozhodovania aj našich súdov, vyšetrovateľov, prokurátorov, preto hovorím, poďme na to oveľa, oveľa širšie.
Ja viem, vládny návrh tam spomína, myslím, zákaz vrátenia pôžičiek, ak spoločník poskytol pôžičku, tak potom si ju nemôže vytiahnuť, keď je v tom procese reštruktúry. A toto je veľmi zúžený pojem. Ja tu hovorím o niečom úplne širšom. Opakujem, toto už je potom práca zdatných právnikov. A keďže ja nechcem a nikdy nebudem univerzálnym politikom, tak sa držím ekonomických argumentov a nepôjdem tak detailne do právničiny, ale viem s určitosťou povedať, že je potrebné podstatne širšie nadefinovať inštitút poškodzovania práv veriteľov, nehovoriac o tom, že podľa platnej legislatívy vám tam musí súd ešte navyše, myslím, dokázať úmysel. No a ten sa dokazuje prekérne ťažko. Čiže aj dnes keď niekto hovorí veľmi silné vyhlásenia o postihovaní trestnoprávnom v tomto procese, tak verte mi, že to dokazovanie úmyslu pri poškodzovaní práv veriteľa bude brutálne ťažké. Nechcem byť zlý prorok a tak povedať, že bude dokonca nevymožiteľné a nikomu sa opäť nič nestane.
Takže, dámy a páni, máme v laviciach teda jeden návrh uznesenia Národnej rady, ktorým sa zaviaže vláda. To je týchto deväť systémových opatrení vztiahnutých na budúcnosť, aby sa takýto prípad už neopakoval, a spomínané štyri opatrenia dostanete, predpokladám, v najbližších minútach.
A uchádzam sa ešte raz o podporu kolegov, kolegýň z jedného aj z druhého tábora, podporu kvôli tomu, že možno na tom hlasovaní, hlavne teraz o tých štyroch opatreniach, ktoré by mali byť urobené formou špeciálneho zákona, ak chcete, uplatnite ho na všetky podniky, ktoré majú živú, prebiehajúcu reštruktúru. Nemám s tým problém.
Opakujem ešte raz, nejde o nič iné, len o vodotesné zabezpečenie pohľadávok štátu. Sú na to spôsoby. Objavili ich krajiny, ktoré riešili podstatne robustnejší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku. Si nemusíme vysvetľovať, čo by znamenal pre americkú ekonomiku krach poisťovne Citigroup, alebo AIG, alebo aj giganta General Motors, lebo nehovoríme len o bankách a poisťovniach. Vedeli, po prvé, ten problém vyriešiť. A súčasne vedeli ochrániť, a to mi v opatreniach vlády chýba, verejný záujem.
Možno sa v nasledujúcej diskusii niečo dozvieme od kolegu ministra Boreca, ale určite ma v tomto podporíte všetci, dodnes nikto nepredstavil reálny proces zabezpečenia 40 mil. eur, ktoré sa chystá minister Kažimír z účtu štátnych finančných aktív použiť na záchranu Váhostavu. To, že medzitým je ten prostredník, a to je tých niekoľko stovák drobných, to je len akože Zwischenstand, hej. Ale na konci dňa sú to peniaze štátnych finančných aktív, ktoré majú pomôcť Váhostavu.
A v tých štyroch opatreniach, o ktorých som hovoril, nájdete presne to, po čom mnohí aj novinári, ktorí píšu o ekonomike, hovorili, veď treba, aby na to doplatil ten, kto tú tému spôsobil. A to sú vlastníci, štatutári, konatelia. Ale už prestaňme sa tu klamať, že speňažíme majetok Váhostavu, tu speňažiť nie je čo, nedávno založený, v podsúvahe máte 50-miliónovú garanciu, už sa nebudem opakovať, tak spustite zajtra to speňažovanie majetku. Ak pritom nesiahnete na osobné ručenie celým svojím osobným majetkom majiteľa, dlžníka a majiteľov všetkých entít nad ním až po príjemcov konečných výhod, tak môžeme sa dnes so 40 mil. eur rozlúčiť. Ďakujem veľmi pekne.
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pani spravodajkyňa, dámy a páni, atmosféra v parlamente sa nám za ostatné dni poriadne vyostrila. A ja osobne so smútkom konštatujem, že sa na kilometre vzdialila od merita veci, kvôli ktorej sme sa zišli na tejto mimoriadnej schôdzi.
Chcem politicky podotknúť, že moji kolegovia zo Slovenskej občianskej koalície sa nezúčastňovali a nebudú sa zúčastňovať na stoličkovom kabarete. A naozaj krajine najviac prospeje, keď sa čo najskôr vrátime k prerokovávanej téme. A to mi dáva istú nádej.
Keď sa pozrieme na to, ako na Slovensku fungoval a dodnes funguje zákon o reštrukturalizácii a konkurze, možno sa všetci zhodneme na jednej vete, ktorá hovorí, chudobným exekúcie a bohatým reštrukturalizácie. Táto veta vo veľmi skoncentrovanej podobe vlastne vystihuje súčasný stav na Slovensku, pokiaľ ide o problematiku ozdravovania podnikov, respektíve problematiku zbavovania sa dlhov.
Na čom sa určite nezhodneme. A to treba brať ako objektívny fakt, jednoducho máme každý možno trochu iný pohľad na svet a na hodnotové rebríčky. Nezhodneme sa na dvoch veciach.
Tá prvá vec hovorí o tom, kto za to môže, kto je alebo nie je vinný za ten stav, ktorý vznikol. A to teraz nehovorím len o spoločnosti Váhostav, hovorím o všetkých spoločnostiach, pán minister Borec ma možno opraví, v ktorých v súčasnosti prebieha reštrukturalizačný proces. Myslím, že takýchto otvorených procesov je dnes okolo 160. A tých podnikov, ktoré už týmto procesom prešli doposiaľ v zmysle platného zákona, je vyše 500. Ale keď sa nemýlim, máme asi 160 živých exekúcií a reštrukturalizácií. Teda nezhodneme sa na tom, kto za to môže, kto je skutočným vinníkom, ale toto ja nepovažujem, ešte raz hovorím, za úplne najpodstatnejšie v situácii, pred ktorou stojíme.
Pre mňa je dôležité, že sa nezhodneme celkom ani na tom, ako má vyzerať, podčiarkujem, efektívne a účinné riešenie.
Ako hovorí premiér Fico, citujem: „Mlieko už bolo rozliate.“ A tu sa ukázalo, že medzi politikmi, veľmi nerád to konštatujem, je žalostne nízka znalosť problematiky, ktorá je, uznávam, veľmi komplikovaná, k čomu sa dostanem o chvíľočku neskôr, keď predstavím jednak deväť riešení, ktoré sú systémovými riešeniami, ktoré majú zamedziť, ak budú prijaté a schválené, tomu, aby sa kauza, ako je kauza Váhostavu, už nikdy neopakovala.
Ale nastal v tom istý posun, pretože teraz sa to všetko dynamicky veľmi vyvíja nielen zo dňa na deň, ale dokonca z hodiny na hodinu, tak sa pokúsim na záver môjho vystúpenia predstaviť aj štyri opatrenia, ktoré by sa mali vzťahovať na samostatný sólo prípad spoločnosti Váhostav.
Chcem pokračovať ale v technokratickej diskusii, hovorím, vecnej k meritu veci, a nie po tej stránke politickej, a teda hľadania, ako som hovoril, vinníka. Ak budeme pokračovať diskusiou, kto je vinný, kto za to môže, kto to spôsobil, tak konštatujem s plným presvedčením, že potom sa pravdepodobnosť nájdenia riešení limitne, bohužiaľ, blíži k nule.
Máme tu, hovorím to s plnou vážnosťou, nesporne nedokonalý, ak nechcem použiť silnejšie slovo, zlý zákon o reštrukturalizácii z roku 2005. A, bohužiaľ, musím konštatovať, že aj tzv. stará opozícia nie je v tomto celkom čistá. Ja o chvíľočku uvediem konkrétne vecné argumenty, ktoré podporujú toto tvrdenie.
Ale v tejto kauze ide nesporne o osudy ľudí a nielen tých niekoľko stovák živnostníkov a majiteľov malých eseročiek a akcioviek, ale na to nadväzujú, nabaľujú sa ešte aj osudy ich rodín, a preto si myslím, že o to dôležitejšie je nájsť vodotesné riešenia, ktoré naozaj zabránia v budúcnosti tomu, aby sa takýto prípad na Slovensku čo i len jeden jediný raz zopakoval.
My máme dnes na Slovensku vedených viac ako milión exekúcií, dobre počujete, milión exekúcií, vychádzam z tej prvej tézy, ktorú som povedal, pre chudobných exekúcie, pre bohatých reštrukturalizácie. A polovicu z toho jedného milióna exekúcií vedie proti svojim vlastným občanom štát. To sú všetci tí nedisciplinovaní, ktorí sú v omeškaní s platbami voči zdravotnej poisťovni, Sociálnej poisťovni alebo majú nedoplatky na dani z príjmu fyzických osôb alebo na dani z príjmu právnických osôb. Bohužiaľ, v tomto stave si treba priznať, že na konci výsledkom bude, že ak neurobíme veľmi rýchle a veľmi zásadné zmeny aj zákona o reštrukturalizácii a konkurze, tak výsledkom bude, že bohatí budú ešte bohatší a chudobní budú ešte chudobnejší. A v princípe ono sa to aj deje. A ten, kto si to nechce priznať, tak naozaj asi nevidí pre svoje vlastné chyby v zraku.
V ostatných dňoch sa nám tu roztrhlo vrece aj na pôde parlamentu s riešeniami a skutočne tých riešiteľov rébusu, čo ďalej nielen s Váhostavom, ale aj v oblasti systémových opatrení čo urobiť, je neuveriteľné množstvo. A musím konštatovať, že mnohé z týchto navrhovaných riešení, bohužiaľ, sa pohybujú na úrovni polokompetentných riešení, amatérskych riešení a dokonca aj naozaj úplne za čiarou, riešení čisto populistických, ktoré, priznajme si to všetci, sú často predkladané, áno, aj pod ťarchou a optikou blížiacich sa parlamentných volieb.
S plnou vážnosťou hovorím, aj keď kolega Béla Bugár tak zozadu pred chvíľočkou pohrozil, niektoré z týchto polokompetentných a amatérskych riešení, bohužiaľ, vzišli aj z dielne opozície. Opäť podložím tieto tvrdenia, verím, nepriestrelnými argumentmi a faktami.
Skúsme si zapamätať jednu dôležitú tézu, že miera absurdnosti niektorých návrhov sa zvyšovala priamo úmerne blížiacemu sa termínu tejto schôdze, mimoriadnej schôdze parlamentu. A počas rozpravy, hovorím, pred zaradením mimoriadneho bodu o odvolávaní Jána Figeľa z funkcie podpredsedu parlamentu tak na samotnej schôdzi tá absurdnosť niektorých riešení doslova a do písmena kulminovala.
Začnime teda vládou a návrhmi na riešenie, ktoré sme počuli v ostatných dňoch z dielne jednotlivých členov vlády, či už aj pána ministra Boreca, pána ministra Kažimíra, ale celé to zastrešuje pán premiér Fico.
Opriem sa o jeden citát z tlačovej konferencie premiéra, keď hovoril, že takéto riešenie, ktoré navrhuje vláda, nebude stáť, citujem, občanov Slovenskej republiky ani jeden jediný cent. Tým riešením má byť odkúpenie pohľadávok. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa naleje približne 40 mil. eur do navýšenia základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Táto banka, štátom vlastnená banka, podotýkam, si za tieto peniaze má odkúpiť pohľadávky, skrátim to na jedno slovo, živnostníkov a potom si má táto banka vymáhať tieto pohľadávky voči Váhostavu, dobre počujete, z jeho budúcich ziskov, ktoré sú veľmi na vode, sú veľmi neurčité. Nikto nevie, ozdravný proces Váhostavu do akej miery bude zdarný, do akej miery bude úspešný, či vôbec a kedy sa Váhostav ešte ozdraví. Počuli sme cez víkend aj mediálne vyhlásenia nového generálneho riaditeľa Váhostavu pána Moravčíka, ktorý hovoril o tom, že za daného stavu nevylučuje, že Váhostav bude poslaný do konkurzu.
Počuli sme tu mnohé tvrdenia, a tie boli naozaj z hodiny na hodinu, sa vyvíjali, o tom, že živnostníci dostanú mieru uspokojenia svojich pohľadávok. Najskôr to bolo 15 %, potom 40, potom 50, potom nakoniec 100. Ja si myslím, že nikdy by politici nemali šermovať takýmito číslami, pretože to, do akej miery budú uspokojené pohľadávky veriteľov, záleží len a len od toho, do akej miery je reálne navrhnutý reštrukturalizačný plán, do akej miery tento plán bude akceptovaný a schválený súdom, keďže súd schvaľuje reštrukturalizačné plány, a do akej miery sa potom v nasledujúcom horizonte piatich rokov v akomkoľvek dobrom pláne zapísané čísla podarí aj reálne naplniť. Takže tá miera uspokojovania pohľadávok akýchkoľvek veriteľov, je to jedno, či je veriteľ veľký, malý, zabezpečený alebo nezabezpečený, bude vždy a vždy závisieť iba od toho, do akej miery bude Váhostav schopný v budúcnosti generovať hotovostné toky a zisky. Toto by nemalo byť nikdy arbitrárne stanovené vyhlásením ľubovoľného politika, či už je z jedného alebo z druhého tábora, nehovoriac o tom, a tu sa možno aj zhodneme s pánom ministrom Borecom, že keď budeme narábať s číslami 50 % a viac, hovorím o miere uspokojenia pohľadávok drobných, tak v tom okamihu budeme anulovať akýkoľvek inštitút reštrukturalizácie. To je proste holá pravda, kto tvrdí niečo iné, tak mu chýbajú elementárne znalosti ekonómie, alebo v živote neriadil podnik a v živote nedržal v ruke súvahu a výsledovku veľkého podniku.
Ale vráťme sa k tomu tvrdeniu premiéra, že na vládou navrhované opatrenia nedoplatia občania Slovenskej republiky ani jedným jediným centom. Prečo to hovorím? Jedným dychom minister a podpredseda vlády pán Kažimír, minister financií, ak si dobre pamätáte na jeho vystúpenie, myslím, že vystúpil ako prvý dokonca alebo druhý v rozprave k tomuto bodu, tak uviedol, že na tieto vládou navrhované opatrenia nedoplatia ani banky, citujem, povedal, že dopad na komerčné banky na Slovensku to bude mať len taký, že platenie osobitného odvodu sa len rozloží v čase. Dokonca to, myslím, aj kvantifikoval, že banky budú platiť asi o jeden kvartál dlhšie osobitné odvody, ako to bolo pôvodne predpokladané v zákone o osobitnom odvode bánk.
A súčasne premiér hovorí, nedoplatia na to občania, daňoví poplatníci, minister financií hovorí, nedoplatia na to banky, a súčasne je tam ešte jedno tvrdenie, že táto transakcia je úplne v poriadku (použitie osobitného odvodu). Tak niečo neplatí. Dokonca premiér tvrdil, že to tie zlé banky zaplatia na tom, ako on to nazval, cez ten škaredý osobitný odvod. Jeho vlastný podpredseda hovorí, že ani banky na to nedoplatia. Tak neplatí buď jedno, alebo druhé.
A ja sa teda pýtam, položme si jednu otázku, na ktorú by sme mali dokázať nájsť odpoveď, aj keď nie sme hlboko ponorení do problematiky ekonómie, odkiaľ sa teda reálne zoberie 40 mil. eur, ktoré majú slúžiť na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Ak minister tvrdí, že to nie sú oficiálne finančné zdroje okruhu verejných financií, že teda na to nedoplatí verejný rozpočet, že na to nedoplatia banky, premiér hovorí, že na to nedoplatia občania, tak ja sa teda pýtam, 40 mil. eur padne z neba? Veď tie peniaze teda museli byť niekým vygenerované, niekam poslané, áno, ležia momentálne na účte štátnych finančných aktív. Ale tie peniaze niekde vznikli a niekomu v súčasnosti patria. Ak teda na to doplatia nie občania, nie banky, ani nie okruh verejných financií, tak ja sa pýtam, odkiaľ padne z neba 40 mil. eur, ktoré majú byť použité na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky?
Ja tvrdím, že na toto opatrenie v konečnom dôsledku doplatia všetci klienti bánk. Nedopátral som sa do dnešného dňa čísla, koľko je dnes klientov bánk, pretože také číslo oficiálne neexistuje, dokonca ani Slovenská banková asociácia takýmto číslom nedisponuje. Je to dané aj tým, že banky ho spravidla nezverejňujú, banky zverejňujú len údaje o počte účtov. A tým, že niektorý občan má aj dva, aj tri, aj 4 účty v bankách, takže k tomu číslu počtu klientov je ťažké sa dopátrať, ale kvalifikované odhady hovoria, že asi tri a pol milióna Slovákov má dnes jeden a viac účtov v bankách.
Banky urobia v princípe presne to isté, čo urobili v okamihu, keď padala na kolená, starší v tejto sále si to pamätajú, DEVÍN BANKA. Vtedy sa udiala tá záhadná operácia. My sme mali, a to hovorím pozitívne, ako jedna z prvých krajín Európskej únie zriadený Fond ochrany vkladov. Keď padla na kolená táto banka a boli ohrozené vklady občanov Slovenskej republiky vo výške, vtedy ešte sme mali korunu ako národnú menu, 11 mld. Sk, tak Fond ochrany vkladov nemal v tej dobe naakumulovaný dostatok prostriedkov, aby mohol vyplatiť 11 mld. Sk chránených vkladov. Tak si požičal peniaze od Národnej banky Slovenska, vtedy pod vedením guvernéra Mariána Juska. Z tejto pôžičky Fond ochrany vkladov vyplatil chránených vkladateľov, tých 11 mld. korún. No ale čo sa stalo potom? Miera odvodu do Fondu ochrany vkladov sa zdvojnásobila. Teda ak bola pred tým x, tak po novom bola dvakrát x, aby ten Fond ochrany vkladov bol schopný opäť naakumulovať prostriedky, ktoré mali slúžiť na budúce zlyhania bánk a na výplatu chránených vkladov v budúcnosti.
A keď došlo k zdvojnásobeniu miery poistného alebo miery, lebo to sú poistené vklady, to, čo v Spojených štátoch amerických sa nazýva FDIC, alebo Federal Deposit Insurance Corporation, no tak keď sa zdvojnásobila miera odvodu bánk do Fondu ochrany vkladov, tak banky urobili to, že znížili mieru úročenia vkladov, zvýšili mieru úročenia úverov, a to jedno, či pre fyzické osoby alebo pre korporácie, zvýšili poplatky a týmto spôsobom si vlastne sanovali tie zdvojnásobené odvody do Fondu pre ochranu vkladov.
Tvrdím, že presne toto isté urobia banky, ak sa schváli bez akýchkoľvek korekcií a zmien vládou navrhované opatrenie, komerčné banky na Slovensku sú subjektmi privátneho a súkromného práva, a teda budú postupovať, tak ako som povedal, budú znižovať úrokové sadzby na vklady, zvyšovať úrokové sadzby na úvery a zvyšovať poplatky.
Minister Kažimír hovorí, že nič sa veľkého nedeje, že banky len o jeden kvartál budú platiť dlhšie na účet teda štátnych finančných aktív. Ale banky si tieto peniaze naozaj vytiahnu od tri a pol milióna občanov, ktorí dnes majú účet v bankách. Tomu, podčiarkujem, sa nedá zabrániť žiadnym zákonom ani žiadnou novelou žiadneho zákona.
A teraz vzniká otázka, ak si všetci pamätáte zákon o osobitnom odvode bánk, ten predsa jasne hovorí o tom, že peniaze, ktoré sa takto akumulujú na účte štátnych finančných aktív, majú účelovo jednoznačne slúžiť len a len na krytie nákladov na budúce systémové zlyhanie bánk, na nič iné nemajú slúžiť, podčiarkujem, len na budúce systémové zlyhanie bánk.
Ak teraz chcete urobiť novelou príslušnej legislatívnej normy zmenu, že tieto peniaze môžu byť použité, a myslím, že tá vaša dikcia presne hovorí toto, na podporu subjektov, ktoré slúžia na podporu podnikania, proste povedzme si to otvorene (Slovenská záručná a rozvojová banka), ja sa pýtam, kde máme dnes istotu, že v budúcnosti takéto peniaze z osobitného odvodu bánk nebudú slúžiť napríklad na zvýšenie platov učiteľov, zvýšenie platov lekárov, na oddlženie nemocníc, ktorých dlh sa dnes odhaduje na úrovni približne 400 mil. eur, na vyplácanie ja neviem trinásteho, štrnásteho dôchodku, že takto nebudú tieto peniaze z prísne účelového viazaného fondu použité na čokoľvek, čo si v budúcnosti, a to je jedno, či ľavicová alebo pravicová vláda zmyslí? Tak potom sme objavili nejaké záhadné perpetuum mobile. Potrebujete peniaze? Však peniaze máme na účte štátnych finančných aktív. Ja sa pýtam, čo budeme robiť v budúcnosti, a to nemusím maľovať čerta na stenu, že dôjde k systémovému zlyhaniu kľúčových najväčších štyroch komerčných bánk na Slovensku, stačí, že padne jedna jediná malá alebo stredne veľká banka a budú v ohrození vklady vkladateľov
Neviem, kto v miestnosti vie o tom, že v súčasnosti je Fond ochrany vkladov vypnutý. V súčasnosti banky neprispievajú do Fondu ochrany vkladov. Je tam príspevok, aby som bol úplne exaktný a presný, som sľúbil technokratickú diskusiu, vo výške 0,03 %, čiže 3 stotiny percenta zákonom stanovenej bázy, ktorá presne hovorí, čo všetko spadá pod chránené vklady, no ale 0,03 % je takmer štatistická nula. Viete, aký bol ten príspevok pred tým? Bol 0,2 %. Čiže dnes je miera odvodov do Fondu na ochranu vkladov na úrovni približne jednej desatiny, ako to bolo predtým, s odôvodnením, že je to práve preto, že banky cez osobitné odvody kumulujú peniaze na účte štátnych finančných aktív, ako keby dočasne sme už nepotrebovali Fond ochrany vkladov.
No ale poďme ďalej v tejto úvahe. Takže zhodneme sa na tom, že dnes je takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, podotýkam, tie peniaze z účtu štátnych finančných aktív, ktoré majú slúžiť nielen na systémové budúce zlyhania bánk, ale aj na výplatu ohrozených, chránených vkladov v banke, ktorá skrachovala, lenže nezabúdajme na jeden dôležitý fakt. Minister Kažimír, premiér Fico hovoria síce pravdu o tom, že dnes je na tomto fonde približne 500 mil. eur, ale hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne 750 mil. eur, tak sa znižuje miera odvodu, osobitného odvodu bánk, na polovicu, a hneď ako tento objem prostriedkov dosiahne hodnotu 1,45 % celkových aktív bankového sektora, tak sa tento fond vypína. Pozor, tam je dnes 500 mil., tých 750 mil. sa naakumuluje pomerne rýchlo, lebo to sú obrovské prostriedky, ktoré sú v stámiliónoch eur, dosiahneme trištvrte miliardy, znižuje sa odvod na polovicu, to hovorí súčasný zákon, to nehovorím ja, a keď tá suma naakumulovaných peňazí na osobitnom odvode bánk dosiahne zaokrúhlene 1,5 % celkovej hodnoty aktív bankového sektora, tak sa tento osobitný odvod vypína, dostaneme sa do stavu, že máme takmer vypnutý Fond ochrany vkladov, onedlho vypneme aj osobitný odvod bánk. Čiže na ľavej strane, to sú pasíva, to sú finančné zdroje, sa tieto mechanizmy vypnú a na pravej strane, to je použitie týchto zdrojov, máme kreatívne nápady, na čo všetko sa tieto peniaze dajú použiť, momentálne je to na záchranu napríklad Váhostavu. Darmo je tam do toho mechanizmu strčená Slovenská záručná a rozvojová banka cez navýšené základné imanie.
Pozrime sa ďalej, ako to bude vyzerať v praxi, teda modelujeme situáciu. Dnes má Slovenská záručná a rozvojová banka základné imanie 130 mil. eur. Aby sa nám to ľahšie počítalo, povedzme, že to je 100 mil. Na záchranu a aspoň čiastočne výplatu malých veriteľov Váhostavu je potrebná suma 40 mil. eur. Čiže z účtu štátnych finančných aktív sa zvýši základné imanie Slovenskej záručnej a rozvojovej banky zo 100 mil. na 140 mil. Tvrdím, že Slovenská záručná a rozvojová banka tieto peniaze skonzumuje, a to hneď dvakrát. Po prvé, skonzumuje ich v okamihu, keď si nakúpi pohľadávky živnostníkov Váhostavu, použije 40 mil. a stane sa vlastníkom pohľadávok v rovnakom finančnom vyjadrení. To znamená, že jej základné imanie opäť pôjde dole na hodnotu 100 mil. Mala 140 mil., áno, vráti sa na stovku a za 40 mil. si nakúpi spomínané pohľadávky.
No ale kto z vás v tejto miestnosti verí, že tých 40 mil. v plnej výške, podčiarkujem, sa podarí Slovenskej záručnej a rozvojovej banke vydobyť z budúcich ziskov Váhostavu? Kto z vás tejto téze verí? Ono ako nakreslené to je fajn, ten papier znesie všetko. Ja by som v tomto smere naozaj žiadnym veľkým optimistom nebol. A teda pripusťme, že sa nepodarí tej banke tých 40 mil. vydobyť, čo urobí potom tá banka? No urobí to, čo jej ukladá zákon. Čiže vytvorí si opravné položky voči nedobytnej dubióznej pohľadávke. A vytvorí si z čoho tie opravné položky? No bude to na ťarchu zníženia základného imania. A jej základné imanie v tomto modelovom príklade bude 60 mil., bude nižšie, ako bolo pred vstupovom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky do celej tejto transakcie, preto tvrdím, že to je nikdy sa nekončiaci kruh.
A čo urobí potom Slovenská záručná a rozvojová banka? No opäť natiahne ruku voči účtu štátnych finančných aktív a bude si pýtať opäť doplnenie, dokŕmenie svojho základného imania. Čiže pred transakciou, pred vypuknutím problému s Váhostavom mala základné imanie 100 mil., navýšila si ho o 40 mil., tie spotrebovala, lebo kúpila pohľadávky živnostníkov. A keďže to budúcnosti nevydobyla od Váhostavu, tak klesne to na 60 mil., čiže skonzumuje, opakujem, tie peniaze hneď dvakrát a bude mať nižšie základné imanie, ako ho mala pred spustením celej tejto transakcie.
Takže tvrdím, že takýmito opatreniami, pokiaľ nedôjde k ich rýchlej a zásadnej korekcii, napríklad aj v druhom čítaní si korekciu predstaviť viem, budem o nej o chvíľočku hovoriť, tak môže dôjsť až k demontáži princípov trhovej ekonomiky.
O tom žonglovaní s mierou uspokojenia pohľadávok živnostníkov som už hovoril, že to nikdy, ale nikdy nemôže byť produktom arbitrárneho stanovenia ľubovoľného politika, že tá miera uspokojenia sa musí vždy len a len odvíjať od, podčiarkujem, reálne načrtnutého reštrukturalizačného plánu na obdobie piatich rokov, ktorý navrhujú vo výbore veriteľov a schvaľuje súd.
Rovnako tu odzneli veľmi nebezpečné úvahy, ešte pred otvorením schôdze, z dielne vlády, hovoril o tom premiér v médiách, že uvažujete o zrovnoprávnení postavenia zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa. Prosím vás, maličké šťastie ma postihlo v uplynulých dňoch. A to bolo v okamihu, keď ste od tohto návrhu ustúpili, preto, že hneď ako v ekonomike dopustíte zrovnoprávnenie zabezpečeného a nezabezpečeného veriteľa, tak demontujete inštitút zabezpečenia, ale, pozor, ľubovoľnej pohľadávky. Čiže keď si aj kolega Hraško zoberie hypotekárny úver a banka bude chcieť po ňom, aby si zabezpečil svoju pohľadávku, tak sa nebude môcť banka posadiť ako záložný veriteľ na byt alebo dom, ktorý si kolega ako klient banky kúpil.
Hneď ako zrušíte inštitút zabezpečenia pohľadávok, končí sa akákoľvek sranda a stanú sa dve veci, banky budú mať na výber, buď nebudú financovať reálnu ekonomiku vôbec, ak im zoberiete inštitút zabezpečenia pohľadávok, alebo financovať ekonomiku síce budú, ale tú mieru rizika si zakomponujú do úrokovej sadzby. Čiže už nedostanete hypotekárny úver ani za 2, ani za 3, ani za 4 %, dostanete ho za 8, za 9, za 10 %, pretože hneď ako by sme banke z legislatívy Slovenskej republiky odňali možnosť si zabezpečiť svoju pohľadávku, tak banka celé to riziko premietne do úrokovej sadzby alebo zastaví en bloc akékoľvek úverovanie nielen fyzických osôb, ale aj reálnej ekonomiky vôbec. Je to opäť začiatok demontáže trhovej
Kapitalizácia pohľadávok štátu. Opäť odznelo z úst premiéra Roberta Fica, že bude zabezpečená tá pohľadávka, pohľadávka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky voči Váhostavu, pretože dôjde ku kapitalizácii, ktorá znamená, že pohľadávka zaniká a pretransformuje sa na účasť na základnom imaní. Je to inštitút, ktorý v súkromnom práve medzi obchodnými spoločnosťami funguje a funguje celkom úspešne.
Len podotýkam dve veci kľúčové.
Tento inštitút funguje len a len na základe dohody, to znamená, že ten, kto vlastní podnik, musí súhlasiť s tým, že jeho veriteľ si ide kapitalizovať svoju pohľadávku, a teda vstupuje do podnikania na jeho spoločnosti a tá pohľadávku v tom okamihu zaniká. A ja sa teda pýtam, akým zákonom chcete vynútiť súhlas vlastníka, dlžníka, Váhostavu, aby s takouto kapitalizáciou pohľadávky súhlasil. To mu súčasná legislatíva nenariaďuje, je to naozaj postavené len na báze dohody.
Po druhé, ak by aj k tomu došlo, tak štát prostredníctvom banky (záručnej) by sa stal síce v nejakom percentuálnom vyjadrení podielnikom alebo držiteľom obchodných podielov spoločnosti Váhostav, ale nezabúdajme na jednu kľúčovú vec, bude tak podielnikom na spoločnosti, ktorá je v úpadku, ktorej budúca miera ozdravenia, kedy a či vôbec sa ozdraví, je úplne, ako sa hovorí, vrabec na streche, to dnes nikto nevie. Ja sa pýtam, na čo bude štátu kapitálová účasť na podnikaní takejto spoločnosti?
No a nakoniec, toto tu už odznelo, ako potom v budúcnosti budú vyzerať verejné obstarávania, keď bude súťažiť štát so štátom. Čiže zadávateľom toho verejného obstarávania investorom bude štát, Národná diaľničná spoločnosť napríklad, a účastníkom súťaže bude štátom vlastnená spoločnosť, po tej kapitalizácii tých pohľadávok. Toto si tiež neviem celkom dobre predstaviť.
Takže nežonglujme tu ani s návrhmi na kapitalizáciu pohľadávok, keď celkom presne nepoznáme ten mechanizmus a dodnes ho nikto z vlády ani nepredstavil, ako v praxi by bol takýto mechanizmus vykonateľný tak, aby nebol poškodený verejný záujem.
K tým štyrom bodom, ktoré som zverejnil včera na blogu denníka SME, ktoré hovoria o tom, čo treba urobiť v súčasnosti. Urobme si jednu veľkú čínsku stenu. Jedna téma je, máme tu horúci zemiak v rukách, volá sa Váhostav. A za ním sú teda osudy stovák živnostníkov, majiteľov eseročiek a akcioviek a ich rodín. A na strane druhej tu máme nejaké budúce systémové opatrenia, ktoré majú vytvoriť vodotesné riešenie, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. Tak stojíme pred dvoma rébusmi, pred dvoma kľúčovými vecami a treba rozlišovať, nazvem to lex Váhostav, špeciálne riešenia práve na prípad Váhostavu, a potom systémové riešenia do budúcnosti.
Pokiaľ sa bavíme o tých štyroch opatreniach, ktoré o chvíľočku podrobne, detailne predstavím, čo s Váhostavom, čo s týmto horúcim zemiakom, tak netreba vylamovať otvorené dvere, treba sa len pozrieť na to, ako v iných krajinách vyspelých riešili podstatne väčší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku, ako Spojené štáty americké napríklad riešili v programe TARP, čo je Troubled Asset Relief Program, aby som bol presný, to znamená riešenie zlyhania alebo problémových aktív veľkých spoločností na americkom trhu, toto, a preto hovorím: Nevylamujme otvorené dvere, poďme sa z tohto programu poučiť a majme politickú odvahu také isté riešenie použiť s miernymi úpravami, samozrejme, aj v legislatívnom prostredí Slovenskej republiky.
Mnohí z vás si pamätajú, keď vypukla kríza v roku 2008 a padali na nos, pozor, nielen banky, veľké investičné banky v Spojených štátoch, ale aj veľké podniky a veľké poisťovne. Vtedy prišla americká administratíva s tým programom TARP. A čo bolo kľúčové v tomto programe? Boli to štyri veci, ktoré keď uplatníme aj na súčasný problém Váhostavu, tak máme problém vyriešený. To znamená, po prvé, U. S. Treasury, americké ministerstvo financií, nazvime to agent štátu, agent vlády, ktorý sa posadil ako záložný veriteľ na akcie podnikov, ktoré chceli vstúpiť do programu TARP. Ministerstvo financií spojených štátov vyčlenilo na tento program robustnú sumu v hodnote 700 mld. amerických dolárov, teraz predbehnem trošku chronológiu, chcem len podotknúť, na záver tento program dokonca bol ziskový pre americkú administratívu. Ukončila ten program v zisku a všetky podniky boli tak ozdravené, ale podstatné boli nasledujúce štyri body. Americká vláda sa posadila ako záložný veriteľ na akcie zachraňovaných spoločností. Ak chcete konkrétne mená, bola to nielen najväčšia banka Spojených štátov Citigroup, bola to nielen najväčšia poisťovňa nielen Spojených štátov, ale dokonca sveta, ak sa nemýlim, AIG a bol to jeden z obrovských gigantov automobilových, ktorý sa volá General Motors. Čiže boli tam aj podniky, aj banky, aj poisťovne. Vláda im poskytla peniaze, aby si sanovali súčasné problémy s insolventnosťou alebo s predĺžením. Aj rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi málokto v tejto snemovni ovláda. A videl som, že v diskusii na túto tému bol obrovský chaos, čo sa týka miery kompetentnosti, o tom budem o chvíľočku hovoriť. Čiže vláda im poskytla peniaze, ale povedala: „Chcem sa posadiť ako záložný veriteľ na vaše akcie.“
Záložný veriteľ na akcie, prosím vás, nie je to isté ako kapitalizácia pohľadávok, o ktorej hovorí premiér Fico, pretože kapitalizáciou pohľadávky v okamihu, keď ju vykonáte, zanikla vaša pohľadávka, bodka, koniec, a miesto nej máte neistý podiel v neistom systéme, mechanizme, ako to prebehne na báze dobrovoľnosti, že súčasný vlastník s tým musí súhlasiť, a navyše sa stávate podielnikom na spoločnosti, ktorej budúca schopnosť generovať zisky je veľmi otázna, nechcem hovoriť, že je blízka nule, lebo nie som vo Veriteľskom výbore Váhostavu.
Čiže to záložné právo na akcie znamená, že americká vláda v budúcnosti môže a nemusí toto právo využiť a jej pohľadávka za zachraňovanou firmou naďalej trvá, podčiarkujem. Cítite ten rozdiel medzi kapitalizáciou pohľadávok a zriadením záložného práva na akcie.
A teraz, pozor, v tom riešení, ktoré navrhujem ja, to riešenie ide ešte ďalej, o chvíľočku ho dostanete do lavíc vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré by požiadalo vládu, aby prijala legislatívne opatrenia, ktoré budú v sebe mať zainkorporované tie spomínané štyri opatrenia.
Tvrdím, nech sa štát posadí ako záložný veriteľ aj na akcie, poviem to ľudovo, všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom. Váhostav má nejakú matku. Tú matku vlastnia nejaké ďalšie dve staré matky. Z nich každá je vlastne nad nejakými dvomi ďalšími entitami. A končí to potom kde? Opravte ma, sú to Nový Zéland, Belize, neviem Honduras, či kde všade to končí. A vtedy budem všetkými desiatimi súhlasiť s tým, aby na záchranu pohľadávok veriteľov boli použité verejné prostriedky z účtu osobitného odvodu bánk, ak táto pohľadávka štátu nebude visieť na miere pravdepodobnosti Váhostavu v budúcnosti generovať zisky, ale bude zabezpečená týmito štyrmi inštitútmi, o ktorých hovorím, čiže záložné práva na akcie Váhostavu a všetkých entít, ktoré sú nad ním.
Po druhé, nech si štát zriadi záložné právo na majetok, ale nie Váhostavu, majetok Váhostavu je dávno celý do posledného eura založený v prospech bánk. Ak tu opakovane hovorí kolega Lipšic o tom, aký je problém s Váhostavom, veď Váhostav má za 147 mil. aktív a za nejakých 132 mil. záväzkov. No tak teda nech sa tie aktíva speňažia a z výťažku speňaženia toho majetku nech sa uspokoja živnostníci. Je to číry, nekompetentný nezmysel, ktorý má ďalších asi päť vecných argumentov, hovoriacich o tom, že je to nezmysel, budem o tom o chvíľu hovoriť. A preto hovorím, nech si štát zriadi záložné právo, nie na majetok Váhostavu, ale na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, poviem to tak pre krátkosť času a pre zjednodušenie.
Po tretie, veľmi kľúčový inštrument, ktorý už dnes umožňuje platná legislatíva. Mnohí z vás sa možno s tým stretli. Ak si korporácia berie úver z komerčnej banky a banka cíti, že u toho dlžníka môžu byť v budúcnosti problémy so splácaním tohto úveru čo urobí banka? Vypýta si okrem záložného práva na majetok, na akcie osobné ručenie spoločníkov, nech si vypýta štát za 40-miliónovú úverovú linku, ktorú poskytne, a teraz neriešim, či to má byť cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku alebo inými kanálmi, tieto tri spôsoby zabezpečenia, záložné právo na akcie, záložné právo na majetok a osobné ručenie spoločníka, tvrdím, nielen spoločníka Váhostavu, ale, opäť, celým svojím osobným majetkom všetkých spoločníkov v tých kastlíkoch, v tých entitách nad Váhostavom až po úroveň prijímateľa konečných výhod. A je to jedno, či bude z Belize alebo z Nového Zélandu.
A štvrtá podmienka, tá už nemá charakter zvyšovania, povedal by som, miery vymožiteľnosti tej pohľadávky štátu za Váhostavom, ale hovorí skôr o tom, že v takomto prostredí sa uplatňuje tzv. disclosure, klauzula odkrytia, zverejnenia všetkých informácií, ktoré sa týkajú akýchkoľvek finančných tokov, akéhokoľvek prevodu majetku, či už sa odohráva vnútri ekonomicky prepojenej skupiny alebo v transakciách s tretími stranami všetkých tých schém, ktoré boli koniec koncov publikované, čiže finančné transakcie týchto kastlíkov s treťou stranou alebo vnútri ekonomicky prepojenej skupiny a disclosure znamená, že v takomto prípade ministerstvo financií by malo mať na dennej báze odkryté všetky informácie týkajúce sa finančných transakcií, či došlo k prevodu majetku, ak k nemu došlo, kto bol kupujúci za aké ceny a tak ďalej a tak ďalej. Inými slovami, opäť, keď to zjednoduším, vtedy už sa Váhostav nebude správať ako subjekt privátneho práva, jeho povinnosť zverejňovania informácií bude blízka akejkoľvek verejnej inštitúcii. Keď dnes kolega Jurzyca napíše list na Štatistický úrad, že chce také a také informácie, podľa zákona by ste ich tak mali bezodkladne dostať. Čiže je to klauzula disclosure, ľudovo povedané, sa musí vyzliecť Váhostav a všetky entity nad ním donaha, ľudovo povedané, a musí zverejniť úplné akékoľvek transakcie, ktoré sa objavia v účtovníctve na súvahe, na výsledovke nielen dlžníka Váhostavu ale aj všetkých entít nad ním.
Pri splnení týchto štyroch podmienok má štát ošetrené svoje riziko miery návratnosti. Keď už raz chce vláda použiť 40 mil. eur z účtu štátnych finančných aktív, tak, prosím vás pekne, nech si takto týmito štyrmi spôsobmi zabezpečí svoju pohľadávku. A vtedy, vám garantujem, tá pohľadávka bude dobytná a bude dobytná v plnej výške.
Povedal som pred chvíľou, že americká administratíva keď spustila program TARP, na realizácii ktorého sa zúčastnili obrovské spoločnosti, plánovala na tento program použiť 700 mld., nakoniec použila nejakých 475 mld. Viete, koľko získala americká vláda na tejto transakcii? Robí to 26 mld. amerických dolárov, znamienko plus pre verejný záujem Spojených štátov, pre verejný rozpočet Spojených štátov, plus 26 mld. dolárov. Prečo sa tak stalo? Postupovala štandardnými spôsobmi, postupovala tak, že mala tie pohľadávky zase ľudovo povedané, prezabezpečené. Viete, že sme tu mali pred pár rokmi situáciu v bankovníctve, že dostali ste úver 100 a banka chcela zábezpeku v hodnote 300. Veď deväťdesiate roky boli o tom, že hodnota zabezpečenia bola 2,5- až 3-násobkom hodnoty úveru. Všetko je na svete objavené, netreba vylamovať otvorené dvere, treba mať politickú odvahu sa odkryť, demaskovať, rozhodnúť sa slobodne. A ak to myslí aj premiér Robert Fico vážne s tými zlými štatutármi, konateľmi Váhostavu, tak nie je cesta len cez špeciálneho prokurátora, nám oznámil cez médiá, že s ním sa stretol, rokoval, avšak padni, komu padne. Ja sa teraz bavím rýdzo, ale rýdzo len ekonomickej stránke veci a viem si predstaviť, že je takto zabezpečená pohľadávka štátu. Potom nemám problém všetkými desiatimi zahlasovať za ten návrh, áno, nech sa to použije aj z účtu štátnych finančných aktív. Ale môže byť na konci dňa ešte zisková.
Ak sa pýtate, z čoho vznikol vlastne zisk, U. S. Treasury na tejto transakcii, no je to z toho, že keď si vytvorili Security Pledge, záložné právo na akcie alebo si tie akcie kúpili za špeciálne stanovenú cenu, lebo tie podniky padali, nie štát bol povinný komusi pomáhať, tie podniky to potrebovali, tak v okamihu, keď došlo k ukončeniu ozdravného procesu, že podnik bol zachránený, tak tie podniky urobili buyback, spätne sa vykúpili vlastne z tejto povinnosti. No ale vykupovali tak svoje vlastné akcie za cenu vyššiu, ako bola cena, pri ktorej ich zakladali v prospech amerického ministerstva financií. To znamená, že na konci dňa verejný záujem nielenže bol ochránený, ochránený tu znamená nulu, „čo si požičal subjektu súkromného práva, to sa ti vráti, to je nula,“ ale to sa skončilo robustným ziskom pre americkú administratívu. O tom už médiá písali pomerne málo, lebo, zas prísne vzaté, štát by nemal zarábať na takýchto transakciách.
Tu chcem ale iba, viete (hyperbola ekonomická), ukázať, že existuje spôsob, ako verejné zdroje požičať, verejné zdroje ochrániť a ešte aj s malou maržou získať späť. Poďme do toho. O malú chvíľu, nestihol som to, lebo ráno pri prezenčke nebola pani, ktorá tam vždy sedáva, tak nemal mi kto to urobiť, rozmnožiť 150-krát do vašich lavíc toto uznesenie. Ale myslím si, že sa to o malú chvíľu stane, preštudujte si to a budem sa veľmi, veľmi uchádzať o podporu aj jedného, aj druhého tábora, pokiaľ ide o podporu takéhoto riešenia.
No poďme, ako som sľúbil, si teraz pohovoriť trošku o tých návrhoch, ktoré boli poloamatérske, dokonca až za hranou zdravého rozumu. A ja sa to nebojím povedať, aj keď mi tu Béla ráno hrozil tak žoviálne, ako to vie len on robiť, že tie návrhy vzišli aj z dielne opozície.
Poďme na ten návrh, ktorý tu, myslím, osemkrát zopakoval kolega Lipšic v diskusii, že Váhostav má majetok 147 mil., záväzky niekde v hodnote 130 mil. a nejaké drobné. Však poďme speňažiť ten majetok, avšak živnostníci pritom dostanú 100 %. Prosím vás pekne, toto môže tvrdiť len buď ekonomický diletant, alebo možno je to tvrdenie z nevedomosti, že nie sú to diletanti v jeho okolí, ktorí mu to poradili, lebo išiel do verejnej zbierky listín, vytiahol si súvahu a výsledovku Váhostavu a zistil, aktíva sú vyššie ako záväzky, však máme, z čoho to mať, 100 % uspokojme. Pre toho, kto trošku rozumie problematike a držal aspoň raz v živote súvahu a výsledovku firmy, poviem ja som držal 15 rokov vždy na stole každých desať dní bilanciu v zložení súvaha a výsledovka spoločnosti, ktorá mala celkove aktíva v hodnote 1,5 mld. eur, teda trošku rozumiem čítaniu týchto čísiel. Ja sa nevyznám v právničine tak ako kolega Lipšic alebo minister Borec, ale zase nesnažím sa byť univerzálny politik a robiť vyhlásenia na všetko, aj na zahraničnú politiku, aj na imigračnú politiku, aj na bezpečnosť v štáte, držím sa svojej ekonomickej témy. Ja neverím univerzálnym politikom, ktorí rozumejú všetkému. A toto bol možno tento prípad kolegu Lipšica.
Prečo o tom hovorím. Statický pohľad na bilanciu Váhostavu a jeho majetok v hodnote 147 mil. eur, priatelia, vám nič, ale nič nevypovedá o miere likvidnosti tohto majetku, to znamená, ako rýchlo a za aké ceny viete tento majetok speňažiť. Každý, kto rozumie tejto problematike, vám potvrdí, že pri likvidačnom rozpredaji majetku (konkurz) sa často výťažok rovná zlomku účtovnej hodnoty majetku, pretože tých 147 mil., to nie je suma, ktorú dostanete zajtra pri likvidačnom rozpredaji majetku Váhostavu. To je suma, ktorá vznikla ako? Veď to sú elementárne ekonomické poučky, obstarávacia cena, mínus historické odpisy, rovná sa nejaká zostatková účtovná cena. Ale aká je potom reálna cena, sa pýtam. Každý z vás, kto si kúpil auto, asi bude so mnou súhlasiť, v okamihu keď opustilo showroom, to auto kleslo o 20 % na reálnej trhovej hodnote. Prečo to tak je? Už ten, komu ho budete predávať, bude jeho druhý majiteľ v poradí, a tak trhová hodnota vášho auta je naozaj mínus 20 %, ešte nemá len 5 km, ste len vyšli zo showroomu z predajne.
Druhá poznámka. Budem to musieť trošku detailne vysvetliť, čo sú podsúvahové, prosím vás pekne, položky. V podsúvahe sa účtuje napríklad banková garancia. Viete, akú dnes načerpal bankovú garanciu Váhostav? 50 mil. eur je zaúčtovaná v podsúhave banková garancia. Poviem, čo znamená tento inštrument. Tým sa chráni Národná diaľničná spoločnosť voči prípadu, keby Váhostavu ostali rozostavané úseky diaľnic, zbalil by miešačky a odišiel by. Čo sa s tým deje teraz? Tak komerčné banky, nebudem ich menovať, aj keď viem, ktoré sú to, vystavili garanciu v mene Váhostavu v prospech Národnej diaľničnej spoločnosti vo výške 50 mil. eur, to pán Lipšic nevidí v súvahe, lebo to je podsúvahová položka. Tá vchádza do súvahy, až keď pôjde k realizácii tej garancie. Ak Váhostav nechá po sebe nedokončené úseky diaľnic, tak banky, ktoré boli issuermi, ktorí vystavili ten inštrument, budú platiť Národnej diaľničnej pokutu za Váhostav vo výške 50 mil. A tie banky majú pritom tú garanciu opäť zabezpečenú. Preto hovorím, že dnes je takmer celý majetok Váhostavu založený v prospech bánk. Cítime tú mieru nekompetentnosti, ak niekto tvrdí, že Váhostav má majetok 147 mil. eur, aby sme išli ho predať a vo výške 100 % uspokojiť drobných živnostníkov? Ten, kto tú vetu povedal, a je mi to ľúto, áno, je to kolega Lipšic, aj keď ju zopakuje 30-krát, je to bohapustý amaterizmus. Už len neviem, či ho šíri vedome alebo z nevedomosti. A to je v princípe jedno, lebo ono to odznie, zaznamenajú to médiá a takto sa dezinterpretuje problém. Ak máte v krivom zrkadle nastavený ten problém, nikdy naň nenájdete efektívne a účinné riešenie. Najprv treba vystrieť, narovnať to zrkadlo, aby ste ten problém videli reálne. Potom pri istej dávke kompetentnosti existuje aká taká šanca účinné riešenie nájsť. Takže, prosím vás, nenarábajme s takýmito tvrdeniami, ktoré nemajú s ekonomickými pravidlami nič, ale doslova nič spoločné.
Pýtam sa teda, aby som bol čestný a úprimný, či pán Lipšic a tí insitní ekonómovia v jeho okolí predtým, než mu dali túto vetu, že to tam stále opakuje na tej schôdzi, naozaj si zobrali len súvahu a výsledovku z tej zbierky listín, ktorú tam musí každý zverejniť, alebo či urobili aj test, to je úprimná otázka, bilancie Váhostavu, tak ako ho robí ktokoľvek z veľkej audítorskej štvorky. A ten test hovorí, že tá schopnosť generovať budúce zisky, ak si vypočítate čistú súčasnú hodnotu budúcich hotovostných tokov akejkoľvek ozdravovanej spoločnosti, tiež dokáže ten súčasný majetok zhodnotiť alebo znehodnotiť, lebo schopnosť v budúcnosti generovať hotovostné toky hovorí niečo o tom, do akej miery váš majetok je dubiózny alebo nie je dubiózny, či sa investície investované do majetku vrátia alebo nevrátia nikdy. Opakujem, pri likvidačnom rozpredaji spoločnosti je to často zlomok, zlomok účtovnej hodnoty, nehovoriac o tom, že tak ani nemáte čo predávať, lebo ten majetok je založený v prospech bánk.
Prečo som v poradí druhom z tých štyroch opatrení navrhoval, aby si štát zobral záložné právo na nie majetok Váhostavu, ten má trhovú hodnotu blízku nule, alebo je založený v prospech zabezpečených veriteľov, ale aby si zobral štát záložné právo na majetok všetkých entít, ktoré sú nad Váhostavom, až po úroveň konečných prijímateľov výhod, lebo podľa klauzuly číslo štyri, ktorú navrhujem, to je disclosure, by vzniklo špeciálnym zákonom odkrytie všetkých týchto majetkových pomerov.
Tak a úplný vrchol dosiahol návrh kolegu Mira Beblavého, keď hovoril o tom, a myslím, že to navrhoval po tej straníckej linke jeden nemenovaný primátor nemenovaného mesta, aby na princípe solidarity sa poslanci vzdali 80 % aprílovej výplaty a poslali to na Združenie živnostníkov, ktorých pohľadávky nie sú uspokojené, že teda keď tí živnostníci dostanú 15 %, tak nech dostanú aj poslanci tých 15 % z aprílovej výplaty. Prosím vás pekne, aby sme sa správne pochopili, aby ma nikto v sále a ani médiá nedezinterpretovali, s plnou vážnosťou, teraz dám špás bokom, ja si princíp solidarity ctím a vždy si ho ctiť budem a prispievam každý mesiac na Dobrého anjela, ja si ctím solidaritu, ale nie takúto solidaritu, pretože prečo je to aprílová výplata? Veď potom sa zrieknime 85 % našich platov za štvorročný volebný cyklus. A prečo sa máme zrieknuť len 85 % našich platov? Tak sa zrieknime 100 % našich platov. A prečo sa máme zrieknuť len platov? Veď nosme každý mesiac do parlamentu vlastné úspory, ktoré sme v minulosti našetrili. Tak to nosme. Ja sa pýtam ešte raz, keby toto vzniklo z dielne ľubovoľnej inej politickej strany, tak ma to neprekvapí, ale z dielne politickej strany, ktorá vyhlasuje, že chce po voľbách 2016 riadiť krajinu a chce nahradiť pri kormidle SMER, to ma prekvapuje, toto majú byť tie kompetentné návrhy? Čiže nemýľme si to, ešte raz s plnou vážnosťou ja si vážim a vždy si budem vážiť princíp solidarity, ale tu sa bavíme o nejakom probléme robustnom, ktorý vznikol, poďme riešiť tento problém, nechoďme sa predbiehať v populistických návrhoch kto kedy akého percenta svojej mzdy sa vzdá. Ja si osobne svoju mzdu vážim za prácu, ktorú v parlamente robím. Ja viem, že sú medzi nami aj poslanci, ktorí za tri roky povedali jedno jediné slovo, to bolo slovo sľubujem, keď skladali poslanecký sľub. Ja viem, že sú aj takí. Nech to posúdia voliči, posúďte to vy, či ja patrím k tejto skupine poslancov, ale myslím si, že každý za svoju prácu má dostať trhovo primeranú odmenu. A naozaj za riešenie nepovažujem to, čo tu odznelo. A myslím, že to máte tiež v laviciach vo forme uznesenia Národnej rady, ktoré dostalo ľudové označenie, že to je to uznesenie o solidarite. Buďme solidárni, ale, prosím vás, nerobme si z toho srandu.
Tu je robustný problém, tu môže nielen skončiť na úrade práce 1 500 zamestnancov, nedokončené rozostavané úseky diaľnic... (Reakcia z pléna.) Počkaj, Julo, vydrž. Ja patrím k tým slušným, ktorí nepokrikujú, keď niekto je v rozprave. Dúfam, že doteraz, s tým, čo som hovoril, s tými mnohými ekonomickými tézami si súhlasil. Či nie je to tak? (Reakcia z pléna.) Dobre, ja nemám obavy, kto bude stavať diaľnice. Počul si tie štyri opatrenia, ktoré som navrhol? Tie znamenajú vyzlečenie súčasného vlastníka nielen Váhostavu, ale aj všetkých entít nad ním donaha. Už to neviem zrozumiteľnejšie povedať. A je poctivé, Július, toto, čo hovorím. Ale nezavádzajme sa tu tvrdeniami typu, že Váhostav má... (Reakcia z pléna.) Veď ja nechránim Váhostav, ale to je bohapustá lož, ak niekto povie, že má Váhostav majetok, nech ho rozpredá a uspokojíme živnostníkov vo výške 100 %. Ja by som potom urobil z človeka, ktorý toto tvrdí, ministra financií, nech to potom urobí v praxi a dokáže, že to je vykonateľné. To je bohapustá lož, opakujem. A ešte som schopný prijať variant, že je to z nevedomosti. Ale ak je to robené vedome, tak potom už mám s tým naozaj problém.
Dobre, takže insolvencia a predĺženosť. To sú takisto pojmy, ktorým, netvrdím, pár jednotlivcov rozumie v tejto sále, ale, prosím vás pekne, insolvencia znamená, keď nemáte hotovostné toky, nemáte peniažky a dlhujete viac ako dvom veriteľom zaplatenie faktúr za dobu vyššiu ako x dní. To je insolvencia, predĺženosť znamená, keď máte záväzky vyššie ako majetok. A opakujem, v účtovnej hodnote ten Váhostav má majetok vyšší ako záväzky. Problém Váhostavu boli hotovostné toky, bol cash, nemal za čo platiť karty na PHM, nemal za čo platiť mobily. Prečo tam z tej schránky prišlo 20 mil. eur, aby tá spoločnosť dožila aspoň bez spustenia procesu reštrukturalizácie. Chýbal tam, opakujem ešte raz, cash. Nemýľme si tieto dve kategórie. Úplne sú to rozdielne veci, naozaj, z rozdielneho súdka. A myslím si, že doterajšia diskusia na túto tému jasne ukázala tiež pomerne nízku mieru porozumenia tejto téme.
Poďme ale teraz k tým deviatim.
Ja som hovoril o štyroch opatreniach, ktoré sú použiteľné na riešenie prípadu Váhostavu. Možno sa niekto opýta, či to neznamená vyvlastnenie, či to nenarazí na súlad s ústavou. Ja tvrdím, že to neznamená toto, pretože štát by inak poskytol z účtu štátnych finančných aktív peňažné prostriedky pre dlžníka, ktorým je dnes Váhostav, a on by si túto pôžičku zabezpečil tými spomínanými štyrmi zabezpečovacími inštrumentmi, ktoré som nevymyslel ja, ktoré vymyslela americká administratíva, keď sanovala výrazne väčšie problémy, ako je dnes problém Váhostavu. A podarila sa tá sanácia a podarilo sa to na konci dňa s plusovým znamienkom pre ochranu verejného záujmu. Nechcem sa už opakovať.
Týchto deväť opatrení, ktoré vidíte tu predo mnou, to sú opatrenia úplne z iného súdka a týkajú sa systémových riešení problémov do budúcna, aby sa kauza Váhostavu už nikdy nezopakovala. A koniec koncov ich máte tiež formou uznesenia Národnej rady v laviciach ešte z minulého týždňa, myslím, mali ste ich tam už skôr, než došlo k odvolávaniu kolegu Figeľa.
To prvé opatrenie hovorí o tom, aby pred spustením procesu reštruktúry vlastníci vrátili do spoločnosti nerozdelený zisk za päť účtovných období. Tu vládny návrh hovorí, ak sa nemýlim, o dvoch rokoch, ja hovorím o piatich. Je to vec diskusie, je to vec koniec koncov vždy aj arbitrárneho stanovenia. A toto opatrenie má obrovskú preventívnu moc, pretože zabráni dopredu vytunelovať spoločnosť a potom ju pustiť do reštruktúry alebo do konkurzu. Pritom ozdravenie znamená, či sa nám to páči alebo nepáči, áno, odpis istej časti dlhov. Veď preto je ozdravenie ozdravením. Ale ak chceš do toho procesu vstúpiť, tak najskôr vráť do spoločnosti zisky, ktoré si si rozdelil z účtu rozdelených ziskov na obdobie uplynulých piatich rokov.
Druhý navrhovaný teda bod hovorí o tom, ako by sa nanovo malo hlavne zadefinovať, ale najmä realizovať v praxi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb. Viete veľmi dobre, že takýto inštitút máme už dnes v Obchodnom zákonníku, ale, bohužiaľ, stáva sa vykonateľným až v okamihu, keď je zapísaný aj v obchodným zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom tento inštitút. Inými slovami, aby bolo zrozumiteľné to právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb, ak odberateľ Váhostav nezaplatí malému živnostníkovi za dodaný tovar, tak sa, bohužiaľ, Váhostav nestáva vlastníkom toho dodaného tovaru alebo služby, ale stane ním až v okamihu zaplatenej faktúry. Čo by to na konci dňa znamenalo? Ten verejný obstarávateľ, investor, Národná diaľničná spoločnosť, nemôže prevziať dielo, lebo to dielo nebude vlastníkom toho, kto ho zhotovil, teda Váhostavu. Vždy na tom diele bude mať určitú percentuálnu časť ten z poddodávateľov, ktorého faktúry neboli zaplatené. To sa dá urobiť vo finančnom vyjadrení. Preto sme tam zahrnuli nielen tovary, ale aj služby. A, opakujem, takýto inštitút dnes v Obchodnom zákonníku máme, ale sa stáva vymožiteľným až v okamihu, keď je zapísaný v hospodárskych zmluvách medzi dodávateľom a odberateľom. A preto navrhujeme, aby novelou zákona o verejnom obstarávaní toto bolo stanovené ako povinnosť. To znamená, ten generálny zhotoviteľ diela by mal povinnosť zapísať do obchodných zmlúv s tými 1 200 alebo koľko podzhotoviteľmi právo prechodu vlastníctva tovarov a služieb viazané až na okamih zaplatenia faktúry.
Tretí návrh hovorí, veľa sme počuli doteraz aj z dielne podpredsedu vlády ministra financií Kažimíra o tom okamihu, že daň z pridanej hodnoty sa bude platiť len zo zaplatených faktúr, naopak, ale odberateľ Váhostav si nemôže uplatniť nadmerné odpočty DPH, pokiaľ on sám tie faktúry podzhotoviteľovi nezaplatil. Tu je jeden rozdiel. Náš návrh hovorí o tom, aby to nebolo limitované sumou 75-tisíc eur ročného obratu. Mnohí podnikatelia už sa na Slovensku právom tešili, že konečne sa zavedie poriadok aj do tejto oblasti, že pokiaľ ty mi nezaplatíš faktúru, prečo ja by som mal štátu odviesť daň z pridanej hodnoty z nezaplatenej faktúry. Možno starší pamätníci aj Lojzo Přidal si bude pamätať, že takéto opatrenie sme tu už pred desiatimi alebo dvanástimi rokmi v legislatíve mali. To znamená platbu DPH až po zaplatení faktúry. Zneužívalo sa vtedy tým, že vy ste urobili len čiastočnú úhradu faktúry a v princípe už si mohol ten odberateľ, teraz Váhostav, uplatniť nárok na nadmerný odpočet, aj potom, čo čiastkovo len uhradil tú faktúru, nehovoriac, že pri veľkých projektoch, infraštrukturálnych projektoch sú často tie faktúry platené v splátkach. Je tam nejaký splátkový proste režim a málokedy sa tie objemné faktúry platia ako one-step, jednorazovo.
Ale v čom je rozdiel predkladaného návrhu v tom bode tri oproti vládnemu návrhu. Rozdiel je v tom, aby to nebolo limitované a viazané teda na ten ročný obrat do výšky 75-tisíc eur, lebo sa to dotkne, podčiarkujem, nepodstatnej časti podzhotoviteľov. Veď zo zákona sa stávate povinným platcom DPH, keď prekročíte 12 mesiacov po sebe obrat vo výške. A to je nejakých 49 790 eur. Zaokrúhlime si to na 50-tisíc eur. Vtedy sa stávate zo zákona povinným platcom DPH. A to, čo navrhuje Peter Kažimír, že budete platiť dépeháčku len vtedy, keď vám tá druhá strana zaplatí faktúru, končí pri ročnom obrate 75-tisíc. Čiže sa to v princípe dotkne subjektov, ktoré sú presne v tom intervale ročného obratu od 50-tiscí, hovorím okrúhle čísla, do 75-tisíc.
My navrhujeme, poďme s týmto opatrením na úplný strop, až pokiaľ nás pustia nariadenia Európskej komisie. Tam je, bohužiaľ, limit. S tým neurobíme nič. A ten znie 500-tisíc eur ročného obratu. Prečo toto nejdeme uplatniť, aby sme rozšírili tú množinu podzhotoviteľov, ktorú zasiahneme v pozitívnom slova zmysle týmto opatrením? Odpoveď je, že sú tu isté obavy, ako to zafunguje. Ja tvrdím s plnou vážnosťou, že toto opatrenie má neutrálny dopad na okruh verejných financií. Veď ten je predsa matematicky vodotesný. Hneď ako podzhotoviteľ nemá zaplatenú faktúru, tak musí odviesť DPH, ak ju zaplatenú mať nebude, po novom nebude odvádzať DPH, ale súčasne odberateľ Váhostav keď nezaplatil faktúry, si nebude uplatňovať nárok na nadmerný odpočet DPH. Čiže keď to dáte spolu na jeden stôl, tak má to, podčiarkujem, neutrálny dopad na okruh verejných financií. Prečo sa toho bojíme? Poďme úplne na strop až do výšky, kam nás pustia európske normy. A to je tých 500-tisíc eur ročného obratu.
No a teraz bod číslo štyri, to je vlastne ten veľmi diskutovaný, pokiaľ ide o minimálnu mieru uspokojenia, teda toho výťažku z reštruktúry pre malých podzhotoviteľov. Myslím, že o tom hovorila aj kolegyňa Lucia Žitňanská, že tých 50 % ako minimum, ktoré by mal z reštruktúry dostať veriteľ, to funguje v Českej republike. Minister Borec hovorí, že priemer z doterajších viac ako 500 podnikov je tu niekde okolo 30 %. Ale, ešte raz, nemali by politici nikdy sa snažiť arbitrárne toto číslo stanoviť, lebo sú tam na veľmi tenkom ľade, až dokonca za hranicou zlikvidovania inštitútu reštrukturalizácie, preto my navrhujeme, že, dobre, nech je miera výťažnosti alebo uspokojenia veriteľov minimálne 50 %. Ak ale ukáže reálny reštrukturalizačný plán, že na to jednoducho podnik z toho generovania budúcich ziskov nemá, tak potom nech je tá miera minimálne na úrovni dvojnásobku predpokladaného výťažku z konkurzu. Čiže buď to bude 50 %, nie preto, že to povedal ľubovoľný politik, ale jednoducho tá výkonnosť toho podniku aj za predpokladu, že sa podnik ozdraví, nebude taká, aby dosiahol 50-percentnú mieru uspokojenia veriteľov, tak nech je to potom minimálne na úrovni dvojnásobku výťažku z konkurzu. Ak by to malo byť menej, tak by mal byť potom podnik poslaný naozaj do likvidácie, bodka. Môžeme o tom opatrení diskutovať. Som prístupný ďalším zlepšeniam. To je asi to best, to najlepšie, čo v danej chvíli mi napadá.
Piaty bod hovorí o zákaze účasti vo verejnom obstarávaní pre firmy, ktoré sú v reštrukturalizácii. Pozor, nemýľme si to. To nie je forever, to nie je zákaz vo verejných zákazkách navždy, ale to je práve pre to obdobie, ktoré spravidla sa počíta na jednotky mesiacov, päť, šesť mesiacov, kým teda ten súd neschváli s definitívnou platnosťou reštrukturalizačný plán. Čiže rádovo päť, šesť mesiacov v tomto období by sa nemohla firma v reštruktúre zúčastňovať verejných obstarávaní. Myslím, že toto vo vládnom návrhu je. Tých deväť opatrení vznikalo predtým, než boli známe kontúry vládneho riešenia.
Šiesty bod, zákaz podnikania so štátom pre osoby, ktoré sú užívateľmi výhod z podnikov v konkurze alebo v reštrukturalizácii. Tu navrhujeme, aby právnické subjekty, osoby, ktoré sú spriaznené, ekonomicky prepojené s vlastníkmi podniku v reštruktúre a súčasne, to je dôležitá podmienka, podnikajú v tom istom odvetví, v našom prípade v stavebníctve, sa nemohli tri roky zúčastňovať verejného obstarávania. Čiže nie je ten podnik v reštruktúre, to som hovoril, to je na tých šesť mesiacov. Ak má zabezpečiť plnenie reštrukturalizačného plánu, musí byť vo verejnom obstarávaní aj v budúcnosti. Ale hovoríme o podnikoch, ktoré sú v akomkoľvek ekonomickom prepojení, ako skupina firiem s vlastníkom firmy v reštruktúre, aby sa tri roky nemohol zúčastňovať verejného obstarávania, ak podniká v tom istom odvetví. Toto opatrenie, opäť, má zamedziť tomu, čo sa na Slovensku stalo a stalo sa aj v prípade Váhostavu. Veď to nie je ten podnik, ktorý mal pôvodné problémy. To už je iný podnik, sa volá Váhostav – SK. Predtým tam bol iný Váhostav. V tom boli ponechané všetky záväzky a dlžoby, kvalitný, bonitný majetok bol prenesený na spoločnosť Váhostav – SK. Táto sa pustila dole, sa utopila tá prvá a tá druhá spoločnosť podniká ďalej. Aby sa toto nemohlo stávať, tak preto je spomínané opatrenie.
Siedme opatrenie. Pri veľkých stavebných zákazkách využíva Žltý FIDIC, kde tým, ktorí vedia, o čom je, tak sa ospravedlňujem za predsa len pár poznámok k tomu. Nie je to výplod ani produkt slovenských inžinierov. Je to vlastne produkt švajčiarskych stavebných inžinierov. Tam vznikol a ten, zjednodušenými slovami povedané, znamená, že verejný obstarávateľ si určí trasovanie, kadiaľ tá diaľnica má ísť, určí si jej parametre, či má byť štvorprúdová, šesťprúdová, a všetky technické riešenia ponechá na zhotoviteľa. To znamená, že zhotoviteľ rozhodne o tom, či mostové teleso má mať tri piliere, šesť pilierov, či majú byť tak hrubé, tak široké a či majú byť z dreva alebo z betónu. O tom celom si rozhodne zhotoviteľ. Ale, pozor, už potom nie je možný ani jeden jediný dodatok k zmluve.
A tie dodatky, to je tiež fenomén, s ktorým pri verejnom obstarávaní veľkých infraštrukturálnych projektoch Slovensko zápasí roky rokúce, odvtedy, ešte keď som ja nebol v politike. Mali sme aj také nejaké zmluvy, že mali 150 dodatkov. Ani to nebola celkom výnimka pri verejných obstarávaniach, preto hovorím, treba ísť cestou Žltého FIDIC-u.
Ale aby bol Žltý FIDIC vykonateľný, tak tu je jedna ešte kľúčová podmienka, na ktorú som zabudol, že vtedy investor, čiže štát a jeho agent, Národná diaľničná spoločnosť, musia mať projektovo úplne dovedenú k dokonalosti prípravu celého diela, to sú všetky územné rozhodnutia, stavebné povolenia, vysporiadanie pozemkové, proste všetko musí byť takto na tácke až po tú špecifikáciu zadania toho diela, toto všetko musí byť naozaj na tácke. A potom nech sa toho zhostia stavební inžinieri, ktorí nech potom postupujú podľa Žltého FIDIC-u.
Toto opäť nie je realita a prax Slovenska. Tu často platíme obrovskú daň za rýchlosť, chceme mať postavených veľa diaľnic naraz, podľa možnosti v danom volebnom období aby sa stihlo postaviť čo najviac, lebo však funguje to, ako to funguje. Teraz nepôjdem do témy korupcie a provízií a tak ďalej, na to sú tu iní odborníci. A daňou za toto, opakujem ešte raz, je, že potom podľa Žltého FIDIC-u nejdeme, alebo ideme a nie je splnená tá kľúčová podmienka, aby bola tá stavba, to dielo naozaj projektovo pripravené dokonale.
Ôsme opatrenie. Ide nám o širšiu definíciu v Trestnom zákone, širšiu definíciu pojmu poškodzovania práv veriteľov. Ja vám, prosím vás pekne, poviem jeden jediný príklad, ktorý sa dnes stáva. Aj tie spoločnosti, ktoré majú v obchodnej zmluve medzi dodávateľom a odberateľom zakomponovanú tú doložku prechodu práv vlastníctva tovarov a služieb na objednávateľa až v okamihu zaplatenia faktúry, tak často na súdoch toto nevymôžu. Stane sa vám tu, že ten objednávateľ, ktorý získal ten tovar alebo službu, za to, samozrejme, nezaplatil a urobí úpadok, proste vedome vyhlási na seba konkurz alebo reštruktúru, tak dokonca peňažný obnos zo speňaženia takéhoto diela, ktorého súčasťou sú poddodávky a neuhradené faktúry, tak peňažný výťažok z takéhoto diela nemá problém aj správca konkurznej podstaty zahrnúť do konkurznej podstaty. Toto je dnešná prax rozhodovania aj našich súdov, vyšetrovateľov, prokurátorov, preto hovorím, poďme na to oveľa, oveľa širšie.
Ja viem, vládny návrh tam spomína, myslím, zákaz vrátenia pôžičiek, ak spoločník poskytol pôžičku, tak potom si ju nemôže vytiahnuť, keď je v tom procese reštruktúry. A toto je veľmi zúžený pojem. Ja tu hovorím o niečom úplne širšom. Opakujem, toto už je potom práca zdatných právnikov. A keďže ja nechcem a nikdy nebudem univerzálnym politikom, tak sa držím ekonomických argumentov a nepôjdem tak detailne do právničiny, ale viem s určitosťou povedať, že je potrebné podstatne širšie nadefinovať inštitút poškodzovania práv veriteľov, nehovoriac o tom, že podľa platnej legislatívy vám tam musí súd ešte navyše, myslím, dokázať úmysel. No a ten sa dokazuje prekérne ťažko. Čiže aj dnes keď niekto hovorí veľmi silné vyhlásenia o postihovaní trestnoprávnom v tomto procese, tak verte mi, že to dokazovanie úmyslu pri poškodzovaní práv veriteľa bude brutálne ťažké. Nechcem byť zlý prorok a tak povedať, že bude dokonca nevymožiteľné a nikomu sa opäť nič nestane.
Takže, dámy a páni, máme v laviciach teda jeden návrh uznesenia Národnej rady, ktorým sa zaviaže vláda. To je týchto deväť systémových opatrení vztiahnutých na budúcnosť, aby sa takýto prípad už neopakoval, a spomínané štyri opatrenia dostanete, predpokladám, v najbližších minútach.
A uchádzam sa ešte raz o podporu kolegov, kolegýň z jedného aj z druhého tábora, podporu kvôli tomu, že možno na tom hlasovaní, hlavne teraz o tých štyroch opatreniach, ktoré by mali byť urobené formou špeciálneho zákona, ak chcete, uplatnite ho na všetky podniky, ktoré majú živú, prebiehajúcu reštruktúru. Nemám s tým problém.
Opakujem ešte raz, nejde o nič iné, len o vodotesné zabezpečenie pohľadávok štátu. Sú na to spôsoby. Objavili ich krajiny, ktoré riešili podstatne robustnejší problém, ako je Váhostav pre slovenskú ekonomiku. Si nemusíme vysvetľovať, čo by znamenal pre americkú ekonomiku krach poisťovne Citigroup, alebo AIG, alebo aj giganta General Motors, lebo nehovoríme len o bankách a poisťovniach. Vedeli, po prvé, ten problém vyriešiť. A súčasne vedeli ochrániť, a to mi v opatreniach vlády chýba, verejný záujem.
Možno sa v nasledujúcej diskusii niečo dozvieme od kolegu ministra Boreca, ale určite ma v tomto podporíte všetci, dodnes nikto nepredstavil reálny proces zabezpečenia 40 mil. eur, ktoré sa chystá minister Kažimír z účtu štátnych finančných aktív použiť na záchranu Váhostavu. To, že medzitým je ten prostredník, a to je tých niekoľko stovák drobných, to je len akože Zwischenstand, hej. Ale na konci dňa sú to peniaze štátnych finančných aktív, ktoré majú pomôcť Váhostavu.
A v tých štyroch opatreniach, o ktorých som hovoril, nájdete presne to, po čom mnohí aj novinári, ktorí píšu o ekonomike, hovorili, veď treba, aby na to doplatil ten, kto tú tému spôsobil. A to sú vlastníci, štatutári, konatelia. Ale už prestaňme sa tu klamať, že speňažíme majetok Váhostavu, tu speňažiť nie je čo, nedávno založený, v podsúvahe máte 50-miliónovú garanciu, už sa nebudem opakovať, tak spustite zajtra to speňažovanie majetku. Ak pritom nesiahnete na osobné ručenie celým svojím osobným majetkom majiteľa, dlžníka a majiteľov všetkých entít nad ním až po príjemcov konečných výhod, tak môžeme sa dnes so 40 mil. eur rozlúčiť. Ďakujem veľmi pekne.
Neautorizovaný
10:10
Vystúpenie s faktickou poznámkou 10:10
Richard VašečkaAle vrátim sa úplne na začiatok, kde pán poslanec Kollár hovoril o tom, kde sa vlastne nachádzame, ako sme sa sem dostali. Takže ja k tomu len zopakujem to, že v stredu, dneska máme utorok, vláda priniesla do parlamentu návrh na skrátené legislatívne konanie. To znamená snahu urýchliť kvôli značným škodám legislatívny proces. Ale prekvapujúce...
Ale vrátim sa úplne na začiatok, kde pán poslanec Kollár hovoril o tom, kde sa vlastne nachádzame, ako sme sa sem dostali. Takže ja k tomu len zopakujem to, že v stredu, dneska máme utorok, vláda priniesla do parlamentu návrh na skrátené legislatívne konanie. To znamená snahu urýchliť kvôli značným škodám legislatívny proces. Ale prekvapujúce je, že z tých vyše sto hodín, ktoré odvtedy uplynuli, tak sme sa venovali v parlamente ani nie sedem hodín tomuto riešeniu a potom sme začali riešiť všeličo iné možné, napríklad zástupný problém, odvolávanie podpredsedu Národnej rady, ktoré nakoniec teda znova sme stopli, alebo ste stopli, lebo ste si uvedomili hádam, že treba sa vrátiť k podstate problému.
Ďalšia vec. V piatok sme skončili rokovanie o druhej poobede. Keď tu išlo o nejaké politické dôvody, tak sme rokovali dňom-nocou, aj cez víkend dokonca, napriek tomu, že sme navrhovali, aby sme v rokovaní o tom pokračovali ďalej aspoň v ten piatok, tak sa to stoplo. Takže nerozumiem tomu, či to myslí teda vláda a vládna strana vážne so skráteným legislatívnym konaním, keď sme sa venovali z vyše sto hodín ledva sedem hodín tejto veci. Takže vítam to, že sme tu späť, a očakávam, že v skrátenom konaní a zrýchlene prejdeme k tým riešeniam. Istý pohľad na to ponúkol aj pán poslanec Kollár. Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
21.4.2015 o 10:10 hod.
Mgr.
Richard Vašečka
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne. Tak hádam si ešte na niečo spomeniem, som si dával pred hodinou faktickú.
Ale vrátim sa úplne na začiatok, kde pán poslanec Kollár hovoril o tom, kde sa vlastne nachádzame, ako sme sa sem dostali. Takže ja k tomu len zopakujem to, že v stredu, dneska máme utorok, vláda priniesla do parlamentu návrh na skrátené legislatívne konanie. To znamená snahu urýchliť kvôli značným škodám legislatívny proces. Ale prekvapujúce je, že z tých vyše sto hodín, ktoré odvtedy uplynuli, tak sme sa venovali v parlamente ani nie sedem hodín tomuto riešeniu a potom sme začali riešiť všeličo iné možné, napríklad zástupný problém, odvolávanie podpredsedu Národnej rady, ktoré nakoniec teda znova sme stopli, alebo ste stopli, lebo ste si uvedomili hádam, že treba sa vrátiť k podstate problému.
Ďalšia vec. V piatok sme skončili rokovanie o druhej poobede. Keď tu išlo o nejaké politické dôvody, tak sme rokovali dňom-nocou, aj cez víkend dokonca, napriek tomu, že sme navrhovali, aby sme v rokovaní o tom pokračovali ďalej aspoň v ten piatok, tak sa to stoplo. Takže nerozumiem tomu, či to myslí teda vláda a vládna strana vážne so skráteným legislatívnym konaním, keď sme sa venovali z vyše sto hodín ledva sedem hodín tejto veci. Takže vítam to, že sme tu späť, a očakávam, že v skrátenom konaní a zrýchlene prejdeme k tým riešeniam. Istý pohľad na to ponúkol aj pán poslanec Kollár. Ďakujem.
Skontrolovaný