4. schôdza

Ďakujem pekne. Dovoľte mi jednu kritickú a potom skôr pozitívne poznámky na adresu pána ministra povedať.
Tá kritická poznámka. Nie je priamo na vás, ale je to skôr také odporúčanie, že ak chcete presvedčiť túto snemovňu o tomto zákone, možno je dobré presvedčiť niektorých županov, ktorí budú mať túto moc, aby sa k tej téme príliš nevyjadrovali, lebo ich vyjadrenia sú najtvrdším argumentom proti tomu, aby sme takéto silné právomoci prenášali a schvaľovali.
Ale teraz to pozitívne. Pán minister, veľmi si cením tento váš prejav, ktorý ste teraz mali. Dokázal by som nie všetko, ale určitú časť z neho podpísať.
A na tom, že tú sieť musíme vyčistiť a skvalitniť, sa zhodneme, a to som ja povedal aj v tom prejave, len je zásadný rozdiel v tom, podľa akých kritérií to budeme robiť. A nech by som riešil, kto bude učiteľ, kto bude vedec, kto bude aj murár, je zásadný rozdiel, ako vyberám, kto zostane a kto pôjde z toho kola von, či to vyberám podľa chimerických predpovedí trhu práce, či to vyberám naozaj podľa kvality školy a či to vyberám podľa objektívnych kritérií alebo určitým politickým rozhodovaním orgánu, ktorý má, akokoľvek to chceme zakryť, konflikt záujmov. Preto vám chcem, pán minister, povedať a ponúknuť, že ak medzi týmto prvým a druhým a tretím čítaním budete mať záujem aj spolu s nami hľadať objektívny a dobrý mechanizmus, ako teda určiť, kto má ísť z toho kola von, a to aj z hľadiska procesu, aj z hľadiska kritérií, tak ja vám za seba viem zaručiť, že rád podporím vašu snahu o vyčistenie a väčšiu kvalitu školského systému, len to, ako na to idete zatiaľ v tom návrhu, sa obávam, k tomu nepovedie.
A k tomu, čo ste vy nazvali strašenie. Rozdiel medzi týmto a inými krokmi je v tom, že sú nezvratné. Keď raz niekto obetoval celý svoj život založeniu školy a školu vybudoval, škola funguje a potom mu ju zavriete a možnože tie školy neprežijú ani rok dva, ak im zavriete prvé triedy, lebo tie normatívy sú také, aké sú, tak už nikdy v živote to ten človek nespraví, aj keď sa o dva-tri roky niekto chytí za nos a povie, že, aha, to sme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán minister, súhlasím s vami v mnohých východiskách. A v podstate to, čo ste povedali v tomto prejave, boli veci, o ktorých sme spolu rozprávali posledné dva roky aj v rámci výjazdových zasadnutí bývalého výboru pre školstvo. A ja si pamätám, že vtedy sme sa dokázali na mnohých veciach zhodnúť pri pomenúvaní problémov. Problém je, že tie riešenia, ktoré ste priniesli, a ja verím tomu, že potreba odlíšiť sa od pasivity aktivitou je akútna, sú aktivitou, bohužiaľ, príliš rýchlou, šitou horúcou ihlou a riešenia na problémy, ktoré ste pomenovali, v nej nie sú.
Vy hovoríte o tom, že sa bude rozhodovať na základe kvality, ale nepomenovali ste kritériá, na základe ktorých tú kvalitu budete vyhodnocovať.
Hovoríte o tom, na základe čoho by sa mala meniť sieť stredných škôl, ale nepopísali ste ani systematickú metódu, ani nástroje, ktoré budete používať na to, aby ste tu vyhodnotili, kto je na vrchole rebríčka a kto je na jeho spodku. A miesto toho, aby ste začali tým, že pomenujete najprv nástroje, metódu a nejaké spôsoby výstupov, hneď na začiatku dávate právomoci zo svojich rúk niekomu inému a čakáte, že tam, kde bolo doteraz nemohúcne ministerstvo, a to hovorím o mnohých predchádzajúcich ministroch, či už pravicových alebo ľavicových, tak sa vzdáte kompetencie, ktorú mal doteraz minister. A myslíte si, že keď ju rozdelíte ôsmim županom po Slovensku, tak že to vyhodnotia lepšie. Preto ja sa pripájam presne k tomu, čo hovoril pán kolega Beblavý. Treba na chvíľku sa zastaviť, pozrieť sa na ten systém, aký je, pomenovať naozaj problémy, pozrieť sa na to, na čom sa dokážeme zhodnúť, a až potom pomenúvať postupy, ktorými sa dokážeme pohnúť vpred k nejakému lepšiemu stavu, než je ten dnešný, a nie robiť unáhlené rýchle kroky.

Ďakujem pekne. Pán minister, v podstate ja vám chcem poďakovať za to, že reagujete konečne týmto návrhom zákonov na to, na čo experti už roky upozorňujú. Je to problém v našom vzdelávacom systéme, že jednoducho nereflektuje sa na požiadavky trhu. Asi ja mám taký pocit, že to v minulosti vyhovovalo našim bývalým ministrom, že na úradoch práce sme mali tisícky alebo desaťtisíce nezamestnaných so stredoškolským vzdelaním a vozili sme do tej danej lokality alebo regiónu Ukrajincov. Asi im to vyhovovalo, mne to tak pripadá.
Ale na druhej strane no chcem povedať, neberte vážne argumenty pána poslanca Beblavého, ktorý asi nepochopil, že všeobecne záväzné nariadenia neschvaľujú župani, je to absolútna nevedomosť hádzať túto kompetenciu županom. Všeobecne záväzné nariadenia schvaľujú zastupiteľstvá samosprávneho kraja, kde je pravica, ľavica, kde sú odborníci, ale aj laici a kde sa to môže úplne urobiť takým spôsobom, ako to má byť, aby to reflektovalo požiadavky trhu v danom regióne. Čiže župan z toho má úplne minimum. Ale zastupiteľstvo schvaľuje VZN ohľadom týchto vecí. Čiže to, že to pán poslanec Beblavý nepochopil, je tiež príkladom toho, ako tento náš odborne vzdelávací systém potrebuje reformu. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som tiež chcela povedať na podporu pána ministra, že máme možno zbytočné obavy z toho, že samosprávne kraje budú rušiť triedy v súkromných alebo cirkevných školách a že budú uprednostňovať svoje školy. V súvislosti s tým som dostala aj také avízo od vedúceho odboru školstva Košického samosprávneho kraja. Napísal mi, že je veľmi rád, že budú samosprávne kraje určovať počty žiakov aj pre súkromných a cirkevných zriaďovateľov škôl práve v súlade s regionálnou stratégiou výchovy a vzdelávania a prognózami trhu práce. V súčasnosti máme pozitívne skúsenosti s činnosťou krajskej rady pred odborné vzdelávanie a prípravu pri vydávaní rôznych stanovísk pri vytváraní alebo rušení jednotlivých tried. A môžem podotknúť, že práve v Košickom samosprávnom kraji sme zrušili niekoľko tried, ktoré boli práve v pôsobnosti školy samosprávneho kraja a neboli ani cirkevné ani súkromné školy. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, páni poslanci, kolegyne, kolegovia, predložený návrh, samozrejme, veľa tu už odznelo, nebudem však všetko opakovať, prináša viaceré zmeny, s niektorými však my tiež ako za stranu MOST – HÍD nesúhlasíme.
Vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa uvádza, že návrh zákona posilňuje koordináciu odborného vzdelania a prípravy s cieľom prispôsobiť odborné vzdelanie a prípravu požiadavkám trhu práce. Je to, samozrejme, ideálny stav, keď vieme toto zabezpečiť, prispôsobiť. Myslím si, že nejde to z jedného dňa na druhý. Ale pre to treba spraviť nejaké rázne kroky, ktoré, myslím si, začali.
A už v úvode som povedal, so všetkým, samozrejme, nesúhlasíme, a preto mi dovoľte, aby som pár vecí vymenoval.
Je v záujme všetkých nás, aby školský systém fungoval tak, aby sa nevytvárali noví klienti na úradoch práce, poskytovalo fundovaných odborníkov v širšom spektre potrieb trhu.
Pozitívne hodnotím, že návrh zákona rieši zásadné otázky zavedenia jednotlivých strategických krokov v oblasti odborného vzdelávania do praxe. Upriamujeme však pozornosť na to, že musia byť vyjasnené kompetencie zamestnávateľov, nové pravidlá musia obsahovať jasné a kompetencie zamestnávateľov.
Je potrebné presne stanoviť definíciu miery zapojenia zamestnávateľov a ich združení do procesu formovania obsahu vzdelávania a spôsob výučby v jednotlivých typoch a druhoch stredných odborných škôl.
Z návrhu zákona ďalej vyplýva, že manažovanie a tvorba obsahu sú stále centralizované v rukách štátu. Tu tiež máme my problém, čo tu už odznelo, s kompetenciami. A, samozrejme, každý má na to svoj pohľad.
Nakoľko cieľom odborného vzdelávania a prípravy má byť príprava na výkon povolania a odborných činností, majú byť vypracované nové vzdelávacie programy strednej odbornej školy vrátane praktického vyučovania, veľký dôraz by mal byť kladený na získanie zručností a praktických skúseností, sme toho názoru, že je potrebné zvýšiť kompetencie riaditeľov týchto škôl pri zohľadnení rámcových učebných plánov, napríklad zaviesť povinné vyučovanie druhého cudzieho jazyka na strednej odbornej škole s vyučovacím jazykom národnostných menšín, prispôsobiť požiadavkám školy počet hodín vyučovania dvoch cudzích jazykov tiež na národnostných školách a rozhodnúť o vyučovaní týkajúcom sa týchto dvoch cudzích jazykov podľa mňa a podľa nás by mal rozhodovať riaditeľ školy.
Odporúčame zadefinovať kvalifikačné štandardy, požiadavky zamestnávateľov na kompetencie, zručnosti a vedomosti žiaka v záujme vykonávania kvalitnej práce na danej pracovnej pozícii.
V Slovenskej republike za posledných dvadsať rokov neboli do dnešného dňa vypracované prognózy potrieb trhu práce. Teraz je to nové, teraz s tým začíname. Myslím si, že táto cesta, ak je dobre pripravená, tak vedie k úspechu.
Problém národnostného odborného školstva, nedostatok, absencia odborných učebníc vo vyučovacom jazyku tej-ktorej školy.
Nesúhlasíme so zavedením nových predpokladov pre prijatie žiaka, s tým, čo už tu tiež odznelo. Ja chcem, pán minister, povedať, že máme študentov športovcov na školách. To sú školy na výber nadaných študentov. Čiže majú nadanie, ja nehovorím, nielen na šport, ale aj možno na nejakú inú činnosť, možno sú to dobrí maliari. A mám pochybnosti o tom, či títo naši vrcholoví športovci budú schopní ten priemer 2 nejakým spôsobom spĺňať. A prax ukázala, že v ďalšom zase nemusia byť zlí odborníci. Takže považujeme toto za neprijateľné.
Upozorňujeme na konflikt záujmov, a preto, to som už hovoril, s týmto nesúhlasíme.
Áno, samozrejme, Slovensko potrebuje základnú reformu stredného školstva, aby neprodukovalo klientov na úrad práce. To už tu dneska bolo povedané.
Z uvedených dôvodov strana MOST – HÍD predložený návrh zákona nepodporí. Navrhujeme vládny návrh zákona neschváliť a vrátiť na prepracovanie jeho navrhovateľovi a dopracovať veci, ktoré tu odzneli v rozprave. Ďakujem pekne za pozornosť.

Aby som tu nezdržoval, pán poslanec, chcem povedať, že ten problém, ktorý bude riešiť tie ďalšie úlohy v oblasti odborného školstva, je pred nami, a to najmä nastavovaním duálneho systému v tejto oblasti. To je duálny systém, ktorý poznám v Rakúsku, Švajčiarsku a Nemecku v oblasti odborného vzdelávania. Ale ten si, samozrejme, vyžaduje aj finančné zdroje, ktoré potrebujeme do tohto duálneho systému dostať. A pretože budúci rok bude veľmi ťažký, je to rok 2013, tak som chcel tento systém postupne popripravovať aj na základe skúseností v spolupráci so Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou, lebo takto pracujú priemyselné komory v Rakúsku, Nemecku, vo Švajčiarsku práve pri príprave toho duálneho systému. To znamená teoretické vyučovanie zo strany štátu alebo teda samosprávy, zriaďovateľa a praktické vyučovanie zo strany firmy, ktorá berie dotyčného do zamestnania. Aj táto zmena sa tu pripravuje, ale momentálne som k nej ešte nemohol pristúpiť.

Áno, ďakujem veľmi pekne, na to som myslel, že zákon neobsahuje túto časť, tie praktické kvázi výučby, to, čo niekedy tu bývalo, ale nie v tom rozsahu. Teraz keď to ideme špecializovať, tak tú prakticky výučbu, samozrejme, musíme mať špecifickejšiu. A to musí zabezpečiť tá druhá strana. Asi pravdepodobne s tým súhlasíte. Ďakujem pekne.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, hŕstka kolegov i hostia, je to smutné, že na jeden z najdôležitejších bodov tejto schôdze je tak malý záujem o rozpravu. (Hlasy v sále.) Ja hovorím za všetkých, ale pomerne možno je nás viacej, aj keď som sám.
Prečo je tento bod jedným z najdôležitejších na tejto schôdzi? Dôvod je ten, že ak prejde tento zákon a naplnia sa obavy jeho kritikov, tak v duálnom systéme školstva, ale nie tak duálnom, ako ste vy spomínali, pán minister, že v odbornom školstve štát pripravuje teóriu a súkromný sektor pripravuje prax, ale v duálnom školstve súkromných, respektíve verejných a neverejných škôl môže nastať vážna trhlina.
Už sme sa asi zhodli na tom, že tú situáciu na trhu so vzdelaním popisujeme zhruba rovnako, že trh vyžaduje trošku niečo iné, než mu školský systém dodáva, že máme veľmi veľa absolventov, ktorí sa len veľmi ťažko uplatňujú na trhu práce, a že príchod zahraničných investícií na Slovensko, ktorý vyžaduje viac alebo menej kvalifikovanú pracovnú silu, často na trhu práce na Slovensku nenachádza to, čo by od neho potreboval, obávam sa ale, že riešenia, ktoré vidíte vy a ktoré vidíme možno my kritici tohto zákona na druhej strane, nie sú tie isté. Skúsme si ich teda pomenovať.
To, s čím prichádza vládna strana SMER, teraz je pohľad na svet, v ktorom či už volení zástupcovia na lokálnej úrovni alebo na štátnej úrovni vedia odhadnúť, čo trh práce ako taký bude v budúcnosti potrebovať. A vedia to odhadnúť na základe kvalifikácie, nie na základe toho, akého študenta bude potrebovať, iba na základe toho, aký káder, ako hovorí váš pán štátny tajomník, budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. My tvrdíme, že oveľa ľahšie, než odhadnúť, akú pracovnú pozíciu budeme potrebovať o päť alebo desať rokov, je odhadnúť, ako schopného človeka budeme potrebovať o päť alebo desať rokov. A tam je obrovský rozdiel v tom, na čo sa potom máme zamerať vo výučbovom procese.
Hovorili ste o tom, že chýba matematika a prírodné vedy na 2. stupni základných škôl. Ja tvrdím, že už aj na 1. stupni základných škôl a na stredných školách je to naozaj katastrofa. Ale to je hlavne metodikou, akým spôsobom sa matematika na Slovensku učí. A opäť sa opriem o moju najobľúbenejšiu pedagogičku Mariu Montessori. Tá tvrdila, že decká mysleli jej matematickou mysľou, že ak odmalička, od troch rokov vštepujeme základné matematické axiómy každému dieťaťu, tak prirodzene s nimi vyrastá a matematika a logika sa stáva jeho prirodzeným prostredím, v ktorom rozmýšľa a v ktorom nahliada na svet. Reagujem na to, o čom hovoril pán minister. Len potom nie je problém v tom, aká je hodinová dotácia, ale v tom, že nenechávame na Slovensku dostatočný priestor na to, aby sa výučba matematiky novými spôsobmi napríklad podľa pedagogiky Marie Montessori dostala do praxe a aby sme mohli matematiku pre deti urobiť populárnejšou.
Ďalej, hovoríte o tom, že podnikatelia a majitelia veľkých firiem nenachádzajú na trhu práce to, čo potrebujú. S tým súhlasím. Ale, opäť, budeme im vychovávať prednastavené roboty alebo im budeme vychovávať flexibilné špongie? Flexibilná špongia je typ študenta, ktorý zapadne do nového prostredia, okamžite nasáva nové informácie, prispôsobuje sa tomu, akým spôsobom to prostredie funguje, a veľmi rýchlo sa prispôsobuje tomu typu práce, ktorý má vykonávať. A to je zase o tom, že nie my budeme plánovať svet, aký má byť, a všetkých normalizovať na jednu a tú istú šablónu. Je to o tom, že práveže necháme vo vzdelávaní slobodu jednak učiteľovi a jednak tomu žiakovi, aby na konci z neho vyšiel kreatívny, schopný človek, ktorý je schopný sa uplatniť v oveľa širšej miere, než ten, ktorého vychováme podľa vopred danej šablóny konkrétneho pracovníka. My tu síce dneska možno máme konkrétnych majiteľov fabrík a konkrétnych majiteľov výrobných hál, ktorí potrebujú určitý typ konkrétneho človeka, ale tí tu o desať rokov byť nemusia. Čo sa stane, keď v regióne, kde sa teraz vyrábajú autá, sa budú o desať rokov vyrábať ja neviem pneumatiky alebo LCD televízory? Čo sa stane so všetkými tými absolventmi, ktorých vychováme pre automobilku, ktorí budú zvárať a zrazu sa dostanú do chemičky, kde sa vyrába a zlieva guma pre pneumatiky? Nie je lepšie vychovávať študentov takých, ktorí sa dokážu prispôsobiť širšiemu okruhu prác, než načúvať ekonomickým záujmom jednotlivých investorov, že takéhoto človeka potrebujeme? Nie je lepšie vychovávať kreatívnych a tvorivých jednotlivcov, než dodávať konkrétnym pracovným pozíciám prednastavené roboty? Tak sa rozmýšľalo v minulom storočí. Tak sa rozmýšľalo v sedemdesiatych rokoch, keď škola mala patent na vzdelávanie, keď neexistovali iné alternatívne zdroje informácií, keď neexistoval internet, keď deti nemohli nejakým spôsobom zasahovať do toho, akým spôsobom sa vzdelávajú, a keď obuvník mal syna obuvníka, ten mal syna obuvníka a ten mal syna obuvníka. V tomto svete my už nežijeme. Dnes je bežné, že človek po troch-štyroch rokoch strieda zamestnanie, že sa z jednej pracovnej sféry odoberie do úplne inej a okamžite sa prispôsobuje novému prostrediu. Na toto my musíme vychovávať ľudí, nie na to, aby strávili pri výrobnom páse 25 rokov svojho života. My nemôžeme vedieť v tak dramatickej dobe, akú dnes žijeme, čo ekonomika napríklad Európskej únie umožní našim deťom, aby vôbec v živote robili. Možnože o dvadsať rokov sa budeme naozaj starať o to, že si bude musieť každý vypestovať svoje zemiačiky okolo domu a postaviť si vlastnú malú elektráreň, aby sme vôbec prežili. A možnože tu bude taký obrovský ekonomický rast, že všetci budeme v službách a všetko to, čo dneska robia tí ľudia za tými pásmi, budú robiť roboty. Ako vieme, ako to bude? Na základe čoho v Žilinskom kraji možno odborníci pána župana vedia rozhodnúť, čo budú o päť alebo desať rokov deti potrebovať, ktoré vychádzajú z tých stredných škôl?
Bolo nám tu povedané, že súkromné školy si môžu robiť, čo chcú, ako keby pre ne neplatil zákon. Ja som zažil, čo je to kontrola aj na súkromnej škole. Tam každá jedna triedna kniha ešte sa bude kontrolovať, či sú vyškrtané kolónky sprava doľava alebo zľava doprava, na každej jednej hodine musí byť zapísané, čo sa presne učilo, zákon platí pre každého rovnako. A ak máme ísť správnym smerom do budúcnosti, treba vyžadovať dodržiavanie pravidiel, ale zároveň nechať slobodu pre tvorivý prístup ako učiteľa, tak aj študenta.
Hovoríme o tom, že 20 rokov sme neboli schopní nastaviť systém správne, ale presne tak, ako som povedal vo svojej faktickej poznámke, pán minister, púšťate z ruky nástroj na to, aby ste to mohli zvládnuť. Len na základe nátlaku alebo ja neviem čoho ideme teraz pustiť nástroj na to, aby sme mohli zo strany vlády systém nastaviť lepšie, a necháme o tom rozhodovať župy. Je pravda, že peniaze sú až na prvom mieste. Lenže peniaze pôjdu tak či tak, ak ostane systém nastavený takto, na každého žiaka rovnako.
Ja by som veľmi rád veril tomu, že keď sa bude rozhodovať o tom, ktorá škola bude zrušená, tak sa bude rozhodovať na základe jej kvality. Ale obávam sa, že sa nám môže stať, že niektorá župa v niektorom kraji Slovenska si povie: „Máme tu krásnu budovu v strede mesta, ktorej predajom by sme získali veľa peňazí, momentálne si prenajíma tú budovu od nás súkromná škola a my ju nevieme odtiaľ úplne len tak ľahko vystrnadiť, zakážeme im otvoriť prvé štyri ročníky.“ Ak táto škola neotvorí prvé štyri ročníky, župan môže povedať: „Však funguj si ďalej, môžeš vychovávať druhákov, tretiakov, štvrtákov, čo len chceš. Ale vy sám dobre viete a pán župan to určite tiež bude vedieť, že ak im zoberieme štvrtku normatívu, tak tú školu zruinujeme, škola skončí činnosť, celoživotné úsilie jej zriaďovateľa a učiteľov, ktorí na nej učili a snažili sa niečo budovať, bude preč, spravíme nevratný zásah do systému školstva a ostane nám krásna budova v strede mesta, ktorú miestne alebo župné zastupiteľstvo výhodne predá nejakému vopred vysúťaženému záujemcovi. Ak nevieme ošetriť systém tohto rozhodovania od takýchto vplyvov, ak nevieme vopred prísť s jasne zadefinovanými kritériami, na základe ktorých budeme na stredných školách určovať, toto je kvalita a toto kvalita nie je, toto je to, čo si predstavujeme, a toto je to, čo si nepredstavujeme, nerobme tieto kroky, pán minister.
Ja viem, že ste nepriateľom nečinnosti a po roku a pol šéfovania vášho predchodcu to vidíte tak, že treba rýchlo niečo robiť, ale neunáhlený a nezvratný krok môže byť horší ako pol roka analýzy a vyčkávania. Ak pol roka vieme venovať tomu, aby sme sa pozreli, ktoré kvalitatívne ukazovatele chceme merať a na základe čoho potom budeme hovoriť, že táto škola je a táto škola nie je prospešná, dajme tomu, pre región alebo pre celý systém, ako si ho predstavujeme. Nemá význam sa zbavovať tej kompetencie a dávať ju samosprávam teraz. Preto sa pripájam, ale nie v zlom, k tomu procedurálnemu návrhu, ktorý tu už bol.
Je dobré tento zákon vrátiť na prepracovanie, ale nie kvôli tomu, že by bol zásadne zle napísaný, ale preto, že jednoducho my nevieme povedať, či tento krok je dobrý alebo zlý. Ja si myslím, že je veľmi zlý, priam normalizačný, pretože väčšinovým rozhodovaním jednotlivých zastupiteľstiev stráca v priestore stredných škôl priestor pre originalitu, kreativitu, dajme tomu, aj experimentálne projekty. Koniec koncov šesťročné gymnázium v Martine je prvou obeťou tohto prístupu, kde jednoducho sme si povedali, že aby bolo všetko rovnaké, tak neumožníme, aby niečo, čo funguje a je kvalitné, mohlo pokračovať ďalej. Pozrime sa na to, čo chceme naozaj a akým spôsobom merať, zostavme si ten rebríček, zistime, aká je tá situácia. A až potom možno po rozhovore so všetkými ôsmimi županmi sa rozhodnime, či dáme kompetenciu do rúk žúp alebo ju ponecháme centrálnemu ministerstvu, aby vedelo rozhodovať o tom, kto v sieti škôl byť má a kto nie.
Takže ja vás nabádam, pán minister, hlavne k tomu, aby sme nerobili unáhlené kroky, aby sme sa zamysleli nad tým, kde ideme, lebo v školstve môžeme týmto zákonom urobiť nezvratné zásahy, ktoré budú mrzieť študentov, rodičov a v konečnom dôsledku aj každého z nás. Ďakujem veľmi pekne.

Ja by som chcel zareagovať na niektoré vaše vyjadrenia, pán poslanec. Model šesťročných gymnázií vznikal preto, lebo sa uvažovalo, či pôjdeme z piatej triedy alebo zo siedmej triedy do gymnázií, či je lepšie šesťročné alebo osemročné gymnázium. A jednoznačne je tu tendovanie, že osemročné gymnázium, a na tom sme zotrvali, a ďalšie vysávanie, ktoré by pokračovalo, by nebolo prípustné.
Ak sa hovorí o matematike. Prezident Obama vo výročnej reči nie zbytočne vyzýva, že dá financie na 100 000 matematikov pre Spojené štáty americké vo vzdelávaní. Ten problém majú aj v Spojených štátoch amerických, vo veľkých veľmociach.
Čo vy hovoríte, že nevieme to nastaviť. No vieme, že tu nebude naftový priemysel sa rozvíjať, vieme, že tu nebude ani morský, ani kozmický priemysel, ale vieme, že oblasť elektrotechniky, strojárstva, stavebníctva a dopravných systémov, a je tu tá skúsenosť z tých kvalitných priemysloviek, kde sa vedeli naši absolventi v zahraničí veľmi rýchlo uplatniť po absolvovaní týchto priemysloviek, bude previazaná na environmentalistiku a že tu budú zelené materiály, zelené produkty, zelené technológie, a o tom vieme. A týmto smerom si vieme jednoznačne predstaviť, kam to Slovensko pôjde, lebo týmto smerom ide teraz v súčasnosti Fínsko, ktoré už zanechalo technológie v oblasti telekomunikačného priemyslu. A idú tam touto cestou a vedia, že to je budúcnosť nielen Európy, ale aj sveta.

Ďakujem pekne. Pán kolega, nerád by som bol, keby teraz moju reakciu ste zobrali trošku ako kritiku, ale ja chcem na jednu vec reagovať, ktorá tu často zaznieva, a to, že školy vychovávajú pre úrady práce a sťažujú sa na to podnikatelia, podniky, zamestnávatelia a neviem kto. No ja sa ale pýtam, dobre, iste maslo majú školy na hlave určite a čo urobili tie podniky? Čo urobili tie zamestnanecké zväzy pre to, aby mali svojich odborníkov vyškolených? Poznám dva také prípady. Ja si pamätám jedine, keď tu začal so svojou činnosťou Peugeot Citroen. Začali tak a postarali sa o to, aby mali školu, ktorá bude vychovávať pre nich odborníkov. Ale to nebola Žilinská župa, čo som spomínal, to bola žilinská priemyselná a obchodná komora, ktorá urobila to, že zmapovala, zverejnila, kde sú aké odbory, kde sú voľné pracovné miesta, aké je to uplatnenie, kde sú voľné pracovné príležitosti pre daných zamestnancov. To sú dva kroky, o ktorých viem, že boli pozitívne. Ja si myslím, že celkom hádzať to maslo len na školy a na náš vzdelávací systém, to sa mi akosi nepáči. A bránim sa tomu a chcel som to povedať v tejto súvislosti, a nie ako kritiku na vás, aby ste to nezobrali v zlom. Ale jednoducho to školstvo niekedy používame, s prepáčením, to poviem, ako handru, na ktorú hádžeme všetko, že školy sú také, že školy zle robia, zle vzdelávame a podobne. No tak tu akosi cítim, že sa deje niečo, čo nie je pravdou a nie je spravodlivé.