51. schôdza

S reakciou pán poslanec Hraško.

Ďakujem za slovo. Inštitúcia pre to, aby inštitúciou len bola a v podstate nenapĺňala svoju činnosť, je zbytočnosťou. Pokiaľ viem, na miestnej úrovni každá obec má vytvorenú alebo teda podstatná väčšina obcí má vytvorenú svoju kultúrnu komisiu. A tá určuje, ako sa bude kultúra v obci rozvíjať a akým spôsobom, ale hlavne má aj nástroj priamej podpory tejto kultúry, čo osvetové zariadenie nemá.
Čiže osvetové zariadenie môže byť naozaj len podporným, ale tým pádom nemusí byť na miestnej úrovni, pretože je zbytočným. Lebo naozaj sama obec, ktorá má kultúrnu komisiu zloženú z ľudí, ktorí, niektorí možno aj rozumejú tej kultúre viac, niektorí menej, ale rozhodujú o tom, ako sa kultúra v obci bude rozvíjať aj v nadväznosti povedzme na rozvoj cestovného ruchu, na rozvoj športu, voľnočasových aktivít a tak ďalej. Ale ako hovorím, má okamžitý nástroj finančnej podpory, a tá vie zabezpečiť naozaj aj ten rozvoj, čo v tomto prípade u osvetového zariadenia nevidím, pretože osvetové centrum alebo - či už veľké, alebo malé - osvetové stredisko nedokáže priamou finančnou podporou zabezpečiť rozvoj. Ono môže byť naozaj len takým edukatívnym poradným orgánom, ale na miestnej úrovni potom nemá veľký význam.
Preto som sa pýtal a moja otázka smerovala aj k tomu, že ako zákon musí vytvoriť určitý rámec na to, aby sa zabezpečilo v rámci rozvoja aj financovanie, takže ten zákon nie je len o tom, že ideme ho novelizovať, lebo od roku 2001 nebol novelizovaný. Áno, to je pravda, medzitým sa zmenili kompetencie, ale treba tu vyriešiť aj otázku, naozaj aj toho financovania, ak sa má zabezpečovať rozvoj, a nielen v oblasti zabezpečenia súťaží, ale aj povedzme podujatí a samotnej činnosti záujmovej a umeleckej.

Teraz ako posledný riadne prihlásený v rozprave vystúpi pán poslanec Viskupič.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte pár slov a poznámok k uvedenému návrhu zákona a možno aj začnem troška širšie o kultúre.
Keďže kultúrne témy sa nám dostávajú čím ďalej viac, častejšie, a nebyť Váhostavu, mimoriadnych schôdzí a podobne, možno by sa stali aj tými top témami v našej spoločnosti. Spomeniem niektoré. Jedna z avizovaných legislatívnych iniciatív ohľadom ochrany hudobných tvorcov alebo hudobníkov, ktorá získala taký názov. Kvóty. Ja som zachytil aj debatu vo verejnoprávnom médiu ohľadom odluky, ktorá takisto v zmysle kompetencií prislúcha ministerstvu kultúry, kde vypadli pre mňa dosť aj zaujímavé veci, aký náhľad má svet, konfesijný svet proti ministerstvu kultúry na platený poplatok, na, ak to poviem ľudovo, platy duchovných, teda že v podstate podľa jedného zástupcu, v tomto prípade katolíckej cirkvi, sa dozvedáme, že si vlastne štát odpláca svoje neblahé pôsobenie v minulosti a že teda ten poplatok nie je treba vnímať ako za záslužnú činnosť cirkvi, čo je náhľad ministerstva, ale za to, že za 40-ročné nedobré pôsobenie alebo pôsobenie ohľadom toho, že štát vyvíjal proti duchovným a cirkvi činnosti, ktoré viedli možno k zatváraniu, tak je jeho povinnosťou sa vyplatiť z tejto, čo je dosť, keď to nazvem, paradigmatický rozdiel pohľadu na to, že prečo sa vlastne platia zo štátneho rozpočtu tieto veci.
Ďalšia z obrovských kultúrnych tém, tuná pán poslanec Kvasnička spomínal činnosť kultúrnu, ktorá cez rôzne spolky, my máme v Trnave spolok DOMKA, organizujúci jeden z mála alebo vôbec najväčší festival katolíckej, kresťanskej hudby, tzv. Lumen, ktorý takisto zapĺňa v posledných dňoch stránky médií, kedy do line-upu alebo toho, akým spôsobom a aký program bude na Lumene, zasiahla najvyššia možná autorita v cirkevnej hierarchii z hľadiska Trnavskej arcidiecézy, a to sám pán arcibiskup Orosch, kedy zakázal jedného z interpretov, resp. jednu zabávačku pustiť na Lumen.
Čiže tých kultúrnych tém je habadej, hovorím, že mohli by sa stať aj možno pilierovými témami, pretože boli prijaté stratégie, a dokonca aj táto schôdza, minimálne v jej začiatku, kedy nás predbehol iba zákon o zbraniach, otvára aj 51. schôdzu s takou malou legislatívnou smršťou ohľadom a teraz pôsobenia alebo nového zákona ohľadom kultúrno-osvetovej činnosti, bude nás čakať debata o Autorskom zákone, o múzeách a galériách. Takže z tohto pohľadu by sa mohlo zdať, že to popoluškovské vymanenie sa z tej popoluškovskej pozície kultúry, by aj mohlo nastať.
Na druhej strane si myslím, ak čítam jednotlivé ustanovenia tohto zákona, tak začnem možno chválou a mne sa úvod v dôvodovej časti veľmi páčil a dokonca tak, že si dovolím z neho zacitovať aspoň časť, pretože sa oprel do histórie a do histórie, kde možno po týchto troch vetách bude jasné, že kde sa vo vymedzení, myslím, že to spomínal aj pán spravodajca, pri ambícii upraviť osvetovú a teraz aj kultúrno-osvetovú činnosť, nachádzame. Čiže dôvodová správa uvádza, že existujúci osvetový systém sa do súčasnej podoby formoval takmer dvesto rokov, spomínali to obaja alebo všetci traja predrečníci. Z právneho hľadiska bola osvetová činnosť po prvýkrát upravená v roku 1919, keď sa vytvoril tzv. československý model charakterizovaný syntézou alebo nejakým takým unikátom štátnej a spolkovej, v súčasnej terminológii by to bolo asi mimovládnej alebo treťosektorovej osvetovej činnosti.
Krátko po vzniku Československej republiky, v tom 1919. roku bol prijatý zákon o organizácii ľudových kurzov občianskej výchovy. Účinnosť tohto zákona pretrvala aj v rokoch Slovenskej republiky, čiže sme sa preklopili z medzivojnovej republiky do Slovenského štátu - a teraz a toto je to podstatné, prečo to citujem : "Po roku ’45 ho nahradil dekrét prezidenta z 26. októbra o štátnej osvetovej starostlivosti, ktorý vcelku presne konštituoval organizačný systém osvety a jeho riadiaci mechanizmus. V okresoch a obciach sa vytvorili osvetové rady pričlenené k národným výborom ako výkonné orgány štátnej osvetovej starostlivosti, pričom kultúrni referenti národných výborov boli súčasne predsedami osvetových rád. Osvetové rady vznikli aj na ústrednej úrovni pri ministerstve školstva a osvety v Prahe a pri predsedníctve a pri povereníctve" - čiže tej obdoby slovenskej časti ústrednej štátnej správy - "školstva a osvety v Bratislave. V osvetovej činnosti sa v tomto období postupne začali presadzovať ideologické záujmy režimu a jeho kultúrnej politiky." Toľko citát.
Čiže z hľadiska histórie, po ten ’45. rok sa štát sa snažil vysporiadať s tým, že mali sme tu nejakú tradíciu 19. storočia, prišla prvá republika, Slovák štát sa toho ujal po svojom, v ’45. bola ambícia zjednotiť a potom sme tu mali, a to už v dôvodovej správe podľa mňa teda je tu napísané, že spolková váha osvety sa postupne prestala rozvíjať a v ’48. ako keby zanikla, lenže ja si to nemyslím, a tuná aj viacerí poslanci hovoria, pretože si myslím, že po ’48. získala ten zamýšľaný ideologický rozmer omnoho viacej. Môžme - a chcem sa tomu venovať - len chvíľku hovoriť o tom, že režim sa toho ujal po ’48. tak ako potreboval, a možnú propagandu, ktorú potreboval, vedel šíriť aj týmito kanálmi, a tým pádom osvetová činnosť, tak ako mnohé iné činnosti v režime ’48 - ’89, bola zneužívaná aj na propagandistické účely režimu a vychovávanie a osvetovej činnosti k režimu, ktorý tu bol vtedy.
Z hľadiska tohto historického pohľadu snaha z roku 2001, myslím, že to bol zákon č. 61/2000 Z. z. o osvetovej činnosti, prichádzala možno s reformným úsilím, a preto mňa teraz zaujíma a vyčlením ten § 6, ktorý, ktorý je spomínaný, a to je, že meníme ako keby osvetové pôsobenie s tým, že na krajskej alebo VÚC-karskej úrovni zostáva možnosť, ale aj povinnosť zriaďovať osvetové centrá, na obciach zostáva možnosť zriadenia a s prepojením na ustanovenia ohľadom vedenia evidencií, mne vyvstáva jedna otázka. Evidencie, ak som to dobre zaznamenal, a chceme si naliať čisté víno, znamená, že naozaj aj ministerstvo aj s dotknutými orgánmi ako VÚC-ka, osmička, regionálne, regionálne KOCI, NOC-ka, Slovenská ústredná hvezdáreň sa zhodli na tom, že štatistické údaje, resp. to, akým spôsobom táto rozbujnelá organizácia alebo organizácia tejto osvetovej činnosti na Slovensku pôsobí, nie je dostatočne mapovaná, a preto je jedna z priorít, ktorá teraz chýba, určenie tzv. metodiky evidencií, čiže akým spôsobom kultúrno-osvetová činnosť je na Slovensku vykonávaná, a zároveň sa teda zákonom určuje spôsob a rozsah zberu dát.
Dáta, ktoré sa budú zbierať, potom sa, predpokladám, že následne budú vyhodnocovať, a ja by som teda si dovolil predpokladať účel tohto zákona, že po zozbieraní týchto dát bude nasledovať aj krok B a z môjho pohľadu príde k racionalizácii. Zatiaľ som sa teda nedočítal, či je toto zmyslom zákona, lebo nemyslím si, že budeme zbierať dáta len pre zber dát, ale predpokladám, že príde k nejakému, k nejakému zásadnému kroku, nazvime ho racionalizácii, nazvime ho tak, že ak príde k odstraňovaniu duplicít alebo bude podľa mňa po vyzbieraní týchto dát a určení metodiky, ktoré tie dáta sú relevantné, pristúpi sa ku kroku B, a ten krok B ja vidím v tom, že sa nejakým spôsobom zmení organizácia NOC-iek, možno, a to už sme tu raz mali, hvezdární, planetárií, ktoré, dokonca tam má ešte jeden z hľadiska historického, myslím, že nejaký tatranský spolok ako keby nejakú výnimku a podobne alebo je teda organizovaný v tomto. Čiže ostane to z môjho pohľadu v rovine otázok. Je to tak, pán minister?
Ak sa nazbierajú dáta o tom, že akým spôsobom vlastne kultúrno-osvetová činnosť na Slovensku s celoštátnou, regionálnou a miestnou pôsobnosťou funguje, tak sa pristúpi k tomu, že z mnohých pohľadov hodnotená tzv. rozbujnelá, rozbujnelý aparát týchto činností bude nejakým spôsobom racionalizovaný, alebo má zber týchto údajov slúžiť k inému účelu. A ja by som chcel teda vedieť okrem toho, že to, čo sa spomínalo v dôvodovke, v dôvodovej správe, že ide o ambíciu zachovania tohto elementu v slovenskej spoločnosti.
Druhú otázku, ktorú mám, v dôvodovej správe aj vo väčšine ustanovení sa odvolávame na..., alebo odvoláva ministerstvo na tri medzinárodné dokumenty, tzv. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych právach, Dohovore o ochrane kultúrnej diverzity, myslím si, že je to o rozmanitosti kultúrnych prejavov, Dohovore o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva. Chcel by som teraz vedieť, že okrem metodického určenia, ako zberať dáta o tom, čo vlastne robíte, ako ja vidím tú metodiku, budú aj metodické usmernenia k tomu, že ako si predstavuje štát túto bývalú spolkovú alebo treťosektorovú a dnes už viac-menej inštitucionalizovanú podobu v ochrane nehmotného dedičstva, v ochrane kultúrnej diverzity, a čo mňa teda najviac zaujíma, že akým spôsobom naplníme pakt hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv pri tejto, tejto činnosti, mne to odtiaľ akosi vypadlo.
Chcel by som ešte poslednú poznámku povedať k tomu, aby sa toto nevnímalo možno ako lex. Prečo v rámci tej spolkovej činnosti sa naše, zostáva ako keby ten relikt hvezdární a planetárií priamo v osvetovej činnosti, a či nebolo aj ministerstvo alebo ambícia ministerstva tieto podľa mňa kultúrno-vedecko-vzdelávacie centrá zaradiť do iného pôsobenia, ako je priamo osvetová, resp. aj z druhej strany, či neexistuje ambícia potom, naopak, dať k hvezdárňam aj nejaké iné vzdelávacie inštitúcie a nebetónovať status quo, ktoré máme, lebo podľa mňa ten zákon v mnohých ohľadoch to status quo betónuje, a nie v tých oblastiach, ktoré by boli žiaduce. A teda či by nestálo za to, že ak je legislatívna ambícia urobiť podľa mňa poriadok v týchto veciach, vyčleniť alebo pridružiť k tým hvezdárňam a planetáriám aj iné, ale urobiť nejakú sólo, aby sme v osvete a vzdelávaní nemali vyčlenené, potom to tu až tak humorne je interpretované, že nám tam zostávajú inštitúcie, ktorými sa pozeráme na hviezdy, myslím, že to spomínal pán poslanec Kvasnička, pretože mi to potom pripadá pri všetkej snahe, ak sa chcem objektívne na ten návrh zákona pozerať, ako nesystémový krok, i keď nechcel som použiť tento termín, lebo on má výrazný významový nános, a snažím sa nájsť, prečo zrovna tieto inštitúcie tohto typu zostávajú v kultúrno-osvetovej činnosti ako inštitúcie, ktoré pri podobnosti s múzeami a galériami by si možno zaslúžili ich vnímať v organizačnej štruktúre múzeí, galérií a hvezdární miesto toho, že zostávajú ako relikt možno z histórie v osvetovej činnosti.
Toľko tri poznámky k prvému čítaniu. Je ambícia z hľadiska novelizačnej alebo tvorby nového zákona v tejto oblasti podporiť myšlienku pri zodpovedaní týchto troch otázok, chceme, chcem zvážiť vlastne podporu minimálne tej filozofie toho, že od toho 2000. roku aj z hľadiska historického, aj z hľadiska toho, že je treba urobiť poriadok, podporiť tento návrh zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Faktické poznámky, pán poslanec Kvasnička, pán poslanec Mikloško. Pokiaľ iný nie je, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Kvasnička.

Ďakujem veľmi pekne. Jozef, ja len k tomu, čo si hovoril, k tomu neviditeľnému plánu B. Vtedy by som vedel pochopiť logiku toho, čo je napísané v tomto zákone, teda akési pasportizovanie a organizačné alebo zníženie chaosu, alebo organizačného šumu, ktorý v tomto priestore jestvuje. To, to je racionálne a naozaj by potom mala nastať racionalizácia. A si osobne myslím aj z mojej skúsenosti, aj keď je to politicky háklivá téma, lebo súvisí napokon s ľudskými osudmi a aj s personálnym zabezpečením tejto činnosti, že tie inštitúcie, ktoré to vykonávajú, najmä teda v mestách pokiaľ sú, pokiaľ je to v obciach, že tam je jeden osvetár, ktorý sa venuje srdcom, dušou tej, to, to viem pochopiť. Ale inštitúcie v mestách a potom ešte v župách, jako sú, podľa mňa sú prezamestnané.
Podobne to je aj v galériách, múzeách, mystifikujú a fingujú činnosť, ktorú nevykonávajú. Ja by som povedal, že oni sú takým tým pasívnym, pasívnym prvkom kultúrno-osvetovej činnosti, metodickým, riadiacim, organizačným, manažérskym akokoľvek ho nazveme, mi chýba jako väčšia starosť o tú aktívnu či kultúrnu, či vzdelávaciu, či osvetovú činnosť. Teda priamo na ten výkon. Nie na backround a na zabezpečenie, čiže ak by naozaj nasledoval plán B, myslím, že v tom prípade by ten návrh zákona mal zmysel, aj keď predpokladám, že ten plán B by bol bolestivý.
Ďakujem.

Pán poslanec Mikloško.

Nedá mi povedať troška od veci, tak ako jako ty si začal troška od veci s tými platmi duchovných, že je to teda 40-ročný relikt toho, keď tých duchovných utláčali a prenasledovali. No tak je to názor, ale bolo to troška ináč, lebo ten zákon o platoch duchovných už bol prvý raz spravený v Československu tuším v ’17. alebo ’18. ešte za prvej Čs. republiky. Po tom ’49. to aj komunisti prevzali, ale len preto, že tým si mysleli, že budú mať viac možností kontrolovať tú cirkev a ju proste nejakým spôsobom sledovať. A po tom ’89. sme tiež nevedeli žiadny iný model vymyslieť, tak to ostalo takto isto.
Dneska sa o tom diskutujeme, tak tie platy sú tak 350-600 euro farárov, biskup, myslím, 800. Čiže nie sú nejaké veľké platy. Ale diskutujeme o tom, ako ďalej. Prečo nie, no. Niektorí hovoria, prečo by sme to platili, keď nechodíme do kostola, neveríme a tak ďalej. Na druhej strane aj tí, čo nešportujú, čo nechodia do opery, čo sú zdraví, nechodia lekárovi, čo nemajú deti, nepodporujú vzdelanie a tak ďalej - aj tí dávajú zo svojich daní na tieto oblasti, ale to nechcem teraz o tom diskutovať.
Je tu tá zmluva s Vatikánom, možno až tiež sem nepatrí, ale tam je bod o budúcej dohode o financovaní. Tá dohoda ešte chýba, a to nielen s katolíckou, ale aj s ďalšími cirkvami, prečo by sa nemala urobiť. Mala by sa aj podľa ten zmluvy. A na druhej strane, je tam aj zmluva o výhrade svedomia. Viete, že to bola, na základe toho padla vláda, mne sa vtedy nezdalo, že to vtedy až tak bolo nutné. Ale dneska, keď pozeráme na Ameriku, Francúzsko, Belgicko a tak ďalej, tak výhrada svedomia sa netýka len lekárov, ale aj iných pracovníkov, ktorí narážajú na výhradu vo svojom svedomí, a teda sú za to poťahovaní, zavieraní aj trestaní.
Čiže nie celkom zlý nápad, obe tieto zmluvy nejako spojiť a uzavrieť aj zmluvu s Vatikánom a vrátiť sa k obidvom aj vo výhrade vo svedomí, ktoré znie veľmi kacírsky alebo nejakým, sírou vonia. Ale je to vážna dohoda, ktorú proste by sme mali mať v našom právnom poriadku.
Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Viskupič.

Širšie úvody majú svoje obete, riziká. Takže skúsim odpovedať k zákonu. Rozumiem, že tebe vadí ten taký metternichovský, zákonnický, ako si to spomínal, spôsob nastavenia. A ja som položil otázku, že teda čo bude krokom B. Príde k racionalizácii a, vnímajúc presne to, že predpokladám, že sa to v dôvodovej správe nebude môcť overiť, lebo to má politické náklady, lebo ak má prísť, tak to, predpokladám, že bude znamenať menej pracovných miest, resp. nejaké prepúšťanie a podobne. A preto sa to pýtam, pretože debata o efektivite a reálnom fungovaní NOC-iek, odkedy som ja poslancom, ešte aj za Radičovej vlády, je otvorená a má to svojich zástancov a svojich kritikov a možnože dostaneme odpoveď.
K druhej časti alebo faktická poznámka pána Mikloška. Prišlo asi k nepochopeniu. Ja som hovoril o tom, že ja sa celkom aj stotožňujem s náhľadom pána ministra, ktorý prezentoval v relácii HVRN ohľadom, prečo, prečo financujeme od ’49. roku platy duchovných, a to je, že cirkvi vykonávajú mnohé bohumilé činnosti. Kdežto zástupca katolíckej cirkvi sa mu snažil vysvetliť to, že nie je to tak. Vy si odplácate, vy ako štát si odplácate to, že ste 40 rokov vy ako štát perzekvovali cirkevných hodnostárov, a tu nastal spor a pre mňa to bol prekvapivý moment, s dokončením dvoch momentov vatikánskych zmlúv nejaké iné fórum.