51. schôdza

Ja som sa hlásil v čase opisu tej, toho procesu na faktickú poznámku. Myslím si, že bude veľmi dôležité, teda čo sa stane, ak ostane v tomto úzkom folklórnom okienku, čo sa stane s tým dvojitým nahlasovaním, resp. s porovnávaním playlistov, pretože v súčasnom stave vládou schválený návrh zákona je ten návrh zákona, ktorý šiel do medzirezortu a ktorý vyhovoval tej folklórnej obci, a preto aj možno ja vnímam ten tvoj príspevok ako na možný apel, že či už kultúrny výbor, alebo plénum parlamentu by malo dať v legislatívnom procese pozor na to, aby sa tam neobjavil nejaký pozmeňovák, ktorý by to, čo je v tejto malej parciálnej časti v súčasnom stave navrhnuté, aby zostalo tak, ako je.
Ten celý príbeh okolo, ja som na tom ministerstve bol, je podľa mňa aj príbehom o tom, že Autorský zákon a autorské právo ako rodina nehmotného je skutočne zložitá vec, ale a treba sa aj pozerať po európskych štandardoch, a keď si pozrieme tie doložky porovnávania a podobne, má aj ambíciu aj táto norma, ale má aj národné a štátne špecifiká a predpokladám, že tento tvoj vstup je jedným z tých národných a štátnych špecifík pri prevádzaní diel, ktoré nemajú autorskú právnu ochranu.

Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Pán poslanec, iste veľmi zaujímavá téma, ktorú ste načali a, samozrejme, relatívne sa dá hovoriť o všetkom možnom aj z tých vašich skúseností, o ktorých ste hovorili.
Možno odpoveďou na vaše otázky, keď ste hovorili o tých štyroch primášoch alebo o tých dvoch primášoch, ktorý, ja neviem, každý hrá tú ľudovú pesničku úplne inak, odpoveďou, že čo je teda autorsky chránené dielo, by mohlo byť, čo je to improvizácia a čo je to inštrumentálny zápis. Zvyčajne z improvizácie sa inštrumentálny zápis nerobí, preto, lebo potom by to už nebola improvizácia. Čiže autorsky chránené dielo je určite dielo to, ktoré má inštrumentálny zápis. Pokiaľ ľudová pesnička má inštrumentálny zápis, je chráneným dielom, ale takto to bolo aj v súčasnosti, preto, lebo ja neviem, poviem jeden príklad, existoval, existuje teda hudobný skladateľ Faix a hudobný skladateľ Ferenczy, obidvaja sa zaoberajú inštrumentáciou ľudových piesní, obidvaja sú chránení. Či sú to Suchoňove Bačovské piesne povedzme alebo či sú to, či je to Faixov výber ľudových piesní, ktorý je inštrumentovaný úplne inak.
Čiže ja si myslím, že v tomto problém, v tomto problém ja nevidím, a ak hovoríte o nejakom eventuálne gaťafalši, ktorý by mohol vzniknúť na výbore pre kultúru a médiá, že by tam niekto prišiel a chcel to zmeniť v neprospech folkloristov, tak ubezpečujem vás a budem veľmi rád, keď tam prídete, že takéto niečo nehrozí a nemôže hroziť.

Ten proces ohľadom práve tejto problematiky aj s petíciou, ktorá vznikala, sám som bol zvedavý, akým spôsobom sa tento zámer pretaví do konečnej podoby návrhu Autorského zákona, a budem, samozrejme, ako spravodajca sledovať tento, tento proces. Myslím si, že aj v minulosti sme našli spoločnú reč, čo sa týkalo tejto problematiky, problém Pohorelá riešil sa, dosť jednotne sme vystupovali aj proti predchádzajúcemu vedeniu SOZA, nakoniec, myslím si, že sme našli v tom období a v tom čase, dá sa povedať, čo najoptimálnejšie riešenie, ktoré pomohlo ukľudniť situáciu. Áno, je to veľký problém aj z hľadiska toho, že ak sa vyberú nejaké finančné prostriedky za to, že sú diela údajne chránené, ale nemajú svojho autora, ktorý je v nejakej databáze, tak potom je veľmi zaujímavé sledovať možno ďalší pohyb, kde by sa tie finančné prostriedky mali dostať, ku komu, ak nie je tvorca alebo autor známy, je neidentifikovateľný. Myslím si, že spoločne nájdeme určite vhodné riešenie, tak aby sa urobilo zadosť tejto problematike.

Ďakujem pekne a ďakujem naozaj za výnimočne korektné faktické poznámky.
Ja by som možno ešte doplnil, kolega Viskupič mi to nadhodil, možno som to zabudol trošku prezentovať, možno sa ešte k tomu dostaneme. Existuje totižto také naše špecifikum slovenské, možno to majú aj iné krajiny, ale možno v menšej miere a to je takzvaná živá kultúra. A to je práve to, čo sa deje priamo v obciach s tými interpretmi, ktorí sú nositeľmi tej tradície, a toto je, ťažko by som povedal, že napadnuteľné, že niekto v rámci tejto živej kultúry bude pravdepodobne predvádzať autorskoprávne chránené diela. A to je ten prípad, ja neviem, stavania mája, to sú fašiangové pochôdzky, to je pochovávanie basy, to sú betlehemské, betlehemské pochôdzky a tak ďalej, to je proste tradícia, ktorá sa dedí a dedí sa priamo v tom prirodzenom prostredí, v ktorom sa diala aj pred desiatimi, päťdesiatimi, sto, dvesto, päťsto rokmi. Možno nie v takej forme, ale určite v nejakej podobe áno. A toto je to naše špecifikum regionálne, ktoré nie je spracovaním nejakého materiálu alebo môže byť obnovením starých materiálov.
A možno aj tuná kolegovi Jarjabkovi, že tí dvaja autori, ktorí sú spracovatelia ľudovej hudby do iného štýlu, môžu byť autormi tých svojich diel, ale tá istá melódia môže byť vytiahnutá z archívu záznamov nahratého kohokoľvek alebo môže byť vytiahnutá z notového zápisu a tam, naozaj ja keď budem interpretovať to pôvodné dielo, a možno sa bude veľmi podobať aj na to autorskoprávne alebo teda upravené, je tam polemika, či je, alebo nie je.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pán poslanec, aj s valaškou prídete na ten výbor? Že či sa musím už teraz báť alebo teda že či...? Nie? (Reakcia z pléna.) Neviem, tak ste to hovorili, tak dôrazne, že prídete, a si to... No dobre, dobre, žart. O. K. Prídite.
Začali ste tak obecnejšie s takými otázkami, čo vlastne je autorské dielo alebo nie je. Jednoducho zákon veľmi jasne hovorí v § 5 písm. g), čo sa za autorské dielo nepovažuje, a diela tradičnej ľudovej kultúry sa nepovažujú za autorské dielo. Samozrejme, potom je otázka rôznych úprav a to sa netýka len ľudovej kultúry. Vznikajú zložité právne problémy pri použití nejakého motívu, často to končí súdnymi spormi, je to v populárnej hudbe, kdekoľvek, samozrejme, sú známe úpravy, sú známi skladatelia hudobní veľmi významní slovenskí, ktorí použili motívy ľudových piesní, Stračina, Zelienka, sú to fantastické diela, nikto nepochybuje o tom, že ten autorský vklad je jedinečný, a to je vlastne ten pojem, ktorý charakterizuje alebo odlišuje to dielo ako keby, ktoré nespadá pod ochranu autorskú, a to, ktoré sa stáva autorským dielom. Je tam jedinečný tvorivý prínos. Niekedy to musí rozlíšiť súd. Či je, alebo nie je. Dobre. To azda sme si porozumeli v tomto. Venovali ste sa veľmi obšírne teda zrejme v takej snahe polievočku si trošku prihriať k tomu, čo ako keby vyzeralo, že je zle, teraz sa to vyriešilo a je to akože v poriadku.
Ale musím jednu vec povedať vám tuná, lebo stále tu cítim, že sa jednoducho ako keby občianske združenie autorov, lebo SOZA je občianske združenie autorov, démonizuje. A to nahlasovanie, to nie je len preto, aby SOZA rýchlo vybrala od niekoho peniaze, ale to je aj preto, aby bol zabezpečený, napríklad taká vec, pán poslanec, že bol získaný súhlas na použitie diela nejakého autora. Musíte často myslieť aj na túto otázku. Samozrejme, sú prípady čistého verejného podujatia v zmysle, že sú to, že je to folklórne podujatie, nie sú tam žiadne iné prímesy, nepoužívajú sa tam žiadne iné diela, ale niekedy - a to veľmi dobre viete - pri verejných podujatiach je program zostavený z rôznych kultúrnych a autorských obsahov a dokonca aj v tej ako keby ľudovej piesni existujú piesne, ktoré možnože aj tá odbornejšia verejnosť tých folkloristov považuje za ľudové piesne, a sú to zľudovelé veci, hej. Čiže ale my sme urobili to, čo si myslím, že pre prax je dobré, čo ste aj pochválili, len považujem za potrebné povedať, že keď tu aj hájime, a tento zákon, je jasné, som to hovoril predtým, že idem na strane autorov, no vy sa staviate veľmi aj logicky na stranu interpretov, výkonných umelcov a organizátorov, ale sú tu u nás autori a tí v rôznych typoch podujatí, opakujem, aj nahlasovanie má slúžiť k tomu, aby sa napríklad vedelo alebo sa v procese zistilo, či nejaký autor súhlasí s použitím svojho diela. Samozrejme, že možno v tejto, v tejto oblasti buď tí autori sú nežijúci, alebo neviem čo, len som chcel tým povedať, nerobme zo SOZY nejakého démona. Snažme sa nájsť nejaký normálny vzťah, ale chápme aj to, že zastupujú autorov, pán poslanec.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán minister, ja s vami súhlasím, nesnažím sa démonizovať, len určité, poviem to tak, že praktiky mi vadia, a dneska sa mi to potvrdilo. Žiaľ, je to tak a potvrdilo sa mi to, že tá kompetencia tam nie je dostatočná na to, aby niekto proste povedal, ide ľahšou cestou. Cestou ľahšieho odporu. Áno, máme to v databáze, puf, hneď kasírujeme. V prípade, že niekto pošle dopredu playlist, ku ktorému napíše, že sú to moje vlastné skladby, budeme hrať naše vlastné a niekto to aj tak odignoruje a povie, že nie to sú autorskoprávne chránené, tak je tam niečo polemické na tomto. A v prípade, že naozaj ide použiť autorskoprávne nechránené diela, nie je tam aj podľa súčasného § 53 ods. 2, nie je potrebný ani súhlas na použitie a nie je potrebné ani zaplatiť odmenu za toto dielo, za predvedenie. Avšak tuná sa aj napriek tomu, práve to je to démonizovanie, že tu sa naozaj nejde cestou ľahšieho odporu.
Poznám ľudové hudby, ktoré hrajú rôzne žánre. Sú to typické ľudové hudby, ktoré, keď prídete na festival, proste hrajú tradičnú nespracovanú ľudovú hudbu, avšak vo svojom repertoári majú aj piesne, ktoré sú tango, úplne s prehľadom zahrajú, zahrajú dokonca aj niektorého moderného autora, súčasné veľké popové speváčky, dá sa, ale nehrajú to na tradičných folklórnych podujatiach. To sú možno uzavreté spoločnosti, firemné akcie a tak ďalej. Ale to sú, to sú práve tie polemiky, že tá hudba na tradičnom festivale hrá len nespracovaný folklór, tým pádom ho netreba ani nahlasovať, tým pádom netreba ani zaňho platiť.
A ďalšia vec je, keď sa použije na celý program dvojhodinový tradične spracovaný folklór, ale na začiatku a na konci sa použije 30-sekundová znelka. Platí sa za celý.

162.
Sú niektorí poslanci zvolení, ktorí si šetria čas, tak som si trúfol. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zopár poznámok.
Podľa mňa rovnako, ako hovorí kolegyňa Vášáryová aj pán, pán minister k pilerovej norme, či už rezortu kultúry, alebo možno tohto funkčného obdobia tejto vlády, dokonca si dovolím troška nadsádzku povedať, že to môže byť jediným z politických alebo legislatívnych pomníkov, ktoré od roku 2003 zopár pánov ministrov chcelo urobiť, a ak vyjdeme z tej dôvodovej správy, tak nie celkom tá ambícia a to, čo je napísané v dôvodovej správe, odráža aj pozornosť v tomto pléne, pretože skutočne súhlasím s tým, čo píše ministerstvo, že je to veľmi dôležité ohľadom budúcnosti, ohľadom kreatívneho priemyslu, ohľadom nastavenia parametrov pre digitálnu dobu, internetizáciu, a ako keby tá obrovská ambícia zladiť autorov. Ja následne chcem rozviesť, že čo to teda ten autor je, používateľov, ale aj verejný sektor, kde sa táto jemná pavučina nehmotného práva a v ňom autorské právo nachádza, ako toto budeme reflektovať v legislatíve.
A teda dostali sme sa k 193-paragrafovému hmotnoprávnemu materiálu, ktorý má takmer 100 strán, a myslím si, že nebude absolútne na hanbu všetkým nám, ktorí sme, ja sa cítim v tejto miere ako informovaná verejnosť, ale je naozaj veľmi málo odborníkov, myslím, že jeden tu za oranžovým laptopom sedí, ktorý, predpokladám, že teda pán generálny riaditeľ Škreko, ktorý možno aj dostal voľnú ruku, ja budem voľne predpokladať, k tomu, aby pripravil normu, ktorá vie sa postaviť pred kritiku 21. storočia a v tejto kritike vie obstáť. Mnohé inštitúty, ktoré prišli, ja by som sa stručne chcel vyjadriť k procesu, proces bol, sa tak moderne používa slovo, že participatívny, čiže dokonca on mal až také vulgarizačné vyjadrenie, že mohol sa vyjadriť skutočne, kto chcel, ale ja si, nechcem to vidieť v tejto vulgárnej rovine, mám pocit, že to bolo dobré, a o záverečnej fáze posledných dvoch mesiacov, kedy sa strávili hodiny ako keby priamo prácou nad jednotlivými paragrafmi, kde boli prístupní vlastne, ktokoľvek vlastne chcel, aj na ministerstve, je ten oceniteľný moment.
Myslím si a teraz pre prvé čítanie musím povedať, že túto normu sme dlhodobo očakávali, je dobré, že toto funkčné obdobie do tejto sály prišla, pretože ja som asi tak pred rokom vyjadril obavu, že predpokladám, že sa tak nestane, a chcem teda vyjadriť potešenie, že som to neodhadol správne a nakoniec sa teda Autorský zákon aj s celým diapazónom transpozícií európskej legislatívy a zosúladenia záujmov samospráv, verejného sektora, autorov, u ktorých to prioritne má byť, a teda aj používateľov, dostali do paragrafového znenia.
Aby som povedal, že prečo je to zložité a prečo sa cítim za informovanú verejnosť, ja som na vysokej škole absolvoval štátnicu z autorského práva, súvisí, ale nie som právnik a tento môj príspevok do vzdelania vlastne čiastočne osvetlil to, že je to naozaj zložitý problém, a on spočíva z podstaty nehmotného práva, pretože upravuje vzťahy, ktoré sú nie hmotné, čiže nie sú celkom tak vidieť, sú to veci autorstva a autori sú okrem priameho autora dedičia, vydavatelia predtým nezverejnených diel, tie spomínané organizácie kolektívnej správy, umelecké fondy a zhotovitelia databáz. To sú ako keby tí ľudia, ktorých má, alebo tie subjekty práva, ktoré má Autorský zákon chrániť, a na druhej strane a teraz tam sú takzvaní používatelia a tá skupina ľudí sú často spomínaní organizátori kultúrnych podujatí a tí môžu byť rôzni. Tí môžu byť takí, ktorí to robia čisto na biznis, kšeft, chcú urobiť veľké, hromadné, masové podujatia, privedú Depeche Mode, Cohena, kohokoľvek. A na druhej strane sú to rovnakí organizátori, ktorí, na ktorých sa zákon možno vo svojej tvrdosti chcel pozerať ako na týchto organizátorov, a to sú školy, škôlky, obce, mestá a môj predrečník spomínal jedným úzku špecifickú časť, ktorú sa týka ľudovej tvorby a ktorá priamo pri tomto type používateľa, ktorí toto organizujú, sa ako keby bráni tvrdosti zákona, a predkladateľ a predložené mu riešenia, ktoré boli v medzirezorte, nechcem to hlbšie rozvíjať, je to dostatočne známy príbeh, chcel jeden z kolektívnych správcov autorských práv uplatniť tak, ako je v Európe štandardné a bežné. Prečo sa to stalo?
Totižto akákoľvek legislatíva musí predpokladať nie úplné bona fidei konanie, ale aj že niekto vie moment, kedy sa otvoria zadné dvierka, využiť, alebo vrátka a cez ne prepláva cez to, že síce organizuje ten, tú kultúrnu akciu, ktorá je takpovediac na biznis, zakryje sa možno v tejto miere jemnosťou zákona a vyhlási, že jeho akcia nie je pod autorskoprávnou ochranou, resp. skladby alebo interpretácie, ktoré tú tam uvedené, nie sú pod autorskoprávnou ochranou, a preto nemá povinnosť nahlasovať svoju akciu kolektívnym ochrancom autorských práv, a teda sa vyhýba poplatku. Ale toto, tieto dva spory medzi jedným typom používateľov, ktoré sú organizátori, nehovorí úplne dopodrobna o situácii, ktorú máme na Slovensku.
Ja som vo faktickej reagoval s tým, že mali by sme sa zamyslieť nad tvrdosťou zákona z hľadiska ich špecifík nielen na základe anglo-amerických, európskych alebo bežne európskych štandardov, ale že tu máme aj niektoré národné špecifiká, a myslím si, že dosť kvetnato a možno aj tak, ako je jemu vlastné, to Igor Hraško, by the way, niekedy je vidieť, že k téme, ktorej rozumieš, dokonca aj kolegovia z opačnej strany reagujú vecne, lebo to opísanie sedelo ako päsť na oko, že to národné špecifikum, kedy si niekto rozkáže, čo majú hrať, sa nedajú z hľadiska organizácie takéhoto typu podujatia predpokladať.
Prečo spomínam anglo-americký systém, kontinentálny a možno tie špecifiká slovenské, možno širšie stredoeurópske? Ja si myslím, že v rámci ochrany autorských práv my máme okrem toho, že netreba démonizovať kolektívne ochranky správy, s čím súhlasím, že my máme hlbší spor, a to je, že sú kultúry alebo národy, ktoré sú vyrastené na tom, že bolo veľmi dôležité, kto prvý to napísal, a ten z toho mal potom nejaký prospech a niekde tam vidím prapôvod základu vzniku autorského práva. A my sme, tento náš stredoeurópsky región, možno aj viacej na východ je postavený aj na kolektívnom vedomí, resp. kto je autorom prvého stavania máju, je u nás sa opýtať smiešne. Viem si predstaviť v Anglicku, že keď niekto nejakú, v dávnej histórii nejakú vec, ktorá bola všeobecne prospešná na pobavenie ľudí, že pre nich bolo dôležité, aby bolo jasné, kto to vymyslel, a ten z toho a potom jeho dediča mali, mali nejaký prospech, lebo bol ten autor, ale my stojíme ako keby aj na inej tradícii, a preto si myslím, že treba nájsť ten balans medzi tým, že akým spôsobom bude tvrdosť zákona postihovať organizátorov alebo teda používateľov práve diel, ktoré sú folklórne, a ešte to súvisí aj s organizáciou kultúrnych akcií, ktoré ja nebudem vyhlasovať celkom za folklórne. A podľa mňa každá kolektívna ochranka si vie ustrážiť to, že u nás vystúpi Elton John alebo Depeche Mode, alebo Cohen. Ale my máme samosprávami organizované ľudové veselice, zábavy alebo neviem, hody, ako sa to v akej časti Slovenska volá, a osobne si myslím, že ak to robí nejaká 500-ľuďová obec a podobne, že sú tam tie zábavy a funguje tam proste nejaký dídžej, ktorý zo zásady bude hrať z MP3, bude hrať ľudové kolo a bude hrať takú tzv. diskotéku alebo neviem ako to, zmesku a teraz my by sme sa mali vysporiadať s tým, že do akej miery bude tvrdosť zákona postihovať tento typ organizátorov, pretože ja si viem predstaviť aj to, že nejaká škola alebo proste zorganizuje, a nakoniec tam príde k vystúpeniu, ktoré môže expressis verbis a s prísnou tvrdosťou zákona spĺňať priamo parametre na ochranu autorských práv. Akurát, že sme to doteraz nedokázali tej verejnosti vysvetliť, že tuto je nejaká ľudová tešenica, kde zahrá nejaký dídžej nejakú muziku. Doteraz tá muzika bola, ako keby tam z neba padla, proste to, že ľudová tešenica bez hudby by nebola možná, je jedna pravda, a teda autori by veľmi radi boli za túto časť odmenení. Druhá, že kde nájdeme to spoločenské, európske, anglo-americké dobro aj pre pomery na Slovensku, a či organizátor, ktorý to nerobí prioritne pre kšeft, ale chce proste zabaviť tých ľudí štandardne, tak kde tú váhu nájdeme.
Ja si myslím, že ten kompromis, a možno mi odpustíte, že dlhšie o tom hovorím, ale že na základný výstrel ten kompromis je na stole. Preto by som, a preto som bol zástancom aj proti pánovi Popovičovi, že rozumiem, čo chce kolektívna ochranka, že už by nechcela otvárať tie dvere a uzavrieť ten priestor pred možnými podvodníkmi, ktorí si vedia urobiť 22 eseročiek na to, aby to obišli, a každá jedna eseročka pri organizácii má ako keby rozdelené to podujatie, ktoré organizuje jedna z nich, a bude to veľké vystúpenie a prišlo by tam k veľkej možnej platbe za ochranu použitých diel, ale nechcem ten mechanizmus ako návod hovoriť, ale existujú mechanizmy, že sa tomuto organizátori vyhýbajú, a preto chceli toto úplne uzavrieť aj za cenu teda petičnej akcie, aj za cenu možno nasadenia človeka, ktorý sem prvýkrát vošiel v kroji do tejto, čo mu asi budeme musieť odpustiť, že sa toľko za nich bil. Prišlo podľa mňa k dobrému kompromisu a je to aj moja prosba, že zotrvajme na tom a vyskúšame v praxi, že ako to bude fungovať.
Vy ste, pán minister, a to by bola tá, tí organizátori. Druhá časť používateľov a tu bude, tu musím, neviem, prečo sa mi to deje, že robíte aj dobré veci, pochváliť a to je ten one stop shop. Ja som hľadať a skúste ma opraviť, či to niekto má v rámci Európy. Ja si myslím, že budeme prví. Čo to znamená, vysvetlím to. Je to, že používatelia technických zariadení, čiže naši krčmári, prevádzkovatelia kín, amfiteátrov, samosprávy, dediny, ak mali nejaké vnútorné priestory, ktoré boli verejne príslušné, im tam mohol prísť, ľudovo povedané, tu začína tá démonizácia tých ochraniek, tzv. agent s teplou vodou, to sú tí inšpektori, ktorých je, by the way, pri SOZE tuším šesť, čiže asi nezvládnu všetci, čakali, že prídu zo SOZY, SLOVGRAM-u, OZIS-u, a na základe ich vnútorných cenníkov často pod ako keby chimérou štátnej moci brali od prevádzkovateľa miestnej krčmy alebo kúpaliska, amfiteátra, nákupných stredísk a podobne tzv. poplatky za používanie technického zariadenia. No a my alebo tu sa teraz zavádza vec, po ktorej sa dlhodobo volalo, že aby bol jeden. Nieže príde SOZA a za ním SLOVGRAM a za ním OZIS, ale aby bol proste jeden, a nech sa všetky tieto kolektívne ochranky dohodnú na mechanizme prerozdelenia toho, čo jedna z nich vyberie. Ja v zákone som neprečítal, ktorá to z nich bude, predpokladám, že SOZA. A zároveň som tam nezistil, že aký tam bude ten prerozdeľovací mechanizmus, ale čo je pravda, tak v zákone je napísané, one stop shop vlastne zavádzame, a teda myslím si, že k výberu nejakému jednotnému príde. Tu by som chcel ešte vedieť, možnože vy viete, pán minister, že či ten poplatok, keď teraz bol pri 50 metrov štvorcových 60 - 60 - 60, zhruba 180, že či po novom bude vyšší, alebo síce príde jeden, ale bude to rovnakých 180. Ale nemyslím si, že v tejto fáze prerokovania zákona to budete, to vedieť, ale v nejakej fáze, možno pri druhom čítaní, keď už budeme mať parametre, pretože obe témy aj téma organizátorov, čiže používateľov, ktorí organizujú, aj technické zariadenie, sú tie dve témy, ktoré sú prítomné aj vo verejnom diskurze, možnože je na škodu veci, a že takto zložitá norma dostáva vlastne pozornosť cez tieto dve, ale tieto sa bazálne týkajú peňazí. A keďže o peniaze aj v tejto republike ide vždy až v prvom rade, tak sú veľmi dôležité.
Ja by som sa pre potreby prvého čítania a dovoľte mi potom následne v druhom čítaní možno niektoré paragrafy len predostriem, možno nejaké zmeny a možno aj na výbore sa budeme hlbšie baviť. Niektoré výhrady spomínala pani kolegyňa, čiastočne sa s nimi stotožňujem. A chcel by som povedať, že potrebujeme Autorský zákon nový, potrebujeme Autorský zákon, ktorý je zameraný na internetovú dobu a bude jednak nechrániť autorov nad mieru, ktorú oni sami potrebujú, a urobíme cez hromadné licencie alebo teda, nazvime to, aj cez nejaké parametre iného licenčného konania, ktoré súčasný Autorský zákon poznal iba cez čiastočne cez novelizáciu a podobne, že toto pre potreby prvého čítania je veľmi dôležité, a predpokladám, že aj v našom klube sa nájde širšia podpora vášho zámeru a budeme možno viacej tlačiť na možné zmeny, ktoré pre druhé čítanie, aby naozaj vypadla norma, ktorá bude mať trvácnosť, tzv. cez volebný cyklus, pretože máte k tomu výrazne našliapnuté, aby táto norma mohla mať ako keby všeobecnú prijateľnosť pri kvázi úpravách, ktoré povieme následne. Čiže za mňa by som postrážil teda ten, tú výhradu, ktorá tu bola spomínaná, a pre druhé čítania a potreby prejednania pre výbory by som možno aj ústretovosť, že nemusí sa čisto pozerať cez koalično-opozičné veci, pretože táto norma, tak ako sme sa zhodli na začiatku tohto volebného obdobia, veľké vášne verejnosti okrem dvoch spomínaných káuz nevzbudí.
Takže ďakujem za pozornosť a prajem tomu, aby naša kultúra, ktorá aj cez legislatívne nastavenie, a to je prijatie nového Autorského zákona, dostala takú normu, že autori nebudú prežívať, ale žiť, a vytvoríme predpoklady toho, že ten zamýšľaný cez stratégie a podobne kreatívny priemysel u nás dostane normálny vietor do plachiet a zarobíme, alebo bude môcť byť, že autori sa budú cítiť chránení a používateľom nevykrútime krk nejakými ustanoveniami, ktoré sú síce bežné na západ od nás, ale my ešte budeme musieť nejakú dobu počkať, aby sme jednak o tom presvedčili verejnosť a jednak našli zdroje na to, aby kultúrne akcie u nás mohli byť konané. Ak, ak nenájdeme ten stabilný balans a preklopíme to na jednu alebo na druhú stranu - a zabudol som pri používateľoch spomenúť tých veľkých, a to sú vysielatelia, ktorí by mohli - a ja si opäť už úplne na záver prihrejem polievočku s ohľadom zmeny zákonného nastavenia kultúrnych fondov, aby na odvode do kultúrnych fondov sa nepodieľalo len verejnoprávne médium, resp. občania cez poplatky, ale či by ministerstvo nenabralo odvahu a sily, aby sme zákon o duálnom vysielaní, resp. o tom, že nám tu fungujú aj vysielatelia z licencie, nastavili aj pri fungovaní kultúrnych fondov tak, že aj toto sú používatelia. A hovoril som to na výbore aj generálnemu riaditeľovi Mikovi, že by vedel v nejakej sadzbe niekoľko miliónov korún ušetriť, ak by sme zaviazali vysielateľov z licencií k tomu, že sa majú zúčastňovať, keďže sú rovnako používatelia ako RTVS, a máme tu zákon z roku ’93 a stále nedočkal zmeny, jedine keď sa menila koruna na euro. Čiže ak naozaj vieme, že používatelia, vysielatelia z licencie teda používajú hudobné, literárne alebo výtvarné diela úplne rovnako ako naša STV-čka, o tom je ten zákon, tak by sme mohli zmeniť tú, tú normu a prichystať nový zákon. A myslím si, že do marca 2016 to ešte stihneme. (Povedané so smiechom.)
Takže toto bola poznámka na margo, a kto bude chcieť, vysvetlím, lebo ten záver možno nebol celkom zrozumiteľný, ale Autorský zákon v prvom čítaní, keďže ho potrebujeme, ja osobne podporím a v druhom čítaní sa pripravíme na pozmeňujúce návrhy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec, vy ste otvorili ešte zase ďalšie témy, ktoré súvisia s týmto Autorským zákonom.
Je veľmi dôležité, aby sme hovorili o autoroch, o autoroch, pretože napríklad autori platia ďalšie 2 % z daní viacej ako všetci ostatní občania Slovenskej republiky. To znamená, že všetci tí, ktorí vlastne sú tvoriví, ešte sú zdaňovaní 2 %. (Povedané so smiechom.) O tom vieme. Čiže to je jedna vec, ktorú tu treba spomenúť.
Treba aj spomenúť, že tento zákon bude východiskom pre mnohé iniciatívy. Jednu už vieme a to je zvýšenie hrania určitej muziky v médiách, v komerčných médiách, pretože jednoducho ide o tie autorské, samozrejme. A potom ešte tá tvrdosť zákona. Pretože zákon, ktorý nemá kto kontrolovať dostatočne a jasne, je, samozrejme, bezzubý. Zákon, ktorý je, ktorý spolieha na to, že niekto niekoho udá, že niečo používa, asi nie je dobre nastavený zákon.
Takže budeme musieť zmeniť aj atmosféru v spoločnosti smerom k autorom, ale aj taká určitá povinnosť u tých poriadateľov, že jednoducho vedia, že toto treba urobiť a autorské treba platiť. Tam ešte bude treba urobiť veľmi veľa práce.

Ďakujem pekne. Kolega Jofo Viskupič, pripomenul si mi ešte jednu vec, a keď si hovoril práve o tom balanse alebo teda nájdenia rovnováhy medzi tým, za čo platiť a za čo už neplatiť, tak poviem teraz jednu vec, že v prípade, že ten balans sa nenájde, tak môže dôjsť k určitému znechuteniu práve tej časti nášho obyvateľstva, ktorá práve robí tú kultúru, tú tradičnú ľudovú kultúru a prenáša ju aj na verejnosť. A poviem to, čo som mnohokrát počul za posledné obdobie, že ak nám bude SOZA spoplatňovať naše vlastné ľudové piesne, radšej nič organizovať nebudem. A k tomuto naozaj môže dôjsť. A to sú práve pochovávanie basy, stavanie májov atď., týchto tradičných vecí, varenie lekváru a podobné záležitosti, kde sa naozaj používa len autorsky nespracovaná tradičná ľudová hudba danej miestnej folklórnej komunity, ktorá tam v tej danej obci funguje. Takže naozaj môže dôjsť k tomu, že potom nebudeme mať čo prezentovať, a pritom sme sa zaviazali medzinárodným Dohovorom o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva, koniec koncov aj naša koncepcia je k tomu zaviazaná, a potom ako chceme prednášať alebo teda prezentovať tie naše tradície, keď ich na druhej strane budeme kasírovať, takže sa to tým ľuďom neoplatí ani organizovať.

Ďakujem. Už ja by som strašne chcel takú debatu v parlamente, ktorá by možno začala o tom, že si zadefinujeme, že čo je ten, ten, tá naša kultúra, čo s ňou chceme a podobne (reakcia z pléna a potlesk), ale viem, že, viem, že by som chcel asi veľa, pretože či sa budeme baviť o kvótach, ja som si debatu, ktorú pravdepodobne, teraz nazvem to pejoratívne, zlízava pán minister ohľadom kvót, zlízol v 2013. roku, keď som s tou myšlienkou vlastne prišiel, a ona áno, ona bazálne súvisí s ochranou autorských práv a s percentom peňazí, ktoré odtekajú zo Slovenskej republiky a pri ochrane autorských práv, ktoré je vyberané od vysielateľov a podobne.
Ale dva momenty, ktoré ste spomínali aj vy, pani kolegyňa, ja som zachytil, že pán minister hovoril, že budeme mať špecializované súdy. Pretože ja som zažil zopár autorskoprávnych sporov, a ja som mal zo sudcov pocit, že, preboha živého, nelezte mi tu s týmto, lebo tá judikatúra ako keby ani v rôznych oblastiach nie je ustálená, a v tejto autorskoprávnej to je tak zložitá vec, že ustálená nebola vôbec.
Čiže ak naozaj vy hovoríte, pani kolegyňa, o kontrole, a prichádza tu myšlienka špecializovaných súdov na ochranu autorského práva, to budem pozorne sledovať. A znechuteniu, Igor, ja rozumiem, a preto hovorím, že my totižto na Slovensku sa nepotýkame s otázkou, že máme veľa kultúry a máme veľký záujem o kultúru, urobme to ešte lepšie, ale my často v obciach, v mestách sa zaoberáme tým, že tu nefunguje žiadny kultúrny život. Ľudia sa nestretávajú, a preto organizátor by mohol byť na nejaký určitý čas chráneným... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)