51. schôdza

S reakciou pán poslanec Madej.

Ďakujem veľmi pekne. Súhlasím s pánom poslancom Kvasničkom.
Pokiaľ ide o dámy; kolegyne, ja by som chcel ešte raz zopakovať to, čo som sa snažil vysvetliť pri svojom vystúpení. Dámy a páni, nikto rodiča nenúti alebo nezakazuje sa mu presťahovať, nikto. Nikto rodičovi nezakazuje sa presťahovať, zákon o rodine a navrhovaná novela hovorí o maloletom dieťati. Akonáhle chcete vy presťahovať maloleté dieťa, teda sami seba s ním, to je už trošku niečo iné asi, dámy a páni, pretože to je trošku iné. Vo vzťahu k dieťaťu sú dvaja rodičia, ktorí sa rozhodli, kde bude dieťa bývať, vy si choďte, kam chcete, ale ak ste rodič, musíte zohľadňovať fakt a skutočnosť, že ste založili nejaký pobyt dieťaťa, ktorý ste povinný rešpektovať, na základe dohody s druhým rodičom to môžte zmeniť, resp. na základe rozhodnutia súdu. A tu sa, naopak, dáva výnimka, že jednostranne sa môže jeden z rodičov bez súhlasu druhého presťahovať do vedľajšieho okresu a tam sa už nevyžaduje výnimka súdu.
To znamená, toto si treba, dámy a páni, uvedomiť, že zodpovednosť vo vzťahu rodiča k dieťaťu nie je o tom, že vy sa nemôžte presťahovať, ale akonáhle ste rodič, ste povinný zohľadňovať záujem práva dieťaťa a záujmy aj druhého rodiča, s ktorým ste sa dohodli, kde to dieťa bude bývať. Prioritne sa máte dohodnúť, inak na súd.

Dávam slovo pánovi poslancovi Jozefovi Mikloškovi, ktorý vystúpi so svojím príspevkom.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán spravodajca, ja som bol pripravený na zákon o azyle, ktorý naraz je až niekedy inokedy, no ale ešte, našťastie, som stihol si pár slov a myšlienok dodať aj k tomuto zákonu, ktorý pokladám za veľmi, veľmi dôležitý.
Oceňujem ho, je v ňom kus roboty, mnohých schôdzok, porád, ja sám som sa niektorých zúčastnil. V princípe je to dobrý zákon, posúva Slovensko pozitívne a je v zhode s mnohými aj domácimi, aj medzinárodnými normami.
V dohode o právach dieťaťa sa konštatuje, dieťa je najzraniteľnejšia a najbezbrannejšia osoba, a teda treba jej nejakým spôsobom...
Teda trošku ma vyrušujú títo páni, čo tu debatujú. (Rečník ukázal smerom k miestu spravodajcu.) Prepáčte, ale to som prvýkrát v živote povedal, ale keď, pán minister, pozriete na túto prípravu (rečník ukázal navrhovateľovi svoje podklady), tak uznáte, že musím sa dobre sústrediť, že kde vlastne som momentálne.
Čiže tým, že dieťa je najzraniteľnejší a najbezbrannejší tvor, tak mu treba naozaj vyjsť v ústrety, pomáhať mu a v tomto smere veľmi oceňujem v článku 5, že "záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú". To je vysoko pozitívne hodnotenie, teda konštatovanie, a takisto to, ktoré sa tu už asi spomenulo, že "spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorené otcom a matkou". V dôvodovej správe sa hovorí o prirodzenej rodine, prirodzenom rodinnom prostredí.
Myslím si, tieto dve vety tam neprišli samé, poznám pozadie bojov, kým sa tam dostali, a veľmi oceňujem, že vlastne týmto vláda vlastne sa prihlásila k svojmu programovému prehláseniu, kde tieto vety skutočne má a tie by tam mali vždy byť, odhliadnuc od toho, kto bude vládnuť a aké koalície tu budú aj v budúcnosti.
Tiež veľmi oceňujem to, že obidvaja rodičia sú tu so svojimi právami rovnoprávni, že sa umožňuje a zjednodušuje právo styku starých rodičov a iných blízkych osôb s dieťaťom aj v prípade, že ide o dieťa nezosobášených rodičov, a najmä zrušenie administratívnych prekážok pre starých rodičov. Treba si uvedomiť, že v praxi náhradnú starostlivosť robí najmä blízka rodina a najmä starí rodičia, to je zaujímavý fakt, a teda pomôcť im, aby mali právo styku so svojím vnukom a vnučkou je, myslím, veľmi dôležité.
Zlepšuje sa ochrana detí aj v náhradnej starostlivosti a pestúnskej starostlivosti, keď je rizikové premiestnenie do zahraničia, to je tiež pozitívny efekt, a takisto v toľko diskutovanej náhradnej starostlivosti sa ponúka priebežné hodnotenie náhradnej starostlivosti a zlepšenie odbornej pomoci náhradným rodičom. Tu, myslím, treba vysoko hodnotiť aj tzv. rodinných sudcov a rodinné konferencie, keď práve sa v prvom rade nechá na rodinu, aby riešila problémy toho dieťaťa a až potom na súdy, prípadne na kuratelu.
Tiež dôležité je, čo zákon uvádza, možnosti odbornej pomoci na sanáciu rodín, lebo sa štatisticky ukázalo, že vlastne mnohé rodiny, ktoré zlyhali nejakým spôsobom, nevedia, nechcú alebo nemôžu z rôznych dôvodov sa starať o deti, keď sa im sanuje ich rodina, pomôže sa im nejakým spôsobom, tak sa tie deti naozaj môžu vrátiť do biologickej rodiny a zásada, že radšej byť nie v celkom dobrej biologickej rodine ako niekde ďaleko od rodičov biologických, sa ukazuje v praxi, že naozaj platí. Tak predsa len tá biologická rodina je niečo extra ordinárne.
My máme, tiež si nemyslím, že by tento zákon bol protiústavný, práve sa mi zdá, že je v súlade s ústavou, s Dohovorom o právach dieťaťa, ktorý sme ratifikovali, aj s dohovorom o ľudských právach, ktorý sa vlastne celý vnoril a je v ústave. Čiže, keď za a), b), c) boli tieto dohovory a ústava, tak za d) je potom aj táto novela zákona, ktorá naozaj pomáha rodine, si ja osobne myslím. To, že budúcnosť aj Slovenska je v rukách rodičov a je v deťoch, to je fráza, ale je to pravdivá fráza a teraz spoločnosť aj my legislatívci musíme tomuto nejako napomôcť a tento zákon ide v tomto smere.
Pán minister hovoril, jak je dôležité pomôcť dieťaťu v jeho živote od narodenia, čo je, samozrejme, stopercentná pravda, aj Dohovor o právach dieťaťa hovorí vlastne od jeho narodenia. Ale chcem upozorniť, že teda výsledky, ktoré mnohým sú známe, mnohým nie, v tzv. prenatálnej medicíne hovoria, že jak už v tele matky, keď sa dieťa počne, ako je jeho život ovplyvnený tými prvými deviatimi mesiacmi, že keď je chcené, keď je v prostredí bez zvád, bez alkoholu, bez fajčenia, bez drog a ďalších problémov, tak to dieťa je naozaj celkom, celkom iné šance má pre budúcnosť, to už dneska veľké štatistiky dokazujú. Nedávno sa o tom vydala aj kniha Rodičovstvo od počatia, americká, ktorá o tomto všetkom hovorí, aj keď málo sa presadzujú tieto myšlienky tuná u nás, pretože mnohí možno aj vedia, že už v tele matky je tak strašne dôležitá vec, ako je budúcnosť toho dieťaťa. Už nehovoriac o tom, že potom, keď sa dieťa narodí, jak je to zas veľmi dôležité, aby to dieťa bolo pri tej matke, ktorá ho nosila, a tie deti, u ktorých sa to nedá splniť, ako sú hendikepované potom v budúcnosti, ale to je už troška mimo témy.
Rozvody, no isteže je to bolesť aj v našej spoločnosti a možno celého sveta dnes. Určite zákon nemohol zjednodušiť rozvod, ale skôr ho, si myslím, mohol a mal skomplikovať, najmä keď sú tam malé deti. Až 61 % rozvedených manželstiev má maloleté deti, to som sa nedávno dozvedel. Iste tak, jak som tu párkrát nahovoril, ale to teraz neodsudzujem, už sme o tom mnohokrát diskutovali, že ísť k notárovi a dohodou sa rozviesť, je proste veľmi jednoduché. A sú krajiny, kde práve vedia, akým spôsobom predsa len, keď to manželstvo sa dá udržať, tak ho treba udržať. Mediátori tu boli spomínaní, štatistika je, myslím, taká, že 94 % ľudí, ktorí podajú rozvod, sa napriek rôznym mediátorom rozvedú, čiže relatívne veľmi veľa. Na Slovensku je to, 43 % manželstiev sa rozvádza, v Bratislave 50 %, čiže to je určite veľmi veľa a tie deti, ktoré idú z takýchto manželstiev, to nemajú jednoduché a budúcnosť budú mať ťažšiu ako tie, ktoré vyšli z iných manželstiev, ale to neni teraz podceňovanie tých iných možností života dieťaťa, ale to sú štatistiky, ktoré vychádzajú naozaj z vedeckých vážnych úvah a prác.
Tuná veľmi by som chcel zdôrazniť to, čo stále nám ešte chýba, výchova k manželstvu a rodičovstvu. Nestačí zamilovanosť, nestačí to, čo sme doteraz ako mladí mali, že "ja, ja, ja, ja", ale akonáhle je tu už manželstvo, akonáhle je tu už aj dieťa, tak končí "ja" a začína "ty" a v tomto smere mnohí mladí nie sú na to pripravení vôbec. Tu sa hovorilo o talibanských otcoch, ale ja poznám aj talibanské matky, ktoré naozaj tiež svojím spôsobom to osladia svojim manželom alebo bývalým manželom alebo otcom a často sa potom dieťa stáva zbraňou v rukách jedného alebo druhého a vlastne to dieťa samo je poškodené potom a tí rodičia, samozrejme, tiež tým trpia.
Ja tu často spomínam taký prípad, aj pánovi ministrovi som dal takú knihu, kde vlastne otec bol týraný tým, že bol udaný, že nejakým spôsobom zneužíva svoje deti, 13 mesiacov sedel vo väzení, potom ho prepustili, oslobodili od všetkého, ale do dnešného dňa sa mu vlastne ani s deťmi nepodarilo stretnúť, ani záloha na prepustenie sa mu nevrátila, v súdoch má už mnoho tisíc eur a proste už je to vlastne 6 rokov od toho prepustenia a stále to ide ďalej, bola o tom napísaná aj kniha.
Čiže to odstavenie otcov od detí alebo odstavenie otcov vôbec z toho procesu výchovy je určite tiež zlé, je tu veľa organizácií, ktoré najmä na internete sú veľmi aktívne, ja ich sledujem, aj sa občas na mňa obracajú. Ešte za federácie bola únia otcov federálna, ktorá mala veľmi rozumné názory, pretože naozaj to bolo tak, ako to aj písali.
Vážení, záverom by som povedal už iba to, že aj v súvislosti s manželstvom, v súvislosti s rodovou rovnosťou, v súvislosti s rôznymi snahami o tzv. politickú korektnosť by sme sa mali vrátiť aj k pojmu výhrada vo svedomí, pričom vôbec teraz nehovorím o aspekte náboženskom, ale ide o aspekt v zmysle tej tzv. politickej korektnosti, lebo vidíme, že z Európy aj z Ameriky sa na nás valí to, že kto sa nejakým spôsobom nezachová politicky korektne, môže byť potom prenasledovaný. Stačí, aby ste vo Francúzsku mali tričko, že fandím rodine otec, matka, dieťa, a už vás zmlátia alebo vás dajú do väzenia, to isté vo Veľkej Británii, to isté v USA. (Reakcia z pléna.) Čiže nechcime, aby to došlo aj k nám, a teda upozorňujeme na to slovo "výhrady vo svedomí".
Pán Poliačik za chvíľu bude vyprávať, tak môže povedať technickú poznámku, ja mu potom tiež poviem.
Ďakujem pekne.

63
Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie nie sú faktické poznámky.
Dávam slovo ďalšiemu prihlásenému rečníkovi pánovi poslancovi Kuffovi.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, áno, je tu taká polarizácia tých názorov, ktoré tuná sú, možno v úvode na niektoré možno tie názory ako kolegov, predchodcov, ktorí tuná vystúpili, tak si dovolím to odkomentovať. Dokonca máme hore mládež, tak vítam ich, pozdravujeme študentov všetkých.
A rodina je naozaj veľmi vážnou inštitúciou. A, mladí ľudia, ak raz sa rozhodnete vstupovať do manželstva, tak to nie je tak ísť do kina s tou možno frajerkou alebo tou svojou budúcou manželkou, to je veľmi málo, ale naozaj je to veľmi vážna inštitúcia.
Kolega tuto spomenul predo mnou, naopak, sťažiť tie rozvody, ktoré tuná sú, lebo možno aj tí, ktorí tam hore teraz sedíte, tak nie ste z úplných rodín. A keby som sa opýtal vás, vás ako študentov, že či si šťastný, že máš len otca alebo len matku, a že či chceš mať obidvoch rodičov, myslím si, že takto prstom každé dieťa ukáže na svojho otca, ty mi patríš, a na svoju mamu, tiež mi patríš, je to môj otec, je to moja mama. Teda každé to dieťa a takisto aj taká mládež, ako ste vy tam hore, tak túži po takej úplnej rodine. A rovnako je to aj tak, myslím si, že aj tí mladí ľudia alebo deti sa veľmi tešia z toho, ak otec miluje svoju matku a matka miluje svojho manžela. Teda otec, keď miluje svoju manželku a naopak, manželka svojho manžela, sú to veľmi dôležité veci. A na to, aby sa naozaj mohla aj tá šťastná rodina vytvoriť, tak je potrebná tá láska a tá láska, aby bola medzi tými rodičmi.
Kolega Madej tuná to spomínal, neviem, či ste tu boli, ale pred chvíľou to hovoril, že možno tu bola aj láska alebo nejaká tá zaľúbenosť, ja si myslím, že určite bolo, lebo tak áno, môžu byť aj nejakí podvodníci, ktorí z vypočítavosti vstupujú do manželstva, ale tí sú podvodníci, myslím si, že mladí ľudia v dnešnej dobe zvlášť tak vstupujú do manželstva predovšetkým, že sa majú radi. A to sú také protiklady naozaj, s veľkou láskou sa berú títo ľudia a s veľkou nenávisťou sa rozvádzajú. Deti sa stávajú tým rukojemníkom, a to je to najstrašnejšie.
Ja súhlasím s návrhom zákona, hoci mám tuná predsa len jednu výhradu, a to je to vstupovanie tých sociálnych pracovníkov do obydlia. Toto mám trošku s tým problém vnútorný, ale ten obsah a hneď ten bod 1, ja si to dovolím aj prečítať v tej novele zákona: "Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejším stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa." Perfektné, myslím si, že je to aj veľmi dôležité, aby sme to mali zakotvené v zákone o rodine. A je tu zvýraznené práve ten otec a matka, tú rodinu tvorí otec, matka, to majú byť milujúce a milované osoby, a dotvára sa tým dieťaťom. Dieťa je plodom lásky, plodom lásky tých manželov a keď je vytvorené naozaj to prostredie medzi, teda v tej rodine, hlavne medzi tými manželmi, tak myslím si, že aj tie deti veľakrát naozaj prežívajú šťastie.
To, keď otec nadáva svojej manželke, teda ak deti sú tam prítomné, z takýchto hádok, myslím si, že žiadne dieťa nepociťuje radosť, a naopak, keď by matka sa púšťala nejak zase do otca, lebo presne tak, ako kolega to spomínal, veľakrát sú aj týraní muži, pán minister, sú tieto prípady, aj keď málo sa o tom hovorí, hej, stále len ten ženský prvok je tu zvýrazňovaný, ale ja poznám také prípady, hej, nechceme si to priznať. My muži potom sme takí, že by sme svaly veľké ukazovali, ale veľakrát je to aj v tej opačnej rovine.
Tá stabilita, ktorá v tej rodine sa vytvára, je veľmi, veľmi dôležitá. Ja napríklad aj súhlasím, pán kolega Madej tuná to vysvetľoval, áno, a treba dávať pozor, čo hovoríme. Lebo hovoríme tou istou rečou a veľakrát si nerozumieme a to je celý ten problém. Ale ja som dával pozor, nesúhlasil som s tou rodovou rovnosťou, lebo ak sa za tým skrýva gender ideológia, s tým súhlasiť nemôžem. Čo do dôstojnosti muž a žena sú si rovní. Čo do dôstojnosti. Ale máme rozličné role. Sú vyslovene role, ktoré sú mužské, a sú, naozaj sú ženské. (Reakcia z pléna.)
Neviem, kolegyňa, že čo vykrikuje. Prosím? (Reakcia z pléna.) Aj čo do práv, áno, aj čo do dôstojnosti, tak, samozrejme, aj do práv, aj čo do dôstojnosti a... (reakcia z pléna), áno, tá rodová rovnosť, keď ide do extrémov, tak to je čosi to, čo je choré. A mladým ľuďom, keď toto predstierame tuná a zamieňame tieto pojmy, tak myslím si, že to je veľakrát priam katastrofické.
Čo sa týka tej striedavej starostlivosti, bez ohľadu na to, že tí predrečníci tu nejak na to upozornili, tiež aj ja chcem zvýrazniť ako tento prvok a možno na rozdiel od niektorých kolegov, ktorí s tým nesúhlasili, ja s tým súhlasím. Aby súd bol ten, ktorý rozhodne o tom, že či to dieťa môže alebo nemôže ísť do tej striedavej starostlivosti. Príklad? Konkrétne ako z praxe. A to je obrovský problém v rodine. Keď sa manželia rozvádzajú, áno, deti sa stávajú rukojemníkmi. Je to stresujúce a frustrujúce prostredie v takejto rodine a ten stres sa prenáša najviac na deti, hej? Lebo to jednoducho tie deti sa neobídu a, žiaľ, veľakrát sú to maloleté deti, kolega tu štatisticky povedal, že je to až 60 % rodín. 43 % ako rozvodov, to neznamená, že teraz tá rodina je čosi zlé.
To, že je taká nestabilná, teraz aj pápež, keď hovoril o rodine, tak sa ho novinári pýtali, že ako je možné, že hovoril tak pozitívne ako o rodine a proste toľko je problémov v tých rodinách a tak. A on hovorí, že jednoducho, ten František, pápež hovorí, že chcel poukázať na to dobro a to naozaj to dobro.
Nič lepšie naozaj nemáme, ako je tá rodina a tá prirodzená rodina, a pre tú dobrú výchovu alebo keď by som tak, iné slovo ma teraz v tejto chvíli nenapadá, ale možno tú kvalitnú výchovu, ale aby vyrástli z tých našich detí skutočné osobnosti, je rovnako potrebný jak otec, tak aj matka. Obidvaja rodičia. Tam, kde sa to rozpadne, tak myslím si, že tí, ktorí žijete takto osamote, tak to viete zhodnotiť, že aké je to veľakrát ťažké. Veľakrát aj tá žena, ktorá obyčajne, väčšinou je to tak, že to dieťa má v tej starostlivosti, neni to jednoduché a keď sú maloleté deti, tak plniť aj tú rolu tej matky, toho materstva, aj živiteľa rodiny. Nie je to jednoduché, je to veľmi ťažké.
Kedysi to bolo, áno, dnes sa vysmievame z tej tradičnej rodiny, ale keď v obci, v dedine, keď sa naozaj niekto rozviedol, tak to vedela celá dedina. Boli to výnimočné prípady. Prečo to tak bolo? Dneska my sa z toho smejeme, ale tí naši starí otcovia a staré mamy, prečo to tak vytrvali tie manželstvá? Neboli ideálne. Tiež sa aj pohádali, aj krik bol, aj všeličo bolo, pán minister, dokonca aj bitky, ale nežalovalo sa to, nebolo to kde, a boli takéto prípady. Ale mali zmysel pre obetu a odpustenie a to je dôležité. V manželstve bez obety a odpustenia jednoducho to nie je možné a tam, kde prichádzajú deti, tak tá obeta a to odpustenie má byť desaťnásobne viac a minimálne potom brať aj ten ohľad práve na tie deti. Lebo deti sú práve tie, ktoré najviac trpia.
Ja preto, no ten príklad som chcel ako uviesť, keď je to striedavá tá starostlivosť toho dieťaťa, raz u otca, raz u matky, dovolím si povedať, že veľakrát, možno to tak preženiem, vychovávame takého schizofrenika teraz, to dieťa nevie teraz, že čo. Otec, keď ho má týždeň u seba, tak proste ho vedie, formuje to dieťa, tak zas ho má matka a veľký problém je to u maloletých detí. Veľakrát sú aj tie prípady možno takej hyperaktivity alebo rôznych psychických porúch.
Ja som skôr zástanca toho, pán minister, a to je toto ten prípad, ktorý je tuná, nech to dieťa je teda určené do tej starostlivosti buď otca, alebo tej matky. Hej. Buď jedného, alebo druhého. Toto je naozaj veľký problém. Aj keď možno kolegovia to tu napádali, že možno ten okres, ale Slovensko je veľmi malé a čo sa týka migrácie, taká jak je v Kanade, že by sme my teraz sa zdvihli, presťahovali a sťahujeme sa za prácou, nefungujú tak naše rodiny, nefungujú, aj keď cestujeme za prácou, ale keď máš trvalý pobyt, príklad uvediem, ja neviem, na východnom Slovensku na Spiši a pracuješ v Nemecku, v Rakúsku, možno v Amerike alebo v Kanade, v Austrálii, ale vraciaš sa späť do toho svojho regiónu.
Ja tento návrh zákona som pripravený podporiť, len hovorím, že tá jedna jediná vec, ktorú trošku mám ako obavu, že príliš tá veľká kompetencia tých sociálnych pracovníkov, a to je to vstupovanie do tých ľudských obydlí. Prečo to hovorím tak. Kolegyňa Jurinová to tu spomenula, že v podstate to štúdium sociálnej práce je jedným z najľahších študijných odborov. Prečo je tomu tak? No je to preexpirované. Pomaly každá vysoká škola alebo každá univerzita má tento študijný odbor a myslím si, že v reálnej praxi toľko tých sociálnych pracovníkov nepotrebujeme. A keď sa opýtame tých absolventov, že či budú robiť tú terénnu sociálnu prácu, každý chce robiť manažéra, každý chce skôr v administratíve pracovať, ale v tej reálnej, v tom reálnom teréne je to oveľa väčší problém.
A chcem to doplniť a s tým aj skončím. V podstate tí sociálni pracovníci, keď budú mať tieto kompetencie, ktoré sú ako vstupovanie do toho obydlia. Však, samozrejme, je to so súhlasom súdu, myslím si, že dnešní sociálni pracovníci a absolventi týchto študijných odborov, dovolím si to povedať, možnože zareagujú niektorí podráždene, ale nie sme na to dostatočne zrelí. Obávam sa, aby sa to v tej reálnej praxi nezneužívalo. Rodina a rodinné zázemie a dom, to je taký hrad, a myslím si, alebo taká nedobytná pevnosť, a to vstupovanie štátu aby bolo čo najmenšie. Je to základná ekonomická bunka, základná bunka spoločnosti, je to to najlepšie, čo vôbec ľudstvo vymyslelo, ak to môžem tak povedať, hej, a v podstate v zdravej rodine budú vyrastať zdraví jedinci a keď budú aj zdraví jednotlivci, tak bude aj zdravá táto spoločnosť.
Prenatálneho obdobia sa nebudem tu už dotýkať, to kolega to tu spomenul, ale, samozrejme, pre výchovu alebo do tej výchovy je už zahrnuté aj to samotné prenatálne obdobie. A to, čo dieťa prežíva v tele matky, tak to sa odráža potom aj v jeho spôsobe života, aj v jeho zdraví. Buď v zdraví, alebo zase poškodenie, ale o tom nebudem hovoriť.
Tak ďakujem za pozornosť. Ja tento návrh zákona som pripravený podporiť, je to prvé čítanie, tak ja budem hlasovať za. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne. Začnem hneď pri tej prvej vete. "Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejším stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa." A budem sa pýtať zákonodarcu, čo pragmaticky a vecne zmení táto veta na praxi, ktorá doteraz bola na súdoch. Čo táto veta zmení v rozhodovaní ľudí, ktorí majú dbať na najlepší záujem dieťaťa? Aký bol účel jej vloženia, aký bol účel jej vloženia do zákona o rodine?
Lebo ja jediný účel vidím, vidím politický a vidím ideologický, a to je snaha o zachytenie aspoň akého-takého konca tej vlny poreferendového alebo predreferendového nadšenia niektorých ľudí na Slovensku, a osobne sa nazdávam, že táto veta takto iba samotne zadefinovaná nie je pravdivá. Som presvedčený, že ak máme hodnotovo nastavovať zákony, tak by sme nemali upúšťať od hodnotenia objektívnych dát.
Kolegyňa Jurinová hovorila o štúdiách, ktoré takéto niečo potvrdzujú. Ja si pamätám niekoľko štúdií, ktoré sa vyjadrili v tomto zmysle, ale poznám z posledného obdobia zas niekoľko štúdií, ktoré toto tvrdenie vyvracajú. A ja by som rád vedel, z akých dát aspoň vedeckých vychádzal zákonodarca, keď záujem dieťaťa definoval takýmto spôsobom. Ja som presvedčený o tom, že najvhodnejším prostredím pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je prostredie, v ktorom má dieťa podnety, v ktorom má dieťa dôveru, prostredie, v ktorom má dieťa pocit, že je milované, a prostredie, ktoré vytvára maximálny možný priestor pre rozvinutie sa jedinečných kvalít každého jedného dieťaťa ako ľudskej bytosti. O tom som presvedčený, že to je prostredie, ktoré je ideálne pre každé dieťa, a že z tejto definície žiadna rodina, žiadna rodina, ak sa jej budeme držať, nikdy nemôže byť vylúčená.
Naopak, dnes máme obrovské množstvo rodín tvorených otcom a matkou dieťaťa, ktoré odporujú tejto definícii. Keď sa pozrieme na štatistiky fyzického, psychického a sexuálneho násilia na deťoch, posledná štúdia, ktorú tu máme, ktorá bola robená na žiakoch deviateho ročníka základnej školy, nám hovorí, tuším 7 % detí je vystavených sexuálnemu násiliu a takmer 30 % detí vyhlasuje, že boli vystavení nejakej forme fyzického alebo psychického násilia. Väčšina týchto prípadov sa deje vo vzťahu s blízkou osobou a častokrát to je práve v rodinnom prostredí.
Ja týmto nechcem znižovať hodnotu rodiny tvorenej otcom a matkou, naopak, keďže v jednej takej žijem a veľmi dobre viem, ako je to pre deti dôležité, tak nebudem popierať význam zdravého vzťahu rodiča a dieťaťa. Ale som presvedčený o tom, že v tomto zdravom vzťahu tie kritériá, ktoré som menoval na začiatku, to znamená rešpekt k osobe dieťaťa, rešpekt jeho individuality, vytváranie priestoru pre uplatnenie jeho talentov a jeho jedinečnosti a podpora vo všetkom, čo to dieťa robí, v zmysle dodania pocitu, že je milované, sú dôležitejšie kritéria ako iba technické skonštatovanie, že v rodine musí byť matka a dieťa. Preto túto vsuvku do zákona považujem za ideologickú, považujem za nepotrebnú, nepotrebnú, a považujem ju ako, považujem ju za ustúpenie lobistickému tlaku ľudí z prostredia blízkeho Aliancii za rodinu a podobným organizáciám.
Čo sa týka problému s tým vysťahovaním, zrejme v druhom čítaní sa budeme musieť k tomu znovu vrátiť. Ja rozumiem zhruba tomu, že o čo v tom zákone asi má ísť, že so zväčšujúcou sa vzdialenosťou musí byť inak posudzovaná miera komplikovanosti toho samotného vzťahu, ale myslím si, že ísť cez okres je nešťastná cesta. Už len keď sa pozrieme na okresy okolo Bratislavy, keď sa pozrieme na okresy napríklad okolo Považskej Bystrice, tak tam je to nonsens. Okresy ako Ilava, Dubnica, proste tie, kde mal Mečiar vysoké volebné výsledky a bolo to tam rozsekané naozaj na maličké kúsky, lebo sa chystal na zmenu volebného systému, tak tie pri tomto nastavení zákona o rodine naozaj budú posudzovať vzdialenosť ob okres, tak ako je to tu napísané, úplne inak ako veľké okresy niekde na východe alebo okresy, ktoré sú natiahnuté ako slíže, a tá vzdialenosť sa môže pomeriavať iným spôsobom.
Takže ja by som naozaj súhlasil aj s tým, čo hovorila kolegyňa Žitnaňská, aj s tým, čo hovorila Lucia Nicholson, že takto zadefinované je to problematické a mali by sme sa k tomu určite vrátiť. Mali by sme sa k tomu určite vrátiť.
Čo sa týka právomoci sociálnych pracovníkov, na jednej strane ma teší a som rád, že sa to stalo, že ministerstvo nepodľahlo tomu strašeniu a mýtom, ktoré sa šíria slovenskou spoločnosťou, pretože ten blud s názvom juvenilná justícia, ktorý sa šíri hlavne v prostredí internetu, naozaj spôsobil to, že mnohí domáci násilníci sú ešte krytí svojimi susedmi a priorita nepustiť sociálneho pracovníka do baráku, lebo by mohol niekomu zobrať dieťa, je vyššia v mysli niektorých ľudí, ako ochrániť, ale že nie najlepší záujem, zdravie a život dieťaťa. Predsudok, že čo sa deje za zatvorenými dverami, je vecou toho človeka, ktorý za tými dvermi žije, je na Slovensku živší, než bol kedykoľvek predtým. Predsudok o tom, že keď nám príde sociálka do baráku, tak dieťa zoberie a dá ho nejakým strašným homosexuálom, aby ho vychovávali, sa šíri nielen margináliami spoločnosti, je súčasťou verejného diskurzu. A som rád, že zákon, ktorý je napísaný tak, ako je napísaný, na toto nereflektuje. To som úprimne rád. Som rád, že právomoci sociálnych pracovníkov sú nastavené tak, aby reálne zastupovali deti a slabších tam, kde to nezvládajú urobiť ich rodičia.
A vôbec nesúhlasím s tým, čo hovoril kolega Kuffa, že tie domy majú byť uzavreté samy do seba a neprístupné pre štát. V momente, keď rodičia zlyhávajú, v momente, keď rodičia ubližujú svojim vlastným deťom, je povinnosťou, povinnosťou sociálneho pracovníka urobiť všetko preto, aby došlo k náprave.
Zároveň ale treba povedať b. V mnohých prípadoch zlyháva štát na úrovni riešenia problému tých rodičov. Mnoho rodín a mnoho detí, mnoho detí by nikdy nemuselo byť odobratých z rodinného prostredia, ak by preventívne bol riešený problém rodičov na prvom mieste, ak by sociálna práca a terénna práca boli nastavované tak, že keď majú rodičia problém, tak s nimi niekto formou mediácie alebo poradenstva pracuje a snaží sa najprv vyriešiť problém tých rodičov, aby sa to neprenášalo na deti, aby následne deti nemuseli byť z takéhoto prostredia odobraté. V tomto, paradoxne, súhlasím s tou vetou, ktorá je daná na začiatku. Áno, pre mnohé deti by sa malo urobiť maximum preto, aby sa problém medzi rodičmi vyriešil predtým, než bude rozhodnuté o tom, že budú z rodinného prostredia vybrané von.
Veľmi dúfam, že diskusia v druhom čítaní bude oprostená od ideológie. Možno by som uvítal aj to, keby ten bod 1 v čl. I úplne vypadol, a venovali sme sa veciam, na ktorých reálne záleží, a nie šíreniu jednej alebo druhej strany tej ideologickej mince.
Ďakujem.

Faktické poznámky pani poslankyňa Šípošová, Mikloško, Jurinová, Kuffa. Je to všetko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pani poslankyňa Šípošová.

Ďakujem veľmi pekne. Ja nemôžem nereagovať na tú zmienku, pán poslanec Poliačik, o tom prieskume, pretože ako naozaj ten prieskum bol, ale ja by som to nepreceňovala. Napriek tomu, že si myslím, že v rodinách je naozaj možno aj viac násilia, ako si myslíme, aj sexuálneho zneužívania, ale aj v rodinách v širokom slova zmysle. Nemyslím len rôzne typy rodín. Je v nich to takisto, ale aj v širokých rodinách, teda ako rodinných spoločenstvách, susedstvách, a tak ďalej, malých osadách. Nemyslím teraz rómske osady tým, ale v malých teda, ako sa tomu hovorí (reakcia z pléna), v malých dedinách dajme tomu alebo v dedinkách a údoliach.
Ale chcem povedať, že naozaj toto je prvoradé, o čo mne ide, aby sme mali taký zákon, ktorý pomôže, neochránime všetkých nikdy, ani všetky deti neochránime. A myslím si, že tomuto úsiliu, ako nastaviť ten systém tak, aby sme vedeli zachrániť čo najviacej ohrozených detí, tomu tento zákon môže pomôcť a neuškodí tomuto úsiliu ani to, že spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejším stabilné prostredie rodiny. Ja by som povedala – tvorenej otcom, matkou a deťmi. Len by som tak jemne preformulovala tú vetu. Ale myslím, že ďalej je to vystavané tak, čo mne vychádza ako dobré.
Ďakujem pekne.