51. schôdza

Tá výzva o tom, čo máme a nemáme dovoliť Robertovi Ficovi v opozícii, by mohla padnúť ešte na úrodnejšiu pôdu, pretože teraz my vidíme, čo Robert Fico, sme asi jediný jeden parlament na svete, ktorý ráta počty opozičných poslancov, pritom potrebujeme väčšinu.
Tuná pán Martvoň klame inak, pozrite si, do Googlu si hoďte Viskupič - Frešo, ako kto ho z opozície kedy ťapkal po pleci a ako som sa ja a kolega Hraško a Škripek zapojili do kampane pána Freša na VÚC-ku, jeden moment. A teraz pán Martvoň tu bude do nemoty vyrátavať, že koľko získa nejaký iný opozičný alebo podobne.
Mňa zaujíma iný počet. Koľko hlasov dostane, a to by malo zaujímať aj mojich kolegov z opozície, lebo bude hanba, keď dostane opozičný kandidát 84 hlasov. Lebo keď ja budem dobre rátať, neviem, koľko vás bude pri tej voľbe, tak 83 poslancov SMER-u plus jeden opozičný kandidát a vy budete s kľudnou tvárou hovoriť o tom, že toto je zvolený opozičný kandidát na šéfa NKÚ. Nerátajme opozičných, tí nerozhodnú. Rátajme tých, ktorí idú zvoliť svojho kandidáta za použitia kolaborantov, ktorí sa rozhodli, že napriek tomu, že tu je nejaká vôľa presadiť jedného, 60 ľudí to potvrdilo a deklarovalo a verejne o tom hovorí, tak oni sa vydali na svoju vlastnú hru a triafajú vlastný gól do kontrolnej právomoci Najvyššieho kontrolného úradu.

Ďakujem pekne. Ja by som si dovolil dve poznámky povedať. My volíme predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Ten súčasný, ktorý je tam, pán Jasovský presluhujúci tri roky má 66 rokov. Pán Mitrík má 69 rokov, dámy a páni. On bude mať po skončení volebného obdobia alebo funkčného obdobia 76 rokov. Sedemdesiatšesť rokov! To je niečo tak nezmyselné. To je niečo tak, tak neuveriteľné, nominovať do exekutívnej, manažérskej pozície, to nie je poslanec Národnej rady alebo nejaká reprezentatívna funkcia, to je veľmi náročná manažérska exekutívna funkcia, kde treba kmitať od rána do večera, aspoň to teda by sme mali chcieť, do takejto funkcie nominovať človeka, ktorý budeme mať 76 rokov, je niečo neuveriteľné.
Odmietam výhradu, že kandidát Milan Kňažko kandidoval ako 69-ročný a dostal podporu niektorých opozičných strán alebo pravicových strán, lebo strana SaS sa vtedy zachovala konzistentne. Aj vtedy sme rozprávali, že je to hlúposť a je to absolútny nezmysel. A keď sa urobil nezmysel pri komunálnych voľbách v Bratislave, urobiť ten istý nezmysel tu je podľa mňa absolútne nesprávne.
A druhú poznámku, čo som chcel ešte povedať aj predtým čo som hovoril, ja som podpredsedom strany, kde naozaj sa snažím prihliadať, snažím sa prihliadať na to, čo si myslia naši členovia. Ja som šokovaný, že Pavol Frešo absolútne kašle na to, čo, čo hovoria jeho členovia. Oni, tí členovia si to nezaslúžia. Ja som presvedčený, že za touto nomináciou je niečo iné. To nie je o žiadnej odbornosti, Paľo. Za touto nomináciou je niečo iné. A my sa to raz dozvieme.

Ja vám chcem troška oživiť pamäť, pán kolega, lebo ste v rozprave povedal, že je skorumpovaná vláda Roberta Fica. Ja vám chcem oživiť troška pamäť, keď ste vládli vy. Fotenie, keď prebiehala voľba. Kto si nedôveroval? Kto nevedel, koho kto zvolí? Tak ste si fotili volebné lístky. Troška si oživte naozaj tú pamäť. Mandát šéfa NKÚ, pokiaľ viem, skončil ešte, keď ste vy vládli. Prečo ste si ho už vtedy nezvolili? Lebo skončil, myslím, že v januári 2012. Veď ste si ho mohli zvoliť a nemuseli ste nás otravovať. Lebo vy sa neviete dohodnúť na žiadnom normálnom kandidátovi, ktorého by ste vy spoločne mohli zvoliť. Veď vy si ho neviete zvoliť už dlhú dobu.
Pán kolega Žilinka bol na ministerstve štátnym tajomníkom, keď vy ste bol minister. Prečo ste nevyšetrili alebo nezačali vyšetrovať Gorilu? Veď ste ju mohli vyriešiť. Vy tu hovoríte o korupčnosti. A vy ste korupcie najhrubšieho zrna nevyšetrili, keď ste boli minister a pán Žilinka bol štátnym tajomníkom. Ale skorumpovaná vláda Roberta Fica. Nebola skorumpovaná vláda, keď ste kupovali poslancov, aby ste mohli vládnuť, aby ste vy mohol byť minister? Kto kupoval poslancov, aby ste mohli vládnuť? No, vy, pán Lipšic, keď ste bol minister aj s kolegami.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Kolega Lipšic, no musím povedať, že súhlasím s vami, a keď kolegovia zbierali podpis na kolegu Žilinku ako nomináciu na šéfa NKÚ, tak ja som patril medzi tých, ktorý som povedal najskôr, že nepodpíšem, pretože som nechcel pristúpiť na hru Roberta Fica rozdeľovať opozíciu. Ale keď som videl, že celá tá opozícia teda sa dokáže zjednotiť pod týmto menom, tak som dal ten podpis a nikdy som si nepomyslel, že medzi tými, ktorí to podpíšu, a v opozícii aj šéf SDKÚ, že by sa rozhodol ku kroku, že sám bude rozbíjať opozíciu a bude nápomocný SMER-u.
Ja chápem, že pre Roberta Fica je nepríjemné mať človeka na poste šéfa NKÚ, ktorý dokáže aj veci zistiť, aj verejne pomenovať. Toto by mal robiť šéf NKÚ. On tam chce človeka, ktorý mu pôjde po ruke a budúcich desať mesiacov bude strážiť, aby ani jedna jediná kauza premárnených, vyhodených, skorumpovaných peňazí, ktoré boli zneužité počas tejto vlády, aby sa nepomenovali. Ja chápem.
Ale ja by som chcel vyzvať kolegov Freša, Kvasničku aj Kuffu, nech ešte raz pouvažujú nad tým, čo de facto robia, ako pomáhajú Robertovi Ficovi a ako budú žiť a ako budú sa tváriť pred občanmi tejto krajiny, že oni boli práve tí, ktorí pomáhali Robertovi Ficovi. Ale ja osobne si myslím, že kolega Frešo si robí záslužnú prácu. To je posledný klinec do rakvy SDKÚ.

Ďakujem pekne. Naozaj, ak mal byť kandidátom opozície, tak naozaj na úrovni štatistickej chyby. Ak nás je 67 z piatich či z koľkých strán, niektorí sme tu oheň a voda, a napriek tomu sa zozbieralo 60 podpisov, je to kandidát opozície, alebo nie je to kandidát opozície? Nie sú tí ďalší na úrovni štatistickej chyby?
Prosím vás, simulujme situáciu, že by mal navrhnúť kandidáta SMER. Osemdesiat a išlo by niektorým ľuďom u vás o prežitie, že či budú na kandidátke alebo nebudú, už teraz máte jedného, čo si rozvešal bilbordy po Slovensku a sa hanbí dať logo SMER. Osemdesiati dvaja by ste navrhli, navrhli svojho jedného kandidáta a Martvoň by navrhol svojho. Bol by kandidát Martvoňa kandidátom SMER-u? Prísne vzaté, hej, simulujme tú situáciu, vám sa to tiež môže stať. Máte 83 poslancov, jeden sa vám urve, neviete kedy, prečo, ako. Štatistika proste je neúprosná. (Reakcia z pléna.) Hej? A, a proste vám dá jedného kandidáta, lebo vy mu nezakážete, tak ako jak mu neviete teraz, aby stiahol návrh, tak mu nezakážete ísť do podateľne. Však ho, nemôžte mu dať putá, hej, čiže by, on by do tej podateľne zašiel, dal by ho.
A my by sme, myslíte, že my by sme to boli schopní teraz hovoriť, že áno, kandidátom SMER-u je...? Viete, to je tá hra. Otázka stojí, tu už darmo to definujeme, či je premiér Fico ochotný sa s tým s novozvoleným kandidátom a s jeho, ten, kto ho nominoval, to znamená tuná s kapitánom Costy Concordie dať na bilbord, že proste oni boli tí, oni boli tí, ktorí zvolili tomuto smutnému Slovensku nového šéfa NKÚ, že či, či to proste urobí alebo neurobí.
Ja si myslím, že od nás, my by sme vám to neurobili, keby sa vám jeden urval. Neurobili by sme to.

Ďakujem, pani predsedajúca. K pánovi poslancovi Frešovi, ktorý teda už zjavne odišiel - niečo možno dohodnúť (smiech v sále) -, tak chcem povedať, že vypočutie kandidátov a diskusia o zbavení mlčanlivosti na výbore pre financie bola verejná. Boli tam médiá, boli tam poslanci, každý nech si urobí záver sám. Ja do polemiky vstupovať nebudem vo veci, kde som argumentoval.
Druhá vec, k pánovi poslancovi Bublavému. Pán poslanec, pokiaľ by ste vtedy viac možnože veci verejné vnímali alebo pamätali si ich, tak viete, že hneď po mojom nástupe do funkcie ministra vnútra začalo vyšetrovanie kauzy Gorila, v roku 2010. Bolo zrušené a zastavené, viete kým? Dobroslavom Trnkom v roku 2011 vo februári. Spomínali ste fotenie hlasovacích lístkov. Vy ste, pán poslanec, za koho hlasovali za generálneho prokurátora? Za koho ste hlasovali? (Reakcia z pléna.) Za Dobroslava Trnku. Za človeka – a to bol váš kandidát –, ktorý zastavil po štyroch mesiacoch vyšetrovanie kauzy Gorila tým pamätným listom, verejne známym, verejne známym. A preto bolo fotenie tých lístkov, čo bola, áno, dehonestujúca skúsenosť, lebo tuná niekto v tom čase – a obávam sa, že zločinecké skupiny – ovplyvňovali voľbu generálneho prokurátora. A áno, ovplyvnili, podľa mňa nezákonne, šiestich poslancov vládnej koalície. Ale koľko poslancov SMER-u hlasovalo za Trnku? Všetci. Tak na vašom mieste by som tíško sedel, tíško sedel! (Reakcia z pléna.)
Posledná poznámka k pánovi poslancovi Martvoňovi. Pán poslanec, už tu nie je ani pán poslanec Blaha, už tu nie je ani pán poslanec Brixi, už tu nie je ani pán poslanec Kolesík, tak pouvažujte. (Reakcia z pléna a smiech v sále.)

Vážená predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, to poradie som si vymenil so Števom, pretože to trápenie, ktoré je nádejou, niesol celý minulý týždeň sám, a každý večer sme si volali a povedal mi, že: "Kde si, Šimon z Cyrény, poď mi pomôcť s tým krížom." Ale hovorím to s radosťou. A takže aby sa netrápil, keď už toľko rozprával, tak som si dovolil vypýtať to, toto miesto ja.
Viete, že si rád veci fixujem, aby som nejak neuletel do afektov a emócií a do niečoho, čo som nechcel povedať, takže spravil som to aj teraz. (Rečník číta z papiera vopred pripravený prejav.)
Myslím, že zmyslom tejto rozpravy je priblížiť dôvody, pre ktoré bol ten-ktorý kandidát na predsedu NKÚ kandidovaný. Takéto osvetlenie môže mať očisťujúci účinok a prinútiť k zamysleniu všetkých, ktorí sa buď stranícky vypli, alebo sebazáchovne zabarikádovali vo vlastnej neomylnosti. Skutočnosť je vždy zložitejšia a medzi bielou a čiernou je, ak môžem použiť dobový slogan, vždy aspoň päťdesiat, päťdesiat odtieňov šedej. Samozrejme, ťažko sa s tým žije. Milan Rúfus to napísal o Michelangelovi: "Niesť bremeno a spievať. Ty si vedel, kto nosí krásu na krst, my už nie, my nevieme, my iba poznáme." V tejto šedej zóne protirečenia a paradoxov som sa potácal celý minulý týždeň. Zľakol som sa svojho strachu o nejakú mizernú iskierku pochybnej a dočasnej istoty, no spolu s ubiehajúcimi dňami rástla aj radosť, že človek nemôže stratiť nič, ak sa stratí v službe dobrej veci a ľuďom, za ktorých sa nemusí hanbiť.
Ako vždy, keď sa v živote ocitnem na nejakom predele, keď sa roztrasiem z možných strát a zároveň viem, že iba obeť pečatí lásku, vždy na tomto prahu disciplinárnej bolestivosti hľadám spojencov v osobách, v knihách, v osudoch tých, ktorí toto závratné územie a zápasu o vlastnú tvár zažili a popísali.
Tak som sa aj minulý týždeň vložil do životopisu svätého Tomasa Morusa, ktorý ako najvyšší štátny úradník odmietol prisahať na supremačný zákon a na nástupnícke bludy Henricha VIII. Jeho manželka podplatila väzenských strážnikov v londýnskom Toweri a naliehala, aby odvolal, vlastná manželka, aby odvolal svoje rozhodnutie, aby sa stiahol a podpísal kráľovu cudzoložnú zradu ako mnohí iní. Nepochodila, píše história. Odmietol predstavu, že má získať pár rokov vazalského života, ale na druhej strane stratí celú večnosť v Božej náruči. Vždy si rád pripomínam tohto veľkého patróna kresťanských demokratov.
Začítal som sa aj do životopisu Morusovho priateľa Erazma Rotterdameského, ako nám ho zachoval vo svojej nádhernej knihe Stefan Zweig. Život tohto vynikajúceho humanistu sa ocitol na životnej križovatke v čase, kedy kulminoval konflikt medzi Martinom Lutherom a pápežskou hierarchiou. V tomto konflikte medzi "my a oni" zostal na strane múdrosti a v oboch táboroch vyzdvihol ich špecifickú časť pravdy, no odmietol ju absolutizovať v prospech jednej či druhej strany. Pravda, dlhé storočia mu ani jedni, ani druhí nevedeli prísť na meno. Až 20. storočie ho objavilo ako apoštola ekumenizmu, teda spájania, premosťovania polarít na báze Božej identity celého ľudského rodu.
Posilou mi boli aj ďalšie knihy, ktoré nejakým spôsobom riešia konflikt svedomia - dnes by sme povedali ústavný imperatív - a akejkoľvek formy nátlaku či, nedajbože, násilia. Tak som po rokoch znovu čítal Andreja Platonova a dojímavý príbeh Makara, ktorý zapochyboval. Prezrel som si aj zápas Winstona Smitha z Orwellovej Vízie, najmä okamih, keď nazrie za kašírovanú realitu a potemkinovské fasády politického marketingu. Skončil som pri Dominikovi Tatarkovi a pri jeho geniálnej štúdii o tom, ako funguje Démon súhlasu.
Prepáčte, niekedy zabudnem, že nie som na gymnáziu medzi svojimi študentmi, od ktorých som sa najviac naučil odvahe, múdrosti a empatii.
A teraz taká neliterárna, faktická časť, ktorá je náplňou tejto rozpravy. Projekt, ale ja radšej hovorím o sne, podania návrhu inžinierky Henriety Crkoňovej na post stagnujúceho až nefunkčného Najvyššieho kontrolného úradu má pomerne dlhú genézu. Siaha do obdobia spred vyše dvoch rokov, kedy mala prebiehať jedna z ďalších nekonečných a impotentných volieb. Už vtedy som so svojím, som so svojimi priateľmi, ľuďmi z môjho regiónu, s tými, ktorí mi dali mandát, podnikol niekoľko neúspešných pokusov etablovať na kandidátku seriózneho, dobrého človeka, odborníka, so znalosťou fungovania štátnej správy, samosprávy, ekonomického zázemia, eurofondov, ústavných inštitútov, zákonodarného prostredia, exekutívy, tvorby národných politík aj so znalosťou prostredia justičného. Mrzí ma, že miesto vecnej diskusie sa vtedajší pokus zvrtol na plytké kádrovanie a ironické bagatelizovanie. Pod vplyvom osobného poznania, hlbokého zmyslu pre pravdu a nevídanej neúhybnosti, ale aj pod vplyvom znamenitých referencií z akademického a áno, aj duchovného - a to podčiarkujem - prostredia sa touto myšlienkou nadchol môj vzácny kolega, boží človek Števo Kuffa. Jeho vtedajší pokus o ústavou garantovaný spôsob podania, lebo on to vtedy podpísané mal, prepáčte (rečník sa napil vody z pohára na rečníckom pulte), pred dva a pol rokom, skončil trochu bizarne, ale so snami to tak niekedy býva. Ja som vtedy zostal bokom, lebo som si myslel, že inkubátorové dieťa, ktoré sme nazvali Ľudová platforma, naveľa, naveľa prežije. Neprežila. No sen, alebo ak chcete, projekt v hlave zostal a žil svojím intenzívnym, možno málo viditeľným životom, už mimo rámec vnútrostraníckeho diskurzu a všakovakých spravodajských hier či mediálnych konfabulácií.
K tomu, čo je dobré, čo má silný potenciál spájať antagonizmy aj animozity - a je ich tu neúrekom - aj predsudky na oboch brehoch aktuálnej politickej partie, sme sa so Štefanom Kuffom vrátili pred pár dňami naším podaním. Čo bolo silným dôvodom už pred vyše dvomi rokmi, zostalo ním aj teraz. Ba snáď sa ešte tieto dôvody umocnili pri kritickej analýze celej zvláštnej opozičnej situácie, akoby nám teraz malo stačiť, že dokážeme vôbec mať kandidáta, že ho dokážeme podať, a už nás nezaujíma, či má potenciál reálnej zvoliteľnosti. Pravda, súhlasím. Aj nezvolenie je čitateľný výsledok, najmä je však dobrou zámienkou k chronickému šomraniu, akéhože vierolomného partnera máme na druhej strane. Nekončiaca hra na slepú babu a obojstranná zodpovednosť za to, že NKÚ nefunguje tak, ako by mal, teda pre spoločné dobro. A to aj vyčítam Robertovi Ficovi, že hovorí o opozičnom kandidátovi. To má byť kandidát pre spoločné dobro všetkých. To bol rezultát neplodného horúčkovitého vajatania ako vždy, keď "vajatajú hory" - ako, ak môžem citovať klasika Zátureckého - "porodia myš". Vo vzácnej zhode s kolegom Kuffom sme sa teda rozhodli ponúknuť zodpovednú, kresťanskú, ale nefundamentalistickú alternatívu k programovej nedostatočnosti alebo ak chcete insuficiencii dobrej vôle. Obávam sa, že tá nám chýba. S vetrom ústavy za chrbtom a požehnaním pred očami sme oživili starý projekt riešenia patovej situácie. Ako boli motívy čisté a transparentné vtedy, tak zostali aj teraz. Takže ešte raz.
A teraz tie dôvody, prečo som podal spolu so Štefanom kandidátku, o ktorej si myslím, že je veľmi dobrou alternatívou. (Reakcia z pléna.) Najlepšou, ako hovoríš, Štefan.
Po prvé. Nikdy som netrpel patriarchálnym šovinizmom. A v tomto som vždy bol viac mamin ako otcov. Rovnako som nikdy v zmysle politickej korektnosti nepodliezal morbídnej ideológii rodovej rovnakosti, zameniteľnosti či, nedajboh, voliteľnosti. Som zástancom komplementarity, rovnocennosti mužského a ženského princípu v súlade s prirodzeným zákonom a zdravým rozumom. Ak niečo favorizujem a som za to ochotný priniesť aj obeť, tak je to džentlmenstvo. No nie ako mačistická póza, ale ako uznanie v rovnosti v príležitostiach, šanciach a ich odmeňovaní. Keď toto hovorím, mám pred očami moju manželku, ktorej vďačím za vytrvalú vieru, podporu a vernosť aj v týchto pre mňa ťažkých dňoch. Myslím však aj na naše mamy, učiteľky, kamarátky aj kamalásky, na poctivú, prirodzenú, nefalšovanú a necelebritóznu feminitu, ktorá poľudšťuje a svet robí lepším.
Okrem neomylnej intuície si na pravej feminite vážim, ak môžem citovať Vojtecha Mihálika, otrockú vernosť všedným dňom, to je z Tŕpok, zmysel pre usporadúvanie rodinného sveta a konzekventnú dôslednosť v záväzkoch. Aj bez nadbiehania aktuálnemu európskemu trendu pri zvyšovaní kvót účasti žien vo verejnom priestore si myslím, že v mnohých oblastiach sú ženy kvalitnejšie a výkonnejšie ako muži, ktorí svoju prevahu iba mystifikujú, aby zahnali tušenie vlastnej menejcennosti. V dvoch veciach skutočne ženy naozaj vedú prím, v láske a v kontrole. To nie je paradox neistoty, ale ubezpečenia, že svoj život nedávajú na oltár ničomníkov. Slušné ženy to nerobili, nerobia a verím, že ani robiť nebudú. Toto bol možno podprahový, každopádne veľmi silný dôvod našej spoločnej nominácie Ing. Henriety Crkoňovej na post šéfky NKÚ.
Druhý dôvod. Systém parlamentnej demokracie, tak ako je nastavený, často prináša dilemy, že svojím volebným rozhodnutím pošlete do nejakej funkcie človeka, ktorého nepoznáte. Teraz bola šanca ponúknuť človeka, ktorého poznám, lebo žije v mojom kraji, teda v kraji, kde ľudia poznajú mňa, moju rodinu, môjho nebohého otca, ktorý po roku 1989 patril k zakladajúcim členom Kresťanskodemokratického hnutia. Komu, ak nie mojim ľuďom, voličom, sympatizantom a podporovateľom mám skladať účty z toho, ako nakladám s vlastným svedomím? Moju kandidátku a jej rodinu som spoznal v prostredí piaristického spoločenstva, ktoré odjakživa tvorilo referenčný rámec môjho osobného aj duchovného života.
Vždy je podozrivé, ak niekto káže o kresťanstve, ale keď ho v praktickom živote zviditeľňuje len problematicky alebo vôbec nijako. V tomto piaristickom spoločenstve som sa okrem iného posilnil v presvedčení, že dekalóg, desatoro platí v týchto sekulárnych a relativistických časoch viac ako kedykoľvek predtým. Nepožiadaš či nepokradneš. Hovorí o zásadnom princípe, nie o kvantite zla. Z tohto pohľadu nejestvuje medzi veľkou a malou korupciou - a hovoril som to vždy - nejestvuje žiadny rozdiel. Obe sú spoločenským zlom a rakovinou, ako to neomylne analyzuje aj pápež František vo svojej nádhernej štúdii Corruption il Pecado (Skazenosť a hriech). Ak si teda vyberiete človeka s takouto duchovnou formáciou, dá sa to skutočne kvalifikovať ako omyl, chyba či, nebodaj, zrada? Moja a naša kandidátka v celom svojom doterajšom profesionálnom aj osobnom živote osvedčila, že tento mravný imperatív nosí v srdci. Je táto nekompromisnosť dôvodom na jej diskvalifikáciu?
Tretí dôvod. Feminita a morálny kredit by, samozrejme, nestačili, ak by v takej dôležitej pozícii, akou NKÚ bezosporu je, neboli kryté vysokou odbornou spôsobilosťou a praxou osvedčenou schopnosťou manažovať veľké tímy. Čítal som kurikulárny rámec Ing. Crkoňovej, množstvo referencií z pracovného prostredia, ktoré neboli ľahké, z pracovných prostredí, ktoré neboli ľahké. Poznám jej audítorský profil, jej guráž vyvetrať zatuchnutý vzduch a účelovú hmlu, ktorá umožňovala beztrestne vymetať Pedagogicko-metodické centrum. Dôverne poznám aj jej zdanlivo neviditeľnú, no vskutku plodnú misiu na poste šéfky služobného úradu ministerstva školstva. Môžem podať svedectvo, ako sa usilovala strážiť a chrániť transparentnosť procesov, ktoré súvisia s verejnými zdrojmi. Skúste sa spýtať pána ministra školstva, prečo tam dneska nie je.
Je tristné, že aj v čase, keď tieto pozície mala ešte len pred sebou, bola v mojom prostredí ľahkovážne prekádrovaná. Chcem veriť, že za týmto biľagovaním bola skrytá obyčajná márnivosť, že nejaký politický parlamentný holobriadok predsa nebude meniť chod sveta a štandardnej politologickej logiky. Z prvej ruky poznám a dlhší čas som sledoval jej húževnatú tvrdohlavosť a hodnotovú principiálnosť na poste kvestorky Palackého univerzity, tohto prestížneho akademického kolosu, vážení, kolosu, v čase najnáročnejších investičných, organizačných a pedagogických rozvojových akcií, krytých či štátnym rozpočtom, alebo vecnými projektovými rámcami Európskej únie a eurofondov. (Rečník sa napil vody z pohára na rečníckom pulte.) Preto ma neprekvapili slová vďaky a uznania rektora tejto prestížnej inštitúcie, ktoré jej adresoval v čase, keď kvôli materským povinnostiam s vysokým kreditom odchádzala na, odchádzala na Slovensko. Ocenil som aj fakt hlbokej podpory moravského metropolitu, ktorý inicioval aj prijatie Ing. Crkoňovej vtedy svojimi bratmi v biskupskej službe na Slovensku. Pre niekoho je to azda maličkosť. No mozaika osobnosti človeka sa skladá z takýchto ohromných maličkostí, ak môžem použiť toto spojenie esejistu a vynikajúceho anglického spisovateľa Gilberta Keitha Chestertona.
Presvedčenie o odbornej zdatnosti našej spoločnej kandidátky sa ešte zvýšilo, keď som čítal jej víziu a projekt revitalizácie a sfunkčnenia metodicky a odborne inak dobre disponovaného Najvyššieho kontrolného úradu. Všetci z poslaneckých lavíc, ktorých to zaujímalo, vrátane médií, mali možnosť vidieť a hodnotiť jej suverénnu obhajobu vo finančnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky. Pre krátkosť času nebudem vyťahovať detaily jej projektu, no mám ich zdokumentované a všetci ľudia dobrej vôle, dobrej vôle si z nich môžu vybrať svoje akcenty, prečo a ako by sa NKÚ mohol dostať na kvalitatívne vyššiu a politicky neohýbanú úroveň, pokiaľ bude jestvovať plamienok konsenzuálnosti, bez ktorého to, čo, myslím, vedia aj malé deti, nejde.
Pravda, dôvodov by som mohol uviesť oveľa viac. Ale pars pro toto som sa rozhodol spomenúť len tie, ktoré považujem za kľúčové.
Aby som svoje vystúpenie nejako významovo uzavrel, chcem sa vrátiť tam, kde som začal, totiž k minulému týždňu a k lektúram, ktoré ma držia nad vodou. Už dlhší čas - a počas pobytu na vrcholnom poschodí politiky ešte intenzívnejšie - prežívam skutočnosť, ktorú David Berreby, americký personalistický sociológ a psychológ, definoval vo svojej knihe Us and them, teda ako dualizmus medzi "my" a "oni". Toto videnie, táto optika "my a oni" a dualistické myslenie, ktoré sa z nej odvodzuje, je základom všetkej nespokojnosti, konfliktov, ba až násilia vo svete, ako sú organizované cirkvi naplnené aj ľuďmi, ktorí svoju vlastnú neistotu a nedostatok hĺbky zakrývajú používaním zbožného žargónu, ešte tragickejšie a komickejšie je to v prípade politikov. Aby sme si rozumeli, to "my" znamená frajeri, majstri sveta, borci. A to "oni" znamená babráci, nevedkovia, prípadne gauneri či mafiáni.
Moja osobná skúsenosť je však taká, že vzácni a kvalitní ľudia sa nájdu na oboch stranách tohto dualistického spektra, takisto ako sa na oboch stranách nájdu hajzlíci, ktorí zo systémovej polarity ťažia a snažia sa za každú cenu zostať v pásme politickej recyklácie a sebareprodukcie. Viem, že je to paradox parlamentnej demokracie, len má jednu nevýhodu, nijako neumenšuje spoločnú biedu a mizériu našich občanov. Skúste sa ich spýtať, či sa niekto z toho výtržníctva, aktov denuncovania a difamácie nasýtil, či sa mu zlepšil život, ako by to bolo možné pri vecnom dialógu a hľadaní spoločných riešení v kvalitnej názorovej diskusii. Je mi ľúto, že ani v tomto prípade neprebehla.
Možno to znie skepticky, ale františkán Richard Rohr, môj obľúbený autor, to povedal aj za mňa, citujem: "Už nič neočakávam od mocenských systémov, ktoré potrebujú byť dualistické, ak chcú pretrvať najmä na svoj vlastný prospech." Rohr ďalej píše: "Divím sa, prečo je politické uvažovanie natoľko agresívne a šovinistické a prečo je zjavne tak veľmi neschopné usilovať o konsenzus a všeobecné blaho. Prečo ľudia tak priľnú k politickým stranám a osvoja si taký spôsob myslenia, že sú dokonca schopní hlasovať proti svojim vlastným záujmom a v rozpore so svojím najvnútornejším presvedčením? Prečo má toľko ľudí jasnejšiu predstavu o tom, čo odmietajú, než o tom, čo schvaľujú?" pýta sa Rohr. A ešte, ak dovolíte: "Existujú dve cesty k rozkladu dualistického myslenia a našej neschopnosti odovzdať sa, cesta veľkej lásky a veľkého utrpenia."
Na vlastnej koži zažívam, že tieto dve cesty sa nedajú oddeliť. Neduálne myslenie ako také v skutočnosti prečisťuje a bystrí našu racionálnu myseľ a zvyšuje vašu schopnosť vidieť správne, pretože vám prestali prekážať všetky predsudky a zbytočné obavy, ktoré sme z tohto parlamentu exteriorizovali, vyniesli do vonkajšieho prostredia. Myslím, že veľký deň a hviezdna hodina nedualizmu v KDH nastala, keď sa schvaľovala ústavná definícia manželstva.
A už len, ak dovolíte, Rohrov dôvetok: "Mám podozrenie, že radikálna zmena noriem, dogiem a odpudzujúcich manierov súčasnej politiky je najsilnejším dôvodom, prečo mnohí ľudia, ktorí prešli vnútornou premenou, bývajú tyranizovaní niekým z ich vlastného prostredia, niekým, kto si myslí, že ste prestali byť oddaným členom spoločenstva, a to veľmi často práve vtedy, keď tomuto spoločenstvu preukazujete, aj keď to znie možno paradoxne, svoju najhlbšiu oddanosť."
Ešte ak dovolíte, v knižke, z ktorej som trošku citoval, je krátke zamyslenie o jednej, ja som slovenčinár a mám rád slovné druhy okrem ľudí a okrem mnohých iných vecí, ktorých mám viac, ako potrebujem, až ma to niekedy ťaží. Mám pred očami súd, ktorý bude vo večnosti. Predsa len jeden slovný druh je spojka. Áno, sú spojky: buď, alebo, my, oni a ešte je spojka "a". O nej Rohrovo zamyslenie:
"A" nás učí hovoriť áno, "a" nás chráni pred buď - alebo, "a" nám dovoľuje byť trpezlivými a zhovievavými, "a" je ochotné čakať na dosiahnutie vhľadu a integrácie, "a" nás chráni pred dualistickým myslením, "a" nerozdeľuje pole prítomnej chvíle, "a" nám pomáha žiť vo vždy nedokonalej prítomnosti, "a" nám dáva univerzálny súcit a umožňuje nám nerobiť rozdiely medzi ľuďmi. "A" nás chráni pred falošnými dilemami, ktoré vidíme aj v politike, "a" nám umožňuje kritizovať obidve strany, "a" nám umožňuje tešiť sa z oboch strán. "A" je celkom vzdialené ktorémukoľvek jedinému národu či politickej strane, "a" nám pomáha čeliť našim temným stránkam a prijať sa, "a" nám umožňuje požiadať o odpustenie a ospravedlniť sa, "a" je tajomstvo všadeprítomného paradoxu, "a" je cestou milosrdenstva. "A" umožňuje každodennú praktickú lásku, "a" nedôveruje láske, ktorá zároveň nie je spravodlivosťou, "a" nedôveruje spravodlivosti, ktorá zároveň nie je láskou. "A" je zcela vzdialené postoju moje náboženstvo proti tvojmu náboženstvu.
Som rád, že spolu so Štefanom Kuffom sme ponúkli človeka, ktorý pre mňa osobne demonštruje silu spojky "a".
Deo gratias. (Potlesk.)

Ďakujem, pani predsedajúca. No, Marián, ja sa nedivím, že to trvalo týždeň. Racionalizovať chybu tak sofistikovane, napísať to a na základe toho si odvodiť nejaký svoj vlastný vnútorný pocit konzistentnosti svojho chápania s tým, čo sa snažím dosiahnuť vo vonkajšom svete, to chcelo veľa energie a ja sa musím úprimne priznať, že ja ti to verím, len sa obávam, že sa mýliš.
Na šachovnici totižto nie je 50 odtieňov šedej. Na šachovnici je biela a čierna. Ty si sa mal rozhodnúť, na ktoré políčko sa postavíš, a obávam sa, že si sa nerozhodol dobre a na konci tohto príbehu nebudeš ani Sokrates, ani Ján Hus, ani Thomas More, ani nikto z tých, ktorí mali nejakým spôsobom priniesť obrovskú obetu za vyšší cieľ. Budeš tiež človekom, ktorý priniesol obetu a nakoniec uznal, že urobil chybu. Budeš Judášom. Judáš nakoniec zistil, že spravil chybu, oľutoval, ale ten príbeh už sa zvrátiť nedal. A ja neviem, či v tomto príbehu figuruje 30 strieborných, alebo nie, v tvojom mene, v tvojom mene, a preto, aby som si ťa mohol vážiť, dúfam, že to tak nie je. Dúfam, že to tak nie je.
Tomu, čo si tu povedal, verím. Zlomil si nad politikou palicu. Povedal si si dosť, povedal si si, máš toho dosť. Po tých rokoch od revolúcie, nedivím sa. Musel si vidieť, počuť a zažiť všeličo, ale urobil si chybu.

Milý pán poslanec Kvasnička, ja sa priznám, že ja som bola veľmi smutná, keď som sa dozvedela, že ste sa práve vy dali na to kolaborantstvo so SMER-om pri voľbe predsedu NKÚ, pretože napriek tomu, že máme rôzne svetonázory, ja som veľmi rada vždy počúvala vaše vystúpenia v parlamente, aj tie za pultom, aj tie v rámci faktických poznámok, aj keď niektoré faktické poznámky išli napríklad proti mne, proti môjmu návrhu alebo návrhu mojich kolegov, chápala som to a veľmi som si vás vážila, pretože máte neuveriteľný dar slova a ste veľmi sčítaný človek, čo sa zrovna v tomto parlamente veľmi nenosí.
Ale dnes ste sa pokúsili podľa mňa o niečo veľmi smutné, mne z toho bolo smutno, keď som vás počúvala, lebo snažili ste sa do vznešených slov zaobaliť niečo, čo nie je vznešené ani náhodou, a to je podraz a klamstvo. A ja mám tiež, ja tiež trochu čítam občas a dva citáty mám pre vás.
"Ťažko uveriť niekomu, že vraví pravdu, keď vieme, že na jeho mieste by sme klamali."
A ten druhý: "Pravda existuje, to len klamstvo sa musí vymýšľať."
A faktom je, že ten váš prejav bol vymyslený dokonale.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Kvasnička, vo vašom kvetnatom prejave bolo mnoho obrazov, metafor, citátov, odvolávok a niektoré z nich ma vedú k tomu, že sa vás chcem opýtať, v mene čoho ste hľadali spojencov, kde je ten konflikt, o ktorom ste hovorili, o čom ste zapochybovali, čo to je tá potemkinovská realita a kto vás znásilnil.
A teraz ako k vašej kandidátke jedna úplne obyčajná priamočiara otázka. Je to pravda, že vaša kandidátka sa vyjadrila, že ona nemusí byť zvolená, ale je dôležité pre jej budúcu kariéru, aby sa stala známou? Toto vás poprosím, odpoveď na túto otázku.
A ešte jedna poznámka. Myslím si, že nie mravný imperatív vašej kandidátky, ale vás navrhovateľov je vaším návrhom spochybnený. Prečo ste to, to je posledná moja otázka, prečo ste náš návrh podali potajomky a tesne pred uzávierkou?
Ďakujem, že mi odpoviete.