51. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Ja by som rád ešte doplnil jeden rozmer, ktorý predkladateľ vo svojej dôvodovej správe, vo svojom odôvodnení návrhu nepovedal, pretože do toho vstupuje ešte jeden aspekt, a to je výrazný ekonomický aspekt. Samozrejme, že vrátim sa ešte k tým školám, k odvahe ísť touto cestou.
Neviem, dokedy chce ktorýkoľvek minister školstva opomínať a nevytvárať tlak a, samozrejme, je to aj o nás, o politikoch, ktorí sme tu v parlamente stopäťdesiati, o dokončení reformy verejnej správy a dokončení tým pádom aj reformy školskej správy.
Dúfam, že si uvedomujete neustály pokles kvality školstva na Slovensku, a to teda od základného počnúc a stredoškolským a odborným školstvom až po univerzitné a vysokoškolské vzdelanie, jednoducho, že zaznamenávame permanentný pokles. Vidíme to na výsledkoch a na smerovaní. A základné školy, tam sa dáva základ. Tam vlastne v tejto chvíli, žiaľ, akoby sme nestíhali možno finančne, ale tým, že by sme zrušili istý počet škôl a že by sme vytvorili centrálne školy, tak ako sme ich mali kedysi, s dobrým vybavením a s dobrým personálnym obsadením, tak by sme veľmi pomohli školstvu. Veľmi by sme pomohli.
Pochádzam z učiteľskej rodiny, môj otec začal učiť v roku 1938. A bol z tej starej gardy. Po 43 rokoch, keď odišiel z učiteľovania, učil matematiku, fyziku a mal ešte aprobáciu pre chémiu a prírodopis, konštatoval, že už vtedy sme išli mierne dolu a hlavne v kvalite učebníc a v ďalších veciach. A vtedy hlavne bol nedostatok učebných pomôcok. Dneska učebné pomôcky by aj boli, ale nemáme pripravených a fundovaných učiteľov dostatočne, nehovorím o všetkých, ale vo všeobecnosti je toto problém. A druhá vec je problém s výbavou a s názornosťou výuky. A tento problém jednoducho pretrváva na viacerých školách a, samozrejme, že čím máme triedy a školy rozbitejšie, tým je tento problém viac a viac preukazný.
To, že by sme konečne vykročili smelo týmto trendom, by sme zabezpečili znovu kvalitu výuky pre všetky deti rovnako. Lebo my niektoré deti týmto spôsobom diskriminujeme.
Ten ekonomický rozmer, ktorý je potrebné k tejto reforme doplniť, je rozmer, ktorý by malo dotvoriť ministerstvo dopravy. Cez licencie, ktoré súvisia s opravnou obslužnosťou, to znamená s vydaním licencií pre prepravcov osôb. A tu jednoducho narážame na ten istý problém samosprávy regionálne, to znamená VÚC, a toto súvisí aj so školstvom. Jednoducho by sa veľmi a rapídne by sa znížili náklady na dopravnú obslužnosť, ak by sa zaviedli tieto školské autobusy, ktoré by vykryli problém prepravy žiakov v rámci malých teritórií. Lebo tieto autobusy mnohokrát potom suplujú iné veci a prepravujú potom následne, keď vyložia žiakov, prepravujú vzduch. Čiže je to na zamyslenie a je to aj na kus odvahy. Viacerí vedia zdôvodniť, že prečo by bolo toto dobrá cesta, ale ozaj treba si sadnúť, dohodnúť sa a vykročiť týmto smerom. Tento návrh jednoducho, čím ho budeme dlhšie odkladať a túto reformu čím budeme dlhšie odkladať jej riešenie, tým bude horšie pre ďalšie generácie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, nebudem vás dlho zdržovať, ale chcel by som podporiť tento návrh, vedomý si toho, čo povedal i pán navrhovateľ, že je pravdepodobné, že ten návrh neprejde, ale je dobré, že tu je, ako hovoria anglicky hovoriaci, je dobré, že je "tabled", že bol raz položený na stôl a bude dobré sa k nemu raz za možno priaznivejšej konštelácie a politickej vôle vrátiť.
História školských autobusov je dlhá. Mal som možnosť svojho času na pozvanie školskej nadácie navštíviť krajinu veľkých polí, lánov kukurice a od seba dve, tri, štyri míle vzdialených fariem, štát Iowa. Tam je školský autobus nevyhnutnosť, pretože jedno, dve či tri deti, ktoré žijú na farme bohabojných farmárov, tí majú ešte, chvalabohu, deti, sa, samozrejme, musia dostať do nejakej školy s väčším počtom ako troch žiakov. A tak ich autobus medzi lánmi kukurice zváža do dobrej školy. Tí, ktorí si spomíname na scénu z filmu Forrest Gump, tak vieme tiež, ako Forrest Gump dobiehal svoj školský autobus.
A chcem povedať, že toto nie je výsada Iowy, krajiny širokých lánov, polí a vzdialených fariem, kde sused k susedovi má 3-4 míle, ale je to napríklad i oblasť tak vyvinutá a bohatá, ako sú hornaté časti Rakúska, Lichtenštajnska či Švajčiarska, kde tzv. Schulbusse zvážajú, rovnako ako Forresta Gumpa, deti z usadlostí gazdovských, ktoré obhospodarujú strmé lúky a pašienky, do jednej školy.
Zdravý rozum káže, že, tak ako povedal Martin Fronc, vracať sa alebo udržiavať pri živote 19. storočie v tom, že sa v jednej triedy učí päť prvákov, traja druháci, štyria tretiaci s jedným učiteľom, je skutočne návratom do predštúrovských a štúrovských časov. Pri všetkej úcte k jubileu, toto nie je cesta k najlepšiemu vzdelávaniu detí.
V rokoch 1998 až 2002, keď som bol členom tohto parlamentu prvýkrát, tak som bol členom školského výboru a viem, že s kolegom Ištvánom z SDĽ som bol na poslaneckom prieskume vo veci školy v jednej z najdlhších veľkých obcí na Slovensku v Hodruši-Hámroch. Tam bol problém s tým, že mali pomerne veľmi peknú školu, lepšiu ako v tomto čase boli mnohé bratislavské, ktorá ale mala jeden problém. Nemala deti. Teda mala zopár detí, ale zďaleka nie toľko, ako bola jej kapacita. A išlo o to, či sa taká vec má udržiavať za každú cenu, keďže bola "veľmi ďaleko" ďalšia škola na inom konci. Kto pozná Hodrušu-Hámre, vie, že je to veľmi dlhá obec. A vtedy mi povedali tí ľudia, ktorí sa zastávali udržania tej školy, jediný pádny dôvod, o ktorý sa opreli: "Viete, pán poslanec, ale my keď ju zavrieme, tak oni ju rozkradnú, rozoberú na kusy, no tak ju udržiavame."
No to, samozrejme, je iný problém, ako riešiť zavretú školu a či majú rozkradnúť, alebo nie. Ale dôvod na to, a ja som im to vtedy aj vyrátal, viete, v roku 1998 boli počítače nová vec a už vtedy sa dalo tušiť, že deti budú potrebovať aj takéto vzdelávanie pre svoju ďalšiu životnú budúcnosť, tak keď mi povedali, koľko stojí to kúrenie, svietenie a udržiavanie trištvrťovo prázdnej budovy, tak som im vyrátal, že by každé dieťa, a vtedy boli laptopy alebo počítače drahé, oveľa drahšie ako dnes relatívne, by mohlo dostať pred nos svoj počítač, z tých detí, ktoré tam sú, keby nevykurovali vesmír a budovu. No, nakoniec to vtedy v rámci ďalšieho vývoja zrejme ostalo tak, že sa ešte tá budova udržiavala. Neviem, čo je s ňou dnes. Dnes je to, chvalabohu, štrnásť rokov.
Ale musím povedať toľko, že keď si pomyslíme a demografia nepustí, dá sa už dnes vedieť, koľko o šesť rokov bude v tej dedine detí prvákov, lebo matrika nepustí, tak je absolútne racionálne dávať a koncentrovať deti do lepšie vybavených škôl. Do škôl, kde môžu zaplatiť dobrého angličtinára, pretože ušetria na vykurovaní a vode a iných veciach v primitívnejších, horších a zaostalejších školách. Proste zdravý rozum káže, aby sme neplatili kúrenie alebo nekvalitnejšiu vybavenosť nejakej budovy školy v neprospech toho, že by sme tie deti mohli poslať do lepšej školy, hoc by aj išli, tak ako chodia deti v bohatom a vyspelom Rakúsku, Švajčiarsku či Lichtenštajnsku, alebo nie v chudobnej Iowe, školským autobusom.
Ako liberálny konzervatívec hovorím, že takmer všetko už bolo na svete vynájdené a ide o to, tvorivo aplikovať to, čo už inde desaťročia a desaťročia používajú. To znamená, to, že Martin Fronc prišiel s kolegami s takýmto návrhom, je jednoducho siahnutie do dobrých skúseností, ktoré vznikli na základe desaťročí využívania niečoho, čo využívajú vyspelé, vzdelané a kvalitné vzdelávanie poskytujúce krajiny.
Ja si myslím, že, a vždy mám ten pocit, že tak ako som hlasoval za civilný správny poriadok, ktorý bol dielom vašej strany, tak si neviem predstaviť, že by mohlo kolegovi zo SMER-u vadiť, že sa zavedie niečo, čo možno i jeho voličovi v malej dedine pomôže, aby jeho dieťa dostalo lepšie vzdelanie, ako môže dostať v jednotriedke napchatej deťmi rôznej kategórie, rôzneho stupňa vzdelania a vzdelávania, tak ako je to teraz.
Toto je návrh, ktorý nie je návrhom 21. storočia. To je návrh, ktorý existoval pred šesťdesiatimi rokmi v týchto krajinách. To znamená, nedá sa povedať, že sa nemá oprieť o akú skúsenosť. Skúsenosť je jasná.
Tak dovolím si aj ja pripojiť sa k Martinovi Froncovi a povedať, že ak budeme uvažovať pre prospech tých detí, tak tu neexistuje stranícke tričko.
Ďakujem.

Ďakujem. Krátka poznámka. Na podporu tohto návrhu hovorí aj to, že máme čoraz viac informácií o kvalitách škôl. Tento rok budeme mať informácie z testovania päť. To znamená, že budeme vedieť viac aj o kvalite málotriednych škôl a oveľa, oveľa ľahšie sa takéto rozhodnutie, potrebné rozhodnutie prijme.
Okrem toho upozorňujem, že na rezorte školstva, na ich webe, visí digitálna mapa škôl, kde je vidno, aká je vzdialenosť medzi školami, aké veľké sú tieto školy. A taktiež si myslím, že táto informácia pomôže, by mala pomôcť k ľahšiemu prijatiu tohto návrhu.
Ďakujem.

Ďakujem kolegom, ktorí vystúpili a podporili tento návrh zákona. Veľmi krátko chcem sa vyjadriť.
Naozaj to nie je žiaden nový výmysel. Naozaj je to vec, ktorá je vyskúšaná a osvedčená v mnohých krajinách. Je to vec, ktorá naozaj by pomohla nášmu vzdelávaciemu systému, našim deťom.
Ale jednu takú zvláštnosť alebo možno trošku pikošku by som vám povedal, že keď som prišiel s týmto návrhom, objavilo sa to, mal som telefonát a nejaký pán sa ku mne hlásil na návštevu. Prišiel a predstavil sa, dal mi vizitku a bol to zástupca amerických obchodných kruhov. Zaujímal sa o vec a povedal, že sú pripravení s autobusmi. Samozrejme, je to pre nich biznis, ja to chápem.
Len chcem to povedať v inej súvislosti, pretože v debatách, keď sme pripravovali ten zákon, zaznievalo neraz, a oprávnene, že, viete, ale na tých školách v obciach nebudú vždy potrebovať autobus, ktorý má 45 miest, ale že budú potrebovať autobus, ktorý bude mať povedzme 20 miest alebo podobne.
A on vtedy doniesol mi aj materiály s autobusmi školskými, ktoré sú pripravené, vyrábajú ich, sú rôznej veľkosti a naozaj prispôsobené s tými vecami na to, aby to bolo vhodné práve na takéto používanie s tým, že, samozrejme, tie autobusy už v tých dobách boli vybavené aj tým, aby do nich mohli nastupovať tí, ktorí majú fyzický hendikep.
Čiže pre mňa bolo prekvapenie už len to, že o takúto legislatívu sa niekto zaujíma a sleduje ju aj v Spojených štátoch. Ale chcem povedať, že aj zabezpečenie konkrétne autobusmi, ktoré by boli dobré, by určite nebol problém.
Ďakujem.

Trošku netradične to uvediem. Pred dvoma dňami som sledoval večer televíznu debatu s Havranom, bola o školstve a okrem toho, že som sa dozvedel, že bolo sedemnásť ministrov školstva a ani jeden z nich nevedel, čo chce, tak istým podtónom povedané, že bolo, že všetci boli hlupáci, čo mne už ani štatisticky nesedí, lebo pri takom veľkom počte sa mi zdá, že to by muselo byť zámerne vyberané takým spôsobom, aby sa to podarilo. Ale počúval som, samozrejme, aj mnohé výhrady, aj predstavy, ktoré, musím povedať, že tie riešenia, no, nechcem byť zlý, ale nevidel som návrhy riešení, ktoré by boli veľmi použiteľné, ale tie kritické veci, ktoré zaznievajú ku kvalite, k nášmu vzdelávaciemu systému, to tam zaznievalo, však to je všeobecné.
Ale jedna výhrada tam veľmi významná bola, ktorá dlhodobo znie, že jednoducho žiadna, ale žiadna, a ja som to už povedal dávno a potvrdím to, žiadna politická garnitúra po roku 1989 nepokladala okrem slovného deklarovania vzdelanie za takú prioritu, aby doňho naozaj investovala, dala aspoň raz to, čo sme nazývali, keď sme sem ťahali investorov, investičné stimuly. A pritom je to investícia do našich detí, do spoločnosti a hlavne do jej budúcnosti. Ja si myslím, že toto je kľúčový problém, na ktorom by sme sa mali dohodnúť.
Je fakt, že rodičia, žiaľbohu, dnes stále na Slovensku ešte nefungujú tak ako v iných krajinách, aby oveľa viac boli zainteresovaní do toho, ako sa ich deti vzdelávajú, čo sa im dáva za vzdelanie, akým spôsobom je to urobené a jednoducho, aby sa viac angažovali. A zase treba povedať, že oproti iným komunitám, ktoré sú lobistické a ktoré vedia si presadiť, tak tá pedagogická komunita nevie fungovať takpovediac silovo a nátlakovo a presadiť si, čo treba. A uvádzam to preto, že to má do istej miery súvis s predloženým návrhom zákona.
V roku 2003 bol prijatý zákon o normatívnom financovaní škôl, teda s tým, že nositeľom financií je žiak, pretože žiaci sú tí, ktorí majú z toho úžitok. Škola je len prostredník a z toho pohľadu vnímam, že škola, áno, má byť dobre zabezpečená, aby dobre slúžila. Slúžila tomu svojmu poslaniu: vzdelávaniu a výchove detí.
Ten normatívny systém financovania, počul som už rok dlhodobo mnoho kritík naň, ale je to jeden zo zákonov, ktorý najdlhšie existuje. A ja si myslím, že či je zákon dobrý a zlý, o tom svedčí aj to, ako dlho prežije. 2003 - 2015, ten má už trinásty rok svojej existencie. Aj preto samozrejme, že boli pokusy urobiť nový, ale to nie je jednoduché. Tie pokusy - nakoniec ja nechcem vynášať z kuloárov - zlyhávali na tom, že niektoré veci sa nevedeli urobiť.
Samozrejme, aj ja chcem povedať, že jednoducho každý zákon, tak ako sa mení spoločnosť, nemá ako dogma trvalú hodnotu navždy a že je potrebné tieto zákony istým spôsobom upravovať tak, ako sa vyvíja spoločnosť. A registrujem a registrujeme všetci, ktorí sa pohybujeme v tom školstve, že dosť prirodzene, niekedy, povedal by som, aj s náturou slovenskou sa ľudia naučili tento zákon nielen využívať, ale aj zneužívať. A jednoducho častokrát sa stáva, že bez ohľadu na to, že či to je dobré, alebo nie, si povedia, peniaze nám prináša dieťa, žiak, tak snažíme sa za každých okolností mať čo najviac žiakov, aby sme mali čo najviac peňazí na škole. A bez ohľadu na to, uznávam a častokrát to tu zaznieva, že na stredné školy alebo na gymnáziá prijímajú žiakov, u ktorých je minimálny predpoklad na to, aby takéto vzdelanie zvládli.
No a tu si myslím, že treba urobiť isté kroky, aby sa toto nedialo, aby sa obmedzilo. Len moja životná filozofia, vážení kolegovia, je a verím oveľa viac v motivačné nástroje, aby ľudia si povedali, toto je pre mňa výhoda, to ma motivuje, a preto sa budem, keď nič, pre nič iné sa budem preto dobre správať a nebudem trebárs brať slabých žiakov na školu, ktorí tam nepatria, ako nástroje sankčné a príkazové. Ja viem, že ten príkazový nástroj má takpovediac rýchlu odozvu, ale rýchlo sa nájde cesta, ako obísť. Kdežto motivačne má možno pomalšiu odozvu, ale určite oveľa väčšiu trvácnosť.
A tu v tejto malej novele zákona o financovaní škôl, a teda o financovaní škôl a školských zariadení chceme takýto nástroj použiť. Ten nástroj je veľmi jednoduchý, aby sme motivovali tých, ktorí majú dobré výsledky vo vzdelávaní, a aby sme zaručili aspoň akú-takú objektívnosť, tak to motivovanie chceme urobiť cez merania, ktoré sú celoštátne a kde dá sa predpokladať istá objektívnosť. To znamená, tak ako je štátna maturita, ako existuje Test 9 alebo Test, teraz, 5 bude, ako existujú niektoré medzinárodné merania, na základe takýchto stanoviť podmienku, že isté percento, to tu uvádzame, škôl dostane navýšenie finančných prostriedkov na základe toho, že je dobrá, že v týchto meraniach sa umiestni v prvej desaťpercentnej čiastke všetkých škôl.
Jednoducho som presvedčený, že to bude časť tých škôl motivovať k tomu, že si povie, viete, ja tu mám kopu takých, s ktorými sa trápim, hovorím teraz o stredných školách, ktorí na to nemajú, kvôli peniazom. A ja si na tie finančné prostriedky na tej škole prídem tým, že budem kvalitný a stojí mi to za to. Je to malý krok, ja si uvedomujem, ale je to krok k tomu, aby sme obmedzili to, čo dneska sa už deje ako v širokom zmysle, a to je to, že mnohé školy jednoducho berú na štúdium takých, ktorí nemajú predpoklady na to.
Toto je celá myšlienka tejto novely zákona. Ja si uvedomujem, že tých zmien bude musieť prísť viac. Ale keď kdesi nezačneme, neurobíme, no tak ako budeme stále len stagnovať a budeme v tej situácii ako na Slovensku, mám pocit, že, teraz nehovorím o školstve, ale vo všeobecnosti, že síce frfleme, nadávame, sme nespokojní, ale zmenu žiadnu nechceme, lebo každá zmena nás vyruší, každá zmena je taká, že nám urobí čosi, čo nás donúti zabehaný mechanizmus nášho fungovania upraviť, a to sa nám nepáči.
Takže tento krok, táto novela toho zákona by mohla, si myslím, k tomu pomôcť. A pritom chcem otvorene povedať, že ja nechcem vnútiť podmienky a presné kritériá. Aj preto tu v návrhu tejto novely zákona o financovaní je povedané, že podrobnosti, podrobnosti stanovenia kritérií upraví sa všeobecne záväzným predpisom, teda vyhláškou, v tomto prípade ministra školstva.
Áno, a to je moja posledná poznámka, ja som osobne presvedčený, že častokrát tu robíme to, čo mne sa nepáči. My chceme prijímať v zákonoch to, čo sa má učiť, my chceme v zákonoch prijímať neraz, ako má ten minister robiť, ja si myslím, že zodpovednosť, a mne je to jedno, opakujem, že odkiaľ je ten minister, či je z vládnej koalície, je na ministrovi a ja ho nechcem oberať o jeho kompetencie, o zodpovednosť, ale súčasne, keď mu nechám voľné ruky, vyžadujem od neho a budem vyžadovať aj takpovediac odpočet. Ale nemôžem mu zviazať ruky, obrazne.
Čiže tu vidím priestor na to, aby tie podmienky, tie kritériá upravilo ministerstvo. A otvorene hovorím, som pripravený v tejto veci spolupracovať a svoju predstavu detailnejšie aj pri tých kritériách mu dať, ak ju prijme, bude v poriadku, ak nie, tak bude iná.
Ďakujem, toľko na úvod.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážení prítomní, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, (tlač 1514). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla potom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, ďakujem vám za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, vážení občania, nuž, nalejme si možno čistého vína a poviem to, čo možno povedia niektorí v rozprave, o čo ide v našom návrhu zákona. Ide o zásadnú zmenu volebného systému. A možno treba doložiť ďalšiu ešte vážnu doložku, ide aj o oslabenie vplyvu politických strán na volebný systém. Teda naozaj priznávame to bez toho, aby sme to považovali za niečo nesprávne, naopak, zdôvodním, že je to veľmi správne. Naším návrhom sa pokúšame úprimne v presvedčení, že je to správny návrh, potrebný a v súlade s názormi občanov, zásadným spôsobom zmeniť volebný systém v Slovenskej republike a zároveň v tej istej rozvitej vete dodávame, že máme za cieľ znížiť vplyv politických strán a hnutí v rámci volebného systému.
Prečo si vôbec osobujeme takýto zásadný návrh vysloviť? Nuž máme na to veľmi silnú oporu. Tá silná opora je v knižke, ktorú som tu už neraz s úctou doniesol, a som presvedčený, že je to naozaj text, ktorý zasluhuje trvalú úctu nás všetkých, a nielen úctu, ale aj rešpekt, a nielen rešpekt, ale aj vychádzanie v našom praktickom politickom živote a v našom predkladaní návrhov tak, aby neboli s touto knižkou v rozpore. (Rečník drží v rukách Ústavu SR, ukazujúc ju plénu.) Jedná sa o základný zákon republiky, jedná sa o Ústavu Slovenskej republiky.
Prečo si vôbec osobujeme také právo, ktoré som pomenoval, zmeniť volebný systém a oslabiť vplyv politických strán?
No, veľmi silnú oporu nachádzame v článku 73 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí v bode 1: "Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky." Niet čo spochybňovať.
Z pohľadu nášho návrhu je však veľmi dôležitý článok 73 bod 2, odsek 2, ktorý citujem nasledovne: "Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." Takže osobne podľa svedomia, presvedčenia a bez príkazov. Akiste ste postrehli, že nikde v tomto texte sa nevyskytuje slovo, výraz alebo skupina slov "politická strana" alebo "politické hnutie".
Dokonca môžem povedať, že keď by ste si prečítali, čo iste je veľmi potrebné každému občanovi urobiť, celú Ústavu Slovenskej republiky, názov "politická strana" alebo "hnutie" sa tam vyskytuje veľmi zriedkavo, dokonca, by som povedal, iba raz, aj to v súvislosti, kde sa hovorí o tom, že politická strana nie je nijakým spôsobom viazaná na štát, resp. je od štátu oddelená.
Býva zvykom pri prednesení návrhu nových zákonov pustiť sa do podstaty, ale ja si dovolím začať od konca a pozrime sa na záver nášho návrhu zákona, kde sa hovorí tradične, tak ako vždycky zákony bývajú ukončené, o platnosti návrhu, a to je teda posledný článok 7, ktorý hovorí, že tento návrh zákona v prípade schválenia nadobúda účinnosť od 1. augusta 2015.
Čo sa stane, ak sa snemovňa rozhodne tento zákon prijať? Stane sa to, že voľby parlamentné v roku 2016 budú vykonané podľa nášho návrhu. Ak to tak bude, a ja som presvedčený, že by to tak malo byť, ako bude vypadať postup občana, ktorý príde do volebnej miestnosti? Skúsim to popísať nasledovnými slovami.
Občan dostane, občan volič, dostane taký počet voličských lístkov, aký je počet strán, na tom sa nič nemení. Na každom voličskom lístku, kandidátskom lístku konkrétnej strany je súpis kandidátov, ktorí kandidujú za danú stranu. A povedzme, že týchto lístkov bude v roku 2016 ix. My v našom návrhu pridávame, že okrem tohto počtu ix bude tu ešte jeden dôležitý kandidátsky lístok, a to bude lístok, na ktorom budú uvedené mená kandidátov na poslanca do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí kandidovali ako nezávislí poslanci. Takže, áno, budú naďalej politické strany a hnutia reprezentované v týchto voľbách svojou kandidátkou, ale bude tu kandidátka navyše, v ktorej budú nezávislí poslanci.
Už som zdôvodnil, prečo si myslíme, že týmto krokom rešpektujeme ústavu. Preto, lebo ústava nikde nehovorí, že na to, aby sa mohol poslanec posadiť do tejto siene zákonnosti, musí byť členom politickej strany. To jednoducho naša ústava nevyžaduje. Nevidíme preto dôvod, aby sme tomuto textu ústavy naším návrhom nevyhoveli a jasne povedali občanom, že takéto právo, právo mať v zbore poslancov, aj nezávislých poslancov, vyplýva z poctivého prečítania ústavy našej republiky.
Dobre vieme, že volanie po nezávislých poslancoch nie je akýmsi módnym výkrikom dneška, ale že tento trend sa prejavuje už dlhodobo. Zároveň priznajme, že tento trend vyjadruje aj istú nedôveru voči práci politických strán, o ktorej by sme mohli dlho rozprávať, ale nebudeme, len môžme smelo povedať, že ak jej občania nedôverujú, tak asi to bude nie chyba občanov, ale bude to chyba v politických zoskupeniach.
Takže na jednej strane nič naším návrhom nepotierame z doterajšieho spôsobu vstupu politických strán do politického boja a uchádzania sa o mandát v tejto snemovni, na druhej strane počúvame hlas občanov, vyhovujeme mu a hovoríme, áno, občan, máš právo, aby si posunul sem do siete zákonnosti aj nezávislých poslancov.
Tu môžme urobiť odbočku, ako sa nezávislý poslanec môže uchádzať o jedno zo 150 poslaneckých miest? Tak, že bude mať svoju voličskú listinu, nebude to petícia, kde teda bude deklarovať svoj záujem o miesto v Národnej rade, a táto listina bude musieť byť podpísaná, schválená, odporučená minimálne 10 000 občanmi Slovenskej republiky. To je podmienka, ktorú by mal splniť. Môžme sa baviť o tom, či je to veľa, alebo málo, môžme povedať, že toto číslo treba zmeniť, ale v princípe je to základná podmienka na uchádzanie sa o možnosť kandidovať za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky.
Myslíme si, že občan, ktorý bude mať dostatočné kredity, dostatočne dobré meno, dostatočne dobrú minulosť a dostatočnú silu osloviť tých 10 000 občanov, má dostať právo kandidovať do Národnej rady.
Praktická poznámka, na tejto kandidátskej listine, listine nezávislých poslancov, budú všetci, ktorí splnili túto podmienku a ktorých tak vyhodnotila aj volebná ústredná komisia, mať právo byť zoradení v abecednom poriadku podľa svojich priezvisk.
Takže toto je, vážení občania, prvá zásadná vec, ktorá sa v prípade prijatia tohto zákona udeje v marci 2016 pri voľbách. Kandidátske listiny s poslaneckými, teda so zoskupeniami politických strán a hnutí, s ich kandidátmi, a taká istá listina s kandidátmi nezávislými, ktorí budú v abecednom poriadku zoradení na tejto listine, ktorá bude presne tak rovnaká z hľadiska formálnych znakov ako všetky ostatné.
To znamená prvá zásadná zmena: nezávislí kandidáti majú možnosť sa uchádzať o vaše hlasy a táto zmena, opakujúc, zdôrazňujem a prosím, aby to tak bolo aj chápané, len reaguje na Ústavu Slovenskej republiky a dáva práva občanov do súladu s ústavou. Niežeby boli doteraz potierané tým, že politické strany tu boli ako povinný medzičlánok. Neboli potierané, ale jednoducho neboli slová ústavy dostatočne pochopené. Ak jej tvorcovia, pred ktorými treba mať úctu, mali na mysli, že politická strana je ten jediný nosič, ktorý má priniesť poslancov do Národnej rady, tak to v ústave malo byť nejakým spôsobom napísané, keďže zrejme takáto potreba nebola, a ja to podporujem a spolu s mojimi kolegami, vlastne s celým klubom Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, v mene ktorých mám česť predložiť tento návrh zákona, sme presvedčení, že je dobré, že ústava je napísaná tak, ako je, a je dobré, že sa ju pokúšame čítať tak, ako sú v nej slová uvedené. Teda bez skresľovania, bez dopĺňania a bez prekrúcania.
Takže nezávislí poslanci na svojej kandidátke. Nie je to však jediná zásadná zmena, ktorú navrhujeme v našom zákone.
Tá druhá, rovnako dôležitá vec je možnosť každého voliča, každého občana, ktorý sa zúčastní volieb už v roku 2016, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, bude mať možnosť rozhodnúť sa, a tu opäť vychádzame z dlhodobého volania občanov po takejto možnosti, nie len pre jednu konkrétnu politickú stranu alebo politické hnutie. Veľakrát sú voliči práve v istej dileme, myslím si, že kandidátska listina je veľmi zaujímavým čítaním a veľa ľudí si ju prečíta už bez ohľadu na to, či potom na voľby ide, alebo nie, mnohí potencionálni voliči nachádzajú na tej listine veľa mien, o ktorých si myslia, že by ich mali zastupovať v Národnej rade Slovenskej republiky. Jednoducho, áno, na základe poznania tohto mena, na základe jeho minulosti, za základe informácií, ktoré volič má, sa domnieva, že tento občan by mal byť v Národnej rade.
Je tu však nie raz problém. Občanovi sa pozdáva meno, konkrétne kandidát, nemusí sa mu pozdávať politické zoskupenie, za koho kandiduje. A tento prípad býva veľmi častý, ja beriem sám podľa seba a určite nie som ani zďaleka sám, že neraz som si povedal, toto by sa mi celkom pozdávalo, keby táto osobnosť bola v parlamente. Ale keďže človek uvažuje v tých, aj volí v tých straníckych kontúrach a mantineloch, tak sa mnohokrát pre takúto osobnosť nerozhodne len kvôli tomu, že sa ocitne na nesprávnej kandidátke. A, naopak, ak človek, a to je ten dôsledok smutnejší, sa potom rozhodne podporiť isté ciele, ideály konkrétnej strany toho-ktorého politického zoskupenia, tak potom akosi automaticky musí prijať aj tie mená, ktoré tam sú, aj keď buď mnohokrát tie mená nepozná, alebo pozná, a je presvedčený, že nie sú práve tým pravým, čo by chcel v parlamente vidieť. Ale keďže sa teda stotožňuje s konkrétnou stranou a s jej cieľmi, tak tie mená akosi berie ako, prepáčte mi, neraz nutné zlo alebo ako proste vec, ktorú nemôže ovplyvniť, to je krajšie.
No a práve našou dôležitou vsuvkou - vsuvkou? - podstatou, nie vsuvkou, tohto zákona je skutočnosť, že občanovi priznávame možnosť rozhodovať sa medzi viacerými politickými zoskupeniami. Medzi všetkými, ktoré majú k dispozícii, teda od strany A až po tú poslednú listinu, na ktorej sú uvedené mená nezávislých kandidátov.
Priznávame vám, občania, v tomto návrhu zákona možnosť mať k dispozícii 10 preferenčných krúžkov, ktoré budú mať úplne inú hodnotu a váhu ako tie 4, ktoré sa používajú teraz, že sa môžte rozhodnúť pre konkrétnu stranu, len pre tú jednu, a tam prípadne využiť možnosť ovplyvniť poradie na tejto kandidátke podľa platných pravidiel štyrmi preferenčnými hlasmi, čo teda istým spôsobom dokáže ovplyvniť poradie kandidátov a ich umiestnenie medzi poslancami, ale je to vec, ktorá v zásade nemá zásadný vplyv. Ponúkame 10 krúžkov, navrhujeme 10 krúžkov a hovoríme, že, občan volič, môžeš ich použiť pre tie všetky zoskupenia politické, ktoré nájdeš v kandidátskych listinách.
Ak niekto povie, nie, nie, neprijímam, vážení Obyčajní, tento návrh, pretože ja by som nechcel tu zase kľučkovať, ja mám jasné preferencie dlhodobé a mám svoju politickú stranu, ktorú chcem podporiť, náš návrh tomu vôbec nebráni. Všetkých 10 krúžkov umiestni na tú politickú stranu tým kandidátom, ktorí sú na tej politickej kandidátke, ktorú jednoducho chce podporiť.
Avšak ak, a myslíme si, že to vôbec nebude ojedinelý prípad, volič si hovorí, áno, mám predstavu, kto by nás mal zastupovať, veď je to životne dôležité, môže sa pozrieť po všetkých kandidátkach a povedať si: strane A dva hlasy, strane F tri a strane X päť. Uplatní svoje právo rozhodnúť o konkrétnom poslancovi.
Zdôrazňujem, prečo by sme mali nútiť pre konkrétnu politickú stranu, keď tvorcovia ústavy na to nemysleli a nikoho to ani nenapadlo za roky existencie Slovenskej republiky meniť?
Takže pozorne čítajme a priznajme právo voličovi občanovi, nám všetkým rozhodnúť sa pre konkrétnych zástupcov tu v parlamente, v Národnej rade Slovenskej republiky. Nestane sa tu nič zlé, naopak, stane sa len to, že nikomu nebereme možnosť postupovať tak ako doteraz pri voľbách, ale rozširujeme ju o možnosti, ktoré sú vyslovene dané pozorným a poctivým čítaním ústavy.
Možno sa spýta niekto, prečo 10, prečo nie len 5, prečo nie radšej 20? Áno, v princípe je možné o tom rozprávať, ale určite je podstatné a poctivé povedať, že takáto voľba, ktorá neberie nikomu právo rozhodnúť sa pre stranu a zároveň mu pridáva právo rozhodnúť sa pre konkrétnych kandidátov, je voľba, ktorá je správna v zmysle ústavy a občanmi požadovaná.
Praktický dôsledok takéhoto postupu, teda keď v budúcoročných marcových voľbách si v zmysle tohto návrhu schváleného zákona rozhodnú voliči o svojich kandidátoch, ktorých tu chcú mať, volebná komisia bude mať úlohu jednoznačnú: zrátať všetkých kandidátov, ich hlasy, ktoré dostali od všetkých voličov, a 150-ku zostaviť v poradí od najväčšieho počtu až po ten, ktorý bude rozhodovať o 150. mieste. To znamená, jedine počet preferenčných hlasov rozhodne o tom, ktorí poslanci sem prídu. Ten prvý nech ich má 700 000 a ten 150. nech má 19 300. Ak náhodou, možno nás napadne matematický problém na poslednom mieste, s týmto počtom sa budú vyskytovať viacerí, tak tam - v duchu tak, ako to, myslím, je aj v Európskej únii - sa rozhodne v takomto prípade, málo pravdepodobnom, ale nie vylúčiteľnom, žrebom.
Takže toto je to podstatné v našom návrhu. Náš návrh je oveľa bohatší a širší, zaoberáme sa tam práve v súvislosti s tým, že otvárame Národnú radu Slovenskej republiky pre nezávislých kandidátov s jeho povinnosťami, veľmi podrobne je tam uvedené, čo všetko musí urobiť na to, aby sa mohol uchádzať, ako má viesť účtovníctvo, aké má robiť predbežné správy, aké má robiť vyhodnocovacie správy. Dôležité je aj povedať to, že v súlade s týmto návrhom sa dostávajú do rovnakého postavenia všetci kandidáti a všetky strany z hľadiska nároku na financovanie štátu na hlas, na poslanca, na činnosť, tak ako to bolo doteraz, ale sa to zjednocuje.
Takže, vážení, vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, keď poviem to podstatné ešte raz na záver tejto úvodnej reči, umožňujeme na základe Ústavy Slovenskej republiky, aby sa o mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky uchádzali aj nezávislí kandidáti, považujeme to za vypočutie vášho hlasu a za správne rozhodnutie, ktoré pomôže správe krajiny, a zároveň umožňujeme, aby vplyv strán bol potlačený, aby ste si mali možnosť vyberať z viacerých politických zoskupení. Ak sa rozhodnete toto nevypočuť, respektíve nevyužiť túto možnosť, absolútne nič sa nemení, svoj počet krúžkov si dáte tomu zoskupeniu, o ktorom ste presvedčení, že by vás mal zastupovať. Ak si myslíte, že nachádzate na kandidátkach viacerých strán veľa alebo viacero mien, ktoré by ste chceli mať tu v Národnej rade, máte možnosť tak urobiť.
Takže nikoho o nič neoberáme, len v duchu Ústavy Slovenskej republiky rozširujeme možnosti tak, aby nezávislí kandidáti sa sem mohli dostať a aby osobnosti, o ktorých kvalitách ste presvedčení, lebo v konečnom dôsledku o všetkom rozhodujú ľudia, sa dostali sem. Nie vďaka tomu, že politická strana si povie, no tak včerajší prieskum hovorí, máme x %, tak plus-mínus, keď to takto ďalej pôjde, keď umiestnime na prvých x miest tieto mená, je veľká pravdepodobnosť, že už občan o tom nerozhodne, či to budú tieto mená, občan už rozhodne iba o strane a my rozhodneme o menách, ktoré tu majú byť. Tak to funguje doteraz.
Oceňujem aj to, čo práve naše zoskupenie prinieslo do ponuky ohľadom budúcoročných volieb, že poslanci, ktorí mali možnosť štyri roky ukázať občanom, čo chcú a vedia, budú umiestnení v závere kandidátky. To znamená, či sa toto zmení, alebo nie, povinnosť poslanca, ktorý doteraz bol štyri roky v parlamente, je zabojovať tak, aby tie preferenčné hlasy dostal. Ale to je téma, ktorá nesúvisí priamo s týmto návrhom. Ale často sa tu hovorí, že sme konzistentní, sme presvedčení, áno, že občan má rozhodnúť o konkrétnom poslancovi a nie o politickom zoskupení.
To je náš návrh, predkladáme ho celé naše zoskupenie Obyčajných ľudí s dobrým úmyslom a prosíme, prosím vás, kolegyne, kolegov, aby ste sa zamysleli nad jeho základnou myšlienkou, pretože sme presvedčení, že je to myšlienka, ktorá nielen vyhovuje ústave a vychádza z jej textu, ale vyhovuje potrebám našej krajiny a ich občanov. Asi toľko v úvodnom slove.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona o hospodárení nezávislých poslancov a financovaní ich činnosti, ktorý máme pod tlačou 1515.
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona, podľa ktorej návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. A zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj, ktorý navrhujem za gestorský výbor.
Ďakujem pekne, pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

Tak už po druhýkrát asi pôjdeme s pánom poslancom Mičovským v takom tandeme. Ja sa vyjadrím v podstate krátko a stručne, pretože k tomu zákonu a k výkladu, ktorý poskytol a odprezentoval pán poslanec Mičovský, nie je čo dodať.
Ja chcem vyzvať o politickú, a nielen politickú, ale aj občiansku podporu k tomu zákonu všetkých, pretože tento zákon je ideálnym prostriedkom a nástrojom, ako plne rešpektovať slobodu našich občanov pri výbere svojich zástupcov, pri kreovaní parlamentu. A rovnako ho považujem za optimálny a adekvátny prostriedok, účelný prostriedok pre rešpektovanie vôle našich občanov voliť si zástupcov pri tvorbe nového parlamentu. Bude to zároveň aj prostriedok a nástroj toho, ako verne pretaviť skutočné poznanie a dôveru našich občanov pri výbere zástupcov, ktorí ich budú v budúcom období v parlamente zastupovať.
Ja naozaj by som chcela poznať pádne dôvody, konkrétne protiargumenty, vecné argumenty, pre ktoré tento zákon by niekto nepodporil a ani neschválil.
Naozaj, pri tvorbe tohto zákona sme sa mnohí zamýšľali niekoľko dní, niekoľko hodín, ako čo najlepšie nastaviť podmienky pre to, aby sme umožnili mnohým občanom vybrať si vo voľbách slobodne, bez akýchkoľvek bariér a protirečení svojich zástupcov, ktorým môžu plne dôverovať a s ktorými sú už v kontakte, v úzkom kontakte a v spolupráci dnes.
Preto vás chcem vyzvať k tomu, aby ste sa nad podporou tohto zákona vážne zamysleli. Pretože práve prostredníctvom podpory tohto zákona môžeme deklarovať, či to s občianskou demokraciou a rešpektom slobody výberu zástupcov do parlamentu myslíme vážne.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pani poslankyňa, ja plne s vami súhlasím, že občianska demokracia alebo občania by mali byť tí, čo si vyberajú svojich zástupcov, zasa na druhej strane je tu nastavený takýto systém, ktorý tu funguje už desiatky rokov, a občania si vyberajú politickú stranu, zvlášť keď na kandidátke tej politickej strany sa občanom nepáči ten kandidát, tak potom nevolia tú politickú stranu. Ale súhlasím, že môžme diskutovať povedzme o znížení kvóra v počte preferenčných krúžkov, aby ten dotyčný, čo bol krúžkovaný občanmi, aby sa posunul vyššie na kandidátke, súhlasím.
Dokonca aj to, čo ste povedali, je legitímna diskusia, ja sám som kandidoval dvakrát zo 150. miesta na kandidátke strany SMER, a kebyže ide iba podľa hlasovania, teda podľa preferenčných hlasov, bol by som sa vtedy obidva razy dostal do parlamentu, len, žiaľbohu, nemal som tie 3 %, tak som zostal pred bránami. Ale nič ma tu neodradilo pracovať pre stranu, pomáhať strane, aby som získal dôveru, aby som potom v ďalších, teda v tých tretích voľbách bol na vyššom mieste.
Čiže súhlasím s vami je to legitímna požiadavka, len museli by s tým súhlasiť všetky politické strany na tomto spektre, keďže takto máme nastavený volebný systém v Slovenskej republike a funguje už desiatky rokov. Ale určite je to legitímne aj z vašej strany, aj zo strany pána Mičovského na túto tému diskutovať a ja osobne to nebudem spochybňovať, dokonca váš návrh rešpektujem.