51. schôdza

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ďakujem pekne aj vám, pani podpredsedníčka, že ste vlastne spomenuli tú zátvorku. To je také netypické, že v názve predkladaného zákona máme nejaké zátvorky. Ale ja si myslím, že tá zátvorka sa sem veľmi hodí, pretože z toho dlhého názvu zachovania územia s rozptýleným osídlením je veľmi dôležité to slovo „laznícky“ alebo tie dve slová „laznícky zákon“.
Skôr ako uvediem teda laznícky zákon, zákon, ktorý má možno svetovú premiéru, aspoň v Slovenskej republike určite, chcel by som teda vymenovať predkladateľov a jedného z nich osobitne pozdraviť. Je ním pán Mikuláš Huba, ktorý tu nie je, ani tu nemôže byť, pretože práve je klient jedného zdravotníckeho zariadenia, kde sa, žiaľ, dostal pred pár dňami. Takže dovoľte, aby som ho v mene nás všetkých mu poprial skoré uzdravenie a návrat medzi nás. A dovolil som si tento pozdrav okrem toho, že ho považujem za veľmi úprimný a potrebný, povedať kvôli tomu, že pán poslanec Huba nie je len spolupredkladateľ lazníckeho zákona spolu s mojimi kolegami, pani poslankyňou Mezenskou, pánom poslancom Hraškom a pánom poslancom Feckom, ale zároveň aj okrem poslaneckého mandátu vykonávaného v tomto období aj človekom, ktorý zasvätil svoj doterajší život vo veľkom rozsahu práve krajine a v rámci krajiny práve lazom, a to nielen ako akademik, ako profesor, ale aj ako veľmi rukolapný, pretože jeho rukami boli obnovené nie jedny chalupy, drevenice a rôzne osídlenia na lazníckych územiach Slovenska.

Takže toľko na úvod.
A teraz možno ešte jeden taký pozdrav, pozdrav veľkému, naozaj prekvapivo veľkému množstvu obcí, starostov alebo zástupcov starostov, ktorí v čase, keď sme začali tento zákon pripravovať, a ono je to hodne dávno, ešte to bolo počiatkom vlaňajšieho roka, sa s nami skontaktovali a takmer bez výnimky povedali, konečne prichádza niekto s návrhom, ktorým by sme sa mali pozrieť na laznícku krajinu osobitným spôsobom a pomôcť nám zachrániť to, čo doslova zaniká. Zaniká nám to pred očami. A ja, žiaľ, som sa vo svojom veku už prepracoval k tomu, že sa môžem s tým naplno stotožniť, pretože som pamätník. Neznie mi to veľmi dobre, ale je to teda fakt, človek, ktorý ako študent chodil po Slovensku a navštevoval laznícke oblasti, osobitne, často a rád jednu z lazníckych oblastí. A to sú kokavské kolešne, kde som mal a mám dodnes priateľa Stana Bystrianskeho, s ktorým sme chodili po lazoch v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kde sme nachádzali ešte posledných lazníkov, lazníkov, ktorí nám dokázali podať pohár vody, ponúknuť nás z ovocia v ich záhradách, ktorí nám dokázali ponúknuť chlieb, ktorý práve čerstvo vytiahli z pece hore tam vysoko na lazoch, ľudí, ktorí schádzali do doliny po petrolej kedysi, po soľ a možno ešte po niekoľko produktov, ale ktorí naozaj žili ako generácie v tom hornom území v horských a podhorských oblastiach na lazoch.
Napokon aj pokiaľ ide o samotné slovo laz, keby sme sa bavili s jazykovedcami, tak prídeme na to, že je odvodené od slova les. Ono to je územie, ktoré bolo atraktívnejšie, pohodlnejšie na osídlenie. Bolo už obsadené, a preto sa naši predkovia tlačili niekedy často práve smerom hore do lesov, ktoré museli vyklčovať. Ako lesník pripúšťam, že zasiahli veľmi významným spôsobom do lesnej krajiny. Museli tam kopať, lebo lazy sú aj kopanice v niektorých oblastiach ako na Myjavsku, a jednoducho nájsť si tam nové živobytie, až kým nevytvorili niečo, čo dnes považujeme za celkom prirodzený symbol krásy krajiny. (Ono je to naozaj tak, Slovensko je krásne, ale to nie sú len tie veľmi preferované a tak často spomínané lokality svetového dedičstva, či už prírodného alebo kultúrneho, však v rámci toho prírodného máme vlastne dve lokality, v rámci toho kultúrneho ich je päť.) A ak tým pádom by sme veľmi rýchlo vyčerpali, bola by to veľká nepravda, tie svetové hodnoty slovenskej krajiny.

V lazníckej oblasti, či už sú to ozaj tie myjavské kopanice, podpolianske, hriňovské lazy, novobanské štále, kokavské kolešne alebo aj tie samoty a laznícke obce, ani nestihli získať nejaký osobitný názov ako napríklad veľmi zaujímavá a naozaj veľmi bokom ležiaca laznícka oblasť, ktorú sme v súvislosti s prípravou tohto zákona navštívili viackrát. A srdečne tam pozdravujem, lebo tí ľudia nám veľa poradili, a je to laznícka obec Mníšek nad Popradom, o ktorej možno mnohí ani netušia, že tiež patrí do týchto lazníckych obcí, aj keď to tam lazmi nenazývajú. Tak spomínam preto tieto obce, že považujem za svoju úplne prirodzenú čestnú povinnosť ich pozdraviť, lebo tá spolupráca bola vynikajúca a ja za ňu úprimne v mene predkladateľov ďakujem. Ďakujem Dlhému Poľu, Kalinke, Hornej Marikovej, Podkriváňu, Klokoču, Dobroči, Budinej, Banskej Štiavnici, Utekáču, Novej Lehote, Klenovcu, Hriňovej, Detve, Vrbovciam, Starej Turej, Novej Bošáci, Častkovu, Havranu, Bzinciam pod Javorinou, Brezovej pod Bradlom, Zákopčiu, Štiavniku, Lazom pod Makytou, Klokočovu, Mníšku nad Popradom, spomínanému, alebo napríklad aj obci Prietrž. Ďakujem teda aj médiám, ktoré venovali napodiv tejto téme až nečakane veľkú pozornosť, na čo sme nie zvyknutí, ale veľmi pekne za to ďakujeme ako opoziční poslanci, kde práve s pani starostkou z Prietrže sme minule mali možnosť diskutovať v živom rozhlasovom prenose na bratislavskej Regine o potrebách lazníckych oblastí.
Takže napili sme sa naozaj pri prameni, pokúsili sme sa zistiť pravdu o krajine, ktorá, ako som spomenul, začína nám odchádzať. A my vidíme na hodinkách historického času Slovenska, že pre laznícke oblasti je už možno viac ako o päť minút dvanásť. Tam, kde stáli staré laznícke domce, mnohokrát nachádzame už iba zbortené stavby, cez strechu ktorých vyrastajú 50-ročné stromy, studničky chátrajú, ovocné stromy sú plné chrastia a neošetrované, prirodzené priechody a prieluky sú zarastené. A ak niekto by povedal, že riešením je to, čo možno že pociťujete ako riešenie, chalupárčenie, tak určite to nie je pravda, aj keď vďaka všetkým chalupárom, ktorí možno zachraňujú to, čo by ostatní nezachránili, laznícka krajina sa nedá zachrániť tým, že sadneme v Bratislave poobede o piatej do auta, potom večer sme pod Poľanou a v nedeľu večer sa vraciame nazad s tým, že teda domec máme celkom pekný a možno aj štýlovo ošetrovaný, lebo krajinu s jej poľami a lesmi nedokáže chalupár udržiavať v tom rozsahu, aký ho, prirodzene, spájame s predstavou lazníckeho života a lazníckej usadlosti.
Priznám sa aj k tomu, že bolo veľa diskusií aj možno, aby som nebol taký len jednoznačne naladený ďakovne. A nám starostovia zareagovali, že je to, chvalabohu, konečne. Diskutovali sme aj s niektorými kolegami, ktorí prežili na lazoch čas života a povedali, že možno to nebolo uchopené najlepšie, že bolo treba, keď sme ich zoznámili s naším návrhom, o ktorom budem o chvíľočku rozprávať, inak to urobiť. Je to možné, že sa nám nepodarilo všetko napísať presne tak, ako to lazy na Slovensku potrebujú. Ale sme presvedčení, že táto chvíľa je pre lazy dôležitá, pretože sa otvára, pokiaľ ma neklame moja schopnosť si to nejak preveriť, neurobil som pre to úplne všetko, prvýkrát. Je prvou chvíľou, keď sa v Národnej rade Slovenskej republiky hovorí vyslovene o lazoch. A je to do istej miery prekvapenie, pretože laznícke oblasti na Slovensku vôbec nie sú svojou výmerou zanedbateľné, žiaľ, zanedbateľné začínajú byť svojím počtom obyvateľov. Tu je tá veľká pravda, že ak bolo kdesi sto ľudí, tak tam desaťročiami, to ešte pamätáme my starší v tomto zhromaždení, dneska už povedať desať je priveľa.
Jeden taký príbeh poviem. Neďaleko Štiavnice je obec Repište. A stadiaľ práve na tú Štiavnicu sme išli a je tam jedna kóta Goldberg (Zlatý vrch). A tak v diaľke som videl jedného chlapa, ako tam obrába políčko. Bolo to vysoko vo výške okolo 800 metrov, na Štiavnické vrchy je to pomerne veľa. A keďže sme mali už nejaké kilometre za sebou, tak som tak odbočil a išiel som sa mu prihovoriť. No nebol veľmi nadšený, že ho niekto vyrušuje od práce. Takže tak fľochol na mňa. Ale donútil som ho zastať pri tej práci otázkou, že, prosím vás, a štát vám ako tu pomáha, vidím, že tu cesta je len blatistá, nemáte tu nejaké, aj keď elektrika tam bola, výhody. Pozrel sa na mňa a povedal: „Štát, ten mi v živote tu v ničom nepomohol. Ja sa tu trápim už ako piata generácia. A som tu len kvôli tomu, že mám úctu voči svojim predkom.“ No a potom sme sa predsa len trocha viac rozhovorili. Pozval nás do kuchyne, nebol to tam žiadny penzión, žiadne nablýskané interiéry, ale naozaj poctivá laznícka usadlosť so všetkým, čo k tomu patrí. Nikto tam neukladal veci tak, aby boli vhodné na fotenie do obrázkového časopisu, ale to, čo tam bolo zaujímavé, bol ten fantastický syr, ktorým nás ponúkol, ktorý práve v ten deň robil. Takže to je možno to, že pri tom Goldbergu sme stretli jedného z tých posledných mohykánov.
Cieľom nášho zákona je zvrátiť ten stav, aby sme nemali posledných mohykánov na našich lazoch, ale aby sme sa dostali keď už nie k obnove do toho pôvodného rozsahu, čo je asi nemožné, tak aspoň k oživeniu správy tejto krajiny, pretože lazníci túto krajinu nikdy nespravovali len sami pre seba, ale pre nás. Sú údržbármi tohto kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska. A my by sme radi naším zákonom tejto údržbe lazníkom, kopaničiarom, kolešniarom, štáľanom, jednoducho tým, ktorí tam ešte bývajú, alebo tým, ktorí by tam možno sa vrátili, pokiaľ by sme vytvorili našimi zákonnými princípmi na to podmienky, pomohli.
Skúsim povedať v úvode, čo je teda podstatou nášho zákona, na ktorom sme sedeli, ani nepamätám, koľko tých pracovných stretnutí bolo, ale v porovnaní s inými zákonmi ich bolo výnimočne veľa.

Dostali sme sa k tomu, že potrebujeme definovať, čo je to laz, že potrebujeme definovať, čo je to laznícke bývanie, že potrebujeme definovať, kto je laznícky obyvateľ. A všetky tieto definície v našom zákone sú nejakým spôsobom umelo votkané. O umelosti tu hovorím preto, lebo práve pri tom hľadaní, komu priznať a komu nepriznať štatút lazníckej obce, to nebolo úplne jednoduché, a preto začnem od konca.

V našom návrhu zákona je príloha, ktorá obsahuje názvy 125 obcí, ktorým sme dali štatút lazníckej obce. A práve tu možno bola aj rozhodujúca práca pána poslanca Hubu, ktorý ten svoj mnoho desaťročný výskum lazníckych obcí vedel zhmotniť do takéhoto zoznamu, do takejto prílohy.

V rámci týchto obcí sme, samozrejme, museli povedať, že nie každý dom, nie každá usadlosť je lazom, lazom sú tie samoty rozptýlené, ktoré sú mimo zastavaného centralizovaného územia tej-ktorej obce. Teda je tá vzdialenosť väčšia alebo menšia, ale je to mimo intravilánu obcí.

Povedali sme si, že chceme pomôcť. Ako náš návrh pomáha? Je tam niekoľko stupňov. Aj tie sme museli variovať práve podľa tých kontaktov, keď sme možno uchopili ten problém nie na tom najsprávnejšom konci. A potom výsledok sa dostal do takého stavu, že náš návrh zákona priznáva podporu všetkým, ktorí sú lazníckymi obyvateľmi, teda tým, ktorí majú na lazníckej samote trvalý pobyt a zároveň obhospodarujú minimálne desať árov poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.

Našli sme tam aj pomenovanie pre tých, ktorí možno už tam roky žijú, pričom ale už nemôžu hospodáriť. Takže nemusí byť vždy podmienkou tých minimálne desať árov. Ale v tom prípade to nahrádzame podmienkou pobytu trvalého minimálne 20 rokov.

Dávame týmto všetkým obyvateľom paušálnu každoročnú dotáciu na hlavu bez toho, aby sa musela špeciálne dokazovať proste tým, že ten človek žije na tej lazníckej obci, má dokázateľne ťažké podmienky života alebo oveľa ťažšie ako obyvatelia nelazníckych obcí, a preto má v našom ponímaní zákona bez toho, aby sa to osobitne dokazovalo, nárok takpovediac na hlavu.

Pri všetkých dotáciách treba zdôrazniť, keď sme boli aj na ministerstve s týmto návrhom, tak sme sa dostali k slovám, že: „Veď čo vymýšľate, veď my podporujeme rôznymi programami poľnohospodárov.“ Áno, my chceme zdôrazniť to, že my naším návrhom nerušíme absolútne žiadny program, žiadnu podporu, ktorá prichádza z ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka alebo z akéhokoľvek iného ministerstva, my navyše tým dávame do lazov, do tých lazníckych 125 obcí peniaze, pri ktorých sme presvedčení, že štátny rozpočet, ak máme v úcte našu krajinu, musí na ne myslieť ako na istú pridanú hodnotu ocenenia, ocenenie tu nie je správny výraz, prispenia k udržaniu života tým obyvateľom, ktorí sú ochotní na tých lazníckych obciach žiť. A nie je to veru jednoduché, videli sme to spoločne v tom spomínanom Mníšku nad Popradom, videli sme to v lazníckej usadlosti, kde žije mladá rodina s malými deťmi, z ktorých sú niektoré v predškolskom veku, kde na to, aby ráno sa mohli dostať tie deti do škôlky alebo do školy, tak mamina musí zobrať motyku, odraziť vodu, ktorá cez noc natiekla na zvážnicu, sadnúť si do auta a postupne krokom zísť po strmine, kde je problém udržať sa na nohách. A ľudia sú radi, že takú cestu tam majú, sú veľmi neradi, že tú cestu im berie príroda bez toho, aby im štát v tom nejako pomohol. Ak by nechodili veľmi pravidelne so svojimi náradiami po takýchto cestách, nedokázali by už možno o týždeň, o dva týždne po nej ísť. Práve to sú ľudia, od ktorých ak chceme, aby tam ostali, tak ktorým musíme vedieť prispieť. A budem aj o tomto v príspevku rozprávať.
Skúsme povedať ešte niečo o ďalšom, hovoril som tu o podpore na hlavu.

Ďalší z našich príspevkov je mienený v tomto zákone príspevok na obydlie, na bývanie. V rámci lazov sú nádherné obce, nádherné domy, nádherné usadlosti a samoty, ktoré sa mnohokrát stávajú už poznačené dobou. Náš zákon zdôrazňuje, nie vždy sme pri tom našli úplné pochopenie, ale musím to priznať, tak ako to je napísané, že podpora sa hlavne priznáva tým usadlostiam, ktoré sú obnovované a rekonštruované v duchu pôvodnej architektúry daného regiónu. V takomto prípade sa môže rozpočtový náklad, ktorý je teda preukázateľný, uhradiť až do výšky 90 % z tohto rozpočtu.

Posledná táto základná dotácia, ktorá je v našom návrhu spomínaná, je dotácia, ktorá je na hospodárenie lazníka. Tu sme mali veľmi zdôraznené viacerými starostami: „Viete, s tým domom, s tou lazníckou usadlosťou to je, každý nejako musí bývať. On si ten dom voľáko dá do poriadku.“ Ale ak má ten človek tam žiť, nuž nechcite od neho, aby chodil tak ako jeho otec alebo starý otec ešte s kosou a na tých strminách robil to ručným náradím. Tí ľudia nemajú navyše žiadne vymoženosti, ktoré by im umožnili v tomto kraji mať nejaký prírastok príjmov, naopak, a preto nás upozornili, a my sme to k nášmu návrhu vypočuli, treba týmto ľuďom dať možnosť dostať príspevok na hospodárenie, predovšetkým na nákup rôznych drobných poľnohospodárskych strojov a zariadení, ale aj na výrobu potravín, ale aj na obnovu studní, prieluk alebo drobných stavieb.

Takže to je tá tretia časť tej dotácie, ktorá prichádza priamo do obce na konkrétnych obyvateľov, teda na hlavu, na hospodárenie a na obydlie. Sme presvedčení, že sú to veľmi dobre vynaložené prostriedky.

Na druhej strane zdôrazňujem, že nehovorí presne náš návrh zákona, koľko to má byť, inak by sme sa dostali možno na pôdu, ktorú by sme nechceli zdôrazňovať, lebo je to toho roku tak, na budúci rok to bude viacej alebo menej. Tu hovoríme, že ministerstvo pôdohospodárstva každý rok vyčlení vo svojej kapitole zo štátneho rozpočtu čiastku, ktorá umožní tieto tri dotácie vykryť v rozsahu žiadostí, ktoré budú jednotlivými obyvateľmi lazov predložené. Pritom obec bude tá, ktorá ich potom spracuje a do istej miery prerozdelí. To prerozdeľovanie bude vždy otázka možných zdrojov, pretože už v tejto chvíli nepovieme nič nové. Platí to pri všetkých takýchto mechanizmoch, potrieb je vždy viacej ako zdrojov a s týmto sa musí každý navrhovateľ takéhoto zákona vysporiadať práve tým, že tam musí byť nejaký rozhodovací mechanizmus.
Ďalšia časť nášho návrhu z hľadiska dotácie je zameraná na otázku práve tú, ktorú nám zdôraznili starostovia ako najdôležitejšiu. A to je otázka komunikačných sietí. Tak ako som spomenul tú mladú rodinu, tú mamičku, ktorá musí zobrať motyku, aby odrazila vodu, aby vôbec zišla do doliny, veľmi často sme sa stretali s požiadavkou cesty, cesty, cesty. Tam komunikácie, po prvé, buď nie sú a ľudia nechávajú svoje autá v dolinách a vychádzajú hore aj so stavebným materiálom mnohokrát v rukách alebo proste doslova tam drú, alebo sú, terénne vozidlo po nich nejako prejde, ale na ich údržbu neprichádzajú žiadne peniaze. A ak chce starosta v takejto obci to zvládnuť, a obyčajne to nie je obec, ktorá má 15 kilometrov ciest, ale ktorá má možno 100 kilometrov ciest, tým ľuďom pomôcť, nuž veru, a to sme zažili práve aj v tom Mníšku, musí ráno o tretej vstať, zobrať traktorček a pobehať a urobiť aspoň základné úkony, aby tým ľuďom na tých horných samotách aspoň keď už nie úplne, tak, že sa dostane až k ich lazu, k ich obydliu, ale aspoň v nejakom rozumnom rozsahu priblížil možnosť zísť do doliny. Už tie historky, ktoré pospomínali, sú niekedy až groteskné, že keď teda niekto zomrie na tom laze, ako teda sa musí nebožtík prenášať na pleciach na najbližšie možné miesto, kde sa môže auto dostať.

Takže toto je zase vec, ktorú sme v našom návrhu nasmerovali na ministerstvo dopravy. A mám za to, že treba toto podporiť prostriedkami, ktoré vyčlení toto ministerstvo v štátnom rozpočte na údržbu komunikácií, teda ciest, ktoré tam sú, alebo výstavbu ciest, ktoré tam nie sú, a byť by mali.

Niekedy sa povie, na čo tú cestu treba stavať kdesi, veď sú tam piati ľudia. No to je celá tá naša filozofia. Ak si ceníme laznícku krajinu a ak tých ľudí, ktorí tam sú, považujeme za jej veľmi dôležitých a úctyhodných udržiavateľov, a ak dokonca chceme, aby tam ďalší ešte prišli, no neostáva nám nič iné, len povedať si, že musíme investovať aj do tých piatich. To nemôže byť vyrátané tak, že sa nám to neoplatí, lebo ak by sme prijali túto filozofiu, tak potom musíme prijať aj smutnú koncovku takejto filozofie: „Nech nám lazy zaniknú.“ To môžeme spomenúť. A nehanbil sa to urobiť možno predchádzajúci režim. Ak by za čias socializmu sa nevybudovali elektrické prípojky, ktoré, ak idete po lazníckej krajine, tak mnohokrát naozaj sa privádzajú k jednotlivým domom, a ak by sme chceli naším návrhom teraz to zachraňovať, nemali by sme na to šancu, pretože mám skúsenosti z iných situácií, urobiť dneska prípojku, požiadať proste elektrikárov, aby vám urobili prípojku päťkilometrovú, milióny a milióny eur na to treba. Je to už nereálne.
Takže toto je podstata nášho návrhu zákona, poďakovať ľuďom, že žijú v tejto vzácnej krajine nielen tým, že si ceníme, že sú tam ešte ochotní prežívať, ale tým, že vieme reálne im prispieť prostriedkami zo štátneho rozpočtu na to, aby v tejto krajine ostali bývať nielen oni, ale aj ich deti, a aby tam možno prišli tí, ktorí dnes rozmýšľajú, čo majú robiť so svojimi životmi, či majú vycestovať za more alebo len do Belgicka alebo predsa len ostať v tejto krajine a pokúsiť sa tu žiť. Často to stadiaľto zaznieva a je to opäť jedna z tých možností, ak dokážeme lazníckej krajine pomôcť, dokážeme pomôcť mnohým ľuďom, ktorí sa nám odvďačia tým, že lazy, pre ktoré tiká o päť minút dvanásť, majú šancu ešte na záchranu, ale na to, aby sme to mohli naozaj tvrdiť s istotou, je potrebný tento zákon alebo, prosím, keď navrhneme lepší, zmeňme ho, ale na to je potrebná pomoc štátu. A ja verím, že sa jej lazníci aj vďaka nám, aj vďaka tomuto návrhu veľmi rýchlo dočkajú. Ďakujem pekne. To je toľko v úvodnom slove.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona o podpore zachovania územia s rozptýleným osídlením a jeho obyvateľov (tlač 1532). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.

Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, dneska je deň na trénovanie schopnosti sa ovládať a povedať minimum. Aj taký je potrebný. A vydržal som dosť dlho. Teraz len pár dobrých postrehov by som chcel povedať. Niekto by mi možno povedal: „Však nechaj to tak, však nič sa nedeje.“ Len treba uvážiť aj tú vec, že ľudia majú tendenciu veci zjednodušiť a povedia, opozícia to navrhla, hej. Čiže to je môj dôvod na to. Teda nie je to vždy tak, že je to opozícia, ale je to časť opozície. Naozaj časť opozície navrhla zákon o zákaze pásť ovce v 5. stupni ochrany. Nie ja som to navrhol. Ja som opozičný poslanec telom i dušou, ale ja som to nenavrhoval a v živote by som to nenavrhol. A pre tento návrh zákona, čo ako dobre znie, čo aké ja mám dobré pochopenie, pán kolega. Či veríte alebo neveríte, ak má niekto pochopenie pre lazníkov, sedliakov, hej, ľudí, ktorí bývajú na usadlostiach, tak ho mám ja. A tých, čo ma poznajú, nemusím presviedčať, naozaj, hej, o tom. Nemusím sa ani hrať, že politicky som si to vytipoval ako tému zo srdca. A práve preto ma to mrzí, že tento zákon v zásade možno pokazí aj tých ľudí, ktorí tam bývajú, preto, lebo tam bývali ich otcovia, preto, lebo tam bývali ich dedovia preto, lebo vedeli, že tam bývajú a nikomu sa nesťažujú, žijú ako žijú, žijú ťažko, ale sú možno spokojní a večer pri tom stole proste sa tešia, že sú spolu, a teraz niekto vrazí medzi nich klin s tým, že je nejaká dotácia, len preto, že bývajú tam, kde bývajú 100 rokov. Viete, aj v tom odôvodnení použijete ako prístup nejakú tú dotáciu. Veď nemôžeme žiť na tom, na nejakej tej dotácii. To tu bol jeden expert, ktorý povedal, že univerzita prenajala pozemok, z ktorého teraz, mimochodom, má úžitok každý, ale ona tým, že ho prenajala, tak už nemôže brať dotácie. Viete to je podľa mňa principiálne nepochopenie celého toho systému a sveta, podľa mňa až sveta, že sa vytvorí zákon preto, aby niekto mohol brať dotáciu. Ja naozaj by som sa nerozpakoval, pokiaľ ide o tento návrh zákona. Nejakú mutáciu na tému tu mal pán Hudacký, že proste niečo sa blíži, že je to nejaká rodinná farma, je to mimo toho a že možno sú tam nejaké daňové úľavy teda preto, lebo urobili nejaký úkon. Ale vy chcete dať dotáciu za to, že tí ľudia sú, rozumiete, za to že len sú, však neviem ani, ako sa volá ten paragraf, len za to dostanú dotáciu. Tak a potom čo robiť s ľuďmi, čo žijú na sídlisku? Viete, to potom by sem mal prísť zákon, ak je zmyslom dostať dotáciu preto, že ľudia žijú na lazoch. A to, že žijú na lazoch, má určité špecifiká. Tak sem potom môže prísť zákon na podporu ľudí, čo bývajú na sídliskách. Aj na sídliskách má určité špecifiká to bývanie, v niečom lepšie, v niečom horšie. A dotáciu chcete poskytnúť en bloc len proste za to, že sú, za to, že existujú. A to ma mrzí, keby ste si boli toto odpustili, pán predkladateľ, tak poviem pravdu, možnože by som ani nevystúpil, a to ma mrzí, že vrazíte nôž medzi tých ľudí. Vy ste sám v tom úvodnom slove povedali, že videli ste, oni tí ľudia si robia svoju robotu. A vy ich tam prídete podpichovať, či im štát niečo dal. No nedal im nič, tak im nič nedal ani teraz a žijú. A teraz proste tu sa ide vytvoriť nejaká ilúzia o nejakej dotácii len za to, že proste tam sú. Podľa mňa sociologicky je to veľmi zlé, keď sa mentálne nastavíme, že tento štát by niečo mal dať za to, že ste len tam. To fakt nie je funkčný model. Funkčný model je, keď proste urobíte nejakú akciu, tak je možné, že tento štát možno si na vás spomenie. Ale za to, že len vôbec to existuje, to nie je tak.

A, prosím vás, ja som si to zbežne pozrel a, pán kolega, taký zákon si ja zbežne úplne pozriem, to zase nepreceňujte, na takýto zákon ja veľa času nepotrebujem. Ale proste tam napíšete tú definíciu, že chcete definovať, čo je vlastne lazníckou obcou, roztrúsená usadlosť, ktorá je definovaná ako laznícka oblasť, je roztrúsená alebo je aj v zastavanom území obce, pokiaľ je to laznícka obec, a čo je laznícka obec, definujeme my. Čiže vy ste už teda našli tých 125 či koľko lazníckych obcí a ergo všetky už sú tu, sú ony, hej. Čo bude, keď si spomenú v Jarovniciach, že za to sa považujú? Viete, v čom je tá lazníckosť? Je v tom, že niekto býva na brehu? Ja neviem, cez čo to uchopujete. Tá prvá časť je dobrá, je to roztrúsená usadlosť mimo zastavaného územia obce. Ale hneď hovoríte, že aj v zastavanom území obce mimo centrály, hej, no tak to je, tak nie som pri miestnom úrade, ale som v zastavanom území. A to nechcem byť protivný, naozaj to sú také veci, nad nimi by možno na chvíľku sa zamyslieť stálo za to. Ale to všetko sa týka len tých obcí, ktoré niekto administratívne určí s tým, že sú tie, hej. A Námestovo nie je laznícka obec? Ja som z Námestova. To nie je laznícka obec? Podľa mňa ňou je, tam je lazníkov dosť, viete.

Ešte teda dovoľte jednu poznámku k tomu povedať, v dobrom. Viete, niekedy je menej viac. To oceňujem, že ste to robili, nechcem sa vás dotknúť, teda cítiť z toho, že ste toho kus prešli, ale podľa mňa to základné nastavenie, na základe ktorého ste k tomu pristúpili, bolo zlé. Nie je povinnosťou štátu dávať dotáciu. Nemôžeme ľudí učiť, že je povinnosťou štátu dávať dotáciu a to, a tá záverečná formulácia tam je, to mi prípadne vysvetlite, ak môžete, teda dotáciu za to, že existujete, by som nerozporoval, že je možné požiadať za určitých okolností o príspevok na obnovu vidieckeho sídla, lebo platí aj teraz, oprav si svoj dom, niečo také, príspevok na iné. Ale to je prvá dotácia za to, že vôbec ste, hej, že teda ste tam. A to ešte definujete, že tým, že ste tam a máte nárok na tú dotáciu, je určené cez dva parametre, ak som to dobre pochopil, že teda buď máte tisíc štvorcov, na ktorých niečo robíte, alebo ste tam 20 rokov. Viete, koľko ja poznám chlapíkov na Range Roveri, ktorí majú usadlosti? A možno niektorí majú aj privátne jety, vrtuľníky, ktorí majú usadlosti, majú tam nejakých tisíc štvorákov. Však to vydeklarujú, že tam napríklad kosia alebo pasú. Dokonca od nás chodia s tým, či im ovcu nepredám, lebo to je najlepšia kosačka. Oni tiež budú poberať ten príspevok? Totiž ten príspevok je tak definovaný, že to je na hlavu proste, za to, že vôbec ste, splníte jeden z tých dvoch parametrov, to znamená, že máte tisíc štvorcov, ste tam. A toto mi len, prosím vás, vysvetlite, toto je podľa mňa jedno nóvum v legislatívnej praxi. Dôvodom neposkytnutia tejto dotácie, za to, že existujete, nemôže byť nedostatok finančných prostriedkov, prosím vás, pomôžte mi, čiže vy môžete povedať, že nedáte dotácie, lebo nemáte peniaze, ale vy hovoríte, že to nemôže byť. Čiže čo má robiť ten, kto by mal dať tie peniaze, keď ich nemá? Vy zakazujete niekomu nedať ich, aj keď ich nemá. To znamená, čo má urobiť? Má podpísať zmluvu, že keď ich bude mať, vtedy ich dá? Ja, prepáčte, ešte teraz pre istotu prečítam ešte raz, dôvodom neposkytnutia dotácie, tej dotácie, to je najjednoduchšie, za to, že vôbec ste tam, nemôže byť nedostatok finančných prostriedkov. Ja neviem teda mi tu poraďte. Čiže to, že ich nemáte, nemôže byť dôvodom na to, že ich neposkytnete. Čo máte robiť, keď ich nemáte? Čiže napríklad vypíšete opciu s tým, že keď ich budem mať, hneď prvé, čo urobím, bude, že vám ich pošlem? Rád si nechám v tejto veci poradiť.

A proste tak definovať nejakú dotáciu, to je to sociologické, skončím, s tým som začal, to, čo vlastne podľa mňa spôsobí škodu na tých horských dušiach, na tých ľuďoch, ktorí nikdy od nikoho nič nechceli, hej. Mali svoj svet, vyhovoval im, boli to tvrdí chlapi, tvrdé ženy, mali svoj svet, nepotrebovali nič. A to je tá najväčšia škoda, ktorú im teraz implantujete s tým, že však tam bola nejaká dotácia. Na to vás upozorňujem, lebo toto, samozrejme, neprejde. A ja by som bol aj proti tomu, aby to prešlo, lebo to je zlý zákon. Možno úmysel tu bol dobrý, ale ten zákon je zlý. Ale tá sociologická škoda na vedomí tých ľudí s tým, že teda tí zlí ľudia nám nechcú dať nejakú dotáciu, podľa mňa bude možno ešte horšia, ako keby ste to vôbec neboli dali. Totiž povedali: „Keď nám nedajú dotáciu, tak ideme preč.“ Prepáčte, pán kolega, možno som si to prípadne mohol odpustiť, však, hej, ale tak ako som povedal na začiatku, niektoré veci sa lepia, teda s tým, že sme v kope, a ja s týmto návrhom, čo ako dobre znie ten jeho prvý nápis, som nekonformný, nesúhlasím s ním.

Ja by som chcel v prvom rade poprosiť pánov starostov, ktorí boli zainteresovaní na príprave tohto zákona, aby si to potom vykonzultovali s LojzkomHlinom, pretože ich označil za asi nejakých nie dostatočne fundovaných na to, že pripravili s nami takýto zákon.

Ja by som odporúčal ešte jednu vec, prečítať si to znenie zákona celé a s porozumením. A potom by sme sa možno vyhli takýmto zbytočným taľafatkám, o ktorých sa tu rozprávalo, pretože to bolo absolútne od veci. A veľa tých vecí bolo vysvetlených aj v dôvodovej správe, aj v tom zákone, ale netreba si to prečítať tesne pred predložením toho zákona. Potom to tak vyzerá.

Oháňate sa tým, že to navrhla časť opozície, a nie vy. Tak, prosím vás, Lojzo Hlina tento zákon naozaj neprekladal, hej, tak potom tí, čo prípadne bývate na tých lazoch, aby ste vedeli, že jemu za to nemáte ďakovať.

Potichučky je aj vytipovanie tém, že žije sa tam ťažko. No tak naozaj sa tam žije ťažko. A my im tam chceme pomôcť.

Čo sa týka dotácií, Lojzko, možno by si mal vedieť, že naozaj tých dotačných systémov je na Slovensku veľmi veľa. A pri niektorých dotačných systémoch stačí, že sa papierovo doložíš, že máš nejakú lúku, že občas ju skosíš, necháš to tam zhniť a dostaneš dotáciu. Nevadí ti to. Ale to, že niekto, kto je naozaj odkázaný možno na nejakú pomoc, aby sa lepšie vedel postarať o to svoje okolie, tú dotáciu by dostať mal. Tak to je už veľký problém, veľký problém. Naozaj, ani nemusí mať svoje, stačí, že to má v prenájme, len to deklaruje a už dostane dotáciu. Toto ti nevadí. Vadí ti to, že by to mal niekto dostať, kto nemá také veľké výmery, nehospodári, ale dokáže sa starať o tú laznícku krajinu.

No a keďže čas sa mi kráti, tak ja to potom doplním ešte vo svojom príhovore, v rozprave, lebo naozaj na to tu niet času a povedal si toho teda veľa o ničom, tak ja ti to možno sa tiež budem snažiť vysvetliť tak ako kolega Mičovský.

Ďakujem pekne. Ja snažím sa, pán Hlina, pochopiť, prečo vy sa pokúšate vtlačiť svoje videnie sveta aj niekomu inému. Ale, okej, chcete byť možno iný, nech sa páči, len vy sa často javíte ako najspravodlivejší medzi spravodlivými. A neviem, či je úplne šťastné kritizovať ten zákon. Ja neviem ja by som si, keď sa cítim aj ja ako opozičný poslanec, nedovolil verejne skritizovať váš návrh o priestupkoch, ktorý je zase nevykonateľný, ak je v tej podobe, v ktorej som ho videl posledne. A je to paškvil, dovoľte mi povedať. Aj keď som vám ponúkol pomoc, aby sme to išli spraviť, vy ste to odmietli. Ale v zásade chcel som povedať toto, že ak chceme niečo spraviť ako opozícia, tak máme byť minimálne jednotní, a ak už teda chceme kritizovať, tak myslím si, že oplatí sa to povedať alebo spraviť trošku inak.

A vecne k tomu návrhu zákona. Viete, toto nie je novinka, občania napríklad vo Fínsku, Rakúsku, Rumunsku, ktorí žijú v odľahlých oblastiach, sú zvýhodňovaní, daňovo zvýhodňovaní. V Grécku sú to rodiny, ktoré žijú v horských oblastiach. Vo Švédsku, kde sú riedko obývané oblasti, tak oni sú tiež asi trošku mimo toho a tiež nevedia, ako robiť tú legislatívu. Proste my sa pokúšame zobrať alebo kolegovia sa pokúšajú zobrať to najlepšie z iných krajín, kde to zjavne funguje. Tak tá kritika sa mi proste nezdala úplne vecná.

A ešte keď ste sám priznali, že ste ten zákon poriadne nečítali, no nezdá sa mi to od vás korektné a už vôbec nie opozičné.

Ja som za pomoc ľudom. A určite na lazoch sa ťažko žije. Tak aj kolega Mičovský predtým spomínal, že problém sú prístupové cesty. Ale ak ich dobudujeme všade, tak v podstate tie lazy stratia čaro.

Naozaj sú otázne tie dotácie, ja tiež sa nad tým zamýšľam, aj tie dotácie v poľnohospodárstve na všetko, tak ako tu kolegovia spomenuli, že pokosí sa tráva, dostanú poľnohospodári dotácie. Veľakrát tie dotácie, tie peniaze tých ľudí kazia a nie sú pomocou. Skôr treba nejako zvýhodňovať ich možno cez systém daňový, pretože tí ľudia naozaj žijú v ťažších podmienkach.

Ale, kolega Dodo Hlina, tak ako si to spomínal, tí ľudia tam žijú nie preto a nebudú tam prichádzať preto, že budú tam dotácie, že tam budú finančné stimuly, ale preto, že tam žil môj otec, môj starý otec, jednoducho je to môj kraj, tam som sa narodil.

Ja som si tak premietol možno také krajiny, z ktorých veľmi blízko k nám je Slovinsko. Tak oni majú tiež roztrúsené domy a u nich tie prístupové cesty naozaj boli perfektné, asfaltky viedli až do lesa. Je to rovnako v susednom Rakúsku, Nemecku, Poľsku. U nás to, že tie cesty sú prašné, by mi tak nevadilo, ale sú veľmi ťažko zjazdné. Také poľné alebo lesné cesty sú zase v Nórsku, Švédsku, ale sú krásne zhutnené, dá sa po nich ísť aj pomerne rýchlo, nie sú tam diery. My máme asfaltové cesty, veľakrát je to tankodróm, po ktorých sa nedá ísť. Teda ja som za tú podporu.

A vôbec tá myšlienka je dobrá, ako podporiť ten laznícky systém, ale aby sme zase tých ľudí len cez tie peniaze, naopak, nedemotivovali, nekazili.

No nedá mi, aby som sa neozvala aj ako spolupredkladateľka toho zákona, aj keď možno lazníckemu zákonu a vôbec filozofii podpory lazov nerozumiem celkom do detailov. Ak som ako spolupredkladateľ tohto zákona išla do takejto formy podpory iniciatívy, hlavne poslancov pána Hubu a pána Mičovského, bolo to preto, že som v duchu plne presvedčená o tom, že podpora lazníckeho obyvateľstva je potrebná, je nevyhnutná, pretože aj keď sme o tom komunikovali s jednotlivými starostami dotknutých obcí, kde sa lazy nachádzajú, aj keď sme si niektorí ten laz prezreli, je evidentné, že štát nijakým spôsobom, nielen finančne, ale vôbec materiálno-technicky nezohľadňuje potrebnú pomoc ľuďom, ktorí v týchto lazoch bývajú. A dobre vieme my všetci, hlavne zástupcovia opozície, že v tejto krajine, v tomto štáte sa stráca veľké množstvo zdrojov peňazí vo forme predražených zákaziek. A tak tieto zdroje by vedeli byť a mohli by byť využité napríklad aj formou pomoci takto znevýhodnenému obyvateľstvu. A možno by sa našla pomoc nielen pre obyvateľstvo, ktoré býva v znevýhodnených podmienkach na lazoch, ale aj možno aj preto spomenuté obyvateľstvo, ktoré býva na sídliskách.

Z vašej strany, pán poslanec Hlina, mi pripadá byť dosť nekorektné, ak diskusiu k takémuto iniciatívnemu a podpornému zákonu máme stiahnuť len na kritiku jednej z možných foriem pomoci. A to je finančná podpora a pomoc.

Ďakujem veľmi pekne. Aká môže byť dotácia, ja by som sa teda do budúcna, keby sme boli korektní v tom, čo som povedal alebo nepovedal, mohol začať rozprávať. Ale tu platí, oprav si svoj dom, hej, teda rekonštrukcia toho nejakého lazníckeho sídla alebo vidieckeho sídla, podpora hospodárenia. O tom môžeme rozprávať, ale nerozumiem, prečo je tam osobitná podpora obyvateľa lazov, ktorá je definovaná len málo, proste nie je nejako definovaná, nárokovateľná a dostane ju obyvateľ lazov alebo jeho dieťa maloleté. To nechápem.

A potom ešte v tej poslednej časti je napísané aj, keby nemal ten, kto má dať tie dotácie, peniaze, tak to nie je dôvod na to, aby ju nedal. A to mi príde sociologicky zvrátené, hej, že ten dáva dotáciu len za to, že niekto niekde je. Ale veď tam nie sú za trest, to nie je gulag, hej. Ale možno pre niekoho to je gulag. Ja neviem ale nemôžete dávať dotáciu proste len za to, že jedinou podmienkou je, že ste tam, hej. Čiže aj tak potom dajte návrh zákona o sídliskových tí, čo žijú na sídliskách, lebo tí tiež spomínajú tú podmienku, sú na sídliskách, je v tom niečo lepšie, niečo horšie. Ale, viete, keby niekto nútil tam bývať tých ľudí, hej. A za to im teda prispievame, že sme ich tam donútili byť. Ale ja neviem, či sú tam donútení byť. Tam sú ľudia, ktorí tam chcú bývať. Ja osobne tam raz budem bývať. A už sa na to chystám. Proste nikto ma nenúti, aby som tak urobil. A už vôbec nechcem, aby mi niekto za to dával dotáciu, že budem bývať na nejakej samote a usadlosti. A to je podľa mňa to mentálne naše nastavenie. Aj podľa mňa choroba tejto spoločnosti je, že tu my sme nastavení na nejakú dotáciu, ja som z toho chorý. Poviem otvorene, furt by niekto chcel len nejakú dotáciu. Ráno sa zobudím a pozriem, kde kto dá akú dotáciu? Naozaj poďme sa ráno zobudiť a povedať, čo môžete urobiť pre túto krajinu, a nie kde kto akú dotáciu sľúbi.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, no ono to už tak býva niekedy, keď chceme vždy vo všetkom nájsť nejakú chybu a dáme si to ako hlavný cieľ, že budeme ochotní vidieť teda ten povestný vlások, ale drobno voľáko nám to uniká. Tak sa stane nám to, čo sa stalo práve pánovi poslancovi Hlinovi tuná, lebo verím, že je na mnoho vecí odborník, a napokon verím aj tomu, že vie vystihnúť podstatu nejedného spoločenského problému. Len tentokrát sa, pán poslanec Hlina, obrovský mýliš a diktovala ti proste tá zlá vlastnosť v tebe. Všetci máme jin a jang, pričom ty rád chodíš do Číny. Teraz prevláda tá vlastnosť, to zlé hlinovské, ktoré si si mal radšej nejako utlmiť, pretože vypálil si teraz zase tú dobrú salvu, ale išla strašne mimo. Škoda, lebo my neraz deklarujeme, že sme ochotní veľmi pozorne počúvať a komunikovať. Nerob to. Alebo ak to budeš robiť, tak potom ti musím povedať to, čo som ti povedal už raz pri takejto príležitosti, keď si niečo spomínal niečo o podržtaškách, že to slušní chlapci z Oravy podľa mňa nerobia. A ak to urobia, tak nebudú až takí slušní. Ale to by som mohol ti to už odpustiť teraz a ísť vlastne k tej vecnej stránke toho, čo je, prosím pekne, kolegyne, kolegovia, podstata toho. A podstata tu je v tom, že pán kolega Hlina sa pomýlil práve v tom, že on to tak zobral, no však niekto býva na sídlisku, niekto býva na lazoch, niekto zase býva vo veľkom meste, niekto býva v malom meste.

Ak som povedal, že lazom bije na hodinkách historického času Slovenska tesne pred dvanástou hodinou, tak to je zdokumentované v tých desiatkach reakcií od pánov starostov. Jedna z otázok, ktorú sme im skoro pred rokom dali, bola otázka, koľkýchže ste to mali ľudí a koľkých máte dnes ľudí na lazoch. Tam na lazoch, kde bolo nie pred stáročiami, nie za našich starých otcov, ale za mojej mladosti 100 ľudí, dneska sú na tých lazoch dvaja a možno iba jeden. Takže nieže nám o niečo poklesli obyvatelia lazov a oni si tam žijú a voľajakí chlapci z Obyčajných ich idú dotovať. Ak im chceme pomôcť, tak šieste volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky je možno volebným obdobím posledným, v ktorom máme na to šancu, pretože keď svitne siedme volebné obdobie a budú z vás niektorí súčasťou tohto parlamentu, tak možno už tento zákon bude predkladaný úplne zbytočne, lebo, milý Lojzo Hlina, už ho nebudeš mať komu predkladať.

Takže keď hovoríme o tom, že tým ľuďom treba pomôcť, to nie je rozdávanie z rozkoše, to nie je kazenie charakterov dotácie, to je zrniečko, minimálna pomocná ruka, ktorú ešte môžeme dať týmto ľuďom na lazoch, na tých síce krásnych, ale naozaj ťažko skúšaných, na ktorých ťažko sa žije, lebo možnože máme rozdielne videnie, že vidíme len nejaké tie opravené pekné domce kdesi pod Poľanou, kde naozaj sa nájdu pekné miesta. Ale tie lazy, to nie je len Podpoľanie. A aj tam sa nájdu problémy. Ak máme na mysli, že chceme týmto ľuďom reálne ešte skúsiť pomôcť, tak sa môžeme baviť o tom, že to nenazveme dotácia. Tak to nazvime ďakovné za to, že, občan, tam ešte žiješ, alebo odpusť nám, že sme ti doteraz nepomohli. Aj takýto výraz môžeme pre to použiť, len, prosím pekne, netreba dehonestovať to, že navrhujeme, aby náš štát, ak si váži tieto vzácne oblasti, tým ľuďom skúsil pomôcť, nie kvôli tomu, aby oni tam v rozkoši mrhali nejakými peniazmi a robili za ne ktoviečo, ale aby sme ich mimoriadne sťažené životné a pracovné podmienky nejakým spôsobom čiastočne, určite nie v plnom rozsahu refundovali.

A to, čo si použil ako taký leitmotív, časť z toho si teraz dva-tri razy spomenul, že aký to je tam nezmysel, že je ten nárok aj vtedy, keď to nie je kryté, no to treba vnímať v tom komplexe. Tu hovoríme o obydlí, hovoríme o hospodárení a hovoríme vôbec o dotácii na hlavu, za to, že tam ten občan v tých sťažených podmienkach býva. Preto je tam tá veta, že naozaj sa môže stať, že štátny rozpočet možno v danom roku nebude mať možnosť povedať: „Vážený lazník, prispejem ti na kosačku alebo keď zrekonštruuješ svoje obydlie v duchu architektúry, tak ti na to prispejem.“ Totiž môže sa stať, že naozaj na to peniaze v danom roku nebudú. Ale nemôžeme povedať tomu lazníkovi: „Milý náš lazník, v roku 2017 na tých lazoch neži, lebo v tomto roku my jednoducho v štátnom rozpočte nedokážeme vykryť túto čiastku, tak buď taký dobrý, preskočme s tým do roku 2018.“ To znamená, to je logické vysvetlenie tvojho obrovského problému. Možno to treba preformulovať nejako lepšie, ale úmysel je tu opäť dobrý a ten bol dobrý pri komplet celom tomto zákone. A naozaj sme nikdy nesedeli pri žiadnom dlhšie ako pri tomto zákone, ale to nie je dôležité.

Takže preto je tam tá veta, že štát, ktorému nepredpisujeme koľko, možno aj 10 eur na hlavu by bola dotácia, nehovoríme to presne v zákone, nemôže povedať v konkrétnom roku, že: „Nie sú peniaze, tak nebude ani na teba, milý lazník.“ Na toho lazníka, ak ho tam chceme ako údržbára našej krajiny mať, peniaze byť musia, aj keď nebude na kosačky, aj keď nebude na domy.

Okrem toho ďakujem aj kolegovi Kadúcovi, že vo faktickej povedal to, čo som možno aj ja mal zdôrazniť, krajiny, hlavne tie vyspelé, hlavne tie, ktoré majú tiež samoty, pospomínané Fínsko, Švédsko, podporujú ľudí, ktorí žijú na samotách. A verabože to Fínsko a Švédsko, keď už je tam spomenuté, parlamentný inštitút nám dal k tomu podklady, nie sú možno ani tak hornaté a tak zaťažené. Tam skôr ako u nás je už otázka istej odlúčenosti od centier, keď tá mamina s tými deckami, keďže tam žije, chce zísť dole do doliny, musí do nej zísť, má naozaj problém sa dostať bezpečne dole do nej. Veď by tam chcel žiť, tak ako to povedal kolega Hlina. No veď svätá pravda je, naozaj sa títo lazníci môžu odtiaľ pobrať. Pobrali sa odtiaľ deväťdesiati zo sto, tak nech idú aj poslední piati, nech nám tá krajina zarastie komplet, nech tam tie naozaj prerastú šindľové strechy ich domov nové stromy, príroda si s tým poradí. Lúky, lazy a polia pred 500 rokmi tam neboli, nemusia tam byť ani o 100 rokov, príroda si to ozaj veľmi ľahko vyrieši, len, vážené kolegyne, kolegovia, my týmto zákonom sledujeme práve to, aby tam ten lazník chcel ostať, aby tam mama tomu malému decku nemusela povedať: „Vieš, už tu nemôžeme vydržať, ja to už jednoducho tu neutiahnem.“ Keď sa vzdajú toho svojho presvedčenia, že tá krajina je krajinou ich detstva a krajinou ich otcov a starých otcov, nuž pôjdu odtiaľ dole a nebudú pýtať žiadnu dotáciu, ale, možno sme sa vyjadrili nepresne, tak sa ospravedlňujem, náš zákon je presne preto, aby tí ľudia nemuseli odtiaľ schádzať, aby neboli zlezovia. Zlez, to je podpoliansky výraz, ten, čo zliezol odtiaľ do strediskových obcí, lebo možno tam sa to kdesi začalo, keď spomenuli sme zleza z Podpoľania, aj v nejakej piesni sa to spieva: „Zlezieš odtiaľ dole a budeš mať v strediskovej obci všetko.“ A práve preto to územie obsadili možnože chalupári. Už som im raz poďakoval, že je to lepšie, ako keby tam nebolo nič. Ale my sledujeme v tom slova zmysle pôvodných obyvateľov, ktorí dokázali v danej krajine hospodáriť, a teda ju aj udržiavať pre nás, a nielen chodiť tam na parádu na víkendy, ale tam aj hospodáriť.

Jedna z výhrad tu zaznela, že takých frajerov na džípoch, čo tam prídu, ktosi napočíta dosť. Hovorím o trvalom pobyte človeka, ktorý tam žije 20 rokov a už je zrejme starý, nemusí hospodáriť, a preto mu po dvadsaťročnom trvalom pobyte priznávame to právo, že je tým poberateľom dotácie, má nárok na tú podporu štátu. No a tým, čo tam nemajú tých 20 rokov za sebou, hovoríme o povinnosti hospodáriť aspoň na tých desiatich ároch. Možno tu to treba upraviť, pokiaľ ide o tie áre. Možno treba viac popísať tú činnosť, aby to možno nebolo zneužiteľné. Ale prečo si si toto, kolega Hlina, nevšimol, že my chceme pomôcť tej krajine? Neraz tu hovoríš o prírode, ale tentokrát naozaj nemáš preštudovanú laznícku krajinu. Asi si sa málo nachodil po lazoch. Ale prečo sa ja vlastne púšťam do debaty s tebou, nejde o to, čo si ty povedal, ide o to, čo tu zaznieva v diskusii. Treba to proste popísať jasne, tá krajina má svoje hodnoty a tie hodnoty udržiavajú ľudia, ktorí tam trvalo bývajú. A my tým ľuďom chceme naším návrhom pomôcť. A to je tá podstata, pričom ak sme sa dopustili chybičky v nejakej vete, ak sme čosi nevystihli, nuž opravíme to. Opravili sme tam už desiatky viet vďaka starostom. A ja z tohto miesta im ešte raz ďakujem, pretože takú diskusiu, akú sme mali s tými desiatkami obcí a s tými starostami (písomnú aj osobnú), sme nemali pri žiadnom zákone. Takže už len z toho titulu môžem povedať s plným presvedčením, že tentokrát si trúfame povedať, že sme trafili na rozdiel od niektorých vystúpení alebo od toho tvojho vystúpenia dobrým smerom. Toto je pravda, ktorú sme si nevymysleli na klube, to napísal život a my by sme životu na lazoch naším zákonom pomohli.

Ďakujem pekne. Ja hrať nikdy nebudem túto hru, na nejakú falošnú jednotu niekoho s tým, že pre potreby budete ma skúšať, koľko som schopný vydržať. Prosím vás, varí sa tu guláš z mačiek a psov, prihodíte doň ešte žaby a chcete to ľuďom ponúkať ako delikatesu. Naozaj to sa nedá robiť. Už ako to má človek zvládnuť? Je jeden návrh obskúrnejší pomaly od druhého návrhu. Dovolil som si z nich k niektorému dať poznámku a už neviem čo hlinovské. Prosím vás pekne, však ste to sám teraz potvrdili, pán Mičovský, čiže aj keď na chleba nebude, pre lazníkov musí byť dotácia len preto, že existujú. Veď škodíte tým ľuďom. Naozaj sociologicky škodíte tým ľuďom. Čiže aj keď na chleba nebude, keď nič nebude, tak musíte poslať lazníkom dotácie na hlavu v sume 10 eur. A prečo to nie je 12 eur? Proste len pre korekciu uvediem, aby ste potom boli naozaj korektní do budúcna, ja nehovorím, že netreba hľadať mechanizmy, ak teraz už nejaké neexistujú, lebo dovolím si tvrdiť, že nejaké exitujú už aj teraz, ale ak neexistujú, tak poďme o tom rozprávať, že za to, že niekto urobí nejakú akciu, tak je možné o niečo požiadať. Ale za to, že niečo urobí, ale nielen za to, že je, bez akcie, bez ničoho, budeme ako v skanzene za ním chodiť. Čo mu budeme preplácať čistiareň, proste budú tam autobusy chodiť. Veď to je podľa mňa urážajúce voči tým ľuďom. Proste ja neviem, či vôbec tu boli niekedy niekde návrhy na dotáciu na hlavu. Tu aj keby na chleba nebolo, tak dotácia na hlavu musí byť, nie je podmienená ničím, len tým, že ste vy a vaše deti detto, ktoré teda zjedia iba polovicu, menej, čiže z tej dotácie nie 100 %, ale 50 %. To je podľa mňa, prepáčte, na úrovni fakt absurdnosti.