51. schôdza

Ďakujem pekne. Pán kolega, no si spomínal, že sú odtrhnutí od reality politici. Áno, to je stopercentná pravda, pretože z politiky sa stal biznis, momentálne dokonca biznis zastrašujúci tak, že keď poviete, že nebude podľa vášho, tak váš stromček zamestnaných padá v danom regióne. Takže, bacha, sú mocipáni života a smrti v danom okrese. Takže teda veľmi akože, samozrejme, ako tiež politik, ako si povedal, som tu piaty rok, tak myslím si, že nemáme sa za čo hanbiť aj po tejto stránke. A čím ďalej sme od Bratislavy, tým menej niečo presadíme. Aj teraz tu máme Bratislavčanov, vieš koľko? Je ich 52 a viac. Tretina parlamentu je z Bratislavy a okolia. To znamená, neviem, koľkí z nich boli v Sečovciach, v Ubli, v Uliči, v Sobranciach, či vôbec vedia, kde to je, a či vedia si predstaviť, ako tam život beží. A to je rozdiel, ja hovorím, medzi politikmi a štátnikmi, ako to ďalej vidia, pretože politici sú volení na štyri roky, štátnici, ako bude vyzerať ten národ o 20, 30 rokov, 50 rokov, po nás potopa Pani Radičová svojho času povedala, že štátnici sa na Slovensku nenarodili. Ja tvrdím, narodili sa tu, len ich musíme nájsť a dať im šancu. A preto tá ozdravovacia krv by tu mala byť.

A ešte jedno poviem. Mňa veľmi škrie to, že prezident môže byť ľudovým hlasovaním odvolaný, ale politici nemôžu byť odvolaní nijako. Aj nad tým by sme sa mali nejakým spôsobom zamyslieť v ďalších rokoch.

A tvrdím jedno, budem to tvrdiť stále, keď dáš sľub na Ústavu Slovenskej republiky, tak touto minútou sa tvoje ja mení na my, to som tu už x-krát opakoval, zabudni na svoj biznis, zabudni na to, že si z toho a z toho regiónu, pretože zastupuješ 5,4 mil. ľudí národa slovenského, pričom rovnaké šance musí mať ten, čo je v Sobranciach, ten, čo je v Malackách alebo v Bratislave, alebo na Orave.

Takže pokiaľ toto poslanci Národnej rady nepochopia, tak tu level neprekročíme a budeme sa stále hrať iba na tých miestnych, na tých našich pieskoch... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Chren, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Zareagujem tak, koľko stihnem povedať.

Igor, ďakujem veľmi pekne. Ako som povedal, ja sa zhodujem s tebou vo väčšine toho, čo si povedal. Škoda, že si si tú svoju hašterivosť nedokázal skryť. Je pravda, že v minulosti sme hlasovali proti tomuto návrhu zákona, pretože, tak ako som dnes presvedčený, je protiústavný. A je pravda, že som zmenil svoj názor v tom, že dnes som si povedal, že venujem tomu viacej času a práce a ak ten návrh prejde do druhého čítania, vieme, že tam neprejde, pokúsim sa ho po tebe opraviť. Ale nič to nemení na našich názoroch a nič to nemení na tom, že sa zhodujeme v tom záverečnom cieli, líšime sa na forme, ako to dosiahnuť.
Ľudo, vidím, že som udrel klinček po hlavičke. A ja som aj čakal a vedel že sa niekto ozve. Vieš, ja som tiež politik, máš pravdu, taký maličký oproti tým hráčom, ktorí tu v parlamente sú. Ale ak som niečo za tých päť rokov zistil, tak som zistil, že medzi tými, ktorí sa často najviac búchajú do pŕs kvôli ideológii, býva veľmi často najmenší rozdiel.
Ja mám v živej pamäti, ako bolo Slovensko oblepené bilbordami s tým, či to strihnú červení alebo modrí, a ako politici vytvárajú tento zdanlivý rozdiel, aby polarizovali spoločnosť a mobilizovali svojich voličov. Ale zároveň som za tých päť rokov a časť z nich aj vo vláde zistil, že je minimálny rozdiel v mnohých nástrojoch a veciach, ktoré používajú. A minulý týždeň sme tu v tomto parlamente zistili, že keď ide o moc a stoličky, tak sa práve tí modrí s tými červenými dokážu spojiť a presadiť jedného kandidáta mimo opozície. Darmo, to bol jeden člen strany, bol a bol pod tou značkou a bol jej predseda. A jednoducho rozdiel medzi ľavicou a pravicou je viac na papieri než v realite v slovenskom politickom živote.

No a, Jofo, ďakujem veľmi pekne. Múdre veci si povedal. Ja len dúfam, že dokážeme vytvoriť raz tú ústavnú väčšinu s ľuďmi, ktorí vedia nielen kritizovať, ale aj vládnuť, aby sme presadili tieto dobré veci.

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

Záverečné slovo? (Reakcia navrhovateľa.) Nech sa páči, pán poslanec Matovič.

Čiže, ako sa hovorí, opakovanie je matka múdrosti. Cieľom nášho návrhu je zrušiť financovanie politických strán zo štátneho rozpočtu, ušetriť značný objem finančných prostriedkov, čo je približne na toto volebné obdobie okolo 50 mil. eur, stanoviť nový finančný limit pre volebnú kampaň, čiže výrazne nižší, ako je súčasný. Tým pádom je výrazne menšia potreba politických strán, aby zháňali peniaze vlastnou hlavou alebo zabezpečovali nejaké financovanie „pol na pol“. To zároveň znamená, že prinútime politické strany, keďže by mohli viesť výrazne menšiu predvolebnú kampaň, čiže aby výrazne menej ľudí ohlupovali, zodpovedne robili politické strany počas celého volebného obdobia. A tu nehovorím o nejakých cudzích politických stranách, ale aj o nás samých, aj našom hnutí. Jednoducho všetci by sme sa tak prinútili, aby sme zodpovedne robili celé štyri roky. A zároveň navrhujeme teda opatrenie, ktoré by malo minimalizovať korupčné prostredie, teda či už z pohľadu toho, že je menšia potreba financovať sa, ale teda tým, že dávame vlastne väčší priestor vo verejnoprávnych médiách.

A už iba teda Martinovi poviem, to nebola nejaká hašterivosť. To bolo o tom, akú si nahral, takú si dostal. Čiže zamysli sa nad tým, čo si povedal, a zistíš tým určite, prečo som to povedal. Ďakujem, prajem všetko dobré.

Pán spravodajca? (Reakcia spravodajcu.) Nie.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Ďalej nasleduje prvé čítanie o

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o podpore zachovania územia s rozptýleným osídlením a jeho obyvateľov (laznícky zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Návrh zákona je uverejnený ako tlač 1532, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1542.

Pán poslanec Mičovský, nech sa páči, a poprosím vás uviesť za skupinu predkladateľov návrh zákona.

Ďakujem vám za slovo, vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, ďakujem pekne aj vám, pani podpredsedníčka, že ste vlastne spomenuli tú zátvorku. To je také netypické, že v názve predkladaného zákona máme nejaké zátvorky. Ale ja si myslím, že tá zátvorka sa sem veľmi hodí, pretože z toho dlhého názvu zachovania územia s rozptýleným osídlením je veľmi dôležité to slovo „laznícky“ alebo tie dve slová „laznícky zákon“.
Skôr ako uvediem teda laznícky zákon, zákon, ktorý má možno svetovú premiéru, aspoň v Slovenskej republike určite, chcel by som teda vymenovať predkladateľov a jedného z nich osobitne pozdraviť. Je ním pán Mikuláš Huba, ktorý tu nie je, ani tu nemôže byť, pretože práve je klient jedného zdravotníckeho zariadenia, kde sa, žiaľ, dostal pred pár dňami. Takže dovoľte, aby som ho v mene nás všetkých mu poprial skoré uzdravenie a návrat medzi nás. A dovolil som si tento pozdrav okrem toho, že ho považujem za veľmi úprimný a potrebný, povedať kvôli tomu, že pán poslanec Huba nie je len spolupredkladateľ lazníckeho zákona spolu s mojimi kolegami, pani poslankyňou Mezenskou, pánom poslancom Hraškom a pánom poslancom Feckom, ale zároveň aj okrem poslaneckého mandátu vykonávaného v tomto období aj človekom, ktorý zasvätil svoj doterajší život vo veľkom rozsahu práve krajine a v rámci krajiny práve lazom, a to nielen ako akademik, ako profesor, ale aj ako veľmi rukolapný, pretože jeho rukami boli obnovené nie jedny chalupy, drevenice a rôzne osídlenia na lazníckych územiach Slovenska.

Takže toľko na úvod.
A teraz možno ešte jeden taký pozdrav, pozdrav veľkému, naozaj prekvapivo veľkému množstvu obcí, starostov alebo zástupcov starostov, ktorí v čase, keď sme začali tento zákon pripravovať, a ono je to hodne dávno, ešte to bolo počiatkom vlaňajšieho roka, sa s nami skontaktovali a takmer bez výnimky povedali, konečne prichádza niekto s návrhom, ktorým by sme sa mali pozrieť na laznícku krajinu osobitným spôsobom a pomôcť nám zachrániť to, čo doslova zaniká. Zaniká nám to pred očami. A ja, žiaľ, som sa vo svojom veku už prepracoval k tomu, že sa môžem s tým naplno stotožniť, pretože som pamätník. Neznie mi to veľmi dobre, ale je to teda fakt, človek, ktorý ako študent chodil po Slovensku a navštevoval laznícke oblasti, osobitne, často a rád jednu z lazníckych oblastí. A to sú kokavské kolešne, kde som mal a mám dodnes priateľa Stana Bystrianskeho, s ktorým sme chodili po lazoch v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kde sme nachádzali ešte posledných lazníkov, lazníkov, ktorí nám dokázali podať pohár vody, ponúknuť nás z ovocia v ich záhradách, ktorí nám dokázali ponúknuť chlieb, ktorý práve čerstvo vytiahli z pece hore tam vysoko na lazoch, ľudí, ktorí schádzali do doliny po petrolej kedysi, po soľ a možno ešte po niekoľko produktov, ale ktorí naozaj žili ako generácie v tom hornom území v horských a podhorských oblastiach na lazoch.
Napokon aj pokiaľ ide o samotné slovo laz, keby sme sa bavili s jazykovedcami, tak prídeme na to, že je odvodené od slova les. Ono to je územie, ktoré bolo atraktívnejšie, pohodlnejšie na osídlenie. Bolo už obsadené, a preto sa naši predkovia tlačili niekedy často práve smerom hore do lesov, ktoré museli vyklčovať. Ako lesník pripúšťam, že zasiahli veľmi významným spôsobom do lesnej krajiny. Museli tam kopať, lebo lazy sú aj kopanice v niektorých oblastiach ako na Myjavsku, a jednoducho nájsť si tam nové živobytie, až kým nevytvorili niečo, čo dnes považujeme za celkom prirodzený symbol krásy krajiny. (Ono je to naozaj tak, Slovensko je krásne, ale to nie sú len tie veľmi preferované a tak často spomínané lokality svetového dedičstva, či už prírodného alebo kultúrneho, však v rámci toho prírodného máme vlastne dve lokality, v rámci toho kultúrneho ich je päť.) A ak tým pádom by sme veľmi rýchlo vyčerpali, bola by to veľká nepravda, tie svetové hodnoty slovenskej krajiny.

V lazníckej oblasti, či už sú to ozaj tie myjavské kopanice, podpolianske, hriňovské lazy, novobanské štále, kokavské kolešne alebo aj tie samoty a laznícke obce, ani nestihli získať nejaký osobitný názov ako napríklad veľmi zaujímavá a naozaj veľmi bokom ležiaca laznícka oblasť, ktorú sme v súvislosti s prípravou tohto zákona navštívili viackrát. A srdečne tam pozdravujem, lebo tí ľudia nám veľa poradili, a je to laznícka obec Mníšek nad Popradom, o ktorej možno mnohí ani netušia, že tiež patrí do týchto lazníckych obcí, aj keď to tam lazmi nenazývajú. Tak spomínam preto tieto obce, že považujem za svoju úplne prirodzenú čestnú povinnosť ich pozdraviť, lebo tá spolupráca bola vynikajúca a ja za ňu úprimne v mene predkladateľov ďakujem. Ďakujem Dlhému Poľu, Kalinke, Hornej Marikovej, Podkriváňu, Klokoču, Dobroči, Budinej, Banskej Štiavnici, Utekáču, Novej Lehote, Klenovcu, Hriňovej, Detve, Vrbovciam, Starej Turej, Novej Bošáci, Častkovu, Havranu, Bzinciam pod Javorinou, Brezovej pod Bradlom, Zákopčiu, Štiavniku, Lazom pod Makytou, Klokočovu, Mníšku nad Popradom, spomínanému, alebo napríklad aj obci Prietrž. Ďakujem teda aj médiám, ktoré venovali napodiv tejto téme až nečakane veľkú pozornosť, na čo sme nie zvyknutí, ale veľmi pekne za to ďakujeme ako opoziční poslanci, kde práve s pani starostkou z Prietrže sme minule mali možnosť diskutovať v živom rozhlasovom prenose na bratislavskej Regine o potrebách lazníckych oblastí.
Takže napili sme sa naozaj pri prameni, pokúsili sme sa zistiť pravdu o krajine, ktorá, ako som spomenul, začína nám odchádzať. A my vidíme na hodinkách historického času Slovenska, že pre laznícke oblasti je už možno viac ako o päť minút dvanásť. Tam, kde stáli staré laznícke domce, mnohokrát nachádzame už iba zbortené stavby, cez strechu ktorých vyrastajú 50-ročné stromy, studničky chátrajú, ovocné stromy sú plné chrastia a neošetrované, prirodzené priechody a prieluky sú zarastené. A ak niekto by povedal, že riešením je to, čo možno že pociťujete ako riešenie, chalupárčenie, tak určite to nie je pravda, aj keď vďaka všetkým chalupárom, ktorí možno zachraňujú to, čo by ostatní nezachránili, laznícka krajina sa nedá zachrániť tým, že sadneme v Bratislave poobede o piatej do auta, potom večer sme pod Poľanou a v nedeľu večer sa vraciame nazad s tým, že teda domec máme celkom pekný a možno aj štýlovo ošetrovaný, lebo krajinu s jej poľami a lesmi nedokáže chalupár udržiavať v tom rozsahu, aký ho, prirodzene, spájame s predstavou lazníckeho života a lazníckej usadlosti.
Priznám sa aj k tomu, že bolo veľa diskusií aj možno, aby som nebol taký len jednoznačne naladený ďakovne. A nám starostovia zareagovali, že je to, chvalabohu, konečne. Diskutovali sme aj s niektorými kolegami, ktorí prežili na lazoch čas života a povedali, že možno to nebolo uchopené najlepšie, že bolo treba, keď sme ich zoznámili s naším návrhom, o ktorom budem o chvíľočku rozprávať, inak to urobiť. Je to možné, že sa nám nepodarilo všetko napísať presne tak, ako to lazy na Slovensku potrebujú. Ale sme presvedčení, že táto chvíľa je pre lazy dôležitá, pretože sa otvára, pokiaľ ma neklame moja schopnosť si to nejak preveriť, neurobil som pre to úplne všetko, prvýkrát. Je prvou chvíľou, keď sa v Národnej rade Slovenskej republiky hovorí vyslovene o lazoch. A je to do istej miery prekvapenie, pretože laznícke oblasti na Slovensku vôbec nie sú svojou výmerou zanedbateľné, žiaľ, zanedbateľné začínajú byť svojím počtom obyvateľov. Tu je tá veľká pravda, že ak bolo kdesi sto ľudí, tak tam desaťročiami, to ešte pamätáme my starší v tomto zhromaždení, dneska už povedať desať je priveľa.
Jeden taký príbeh poviem. Neďaleko Štiavnice je obec Repište. A stadiaľ práve na tú Štiavnicu sme išli a je tam jedna kóta Goldberg (Zlatý vrch). A tak v diaľke som videl jedného chlapa, ako tam obrába políčko. Bolo to vysoko vo výške okolo 800 metrov, na Štiavnické vrchy je to pomerne veľa. A keďže sme mali už nejaké kilometre za sebou, tak som tak odbočil a išiel som sa mu prihovoriť. No nebol veľmi nadšený, že ho niekto vyrušuje od práce. Takže tak fľochol na mňa. Ale donútil som ho zastať pri tej práci otázkou, že, prosím vás, a štát vám ako tu pomáha, vidím, že tu cesta je len blatistá, nemáte tu nejaké, aj keď elektrika tam bola, výhody. Pozrel sa na mňa a povedal: „Štát, ten mi v živote tu v ničom nepomohol. Ja sa tu trápim už ako piata generácia. A som tu len kvôli tomu, že mám úctu voči svojim predkom.“ No a potom sme sa predsa len trocha viac rozhovorili. Pozval nás do kuchyne, nebol to tam žiadny penzión, žiadne nablýskané interiéry, ale naozaj poctivá laznícka usadlosť so všetkým, čo k tomu patrí. Nikto tam neukladal veci tak, aby boli vhodné na fotenie do obrázkového časopisu, ale to, čo tam bolo zaujímavé, bol ten fantastický syr, ktorým nás ponúkol, ktorý práve v ten deň robil. Takže to je možno to, že pri tom Goldbergu sme stretli jedného z tých posledných mohykánov.
Cieľom nášho zákona je zvrátiť ten stav, aby sme nemali posledných mohykánov na našich lazoch, ale aby sme sa dostali keď už nie k obnove do toho pôvodného rozsahu, čo je asi nemožné, tak aspoň k oživeniu správy tejto krajiny, pretože lazníci túto krajinu nikdy nespravovali len sami pre seba, ale pre nás. Sú údržbármi tohto kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska. A my by sme radi naším zákonom tejto údržbe lazníkom, kopaničiarom, kolešniarom, štáľanom, jednoducho tým, ktorí tam ešte bývajú, alebo tým, ktorí by tam možno sa vrátili, pokiaľ by sme vytvorili našimi zákonnými princípmi na to podmienky, pomohli.
Skúsim povedať v úvode, čo je teda podstatou nášho zákona, na ktorom sme sedeli, ani nepamätám, koľko tých pracovných stretnutí bolo, ale v porovnaní s inými zákonmi ich bolo výnimočne veľa.

Dostali sme sa k tomu, že potrebujeme definovať, čo je to laz, že potrebujeme definovať, čo je to laznícke bývanie, že potrebujeme definovať, kto je laznícky obyvateľ. A všetky tieto definície v našom zákone sú nejakým spôsobom umelo votkané. O umelosti tu hovorím preto, lebo práve pri tom hľadaní, komu priznať a komu nepriznať štatút lazníckej obce, to nebolo úplne jednoduché, a preto začnem od konca.

V našom návrhu zákona je príloha, ktorá obsahuje názvy 125 obcí, ktorým sme dali štatút lazníckej obce. A práve tu možno bola aj rozhodujúca práca pána poslanca Hubu, ktorý ten svoj mnoho desaťročný výskum lazníckych obcí vedel zhmotniť do takéhoto zoznamu, do takejto prílohy.

V rámci týchto obcí sme, samozrejme, museli povedať, že nie každý dom, nie každá usadlosť je lazom, lazom sú tie samoty rozptýlené, ktoré sú mimo zastavaného centralizovaného územia tej-ktorej obce. Teda je tá vzdialenosť väčšia alebo menšia, ale je to mimo intravilánu obcí.

Povedali sme si, že chceme pomôcť. Ako náš návrh pomáha? Je tam niekoľko stupňov. Aj tie sme museli variovať práve podľa tých kontaktov, keď sme možno uchopili ten problém nie na tom najsprávnejšom konci. A potom výsledok sa dostal do takého stavu, že náš návrh zákona priznáva podporu všetkým, ktorí sú lazníckymi obyvateľmi, teda tým, ktorí majú na lazníckej samote trvalý pobyt a zároveň obhospodarujú minimálne desať árov poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy.

Našli sme tam aj pomenovanie pre tých, ktorí možno už tam roky žijú, pričom ale už nemôžu hospodáriť. Takže nemusí byť vždy podmienkou tých minimálne desať árov. Ale v tom prípade to nahrádzame podmienkou pobytu trvalého minimálne 20 rokov.

Dávame týmto všetkým obyvateľom paušálnu každoročnú dotáciu na hlavu bez toho, aby sa musela špeciálne dokazovať proste tým, že ten človek žije na tej lazníckej obci, má dokázateľne ťažké podmienky života alebo oveľa ťažšie ako obyvatelia nelazníckych obcí, a preto má v našom ponímaní zákona bez toho, aby sa to osobitne dokazovalo, nárok takpovediac na hlavu.

Pri všetkých dotáciách treba zdôrazniť, keď sme boli aj na ministerstve s týmto návrhom, tak sme sa dostali k slovám, že: „Veď čo vymýšľate, veď my podporujeme rôznymi programami poľnohospodárov.“ Áno, my chceme zdôrazniť to, že my naším návrhom nerušíme absolútne žiadny program, žiadnu podporu, ktorá prichádza z ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka alebo z akéhokoľvek iného ministerstva, my navyše tým dávame do lazov, do tých lazníckych 125 obcí peniaze, pri ktorých sme presvedčení, že štátny rozpočet, ak máme v úcte našu krajinu, musí na ne myslieť ako na istú pridanú hodnotu ocenenia, ocenenie tu nie je správny výraz, prispenia k udržaniu života tým obyvateľom, ktorí sú ochotní na tých lazníckych obciach žiť. A nie je to veru jednoduché, videli sme to spoločne v tom spomínanom Mníšku nad Popradom, videli sme to v lazníckej usadlosti, kde žije mladá rodina s malými deťmi, z ktorých sú niektoré v predškolskom veku, kde na to, aby ráno sa mohli dostať tie deti do škôlky alebo do školy, tak mamina musí zobrať motyku, odraziť vodu, ktorá cez noc natiekla na zvážnicu, sadnúť si do auta a postupne krokom zísť po strmine, kde je problém udržať sa na nohách. A ľudia sú radi, že takú cestu tam majú, sú veľmi neradi, že tú cestu im berie príroda bez toho, aby im štát v tom nejako pomohol. Ak by nechodili veľmi pravidelne so svojimi náradiami po takýchto cestách, nedokázali by už možno o týždeň, o dva týždne po nej ísť. Práve to sú ľudia, od ktorých ak chceme, aby tam ostali, tak ktorým musíme vedieť prispieť. A budem aj o tomto v príspevku rozprávať.
Skúsme povedať ešte niečo o ďalšom, hovoril som tu o podpore na hlavu.

Ďalší z našich príspevkov je mienený v tomto zákone príspevok na obydlie, na bývanie. V rámci lazov sú nádherné obce, nádherné domy, nádherné usadlosti a samoty, ktoré sa mnohokrát stávajú už poznačené dobou. Náš zákon zdôrazňuje, nie vždy sme pri tom našli úplné pochopenie, ale musím to priznať, tak ako to je napísané, že podpora sa hlavne priznáva tým usadlostiam, ktoré sú obnovované a rekonštruované v duchu pôvodnej architektúry daného regiónu. V takomto prípade sa môže rozpočtový náklad, ktorý je teda preukázateľný, uhradiť až do výšky 90 % z tohto rozpočtu.

Posledná táto základná dotácia, ktorá je v našom návrhu spomínaná, je dotácia, ktorá je na hospodárenie lazníka. Tu sme mali veľmi zdôraznené viacerými starostami: „Viete, s tým domom, s tou lazníckou usadlosťou to je, každý nejako musí bývať. On si ten dom voľáko dá do poriadku.“ Ale ak má ten človek tam žiť, nuž nechcite od neho, aby chodil tak ako jeho otec alebo starý otec ešte s kosou a na tých strminách robil to ručným náradím. Tí ľudia nemajú navyše žiadne vymoženosti, ktoré by im umožnili v tomto kraji mať nejaký prírastok príjmov, naopak, a preto nás upozornili, a my sme to k nášmu návrhu vypočuli, treba týmto ľuďom dať možnosť dostať príspevok na hospodárenie, predovšetkým na nákup rôznych drobných poľnohospodárskych strojov a zariadení, ale aj na výrobu potravín, ale aj na obnovu studní, prieluk alebo drobných stavieb.

Takže to je tá tretia časť tej dotácie, ktorá prichádza priamo do obce na konkrétnych obyvateľov, teda na hlavu, na hospodárenie a na obydlie. Sme presvedčení, že sú to veľmi dobre vynaložené prostriedky.

Na druhej strane zdôrazňujem, že nehovorí presne náš návrh zákona, koľko to má byť, inak by sme sa dostali možno na pôdu, ktorú by sme nechceli zdôrazňovať, lebo je to toho roku tak, na budúci rok to bude viacej alebo menej. Tu hovoríme, že ministerstvo pôdohospodárstva každý rok vyčlení vo svojej kapitole zo štátneho rozpočtu čiastku, ktorá umožní tieto tri dotácie vykryť v rozsahu žiadostí, ktoré budú jednotlivými obyvateľmi lazov predložené. Pritom obec bude tá, ktorá ich potom spracuje a do istej miery prerozdelí. To prerozdeľovanie bude vždy otázka možných zdrojov, pretože už v tejto chvíli nepovieme nič nové. Platí to pri všetkých takýchto mechanizmoch, potrieb je vždy viacej ako zdrojov a s týmto sa musí každý navrhovateľ takéhoto zákona vysporiadať práve tým, že tam musí byť nejaký rozhodovací mechanizmus.
Ďalšia časť nášho návrhu z hľadiska dotácie je zameraná na otázku práve tú, ktorú nám zdôraznili starostovia ako najdôležitejšiu. A to je otázka komunikačných sietí. Tak ako som spomenul tú mladú rodinu, tú mamičku, ktorá musí zobrať motyku, aby odrazila vodu, aby vôbec zišla do doliny, veľmi často sme sa stretali s požiadavkou cesty, cesty, cesty. Tam komunikácie, po prvé, buď nie sú a ľudia nechávajú svoje autá v dolinách a vychádzajú hore aj so stavebným materiálom mnohokrát v rukách alebo proste doslova tam drú, alebo sú, terénne vozidlo po nich nejako prejde, ale na ich údržbu neprichádzajú žiadne peniaze. A ak chce starosta v takejto obci to zvládnuť, a obyčajne to nie je obec, ktorá má 15 kilometrov ciest, ale ktorá má možno 100 kilometrov ciest, tým ľuďom pomôcť, nuž veru, a to sme zažili práve aj v tom Mníšku, musí ráno o tretej vstať, zobrať traktorček a pobehať a urobiť aspoň základné úkony, aby tým ľuďom na tých horných samotách aspoň keď už nie úplne, tak, že sa dostane až k ich lazu, k ich obydliu, ale aspoň v nejakom rozumnom rozsahu priblížil možnosť zísť do doliny. Už tie historky, ktoré pospomínali, sú niekedy až groteskné, že keď teda niekto zomrie na tom laze, ako teda sa musí nebožtík prenášať na pleciach na najbližšie možné miesto, kde sa môže auto dostať.

Takže toto je zase vec, ktorú sme v našom návrhu nasmerovali na ministerstvo dopravy. A mám za to, že treba toto podporiť prostriedkami, ktoré vyčlení toto ministerstvo v štátnom rozpočte na údržbu komunikácií, teda ciest, ktoré tam sú, alebo výstavbu ciest, ktoré tam nie sú, a byť by mali.

Niekedy sa povie, na čo tú cestu treba stavať kdesi, veď sú tam piati ľudia. No to je celá tá naša filozofia. Ak si ceníme laznícku krajinu a ak tých ľudí, ktorí tam sú, považujeme za jej veľmi dôležitých a úctyhodných udržiavateľov, a ak dokonca chceme, aby tam ďalší ešte prišli, no neostáva nám nič iné, len povedať si, že musíme investovať aj do tých piatich. To nemôže byť vyrátané tak, že sa nám to neoplatí, lebo ak by sme prijali túto filozofiu, tak potom musíme prijať aj smutnú koncovku takejto filozofie: „Nech nám lazy zaniknú.“ To môžeme spomenúť. A nehanbil sa to urobiť možno predchádzajúci režim. Ak by za čias socializmu sa nevybudovali elektrické prípojky, ktoré, ak idete po lazníckej krajine, tak mnohokrát naozaj sa privádzajú k jednotlivým domom, a ak by sme chceli naším návrhom teraz to zachraňovať, nemali by sme na to šancu, pretože mám skúsenosti z iných situácií, urobiť dneska prípojku, požiadať proste elektrikárov, aby vám urobili prípojku päťkilometrovú, milióny a milióny eur na to treba. Je to už nereálne.
Takže toto je podstata nášho návrhu zákona, poďakovať ľuďom, že žijú v tejto vzácnej krajine nielen tým, že si ceníme, že sú tam ešte ochotní prežívať, ale tým, že vieme reálne im prispieť prostriedkami zo štátneho rozpočtu na to, aby v tejto krajine ostali bývať nielen oni, ale aj ich deti, a aby tam možno prišli tí, ktorí dnes rozmýšľajú, čo majú robiť so svojimi životmi, či majú vycestovať za more alebo len do Belgicka alebo predsa len ostať v tejto krajine a pokúsiť sa tu žiť. Často to stadiaľto zaznieva a je to opäť jedna z tých možností, ak dokážeme lazníckej krajine pomôcť, dokážeme pomôcť mnohým ľuďom, ktorí sa nám odvďačia tým, že lazy, pre ktoré tiká o päť minút dvanásť, majú šancu ešte na záchranu, ale na to, aby sme to mohli naozaj tvrdiť s istotou, je potrebný tento zákon alebo, prosím, keď navrhneme lepší, zmeňme ho, ale na to je potrebná pomoc štátu. A ja verím, že sa jej lazníci aj vďaka nám, aj vďaka tomuto návrhu veľmi rýchlo dočkajú. Ďakujem pekne. To je toľko v úvodnom slove.

Ďakujem aj ja za uvedenie návrhu.

Teraz dávam slovo spravodajcovi určenému gestorským výborom, pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pánovi kolegovi Igorovi Hraškovi. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj za spravodajcu k návrhu zákona o podpore zachovania územia s rozptýleným osídlením a jeho obyvateľov (tlač 1532). Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.

Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.

Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem.

Nech sa tak stane, otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy písomne som dostal jednu prihlášku alebo meno Alojz Hlina. A potom bude nasledovať ešte ústna časť rozpravy. Takže prvým rečníkom v rozprave je pán poslanec Alojz Hlina. Nech sa páči.