51. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Aká môže byť dotácia, ja by som sa teda do budúcna, keby sme boli korektní v tom, čo som povedal alebo nepovedal, mohol začať rozprávať. Ale tu platí, oprav si svoj dom, hej, teda rekonštrukcia toho nejakého lazníckeho sídla alebo vidieckeho sídla, podpora hospodárenia. O tom môžeme rozprávať, ale nerozumiem, prečo je tam osobitná podpora obyvateľa lazov, ktorá je definovaná len málo, proste nie je nejako definovaná, nárokovateľná a dostane ju obyvateľ lazov alebo jeho dieťa maloleté. To nechápem.

A potom ešte v tej poslednej časti je napísané aj, keby nemal ten, kto má dať tie dotácie, peniaze, tak to nie je dôvod na to, aby ju nedal. A to mi príde sociologicky zvrátené, hej, že ten dáva dotáciu len za to, že niekto niekde je. Ale veď tam nie sú za trest, to nie je gulag, hej. Ale možno pre niekoho to je gulag. Ja neviem ale nemôžete dávať dotáciu proste len za to, že jedinou podmienkou je, že ste tam, hej. Čiže aj tak potom dajte návrh zákona o sídliskových tí, čo žijú na sídliskách, lebo tí tiež spomínajú tú podmienku, sú na sídliskách, je v tom niečo lepšie, niečo horšie. Ale, viete, keby niekto nútil tam bývať tých ľudí, hej. A za to im teda prispievame, že sme ich tam donútili byť. Ale ja neviem, či sú tam donútení byť. Tam sú ľudia, ktorí tam chcú bývať. Ja osobne tam raz budem bývať. A už sa na to chystám. Proste nikto ma nenúti, aby som tak urobil. A už vôbec nechcem, aby mi niekto za to dával dotáciu, že budem bývať na nejakej samote a usadlosti. A to je podľa mňa to mentálne naše nastavenie. Aj podľa mňa choroba tejto spoločnosti je, že tu my sme nastavení na nejakú dotáciu, ja som z toho chorý. Poviem otvorene, furt by niekto chcel len nejakú dotáciu. Ráno sa zobudím a pozriem, kde kto dá akú dotáciu? Naozaj poďme sa ráno zobudiť a povedať, čo môžete urobiť pre túto krajinu, a nie kde kto akú dotáciu sľúbi.

Tým sme ukončili písomnú časť rozpravy.

Teraz nasleduje ústna časť rozpravy. Pán navrhovateľ, nech sa páči, aj pán spravodajca zrejme Igor Hraško.

Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, no ono to už tak býva niekedy, keď chceme vždy vo všetkom nájsť nejakú chybu a dáme si to ako hlavný cieľ, že budeme ochotní vidieť teda ten povestný vlások, ale drobno voľáko nám to uniká. Tak sa stane nám to, čo sa stalo práve pánovi poslancovi Hlinovi tuná, lebo verím, že je na mnoho vecí odborník, a napokon verím aj tomu, že vie vystihnúť podstatu nejedného spoločenského problému. Len tentokrát sa, pán poslanec Hlina, obrovský mýliš a diktovala ti proste tá zlá vlastnosť v tebe. Všetci máme jin a jang, pričom ty rád chodíš do Číny. Teraz prevláda tá vlastnosť, to zlé hlinovské, ktoré si si mal radšej nejako utlmiť, pretože vypálil si teraz zase tú dobrú salvu, ale išla strašne mimo. Škoda, lebo my neraz deklarujeme, že sme ochotní veľmi pozorne počúvať a komunikovať. Nerob to. Alebo ak to budeš robiť, tak potom ti musím povedať to, čo som ti povedal už raz pri takejto príležitosti, keď si niečo spomínal niečo o podržtaškách, že to slušní chlapci z Oravy podľa mňa nerobia. A ak to urobia, tak nebudú až takí slušní. Ale to by som mohol ti to už odpustiť teraz a ísť vlastne k tej vecnej stránke toho, čo je, prosím pekne, kolegyne, kolegovia, podstata toho. A podstata tu je v tom, že pán kolega Hlina sa pomýlil práve v tom, že on to tak zobral, no však niekto býva na sídlisku, niekto býva na lazoch, niekto zase býva vo veľkom meste, niekto býva v malom meste.

Ak som povedal, že lazom bije na hodinkách historického času Slovenska tesne pred dvanástou hodinou, tak to je zdokumentované v tých desiatkach reakcií od pánov starostov. Jedna z otázok, ktorú sme im skoro pred rokom dali, bola otázka, koľkýchže ste to mali ľudí a koľkých máte dnes ľudí na lazoch. Tam na lazoch, kde bolo nie pred stáročiami, nie za našich starých otcov, ale za mojej mladosti 100 ľudí, dneska sú na tých lazoch dvaja a možno iba jeden. Takže nieže nám o niečo poklesli obyvatelia lazov a oni si tam žijú a voľajakí chlapci z Obyčajných ich idú dotovať. Ak im chceme pomôcť, tak šieste volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky je možno volebným obdobím posledným, v ktorom máme na to šancu, pretože keď svitne siedme volebné obdobie a budú z vás niektorí súčasťou tohto parlamentu, tak možno už tento zákon bude predkladaný úplne zbytočne, lebo, milý Lojzo Hlina, už ho nebudeš mať komu predkladať.

Takže keď hovoríme o tom, že tým ľuďom treba pomôcť, to nie je rozdávanie z rozkoše, to nie je kazenie charakterov dotácie, to je zrniečko, minimálna pomocná ruka, ktorú ešte môžeme dať týmto ľuďom na lazoch, na tých síce krásnych, ale naozaj ťažko skúšaných, na ktorých ťažko sa žije, lebo možnože máme rozdielne videnie, že vidíme len nejaké tie opravené pekné domce kdesi pod Poľanou, kde naozaj sa nájdu pekné miesta. Ale tie lazy, to nie je len Podpoľanie. A aj tam sa nájdu problémy. Ak máme na mysli, že chceme týmto ľuďom reálne ešte skúsiť pomôcť, tak sa môžeme baviť o tom, že to nenazveme dotácia. Tak to nazvime ďakovné za to, že, občan, tam ešte žiješ, alebo odpusť nám, že sme ti doteraz nepomohli. Aj takýto výraz môžeme pre to použiť, len, prosím pekne, netreba dehonestovať to, že navrhujeme, aby náš štát, ak si váži tieto vzácne oblasti, tým ľuďom skúsil pomôcť, nie kvôli tomu, aby oni tam v rozkoši mrhali nejakými peniazmi a robili za ne ktoviečo, ale aby sme ich mimoriadne sťažené životné a pracovné podmienky nejakým spôsobom čiastočne, určite nie v plnom rozsahu refundovali.

A to, čo si použil ako taký leitmotív, časť z toho si teraz dva-tri razy spomenul, že aký to je tam nezmysel, že je ten nárok aj vtedy, keď to nie je kryté, no to treba vnímať v tom komplexe. Tu hovoríme o obydlí, hovoríme o hospodárení a hovoríme vôbec o dotácii na hlavu, za to, že tam ten občan v tých sťažených podmienkach býva. Preto je tam tá veta, že naozaj sa môže stať, že štátny rozpočet možno v danom roku nebude mať možnosť povedať: „Vážený lazník, prispejem ti na kosačku alebo keď zrekonštruuješ svoje obydlie v duchu architektúry, tak ti na to prispejem.“ Totiž môže sa stať, že naozaj na to peniaze v danom roku nebudú. Ale nemôžeme povedať tomu lazníkovi: „Milý náš lazník, v roku 2017 na tých lazoch neži, lebo v tomto roku my jednoducho v štátnom rozpočte nedokážeme vykryť túto čiastku, tak buď taký dobrý, preskočme s tým do roku 2018.“ To znamená, to je logické vysvetlenie tvojho obrovského problému. Možno to treba preformulovať nejako lepšie, ale úmysel je tu opäť dobrý a ten bol dobrý pri komplet celom tomto zákone. A naozaj sme nikdy nesedeli pri žiadnom dlhšie ako pri tomto zákone, ale to nie je dôležité.

Takže preto je tam tá veta, že štát, ktorému nepredpisujeme koľko, možno aj 10 eur na hlavu by bola dotácia, nehovoríme to presne v zákone, nemôže povedať v konkrétnom roku, že: „Nie sú peniaze, tak nebude ani na teba, milý lazník.“ Na toho lazníka, ak ho tam chceme ako údržbára našej krajiny mať, peniaze byť musia, aj keď nebude na kosačky, aj keď nebude na domy.

Okrem toho ďakujem aj kolegovi Kadúcovi, že vo faktickej povedal to, čo som možno aj ja mal zdôrazniť, krajiny, hlavne tie vyspelé, hlavne tie, ktoré majú tiež samoty, pospomínané Fínsko, Švédsko, podporujú ľudí, ktorí žijú na samotách. A verabože to Fínsko a Švédsko, keď už je tam spomenuté, parlamentný inštitút nám dal k tomu podklady, nie sú možno ani tak hornaté a tak zaťažené. Tam skôr ako u nás je už otázka istej odlúčenosti od centier, keď tá mamina s tými deckami, keďže tam žije, chce zísť dole do doliny, musí do nej zísť, má naozaj problém sa dostať bezpečne dole do nej. Veď by tam chcel žiť, tak ako to povedal kolega Hlina. No veď svätá pravda je, naozaj sa títo lazníci môžu odtiaľ pobrať. Pobrali sa odtiaľ deväťdesiati zo sto, tak nech idú aj poslední piati, nech nám tá krajina zarastie komplet, nech tam tie naozaj prerastú šindľové strechy ich domov nové stromy, príroda si s tým poradí. Lúky, lazy a polia pred 500 rokmi tam neboli, nemusia tam byť ani o 100 rokov, príroda si to ozaj veľmi ľahko vyrieši, len, vážené kolegyne, kolegovia, my týmto zákonom sledujeme práve to, aby tam ten lazník chcel ostať, aby tam mama tomu malému decku nemusela povedať: „Vieš, už tu nemôžeme vydržať, ja to už jednoducho tu neutiahnem.“ Keď sa vzdajú toho svojho presvedčenia, že tá krajina je krajinou ich detstva a krajinou ich otcov a starých otcov, nuž pôjdu odtiaľ dole a nebudú pýtať žiadnu dotáciu, ale, možno sme sa vyjadrili nepresne, tak sa ospravedlňujem, náš zákon je presne preto, aby tí ľudia nemuseli odtiaľ schádzať, aby neboli zlezovia. Zlez, to je podpoliansky výraz, ten, čo zliezol odtiaľ do strediskových obcí, lebo možno tam sa to kdesi začalo, keď spomenuli sme zleza z Podpoľania, aj v nejakej piesni sa to spieva: „Zlezieš odtiaľ dole a budeš mať v strediskovej obci všetko.“ A práve preto to územie obsadili možnože chalupári. Už som im raz poďakoval, že je to lepšie, ako keby tam nebolo nič. Ale my sledujeme v tom slova zmysle pôvodných obyvateľov, ktorí dokázali v danej krajine hospodáriť, a teda ju aj udržiavať pre nás, a nielen chodiť tam na parádu na víkendy, ale tam aj hospodáriť.

Jedna z výhrad tu zaznela, že takých frajerov na džípoch, čo tam prídu, ktosi napočíta dosť. Hovorím o trvalom pobyte človeka, ktorý tam žije 20 rokov a už je zrejme starý, nemusí hospodáriť, a preto mu po dvadsaťročnom trvalom pobyte priznávame to právo, že je tým poberateľom dotácie, má nárok na tú podporu štátu. No a tým, čo tam nemajú tých 20 rokov za sebou, hovoríme o povinnosti hospodáriť aspoň na tých desiatich ároch. Možno tu to treba upraviť, pokiaľ ide o tie áre. Možno treba viac popísať tú činnosť, aby to možno nebolo zneužiteľné. Ale prečo si si toto, kolega Hlina, nevšimol, že my chceme pomôcť tej krajine? Neraz tu hovoríš o prírode, ale tentokrát naozaj nemáš preštudovanú laznícku krajinu. Asi si sa málo nachodil po lazoch. Ale prečo sa ja vlastne púšťam do debaty s tebou, nejde o to, čo si ty povedal, ide o to, čo tu zaznieva v diskusii. Treba to proste popísať jasne, tá krajina má svoje hodnoty a tie hodnoty udržiavajú ľudia, ktorí tam trvalo bývajú. A my tým ľuďom chceme naším návrhom pomôcť. A to je tá podstata, pričom ak sme sa dopustili chybičky v nejakej vete, ak sme čosi nevystihli, nuž opravíme to. Opravili sme tam už desiatky viet vďaka starostom. A ja z tohto miesta im ešte raz ďakujem, pretože takú diskusiu, akú sme mali s tými desiatkami obcí a s tými starostami (písomnú aj osobnú), sme nemali pri žiadnom zákone. Takže už len z toho titulu môžem povedať s plným presvedčením, že tentokrát si trúfame povedať, že sme trafili na rozdiel od niektorých vystúpení alebo od toho tvojho vystúpenia dobrým smerom. Toto je pravda, ktorú sme si nevymysleli na klube, to napísal život a my by sme životu na lazoch naším zákonom pomohli.

S faktickou na pána Mičovského, nech sa páči, Alojz Hlina.

Ďakujem pekne. Ja hrať nikdy nebudem túto hru, na nejakú falošnú jednotu niekoho s tým, že pre potreby budete ma skúšať, koľko som schopný vydržať. Prosím vás, varí sa tu guláš z mačiek a psov, prihodíte doň ešte žaby a chcete to ľuďom ponúkať ako delikatesu. Naozaj to sa nedá robiť. Už ako to má človek zvládnuť? Je jeden návrh obskúrnejší pomaly od druhého návrhu. Dovolil som si z nich k niektorému dať poznámku a už neviem čo hlinovské. Prosím vás pekne, však ste to sám teraz potvrdili, pán Mičovský, čiže aj keď na chleba nebude, pre lazníkov musí byť dotácia len preto, že existujú. Veď škodíte tým ľuďom. Naozaj sociologicky škodíte tým ľuďom. Čiže aj keď na chleba nebude, keď nič nebude, tak musíte poslať lazníkom dotácie na hlavu v sume 10 eur. A prečo to nie je 12 eur? Proste len pre korekciu uvediem, aby ste potom boli naozaj korektní do budúcna, ja nehovorím, že netreba hľadať mechanizmy, ak teraz už nejaké neexistujú, lebo dovolím si tvrdiť, že nejaké exitujú už aj teraz, ale ak neexistujú, tak poďme o tom rozprávať, že za to, že niekto urobí nejakú akciu, tak je možné o niečo požiadať. Ale za to, že niečo urobí, ale nielen za to, že je, bez akcie, bez ničoho, budeme ako v skanzene za ním chodiť. Čo mu budeme preplácať čistiareň, proste budú tam autobusy chodiť. Veď to je podľa mňa urážajúce voči tým ľuďom. Proste ja neviem, či vôbec tu boli niekedy niekde návrhy na dotáciu na hlavu. Tu aj keby na chleba nebolo, tak dotácia na hlavu musí byť, nie je podmienená ničím, len tým, že ste vy a vaše deti detto, ktoré teda zjedia iba polovicu, menej, čiže z tej dotácie nie 100 %, ale 50 %. To je podľa mňa, prepáčte, na úrovni fakt absurdnosti.

Budete reagovať? (Reakcia z pléna.) Nie.

Takže ďalším a posledným prihláseným rečníkom do ústnej časti rozpravy je Igor Hraško. Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Kolegyne, kolegovia, tak ako poznamenal kolega Mičovský, niekedy sa to nedá, keď sa rozpráva hluchý so slepým, niekedy to naozaj pripomína takýto dialóg.

Tu sa hovorí o tom, že niekto dostane dotáciu len za to, že je. Možno by to chcelo trošku preliezť viac ako Oravu a Stupavu a zavítať naozaj do lokalít, kde sa nachádza toto roztrúsené osídlenie. Pritom nehovorím len o malých obciach, lebo tu bola sťažnosť aj na to, že sú tam malí, veľkí, ako to teraz bude. No je to normálne. Aj Hriňová je mesto a má laznícky systém osídlenia. Chodievam tam dosť pravidelne za kamarátmi. A tí bývajú na lazoch. A niektorí starostovia však sami povedali: „Vieme, aké sú tam problémy v niektorých obciach.“ Prvý argument, ktorý tam bol, zoberme si dve rovnaké obce, ktoré majú 700 obyvateľov, z ktorých obec A má 700 obyvateľov, obec B má 700 obyvateľov, pričom obec A je tzv. koncentrovaným sídlom okolo nejakého centra a má na údržbu, povedzme, 5 kilometrov svojich vlastných ciest, obec B s tým istým počtom obyvateľov ale s tým, že má roztrúsený systém osídlenia, tak spravuje 60 kilometrov ciest. Základná matematika je jasná, 5 kilometrov je určite menej ako 60. Hádam to pochopí aj Lojzo Hlina . A myslím si, že na to netreba ani veľké prepočty. Na údržbu 5 kilometrov cesty určite stačí menej financií na to, aby sa cesta udržiavala v lete alebo teda v pojazdnom stave, ako v zime, keď tiež je potrebné aj z tých vzdialenejších území tohto osídlenia umožniť dopravu občanov danej obce alebo daného mesta kdekoľvek, za prácou, za nákupmi, za službami a tak ďalej, za vzdelaním. A myslím si, že toto nám je všetkým jasné, len kolegovi Hlinovi asi to nie je jasné. Takže, to sú tie dotácie, ktoré by mali ísť priamo pre obec alebo pre mesto. Starostovia to vítajú, pretože na tento typ údržby, opravy, rekonštrukcie nie sú v našom systéme žiadne dotácie. A keby boli, tak o to starostovia nežiadajú. Treba si do doštudovať, Lojzo Hlina, a treba sa ísť opýtať tých starostov, ako to je.
Ďalej sa hovorí o tom, že je to len dotácia pre nič za nič, lebo že tam niekto je. Dotácie, ako sme hovorili v tomto zákone, sú pre obec a potom sú tzv. na hlavu, čiže na obyvateľa, ktorý v tom lazníckom osídlení existuje. Sú aj tu rozdelené tie dotácie priamo za to, že tam ten dotyčný človek žije, alebo prežíva, by som to skôr tak nazval, a potom na to, aby si mohol v duchu určitých, povedzme, tradičných architektonických postupov mohol obnoviť svoje obydlie. Lojzo tu opäť spomínal dotačný systém ministerstva kultúry, mimochodom, Obnov si svoj dom. Ale odporúčam opäť doštudovať podmienky tohto grantového systému s tým, kto je tým oprávneným žiadateľom a za akých podmienok si o to môže žiadať a na čo si o to môže žiadať. Opäť, je to neznalosť. A potom sa tu rozprávajú všelijaké bludy. To je druhá vec. Keďže na takýto spôsob rekonštrukcie nie je dotačný systém, to už netreba ani študovať, už som to povedal, tak práve preto sme vyčlenili v rámci tohto návrhu zákona možnosť čerpať dotáciu na takéto obnovenie, nie na obnovenie honosnej vily, mramorové vykladanie a podobné záležitosti, ale na to obnovenie v duchu tradičnej ľudovej architektúry.

No k tej dotácii na hlavu, dotácii len preto, že ste. Ja na mieste Lojza Hlinu by som išiel za tými ľuďmi, ktorí bývajú na tých lazoch, a opýtal by som sa ich čo robili doteraz tých 20, 30, 40 rokov. Čo myslíš, Lojzo Hlina, čo robili tam doteraz tí ľudia? Nebolo to nič, vyvaľovali si pupky, pozerali na slniečko? Ja si myslím, že tí ľudia sa starali o tú krajinu. Tí ľudia sa starali doteraz o tú krajinu a my chceme, aby sa o tú krajinu aj starali ďalej. Takže to nie je zadarmo, to je vec, ktorú robili pre celú našu krajinu. Ako sa potom môže robiť rozvoj regiónov, rozvoj turistiky, cestovného ruchu, pokiaľ to tam bude zarastené burinami, drevinami náletovými a tak ďalej? O to sa tiež niekto musí starať. A tam sa práve starajú o to tí ľudia, ktorí tam žijú. Či chceš povedať, že na tom sídlisku tam tých náletových drevín je viacej, že tam treba viacej sa o to starať, aby tam tí dostali dotáciu? Takže to sú úplne trošku zvrátené zase myšlienkové pochody. Takže tí ľudia to neodstanú zadarmo, oni to dostanú aj za to, že sa tam o to starajú. A cieľom tohto návrhu zákona je to, aby sa primäli aj mladí ľudia nie sťahovať sa práve z toho vidieka do mesta, ale, opačne, aby sa nám mal o tú krajinu kto starať. Kedysi sa chodievalo pásavať na hole a podobne, dneska sa to už robiť nemôže, lebo niektoré lúky sa spásavať nesmú, nariadenia Európskej únie nám to neumožňujú, nemôžu sa ani poriadne kosiť. A tráva tam musí zostať. Čiže ten, kto chce brať dotácie len za to, že má buď v prenájme tie lúky, alebo vlastní tie lúky, tak ich berie, ale nestará sa veľmi o tú krajinu. Takže toto je dotácia, ktorá je smerovaná naozaj pre tých, ktorí nemajú veľké majetky, pre tých, ktorí okolo tých svojich domov a chalúp majú nejaké tie políčka, role, tam dokážu uživiť zopár toho hospodárskeho dobytka a dokážu sa starať o tú krajinu, aby tam naozaj neboli náletové dreviny, aby tam boli priechodné tieto veci. Za toto dostanú tú dotáciu a to nie je len tak, že ju dostanú. Ono je to taký príspevok, lebo je rozdiel, keď ja, povedzme, používam starú zatopenú sekeru a keď si môžem kúpiť možno niečo nové, možno nejaký krovinorez, čím to dokážem zveľadiť omnoho efektívnejšie lepšie, alebo si možno kúpim štiepkovačku, pričom potom môžem tú štiepku napchať do pece a spáliť v zimných mesiacoch. Aj na toto je určená tá dotácia, aby tí ľudia mohli to robiť efektívnejšie. A mnohí z nich, ktorých už aj kolega Mičovský spomínal, sú naozaj už v dôchodkovom veku a prežili si nejaké to svoje obdobie, už možno nestíhajú ani obhospodarovať to územie, ale snažia sa ešte ako-tak to robiť, možno tam chodia ich deti občas na návštevu, ktoré im pomôžu. Ale keď tam budú mať tú kosačku, tak aj ich deti možno si zajazdia na tej kosačke, nie, samozrejme, na nejakom veľkom traktore, ale na tej malej, na ktorej im to tam naokolo pokosia a zveľadia.
Takže odporúčam, keď sa chce niekto vyjadrovať k tomuto zákonu, aby si ho prečítal, naštudoval naozaj dostatočne.

A zopakujem to ešte raz. Tento zákon nebol vymýšľaný tu niekde od stola tak, že teraz o päť minút dvanásť sme si zmysleli, že, hop, ideme urobiť laznícky zákon. Tento laznícky zákon sa pripravuje už vyše roka. A komunikovalo sa o ňom so starostami a primátormi práve tých obcí a miest, ktorých by sa potenciálne týkal. Aj tu sa urobil konkrétny zoznam, ktorý sa urobil na základe praxe. Ono funguje tu Vidiecky parlament, funguje tu Slovenská agentúra životného prostredia, ktorá má súťaž „Dedina roka", ktorá sa zaoberá aj týmito obcami, lazníctvom, vidiekom a tak ďalej. Každý tam sa vyjadroval ku tomuto zákonu, pričom samotní starostovia mali pripomienky, ktoré potom fundovaní právnici zapracovali do novely zákona. To nie je tak, že Hraško si napísal zákon. Hraško nie je právnik, Hraško stavebný inžinier. Ale máme právnikov, ktorí to vedia, máme tie skúsenosti, pýtali sme sa ľudí, tak sa to robí väčšinou. A na základe spolupráce týchto starostov z tých obcí, ktoré sa vybrali, ktoré, a skutočne sme sa na tom zhodli, majú toto laznícke osídlenie, s právnikmi sa pripravil tento zákon, zákon, ktorý má pomáhať udržiavať našu krajinu práve v takomto type osídlenia.

Ako už bolo spomínané, ja to prirovnám možno ku kultúrnym pamiatkam. Kultúrne pamiatky máme na Slovensku. Z nich niektoré sú obnovené, niektoré sa len udržiavajú, pričom, žiaľ, veľa z nich nám aj chátra. A darmo sú v majetku niekoho. Z nich mnohé sú v majetku štátu, ale niektoré sú v majetku normálnych obyčajných bežných ľudí, len kvôli tomu, že ich zdedili po niekom. Bývajú tam celý život a o chvíľku im to padne na hlavu. Ale už sú v dôchodkovom veku a nedokážu si zarobiť na to, aby tú pamiatku sami obnovili. Nezaslúžia si takíto ľudia možno malú dotáciu na to, aby si zrekonštruovali svoj dom, svoju kultúrnu pamiatku tak, aby to vyzeralo ako kultúrna pamiatka? Jasné, dá da povedať, že: „Však to predajte.“ No, áno, predá to ten človek, ktorý tam celý život žil, ale kam potom pôjde. A skúste povedať niekomu, že sa má po sedemdesiatich rokoch vysťahovať zo svojho sídla: „Nepáči sa ti to, nevieš to zrekonštruovať, no tak choď preč.“ Ako by sa vám takýto človek poďakoval. asi by sa vám veľmi nepoďakoval.

A presne o tomto je aj náš laznícky zákon. My nepotrebujeme tu stavať niečo nové a dávať dotácie len tak. Tie dotácie sú na základe toho, že tam tí ľudia doteraz žili, existovali. A my chceme, aby tam aj existovali ďalej, aby sa tá krajina naozaj udržiavala, pretože je v záujme štátu, aby tá krajina fungovala a aby nám toto celé nezarástlo, nezaplienilo sa, aby sme mohli normálne fungovať a rozvíjať, povedzme, aj cestovný ruch a následne na to aj regionálny rozvoj. Tomu sa hovorí multiplikačný efekt, kolega, multiplikačný efekt, na základe ktorého budú profitovať aj ostatní, aj iní. A na toto slúžia dotácie, ktoré sú v súčasnom systéme aj z eurofondov, ale, žiaľ, na všetko nie sú, pretože operačné programy sú už nastavené nejakým spôsobom a na niektoré veci je možné požadovať dotáciu a na niektoré veci, žiaľ, ich možné požadovať nie je, lebo tak sú nastavené tie operačné programy a programy Európskej únie takisto. A na to, na čo sa nedá požadovať dotácia, tak je pripravený práve tento laznícky zákon, aby sa umožnilo dostávať dotáciu mestám, obciam aj jednotlivcom na to, kde doteraz nemajú nárok na dotáciu. Ďakujem.

To bol posledný rečník v ústnej časti rozpravy.

Týmto vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť k rozprave? (Reakcia navrhovateľa.) Očakával som to. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.

Milá pani Bystrianska z lazov Drahová, alebo pán Sliacky zo Sliackej Poľany a mnohí ďalší, už vás nie je veľa lazníkov, ale ešte nejaké torzo vás predsa existuje, nuž odpusťte nám, že sme celkom neporozumeli vášmu spôsobu života a že sme nie celkom možno vyhodnotili v tejto diskusii tú podstatu, ktorú žijete a ktorá nie je ľahká. Ďakujem vám, že žijete ešte na tých lazoch a tú krajinu zachovávate pre nás všetkých.

Rovnako ďakujeme aj, páni starostovia, je tých zhruba 30, aby som to neprehnal, starostiek a starostov, s ktorými sme komunikovali a u ktorých ste jednohlasne potvrdili, že pre prijatie takéhoto zákona je najvyšší čas.

Ďakujem aj vám, kolegyne, kolegovia, že vy ste sa započúvali do tohto návrhu, ktorý zaznieva prvýkrát v Národnej rade na tému lazov. A verím, že vďaka spoločnej podpore dokážeme zmeniť to hlavné, naše myslenie, naše myslenie, ktoré nemôže byť zviazané do obruky nejakých úzkych politických alebo rezortných, alebo predpisových reťazí a okov, ale musíme rozumieť krajine.

Ja ďakujem aj pánovi poslancovi Hubovi za jeho mnoho desaťročnú prácu, ktorú vložil do toho návrhu zákona. Nikto nespochybní toto, ani ten zoznam, ani tie potreby.

Takže je za čo poďakovať lazníkom, starostom i poslancom, ktorí sa zamysleli nad tou časťou slovenskej krajiny, ktorú nazývame novobanskými štáľami, myjavskými kopanicami, podpolianskymi lazmi, utekáčskymi kolešňami. Je to vzácna krajina a my sme jej povinní pomôcť. Verím, že aj prostredníctvom nášho návrhu zákona sa tak stane.

A ďakujem všetkým, ktorí do tvorby tohto zákona, ako aj do diskusie o ňom zasiahli.

Ďakujem pekne.

Pán spravodajca? (Reakcia spravodajcu.) Nech sa páči.