Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, vážené kolegyne, kolegovia, pán predkladateľ tu vo svojom úvodnom vystúpení sa snažil vytvoriť nejaký taký dojem, že za tento jeho návrh zákona v prvom čítaní zahlasovalo 150 poslancov, že sa všetci s tým stotožnili a posunuli ho do druhého čítania. Ale musím povedať, že tomu tak nie je. Ak si pozriete výpis hlasovania, ani ja som nehlasoval za tento návrh zákona, a zdôvodním to o chvíľu, a vystúpil som veľmi kriticky k tomuto návrhu zákona aj aj na ústavnoprávnom výbore.
Ja chápem, o čo pánovi poslancovi Hlinovi ide. A myslím si, že s tým zmyslom, ktorý pán navrhovateľ sleduje, sa nedá nesúhlasiť. Samozrejme, myslím si, že všetci sa stotožňujeme s tým, čo je jeho úmyslom a čo by chcel riešiť a čo by chcel vyriešiť.
Druhá vec je, čo sa navrhuje. Tento návrh však vôbec podľa môjho názoru nerieši tento problém. Aby sme si rozumeli, o čom sa bavíme, dovolím si zacitovať tento návrh, je to jeden odsek a dopĺňa sa tým § 85 zákona o priestupkoch, teda priestupkového zákona, ktorý sa všeobecne týka blokového konania, teda nielen opilcov na zástavkách, respektíve v Starom Meste alebo na vlakovej stanici, alebo niekde inde. Týka sa všeobecne blokového konania v priestupkovom konaní. No a ten návrh znie: „Ak páchateľ priestupku nezaplatí pokutu na mieste podľa odseku 3, má konajúci orgán právo páchateľovi priestupku odobrať akúkoľvek hnuteľnú vec vo vlastníctve páchateľa priestupku podľa vlastnej úvahy, a to až do okamihu zaplatenia pokuty, po ktorom je konajúci orgán povinný bez zbytočného odkladu vrátiť odobratú hnuteľnú vec páchateľovi priestupku. Odobratie veci nemožno vykonať, ak vec slúži alebo má slúžiť na zabezpečenie základných životných potrieb alebo ak je jej hodnota v nápadnom nepomere k povahe priestupku.“ Čiže netýka sa to len otázok verejného poriadku, ale týka sa to všeobecne blokového konania v priestupkovom konaní.
Samozrejme, dá sa súhlasiť s tým, čo sa píše v dôvodovej správe, že cieľom tejto navrhovanej právnej úpravy je najmä snaha zamedziť zneužívaniu uvedeného inštitútu, myslí sa tým blokové konanie, zo strany osôb, ktoré už v momente prevzatia bloku podľa uvedeného ustanovenia sú si vedomé, že nezaplatia udelenú pokutu. Ale, ako som povedal, nerieši to ten problém, ktorý má v úmysle navrhovateľ riešiť.
A teraz odôvodním ďalšie súvislosti s tým spojené.
Inštitút blokovej pokuty bol zavedený do právneho poriadku Slovenskej republiky práve preto, aby mal páchateľ priestupku, ak splní podmienky blokového konania, možnosť uloženú sankciu, teda zaplatenie finančnej pokuty, odložiť a zaplatiť v určenej lehote, teda zaplatiť ju dodatočne, ak nemá práve pri sebe dostatočné množstvo peňazí v hotovosti na to, aby ju mohol uhradiť. Návrh, ktorý predkladá pán predkladateľ Hlina, v zásade nahrádza blokové konanie určitým zabezpečovacím úkonom na zaplatenie takejto blokovej pokuty, ktorú teda nezaplatí páchateľ priestupku na mieste, teda úkonom smerujúcim k výkonu rozhodnutia. Z hľadiska práva ide o výkon rozhodnutia, ktorý však v právnom poriadku Slovenskej republiky nekorešponduje s predpismi, ktoré upravujú výkon rozhodnutia. Teda tu je prvý problém.
Na čo som poukazoval na ústavnoprávnom výbore, a prináleží mi to ako členovi ústavnoprávneho výboru, aby som na tieto okolnosti upozornil, to je Ústava Slovenskej republiky. Nemôžem súhlasiť s tým, čo povedal pán poslanec Osuský, že budeme tak narážať na právnikov. Pán poslanec, tým nenarážame na právnikov, ale na ústavu. Ústava Slovenskej republiky v čl. 20 ods. 4 a 5, najprv v odseku 4: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ Čiže akékoľvek obmedzenie vlastníckeho práva je možné vykonať len za primeranú náhradu. To hovorí ústava, to nehovorím ja. Spomínaný odsek 5 hovorí: „Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a súčasne ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných, pričom podmienky ustanoví zákon.“ Čiže, zase, nejde tu len o to, že tak možno obmedziť vlastnícke právo iba za účelom ochrany verejného poriadku, ale musí tam byť súčasne, že ten majetok je nadobudnutý nezákonným spôsobom. Čiže naša ústava nedovoľuje obmedzenie vlastníckeho práva z akéhokoľvek dôvodu a len tak. Ani za účelom len ochrany verejného poriadku to nie je možné. Ak by sme to chceli, tak nie som proti tomu ja, ale je proti tomu ústava, teda museli by sme zmeniť ústavu.
To sú základné limity, ktoré ja považujem za kľúčové a neprekonateľné v súčasnom stave legislatívneho procesu bez zmeny ústavy.
Okrem toho treba povedať, že tento návrh zákona naráža aj na ďalšie nevyriešené právne otázky, pri ktorých pán poslanec čakal s týmto návrhom zákona na vyjadrenie vlády, pretože bol tu prísľub, že aj príslušné ministerstvo sa tým bude zaoberať. A to stanovisko vlády je jednoznačné a jednoznačne zamietavé, aj z ďalších okolností, ktoré súvisia s týmto návrhom, kde teda je jednoznačne konštatované, a musím povedať, že sa s tým absolútne stotožňujem, že nie sú tu vyriešené ďalšie právne otázky.
Napríklad zisťovanie vlastníckeho práva. Dané orgány, ktoré ukladajú blokovú pokutu, a to nemusí byť len policajt, to môže byť aj obec, to môže byť aj hygienik, to môže byť aj nejaký iný orgán, ktorý je vymenovaný v priestupkovom zákone, ktorý môže ukladať pokutu v blokovom konaní podľa § 85, ktorý sa tu navrhuje novelizovať, by mali zisťovať vlastnícke právo k veci, ktorú chcú dočasne odňať. Akú kvalifikáciu majú tieto orgány a aké možnosti majú tieto orgány na mieste v blokovom konaní zistiť, či danú vec, ktorú chcú dočasne odňať, je alebo nie je vo vlastníctve toho-ktorého kontrolovaného subjektu. To je prvý právny problém.
Ďalší právny problém. Pán poslanec navrhuje, ako tie veci majú byť, by som citoval: „Ich hodnota nemá byť v nápadnom nepomere k povahe priestupku.“ Kto bude skúmať, či v nápadnom nepomere sú alebo nie sú. Bude to ten kontrolujúci subjekt? Vie on ohodnotiť cenovo danú vec? A čo bude v prípade, ak to neohodnotí správne, keď sa ten dotyčný subjekt proti tomu odvolá a bude sa súdiť? Kto bude potom znášať škodu? Bude ju znášať štát v prípade, že nesprávne posúdi hodnotu tej veci, resp. že to bude vec, ktorú nakoniec súd vyhodnotí tak, že to je základná životná potreba? Dokonca základné životné potreby nemáme nikde v právnom poriadku definované. Čo sú to základné životné potreby?
Ďalej, nie sú doriešené otázky skladovania tej veci. Kde sa tá vec bude skladovať, pretože sa má vrátiť okamžite, ako bude zaplatená tá pokuta? Čo sa stane v prípade, keď nebude zaplatená tá pokuta? Štát ju môže speňažiť, bude vypisovať nejaké ďalšie konanie, dražbu na predaj tej veci?
Čiže to sú ďalšie nevyjasnené otázky právne a ústavné, na ktoré naráža tento návrh a na základe ktorých som nepodporil tento návrh v prvom čítaní a nemôžem ho podporiť ani v druhom čítaní.
V teórii práva právna norma má byť určitá, jasná, zrozumiteľná, jednoznačná a ustálená z hľadiska pojmov. Ja sa obávam, že táto právna norma je veľmi neurčitá a nevykonateľná v praxi, pretože inak kontrolujúci orgán by nevedel, ako má postupovať.
A najmä, musím povedať, pokiaľ ide o imperatívnu normu verejného práva, sú tieto znaky obzvlášť dôležité a nie je možné ich len tak opomenúť vzhľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Čiže obávam sa, že takéto konanie by nebolo v medziach ústavy.
Tento návrh zákona neodporúčam prijať práve preto, že naráža na ústavné limity, aj keď tvrdím, že ten zámer, ktorý sleduje navrhovateľ, je správny, len tie prostriedky, ktoré zvolil, žiaľ, týmto návrhom zákona nebudú dosiahnuté a nevyriešia, ani ich teda nemôžeme prijať. Ďakujem pekne.