51. schôdza

Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tejto správe o hospodárení Národnej banky Slovenska. Budem stručný, pretože mám len jednu vec, ktorej sa chcem dnes venovať.
Hospodárenie inštitúcie je primárne o jej vstupoch a o jej výstupoch, teda čo za peniaze, ktoré dostáva alebo nejakým spôsobom získava alebo produkuje. O vstupoch, ktoré idú na financovanie Národnej banky, sme už v tomto parlamente niekoľkokrát hovorili aj pri predchádzajúcich správach, takže nebudem k tomu dnes sa vracať. Tá diskusia tu prebehla a nevnímam za ostatný rok nejakú dramatickú zmenu, prečo by sme tú diskusiu mali opäť obnovovať. Preto by som chcel využiť dnešnú príležitosť na to, aby sme trochu viac hovorili, alebo ja aby som trochu viac hovoril o výstupoch.
Národná banka za ostatných šesť, sedem rokov prekonala dramatickú zmenu v tom, že v dvoch stupňoch sa presúvajú do Frankfurtu dve jej najzásadnejšie právomoci. Jedna, ktorá sa presunula teda už prvým januárom 2009, a to je zodpovednosť za menovú politiku slovenskej koruny, ktorá vstupom do eura sa presunula teda do európskeho systému centrálnych bánk, a druhá, ktorá je nová, deje sa v podstate aj v súčasnosti, je zmena regulácie bánk, kde v rámci toho, že sa v rámci Európskej únie vytvorila tzv. banková únia, sa okrem iného dosť dohľad nad kľúčovými európskymi bankami presúva tiež do Frankfurtu, do Európskej centrálnej banky. Tu treba povedať, že Slovensko vzhľadom na to, že má jeden z najvyšších podielov zahraničného kapitálu v bankovom sektore v Európskej únii a vzhľadom na to, že tie banky, ktoré tu vlastnia naše domáce banky, sú väčšinou veľké európske skupiny alebo minimálne stredne veľké európske skupiny, tak aj dohľad nad týmito skupinami, vrátane ich dcér, ktoré sú na Slovensku, sa do veľkej miery presunuli do Bruselu, pardon, do Frankfurtu, čo neznamená, že Národná banka v bankovom dohľade stratila svoje právomoci. Jednak sú tu tie menšie banky, jednak aj vo vzťahu aj k tým domácim dcéram zostáva, zostávajú významné kompetencie. Len včera sme napríklad zaznamenali, že banková rada rozhodla o tom, ktoré banky budú tzv. lokálne systematicky dôležité. Takže z tohto pohľadu určité kľúčové právomoci sa presunuli smerom nahor. A, naopak, niektoré nové prichádzajú, napríklad dohľad nad nebankovým sektorom, ktorý bol nedávno prijatý, a kde Národná banka nadobudla nové kompetencie.
Čo však, a to je tá otázka, tá téma, o ktorej chcem hovoriť, čo však v práci a najmä vo vonkajšej práci, teda v tej, ktorú môžeme vnímať zvonku Národnej banky, mne osobne trochu chýba, na čo by som sa chcel dnes spýtať, je otázka tzv. štrukturálnych reforiem.
Štrukturálne reformy sú také kroky vlády a verejného sektora, ktoré zvyšujú potenciálny rast krajiny, ktoré zvyšujú to, aby sme sa, lepšie a rýchlejšie zvyšovala naša životná úroveň, aby klesala nezamestnanosť v tejto krajine a v konečnom dôsledku, aby sme mali aj lepšie hospodárenie verejných rozpočtov a nižšiu infláciu z dlhodobého hľadiska. Štrukturálne reformy sú niečo, čo priamo centrálna banka ani Európska centrálna banka, ani Národná banka Slovenska pred tým, než odovzdala svoju menovú politiku do Frankfurtu, nerobili. To je zodpovednosť primárne vlády a parlamentnej väčšiny a niektorých iných verejných inštitúcií. A centrálna banka môže zohrávať veľmi dôležitú úlohu a vlastne pomerne veľká časť európskej diskusie o európskej menovej únii v posledných rokoch sa práve vedie o štrukturálnych reformách, pretože práve v menovej únii, kde členské štáty stratia ten vankúš vlastnej menovej politiky, kde už nemôžu len tak devalvovať, tak dôležitosť štrukturálnych reforiem je kľúčová. A v situácii, v ktorej sa ocitli viaceré európske krajiny, dokonca aj fiškálnu politiku majú obmedzenú ako nástroj hospodárskej politiky, či už vplyvom pravidiel spoločných alebo aj vplyvom toho, že vysoká zadlženosť, deficit im neumožňujú ani v kríze dostatočne proticyklicky reagovať, tak v takej situácii dôležitosť štrukturálnych reforiem aj pre nás, spoločný úspech európsky, aj pre náš jednotlivý slovenský úspech, alebo úspech členskej krajiny, je aj pre zachovanie samotnej menovej únie je veľmi dôležitý.
Neprekvapí preto, že podľa štatistík tri štvrtiny brífingov guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho od jeho nástupu obsahovali nejaký element vyjadrovania sa k štrukturálnym reformám. Či už z hľadiska ich potreby, či už z hľadiska ich možných dôsledkov, alebo z hľadiska toho, čo sa deje v členských krajinách. Ak teda guvernér Európskej centrálnej banky tri štvrtiny svojich brífingov venoval buď úplne, alebo čiastočne, väčšinou čiastočne, otázke štrukturálnych reforiem, myslím, že je na mieste otázka, či aj slovenská Národná banka, teda Národná banka Slovenska, aby som bol presný, by nemohla využívať viac túto svoju verejnú kapacitu na to, aby tlačila na reformy, na reformy, ktoré zvýšia náš potencionálny rast, zvýšia náš, potenciálnu zamestnanosť a pomôžu poklesu nezamestnanosti aj z hľadiska hlavného cieľa Európskej centrálnej banky, teda aj Národnej banky Slovenska, ktorou je cenová stabilita.
Guvernér Draghi vysvetlil v pomerne slávnej prednáške, že štrukturálne reformy a cenová stabilita sú významne spojené. Sú spojené cez to, že neprítomnosť alebo slabý podiel štrukturálnych reforiem vedie aj k predĺženiu dĺžky recesií, čo má vplyv napríklad aj na infláciu, negatívnu, tlačí to na deflačný vývoj. Má to vplyv na nízky potenciál hospodárskeho rastu krajiny a má to potenciál na ekonomickú divergenciu, teda rozdielny vývoj v rámci jednotlivých krajín menovej únie, čo všetko zásadne ovplyvňuje schopnosť Európskej centrálnej banky napĺňať svoj mandát zabezpečiť v európskej menovej únii cenovú stabilitu.
Chcem sa preto pána guvernéra spýtať, aký je jeho pohľad na túto tému a možno aj v najbližšom roku, dvoch, ako vidí úlohu Národnej banky Slovenska z hľadiska nie teda realizácie, lebo to nie je, samozrejme, v mandáte Národnej banky, ale z hľadiska diskusie, pozorovaní a možno aj nejakej verejnej plnej podpory potreby štrukturálnych reforiem na Slovensku z hľadiska posilnenia hospodárskeho rastu a rastu zamestnanosti.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Uvažoval som prihlásiť sa do ústnej rozpravy, ale, ale pán Beblavý to poňal, ten svoj príhovor, tak ako má byť poňatý, to znamená s dôrazom na efektívnosť, ako výkon lomeno príkon, a teda nie len hovoriť o nákladoch, ale aj o výsledkoch.
V tejto súvislosti sa chcem opýtať pána guvernéra, ako uvažuje s nomináciou nového člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť? Dvadsiateho šiesteho. júna končí mandát pánovi Horváthovi, uznávanému ekonómovi, použijúc slová ministra financií, bol to taký nepolitický ježko v nohaviciach. Podľa mojich informácií je to, okrem toho, že je to teda expert, spoluautor vlastne dlhovej brzdy a súvisiacich analýz, tak je to človek, ktorý hodnotovo je ukotvený možno niekde od stredu doľava, čiže myslím si, že by mohol mať šance aj v parlamente následne.
Ďalej sa chcem opýtať na to, či Národná banka chystá zverejňovanie odhadov deficitov tak, ako to robí Európska centrálna banka. A potom možno, možno zaujíma ma aj názor Národnej banky ku kúpe dubiózneho majetku Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou a tiež komentár k tomu, že rastie expozícia bankového sektora na Cypre, a to je aktuálny trend a je aj aktuálny v súvislosti s tým, že máme problém so schránkovými firmami.
Ďakujem.

Aj, pán kolega, ste sa pýtali pána guvernéra na tému cenovej stability u nás. Mňa tiež niektoré veci zaujali a neviem, to nie je asi na samostatné vystúpenie k tomuto bodu, ale vo faktickej. Že napriek tomu, že je takmer nulová inflácia, ale zdá sa mi, že tie ceny napriek tomu rastú. Alebo teda nerozumiem úplne tomu, podrobne som to neskúmal, že čím to je, že proste ľudia pozorujú, že si za svoje výplaty, za svoje dôchodky môžu kúpiť stále menej. Nie je tajomstvom, alebo je to tajomstvo pre takmer všetkých Nemcov, ktorí navštívia Slovensko, tak pre nich je najväčším tajomstvom, ako dokáže slovenský dôchodca vyžiť zo svojho dôchodku alebo, alebo zamestnanec zo svojho platu. Dokonca už sa nám teda pomaly vysmievajú aj z okolitých krajín. V Poľsku na tom dokonca nový kandidát alebo jeden z kandidátov na prezidenta vyhral prezidentské voľby, že si urobil nákup do nákupného košíka na Orave a potom porovnal nakúpený ten istý tovar v Poľsku a ukazoval všetkým Poliakom vlastne, že teda s tým eurom to nie je až také víťazstvo. Čiže rád by som, keby ste sa aj k tomu pri svojom či záverečnom vystúpení alebo v rozprave vyjadril.

Ďakujem pekne. Ak som pochopil správne, vlastne faktické poznámky oboch pánov boli určené viac pánovi guvernérovi ako mne, takže nebudem sa pokúšať na ne odpovedať.
Tie otázky, ktoré položil pán Jurzyca, sú podľa mňa relevantné veľmi. Ja osobne sa priznám, že skôr som dúfal, že, alebo teda chcel som o nich diskutovať v tej časti v ďalšom bode, ktorý sa venuje finančnému sektoru, ale keďže si myslím, že máme tu už guvernéra na obidvoch bodoch, je to asi skôr na ňom, že v ktorej tej časti o tom bude hovoriť.
A pokiaľ ide o euro a cenovú stabilitu. Ja by som možno doplnil len to, že aj mňa by zaujímalo stanovisko Národnej banky Slovenska v tom, že aké sú s odstupom možno šiestich, piatich, šiestich rokov náklady a prínosy menovej únie pre Slovensko v porovnaní so susednými štátmi, lebo vidíme naozaj to, že aj v tej prvotnej kríze a niekedy aj dnes tieto štáty viac mohli používať menovú politiku na oslabenie svojej meny, čo má, čo oslabuje síce v niečom domácu kúpnu silu voči zahraničiu, ale zároveň to posilňuje exportnú schopnosť a znižuje to niektoré typy, niektoré typy cien. My tým, že sa, participujeme na, zjednodušene povedané, tvrdšej mene, tak to má aj svoje výhody, aj nevýhody. A moja otázka možno je, že či Národná banka nejakým spôsobom aj dlhodobo toto sleduje alebo už to považuje za natoľko vyriešenú otázku, že nemá zmysel sa k nej vracať.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pani podpredsedníčka, dovolím si zareagovať. Mohol by som stručne, že tie veci, o ktorých sa tu hovorilo, nesúvisia s predkladanou správou, ale neurobím to, budem o nich hovoriť, pretože súvisia s našou prácou a toto je priestor, kedy naozaj na pléne je možné otvárať tieto veci. A myslím, že je to primeraná vec, ako o týchto veciach diskutovať, pretože iný typ správ do parlamentu jednoducho nepredkladáme. Čiže to pokladám za legitímny dôvod, aby sme otvárali aj veci, ktoré nie sú súčasťou týchto dvoch správ.
Pokiaľ ide o, začnem, ako to do radu išlo, pán Beblavý, presun právomocí a nové kompetencie. To je fajn, ale presun právomocí neznamená menej roboty. Často to znamená dokonca viac roboty. Takže pokiaľ ide o trebárs bankový dohľad, ten výkon, dohľad na diaľku, zber údajov, to všetko zostáva tuná. S tým rozdielom, že okrem toho, že sme to robili dovtedy v slovenčine, musíme to robiť aj v angličtine. Príprava rozhodnutí, pokiaľ z dohľadu nejaké vyplývajú alebo z inej činnosti, všetku prípravu rozhodnutí, ktoré potom prijíma európska banka, robíme my. Opäť máme s tým viac roboty a nákladov, lebo to musíme pripraviť aj v angličtine, aby sa to mohlo v Európskej centrálnej banke posúdiť a prípadne prijať.
Ďalej sme súčasťou tímov, ktoré robia dohľad na mieste, kde sme museli dvanásť ľudí vyčleniť, ktorí sú súčasťou tých tímov. Čiže dvanásť ľudí robí pre Európsku centrálnu banku a koluje po Európe a tým pádom nerobia pre nás, hoci sú v našom stave. To je jednoducho fakt.
Ďalej pokiaľ ide o nové činnosti, tak aj ochrana spotrebiteľa, aj licencovanie a potom následne dohľad doteraz tzv. nelicencovaných subjektov naozaj si vyžaduje vstup nových pracovníkov. Robíme tam seriózny výber tých pracovníkov a potrebujeme to urobiť tak, aby sme od jesene zvládli, keď bude ukončené licencovanie, začiatok konkrétneho dohľadu a vydanie licencií.
Toto sú veci, ktoré majú dve stránky. Takže nie je to len kompetencia, ale je to aj výkon tej kompetencie, ktorá je naďalej do veľkej miery decentralizovaná, alebo decentralizovaný je ten výkon kompetencie.
Pokiaľ ide o štrukturálne reformy a verejný sektor, je tam Janka Kováčová, ktorá môže potvrdiť, že na každej tlačovke na to upozorňujeme aj my. Tlačovky mávame raz štvrťročne a pravidelne v tlačovke upozorňujeme na to, že je potrebné robiť štrukturálne reformy, hlavne pokiaľ ide o oblasť zamestnanosti, ktorej podstata je štrukturálna, nie konjunkturálna, nie cyklická. Čiže to je pravidelný záver. Neviem, čo viac môžeme v tom urobiť. Keď máme nejaké konferencie, ktoré pravidelne organizujeme, tak isto sa venujeme aj tejto oblasti.
Pokiaľ ide o to, čo hovorí pán Draghi, za ECB máme zásadu, ktorá sa primárne dodržiava, že jedna banka – jeden hlas, a ten hlas je hlas pána Draghiho. Nie je problém opakovať to u nás, replikovať, ale plne súhlasíme s tým, že ani kvantitatívne uvoľňovanie by nemalo byť dôvodom na úľavu nejakú alebo spomalenie štrukturálnych problémov a štrukturálnych reforiem. Čiže to je opäť fakt, s ktorým pracujeme a ktorý nemám problém ani rozporovať, ani nič. Čiže opäť aj na tejto tlačovke, ktorú budeme mať po budúcej bankovej rade, určite zdôrazníme aj potrebu štrukturálnych reforiem, hlavne v oblasti zamestnanosti.
Druhá vec, ktorá tam nesporne je, to možno na inú debatu, nie sem, je totálne asymetrická štruktúra slovenskej ekonomiky, ktorá je tak zraniteľná, sme to videli v roku 2009, keď sme v prvom kvartáli išli niekde k 8 % mínus v hospodárskom raste. Čiže je to zraniteľné. Zatiaľ to funguje, ale z hľadiska dlhodobého by som sa nespoliehal na tento typ štruktúry ekonomiky. To, že nemusia byť spaľovacie autá večne na trhu, a je otázka, či tieto fabriky sú prerobiteľné, trebárs na iný typ áut, trebárs na autá, ktoré budú na báze, čo ja viem, dusíka alebo, pardon, vodíka, alebo hybridné autá a podobne. Takže je to otázka, ale opäť je to otázka, ktorú Národná banka asi ťažko vie nejakým spôsobom vyriešiť, ale uvedomujeme si to a hovoríme o tom, že tá ekonomika z dlhodobého hľadiska nemá dobrú štruktúru. A čím skôr sa začnú tieto štrukturálne veci robiť, tým budú lacnejšie. Pretože čím neskôr sa začnú, tým bude problém väčší aj náklady na jeho riešenie. Dokonca si nemyslím, že len proporcionálne a dokonca neproporcionálne významnejšie budú rásť. Takže to je jednoducho fakt, na ktorý upozorňujeme pravidelne a budeme v tom určite pokračovať.
Pokiaľ ide o dôraz na efektívnosť. Pán Jurzyca, hneď prvá otázka – nominácia člena Rady. Neviem, ako súvisí s našou efektívnosťou, ale dobre (vyslovené s pobavením). Pokiaľ ide o nomináciu člena Rady, mám mesiac po ukončení funkčného obdobia pána Horvátha na to, aby som predložil do Národnej rady návrh. Návrh samozrejme zodpovedne zvažujem a exkluzivitu na oboznámenie sa s návrhom má pán predseda Národnej rady pán Pellegrini. Čiže pokiaľ budem mať návrh, ktorý doteraz nemám, tak oslovím pána Pellegriniho a prediskutujem s ním ten návrh a oficiálne ho predložím. Na druhej strane si treba uvedomiť jednu vec. Nerád by som išiel s návrhom, ktorý neprejde v Národnej rade. Čiže do 83 rátať viem aj ja. Čiže musí to byť návrh, ktorý je prijateľný pre širšie spektrum. Budem sa o taký návrh snažiť, ale na druhej strane priechodný. Pretože myslím si, že nepriechodný návrh predloženia takéhoto niečoho je reputačné riziko hlavne pre toho, koho by som predložil, ale určite aj pre mňa. Čiže je to veľmi náročná vec, možno aj preto, že tá doba je taká, aká je, že je predvolebná, že ste tu mali nejakú voľbu prednedávnom. Je to veľmi zložitá, komplikovaná vec, ale treba trpezlivosť, rokovať a pokúsiť sa nájsť určitý reálny kompromis, ktorý bude priechodný v Národnej rade a zároveň bude prijateľný pre ďalšie fungovanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.
Ďalej, zverejňovanie odhadov deficitu. My tieto veci nerobievame. Centrálne banky to väčšinou na národnej úrovni nerobia. Pokiaľ ide o deficit, my sa tým samozrejme zaoberáme vždycky, keď máme predikčný materiál, ale nedávame tieto výstupy potom na tlačovej konferencii a v podkladoch. Nie je problém začať o tom diskusie. Otázka, aký by to malo, musíme si my v banke, samozrejme, zvážiť zmysel. Vy určite viete, aký by to malo pre vás zmysel, inak by ste to nepoložili, pán poslanec (vyslovené s pobavením).
Potom kúpa dubiózneho majetku. Máte nového šéfa NKÚ. Nech sa na to pozrie, to fakt neni je naša robota. Nehnevajte sa, ale dubiózny majetok v záručnej banke? Záručnú banku vnímame ako subjekt, ktorý ako celok má byť stabilný. Pokiaľ sa tam dejú nejaké veci, ktoré neohrozujú stabilitu celku ako takého, je to buď vec NKÚ, vec orgánov činných v trestnom konaní alebo iných nejakých orgánov, ale určite nie Národnej banky. Čiže k tomu naozaj neviem, ako by sme sa mali vyjadriť. Nemáme žiadne oficiálne, ani neni dôvod, aby sme mali oficiálne informácie o týchto veciach.
Pokiaľ ide o expozíciu bankového sektora na Cypre. Komplikovaná odpoveď je z jedného dôvodu, že individuálne údaje jednotlivých bánk by sa nemali verejne uvádzať. Myslím, že som tým povedal dosť. Čiže nie je to problém sektora. Je to problém jednej banky. A analyzujme tento problém. Jednu dohliadku sme tam už ukončili a druhá dohliadka momentálne prebieha v tejto banke, ktorú nemôžem menovať, aj keď každý viete, o čo ide. Robíme tam opatrenia, ktoré môžeme robiť, ale opäť pokiaľ nie je ohrozená stabilita bankového sektora ako celku, tak z hľadiska platných zákonov my nevieme hociktorej banke zakázať robiť nejakú činnosť. Pokiaľ nie je ohrozená zase jej podstata a pokiaľ má dostatok kapitálu a spĺňa regulačné kritériá, opäť do jednotlivých operácií my hovoriť nevieme. Napriek tomu to konzultujeme a snažíme sa dohodnúť opatrenia, aby sa tieto veci, jednak aby sme vedeli, o čo tam presne ide, lebo je viac dôvodov, prečo to môže byť. Nemusia to byť len schránkové firmy. Môžu to byť schránkové firmy, možno je to revolving niečoho, nevieme. To sa snažíme zistiť, aby sme vedeli, na to slúži ten dohľad. A snažíme sa v rámci tých morálnych, slušných možností, ktoré máme, lebo regulátorne momentálne to nespĺňa kritériá na to, aby sme regulátorne zasiahli, ani pre banku ako individuálny subjekt a už vôbec nie pre trh ako celok. Takže snažíme sa aspoň týmto spôsobom dosiahnuť niečo v tej banke, aby sa zmenil tento postoj.
Ale je fakt, že také niečo tam je. Máme tuším aj v správe, ktorá bude mať tlačovú konferenciu dneska po obede s pánom Dvořáčkom, niečo k tomu.. Čiže to bude lepšie fórum o týchto veciach diskutovať. Tam tie údaje budú. Včera sme to mali na bankovej rade. Predpokladám, že vo verejnej časti je graf expozícia Cyprus s tým, že nie je uvedené, že je to banka, ale celý bankový sektor, ale myslím, že to je viac-menej všetko, čo sa dá k tomu teraz povedať. A tiež sme s tým neni samozrejme spokojní. To je pochopiteľné.
Pokiaľ ide o, k poznámke pána Brocku, tam bola cenová stabilita, nulová inflácia a ceny rastu. Tuná je jeden psychologický jav, ktorý je bežne v literatúre popísaný, že iná je inflácia, ktorú my vieme vyhodnotiť, pretože my máme nejaký spotrebný kôš, z ktorého nám vyjde to číslo, a iné je vnímanie inflácie trebárs obyvateľstvom. Lebo v tom spotrebnom koši má niečo nejakú váhu, ale obyvateľstvo je práve koncentrované na to, čo u nás má váhu, poviem teraz úplne napríklad 20 %, obyvateľstvo to vníma 80- alebo 100-percentne. Čiže to vnímanie toho rastu cien môže byť, v tom parametri môže byť rast iný ako blízky nule, ale celkove rastie podľa koša, ktorý musíme dodržiavať pri výpočte inflácie, a nerobíme to my, ale Štatistický úrad. Tá inflácia je taká, aká je. S tým štatisticky neurobíme nič. My sme len prijímateľ tej informácie aj štruktúry a pracujeme s tým potom ďalej. Ale to vnímanie chápem, že môže byť úplne iné, pretože ako sa voľakedy hovorilo, keď sa zníži cena lokomotívy a zvýši sa cena chleba, no tak človek vníma len to zvýšenie. Ale to je už ako aforizmus. Takže nie je to o štruktúre ako takej. Takže ten ťahúň, ktorý u nás v tom koši, keď už predsa len ešte poviem jednu poznámku, je, sú ceny energie a tie naozaj ťahajú tú infláciu dlhodobejšie tam, kde tá inflácia je.
Pokiaľ ide o Poľsko, Slovensko. Veľký rozdiel je v štruktúre ekonomiky Poľska a Slovenska. My sme najotvorenejšia ekonomika možno v celej Európe a Poľsko je jedna z najuzavretejších ekonomík. Náš hrubý domáci produkt je viac ako 90 % tvorený hlavne zahraničnými investíciami, ktoré sú na Slovensku. V Poľsku je to úplne naopak. Tam je veľa tvorené domácimi subjektami, ktoré sú poľské subjekty. To je ale tradičné v Poľsku. Podobne majú trošku inú štruktúru aj iné, aj keď nie až tak rozdielnu, ekonomiky, trebárs aj česká ekonomika je viac uzavretejšia ako slovenská. Čiže kľúčové, čo bolo pri rozhodovaní prijať – neprijať euro, bolo, my sme korunou vedeli ovplyvniť ani nie 10 % ekonomiky. Nemalo zmysel sa hrať na nejakých veľkých tvorcov menových politík, pretože tie menové politiky jednoducho už nefungovali. Eurom vieme ovplyvniť, aj keď nepriamo, oveľa viac.
Na druhej strane je pravda, že Európska centrálna banka vie dať len jednu základnú úrokovú sadzbu, nevie dať 19 úrokových sadzieb, ani 2 úrokové sadzby pre Juh a pre Sever zvlášť. To je zase nevýhoda toho, čo tu je. A tá úroková sadzba nemôže vždy podporovať práve to, čo chce niektorý konkrétny štát. U nás momentálne politika Európskej centrálnej banky je pre Slovensko priaznivá a hlavne tým, že kurz eura je tam, kde je, že sa pohybuje, teraz fluktuje medzi 1,1 - 1,11 niekde tam fluktuje teraz chvíľu. Bol aj pod 1, 1,10, pardon, 1,1, to som myslel 1,10. Predtým sme mali ten kurz niekde úplne inde, keďže sme hlavne exportne orientovaná ekonomika, určite je to pre nás výhoda a prejavuje sa to potom v rastoch HDP, ktoré sú na Slovensku jedny z najvyšších nielen v eurozóne, ale aj v Európskej únii.
Čiže euro pre Slovensko z pohľadu Národnej banky aj s porovnaním s Poľskom je jednoznačne prínos a je výhodné.
Pokiaľ ide o to, či náklady, výnosy, atď., sledujeme. Pokiaľ ide o ten prvý efekt, ktorý bol pri zavedení eura, ten už prestal pôsobiť, takže ten sme vyhodnotili svojho času. Ale máme pravidelné správy o konvergencii, ktoré zverejňujeme, a kde v správach o konvergencii, ktorá sa raz ročne schvaľuje v bankovej rade, sa veľmi podrobne venujeme aj tomuto problému. To je jeden z kľúčových problémov tejto správy, kde vlastne Slovensko je, pokiaľ ide o euro a ako to ďalej, pokiaľ ide o využívanie eura, efektívnosť eura, prínosy, zápory eura, ako to vlastne je. Čiže venuje sa tomu veľmi intenzívne náš výskumný odbor, ale hlavne útvar, ktorý sa venuje, poviem to teraz obsahovo nie názvom, menovej politike.
Takže snáď som reagoval na všetky pripomienky. Keď nie, tak ešte dá sa, keďže to boli väčšinou k druhej správe, k tomu vrátiť. Takže moc som si nepomohol (vyslovené s pobavením).
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Takže, vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, budem sa venovať najprv externému a potom internému prostrediu. To externé bude samozrejme stručnejšie, ale musím o ňom hovoriť, pretože  veľmi významne vplýva na slovenskú ekonomiku.
Pokiaľ ide o externé prostredie, tak zaznamenali sme v poslednom období konečne viaceré pozitívne trendy. Na druhej strane treba povedať, že ekonomika eurozóny rástla zásluhou konečnej spotreby domácností a zlepšovania sa na situácie na trhu práce. Negatívnym trendom bol jednoznačne dezinflačný trend, ako aj klesajúce inflačné očakávania. Na tento vývoj reagovala Európska centrálna banka viacerými krokmi. Posledný, ktorý sa dostal do reálneho života v marci 2015, bol ten nákup štátnych dlhopisov. Nie sú to len štátne dlhopisy, ale väčšina sú tam štátne dlhopisy, lebo nakupujeme dlhopisy aj tzv. supranacionálnych inštitúcií, ako je napríklad Európska investičná banka a niektoré ďalšie inštitúcie.
Hoci je ekonomický rast eurozóny pozitívnou správou z hľadiska finančnej stability, viaceré riziká zostali prítomné. Oživenie rastu zatiaľ nie je dostatočne robustné a nie je zrejmé, aký je potenciál toho rastu ku konsolidácii verejných financií hlavne viacerých zadlžených krajín eurozóny. Negatívny faktor vo finančnej stabilite je aj hrozba návratu dlhovej krízy. Jednak sú to udalosti v Grécku a potom geopolitické napätie, ktoré súvisí s vývojom na Ukrajine a aj s vývojom vo Veľkej Británii, kde si nemyslím, že diskusie o referende, o vystúpenie a podobne sú priam stabilizačné prvky, pokiaľ ide ekonomiku eurozóny. Aj keď Británia v eurozóne nie je, ale je to významná, silná ekonomika, silný partner, čiže potrebujeme to sledovať. Ako ste si všimli, Bank of England, či to bol náhodný únik alebo cieľavedomý únik, ale potom aj oficiálne priznala, že pracujú na možných dopadoch vystúpenia Británie z eurozóny na ekonomiku Británie.
Pokiaľ ide o interné faktory, čiže prejdem na rast  slovenskej ekonomiky, takže bol nielen vyšší ako rast v eurozóne, ale aj vyrovnanejší ako rast v eurozóne. Na Slovensku bola tak isto hlavným zdrojom ekonomického rastu konečná spotreba domácností. Zvýšenie hrubého domáceho produktu so sebou prinieslo zlepšenie na trhu práce, čo možno považovať za jednoznačne pozitívnu správu pre finančnú stabilitu. Slovenská ekonomika však naďalej ostáva významným spôsobom závislá na ďalšom vývoji v eurozóne.
V bankovom sektore pokračovali viaceré trendy z minulých rokov. Medziročné tempo rastu úverov retailu dosiahlo v decembri 2014 najvyššiu úroveň od vypuknutia finančnej krízy. Medziročný rast spotrebiteľských úverov dosiahol 20 %, čím potvrdil tretí rok najrýchlejšieho rastu v eurozóne. Úvery na bývanie mali rast 13,5 %, čo je opäť jedno z najvyšších čísel v Európskej únii. Významne sa na tom podieľali hypotekárne úvery, najmä bonifikované úvery, ktorých úročenie je prakticky nulové. Pri úveroch na bývanie pokles priemerných úrokových sadzieb na historické minimum zvyšoval motiváciu refinancovania existujúcich úverov vo väčšine prípadov s určitým navýšením istiny. Bezprecedentný rast dlhov domácností sa zatiaľ neprejavil na cenách nehnuteľností.
Počas roka 2014 sa zrýchľoval, bohužiaľ, aj rast objemu zlyhaných úverov domácností. Hoci kvalita portfólia a úverov domácností zatiaľ ostala stabilná, najmä vďaka robustnému rastu nových úverov, ktoré vzhľadom na hodnotenie zlyhaných úverov, kde musí uplynúť nejaký čas, aby tak boli vyhodnotené, ešte nemali kedy do tej kategórie, samozrejme, prísť. Čiže štatisticky nové úvery dočasne zlepšujú kvalitatívny pohľad na úverové portfólio. Ale na druhej strane musím povedať, že z hľadiska rizika je pozitívne, že fixácie úrokových sadzieb sa posunuli vyššie a priemerná výška zabezpečenia úverov vzrástla.
V súvislosti s niektorými ďalšími rizikami vydala na jeseň 2014 Národná banka Slovenska preventívne odporúčanie k rizikám, spojeným s vývojom na trhu retailových úverov. V úverovaní podnikov možno pozitívne hodnotiť oživovanie dopytu. Zároveň na konci roka nastalo prvé, aj keď mierne, uvoľnenie úverových štandardov od roku 2010. Medziročný rast úverov podnikov bol vďaka tomu počas roka 2014 v priemere kladný, čo je citeľné zlepšenie oproti výrazne zápornému vývoju v predchádzajúcom roku. Na druhej strane pretrvávali rozdiely vo výkonnosti jednotlivých odvetví a exportná výkonnosť naďalej stagnovala. V objeme zlyhaných úverov v podnikovej sfére neboli zaznamenané žiadne významnejšie nové trendy, čiže sa to ani nezhoršovalo, ani nezlepšovalo.
Z ostatných trendov by som spomenul najmä pokles podielu investícií do domácich štátnych dlhopisov v bankovom sektore a nárast vystavenia citlivosti sektorného trhového rizika vplyvom rastu úverov domácnostiam. Som sa viac-menej o tom zmienil. Naďalej zostáva prítomné aj riziko koncentrácie vystavenia sa voči vybraným klientom a vlastným finančným skupinám. Hoci pretrvávajúci rast retailových úverov významne prospel tvorbe zisku, tento efekt bol kompenzovaný predovšetkým poklesom ich výnosnosti a zvýšením nákladov na kreditné riziko, na prevádzku a na odvody. Výsledkom je, že zisk bankového sektora sa medziročne nezmenil.
Z hľadiska stability bankového sektora je dôležité, že úroveň primeranosti vlastných zdrojov zostala na vysokej úrovni. V poistnom sektore zisk narástol o 13,3 percenta. Technické životné poistenie alebo technické poistenie v životnom poistení, čo je správne, zaznamenalo mierny pokles, ktorý súvisel s poklesom novej produkcie, poklesom poistného, ale aj s odkupmi. V neživotnom poistení pretrváva komplikovaná situácia pri poistení áut, v ktorom náklady prevyšujú príjmy.
Poistný sektor bol aj naďalej vystavený prostrediu klesajúcich úrokových sadzieb a nízkych úrokových výnosov, ktoré z toho vyplývajú. V starobnom dôchodkovom sporení vzrástol počet sporiteľov len v rizikovejších fondoch. Po výraznom náraste durácie dlhopisov v roku 2013 sa už v aktuálnom sledovanom období úroková citlivosť dlhových nástrojov neprehlbovala a ostala na konštantnej úrovni. Priemerné nominálne výkonnosti dôchodkových fondov patrili k najvyšším v histórii systému, čo v ešte väčšej miere platilo pre reálne zhodnotenie. Ziskovosť v dôchodcovských správcovských spoločnostiach medziročne vzrástla trojnásobne a to predovšetkým zásluhou zvýšených výnosov do odplát za zhodnotenie majetku v dôchodkovom fonde. V sektore doplnkového dôchodkového sporenia nedošlo k zmenám v štruktúre zatriedenia aktív. Priemerná medziročná výkonnosť doplnkových dôchodkových fondov dosiahla viac ako dvojnásobok oproti roku 2013.
Na druhej strane znižovanie poplatkov za správu majetku vo fondoch znamenalo tretinový pokles ziskovosti doplnkových dôchodkových spoločností. Väčšina prírastku vo fondoch kolektívneho investovania za rok 2014 bola koncentrovaná v tuzemských podielových fondoch. Najväčší prílev prostriedkov zaznamenali zmiešané a po nich, s malým odstupom, dlhopisové podielové fondy. Aj naďalej smerovali do podielových fondov najmä voľné prostriedky zo sektora domácností. Vo všetkých kategóriách podielových fondov, s výnimkou akciových, sa podarilo docieliť vyššiu výkonnosť ako v roku 2013. Stúpajúci objem spravovaného majetku sa tiež pozitívne podpísal pod nárast ziskovosti.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán guvernér, dovoľte mi, prosím, ako určenej spravodajkyni výboru predniesť správu Výboru Národnej rady pre financie a rozpočet o výsledku prerokovania Správy o stave a vývoji finančného trhu za rok 2014. Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2014 pridelil predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 1508 zo dňa 20. apríla 2015 na prerokovanie výboru pre financie a rozpočet do 4. mája 2015. Správa bola predložená podľa § 1 ods. 3 písm. i) zákona Národnej rady č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom v znení neskorších predpisov. Ako gestorský výbor určil výbor pre financie a rozpočet, ktorý pripraví správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Výsledok rokovania vo výbore. Uvedenú správu prerokoval výbor pre financie a rozpočet a prijal k nej uznesenie č. 407 zo dňa 28. apríla 2015. Uvedený výbor predloženú správu zároveň vzal na vedomie a odporučil Národnej rade Správu o stave a vývoji finančného trhu za rok 2014 vziať na vedomie. Zo strany výboru ani poslancov neboli predložené žiadne stanoviská alebo pripomienky. Gestorský výbor schválil uvedenú správu uznesením č. 415 zo dňa 5. mája 2015. Určil ma za spravodajkyňu výboru. Výbor ma poveril predniesť správu výboru na schôdzi Národnej rady. Zároveň odporučil Národnej rade podľa § 26 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vysloviť súhlas, aby guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch správu uviedol a mohol vystúpiť v rozprave na schôdzi Národnej rady. Návrh uznesenia Národnej rady je prílohou tejto správy.
Ďakujem.
Pani podpredsedníčka, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán guvernér, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vo vzťahu k správe o stave finančného sektora vystúpiť k trom podľa môjho názoru závažným bodom. Dva z nich tu už boli čerstvejšie otvorené v predchádzajúcom bode a ďakujem pánovi guvernérovi, že na ne reagoval, a myslím, lebo myslím, že tým naozaj umožnil možno plnšiu a kvalifikovanejšiu diskusiu, ako keby sme keby sme začali až teraz. Takže, takže chcem mu za to poďakovať.
Ale teraz dovoľte mi k trom bodom vystúpiť. Prvý sa týka otázky ziskovosti bánk a hypoték, druhý sa týka schránok a Cypru a tej jednej banky, ktorú pán guvernér nechcel menovať, a tretí sa týka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky a zmeny zákona o bankovom odvode.
Začnem ziskovosťou bánk. Ziskovosť bánk na Slovensku podľa oficiálne zverejnených údajov je naďalej mimoriadne vysoká, čo z môjho pohľadu je problém. A je to problém preto, že táto ziskovosť podľa názoru odborníkov vyplýva nie z nadštandardnej miery inovatívnosti a z nadštandardnej miery kvality služieb, ale z nedostatočnej konkurencie a čiastočne, a k tomu sa dostanem, aj možno regulačných otázok. Za posledné roky sa nám podarila jedna vec, ktorá znateľne zvýšila súťaž v jednej oblasti, a to sú úvery na bývanie, teda hypotéky a ostatné úvery na bývanie, kde vďaka možnosti preniesť si bez poplatku hypotéku o úvere na bývanie v čase fixácie do inej banky sme spolu samozrejme so znižovaním celkových úverových sadzieb v eurozóne zásadne znížili úrokové sadzby pri úveroch na bývanie pre dlžníkov. Pokiaľ som videl analýzy aj z pera analytikov Národnej banky, tak možnosť prenosu úveru zadarmo v čase fixácie tiež prispela k tomuto zníženiu a tak vlastne, keď to tak môžem ľudovo povedať, preniesla určitú časť tuku od bánk k dlžníkom, občanom Slovenska, ktorí si požičiavajú na svoje bývanie.
Bohužiaľ, však musím povedať, že je to zatiaľ jediný takýto významnejší krok, ktorý sa za posledný 5 až 6 rokov podarilo realizovať. Ja som veľmi rád, že sme k tomu mohli prispieť a že tento krok, ktorý začal ešte za predchádzajúceho parlamentu, sa potom podarilo dotiahnuť aj za tohto parlamentu.
Čo ma však už tak neteší, a to teraz nie je kritika guvernéra, je, že sa nepodarilo tento krok nasledovať aj v oblasti vkladov. Tí z vás, ktorí sa tejto téme venujú, je to téma, ktorá pre peňaženky ľudí je mimoriadne závažná, aj keď je technicky zložitá a možno nie tak sexi, tak ministerstvo financií navrhlo a potom aj v spolupráci so mnou sme ten návrh nejak dopracovávali, aby si ľudia mohli preniesť účty v bankách do iných bánk zadarmo aj spolu so všetkými platobnými príkazmi, priamymi platbami, inkasami a ostatnými faktormi tak, aby rovnako ako pri prenose telefónneho čísla medzi operátormi to išlo nekomplikovane. Lebo ten dôvod, prečo to dnes ľudia nerobia, nie sú ani tak tie priame finančné náklady, ale všetky tie nepriame náklady, ktoré súvisia s tým, že ak si chcete preniesť bankový účet, musíte si nanovo nastaviť všetky svoje platby a zároveň musíte všetkých ľudí, ktorí povedzme vám posielajú napríklad platby alebo ktorí inkasujú z vášho účtu trvalo, musíte všetky z nich kontaktovať a informovať o tom, že už máte nový účet. To väčšine sporiteľov za tie úspory nestojí, a preto aj pohyb medzi bankami v tomto je minimálny.
Preto tu padol návrh, ktorý ja som veľmi podporoval, aby sporitelia si mohli takýto účet preniesť komplet so všetkým a aby nemuseli tým pádom byť ako väzňami svojej banky. Dokonca ten návrh bol taký, aby si mohli tento účet preniesť aj v rámci celej tzv. Single Euro Payments Area, čo je jednotný eurozónový priestor na platby, ktorý sa vytvoril, tak aby vlastne mohli ľudia mať účty aj v bankách na Morave, Rakúsku, Maďarsku, kdekoľvek, kde chcú, čím by sa súťaž o sporiteľa zásadne zvýšila na Slovensku a ten "oligo" do slovenských bánk by bol značne oslabený.
Na tomto sme síce s ministerstvom financií našli vecnú zhodu a ministerstvo financií potom s odkazom na pripravovanú európsku smernicu zastavilo celý proces a za viac ako, myslím, že už je to rok a pol, odvtedy sa nič neudialo. Takže musím konštatovať, že na jednej strane je tu rétorická vojna s bankami a na druhej strane vysoká ziskovosť bánk pokračuje. Jediné zásadné opatrenie, ktoré ju obmedzilo v prospech spotrebiteľov, bolo možnosť prenosu hypoték, ktorá sa do veľkej miery prijala už za predchádzajúceho parlamentu a v tomto parlamente sa len doladilo, a v tomto parlamente sa neprijalo zatiaľ, už teda vzhľadom na časové obdobie je dosť pravdepodobné, že sa neprijme ďalšie možné opatrenie, ktoré tomu mohlo pomôcť.
Toto všetko, aby som teda to povedal jasne, nie je zodpovednosť Národnej banky, lebo legislatíva v tejto oblasti je spolutvorená s ministerstvom financií a ministerstvo financií má primárnu zodpovednosť za tvorbu legislatívy. A čo už je trošku zodpovedné, ale nie trošku, ale už je zodpovednosťou Národnej banky, a to už téma, ktorú by som chcel dnes otvoriť s pánom guvernérom, je otázka regulácie hypoték. Lebo ako som spomenul, hypotéky, a teraz budem používať hypotéky v ľudovom slova zmysle, ktoré zvlášť pokrývajú ostatné úvery na bývanie, zabezpečenie nehnuteľnosťou, ktoré zo zákonného hľadiska nie sú hypotékou, ale ľudia ich tak nazývajú a ktoré dnes tvoria drvivú väčšinu úverov na bývanie, tak hypotéky sú, tá oblasť je, ako som zdôraznil, sa podarilo ich zásadne zlacniť aj vplyvom znižovania úrokových sadzieb v eurozóne, ale aj vplyvom zvýšenej konkurencie a posilnenia práv spotrebiteľa. Národná banka však začala argumentovať a upozorňovať na to, že určitý podiel týchto hypoték je vo výške 90 a viac percent hodnoty nehnuteľnosti, dokonca až 100 % hodnoty nehnuteľnosti. To znamená, že ak si kupujete povedzme byť za milión eur, no to si asi nikto na Slovensku, okrem pár ľudí, nekupuje, ale povedzme reálnejší možno za 100-tisíc eur, tak vám banka požičia celú tú sumu, alebo takmer celú tú sumu. Národná banka upozorňovala na to, že takéto pôžičky majú väčšiu mieru rizika, najmä ak sa rozšíria v systéme, pretože takéto pôžičky znamenajú, že v prípade napríklad oslabenia hospodárskeho rastu, alebo nejakého prasknutia nejakej cenovej bubliny, hodnota nehnuteľností môže byť nižšia ako hodnota úveru, schopnosť splácať sa je tým pádom ohrozená, aj zdravie bankového sektora je tým ohrozené. A upozorňovala na to, že prítomnosť takýchto, nazvime ich jednoduchšie, stopercentných alebo takmer stopercentných hypoték aj v krajinách, ktoré mali následne hypotekárnu krízu a realitnú krízu, bola nie, často nie nevýznamná. Z tohto pohľadu Národná banka, a ja to plne chápem, sa postavila za to, aby sa podiel takýchto hypoték obmedzil a začala v tomto smere vydávať určité regulatívy.
Problém, ktorý však nastal, aspoň z toho, ako ho ja vnímam a chcem sa spýtať pána guvernéra, ako ho vníma on, je, že tieto kroky neviedli k obmedzeniu takýchto hypoték, ale len ich k zdraženiu a zvyšovaniu ziskovej marže bánk. Aby som vysvetlil zjednodušene, čo sa deje, je, že ak predtým ste mohli dostať úver na bývanie povedzme v 10-percentnej hodnote nehnuteľnosti, ktorú ste si išli kúpiť, a dostali ste to za výhodnú hypotekárnu sadzbu, lebo hypotekárne úvery, keďže sú založené nehnuteľnosťou, sú najlacnejšie zo spotrebiteľských úverov, tak ste povedzme dostali 100 % na ten svoj stotisícový byt za, dneska sú to niekde 2,5 – 3 percenta. Po tom, čo Národná banka začala tlačiť na tie banky, nedávali 100-percentné hypotéky, dokonca ani o niečo nižšie, tak čo sa stalo, bolo, že banky to využili na to, aby dali ako hypotéku v rozsahu povedzme nižšom, povedzme 70 % hodnoty nehnuteľnosti. Potiaľ by to bolo v súlade s tým, čo asi aj Národná banka chcela z hľadiska obmedzenia rizík. Mohli by sme argumentovať, že to obmedzí prístupnosť bývania pre určité skupiny obyvateľstva, ale v mene obmedzenia rizík pre bankový finančný sektor a určitej bubliny, to je také ťažké rozhodovanie, ktoré politici musia robiť o tom, že ako tie riziká vážia.
Čo sa však stalo, aspoň podľa informácií, ktoré sa začali verejne zjavovať, je, že banky ale tým ľuďom stále poskytnú 100-percentné financovanie, len tých ďalších 20 – 30 % im poskytnú tzv. spotrebný úver, ktorý je oveľa drahší. To znamená, výsledok je ten, že daný človek má stále 100-percentný úver na tú nehnuteľnosť, to je povedzme 70% zabezpečených tou nehnuteľnosťou. To znamená, riziká pre finančný sektor, napríklad prasknutia bubliny hospodárskeho sporenia, sa nijako neznížili, ale ten konečný úver je významne drahší, lebo úroková sadzba tej spotrebiteľskej časti je významne vyššia. Z tohto hľadiska, ak je to tak, tak sa tá regulácia Národnej banky stala skôr spôsobom, akým sa banky mohli skoordinovať a skartelizovať v tejto oblasti a vlastne vytlačiť vyššie svoje marže v tejto oblasti úverovania bývania, ktoré sa im začali vplyvom súťaže stláčať.
Ak je to tak, tak by som ten výsledok nepovažoval za, priznám sa, za veľmi vhodný, ale očakával by som zásah Národnej banky buď v tom zmysle, že následne naozaj obmedzí takéto úverovanie, ak teda považuje za zásadné, aby naozaj nešli banky do rizikovejšieho úverovania bývania, alebo to uvoľní tak, aby, ak už to úverovanie má byť, nech teda neprináša vysoké úrokové sadzby a neprináša nadštandardné zisky bankám, ale lacnejšie financovanie spotrebiteľom, ktoré samozrejme v konečnom dôsledku znamená aj to, že si viac spotrebiteľov môže dovoliť bývanie zabezpečiť. To je prvý bod.
Druhý bod, ktorému sa chcem venovať, sa týka, a ten už tu bol spomínaný, schránkovým firmám a Cypru. Dovoľte mi začať trošku všeobecnejšie. Právny poriadok aj v mnohých oblastiach súkromného sektora obsahuje reguláciu, ako sa má niekto chovať voči tzv. spriazneným osobám. Niekde sa to volá spriaznené osoby, niekde blízke osoby, niekde sa to volá nejaký osobitný subjekt, ale vždy tá myšlienka je tá istá, že ak máme aj v súkromnom sektore nejaký regulovaný proces, ktorý ukladá nejaké práva a povinnosti, tak v okamihu, keby to mohol ten majiteľ obísť cez nejaké nastrčené osoby, tak celá tá regulácia stráca zmysel. V tejto snemovni sme sa tým zaoberali už pri konkurze vo Váhostave, kde Váhostav, kde bolo podozrenie a je podozrenie, že cez spriaznené firmy, schránkové firmy s neidentifikovaným vlastníctvom, sa obchádzalo konkurzné právo. Ale niečo podobné platí aj vo vzťahu k bankovníctvu. Aj zákon o bankách, ale aj ďalšie regulatívy sa pomerne prísne pozerajú na obchody banky so spriaznenými osobami, čo je samozrejme nevyhnutné a veľmi dobré, pretože banka ja založená na tom, že drvivú väčšinu svojich peňazí berie od vonkajších spotrebiteľov, vkladateľov, ten, kto jej požičia, a potom ich požičiava niekomu ďalšiemu. Ak by bolo možné bez verejnej kontroly, regulačnej kontroly požičiavať v podstate sám sebe, svojej vlastnej skupine, tak každá oligarchická skupina, každá priemyselná skupina si založí vlastnú banku, zozbiera peniaze od obyvateľstva, ktoré sú navyše poistené zo spoločného Fondu ochrany vkladov, a potom si ich v podstate sama sebe požičia a financuje z nich svoj rozvoj. Toto však nie je to, čo chceme, a práve preto požičiavanie samému sebe, alebo spriazneným osobám je pomerne prísne regulované aj zákonom, aj ďalšími regulačnými aktmi.
Takéto zákony, regulačné akty sú však len tak dobré, ako je ich vymáhateľnosť. A schránkové firmy sú aj v tomto prípade nástrojom, ako zničiť vymáhateľnosť takýchto ustanovení. Lebo ak banka požičia schránkovej firme na Cypre, o ktorej oficiálne nikto nevie, kto ju vlastní, tak v tej chvíli ani banka samotná nemusí vedieť, alebo sa aspoň môže tváriť, že nevie, že je to spriaznená osoba. Preto z pohľadu regulátora, teraz sa obraciam na Národnú banku Slovenska, úvery voči osobám s neznámym, s nejasným vlastníctvom musia byť vnímané ako veľmi rizikové a musia byť veľmi tvrdo strážené regulátorom, lebo v opačnom prípade im celý ten regulačný rámec padá.
A vy, pán guvernér, ste nechceli pomenovať tú banku, ja ju pomenujem, pretože poviem len verejne známe fakty. Poštová banka je banka, ktorá má 566 mil. eur vlastného imaniu ku koncu minulého roku. To znamená, jej kapitálový vankúš je pol miliarda eur, to sú peniaze, ktoré pasujú aj podľa účtovníctva, sú buď pôvodne vložené akcionármi alebo ponechané zo zisku a z výnosov. Úvery Poštovej banky voči Cypru, voči cyperskému subjektu sú 549 mil. eur ku koncu minulého roka. To znamená, Poštová banka prakticky tú istú sumu, ktorá je v nej naskladaná od akcionárov a zo zisku a zo všetkého, má požičané na Cyprus. Zároveň Poštová banka uvádza, že voči spriazneným osobám, mimo oficiálnych akcionárov, ktorým je J&T, Istrokapitál, má úver vo výške asi 52-tisíc eur. To znamená, v zásade môžem povedať zjednodušene, že nulové. To znamená, že Poštová banka tvrdí, že tieto úvery na Cyprus nie sú voči spriazneným osobám s jej akcionármi. Ja samozrejme neviem dokázať, či to tak je, alebo to tak nie je, nie je to ani moja úloha, ale myslím, že táto situácia zavdáva veľký dôvod na osobitný dohľadový režim centrálnej banky voči tak citlivej veci, ako sú schránkové firmy na Cypre a úverová expozícia voči nim.
Ja teraz, už to bolo tu aj povedané, ale aby som bol férový aj ja, ja teraz nechcem predstierať, že Národná banka v tomto spí a my ju tu teraz zobúdzame. Chcem oceniť, že Národná banka na ten problém upozornila z hľadiska bankového sektora ako celku už v svojich komentároch predtým. A ako aj pán guvernér uviedol v tej predchádzajúcej reakcii, robia aj dohliadky. To znamená, že aby teraz nevznikol chybný dojem, že je tu nulová aktivita, na ktorú my teraz musíme upozorňovať. Napriek tomu vzhľadom na závažnosť tejto témy by som chcel požiadať pána guvernéra ešte o dodatočné stanovisko k tomu, či vníma riziko vo vzťahu k schránkovým firmám, firmám s nejasným vlastníctvom a či si napríklad myslí, že dnešný legislatívny rámec je pre Národnú banku dostatočný na to, aby jej umožnil toto všetko vyriešiť? Takže možno viac systémová otázka, pán guvernér, než aby som samozrejme riešil v parlamente vašu dohliadku voči konkrétnej banke, ktorá je vo vašej kompetencii.
No a tretí bod sa týka Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, kde vládna väčšina využila kauzu Váhostav na to, aby v podstate otvorila možnosť využiť bankový odvod, využiť naakumulované peniaze vo Fonde ochrany vkladov, viac ako pol miliardy eur v podstate na čokoľvek, na čo sa vláda rozhodne. A zároveň rozhodla o tom, že Slovenská záručná a rozvojová banka ako štátna banka bude odkupovať pohľadávky veriteľov voči Váhostavu za netrhových podmienok. Pán guvernér, vy ste hovorili v predchádzajúcom bode, že pokiaľ sa tam nedeje niečo systémovo ohrozujúce tú banku a bankový sektor, tak vy to nemáte prečo riešiť. Aspoň tak som pochopil a počul vaše vysvetlenie. Ja rozumiem vašim slovám, ale myslím si, že proaktívnejší prístup centrálnej banky v tejto veci je dôležitý minimálne z dvoch, možno až troch dôvodov, ktoré sa pokúsim uviesť.
Prvý ten dôvod je, že pokiaľ začnem Slovenskou záručnou a rozvojovou bankou, je, že my na Slovensku máme veľmi jasnú historickú skúsenosť so štátnymi bankami, so štátom vlastnenými bankami. A to je historická skúsenosť, ktorá je nielen slovenská, ale hovorme o Slovensku. A najdrahšia operácia v histórii nezávislého Slovenska bolo vyčistenie štátom vlastnených bánk po tom, čo v nich zostalo, najmä po vláde Vladimíra Mečiara. Nič, ani tie balíčky, o ktorých sa tu dneska hovorí, sa ani nepribližujú tomu, čo to stálo občanov tejto krajiny, vyčistiť banky po tom, čo v nich politicky dosadení manažéri urobili za prvých desať rokov tranzície. Keby sme to mali urobiť znovu, tak prestrelíme všetky dlhové brzdy a máme zásadný problém. Jedno pozitívum tohto vývoja však bolo, že hoci dve štátne banky pokračovali aj po procese očistenia privatizácie veľkých komerčných bánk, a je to Slovenská záručná a rozvojová banka a Eximbanka, tak tieto banky boli veľmi konzervatívne a opatrné z hľadiska ich manažmentu. A z hľadiska ich rizík, naozaj aj pre nich samých, pre verejné financie, pre bankový sektor dlhodobo neboli. Takže v tom zmysle rozumiem vášmu výroku. Ak však sa dnes začala otvárať Pandorina skrinka toho, že tieto banky na základe priamych politických príkazov začnú robiť netrhové operácie, to znamená, niečo, čo by za normálnych okolností nespravila žiadna banka, vrátane štátom vlastnenej, tak otvárame obrovskú Pandorinu skrinku toho, že o päť, sedem, desať, dvanásť rokov sa môžme znovu dostať do tejto situácie.
Predseda vlády, nikto menší než predseda vlády, už spomenul, čo všetko si vie predstaviť, že sa bude ďalej diať s touto bankou a s týmito peniazmi. Od odkupovania akcií rôznych podnikov, cez ďalšie investičné operácie. Za tých okolností sa priznám, že bez toho, aby Národná banka vstupovala do politiky, tak si myslím, že z jej úlohy toho, kto naozaj má na Slovensku garantovať cenovú stabilitu, ktorá nakoniec je ovplyvnená výrazne aj fiškálnou stabilitou, ako vieme, mala minimálne vyjadriť to, že aj štátom vlastnené banky by mali principiálne fungovať na komerčnej báze. To znamená, mali by robiť operácie, ktoré majú pre ne, ako je nastavený rámec, komerčný zmysel. Ak majú robiť iné operácie, tak majú ich robiť ako agent štátu, ktorému ten štát na to poskytne prostriedky a za ktoré ten štát preberie aj zodpovednosť a ktoré sú tak jasne aj v účtovníctve štátu od začiatku podchytené. Lebo ak existuje nejaké lákadlo, prečo používať štátom vlastnené banky najmä v dnešnej dobe na financovanie rôznych programov, tak je to toto. Pokiaľ vie takáto banka úspešne predstierať voči Eurostatu napríklad, že ide o komerčné operácie, alebo minimálne, že ako celok funguje komerčne, tak je možné poskytnúť neskutočné množstvo peňazí na neskutočné množstvo aktivít bez toho, aby sa to započítavalo do verejných financií. Tým pádom je tam obrovské lákadlo, keď sa raz tá Pandorina skrinka otvorí, strašnú kopu fajn vecí začať financovať cez štátnu banku. Len o päť, sedem, desať, dvanásť rokov veľa z toho všetci potom zaplatíme a zaplatíme to násobne, pretože zaplatíme nie len dobré rozhodnutia robené cez štátnu banku, ale aj veľa nerozumných rozhodnutí, prípadne veľa korupčných rozhodnutí
To je jeden dôvod, prečo by som očakával, že samozrejme nie mojím jazykom a nie týmto spôsobom, ale spôsobom, ktorý je náležitý centrálnej banke, že predsa len to jasné stanovisko k expanzii úloh štátom vlastnenej a politicky riadenej banky v ekonomike, bude k nej centrálna banka zaujímať určité stanovisko. Hovorím inou formuláciou, iným spôsobom, ale predsa len si myslím, že by to bolo na mieste.
Druhý ten dôvod je ten, že naozaj hovoríme o takzvanom bankovom odvode a Fonde na ochranu vkladov, čo je niečo, čo nielen podľa zmluvných záväzkov Slovenska má v tom svoje slovo aj Európska centrálna banka, ale opäť aj z hľadiska fungovania bankového sektora, je veľmi dôležité, ako tento fond funguje, ako je legislatívne upravený. A poviem to veľmi jednoducho. Keď sme v tomto parlamente prijali v decembri uznesenie o protischránkovom zákone, kde mal vzniknúť register, a teda on aj vznikne, register takzvaných konečných užívateľov výhod, a v tom uznesení to smerovalo k tomu, aby Národná banka takýto register spravovala, tak Národná banka bojovala ako lev, aby to tak nebolo. Bola ochotná vyvinúť nebývalú aktivitu, aby toto nebolo. A ja teraz nechcem sa k tomu ani vracať, ani polemizovať o tom, či to mala byť Národná banka alebo nemala byť, lebo to asi naozaj dneska už nemá význam riešiť, ale chcem povedať, že Národná banka nebojovala ako lev, nebojovala vôbec, keď parlamentná väčšina zrazu rozhodla, že pol miliardy eur z Fondu ochrany vkladov na sanáciu bankového sektora v prípade potreby sa môže použiť v podstate na čokoľvek, na čo si to vládna väčšina raz zmyslí. A to, musím sa opäť priznať a opäť nečakám, že týmto jazykom a týmto spôsobom, ale toto by mala centrálna banka ako gestor aj cenovej stability, ale aj gestor bankového dohľadu a stability finančného sektora k tomu niečo povedať.
Takže toto sú tri veci, ktoré som chcel k predkladanej správe povedať. Myslím si, že vo všetkých troch prípadoch sú to témy, ktoré sú buď zásadné pre ľudí alebo pre verejné financie alebo pre oboje, a sú to témy, ku ktorým hlas centrálnej banky, ale aj tam, kde má samozrejme kompetencie, praktický zásah centrálnej banky, by boli veľmi, veľmi dôležité, a preto som aj zvedavý, pán guvernér, na vaše názory v týchto oblastiach.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len pri jednej veci sa pristavím. Spomínala sa tu Poštová banka. Nás ešte vyjde draho táto banka. Viete, slušné banky si spravia prepážkových zamestnancov, zamestnajú ich, dajú im tisíc, tisíc dvesto euro v čistom, alebo proste tak si myslím, že sa to nejak pohybuje. Táto banka si spravila prepážkových zamestnancov z poštárok, chúďatok. Za 400 euro chodia z jedného konca dediny po druhý koniec. A to boli prepážkoví zamestnanci Poštovej banky. Štát platil prepážkových zamestnancov Poštovej banky. Štát platí kancelárie, pobočky, štát platí všetko tejto banke a napriek tomu môj odhad je, že nás ešte vyjde draho.
A chcem upozorniť na jednu vec. Táto banka spravuje aj dôchodkový fond. Takže aby, aby sme ešte v jeden moment neboli prekvapení, že sa tvárime, nevidím, nepočujem, toto je moc veľké, moc silné, tvárim sa, že nevidím, nepočujem. Aby nás to ešte nevyšlo veľmi draho.
Ďakujem.

Ďakujem vám, pán poslanec Beblavý, za profesionálne prednesený príspevok. Dotkli ste sa viacerých otázok v štruktúre bodov, na ktoré ste sa zamerali, či už je to ziskovosť z bánk alebo aj schránkové firmy.
Ja by som chcela len doplniť tú vašu poznámku k tomu nárastu ziskovosti bánk, poukazujúc na to, že v spotrebiteľskej verejnosti čoraz viac sa prejavuje nespokojnosť s výškou poplatkov za rôzne administratívne operácie alebo aj transakcie, ktoré sú uskutočňované. Napríklad len taká otázka spoplatňovania vydávaných potvrdení. Jednoduchý úkon, administratívny úkon a stiahnutý poplatok päť euro. V tejto správe, ktorú pripravil pán Makúch, som nevidela nijaký príspevok o tom, že či v tomto smere sa pripravuje vzhľadom na spoločenskú objednávku, pripravujú nejaké opatrenia za účelom zníženia výšky poplatkov.
A druhá vec ochrana vkladov. Upozornili ste aj na tento problém. Pán guvernér vie o jednom spotrebiteľskom podnete, kde istému spotrebiteľovi boli odcudzené finančné prostriedky vo veľkej výške. Napriek tomu, že orgány činné v trestnom konaní našli páchateľa, tento klient banky, konkrétne spomeniem, UniCredit banky, do dnešného dňa nie je odškodnený. Nevieme nájsť riešenie. Ja by som sa chcela opýtať, aké opatrenia prijíma Národná banka Slovenska za týmto účelom, aby sa takáto situácia nie že len vyriešila, ale aj do budúcna neopakovala. Je to veľmi smutné konštatovanie, že, zvýrazňujúc posilňovanie finančného spotrebiteľa na trhu aj kompetencie bánk, tu dnes máme takýto nevyriešený prípad.
Ďakujem.