Pekný podvečer prajem. Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážení občania, už pán poslanec Huba povedal to podstatné, teda k tomu pozmeňujúcemu návrhu poviem len tie základné veci, ktoré mňa viedli k tomu, aby som na ňom s radosťou a aj s istým aj nadšením spolupracoval, lebo je to naozaj pozmeňujúci návrh dobrý.
Možno ešte poviem tak na úvod, keď sa povie osveta, kultúra, viete, čo sa mi vybaví? Vybaví sa mi niečo z môjho detstva, čo mi dnes chýba na železničných staniciach. Sú to kultúrne strediská. Vždy keď čakám na vlak a rozmýšľam, kde sa tam posadím na chvíľočku, pričom lavíc nieto, tak si spomeniem na železničné stanice svojho detstva, kde boli kultúrne strediská úplne bežnou vecou. A zrejme patria beznádejne minulosti. Napriek tomu si myslím, že to neboli zlé zariadenia. Ale, dobre, nesúvisí to s touto témou, ale to evokuje to.
Čo sa týka samotného zákona, ja ho vítam. Naozaj niet čo vytýkať tej podstate, tej snahe ministerstva integrovať rôzne rozdrobené zoskupenia, nie s tým, že by sa im mali odpíliť nejaké kompetencie, ale s tým, že by sa im malo pomôcť a mala sprehľadniť ich činnosť, akurát tu existuje tá istá tematická, dokonca až fyzikálna nevyváženosť, na jednej strane veľký apel, správny apel na regionálne kultúrno-osvetové aktivity a na druhej strane hneď dôvetok v tých istých riadkoch, cesta ku hviezdam. Sú tam spomínané planetáriá a hvezdárne. Je to správne, nespochybňujem ani túto druhú stranu tej istej nerovnováhy. Len niečo mi medzi tým malým regiónom a veľkými hviezdami chýba. A to je práve to, čo tu rozprával pán kolega poslanec profesor Huba, že zabudli sme trocha, pán minister, v tomto zákone na niečo, čo je nevyhnutnou súčasťou kultúry a kultúrnosti nás všetkých, na prírodu a, ja osobitne dodávam k tomu, na les. Veď UNESCO ako kultúrna inštitúcia, ktorej určite nebudeme môcť povedať nič iné, iba poďakovať za to, že vôbec existuje a funguje, medzi prírodnými a kultúrnymi dedičstvami má znamienko rovnosti. Ani ich nenapadlo nejaké podmieňovanie alebo vyraďovanie. A ja si myslím, že to je celkom dobrý príklad na to, aby sme tento vzor, istý ideál UNESCO uplatnili aj v tomto zákone, tobôž, keď naozaj je dôvod hovoriť o tom, že žijeme v krajine, kde každý druhý meter štvorcový patrí lesu . A v minulosti toho bolo oveľa ešte viac.
Les je naozaj, a preto chcem zdôrazniť ten prvok tých stredísk lesnej pedagogiky, tým najzákladnejším prostredím vzniku kultúrnosti dneška. Je doslova maternicou kultúrnosti nás všetkých. Život našich predkov sa odohrával jedine a vždy len v lesoch, v lesnom prostredí, vytváral jeho kultúru, jeho život, jeho stravovanie, jeho návyky, jeho tvorivé vzopätia, jednoducho všetko. To, že dnes už to neplatí, že sme sa od lesa vzdialili, to neznamená, že táto bytostná súvislosť tu neexistuje. Len zdanlivo sa nám zdá, že sme les posunuli kdesi mimo nášho horizontu, ktorý denne vidíme z našich zateplených okien, ale pravda to celkom nie je, pretože tie dary lesa sú tu mimoriadne dôležité pre nás všetkých. Určite nikto tu v pléne ani medzi občanmi nespochybňuje veľký význam takých slov, ako je voda, vzduch, pôda, harmónia, zdravie. Sú to tak silné slová, voči ktorým určite ťažko nájsť ešte nejaké silnejšie. Nevravím, že nie sú. Možno silnejšie a krajšie od nich je slovo láska, ale ďalšie už ani ma nenapadá, ktoré by som nad ne nadradil. A preto si myslím, že hovoriť pri výchove, osvete a kultúre o potrebe podporiť okrem iného aj strediská lesnej pedagogiky je bytostne potrebné a správne. Nič nové tým nevymýšľame. Tieto strediská nečakali na tento zákon, ony už existujú. Nechcem povedať, že existujú veľmi dlho, ale tých 10 – 12 rokov dozadu história lesnej pedagogiky je veľmi silná. Za ten čas sa tu vypracovala slušná teoretická aj praktická metodika a týmito strediskami a nadšencami lesníkmi prešli tisícky a tisícky detí, ktoré pochopili to, čo často, lesníci, chceme zdôrazniť, že les je až na 20. mieste drevo, ale tých 19 miest predtým je oveľa dôležitejších. A ja tu teraz nemám dôvod na to, aby som o tom dopodrobna rozprával, teda ani to robiť nebudem, len ak sa teda stotožníme s tým, že sú to hodnoty bytostné, napriek tomu, že les sme posunuli kdesi ďalej z nášho horizontu, sú veľmi potrebné, nuž sú to najmä aj tieto strediská. K tým hvezdárňam, k tým planetáriám, k tým ostatným krásnym a potrebným aktivitám, ktoré sú typické pre našu krajinu, ale ktorých šírku nie je možné až tu vymenovať v nejakom rozvitom súvetí, dajme aj tieto strediská. Urobí sa tak, čo sa urobiť má. Ja si myslím, že týmto návrhom nič na zákone z dielne ministerstva kultúry nepoškodíme, naopak, obohatíme ho, a to tým správnym smerom, správnym smerom, dobre to znie. Ja myslím, že by sme naozaj mohli tam zakomponovať toto, žiadne nároky na financie, len obohatenie a pripomenutie, že kultúrnosť a kultúra nie je spojená len s osvetovými strediskami, s ochotníckymi divadlami, s umeleckou tvorbou, ale má veľkú súvislosť práve aj s hodnotami prírody, ekologickej výchovy, ako hovoril kolega, a výchovy k lesnej vzdelanosti.
A skončím s tým, že využívam túto chvíľu na to, že ak niekto nemá celkom jasné, čo je to lesná pedagogika, aké sú jej hodnoty, výsledky, aké sú jej metódy, má možnosť urobiť jeden krok, ktorý je, ako sa zvykne povedať, raz vidieť je lepšie ako desaťkrát počuť. Budúcu sobotu 11. júla vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu sa uskutoční už štrnásty ročník Dňa stromu, podujatia, ktoré pri jeho prvom ročníku navštívilo pár stoviek ľudí. A teraz tam chodí každý rok vyše desaťtisíc ľudí, čo je až nezdravo veľa, kde je okrem iného množstvo tých rôznych ponúk, mnohé z nich budú zamerané práve na konkrétne ukážky lesnej pedagogiky. Ak niekto až do tejto chvíle má možno istý problém s tým, či to je zmysluplná činnosť a na akom princípe ona funguje, a toho 11. júla príde na Deň stromu do Vydrovskej doliny pri Čiernom Balogu, určite bude odchádzať s pocitom: „Ach takto tí beťári, horári nielen rúbu a poľujú, ale robia ďalších pár desiatok zmysluplných krokov pre les a pre občanov tejto krajiny.“
A neskončím iným, to opäť je režisér dobrý, ako tým, že nemôžem tento záver, ktorý som venoval Vydrovskej doline a budúcemu 14. ročníku Dňa stromu, nespomenúť aj majstra Ladislava Chudíka, ktorý k nám do Vydrovskej doliny chodieval veľmi často a veľmi rád a ktorý tam, ja som ho tak nazýval, bol krstným otcom našej doliny. Keďže, pán minister, bol to vlastne váš predchodca, tak si dovolím túto súvislosť bez toho, aby som chcel apelovať alebo nejakým spôsobom vzbudzovať emócie, pripomenúť, že touto dolinou prešlo veľa vzácnych ľudí a, verím, ešte veľa prejde.
A verím, že pozmeňujúci návrh, ktorý predkladáme v štvorici, teda aj pán poslanec Kadúc, pán poslanec Huba, ja a pán poslanec Martin Fecko, Martin, prepáč, jednoducho prejde, pretože je to návrh, ktorý občanom aj samotnému zákonu pomôže. Ďakujem za pozornosť.