54. schôdza

Často si šetrím čas môj a čas mojich kolegov na to, aby som bez vlastného príspevku v rámci diskusie niekoho len pochválil. Ale chcem pochváliť pána kolegu Bugára za to, čo prezentoval. Jeho postoj sa mi zdá konečne hlasom rozumu a hovoril aj z môjho srdca a viem sa podpísať v podstate úplne pod všetko, čo povedal. Takže na jednej strane tu máme šírenie akéhosi virtuálneho strachu, s ktorým ešte nemáme žiadnu reálnu skúsenosť, na druhej strane je tu postoj strany MOST formulovaný ústami jej predsedu, s ktorým viem len a len súhlasiť a ďakujem mu zaňho.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem s pánom Bugárom nesúhlasiť, keď povedal, že v júni by sme prijali 700, teraz by sme prijali možno 1 200 a zistili by sme to, citujem, pán Bugár, myslím, že správne, že sme tranzitnou krajinou, pretože utečenci by odišli.
Nie je to pravda, vážení páni a dámy, lebo povinné kvóty boli o tom, že 5 rokov by mali zostať na našom území, pokiaľ ja o tom viem. Tak ako že by prišli a že by odišli? Tak 5 rokov by tu museli byť, našli by si teda, teda ak by si našli prácu, to by bolo veľmi pekné, keby sa integrovali. Ale ja sa spýtam ináč.
Hovoríme o tom, že my tu teraz strašíme ľudí, že sme nehumánni. My sme humánni, ja si myslím, alebo spýtam sa pána Kaliňáka, možno sa ho nemusím spýtať, pána ministra, pretože žijem v Humennom, máme tam záchytný tábor. Veď my pravidelne prijímame utečencov! Veď tu sú pravidelne, lenže sú kontrolovaní. Robíme im nejaké previerky, vieme o nich. A keď som pred chvíľou citovala nemecké noviny a kolegu z KDH, ktorý napísal, "stratili sme kontrolu", povedal Friedrich s odkazom na príchod tisícok ľudí. Jednoducho je to nezodpovedné. Takže nerozprávajme o tom, že jednoducho by tu prišli 700, potom by prišlo 1 200, potom by možno prišlo 2 500 a odišli by. No neodišli by. Lebo povinné kvóty sú o tom, že títo migranti by tu museli mať povinný pobyt. A ja sa pýtam, ako sa bude správať človek, ktorý musí niekde prísť nasilu, musí tam zostať, nechce sa integrovať, možno nemá vzťah k tomuto štátu. Tak možno sa bude správať tak, ako by sa možno nikdy nesprával, pretože by ho neprinútili prísť do nejakej zemi.
Takže treba si naozaj povedať, že aký postoj budeme zastávať. Veľmi jednoducho sa rozpráva, ale oveľa ťažšie sa naozaj prijímajú nejaké závery. Takže sa treba nad tým zamyslieť, či je to len tak. My berieme, že sú to ľudské bytosti, ale tie ľudské bytosti majú svoj rozum, chcú niekde ísť, chcú niekde žiť. Tí, ktorí tu prišli, sú v záchytných a utečeneckých táboroch. My sme ich prijali, dali sme im všetky podmienky, dali sme im stravu, dali sme im ubytovanie aj možnosť integrácie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Bugár, keď som vás počúvala, tak sa mi vybavil komentár Petra Tkačenka, ktorý bol v pondelok v Hospodárskych novinách. Vyslovene ako keby som čítala opäť tento komentár. Neviem, či ste sa tým inšpirovali alebo rozmýšľate rovnako, ale presne tie slová použil, že premiér nás svojimi reakciami, svojimi akciami posúva do kategórie menej rýchlych.
Budem ozaj veľmi krátka. Viete, na šťastie, na šťastie prevláda tu zdravý rozum, prevláda tu základná logika a máme také staré slovenské porekadlo: Treba dvakrát merať, raz strihať, obzvlášť keď ide o tak vážnu tému, a to nielen pre Slovensko, ale pre celú Európu.
Ďakujem.

Ďakujem.
Ja som s takou nedočkavosťou čakal na vystúpenie práve vás, pán predseda, pretože viac-menej sa tu hovorí o nejakej zhode politickej reprezentácie, ale predsa len sú niektoré názory, ktoré túto zhodu ako keby nepotvrdzovali. Preto pre mňa je dosť veľkým sklamaním jeden moment a ten moment je používať ako lakmusový papier, alebo neviem ako to inak nazvať, osud 700 alebo 1 200 ľudí iba a len na to, aby sme mali v následnej debate alebo v následnom nasadzovaní politík nejaký argument. Totižto myslím si, že každé jedno rozhodnutie každej jednej rodiny alebo každého jedného utečenca, ktorý prechádza z Grécka cez Srbsko, cez Maďarsko a podobne, je pre nás veľkým argumentom, pretože si nás nevyberá ako tú cieľovú krajinu. 
A chcem upozorniť na jeden zásadný fakt a to, že azylová politika nie je zdieľaná, slovenská azylová politika nie je zdieľaná cez európsky priestor. To znamená, udelenie azylu na Slovensku znamená, že tohto azylanta budúceho viažeme napriek jeho vôli, ktorú prejavuje tým, že chce žiť v Nemecku, možno v Rakúsku, ho viažeme na územie Slovenskej republiky na dlhé obdobie. Preto si myslím, že je omnoho dôležitejšie skúsiť, ak by malo prísť k nejakému reálne dobrovoľnému pobytu s ambíciou integrovať sa do slovenského prostredia nejakú inú metódu ako to, že budeme vyžadovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

106.
Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka, chcem reagovať na niektoré vystúpenia.
Tak isto aj pán kolega Viskupič, aj pani kolegyňa Vaľová hovoríte o dobrovoľnom nejakom prístupe, teda zobratí týchto imigrantov, utečencov a že čo to je, že dokonca, pán kolega, vy hovoríte o tom, že to je nejaký alibizmus; zle ste ma počúvali. Ešte raz. Odmietame povinné kvóty a zároveň si myslíme, že ak zoberieme povedzme týchto ľudí dobrovoľne, tak za chvíľočku fakt tu máme argument, máme ich vrátiť na základe Dublinskej dohody povedzme do susednej krajiny, odkiaľ prišli? Tak ako v prípade povedzme Rakúšanov, ak prídu teda do Gabčíkova, ich budeme vracať, lebo to je iný azylový systém, alebo ich musíme nútiť, aby teda zobrali náš azyl, teda aby sa prihlásili o to? No tak to nemôžeme, to znamená, že to je ďalšia inšpirácia práve pre Európsku úniu, že aby konečne už sa zobudila, začali to riešiť. Takto sa to nedá.
No, pán kolega Poliačik, my v strane máme, samozrejme, aj Rusínov aj Rómov a iné národnosti, možnože to málokto alebo málokedy počujete, ale som rád, že nakoniec ste ocenili, že teraz bolo počuť trošku aj niečo iné.
A to posledné, čo by som chcel povedať kolegovi Blahovi: Viete, pán kolega, môj problém je v tom, že veľmi veľakrát sa hovorí o bezpečnostnom riziku a zároveň sa nepridáva to B, že my to máme v rukách. Máme orgány, máme, samozrejme, veľmi prísny azylový systém, tak ako sme sa nemuseli báť za 22 rokov existencie Slovenskej republiky, že 58-tisíc migrantov sme tu mali, nemusíme sa ani teraz, zvládneme to.

108.
Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené dámy poslankyne, páni poslanci, ja asi nebudem nejak veľmi reagovať na to, čo ste tu hovorili. Ja skúsim v zásade skôr tak všeobecne sa k tej téme ešte vrátiť, čisto z nášho, by som povedal, takého profesionálneho pohľadu ministerstva vnútra.
Ja sa osobne tej téme venujem v podstate pätnásť rokov a zažili sme za tie roky niekoľko migračných vĺn, spôsobené rôznymi konfliktami vo svete, rôznymi situáciami a rôznym spôsobom sa zvládali. Keby tí, ktorí navrhujú jednotlivé riešenia, naozaj tieto historické skúsenosti Európy s migráciou bližšie študovali, nestratili by sme toľko mesiacov a mohli sme vlastne už v máji alebo v júni prijať naozaj veľmi seriózne opatrenia. Nakoniec, ja som o tom hovoril ešte v januári na rade v Rige, že nestačí sa len posťažovať, že máme problémy s migráciou, ale treba začať robiť efektívne niektoré opatrenia.
Čo sa teda stalo? Aby sme hovorili naozaj o reálnych veciach.
V Turecku ešte začiatkom roka bolo v jednotlivých utečeneckých táboroch približne 4 milióny utečencov zo Sýrie, ktorí v podstate dostávali pravidelne pomoc a situáciu znášali spôsobom, že sú vo vedľajšej krajine, ktorá je pre nich už v danej situácii bezpečná, a čakali na či zmiernenie, alebo vyriešenie konfliktu, ktorý sa dlhšie ťahá.
Je prirodzené aj pri riešení našich azylových opatrení, aby tá situácia bola vždy riešená na najbližšom možnom bezpečnom mieste. To znamená v krajine vedľa samotného konfliktu. Niečo podobné by sa odohrávalo na Slovensku, keby kríza na Ukrajine prerástla do úplne otvoreného konfliktu a krajiny ako Rumunsko, Bielorusko, Poľsko, Slovensko, Maďarsko by boli zasiahnuté utečeneckou vlnou z Ukrajiny a by sme vlastne usporadúvali záchytné tábory a záchranné tábory pre migrantov z vedľajšej krajiny, ktorá je de facto vo vojenskom konflikte, kde by ten princíp azylového konania bol, samozrejme, omnoho liberálnejší.
Pokiaľ teda hovoríme o utečencoch, tak o nich hovoríme predovšetkým v krajinách toho vedľajšieho kraja alebo vedľajšej krajiny, ktorá už pre nich pripravila určité opatrenia. A tu nastupuje prvé zlyhanie Európskej únie, ale dajme tomu aj svetového spoločenstva. Bol tu dneska citovaný pán vysoký komisár pre utečencov Cochetel, ktorý ale včera, predvčerom, už začínam mať v tých dňoch..., predvčerom definoval, že, samozrejme, na sýrskych, teda v tureckej oblasti nepanuje žiadny luxus, pochopiteľne, ale situácia bola veľmi pokojná ešte začiatkom roka a v priebehu roka nastalo niekoľko skutočností, ktoré túto situáciu zmenili a ktoré de facto túto vlnu zdvihli.
Jedným z tých dôvodov bolo, čo tu nikto nespomínal, nepochopiteľné a doteraz nijako bližšie neriešené zníženie potravinovej pomoci na polovicu. To je škandál! To je škandál, to je vec, kde konkrétne aj Slovensko prejaví svoju mieru solidarity a okamžite vlastne sa chce pridať a týmto spôsobom zlepšiť podmienky utečencov nielen v Sýrii, teda nielen v Turecku, ale aj v Jordánsku a v Libanone, teda v sýrskych utečeneckých táboroch. Toto je vec, ktorú sa dozvedeli aj ministri vnútra – hoci teda možno tie informácie mohli tiecť aj inokedy a skôr – až teraz.
Takže ak sa chceme baviť o európskej solidarite a chcú aj západné krajiny hovoriť o pomoci, my sa máme venovať tým, ktorí sú postihnutí vojnovým konfliktom, a nemáme si vyberať, či sú ešte v Turecku, alebo už sú na ceste v Maďarsku, alebo sú už medzičasom na stanici vo Viedni, alebo v Nemecku. Máme poskytovať pomoc všetkým utečencom bez rozdielu, ktorí utekajú pred vojnou vo svojej krajine. Tak ako je možné, že tu voláme po obrovských, neviem akých pomociach, zbierame dobrovoľnícke všetky veci a absolútne bez mihnutia oka odtolerujeme zníženie potravinovej pomoci o polovicu práve v týchto utečeneckých táboroch, kde ich je najviac? Toto je konkrétny problém.
To znamená, ten mechanizmus nepoznám, ja ho môžem iba odhadovať, ako hovoril vysoký komisár pre utečencov, to znamená UNHCR, teda Organizácii Spojených národov, teda pravdepodobne potravinová pomoc, ktorá je sprostredkúvaná cestou Organizácie Spojených národov a pochádza zo svetovej potravinovej banky alebo takého niečoho, čiže toto je vec, kde máme okamžite reagovať. A to by som očakával, že aj v európskych záveroch, i keď nie vždy to musí prináležať ministrom vnútra, ale ako výzva to tam môže byť. To má byť ako prvé: Okamžite zlepšiť životné podmienky všetkých utečencov, ktorí sú v utečeneckých táboroch v krajinách susediacich s konfliktom. To má byť náš prvý záväzok.
Aj európske ECHO ako organizácia na podporu pri humanitárnych krízach okamžite má reagovať, ak má nedostatok finančných prostriedkov, poďme jasne sa všetci vyskladať na to, aby sme to zlepšili. O tom je európska solidarita, s tým predsa ale ani z vás, ani z nás nikto nemal nikdy problém, pretože tam chápeme, že priamo ľudia nemajú čo jesť. To je proste, na to je jasná odpoveď, musíme im tú stravu zabezpečiť.
To bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa zvýšila nespokojnosť, samozrejme, v týchto táboroch.
A druhý dôvod boli nezodpovedné vyhlásenia niektorých západoeurópskych politikov o tom, že teda poďte ku nám. A to vlastne zdvihlo tie desaťtisícové vlny, ktoré narážali na hranice Európskej únie, ktoré spôsobili obrovské riziko pri plavbe z Turecka do Grécka, alebo aj pri pešom pochode cez turecko-grécku pevninskú hranicu, no a, samozrejme, to vytvorilo hneď sieť biznisu prevádzačov, ktorí na tomto celom zásadným spôsobom zarábajú. A opätovne sa dostávame do situácie, kde tí, ktorí vlastne sa vydali na cestu a im dali peniaze, samozrejme, častokrát posledné, to som ja nikdy nespochybňoval, ale stále sú to tí, v úvodzovkách, šťastnejší, ktorí na to, aby sa z tohto tábora dostali, mali peniaze a mali šancu zaplatiť týmto prevádzačom. A čo tí ostatní, čo tie peniaze nemali? Tí nám opäť sú ukradnutí, o tých sa opäť nemusíme starať? Tí nás už opäť nemusia zaujímať?
To je to základné východisko, kde mám ja problém so stanoviskami Európskej komisie. Máme sa starať o všetkých utečencov tohto vojnového konfliktu rovnako. Nielen o tých, ktorí mi prišli ku dverám, tí sa už sem dostali, tí už sú na mierovom poli teoreticky aj prakticky. Čiže to je druhý problém.
No a samozrejme, to potvrdili viacerí od tureckých predstaviteľov, od, samozrejme, predstaviteľov organizácií, ktoré sa venujú migrácii, že tá vlna sa zdvihla presne z týchto dvoch dôvodov. Čiže opätovne na tom z veľkej miery máme vinu.
Kde zlyhala ďalej Európska únia? Ďalej zlyhala v tom, že vlastne všetci títo nelegálni migranti, lebo do momentu, pokiaľ neprídu na územie Európskej únie a nerozhodnú sa, aký štatút sami sebe zvolia, to je na nich, dovtedy sú to nelegálni migranti a nelegálnych migrantov podľa schengenského priestoru máme zadržiavať, všetci bez rozdielu, a po zadržaní nelegálneho migranta má byť umiestnený do policajných zariadení. Treba vidieť veľký rozdiel medzi prácou cudzineckej polície a prácou migračného úradu. Ten nastupuje až v tej chvíli, keď zadržaný nelegálny migrant po prekročení vonkajšej hranice Európskej únie povie čarovné slovíčko "azyl". Akonáhle povie čarovné slovíčko "azyl", pričom mu táto možnosť vždy musí byť ponúknutá, každý jeden nelegálny migrant dostane otázku, chcete požiadať o azyl? Akonáhle o ten azyl požiada, dostáva sa do rúk migračného úradu príslušnej krajiny, ide do tábora, predovšetkým záchytného, kde potom po určitej procedúre dostane možnosť ísť do táboru pobytového, alebo teda vôbec jeho pohyb nie je obmedzený v momente, ako prechádza do azylovej procedúry.
A potom sú migranti, ktorí nepožiadajú o azyl, a teda ostávajú nelegálnymi migrantami a z pohľadu zákona nielen toho štátu, ale aj Európskej únie sú porušovatelia zákona. A teda budú umiestnení do policajného zariadenia, v našom prípade voláme to útvary policajného zaistenia cudzincov, ktoré na Slovensku máme v dvoch mestách, a to predovšetkým v Medveďove a v Sečovciach. Tu sú obmedzení na slobode. Tu sú obmedzení na slobode do doby, pokiaľ sa nevykoná v prípade vonkajšej hranice Európskej únie readmisia. To znamená návrat. S každou krajinou, ktorá susedí s Európskou úniou, mala príslušná krajina, ktorá s ňou má hranice, uzatvoriť takúto readmisnú zmluvu a väčšina z týchto krajín takéto readmisné zmluvy má a má na tom veľmi intenzívne aj pracovať. To je dôvod, pre ktorý sa Slovensku podarilo prakticky zlikvidovať nelegálnu migráciu na svojom území.
Len krátke štatistiky: Pred rokom 2007 priemerné číslo sa hýbalo od 2- do 4-tisíc nelegálnych migrantov ročne. Staršie roky, tie čísla boli ešte väčšie, ale súviselo to s obrovskou vlnou, ktorá prišla po vojne v Afganistane, pri vojne v Čečensku a tak ďalej. Ale práve veľmi tvrdou prácou s naším susedným štátom, teda s Ukrajinou, sme vytvorili fungujúci mechanizmus, ktorý každého nelegálneho migranta, ktorý nepožiada o azyl, po pobyte v našom zaisťovacom centre vracia späť na Ukrajinu, dokonca niekde sa ani nestihne dostať do útvaru policajného zaistenia pre cudzincov a ide tam priamo z cely hraničnej polície, pretože ten proces môže byť aj do 24 hodín.
A toto je úloha, ktorú absolútne náš jeden spoluštát v Európskej únii na vonkajšej hranici Európskej únie s Tureckom a na vodnej hranici, hovorím o Grécku, absolútne nerešpektoval a rezignoval. Grécko prestalo chrániť, a dokonca z nešťastného alebo neopatrného vyjadrenia gréckeho ministra bolo, nielenže sme to nemohli chrániť, ale my sme nemali ani vôľu to chrániť, pretože to bola ťažká práca, príliš veľa ľudí. Napriek tomu, že Grécko v posledných rokoch – na rozdiel od Slovenska, Maďarska a Poľska – dostalo na migračnú a schengenskú politiku 400 miliónov eur, len na migračnú 260 a za týchto 260 miliónov dnes stojí jedno azylové centrum s 200 miestami. Neviem, či má sedem hviezdičiek alebo desať, ale v každom prípade 400 miliónov eur vlastne... (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.)
Čiže čo je najpodstatnejšie, že dnes po preinvestovaní takéhoto množstva peňazí táto krajina nebola schopná nijakým spôsobom, a dokonca ani nemala vôľu chrániť svoje hranice. Pretože ak by si ich chránili aspoň tak, ako sa o to intenzívne z posledných síl snažilo Maďarsko alebo my, ale, samozrejme, nebudeme hrať hrdinov, pretože čelíme bežne stovkám, neviem, čo to znamená čeliť denne desiatkam tisícov, už sme čelili aj niečo cez tisíc, 1 300 bola asi maximálna u nás, atak na našu hranicu, ale 5 300 už môže byť číslo, ktoré sa naozaj ťažko zvláda v jednej chvíli.
Takže ale z posledných síl sa o to Maďari snažili a teraz sú za to kritizovaní ako nehumánni, ako neviem, čo všetko im bolo vyčítané, a nerobili nič navyše okrem toho, že do bodky napĺňali pravidlá schengenského Acquis, teda policajnej práce na hranici, a následne napĺňali do bodky všetky pravidlá azylového konania európskeho. Tým, že každého migranta, ktorý sa rozhodol, že pôjde do azylovej procedúry, musí dať odtlačky, tak to vyžadujú proste dublinské pravidlá. Musí byť registrovaný. Preto neexistuje absolútna jednota medzi európskymi členskými štátmi aj v otázke kvót, práve z tohto dôvodu, práve z tohto dôvodu.
My nebudeme prijímať žiadnych utečencov, povedali jasne hlavne severské štáty, ktorí nebudú registrovaní v prvej krajine prekročenia hranice Európskej únie. A stal sa paradox, kedy vlastne prvou krajinou je označované Maďarsko napriek tomu, že jasne nie je aj zemepisne, aj fakticky. Aj všetci nelegálni migranti, ktorých sme zadržali na Slovensku, a my sme naozaj teraz preorientovali už posledné štyri mesiace veľmi intenzívne rôzne desiatky opatrení, keď bude záujem, vysvetlím, ale nechcem vám kradnúť veľa času. Všetko boli migranti, ktorí prešli Gréckom. Časť z nich bola registrovaná, tí, ktorí boli v Maďarsku registrovaní. Samozrejme, tí podľa Dublinského protokolu sa vracajú naspäť do Maďarska. Nie vždy to úplne našim kolegom v Maďarsku ide, ten návrat. Je rozhodne o niečo menší, o niečo menší, ako je prítok. Ale v každom prípade ešte stále tá spolupráca funguje a snažia sa naozaj, verím, z posledných síl. V žiadnom prípade ich nekritizujeme, to je už dnes nezvládnuteľná situácia, v ktorej sa nachádzajú.
A samozrejme, zachytili sme aj migrantov, ktorí vôbec neboli registrovaní, len nám potvrdili, že išli cez Grécko. Je teda jasné, že 99 % a podľa mňa 100 % migrantov idú cez turecko-grécku hranicu. A to je vlastne to najväčšie zlyhanie. A doteraz od začiatku krízy, a aj, prvýkrát v pondelok, prvýkrát v pondelok zaznelo nenápadné, a dokonca do záverov sa teda dostala veta, že je nevyhnutné, aby Grécko vylepšilo svoju činnosť a všetci mu k tomu pomôžeme.
Prvýkrát sa objavilo slovo, ktoré priznalo, že hlavným, nehovorím, že vinníkom, ale jedným z tých ďalších zlyhaní popri zlyhaní pri tých neuvážených volaniach "welcome refugees" a ďalších veciach, ktoré jasne zdvihli tú vlnu. Nakoniec zaregistrovali ste, že aj u nás boli drobné nesúhlasy v našich útvaroch policajného zaistenia, ktoré nastali presne po televízii, kde v televízii išiel priamy prenos, CNN, kde došlo k tomuto vyhláseniu, a ten pohyb nastal okamžite po vyhlásení. Veď oni nás tam chcú, musíte nás pustiť, volajú nás do Nemecka! No ale zákony hovoria niečo iné. Zákony hovoria iné veci. A ak my chceme byť zodpovednou krajinu Európskej únie, musíme ich dodržiavať.
A čo je najparadoxnejšie, že Maďari sú kritizovaní práve zato, že ich dodržiavajú. Prísne, ale dodržiavajú. Otázka postavenia plota samotného je, samozrejme, veľmi otáznou. Ale je to pravdepodobne posledné opatrenie, ktoré mali naporúdzi. Napriek tomu, že schengenské teda acquis hovorí, že hranica má byť otvorená, zelená a máme ju strážiť iným spôsobom. Faktom však zostáva, že už žiadna iná možnosť zjavne neostávala.
Takže tu som pri tom treťom bode toho absolútneho zlyhania, ktorý súvisí s tým, že prestala sa ochraňovať vonkajšia hranica Európskej únie a, paradoxne, vízová politika platí a platia aj hranice. Hranice Európskej únie sú neprekročiteľné len tak. Častokrát sa tu robí zábavka z toho vyhlásenia ešte kedysi Gustáva Husáka, že hranice nie sú korzo, či také niečo povedal. No aj dnes to platí. Nie je možné prekročiť hranicu. Dokonca aj v prípade občanov Európskej únie platia zvláštne pravidlá, že nie vždy by sa malo tak voľne po prechádzkach prekonávať zelená hranica. Mali by sme stále aj napriek teda otvorenému priestoru, mali by sme chodiť hlavne cez hraničné prechody. A teda až teraz po trištvrte roku, keď už vlastne do Európy pritieklo niekoľko stotisíc migrantov, sa začína debatovať o tom, že teda poďme chrániť hranicu, a prvýkrát sa v dokumente nachádza ochrana hraníc na prvom mieste, a to je vlastne asi správne.
To bola požiadavka, ktorú Slovensko vlastne presadzuje na Európskej rade už štyri mesiace. A keď sa tu niekto aj pýtal, aká je naša odpoveď o opatreniach, ktoré majú byť, toto je jedno z nich. A konkrétne opatrenia, ktoré sme aj na Európskej rade predložili, z ktorých sa v podstate aj všetky do týchto opatrení nakoniec už na tejto septembrovej rade dostali.
Ďalší problém, kde sme absolútne zlyhali, a prečo tá, prečo tá Európska únia a niektoré špecifické štáty sú veľkým magnetom. A to je absolútne zlyhanie návratovej a readmisnej politiky. Sú dve veci. Readmisná je tá, ktorú som spomínal, ktorú má robiť susedný štát. To znamená Slovensko s Ukrajinou napríklad, Poľsko s Ukrajinou a Bieloruskom, Maďarsko s ďalšími. A mnohé štáty aj majú formálne uzavretú zmluvu, ale nerealizujú ju. To znamená, readmisia im veľmi nefunguje napriek tomu, že tie štáty sú často dotované. To znamená, že keď si zoberieme severné krajiny Afriky, každý jeden štát dostáva svoju formu podpory zo strany Európskej únie, ale v rámci rozvojovej pomoci. Existoval plán, ktorý sa volá More for more, to znamená, že dostanete viacej pomoci, ale musíte viacej urobiť aj vy. Slávnostne po pol roku, myslím, že sú tie štáty, ja teda neviem tú skratku, čo presne znamená, Maghrep sa volá tá, vlastne to združenie, vlastne predpokladám, že krajín predovšetkým... (Reakcia z pléna.) Tak, hovorím, že tak som si myslel, že severnej Afriky. Že dobre, sú pripravené tieto štáty vlastne prijímať v rámci readmisie, ale len svojich občanov. A to po trištvrteročnom vyjednávaní, teda že len svojich občanov. Pričom tí tvoria minimum. Je minimum Tunisanov, je minimum Líbyjčanov, je minimum Egypťanov v tých číslach, ktoré vlastne migrujú. Hlavne tieto štáty vlastne plnohodnotne prepúšťajú vlastne tie toky. Teraz, samozrejme, nestabilná situácia v Líbyi, ale nebola to len Líbya vždy. Proste tie toky Somálčanov, Eritrejčanov, Nigérijčanov a tak ďalej tiekli cez rôzne ďalšie štáty. A jediní, ktorí sa s tým historicky vysporiadali, boli Španieli pred niekoľkými rokmi, kedy jasne silnou návratovou politikou v priebehu dvoch mesiacov zastavili vlnu lodí, ktoré plávali zo západnej Afriky na ich ostrovy, na ich Kanárske ostrovy.
Čiže readmisia zlyhala a sú tu veľmi vtipné príklady, kedy nakoniec aj Angela Merkel sa stretla pri prednáške s dievčinou, ktorá mala v ruke štyri roky staré rozhodnutie o deportácii. A nikto ju nedeportoval. Opýtajte sa, a prečo, keď jasne sa ukazujú, oni sú nelegálni migranti. Ona argumentovala, že aj ja mám právo študovať na dobrej škole. Bezpochyby každý. Proste ale to nie je to ľudské právo, o ktorom sa hovorí. Jednoducho vy ste nelegálne prekročili hranice Európskej únie a musíte sa vrátiť naspäť! Napriek tomu to nemecké úrady neboli schopné zrealizovať. A to je ten jeden z tých ďalších dôvodov. Ak teda ja viem ako migrant, že či dostanem alebo nedostanem azyl, nikto ma nikdy z Nemecka nepošle domov, tak tam jednoducho pôjdem.
Ale sú krajiny Európskej únie, ktoré poctivo dodržujú návratovú a readmisnú politiku a tvrdo ju robia, medzi ktoré patrí aj určite aj Slovensko. A samozrejme, to je jedna z tých vecí, neviem, kto sa na tom minule čudoval, že čo to znamená robiť neatraktívnym pre nelegálnu migráciu. To sú konkrétne opatrenia. To, že každý vie, že na Slovensku nemajú čo požiadať o, sa snažiť byť nelegálny migrant, lebo vedia, že ich v rámci readmisie vrátime a že v rámci návratovej politiky pôjdu aj do svojej vlastnej krajiny. Tých návratov sa urobilo viacej. Na to máme konkrétne organizácie, s ktorými máme zmluvy, Medzinárodná organizácia pre migráciu nám v tomto vyslovene veľmi pomáha. A to je jedna z tých vecí, ktorá nerobí atrakciu pre tých, ktorí sú špekulanti, ktorí vedia, že nemôžu žiadať o azyl, pretože pochádzajú z krajín, ktoré sú relatívne bezpečné. A to je dôvod, prečo čísla z Bangladéšu, z Pakistanu máme o niečo nižšie ako ostatné krajiny. Lebo ani Pakistan ani Bangladéš zjavne s veľkou pravdepodobnosťou nepatria medzi tých, ktorí dostanú azyl.
A tu sme pri tých číslach. Niekto tu spomínal a obracal sa, alebo zakrýval sa menom vysokého komisára pre OSN, že on hovorí o 80 percentách. Nie, on hovorí o pravdepodobnosti tej krajiny k tomu, že z nej pochádzajú utečenci, pretože 80 % Sýrčanov má šancu na azyl. Pretože my tie čísla máme, samozrejme, inakšie. Keby sme len podľa národnosti to rátali, medzi tými migrantmi, ktorých my zachycujeme, nie je ani polka Sýrčanov, zhruba polovica. Nie celá, ale zhruba polovica. Tí zvyšní sú z krajín, ktoré nemajú veľkú šancu dať na azyl, a miešajú sa medzi Sýrčanov a majú strašne veľa falošných pasov. To je teraz naj, najväčší biznis je zo sýrskymi falošnými pasmi.
Lebo zase niektoré krajiny urobia to, čo v minulosti, to, čo sa urobilo s Čečencami, že boli krajiny, ktoré povedali: Každý Čečenec má právo na azyl bez ohľadu na to, aký bol jeho životný príbeh, bez ohľadu na to, že vlastne už 20 rokov nežije v Čečensku. To je jedno, proste je Čečenec, dostane azyl. Dostali azyl a teraz počítajú iba stovky ľudí, ktorí dnes sú bojovníkmi v ISIS. To sú tí zahraniční bojovníci. Pamätáte si, že pred pol rokom to bol veľký problém. Rakúsko napríklad má z tohto obdobia, kedy prijalo azyly v rámci čečenskej komunity, 300 bojovníkov v Islamskom štáte v Sýrii a Iraku. To je konkrétne číslo, to nie je strašenie, to je reálna štatistika, ktorú vám povedia. To isté platí, stovky z Belgicka, z Nemecka, z ďalších krajín. Čiže to je tá nie vždy úplne premyslená azylová politika, o ktorej hovoríme.
Pričom Slovensko na rozdiel od niektorých ďalších štátov si svoju azylovú politiku dlhodobo robí veľmi prísne. My ten životný príbeh študujeme u každého. To, že pochádza z tej krajiny, ešte neznamená, že v nej v tej chvíli žil. To je najpodstatnejšie. Neznamená, že človek z Iraku žil naozaj v Iraku celý ten čas a teraz vlastne prišiel priamo z Iraku alebo priamo zo Sýrie z vojnovej oblasti. To, že má tú národnosť, naozaj nič neznamená, to isté platilo o Čečencoch, ktorí častokrát prichádzali do Európy z Moskvy, kde teda naozaj, sa dohodneme, že neboli súčasťou nejakého vojenského konfliktu.
A naopak, potvrdzovanie tých čísiel, o ktorých sme hovorili, je fakt, ktorý sa stal teraz, myslím, že to aj premiér spomínal, ktorý sa stal v Rakúsku tento víkend. Zhodneme sa na tom, že Rakúsko je krajinou, ktorá patrí medzi top 5 krajín s najväčším životným štandardom a najväčšou úrovňou, teda životnou úrovňou na svete. Viedeň niekoľkokrát za sebou vyhrala najlepšie miesto na život. Tak? Čo to znamená, ak zo 14-tisíc utečencov len 730 požiada o azyl? Že pre tých 95 %, ktorí o ten azyl nepožiadali, to nie je dostatočne dobrá krajina na začatie nového života? Nie je to už dostatočne bezpečná krajina? Ak niekto o sebe vyhlasuje, že uteká pred vojnou, a teda má mať záujem čo najrýchlejšie sa dostať k azylu a odmietne požiadať o azyl v Rakúsku, potom prepáčte, ale rozhodne je špekulant. (Potlesk.) Pretože že sa mu nemusí zdať štandard Maďarska, a aj to si myslím, že je už špekulovanie, Srbska alebo krajín, ktoré nie sú súčasťou Európskej únie, prosím, tam ešte sa dá uvažovať, chcem byť súčasťou Európskej únie, tak teda že som si nepožiadal v Srbsku, ktoré bezpochyby patrí k rozvinutým krajinám Európy. Tak okej, tak Maďarsko. Ale že Rakúsko? To je naozaj už nepochopiteľné. A tam presne tých 95 % ste mali, lebo mne sa tak zdá, že ten výpočet tých 14-tisíc a 730 presne zhruba sedí na tých 95 a 5 percent. A to je presne ten problém, ktorý sa ukazuje aj ďalej.
Čiže vrátim sa k tomu, čiže to je ďalší magnet, nezvládnutie návratovej politiky a readmisie. Tak isto v novom dokumente Európskej komisie sa teda objavilo, že musíme zvýšiť návratovú politiku. Ale to je naozaj veľmi smiešne číslo, ktoré doteraz sa realizovalo, z tisícky ani nie 100 ľudí sa navracalo. A teda je to bod, ktorý opätovne nám vyšli v ústrety na naše požiadavky. Ja nehovorím, že nám, ale teda pochopili, že toto je dôležité, že to je ďalším bodom, kde Európska únia zlyhala.
Ďalší bod, kde jednoznačne Európska únia zlyhala, je podpora, na úvod, trošku to súvisí s prvým bodom, je podpora Turecka, Jordánska a Libanonu. My sme k tomu rokovali v júni naposledy ku kríze? A to už tri mesiace de facto išla, ako sa hovorí, naplno a v januári sa zaznamenali prvé negatívne javy nespokojnosti práve s tou ubúdajúcou potravinovou pomocou. Vysvetlite mi, ako je možné, že až po trištvrte roku prvýkrát sa slávnostne rozhodol komisár Európskej únie pre migráciu pán Avramopulos, až teraz, to bolo vlastne nevypovedané, až teraz ísť do Turecka. Prvýkrát slávnostne oznámil, áno, ideme riešiť situáciu do Turecka. Po trištvrte roku! A niekto nám chce hovoriť, že nie sme dostatočne pružní? To je absurdné, absurdné! Nehovoriac o tom, že myslím si, že Turecko ako krajina, ktorá je, krajina, ktorá má záujem o vstup alebo bližšie vzťahy s Európskou úniou, jednoznačne má záujem komunikovať o situácii. A možno by sme mali práve minimálne 50 % nákladov, ktoré Turecko má s týmito tábormi, preplatiť ako Európska únia, lebo v opačnom prípade je to ten tlak na nás. A tam sme mali ukázať svoju solidaritu, nie iba peniazmi, ale aj ľuďmi, aj lekárskym personálom, všetkým. Ale na to sme my všetci pripravení, to všetko sme ponúkli.
Ale my vždy sme tvrdili, riešme problém tam, kde vzniká, a nevykrádajme krajiny, ktoré sa už nikdy nespamätajú. Ak zoberieme všetkých utečencov, najmä tú elitu, ktorá má peniaze a ktorá si to vie zaplatiť, do Európskej únie, kto tú Sýriu postaví na nohy, keď sa konečne dostane do mierového procesu, keď všetci tí, ktorí na to mali, budú preč? Tak vznikne presne to, čo je v Somálsku. Tá krajina sa nevie dostať z tých svojich problémov, ktoré má. A to isté platí o Eritrei. Čím viac ľudí vzdelaných, finančne zabezpečených odíde zo Sýrie a nikdy sa tam nebudú plánovať vrátiť, tým menšia pravdepodobnosť, že Sýria sa stane zase normálnou krajinou. Jednou seriózne rozvinutou krajinou Blízkeho východu. Neviem, kto z vás bol v Sýrii, ale to bola jedna pekná, rozvinutá krajina. (Reakcia z pléna.)
Nejde o to, či ich majú. (Reakcia z pléna.) Ale to je úplne v inom kontexte! Vy máte, vy máte fakt obrovský talent, pán poslanec, ako veci akože dať z kontextu von. Ináč sa to hodí. Väčšinou scenáristi majú tento talent.
Čiže toto je ďalšia vec, že už dávno sme v tom Turecku mali byť, a toto je ďalším, piatym zlyhaním práce, v tomto prípade Európskej komisie ako takej, ktorá už dávno vlastne mala byť nakvartírovaná v Turecku a mali sme to s Turkami riešiť. Pretože v opačnom prípade potvrdzujeme, že sme neuveriteľne pokryteckí. A to vo fakte, že neprijali sme Bulharsko a Rumunsko do Schengenu preto, lebo sa obávame toku rumunských a bulharských Rómov do Európy, že by mohla byť zvýšená kriminalita. To je hlavný argument, pretože Bulharsko a Rumunsko splnili všetky technické podmienky. Dokonca Rumuni teraz vynikajúco strážia tú hranicu. A napriek tomu potichučky tie štáty, ktoré dneska nás chcú kritizovať za nedostatok solidarity, neprijali v obave pred Rómami z týchto krajín, lebo mali voľby. Títo ľudia nemajú právo moralizovať na našu adresu, pretože zlyhali niekoľkokrát a Bulharsko a Rumunsko je stojacim svedkom toho celého. (Potlesk.) Pretože tam sa bojím občanov Európskej únie rómskej národnosti. Občanov Európskej únie rómskej národnosti! A tu teraz nemám problém z tých, čo ani vôbec netušíme, lebo tie falošné pasy nie vždy všetky sú zachytené, či sú vôbec tí ľudia Sýrčania.
A to isté platí o Turecku. Prečože Turecko má taký problém s prijatím do Európskej únie? Tam už nehovoríme o multikulturalizme? Tam už neriešime nič? Prečo bolo pozastavené to plynulé pričlenenie Turecka? Presne z dôvodu, že má iné základy kultúrne a častokrát to tie krajiny hovorili. Presne tie, ktoré teraz nás chcú kritizovať, predsa pribrzdili priberanie Turecka do Európskej únie. (Reakcia z pléna.) Je to tak. (Reakcia z pléna.) Veľké, sa dohodnime. A dneska chcú hovoriť, že sme nedostatočne solidárni? Tak prečo sme neboli takí solidárni s Tureckom alebo Bulharskom a Rumunskom? To je presne tá vec, že nesmú začať alebo nemali by začať tým, že budú ukazovať svaly, pretože sami niekoľkokrát v minulosti zlyhali.
Takže, vrátim sa k tomu, aby som vám nekradol úplne veľa času. Platí opätovne, ďalší bod zlyhania bolo to, že sme s Tureckom nepracovali. Katastrofálny monitoring utečencov alebo teda migrantov, sa dohodnime, predovšetkým nelegálnych, je jednou z ďalších príčin, pre ktoré nikto nemá problém najmä prísť do Nemecka. Jeden príklad vám poviem.
Dublinské pravidlá hovoria o tom, že keď príde ku vám, a toho sa my nesmierne obávame a nikdy sme nechceli byť zahanbení ako Slovensko, preto sme boli veľmi radi, že z tých niekoľkých tisícok ľudí ročne sa po vstupe do Schengenu stalo niekoľko desiatok. To znamená 40, 70, každý rok inak. A častokrát sa stalo, že sme mali negatívne čísla s Rakúskom, že viacej nelegálnych migrantov prišlo ku nám z Rakúska ako od nás do Rakúska, čo bolo veľmi vtipné, ale súviselo to hlavne s tým, že netušili, že nesmú cestovať medzi krajinami. Tak toto rapídne a dramatické zníženie tých čísel nás vždy veľmi tešilo a vždy sme chceli, aby sme nemuseli byť konfrontovaní s tým, že v rámci dublinského procesu nám budú vracať ľudí, lebo to je vlastne naším vlastným zlyhaním pri ochrane hranice.
A tak sa stalo, že Nemecko zachytilo 3 600 alebo 3 900, tie čísla hovorím presne, ako som to od zdroja dostal, 3 900 migrantov, ktorí podľa dublinského nariadenia mali byť vrátení do Poľska. Poľsko povedalo, uznávame 3 600 z nich, tí určite, naozaj od nás prišli. 3 600 nám môžete vrátiť. Za rok od tejto dohody, ktorá vznikla, bolo Nemecko schopné vrátiť 180 ľudí. A prečože? No lebo netuší, kde tí zvyšní sú. To bolo to, ten prejav nemeckého ministra de Maiziere, predstavte si, to povedal do novín, predstavte si, my ich dáme večer do nášho azylového tábora a oni tam ráno nie sú.
Vážne? Guten Morgen! To sme na to prišli teraz, že takto to vlastne funguje, že takto sa správa vlastne táto časť migrácie? Ich vaše azylové tábory vôbec nezaujímajú! Nie vždy ich dokonca zaujímajú nejaké sociálne benefity. Ich zaujíma ich infraštruktúra, ktorú jasne majú danú. Kam prídu a kde zostanú a kde vedia, že keďže takýmto spôsobom je deravý celý tento systém, vedia, že ich nikto nikdy už z Nemecka preč nepošle.
Takže toto sú tie hlavné body, ktoré sme identifikovali ako základnú chybu. A náš, by som povedal, hlavný odpor, aj keď už opätovne tu môžeme mať tému dobrovoľných kvót 120-tisíc, už to nemusí byť úplne pevné, po tom, by som povedal, tej hádke, ktorá bola teraz v pondelok. Tak ten hlavný dôvod, pre ktorý sme nesúhlasili s kvótami alebo teda hlavné dva dôvody, boli najmä dva.
Po prvé, že to nerieši situáciu, pretože to fungovať jednoducho nebude. Tých dôvodov je veľa, keď bude záujem, môžem vám ich porozprávať, prečo to fungovať nebude. Od toho, že so stabilitou týchto ľudí na danom území, do ktorých ich nanútime. Ten, čo si vylosuje Nemecko, bude ten šťastný, ten, čo si vylosuje Estónsko, bude ten nešťastný. To neviem, ako bude fungovať. Tých žalôb bude zo strany utečencov miliarda, nehovoriac o tom, ako som už povedal, ako pri Dubline, že napríklad 120-tisícová kvóta hovorí o prerozdelení 54-tisíc migrantov z Maďarska. Ale v Maďarsku nie je 54-tisíc migrantov. V Maďarsku je momentálne asi 5-tisíc. Akých 54, aj Maďari sami sa ohradili, akých 54-tisíc chcete prerozdeliť? U nás 54-tisíc migrantov proste nie je. To znamená, že to je absolútne celé zlé nastavené. A najpostihnutejšie krajiny nie sú Taliansko, Taliansko trochu, lebo to z veľkej časti sa snaží tých ľudí aj udržiavať v Taliansku, ale nie Grécko a Maďarsko, tí boli postihnutí tranzitom týchto ľudí, ale Nemecko, Belgicko, Holandsko, Švédsko. To sú krajiny, ktoré sú na konci dňa najviac postihnuté, a my napriek tomu hovoríme o solidarite s krajinami, kde tí utečenci ani nie sú.
My sme to tam jasne povedali. Nemôžete mať v dokumente napísané Maďarsko 54-tisíc ľudí na prerozdelenie, keď ich tam proste 54-tisíc nie je! Máte pocit, že to niekoho zaujímalo? To je jedno, vonku sú novinári. Povedzme im, že sme sa dohodli. Absurdné, absurdné!
Čiže nekvalita pripravenia celého procesu. Nejde o prejavenie solidarity, lebo to je vlastne prejavenie solidarity s nejakou tabuľkou, ktorá popisuje neexistujúci stav. My sme tu nie nato, aby sme boli, my sme naozaj odborná časť európskych rád, ministri vnútra. My nemáme čo riešiť politickú tému. Ak je to teda politická téma, potom je pravda, že to musí ísť na summit. Potom ani neplatia pravidlá o tom, o azyle ani o migrácii, lebo toto nie je otázka azylu a migrácie. Toto je otázka prerozdelenia humanitárnej krízy, nie azylu a migrácie. To znamená, preto to patrí do pravidiel, o ktorom majú hovoriť naši premiéri, a nie ministri vnútra. To nie je odborná otázka zjavne, keďže je jedno, koľko migrantov kde je a že je to číslo, ktoré vôbec nekorešponduje s realitou. A to je to, čo sme hovorili pri tej štyridsiatke. Dneska 40, zajtra 150 som hovoril, tak pardon, 120, pozajtra 300. Pretože už sa ten tok zastavil? Už sme to efektívne urobili?
A ak nastane povinný mechanizmus, teda permanentný mechanizmus, ktorý má vlastne prísť, tak to týmto rozhodnutím nekončí. A preto nehovoríme, nestrašíme o desiatkach tisíc, ale keď si nakreslíte krivku, ako začíname od 700 cez 2 200, tak vlastne naozaj tá ročná báza, ktorá môže pre Slovensko znamenať, je 9- až 12-tisíc ľudí ročne pri tomto type kríz. A možnože sa nám podarí vyriešiť krízu v Sýrii, za rok možno bude kľudnejšia situácia, možno už nebudú musieť ľudia odtiaľ utekať, čo by bolo skvelé, aby mohli žiť v mieri. Ale Afrika a subsaharská Afrika tá neskončí, pretože nielenže v Líbyi nastala nestabilita, a teda so spôsobením nestability v Líbyi nemáme naozaj nič spoločné, vtedy sa nikto na solidaritu neodvolával, vtedy bombardoval každý individuálne, tak predstava, že by sme zastavili toky z Nigérie, z Eritrey len preto, lebo sa nejako rozhodneme, sú naozaj nie odborné. A čo je podstatné, jasne povedala aj Medzinárodná organizácia pre migráciu, že krajiny okolo Nílu začínajú byť na pohybe k zásadnej migrácii do Európy. Ak sa pridajú aj krajiny doteraz relatívne stabilné politicky, tak to už teda naozaj Európa zvládať určite nebude.
A čo je ďalšia vec, pre ktorú máme ako Slovensko pravdu. To nie preto, že by sme mali nejakú obavu, a vy viete, že ťažko Slovákov pomenovať ako rasistov alebo xenofóbov v tej istej situácii, keď nikto nemá problém ani s menšinou, ktorá sem pravidelne tečie a dostane sa sem proste niekedy nelegálne, ktorá je napríklad vietnamská alebo čínska. Všímate si nejaké rozkoly, nejaké vojny? Tuná pán poslanec Hlina má s čínskou komunitou veľké skúsenosti. Je tu nejaká vojna alebo potýkajú sa s nejakým obrovským xenofóbnym prístupom Slovákov? Nie. Rešpektujú, títo ľudia rešpektujú naše pravidlá.
Aj celá integrácia, ktorú Slovensko doteraz robilo aj v prípade moslimov, bola postupná a nie nárazová. Veľmi odborne vedená bez politických zásahov. Naozaj, myslím si, že žiadni ministri, a začal ten proces ešte za Ivana Šimka cez Vlada Palka, Martina Pada, Roberta Kaliňáka, Daniela Lipšica a skončil opäť zase na chvíľu pri Kaliňákovi. Robili to iba odborníci, ktorí nevymieňali vedenie migračného úradu, ktorí si túto prácu mohli kontinuálne plniť. A môžem povedať, že všetci tí, ktorí sú integrovaní z moslimského sveta, z moslimskej komunity u nás, sú naozaj ľudia rešpektujúci pravidlá, ktoré platia v Slovenskej republike. Dokonca ctia tradície. Mnohé z ich detí oslavujú naozaj Vianoce. Aj ich sviatky oslavujú, ale aj Vianoce.
Ale keď navezieme dvetisícku ľudí do Malmö, tak sa z krásneho švédskeho mesta stane proste mesto duchov ako teraz. Pretože tá komunita sa uzavrie a bude inertná voči okolitému prostrediu a nijakým spôsobom do nej nepreniknú švédske pravidlá, švédske tradície, švédske čokoľvek. Do niektorých častí európskych miest nechodí už ani polícia, lebo vie, že každým príchodom by riskovala obrovské konflikty. Boli sme málo svedkami vypaľovania miest vo Francúzsku pred niekoľkými rokmi? Keď pomaly popri policajtoch už bola nasadzovaná aj armáda? Toto je všetko malou výstrahou pre to, ako dopadne zlá integrácia, pretože v tomto prípade nemôžeme hovoriť o utečencoch. Ale musíme hovoriť o tom, že sa snažia presídliť. Sami seba presídľujú počas túry cez celú Európu. Pretože utečenec je v najbližšej krajine, kde má postarané o svoj život. V momente, ako sa snažím dostať do nejakej ďalšej krajiny, stáva sa zo mňa človek, ktorý sa snaží presídliť do nejakej krajiny a nejakým spôsobom sa tam integrovať, ale veľmi sa im to nedarí v tých krajinách.
A ja som rád, že Slovensko má program, ktorý dlhodobo robí a je pozitívny. Je pozitívny, má výsledky, ktoré nie sú pre nás vyrušujúce, pre nikoho z nás. Nikto nemáte pocit, že by sme mali problém s akoukoľvek časťou našej moslimskej komunity. A tak by to malo ísť ďalej.
A preto sme aj vychádzali z toho, že pri čísle sme povedali to, ktoré sme schopní integrovať tak, aby ten integračný proces dobre fungoval. Preto sme povedali 100, lebo to sú naše kapacitné čísla, ktoré vieme ako Slovensko integrovať v rámci našich pravidiel, kedy prechádzate od azylového konania, od záchytného tábora cez pobytový a dostávate sa do integračného centra a následne do svojho nového života. To je nejaký dlhodobý proces. A keď má dopadnúť úspešne, musíte ho byť schopný garantovať. A keď ho chcete garantovať, musíte to robiť s kapacitami, ktoré máte. Nielen neobmedzený počet ľudí, ktorý sa o nich stará. Tam je psychologická pomoc, sociálna, jazyková, vzdelanostná, rekvalifikácia, to všetko s týmito ľuďmi treba pracovať. Lebo keď ho hodíte len tak do priestoru, tak vám skončí presne tak ako tie segregované časti západoeurópskych miest. A tam predsa skončiť nechceme.
A úplne na záver, tu častokrát bolo povedané, čo sme ponúkli Európskej únii. Tak my sme presne ponúkli dva typy vecí. Po prvé, hovorili sme o opatreniach na zmiernenie a skončenie humanitárnej krízy z pohľadu obrovského prílevu utečencov. Bola to ochrana hraníc, boli to návratová readmisná politika, okamžitá pomoc Turecku, boli to hotspoty, ktoré sa tak často rozprávajú, ale nie sú všeliekom, ale je to vcelku dobrý nápad, ktorý by mohol fungovať. Ale veď tie hovoríme dávno, ale nie v Srbsku, pán kolega. Nie v Srbsku, ale na grécko-tureckej hranici, tam má byť hotspot a v Taliansku na pobreží. A samozrejme, boj s prevádzačmi. Tam sme boli ochotní poskytnúť ľubovoľné naše skúsenosti, pretože ich máme naozaj veľmi pestré pri boji s nelegálnymi prevádzačmi na našej slovensko-ukrajinskej hranici.
A k tomu sme ponúkli tri programy, ktoré robíme dlhodobo. Ešte od roku 2008, viacero sme ich vtedy spustili, ktoré sa týkali už spomínaných väzňov z Guantánama, týkali sa kubánskych disidentov, ktorých sme presídlili na Slovensku, ani ste o tom nevedeli, ale bola snaha, aby boli naozaj integrovaní. Preto sa tomu reklama, prirodzene, nerobí, aby tá integrácia prebehla v poriadku. A tak isto sa týkala obyvateľov tretích krajín, ktorých sme neboli presvedčení, že vieme v takom počte integrovať u seba, tak sme vytvorili vlastne presídľovací program s Medzinárodnou organizáciou pre migráciu, kde nakoniec pripravujeme ľudí na ich život v ich cieľovej krajine, v našom prípade predovšetkým Spojené štáty.
To číslo, ktorým sme začínali kedysi pri stopäťdesiatich, neskôr ho zvýšili na tristo, sme teraz ponúkli, že sme pripravení ho zvýšiť na päťsto ľudí každý rok, čiže tisíc za dva roky. Tá debata bola o dvoch rokoch, priamo z krajín, ktoré sú ohrozené konfliktom. Čiže priamo zo Sýrie, z Jordánska a z Libanonu vyberať rodiny, ktoré sú najviac ohrozené, pretože v tomto programe predovšetkým sme pracovali s matkami s deťmi a otcami, ak ich ešte mali, priviesť na Slovensko. To bol ten posledný teraz, písali tuším pred dvoma dňami, pred dvoma dňami o tom písali v Košickom Korzári, že kto to bol na košickom letisku? Na košickom letisku bola presne táto skupina ľudí, v tomto prípade zo Somálska a Eritrey, ktorí prišli na niekoľko mesiacov na Slovensko, aby pokračovali na svojej ceste do Spojených štátov. A to isté platí, že teraz je vlastne táto kapacita zvýšená na 500 ľudí ročne, ktorú môžeme práve zo Sýrie, Jordánska a Libanonu presídliť do napríklad Spojených štátov alebo Austrálie, čo je vlastne nová destinácia, a zároveň ich pripravovať na Slovensku na život v týchto svojich nových krajinách. To je konkrétny príspevok. To je na náklady Slovenskej republiky.
Ďalším príspevkom bolo známe Gabčíkovo. Pretože sme neriešili problém tam, kde je pohyblivý, ale tam, kde končí. A je to v zvýšenom nátlaku na rakúske utečenecké tábory, tak sme poskytli naše voľné kapacity pre azylové konanie Rakúska na našom území. To znamená, ľudia nebudú spať pod stromami, ale na normálnej posteli, nebudú týždeň čakať na sprchu, budú ju mať každý deň, budú mať aj každý deň teplú stravu. To je konkrétny príspevok. Faktom je, že pre nás je to, samozrejme, jednoduchšie, lebo nemusíme robiť azylové konanie. Netýka sa to Slovenska. Nie je to azyl, ktorý sa viaže ku Slovensku, preto je to pre nás jednoduchšie, aj tá infraštruktúra je jednoduchšia v tom, že oni vlastne prídu, tu aj ich rakúski kolegovia robia s nimi, všetko sa deje v nemčine. Dokonca aj deti chodia do škôlky, ktorá musí byť po nemecky, a automaticky po skončení tej procedúry alebo pred skončením procedúry sa musia vrátiť do Rakúska, kde vlastne ten výsledok procedúry je vykonaný a už potom sa vlastne pracuje s nimi ďalej s tým, že akékoľvek narušenie poriadku, porušenie čo i len domového poriadku znamená ich návrat do Rakúska a riziko, že nedostanú azyl. To je jedna z tých hlavných motivácií, pre ktorú toto nepovažujem za akékoľvek bezpečnostné riziko, ktoré by mohlo z toho hroziť. To je konkrétny príspevok.
A potom sto sýrskych kresťanov alebo teda kresťanov z tejto časti sveta, ktorých by sme mohli integrovať priamo na Slovensku.
Myslím si, že sú to tri konkrétne príspevky, ktoré nie sú zanedbateľné, nie sú zanedbateľné a myslím si, že zodpovedajú tým možnostiam, ktoré Slovensko má, a tomu, čo vieme robiť. A robíme to dlhodobo a robíme to podľa mňa dobre. Nie mojou zásluhou, ale ľudí, ktorí sú tam proste 15, 20 rokov na týchto pracoviskách a dokázali sa vypracovať medzi svetovú špičku. Každý ich pozná, každý vie, keď sa povie meno Priecel, to je riaditeľ nášho migračného úradu, každý vie, kto to je. Aj v Spojených štátoch, aj v Európe. Robí to dlhé roky a robí to dobre. A som rád, že to je jeden z konkrétnych príkladov, ktorý nikdy nepodľahli politickému cyklu, hej? Prežil 13 ministrov a verím, že prežije aj ďalších. Takže toto je konkrétna ponuka.
Povedali sme si tam chyby. Ja som vám ukradol trochu času, nebudem viacej hovoriť, ale chcel som pomenovať, kde vznikol ten problém, kde sme zlyhali a aké sú naše riešenia do budúcna, aj to, čo vlastne v utorok budeme prezentovať, že je to nesprávne riešenie, ktoré nebude fungovať. Aj napriek tomu, že nás prehlasujú, tak budú vo veľmi skorej dobe konfrontovaní s tým, že sme mali pravdu. A potom si povieme konkrétne dôvody prečo. Pretože nebudú schopní tento systém zrealizovať tak, aby naozaj prerozdelil 120-tisíc ľudí a v budúcnosti nebude schopný prerozdeliť ďalšie stotisícky. Proste musíme od vecí, ktoré sú naozaj nesprávne, byť schopní ustúpiť a nebyť ješitní, že teda nedokážeme počúvať iné názory a už vôbec nie sa vyhrážať silou, lebo to vedie len k tomu, že sa človek ešte viacej zatne. To predsa všetci dobre poznáme.
Všetko najlepšie, ďakujem za pozornosť. (Potlesk v sále.)

Ďakujem.
Veľmi rýchlo na začiatok k faktom, pán minister. V tej relácii ste nehovorili totiž o neatraktivite Slovenska pre ilegálnych migrantov, vy ste povedali, robíme všetko preto, aby sme pre nich, migrantov, boli neatraktívni. Bez ohľadu na to, či sú utečenci, či reálne utekajú pred vojnou. Jednoducho robíte všetko preto, aby Slovensko bolo neatraktívnym prostredím aj pre ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. (Reakcia ministra.) Nie, to ste nepovedali. Vy ste povedali o migrantoch všeobecne. To je prvá vec.
Druhá vec. Pri tom UNHCR nehovoríte presne, čo tie čísla hovoria. Ja vám odcitujem tú správu. Viac ako 85 % z ľudí, ktorí prichádzajú do Grécka, sú z krajín, ktoré zažívajú vojnu alebo konflikt. Principiálne Sýria, Afganistan, Irak a Somálsko. To znamená, že tam sa všeobecne hovorí o podmienkach, ktoré vytvárajú predpoklad, že tí ľudia budú môcť dostať azyl. 85 percent.
A keď sa potom dostaneme na druhú stranu toho vášho príhovoru, a teda že čo sme ponúkli, tak čo sa reálne stalo? Lebo ak vy hovoríte, že dokážeme spraviť sto na konci, sto dokážeme integrovať, sto sýrskych kresťanov dokážeme integrovať, tak vy predpokladáte, že teda iba sto zoberieme, lebo my si preveríme tie podmienky na začiatku a budeme vedieť, že to sú tí presne, ktorí dostanú azyl a začneme s ich integráciou? Alebo zoberiete nejaký balík, prejdete azylovým procesom a z nich ostane stovka? To znamená, že zo stovky stovku budeme integrovať. (Reakcia ministra.) Okej. Takže to je ten jeden príspevok.
Ten druhý, keď hovoríte Gabčíkovo, je príspevkom, to bolo štyri alebo päť alebo šesť týždňov dozadu. Koľko ľudí už teda v tom Gabčíkove máme? Lebo tam máme v podstate dohodu s Rakúšanmi o tolerovanom pobyte, ak si to dobre pamätám, kde by sme im mali pomáhať s tým azylovým procesom. Koľkými reálnymi prípadmi sme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

"Trochu zdržal" je, v dobrom, skoro hodina. Ale však je to dôležitá téma, čiže nechcem nikoho obmedzovať, len nebolo to až tak trochu. (Povedané s pobavením.) Ale teraz prejdem k veci.
Po prvé. Trvalý mechanizmus prerozdelenia kvót bude schvaľovaný legislatívnym nástrojom. Predpokladám smernicou. To nebude žiadne spoločné vyhlásenie ani nič podobné. Bude to smernicou, ktorá je v kompetencii rady, jedno v akom formáte. Dobre viete, že na rade ministrov vnútra alebo spravodlivosti sa schvaľujú niekedy nesporné veci z rady ministrov dopravy, ktoré sú nesporné, pretože tá rada zasadá ako prvá. Lisabonská zmluva nerieši formácie rady. Rieši na ministerskej úrovni, je to ich zloženie.
To znamená, že my nemáme žiadne právo veta. To, že summit sa na nejakom politickom vyhlásení musí zhodnúť konsenzuálne, to nie je právny nástroj, to nie je smernica. Trvalý prerozdeľovací mechanizmus bude riešený zákonným nástrojom Európskej únie, v tomto prípade smernicou, kvalifikovanou väčšinou, kde nemáme právo veta, ktorého sme sa vzdali. A ja som tu citoval aj moje vystúpenie, nerád to robím, z roku 2008, keď som na to upozorňoval. Nie kvôli Maďaričovmu tlačovému zákonu, kvôli tomu, že strácame právo veta.
Dve poznámky. Pri grécko-tureckej hranici je problém stále s tým, že proste s Tureckom nemáme readmisnú dohodu. A to by sme asi tiež možno mali na odbornej úrovni hovoriť.
Ale posledná otázka na ministra vnútra je: Rada ministrov v pondelok teda mala, aspoň také boli výstupy, a spýtam sa, schváliť prerozdelenie štyridsiatich tisícov tej prvej várky. Tak čo, tak ste to schválili, tých 40-tisíc? Lebo tie informácie sú všelijaké. A teda v médiách boli informácie, že rada schválila 40-tisíc a ich prerozdelenie. Tak ma zaujíma konkrétne, lebo to je dosť dôležitá vec.

Ďakujem pekne.
Vážený pán podpredseda vlády, vy ste ukončili svoj prejav tým, že nás prehlasujú. To znamená, že Slovenská republika zlyhala v svojom rokovaní, stratili sme partnerov, a preto nastane takýto stav na najbližšej rade? Budú kvóty, alebo kvóty sa rovnajú rozdeľovací kľúč, niečo podobné ako má Nemecko pre svoje spolkové krajiny, keď prijme, tak je tam automaticky mechanizmus, že z toho alikvotnú čiastku ktorá spolková krajina koľko dostane? To isté má platiť aj v rámci Európskej únie?
Pán minister, v úvode svojho vystúpenia ste povedali, že problém nastal vtedy, keď prestal tiecť alebo prestala byť poskytovaná humanitárna pomoc do Turecka pre sýrske tábory. OSN a humanitárna pomoc, ktože tam zastupuje Slovenskú republiku? Nie je to váš kolega Lajčák, ktorý tu mal sedieť? Humanitárnu pomoc nemá ministerstvo zahraničných vecí v svojej kompetencii? Keby sme sa pozreli na to, že koľko tam dáva Slovenská republika, aj to je zaujímavé číslo. Ale keď tri roky, hovoríte, že to je proces troch rokov, tak tri roky slovenská diplomacia v tejto oblasti čo urobila? Preto, a každému z nás je jasné, že tento problém nepomizne do slovenského predsedníctva, preto vás aj touto cestou vyzývam, aby ste vo vláde presadili, že medzi priority, ktoré slovenská vláda, teda vláda Roberta Fica, si stanovila, zaradili aj riešenie krízy s migrantami.
Súhlasím s vami, že treba zabezpečiť ochranu schengenských hraníc, hraníc Európskej únie. Ale prioritne schengenských hraníc, lebo tento exodus nie je len to, čo tu je, ale aj to, čo je na ceste.

Ďakujem pekne.
Pán minister, keď ste hovorili o tom, že kto spustil vlnu, spomenuli ste aj jeden zo závažných dôvodov, že Nemecko zavolalo Sýrčanov, že "ste tu vítaní". Viete, keď Nemecko dneska volá po spoločnom postupe, tak prečo sa vtedy tak isto spoločne s Európu neporadilo, aj s nami, či zavoláme naozaj takú vlnu migrantov a či to zvládneme? Vtedy to bolo unilaterálne. Vtedy si povedali Nemci, že áno, my ich chceme. Vtedy ich nezaujímal názor Slovákov, ani názor Francúzov, ani názor nikoho. Ale dneska, keď už riešime dôsledky tej vlny, ktorú oni nezvládajú, tak vtedy chcú byť solidárni a vtedy chcú spoločný postup.
Je to pokrytecké, keď príčiny európske mocnosti zaobstarajú samy, vrátane vojen, vrátane bombardovania, vrátane toho, že rozmlátili Líbyu, Sýriu, Irak a všetky tieto štáty. Ale v prípade príčin tam už musíme byť solidárni. To sú tí naši humanisti. A potom bola bomba, nakoniec zavrú hranice Nemci. Výborné! To je fakt tak humanistické! Ale oni sú tí humanisti a my sme tí zlí, my sme tí xenofóbni.
Toľko pokrytectva, koľko je v Európskej únii dneska, to naozaj, tak bolo to aj v minulosti, ale teraz to tak krásne vidieť, že obávam sa, že na Slovensku bude veľmi klesať podpora Európskej únie, a to je niečo, čo asi nikto z nás nechce. Čiže musíme to nejakým spôsobom vyriešiť, ale určite nie silovým riešením, ktoré ponúka Brusel.
A viete, ja sa pýtam: Selektívna spravodlivosť a selektívna solidarita, ktorú ponúka dneska Európska únia. Viete, na jednej strane pomáhajme Sýrčanom, samozrejme. Ale keď umierajú v zime deti na Donbase, tam nikto nehovorí o solidarite. Počuli ste niekedy hovoriť o solidarite s Donbasanmi, s Rusmi? Rusi môžu trpieť. To sú Rusi. Keď sa hovorí o Kongu, kde západné korporácie vďaka milíciám, západné korporácie zabíjajú milióny ľudí, a to sú naozaj milióny ľudí, tam nijaký západný politik nepovie: Ježiš, poďme pomáhať Konžanom. Poďme ich sťahovať do Európy. Nie, Konžania môžu, lebo to robia západné korporácie. Tu je ten pseudohumanizmus, tu je to pokrytectvo! Pomáhajme Sýrii, ale nebuďme pokryteckí ako politici na Západe! (Potlesk.)