Dobré ráno. Vážení páni poslanci, vážené panie kolegyne, dovoľte mi niekoľko slov k tejto téme migrantov a migrácie povedať. Ja osobne som dumal celé prázdniny nad tým, aby človek naozaj sa s plnou vážnosťou zamýšľal nad tým, čo sa to tu deje. V podstate aj v našej krajine aj v kontexte Európy, ale vôbec, celkovo vo svete človeka všeličo napadá. Samozrejme, človek si aj vypočuje aj počúva stále názory ľudí. Často nás priam zachvacuje až hystéria ohľadne tej migrácie, ktorá sa deje.
Osobne sa domnievam, že zásadný problém tu je predovšetkým v rozdielnom chápaní ľudských práv, ktoré sa predovšetkým odvíjajú od kultúrnych, historických a náboženských princípov. Európa je, dá sa povedať, v euroatlantickom chápaní ľudských práv. Ale ak by sme tie ľudské práva, možno aj tú Listinu ľudských práv chceli vzťahovať úplne globálne na celý svet, nie je to možné. A to vieme veľmi dobre, pretože sú tuná naozaj veľakrát až priepastné rozdiely v kultúre, možno v tradícii a veľakrát hlavne kvôli tomu dochádza k neporozumeniu a nepochopeniu.
Keď si spomínam ešte aj na júnovú schôdzu, na ktorej sme hlasovali o tom, či tie kvóty majú alebo nemajú byť, tak táto Národná rada sa v podstate, dá sa povedať, jednohlasne zhodla na tom, že nemajú byť. Tiež som nad tým uvažoval a rozmýšľal a položil som si otázku, či je tuná vojna v Európe alebo tá vojna sa začala, lebo tie kvóty mi nabudili no naozaj spomienku, to, čo som mal možnosť počuť od starých rodičov, keď rozprávali. A v druhej svetovej vojne keď išiel front zo západu na východ, prišli nemeckí vojaci, v našom meste boli a jednoducho potrebovali byť ubytovaní, prišli so samopalmi a určili kvóty, povedali: „Desať nemeckých vojakov bude ubytovaných vo vašej rodine.“ Naspäť o niekoľko rokov keď išiel front, sa vracal späť z východu na západ, prišli sovietski vojaci, tiež zamierili pušky a samopaly a povedali: „Toľko a toľko ľudí musíte prijať.“ Ak má byť tá pomoc účinná a naozaj aj úprimná, myslím si, že kvóty by tuná nemali byť.
Ale treba aj ľudí motivovať a správne im podávať tie veci, aby boli ochotní pomáhať, lebo to, čo sa vynucuje, je veľmi málo účinné. A rovnako aj teraz Európska únia by si chcela vynucovať to, kde aké kvóty budú. Neviem si dostatočne predstaviť tú skutočnosť, ak vy máte predstavu o svojej budúcnosti, ak ste tým migrantom a chcete žiť v tej konkrétnej krajine, ktorú ste si možno vybrali, vytipovali, či už je to Nemecko alebo by to boli Spojené štáty severoamerické, možno tak trošku zachádzam ďalej, alebo ktorákoľvek krajina, či by to bolo Slovensko, Rakúsko alebo ktorákoľvek európska krajina, že ktosi vás nanúti že pôjdete do Švédska alebo do Nórska, alebo ja neviem do Litvy, alebo neviem kde. Myslím si, že nikomu by sa to nepáčilo.
A taká hystéria nás zachvacuje. Či sú to ekonomickí migranti alebo sú to migranti, ktorí utekajú pred vojnou, tiež som si položil otázku, naši ľudia ešte v Česko-slovenskej republike v čase totality boli prevažne akými migrantmi, boli to len politickí väzni alebo len politicky prenasledovaní ľudia, nebola to drvivá väčšina práve ekonomických migrantov? Mnohí ľudia práve išli za tým, možno tou vidinou blahobytu a možno šťastia. Ale tam mnohí išli aj s vidinou iného rozmeru slobody, ktorú sme za tou železnou oponou videli, a jednoducho boli ochotní alebo riskovali aj svoje životy.
Dnes na hraniciach čo a ako sa to deje? Áno, včera to bolo spomenuté, sme pohoršení, možno kolegom, ktorý tuná vystupoval, nad tým, že sa tuná použili vodné delá a slzotvorný plyn. Ale nie tak dávno boli to chlapci, poviem, chlapci ale vo veku od 18 do 20 rokov, chlapci nasadení na hranice aj tu v susednej obci v Devíne, v Devínskej Novej Vsi. A jednoducho mali ostré náboje a na toho, kto chcel narušiť hranicu či už z jednej alebo z druhej strany, strieľalo sa ostrými. Koľko ľudí tak bolo zastrelených na hraniciach? A koľko zastrelili sme aj my svojich vlastných ľudí?
Myslím si, že dnešnému svetu a možno aj dnešnej Európe naozaj chýba taký zdravý úsudok. My sme ho úplne, úplne stratili. Prepáčte mi to. To hovorím však aj za seba. Stratili sme ten reálny pohľad. My tuná sme toľko riešení tuná navrhovali, čo všetko by sa malo urobiť, ale nie sme schopní akcie žiadnej, nevieme pohnúť vecami dopredu. Mám taký pocit toľkokrát, a možno aj tá Európska únia a štáty Európskej únie, bezmocne sa pozeráme na ten prízrak, ktorý sa tuná deje.
Aj tí migranti, tí utečenci, ktorí sa možno tuná tlačia, kolega to tu včera rozprával, a tak sa rozohňoval, vraj musia dodržiavať zákony. Ale ich nepoznajú. Nech si ich naštudujú? Koľko našich ľudí v našej krajine a v Európe nepozná zákony vlastnej krajiny? Ale my to žiadame možno od ľudí. Keď povieme, že možnože sú to učitelia, inžinieri medzi tými utečencami, nie je to tak. To nie sú samí intelektuáli. Neverím tomu, že nimi sú. Sú tam veľakrát jednoduchí obyčajní ľudia. A oni sú naučení žiť v inej krajine, s inými zákonmi, s inou tradíciou, s inou kultúrou. A jednoducho vždy sa tuná budeme zrážať a budeme sa zrážať práve na tomto probléme. Ja som sa zamýšľal tiež nad tou vecou, prečo je to tak. Môžem sa mýliť, to sú moje úvahy. Ja tak poviem, tým aj vyjadrím sa k tomu, prečo tomuto tak je.
My samotní Európania odmietli sme mnohých ľudí, keď mnohým ľuďom sme nedovolili sa narodiť. Sú to milióny ľudí. My máme zákony a včera sa tak rozohňoval možno tuná kolega, že treba ich dodržiavať. V súlade so zákonom máme právo zabiť nenarodené dieťa. Je to práve preto, lebo to je v zákone. Máme na to právo. A toto je tá náhrada, pretože aj samotní Belgičania sa vyjadrili, že chýba im niekoľko tisíc pracovných miest na ich pracovnom trhu. Včera kolega Mikloško to hovoril, ako to bude vyzerať v roku 2020, v roku 2050, že budú mnohé pracovné miesta neobsaditeľné, lebo nemáme ich kým obsadiť, pretože predovšetkým, si dovolím povedať, Európu zachvátil egoizmus. Aký je to egoizmus, keď ja žijem, ja sa chcem mať dobre, chcem byť v blahobyte a jednoducho druhému ani nedovolím sa ani narodiť? Rovnaký postoj zaujímame aj voči týmto utečencom.
Máme sa, samozrejme, chrániť, lebo ak by boli medzi týmito ľuďmi kriminálnici, ktorí by rozvrátili naše spoločenské systémy, s tým sa súhlasiť nedá. A myslím si, že my sme stratili naozaj prehľad o týchto ľuďoch a môže byť z toho naozaj veľký chaos. S otcom, ktorý má 81 rokov, sme sa tak rozprávali. Myslím si, že môžem to prezradiť o ňom. Je onkologickým pacientom, je mojím otcom, naším otcom. A pýtal som sa tak 81-ročného muža, čo hovorí na tých utečencov. To som mu takú skúspróbu, takú otázku dal. „Zastaň sa ich chudákov.“ Veď ja sa ich naozaj aj zastávam.
Spomínam si na tie časy spred niekoľkých rokov. Je to možno len 26 rokov dozadu, čo sme to tuná mali, keď tiež sme boli utečencami. Aj v súčasnej dobe nechcem aby to bral z vás osobne ktosi, možno aj vládna strana SMER, lebo to je za tých 25 rokov. Naši ľudia cez to všetko, že sa otvorili tie hranice, sú migrantmi. Sme migrantmi akými? Ekonomickými migrantmi sme. Koľko našich ľudí z našej krajiny uteká von? Koľko našich ľudí študuje vonku? Čo je potom dobré?
Keď študujú naši mladí ľudia vonku, to som už tak aj spomínal, ak sa potom zo skúsenosťami vrátia späť, to je vynikajúce. Ale veľakrát sa nevracajú späť títo mladí ľudia. Nad tým sa treba zamyslieť. To je naozaj veľmi vážny problém.
Sem keď prídeš, čakajú ťa len samé problémy, máš problém s prácou, so zamestnaním, s bývaním, dokonca, musím teraz takto povedať, a neberte to osobne ani, hej, ale to je dlhodobý proces s úradmi a úradníkmi, prebyrokratizované všetko je, úradníci sú akoby kvázi vykladači zákonov a v podstate zaťažujú tých ľudí ešte viac, ako by ich mali zaťažovať. Je tu tisíc problémov. Myslím si, že ten egoizmus, ktorý nás akosi takto gniavi, to je tým veľkým problémom.
Včera keď som Renátu Zmajkovičovú počúval, ja som si to tak kdesi tuná poznačil, ale nebudem to hľadať v tých papieroch svojich, ona tak pekne to povedala. Myslím si, že mne sa jej tie prejavy, by som povedal, páčia, aj keď som včera možno tak na ňu nereagoval faktickou poznámkou. Ale teraz mám ten priestor. A povedala, že aj malá krajina, ako je Slovensko, môže byť tým malým mostom, ktorým sa prepoja. To môže byť aj tým malým mostom medzi východom a západom, ale medzi aj stredovýchodom a východom, ja to poviem aj, tak ale, aby to bol most, ktorý je jednoduchý, ktorý sa zrieka toho egoizmu, aby bol tým mostom dobra. Aj naša malá krajina má čo odkázať svetu.
Včera vo faktickej poznámke krátko som to len tak spomínal, na jednej strane sú tu utečenci, ktorí sa tlačia z juhu nekontrolovane, a na druhej strane ako keby sme mali silno zatlačené oči, ale aj uši s tým, že nechceme vidieť ani počuť, že v susednej krajine na východe, a máme spoločnú hranicu s ňou, a tou je Ukrajina, nie je všetko okej. Ešte aj o pohár majstrov futbal Ukrajinci keď hrajú, ako keby sa nič nestalo. Ale takmer 10-tisíc ľudí je tam mŕtvych, takmer milión utečencov je na Ukrajine. A voči nim akí sme veľkorysí? Sú to menejcenní ľudia alebo to nie sú ľudia, lebo sú to ľudia z východu? Ale veď sú to ľudia, Slovania rovnako ako aj my. Aj tú kultúru, dá sa povedať, aj to náboženstvo, aj všetky tie hodnoty máme s nimi veľmi blízke. Tak voči jedným nás zachvacuje hystéria a voči druhým sme takí tvrdí.
Aj s tými sankciami, ktoré sú uplatňované voči Rusku, spomenuté to tu bolo, ani ja nesúhlasím. Kto si urobil tu škodu? My sami sme si ju urobili tým, že sme tie sankcie urobili. A Poliaci boli tí, ktorí, teraz keď ma budú počúvať, nech sa neurazia veľmi, boli prví, ktorí boli za zavedenie tých sankcií voči Rusku. Ale zároveň boli prví, ktorí prebaľovali jablká, aby cez Bielorusko boli transportované jablká na ruský trh. No tak na jednej strane vykrikujeme o sankciách, ale na druhej strane aj ten ruský rubeľ je pri obchodovaní dobrý. Nesprávajme sa tak nepriateľsky.
A keď také nepriateľské postoje budeme zaujímať aj v Národnej rade, aj tu nás budú sledovať aj občania, ako sa my poslanci Národnej rady správame, naopak, riešiť nie mnohé, ale všetky konflikty sa dajú formou dialógu a rokovaní, tak aby dialóg išiel vždy na doraz až do vyčerpania a bol vedený neustále, lebo ty keď prestaneš viesť dialóg, začnú rinčať zbrane. A to bolo aj pred dvoma rokmi, keď som o tom rozprával, možno na tej Ukrajine a ešte sa tam nestrieľalo, hej. Ale potom po nejakom krátkom čase reálne sme zažívali to, čo sa tam dialo.
Byť utečencom a byť na úteku nie je jednoduché. Mohli by sme teraz vyberať medzi utečencami ako medzi zhnitými zemiakmi. Ale tiež som si položil otázku, kto z nás by chcel stráviť jednu noc v Sýrii, keď tuná možno mnohí rozprávali, že však sa tam pomaly nič nedeje. Kto z nás by chcel jednu noc stráviť v Iraku? Kto z nás by chcel stráviť tam jeden týždeň alebo jeden mesiac. Vyskúšajme si to. A keď je tam naozaj takýto pokoj, prosím, môžeme zaujať k tomu iný postoj, ale ak niekto mieri na niekoho puškou a ty pritom nepodáš tú pomocnú ruku, myslím si, že to je neetické a nehumánne, lenže my, by som povedal, Európania, sme už takí ľudskoprávni, že nevieme sa vpratať do kože, v súlade so zákonom, ktorý bol tuná spomínaný, spraceme zo sveta človeka, ktorý je dlhodobo chorý, nevyliečiteľne chorý.
Bavíme sa o eutanázii detí s otázkou, či ju zaviesť alebo nezaviesť v súlade s ľudskými právami. O čom to hovoríme, o čom to tá Európa hovorí? To je čosi úplne strašné. To je to zvrátené. Keď ty sa tak zvrátene budeš správať, ty nebudeš vedieť reálny postoj zaujať voči problému, ktorý nastáva, ktorý je dnes. A my ho nevieme zaujať. A to je takýto problém.
Kolega keď tuná rozprával, Ľubo Galko, nie je tuná, aj navrhol tie štyri body, ktoré SaS-ka navrhuje s tým, čo všetko by tu bolo treba urobiť. Ja som tak úsmevne na to tak reagoval otázkou, ako taká politická strana chce zvrátiť možno geopolitický priestor, ktorý tuná je, a tú hrozbu alebo tie problémy, ktoré sú tuná.
Na záver mi nedá, aby som nespomenul, lebo včera som už nejako nemohol tak reagovať, ono to tak nesúvisí s tou témou, ale len zdanlivo to s ňou nesúvisí, Dodo Hlina včera už odtiaľto odišiel nejakých pár minút pred desiatou večer, ale bola reč aj o ňom, Ľubo Galko vo svojom prejave tu, Dodo tu sedí teraz, spomenul ten zásah polície voči poslancovi Národnej rady. Ja z faktickej, už tá časomiera vtedy ma vypla, to dopoviem teraz. S tým, čo sa udialo na tej ulici, nesúhlasím. Neviem, čo Dodo povedal tým policajtom, nepýtal som sa ho na to, nerozprávali sme o tom. Ale poslanec je ústavný činiteľ. A nesúhlasím s Ľubom, nie je tuná, inak by som sa mu pozrel do očí s tým, že to je tiež len človek. No však je ním, veď ale má tiež ľudskú dôstojnosť. Ale to ja považujem za zásah polície, ktorý bol neprimerane tvrdý, lebo s ústavným činiteľom sa zaoberalo ako s nejakým zločincom. Tak pohoršujeme sa nad tým, čo sa deje, ako na hraniciach nejaká novinárka potkla nejakého utečenca, keď potom ju vyhodili, vyrazili, s tým, že je to veľká aféra alebo čo ako sa stalo, neviem, ja som to nevidel, len tak som to letmo nejako kdesi tak zachytil, ale tu poslanca Národnej rady v Európskej únie, v slobodnej krajine hodia na zem, spútajú. S tým nemôžem súhlasiť. Aj na druhej strane aj ten výrok pána prezidenta tuná bol, a súhlasím s ním, že v podstate, áno, polícia sa vťahuje do politického boja. To by nemalo tak byť, ale mali policajti reagovať inak. Je tu Národná rada Slovenskej republiky a my sme tí, ktorí majú riešiť, ak nejaký ten problém vznikne a Dodo by čosi zrobil, je tu na to mandátový a imunitný výbor, máme tak riešiť svojho vlastného kolegu. Ak pôjdeme tu inou cestou, je to veľmi zlá cesta, pričom budeme sa tváriť, že však aj poslanec je len obyčajný človek. No však je taký, samozrejme, ale je v pozícii ústavného činiteľa. Ak zbúrame všetky tie hodnoty a možno aj tú hierarchiu, aj všetko toto, čo nastane? Nastane tak anarchia. Robme to, pokračujme v tejto ceste, ale ja si myslím, že to tu nie je spôsob a nie je správna cesta.
Rovnako aj je to podobne pri tých utečencoch, na jednej strane aká nás hystéria tuná zachvacuje. Ale keď ja potrebujem naplniť si ten pracovný trh a chýbajú mi pracovné miesta, tak potiaľ sú mi tí utečenci dobrí. Ale keď už je tam pretlak, tak zavádzame kontroly na hranici a sankcie. Vtedy je už potom to problém. Dáni dávajú 2 200 eur pre mladé páry jednoducho, keď tam utečenci prídu. Oni vedia, že majú voľný trh práce, ale pozrite sa, ako sa liberálne správajú.
Tak v súlade so zákonom dáme si to do legislatívy, môžeme človeka zabiť, zavraždiť, to sú tie eutanázie. Toto je tá hrozba. To je tá hrozba, my sme sami sebe nepriateľmi. My sa vysmievame z kresťanských hodnôt a Európa je postavená na kresťanských hodnotách. My po nich šliapeme. Tak túto krajinu prídu zaujať iní ľudia. Iní ju zaujmú, to tak to bolo, prepáčte mi to, tak ma to stále tak napadá, biblicky aj v knihe Genezis, ale aj v Starom zákone, kanaánska krajina Izraelitom vždy nepatrila, ktorí ak boli verní svojmu Bohu, Boh stál na ich strane, ale ak sa začali klaňať kanaánskym bohom a bôžikom, odňal im túto krajinu a bolo tam potom babylonské zajatie, Nabuchodonozor, kráľ Kýros. A nebolo to inak. My sa nevieme, ľudia, poučiť na histórii.
A nedá mi, aby som nespomenul aj už tak možno kresťansky, nehanbím sa za to, a to je evanjelium. Včera Ľuboš možno trošku gúlil očami, keď to Jožo Mikloško spomínal. Ale, viete, aj mňa to isté napadlo. Bol to List sv. Jakuba a ja to poviem len tak úplne na záver. Ukáž mi svoje skutky a ja ti poviem, akú vieru máš. Ešte raz to zopakujem, ukáž mi svoje skutky a ja ti poviem, akú máš vieru. Aj my ak ešte sa teda ako-tak hlásime ku tým kresťanským hodnotám, ukážme svoje skutky, aby sme mohli ukázať aj svetu, že naozaj túto vieru máme. Ďakujem za pozornosť.
