182.
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tak sme sa, pán minister, od hnojív cez víno (povedané so smiechom) prepracovali ku kultúrnym hodnotám a predmetom, až by to chcelo nejakého dramatika alebo nejakého humoristu (povedané so smiechom), aby to spracoval. A aj na hnojivách tu sedelo viacej ľudí ako teraz, ak si si všímate, pán minister. No, čas obeda.
Ale dovoľte mi, aby som toto prvé čítanie využila na pár aj všeobecných poznámok. Blíži sa nám koniec volebného obdobia, a tak ako obvykle, je parlament zavalený všelijakými, vyprázdňovaním počítačov ministerských úradníkov a prešli sme už jednou vlnou transpozícií európskych smerníc, s väčšinou z nich nemáme problém. Tuto prechádzajú ako nôž maslom, čiastočne aj preto, že to nikto nečíta, a čiastočne, lebo máme dobrú vieru, že to už bolo dobre, dostatočne skontrolované na európskej úrovni. Len niektorí sa zásadne zdržiavajú hlasovania, pretože nedôverujú, že to dokážeme my transponovať kvalitne, ale táto transpozícia nepatrí do tohto zoznamu, pán minister, pretože táto smernica bola prijatá v minulom roku, takže je to, naopak, veľmi rýchle, rýchle prijatie tejto smernice, teda transponovanie tejto smernice. Predtým sme hlasovali tuším o smerniciach z roku 2005, 2007 a tak ďalej, ale tentoraz naozaj je to veľmi, veľmi neuveriteľná až rýchlosť. Dokonca, zlé jazyky by si mysleli, že sme, že sme sa preto rýchlo poponáhľali, pretože problém Bernini a tak ďalej a tak ďalej.
Ale treba jasne povedať, že nech táto transpozícia akokoľvek vyzerá veľmi aktuálna a potrebná, problém s Berninim nám nevyrieši, poprsie je fuč a tam už aj zostane, pretože bolo vyvezené podľa všetkých platných zákonov, ako ste aj povedali na výbore, a s podpismi vývoznej komisie, takže, a táto transpozícia sa týka tých, ktoré boli nezákonne, nelegálne vyvezené alebo sa nevrátili z dočasne vyvezeného povolenia, teda prekročili termín dočasne povoleného vyvezenia, po uplynutí lehoty.
Ale možno by bolo vhodné, aby sme implementáciu tejto smernice využili aj na trochu viac, než len náreky nad Berninim, ktorý, chudák, je už predsa 400 rokov po smrti. Netušil, že sa stane slávnym v národe, o ktorom pred 400 rokmi zrejme nemal vôbec tušenia, ale človek nikdy nevie, kedy sa môže stať slávnym aj v malej dedinke 2-tisíc kilometrov ďaleko od miesta, kde žil.
Zároveň je to ale dôkaz dvoch vecí, že dnes žijeme vo veľmi globálnom priestore. Keď žil Bernini, ten priestor bol tiež istým spôsobom globálny, ale len pre úzku elitu. Dnes je to globálny priestor, demokratický, to znamená pre všetkých občanov a žijeme v svete globálneho trhu kultúrnych predmetov, v otvorenejšom než kedykoľvek predtým.
A po druhé naše masovokomunikačné prostriedky sú schopné nás informovať veľkými titulkami o všetkom možnom, napríklad že niekde v juhokórejskom meste zabil nejaký muž ženu a dve deti alebo, alebo že sýrska Palmýra, európske kultúrne dedičstvo, v tomto prípade od Grékov, je tesne pred zničením, pričom príjemcovia týchto správ aj u nás niekedy nemusia vôbec vedieť, kde vlastne sa tieto predmety alebo tieto hnuteľnosti a nehnuteľnosti vôbec nachádzajú. A tento fakt nás upozorňuje na to, aby sme sa vyhýbali aj tu v parlamente ako čert krížu tomu, robiť si názor na fungovanie sveta, pohyby ľudí, myšlienok aj pohyby kultúrnych predmetov, podľa toho, čo sa v jednom jazyku, v jednom kúte našej zeme dozvieme z nejakej jednoduchej televíznej správy.
Po druhé. Chcela by som preto využiť toto vystúpenie a povedať pár slov nie o tom, že kto je vinný, že Berniniho už nemáme, že nebol rozpoznaný na Slovensku, nie tak na kritiku aktérov tejto kauzy, tej už nakoniec bolo dosť vrátane ľudí z ministerstva kultúry. Nie preto, že by nebolo čo kritizovať alebo že by pán minister podľa mňa nemal vyvodiť aj iné dôsledky, ako vraj vyvodil, ale ako jeden zo slovenských expertov povedal, nemôžeme sa čudovať, že to tak dopadlo. Veď kto na Slovensku predpokladal, že sa u nás nájde takýto skvost? A od tohto by som sa chcela odpichnúť, pán minister.
Dôsledky tejto kauzy a dôsledky toho, že sme si veľmi často nie vedomí, ba dokonca odmietame možnosť, že sme územím, ktoré má predmety veľkej kultúrnej hodnoty, a nielen naše ruiny. Že sa v tejto oblasti kultúry tvárime, že naša kultúra je malá, príliš malá a že nechceme vziať na vedomie, že sme nielen dnes, ale už minimálne sto rokov predmetom neorganizovaného, ale čiastočne aj organizovaného vykrádania. Zo Slovenska boli vyvezené a naďalej sú vyvážané umelecké predmety veľkej hodnoty. Veď máme dokonca aj zmluvu s jedným zo susedných štátov, že nám vráti všetko, čo nám, čo zobrali zo Slovenska vo vlne v roku 1918. Zmluva je, nie sme schopní ju exekvovať.
Potom vo vojne v roku 1944/45. Všetky štáty okolo nás sa snažia tieto predmety nájsť. Kto sleduje trošku pohyb týchto predmetov, obrazov, sôch, kníh a archiválií rôzneho druhu medzi Poľskom a Nemeckom, vie, že Poliaci dôsledne strážia všetky svetové aukčné domy a snažia sa vrátiť tieto predmety do Poľska. A to je len jedna, jedna časť tohto. Nakoniec Česi sú na tom rovnako.
Potom prišla imigračná, emigračná vlna zo Slovenska v roku 1948. My nemáme ani pochopu o tom, čo vtedy zmizlo zo Slovenska. V emigračnej vlne v roku 1968, kedy z Československa odišlo 450-tisíc ľudí a v kufroch si odniesli niečo, z čoho dnes nemenované české múzeum má obrovskú zbierku, ktorú veľmi dobre až, povedala by som, intímne poznám.
A od roku 1990 po otvorení hraníc. Pri tejto príležitosti by som sa chcela, pán minister, trochu vrátiť k tej až smiešnej kauze, ktorá dobre skončila, a to je, ako zmizol obraz Bazovského z Trenčianskeho múzea. Na začiatku stojí pán župan Baška. Pán Baška nastúpil k moci a povedal si, že potrebuje miesta pre svojich kamarátov a pre ich tety Anky, a vymenil všetkých predsedov veľkých kultúrnych inštitúcií Trenčianskeho kraja. A tak poslal do penzie aj riaditeľku Bazovského galérie. Tento obraz Bazovského, ktorý sa ocitol v kufri auta nič netušiaceho pána, ktorý v dobrej viere za 7-tisíc euro kúpil od panej obraz, ale zašiel za touto vyhodenou pani riaditeľkou, veľkou odborníčkou na Bazovského, aby mu povedala, že či to je naozaj Bazovský, keď je to za 7-tisíc eur. (Povedané so smiechom.) Ona, keď zbadala ten obraz, ktorý síce nebol nikdy v Bazovského galérii, ale bol v Trenčianskom múzeu, okamžite pochopila, o čo ide, a tento dobrý muž miesto toho, aby zašiel s týmto obrazom do zahraničia a nechal ho tam niekde streliť, tak ho vrátil trenčianskemu múzeu. Je mi jedno, že pani riaditeľka trenčianskej galérie sa ocitla v problémoch, lebo jej muž zrejme míňa príliš veľa peňazí, a tak si takto pomáha, ale, pán minister, my dodnes nevieme, čo všetko predala. Pretože pracovníci múzea ani nekontrolujú. Majú kamery a teraz zistili, že to tam je v tých kamerách. (Povedané so smiechom.) Ale kto by to pozeral? Sme naivní. Všetko v dobrej viere.
Toto je len taký humorný a dobre sa končiaci príklad, ako jednoducho nezvládame túto situáciu. Samozrejme, nemôžeme každého kontrolovať, ale aj tie výmeny tých riaditeľov týchto kultúrnych inštitúcií, v ktorých došlo u Koniarka, v Košiciach, všade, všade. V Košiciach sa basketbalista dostal do vedenia proste košickej galérie a podobne a podobne. Je mi ľúto, že kultúrna verejnosť tak málo protestuje. A to je len jeden, jeden príklad. Tento obraz Bazovského je jeden z najkrajších, ktoré Bazovský urobil. Mohol byť už dávno za hranicami. Je škoda, že tento zákon nemôže byť retroaktívny. Ale nemôže, však, pán minister? (Reakcia ministra.) Ja viem, ja viem, ale nemôže byť retroaktívny.
Nemáme dosť ľudí a nepočúvame tých, ktorí vedomosti majú. Ukájame sa preskakovaním vatier, čo sa týka slovenskej kultúry, a vykrikovaním miesto toho, aby sme sústredene a systematicky archivovali to, čo máme, nechávali tieto predmety oceniť aj zahraničnými odborníkmi. Samozrejme, pán minister, viem, že oceňovanie aj zahraničnými odborníkmi má jednu negatívnu možnosť, že to sú ľudia ako pán Clément Guenebeaud. (Rečníčka sa obrátila k ministrovi kultúry.) "Guinebó, Guinebó, Guinebó?" Lebo francúzsky... (Reakcia ministra.) "Genebó? Genebó?" Dobre, tak "Genebó, Genebó". Lebo podľa francúzskej výslovnosti by sa mal čítať "Guinebó", lebo je "ue". Á, dobre, v poriadku. Takže pán Guenebeaud. Takých ľudí sa tu pohybuje na Slovensku veľké množstvo. Ja len viem o dvoch alebo troch takých, pán minister.
Takže znovu sa ukazuje, že našou základnou vlastnosťou, povedala by som, priam národnou, je naivita. Presne tak, ako je naivita jednou základnou vlastnosťou v zahraničnej politike, ako to píšem v Polnočnom susedovi aj s dôkazmi. Možno je to dôsledkom tej neblahej tendencie, ktorú máme, a tou je neustále vyrábanie umelých hodnôt a umelých umelcov na úkor tých skutočne talentovaných len preto, lebo tí umelí sú schopní poslušne vyrobiť čokoľvek kedykoľvek za peniaze, čo skutočne veľkí umelci, i keď aj oni robia vždy na objednávku, nikdy neurobia vedomí si svojich hodnôt. Tak sme zdehonestovali hodnotu zbierok desiatok knižníc, ktoré boli stáročia dopĺňané a pestované v palácoch, kaštieľoch, šľachtických usadlostiach a v kláštoroch. Len toť pred 60 rokmi sme vyhlásili za úpadkovú kultúru všetko, čo bolo v týchto zbierkach, a s radostnými výkrikmi sme sa ich zbavili, aby sme ich teraz - aspoň niektoré - za cenu obrovských, obrovských finančných obetí zrekonštruovali. Nálepkujeme umelcov a stále to robíme a vyzdvihujeme brak namiesto skutočných umeleckých hodnôt.
Ja sa preto nečudujem, pán minister, že máme v tom zmätok, čo je kultúrnou hodnotou a čo nie. A nečudujem sa, že ešte aj dnes po 25 rokoch máme pred hradom takú mizernú sochu, pred parlamentom ďalšiu mizernú sochu, a ešte si myslíme, že aké je to úžasné.
A tie obrazy, ktoré boli predtým, pred 25. rokmi v popredných miestach na galériách a ktoré vytlačili do veľkej miery tie skutočné hodnoty, dnes už našťastie väčšinou končia v tých najtmavších kútoch archívov. Je to dôsledok toho, aj toho, pán minister, že sa aj po 25. rokoch, a povedala som to vo výbore, len váhavo a individuálne zúčastňujeme kultúrneho života Európy, a jedno mesto európskej kultúry na to nestačí. Mimochodom, však vieme, že tá Kunsthalle nakoniec v konečnom dôsledku po pár rokoch aj tak skončí ako plaváreň.
A pritom máme odborníkov. My tých odborníkov máme. Je ich málo, ale niektorí sú naozaj renomovaní v zahraničí. Len kde sú? A aký im dovolíme mať kultúrny zástoj v spoločnosti? Prečo ich niektorých odsudzujeme? A ja sa s nimi veľmi často rozprávam a skončia tak ako väčšina slovenských dejateľov, že sú na svoje staré kolená znechutení a zrezignovaní. Nakoniec, veď nemáme ani jeden jediný kvalitný spoločensko-kultúrny týždenník. A ten sme mali dokonca aj za časov, tých najhorších časov komunizmu.
Samozrejme, že vždy boli ľudia, ktorí kašlú na národné kultúrne hodnoty, smejú sa z toho, na všetky pamiatky. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú ich nastriekavať, rozbíjať sochy, váľať inštalácie alebo pre svoj osobný prospech ich vyvážať, alebo dávať svoj podpis pod ich vývozné povolenie. Takí ľudia budú vždy. A nielen na Slovensku. To nie je len naša vlastnosť.
Ale pri príležitosti tejto transpozície by sme si mohli uvedomiť, vážená Národná rada, že Európsky parlament a Európska rada neschvaľujú len zakrivenie uhoriek, čo bolo, mimochodom, veľmi nespravodlivé obvinenie, hoci teda veľmi populárne, ale že táto smernica, ako priznáva aj dôvodová správa ministerstva, nám dokonca umožňuje precizovať niektoré naše zákony z minulosti a podporuje možnosť návratu nelegálne, nezákonne vyvezených predmetov národného kultúrneho dedičstva.
Takže ja, pán minister, túto transpozíciu podporím.
Ďakujem pekne.